Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Je síce pravda, že teraz ide za ďalším idiotom, dokonca tým najväčším, ale aj tým, ktorý má práve teraz pod palcom Rokfort. Alebo si to aspoň myslí.

Pred dverami do jeho kancelárie sa zrazil s Luciusom Malfoyom. Venoval mu ľahostajný pohľad.

„Prišiel som za ministrom.” Oznámil jeho sekretárke.

„Ste s ním dohodnutý?” opýtala sa ho.

„Nie, ale aj tak ma príjme.” Povedal jej s istotou.

„Prečo by to mal robiť ak nie ste dohodnutý?” opýtala sa ho nepríjemne. Harry sa na ňu mrazivo usmial.

„Je v jeho záujme prijať ma.” Povedal nebezpečne. Sekretárka sa zodvihla zo stoličky a poslušne išla do ministrovej kancelárie.

„Kto ste?” opýtal sa ho zo zaujímom Lucius. Harry sa na neho otočil. Už nebude trvať dlho a Voldemort povstane. Lucius Malfoy má pod palcom ministra, ktorý urobí všetko, čo chce a ministerstvo má pod palcom Rokfort. Úžasné. Pomyslel si Harry ironicky.

Ak sa mu nepodarí čo najskôr oslobodiť Rokfort z ministerského vplyvu, tak ho Tom ovládne hneď potom, čo opäť vstane z mŕtvych.

„To nie je dôležité, pán Malfoy.” Odpovedal mu Harry.

„Ale nieje to fér, nemyslíte? Vy moje meno poznáte, ale ja to vaše nie.” Posťažoval sa.

„Ešte ste nepočuli, že život nie je fér?” položil mu otázku.

„Minister vás prijme.” Povedala sekretárka a sadla si späť na svoje miesto. Harry sa teda vybral do ministrovej kancelárie a Luciusa Malfoya nechal napospas jeho myšlienkam.

„Sadnite si. Čo odo mňa potrebujete, pán...” vetu nechal vyznieť do neznáma. Harry sa posadil na ponúkané kreslo pred Fudgeovým stolom.

„Blake, William Blake. A prišiel som vás požiadať o miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii na Rokforte. To miesto je voľné a ja som si istý, že mám dostatočné vzdelanie na to, aby som mohol učiť tento predmet.” Povedal na rovinu a čakal na Fudgeovu reakciu.

Minister sa nervózne pomrvil na stoličke na ktorej sedel.

„Takúto žiadosť by ste mali poslať riaditeľke Rokfortu, riaditeľke Umbridgeovej.” Snažil sa z toho vykrútiť. Harry nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Budem priamy, nemám rád okľuky. Umbridgeová stojí pod vami a urobí všetko, čo jej poviete. Som toho názoru, že je potrebné, aby niekto viedol študentov a učil ich ako sa majú brániť. Ak to neurobí nikto z nás, tak sa to začnú učiť sami a verte mi, to nieje niečo, čo by ste chceli. Študenti vás nemajú radi už teraz a určite nechcete, aby vás začali nenávidieť. Je očividné, že sa polovica študentov Rokfortskej strednej školy čarodejníckej začne utiekať k čiernej mágii, ak ich nezačnete učiť. Neviem ako vy, ale mne stačil jeden Voldemort a nemám záujem, aby sa objavil ďalší.” Povedal mu Harry.

No dobre, možno si naozaj nemyslel, že sa polovica študentov uchýli k čiernej mágii, to už preháňal, ale niektorý určite áno. Taktiež si nemyslel, že sa zjaví ďalší Voldemort, nie, keď ešte stále jeden behá po svete. Alebo aspoň za pár mesiacov, možno dokonca týždňov začne.

 
Fudge sa neisto pomrvil na svojom kresle. Harry ho pokojne sledoval a čakal, čo na to povie. Mohol sledovať ako sa mu otáčajú kolieska v hlave. Ak odmietne, tak bude musieť prejsť na vyhrážky a to naozaj nechcel.

Fudge mohol konať nepredvídateľne, ak by ho Harry zahnal do kúta.

„Dobre, napíšem Dolores a tento rok nastúpite na Rokfort ako učiteľ Obrany proti čiernej mágii. Ale najskôr mi odovzdajte svoje vysvedčenia zo strednej školy.” Súhlasil nakoniec. Harry mal čo robiť, aby zabránil výťazoslávnemu úsmevu, aby sa rozhostil na jeho tvári. Namiesto toho sa zatváril skrúšene.

„Tu nastáva problém. Chcel by som vás požiadať o opätovné urobenie skúšok. Výsledky z mojich skúšok boli zničené, niekto podpálil dom v ktorom som býval. Jediné, čo mi zostalo je trezor v Gringottbanke.” Povedal zničene. Fudge sa na neho ľútostivo pozrel.

„To je samozrejmé, ak prejdete skúškami, tak vám môžem prisľúbiť miesto na Rokforte.” Sľúbil mu okamžite Fudge.

Harry sa na neho mierne pousmial.

„Skutočne si to cením.” Povedal mu presvedčivo. Fudge spokojne prikývol a pohodlnejšie sa usadil na stoličke.

„To je idiot.” Zasyčala na jeho pleci Seana. Fudge sa obzrel okolo seba.

„Nepočuli ste niečo?” opýtal sa ho Fudge a ďalej sa obzeral okolo seba. Harry sa na okamih uškrnul.

„Nie, vy áno?” opýtal sa nevinne. Fudge pokrútil hlavou.

„Asi sa mi niečo zdalo, som prepracovaný.” Povedal. Určite. Pomyslel si Harry ironicky. Sedenie na zadku v kancelárii musí byť nesmierne únavné.

„Bude vám to vyhovovať zajtra o deviatej?” navrhol Fudge. Harry prikývol.

„Budem tu.” Súhlasil.

„Dovidenia.” Rozlúčil sa s ním Harry a vstal.

„Dovidenia, pán Blake.” Odpovedal Fudge. Harry prikývol a zavrel za sebou dvere.

Pred kanceláriou ešte stále čakal Malfoy a očividne čakal na neho. Harry sa na moment prekvapene zarazil.

„Potrebujete niečo?” opýtal sa ho.

„Už mi konečne prezradíte svoje meno?” opýtal sa ho. Harry sa uškrnul.

„To ste tu čakali,” pozrel sa na hodiny „pol hodinu na to, aby ste sa ma spítali na meno?” opýtal sa. Malfoy sa pousmial.

„Okrem toho som chcel vedieť, či sa vám podarí to, kvôli čomu ste prišli. Podľa vášho spokojného výrazu usudzujem, že ste uspeli.” Ozrejmil. Harry sa zamračil.

„Ak sa ma pokúsite sabotovať, pán Malfoy, tak vás uisťujem, že to oľutujete.” Varovne sa na neho pozrel.

Otočil sa na päte, plášť sa mu mierne zavlnil okolo tela a istým krokom sa vybral preč. Po celý čas mal myseľ napätú na maximum. Harry nepochyboval, že takáto vyhrážka nebude Malfoyovi milá a bolo možné, že ho napadne.

Úľavne si vydýchol, keď sa dostal z Malfoyovho dohľadu a na okamih upustil z ostražitosti a prestav vnímať dianie okolo seba.

