Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Harry sa preniesol krbom do svojich komnát. Tam na neho už čakal Teo, usadený v jeho kresle.

„Kto je tá Sybila?“ opýtal sa, kým si Harry oprašoval prach z košele. Harry sa na neho úkosom pozrel.

„Izby som si zariadil príjemne, však? Bolo ťažké zbaviť sa všetkej tej ružovej, ktorá tu ostala po Umbridgeovej. Všade samá ružová a mačky, ružová a mačky a opäť, prekvapivo, ružová a mačky. Takmer som dostal infarkt, keď som prvý krát vkročil do týchto komnát.“ Striasol sa pri tej spomienke. Ešte aj Seana bola nepríjemne prekvapená zo stavu jeho izieb.

„William,“ prerušil Teo jeho myšlienky a vrhol na neho varovný pohľad. Harry pretočil očami, no poslušne odpovedal na otázku.

„Tu, na Rokforte, je známa ako veštica šarlatánka, väčšina si o nej myslí, že je cvok. Ak mám byť úprimný, tak som si predtým aj ja myslel, že je nemožná, bláznivá a neužitočná. A cvok. Teraz už viem, že je to inteligentná, všímavá a všestranná čarodejnica, stále neviem, čo všetko mám od nej očakávať. A ako si si určite všimol, je aj mimoriadne očarujúca, keď sa zbaví toho otrasného oblečenia a všetkých sprostostí, ktoré bežne nosí.“ S úškrnom nasmerovaným na Tea pokrčil plecami.

„Veríš jej?“ opýtal sa elf. Harry sa usadil do kresla oproti Teovi, na ktorom bežne sedával Draco. Z tejto perspektívy vyzerala izba inak. Harrymu sa viac páčilo sedenie v kresle, v ktorom sedával bežne. Zamyslene zvraštil obočie, keď premýšľal nad odpoveďou.

„Ťažko povedať,“ začal neurčito.

„Poznám ju, teda skutočne poznám, ak to tak môžem povedať, len krátko. Za ten čas si ma však niečím získala. Zdá sa, že je ochotná podeliť sa so mnou o informácie, ktoré sa dozvedá od ostatných a dnes nám pribehla na pomoc. O jej minulosti toho mnoho neviem, no niečo si poskladať dokážem. Myslím, že áno, istú dávku dôvery a sympatii k nej prechovávam, no ani zďaleka nie takú veľkú, aby nás mohla nejako ohroziť.“ Zakončil. Energicky sa postavil z kresla a pokynul Teovi, aby učinil to isté.

„Teraz poď za mnou, mal by si sa normálne obliecť.“ Nečakal na to, kým vstane a vykročil ku spálni.

„Čo myslíš tým normálne obliecť?“ opýtal sa podozrievavo Teonach, nasledujúc ho. Harry sa pobavene zasmial a kývol rukou na jeho oblečenie.

„To, čo máš na sebe, je špinavé, zničené a nevhodné na stretnutie s profesorským zborom. Nezabúdaj, že teraz budeš aj ty profesorom. Alebo aspoň niečím takým.“ Premeral si postavu svojho priateľa a vyhrabal zo skrine nejaké oblečenie. Hodil po ňom tmavohnedé nohavice, čierne tričko a tmavozelený sveter. Jeho telo sa opäť čiastočne stratilo v skrini, keď hľadal ešte niečo iné.

„Toto si mám obliecť?“ opýtal sa pochybovačne Teo, skúmajúc látku v jeho rukách.

„Áno, to si máš obliecť. Spolu s týmto.“ Hodil mu tmavozelený plášť so sponou v tvare listu a zabuchol dvere na skrini.

„Prezleč sa, ja počkám vonku.“ S týmto zmizol za dverami, zanechávajúc Tea vo svojej spálni samého.

Keď sa Teo objavil v obývačke, čakal na neho Harry usadený v kresle a aj napriek tomu, že mal oblečenie v spálni, mal v tej chvíli oblečený čistý čierny habit a cez opierku kresla prehodený plášť rovnakej farby. Aj napriek habitu si Teo všimol, že mal na sebe aj nové čierne nohavice a červenú košeľu. Mal dokonca aj učesané vlasy.

„Ako...“ začal. Harry nadvihol obočie.

„To je jedno.“ Dokončil s pokrútením hlavy. Kútiky Harryho úst sa mierne nadvihli. Elegantne vstal a obliekol si plášť, ktorý vpredu zopol striebornou sponou v tvare draka.

„Môžeme ísť?“ opýtal sa. Teo si premeral svojho priateľa a vodcu pohľadom. Oči sa mu rozžiarili, keď sa stretli s Harryho očami.

„Tvoj príchod bol prekvapujúci a nečakaný, no osud nám nemohol nadeliť lepšieho vládcu.“ Povedal vrelo a úprimne.

„Stále si nie som istý tým, či som skutočne ja ten správny, ktorý vás má viesť,“ priznal. Keď videl, že chce Teo protestovať, zodvihol ruku na znak, že má mlčať.

„No pokúsim sa byť vodcom, ktorého si zaslúžite.“ Dokončil. Teo sa spokojne usmial a  prikývol.

„Môžeme teda ísť?“ opýtal sa vzápätí Harry.

„Áno, myslím, že áno.“ Prikývol Teo.

Cestou do riaditeľne stretli Sybilu, bola odetá do množstva látok a obvešaná priveľkým množstvom korálikov. Na nose mala veľké okuliare, vďaka ktorým vyzerala ako obrovská mucha. Kučeravé vlasy mala schlpené a nevýrazné.

„Profesor Blake, Teonach,“ pozdravila ich kývnutím hlavy.

„Profesorka,“ Harry jej mierny úklon hlavou opätoval.

„Madam,“ Teonach nasledoval Harryho.

„Čoskoro tu máme Vianočný ples.“ Pripomenula Sybila.

„Dva mesiace sú podľa mňa ešte dosť dlhá doba.“ Oponoval Harry.

