17. 12. 2012
1. Učenie sa
Harry otvoril oči a zhlboka sa nadýchol, aby dostal do pľúc potrebný kyslík. Pred očami sa mu matne objavovala scéna, osvetlená žiarivým svetlom, kde boli jeho rodičia. Zdalo sa mu, akoby mu niečo dôležité hovorili, ale nepamätal si čo. Pamätal si na jasné červené vlasy svojej mamy a jej smaragdovozelené oči, ktoré Harry zdedil po nej. Pamätal si ich rovnako dobre ako otcove černe strapaté vlasy a orieškovohnedé oči. Nevedel, či to bola jeho spomienka alebo, či to bolo niečo iné, ale bolo to úžasné. Jeho najlepšia spomienka.
Chvel sa od zimy aj napriek tomu, že v krbe veselo horel oheň a bol zababušený hneď v niekoľkých dekách.
Nachádzal sa v jemu neznámej malej kamennej miestnosti. Okrem postele sa v nej nachádzalo aj niekoľko políc s bylinkami a nejakými elixírmi a dlhý kamenný stôl, na ktorom boli poukladané rôzne nástroje, medzi nimi mažiar, váhy a kotlík. To boli veci, na ktoré dovidel z postele, na ktorej ležal. Bola pravda, že Harry nebol v elixíroch veľmi dobrý, ale dokázal rozoznať všetky elixíry, ktoré sa už učili. Avšak z elixírov, ktoré boli na policiach nepoznal ani jediný. Dokonca aj z rastlín ich poznal iba pramálo.
Posadil sa na posteli a aj napriek zime zo seba zhodil všetky prikrývky. Každý pohyb mu spôsoboval bolesť a unavoval ho, ale Harry zaťal zuby a posadil sa. Na chvíľu si musel oddýchnuť, preklínajúc svoju slabotu. Zaprel sa rukami o posteľ a pokúsil sa vstať. Podarilo sa mu nadvihnúť sa niekoľko centimetrov nad posteľ, než spadol späť. Cítil sa hrozne.
Jednu deku si obmotal okolo ramien a oprel sa o rám postele. Napĺňala ho frustrácia nad tým, že sa nedokázal hýbať tak, ako predtým. Nechápal, ako je možné, že žije, ale práve teraz to nebolo niečo, čo by ho tešilo. Nie v situácii v akej bol teraz. Ležal na neznámej posteli v neznámej izbe a nevedel ako sa sem dostal a ani to ako sa má dostať preč.
Po chvíli sa opäť skúsil postaviť. Jeho pokus dopadol len o niečo lepšie, než ten prvý, ale unavil ho omnoho viac.
Rezignovane si ľahol späť do postele a potichu zakvílil od bolesti. Ak si predtým myslel, že ho všetko bolí, tak sa mýlil. Toto bolo ešte horšie. Cítil sa, akoby do neho niekto zabodával nože pri každom pohybe a keď sa nehýbal, tak sa cítil, akoby ho prešiel valec. Každý nádych ho bolel a Harry len z ťažkosťami dostával kyslík do pľúc.
Asi som to prehnal. Napadlo ho. Tak zle sa musel cítiť preto, lebo preťažil svoj organizmus.
Asi nebol tak potichu, ako si myslel, lebo sa vo dverách objavil starec s dlhou šedou bradou a fúzmi v dlhom tmavomodrom plášti. Harryho sa ho zľakol, lebo ho nepočul prichádzať.
„Vieš ako dlho mi trvalo, než sa mi podarilo zahojiť tvoje rany? A ty mi tu teraz takto ničíš moju prácu.“ Pokarhal ho. Harry ho sledoval, ako prešiel k jednej z poličiek a vytiahol nej striebristý elixír. Podišiel k nemu a priložil mu elixír k perám. Harry ústa odmietol otvoriť, ktovie, čo mu chce dať.
„Toto ti pomôže.“ Povedal mu neznámy starec, zapchal mu nos a prinútil ho vypiť podivný elixír. Harry čakal hnusnú chuť, charakteristickú pre elixíry, tento elixír však vôbec nechutil tak zle ako očakával. Mal sladko-kyslú, celkom príjemnú chuť, oslabil jeho bolesť a dodal mu energiu. Ešte sa necítil dosť silný na to, aby vstal a stále cítil bolesť, ale už to bolo oveľa lepšie.
„Ďakujem.“ Zachrapčal. Odkašľal si a zopakoval slovko vďaky. Starec prikývol.
„Trvalo mi dlho, než som ti vyliečil všetky rany. Ak sa nezačneš správať rozumnejšie, tak zničíš všetku moju prácu a ja ťa k tej posteli budem musieť priviazať.“ Varoval ho.
„Kde to som a kto ste vy?“ opýtal sa ho už menej chrapľavým hlasom.
„Toto je elfský tábor a ja som liečiteľ.“ Odpovedal mu. Harry na neho vytreštil oči.
„Elfský? Vy ste elf?“ opýtal sa ho. Starec prikývol. Harryho oči mimovoľne zabehli k jeho ušiam.
„Vy máte dlhé uši!“ vypadlo z neho skôr, než sa stihol zaraziť. Okamžite sklapol.
„Tvoje ústa predbiehajú tvoj rozum.“ Skonštatoval starec. Harry sa na neho ospravedlňujúco pozrel.
„Snaž sa obmedziť podobné otázky, je to netaktné.“ Poučil ho.
„Prepáčte.“ Ospravedlnil sa mu Harry. Starec prikývol na znak, že ospravedlnenie prijíma.
„Ako je možné, že žijem? Veď ma zasiahla Smrtiaca kliatba.“ Opýtal sa ho nechápavo. Už raz sa stalo, že ho táto kliatby nezabila, ale Harry ani nepomyslel na to, že by sa to mohlo zopakovať.
„Zasiahla ťa Smrtiaca kliatba od Voldemorta a to je dôvod, prečo žiješ. Ty a on ste boli po celé tie roky spojený ešte silnejším putom, než si dokážeš predstaviť. V tú noc, keď sa ťa pokúsil Voldemort zabiť, sa tvoja mama obetovala za teba. To spôsobilo, že sa od teba kliatba odrazila a vrátila sa späť k vysielateľovi. Voldemort bol zasiahnutý svojou vlastnou kliatbou a časť jeho duše sa vtedy odškriepila. Voldemort sa rozpadol na prach a jeho zvyšná duša unikla preč z domu, kde bol porazený. Avšak tá časť jeho duše, ktorá sa odškriepila zostala v dome a začala si hľadať miesto, kde môže prebývať. Najvhodnejším kandidátom si bol ty. Od vtedy v tebe prebýva časť jeho duše a ty si sa tak stal jeho Horcruxom. Dovtedy, kým by neboli zničené všetky jeho Horcrucy, vrátane teba, by nemohol byť porazený.“ Vysvetlil mu to.
„Ak som to správne pochopil, jeho duša už vo mne nieje?“ uistil sa.
„Nie. Tým, že si sa nechal dobrovoľne zasiahnuť kliatbou od neho sa nezničila tvoja, ale jeho duša.“ Ozrejmil mu.
„Ale, čo bude teraz?“ opýtal sa Harry skôr sám seba, než jeho.
„Teraz sa staneš mojim žiakom a ja spolu s ďalšími elfami ťa budeme učiť.“ Odpovedal mu. Harry sa na neho prekvapene pozrel.
„Vy ma budete učiť?“ prekvapene a s nádejou sa na neho pozrel. Elf prikývol.
„To je úžasné!“ zvolal a úprimne sa usmial.
„Som zvedavý, koľko ťa bude ten tvoj elán držať. Ver mi chlapče, budeš to mať ťažké.“ Varoval ho.