Aj tento okamih stačil na to, aby sa zrazil s nejakým čarodejníkom v starom tmavohnedom habite. Čarodejník do neho narazil s nezvyčajnou silou, Harry sa zakolísal a takmer spadol na zem. Čarodejník ho zachytil a okamžite sa mu začal ospravedlňovať.

„Prosím vás, prepáčte mi to. Zamyslel som sa a nevidel som vás.” Ospravedlňoval sa unaveným hlasom.

„To vôbec...” Harry sa zarazil pri pohľade do jeho unavenej a strhanej tváre. Ako obarený sa hľadel do smutných jantárových očí Remusa Lupina.

„Stalo sa niečo?” opýtal sa ho Remus.

„Nie, nič.” Odpovedal omámene.

„Nestretli sme sa už niekedy?” opýtal sa ho Remus a začal si ho pozornejšie prezerať. Harry sa od neho odvrátil a o krok ustúpil.

„Nie, myslím, že nie.” Odpovedal rýchlo.

„Á, pán Záhadný, opäť sa stretávame. Poviete mi už konečne ako sa to voláte?” ozval sa Malfoy na konci chodby, na ktorej stáli. Harry sa už úplne odvrátil od Remusa a pozrel sa na Malfoya.

„Na to, že ste Malfoy ste až príliš vytrvalý.” Povedal. Malfoy sa usmial.

„To preto, lebo som Malfoy.” Opravil ho. Harry pokrútil hlavou.

„Ak vám poviem ako sa volám, tak ma konečne necháte na pokoji?” opýtal sa ho Harry.

„To ešte uvidím.” Odpovedal Malfoy s miernym úškrnom.

„Aj tak vám to na nič nebude. Moje meno je Blake, William Blake, spokojný?” povedal mu svoje meno.

Remus vrhol na Malfoya znechutený pohľad a Harry sa odvrátil skôr než by zistil ako sa pozerá na neho. Aj tak však zacítil jeho nepriateľský pohľad.

Cítil bodnutie pri srdci, keď zistil, že mu Remus neverí. Radšej ani nechcel vedieť ako na neho bude reagovať Sirius. Jeho krstný otec, ktorý sa musí ukrývať.

Ak bol Remus takýto strhaný, tak nechcel ani vedieť ako bude vyzerať Sirius. Harry bol pre neho spomienka na školské časy a akési koleso, ktoré ho držalo nad vodou. Teraz bol Harry preč a jediný, kto Siriusovi zostal bol Remus.

Remus sa rýchlym krokom vybral preč od nich. Harry ho sledoval až do vtedy, kým nezašiel za roh.

„To nieje tá správna spoločnosť pre niekoho ako ste vy. Podľa vášho oblečenia a správania usudzujem, že pochádzate z významnej a bohatej rodiny.” Konštatoval. Harry pokrútil hlavou.

„Nemyslím si, že máte právomoc rozhodovať o tom, kto je pre mňa vhodný a kto nie. Ešte toho mám pred sebou veľa, takže sa s vami teraz lúčim, Dovidenia. Otočil sa mu chrbtom a dnes už po druhý krát odchádzal od Malfoya.

Teraz si už dal lepší pozor na to, aby sa s ním už nestretol. Rýchlym krokom prešiel celé ministerstvo, až kým sa nedostal von. Pred ministerstvom sa premiestnil rovno do svojej izby v Deravom kotlíku.

Seana z neho skĺzla a usadila sa na posteli v jeho izbe. Harry si sadol vedľa nej a jeho perlový had sa priplazil na jeho kolená, kde sa pohodlne skrútil.

„Fudge mi na všššetko ssskočil, ten čarodejnk rozhodne neššštudoval v Ssslizoline. Ale neviem, čo mám odčakávať od Malfoya, dnesss sssa na mňa lepil viac než mi bolo príjemné.” Zasyčal k Seane.

„Neviem, čo chcel. Vy čarodejníci sssa niekedy sssprávate divne.” Povedala mu Seana. Harry sa zamyslel.

„Čo vlastne dokážeššš? Sssi vzácny had a predavač mi povedal, že o tvojom druhu existuje len minimum informácii.” Opýtal sa jej.

„To neviem ešššte ani ja. Vyliahla sssom sssa v zajatí a ešššte sssom nemala možnosssť zissstiť, čo dokážem. Viem to, že sssom sssmrteľne jedovatá a to mi zatiaľ ssstačí.” Zasyčala spokojne. Harry sa uškrnul.

„A vyzeráššš naozaj hrôzossstrašššne.” Zasyčal.

Harry si vzal plášť z kresla, kde ho prevesil a obliekol sa.

„Kam zasss ideššš?” opýtala sa ho Seana.

„Idem sssi kúpiť nejaké knihy. Teraz budem učiť na Rokforte a okrem toho, nikdy nieje na nič naučiť sa niečo nové.” Povedal jej.

„Zossstaň tu, nebudem dlho.” Prikázal jej, keď sa začala rozmotávať. Seana nahnevane zasyčala, ale poslušne sa vrátila naspäť na posteľ.

Jemne pohladil hlavu svojho perlového hada a vybral sa na odchod.

„Daj sssi pozor.” Začul medzi dverami Seanine starostlivé zasyčanie. Zodvihol ruku na znak, že ju počul a zatvoril za sebou dvere. Vedel, že ho Seana počula.

V kníhkupectve si Harry najskôr nakúpil knihy obrany pre žiakov prvého až siedmeho ročníka a potom sa vybral do pokročilejšej literatúry. Nakúpil si hneď niekoľko titulov o živelnej mágii, ďalej nejaké knihy o boji a streľbe, kúpil si samozrejme aj knihy o kúzlach, kliatbach a protikliatbach. Nakúpil si ešte aj knihy o elixíroch, transfigurácii, čarovaní, dejinách, aritmancii, runách a astronómii. Na svoju vskutku obrovskú kopu si položil ešte tri knihy o kúzelných tvoroch, dve o nekúzelných a štyri o herbológii, kým bol spokojný.

Z uličky vyšiel najskôr on a potom kopa kníh, ktorá levitovala za ním. Predavač neveriacky vytreštil oči, keď to všetko uvidel.

„Toto... toto všetko si chcete kúpiť?” opýtal sa nádejne. Harry sa na neho pozrel s nadvihnutým obočím.

„Nie, ja sa len nudím, a tak som sa rozhodol, že vám poprehadzujem obchod. Samozrejme, že si ich chcem kúpiť!” zavrčal, keď videl jeho sklamaný výraz.

Čarodejník sa natešene usmial a vybral sa mu na proti. Knihu od neho prevzal a všetky ich poukladal na pult.

„Vzadu mám aj nejaké staršie tituly, ale tie sú už drahé. Omnoho drahšie ako tieto knihy, ktoré ste si vybrali. Ak máte záujem, tak vám ich môžem ukázať a vy by ste si prípadne mohli nejakú z nich kúpiť.” Navrhol mu veselo predavač, keď balil jeho knihy.

„Definujte staršie tituly.” Požiadal ho Harry.

