Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Rokfort bol rovnako veľkolepý a úžasný ako predtým. Profesorka McGonagallová ho zaviedla do jeho izieb a povedala mu, že sa má o dve hodiny dostaviť do riaditeľne. Spýtala sa ho, či má po neho niekoho poslať, ale Harry odmietol. Povedal, že cestu pozná.

Profesorka sa síce divila, odkiaľ pozná cestu, ale nechala to tak.

Harry sa jej poďakoval a vošiel do svojich nových izieb. Takmer omdlel pri pohľade dnu. Všetko v miestnosti malo ružovú farbu a na stenách boli obrázky mačiek s ružovými ozdobami. Ten byt bol ako nočná mora.

Kufor položil na zem a otvoril ho. Jedine zem nemala v tejto miestnosti ružovú farbu. Seana, ktorá doreraz ležala medzi jeho vecami vystrčila hlavu a obzrela sa okolo seba.

„To je hrozné!“ zasyčala popudene.

„To mi hovor. Mám čo robiť, kým to prerobím. Nečudoval by sssom sssa, keby to mala začarované proti zmenám.“ Zasyčal nahnevane.

Vytiahol v puzdra svoj elfský prútik a pustil sa do čarovania. Mal pravdu, Umbridgeová mala všetko zabezpečené a Harry musel všetko najskôr odčarovať a až potom sa mohol pustiť do zmeny farieb a nábytku.

Seana ho pokojne sledovala, až kým nebol hotový so všetkými izbami. Teraz mal všetky miestnosti vo svojich komnatách prefarbené, starý nábytok nahradil novým a odstránil zo steny tie otrasné obrazy.

Knižnica bola ladená do rôznych odtieňov červenej a plná kníh, ktoré si nakúpil. Police s čerešňového dreva ladili s pohovkou a dvomi kreslami v odtieni burgundskej červenej.

Spálňu a šatník, do ktorého sa vchádzalo zo spálne zladil v odtieňoch modrej a striebornej. Kúpeľňu do zelenej a bielej a predsieň do hnedej a červenej.

„No, čo na to povieššš teraz?“ opýtal sa Seany na jej názor. Jeho hadia spoločníčka spokojne zasyčala.

„Je to omnoho lepšie.“ Skonštatovala.

„To sssi píššš, že je to lepšššie. Veď som to robil ja.“ Zasmial sa Harry.

„Ešššte máššš hodinu, čo ideššš robiť?“ opýtala sa ho Seana.

„Musssím sssa vybaliť.“ Odpovedal a vzal si kufor. Knihy si už vyložil, ale oblečenie ešte stále nie. Je čas ísť na to.

„William, vybaľovanie ti zaberie päť minút. Čo budeššš robiť potom?“ pozrela sa na neho ako keby mal IQ vo výške hojdacieho koníka.

„Pôjdem do knižnice.“ Odpovedal.

Ako povedal, tak aj urobil. Najskôr si preniesol kufor pred šatník, ukázal naň, potom ukázal na šatník a nechal veci z kufra, aby sa poukladali do šatníka. Ešte si vybral jedny obyčajné čierne nohavice a svetlomodrú košeľu, ktoré si obliekol. Na košeli si vyhrnul rukávy, aby mu zbytočne neprekážali.

Takto oblečený sa vybral do knižnice. Vybral si jednu z kníh o elixíroch a posadil sa s ňou do kresla. Otvoril ju na prvej strane a začal čítať.

Elixíry ho po Alaricových lekciách začali baviť a za ten čas už zmenil nejeden elixír. Mnohé prísady v elixíroch, ako napríklad vo Veritasére sa dali zameniť za iné bez toho, aby stratili svoj účinok. V tomto mu veľmi pomáhali elfské odvary, ktoré dokázal zameniť za mnohé prísady.

Ale aj samotné odvary mali veľké účinky a dali sa uvariť rýchlejšie ako elixíry.

Harry nepochyboval, že dokonca aj Snape by zapredal dušu za to, aby sa mohol naučiť to, čo naučil Alaric Harryho. Harry mal nesmierne šťastie, že dostal možnosť učiť sa elfskému umeniu a uvedomoval si to. Alaric ho nemusel zachrániť, Harry to vedel a vážil si to. Alaric ho zmenil na elfa, čo sa priečilo všetkým ich zákonom a predsa ho všetci prijali medzi seba.

Na toto nikdy nezabudne a urobí všetko preto, aby svoj dlh splatil.

Ani nie o päťdesiat minút knihu zaklapol a nechal ju preletieť späť do police. Prehodil cez seba čierny plášť s kapucňou a vybral sa do riaditeľne.

Cestou si pobavene pomyslel, že s tým plášťom vypadá ako Smrťožrút.

Tomova neprítomnosť mu začínala robiť starosti. Podľa neho tu už mal dávno byť, ale Harry ešte stále necítil nič, čo by mu napovedalo, že je späť. Už to bol viac než rok a tento černokňažník sa ešte stále nevrátil z tej podivnej existencie niekde medzi životom a smrťou.

Harry sa pristihol pri tom, že je na neho zvedavý. Hlavne na to ako prebehne ich najbližšie stretnutie, keď Tom nebude vedieť nič o tom, že tento mladý čiernovlasý čarodejník je jeho zaprisahaným nepriateľom.

Najpodivnejšie na tom bolo, že získaval stále nových spojencov. Upíry aj vlkolaci mu prisľúbili lojalitu a hľadali stále nových spojencov.

Harry hádal, že k elfskému táboru išli preto, aby ich získali ako spojencov. Harry vedel, že ich odmietli, pretože oni už majú svojho vodcu. Či to chcel alebo nie, on bol ich vodcom a elfovia z tábora ho budú nasledovať, nech si vyberie hociktorú stranu.

Harry a Tom pochádzali z toho istého rodu a oni to vedeli a rátali aj s možnosťou, že sa pridá na jeho stranu.

Prechádzal dobre známymi rokfortskými chodbami a spomínal na svoje študentské dni na Rokforte. Hlavne na všetko, čo za tie roky zažil s Ronom a s Hermionou.

Ako by to bolo ďalej, keby zostal na hrade a nešiel by za Voldemortom? Ako by to všetko dopadlo, keby sa nedostal k elfom?

Dubbledore býval človekom, ktorého si Harry vážil a mal ho rád. Bral ho ako mocného čarodejníka, ktorý zastáva záujmy strany "Svetla", ale pre neho bol dôležitý hlavne preto, lebo mal Harryho rád. Alebo to tak aspoň vypadalo.

U elfov sa dozvedel, že Albusa Dumbledora, čarodejníka, ktorý porazil Grindelwalda vôbec nepozná.

Najskôr ho prekvapilo jeho priateľstvo s Grindelwaldom a ich snaha zotročiť si muklov pre akési vyššie dobro alebo čo. Potom sa dozvedel o tom, ako si po jeho smrti privlastnil jeho neviditeľný plášť po otcovi. Harry mal plné právo na to, aby sa dozvedel o tom, aký cenný je v skutočnosti jeho plášť. Bola pravda, že pre Harryho by to neznamenalo toľko ako to, že je po jeho otcovi.

Harry nadobudol dojem, že mu to Dumbledore zatajil preto, lebo vedel o tom, že by sa Harry mohol stať Pánom smrti.

Albus Dumbledore počas svojho života zničil život mnohým ľuďom. Jedným z nich bol aj Tom Riddle, mladý chlapec, pochádzajúci zo sirotinca.

Kedysi mu Voldemort povedal, že on a Harry sú rovnaký, ale Harry mu to nechcel veriť. Tvrdil mu, že to nemôže byť pravda. Avšak, Tom mal pravdu a oni dvaja boli rovnaký.

Jediný rozdiel medzi nimi dvomi bol v tom, že si Harry našiel na Rokforte priateľov.

Dumbledore vedel od prvého okamihu, keď narazil na meno Toma Riddla, že tento mladý čarodejník pochádza z rodu Gauntovcov, ktorý je pokrvne spriaznený s rodom Potterovcov. Avšak, namiesto toho, aby ho priviedol k Potterovcom a tým zničil nenávisť, ktorá vládla medzi týmito dvomi rodmi ju ešte posilnil. Toma Riddla nechal v sirotinci, kde ho všetci nenávideli, aby sa dostala na povrch jeho temná stránka.

Na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku už neprišiel nevinný chlapec, ale zhmotnená temnota.

Harry nemal ďaleko od toho, aby dopadol rovnako. Veď, keď sa to tak vezme, tak kým je teraz? Stelesnením Svetla? To ťažko. Alebo stelesnením Temnoty?

Patrí medzi najmocnejších čarodejníkov všetkých dôb a rozhodne nenechá svoju moc, aby ostala nevyužitá. Učí sa rovnako čiernu ako bielu mágiu a je rozhodnutý využívať ich obe, bez rozdielov. Získa od Dumbledora Bazový prútik, od Voldemorta Kameň oživenia a stane sa Pánom smrti. Odhalí pravdu o tom, že Harry a Voldemort sú rodina a nájde všetky staré rodokmene a rodové knihy, ktoré Dumbledore zničil a postará sa o to, aby Dumbledore prestal ničiť životy iných ľudí.