- - - - - - - -
Harry bol o pár dní schopný vstať z postele. Alaric, tak sa volal ten starý elf, mu prikázal, aby cvičil, a tak teraz Harry praktizoval rôzne cviky. To, ako má cvičiť mu ukázal jeden z elfov, ktorý k nim prišiel. Alaric mu pripomenul, že on nebude jediný, kto ho bude učiť.
Bol celý spotený a bolela ho každá časť tela, ale aj tak pokračoval. Bude cvičiť až do vtedy, kým sa mu bude dať. Toto cvičenie mu naozaj pomáhalo. Po cvičení sa síce cítil hrozne slabý, ale každým dňom sa mu energia doplňovala rýchlejšie a dokázal dlhšie cvičiť.
Po troch hodinách náročných cvikov spadol na zem a už sa nedokázal postaviť.
„Potrebuješ pomoc?“ opýtal sa ho Alaric, ktorý stál pred stolom a drvil v mažiari nejaké rastliny.
„To nebude...potrebné.“ Odpovedal mu udychčaný Harry. Ešte chvíľu ležal na zemi, potom sa trochu vrávoravo postavil a posadil sa na posteľ. Vzal si zo stola uterák a poutieral si tvár. Vyšiel von z izby, prešiel až do kúpeľne alebo niečoho podobného a vošiel do vane. Trvalo mu istú dobu, kým si zvykol, že o teplej vode môže iba snívať. Alaric mu povedal, že ak chce teplú vodu, tak si ju musí ohriať kúzlom, čo bolo práve teraz nad jeho sily. Okrem toho nemal prútik.
Jeho prútik zostal vo Voldemortových rukách a Harry ho nevidel od vtedy, čo sa po Voldemortovej Smrtiacej kliatbe zrútil z útesu.
Alaric mu vysvetlil, že vtedy, keď spadol z útesu, sa jeho telo celé polámalo a nebyť toho, že sa jeho duša na istý čas dostala na nejaké prechodné miesto, tak by sa nemala kam vrátiť a Harry by nadobro zomrel. Ale elfovia ho našli a Alaricovi stačilo niekoľko dní na to, aby ho vyliečil, potreboval na to, ale krv elfov.
Teraz prúdi Harrymu v žilách malá časť elfskej krvi. Alaric povedal, že sa po čase môže mierne pozmeniť jeho výzor, ale určite nie veľmi. Na Harryho otázku, či sa mu predĺžia uši odpovedal, že určite nie.
Otvoril si knihu, ktorú mu Alaric prikázal prečítať a začítal sa do nej. Kniha obsahovala množstvo elixírov a bylín, ktoré Harry nepoznal, ale boli dôležité. Ak sa naučí všetky byliny a prípravy elixírov, tak mu Alaric dovolí prejsť k ďalšej úrovni jeho 'prípravy' ako to nazval.
Problém bol v tom, že tá kniha, ktorú mu dal mala najmenej tritisíc strán. A Alaric mu sľúbil, že táto nieje jediná. Dokonca mu ukázal ešte jednu, ktorá bola rovnako hrubá ako táto.
„Netvár sa tak kyslo. Ja som sa tiež musel učiť toto všetko.“ Pokarhal ho.
„Ale vy ste liečiteľ. Ja som obyčajný chalan, načo mám poznať všetky rastliny sveta?“ posťažoval sa.
„Ty nie si obyčajný chalan. Ty sa raz staneš mocným čarodejníkom a my sa postaráme o to, aby si sa stal aj múdrym.“ Odpovedal mu pokojne.
„Zdá sa vám Dumbledore ako prototyp múdreho a mocného čarodejníka?“ opýtal sa starého elfa so záujmom.
„Je mocný, to áno, dokonca má aj množstvo vedomostí, ale nedokázal by som mu veriť. Dumbledore až príliš horlivo obhajuje záujmy jeho strany a je ochotný pri tom obetovať mnoho životov. Ak by niekedy nastala možnosť, že umrie Voldemort, ale s ním aj tisícka čarodejníkov, tak by tú možnosť prijal. To je podľa nás nesprávne a je to aj dôvod, prečo sa v tejto vojne neprikláňame ani k jednej zo strán. A nie, nepovažujem ho za, ako si to nazval, prototyp mocného a múdreho čarodejníka.“ Odpovedal mu.
„Ako to teraz vyzerá v čarodejníckom svete?“ opýtal sa Harry, po nejakej dobe, kedy čítal knihu.
„Vtedy, keď ťa Voldemort zasiahol Smrtiacou kliatbou sa jeho kliatba otočila proti nemu a Voldemort sa dostal do rovnakého stavu v akom bol predtým, takže je z neho práve teraz len niečo ako prízrak. Len s tým rozdielom, že teraz mu už nepomôže hocijaký elixír. Bude potrebovať časť svojej duše, čiže svoj Horcrux.“ Ozrejmil mu.
„Takže, teraz nemôže útočiť.“ Skonštatoval Harry.
„Až dovtedy, kým nedostane svoju dušu.“ Doplnil ho Alaric.
„Takže je aj tak jedno, či ma zabil alebo nie.“ Pokrčil plecami.
„Nieje to jedno. On raz povstane, možno to bude trvať rok, možno desať rokov, ale je isté, že povstane. Ak by si umrel ty, tak by umrela aj nádej na jeho porážku. Ty sa máš predsa stať jeho skazou a si doposiaľ jediný čarodejník, ktorý ho dokázal poraziť. Vtedy, keď povstal sa ti podarilo pri spojení vašich prútikov poraziť jeho silu a prinútil si jeho prútik, aby zopakoval svoje kúzla. Máš veľký magický potenciál, je len potrebné prebudiť ho k životu.“ Usmial sa na neho.
„A o to sa pokúsite vy. Pravdaže, ak sa dožijem toho dňa, keď ma začnete učiť.“ Venoval mu kyslý úškrn.
„Ale ty sa už učíš, chlapče. Ale ak sa ti to máli, tak sa neboj, ja ti ešte pridám. Najskôr sa však musíš dostať do kondície, lebo musíš pripraviť svoje telo na to, že sa začne tvoje magické jadro zväčšovať. Ak by si nič nerobil preto, aby to tvoje telo zvládlo, tak by ťa ten nápor mágie mohol roztrhať na kusy a som si istý, že to nechce nikto z nás.“ Harry na neho vytreštil oči.
„Toto má od optimistického zmýšľania ďaleko.“ Zašomral Harry.
„Tak začni rozmýšľať realisticky. To je tá najinteligentnejšia a najlepšia možnosť.“ Zareagoval Alaric. Harry na neho vrhol podmračený pohľad, ale musel uznať, že má pravdu. Realizmus je skutočne tou najlepšou a aj najinteligentnejšou možnosťou.
Alaric si vzal jeho mlčanie ako súhlas a spokojne sa usmial.
„Možno z teba raz predsa len niečo bude.“ Podpichol ho. Harry sa pobavene zasmial.
„To je len vaše zbožné prianie.“ Vrátil mu to, ale potom mu venoval vďačný úsmev. Alaric v neho veril a Harry si to vážil. Urobí všetko preto, aby ho nesklamal.
Harry skončil z čítaním neskoro večer. Po celý čas si urobil len jednu prestávku, aby sa najedol a to bolo už pred siedmimi hodinami. Vstal z postele a povystieral svoje stuhnuté telo.
„Skončil si?“ opýtal sa ho Alaric.
„Pre dnešok áno.“ Odpovedal Harry. Alaric prikývol a ukázal do vedľajšej izby.
„Nebol si sa navečerať.“ Povedal mu. Harry to pochopil ako príkaz ísť jesť a vybral sa do kuchyne.
Alaricov dom nebol veľký, mal iba jedno poschodie, ale nachádzalo sa na ňom všetko, čo potreboval. Ani kuchyňa nebola veľká. Bol v nej malý stôl s tromi stoličkami, jeden dlhý stôl na prípravu jedla a poličky, naplnené riadom.