„Väčšina je napísaná ešte za čias Zakladateľov, ale niektoré sú ešte staršie.” Povedal mu a spokojne sa usmial na Harryho prekvapenom výraze.

„Ukážte mi ich.” Požiadal alebo mu to skôr prikázal Harry.

„Najskôr by sme mohli dokončiť toto, ak by vám to neprekážalo.” Požiadal ho predavač. Harry prikývol a trpezlivo počkal, kým bol predavač hotový. Zaplatil konečnú sumu a jemne mávol prútikom, aby poslal knihy do svojej izby v Deravom kotlíku.

Seana bude prekvapená, keď jej pri nose pristane kopa kníh.

Na stole v miestnosti, kam ho predavač zaviedol ležalo sedemnásť už na prvý pohľad starých kníh. Harry prechádzal okolo nich a fascinovane prechádzal prstami po ich obaloch.

„Uisťujem vás, že sú všetky originály a nikde na svete nemajú kópiu.” Povedal predavač. Harry jednoducho prikývol. Toto vedel podľa mágie, ktorá z nich vyžarovala.

Na tieto staré knihy nebolo ešte nikdy použité kopírovacie kúzlo.

Vzal si do rúk prvú z kníh a otvoril ju.

„Opatrne.” Varoval ho predavač a úzkostlivo k nemu natiahol ruky, akoby sa bál, že tým knihám nebodaj nejako ublíži.

„Nebojte sa v mojich rukách sa im nič nestane.” Uistil ho a obrátil starú zažltnutú stránku. Predavač sa po jeho slovách uvoľnil.

Kniha, ktorú držal v rukách bola o elixíroch a Harry si bol istý, že Snape by pre túto knihu zabíjal. Táto kniha musí byť jeho. Elixíri, ktoré obsahovala boli dokonalé.

Ako si všimol po obrátení prvej strany, jej autorom bol samotný Salazar Slizolin. Harry sa prekvapene pozrel na predavača. Hovoril, že niektoré pochádzajú z čias Zakladateľov, ale nie, že ich aj sami napísali.

„Väčšina nakupujúcich by sa tej knihy štítila, keby zistila, že ju napísal Slizolin. Jeho knihy obsahujú nesmiernu moc, rovnako ako aj všetky ostatné knihy, ktoré tu mám. Ani neviete ako ľutujem, že nemám dostatočnú silu alebo nadanie na to, aby som ich dokázal využiť.” Priznal s ľútostivým povzdychom.

Harry sa na neho neisto pozrel.

„Ja by som ich dokázal využiť.” Priznal. Predavač sa na neho prekvapene pozrel.

„Ale... ste taký mladý.” Namietol.

„Záleží na tom? Ja som sa nikdy necítil ako dieťa a skutočné dectvo som nezažil. Dostal som veľký dar a nemienim ho premrhať.” Povedal mu. Starý muž sa na neho spokojne usmial.

„Vieš, chlapče. Už vtedy, keď som sa k tebe dostal bližšie som cítil tvoju moc. Ak by si odmietol túto knihu len preto, že ju napísal Slizolin, tak by som ti nepredal nijakú z nich.” Priznal bez okolkov. Harry prikývol a mierne sa pousmial. Jeho tvár ale vzápätí zvážnela.

„Vy sa práve naozaj chystáte dať úplne cudziemu človeku takéto úžasné knihy, ktoré by ma stáli celý majetok, ak by som vôbec mal dosť peňazí na to, aby som si ich mohol kúpiť?” opýtal sa ho a neveriacky na neho zostal hľadieť, keď prikývol.

„Prepáčte mi to, pane, ale ste blázon.” Sucho skonštatoval. Predavač sa na neho hrejivo usmial.

„Som si istý, že som urobil správnu vec. Pred mnohými rokmi navštívil tento obchod Dumbledore, keď bol asi v tvojom veku. Tento čarodejník bol silný, ale hneď ako som ho uvidel som vedel, že on nie je ten pravý na to, aby vlastnil tieto knihy. Mladý Dumbledore bol až príliš pohltený svojou mocou a myslel si, že je viac ako ostatný a každý musí robiť to, čo chcel on. S týmito knihami by zničil svet. Radšej by som ich dal do rúk Lorda Voldemorta ako ich dať jemu. Vy ste určite lepšia možnosť ako ten manipulatívny starec.” Povedal mu a kývol rukou na knihy na stole.

„Vezmi si ich, chlapče a choď.” Prikázal. Harry prikývol a podišiel k čarodejníkovi.

„Ďakujem vám.” Poďakoval sa mu a natiahol k nemu ruku. Čarodejník mu ju stisol a usmial sa.

„Rado sa stalo. Dovidenia, chlapče. Tam je krb.” Ukázal na krb.

Harry sa pobavene zaškeril a prikývol. Zobral si zo stola knihy a opatrne ich naukladal na seba. Očaroval ich, aby sa nepoškodili a vošiel do krbu.

Vykašľal sa na Hop-Šup prášok, zakýval mu a premiestnil sa rovno do svojej izby. Na moment zazrel spokojný pohľad starého čarodejníka, kým sa mu nestratil z dohľadu.

Harry pristál pri svojej posteli v Deravom kotlíku, knihy položil na stôl a zaškeril sa na Seanu. Jeho úškrn sa zmenil na výbuch smiechu, keď uvidel Seanu pohodlne zahrabanú v zmenšených knihách.

„No... je to assspoň pohodlné?” opýtal sa jej pobavene. Seana súhlasne pokývala hlavou a ďalej spala.

Harry nad ňou iba mávol rukou a zvalil sa do kresla. Vzal si zo zeme jednu z učebníc o obrane a pustil sa do nej. Najradšej by sa síce pustil do tých úchvatných a nesmierne starých kníh, ale v prvom rade sa musí pripraviť do školy.

Do začiatku školského roku zostával už iba týždeň a Harry nemal pripravené nič.

Pochyboval, že by to pokazil so všetkými tými vedomosťami, ktoré do neho vtĺkol Alaric, ale aj tak bol nervózny pri pomyslení na svoj prvý deň.

Okrem toho sa chcel uistiť, že ho zajtra na skúškach neprekvapí nijaká úloha. Do polnoci mal hotové všetky učebnice z obrany a pustil sa do jednej z kníh o dejinách. Práve tento predmet mu kedysi robil najväčšie problémy. Do tretej ráno mal knihu hotovú a pustil sa do ďalšej.

Ráno ho zobudili slnečné lúče, ktoré ho šteklili na koži. Ospalo otvoril oči a žmúril do Slnka, ktoré ho vyrušilo.

Knihu, ktorú čítal mal položenú na kolenách. Ani nevedel, kedy zaspal.

Opatrne vstal z kňučaním z kresla.

„Čo sssa deje?” zasyčala jeho smerom Seana.

„Cítim sssa, akby ma prešiel vlak. Zassspal sssom v kresssle a teraz ma všššetko bolí.” Posťažoval sa. Seana sa na neho zmätene pozrela. Teda... natoľko zmätene ako je to u hada možné.

„Čo je vlak?” nechápala.

„Muklovssský dopravný prossstriedok.” Vysvetlil.

„To ma mrzí.” Zasyčala a skrútila sa späť. Harry sa na ňu sardonicky usmial.

