Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Bol už takmer obed, keď Hadrian opustil kníhkupectvo. Brašňa radostne privítala nové knihy, vrátane všetkých školských učebníc a ešte aj nejakej ďalšej literatúry, ktorú mu k nim odporučil predavač. Obe strany boli nadšené, keď Hadrian na pult postupne doniesol cez tri desiatky kníh. Predavač sa veľmi ochotne ponúkol, že mu ich všetky zmenší, aby ich nemusel ťahať so sebou, čo ale Hadrian slušne odmietol. Taška, ktorá bola v rovnakej miere bezodná ako aj odľahčená, mu plne stačila.

Len ho mrzelo, že v kníhkupectve chýbali rovnako zaujímavé tituly ako tie, ktoré naňho čakali v trezore. Bol neskonale vďačný svojim rodičom za to, že chceli mať vzdelaného syna a postarali sa, aby mal prístup k užitočným knihám. Keď nenarazil na nič skutočne zaujímavé ohľadne praktickej mágie, ako boli napríklad spisy pojednávajúce o živelnej mágií, ktoré si vzal z trezoru, siahol po iných odboroch. Predavač mu napríklad ochotne prezradil, že si v druhom ročníku bude môcť pridať aritmanciu a starodávne runy, po čom hneď ochotne skočil. Runových slovníkov dostal hneď niekoľko, keďže bolo aj niekoľko druhov runových písiem. A vzal si aj niečo o kúzelných bytostiach, keďže ho to úprimne zaujímalo. Odkedy sa ocitol zoči voči drakovi sa nemohol dočkať, kedy si o nich niečo prečíta.

Suma, ktorú mu nadšený predavač povedal, bola horibilná, no Hadrian ju zaplatil s radosťou. V tomto prípade sa peňazí vzdával veľmi ochotne. Zároveň si otestoval ako zvykli čarodejníci počítať peniaze. Na všetko, zdá sa, poznali kúzla. Predavač švihol prútikom a z Hadrianovho mešca vypadlo potrebné množstvo zlatých mincí. Hoci ho predavač uistil, že kúzla na mešci by nedovolili, aby si vzal viac než stanovila nákupná zmluva, Hadrian by kúzlo radšej použil sám.

V kníhkupectve nakoniec strávil niekoľko hodín. Jeho žalúdok sa začal nespokojne ozývať, čo v konečnom dôsledku nebolo zas až také nezvyčajné. V sirotinci nebol hlad nezvyčajný, aspoň pre neho nie. Hadrian mal často za trest vynechanie večere, prázdny žalúdok preňho teda nepredstavoval nič mimoriadne.

Ako ďalšiu zastávku zvolil Ollivanderov obchod s prútikmi. Hlad nehlad, na vlastný prútik sa tešil rovnako ako na všetky tie knihy. Obed ochotne odloží na neskôr, pokiaľ to bude znamenať, že bude mať vlastný prútik a dostatok kníh.

Obchod u Ollivandera mal v sebe isté prazvláštne čaro. Vymykal sa medzi ostatnými obchodmi, ktoré Hadrian dovtedy videl v Šikmej uličke. Nebolo to tým, že bol menší ani menej prezdobený, čo bola všetko pravda, ale skôr duchom, ktorý vládol v obchode. Tá záhadná atmosféra v spojitosti s ospalou mágiou, ktorá sa vznášala všade v priestore, vytvárala uchvacujúci koktejl.

Akonáhle sa Hadrian odhodlal odstúpiť odo dverí a vybral sa do obchodu, mágia v miestnosti sa rozhýbala. Bolo to, akoby vzduch ožil, akoby to, čo bolo dovtedy pokojné, začalo víriť a vibrovať. Hadrian si hodnú chvíľu len užíval ten pocit, nestarajúc sa o nič iné. Napĺňalo ho to spokojnosťou a zároveň to rozvibrovalo čosi hlboko v ňom, tú časť jeho osobnosti, ktorá bola schopná ochrániť ho, keď ho šikanovali a ktorá v jeho izbe niekedy cítila zvláštnu prítomnosť kohosi ďalšieho.

„Dobrý deň, mladý muž.“ Vyrušil ho z rozjímania príjemný pokojný hlas. Muž ladil s obchodom, dokonca aj jeho hlas sa hodil k tej záhadnej atmosfére. Plynul pokojne a nerušene ako prúd rieky, podobne ako sila, ktorá sa vznášala navôkol. Ollivander jej bol plný.

„Dobrý deň, pane.“ Odvetil Hadrian s úsmevom. Čarodej ho nevyrušil, všimol si ho hneď ako sa objavil podľa toho ako rozvíril mágiu okolo seba. Hadriana skúmala, zvedavá a vzrušená, no okolo Ollivandera prúdila, akoby sa navzájom dôverne poznali. Boli si tak podobní, až sa zdalo, že boli jedným.

„Kto si?“ opýtal sa starý čarodej. Hadrian nadobudol dojem, že túto otázku nekládol často. Mužove belasé oči ho uprene sledovali, čo by Hadriana bežne znervózňovalo, no tu a teraz bol pokojný.

„Hadrian Cashore.“ Odvetil. Prútikár zažmurkal.

„Spomínam si. Myslel som, že si prišiel o život spolu s rodičmi.“ Pristúpil k nemu bližšie a zahľadel sa mu do očí.

„Obaja tvoji rodičia mali výnimočné prútiky. Myslím, že ani ty nebudeš výnimkou. Ale poďme sa na to pozrieť.“ Prehovoril Ollivander. Opäť sa vzdialil a vybral sa k regálom všade naokolo.

„Cítiš ich, nemám pravdu?“ opýtal sa čarodej. Hadrian sa nemusel pýtať, čo mal na mysli.

„Áno. Je to... úžasné.“ Priznal.

„Je to veľmi nezvyčajné nadanie. Len hŕstka čarodejov je schopná cítiť to, čo ty a nikto z nich toho nebol schopný v tak mladom veku.“ Prehovoril. Hadrian naklonil hlavu na stranu, no nepovedal nič. Ollivander vytiahol z regálu jednu z krabičiek a vytiahol z nej prútik. Vrátil sa k Hadrianovi a podal mu ho. Počkal, kým si nevzal prútik z pekného čerešňového dreva, než mu pokynul, aby s ním zamával.

Hadrian sa pokúsil napodobniť pohyb, ktorý predtým vykonala profesorka Sproutová. Vyzeralo to jednoducho a on si bol istý, že si ho zapamätal dostatočne presne. Ollivanderov prútik si to ale zjavne nemyslel. Rana mágie, ktorá z prútika vystrelila, urobila do podlahy dieru a spôsobila, že mu kus dreva vyletel z ruky. Stratil sa niekde za pultom, mimo dohľadu dvojice čarodejov.

„To šlo ešte horšie, než som čakal.“ Skonštatoval Ollivander pozorujúc Hadriana ako sa snaží vytriasť necitlivosť z ruky.

„Mrzí ma ten prútik. A tá diera.“ Prehovoril Hadrian tesne predtým, než obrátil svoj pohľad na prútikára. Aké bolo jeho prekvapenie keď si všimol, že sa tváril nadšene. Ani v najmenšom ho netrápilo, že práve ublížil jednému z jeho výrobkov, ani to, že naňho zareagoval tak zle a už vôbec sa nestaral o to, že mu Hadrian zdemoloval časť obchodu.

„To nič, chlapče drahý. Žiaden z týchto prútikov nebude pre teba.“ Predniesol radostne.

„Čože?“ ozval sa zmätený Hadrian. Pred niečím takým ho Sproutová nevarovala. Bola si istá, že tu nájde svoj prútik, tak ako všetci ostatní.

„Každý mladý čarodejník, ktorý si prišiel po svoj prútik, vie, že to prútik si vyberá svojho čarodeja. Lenže pri ľuďoch ako si ty to tak celkom neplatí. Každý prútik v tomto obchode by si ťa vybral, pretože tvoja mágia je dostatočne rozsiahla, aby dokázala vyhovieť požiadavkám každého jedného. Lenže tvoja mágia nechce prijať prútik, ktorý by nevyhovoval jej. Preto ťa to bolelo. Neublížila ti mágia prútika, ale tvoja vlastná, neochotná prijať čosi, čo sa jej nepozdáva.“ Vysvetľoval pomaly.

„Čo to pre mňa znamená?“ opýtal sa Hadrian neisto.

„Pre teba, mladý muž, to znamená, že podstúpiš rituál výberu.“ Vyhlásil Ollivander slávnostným hlasom. Hadrian ostal v pomykove.

„Prepáčte, pane, no ja netuším, čo to znamená.“ Priznal po chvíli ticha.

„Výnimočne dovolíme tvojej mágií, aby si sama vybrala prútik, aký požaduje. Poď za mnou dozadu.“ Vyzval ho čarodej. Zaviedol ho poza pult k dobre ukrytým dverám a odtiaľ krátkou chodbou do čohosi, čo vyzeralo ako sklad.

„Mágia je ukrytá v krvi, mladý muž, preto budem potrebovať trochu tej tvojej.“ Podal mu pergamen a zdobenú dýku. Hadrian si sucho pomyslel, že ak to bude takto pokračovať ďalej, čoskoro na sebe začne pociťovať úbytok krvi. Odrazu o ňu mal záujem každý.

Keď Hadrian urobil, čo od neho požadoval a nechal na pergamen vytiecť trochu svojej krvi, vytiahol čarodej prútik, priložil ho k papieru a začal so zložitým zariekaním. Slová z neho prúdili plynulo a jasne, starý čarodej nimi prikazoval mágií a mágia ho poslúchala. Hadrian pocítil ako sa sila v ňom vzbúrila a vrhla sa na pergamen, sprevádzaná všetkou tou mágiou, ktorá sa vznášala po celom obchode. Tam, uprostred pergamenu, kde spočívala jeho krv, sa nahromadila sila, ktorá by mohla celý obchod rozmetať na prach.

Keď Ollivander skončil so zariekaním, akoby na okamih zastavil čas. Mágia znehybnela, rovnako ako Ollivander s Hadrianom. Na pár nekonečne dlhých sekúnd nebol Hadrian schopný nadýchnuť sa, niežeby mu v tej chvíli vôbec napadlo, že na prežitie potreboval kyslík. A potom sa svet opäť rozpohyboval a všetko sa vrátilo do normálu. Hadrian zalapal po dychu a klesol na kolená, keď sa jeho mágia v prudkej vlne vrátila naspäť do tela svojho pána.

„Povedz mi ako mám vytvoriť tvoj prútik.“ Vyzval ho Ollivander. Hadrian naňho ešte stále zo zeme vrhol zmätený pohľad.

„Ale...“ Slová sa mu zadrhli v hrdle. Vedel.

„Tis a čierna baza. Trinásť a pol palca, nepoddajná. Hlavné jadro tvorí pero z ohnivého fénixa.“ Zavrel oči, mlčky načúvajúc tomu, čo sa mu snažila mágia našepkať. Existovalo akési spojenie, fénix nemohol byť obyčajný, lenže čo to bolo? Nedokázal to zachytiť.

„Tento ohnivý fénix?“ opýtal sa Ollivander. Hadrian prudko otvoril oči, keď pocítil ako jeho mágia zaspievala. Pohľad mi padol na nádherne sfarbené červené zlaté pero, ktoré Ollivander s priam zbožnou jemnosťou zvieral medzi prstami.

„Presne ten. Ako ste to vedeli?“ opýtal sa.