Harry si vytiahol tanier a nabral si jesť. S Alaricom sa striedali, jeden deň varil on a na druhý deň zas Harry. Dnes bol na rade Alaric. Harry sa u Dursleyovcov naučil aspoň dobre variť, keď už nič iné, takže sa Alaric nemal na čo sťažovať. Okrem toho, jeho učiteľ varil taktiež veľmi dobre. Síce mu chýbali Rokfortské hostiny, ale nebolo to také zlé.
. . . . .
Ďalšie dni prebiehali podobne. Harry ráno vstal, naraňajkoval sa, cvičil, naobedoval sa, čítal, navečeral sa, čítal a išiel spať. Jediné, čo sa zmenilo od predošlého týždňa bolo to, že Harry teraz cvičil vonku a okrem klasického trojhodinového cvičenia praktizoval aj rôzne bojové umenia. Po každej lekcii sa cítil otrasne a mal problém stáť na nohách, ale aj tak bol rád. Pri elfoch si síce pripadal neohrabane, ale o elfských pohyboch mohol ako človek iba snívať.
Počas prvého týždňa prečítal knihu, ktorú mu Alaric dal a on ho potom preskúšal, či si všetko zapamätal. Samozrejme, Harry si na prvý pokus nezapamätal tritisíc strán a musel ju čítať odznova. Za štyri týždne sa naučil obe knihy naspamäť a lekcie bojových umení mu, na človeka, veľmi dobre.
Dokonca nahovoril aj Tea, elfa, ktorý ho učil bojovať, aby proti nemu skúsil bojovať. Teo bol len o pár rokov starší ako Harry, ale nijaký elf nebojoval tak dokonale ako on. Teov spôsob boja bol fascinujúci. On neučil Harryho bojovať, ale tancovať. Jeho pohyby pri boji boli hladké, presné a inštinktívne ako pri smrtonosnom tanci. Harry ho obdivoval.
Teo mal kučeravé tmavohnedé polodlhé hnedé vlasy, spod ktorých mu vytŕčali predĺžené elfské uši. Mal peknú tvár s jasnými modrými očami, o trochu tmavšími a podľa Harryho názoru aj krajšími ako tie Dumbledorove. Teo bol snom každej elfky.
Trvalo mu tridsať sekúnd, kým ho porazil. Harry nebol so svojím výkonom spokojný, ale Teo mu povedal, že on je dobrý aj na elfa. Síce to Harrymu veľmi nepomohlo, ale už to nechal tak.
„Takže, nemám ani šancu na to, že by som ťa niekedy porazil?“ opýtal sa ho rezignovane. Teo sa zamyslel.
„Máš. Ak by si pri boji použil aj mágiu, tak by si ma mohol poraziť.“ Odpovedal po chvíli.
„To by bolo perfektné, ako mám však využiť mágiu pri boji?“ opýtal sa ho.
„To je istá forma bezprútikovej mágie. Chrabromilovi trvalo rok, kým sa naučil čarovať pomocou bezprútokovej mágie a ďalších desať, kým sa naučil bojovať s využitím mágie. Slizolin na tom nebol o nič lepšie.“ Žmurkol na neho. Harry porazenecky zakvílil.
Prvé dni boli pre neho ťažké. Elfovia boli iný ako ľudia, mali iné obydlia, iné priority. Elfovia vyzerali, kráčali, čarovali inak ako ľudia. Elfský národ veril viac na rôzne odvary a na silu meča, než na čary. Už na prvý pohľad bolo jasné, že sem Harry nezapadal, ale aj napriek tomu sa k nemu správali priateľsky a učili ho stále novým veciam. Ich spojenie s prírodou bolo úchvatné a Harry mal vďaka ich priateľstvu k nemu po čase pocit, že by sem mohol dokonca aj patriť.
„Tak, čo teraz?“ opýtal sa počal raňajok Alarica. Cvičenie mal už za sebou.
„Knihu som dočítal včera a dnes nemám čo robiť.“ Pokračoval. Vyčkávajúco sa pozrel na svojho učiteľa. Alaric sa zamyslel.
„Vieš, ako som ti hovoril, že si príliš netrpezlivý?“ opýtal sa ho. Harry prikývol. Toto mu hovoril hneď niekoľkokrát.
„Tak s tým niečo začneme robiť.“ Rozhodol s úsmevom. Harrymu sa na tom úsmeve niečo nepáčilo.
Po raňajkách sa Alaric postavil a prešiel do vedľajšej izby. O chvíľu sa vrátil aj so starou hnedou brašňou, do ktorej uložil nejaké jedlo a vodu. Už naplnenú brašňu podal Harrymu.
„Ideme!“ zavelil Alaric a vybral sa von z domu. Harry zmätene kráčal za ním. Cestou kývol niekoľkým elfom, ktorých stretli. Každý ho to po tých štyroch týždňoch poznal a aj Harry už teraz poznal väčšinu elfov.
„Kam ideme?“ opýtal sa svojho učiteľa.
„Do lesa.“ Odvetil Alaric so samozrejmosťou.
„Načo?“ nechápal Harry. Pokiaľ vedel, tak Alaric bol zbierať byliny včera večer a na byliny chodil len raz do týždňa. Výnimkou bol iba spln, vtedy chodil vždy. Spln mal však nastať až za týždeň.
„Budeš sa učiť trpezlivosti a pokoju.“ Odpovedal. Harry sa na neho prekvapene pozrel.
„V lese?“ opýtal sa. Alaric si otrávene povzdychol.
„Áno, v lese.“ Súhlasil. Harry sa pobavene uškrnul. Začínal svojho učiteľa rozčuľovať.
„A to bude mať aký zmysel?“ pokračoval v znervózňovaní ho.
„Na noc ťa nechám v lese a ak sa dokážeš po celú noc nepohnúť, tak si zložil ďalšiu lekciu. Ak nie, tak pôjdeš do lesa aj ďalšiu noc a budeš tam dovtedy, kým sa nenaučíš po celý čas nehýbať. Až potom zložíš skúšku a môžeš sa začať učiť niečo ďalšie.“ Odpovedal pokojne.
„Čože?!“ tentoraz Harry nehral prekvapenie.
„Ako mám vydržať celú noc bez pohybu? A ešte k tomu v lese?“ treštil na neho oči.
„Musíš sa naučiť veriť bytostiam okolo seba.“ Poradil mu. Harry pokrútil hlavou.
„Aký to bude mať zmysel?“ nechápal.
„Potom budú aj oni veriť tebe.“ Odpovedal s úsmevom.
„Tým mi chcete povedať, že ak mi budú veriť, tak mi neublížia?“ doplo Harrymu.
„Presne tak. Dokonca, ak budeš dosť silný a sústredený, tak ich dokážeš privolať. Ale s týmto pozor, ovládnuť zviera je ťažké, takmer nemožné a ak chceš privolať magické zviera, tak sa obávam, že to bude tvoja smrť. Počas tisícročí, kedy sme na tejto zemi, sa podarilo ovládnuť nemagické zvieratá len asi dvadsiatim čarodejníkom a je známy iba jeden prípad, kedy niekto vládol magickému tvorovi.“ Varoval ho Alaric.
„Kto bol ten čarodejník?“ opýtal sa Harry a zvedavo sa na neho pozrel.
„Merlin, vládol drakom. Len on vedel nájsť niečo vo svojom vnútri a prikazovať drakom. Hovorí sa, že duše drakov a Merlina boli ako bratia a navzájom sa spoznávali vtedy, keď im Merlin niečo hovoril. Náš rod elfov si na Merlina pamätá. On bol ten, ktorý nás chránil a my sme ho na oplátku učili. Aj Veľký Merlin sa od nás učil, presne takto ako teraz ty.“ Usmial sa na Harryho.
