Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Harry stál v lese, s lukom prichystaným na okamžitú streľbu a čakal. Pozorným zrakom sledoval dianie pred sebou a čakal na akýkoľvek pohyb. S tmou sa dokázal dobre vyrovnať. Vietor okolo neho jemne pofukoval, no nebránil mu v načúvaní. Cítil nepokoj lesa, upíry sa mu nepáčili. To bolo pre Harryho len dobré, upevňovalo to spojenie medzi ním a lesom. Les ho ešte dobre nepoznal, preto vítal každú maličkosť, ktorá by mu pomohla.

Upíra nebolo ľahké zabiť, no väčšinou ani príliš náročné. Stačilo odseknúť hlavu, prebodnúť srdce alebo upáliť. Taktiež im vadilo striebro, pálilo ich, podobne ako vlkolakov. Títo však patrili k tým najlepším, nebude ľahké zabiť ich. A oni na nich budú iba dvaja. Dvaja na dvadsiatich.

Zareagoval na pohyb niekoľko metrov pred sebou a vystrelil. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že mieril na Tea, no šíp preletel niekoľko centimetrov vedľa jeho pleca a zabodol sa presne do srdca jedného z upírov. Už takmer mal Tea. Telo upíra dopadlo na zem, kde z neho do niekoľkých sekúnd ostala iba kôpka popola. To si však Harry nevšímal a strieľal ďalej.

Šíp na tetive luku striedal šíp a Harry veľmi rýchlo strieľal. Tretina z vystrelených šípov zasiahla nejakého upíra, zvyšné boli odrazené alebo sa im upíry stihli uhnúť. Teo zabrzdil vedľa neho, počas otočky si nastavil luk a pridal sa k jeho streľbe. Bol unavený z cesty, no obaja vedeli, že v tejto chvíli musí ísť únava bokom.

Všimol si Seanu, ktorá práve uhryzla jedného z upírov.

Harry ucítil niekoho z hradu vbehnúť do lesa. Nevenoval tej osobe prílišnú pozornosť, len sa uistil, že to nie je ďalší upír. Upíry sa k nim aj napriek hromade vystrelených šípov stále približovali. Harry odhodil luk a vytiahol meče práve včas na to, aby odrazil útok. Postavil sa medzi Tea a upírov a započal smrtiaci tanec.

Harry sa pohyboval rýchlo a hladko a nepohol sa ani o centimeter viac, než musel. Poznal mnohých šermiarov, ktorý často uskakovali, útočili a uhýnali s tým, že sa pohybovali až príliš. Mať presne vyrátaný každý jeden krok bolo síce náročné, spočiatku to Harrymu pripadalo nemožné, no keď to zvládol zistil, že to úžasne šetrí energiu.

Bojovali s ním vždy traja upíry, keď sa mu jedného podarilo odstrániť, prišiel na jeho miesto iný. A Teo sa staral o to, aby ho neobkľúčili.

Harry bol síce skvelý a okrem meča využíval aj okolitý les a vietor a zozadu ho istil Teo, no aj tak cítil, že prehráva. Ostávalo ich ešte trinásť.

V tom pocítil ako vzduchom vedľa jeho hlavy zasvišťala dýka a s dokonalou presnosťou sa zabodla do srdca jedného z upírov. Dvanásť. Využil moment prekvapenia a odsekol jednému z nich hlavu. Jedenásť. Teo tiež nelenil a jednému z nich prebodol srdce. Desať.

Znížili ich stav na polovicu a ich stav sa zvýšil o jedného. Začínalo to vyzerať nádejne. Jeden z konárov sa na Harryho podnet zaklonil dozadu a švihol smerom k upírom. Jedného trafil. Síce mu príliš neublížil, dostane sa z toho, no aspoň sa na nejakú chvíľu zbavili jedného protivníka. Letel poriadne ďaleko.

Teovi za ním došli šípi a namiesto nich vytiahol meč. Harry urobil tri rýchle kroky dozadu, opak toho, čo urobil Teo, ktorý zastúpil jeho miesto.

Harry nestrácal čas, nechal meč spadnúť na zem, zodvihol ruky dlaňami od seba a k upírom. Nahromadil v sebe množstvo energie a zatlačil.