„Ale kdeže, mladý muž, na Rokforte beží čas veľmi rýchlo.“ Namietla.

„Pravda. Len teraz som nastúpil a už mám takmer dva mesiace za sebou.“ Uznal Harry. Myslel však skôr na svoje školské časy. Vtedy, najmä preto, lebo Rokfort bol jeho jediný domov, prešiel školský rok priveľmi rýchlo.

„No vidíte. Už by ste si mali začať chystať habit, aby ste sa nemuseli pred plesom náhliť.“ Poradila mu.

„A vy už máte nachystané šaty na vianočný ples, madam?“ opýtal sa Harry s iskričkami pobavenia v očiach. Sybila mu venovala úsmev.

„Samozrejme. Na takúto dôležitú udalosť v žiadnom prípade nemôžem prísť nepripravená.“ Prikývla.

„Mám očakávať veľa ozdôb a farby?“ opýtal sa Harry. V duchu si k tomu doplnil aj otázku či má očakávať aj niečo absolútne nevkusné a otrasné. Niečo podobné tomu, čo mala oblečené teraz. Stále mu tak celkom nešlo do hlavy, ako sa z takej nádhernej ženy mohla za takú krátku chvíľu stať takáto striga.

V tom, čo robila, bol skutočne dobrá.

„To bude prekvapenie, mladý muž.“ Žmurkla.

„Myslím však, že teraz by sme sa my a náš nový priateľ mali presunúť do Veľkej siene. Už tu totiž nie sme sami.“ Podotkla. Bez ďalších slov nasadila svoj dobre známy záhadný pohľad a otočila sa na päte.

„Dobrý deň, kolega.“ Pozdravila Snapea.

„Dobrý deň, profesor Snape. Rád by som vám predstavil nášho nového kolegu Teonacha, ako už určite viete, bude na škole vyučovať hodiny šermu.“ Otočil sa na priateľa. „Teonach, toto je profesor Snape, vyučuje na Rokforte elixíry a v tejto oblasti je presláveným majstrom.“ Predstavil ich. Teonach sa profesorovi Snapeovi zľahka uklonil ako sa patrilo. Snape sa posmešne uškrnul.

„Veľa som o vás počul, majster Snape. Náš majster niektoré svoje odvary inšpiroval práve vašimi elixírmi.“ Zložil mu poklonu, Snape ani netušil, akú.

„Zato ja som o vás nikdy nepočul.“ Odvetil Snape chladne. Vzápätí obrátil svoj pohľad na Harryho.

„Ale už aspoň viem, odkiaľ má profesor Blake ten otravný zvyk neustále sa niekomu klaňať. Vari u vás robil sluhu a zostal mu z toho tik?“ opýtal sa nepríjemným tónom. Teonach reagoval s väčšou prudkosťou než ktokoľvek z nich očakával, Harry ho napriek svojim extrémne rýchlym reflexom takmer nezachytil, kým nevytiahol meč a nevrhol sa na Snapea. Vďaka tomu, že sa zameriaval na to, aby zastavil priateľa, kým nevyvedie nejakú hlúposť, neustrážil svoj výraz, a tak mu na pár sekúnd na tvári zažiarilo úprimné ohromenie. Snapeovi to však stačilo na to, aby výraz mladšieho kolegu zaznamenal.

Harry si nebol istý, čo si z toho jeho kolega vyvodil a nevedel ani to či to bude predstavovať problém alebo nie. Teraz to už bolo aj tak jedno. Naklonil sa ku svojmu elfskému priateľovi a čosi mu zašepkal do ucha. Nech to už bolo čokoľvek, Snapeovi aj Trellawneyovej bolo jasné, že to na neho malo priam magický účinok. Okamžite sa upokojil a vrátil sa k predošlej nálade, predtým ako Snape urazil jeho priateľa.

„Uisťujem vás, profesor Snape, že William Blake je priateľ elfov, nikdy by sme ho nenazvali sluhom. Také niečo je urážka, ktorú nie som ochotný trpieť.“ Varoval ho mierne. Potom sa otočil na svojho polovičného priateľa. Už ho majstrom neoslovil.

„Čo keby sme prešli ďalej, William? Budem rád, keď budem mať možnosť začať študentov učiť umeniu boja s mečom.“ Navrhol.

„Samozrejme, poďme ďalej.“ Prikývol Harry.

„Dovidenia, profesor Snape. Rád som vás spoznal.“ Rozlúčil sa Teo.

„Profesor Snape,“ rozlúčil sa Harry, pričom zľahka sklonil hlavu.

„Profesorka Trellawneyová,“ uklonil sa Sybile a voviedol Tea do Veľkej siene.

Akonáhle vošli, obrátili sa na nich pohľady všetkých študentov v sieni. Teonach sa uškrnul, vrhol na Harryho rýchly pohľad a nechal sa viesť k profesorskému stolu.

„Ak sa pokúsiť zviesť niektorú z mojich študentiek, zabijem ťa.“ Varoval ho Harry, keď videl, ako si jeho elfský priateľ obzeral niektoré siedmačky. Áno, boli pekné, s tým mohol Harry plne súhlasiť, ale rovnako boli pod jeho ochranou. Teonach chcel protestovať, že by mu niečo také nikdy ani len nenapadlo, keď ho však Harry spražil pohľadom, poslušne stíchol.

„Riaditeľka, mám tú česť predstaviť vám profesora šermu Teonacha. Teonach, toto je naša a odteraz aj tvoja riaditeľka madam Umbridgeová.“ Predstavil ho najskôr s riaditeľkou. Na jeho zhnusenie si Umbridgeová pomyslela, že spĺňal jej požiadavky a hoci nebol taký pekný ako William, plne to stačilo. A, na Harryho zdesenie, premýšľala nad tým či v istých oblastiach zlepšuje to, že dobre šermuje jeho výkon. Len to, že jeho krv nebola čistá ho znižovalo na nižšiu úroveň. William nakoniec aj tak očividne ostane na mieste jej obľúbenca.