A nakoniec si to všetko vyrieši s Tomom. Buď Tom prijme jeho podmienku a prestane ničiť muklovský svet alebo ho Harry zmaže z povrchu zemského.

Robilo ho toto temným? Ak áno, tak je potom temný a nebude to meniť. Každý človek má dve stránky a ak Harrymu pomôže vyhrať tá temná, tak prosím, stane sa temným.

Ak sa Harry skutočne stane Pánom smrti, tak sa stane aj nesmrteľným. Nie tak nesmrteľným ako Tom, jeho Horcruxy sa dajú zničiť, ale nikto nemôže zničiť Neviditeľný plášť ani Bazový prútik, ani Kameň oživenia. Tieto tri predmety sú tak mocné magické artefakty, že je potrebná väčšia moc než akú by dokázali nahromadiť Tom a Harry spolu, aby ich zničila.

S takýmito úvahami sa dostal pred riaditeľňu. Vyčistil si hlavu od podobných myšlienok a prihovoril sa chrliču. Kamenná socha mala hlavu asi vo výške Harryho hrude.

„Riaditeľka ma očakáva.“ Kamenný chrlič sa pohol a zodvihol hlavu hore. Harry to sledoval s miernym prekvapením. Ešte nepočul o tom, že by sa chrliče pred riaditeľňou hýbali.

„Vitajte, pane. Dlho sme na vás čakali.“ Povedal mu chrlič a odsunul sa nabok, čím odhalil točité schody vedúce do riaditeľne.

„Prečo ste na mňa čakali?“ opýtal sa ho Harry, ale kamenná socha k nemu už neprehovorila.

Postavil sa na točité schody a nechal sa nimi vyviesť pred riaditeľňu. Tam sa postavil pred dubové dvere a na chvíľu zatvoril oči.

Nesmie podľahnúť emóciám! Prikázal si. Nezničí všetku svoju snahu len preto, že povolil v ovládaní sa. Ešte stále nemal svoju moc pod kontrolou natoľko, aby niekomu v návale hnevu neublížil.

Jemne vnikol mysľou do miestnosti a prezrel si ľudí v nej. Boli tam všetci, Snape, McGonagallová, Flitwick, Hagrid, Sproutová, Binns, Hoochová, Trelawneyová, Vectorová, Babblingová, Sinistrová, Burbageová a samozrejme aj Umbridgeová. Harry prechádzal mysľou po miestnosti a prijímal myšlienky, ktoré unikali profesorkám spoza ochranných bariér okolo mysle. McGonagallová im zrejme povedala o tom, že ovláda oklumenciu. Profesorky boli na neho zvedavé, ale neverili mu. Vedeli, že ho posiela minister a ministrovmu človeku neverili.

Jediný, koho myseľ nebola chránená bola Umbridgeová. Profesorka Mcgonagallová nepovažovala za dôležité varovať ju pred tým, že jej nový zamestnanec ovláda legillimenciu. Jej myseľ bola ako otvorená kniha, ktorá túži byť prečítaná. Prezrel si najpovrchnejšie myšlienky, ale nehrabal sa jej v hlave. Na to nebol čas, Snape práve zaregistroval jeho príchod.

Severus Snape ovládal majstrovsky okullumenciu aj legillimenciu, ale Harry si bol aj tak istý, že jeho blúdiacu myseľ nezachytí. Zachytil by ho jedine vtedy, keby sa mu snažil Harry nabúrať do myšlienok.

Toto, čo teraz používal nebola forma okulumencie ani legillimencie. Harry sa jednoducho napojil mysľou na vietor a nechal sa ním unášať. Istá časť jeho mysle bola ešte stále prítomná pred riaditeľňou, ale jej druhá časť bola v riaditeľni.

Zodvihol hlavu, vedomí si toho, že Snape vie o tom, že stojí za dverami a zabúchal na ne. Jeho druhá časť mysle ešte stále neopustila riaditeľňu s sledovala ako sa takmer všetci, okrem Snapea, pozreli na dvere.

„To bude pán Blake.“ Povedala profesorka Sproutová.

„Ďalej!“ zvolala Umbridgeová svojim škrekľavým hlasom, ktorý Harrymu trhal bubienky. Okolo svojej mysle vystaval najpevnejšie ochranné bariéry aké dokázal a otvoril dvere.

„Dobrý deň.“ Jemne sklonil hlavu na pozdrav.

Pohľad profesorky Vectorovej sa hneď zameral na Harryho a na jej tvári sa objavil mierne užasnutý výraz. Vectorová bola mladá, nečudo, že ju Harry zaujal.

Umbridgeovej prebehla hlavou myšlienka, ktorú Harry nedokázal ignorovať. „Takéhoto pekného chlapca sme my chceli zničiť? To by bola škoda, ja si ho radšej vyformujem podľa seba. Chlapec pekný, ale rozum žiadny, tak to býva.“ Táto a podobné myšlienky k nemu prúdili. Harry k nej pocítil silné zhnusenie a už teraz mal čo robiť, aby sa ovládol.

Dokonca aj na Snapeovej tvári sa mihlo znechutenie.

„Dobrý deň, chlapče.“ Pozdravila ho Umbridgeová. Ostatný profesori mu na pozdrav kývli hlavou. Umbridgeová sa na neho milo, to si myslela ona, usmiala.

„Posaď sa, som si istá, že by si sa rád spoznal s ostatnými profesormi.“ Ukázala na stoličku medzi Snapeom a Hoochovou. Jediná voľná stolička, no super.

Pokojne sa posadil a kývol hlavou na Snapea a na Hoochovú.

„Pane, madam.“ Tlmene pozdravil. Hoochová sa na neho usmiala, ale od Snapea odozvu nedostal.

„Slušne vychovaný.“ Spokojne skonštatovala Hoochová. Harry sa na ňu jemne usmial. Madam Hoochová na jeho prekvapenie mierne sčervenala. Rokfortské profesorky sa červenajú pri Harryho úsmeve. To by ho nenapadlo ani v najbláznivejšom sne.

Porada trvala až do večera. Väčšinu času rozprávala Umbridgeová. Hovorila im o tom, aké úžasné je to, že sa žiaci na tejto škole naučia tak veľa, že práca na Rokforte je už od jeho založenia jedna z najprestížnejších, že je smutné ako rýchlo miznú učitelia obrany, ale William bude vraj prelomovým učiteľom a podobné hlúposti.

Nakoniec sa im podarilo aj zostaviť rozvrh hodín. Harryho ani v najmenšom neprekvapilo, že cez obranu prešli všetci študenti. V siedmom ročníku sa objavovali už iba vybraný, niektorý neprešli, iný už obranu nepotrebovali, a tak sa rozhodli venovať svoj čas predmetom, na ktorým im záleží viac.

Ešte šesť dní a bude mať svoju prvú hodinu. Začína rovno so siedmakmi, jeho starými spolužiakmi. Nevedel presne, čo ich bude učiť, najskôr si zistí, čo už ovládajú. Bude s nimi mať čo najmenšie množstvo teoretických hodín, tých už mali dosť a potrebujú prax.

„Ako sa vám páčia vaše komnaty?“ opýtal sa ho Snape zákerne cestou z riaditeľne.

„Ozaj, pán Blake, nebudete potrebovať pomoc? Učiteľom, ktorý obývali komnaty po Umbridgeovej sa nepodarilo zmeniť jej vzhľad. Spolu sa nám to možno podarí.“ Navrhla McGonagallová. Snape sa zatváril až nešťastne, keď mu ponúkla pomoc.

„Ospravedlňte ma, čaká ma nejaký elixír.“ Povedal Snape a odplachtil preč. Harry ho sledoval až kým sa mu nestratil z dohľadu, potom sa otočil na McGonagallovú.

„Ďakujem za ponuku, ale nebude to nutné. Stihol som to ešte predtým ako sa začala porada. Ospravedlňte ma.“ Jemne sa na ňu usmial a než sa nazdala zmizol preč.

Rýchlym krokom sa dostal, do svojej izby, kde na neho už čakala Seana.

„Ako to prebehlo? Dúfam, že sssi na nikoho nezaútočil, keď sssi sssem takto dobehol.“ Zaujímala sa hneď. Harry sa na ňu mierne uškrnul.

„Nie, na nikoho sssom nezaútočil, ale už je nessskoro a ja by sssom toho chcel ešššte veľa ssstihnúť.“ Odpovedal jej a stiahol zo seba plášť, ktorý si obliekol.

Vošiel do šatníka a vytiahol z tadiaľ jeansy a obyčajné tmavomodré tričko. Ešte si medzi oblečením našiel aj nejakú staršiu bundu a obliekol si ju.

Seana sa doplazila pred dvere jeho šatníka a nakukla dnu.

„Kam sssa chyssstáššš?“ vyzvedala. Harry sa na ňu uškrnul.

„Chceššš ísssť ssso mnou?“ opýtal sa jej.

„Sssamozrejme!“ súhlasila okamžite a to ani nevedela, kam má namierené.

„Výborne. Tak ťa zavediem do tej záhadnej komnaty, ktorú Ssslizolin vybudoval pod touto ššškolou.“ Oboznámil ju. Seana sa na neho zarazene pozrela.