„Tisové drevo, trinásť a pol palca, nepoddajná, pero z ohnivého fénixa. Takýto prútik som už raz vyrobil a predal. Čarodej, ktorý ho dostal, sa stal veľkým. Hrozným, ale veľkým. Pred jedenástimi rokmi, počas Halloweenskej noci, sa tento čarodej pokúsil zabiť ročného chlapca, no zlyhal. Ten, koho meno sa nevyslovuje, zmizol a chlapec prežil s jazvou v tvare blesku na čele.“ Ollivander sklonil pohľad k prekrásnemu peru.

„Plánoval som, že ho vložím do cezmínového dreva. Mal to byť prútik pre Harryho Pottera, ktorého čarodejnícky svet dnes pozná ako Chlapca, ktorý prežil. Obávam sa, že pán Potter sa k nám už nevráti.“ Zodvihol tvár a pozrel sa priamo do zelených očí dieťaťa, ktoré tak dlho očakával. Pohľad mu na okamih znežnel, akoby rozumel, čím chlapec pred ním práve prechádzal.

„Na pleciach nosíš nebezpečné tajomstvo, dieťa. Nikomu neukazuj značku, ktorú nosíš na čele ani príbeh za ňou skrytý. Tvojimi skutočnými rodičmi, bez ohľadu na všetky pochybnosti, sú Eric Cashore a Helené Shafiq, títo dvaja pre teba obetovali viac než len svoje životy. Teraz, dieťa, budeme pokračovať v tom, čo sme započali, kým mágia vyprchá.“ Ollivander položil pero ohnivého fénixa na pergamen a s očakávaním sa pozrel na Hadriana.

„Čo to všetko znamená?“ opýtal sa Hadrian bez dychu.

„Že Harry Potter je definitívne preč.“ Odpovedal starý čarodej.

„A teraz budeme pokračovať.“ Prikázal miernym hlasom. Hadrian, hoci mal na jazyku milióny otázok, sa čarodejovi podvolil. Cítil, že nemal na výber. Zavrel oči a dovolil tomu, čo ho ovládlo predtým, aby opäť vstúpilo do jeho mysle.

„Podporné jadrá sú vlas testrála a čierneho jednorožca a pero vtáka búrliváka.“ Hovoril to, čo mu našepkávala mágia.

„Ešte je tu blana z dračieho srdca a mithril.“ Dodal.

„A čo posledné jadro?“ opýtal sa Ollivander.

„Čo je, dopekla, kicune?“ opýtal sa Hadrian. Ollivander sa na jeho prekvapenie zasmial.

„Kicune je druh líšky. Dospelá má deväť chvostov.“ Vysvetlil.

„Oh. Tak potom slzy dospelej bielej kicune.“ Povedal Hadrian. V tom okamihu mágia prepustila jeho myseľ a stiahla sa. Všetko, čo malo byť vyslovené, bolo vyslovené.

„Okrem sĺz bielej kicune a mithrilu mám všetko potrebné v obchode.“ Skonštatoval Ollivander. Otočil sa k policiam a postupne povyťahoval niekoľko krabičiek a sklenených nádob, ktoré Hadrianovi pripadali ako podivné zaváraniny.

„Mithril potrebujeme, aby sa navzájom nevyrušili všetky magické substancie. Žiaľ, je to veľmi vzácny a drahý kov. Obávam sa, že tvoj prútik bude mimoriadne drahý.“ Varoval ho Ollivander.

„To nebude problém.“ Odvetil Hadrian.

„V takom prípade, mladý pán Cashore, sa uvidíme o tri dni. Tvoj prútik bude pripravený. Toto znič.“ Podal mu Ollivander do ruky krvou poznačený pergamen. Hadrian ho vzal z čarodejových rúk, no nemal sa k odchodu.

„Choď, chlapče. Uvidíme sa o tri dni.“ Zopakoval Ollivander. Hadrian na znak porážky sklonil hlavu, pochopil, že nemalo cenu hádať sa. Otázky, ktoré mal teraz, môžu počkať, kým sa vráti. Dovtedy bude mať dosť času na to, aby zistil čo možno najviac o Harrym Potterovi. Zdalo sa totiž, že jazva, ktorú mal on sám, sa až príliš ponášala na tú, o ktorej hovoril Ollivander.

„Zatiaľ dovidenia, pane.“ Rozlúčil sa Hadrian.

Nebolo prekvapením, že jeho nasledujúcou zastávkou bolo kníhkupectvo, z ktorého len nedávno vyliezol. Predavača jeho príchod a náhly záujem o novodobú históriu čarodejníckeho sveta nesmierne potešil.

Nasledujúce tri dni strávil Hadrian zavretý vo svojej izbe v sirotinci. Nebolo nič, čo by sa mohlo dostať medzi neho a príbeh, ktorý sa mu odvíjal priamo pred očami. Príbeh Harryho Pottera, ktorý úzko súvisel s príbehom Hadriana Cashoreho.

Nikto nevedel, čo sa stalo s Harrym Potterom po tej Halloweenskej noci, keď sa mu nejakým záhadným spôsobom podarilo poraziť vtedajšieho Temného pána. Jediné, čo bolo známe, bola jazva v tvare blesku na čele, ktorá mu po onej noci zostala. Lenže nikto tú jazvu v skutočnosti nevidel. Nikto okrem Albusa Dumbledora, chlapcovho poručníka v čarodejníckom svete, ktorý ho ukryl do bezpečia.

Nebolo pochýb, že Hadrian bol Harry Potter, hoci stále nerozumel ako to bolo možné. V čarodejníckom svete bol zjavne krvou aj mágiou braný ako syn Erica a Helené. Celé to bolo akési divné. Potreboval by niekoho, kto mu všetko vysvetlí, lenže jediné, na čo sa mohol spoľahnúť, boli knihy. Rozhodol sa vziať si Ollivanderovu radu k srdcu a nikomu nikdy nepovedať pravdu. Podľa toho, čo zistil, čarodejníci od Harryho Pottera označovali menami ako Vyvolený, Chlapec, ktorý prežil a niektorí dokonca Premožiteľ Temného pána. Keby sa Temný pán jedného dňa vrátil, požadovali by od chlapca, aby ho znovu porazil a chránil ich. A Hadrian nepochyboval, že príde čas, kedy sa Temný pán vráti. Spôsob, akým údajne zomrel, bol jednoducho podozrivý. Niekto s jeho mocou by neodišiel zo sveta len tak a už vôbec by sa nerozpadol na prach. Podľa toho, čo našiel, zanechával Smrtiaca kliatba telo bez vonkajších fyzických znakov.

Ale stále nevedel prísť na to, prečo by ho škriatkovia v Gringottbanke mohli považovať za Ericovho syna. Podľa toho, čo našiel v knihách, by krv okamžite odhalila, kým bol. Existovala možnosť, že by to všetko bola len náhoda? Nikto predsa nevedel ako vyzerala jazva v skutočnosti. To, že aj tá Hadrianova mala náhodou tvar podobný blesku, nemuselo nič znamenať.

Škoda, že neveril na náhody.

Žiaľ ani po troch dňoch nenašiel uspokojivé vysvetlenie chaosu, ktorý sa znenazdajky vykľul z jeho života. Skutočnosť, že o tom nemienil nikomu povedať, jeho situáciu ani trochu neuľahčovala. A presne v takejto frustrovanej nálade ho zastihol deň, kedy si mal ísť k Ollivanderovi po svoj nový prútik.

Do obchodu starého prútikára sa dostal takmer bez problémov. Všimol si, že ho starší chovanci po očku sledovali, odkedy vyliezol z izby, no on tomu nevenoval priveľkú pozornosť. Vedeli, že si nič nemôžu začať a keby sa predsa len rozhodli, že mu chcú zblížiť, veľmi rýchlo by im ukázal, že s takými ako on je neradno sa zahrávať. Moc, ktorú mal v sebe, ho už neraz ochránila a on dobre vedel ako ju proti nim použiť. Keď si to bude priať, bude ich to veľmi bolieť.

Okrem starších chovancov nenarazil na nijaký problém. Vychovávateľky v sirotinci sa mu spravidla vyhýbali, jedine slečna Coleová naňho rada striehla v tieňoch, aby ho prichytila pri nekalých činoch. To, že sa jej to už roky nepodarilo, nehovorilo ani tak o Hadrianovej bezchybnej povahe ako o fakte, že pred ňou dokázal ukryť všetko, čo nechcel, aby vedela. V umení klamať sa stal majstrom.

„Dobrý deň, pane.“ Prehovoril do ticha obchodu, keď sa odhodlal vojsť. Tabuľka na dverách obchodu hlásala o Ollivanderovje dočasnej nedostupnosti, avšak odomknuté dvere dávali Hadrianovi najavo, že bol očakávaný.

Podobne ako po prvýkrát aj dnes Hadrian cítil mágiu všade navôkol. Neubránil sa úsmevu nad radostným očakávaním, ktoré cítil z prútikov. Len ho mrzelo, že ich dnes bude musieť sklamať. Jedného dňa, pokiaľ by to bolo možné, by sa veľmi rád naučil ako ich vyrobiť. Boli nádherné.

„Vitajte, pán Cashore.“ Odzdravil Ollivander. Nebyť toho, že prútiky tak spoľahlivo reagovali na prítomnosť ich tvorcu, nemal by Hadrian šancu zaznamenať starcov príchod. Pohyboval sa ticho ako mačka a nenápadne ako duch.

„Niečo pre vás mám. Poďte, prosím, so mnou dozadu.“ Ukázal Ollivander na dvere za pultom, ktorými už raz prešiel. Hadriana trochu zmiatlo, že mu oproti poslednej návšteve začal vykať, no neprotestoval. Predpokladal, že tykanie nebolo pre Ollivandera bežným javom, a tak sa proste vrátil ku svojmu bežnému prístupu. Bez slova ho nasledoval, nadchnutý vyhliadkou na vlastný prútik. Tentokrát ale nešli do skladu ako po prvýkrát. Ollivander ho namiesto toho priviedol do čohosi, čo pripomínalo obývačku. Hadrian sa zvedavo rozhliadol po stenách krémovej farby s päticou vyvesených obrazov, svetlom nábytku a niekoľkých kreslách potiahnutých hnedým čalúnením. Zaujala ho aj pomerne veľká polica na knihy, ktorá zaberala celú jednu stenu. Potom sa však jeho pohľad pristavil na stolíku medzi kreslami a odtiaľ sa už nepohol.

„Zdá sa, že ste našli, po čo ste prišli.“ Ozval sa Ollivander, ktorý sa zastavil po jeho boku. Neznesiteľne pomaly prešiel k podlhovastej krabičke, zodvihol ju a pristúpil k Hadrianovi. Otvoril ju, čím Hadrianovi odhalil výhľad na kus lešteného dreva.

„Nech sa páči, pán Cashore.“ Hadrian sa bez dychu natiahol a prevzal podlhovastú tenkú paličku. Až tesne predtým než sa ho dotkol si na inak tmavom dreve všimol jemné striebristé odlesky. Chcel sa na ne Ollivandera opýtať, no nestihol to. Akonáhle sa jeho prsty dotkli jemného povrchu prútika, vytesnil tento zvláštny predmet všetko ostatné.

Sila, ktorá ním prenikla, keď ho pevne zovrel medzi prstami, sa mu zdala neznáma, napriek tomu, že pramenila kdesi v hĺbke jeho vlastného tela. Akoby ten zdanlivo neživý kus dreva dokázal v jednom okamihu oživiť všetko to, čo nedokázal Hadrian počas uplynulých rokov. Vedený inštinktom pozdvihol ruku a v prudkom geste ním švihol. To, čo sa stalo, nečakal nikto z nich.