„Adonim miriel adia!“ vykríkol. Z jeho rúk sa vyvalil hustý tmavý dym, ktorý sa rýchlosťou šípu vrhol na upírov, siedmych z nich zobral a rovnako rýchlo pokračoval ďalej. Od únavy sa mu zatočila hlava, no aj napriek tomu zodvihol zo zeme meč a pripravil sa na boj. Vracal sa odhodený upír, takže ostávali traja. Harry násilne potlačil únavu a vrhol sa do boja. Letiaca dýka zasiahla jedného z Teových upírov do ramena, čo využil Teo a odsekol mu hlavu.

Na Harryho aj na Tea však doliehala únava a mali problém ubrániť sa. Zboku do Harryho niekto strčil a posunul ho bližšie k Teovi. Na jeho miesto sa postavila ich predošlá záchrana, Harry si stihol všimnúť iba to, že to bola žena a že mala tmavočervený plášť, hnedé vlasy a dva meče. Prudko švihol mečom a odsekol hlavu predposlednému upírovi. Chvíľu na to padol mŕtvy k zemi aj upír, s ktorým bojovala neznáma žena.

Harry sa otočil na ženu, ktorá im pomohla. Takmer ju nespoznal.

„To som si mohol myslieť.“ Povedal tesne predtým, než ho zahalila temnota.

qwertyuioplkjhgfdsamnbvcxz

Zobudil sa v neznámej posteli, v neznámej izbe. Izbou sa šírila prenikavá vôňa bylín, položených na nočnom stolíku a kadidla, ktoré prerážalo cez dvere z vedľajšej izby. Príšerne mu búšilo v hlave a celkove sa cítil hrozne. Na ľavom ramene mal obväz, spod ktorého presakovala krv. Cítil sa malátne. Chýbali mu košeľa aj plášť a okolo seba nič vhodné na oblečenie nevidel. Náhrdelník so zmenšenými zbraňami mal na krku, no zvyšné zbrane nikde nevidel. Jeho prútik bol na nočnom stolíku a náhradný mal stále neviditeľný na ruke. 

Pohľad von oknom mu napovedal, že je ešte stále noc. Raňajky sa začínajú na svitaní. Známe ovzdušie mu napovedalo, že je v hrade, takže bol pokojný. Stihne všetko, čo bude potrebné. Teraz by mal nájsť Tea a ženu, ktorá im pribehla na pomoc. Pri spomienke na ňu sa pobavene usmial. Kto by si to bol pomyslel? Ešte pred nedávnom by si myslel, že mal halucinácie.

Potichu vstal z postele. Išlo mu to ťažko, keďže sa mu pri každom rýchlejšom pohybe zatočila hlava. No zaťal zuby a premohol sa. Keď bol na nohách, išlo to o čosi lepšie. Len mal stále veľmi silný dojem, že kráča v poriadne krivej trajektórii. Cítil sa, akoby vypil viac alkoholu, než jeho telo zvládlo. Až na to, že on nepil a bolo ťažké opiť ho vďaka elfskej krvi, ktorá mu kolovala v žilách.

Za dverami natrafil ešte na záves, ktorý musel odhrnúť, aby sa dostal do dobre známej kruhovej miestnosti. Učebňa veštenia bola stále rovnaká, ako si pamätal.

Teo a Sybila sedeli za jedným z okrúhlych stolov a popíjali, pokiaľ sa Harryho nos nemýlil, bylinkový čaj.

Sybila sedela na stoličke s eleganciou, ktorú by u nej nečakal. Oblečené mala upnuté čierne nohavice, niečo podobné nosil aj on, naučil sa to pri elfoch, tmavomodrú blúzku a cez vedľajšiu stoličku mala prehodený tmavý sveter a tmavomodrý plášť, ktorý mala v lese. Tmavé hnedé vlasy mala rozpustené a v jemných kučerách jej spadali až k pásu. Modré oči v normálnej veľkosti jej pri tmavých vlasoch žiarili a Harry si nemohol nevšimnúť, že mala priam úchvatnú postavu. Teraz, keď na sebe nemala metre látky to bilo do očí.

„William, mal by si ešte odpočívať. Jednému z upírov sa podarilo bodnúť ťa.“ S ustarosteným výrazom vstala a podišla k nemu. Teo ju okamžite nasledoval. Jeho výraz prezrádzal väčšie obavy, než prejavovala Sybila a aj viac oddanosti.