„To myssslíššš vážne? Ty vieššš, kde leží Tajomná komnata?“ zasyčala na neho prekvapene.

„Áno, v druhom ročníku. Teraz sssa tam po rokoch vraciam, aby sssom našššiel Sssalazarove knihy.“ Nostalgicky sa usmial pri spomienkach na jeho poslednú návštevu Tajomnej komnaty. Takmer ho zožral Slizolinov bazilisk a potom ho skoro zabil samotný Voldemort v mladšej podobe. Vtedy si myslel, že už nikdy nebude počuť o tej spleti podzemných chodieb a miestností a teraz sa tam vracia. Spomienky na jeho prvú návštevu komnaty mu prišli nesmierne vzdialené. Akoby sa to stalo najmenej pred sto rokmi, nie pred piatimi.

„To je úžasssné! Čo všššetko o tebe ešššte neviem? Netajíššš mi ešššte nejakú tvoju úžasssnú známosssť alebo nejakú vlassstnosť, či nebodaj nejaké ssskryté nadanie?“ opýtala sa ho. Harry sa hrane zamyslel.

„Hmmm, viem bojovať sss mečom a sss dýkou, viem ssstrieľať sss luku a hádzať hviezdice, ovládam bezprútikovú mágiu, mám sssilnejšššiu a rozsssiahlejšššiu magickú podstatu ako iný čarodejníci a čarodejnice, idú mi asssi všetky predmety, ktoré sa na Rokforte vyučujú, to bude asssi tak všetko. Och, ešššte niečo, ovládam všššetky ššštyri živly, ale ešššte mi to nejde tak dobre ako by sssom sssi želal, viem načúvať hlasssu prírody, neviem sssíce ovládať zvieratá, ale viem sssi získať ich náklonnosť, sssom priamim potomkom Chrabromila a nepriamim potomkom Ssslizolina, Voldemort je moja rodina a ovládam okulumenciu a legillimenciu.“ Zhrnul to.

„A ešššte sssi zabudol, že využívaššš Čiernu aj Bielu mágiu a idú ti obe, sssi čiassstočný elf, patríššš medzi najmocnejššších čarodejníkov, ktorý kedy chodili po tejto planéte, sssi bohatý, elfovia sssú ti oddaný, vlassstníššš najvýnimočnejššší druh hada, aký žije, je ti oddaná aj mladá dračica a budú ti oddané aj jej mláďatá a aj drak, ktorý je s ňou sss ňou ssspriaznený. Assi tak.“ Doplnila ho.

Harry sa pobavene zasmial a natiahol k nej ruku.

„No poď, moja hadia kamarátka. Ideme odhaľovať tajomssstvá ssslávnej Tajomnej komnaty.“ Zavolal ju. Seana spokojne zasyčala a obkrútila sa okolo jeho tela. Harry ju jemne pohladil po hlave, ktorú si nechala položenú na jeho ramene.

Ešte cez seba prevesil plášť, aby si Seanu nikto nevšimol a vybral sa preč.

Už bol takmer pri nefunkčných záchodoch Umrnčanej Myrty, keď sa z niekadiaľ objavil Snape. Harry v duchu zanadával a otočil sa na neho. Prečo ho musel nájsť práve v tajnej chodbe?

„Profesor Snape.“ Pozdravil Harry.

„Profesor Blake.“ Odpovedal Snape. Harryho ušiam znelo nejako cudzo, keď ho nazval profesor.

„Snáď som vás nevydesil.“ Sladko dodal. Harry sa na neho príjemne usmial, čo vyvolalo na Snapeovej tvári nepríjemný úškrn.

„Ja som v absolútnom poriadku.“ Uistil ho Harry.

„Kam ste sa tak ponáhľali?“ opýtal sa ho Snape.

„Prezerám si túto úžasnú školu.“ Zaklamal.

„Tak narýchlo a cez tajné chodby? Vy ste podivuhodný čarodejník, pán Blake.“ Snapeov pohľad zaletel k jeho ľavému zápästiu. Harry sa mierne zamračil.

„Potrebujete odo mňa niečo?“ opýtal sa Snapea.

„Nie. Môžete pokojne pokračovať v obdivovaní školy.“ Posledné slová zvlášť zdôraznil. Harry sa na neho mierne usmial, ale vnútri to v ňom vrelo.

„Tak dovidenia, profesor Snape.“ Rozlúčil sa s ním, otočil sa a pokračoval v ceste. Dal si záležať, aby sa pohyboval dostatočne pomaly.

„Takýmto tempom sssa z Komnaty dossstaneme ráno o piatej, ak sssa tam vôbec dossstaneme. Dúfam, že mi assspoň dá pokoj.“ Zasyčal na Seanu.

„Nie je až taký zlý. Mohol by sssi sssa od neho mnohému naučiť.“ Odpovedala.

„Na toto mi ssstačia Sssalazarove knihy. O elixíroch sssa z nich dozviem dosssť.“ Zasyčal. Seana sa na neho pozrela akoby mu chcela niečo povedať, ale nakoniec si iba uložila hlavu na jeho rameno a zatvorila oči.

Harry mierne pokrútil hlavou, vrhol na seba jednoduché zastieracie kúzlo a pokračoval v ceste. Kráčal v tieňoch, aby si ho nikto nevšimol. Tieto kúzla na skrývanie sa neboli vôbec dokonalé.

Keby Harry ovládal živly na vyššej úrovni, hlavne vzduch, tak by mu nerobilo problém skryť sa tak, aby ho nikto nevidel.

Tento týždeň, kým sa nezačne učiť sa nebude často objavovať na hrade. Seanu nechá tu a pôjde do Zakázaného lesa, kde bude precvičovať živly, boj a bude posilňovať spojenie s prírodou.

Robilo mu starosti, že sa Teo ešte neozval. Musí to mať niečo dočinenia s upírmi, ktorí ho prenasledovali. Niečo mu hovorilo, že to nie je naposledy, čo mal s nimi problémy. A ak dôjde na boj, tak bude potrebovať čo najlepší tréning.

Rok tréningu, ktorý mal za sebou mu postačí možno tak na desať upírov, viac by neporazil. Upíry boli v boji veľmi dobrí, možno nie až tak ako elfovia, ale narozdiel od elfov, oni sa spoliehali aj na mágiu. Nevyužívali rovnaké kúzla ako čarodejníci. Upírska mágia bola mimoriadne zvláštna.

Nespoliehali sa na slová, oni sa napojili na svet okolo nich a na svoje vnútro a čerpali moc z neho a z okolia. Preto bola ich mágia taká zvláštna. Čerpali naraz z niekoľkých zdrojov a každý upír bol napojený na niečo iné z čoho čerpal.

Vošiel do dievčenských záchodov a poobzeral sa okolo seba. Zrušil zastieracie kúzlo, ktoré na seba vrhol a postavil sa pred nefunkčné umývadlo s kohútikom v tvare hada. Skôr zacítil ako uvidel, že k nemu mieri Myrta.

„Kto si?“ opýtala sa ho.

„William Blake, ty si Myrta, však?“ mierne sa na ňu usmial. Je pravda, že bola niekedy otravná, ale čo sa čudovať. Už päťdesiat rokov je tu sama, bez akejkoľvek spoločnosti.

„Áno, ty poznáš moje meno?“ prekvapene sa spýtala. Zdala sa byť potešená.

„Áno, poznám ťa.“ Povedal.

„Ideš tam dole? Aj ty si parselan? Tí pred tebou boli. Najskôr to bol Tom, potom Harry. Obaja sľúbili, že prídu, ale už neprišli. Škoda, Harryho som mala rada. Zomrel, ale on odišiel ďalej, ja som zostala.“ Smutne sa pozrela do zeme.

„Ak by bola možnosť, že môžeš ísť ďalej, ale nebola by stopercentná šanca, že to vyjde... prijala by si to a išla by si ďalej?“ opýtal sa jej. Myrta sa na neho nádejne pozrela.

„Áno, ak by sa mi niekedy naskytla možnosť, hoc s nízkou úspešnosťou, prijala by som ju. Ja na tento svet nepatrím, toto nie je a mám taký dojem, že ani nikdy nebolo miesto pre mňa. Viem, že moja cesta mala ísť ďalej, ale ja som tu zostala zaseknutá kvôli jednému nesprávnemu rozhodnutiu, ktoré budem ľutovať už navždy.“ Priznala. Harry ju ticho počúval. Nikdy by si nepomyslel, že od niekoho bude niekedy počuť niečo takéto, nieto ešte od Myrty.

„Vrátim sa, to ti prisahám.“ Sľúbil jej a otočil sa k umývadlu.

„Otvor sssa.“ Zasyčal. Umývadlo sa po jeho slovách začalo odsúvať a vytvorilo tak priechod do bludiska pod ním. Harry sa otočil na Myrtu.

„Tešilo ma.“ Povedal jej a skočil do diery.

„Aj mňa tešilo, William Blake. Snáď svoju prísahu dodržíš.“ Začul jej slová. Odrážali sa od stien tunelu v ktorom letel a sprevádzali ho po celej ceste dolu.