„Jasssné.” Súhlasil ironicky.

Pozrel sa na hodiny a vydesene skočil k Seane.

„Vssstávaj, ak chceššš ísssť na minisssterssstvo ssso mnou.” Jemne do nej strčil. O deviatej má byť na ministerstve a práve teraz je pol deviatej.

Vykročil ku skrini a vytiahol odtiaľ tmavozelený habit a fľaštičku s elixírom na bolesť a uvoľnenie stuhnutých svalov. Ešte si vytiahol nohavice a košeľu.

Úľavne si vydýchol, keď sa jeho bolesť stratila. Obliekol si čierne nohavice a tmavozelenú košeľu, na to si obliekol habit a cez to prehodil plášť.

Nespokojne sa zaškeril, keď videl svoj odraz v zrkadle. Polodlhé čierne vlasy, ktoré mu počas roka u elfov narástli mu teraz strapaté trčali do strán. Luskol prstami a jeho vlasy boli razom upravené. Otočil sa na svoju spiacu spoločníčku.

„Máššš sssmolu Ssseana, idem bez teba. Nie, že sa odtiaľto niekam odtrepeššš.” Varoval ju.

Nečakal, kým odpovie a premiestnil sa preč.

Dopadol pred vchodom do ministerstva a rýchlosťou blesku prešiel cez ministerstvo. Zastal pred kanceláriou ministra, keďže mu Fudge nepovedal, kam má vlastne ísť. Jeho sekretárka ani nečakala, kým sa niečo opýta a povedala mu, kam má ísť.

Harry sa na ňu vďačne usmial a vybral sa tam, kam ho poslala. Opäť musel takmer prebehnúť cez ministerstvo, lebo Skúšková miestnosť bola na druhom konci ministerstva.

„Dobrý deň, ospravedlňujem sa za meškanie, ale minister mi včera nepovedal, kam mám vlastne ísť.” Ospravedlnil sa.

„To je v poriadku. Ak vám to vyhovuje, tak začneme s dejinami.” Navrhol postarší čarodejník v tmavom a očividne drahom habite.

„Pokojne.” Súhlasil Harry a sadol si na tvrdú stoličku pred nepohodlný stôl. Iritovane zavrčal a postavil sa.

„Nejaký problém?” opýtal sa ho skúšajúci. Harry si nechal vkĺznuť prútik do dlane, mávol ním a premenil stoličku a stôl na niečo omnoho pohodlnejšie.

„Už nie.” Povedal a spokojne sa posadil. Skúšajúci nadvihol obočie.

„Vy chcete učiť obranu proti čiernej mágii?” opýtal sa ho.

„Máte s tým nejaký problém?” opýtal sa Harry naspäť. Niečo na jeho tóne sa mu nepáčilo.

„Nezvládnete to. Očividne máte nadanie na transfiguráciu, nie na obranu.” Odpovedal.

„To, či to zvládnem alebo nie, nechajte na mňa.” Chladne odpovedal Harry. Nieje možné, aby bol horší ako učitelia, ktorí na Rokforte učili doteraz.

„Môžeme začať s testom?” opýtal sa a chladne na neho pozrel. Skúšajúci sa na neho na okamih vydesene pozrel a mierne sa od neho odsunul aj so stoličkou.

Teo si z neho kedysi robieval srandu, že jeho pohľad je naozaj desivý, ale Harry si až doteraz myslel, že si z neho naozaj len robil srandu. Podľa všetkého hovoril pravdu.

Test prebehol v tichosti. Otázky na teste boli ľahké a Harrymu nerobilo problém zodpovedať ich. Možno tak pri troch mal menší problém, ale čo sú tri zo sto? Nič.

Ďalšiu skúšku mal z herbológie, nasledovali elixíry, obrana, runy a takto to pokračovalo až do večera.

Usmial sa na jeho skúšajúcu transfigurácie, ktorá ho práve poslala domov, aby sa vyspal. Predstavila sa ako madam Bonesová a Harrymu sa mimoriadne páčila.

Bola to spravodlivá, trochu prísna žena, ale na Harryho bola milá. Okrem transfigurácie ho preskúšala aj s obrany, pretože bol jeho skúšajúci chorý. Uistili ho, že zajtra tu už bude, čo Harryho ani trochu netešilo. Pani Bonesovú by bral omnoho radšej ako nejakého ďalšieho ministerského pajáca.

„Ste rozhodne najokúzľujúcejšia zo všetkých mojich skúšajúcich, madam.” Zložil jej poklonu. Tmavovlasá čarodejnica sa na neho mierne usmiala.

„Ste veľmi milý a atraktívny mladík, som si istá, že máte veľké množstvo obdivovateliek.” Skonštatovala.

„Ale teraz je už čas odísť, zajtra musíte skoro vstávať, aby ste nezmeškal na skúšky.” Harry sa pousmial. Ráno meškal na svoj test. Poslušne vstal, nasledovaný madam Bonesovou.

„Tak, dovidenia.” Rozlúčil sa Harry a odstúpil od stola, ktorý si ráno transfiguroval. Madam Bonesová mu na rozlúčku venovala mierny úsmev.

Do Deravého kotlíka sa Harry dostal pomocou krbu. Bol unavený a nechcel riskovať, že pokazí premiestnenie sa a náhodou sa niekde rozštiepi.

Celý deň sa nakláňal ponad stôl a písal. Bolel ho chrbát aj ruka a celý deň premýšľania nad zložitými otázkami ho vyčerpal.

Počas skúšok mal dojem, akoby ho každá ďalšia otázka stála viac úsilia ako tá pred ňou. Ako na potvoru, obrana bola ako posledná. Nemohol sa ubrániť pocitu, že ministerstvo nechce, aby začal učiť na Rokforte. Minister bol magor, ale všetci tí ďalší, podobne inteligentný ľudia ak on, to pre niečo očividne nechcú. Možno, že preto, lebo Harry nieje ďalšia bábka ministerstva a on bude skutočne učiť deti obranu.

Ale zas, to môže byť len blúznenie jeho unaveného mozgu. Možno je už paranoidný, má na to právo alebo nie?

Seane povedal v skratke o tom, čo sa dialo na ministerstve, osprchoval sa a ľahol si do postele. Vzal si zo stola jednu z tých úžasných starých kníh, jednu z tých o obrane a pustil sa do čítania.

Kniha bola plná kúzel o ktorých ešte nikdy nepočul a Harry pri nej ľahko zabudol na čas.

Až Seana ho varovala, že je čas na to, aby odložil knihu a išiel spať, aby ráno nezaspal, tak ako dnes.

„Nemusssím ssspať toľko ako ossstatný, nezabúdaj, že sssom čiassstočný elf. Včera sssom zassspal len preto, lebo sssom už niekoľko nocí nessspal. Najssskôr kvôli tým upírom, čo ma ssstopovali a potom... no... potom preto, lebo sssom mal rušššnú noc.” Pripomenul jej s miernym rumencom.

„To neznamená, že budeššš teraz ponocovať. Vyssspi sa, William, zajtra to budeššš mať ešššte ťažšššie ako dnesss. Sssom sssi issstá, že niesssi paranoidný a obávam sssa, že ti to zajtra neuľahčia.” Zasyčala Seana. Harry sa na ňu usmial.