„Som v poriadku, ďakujem za ošetrenie.“ Mierne sa uklonil. Zasiahnutie čepeľou upíra vysvetľovalo, prečo odpadol. Upíry si svoje zbrane potierajú jedom z rastliny zvanej mortiša riečna. Okvetné lístky tejto rastliny obsahujú prudký jed, ktorý v počiatočných štádiách spôsobuje únavu, pocit slabosti, malátnosť, závraty, neskôr výpadky pamäti, triašku, teploty a v konečnom štádiu hrozné bolesti, porovnateľné s mučením a následnú smrť. Konečné štádium trvá najdlhšie, prvé najkratšie. Toto všetko človek zasiahnutý jedom zažíva dvadsaťsedem hodín. Protijedom je istá vzácna rastlinka, lédia belasá, no účinky jedu dokáže spomaliť aj odvar zo zmesi rastlín, ktoré sa dajú nájsť v lesoch, no ak je odvar namiešaný zle, môže ešte zhoršiť účinky jedu.

Jeho telo proti jedu bojovalo a preto odpadol. Nebolo to prvý krát, čo sa týmto jedom priotrávil, takže si už stihol vybudovať aspoň akú takú odolnosť.

„Tvoj elfský priateľ so sebou, našťastie, doniesol aj množstvo rastlín.“ Povedala.

„Treba to previazať. Sadni si.“ Jemne ho postrčila na stoličku. Harry sa vďačne usadil, motal sa s ním celý svet.

„Vy dvaja ste v poriadku?“ opýtal sa, keď mu Sybila preväzovala krvácajúcu ranu.

„Áno, my sme v poriadku. Najhoršie z nás si dopadol ty, William.“ Ustarostene súhlasil Teo. Harry spokojne prikývol.

„Obávam sa, že ešte nie si z najhoršieho vonku. Tvoje telo prijíma protijed inak ako by malo.“ Varovala ho Sybila.

„Tým sa nezaťažujte, do svitania budem v poriadku. Jed sa z môjho tela už vyplavuje.“ Ubezpečil ju. Prestala s preväzovaním a zodvihla k nemu tvár, aby sa mu mohla pozrieť do očí.

„Ako to môžeš vedieť?“ mierne sa zamračila. Na čele sa jej vytvorila vráska.

„Nie je to prvý krát, čo mám tento jed v krvi.“ Odpovedal popravde. Dokončila preväzovanie a vstala.

„Dobre, budem ti teda veriť. A William? Tykaj mi prosím ťa, budem sa cítiť lepšie.“ Usmiala sa na neho.

„Bude mi cťou.“ Opätoval jej úsmev.

„Sybila? Mohla by si mi vrátiť oblečenie? Budem ho potrebovať cestou do mojich izieb.“ Uškrnul sa. Menovaná prešla pohľadom po jeho odhalenej hrudi a pobavene mu pozrela do očí.

„Určite sa chceš obliecť? Myslím, že naše študentky by neprotestovali, keby sa im naskytol pohľad na ich profesora bez košele.“ Podpichla ho.

„Do toho zapadá aj Snape?“ opýtal sa nevinne. Sybila zvraštila tvár.

„Nie, on nie. Väčšina študentiek by omdlela hrôzou, keby ho videla bez košele. A obávam sa, že aj väčšina študentov. Snape bez košele iba v prípade, že chceme znížiť počet študentov na škole.“ Nesúhlasne krútila hlavou. Harry sa zasmial.

„Už si mala tú česť vidieť Snapea bez košele?“ spýtal sa Harry pobavene.

„Už som mala tú česť vidieť bez košele aj Dumbledora. Ver mi, nie je o čo stáť.“ Slovo česť vyslovila so značnou dávkou irónie.

„Zaujímalo by ma, čo s našimi profesormi robíš, keď si už toľkých videla bez vrchnej časti odevu.“ Uškrnul sa Harry. To, že ich ošetrovala ako Harryho bolo nepravdepodobné, no mnoho iných možností nezostávalo. Sybila sa na neho len široko usmiala a zmizla za závesom pred dverami do jej izby. Svoje oblečenie nedostal.