Rozsvietil si na dlani svetlo a vyslal ho k stropu. Vypadalo to rovnako ako naposledy. Na zemi sa povaľovalo množstvo kostičiek z hlodavcov, ktoré mu chrapčali pod nohami a cesta do Komnaty bola ešte stále zatarasená kameňmi. Seana sa mu odmotala z tela a preplazila sa na zem. Opatrne sa predierala pomedzi kostičky a smerovala k hore kameňov.

„Cítim za nimi telo otca hadov. Jeho duch v ňom už nie je.“ Zasyčala.

„To je Ssslizolinov bazilisk, zabil som ho v druhom ročníku Chrabromilovým mečom.“ Povedal Harry a čakal na jej reakciu. Seana smutne zasyčala.

„Tento had urobil chybu, keď na teba zaútočil.“ Zasyčala. Harry podišiel bližšie k nej.

„Nevadí ti, že sssom zabil niekoho tvojho druhu?“ opýtal sa jej mierne. Seana sa na neho pozrela.

„A tebe nevadí, že sssom zabila niekoľkých tvojho druhu? Nevieššš o tom, ale ja sssom už zabila. Zavrhneššš ma preto?“ pozrela sa na neho.

„Na jeden život, ktorý príde na sssvet ssspadá jedna sssmrť, inak sssa zničí rovnováha a nassstane temná doba.“ Potichu povedal Harry to, nad čím premýšľal už dlho.

„Múdre ssslová.“„ Zasyčala ticho Seana.

„Čo myssslíššš, žijú ešššte niekde otcovia hadov?“ opýtala sa ho. Harry cítil, že potrebuje uistenie.

„Podľa mňa áno.“ Odpovedal úprimne. Seana sa na neho vďačne pozrela.

„A teraz to tu poďme dať do poriadku.“ Vyhlásil Harry, vytiahol svoj elfský prútik a začal čarovať.

Najskôr odstránil tú horu kameňov, potom kostičky všade na zemi a po stenách porozostavoval fakle. Zapália sa, keď niekto vojde. Mierne okresal steny, aby odstránil vypuklé skaly a hneď to vyzeralo lepšie. Samozrejme, že nezabudol ani odstrániť hnis, ktorý bol všade. Baziliskovu kožu nechal na jednej kope. Cestou späť si ju vezme, použije ju do elixírov alebo ju predá. Dostane za ňu nesmierne peniaze, koža z baziliska je v tejto dobe nedostačujúci tovar.

„No, čo na to povieššš teraz?“ opýtal sa.

„Je to fantassstické!“ pochválila ho Seana, ktorá ho doteraz sledovala. Spolu sa vybrali ďalej. Harry cestou všetko upravoval, podobne ako na začiatku, až sa dostali do siene so Slizolinovou sochou.

Na zemi ležalo mŕtve telo baziliska. Komnata musela mať nejaké konzervačné kúzla, lebo jeho telo sa zachovalo aj po toľkých rokoch celé.

Podišiel k nemu s preskúmal ho. Všetko bolo v dokonalom stave. Harry si vytiahol nejaké skúmavky a naklonil sa bližšie k hadovi. Do dvoch nabral jeho jed a do ďalších nejakú kožu, mäso, kosti a do látky si zabalil aj jeden zub. Jeden mal ešte stále u seba, nechal si ten zub, ktorý mu v druhom ročníku prebodol ruku, ale ten už v sebe nemal nijaký jed.

Keď bol hotový, tak si skúmavky a zub vložil do vrecka na bunde, ktoré si musel, samozrejme zväčšiť a vrátil sa späť pred sochu. Pred rokmi videl hada ako vyliezol z otvoru v jeho ústach. Tie vedú, podľa Harryho odhadu, do labyrintu v ktorom had prebýval.

Ešte niekde tu musia byť dvere, ktoré vedú do Slizolinových súkromných komnát. Z miesta na ktorom stál nič nevidel, a tak sa priblížil bližšie k soche.

Najskôr to skúšal pomocou kúzel. Použil všetky kúzla na vyhľadávanie, ktoré poznal, ale po desiatich minútach neustáleho čarovania to vzdal.

Chodil okolo sochy a prechádzal po nej prstami, či nenatrafí na nejaký vchod, ktorý nezahliadol. Takto prekontroloval celú sochu, pre istotu aj dvakrát, ale na nič neprišiel.

„Niekde tu musí byť tajný vchod, viem to.“ Šomral si popod nos. Keď nepomohlo ohmatávanie, tak začal klepkať po soche, či náhodou nenatrafí na nejaké duté miesto.

„Do čerta! Do čerta! Do čerta!“ kričal frustrovane. Vedel, že tu ten vchod niekde je, ale nedokázal ho nájsť. Povolil pevné múry okolo svojej mágie a nechal ju prúdiť do okolia. Zavrel oči a nechal svoju mágiu, aby našla nejaký otvor v tejto miestnosti. Sústredil sa hlavne na priestor okolo sochy, ale prehľadal aj všetko ostatné.

Zasiahla ho nová vlna frustrácie, ale tú už Harry ovládol. Inštinkt mu našepkával, že tu niekde tie tajné dvere sú, len ich nevedel nájsť. Mimovoľne si začal trieť koreň nosa a nakrčil čelo. Musí premýšľať, hnev mu nijako nepomôže.

Slizolin bol prefíkaný čarodejník, malo mu byť jasné, že by nenechal nikoho, aby jeho tajné dvere tak ľahko objavil. Ale ako?

Buchol sa rukou do čela.

„Samozrejme!“ zvolal.

„Že ma to skôr nenapadlo. Parselčina bude tou správnou voľbou, ešte tak prísť na to, čo povedať.“ Zamrmlal.

Najskôr skúsi klasiku.

„Otvor sssa.“ Zasyčal. Nič sa nestalo, ale ak mal byť Harry úprimný, tak nič ani nečakal. Ako sa volal jeho bazilisk? Našiel to niekde v jednej z jeho kníh. Rani? Áno Rani. Skúsil jej meno. Taktiež nič.

„Čissstá krv.“ Skúšal. Nič.

„Rokfort, Zakladatelia, Ssslizolin, Hadí jazyk...“ skúšal všetko čo ho napadlo, ale nič nepomáhalo.

Naštvane zavrčal, čo sa mu to dnes ani nepodarí? Už je to viac ako hodinu a ešte sa mu nič nepodarilo.

„Upokoj sssa. Pokússs sssa myssslieť ako on.“ Nabádala ho Seana.

„Tebe sssa to povie, ale ako mám podľa teba myssslieť ako on? Veď ani nie sssom Ssslizolinčan.“ Zasyčal na ňu. Už mu dochádzali nápady.

„William, ak je niekto, kto to dokáže, tak sssi to ty.“ Zasyčala na neho povzbudzujúco. Harry s povzdychom zatvoril oči.

Čo by si mohol dať Slizolin ako heslo ku svojim komnatám? Niečo, čo má nadovšetko rád. Jeho hada už skúšal a nebol to on. Ale čo potom?

Okrem Rani mal rád ešte aj ostatných Zakladateľov. Tu urobil chybu. V čase, kedy Slizolin žil ich ešte nevolali Zakladatelia. A ktorý zo Zakladateľov mal k nemu najbližšie? Richard Chrabromil.

„Richard Chrabromil.“ Zasyčal a čakal. Uprene sledoval sochu a čakal na hocijaký záblesk, pohyb alebo zavlnenie mágie, ale nič sa nedialo.

Zaplnilo ho sklamanie. Myslel si, že to už konečne má, ale Chrabromil to nakoniec nebol. Zmätený, unavený, ale hlavne sklamaný sa posadil na zem, kde si zložil hlavu do dlaní. Seana sa priplazila k nemu.

„Nechápem to. Nozaj sssom sssi myssslel, že to bude jeho brat. Veď pre Slizolinčana je rodina všše...“ zasekol sa, keď ním náhle preletela vlna mágie. Zmätene zodvihol hlavu a s pootvorenými ústami sledoval ako sa podlaha pred Slizolinovou sochou pohybuje a niečo odokrýva.

Vstal a opatrne podišiel bližšie. Na mieste, kde sa predtým hýbala podlaha bolo teraz temné schodisko vedúce niekam pod Tajomnú komnatu.

Pomaly, krok po kroku začal schádzať dolu. Uši mal nastražené a mysľou prechádzal cez temné priestory pred ním. Na dlani si nechal rozsvietiť tlmené svetlo, ktoré následne vyslal nad seba.

Pred ním sa rozprestierala dlhá chodba, ktorá ho dovedie nevedno kam.

„Malo ma už ssskôr napadnúť, že to bude práve rodina. Pre Ssslizolinčanov je rodina všššetkým. Ideššš?“ otočil sa na Seanu, ktorá ešte stále nezliezla za ním.

„Nemôžem. Do tejto chodby hady nesssmú.“ Pokrútila hlavou. Harry prikývol.

„Tak ma tu počkaj.“ Prikázal jej. Seana súhlasne zasyčala a skrútila sa nad schodmi do klbka.

„Daj sssi pozor.“ Zasyčala.

„Neboj sssa.“ Zasyčal na oplátku Harry a vybral sa ďalej po chodbe.