V obchode u Ollivandera sa prudko zablyslo, keď z Hadrianovho prútika vystrelil prudký záblesk svetla. Kľukatá biela žiara bola taká prenikavá, že oboch čarodejov oslepila a následný dunivý treskot taký silný, že im skoro popraskali ušné bubienky. Hadrian s výkrikom pustil prútik a spadol na zem, kým jeho mágia sa inštinktívne vyvalila von, pripravená chrániť ho pred nebezpečenstvom. Netušil, čo sa dialo v uplynulých minútach, vedel len to, že Ollivander sa k nemu ani raz nepriblížil. Keď sa po čase opäť odvážil otvoriť oči, videl všade naokolo biele pásy, o ktorých pochyboval, že ich niekedy v blízkej budúcnosti prestane vidieť.

„Prvá ukážka mágie, ktorú vytvorí prútik pri spojení s čarodejom, ukazuje smer, ktorým sa bude uberať jeho život. Nedávno som tu mal mladého Draca Malfoya. Jeho prútik vyčaroval zelené a strieborné iskry, čo nám všetkým ukázalo, že patrí do Slizolinu. Poppy Pomfreyová mi tu oživola zvädnuté kvety vo váze. Ale toto... Čosi takéto som ešte nezažil a to už mám svoje roky.“ Hadrian len nasledoval Ollivanderov hlas a čakal, kedy bude schopný zaostriť naňho. Keď sa mu to podarilo, takmer previnilo sa okolo seba poobzeral. Ollivanderova obývačka bola v troskách. Najmä tá časť, kde predtým stál stôl s kreslami. Namiesto príjemného posedenia ostala na hĺbku zbruba metrová a na šírku trojmetrová jama. Zvyšná časť obývačky bola ohorená a začiernená.

„Vaše prvé kúzlo, pán Cashore, bol blesk. Nijaké neškodné iskričky, vánok, kvety alebo vtáčiky. Blesk.“ Zdal sa byť tým faktom väčšmi ohúrený ako Hadrian. Chlapec bol pravdepodobne ešte stále v šoku z toho, čo sa stalo.

Pohľad mu padol na nevinne ležiaci prútik. Napriek tomu, že ležal na špinavej podlahe, sa nezdalo, že by sa mu niečo stalo. Neodvažoval sa zodvihnúť ho.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa Hadrian.

„Samozrejme. Stihol som vyčarovať štít a aj keby nie, váš blesk ma nezachytil, nebol som to ja, na koho ste mierili. Hoci pochybujem že ste na niečo mierili. Skončil som len oslepený a ohlušený, rovnako ako vy.“ Uistil ho starý čarodej.

„Čo si myslíte, že to znamená? Že moje prvé kúzlo bol blesk?“ opýtal sa Hadrian.

„Môže to znamenať čokoľvek. Isté je len to, že od vás môžeme očakávať veľké veci, rovnako ako od čarodeja, ktorý vlastní brata vášho prútika. Možno dokonca ešte väčšie.“ Hadrian si mimovoľne prešiel rukami po ukrytej jazve. Napriek tomu, že ju nevidel už roky, presne si pamätal miesto, kde sa nachádzala aj to ako vyzerala. Ollivanderovi ten pohyb neunikol.

„Obávam sa, že identite, ktorú ukrývate, nikdy celkom neuniknete.“ Upozornil ho. Hadrian sa kyslo uškrnul. Samozrejme, že nie. Zo všetkého, čo mohlo vyliezť z jeho prútika, vytvoril blesk. Z nejakého dôvodu bol jeho život plný bleskov. Bol by spokojnejší, keby radšej oživil zvädnuté kvety.

„Nemáte čo ľutovať. Dostali ste do vienka čosi úžasné. Naučte sa s tým pracovať.“ Vyzval ho Ollivander. Hadrian sa mierne usmial a prikývol. Presne to urobí a jedného dňa, keď sa znovu stretne s Ollivanderom, bude dostatočne mocný.

„Ja... Mám najmenej milión otázok a netuším, na koho sa s nimi obrátiť. Povedali ste, že nikomu nemám povedať o jazve.“ Ozval sa po chvíli, keď začínal mať pocit, že sa blížil odchod. Tá myšlienka ho vydesila. Už tu nebolo nič, čo by mu Ollivander mohol ponúknuť, no Hadrian nemohol len tak odísť. Všetko nasvedčovalo tomu, že by naozaj mohol byť Harrym Potterom, a predsa sa zdalo, že dôkazy hovoriace proti, sú nepriestrelné.

„Skúste vybrať tie najdôležitejšie. Začiatkom júla ma navštevuje len hŕstka čarodejov, niekto sa však predsa môže objaviť.“ Upozornil ho Ollivander. Obišiel obhorenú časť obývačky a pridal sa k Hadrianovi.

„O toto sa nebojte. Napriek všetkému som ako prútikár stále zvyknutý na nehody.“ Odbil Hadrianovu nevyslovenú otázku.

„Ale prútik si tu nezabudnite.“ Ukázal na zem, kde stále spočíval Hadrianov prútik. Hadrian sa, trochu neisto, natiahol a znovu zovrel štíhly kus dreva. Odľahlo mu, keď mu telom preniklo príjemné teplo, no okrem neho sa nič nestalo. Mal pocit, akoby v rukách držal časovanú bombu, predpokladal však, že ten pocit časom prejde.

„Tak a teraz sa vrátime a vy mi cestou môžete položiť prvú otázku.“ Vyzval ho čarodej.

„Mám na čele jazvu, ktorá dokazuje, že som Harry Potter. Okrem toho nikto nevie, kde Chlapec, ktorý prežil zmizol potom, čo ho odtiaľ vzal Dumbledore a teoreticky by sedel aj môj vek. Lenže škriatkovia v Gringottbanke by vedeli, že nie som syn Erica Cashora a nepustili by ma do trezoru. A už vôbec by som sa naňho nemohol fyzicky ponášať.“ Predniesol časť z argumentov, ktoré mu napadli behom uplynulých dní.

„To stále nie je otázka, pán Cashore.“ Ozval sa Ollivander. Hadrian nevoľky pretočil očami.

„Ako je to možné? Som Hadrian Cashore alebo Harry Potter?“ položil otázku.

„Obávam sa, že odpoveď na vašu druhú otázku nie je celkom jednoduchá. Je na vás, ktoré meno sa rozhodnete nosiť. Pravdou však zostáva, že podľa ľudských aj magických zákonov ste Hadrian Cashore, až kým sa vy sám nerozhodnete pre niečo iné. Predpokladám, že ste ešte nikdy nepočuli o magickej adopcii. Pokiaľ vám môžem poradiť, nájdite si o nej niečo v knihách, na taký dlhý rozhovor teraz nemáme čas. Ja vám teraz poviem len toľko, že adopcia v čarodejníckom svete nie je to isté, čo v muklovskom. Keď sa čarodejník rozhodne adoptovať dieťa, môže ho prijať do svojho rodu pomocou mágie. Tým sa zmení... ako sa tomu len hovorí... genetika? Áno, genetika dieťaťa, čo sa odzrkadlí po fyzickej aj magickej stránke. Váš prípad je pravdepodobne odlišný kvôli jazve, ktorú vám zanechal Ten, koho meno sa nevyslovuje. Navždy vás označil ako toho, kto sa vyrovnal jeho moci.“ Zahľadel sa na miesto, kde Hadrian ukrýval svoju jazvu, akoby mohol prehliadnuť všetky jeho kúzla.

„Možno budete tú jazvu nenávidieť. Možno si budete myslieť, že na ňu ani na slávu, ktorú vám prinesie, nemáte nárok. Nič z toho nie je pravda. Vaša jazva je symbolom, že je vaša moc dostatočne veľká na to, aby sa vyrovnala moci Veď-Viete-Koho. To, že vlastníte bratský prútik čarodeja, ktorý vám na čele zanechal túto jazvu, je len ďalší symbol.“ Vysvetľoval Ollivander trpezlivo. Hadrian zodvihol ruku a prešiel ňou po prekliatej jazve. S tým, čo mal na čele, nebude nikdy celkom schopný zbaviť sa Harryho Pottera. Ostávalo mu len zmieriť sa s tým a pokúsiť sa o tom chlapcovi a jeho úlohe vyhľadať čo možno najviac.

„Kde žijete, pán Cashore?“ opýtal sa Ollivander. Hadrian vytiahol spod košele psie známky a ukázal mu ich.

„Woolov sirotinec na okraji Londýna.“ Ollivanderovi sa pri pohľade na lacný strieborný prívesok rozšírili oči. Nech si už uvedomil čokoľvek, šokovalo ho to.

„Vy ten sirotinec poznáte.“ Ozval sa. Ollivander sa sťažka oprel o jednu z políc.

„Keď sa Albus Dumbledore dozvie celý váš príbeh, pán Cashore, nebude nadšený.“ Prehovoril po chvíli. Natiahol sa za Hadrianovou rukou, v ktorej zvieral prútik a vytiahol ju nahor, aby obaja dobre videli na starostlivo opracovaný kus dreva. Hadrianovi neuniklo, že povedal 'keď', nie 'ak'. Toto slovíčkarenie bolo zdanlivo náhodné, no pre Hadriana, ktorý bol zvyknutý všímať si drobnosti, znamenalo veľa.

„Pamätám si každý prútik, ktorý som predal a každého čarodeja, ktorého si vybral. Pred päťdesiatimi tromi rokmi ku mne prišiel iný jedenásťročný čarodej z Woolovho sirotinca. V istých ohľadoch sa na vás veľmi ponášal. Aj on, tak ako vy, mal túžbu dosiahnuť veľké veci a moc, ktorá ho k tomu predurčovala. Samozrejme, prútik, ktorý si ho vybral, to len dokazoval. Tis a pero z vtáka fénixa. Mocná kombinácia. S takýmto prútikom, pán Cashore, dosiahnete veľké veci.“ Hadrian sa pohľadom zastavil na vlastnom prútiku s perom z vtáka fénixa a tisovým drevom.

„Ako sa ten chlapec volal?“ opýtal sa.

„Tom Riddle.“ Odpovedal Ollivander. Nezdalo sa, že by to meno vyslovoval rád, no neodmietol to tak ako Voldemortovo meno.

„Ten chlapec dosiahol veľké veci?“ opýtal sa Hadrian.

„Veľmi veľké.“ Dostalo sa mu odpovede. S tými slovami starý čarodej pustil Hadrianovu ruku a nechal ho, aby si odložil prútik.

„Ešte máte nejakú otázku, mladý muž?“ spýtal sa. Hadrian dorazil ráno, keď ešte nebolo v Šikmej uličke tak veľa ľudí, ale pohľad vonku mu napovedal, že sa začala zapĺňať. Už čoskoro by niekto mohol prísť navštíviť prútikára.

„Čo ste pridali do dreva?“ zaujímal sa. Tie striebristé odlesky ho miatli. Drevo by sa tak rozhodne nesprávalo.

„Mithril, chlapče drahý. Nechal som ho roztaviť a zapracoval som ho do dreva.“ Ozrejmil prútikár.

„Och! Myslel som, že ho vložíte dovnútra prútika ako jadro.“ Ozval sa Hadrian.