„Práve preto by sssom toho mal prečítať čo najviac. Ver mi, ja naozaj nepotrebujem toľko ssspánku ako ossstatný.” Usmial sa na ňu.

„Aj tak by sssi mal podľa mňa mal ísssť ssspať. Nechcem, aby sssa im podarilo potopiť ťa, potom by sssi bol sssklamaný.” Starostlivo sa na neho pozrela. Harry ju jemne pohladil po hlave.

„Mňa nepotopia. A ak by sssa im to náhodou aj podarilo, tak ti sssľubujem, že im to neprejde.” Prisľúbil jej.

Seana sa okolo neho obtočila a hlavu mu položila na rameno.

„Ja sssa o teba iba bojím. Bojím sssa, aby ťa to nezničilo.” Zasyčala mu pri uchu.

„Sssom dosssť sssilný na to, aby ma nepoložilo niečo takéto.” Zasyčal Harry urazene.

„To áno, ale bojím sssa, že tvoja duššša je až príliššš krehká na to, aby sssa roztrieššštila. Ty nepotrebuješšš ďalšššie problémy, ty hlavne potrebuješšš niekoho, kto zlepí tvoju dušššu dokopy. Tí tvoji dvaja priatelia, Ron a Hermiona na to nessstačili a nie sssom sssi issstá, či na to úplne ssstačil tvoj elfssský priateľ Teo.” Zasyčala starostlivo Seana. Harry ju jemne pohladil po hlave a usmial sa na ňu.

Takéto niečo bolo pre neho nové. Nebol zvyknutý na to, aby si niekto robil starosti o neho, nie to ešte o jeho dušu.

Ron a Hermiona tu pre neho boli, ale v časoch, kedy ich najviac potreboval tu neboli. Napríklad v štvrtom ročníku, keď ho vybrali do Trojčarodejníckeho turnaja.

Teo tu bol pre neho, narozdiel od nich, vždy. Bol pre neho ako brat, ale predsa tam ešte stále bola nejaká medzera.

Teo bol bojovníkom celou svojou bytosťou, ale Harry by nikdy nedokázal byť iba bojovníkom. On bol mágom, kúzelníkom, bojovníkom, liečiteľom a ak prejde cez test, tak aj učiteľom.

To bolo niečo, čo medzi nich stavalo medzeru. Ale stále bol Teo jeho srdcu najbližší človek. Pri odchode mu sľúbil, že ho príde navštíviť a Harry sa na jeho návštevu tešil.

„Neboj sssa, moja duššša je celá a nehodlám ju nechať roztrieštuť nikým a ničím. Okrem toho, mám ešššte ssstále teba a viem, že ty ma podržíššš, ak sssa začnem rúcať.” Povedal jej jemne. Seana sa okolo neho pevnejšie obtočila.

„Len aby sssom na to ssstačila.” Jej zasyčanie znelo Harrymu ako povzdych.

„Teraz spi, môj drahý William.” Zasyčala k nemu a ona sama sa pohodlne uložila na spánok, ešte stále obtočená okolo Harryho. Ten sa pobavene usmial.

„Určite to bude takto pohodlné?” opýtal sa jej z náznakom pobavenia v hlase.

„Hreješšš.” Jednoducho mu povedala. Harry sa uškrnul na svojho, už spiaceho, hada a uložil sa spať. Seana sa v spánku presunula, aby mal Harry viac pohodlia.

„Dobrú noc, moja milá ochrankyňa.” Zasyčal k svojej spiacej spoločníčke. Netrvalo dlho a zaspal.

Ráno sa zobudil už o tretej a jemne sa vymotal zo Seaninho zovretia. Nehovoril jej, že nemusí spať tak dlho ako ostatný? A ona ho aj tak nakoniec presvedčila, aby išiel spať.

Naraňajkoval sa, dal si sprchu a nachystal si veci, čo si dnes oblečie. Zvolil čierne nohavice, tmavomodrú košeľu a tmavomodrý habit so strieborným vyšívaním. Samozrejme, plášť nesmel chýbať.

Harry nosil plášte hlavne preto, lebo pod nimi nebolo vidieť nič z toho, čo mal pri sebe. Nemuselo by byť dobré, keby niekto zistil, že má zo sebou tri dýky, meč, prútik, niekedy luk, na jeho opasku sa našli aj nejaké vrhacie hviezdice a mal ešte aj druhý meč.

Teo ho učil ako bojovať s dvomi mečmi, ale Harry väčšinou bojoval len s jedným. Mal rád aj boj s dvomi mečmi, ale zvykol si využívať pri boji aj dýku a na to potrebuje mať jednu ruku voľnú.

Svoj druhý meč nosil zmenšený v puzdre na dýku a prútik.

Čo najpohodlnejšie sa usadil na kreslo v jeho izbe a otvoril si knihu, ktorú začal čítať včera večer. Pre istotu si nastavil aj budík, ak by sa začítal.

Kreslo v jeho izbe nepatrilo k najhorším, ale Harry si ho aj tak po zakúpení izby pretransformoval do niečoho pohodlnejšieho. Lepšie sa mu čítalo aj premýšľalo, keď nemusel každú chvíľu meniť polohu, pretože ho niečo tlačilo.

Kniha o kúzlach, ktorú čítal, bola od Chrabromila a podľa Harryho názoru bola skutočne fascinujúca. Chrabromil vedel, čo píše, nie ako niektorý spisovatelia, ktorý písali knihy o rôznych kúzelných odboroch ako boli obrana, transfigurácia, či elixíry.

Najhoršie na tom boli asi elixíry. Harrymu išli prasknúť nervy, keď narazil na knihu od Leana. Tento čarodejník napísal asi dvadsať kníh o elixíroch, v ktorých opisuje mnohé elixíry a ich vlastnosti.

Všetko by bolo fajne, keby bola to, čo napísal pravda. Väčšina jeho opisov bola nesprávna a častokrát "zabúdal" na vedľajšie účinky týchto elixírov.

Harry sa pamätal, že toho spisovateľa nemal rád už počas štúdia na Rokforte. Hermiona mala jeho knihy rada a neraz ju našiel zahrabanú v jednej z jeho kníh.

Sám Harry si raz jednu jej knihu požičal a vyhľadal si v nej elixír, ktorý robili na hodine a porovnal ho so Snapeovým výkladom.

Vedľajšie účinky pri častom užívaní elixíru na omladnutie mohli vyvolať zvracanie, horúčky, v najhoršom prípade mohol konzument oslepnúť a takéto oslepnutie sa už nedalo nijako vyliečiť.

Hermiona nad tým len mávla hlavou, keď jej o tom povedal. Tvrdila, že musí každému dôjsť, že ten elixír musí mať aj nejaké vedľajšie účinky. Harry jej tvrdil, že to nedôjde dvom tretinám čarodejníkov, ale Hermiona ho jednoducho odbila tým, že čarodejníci nemôžu byť až taký hlúpy.

Na jednej strane bola pravda, že čarodejníci by mali poznať vedľajšie účinky väčšiny známych elixírov, ale treba rátať aj s tým, že väčšina čarodejníkov už v šiestom ročníku neštudovala elixíry. Sám Harry by sa na elixíry vykašľal, nebyť toho, že chcel ísť za bystrozora. Ale v tomto bol jedným z mála.