Harry zablokoval Umbridgeovej myseľ pred svojou mysľou. Tá žena vôbec nezaregistrovala, že jej pritom siahol na myseľ.

„Vítam vás na našej škole, Teonach. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť.“ Privítala ho Umbridgeová. Harrymu jej piskľavý hlas stále trhal uši. Teonach sa poďakoval a keď ho Harry viedol k jeho novému miestu, naklonil sa k nemu.

„Vyzerá desivo.“ Zašepkal. Harry sa zasmial.

„Mal si vidieť, aké po nej ostali komnaty profesora Obrany proti čiernej mágií. Samá ružová a mačky a to všetko popriliepané neodstrániteľným lepidlom.“ Zašepkal Harry naspäť. Teo sa krátko pobavene zasmial.

„Teraz vyzerajú tvoje izby omnoho lepšie.“ Skonštatoval. Harry súhlasne prikývol a otočil sa na profesorku McGonagallovú, ktorá sedela vedľa nich.

„Profesorka McGonagallová, dovoľujem si vám predstaviť svojho dobrého priateľa Teonacha, ako ste už iste pochopili, bude viesť hodiny šermu. Teonach, toto je Minerva McGonagallová, profesorka Transfigurácie a vedúca Chrabromilskej klubovne.“ Predstavil ich. Teo sa usmial.

„Už som o vás počul, madam. Samozrejme, od Williama.“ Nadhodil pobavene. Harry ho obdaroval ostrým pohľadom, ktorý Teonach ignoroval.

„Skutočne? A čo o mne profesor Blake hovorí?“ zaujímala sa McGonagallová.

„Považuje vás za výnimočne spravodlivú a inteligentnú ženu a skvelú čarodejnicu. William o vás má vysokú mienku, to u neho nie je bežné.“ Povedal bez obalu. Harry sa prekvapene odvrátil. Toto od Teonacha nečakal.

„Och,“ vypadlo prekvapene z profesorky McGonagallovej.

„V takom prípade som poctená.“ Dodala po krátkej chvíli, keď sa spamätala.

„Zdá sa, že profesor Blake stratil reč, Minerva.“ Ozvala sa Trellawneyová, ktorá sa usadila po boku McGonagallovej. Harry sa krátko prekvapene zasmial.

„Snáď vás to len neteší, drahá kolegyňa?“ opýtal sa pobavene.

Keď mali predstavovanie Teonacha za sebou, posadil sa Harry k raňajkám. Vedľa neho profesorka McGonagallová konverzovala s Teom. Harry pokojne pozoroval študentov, pohľad sa mu najčastejšie pristavoval pri jeho bývalých chrabromilských priateľoch a pri Dracovi a Blaisovi. Zdalo sa, že sa s ním chcel Draco pozhovárať. Harry tušil, o čo sa jednalo, sám sa za ním kvôli tomu zastaví.

„Profesorka McGonagallová, pokiaľ ma pamäť neklame, máte teraz voľnú hodinu. Boli by ste taká láskavá a prevzali na seba povinnosť ukázať nášmu novému kolegovi jeho izby? Mne čochvíľa začína hodina so štvrtákmi.“ Požiadal.

„Samozrejme, rada ukážem kolegovi jeho izby. Pokojne choďte na hodinu.“ Upokojovala McGonagallová Harryho. Len sa mu to zdalo alebo sa na neho odvtedy ako jej Teo povedal, že ju oceňuje, pozerala inak?

„William, mohol by som ťa požiadať o asistenciu na mojej zajtrajšej prvej hodine? Hodil by sa mi šermiar, s ktorým im ukážem ako vyzerá skutočne dobrý súboj.“ Požiadal Teo.

„Samozrejme, kedykoľvek. Je to po vyučovaní, takže určite nebudem mať hodinu.“ Súhlasil a venoval mu priateľský úsmev.

Keď vstal od raňajok, zaregistroval, že Draco s Blaisom sa postavili tiež a vybrali sa z Veľkej siene po vzore ich profesora. Podľa pohľadov, ktorými ho nenápadne sledovali, vedel, že si na neho vonku počkajú. Výborne, to mu vyhovovalo.

Vedel, že štyria siedmaci, ktorých mal na najbližšie dva týždne ako svojich asistentov, mali teraz voľné hodiny. A Harry bol rozhodnutý využiť to. Ostatní ich spolužiaci, ktorí na jeho hodinu meškali, tieto dva týždne každý deň po vyučovaní pomáhali školníkovi s upratovaním. A ten bol na nich snáď až príliš krutý. Tresty s ich prísnym profesorom Obrany proti čiernej mágie boli oproti tomu prechádzkou ružovou záhradou.

Hoci tie ruže mali priveľa tŕňov.

„Slečna Grangerová, pán Weasley, vašu voľnú hodinu strávite na treste so mnou a štvrtým ročníkom. Budete mojimi asistentmi. O desať minút buďte v učebni obrany.“ Prikázal Harry. Ronald chcel protestovať, Hermiona ho však zarazila rozhodne nepríjemným pohľadom. Múdro.

„Aspoň sa naučíte nemeškať na moje hodiny.“ Skonštatoval sucho. Keď bol dostatočne ďaleko na to, aby mohol dvoch Chrabromilčanov začuť, zanadával Ron na toho idiota, čo ich učí Obranu. Harry si povzdychol a pretočil očami. Zastavil jednu z ich spolužiačok, ktorá práve išla oproti nemu.

„Povedz, prosím ťa, Ronaldovi Weasleymi, že jeho fakulta práve stratila desať bodov za tvrdenie, že jeho profesor je idiot.“ Požiadal ju.

„Samozrejme, profesor.“ Odpovedala študentka slušne. Na tvári jej bolo badať viac než len rozhorčenie, bola koniec koncov z Chrabromilu. Ronald bude mať počúvanie o tom, že oberá ich fakultu o body.