„Niežeby som chcel rušiť vašu mimoriadne zaujímavú debatu, no myslím, že je na čase predstaviť ma ostatným profesorom.“ Podotkol Teo. Harry sa odvrátil od dverí, za ktorými Sybila zmizla a otočil sa na Tea.

„Priprav sa na boj, priateľ môj. Riaditeľka síce súhlasila s tvojím príchodom na školu, no vôbec sa jej to nepozdávalo. A obávam sa, že drahá Dolores nebude jediná, kto si nie je istý tvojou dôveryhodnosťou.“ Varoval ho.

„S tým počítam.“ Ubezpečil ho.

„Okrem toho ma potrebuješ. My elfovia sme tvoj národ, tvoja rodina a tvoja krv. Si náš vodca a budeš najväčším vodcov, akého sme mali.“ Jeho výraz bol slávnostný, keď mu to hovoril a jeho hlas vážny. V izbe sa rozfúkal mierny vánok, ktorý sa ticho svištiac pohrával s plamienkami sviečok.

„Prečo nebol Merlin vaším vodcom? On bol väčší čarodejník, než som ja.“ Oponoval mu.

„Merlin bol pevne spätý s Artušom a Artuš bol spätý s Kamelotom. Tých dvoch spájal osud tak pevne, že ich nebolo možné roztrhnúť. Na všetkom veľkom, čo Artuš urobil mal podiel Merlin a ten sa nikdy Artušovi príliš nevzďaľoval, lebo vedel, že Artuš bez neho padne. A keď padne Artuš, padne aj Merlin, pretože Artuš bol Merlinovým osudom. Merlin bol pri nás, bojoval po našom boku, radil nášmu vtedajšiemu vodcovi, no nemohol sa stať naším vodcom.“ Odpovedal.

„A ja som spätý s Voldemortom.“ Namietol.

„Nie, to Harry Potter bol spätý s Voldemortom a ten je už mŕtvy. Každý sa zmieril so smrťou hrdinu, ktorý ako jednoročný zničil Voldemorta a neskôr ešte ako študent vykonal mnohé šľachetné činy. Takto si ľudia pamätajú Harryho Pottera a tak je to najlepšie. Ty už nie si Potter, si William Blake, rokfortský profesor, si náš Atrey, náš vodca, si bojovník, si polovičný alebo si jednoducho Harry, no už nie Potter.“ Presviedčal ho zapálene. Harry sa zamračil.

„Mýliš sa, Teonach. Som Harry Potter a budem ním dokiaľ mi v žilách bude prúdiť krv mojich rodičov. A som pevne spätý s Voldemortom zväzkom osudu a krvi. Poznám veštbu, ktorá bola vyslovená a viem aj to, že ja som nebol jediný, koho si mohol vyvoliť, no vyvolil si mňa. Jazva na mojom čele je toho svedkom, nezáleží na tom, či je alebo nie je viditeľná. Okrem toho je jediný z mojej rodiny, kto ešte žije a ja nedovolím, aby mi prekĺzol pomedzi prsty. Neviem, ako sa skončí náš posledný súboj a či vôbec nejaký bude, no kým bude žiť v čarodejníckom svete, budem v ňom žiť aj ja. Nemôžem byť vaším dokonalým vodcom, tak ako s nemôžem vzdať svojej minulosti.“ Dodal ospravedlňujúco. Teo sklonil hlavu.

„Odpusť mi moje neuvážené slová, William. Nezachoval som sa ako priateľ, ale ako hlupák. Zabudol som, že nie je dôležitá iba tvoja elfská krv a oddanosť k nám, no aj tvoja čarodejnícka časť. Tvoj výzor mi to mal pripomenúť.“ Zahanbene sa usmial. Harry mu položil ruku na plece.

„To je v poriadku. Nezabúdaj však na to, kým som.“ Požiadal ho a pri tom sa mu uprene hľadel do očí. Teo prikývol.

Harry sa usmial a jeho priateľ mu úsmev opätoval.

„Pôjde napred. Zdá sa, že sa jej chceš ešte na niečo opýtať.“ Teo kývol hlavou smerom k Sybilinej izbe. Harry sa vďačne usmial.