Chodba nebola až taká dlhá ako sa na prvý pohľad zdalo a Harry cestou nenarazil na žiadne ďalšie Slizolinove zvieratko. Jeho bazilisk bol našťastie jediný.

Na konci chodby ho čakali pevné dvere s tmavého dreva. Skúsil ich otvoriť. Zamknuté.

O krok ustúpil a použil jednoduché kúzlo na to, aby ich odomkol. Zámka cvakla a Harry sa opäť pokúsil otvoriť dvere. Tentoraz sa poddali a Harrymu sa naskytol pohľad na Slizolinove najobľúbenejšie miesto.

Jeho komnaty boli zariadené naozaj nádherne. Dvere, ktoré otvoril viedli do veľkej obývačky s tromi kreslami a pohodlnou pohovkou. Nechýbal ani veľký kozub, pred ktorým ležala už na pohľad mäkká a huňatá biela kožušina. Harry neodolal a prešiel k nemu, aby sa ho mohol dotknúť. Na dotyk bol ešte príjemnejší ako očakával. Dlhé belostné chlpy sa mu takmer prelievali pomedzi prsty.

Prešiel dverami do ďalšej izby. Spálňa s obrovskou posteľou a skriňou. V ďalších dverách bola nádherná luxusná kúpeľňa s veľkou vaňou. Zostali mu ešte dvoje dvere. Vošiel do jedných z nich a objavil to najdokonalejšie laboratórium. Všetko mal z nejakého materiálu, ktorý sa podobal na nerez aj keď v Slizolinovej dobe ešte nerez neexistoval.

Police v jeho laboratóriu boli plné množstva prísad. Slizolin mal dokonca aj niektoré prísady, ktoré využívali iba elfovia. Našiel medzi nimi perá a slzy z rôznych fénixov, rohy jednorožcov, dračie šupiny a krv, perie hypogrifa, jednoducho tu mal neskutočné množstvo prísad.

Najúžasnejšou prísadou v celom jeho laboratóriu ešte stále zostávala malá skúmavka v pozlátenej krabičke, ktorú mal na stolíku.

Harry takmer stratil rovnováhu, keď ju otvoril.

V malej skúmavke v pozlátenej krabičke, ktorá bola oddelená od ostatných prísad, žiarila krv jednorožca. Na kartičke, ktorá bola vedľa skúmavky bolo úhľadným písmom napísané, Dobrovoľne darovaná krv jednorožca.

Harry opatrne vybral skúmavku z krabičky a jemne ju držal v ruke. V týchto komnatách bol naposledy Slizolin, inak by tu tá krv už nebola.

S dobrovoľne darovanou krvou jednorožca by sa dali dokázať hotové zázraky. Elixír z kvapky tejto striebornej tekutiny by zachránil možno aj stovku ľudí. Čo by dokázala celá takáto skúmavka? Ak je krv jednorožca dobrovoľne darovaná, tak kliatba, ktorá je v ich krvy stráca silu a stáva sa z nej mimoriadne silný liek.

Je to fascinujúce a kruté zároveň. Jednorožce sú podľa mnohých tie najdokonalejšie tvory, sú považované za stelesnenie nevinnosti. A predsa, práve krv jednorožcov obsahuje tú najhoršiu z kliatob. Stačí, aby sa čo i len pery človeka dotkli krvy týchto nevinných stvorení a jeho duša je naveky stratená.

Táto krv by mohla zničiť kliatbu, ktorá väzní duše bytostí, ktoré okúsili prekliatu krv jednorožca.

Harry vedel, že ak by sa sem Tom niekedy dostal, tak by túto krv vzal, aby zničil kliatbu, ktorá ho väzní.

Pohľad mu padol na prívesok položený vedľa krabičky. Boli na ňom vyryté dva hady, ktoré sa spolu v kruhu prepletali. Medzi ich poprepletanými telami ležal stredne veľký smaragdový kameň. Bol to prekrásny medailón. Harry odložil fľaštičku späť do skrinky a zabezpečil ju najlepšie ako vedel. Postará sa o to, aby ju nikto okrem neho neotvoril. Nedovolí, aby tú krv niekto zneužil.

Vzal do ruky náhrdelník z bieleho zlata a prezrel si ho. Na bočnej strane našiel maličké tlačidlo, ktorým sa medailón otváral. Stlačil ho a nechal cenný šperk, aby sa mu roztvoril na dlani.

Z prívesku vypadol malý kúsok pergamenu, zložený na niekoľko častí. Podľa opotrebovania bolo jasné, že niekto tento papierik čítal niekoľkokrát znovu a znovu. Harry ho rozložil, aby sa pozrel, čo je na ňom napísané. Úhľadným písmom, rozdielnym ako bolo to na papieriku pri krvi jednorožca, bol napísaný krátky odkaz.

Drahý Salazar. Som rád, že sa mi podarilo spoznať ťa a že som v tebe našiel takého úžasného súrodenca. Obaja sme urobili mnoho chýb a sme rozdielny ako deň a noc, ale predsa nerozlučný. Naše rodiny sa už po stáročia nenávideli, ale my sme sa rozhodli, že pôjdeme svojou cestou. Naše priateľstvo by som nevymenil za nič na svete a vedz, že pre mňa znamenáš viac ako hocikto iný.

Tvoj brat Rick.

Rick, to musel byť Richard. Teraz už bolo jasné, že Salazar a Richard sa považovali za bratov a boli si blízky. Tento prívesok, ktorý držal Harry v rukách bol Richardov dar pre Salazara.

Na moment ho ovládol smútok z toho, že on a Voldemort nikdy nedokážu to, čo dokázali oni dvaja. Richard a Salazar bojovali proti svojim rodinám, ale Harry a Tom by museli bojovať proti sebe.

U nich dvoch nezáležalo na to, že Harryho rodičia nenávideli Voldemorta, ale na tom, že ich Voldemort zabil. Oni dvaja by mohli zničiť kilometrovú bariéru, ktorá ich oddeľovala iba vtedy, keby si dokázali všetko odpustiť a zabudnúť na všetko, čo bolo predtým.

Museli by zabudnúť na veštbu, podľa ktorej musí jeden z nich zomrieť rukou toho druhého, museli by zabudnúť na to, že Tom zabil jeho rodičov, na vzájomnú nenávisť, museli by sa zmeniť.

Harry by sa nedokázal nečinne pozerať na to, ako jeho brat mučí nevinných. Bojoval by proti nemu, až kým by ho nezničil a veštba by sa naplnila. Jeden z nich by pri tom zahynul rukou toho druhého.

Na ľavej strane medailónu stáli vedľa seba dvaja mladý čarodejníci. Obaja mali dlhé čierne vlasy, boli si podobný, ale predsa by na nich hneď každý neukázal ako na bratov.

Ten na ľavo sa podobal na Harryho. Aj on mal mierne strapaté dlhé čierne vlasy a aj niektoré rysy mali podobné. Keby Harry nemal niektoré rysy po svojej mame a jeho ostatné rysy by neboli pozmenené elfskou krvou, tak by mohol povedať, že vyzerá ako jeho otec.

Bol medzi nimi ešte jeden rozdiel. Kým Harry mal smaragdovozelené oči po matke, tak on mal žiarivo modré oči. Čarodejník sa na fotke veselo usmieval.

Druhý muž na fotke bol o niečo starší, jednu ruku mal prehodené cez rameno mladšieho muža a narozdiel od svojho spoločníka, on sa usmieval len mierne. Aj tak však bolo poznať, že sa prítomnosti druhého muža teší.

On mal dlhé a krotké čierne vlasy a tmavohnedé oči, podobné tým Tomovým. V druhom ročníku videl spomienku Toma Riddla a ich oči sa mu zdali byť podobné.

Avšak, narozdiel od Tomových chladných očí, tieto oči hriali. Aj keď, Harry nadobúdal z jeho pohľadu pocit, že za iných okolností a bez spoločnosti mladšieho priateľa každého chladne prebodávali.

Títo dvaja čarodejníci boli Salazar Slizolin a Richard Chrabromil. Tým si bol Harry stopercentne istý.

Pravá strana medailónu bola ešte stále prázdna. Harry nevedel prečo a ani sa o to nezaujímal. Možnože raz nájde odpoveď aj na to, ale dovtedy to nechá pod rúškom tajomstva ako mnoho iného o Slizolinovi a Chrabromilovi. Napríklad to, prečo vlastne Slizolin odišiel z Rokfortu, keď tu mal svoj domov a prečo tu nechal svojho brata, keď bolo jasné, že ho miloval?

Lístok opäť zložil a vložil ho do medailónu, ktorý následne zaklapol a prevesil si ho okolo krku. Skryl ho za svoje tričko. Zachcel sa, keď sa chladný kov dotkol jeho pokožky.

Ešte raz sa obzrel okolo seba a zneviditeľnil skrinku. Je síce veľmi dobre chránená, ale ktovie, kto sa sem môže ešte dostať. A ako sa hovorí, čo oči nevidia, srdce nebolí.

Vyšiel z týchto dverí a zamieril k posledným. Tam našiel to, čo sem prišiel hľadať. Za dverami z tmavého dreva sa rozprestierala obrovská knižnica, väčšia než všetky Slizolinove izby dokopy, plná tisícok kníh.