Ako očakával, keď vyšiel z Veľkej siene, ukázali sa Draco Malfoy a Blaise Zabini.

„Páni, dobre, že ste tu. Práve máte so mnou, slečnou Grangerovou, pánom Weasleym a štvrtým ročníkom trest. Budete mi asistovať.“ Ozval sa než sa stihol ku slovu dostať Draco. Ešte však neskončil.

„A, pán Malfoy, mrzí ma, že som včera tak náhle musel odísť, ale zastihli ma nečakané okolnosti. Pokiaľ budete mať dnes večer čas, uvítam vašu spoločnosť. Kedykoľvek. Celý večer sa budem pohybovať v hrade, budem vedieť, ak za mnou prídete. Teraz ma ospravedlňte, máte necelých osem minút na to, aby ste boli v učebni obrany. Zatiaľ dovidenia.“ A skôr než stihol ktokoľvek z nich zareagovať bol preč.

Draco a Blaise sa na seba prekvapene pozreli, pokrčili ramenami a vybrali sa do učebne ako im to prikázal profesor. V podstate boli obaja spokojní.

Harry sa stavil vo svojich komnatách, zobral si veci potrebné na hodiny a kým sa začala hodina, bol pred učebňou. S uspokojením zistil, že učebňa bola plná, nechýbal jediný študent.

Silou mysle vrazil do dverí, na čo sa masívne dvere na jeho učebni rozrazili. Štvrtáci sa strhli, jeho štyria asistenti len zodvihli pohľady. Poslušne stáli pred katedrou a čakali na príchod profesora.

„Dobré ráno, študenti. Ako vidíte, dnes budeme mať na hodine spoločnosť.“ Dvere sa za ním zabuchli.

„Na predošlej hodine sme prebrali teóriu kúzla 'Ani hnúť!', dnes si ho odskúšame v praxi. Predpokladám, že naši štyria siedmaci už tušia, v čom bude spočívať ich asistencia na dnešnej hodine. Budú vám slúžiť ako štíty.“ Pobavili ho štyri zdesené pohľady, ktoré sa na neho upreli. Všetci jeho asistenti však mali dostatok úsudku na to, aby neprotestovali a verili, že nedovolí, aby sa zranili.

„Študenti, rozdeľte sa na dve skupiny.“ Prikázal. Jeho štyria asistenti ostali stáť, hoci si nebol úplne istí či sa nemajú rozdeliť aj oni, radšej sa rozhodli počkať či im to profesor neprikáže. Harry dvakrát švihol prútikom a odsunul lavice na okraje učebne.

„Podľa možnosti sa rozdeľte na zmiešané skupiny. Nechcem tu mať Slizolinčanov a Chrabromilčanov osobitne.“ Podotkol Harry, pretože presne tak sa začali deliť. Počkal, kým sa nerozdelili na presné polovice s rovnakým počtom Chrabromilčanov a Slizolinčanov. Potom sa obrátil na svojich asistentov.

„Hermiona, Draco, vy si vezmete skupinu napravo. Ron, Blaise, vaša je skupina vľavo.“ Kývol rukami na ich skupiny. Siedmaci sa postavili pred svoje skupiny, tak ako ich rozdelil.

„Štvrtáci, do radu! Siedmaci, budete sa striedať. Draco, Ron, vy to schytáte ako prví.“ Inštruoval ich. Štvrtáci sa postupne začali stavať do dvoch radov, vybraní siedmaci sa postavili poslušne pred nich.

„Študenti – všetci – ste tu len dve fakulty, dajte mi dôvod, aby som body pridával, nie odoberal.“ Kládol im na srdce. Keď videl, ako sa jeho študenti začali mrviť a klopiť pohľady, takmer sa usmial.

„V poriadku?“ opýtal sa. A po súhlasnej odpovedi sa skutočne usmial.

„Prvé kolo môže začať!“ zavelil. Harry chodil pomedzi študentov, upozorňoval ich na chyby, opravoval ich a radil im. A Draco s Ronom zatiaľ lietali po učebni, samozrejme, bez toho, aby sa zranili. Keď Harry videl, že robia všetci tú istú chybu, zastavil ich a nechal Hermionu, nech na pánovi Zabinim predvedie, ako na to. Potom vyvolal dvoch študentov, ktorí mali predviesť postup. Samozrejme, taktiež na Blaisovi.

A takto si zalietal aj Blaise, hoci nie tak ako Ron s Dracom.

Hodina skončila a Hermiona s Blaisom sa nestihli vymeniť s Ronom a Dracom a dostať sa na rad. Harry rozdal body štvrtákom, ktorí sa v čarovaní vskutku činili. Niet divu, mali na to dobrú motiváciu, môcť beztrestne napadnúť Draca s Ronom bolo snom nejedného z nich. A jeho štyrom asistentom sa body taktiež ušli, nechali sa koniec koncov otĺkať.

„Výborne, študenti, dnes ste pracovali výnimočne dobre. Možno si našich asistentov ešte zavoláme, čo vy na to? Trest majú ešte dosť dlho.“ Nadhodil Harry. Keď videl prestrašené pohľady jeho asistentov, schuti sa zasmial. To bolo prvýkrát, čo študenti počuli svojho obávaného profesora smiať sa. A správa o tom, že sa William Blake na konci hodiny obrany proti čiernej mágií so štvrtákmi rozosmial, sa školou rozniesla do hodiny ako mor.

„Ale no tak, až také zlé to nebolo, nie? Aspoň ste získali body pre svoje fakulty.“ Jeho štyria asistenti sa na seba navzájom pozreli a pokrčili plecami.

„No vidíte. A teraz bežte. Všetci. O chvíľu začínajú hodiny tak vám ako aj mne.“ Miernym tónom ich vyhnal preč. Študenti, navyknutí poslúchať svojho profesora, sa poslušne pobrali preč.