„To je úžasné.“ Žasol Harry.
„Merlin mal pochybnosti o tom, či dokáže to, na čo je predurčený. On mal za úlohu chrániť Artuša a pomôcť mu pri budovaní Avalonu. Nakoniec sa stal najmocnejším čarodejníkom všetkých dôb, porazil Moganu a spolu s Artušom nastolili Avalon.
Kým bol Artuš na tróne, chránený Merlinom, tak Avalon stál a jeho obyvatelia žili v šťastí a spokojnosti. Milovali Merlina a Artuša a oboch si vážili a verili im, obetovali by za nich aj svoje životy. Potom, čo Artuš zomrel, chránil Merlin jeho syna a dediča. Avšak potom, čo umrel aj Merlin, nedokázal Artušov syn vládnuť Avalonu a veľkolepé kráľovstvo upadlo.
Dalo by sa povedať, že Merlinova snaha vyšla navnivoč, ale to by bolo klamstvo. Ešte aj teraz je mnoho čarodejníkov, rôznych národov, ktorý sú ochotný bojovať po boku niekoho, kto sa vydá v stopách Merlina. Jediné, čo potrebujú je vodca, ktorý im ukáže cestu.
Aj my, elfovia, po celé stáročia očakávame príchod niekoho, kto nás vyvedie z temnoty, tak ako pred mnohými rokmi Merlin.
Pred našimi zrakmi už vyrastali mnohý mocný čarodejníci. Za Merlinových čias ešte čarodejníci nerozoznávali, ktorá mágia je čierna a biela. Vtedy nezáležalo na tom, kto akú mágiu používa, ale na tom, ako ju používa. Merlin bojoval proti mnohým temným čarodejníkom, ktorý využívali mágiu na to, aby ničili, zabíjali, ako spôsob pomsty... Ale nemysli si, aj sám Merlin používal mágiu, ktorú v tejto dobe nazývate čiernou. A povedz mi, zdá sa ti, že bol Merlin zlý? Nie, nebol.
Počas mnohých rokov pred našimi očami rástli mnohý mocný čarodejníci. Vždy, keď sa narodil jeden temný čarodejník, sa narodil aj jeden svetlý. Musí to tak byť, pretože inak by sa porušila rovnováha a to by malo katastrofálne následky. Zober si napríklad Chrabromila a Slizolina alebo Grindelwalda a Dumbledora. Všetko to boli priatelia, ktorý sa rozhádali...“ Harry ho po celý čas fascinovane počúval, ale zarazil sa pri Dumbledorovi.
„Počkajte, Dumbledore a Grindelwald boli priatelia?“ žasol.
„Áno. Dumbledore a Grindelwald verili obaja vo 'vyššie dobro', ako to nazývali. Verili, že muklovia by mali slúžiť čarodejníkom. Dumbledore sa odpojil od Grindelwalde v deň, keď pri súboji jeho, jeho brata Abarforla a Grindelwalda zomrela jeho sestra. Jeden z nich ju počas zápasu zasiahol a zabil. Vtedy Grindelwald opustil dedinu, kde býval a sám išiel hľadať Bazový prútik, jeden z Darov smrti. Grindelwald našiel prútik, ktorý hľadal a Dumbledore naopak našiel plášť. Potom sa udial veľkolepý súboj medzi nimi dvomi a Dumbledore porazil svojho dávneho priateľa. Získal prútik a mal dva z troch darov. V prvom ročníku prenechal musel vrátiť neviditeľný plášť. Teraz hľadá kameň. Podľa neho sú Dary smrti po tvojej porážke jediná možnosť, ako zabiť Voldemorta.“ Povedal mu Alaric.
„A Dumbledore sa rozhodol, že on ho porazí?“ opýtal sa Harry.
„Presne tak. Má to však jeden háčik, Dumbledore nikdy nedokázal poraziť Voldemorta a ani to nikdy nedokáže. To, že súboj s ním prežije je zásluha toho, že má najmocnejší prútik, ktorý čarodejníci poznajú. Keď stratí prútik, tak ho Voldemort roztrhá na kusy bez väčších problémov.“ Uškrnul sa.
„Z vašich slov mám dojem, že je Dumbledore zlý.“ Priznal Harry.
„On nieje tak úplne zlý, skôr by som povedal, že je šedý. Ale späť k tomu, čo som hovoril predtým. Vždy sa narodili dvaja mocný čarodejníci, jeden svetlý a druhý temný. Oni dvaja boli už v deň, keď sa narodili odsúdený na to, aby bojovali. Nezáležalo na tom, že boli priateľmi, vždy sa stalo niečo, čo ich rozdelilo. V deň keď sa narodil Voldemort, sme sa vydesili. V tú noc prišiel na svet mocný čarodejník, narozdiel od ostatných však nemal nikoho seberovného. Mladý Tom Riddle vyrastal a získaval ešte väčšiu moc, ale ešte stále tu nebol nikto, kto by mu bol seberovný. A potom, po rokoch jeho vlády si sa narodil ty, chlapec s veľkým potenciálom. Tvoja mama sa za teba obetovala, čo spôsobilo, že si získal jazvu, ale to tvoja mágia a tvoje spojenie s Voldemortom spôsobili, že ťa jeho Avada nezabila. Dumbledore si po celý ten čas myslel, že je to len kvôli obete tvojej matky, ale mýlil sa.“ Pokračoval v rozprávaní.
„Takže Dumbledore po celý čas vedel pravdu, ale nič mi nepovedal.“ Smutne skonštatoval Harry.
Toho starého bastarda si za tie roky celkom obľúbil a teraz zistil, že ho po celý ten čas klamal.
„Dumbledore si po celý čas myslel, že to, čo robil je správne. Po smrti svojej sestry sa tak snažil, aby bol dobrým, že mu to prerástlo cez hlavu. Po čase už nedokázal určiť hranicu medzi svetlom a temnotou a priznajme si, nikto nevie, kde tá hranica leží. Pomyslená hranica, ktorá delí temných od svetlých je kilometre široká. Povedz mi, Harry, kde ležíme my elfovia? Využívame všetku mágiu, nerozlišujeme, či je biela alebo čierna. Vo vojnách sme nestranný. Myslím, že si uvedomuješ to, že sme mohli zakročiť a mohli sme ťa vziať od Dursleyovcov a učiť ťa. My sme to, ale neurobili, namiesto toho sme ťa po celé tie roky sledovali z bezpečnej vzdialenosti.“ Pripomenul mu.
„Ja by som urobil to isté.“ Zašepkal Harry.
„Po celé tie roky ste sa nezapájali do nijakej z vojen, prečo by ste to mali teraz meniť? Veď ste ani nemohli vedieť, čo zo mňa vyrastie. Mohol som sa stať zlým a mohol som napáchať ešte viac škody ako Voldemort.“ Dokončil. Alaric sa na neho smutne pozrel.
„Harry, obaja vieme, že by si to neurobil. My sme už v deň, keď si sa narodil vedeli, že budeš takýto, aký si teraz. Už vtedy sme tušili, že nebudeme mať na výber a budeme sa musieť zapojiť do vojny. A predsa sme ťa nechali u tvojich príbuzných, ktorý ťa nenávideli a ktorých si nenávidel ty. Ak je na svete niekto, kto má právo nenávidieť nás alebo nám niečo zazlievať, tak si to ty.“ Alaric sa na neho hľadel pohľadom človeka, ktorý čaká rozsudok smrti. Harry pokrútil hlavou.
„Toto je niečo, čo už nemôžeme zmeniť. Záleží ne to, čo sa deje dnes a vy ma dnes učíte, to je podstatné. Ja k vám necítim nijakú zášť a ani nenávisť, veď ste mi zachránili život.“ Ukončil Harry túto tému a usmial sa na Alarica.