„To som predpokladal aj ja, ale ukázalo sa, že by to nebola šťastná kombinácia. Mithril by tak neplnil svoj účel a niektoré prísady vnútri vášho prútika by mohli začať navzájom reagovať.“ Vysvetlil čarodej. Keď si všimol, že sa Hadrian zdráhal odložiť svoj prútik, otočil sa k polici po svojom boku a začal sa v nej prehrabávať.

„Nikdy by ste sa nemali obávať svojho prútika, pán Cashore, rozumiem však, že po takom búrlivom zvítaní ste ostali trochu neistý. Kde to len máme... Och, áno, tento bude rozhodne najlepší. Aurorský model.“ Šomral si popod nos počas toho ako sa prehrabával krabičkami. Ollivander mal pravdepodobne všetko v obchode naukladané vo väčších alebo menších krabiciach. Nakoniec vytiahol jednu z nich, otvoril ju a otočil sa naspäť na Hadriana. Podal mu podlhovastý kus kože s remienkami.

„Zápästné puzdro na prútik. Aurorský model, tie sú momentálne najlepšie, aké mám. Sú odolné voči odzbrojovacím kúzlam.“ Keď Hadrian nebol schopný hneď pripevniť všetky tie trčiace kusy kože na správne miesto, natiahol sa a pomohol mu uviazať si ho pomocou ramienok na zápästie a okolo predlaktia. Potom mu zhruba vysvetlil ako bude rýchlo schopný vytiahnuť ho.

Prekvapivo, koža na ruke, potiahnutá mäkkou čiernou látkou, mu neprekážala ani ho nijakým spôsobom neomínala. Ollivander mu vysvetlil, že za to mohli kúzla. Nikto by nechcel nosiť čosi, čo by mu prekážalo pri bežných činnostiach, bez ohľadu na to, aké praktické by to mohlo byť. Hadrian to čoskoro začal vnímať za rovnako prirodzené ako košeľu, ktorá mu zakrývala telo.

„Ešte to chce trochu cviku, ale ide vám to dobre.“ Skonštatoval po chvíli, kým sledoval Hadriana ako si osvojoval grif na vyklepnutie prútika. Stačilo len v istom uhle ohnúť zápästie a prútik mu vyskočil do dlane. Chvíľu trvalo, než to pochopil. V najbližších dňoch to bude neustále cvičiť, kým sa preňho ten pohyb nestane prirodzeným a nebude ho vykonávať inštinktívne.

V akomkoľvek ďalšom rozhovore ich prerušila trojica čarodejov, ktorí zastali pred Ollivanderovým obchodom. Zjavne to boli rodičia so synom približne v Hadrianovom veku. Všetci traja boli svetlovlasí, odetí do kvalitných, zjavne drahých habitov.

„Myslím, že je čas na odchod, pán Cashore.“ Vyzval ho Ollivander pokojne. Hadrian prikývol.

Ešte skôr než trojica čarodejov vstúpila do obchodu zaplatil Ollivanderovi za prútik a puzdro a poďakoval mu. Nebyť starého prútikára, bol by v čarodejníckom svete stratený. Takto mal dostatok informácií na to, aby mohol započať vlastný výskum.

Vo dverách sa takmer zrazil s trojicou aristokratov. Stačilo mu vidieť zjavný prepych a svetlé vlasy, aby pochopil, že sa jednalo o Malfoyovcov. Narazil na nich v jednej z množstva kníh, ktoré behom posledných dní prelistoval. Ustúpil stranou, aby mohli prejsť, pričom sa pohľadom stretol so sivomodrými očami Draca Malfoya. Ten si ho s odporom v tvári premeral, pričom sa pohľadom pristavil najmä na jeho ošúchanej muklovskej košeli a tmavých rifliach. Hadrian sa jeho nadradeným výrazom nedal vyviesť z miery, s nadvihnutým obočím mu opätoval pohľad a venoval mu úškrn. Pobavilo ho, keď mladý blondiak od pobúrenia očervenel.

Kto vie, načo tam išli? Podľa toho, čo mu predtým povedal Ollivander, už mal ich syn kúpený prútik. Ale to bola len ťažko jeho starosť a Hadrian nemal vo zvyku starať sa o veci, ktoré sa ho netýkali.

V podstatne lepšej nálade vyšiel z obchodu a namieril si to, tak ako už mnohokrát počas uplynulých dní, do kníhkupectva. Bolo množstvo nových kníh, ktoré mal v pláne prečítať. Dnešný deň mal v pláne kúpiť prútik, ďalšie knihy a pomôcky na elixíry. Po stretnutí s Dracom Malfoyom sa rozhodol pripísať si na svoj pomyselný zoznam aj návštevu nejakého obchodu s oblečením. Keď sa už ukázalo, že mal množstvo peňazí, mal by si zohnať niečo reprezentatívnejšie. Bol posledným dedičom rodu, ktorý sa svojím bohatstvom, starobylosťou a rodokmeňom vyrovnal Malfoyovcom. Celkom sa tešil na tú chvíľu, keď arogantný blondiak zistí, že nebol len tak obyčajným chudobným deckom ako predpokladal.

Spokojne sa na dlhú dobu zavŕtal medzi knihy, kde sa cítil ako doma. Kôpka, ktorú si ukladal na pulte, sa postupne zväčšovala.

„Kde, pre Salazara, mám na tomto prekliatom mieste nájsť všetko, čo potrebujem?“ vyrušil ho zo zamyslenia nahnevaný dievčenský hlas. Hadrian sa automaticky otočil za zvukom, ktorý narúšal inak tichú atmosféru kníhkupectva. Pohľad mu padol na štíhlu blondínu, ktorá sa práve začala s nadávaním prehrabávať medzi knihami len niekoľko metrov od Hadriana. Všimol si ju už keď prichádzala, no nevenoval jej pozornosť.

„Potrebuješ pomoc?“ opýtal sa Hadrian po chvíli. Bleskovo sa naňho uprel nepriateľský pohľad sivozelených očí. Práve kľačala na zemi a prezerala si knihy na najspodnejšej polici. Mladá čarodejnica sa naňho zamračila, no predsa si nakoniec porazenecky povzdychla a prikývla.

„Vyznáš sa tu?“ spýtala sa. Pokrčil plecami.

„Mám pocit, že o čosi viac než ty.“ Uškrnul sa. Podišiel k nej a ponúkol jej ruku. Blondínka sa jej po krátkom zaváhaní chytila a dovolila mu, aby jej pomohol postaviť sa na nohy.

„Prezradíš mi, čo hľadáš?“ opýtal sa Hadrian.

„Pre začiatok Praktické elixíry od Mafaldy Hagardovej.“ Ukázala mu zoznam so zhruba desiatkou knižných titulov.

„Mama ma poslala nakupovať, kým ona behá po obchodoch s mladšou sestrou.“ Uškrnula sa kyslo. Hadrian sa pobavene usmial.

„Pôjde to rýchlo, väčšinu som tu už zazrel.“ Uistil ju.

„Začneme o regál ďalej, tu nič z toho nenájdeš.“ Systém zoraďovania kníh v miestnom kníhkupectve bol dosť pochybný. Jediné, čo bolo skutočne na mieste, boli učebnice do Rokfortu. Pre ne mali pridelenú samostatnú sekciu, aby sa študenti rýchlo a jednoducho dostali k povinnému učebnému materiálu aj väčšine odporúčanej literatúry. Hadrian mal v sirotinci už všetko, čo by mohol potrebovať malý prvák a zobral si aj niečo na čítanie z učebníc pre druhé ročníky. Bola tu istá možnosť, že ich plne nevyužije, ale chcel ich mať.

„Tu to máme. Ako sa zbaviť magických škodcov od Labovského. Prvú si môžeš vyškrtnúť.“ S úškrnom vytiahol z police prvú z kníh. Namiesto toho, aby jej ju podal, si radšej sám začal na voľnej ruke robiť zbierku. Desať kníh je pre dievča dosť a zelenooká blondínka už tak vyzerala krehko. Bola nižšia a útlejšia než Hadrian a to už bolo čo povedať.

„Som Daphne Greengrassová.“ Predstavila sa dievčina. Hadrian sa voľnou rukou natiahol a ponúkanú ruku zovrel v dlani. Naznačil jej na chrbát ruky bozk, pretože vedel, že ju to podráždi. Čistokrvná aristokracia čarodejníckeho sveta stále vyžadovala správanie podobné tomu, ktoré sa zvyklo praktizovať v stredoveku.

„Hadrian Cashore, k vašim službám.“ Jemne sa uklonil. Ako očakával, naježila sa, no na svoj hnev zabudla hneď ako začula jeho meno.

„Syn Erica Cashora z rodu Cashore?“ opýtala sa. Hadrian s úsmevom prikývol.

„Pravý a jediný.“ Nadhodil. Neuniklo mu ako Daphne prebehla pohľadom po jeho starom oblečení.

„Prečo potom chodíš... takto?“ nenachádzala správne slová.

„Totiž, necháp to zle, ale pochádzaš z bohatého rodu. Mal by si sa podľa toho aj obliekať.“ Zamračila sa. Zjavne brala jeho nedostatok vkusu osobne.

„To je dlhý príbeh, ale áno, súhlasím. Vlastne moja najbližšia zastávka by mala byť v obchode s oblečením. Ešte nemám ani habity do školy.“ Priznal.

„Pokiaľ mi pomôžeš nájsť všetky moje knihy, ochotne ťa tam vezmem. Najbližšie je Madam Malkinová, u nej najlepšie nakúpiš školské habity, ale zvyšné oblečenie by som radšej riešila u Janette. Je trochu stranou od hlavnej časti Šikmej uličky, ale je najlepšia.“ Vysvetľovala, zatiaľčo nasledovala Hadriana pomedzi police. Pre mladého čarodeja, ktorý tu nebol po prvýkrát, nebol problém pochopiť systém a nájsť niekoľko kníh.

Keď mali všetko nájdené a Hadrian držal v ruke desiatku kníh, vybrali sa k pokladni. Predavač už čakal Hadriana s jeho vlastnými knihami, starostlivo zabalenými a zmenšenými.

„Vybrali ste si ešte nejaké ďalšie knihy, mladý pane?“ opýtal sa predavač okamžite ako zazrel prichádzať Hadriana.

„Nie, tieto sú pre mňa.“ Ozvala sa Daphne. Vystrela sa a zvážnela, nadvihla bradu a pozrela sa predavačovi priamo do očí. Zdalo sa, akoby narástla, keď sa naplno prejavilo jej starostlivo vštepené sebavedomie. Hadrian na moment zaľutoval, že aj on sám nevyrastal v prostredí, kde by mu vštepovali pocit vlastnej dôležitosti. Možno to bolo ale nakoniec dobre.

„Samozrejme, slečna Greengrassová, hneď to bude.“ Ponáhľal sa predavač splniť žiadosť mladej slečny, akoby na tom záviselo jeho zdravie. A pravdepodobne skutočne záviselo. Bola by hlúposť, aby sa dospelý muž bál malého dievčatka a pravdou bolo, že on sa jej skutočne nebál. Bál sa tej sily, ktorá stála za ňou.

Rod Greengrassovcov patril medzi najčistejšie a najvplyvnejšie rody v Briitánií. Čarodejníci mali čosi ako kroniku, v ktorej bolo uvedených dvadsaťosem najčistejších rodov. Rod Cashore, hoci väčšinu z týchto rodov predčil bohatstvom a mnohé svojou starobylosťou, medzi tieto rody nepatril. V ich krvi bolo priveľa rôznych bytostí a čarodejov s pochybným rodokmeňom. Greengrassovci sa tam nachádzali.