Zvyšok dňa prebehol v pokoji. Teonach sa zoznámil s profesorským zborom, večer si spolu vypili elfské víno, ktoré so sebou Teo priniesol a boli do lesa vziať aj jeho veci. Potom prišiel Draco a spolu si prešli treťou lekciou. Ani tentokrát sa to Dracovi nepodarilo, čo bola škoda, ale už bol blízko. Dohodli sa, že sa stretnú ešte raz, Harry si bol istý, že nabudúce to pôjde. Draco už takmer našiel svoju najšťastnejšiu spomienku. Harry ju spoznal už predtým, keď sledoval jeho myšlienky, musel na to však prísť sám Draco.

Ďalší deň prebehol rýchlo. Hoci sa Harry svojim asistentom vyhrážal, že ešte zažijú zaujímavú hodinu, ten deň ich nezavolal. A po vyučovaní ich všetkých čakala prvá hodina šermu, na ktorú sa všetci tešili.

Na veľké sklamanie mladších študentov sa, kvôli bezpečnosti, mohli hodín šermu zúčastniť len študenti od štvrtého ročníka vyššie. A, samozrejme, bola to mimoškolská aktivita, ktorej sa nemuseli zúčastniť všetci. Preto sa tam zišli všetci, ktorých profesori pre nízky vek nevyhnali preč. Prišli sa pozrieť dokonca aj profesori.

„Študenti, vítam vás na prvej hodine šermu. Dnes ešte bojovať nebudete, namiesto toho vám ja s profesorom Blakeom, ktorý láskavo súhlasil, že mi bude robiť súpera, predvedieme ako vyzerá súboj dvoch trénovaných súperov. My dvaja prútiky používať nebudeme, hoci sa budeme učiť aj ako bojovať s mečom a prútikom, pretože aj takto často prebiehali súboje medzi čarodejníkmi. Profesor Blake, boli by ste taký láskavý a pridali sa ku mne sem hore?“ pozval ho Teo. Harry svižne vybehol po schodíkoch na provizórne pódium, ktoré si postavili.

„Taaakže,“ zatiahol Teo a otočil sa na študentov, „čo myslíte, kto z nás tento súboj vyhrá?“ opýtal sa veselo študentov. Keď sa nedočkal nijakej priamej odpovede, len tichého šomrania, zasmial sa. Nijaký študent nebol ochotný tvrdiť, že Blake prehrá a keďže vedeli, že Teonach je ako elf bravúrnym šermiarom a väčšinu života venoval jeho štúdiu, kým William väčšinu života venoval skôr štúdiu kúzel a teórie k nim... Nuž, vyzeralo to skôr v prospech elfa, než ich profesora obrany. Harry sa rozhodol povedať im aspoň čo to o nich dvoch a šerme a tým vlastne len podporiť ich predpoklady o tom, že elf vyhrá.

„Pre porovnanie schopností a skúseností nás dvoch, by som vám rád zhrnul ako to medzi nami ohľadne šermovania vyzerá. Ja som bol približne rok Teovým učňom.“ Medzi študentami to zašumelo.

„Áno, tento elf sa ma posledný rok pokúšal naučiť šermovať. V podstate sa práve idem s mojim jedným rokom tréningu, hoci intenzívneho, postaviť proti súperovi, ktorý sa s mečom v ruke snáď aj narodil.“ Uškrnul sa. Do rozhovoru sa zamiešal aj značne pobavený Teonach. A ich rozhovor bavil študentov a aj poniektorých profesorov stojacich pod pódiom.

„Na druhú stranu, lepšieho študenta som nikdy nemal.“ Tvrdil Teo.

„To bude možno spôsobené tým, že si iného študenta nikdy nemal.“ Podotkol sucho Harry, na nesmierne pobavenie študentov.

„Ehm... to je síce pravda... Ale som si istý, že ty by si vynikal aj keby som iných študentov mal.“ Stál si za svojim. Vzápätí sa naklonil študentom.

„Poviem vám tajomstvo, William nevie prehrávať.“ Prehovoril dôverne k študentom. Harry sa zasmial.

„V tomto z nás dvoch nie som jediný. Prehrať v šerme je pre Teonacha neprípustné.“ Reagoval Harry.

„Samozrejme, musím si udržiavať meno.“ Zasmial sa Teo. Obaja vedeli, že bol pravý čas na to, aby prešli k boju.

„Prezentácia zbraní teraz alebo po súboji?“ opýtal sa Teo Harryho.

„Po súboji.“ Odpovedal Harry. Hrozbu skrytých dýk im lepšie ukážu, ak o nich nebudú vedieť.

Zaujali pozície naproti seba. Študenti priam magicky stíchli, zasiahnutý energiou, ktorá z nich prúdila. Harry mal v prvom momente chuť začať sa smiať, keď ucítil ako spozorneli, ale vzápätí nutkanie smiať sa potlačil. Teraz bolo nutné sústrediť sa výhradne na boj. Akoby nikto iný v miestnosti nebol, len oni dvaja. Pokiaľ mali predviesť skutočný súboj, museli tomu veriť obaja.

Vytesnil zo svojej mysle ich pohľady aj myšlienky, ktoré k nemu prúdili. Svoju myseľ však neuzavrel, to v boji nikdy nesmel urobiť. Naopak, intenzívne sa naladil na telo a myseľ svojho súpera. Možno nemal ani zďaleka toľko skúseností s bojovaním ako Teo, na svojej strane však mal iné esá.

Po elfovom vzore vytiahol z pošvy meč a zaujal pozíciu. Harry mal na svojej strane ešte jednu výhodu. Poznal a ovládal elfský štýl bola s mečom, za posledné dva mesiace, ktoré strávil na škole, však ani zďaleka nezaháľal a cvičil aj techniky, ktoré elfovia nevyužívali.

Keď Teo vrhol zvedavý pohľad na Harryho plášť, čarodejník sa uškrnul. Teo radšej bojoval bez plášťa a vždy, keď to bolo možné, zhadzoval ho. Harry, naopak, sa naučil ako plášť využiť pri boji vo svoj prospech. Hoci v súboji bez prútikov sa nejavil byť až takým účinným.