Harry sa pri pohľade na túto knižnicu cítil ako v raji. Pobavene sa zasmial, keď mu došlo, že sa už správa ako Hermiona. Tá by si tu teda prišla na svoje.

Začal sa prechádzať medzi policami a čítal mená, vyryté na chrbtoch kníh. Každá polica bola zameraná na niečo iné, zatiaľ tam našiel knihy o elixíroch, herbológii, mágii mysle, transfigurácii, čiernej a bielej mágii, obrane, živelnej mágii, dejinách a dokonca aj o boji.

Pomalým krokom smeroval k tmavému rohu v knižnici, jedinému tmavému rohu v knižnici. Harry cítil z tých miest temnotu. Nie čiernu mágiu, ale skutočnú temnotu, temnota okolo nich musela spôsobovať tmu. Tie knihy ho desili a priťahovali zároveň. A to ho na nich desilo ešte viac, tá silná príťažlivosť.

Čo za knihy si to sem Salazar dal? Podišiel ešte o pár krokov bližšie a nechal sa pohltiť temnotou okolo neho.

Zalapal po dychu, keď sa okolo neho rozliala temnota, zachytila sa na jeho oblečení, zadrela do neho svoje pazúry a nechcela ho pustiť. Naplnila jeho pľúca namiesto kyslíku a nedovoľovala mu dýchať. Poddaj sa, bude ti lepšie. Skôr zacítil ako začul tichučké zašepkanie. Pomôžem ti zbaviť sa problémov, už nebudeš na nič sám. Šepotal jemný hlások a omamoval Harryho zmysly. Jemne sa ovíjal okolo bariéry, ktorá chránila jeho myseľ a okolo jeho bariér ochraňujúcich jeho jadro. Jeho mágia sa nahnevane zachcela, čo ho prebralo.

V panike uskočil dozadu, aby unikol pazúrom temnoty. Narazil do police a strčil z nej niekoľko kníh, ktoré s tupým buchnutím dopadli na zem. Harry zhlboka dýchal a ignoroval knihy, ktoré strčil.

Pozrel sa do kúzla z ktorého práve vyskočil. Temnota v ňom, akoby sa mu vysmievala, že sa jej nedokáže ubrániť, že pred ňou utiekol.

Potriasol hlavou v snahe zbaviť sa podobných myšlienok. Upevnil bariéry okolo jeho mysle a snažil sa jasne premýšľať. Tým, že utiekol sa temnoty úplne nezbavil. Jej zbytky ostávali ešte stále usadené v jeho mysli a snažili sa ho ovládnuť. To preto sa mu zdalo, že sa mu tiene v kúte vysmievali, že sa cítil ako slaboch.

Salazar musel mať nejaký spôsob na to, ako sa brániť pred touto temnotou. Harry čítal jeho knihy a podľa nich vedel, že on nebol ovládaný temnotou. Zistil by, keby sa tak stalo. Temnota dokáže čarodejníka zmeniť natoľko, že sa už nedá zistiť aký bol predtým.

Zhlboka sa nadýchol a mierne uvoľnil bariéry, ktoré bránili jeho mágii, aby unikala. Okolo neho sa jemne zavlnil vietor prevoňaný vôňou trávy, o ktorej nemal Harry ani poňatia odkiaľ sa vzala, ale upokojovala ho. Jeho myseľ sa konečne upokojila prestalo mu v nej hučať. Ani si neuvedomoval, že má v hlave taký ruch, kým sa neupokojil.

Takto obrnený sa opäť vrátil do temného rohu miestnosti. Temnota sa okolo neho ovíjala, tak ako predtým, ale nedostala sa až k nemu. Po tomto zistení sa spokojne usmial, už nad ním nemá takú moc.

Siahol do police a vytiahol odtiaľ jednu z kníh. Názov bol napísaný v jazyku, ktorému nerozumel. Otvoril knihu na prvej strane a začal si prezerať neznáme písmená v knihe pred ním.

To písmo už niekde videl, len si nevedel spomenúť kde. Prelistoval ďalšie strany v knihe a to písmo, ktoré videl si starostlivo uložil do pamäti. Prelistoval ešte nejaké knihy, ale všetky boli rovnaké. Ani jednej nerozumel. Knihu opatrne zatvoril a vložil ju späť do police.

Vystúpil z okruhu temnoty a úľavne si povzdychol, keď sa konečne stratil tlak, ktorý tlačil na jeho mágiu. Zohol sa k zemi a zodvihol knihy, ktoré strčil na zem. Poukladal ich do políc a oprel sa o policu za ním, otočený smerom k temnote v rohu. Chvíľu ju uprene sledoval a snažil sa prísť na to, prečo si tu Salazar zriadil takúto temnú knižnicu a čo za jazyk je v tých knihách.

Unavene si povzdychol a odrazil sa od police. Ešte raz si prezrel knihy, ktoré boli v Slizolinovej knižnici a niektoré z nich si vybral. Vzal si hneď niekoľko kníh z každého odboru, okrem kníh v temnom rohu knižnice. Zmenšil ich a uložil si ich k prísadám do vrecka.

Svoju mágiu ešte stále neuzavrel, nechal ju, aby ho chránila. Salazar mal určite nejaké ochrany, ktoré zabraňovali odneseniu jeho kníh. Zacítil zvláštny nátlak na jeho mágiu. Zatvoril oči a nechal svoju myseľ, aby našla zdroj toho tlaku.

Napojil sa na vzduch v okolí, zladil svoju myseľ z vetrom a nechal ho, aby mu odhalil tajomstvá hradu. Toto mu ešte nešlo úplne dokonale, ale vedel sa dostať na miesta, ktoré poznal. Ešte stále mal nejaké obmedzenia. Napríklad, svoju myseľ dokázal rozdeliť na dve časti iba vtedy, keď bolo sledované miesto niekde blízko pri ňom. Napríklad, keď chce vedieť, čo sa deje za stenou.

Ak je to miesto vzdialené, tak ho dokáže sledovať len obmedzenú dobu v závislosti od diaľky, vtedy sa nedokáže sústrediť na to, čo sa deje okolo neho.

Mysľou prechádzal cez chodbu, vedúcu do Salazarových komnát. Prešiel okolo Seany, ktorá ležala skrútená pri schodoch, cez sálu v komnate, cez dlhú kamennú chodbu, hore potrubím a cez kohútil von.

Tam našiel zdroj tlaku. To ho Komnata varovala, že niekto našiel vchod.

Okolo umývadiel stáli učitelia a vytvárali tak kruh. Jediný, kto chýbal bola Umbridgeová. Toto očividne nebolo učiteľské zasadnutie.

„Som si istý, že je tu. Musí to byť on. Stretol som už mnoho čarodejníkov, ktorý ovládali oklumenciu, ale ani jeden ju neovládal tak majstrovsky ako tento William Blake.“ Jeho meno povedal Snape so silnou iróniou. Čo má toto znamenať? Nechápal Harry.

„Ale, Severus, si si istý tým, že je to on? Veď ešte nepovstal.“ Namietala McGonagallová.

„V čase, kde má Voldemort povstať sa tu len tak zjaví neznámy mladík o ktorom nič nevieme a nikto ho nepozná. Nezdá sa vám to divné?“ opýtal sa ich Snape. McGonagallová sa zatvárila nerozhodne.

„Podľa mňa to nie je pravda.“ Nesúhlasila Vectorová. Snape sa na ňu pozrel, akoby bola hlúpa. Vectorová sklopila pohľad k podlahe.

„Je to čudné, ale On? Nie, podľa mňa má Septina pravdu.“ McGonagallová sa pridala na Vectorovej stranu. Vectorová zodvihla hlavu a vďačne sa pozrela na McGonagallovú. Harry pocítil mierny nátlak a scéna pred ním sa mu začala vzďaľovať.

Harry sa príliš rýchlo vrátil späť do svojho tela. Jeho myseľ sa vrátila tak rýchlo, že stratil rovnováhu a spadol na zem.

Z nadávaním sa zodvihol zo zeme. Takto to dopadlo vždy, keď sa snažil zájsť ďalej ako na sto metrov. Vždy sa vrátil tak prudko, že stratil rovnováhu.

Rozhovor, ktorý začul ho zmiatol. Hľadali jeho, to bolo jasné, ale nevedel prečo. Jediné, čo teraz vedel bolo to, že musí odísť. A to iným východom, nie cez umývadlo.

V predsieni videl krb, do ktorého by sa bez problémov zmestil. Musí už len zistiť, či by sa ním dalo premiestňovať a musí sa postarať o Seanu.

Zatvoril oči a napojil sa na jej myseľ.

„Ssseana, musssím odísssť krbom. Ty tu budeššš musssieť zatiaľ ossstať. Neboj sssa, prídem po teba, vysssvetlím ti to potom.“ Poslal jej správu v mysli.

„Čo sa ssstalo?“ nechápala. Harry cítil ako spozornela.

„Vysssvetlím ti to potom.“ Zopakoval.

„Nemusssíššš sssa ponáhľať. Ja tu mám všššetko, čo potrebujem, ale dávaj sssi pozor.“ Uistila ho.