Asi o šiestej zatvoril knihu, ktorú čítal a vybral sa von z izby. Mal namierené na Šikmú uličku k najlepšiemu čarodejníckemu prútikárovi, ktorého poznal, k Ollivanderovi.

Jeho jasný biely prútik by bol v škole plnej žiakov a na ministerstve až príliš nápadný. Doteraz ho nepotreboval, ale dnes má praktické skúšky a bude ho musieť použiť.

Cestou pozdravil Toma za pultom a prešiel otvorom v stene. Šikmá ulička bola o tomto čase poloprázdna, ale to sa už čoskoro zmení. O týždeň je tu začiatok školského roku. Obchody sa už dnes začnú zapĺňať študentmi, ktorý sa chystajú do školy a nakupujú si pomôcky.

Po ceste si ho všimli len dvaja čarodejníci, ktorý otvárali svoje obchody, ale venovali mu iba letmý pohľad a vrátili sa späť k svojej práci.

„Dobré ráno.” Pozdravil sa. Keď vošiel do Ollivanderovho malého obchodu. Od jeho poslednej návštevy sa tu nič nezmenilo. Police boli stále plné prútikov a stolička, na ktorej sedel Hagrid, keď mal Harry jedenásť bola ešte stále pri dverách.

„Dobré ráno, chlapče. Čo potrebuješ?” opýtal sa ho Ollivander, ktorý sa vynoril z jednej z uličiek, taktiež obložených prútikmi. Starý čarodejník si ho obzrel a jeho pohľad sa zameral na jeho čelo, na miesto, kde mal predtým jazvu v tvare blesku. Mierne sa zamračil, keď na jej mieste nič nenašiel.

„Budem potrebovať prútik.” Odpovedal pokojne, ignorujúc jeho pohľad.

„Vášmu starému sa niečo stalo?” opýtal sa ho. Harry pokrútil hlavou.

„Nie, môj starý je v poriadku, ale povedzme, že je až príliš nápadný.” Ozrejmil. Na Ollivanderovej tvári sa mihla nádej.

„Môžem ho vidieť?” opýtal sa ho. Harry si s miernym zamračením sa nechal vkĺznuť svoj elfský prútik do dlane a podal ho Ollivanderovi.

Na tvári starého čarodejníka sa na okamih mihlo sklamanie, ale rýchlo ho vystriedal úžas, keď bral opatrne do rúk Harryho prútik.

„To je úchvatná práca, smiem sa vás opýtať, aké je jeho jadro?” pozrel sa na neho so záujmom. Harrry sa zasmial.

„To by som aj ja rád vedel.” Odpovedal úprimne. Elf, ktorý ho pre neho vyrobil mu nepovedal, aké jadro do neho vložil.

Ollivander mu vrátil prútik a opäť si ho pozorne pozrel.

„Smiem sa vás spýtať na vaše meno?” opýtal sa ho.

„William Blake.” Odpovedal Harry a starý čarodejník prikývol, akoby ani nič iné nečakal. Harry začínal byť zmätený jeho správaním. Ollivander bol najinteligentnejší a najprezieravejší čarodejník, akého Harry poznal. Dovoľoval si povedať, že desaťnásobne prevyšoval Hermioninu inteligenciu. Bolo by možné, že by nejako vedel, kým v skutočnosti je?

„Bude ťažké vybrať pre vás prútik. Jednak preto, že už jeden máte, ale aj preto, lebo váš magický potenciál je mimoriadne silný.” Povedal Ollivander. Harry potichu zavrčal. Takže všetko jeho snaženie sa o ukrytie svojej mágie bolo zbytočné? Ollivander sa na neho vedúcne usmial.

„Chlapče, vaše skrývanie mágie je dokonalé, ale ja ako prútikár musím vedieť spoznať, aký potenciál má môj zákazník. V tom spočíva moje obdarenie, všímam si veci, ktoré si iný nevšimnú.” Odpovedal Ollivander na otázku, ktorú Harry ani nevyslovil.

Čiernovlasý čarodejník sa mierne pousmial.

„Ani ma to veľmi neprekvapuje. Vždy ste sa zdali byť až desivo inteligentný.” Podotkol Harry. Ollivander sa usmial.

„Takže sme sa predsa už stretli.” Vyhlásil spokojne. Harry sa pobavene usmial.

„Samozrejme. Od vtedy, čo som prišiel do obchodu ma sledujete a snažíte sa zistiť, kto som. Myslím si, že máte už aj celkom dobrý tip.” Potvrdil mu Harry jeho podozrenie.

Teraz už bolo nad Slnko jasnejšie, že tento starý prútikár vie, kto pred ním stojí. Vedel to už vtedy, keď Harry vstúpil do obchodu.

Jeho výzor sa zmenil. O niečo vyrástol, už nevypadal vychrtlo, mal dlhšie vlasy, nenosil okuliare, ktoré skresľovali jeho smaragdové oči. Vďaka elfskej krvi boli jeho pohyby elegantnejšie a svižnejšie a jeho výzor krajší. Dalo by sa povedať, že teraz vyzeral úplne inak ako predtým.

Ale napriek tomuto všetkému, jeho magický potenciál bol stále rovnaký ako predtým. Jeho jadro bolo rozsiahlejšie, ale stále to bol on.

„Už predtým ste boli ťažkým zákazníkom a som si istý, že teraz to bude ešte ťažšie. Môj mahagónový prútik sa k vám hodil, ale tento je pre vás ako stvorený. Jadro tohto prútika a to vaše pracujú v dokonalej sinchronizácii.” Ukázal na jeho elfský prútik.

Vtedy sa to začalo. Harry strávil ešte pol hodinu v Ollivanderovej spoločnosti, kým sa im podarilo nájsť pre Harryho ten správny prútik.

Predtým však musel Harry vyskúšať ďalších tridsať prútikov, kým bol Ollovander spokojný. Opäť vyhral mahagónový.

Harry vyskúšal so svojim novým prútikom niekoľko kúziel, kým sa neuistil, že mu prútik správne sedí. Poďakoval sa Ollivanderovi a premiestnil sa rovno do svojej izby v Deravom kotlíku.

Obliekol si veci, čo si prichystal a zobudil Seanu. Jeho hadia priateľka sa mu obtočila okolo tela a spokojne zasyčala.

Spolu sa premiestnili na ministerstvo, kde na Harryho už čakala skúšobná komisia a začal sa ďalší bláznivý kolotoč.

Prvá ho čakala skúška z elixírov. Harry strávil hodinu nad kotlíkmi a varil elixíry. Na úlohu mal uvariť naraz sedem elixírov, každý z jedného z ročníkov, počas jednej hodiny. Nebyť toho, že takto pracoval s Alaricom tak prepadne hneď na prvej skúške, takto to bola pre neho hračka. Všetky tieto elixíry by vedel uvariť aj na slepo.

Ďalšia jeho skúška bola z transfigurácie. Madam Bonesová ho priveľmi netrápila a zadala mu len niekoľko úloh, ktoré Harry ľahko zvládol.