„Choď krbom do mojej izby.“ Navigoval ho. Teo prikývol a vošiel do krbu. S menšou Harryho pomocou sa dostal až do jeho komnát. Harry sa zatiaľ posadil na jednu zo stoličiek a ticho čakal.

Sybila sa objavila zahalená v obvyklom odeve, s množstvom korálikov, náramkov a podobných hlúpostí, ktorými bola obvešaná. Nechýbali ani dioptrie na pol tváre, vďaka ktorým sa jej oči zdali obrovské.

„Omnoho lepšie vyzeráš, keď si prirodzená.“ Povedal. Sybila sa strhla, keď začula jeho hlas a jej ruka inštinktívne vystrelila k záhybom jej odevu. Harry už teraz vedel, kde nosí zbraň.

„Pre Merlina, William! Prečo tu takto ticho sedíš?“ zvolala.

„Čakám na teba.“ Povedal. Zo Sybilinej tváre sa vytratili akékoľvek známky úsmevu, či pobavenia a zložila si tie otrasné okuliare. Rýchlym pohľadom preletela miestnosť.

„Neverím, že to bude preto, aby si ma odprevadil. No dobre, čo odo mňa chceš?“ usadila sa na stoličke oproti nemu a uprela na neho nič nehovoriaci pohľad.

„Nechcem, aby sa táto debata niesla v nepriateľskom duchu, Sybila. Chcem však vedieť, prečo si išla za mnou do lesa a prečo si nám tam pomohla.“ Vyšiel s pravdou von.

„Chceš vedieť iba toto?“ opýtala sa. V jej hlase zacítil náznak podozrenia.

„Je toho mnoho, čo chcem vedieť, no zatiaľ sa spýtam iba na toto.“ Odpovedal.

„A kedy mi položíš zvyšné otázky?“ tvárou sa jej mihla nevôľa. Nemala rada výsluchy.

„Možno nikdy.“ Pokrčil Harry plecami. Sybila nadvihla obočie. Hlboko si povzdychla, keď nijako nereagoval.

„Ako iste vieš, Dumbledorovi donáša väčšina obrazov v hrade. Sú však aj také, ktoré donášajú mne. A jeden z nich mi túto noc oznámil, že náš profesor obrany proti čiernej mágii uteká rokfortskými chodbami von z hradu.

Už od začiatku roka, kedy si sa objavil vo Veľkej sieni a oznámil si Umbridgeovej, že si novým profesorom, som vedela, že nie si taký mladý a neskúsený, ako si mnohí mysleli. A keď si si dokázal u riaditeľky presadiť Dementora na vyučovaní a ako jeden z mála profesorov si svojich študentov dokázal niečo naučiť, som sa uistila v tom, že som sa v tebe nezmýlila. Ostatní naši kolegovia tebou neboli takí nadšení, nepáčil si sa najmä nášmu drahému kolegovi Seveursovi, ten však nemal rád nijakého profesora obrany. Vždy si na ten predmet robil zálusk. Alebo to tak má aspoň vyzerať, ja osobne si myslím, že mu to v jeho žalároch v podzemí pri miešaní kotlíkov vyhovuje. Je tam ako netopier v jaskyni.

Vtedy v dievčenských záchodoch, keď si omdlel pred celým učiteľským zborom, potom, čo ťa obvinili so spolčenia sa s Temným pánom, si na svoju stranu získal väčšinu učiteľského zboru. Musím povedať, že si zapôsobil dokonca aj na Snapea. I keď ten starý netopier sa to snaží utajiť, stále je verný Dumbledorovi. Niekto by mu mal konečne otvoriť oči, ešte aj Temný pán by bol pre neho lepší. A McGonagallová stojí tiež na tvojej strane, to, že nesúhlasí s tvojimi učebnými technikami, by jej sympatie nemalo príliš znížiť. Má svojich študentov rada a chce ich chrániť. Od vtedy, čo Hoochová zistila, že vieš jazdiť na metle a máš rád metlobal, na teba nedá dopustiť. Dokonca sa pochytila s Minervou, keď na teba pred profesormi povedala krivé slovo.

Mimochodom, o čom si sa dnes hádal s Minervou?“ opýtala sa. Harry sa niekedy v polovici jej rozprávania začal usmievať.

„O mojich študijných technikách.“ Odpovedal jednoducho.