Behom posledných dní sa toho Hadrian naučil o čarodejníckom svete mnoho. Keď uvážime, že v uplynulých dňoch nerobil nič iné, než že študovať knihu za knihou, nebolo to také prekvapivé. Pravdu povediac narazil na všetko okrem toho, po čom skutočne pátral. Sláva starému Ollivanderovi, že mu bol taký nápomocný, nech už tým cielil čokoľvek.

Knihy, ktoré pre ňu predavač zabalil, nechal rovno odoslať do ich rodinného sídla. Daphne za ne taktiež nemusela ani zaplatiť, v kníhkupectve mali otvorený účet. Hadriana tá myšlienka nadchla. Najbližšie, keď sa zastaví v kníhkupectve, si to vybaví aj on.

„Môžeme ísť?“ opýtala sa Daphne, pričom pohodila svojou pôsobivou svetlou hrivou.

„Samozrejme, pani moja.“ Odvetil s istým neskrývaným pobavením. To dievča sa mu páčilo. Bola namyslená a rozmaznaná, čo Hadrian obvykle neobľuboval, no tušil, že oni dvaja by sa mohli stať priateľmi. Mala v sebe čosi drzé a neskrotné, čo sa vymykalo všetkému, čo Hadrian počul o slušne vychovaných aristokratkách. Pokiaľ sa nemýlil – a Hadrian sa v ľuďoch mýlil len zriedkavo – budú si rozumieť.

Daphne sa s úškrnom chytila Hadrianovho ramena, absolútne ignorujúc jeho otrasný odev. Z obchodu vyšli bok po boku, pričom sa Hadrian ochotne nechal unášať kamkoľvek ho chcela Daphne vziať.

„Vidím, že obľubuješ muklovský štýl obliekania.“ Skonštatovala. Ona sama mala na sebe sivozelené šaty, ktoré jej krásne zvýrazňovali oči. Pre Hadriana bolo ťažké odhadnúť, či to bola v ich ponímaní muklovská alebo čarodejnícka móda. Pokiaľ vedel, tak ich módu najväčšmi odlišovala absencia habitov v nečarodejníckom svete.

„Predpokladám, že áno.“ Odvetil Hadrian.

„Som ochotná uznať, že pri použití tých správnych látok sú skutočne pohodlné.“ Pohľad jej padol na Hadrianovu košeľu a rifle. Nedokázal sa ubrániť krátkemu návalu hanby, napriek tomu, že to bolo to najlepšie, čo mal v skrini.

„Kde si žil posledné roky, Hadrian? Nikto nevedel, že Eric Cashore mal syna, nikto o tebe nikdy nehovoril. Keby ťa vychovával niekto od nás, vedeli by sme o tebe.“ Hadrianovi na okamih napadla myšlienka, koľkí ľudia si asi uvedomujú, že pod tou jej peknou tváričkou a nánosom aristokratickej arogancie sa ukrýva ostrý intelekt.

„Odpoveď sa ti nebude páčiť.“ Varoval ju. Nepredpokladal, že sa mu podarí udržať v tajnosti, odkiaľ pochádzal, preto sa až tak nezdráhal odpovedať jej, no rovnako dobre vedel, že týmto snobom sa pravda nebude pozdávať.

„Vyskúšaj ma.“ Nadhodila. Hadrian sa pousmial.

„Ako si praješ.“ S tými slovami vytiahol spod trička psie známky, ktoré so sebou musel povinne nosiť a podal jej ich. Daphne sa zvedavo natiahla a chytila medzi prsty obyčajné strieborné pliešky s vyrytými nápismi. Nemo pohybovala perami, zatiaľčo čítala hŕstku slov, ktorými sa dal zhrnúť Hadrianov život v posledných desiatich rokoch.

„Och, pre Morganu!“ vydýchla zhrozene. V očiach sa jej zrkadlila zúrivosť, ktorá Hadriana prekvapila. Bol pripravený na pohŕdanie, no nie na toto. Odstúpil od nej a po prvýkrát po rokoch pocítil strach z reakcie cudzieho človeka. Skúsenosti mu napovedali, že ho nečaká nič dobré.

„Čarodejnícke dieťa u muklov.“ V tvári sa jej stále zračilo rovnaké zdesenie. Jej ďalšie slová ho však prekvapili a pripravili o reč.

„Odpusť mi, už rozumiem, prečo si mi to nechcel povedať. Nedokážem si ani predstaviť, aké hrozné to pre teba muselo byť. Ale už sa tam nevrátiš, však nie? Tvoj opatrovník o tebe už musí vedieť a vzal ťa preč, však?“ uisťovala sa. Hadrian sa zdráhal prezradiť jej, že nemal ani tušenie, kto to je.

„Pravdu povediac som sa s ním ešte nestretol. Existenciu čarodejníckeho sveta mi prezradila až profesorka Sproutová, keď mi prišla odovzdať list z Rokfortu. Predpokladala, že som len ďalší muklorodený, až kým ma nespoznala. Len vďaka nej viem, kým som.“ Priznal. Nebyť toho, že ho okamžite poslala do Gringottbanky, nepoznal by pravdu alebo by sa o svojom pôvode dozvedel až omnoho neskôr.

„Nemám tú ženu veľmi rada, ale zachovala sa správne.“ Nakrčila Daphne nos.

„V banke ti povedali, kto je tvoj poručník, však?“ uisťovala sa.

„Iste. Severus Snape.“ Prikývol Hadrian. Na jeho prekvapenie sa Daphne rozžiarila.

„Profesor Snape! Ale to je perfektné! Budeš mať toho najlepšieho poručníka. Isteže, profesor Snape je trochu prísny, ale svojich hadov si vždy chráni. Som si istá, že si budete dobre rozumieť.“ Trkotala.

„Je to vedúci Slizolinskej fakulty. Vieš o štyroch fakultách a zakladateľoch, však?“ opýtala sa okamžite. Hadrian s úsmevom prikývol. Niečo mu povedala Sproutová a niečo našiel v knihách. Zo záujmu sa pustil aj do Dejín Rokfortu, čo mali ako odporúčanú literatúru k predmetu Dejiny mágie. Zatiaľ toho nestihol prečítať veľa, no do konca júla mal v pláne prejsť ju celú, vrátane väčšiny prváckych učebníc. Nemienil nič nechať na náhodu a už vôbec nemal v pláne skončiť svoj prvý rok horšie ako deti z čarodejníckych rodín, ktoré v magickom svete vyrástli.

„Každý, kto v živote niečo dosiahol, skončil v Slizoline. Nie nadarmo sme fakultou, kde vyštudoval Merlin, najmocnejší čarodejník všetkých dôb.“ Vyhlásila s hrdosťou.

„Merlin skutočne existoval?“ opýtal sa prekvapený Hadrian.

„Samozrejme! Merlin, Morgana aj Artuš. Všetci traja boli mocnými čarodejmi. Merlin vyštudoval v Slizoline, Morgana v Bystrohlave a Artuš v Chrabromile. Hoci musím podotknúť, že Lady Morgana bola väčšmi Slizolinčankou než Bystohlavčankou.“ Nakrčila Daphne nos. Hadrian jej ponosy vnímal len okrajovo, jeho myseľ bola plná Artušovských legiend a mocných Merlinových kúziel. Samozrejme, Hadrian ako každé anglické dieťa poznal legendy o kráľovi Artušovi, mocnom čarodejníkovi Merlinovi a ich zaprisahanej nepriateľke Morgane. Boli to pomaly jediné poriadne legendy, ktoré mali, preto cítil povinnosť poznať ich. Na ich veľkolepých príbehov vyrástol, čítal si ich po nociach, keď nemal dovolené počúvať rozprávky s ostatnými deťmi v sirotinci. Miloval ich. Fantasy literatúry sa stránil, pre dieťa, ktoré sa vymykalo štandardom, to bolo priveľmi bolestivé čítanie, no za to mytológiu miloval. Musí zistiť, čo z legiend bola pravda a čo bol len mýtus.

„Ja budem určite v Slizoline. Dúfam, že aj ty.“ Tvrdila. Pre Hadriana bolo ťažké vrátiť sa naspäť do reality k rozhovoru s Daphne.

„Odkiaľ berieš tú istotu?“ opýtal sa.

„Takmer celá moja rodina vyštudovala v Slizoline. Je to tradícia.“ Nadvihla bradu a vystrela sa, akoby to znamenalo, že boli čímsi viac než ostatní.

„Nemal by Klobúk zvoliť fakultu podľa tvojich osobnostných predpokladov?“ opýtal sa opatrne. Daphne sa naňho usmiala, akoby presne rozumela jeho neistote.

„A zároveň podľa tvojich názorov, schopností a magického nadania. Je to komplexnejší proces, než si myslíš. Triedenie je v skutočnosti do značnej miery ovplyvnené výchovou, ktorú si dostal. Vo vašom rode sa takmer rovnomerne vystriedali všetky štyri fakulty, preto aj keby si bol vychovávaný svojou rodinou, možno by si tomu nerozumel, no u nás to funguje. Celé generácie Greengrassovcov boli v Slizoline, pretože nám od mala vštepujú ich kvality.“ Vysvetlila.

„Takže, pokiaľ tomu správne rozumiem, je jedno, či by si sa hodila do Chrabromilu, Klobúk ti vyberie Slizolin, pretože sa tak rozhodli tvoji predkovia?“ opýtal sa. Snažil sa potlačiť v hlase ofenzívny tón, no celkom sa mu to nepodarilo. Venoval jej ospravedlňujúci úsmev, nemal v pláne súdiť ju. Na to tu nebol. Daphne mu úsmev opätovala. Nezdalo sa, že by jej výmena názorov s Hadrianom prekážala.

„Mohol by si to povedať aj takto, hoci by si nemal úplnú pravdu. Dôkazom by mohli byť takzvané čierne ovce, ktoré sa z času na čas objavujú. Pokiaľ by som skutočne patrila do Chrabromilu, tak by som tam skončila, bez ohľadu na moju rodinu. Výnimkou je Bystrohlav.“ Pokrčila plecami. Pokiaľ je tvoje dieťa génius, bežné pravidlá neplatia. Pokiaľ je nerozumne statočný, je to vydedenec.

„Po čase sa naučíš rozoznávať rozdiely medzi svetlými a temnými rodmi. Slizolinčania pochádzajú z temných rodín, kým Chrabromilčania sú skrz na skrz svetlí. Niektorí tvrdia, že toto je medzi nami najväčší rozdiel.“ Dodala po chvíli.

„Profesor Snape ti všetko vysvetlí. My máme teraz iné starosti.“ Rozpustilo sa usmiala. Hadrian nemal to srdce povedať jej, že keby chcel, už dávno ho mohol kontaktovať. Gringottbanku navštívil pred tromi dňami, pričom ho škriatkovia informovali, že jeho poručníkovi neodkladne odošlú list o jeho existencii. Snape o ňom vedel už tri dni, a predsa sa neukázal. Hadrian sa nespoliehal na to, že by sa na tom niečo zmenilo.

„Začneme u Madam Malkinovej, je bližšie. Špecializuje sa najmä na habity.“ Zastavili pred jedným z mnohých obchodov na preplnenej Šikmej uličke. Obchod u Madam Malkinovej sa na prvý pohľad ničím nelíšil od ostatných. Až keď sa pri ňom pristavil, všimol si vo výklade vznášajúce sa habity všemožných strihov a farieb. Nápis na skle hlásal, že u Madam Malkinovej sa dajú nakúpiť školské habity, habity na slávnostné príležitosti aj habity na bežné nosenie.