Pár okamihov sa na seba len pozerali, obaja skúmajúc protivníka a odhadujúc jeho kvality. Robili to tak vždy, hoci spolu bojovali dennodenne. A teraz najmä, keď sa viac než dva mesiace poriadne nevideli.

A keďže v pozorovaní býval vždy lepší Harry ani teraz tomu nebolo inak a Teon stratil nervy ako prvý. Prudkým švihol zaútočil na Harryho, ktorý údel hladko vyblokoval. Elf ho následne zasypal spŕškou rýchlych a premyslených úderov, nútiac tak Harryho, aby pri obrane neustále zamieňal pozíciu meča. A skôr, než si na to Harry stihol zvyknúť, zmenil techniku a zaútočil sériou omnoho prudších úderov, založených viac na sile než na rýchlosti.

Za iných okolností by sa im Harry vyhol, od takýchto úderov bolestivo brneli ruky, teraz ich však aspoň spočiatku vykrýval. Tentoraz mal jeho priateľ smolu, Harry totižto pochopil jeho taktiku a po troch úderoch mečom od Teonacha, skôr než stihol elf prísť na to, čo chce urobiť, Harry šikovne skĺzol telom nižšie, nechal elfov meč neškodne sa pokĺznuť po hrane jeho meča a zaútočil.

Čo ani jeden z nich nečakal, bolo, že skutočne zranil Teonacha, hoci len zľahka. Špičkou meča ho silnejšie škrabol, jeho odev utrpel viac ako jeho ruka, krv však aj napriek tomu zafarbila látku.

A tu sa ich súboj zmenil na niečo iné. Teonach začal bojovať ako pravý elf a Harry sa, či chcel, či nie, musel prispôsobiť. Hoci toto v pláne nebolo. Kedy však u Harryho išli veci podľa plánu? Harryho život bol mimoplánový, okrem toho, vďaka tejto maličkosti mal aspoň po dlhšej dobe dobrý tréning. Nikto totiž nešermoval lepšie ako Teo v ráži.

Bojovali rýchlo a nešetrne, pohybovali sa s priam smrtiacou eleganciou. Každý jeden ich krok, každý švih meča či prostý pohyb, boli dokonale vyrátané, aby čo najmenej oberali bojovníkov o energiu. Teo nasadil vražednú úroveň, bol v umení boja majstrom a rozhodol sa, že to dá najavo každému naokolo.

Harry využíval všetko, čo sa naučil u elfov a aj triky, ktoré ho Teo neučil. Neraz si pomohol aj plášťom, kto by si bol pomyslel, ako sa tá vlajúca vec môže niekedy hodiť. Plášť pekne zachytával súperov meč, pokiaľ šermiar vedel, ako sa s ním pri boji pohybovať. Zakopnúť o vlajúci odev a strepať sa v zápale boja nebolo práve najlepšie. V cvičnom súboji to bolo potupné, pri skutočnom boji smrteľné.

Pri jednom zvlášť nepríjemnom švihu z Teovej strany, ktorý nemal šancu zablokovať, sa hodil k zemi, kotúľom sa dostal mimo dosahu jeho meča a hladko vyskočil na nohy. Teo zareagoval pohotovo a začal ho zatláčať ku stene, ktorá sa dotýkala jednej časti ich provizórneho pódia. Problém bol jedine v tom, že medzi pódiom a stenou bola metrová medzera. Poriadny problém by bolo už to, keby sa Harry nechal zahnať ku stene, ale s tou medzerou... Spadnúť tam a súper má výhru jasnú.

A na Teove prekvapenie, namiesto toho, aby sa Harry začal brániť, sa prudko otočil a rozbehol proti stene. Bol priveľmi bystrý na to, aby vedel, že ten súboj by prehral. A keďže to vyzeralo, že prehrá tak ako tak, nech to má aspoň švih. Harry svoju kožu nedá lacno.

Meter pred prepadom skočil, nohami dopadol na stenu, krátko po nej prebehol a urobil salto ponad elfa, ktorý ho ku stene nasledoval. Dopadol čelom k Teovmu chrbtu a zaútočil. Nepodarilo sa mu ani poškrabať ho, Teo sa chvatne otočil a v elegantnej slučke švihol mečom na Harryho krk. Harry sa pred mečom sklonil k zemi, s čím Teonach počítal a pritlačil mu dýku k hrdlu. Nepočítal však s tým, že Harry na použitie dýky myslel odvtedy, čo sa rozhodol rozbehnúť proti stene. Teraz ňou mieril elfovi na brucho, v oblasti žalúdka.

Následný búrlivý potlesk a jasot ich prebral, sklonili zbrane a Harry vstal. Obaja dýchali sťažka, s četnými poraneniami, ktoré bolo potrebné vyliečiť, nikto z nich sa však nezranil vážne. Harry zavolal Tea k sebe.

„Poď sem, vyliečim ti to.“ Nariadil.

„Vylieč radšej seba, toto zvládnem.“ Odvetil Teo.

„Neštvi ma, dobre vieš, že v liečením som oveľa lepší než ty.“ Zavrčal Harry.

„Kiežby si mal pri sebe radšej whisky než lieky.“ Zašomral Teo, ale poslúchol. Harry sa uškrnul.

„Kto povedal, že ju pri sebe nemám?“ nadhodil pobavene. Stačilo pár švihnutí prútika, niekoľko zašepkaných slov a jeden odvar a Teo bol opäť plne vo forme. A aj jeho odev.

„No vidíš, hneď je to lepšie.“ Skonštatoval Harry s ľahkým úškrnom.