„Sybila, netvrdím, že ma nezaujíma, čo hovoríš, sú to užitočné informácie, ktoré by som s tebou rád neskôr prebral, ak budeš mať záujem, no dostaneme sa k odpovedi na moju otázku?“ usmieval sa.

„Och, prepáč, máme málo času. Pôsobíš tak upokojujúco a dôveryhodne, to vo mne vzbudzuje chuť hovoriť. A asi by si si naozaj mal dať tú košeľu.“ Zamračila sa. „Už som sa príliš vžila do role bláznivej šarlatánky. Asi by som mala skutočne dať na tvoju radu a zbaviť sa tých hlúpostí, čo mám na sebe.“ Opäť sa zamračila. Harry sa rozosmial.

„Ja viem, ja viem.“ Vstala zo stoličky a na chvíľu sa stratila za dverami jej izby. O pár sekúnd bola späť a v ruke niesla jeho plášť, nejakú košeľu a čierny vak. Všetko mu to podala.

„Ak ti tá košeľa nebude dobrá, tak ju upravíme. V skrini mám aj pár kusov mužského oblečenia, niekedy sa hodí. A od vtedy, čo som sa raz musela zamaskovať za muža, viem, že sa skutočne hodí.“ Vysvetlila. Harry sa radšej nepýtal, prečo sa maskovala za muža a obliekol si košeľu, ktorú mu hodila. Bola mu malá, no to vyriešilo kúzlo. Vo vaku našiel všetky svoje zbrane.

„Ďakujem.“ Vďačne jej kývol hlavou.

„Mal si pri sebe viac zbraní, než aurori na záťahu.“ Podotkla.

„Som paranoik.“ Uškrnul sa Harry.

„Alebo si pripravený.“ Pokrčila plecami.

„Dnes v noci bola v hrade zvláštna atmosféra. Na niečo také sa naučíš reagovať, ak vyrastáš medzi veštkyňami. Je jedno, či máš talent na veštenie alebo nie.“ Pokračovala v rozprávaní.

„Preto som sa rozhodla nasledovať ťa. Rýchlo som si so sebou vzala iba nejaké dýky, s odevom som si ťažkosti nerobila, už si aj tak vedel, že to všetko bola iba maska. Vedela som, že čakáš na príchod elfa, a tak som predpokladala, že to bude ma niečo spoločné s ním.

Prvé, čo som si v lese všimla, bol jeho nepokoj. Zakázaný les býva desivý, to áno, no nikdy nie nepokojný. Išla som iba po tvojej stope, no nie takej, ako si myslíš, hľadala som ťa mysľou. Možno je moje nadanie na videnie budúcnosti obmedzené, no niekedy mám možnosť nahliadnuť do minulosti. Je to veľmi nepresné a ide skôr o pocity, než obrazy, či zvuky, ako pri videní budúcnosti, no stačilo to na to, aby som ťa našla. Inak by som ťa nedokázala nájsť, nezanechávaš za sebou nijaké stopy.

Súperov, ktorí proti vám stáli som okamžite spoznala. S upírmi som sa už stretla, no doteraz som videla najviac troch upírov pokope a už s tým som mala problém poradiť si. Proti vám ich však stálo mnoho. Snažila som sa pomôcť hádzaním dýk, zopár som ich trafila. A posledného som dostala dlhými dýkami po krátkom boji. Nech bolo to kúzlo, ktoré si vytvoril, čokoľvek, no zasiahlo to všetkých upírov, ktorí tam boli, nielen tých, ktorých zmizli nevedno kam.

Potom, čo si omdlel, sa objavil ešte jeden upír. Toho som dostala dýkou ešte skôr, než sa k nám dostal. Ja a tvoj elfský priateľ sme v tichosti pozbierali všetky zbrane a potajme sme ťa dostali do mojej izby. Spal si takmer tri hodiny, počas ktorých sa toho mnoho neudialo. Vypili sme niekoľko hrnčekov čaju, teda, aspoň ja, elf toho veľa nevypil. Objasnil mi niektoré skutočnosti, no veľa mi toho nepovedal, akoby nevedel, čo smie a čo nie, takže som sa nedozvedela dokopy nič. Nech je to s vami dvomi akokoľvek, ten elf ti je verný.“ Dokončila svoje rozprávanie.