Hadrian sa rozhodol zbytočne nezdržiavať, vstúpil do obchodu a podržal dvere Daphne, aby mohla vojsť hneď za ním. Príjemne prekvapená blondínka sa naňho usmiala.

„Nečakala som, že budeš pri výchove u muklov ovládať etiketu. Väčšina mužov by ma v mylnom presvedčení pustila dovnútra ako prvú.“ Ocenila jeho snahu. Hadrian sa krátko pobavene zasmial.

„Rád čítam.“ Priznal. Daphne sa uškrnula.

„To sa budeš páčiť mojej sestre.“ Nadhodila.

„Dobrý deň, slečna Greengrassová! A kto je tento mladý fešák, ktorého ste so sebou priviedli?“ ozval sa žoviálny ženský hlas. Hadrian sa k nemu okamžite otočil, prekvapený, že si nevšimol príchod takej zavalitej ženy. Jeho pohľad sa stretol so živými hnedými očami, ktoré ho pozorovali s neskrývaným záujmom.

„Dobrý deň, madam. Moje meno je Hadrian Cashore.“ Predstavil sa s miernym úklonom. Žena okamžite ožila, jej výraz sa ako zázrakom zmenil, oči jej zažiarili vidinou peňazí. V tej chvíli si Hadrian uvedomil, že nielen za Daphne stojí sila, ktorej sa obyčajní ľudia boja. Stojí aj za ním. Nomen omen.

Daphne si všimla jeho prekvapenie a venovala mu pobavený úškrn. Nadšenej predavačke povedala, čo od nej potrebujú a naklonila sa bližšie k Hadrianovi.

„Zvykaj si. Hovorí sa, že ste ešte bohatší než Malfoyovci.“ Pošepkala mu.

„Dnes som ich stretol. U Ollivandera.“ Prezradil. Daphne podivne zažiarili oči. Hadriana to zaujalo a obrátil sa na ňu, no Daphne mu pohľad neopätovala.

„To určite bol.“ Odvetila, no v jej úsmeve sa ukrývalo čosi, čo mu odmietala prezradiť.

„Čo predo mnou tajíš?“ opýtal sa Hadrian ľahkým tónom.

„Možno patríš do starobylého rodu, ale nepatríš k nám. Sú tajomstvá, ktoré ti neprezradím.“ Prehovorila jemne. Nechcela ho nahnevať a už vôbec mu nechcela ublížiť, no jej oči Hadrianovi napovedali, že keby sa tak stalo, ju by to nezranilo.

„Keby som skončil v inej fakulte než v Slizoline alebo v Bystrohlave, už nikdy so mnou neprehovoríš.“ Skonštatoval. Nikdy nemal nikoho, kto by ho miloval takého, aký bol, preto ho neprekvapila. Cítil isté nepatrné bodnutie, no to okamžite zahnal. Koniec koncov mala pravdu. Bez ohľadu na to, aká príjemná mu bola jej spoločnosť, bojovali každý sám za seba a keby sa niekedy ocitli proti sebe, nezaváhala by.

„Chrabromilčania sú spravidla naši nepriatelia, to áno, ale chápeš to zle. Slizolin ide sám za seba. My sa nebratríčkujeme. Lojalitu prechovávaš v prvom rade svojej rodine, potom fakulte a až za tým nasledujú všetci ostatní.“ Pozrela sa mu priamo do očí, aby pochopil, že hovorila pravdu.

„Ďakujem za cennú lekciu.“ Ozval sa Hadrian po chvíli. Rozhodne mal nad čím premýšľať.

„Pán Cashore slečna Greengrasová, poďte sa sem postaviť.“ Požiadala ich predavačka. Hadrian vrhol posledný pohľad na Daphne, ktorá ho mlčky pozorovala, než sa vydal za predavačkou. Tesne predtým ale žmurkol na drobnú blondínku. Jej slová ho nezranili a nechcel, aby si to myslela.

Madam Malkinová so svojou spolupracovníčkou – bola to manželka jedného z jej synov, ako ich stihla informovať – ich najbližšiu pol hodinu obskakovali. Stáli na vyvýšených stupienkoch, pričom sa okolo nich točili, snažiac sa splniť akékoľvek ich prianie. Hadrian nakoniec odchádzal z obchodu s piatimi čiernymi habitmi na bežné nosenie, ktoré sa behom nasledujúceho roka budú prispôsobovať jeho rastu a s tromi slávnostnými habitmi. Zistil, že rodové farby Cashoreovcov boli modrá, čierna a strieborná, takže si dva habity zvolil v týchto farbách a jeden v zelenom prevedení. K tomu ho prinútila Daphne, vraj kvôli farbe jeho očí. Hadrian sa jej podvolil, zelená mu nikdy neprekážala. Nakoniec z obchodu odišiel s habitmi a niekoľkými špicatými klobúkmi. Nevedel sa rozhodnúť, či ho väčšmi pobavilo alebo podráždilo, že to s nimi mysleli vážne.

Opäť bok po boku sa vybrali k Janette, ktorú mu Daphne predtým odporučila. Išla s ním, aby mala istotu, že cestou nezablúdi niekam inam. Mierili do Striebornej uličky, ktorá sa, podobne ako Zašitá, vinula stranou od Šikmej uličky.

„Bude ma mrzieť, ak neskončíš v Slizoline.“ Prehovorila znenazdajky. Hadrian sa na ňu pozrel, no ona odvrátila pohľad na jeden z obchodov, okolo ktorých prechádzali.

„Bol si už kupovať potreby na elixíry? Ak nie, rozhodne príď sem. Goodkindovci sú síce trochu drahší, ale majú najlepšie prísady a kotlíky. Otec hovorieva, že profesor Snape sem tiež chodí nakupovať. Väčšina študentov chodieva k Springlovi, ktorý hneď pri vchode do Deravého kotlíka.“ Začala rozprávať a nezastavila sa, kým sa nedostali k vstupu do Striebornej štvrte.

„Povedz, vybral by si sa sem bezo mňa?“ opýtala sa. Hadrian pri pohľade na vysoký oblúk potiahnutý bielou látkou pokrčil plecami. Cez hustú neprirodzene žiarivú hmlu nevidel na druhú stranu.

„Aj keby som sa sem dostal, netuším.“ Nepatril k ľuďom, ktorí by niečo urobili bez rozmyslu a vydať sa naslepo cez hustú hmlu k takýmto činom patrilo. Z oblúka cítil vychádzať mágiu podobnú tej, ktorú vnímal v prechode z Deravého kotlíka.

„Kým by som nezistil, čo ma čaká na druhej strane portálu, nevkročil by som tam.“ Odvetil nakoniec.

„Múdro. Je to prechod do Striebornej štvrte. Uprostred Striebornej štvrte, kde býva zopár bohatých rodín, je Strieborná ulička. Pokiaľ nevnímaš, že ťa niekedy obsluhujú poloviční, je to najlepšie miesto na nákup.“ Chytila ho za ruku a spolu s ním vkročila do hustej hmly.

Strieborná ulička bola diametrálne odlišná od Šikmej. Chýbal na nej nikdy neustávajúci ruch a hluk, ktorý sa spájal so stovkami zákazníkov a rozkrikujúcimi sa predavačmi. Naokolo videl len hŕstku dobre oblečených mužov a zopár žien v róbach, ktorí nenáhlivo prechádzali ulicou a mizli v rozličných obchodoch.

„Väčšina obchodov je prázdna.“ Skonštatoval Hadrian prekvapene. Daphne pokrčila plecami.

„Do Striebornej uličky prichádza len obmedzené množstvo zákazníkov. Nájdeš tu oblečenie, šperky, nábytok, obchod s domácimi škriatkami a podobné obchody, avšak predavači s potrebami do elixírov, vzácnymi zvermi, magickými rastlinami, kníhkupectvá, to všetko postupne vymizlo. Niektorí zanikli, iní sa presunuli na Šikmú, kde získali väčšie množstvo klientov.“ Vysvetľovala.

Hadrian sa zamračene obzeral po obchodoch, keď sa mu zrak znenazdajky zastavil na vývesných štítoch. Narýchlo prebehol všetky obchody, na ktoré dovidel, aby mal istotu, než sa so svojou domnienkou obrátil na Daphne.

„Každý z obchodov na Striebornej je pod záštitou niektorého rodu, správne?“ uisťoval sa. Predpokladal, že čiste náhodou sa zo Striebornej uličky vytratili obchody, ktoré sa odmietli podriadiť aristokracií.

„Väčšina patrí Malfoyovcom.“ Skonštatoval Hadrian. Na viacerých vývesných štítoch videl ich zeleno čierny erb s drakmi.

„Malfoyovci skúpili väčšinové podiely v mnohých predajniach. Vlastnia najmä obchody s oblečením a šperkami a jeden skrášľovací salón.“ Prikývla. Tušila, čo sa hodí Hadrianovi v hlavou a hoci mu nedala za pravdu, neprotirečila mu. Pri predstave trojice čarodejov, ktorých stretol u Ollivandera, sa mu zdalo dokonale logické, že Malfoyovci vlastnili práve obchody s oblečením.

„Tu je Janette.“ Ukázala na jeden zo zvlášť okázalých obchodov. Steny obchodu boli dokonale biele so zlatým ornamentálnym zdobením v tvare lotosových kvetov. Na vývesnom štíte sa jasne vynímal Malfoyovský erb. Pri vstupe do obchodu Hadriana ovanula ťažká vôňa kvetov.

Sotva sa stihol rozhliadnuť po luxusnom zariadení, keď k nim spoza pultu podišla vysoká svetlovlasá žena. Sklonila pred nimi hlavu a po celý čas, odkedy sa im predstavila, svoj pohľad ani raz nezodvihla.

„Dobrý deň. Moje meno je Janette, s čím vám môžem pomôcť?“ opýtala sa úslužne. Hadrian sa nad toľkou pokorou hlboko zamračil. Predavači na Šikmej, ktorí spoznali jeho meno, sa správali nadmieru ochotne, lenže ani jeden z nich sa nezachoval takto. V Janettinej reči tela bolo badať strach. Hadrian sa v mysli vybavil ako Daphne hovorila o polovičných v Striebornej uličke.

„Ja nepotrebujem nič.“ Ozvala sa Daphne. Ženu prakticky nevnímala, akoby bola vzduchom. Kývla na Hadriana, aby vymenoval, čo chce a sama sa zatiaľ vybrala k tým pár stojanom, ktoré ponúkali najnovšie modely habitov pre ženy. Hadrian svoj pohľad obrátil naspäť na Janette.

„Prosím vás, budem potrebovať kompletnú sadu oblečenia, najlepšie niekoľkokrát.“ Ozval sa. Žena pri jeho slovách na okamih prekvapene zodvihla tvár, takže na chvíľu zazrel jej belasé oči. Potom, akoby si uvedomila, že sa nesmela dívať, tvár sklopila.

„Samozrejme, pane.“ Pohľadom nenápadne preletela po Hadrianovom oblečení. Mladík zvedavo pozoroval jej výraz, no ženinou tvárou sa nemihla nijaká emócia. Bola dobre vycvičená. Ale Hadrianovi stačil aj ten okamih, keď sa ich oči stretli.