Nasledovala astronómia, ktorú Harry robil dosť natesno. Zaujímalo ho, ktorý idiot navrhol, aby robil skúšku z astronónie počas dňa.

Ďalšie skúšky nasledovali v slede. Napočudovanie, obrana ho čakala ako predposledná. Čakal, že ho budú chcieť potopiť na predmete, ktorý mal učiť, ale oni sa rozhodli inak.

Obrana bola ťažká, ale to ešte ani netušil, čo ho bude čakať na starostlivosti o kúzelné tvory.

Na skúšku ho prišli odviesť dvaja bystrozori. Obaja sa tvárili mierne naštvane a hádzali po ňom ľútostivé pohľady. Priviedli ho pred izbu s kovovými dverami a pokynuli k nim.

„Drž sa, chlapče. Bola by ťa škoda, ak by si to nezvládol.” Povedal mu jeden.

„Snažia sa ťa zničiť, nedovoľ im to.” Povedal druhý. Ten už nedokázal tak dobre ovládnuť hnev vo svojom hlase. Harrymu sa začalo vyjasňovať v myšlienkach.

„Čo ma tam čaká?” opýtal sa vážne. Dvaja bystrozori sa na neho neisto pozreli.

„Je nám to ľúto, ale musíme plniť rozkazy. Máme rodiny a nemôžeme si dovoliť znepriateliť si našich šéfov.” Povedal ospravedlňujúco prvý bystrozor.

Harry si útrpne povzdychol a ukázal na dvere.

„Tak ich už konečne otvorte.” Prikázal im. Bystrozori prikývli a jeden z nich odtiahol závoru a pootvoril dvere.

Z miestnosti do ktorej mal Harry vkročiť sa ozýval zúrivý rev. Harry na moment zatvoril oči, keď sa mu zatočila hlava. Seana na jeho ramene zúrivo zasyčala.

„Nechali vyhladovať Nórskeho ostnáča a zatvorili ho do malej miestnosti. Rátam s tým, že ja ho mám teraz nakŕmiť.” Povedal ticho. Dvaja bystroziri iba prikývli a venovali mu sústrastný pohľad.

„Tak, poďme na to.” Povedal Harry už o niečo energickejšie a pevne sa napojil na svoje spojenie so zemou a s prírodou. Dvaja bystrozori sa na neho pozreli ako na blázna, ale úplne otvorili dvere.

Harryho pred dverami privítal plameň, ktorý na neho vyšľahol obrovský drak.

Dračica, opravil sa Harry pri pohľade na vajcia pri jej nohách. Pohotovo vyčaroval štít a natiahol sa za vrecom s mäsom, ktorým ho mal nakŕmiť.

„Tak sa zatiaľ majte.” Rozlúčil sa z bystrozormi a vošiel do dverí. Bystrozori za ním zabuchli dvere a Harry zostal sám v miestnosti s nahnevaným drakom, ktorý sa cítil byť Harrym ohrozený.

Teraz musí Harry túto živelnú dračicu presvedčiť, že je jej priateľ a má na to hodinu. Potom sa otvoria dvere a jeho skúška sa ukončí.

Zrušil štít, ktorý mal okolo seba vyčarovaný a odložil svoj náhradný prútik. Ovládal živly, táto dračica ho ohňom nezraní.

Seana sa skryla v jednom z kútov, aby jej dračica neublížila.

Dračica, ktorú mal skrotiť mala skutočne krásne červené šupiny s nádychom zlatej, žltej a dokonca aj ružovej. Presne ako plamene ohňa.

Postavil sa niekoľko metrov od zúrivého draka a nechal sa asi sedemkrát za sebou ošľahnúť dračím plameňom, kým si dračica neuvedomila, že mu ohňom neublíži.

Potom prišiel na rad jej chvost. Snažila sa ho ním zasiahnuť a zabiť a Harry sa pred ním všemožne uhýbal.

Raz ho skoro aj zasiahla, ale na poslednú chvíľu sa pred ním hodil na stranu a urobil kotrmelec.

„Som priateľ!” vykríkol.

„Nikdy ti neublížim! Zem je môj živel a je mojou povinnosťou chrániť všetky tvory, magické aj nemagické! Neublížim ti, lebo som tvoj priateľ a pán.” Pokračoval ďalej. Všetko, čo jej hovoril, jej aj posielal pomocou myšlienok. Zdalo sa, že sa pri jeho slovách upokojuje a keď jej hovoril, že je jej pán, tak sa zdalo, že sa už úplne upokojila.

„Jedlo ti dáva silu a ty potrebuješ silu, aby si mohla chrániť svojich potomkov.” Dohováral jej a o krok sa priblížil. Dračica výhražne zavrčala.

„Teraz ti dám najesť. Ty vieš, že mi môžeš veriť a vieš aj to, že musíš jesť.” Prihováral sa jej upokojujúco ďalej a znova urobil krok k nej.

Dával si záležať na to, aby bol jeho hlas jemný, hebký a upokojujúci.

Dračica ho postupne pustila až k sebe a Harry k nej natiahol ruku s mäsom.

„Opatrne, neodhryzni mi ruku.” Varoval ju. Dračica oňuchala mäso v jeho ruke a opatrne si ho vzala. Vyhodila ho do vzduchu a zhltla ho.

Takto jej Harry popodával aj všetky ostatné, až kým sa mäso neminulo.

„Ako dlho si už nejedla?” opýtal sa jej Harry starostlivo, keď mu dračica poslala pocit, že je ešte stále hladná.

Ich mysle sa na seba pevnejšie napojili, keď mu začala dôverovať. Ešte stále tam bola z jej strany nejaká neistota, ale Harry jej nechával svoje myšlienky odokryté, čo ju upokojovalo. Vysielal k nej pocit istoty a dračica, ešte veľmi mladá ako sa Harrymu podarilo zistiť, ho prijala.

Mávol prútikom a premenil zvyšky mäsa na podlahe na ďalšie kusy mäsa. Aj to mäso jej popodával tak ako všetky ostatné, kým nebola sýta.

Seana sa k nim počas kŕmenia opatrne priblížila, čo mladú dračicu vydesilo. Harry ju okamžite začal upokojovať, až kým sa tieto dva tvory nezačali rešpektovať.

„Seana je môj had, rešpekt medzi vami dvomi mi nestačí.” Varoval ju.

„To platí aj pre teba, rešššpekt mi nessstačí.” Zasyčal na svoju hadiu spoločníčku. Vedel, že mu rozumie aj keď nehovorí parselsky, ale lepšie sa s ňou dorozumievalo v parselčine. Bol to jej rodný jazyk a Harry ho používal automaticky, keď sa na ňu pozrel.

Mal ešte asi desať minút, kým neotvoria dvere, a tak sa posadil na zem a oprel sa o stenu. Seana a mladá dračica sa medzitým začali, podľa jeho slov, lepšie spoznávať.

„Aké je tvoje meno?” opýtal sa Harry dračice.

"Astrit." Povedala mu v myšlienkach. Jej hlas v jeho mysli znel skutočne krásne. Bolo to, akoby k nemu prehovoril sám oheň. Nevedel vysvetliť, ako prišiel na takéto porovnanie, ale jemu sa to tak naozaj zdalo.