„Ako ste mohli vidieť, William bojoval napriek pomerne krátkym skúsenostiam so šermom veľmi dobre. Žiaľ, za tak krátku dobu dosiahnu takéto výsledky len tí najtalentovanejší. Tých ostatných na svojich hodinách naučím aspoň prežiť šermiarsky súboj.“ Usmial sa. Harry pochopil, že chce pokračovať ďalej, ešte však nepovedal všetko, a tak ho Harry nakrátko prerušil. Teo si všimol, čo chcel urobiť, a tak ho nechal hovoriť. Počas hodín šermu sa naučili všímať si jeden druhého a správne odhadovať, čo ten druhý plánuje urobiť.

„Súčasťou výstroja šermiara býva aj dýka. Radím vám, zapamätajte si to, inak vám niekto môže priložiť dýku ku hrdlu tak ako Teonach mne a to nie je možné prežiť. Podrezané hrdlo vám nenapraví ani najlepší čaromedik. Ja by som Teonachovi prebodol žalúdok. Masívne krvácanie v obrasti brušnej dutiny, ktoré by nastalo, by mu spôsobilo zdĺhavú a bolestivú smrť, zároveň je to však zranenie, ktoré môže zvládnuť každý, kto je aspoň trochu zbehlý v liečebných kúzlach. Nezabúdajte, že každý jeden skutočný šermiar, ktorý vyštudoval šerm u majstra, musí ovládať minimálne základné liečebné kúzla. Pokiaľ dokážete zraniť, musíte byť schopný aj liečiť.“ Hovoril. Ozval sa jeden z Chrabromilčanov.

„Budeme sa na hodinách šermu učiť liečebné kúzla?“ opýtal sa. Harry sa otočil na Tea, toto bola jeho odpoveď.

„Majster učí svojich študentov bojovať aj liečiť málokedy a my máme primálo času na to, aby som vás skutočne naučil bojovať. Nebudem mať čas učiť vás aj liečiť.“ Pokrútil Teo hlavou a uprel pohľad na Harryho. Hoci bola odpoveď jeho, riešenie bude musieť poskytnúť Harry.

„Kde sa potom mám naučiť ako vyliečiť zranenia, ktoré utŕžim v boji?“ zavolal jeden zo slizolinských siedmakov.

„Uisťujem vás, pán Nott, že pokiaľ budete v tomto umení skutočne dobrý, sám vás budem doučovať. Vy ako siedmak by ste však už teraz mali mať za sebou základy, prípadne by ste mali byť pokročilý v liečebných zaklínadlách. Sú v osnovách Rokfortskej strednej školy čarodejníckej.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom obrátil svoj zrak na riaditeľku. Možno ju neznášal, ale ona mala až nebezpečne rada jeho. Prečo to nevyužiť? Bolo len máločo, čo by mu zakázala a aj to by si nakoniec presadil. Mal na hodine Dementora s povolením riaditeľky, nie je nič, čo by mu nedala. Žiaľ, bola cena, ktorú by jej Harry nebol ochotný zaplatiť.

„A pokiaľ by nemala riaditeľka nič proti, niekoľkokrát po vyučovaní by som zorganizoval hodinu, na ktorej by som študentom dal pár lekcií liečiteľstva zameraného na rany z boja. Samozrejme, neboli by to povinné lekcie. Len pre študentov, ktorí by mali záujem bližšie sa zaujímať o súboje alebo sa len priučiť čomusi z tejto oblasti mágie.“ Videl neveriacke pohľady niektorých profesorov, tie ho však len viac pobavili. Neustále si pridával stále nové aktivity so študentmi, kým väčšine profesorov plne stačili hodiny. Harryho to však bavilo a učiteľom sa stal nie preto, aby sa po vyučovaní zavrel v komnatách či sa venoval koníčkom, ale preto, aby naučil tie decká čo najviac. I keď... decká... Niežeby bol omnoho starší, všakže?

Hermiona raz povedal, že by z neho bol dobrý učiteľ. Možno mala pravdu. Mal to tu naozaj rád.

Teraz to bolo o čosi lepšie ako za školských čias. Kým vtedy bol ovplyvnený ostatnými, teraz sa ho nedotýkalo nič z toho, čo trápilo študentov. Nijaké chrabromilsko-slizolinské súperenie, nedotýkalo sa ho dokonca ani bohatstvo poniektorých či klebety, ktoré študenti tak radi šírili. Bol tam len on, len profesor William Blake, ich učiteľ obrany proti čiernej mágií. Nijaký slávny Harry Potter, nijaký Chlapec, ktorý prežil. Len on. Študenti ho milovali a nenávideli pre jeho schopnosti a povahu.

A to bolo krásne.

Keď Harry opustil pódium, vysvetlil im ešte Teo, z čoho pozostáva výzbroj šermiara. Ešte stihol verejne vyzvať Harryho, nech si s ním ďalšiu hodinu opäť zabojuje, tentokrát s mečom a prútikom, čo Harry nemohol, a vlastne ani nechcel, odmietnuť. Takže na ďalší deň si ich obávaný profesor opäť zabojuje s elfom.

Nuž, na to sa rozhodne prídu ostatní pozrieť.

Cestou do komnát cítil, že ho nasledoval Snape. To sa mu vôbec nepáčilo, najmä, keď nevedel, čo tento Dumbledorovi oddaný človek chcel.

Neočakávane zahol do jednej z tajných chodieb. Neviedla k jeho komnatám, avšak pri niekom, kto bol v hrade nový, nebolo také neočakávané, že zvolil zlú chodbu. Najmä, keď sa zdalo, že viedla smerom k miestu, kam mal namierené.

Harry však namiesto toho, aby pokračoval chodbou a úplne sa tak vzdialil od cieľa, pri najbližšej príležitosti, keď ho Snape nakrátko stratil zo zreteľa, zahol do tajnej chodby, ktorú mohol poznať a využívať len Dedič a kým Snape opäť hľadal jeho stopu, obehol ho a vyšiel v ďalšej Snapeovi neprístupnej chodbe, tesne za chrbtom majstra elixírov.