Vrátil sa späť do svojho tela. Tentoraz omnoho jemnejšie a jeho hlava ani telo neutrpeli nijakú ujmu.

Vyšiel z knižnice a prešiel ku krbu. Hop-Šup prášok tam nikde nevidel, ale on ho vlastne ani nepotreboval. Ovláda oheň a čo vytvorí Hop-Šup prášok, keď ho hodíte do krbu? No predsa oheň.

Teraz musí ešte nájsť nejakú miestnosť, ktorá bude prázdna a kam sa môže premiestniť.

Riaditeľňa je vylúčená a profesorské komnaty taktiež. Určite ich majú chránené a Harry na seba zbytočne pritiahne nechcenú pozornosť.

Zostávajú už iba krby vo fakultách.

Zatvoril oči a napojil sa na Chrabromilskú fakultu. Ohrial sa tam iba krátko, ale aj to mu stačilo na to, aby vedel, že sa tam môže premiestniť. V klubovni nebolo ani živej duše. Nečudo, veď sú už tri hodiny.

Jeho myseľ sa vrátila späť a vybrala si u Harryho svoju daň za to, že sa zaujímal do vecí, ktoré mali byť pred ním utajené.

Pozviechal sa zo zeme a vkročil do krbu. Bude si musieť dať nejaké elixíry, po dvoch kolách napájania sa na okolie ho bolelo celé telo.

Nechal okolo seba vzplanúť silný oheň a spolu s ním sa premiestnil do Chrabromilskej klubovne.

Tam sa poobzeral okolo seba a chcel vystúpiť z krbu, keď sa s ním náhle zatočila izba. Niečo bolo zle.

Zachytil sa o stenu krbu a predklonil sa. Počkal, kým sa jeho svet prestane bláznivo motať. Náhle sa cítil slabý a nevládny. Naozaj bolo niečo zle.

Pozbieral zvyšky energie a narovnal sa. Teraz nie je čas na to, aby sa zrútil. Najskôr musí zistiť, prečo stoja všetci učitelia okolo vchodu do Tajomnej komnaty a musí dostať Seanu von.

Pevným krokom sa vybral preč z klubovne. Heslo vedel, takže s prechodom okolo Tučnej panej nemal problém. Smeroval k nefunkčným dievčenským záchodom, aby sa dozvedel, čo sa deje a aký majú s ním problém. Zdalo sa, akoby ho považovali za Smrťožrúta.

Po ceste pevne uzavrel svoju mágiu. Mal s tým značné problémy, čo sa mu vôbec nepáčilo. Zodvihol pred seba ruku a nechal si na nej zažiariť mierny oheň.

To stálo viac energie ako bolo zdravé. Zamotala sa mu hlava a musel sa oprieť o stenu, aby sa nezrútil.

Potriasol hlavou, aby sa zbavil únavy, ktorá sa šírila jeho telom, ale veľmi mu to nepomohlo. Pohľad sa mu začal rozmazávať a mal problém s usporiadavaním myšlienok vo svojej hlave. Odtlačil sa od steny a čo najistejším a najpevnejším krokom pokračoval v ceste. Uvedomoval si, že jeho krok nie je ani zďaleka taký prirodzený ako by si želal, ale na viac sa jednoducho nezmohol.

Pred dverami na záchody zastal a na moment sa oprel o stenu. Otvoril dvere a vkĺzol do vnútra. Všetky pohľady sa otočili na neho, Harry sa oprel o stenu a čelil im. Snažil sa o uvoľnený a trochu nadradený štýl a podľa Snapeovho mračenia sa mu to aj podarilo. Jeho pohľad zaletel k madam Pomfreyovej, ktorá tiež nechýbala. Tá sa bude hodiť. Prebleslo mu hlavou.

„Potrebovali ste ma?“ opýtal sa ticho.

„Mysleli sme...totiž, mali ste byť...“ koktala McGonagallová. Harry sa na ňu pozrel s nadvihnutým obočím. McGonagallová kokce? Nepamätal sa na to, že by ju už počul koktať, ale ktovie? Jeho myseľ bola až príliš zamlžená na to, aby to vedel naisto.

„Kto ste?“ opýtal sa ho chladne Snape. Ten ide aspoň rovno k veci.

„Som, kto som.“ Odpovedal Harry a pobavene sledoval jeho nahnevaný výraz.

„Si Smrťožrút?“ Snape mu začal tykať.

„Držiteľom Temného znamenia ste tu vy.“ Kývol rukou k Snapeovej ľavej ruke.

„Pán Blake!“ zvolala McGonagallová. Harry sa na ňu pokojne pozrel. Mierne prižmúril oči, lebo ju videl rozmazane.

„Áno?“ opýtal sa mierne zmätený. Prečo na neho kričí? A o čom sa vlastne rozprávajú.

Sklonil hlavu a mračil sa na zem, akoby ona mohla za to, že nedokáže jasne premýšľať.

„Pán Blake?“ opýtala sa ho opatrne madam Pomfreyová. Harry zodvihol zrak a snažil sa na ňu zaostriť. Veľmi mu to nešlo.

„Áno?“ opýtal sa jej.

„Je vám dobre?“ opýtala sa ho. Harry naklonil hlavu na stranu a pozoroval rozmazanú šmuhu pred ním.

„Výborne.“ Venoval jej mdlý úsmev. Prečo sa učiteľka herbológie zaujíma o to, či sa cíti dobre? Prebleslo mu hlavou.

Zacítil ako sa niečo v jeho hlave zrútilo a odrazu sa cítil príliš odhalený. Divné. Napadlo ho, ale hneď zabudol na to, čo sa mu zdalo divné. Spomenul si na chvíľu, keď sedel v noci v lese a snažil sa nezaspať.

„Pán Blake?“ začul Snapeov starostlivý hlas. Otočil sa za zvukom jeho hlasu. Jediné, čo však videl bola čierna šmuha.

Toto nie je dobré. Musím sa spamätať. Prikázal si. Pomaly si začal uvedomovať hmlu, ktorá sa rozhostila v jeho mysli a aj to, že jeho bariéry padli. Čo všetko si už stihol prečítať? Opýtal sa sám seba v duchu odovzdane.

„Nič dôležité.“ Odpovedal mu Snape na nevyslovenú otázku. Spomenul si, ako sa toto isté spýtal Alarica. Ten mu odpovedal takmer rovnako.

„Nič dôležité, iba by som mohol napísať tvoj detailný životopis.“ Povedal mu vtedy sucho.

Mal by opäť získať stratenú rovnováhu, Teo ani Alaric by teda neboli potešený vývojom situácie.

Alebo by ma niekto mohol niečím ovaliť. Aspoň by som už nič nevytáral. Doplnil sa v mysli. Za sedemnásť rokov mu mozog neodišiel ani raz, prečo to neskúsiť teraz?

Tá hmla má aspoň jednu výhodu. Pomyslel si Harry. Snape môže vidieť jedine tak zahmlené obrazy.

Hmla sa opäť začala zmocňovať jeho mysle a Harry sa jej nebránil. Prinášala mu úľavu a po tej Harry túžil. Ani nevedel prečo, ale jeho myseľ sa zamerala na jeho lekcie z elixérov. Predstavil si ako pripravoval ten najzložitejší elixír, ktorý kedy varil. Krok po kroku. Každú jednu ingredienciu, každé zamiešanie, jednoducho všetko.

Naozaj nevedel, prečo sa utiahol práve k elixírom, ale keď premýšľal nad nimi, tak sa nedokázal sústrediť na nič iné a jeho myseľ sa pomaly vyčisťovala.

„Poppy, myslím, že by si sa mala na neho pozrieť.“ Počul povedať Snapea. Jeho hlas ho vyrušil z premýšľania o elixíre asi niekde v polovici prípravy a pretrhol niť jeho myšlienok. Prečo by sa na neho mala pozrieť učiteľka herbológie? Napadlo Harryho znovu. S touto myšlienkou Harryho myseľ zaliala tma a posledné, čo si uvedomoval bolo, že padá k zemi.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Zobudil sa v nemocničnom krídle. Prvé, čo zaregistroval bola prítomnosť niekoľkých ľudí, stojacich vedľa jeho postele. Otočil hlavu a pozrel sa na nich. Bola to Pomfreyová, McGonagallová a Snape.

„Profesori, madam.“ Pozdravil sa chrapľavo. Odkašľal si a mierne sa na nich usmial.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa. Madam Pomfreyová sa k nemu naklonila a položila mu ruku na čelo. Spokojne prikývla.

„Dnes v noci ste odpadli od vyčerpania.“ Informovala ho.

„To bolo asi o koľkej?“ opýtal sa.

„O štvrtej.“ Odpovedala namiesto nej McGonagallová. Harry si povzdychol. Takže má hodinové okno.

„Asi netušíte, čo som robil od tretej, hm?“ opýtal sa jej. Na jeho prekvapenie mu odpovedala.

„Prišli ste za nami na nefunkčné dievčenské toalety a my sme vás obvinili, že ste Smrťožrút. Vy ste zas povedali, že jediný, kto nosí Smrťožrútske znamenie je profesor Snape.“ Povedala.