Mala jasný a zvučný hlas, ktorý znel ako zo sna alebo z veľkej diaľky, ale predsa dokonale.

Po chvíli si k sebe Harry privolal Seanu a potom už netrvalo dlho a dvaja bystrozori, ktorý ho priviedli dnu otvorili dvere na tejto, pre draka príliš malej, miestnosti.

„Hotovo.” Vyhlásil, keď zazrel ich tváre a vstal. Astrit zodvihla hlavu a hlboko zavrčala na bystrozorov, ktorý sa okamžite stiahli. Za nimi stáli ešte siedmi krotitelia drakov a vyjavene hľadeli na Harryho.

„Neboj sa, oni ťa vezmú domov.” Upokojoval ju. Dračica sa na neho spýtavo pozrela.

"Domov?" opýtala sa. "Domov." Odpovedal jej v duchu.

Krotitelia drakov si zo sebou odviedli krotkú dračicu, z čoho boli poriadne zmätený. Harry medzi nimi zazrel aj Charlieho Weasleyho. Práve on trochu zaostal a otočil sa na Harryho.

„Ako si to dokázal? Počúva ťa na slovo.” Opýtal sa ho zvedavo. Harry sa usmial.

„Vie, že jej neublížim, to jej stačí.” Jednoducho odpovedal a pokrčil plecami.

Mladá dračica sa na neho otočila a vyslala k nemu kúdol dymu. Harry sa pobavene uškrnul, keď štipľavý dym oslepil a rozkašľal sa.

„Ďakujem ti, ale toto si nemusela.” Prehovoril k nej. Astrit jeho smerom láskavo zarevala, čím sa s ním rozlúčila. Harry zodvihol ruku a opätoval jej pozdrav. To jej stačilo, otočila sa späť a odišla spolu s krotiteľmi.

Aj Charlie sa vybral za nimi, ale ešte predtým sa otočil na Harryho.

„Toto ma musíš naučiť!” zasmial sa. Harry sa k nemu pridal.

„To je dar, nedá sa to naučiť.” Pokrčil plecami a usmial sa.

„Tak, potom musíš prísť, keď budeme potrebovať skrotiť nejakého obzvlášť zúrivého draka.” Povedal. Keby to bolo také jednoduché. Pomyslel si Harry.

„Zatiaľ sa maj, Dračí pán.” Rozlúčil sa s ním Charlie. Harry sa zarazil nad tým ako ho nazval. Dračí pán? Nebol náhodou Merlin Dračím pánom?

.-.-.-.-.-.-.

Harry bol so sebou večer mimoriadne spokojný. Sedel na kresle, popíjal whisky, ktorú si bol kúpiť v Šikmej uličke a čítal knihu. Seanu mal obtočenú okolo ramien a rozprával sa s ňou počas čítania.

Jeho skúšky dopadli viac než dobre. Mal jedenásť Výborných a miesto na Rokforte zaručené. O dva dni by sa mal nasťahovať do svojich komnát s škole a začať si zariaďovať učebňu a kabinet.

Jeho skúšajúci sa netvárili príliš nadšene, keď mu dávali potvrdenie o jeho zložení MLOK-ov. Očividne dúfali, že ho tá dračica zabije, ale Harry sa namiesto toho vyznamenal a získal si rešpekt u bystrozorov tým, že to prežil.

Jediný, koho tešilo, že skúšky spravil bola madam Bonesová a Seana. Madam Bonesová mu bola osobne zablahoželať a povedala, že takého úžasného študenta ako je on ešte nestretla a že je na neho hrdá. Harryho to príjemne zahrialo pri srdci, podobne ako keď mu Seana povedala, že je na neho hrdá.

Teraz má jeden voľný deň, ktorý strávi čítaním a bude čas ísť do svojho staro-nového domova. Rokfort bol, je a aj bude jeho domovom, veď je priamym potomkom jedného zo Zakladateľov a krv druhého mu prúdi v žilách.

Ešte v ten večer použil zložitý rituál, ktorý ho naučil Alaric, aby sa mu vrátilo to, čo mu právom patrí. Tento rituál sa kedysi používal na to, aby čarodejníci našli veci, čo predtým stratili.

Harry ho teraz využil na to, aby dostal späť svoj plášť.

Samozrejme, uspel. Plášť bol jeho právoplatné dedičstvo. Jediné, čo ľutoval bolo to, že nevidel Dumbledorov výraz vo chvíli, keď mu plášť zmizol spred nosa.

Počas obradu cítil z jeho strany nejaký odpor, to sa musel snažiť udržať si Potterovský plášť u seba. Ten starý podliak!

Nasledujúci deň strávil čítaním, presne tak ako predpokladal. Z izby vyšiel len na hodinu a to tiež len vtedy, keď si išiel nakúpiť nejaké knihy.

Tentoraz však nešiel do kníhkupectva na Šikmej, ale do Zašitej, kde si nakúpil množstvo kníh i čiernej mágii. Alaric ho naučil, že čierna mágia nemusí byť zlá a Harry sa toho aj držal a bol rozhodnutý študovať ju aj naďalej.

V deň Harryho odchodu na Rokfort sa pobalil, obliekol si čierne nohavice, zelenú košeľu, ktorá zvýrazňovala jeho oči, čierny habit a čierny plášť so strieborným lemovaním.

Vlasy si zviazal do gumičky a prezrel si svoj odraz v zrkadle, či je všetko v poriadku. Dnes musí zapôsobiť. Nejaké pramene vlasov sa mu vytiahli z gumičky, ale to mu neprekážalo. V skutočnosti tak vyzeral ešte lepšie.

Pobalil si veci a Seanu s ospravedlnením zavrel do kufra k svojim veciam. Ak si bude musieť vyzliecť plášť, tak by ju mohol niekto zbadať. A povedzme si úprimne, to by vôbec nebolo dobré.

Vzal si do rúk kufor a premiestnil sa pred Rokfortskú bránu, kde ho už čakala profesorka McGonagallová. Vrhla rýchly pohľad na jeho kufor a zamračila sa. Harry si vedel predstaviť, čo si o ňom pomyslela. Rokfortský profesor si nevie ani len zmenšiť svoj kufor.

„Dobrý deň, profesorka.” Pozdravil ju Harry slušne. McGonagallová mu ako odpoveď kývla hlavou.

Ďalší babrák, ktorého nasadilo ministerstvo a ktorý študentov nič nenaučí. Jej myšlienky to na neho doslova kričali.

„Myslím, že som sa už dosť nadrel na to, aby ma niekto považoval za babráka. Okrem toho, myslel som si, že profesorka na Rokforte by mala mať lepšiu ochranu mysle, vaše myšlienky na mňa kričia.” Povedal jej Harry hlasom bez emócii.

McGonagallová na neho vrhla prekvapený pohľad a zvýšila ochrany svojej mysle. Na jeho prekvapenie sa na neho usmiala.

„Niekoho takého ako ste vy sme tu potrebovali.” Vyhlásila.

„To som rád.” Povedal Harry, jemne mávol prútikom a nechal svoj kufor aby sa vznášal pri ňom. Minerva McGonagallová ho zaviedla do hradu.