„Rozhodli ste sa vyhnúť zvyšnému programu nášho nového kolegu?“ opýtal sa. Ignoroval strhnutie staršieho muža, vnútorne ho to však naplnilo zadosťučinením. To si ale majster elixírov, akokoľvek znalý v legilimencií bol, nemohol všimnúť.

Zdalo sa, že sa ho Snape chcel spýtať, ako sa mu podarilo dostať sa za neho, ale múdro tú otázku preskočil. Nechcel predsa, aby Harry vedel, že ho sledoval.

„Očividne nie som jediný.“ Podotkol Snape. Harry sa usmial.

„Bol som približne rok jeho študentom, to, čo dnes povedal alebo ešte povie, už dávno poznám.“ Skonštatoval. Neskúsených študentov by sám mohol učiť šermu, dobre však vedel, že vo vyšších ročníkoch sa nachádzali študenti, pochádzajúci z aristokratických rodín, ktorí boli v šerme dobrý. Študovali ho od dectva, u aristokracie je to bežné. A pre takýchto bude omnoho väčším prospechom, pokiaľ budú mať možnosť učiť sa u elfského majstra šermu. Pretože hoci Teo ešte nenadobudol majstrovský titul a nezviditeľnil sa, v umení šermu bol neprekonateľný.

Pokiaľ mal motiváciu, nebol nikto dostatočne rýchly, silný, talentovaný ani učený na to, aby ho mohol poraziť.

„Už nie ste jeho študentom?“ opýtal sa Snape.

„Nie, nie som. A skôr, než sa ma pokúsite uraziť tvrdením, že som toho nebol hoden alebo čímsi podobným, uisťujem vás, že problém je niekde úplne inde. Pochopiť to by potrebovalo... pridlhý výklad.“ Uškrnul sa s náznakom horkosti v tvári.

„Snáď len nepochybujete o mojej inteligencií, Blake?“ opýtal sa Snape chladným tónom, takmer akoby sa mu v kontexte vyhrážal. A on sa mu v kontexte skutočne vyhrážal. Zlá odpoveď a preklial by ho do troch nasledujúcich generácií.

„Nepochybujem o tom, že vaša inteligencia je vskutku pozoruhodná, majster Snape.“ Odvetil popravde. Snape bol parchant, ale inteligentný parchant. Keby nie, už by nežil. Nemal skutočne dobré postavenie, keďže jeho otec bol obyčajný mukel a jeho matka sa mena vzdala a hoci mohol získať postavenie na základe jeho titulu majstra elixírov, toho sa vzdal kvôli Dumbledorovi. Smrťožrúti boli uzatvorená organizácia a zväčša Slizolinčania, takže mali tendenciu pomáhať si navzájom, hoci málokedy s čistými úmyslami. Toho sa ale Snape vzdal, keď kvôli svetlej strane opustil ich kruhy. Do svetlej strany sa však nikdy nemohol skutočne zapojiť, nie, keď stál ako špión pre Dumbledora jednou nohou na temnej strane.

Snape nepatril nikam, nie naozaj. Rokfort bol jeho jediným skutočným domovom, jediným miestom, kde sa cítil skutočne dobre.

Bol slepý, keď nevidel, že mu Dumbledore zničil život, neustále mu ho ničí a zakopal jeho sľubnú minulosť hlboko pod zem. Harry to však chápal, videl logiku v pute, ktoré ho viazalo k starému čarodejovi. Harryho Pottera s ním kedysi spájalo takmer identické puto a aby sa pretrhlo a on mohol skutočne začať žiť a vidieť, čo bola pravda a čo lož, musel umrieť a vstať z mŕtvych ako niekto úplne iný.

A predsa, akokoľvek tvrdohlavo si to mohol nahovárať, stále nebol voľný. Nebude mať pokoj, kým sa nepomstí a kým veci neuvedie na pravú mieru.

„Teraz, ak by ste ma ospravedlnili, bol som na ceste do izieb.“ Povedal Harry.

„Vlastne som vám chcel vrátiť vašu knihu.“ Povedal Snape. Harry sa zarazil, už na polceste preč a otočil sa na muža, ktorý ho kedysi učil. Snape k nemu naťahoval ruku so starobylou knihou.

„Ďakujem za jej požičanie. Je to úžasná kniha.“ Povedal. Harry sa usmial, tentoraz úprimne.

„Salazar Slizolin bol veľkým čarodejníkom.“ Priznal Harry. Niečo takéto by kedysi predtým nikdy nevypustil z úst.

„Podľa tejto knihy... nezdá sa, že by bol taký temný ako o ňom hovoria dejiny.“ Prehovoril Snape pomaly, takmer neisto. Chcel o tom hovoriť, túžil sa pozhovárať o zakladateľovi jeho fakulty s niekým, kto by Salazara neodsúdil ako netvora. A na to nebol lepší kandidát než William Blake. Pretože William mal očividne vedomosti, ktoré iní nemali a nepociťoval proti Slizolinovi zášť.

Tento mladík od elfov bol pre Severusa Snapea neskonale zaujímavý už len tým, že bol nad vecou. Nijaký Voldemort, Dumbledore ani súperenie medzi Slizolinčanmi a Chrabromilčanmi, stará snáď ako Rokfort sám, ho nemohli rozhádzať. To bolo úžasné.

„Dejiny píšu víťazi, profesor. A Salazar Slizolin sa vzdal svojej šance stať sa víťazom.“ Pousmial sa. Tvárou v tvár tomuto mužovi mu nemohol odoprieť aspoň chvíľu kľudu, s niekým, kto by ho snáď mohol pochopiť. A ak to mal byť on, William Blake, tak nech.

„Čo hovoríte na elfské víno, kolega?“ opýtal sa.

„Kvalitné a drahé.“ Odvetil Snape.

„Nuž, náhodou mám v izbách zopár fliaš. Dáte si so mnou?“ opýtal sa. S pocitom odovzdanosti si uvedomil, že práve pozval na pohárik Severusa Snapea.

A, na podiv, neznelo to až tak zle.