„Ďakujem ti.“ Sklonil hlavu.

„Za toto so mnou budeš tancovať na Vianočnom plese. A to tak dlho, ako budem chcieť.“ Povedala.

„Podmienky si mala dohodnúť predtým, než si začala vyjednávať.“ Zasmial sa Harry.

„Nesnaž sa ma nahnevať.“ Varovala ho s výzvou v hlase Sybila.

„Lebo čo?“ provokoval Harry. Sybila sa na Harryho vrhla tak rýchlo, že to mladík, ktorému v krvi ešte stále prúdili zvyšky jedu, nedokázal zablokovať. A tak Sybila skončila usadená na Harryho kolenách, s nožom na jeho krku. Látku jej oblečenia mal všade vôkol seba. Harry necítil z jej strany nebezpečenstvo, no vedel, že keby Sybila chcela, mohla vy mu teraz ublížiť. Nemohla by ho však zabiť, čo nemala odkiaľ vedieť.

„Lebo budem zlá.“ Zašepkala mu do ucha. Jej vlasy ho pošteklili na tvári.

„To viem byť aj ja.“ Zašepkal Harry. Harry odrazu objal jej telo rukami a skôr, než sa Sybila spamätala mala k chrbtu pritlačenú dýku, presne na mieste, kde by jej dokázala prebodnúť srdce. Nechtiac sa však pri opätovanom útoku porezal o nôž, ktorý mu ku krku pritláčala Sybila. Tenký pramienok krvi sa vpil do košele, ktorú mal oblečenú.

„Teraz je to už lepšie.“ Povedal.

„Zranila som ťa.“ Podotkla Sybila.

„Áno, útočiť na zraneného muža. To by sa ti páčilo.“ Podpichol ju a nechal svoju dýku spadnúť na zem. Sybila nasledovala jeho príklad, odhodila svoju dýku a priložila mu ruku ku krku. Ticho zašepkala pár slov, na čo ucítil jemné svrbenie na mieste, kde mal ranu. Rozpoznal v tom jedno z liečivých kúzel.

„Bezprútiková mágia? Pôsobivé.“ Skonštatoval, keď odtiahla ruku a preskúmal si zahojenú ranu. Neostala ani jazva.

„Zíde sa. Okrem toho, bezprútikovú mágiu ovládaš aj ty.“ Zasmiala sa. Postavila sa a podala mu pomocnú ruku.

„Ideme?“ opýtala sa.

„Zbavíš sa toho, čo máš na sebe?“ kývol na ten otrasný odev. Sybila sa rozosmiala.

„Nemáme čas hrať sa, William.“ Podpichla ho. Harry si uvedomil, čo povedal. V tej chvíli v duchu velebil všetkých elfov za to, že sa nečervenajú.

„Ja...“

„Ja viem.“ Nenechala ho dopovedať. Nasadila si okuliare a veselo sa usmiala.

„Ako vyzerám?“ opýtal sa.

„Pravdu alebo milosrdnú lož?“ odpovedal Harry otázkou. Sybila sa zaškerila.

„To, že nie som taká ľavá, bude naše tajomstvo, čo povieš? Takto sa omnoho ľahšie získavajú informácie.“ Navrhla.

„Je to na tebe.“ Pokrčil Harry plecami.

„Stretneme sa v zborovni, musím ešte vyzdvihnúť Tea.“ Povedal, mierne sa jej uklonila vybral sa ku krbu. Už stál v krbe, keď ho zastavil Sybilin hlas.

„Myslím, že som správne pochopila podstatu tvojej a Minervinej debaty, keď poviem, že Minerva nesúhlasí s tvojim prístupom k učeniu. Nechcem sa stavať na jej stranu, viem, čo je tvojim cieľom, no nemal by si deti naučiť ako z boja uisť?“ mierne sa ho opýtala. Harryho ruka sa zastavila, keď chcel pustiť prášok do krbu.

„Uisť ich naučia ostatní profesori. Ja naučím tých, ktorí sa bláznivo vrhnú do boja ako prežiť a tých, ktorí sa ukryjú a prekvapia ich nepriatelia ako sa zachrániť. Vojna neušetrí nikoho.“ S tým roztvoril dlaň s práškom a nechal sa pohltiť plameňmi a šialeným kolotočom.