„Harry Potter, si veľkým čarodejníkom. Jedného dňa sa ti vráti všetko, čo si urobil pre ostatných. Ty budeš mať ešte väčšiu moc, než Merlin a budeš spravodlivo riadiť celý svet.“ Prehovoril Alaric s hrdosťou a úctou v hlase. Harry sa prudko začervenal a šokovane sa na neho pozrel. Ešte nikdy nepočul, že by Alaric o niekom takto rozprával, dokonca ani o Merlinovi. A Merlin bol pre nich najváženejším a najmocnejším čarodejníkom. Bol vďačný Alaricovi za to, že mu verí, rovnako ako za to, že ho nenechá v klamstve ako Dumbledore. Vyzeralo to tak, že Alaric je ochotný prezradiť mu všetko, dokonca aj to, čo vedieť nemusí.
„Radšej mi povedzte niečo o Daroch smrti. Čo by sa stalo, keby ich Dumbledore získal?“ opýtal sa ho, aby zmenil tému. Na posledné Alaricove slová nikdy nezabudne.
„Nemyslím si, že je to niečo, čoho sa treba obávať. Ten, kto sa chce stať Pánom smrti musí najskôr vlastniť všetky tri predmety. Dumbledore vlastní prútik, ty plášť a Voldemort kameň, ktorý je vsadený v prsteni. Teoreticky žijú iba dvaja čarodejníci, ktorý spĺňajú predpoklady na to, aby sa mohli stať Pánmi smrti.“ Odpovedal mu pokojne.
„To nedáva zmysel. Prečo vlastní Voldemort prsteň a kto sú tí dvaja čarodejníci?“ opýtal sa zmätene.
„Voldemortovo meno je Tom Marvoloso Riddle. On je priamym potomkom Gauntovcov a Salazara. Slizolina, ktorý pochádza z tohto rodu. Poznáš príbeh Troch bratov, ktorý stretli na ceste cez most Smrť?“ opýtal sa ho. Harry prikývol.
Hermiona mu rozprávala o tejto rozprávke, traja bratia stretli Smrť a ona dala každému z nich dar za to, že prešli cez most. Najstarší brat si vybral najsilnejší prútik a Smrť mu dala bazový prútik, ktorý odlomila z najbližšieho stromu. Prostredný si vyžiadal niečo, čím môže prinavrátiť mŕtvych a Smrť mu dala kameň, ktorý zdvihla z rieky. Najmladší a najmúdrejší z bratov si uvedomil, že je to fígeľ a vyžiadal si od nej plášť, ktorý ho ukryje pred Smrťou a ona si nevoľky stiahla svoj plášť a dala mu ho.
Najstarší brat sa chvastal, že má najmocnejší prútik a zomrel, keď mu ho v spánku ukradli a zabili ho. Tak dostala Smrť prvého z bratov.
Druhý brat oživil svoju milovanú, ale ona už nepatrila do tohto sveta a bola tu nešťastná. Druhý brat sa obesil, aby sa dostal za svojou milou, a tak Smrť dostala aj tretieho z bratov.
Najmladšieho z bratov nevedela nájsť, a tak posledný z bratov prežil šťastný život v kruhu svojej rodiny. Keď cítil, že je čas odísť, stiahol si z pliec plášť, ktorý mu dala Smrť a dal ho svojmu synovi. Smrť si prišla po najmladšieho brata a oni spolu odišli ako starý známy.
„Takže vieš o tom, že traja bratia dostali tri dary. Nevieš však o tom, že ten príbeh bol pravdivý. Najstarší brat sa volal Antioch Peverell, prostredný mal meno Cadmus Peverell a najmladší niesol meno Ignostus Peverell. Antioch namal nijaké deti, a tak nemal ani nijakého dediča. O prútik prišiel, keď ho zavraždili v hostinci, kde bol ubytovaný. Cadmus sa syna zriekol, pretože jeho milovaná manželka zomrela pri jeho pôrode. Jeho odvrhnutý syn sa stal zakladateľom rodu Gauntovcov.“ Harry prekvapene vydýchol. Najmladším potomkom Gauntovcov je predsa Tom Riddle, čiže Voldemort.
„A Ignotus sa zriekol svojho mena a založil rod Potterovcov, kde sa doteraz predáva plášť z otca na syna. Ignotusov syn navštívil Cadmusovho syna a žiadal ho o prímerie, ale Cadmusov syn jeho ponuku neprijal. Toho dňa bolo medzi týmito dvomi rodmi ustanovené nepriateľstvo, ktoré sa rokmi stále viac utužovalo. Teraz ste tu vy dvaja, ty a Tom a je len na vás, ako skončí vojna, ktorá príde.“ Povedal mu pravdivý príbeh o tom, čo sa stalo pred mnohými rokmi.
„Nieje tu ešte možnosť, že by sme ustanovili mier?“ opýtal sa ho Harry.
„Taká možnosť je tu vždy. Ale ustanoviť mier medzi vami dvomi by vás oboch niečo stálo.“ Varoval ho.
„Napríklad...?“ pozrel sa na neho tázavo Harry.
„Netuším, Harry. Niečo, na čom vám záleží.“ Odpovedal neurčito a smutne sa na neho usmial.
„Sme tu!“ vyhlásil Alaric a spolu s Harrym sa zastavili pri obrovskom strome. Ten strom by neobkrúžili traja dospelý chlapi s rozpaženými rukami.
Harry si ani neuvedomil, že prešli taký kus cesty. Obzrel sa okolo seba. Nikde nebolo nič, okrem množstva stromov, kríkov a trávy. Stromy v tomto lese boli neskutočne vysoké s hrubými kmeňmi.
„Tu mám prežiť celú noc bez pohybu?“ opýtal sa ho pochybovačne.
„Presne tak. Nezabudni, ak budeš ty veriť zvieratám, tak budú aj oni veriť tebe a neublížia ti.“ Pripomenul mu.
„Tomuto stále nechápem. Ako je možné, že mi neublížia, keď im budem veriť?“ nechápal.
„Pretože by si neublížil niekomu, komu by si zveril svoj život a zvieratá sa k ľuďom správajú tak, ako by sa oni správali k nim.“ Odpovedal mu. Harrymu sa v očiach mihlo pochopenie.
„Myslím, že už chápem. Zvieratá sú vlastne len rovnaké ako ľudia, ak nie lepšie.“ Chápavo prikývol. Alaric sa pousmial.
„Takže, teraz ťa tu nechám. Zajtra na obed po teba prídem.“ Rozlúčil sa s ním a vybral sa späť, odkiaľ prišiel.
„Super, takže on to myslel vážne.“ Rozhodil rukami a obzrel sa okolo seba, aby si našiel čo najlepšie miesto na sedenie. Vybral sa k veľkému dubu a posadil sa na zem. Oprel sa o kmeň a otvoril brašňu, aby zistil, čo mu Alaric zabalil.
Hneď na vrchu mal deku, a tak sa postavil, vybral deku z brašne, rozprestrel ju pri kmeni a až potom sa posadil. Alaric mu okrem toho zabalil aj niekoľko chlebov a tri fľaše vody. Našiel dokonca aj syr zabalený v handričke a nejaké bylinky. Našiel si čo najpohodlnejšiu pozíciu a oprel sa o kmeň stromu. Takto tu presedel asi dve hodiny, chránený pred slnkom, až kým nenastal západ slnka. Potom už netrvalo dlho a okolo neho sa rozprestrela tma. Štebot vtákov v korunách stromov nahradilo občasné zahúkanie sov a pukanie vetvičiek, keď na ne skočilo nejaké lesné zviera.