Pozoroval ju ako pobehovala vôkol neho, núkala mu rôzne látky a na požiadanie tichým hlasom vysvetľovala ich výhody oproti iným materiálom. S jej pomocou vybral niekoľko metrov čiernej látky na nohavice a zelenej, tmavomodrej a čiernej na košele a niečo aj na tričká. Niečo také ako rifľovinu bude musieť nakúpiť inde, Janette mu pokorne oznámila, že také niečo by v Striebornej uličke hľadal ťažko. Ani raz, počas celého toho kúzlenia a merania, znovu nepozrela nahor.

„Ste to, čo čarodejníci nazývajú muklorodenou.“ Prehovoril potichu. Janette, ktorá mu práve kúzlom prešívala nohavice, zmeravela. Magická niť, ktorá práve prišívala látku k sebe, znehybnela a zmizla, pričom to, čo už boli v podstate hotové nohavice, opäť kleslo k zemi ako kusy nastrihanej látky.

Mohla by byť polovičnou, Daphne hovorila, že ich obsluhovali poloviční, lenže Hadrian vedel, že toto dievča sa narodilo dvom muklom. Dieťa čarodejov, hoci by bolo len spolovice čistokrvné, by sa nesprávalo takto poddajne. Aj polovičná hrdosť je predsa len hrdosťou.

„Nerozumiem, prečo robíte na mieste ako je toto.“ Prehovoril zamračene. Janette mu neodpovedala, len zostala nehybne stáť, akoby sa bála toho, čo príde ďalej. Stále čupela v nepohodlnej pozícií, no nezdalo sa, že by jej to prekážalo. Hadrian si kľakol na jedno koleno a natiahol k nej ruku. Keďže stál na stupienku, bol stále o čosi vyšší než ona.

„Prosím, postavte sa. Vychovali ma muklovia, chápem, aké to pre vás je.“ Priznal. Žena zodvihla hlavu a pozrela sa mu do očí. Hadriana opäť zarazila všetka tá dobre skrývaná hanba, ktorá sa ukrývala v jej očiach. Pohľad jej nakrátko zaletel k Daphne, ktorá ich celý čas ignorovala.

„Pokiaľ chodíte v spoločnosti niekoho ako je Lady Greengrassová, nemáte ani tušenie, aké je byť muklorodeným vo svete čistokrvných.“ Prehovorila tichým, trpkým hlasom.

„Možno sa mýlite, madam.“ Usmial sa jemným, pochmúrnym úsmevom. Ešte sa síce nenaučil, akí odmietaví sú čarodejníci, no už dobre vedel, ako veľmi vedia nenávidieť muklovia. Nech už v jeho očiach Janette videla čokoľvek, prinútilo ju to uveriť mu.

„Pre muklorodených je ťažké nájsť si miesto v čarodejníckom svete a návrat do nečarodejníckeho sveta je ešte náročnejší. Čoskoro zistíš, že Rokfort neponúka nič, čo by nám pomohlo medzi muklami. Pokiaľ ťa vychovali muklovia, študoval si biológiu, chémiu a matematiku. Tu nič také nebude, čarodejníci nič také nepotrebujú, všetko za nich vyriešia kúzla. V muklovskom svete nie som nič, nemám nijaké vzdelanie, ktoré by mi pomohlo. A tu... patrím do čarodejníckeho sveta, v mojom tele sa zrodila mágia, ktorá ma na to predurčila. Lenže aristokrati, ktorí tomuto svetu vládnu, to nechcú dopustiť.“ Vysvetľovala s horkosťou, ktorú Hadrian dobre poznal.

„Roztrhnutá medzi dva svety, z ktorých ani jeden ťa nechce prijať.“ Prehovoril tichým, zamysleným hlasom. Janette prikývla, hoci tie slová nesmeroval priamo jej.

„V takom prípade si musíme vytvoriť nový svet.“ Prehovoril s miernym úsmevom. Janette nadvihla obočie. Z celého jej postoja vyžarovali pesimistické pochybnosti.

„Neviem, kto si, no nič také sa ti nepodarí. Mal by si sa vzdať takých myšlienok, kým ti to neublíži. Radšej sa drž svojej malej kamarátky a jej kamarátov, to ti zachráni krk.“ Poradila mu. Hadrian jej venoval ostrý úškrn.

„Ja sa nedržím nikoho, to oni sa budú držať mňa.“ Chcela protestovať, no výraz istoty v jeho tvári ju zastavil. V očiach mal silu, ktorá ju prinútila mlčať, a tak sa zmierila s prostým nesúhlasným výrazom. Aj ten ale stratil svoju intenzitu, keď sa ten chlapec pozrel priamo do jej očí.

V Rokforte sa stretávala s Dumbledorom a raz, ešte ako dieťa, z diaľky zahliadla Temného pána. Riaditeľ Rokfortu vystupoval ako milý starý dedko, lenže Ten, koho meno sa nevyslovuje... Dívať sa do očí tohto chlapca bolo takmer ako stáť zoči voči Temnému pánovi. Vtedy bola ešte len malou prváčkou, no nikdy na ten pocit nezabudne.

„Kto si?“ vykĺzlo jej z pier.

„Lord Hadrian Cashore.“ Predstavil sa chlapec s dôstojnosťou, ktorú videla len u hŕstky šľachticov. Nejakým spôsobom sa mu ju podarilo dosiahnuť aj keď čupel vedľa nej, len pár centimetrov od jej vlastnej tváre. Bolo to tými očami. V živote nevidela taký jasný zelený odtieň dúhovky. Celkom ako Neodpustiteľná. Uvedomoval si chlapec, akú farbu mali jeho oči?

A potom k nej preniklo jeho meno.

„Vojvoda z Týrie.“ Vyhŕkla. Hadrian sa zamračil.

„Vojvoda? Pokiaľ viem, som nositeľom titulu lord.“ Reagoval. Janette pokrútila hlavou, no z očí sa jej celkom nevytratil istý podivný, priam až fanatický lesk.

„Iste, iste. Historici sa domnievajú, že ešte v pätnástom storočí vládol rodu Cashore vojvoda Ephraim, inak nazývaný aj vojvoda z Týrie. Týria je nezakresliteľná oblasť, ktorej vládol. Historici sa domnievajú že je buď vo Walese, niekde v blízkosti sídla rodu alebo v Škótsku, ktoré Ephraim miloval. Osobne si myslím, že je to v Škótsku.“ Zamračila sa.

„Prosím, naspäť k pointe.“ Požiadal Hadrian. Tá ženská so záľubou v histórií mala nepríjemnú tendenciu odbiehať od témy. Vzdialene ho zaujalo, že svoje posledné meno zdieľal s týmto dávnym predkom. Kto vie, či to bolo schválne alebo to bolo proste bežné krstné meno v ich rode?

„Iste. Faktom ostáva, že už Ephraimov syn nebol nositeľom titulu vojvoda. Odvtedy každá generácia niesla titul lord. Ale hovorí sa, že raz príde dedič, ktorý znovu privedie do Týrie obyvateľov a získa naspäť titul vojvodu. Sú to viac menej len rozprávky, ale práve tie sme mali najradšej. Na Rokforte sme si vytvorili krúžok milovníkov histórie. Pokiaľ viem, ešte stále učí Binns, pri ňom sa toho veľa nenaučíte. Bola som v Bystrohlave.“ Dodala, akoby to všetko vysvetľovalo. Úprimne, pre Hadriana nie. Ale pokiaľ tomu správne rozumel, Bystrohlavčania boli tí geniálni.

Podľa všetkého bral ten rozraďovací systém vážne každý okrem neho. Jemu sa stále nepáčilo, že mu chceli prakticky hneď po príchode do čarodejníckeho sveta nalepiť na čelo ceduľku, ktorá ho bude sprevádzať na každom kroku.

„Takže nikto nevie, či tá... zem skutočne existuje.“ Prehovoril pomaly.

„Pravdepodobne je to len mýtus.“ Prehovorila veselo. Hadrian pokrútil hlavou.

„Okay...“ znovu pokrútil hlavou. Tak teda dobre. Celú tú vec s vojvodom z Týrie sa rozhodol hodiť za hlavu. Mal toho na preskúmanie priveľa na to, aby sa zaoberal aj nejakou prekliatou povesťou, ktorá v sebe pravdepodobne nemala kus pravdy.

„Zostaneme pri lordovi, dobre?“ opýtal sa.

„Dokončíme teraz tie veci? Myslím, že Daphne začína byť nervózna.“ Povzdychol si.

„Iste, hneď to bude. Už máme pred sebou len posledné nohavice.“ Vytiahla prútik a zručne ním niekoľkokrát švihla. Keď sa k nim vrátila Daphne, mali už všetko hotové.

„Trvalo vám to nejako dlho.“ Podozrievavo sa zamračila.

„Mal som veľa otázok.“ Uškrnul sa Hadrian. Hladko zoskočil z vyvýšeného stupienka a vybral sa k Daphne.

„Janette bola viac než ochotná vysvetliť mi všetko, na čo som sa opýtal.“ Jemne sa uklonil smerom k svetlovlasej žene.

„Za to ju platia.“ Ozvala sa Daphne. Na to mal Hadrian vlastný názor, ale tušil, že Daphne by to neocenila.

„Vybrala si si niečo aj ty?“ opýtal sa. Blonďavá čarodejnica pokrútila hlavou.

„Nie, počkám ťa vonku, kým zaplatíš.“ Prehovorila. Venovala mu žiarivý úsmev.

„Pokiaľ nebudem vonku, nájdeš ma v obchode naproti. Všimla som si, že práve vyvesili novú kolekciu.“ Ozrejmila. Hadrian sa neubránil úsmevu, keď ju videl vyštartovať vonku.

„Koľko vám Malfoyovci platia?“ opýtal sa Hadrian.

„Primálo na to, čo to obnáša.“ Odrazu sa neisto ošila.

„Nemohli by sme jeden druhému tykať? V súkromí, samozrejme.“ Dodala rýchlo. Beztak mu už predtým tykala, hoci vtedy ešte nevedela, koho mala pred sebou.

„Budem rád. Som Hadrian.“ Podal jej ruku.

„Janette Perrier.“ Predstavila sa.

„Takže si predsa len z Francúzska. Nemáš žiaden prízvuk.“ Zamračil sa Hadrian. Janette sa zasmiala. Hadrian sa pousmial, bol spokojný, že sa pri ňom nakoniec dokázala uvoľniť. Mala príjemný smiech, zastretý a hlboký, rovnako ako hlas.

„Stará mama bola z Francúzska. Vzala si Angličana a presťahovala sa k nemu. Mama sa narodila v Anglicku, ale celé letné prázdniny trávila u starých rodičov. Mňa brávali rodičia do Francúzska už len zriedka. Prastará mama umrela, keď som mala deväť a potom už nebol dôvod. Ale jazyk ovládam napriek tomu. Aj preto ma lady Malfoyová zamestnala.“ Priznala.

„Zostalo ti meno z matkinej strany?“ prekvapilo Hadriana.

„Je to nezvyčajné, ja viem. U nás je to tradícia. Aj moja dcéra, pokiaľ nejakú budem mať, ponesie moje meno. Máme dokonca aj rodinný erb.“ Jemne sa usmiala. Hadriana pobavilo, že hoci Janette bola muklorodená, jej rodina sa riadila čarodejníckymi tradíciami. V niektorých rodoch v čarodejníckom svete sa dedilo výhradne po praslici, v iných po meči.