Harry sedel bez pohybu, opretý o strom a útrpne čakal na to, kým k nemu nepríde nejaké zviera. Čas plynul a nijaké zviera sa neukázalo. Harry ešte stále počul, ako okolo neho praskajú vetvičky a cítil ich pohľady, ale už sa cítil podivne pokojný. Prestal sa ich báť. Ponad hlavu mu preletel netopier, ktorý zmizol v tme za ním. Nad jeho hlavou sa ozvalo hlasné zahúkanie, ktoré preťalo nočné ticho lesa.
Harry sa nechal upokojiť nočným tichom, všadeprítomnou tmou a vôňou dreva, oprel si hlavu o kmeň stromu a zatvoril oči. Netrvalo dlho a jeho myseľ zablúdila do ríše snov.
Chvíľu potom, čo Harry zaspal k nemu pribehli tri malé vĺčatá, tesne nasledované ich matkou. Vĺčatá sa prikradli k Harrymu a začali ho oňuchávať.
Očividne sa im niečo zapáčilo, lebo začali veselo vrtieť chvostmi. Vlčica prišla k svojim mladým a taktiež ho oňuchala. Vyzeralo to, že sa jej mladý chlapec zapáčil, lebo si ľahla na deku vedľa neho. Malé vĺčatá behali okolo nich a hrali sa spolu, starostlivo sledované ich mamou. Niekedy sa pri hre dostali až k spiacemu chlapcovi, vtedy ich vlčica ňufákom odtlačila, aby ho nezobudili.
Niekto by si dokonca mohol myslieť, že si našla nové adoptívne mláďa.
Chlapec sa jej páčil, rovnako ako jej mláďatám, a tak bola spokojná. Opatrne si vyložila laby na chlapcove nohy a na ne si položila hlavu.
Chlapcova ruka sa mimovoľne zaborila do jej mäkkej srsti. Vĺčatá sa obzreli za mamou a s veselým šteknutím sa rozbehli k nim. Pritúlili sa k mame a k chlapcovi a takto zostali až do svitania.
Harry sa ráno zobudil a bolo mu prekvapivo teplo. Čakal by niečo iné, keď spal celú noc v lese. Otvoril oči a mal čo robiť, aby od šoku nevykríkol.
Na kolenách mu spala vlčica s tromi vĺčatami.
Jeho nocľažníci museli vycítiť, že sa zobudil, lebo sa začali mrviť. Vlčica otvorila oči ako prvá a zívla si s naširoko otvorenou tlamou. Harry sledoval tesáky, ktoré odokryla. Štuchla nosom do svojim mláďat, aby sa zobudili. Tie nespokojne zakňučali a odtiahli sa s maminho dosahu. Vlčica výhražne zavrčala, načo sa vĺčatá aj keď nechcene začali prebúdzať.
Harry sa pobavene zachechtal, keď to videl. Ani jemu sa ráno nechcelo vstávať, ale teta Petúnia ho vždy prinútila.
Všetky tri sa ponaťahovali a podobne ako ich mama začali zívať. Ich zuby neboli ani zďaleka také desivé, ako zuby ich mamy.
Harry sa natiahol po svoju brašňu a vytiahol z tadiaľ jedlo, ktoré mu Alaric pribalil a vyložil na deku.
„Dajte si.“ Ponúkol ich a pokynul rukou k jedlu. Vlčica sa neisto pozrela na jedlo, vyzerala byť hladná. Zavrčala na znak, že odmieta a posadila sa na deku ďalej od neho.
Tak to skúsme inak. Pomyslel si Harry a pokrčil plecami. Vzal si prvý chlieb a odhryzol si s neho. Vlčica s malými ho sledovali a Harry im s úškrnom podal chlieb s ktorého si odhryzol.
Teraz, keď už vlčica vedela, že ich nechce otráviť, prijala chlieb a položila ho pred svoje mláďatá. Harry to isté urobil aj s ostatnými tromi chlebami a potom aj so syrom.
Jeho spoločníci sa najedli a Harry bol spokojný. Toto bola pre neho vďaka za to, že ho v noci hriali a aj za to, že ho nezožrali.
S úsmevom vstal a začal robiť to, čo robil každé ráno pred raňajkami - cvičiť. Vlci ho so záujmom sledovali. Po chvíli jedno vĺča odbehlo, aby sa o chvíľu vrátilo s palicou v tlame. Pribehlo k nemu a položilo mu palicu k nohám. Harry sa zarazil uprostred pohybu, naklonil sa k palici a zodvihol ju zo zeme. Palica, ktorú mu priniesol bola prekvapivo rovná, na to, že ju našiel v lese.
„Mám ti to hodiť?“ opýtal sa ho zadýchane. Vĺča nesúhlasne zavrčalo. Harry sa naň nechápavo pozrel.
„Tak, čo mám potom robiť?“ rozhodil rukami. Je ťažké pochopiť niekoho, kto nehovorí rovnakou rečou ako on.
Stará vlčica vstala zo svojho miesta na deke a podišla k Harrymu. Vyskočila na zadné a zatlačila labami do Harryho hrude. On to nečakal a zrútil sa aj s ňou na zem. Zasyčal, keď narazil hlavou o tvrdú zem.
Vlčica sa priblížila svojou hlavou k tej jeho a pozrela sa mu do očí.
Na Harryho nesmierne prekvapenie sa mu v mysli objavil obraz bojujúceho človeka. Držal v rukách meč a bojoval proti neviditeľnému protivníkovi.
Harry sa prekvapene hľadel na vlčicu, ktorá z neho zoskočila.
„Ako...?“ nechápal. Tá vlčica mu práve teraz poslala myšlienku. Harry opäť zodvihol palicu zo zeme.
„Myslíš, že toto sa podobá na meč?“ opýtal sa jej skepticky. Vlčica na neho nahnevane zavrčala.
„Dobre, dobre, už som ticho.“ Povedal rýchlo a zdvihol pred seba ruky na znak mieru. Vyzeralo to síce tak, že si ho stará vlčica celkom obľúbila, to však neznamenalo, že je bezpečné dráždiť ju.
Poslušne vstal a začal opäť cvičiť, tentoraz však s palicou, podľa inštrukcii, ktoré mu poslala. Nešlo mu to tak hladko ako tomu mužovi v jej spomienkach, ale nebolo to zas až také zlé.
Ak by popracoval na svojich pohyboch, tak by to mohlo byť omnoho lepšie. Požiada Tea o pomoc aj tak už mali začínať s bojom s mečom. Boj bez meča už celkom zvládol, síce len na tridsať sekúnd, ale aj to bol pri Teovi celkom slušný výkon.
Niežeby ti celkom slušný výkon stačil, však? Ozvala sa jedna jeho časť.
Docvičil okolo obedu, posadil sa na deku a vytiahol si z brašni vodu a napil sa. Vytiahol z brašne mätu, ktorú mu Alaric pribalil a začal ju žuvať, aby sa zbavil hladu. Oprel si hlavu o kmeň stromu a zatvoril oči.
Po chvíli zaznamenal, že vlci odchádzajú. Otvoril oči a hľadel ako miznú medzi stromami. Na moment mu ostalo smutno, za ten krátky čas si na nich zvykol a celkom si ich obľúbil. Mladé vĺčatá boli jednoducho roztomilé.
Vytiahol spod seba deku, ktorá navlhla od rannej rosy a sadol si späť na zem. Oprel sa o kmeň a zatvoril oči. Započúval sa do štebotu vtákov v konároch stromov, voňal mätu a užíval si pokoj.
„No ako bolo v noci?“ ozval sa mu pri uchu hlas. Harry zovrel palicu, ktoré ležala pri ňom a vyskočil. Pred ním stál vyškierajúci sa Teo.
„Vydesil si ma.“ Obvinil ho. Teo sa uškrnul.
„Musíš sa zakrádať?“ opýtal sa ho Harry otrávene.
„Áno.“ Prikývol a rozosmial sa, keď ho Harry počastoval otráveným pohľadom.
„Na to, že si starší sa správaš viac ako pubertiak, než ja.“ Povzdychol si Harry. Teo sa pri jeho slovách rozosmial ešte viac. Harry absolútne nechápal, čo sa mu na tom zdalo také smiešne.
„Tebe hrabe.“ Skonštatoval.
„Ideme?“ opýtal sa mladého elfa, keď sa konečne dosmial.
„Vieš, Harry, to ako sa ja správam je normálne správanie sa ľudí, rovnako aj elfov, v mojom veku. To, že ty sa správaš, akoby si niečo ako puberta nepoznal neznamená, že aj my ostatný sme taký nenormálny ako ty.“ Bránil sa.
„Vieš, Teo,“ napodobnil jeho tón hlasu, „ja nemôžem za to, že kvôli Dursleyovcom som nemal právo na detstvo a potom kvôli Voldemortovi ani na pubertu. Pre mňa bolo vždy dôležitejšie prežiť, ako sa zaujímať o dievčatá. Povedz mi, kto by sa chcel usadiť s niekým, po kom ide najnebezpečnejší čarodejník tejto doby?“ opýtal sa ho s horkosťou. Tea okamžite prešla dobrá nálada.
„Prepáč, to som nemal. Praskli mi nervy.“ Ospravedlnil sa Harry a s povzdychom si prehrabol rukou vlasy.
„To ja by som sa mal ospravedlniť tebe, mal by som lepšie chápať, čo zažívaš. My elfovia sa do čarodejníckych vojen nezapájame, naposledy sme sa do vojny zapojili ešte za Merlinových čias. Neviem, aké to je byť dieťaťom vojny a už vôbec neviem, aké to musí byť v tvojej koži.“ Ospravedlnil sa mu. Nedal Harrymu čas nič povedať a pokračoval ďalej.
„Ale nesnaž sa mi nahovoriť, že si ešte nezažil to slávne pubertálne pobláznenie.“ Pozrel sa na neho s nadvihnutým obočím. Harry si nemohol pomôcť a rozosmial sa.
„Ešte v štvrtom ročníku sa mi zapáčilo jedno dievča. Cho bola o rok staršia, mala dlhé čierne vlasy a tmavé oči. Všetko by bolo v poriadku, keby nemala frajera. Cedrik bol jej priateľ a bol aj mojím druhým súperom v Trojčarodejníckom turnaji. Nakoniec mi Cedric umrel pred očami a ja som tiež prežil len s problémami. V piatom ročníku sme si s Cho niečo začali, ale ak by som sa teraz vrátil na Rokfort, tak by som v tom nepokračoval. Vtedy ma to až tak netrápilo, ale som si istý, že teraz, po mojej smrti, má už ďalšieho priateľa.“ Pokrčil ramenami a uškrnul sa na Tea.
„Ty si vážne prípad. Ani len frajerku si poriadnu nevieš nájsť.“ Pokarhal ho. Harry sa zasmial.
„Až také zlé to so mnou nieje. Cho bola naozaj krásna.“ Žmurkol na neho.
„Tak to potom nieje také zlé. Každý musí predsa nejako začať.“ Poklepal ho po pleci.
„Počuj, Teo, nemohol by si ma začať učiť bojovať s mečom?“ opýtal sa ho Harry cestou z lesa.
„To by nemal byť problém, už predtým som plánoval, že začneme. Dúfam len, že ti to pôjde lepšie ako bojové umenia.“ Podpichol ho. Harry sa uškrnul.
„To dúfam aj ja.“ Súhlasil s ním. Teo sa odrazu zastavil. Harry zastal tiež a spýtavo na neho pozrel.
„Čo takto začať hneď?“ opýtal sa ho mladý elf a zodvihol zo zeme dve palice, ktoré im ležali pri nohách. Jednu podal Harrymu.
Harry ju chytil tak, aby s ňou mohol bojovať ako s mečom. Teo mu zodvihol ruku, ktorou držal palicu a jemne mu upravil držanie.
„Držíš ju dobre, ale nie dokonale. Takto sa ti nevyšmykne tak rýchlo ani pri silnejšom údere.“ Vysvetlil mu. Tea vždy prešla pubertálna nálada, len čo sa mu dostala do ruky nejaká zbraň.
„Najskôr napodobňuj moje pohyby.“ Prikázal.
„To ja by som sa mal ospravedlniť tebe, mal by som lepšie chápať, čo zažívaš. My elfovia sa do čarodejníckych vojen nezapájame, naposledy sme sa do vojny zapojili ešte za Merlinových čias. Neviem, aké to je byť dieťaťom vojny a už vôbec neviem, aké to musí byť v tvojej koži.“ Ospravedlnil sa mu. Nedal Harrymu čas nič povedať a pokračoval ďalej.
„Ale nesnaž sa mi nahovoriť, že si ešte nezažil to slávne pubertálne pobláznenie.“ Pozrel sa na neho s nadvihnutým obočím. Harry si nemohol pomôcť a rozosmial sa.
„Ešte v štvrtom ročníku sa mi zapáčilo jedno dievča. Cho bola o rok staršia, mala dlhé čierne vlasy a tmavé oči. Všetko by bolo v poriadku, keby nemala frajera. Cedrik bol jej priateľ a bol aj mojím druhým súperom v Trojčarodejníckom turnaji. Nakoniec mi Cedric umrel pred očami a ja som tiež prežil len s problémami. V piatom ročníku sme si s Cho niečo začali, ale ak by som sa teraz vrátil na Rokfort, tak by som v tom nepokračoval. Vtedy ma to až tak netrápilo, ale som si istý, že teraz, po mojej smrti, má už ďalšieho priateľa.“ Pokrčil ramenami a uškrnul sa na Tea.
„Ty si vážne prípad. Ani len frajerku si poriadnu nevieš nájsť.“ Pokarhal ho. Harry sa zasmial.
„Až také zlé to so mnou nieje. Cho bola naozaj krásna.“ Žmurkol na neho.
„Tak to potom nieje také zlé. Každý musí predsa nejako začať.“ Poklepal ho po pleci.
„Počuj, Teo, nemohol by si ma začať učiť bojovať s mečom?“ opýtal sa ho Harry cestou z lesa.
„To by nemal byť problém, už predtým som plánoval, že začneme. Dúfam len, že ti to pôjde lepšie ako bojové umenia.“ Podpichol ho. Harry sa uškrnul.
„To dúfam aj ja.“ Súhlasil s ním. Teo sa odrazu zastavil. Harry zastal tiež a spýtavo na neho pozrel.
„Čo takto začať hneď?“ opýtal sa ho mladý elf a zodvihol zo zeme dve palice, ktoré im ležali pri nohách. Jednu podal Harrymu.
Harry ju chytil tak, aby s ňou mohol bojovať ako s mečom. Teo mu zodvihol ruku, ktorou držal palicu a jemne mu upravil držanie.
„Držíš ju dobre, ale nie dokonale. Takto sa ti nevyšmykne tak rýchlo ani pri silnejšom údere.“ Vysvetlil mu. Tea vždy prešla pubertálna nálada, len čo sa mu dostala do ruky nejaká zbraň.
„Najskôr napodobňuj moje pohyby.“ Prikázal.
Uchopil palicu do oboch rúk a švihol ňou pred seba. Prikrčil sa, akoby sa uhýbal protivníkovmu výpadu a oplatil mu ho rýchlym bodnutím. Ladne sa otočil na jednej nohe a švihol palicou na opačnú stranu, urobil výpad proti neviditeľnému súperovi a po dokonalej otočke zabodol meč do miesta, kde by mal jeho protivník srdce.