„Keby si čokoľvek potreboval, pošli mi sovu. A keby si sa niekedy rozhodol dať do pohybu svoje plány o zmenu čarodejníckeho sveta, daj mi vedieť. Rada ti v tom pomôžem.“ Uškrnula sa.

„Sovu?“ zamračil sa Hadrian.

„Čarodejnícky spôsob odosielania pošty. Je to klišé, ale funguje to.“ Uistila ho. Hadrian sa pochybovačne zamračil, ale prikývol.

„Tak si to zhrňme. Špicaté klobúky, kotlíky a elixíry, metly, čarovné prútiky, sovy a mačky, habity a dlhé plášte... zabudol som na niečo?“ opýtal sa. Janette iskrili oči.

„No... Je pravda, žtrigy majú obyčajne bradavice.“ Dodala. To už Hadrian nevydržal a rozosmial sa.

„Je príjemné rozprávať sa o tom s niekým, kto rozumie nečarodejníckemu pohľadu na vec.“ Priznal.

„Na Rokforte nájdeš rôzne typy ľudí. Platí, že prakticky každý si tam niekoho nájde. Je tam toľko ľudí, že nie je možné, aby ťa neznášali všetci.“ Pousmiala sa.

„Aj keď skončím v Slizoline?“ nadvihol obočie. Na jeho prekvapenie sa Janette uškrnula.

„Najmä pokiaľ skončíš tam. Niet pochýb o tom, že máš moc. Mocným sa v Slizoline vždy vodilo najlepšie. Ešte za školských čias som mala priateľov v Slizoline. Bystrohlavčania sa z času na čas bavia so Slizolinčanmi, určite ich máme radšej než Chrabromilčanov. Slizolinčania vedia byť zákerní, ale pokiaľ hľadáš fakultu, ktorá sa intelektuálne vyrovná Bystrohlavu, určite zájdi medzi hadov. Počas rokov som sa o fungovaní Slizolinu čo to naučila. V Slizoline hrá každý sám za seba, ale ak sa proti tebe niekedy postaví študent inej fakulty, Slizolinčania ho rozdupú. Nijaká iná fakulta nepôsobí zvonku tak pevne a súdržne ako práve fakulta hadov.“ Uistila ho.

„Zvonku pevní, zvnútra rozbití? To zvyčajne dobre nefunguje.“ Podotkol Hadrian.

„Preto to tak ani nie je. V Slizoline sa všetci prosto držia stanovenej hierarchie. Ak si dosť mocný, stúpaš nahor, ak nie, zostávaš naspodu. Je to obojstranne výhodné. Tí navrchu majú kopu prisluhovačov, ktorí ochotne skočia, keď oni písknu a tí dole si zvyčajne rýchlo nájdu niekoho, kto nad nimi drží stráž. Silní chránia a vedú slabších a tí sú im za to k dispozícií.“ Vysvetľovala.

„Ďakujem ti.“ Povedal Hadrian, keď skončila. Bol jej skutočne vďačný za to, že s ňou mohol hovoriť otvorene a ona mu nielenže rozumela, ale mu na dôvažok ochotne vysvetlila všetko, čo potreboval. Hierarchia moci bolo čosi, čomu rozumel, hoci obyčajne sa týmto veciam radšej vyhýbal.

„Nemáš za čo, Hadrian. Pokiaľ máš záujem, každý deň ti pošlem sovu, kde ti niečo vysvetlím. Možno oceníš popisy učiteľov a predmetov alebo jednoduché opisy každodenného života na škole.“ Navrhla jemne.

„Budem ti nesmierne vďačný.“ Ozval sa Hadrian okamžite. Toto nebola ponuka, ktorú by odmietol.

„Rada pomôžem možnému budúcemu Bystrohlavčanovi. Budem ti písať v noci, dobre? Skúsenosti ma naučili, že je lepšie, keď ti v muklovskom svete nelietajú sovy počas dňa.“ Dodala.

„Ďakujem.“ Bolo načase rozlúčiť sa. Daphne sa už musela diviť, čo tam toľko robil.

„Prihodím ti k nákupu ešte nejaké veci na zimu? Odmeraného ťa už mám a ty aspoň vysvetlíš svojej spoločníčke, prečo toľko meškáš.“ Navrhla.

„To by bolo perfektné.“ Prikývol Hadrian.

„Chceš kabát alebo plášť?“ opýtala sa.

„Oba. Kabát dlhý čierny, plášť pravdepodobne tiež.“ Inštruoval ju.

„Vložím naň kúzlo, aby sa okraje prispôsobili farbám tvojej fakulty?“ opýtala sa.

„Myslíš, že je to nutné?“ spýtal sa mierne otrávene.

„Na Rokforte? Áno. Mimo Rokfortu je to jedno, ale tam sú radi, keď vedia, kam ťa zaradiť.“ Pokrčila plecami.

„Tak mi to tam hoď.“ Kývol.

„Ešte budeš hľadať topánky, že?“ opýtala sa. Hadrian prikývol.

„Predpokladám, že slečna Greengrassová ťa tam zavedie, ale o dva obchody ďalej je dobré obuvníctvo. Používajú dračiu kožu. Priplatíš si, ale len ťažko nájdeš niečo kvalitnejšie.“ Poradila mu.

„Ešte raz ďakujem. Za všetko.“ Zopakoval, keď pred neho postavila ďalšiu tašku plnú vecí. Stačilo pár švihnutí prútikom a boli zmenšené do takej miery, že si ich mohol strčiť do vrecka. Pridala mu k nim aj rukavice a šál, každé dvakrát. Na jeden šál a rukavice mu umiestnila rovnaké kúzlo ako na plášť.

„Stačí poklepať prútikom a zväčšia sa.“ Použila rovnaké kúzlo, aké všetci ostatní predavači. Vykonávali ich oni, pretože do dosiahnutia plnoletosti nesmeli čarovať. To bolo, aspoň podľa Hadriana, nesmierne otravné, ale rozumel tomu. Prútik v rukách čarodeja bol ako zbraň v rukách mukla. Také veci deťom do rúk nepatrili. Len ho neskutočne štvalo, že v okamihu, keď prijal svoj prvý prútik, naňho ministerstvo umiestnilo sledovacie zariadenie, ktoré zachytilo každú stopu mágie, dokonca aj tú, na ktorú nepoužil prútik. Netrápilo ho, že sa nemohol oháňať kusom dreva. Desil sa toho, že sa nesmel brániť tým, čo ho chránilo už celé roky.

Suma, ktorú mu Janette nadiktovala, bola závratná, no Hadrian predpokladal, že na jeho účte to aj tak prakticky nebude poznať. Ak bude takto pokračovať, do plnoletosti mu to finančne vystačí hladko, napriek tomu by sa však rád porozhliadol po niečom, čo by mu pomohlo. Možno v čarodejníckom svete existuje čosi ako brigády. Pokiaľ ho to zachráni pred prázdninami strávenými v sirotinci, bude ochotne robiť čokoľvek.

„Kde si bol tak dlho?“ opýtala sa nespokojná Daphne.

„Nezdá sa, že by som ti chýbal.“ Uškrnul sa Hadrian, keď ju našiel medzi regálmi.

„Chcela som poznať tvoj názor na tieto šaty. Neviem sa rozhodnúť, či ich kúpiť alebo nie.“ Zamračene kývla na kopu zelenej látky, ktorú držala v rukách predavačka.

„Pokiaľ chceš stále poznať môj názor, rád sa na ne pozriem.“ Odvetil. Daphne mu venovala veselý úsmev. Zjavne povedal správnu vec.

„Čakaj tu. Kde si sa teda toľko zdržal?“ opýtala sa. Kým odpovedal, začala mu do náruče skladať všetky veci, ktoré nebola predavačka sama schopná uniesť.

„Ešte som si nechal sušiť jeden plášť a kabát. Celkom som zabudol na zimu.“ Priznal.

„Och, to aj ja. Keď je vonku takto pekne, ťažko sa myslí na sneh.“ Nespokojne zacmukala.

„Ale teraz je to už jedno. Ty si si spomenul.“ Zopakovala mu, aby počkal a zmizla v kabínke.

Chvíľu sa ozývalo len šušťanie látky a kroky, kým všetok hluk v kabínke nestíchol. Prekvapivo rýchlo z nej vylietla hotová Daphne. Hadrian predpokladal, že za tou rýchlosťou sa ukrývali kúzla.

„Čo na to povieš?“ opýtala sa Daphne, keď vyšla z kabínky. Zelené šaty identického odtieňa ako boli jej oči, jej siahali pod kolená, v páse sa zužovali a hore dokonale priliehali k jej kľúčnym kostiam. Kruhový výstrih mali zdobený jemnou čipkou, rovnako ako konce trojštvrťových rukávov.

„Vezmi si ich, o tom niet pochýb. Na tebe sú dokonalé.“ Usmial sa. Daphne sa rozžiarila ako slniečko, priskočila k nemu a vlepila mu rýchly bozk na líce. Prekvapený Hadrian na moment onemel.

„To bolo za čo?“ opýtal sa pobavene. Na takéto správanie u dievčat rozhodne nebol zvyknutý.

„S tebou chcem chodiť nakupovať častejšie!“ zvolala Daphne namiesto odpovede. Vkĺzla do kabínky a stratila sa mu z dohľadu. Hadrian stále nerozumel, čo ju tak potešilo.

Z obchodu vyšli až po ďalšej pol hodine. Daphne si nakoniec kúpila troje šiat, pričom sa mu ukázala ešte najmenej v desiatich. Výslednú trojicu jej pomohol vybrať, ale aj tak sa mu najviac páčili tie prvé zelené.

Kým odišli, zastavili sa ešte na Hadrianovu žiadosť kúpiť topánky. Janette mu poradila dobre, u Trigera nakúpil všetko, čo potreboval, okrem klasických muklovských tenisiek. Dva páry lakoviek do školy a dva páry topánok z dračej kože, ktoré sa budú prispôsobovať veľkosti jeho nohy. Predavač ho uistil, že vydržia niekoľko rokov, bez ohľadu na to, koľko mu narastie noha. Za túto maličkosť si štedro priplatil, no urobil tak ochotne. Stále ho to stálo menej než kupovať nové topánky každý rok a bolo to praktickejšie.

Už mu zostávala len posledná zastávka v niektorom muklovskom nákupnom centre, kde si dokúpi rifle, tenisky a nejaké ďalšie oblečenie a bude mať všetkého dosť. Chcelo by to ešte nejaké košele a tričká. Vedel, že Janette môže napísať kedykoľvek a ona mu pošle všetko, čo bude chcieť, ale podľa možnosti chcel mať do Rokfortu čosi viac než len tri sady oblečenia. Vyrozumel, že sa od neho bude požadovať, aby reprezentoval svoj titul a rod. A to sa týkalo aj oblečenia.

„Vlastnia Malfoyovci aj nejaký obchod na Šikmej uličke?“ opýtal sa Hadrian, keď odchádzali zo Striebornej uličky.

„Malfoyovci vlastnia aj isté percento u Madam Malkinovej, avšak väčšinový podiel patrí stále Malkinovcom. Okrem toho o ničom ďalšom neviem.“ Odvetila.

Hadrian sa pred odchodom naposledy porozhliadol po poloprázdnej Striebornej uličke. V hlave sa mu postupne rodil plán, s ktorým sa ešte nechcel podeliť. Možno tým naštve zopár ľudí, ale v konečnom dôsledku sa rozhodne zabaví. A Hadrianovi nikdy neprekážalo, že za sebou zanechával nahnevaných súperov, pokiaľ skončil ako víťaz.