Potom pokynul Harrymu, na znak, že je na rade. Harry ho po celý čas pozorne sledoval a teraz sa postavil do základného postoja s mierne rozkročenými nohami.
Snažil sa čo najlepšie napodobniť Teov štýl, ale vznikla z toho len nepodarená paródia.
„Fajn, tak to skúsme inak.“ Spľasol Teo ruky.
„Zabudni na to, čo som ti teraz ukázal, nájdi svoj vlastný štýl boja. Zatvor oči a dovoľ svojej mysli, aby splynula so zbraňou v tvojich rukách. Dovoľ, aby sa palica, ktorý držíš stala tvojou predĺženou rukou.“ Viedol ho Teo tichým a pokojným hlasom. Harry zatvoril oči a snažil sa nájsť spôsob, ktorý by mu najlepšie vyhovoval.
Pevne uchopil palicu do rúk a začal útočiť a uhýbať sa. Po chvíli to frustrovane vzdal. Ešte stále to bola len hlúpa paródia boja a nie boj.
„Pokračuj!“ prikázal mu. Harry opäť pevne stisol palicu vo svojich rukách a opäť začal krúžiť a uhýbať sa.
„Musí to ísť z tvojho vnútra. Je to ako tanec, počúvaj hudbu, ktorá okolo teba znie a tancuj podľa nej. Riaď sa inštinktmi, nechaj ich, aby ťa ovládli. Ja viem, že to niekde v tebe je, len to musíš nájsť a nechať sa tým viesť.“ Našepkával mu.
Harrymu sa v mysli začala prehrávať spomienka, ktorú mu poslala vlčica. Mimovoľne sa jeho pohyby začali meniť a prispôsobovať štýlu, akým bojoval onen neznámy bojovník.
Teo od neho o pár krokov odstúpil, čo Harry vnímal len okrajovo.
„Počúvaj tú hudbu.“ Zašepkal. Harry sa podriadil jeho slovám a začal pozorne načúvať.
Najskôr počul len svišťanie meča, ktorý si prerážal cestu vzduchom. Potom začal vnímať aj zvuky svojich krokov, inštinktívne pozmenil štýl boja a začal našľapovať s väčšou ľahkosťou. Po chvíli sa dokázal sústrediť aj na tlkot svojho srdca, zladil svoje pohyby s každým jeho buchnutím.
„No vidíš, že to ide, bolo to perfektné!“ pochválil ho Teo, keď sa zastavil. Harry sa oprel rukami o kolená a udýchane sa na neho usmial.
„Pre teba je to vždy takéto?“ opýtal sa ho Harry.
„Ešte lepšie. To, aké je to pre mňa zistíš, keď budeš počuť všetko.“ Usmial sa na neho. Harry mu úsmev oplatil.
„Tak na to sa teším.“ Vyhlásil.
„Boj je umenie.“ Povedal Teo. Už raz od neho tieto slová počul, ale porozumel im až teraz.
„Boj je umenie.“ Zopakoval po ňom a pousmial sa.
Komentáre
Prehľad komentárov
Dnes nebudem doma a neviem, kedy sa vrátim, takže kapitolu môžete očakávať v pondelok. To bude môj darček odo mňa. :-)
:)
mišule, 20. 12. 2012 19:31no ty koky :D tak to se teda vážně vydařilo. Mělo to náboj, energii i když je pravda, že jsem se trochu nudila když se začal vyprávět příběh o pánovi smrti ale potom mě to zase vtáhlo a už jsem se nedokázala odtrhnout, hned by to chtělo další kapitolu :D co jen si počnu :D :D Vážně je to povedené jsem ráda, že Harry výcvik rozepisuješ a ne jak v jinych povídkach kde to přeskočí. Jsem zvědavá co všechno se bude učit a jak to bude pokračovat dál :) Už se nemůžu dočkat tak rposím přidej další kapitolku ať už k Bojovníkovi nebo čemkoliv jiném :D
Re: :)
Klea, 21. 12. 2012 15:17
Ďalší rok Harryho výcviku preskočím. Napíšem ho len v niekoľkých vetách. Potom rozpíšem už len ten posledný mesiac. Myslím, že ten rok stačí opísať len v pár vetách, to, čo sa bude učiť som v podstate napísala už v prvej kapitole.
Ohľadne toho Alarocovho rozprávania, dokážem si predstaviť, aké nudné to muselo byť, ale nejako som to už musela napísať. Veď treba mať prehľad. :-)
Re: Re: :)
mišule, 21. 12. 2012 19:14Tak určitě uvést do děje a napsat potřebné informace které někdy budou hrát důležitou roli je nutné bez toho by to ani nešlo. jsem ráda že ten výcvik popíšeš alespoň tak myslím že to bude vyhovovat :) už se vážně těším. Máš v plánu něco vydat 24. jako dáreček k Vánocům?
....
Dominika, 18. 12. 2012 18:18Ty vole, to je niečo. Ja som až otvárala ústa, lebo mne by niečo také určite nenapadlo. To je super kapitola a teším na ďalšie. Tak nakoniec táto poviedka je celkom dobrá, len som zvedavá na pokračovanie. A len tak mimochodom, Harry by sa mohol zamilovať do nejakej elfky, čo ty nato?
Re: ....
Klea, 21. 12. 2012 15:21
Ja si nemôžem pomôcť, ale mne sa zdajú na elfkách tie podlhovasté uši neprirodzené. Ja si vždy, keď ma napadne takáto scéna predstavím ako obdivuje jej dlhé uši.
Takže, elfka asi nie, ale kým pôjde do Rokfortu, tak mu niekoho nájdem. Vlastne, už niekoho aj mám. :-)
hezké
Rankl, 18. 12. 2012 17:52
Tak konečně se našel někdo, kdo Harryho na jeho úděl připravuje a Harry neremcá a doopravdy se snaží. Jen se bojím, že až jednou vyleze z lesa, jeho přátelé ho asi ani nepoznají.
Možná by ho Teo mohl seznámit s nějakými elfími děvčaty, aby se trochu otrkal. Vypadá docela sympaticky a možná by mu mohl pobyt občas zpestřit nějakým tím žertíkem ve stylu Freda s Georgem. Elfové by určitě nějaké takové povyražení uvítali.
Jsem zvědavý, co dělý Voldík. Určitě nezahálí a vytrénovaný Harry v něm najde důstojného soupeře. Sice se asi v první řadě bude snažit získat zpět svoje tělo, ale nad tím, co mu zase nevyšlo bude dumat neméně intenzivně. Je to opravdu k naštvání, když se mu do jeho dokonalých plánů vždycky vloudí nějaká ta chybyčka.
moku8
moku8, 18. 12. 2012 16:42Velice zajmavě odusevnělá povídka jen tak dál. Snad budou tvé další kapitoli a napady stejně dobře spracované, z mého pohledu zde není co vitknout.
:-)
ema, 18. 12. 2012 15:49Nádhera, obdivuju tě s tvými nápady. Držím palce, ať ti nápady vydrží. :-)
hezké
Karlos-sama, 18. 12. 2012 10:04Velice hezké, jsem zvědav, jak dlouho bude Harry trénovat a jak dlouho bude zase Voldík bez těla. Také by bylo zajímavé se vrátit do Bradavic a podívat se na to, jak například všichni oslavují další porážku Voldíka atd...
Re: hezké
Klea, 18. 12. 2012 14:08Trénovať bude ešte asi jednu kapitolu. ;-) Navštívime aj Rokfort, ale veľa ľudí tam oslavovať nebude. Zmizol počas piateho ročníka, kedy mu nikto neveril, že Voldemort povstal. A tí, čo vedia o tom, že je Voldemort preč sa tiež netešia, lebo vedia, že sa vráti. A keď sa vráti, tak tu už Harry nebude.
...
Klea, 23. 12. 2012 1:00