Harry potichu zakňučal.

„To je všetko?“ opýtal sa. Tentoraz mu odpovedal Snape.

„Vaše bariéry padli a vy ste mi odhalili niektoré vaše spomienky. Veľa som z toho nemal, keďže vaša myseľ bola zahmlená.“ Snape rozprával bez akýchkoľvek emócii. Harry prikývol. Využije svoje znalosti z okulumencie a legillimencie, aby dostal svoju spomienku späť.

„Ospravedlňte ma, pán Blake, ale musím si ísť pripraviť nejaké veci do školy. O päť dní začíname a ja ešte nie som poriadne pripravená.“ Ospravedlnila sa McGonagallová. Mierne sa na Harryho usmiala svojim vzácnym úsmevom a vybrala sa preč.

Madam Pomfreyová sa postavila pred jeho posteľ a vyslala na neho sériu testov.

„Vyzerá to tak, že ste v poriadku. Nechám si vás tu ešte pár dní, nech vás ani nenapadne opustiť posteľ.“ Pohrozila mu. Harry sa na ňu usmial, ale nič jej neprisľúbil.

Aj madam Pomfreyová odišla, ale Snape na Harryho prekvapenie ostal.

„Potrebujete niečo?“ opýtal sa ho. Snape sa na neho bez slova hľadel, a tak sa Harry rozhodol ignorovať jeho prítomnosť a zatvoril oči.

„Včera ste mysleli na nejaký elixír. Predstavovali ste si jeho zloženie a to vám pomáhalo zbaviť sa tej hmly vo vašej hlave.“ Povedal mu Snape. Harry sa na neho zmätene pozrel. Nevedel o tom, že by premýšľal nad nejakým elixírom.

„Prepáčte, profesor, ale ja mám okno.“ Ospravedlnil sa Harry. Snape chápavo prikývol. S muklovskými frázami mal očividne nejaké skúsenosti.

Začal mu vymenovávať prísady, ktoré boli v elixíre. Harry ho po prvých piatich bodoch zastavil a vymenoval mu ich až do konca.

„Ako dar som dostal knihu o elixíroch, tento elixír bol v tejto knihe.“ Povedal mu Harry.

„Smiem sa vás opýtať, čo za knihu to bolo?“ opýtal sa ho Snape. Harry sa pousmial.

„Zabudnuté zázraky. Táto kniha je jediná svojho druhu a nie je možné skopírovať ju.“ Informoval ho.

„Ale rád vám ju požičiam.“ Dodal. Na Snapeovej tvári sa objavilo niečo, čo si myslel, že nikdy neuvidí, úsmev. Síce iní mierny, takmer nepoznateľný, ale aj tak tam bol.

„Od akého autora?“ zaujímal sa. Harry na moment zaváhal. Položil hlavu späť na vankúš a zatvoril oči.

„Salazar Slizolin.“ Povedal nakoniec. Na Snapeovej strane zavládlo ticho.

„Vy nepohŕdate knihami, ktoré napísal Salazar Slizolin?“ začul po chvíli Snapeovu otázku.

Harry sa pobavene zasmial.

„Salazar Slizolin je najúžasnejší autor kníh o elixíroch akého poznám. Bol by som hlupák, keby som pohŕdal jeho múdrosťou.“ Odpovedal pobavene na jeho otázku.

„Nie je veľa ľudí, ktorý by si vážili zakladateľa Slizolinskej fakulty a ani jeho študentov.“ Ticho priznal Snape. Harry bol prekvapený tým, že si Snape práve pred ním vylieva svoju dušu.

„Slizolin je hodný obdivu.“ Rovnako potichu povedal Harry a opäť zatvoril oči.

„Tak to potom pohŕdate Chrabromilčanmi.“ Skonštatoval Snape. Harry sa usmial.

„Chrabromilčania aj Slizolinčania sú o mňa na rovnako vysokej priečke. Nezáleží na to, kto je z akej fakulty, činy rozhodujú za všetko.“ Opravil ho a obrátil sa na neho. Snape mu venoval čudný pohľad.

„Ak by ste boli taký láskavý a požičali mi tú knihu, tak ma nájdete buď v kancelárii alebo v mojich komnatách. Ste tam vítaný.“ Povedal mu Snape a odplachtil preč, tak ako to vedel len on.

Harry si povzdychol a posadil sa na posteli. Dúfajme, že to bude platiť aj potom, čo sa vráti späť na Rokfort. Teraz je rozhodnutý dodržať to, čo plánoval a ísť trénovať.

Ale najskôr sa musí vykradnúť z ošetrovne, vyzdvihnúť Seanu a prezliecť sa.

Zložil nohy z postele a postavil sa. Mávol rukou a vyčaroval si na seba dlhý plášť, toto nemocničné oblečenie bolo otrasné.

Potichučky sa vykradol z nemocničného krídla a nasmeroval si to rovno k vchodu do Tajomnej komnaty. Otvoril vchod a pustil Seanu.

Spolu s ňou sa vybral do svojich komnát, kde si vytiahol svoju brašnu, do ktorej si vložil nejaké oblečenie. Pribalil si zo sebou ešte aj nejaké knihy. Skontroloval, či má všetky zbrane. Mal pri sebe všetky tri dýky a aj oba prútiky.

Obliekol si čierne úzke nohavice v ktorých sa mu dobre pohybovalo a čierny rolák. Na pás si pripevnil opasok s dvomi mečmi a hviezdicami. Zobral si svoj luk, ktorý si zmenšil a pripevnil si ho aj so zmenšeným tulcom a šípmi na náhrdelník k zmenšenému meču.

Jemne prešiel prstami po medailóne, ktorý nosil na krku. Bol magicky chránený, takže ho nikto nemohol bez jeho súhlasu otvoriť.

Jeho poslednou zastávkou bola kuchyňa, kde si od domácich škriatkov vypýtal nejaké jedlo. Oni mu ho s nesmiernou radosťou priniesli toľko, že by ho nezjedol za mesiac, nie to ešte za päť dní.

Väčšinu jedla im tam nechal, do tašky si pribalil len toľko, aby prežil. Na naliehanie škriatkov si zobral na cestu kúsok vynikajúceho koláča a s poďakovaním sa ich opustil.

Prešiel cez vstupné dvere na hrad, poobzeral sa okolo seba a keď si bol istý, že ho nikto nevidí, rozbehol sa. Využíval tiene, aby ho nikto neuvidel.

Teo a ostatný elfovia ho učili aj toto a Harrymu netrvalo dlho, kým si túto techniku osvojil. Zamieril rovno do Zakázaného lesa, to bude najlepšie miesto na cvičenie.

Seanu nechal v hrade, zbytočne by ho rozptyľovala. Okrem toho, vždy cvičil najradšej sám. Do lesa s ním nechodil ani Teo.

Nespomalil ani vtedy, keď bol bezpečne ukrytý v tieňoch lesa. Preplietal sa pomedzi stromy a kry, preskakoval spadnuté konáre a neprestával bežať. Zastal až vtedy, keď bol niekoľko kilometrov od Rokfortu.

Po celý čas ho sledoval celý zástup zvierat. Všetci boli zvedavý, kto je, ale nikto sa neodvážil priblížiť k nemu. Harry to cítil, ovládal prírodu a zem, to nezahŕňalo len to, že dokázal kvetom prikázať aby rástli alebo, že by mohol spôsobiť zemetrasenie. Najlepšie na tom bolo to, že na neho zvieratá neútočili, dokonca ho aj pustili na svoje územie. Niektoré ho aj poslúchali, ale to boli zvyčajne iba tvory na tých nižších priečkach potravinového reťazca. Tie ostatné musel dlhú dobu presviedčať, aby urobili to, čo od nich chce.

Vybral sa na prvú čistinu, na ktorú narazil. Po okrajoch cez ňu pretekal potôčik, ktorého zurčanie bolo počuť na veľkú diaľku.

Tam si Harry položil na zem veci a vytiahol si meče. Postavil sa do bojovej pozície a začal bojovať proti neexistujúcim súperom.

Po hodine zasunul jeden z mečov za opasok a pokračoval v nácviku boja s jedným mečom. Otestoval sa aj v hádzaní hviezdic a vo vrhaní dýk. Samozrejme, nezabudol ani na streľbu s luku. Na tej si dal najviac záležať, lebo s lukom už nestrieľal dlho.

Navečeral sa, keď padol úsvit a vytiahol si knihu. Pod žiarou striebristého mesačného svetla čítal ako pod tou najlepšou lampou. Čítal až do rána, potom sa najedol a opäť sa pustil do trénovania.

Takto plynuli všetky dni, ktoré strávil v lese. Po piatich dňoch sa cítil aj napriek tomu, že celé dni poriadne nespal a drel, konečne dobre a živo.

Večer, posledný deň jeho pobytu v Zakázanom lese, si obliekol čierne nohavice a tmavomodrú košeľu, ktoré si priniesol na prezlečenie.

Prehodil cez seba plášť, v ktorom prišiel a na páse si dokonca nechal aj svoj opasok zo zbraňami. Kvôli plášťu ho aj tak nikto neuvidí.

Pomalým krokom sa vybral späť na hrad. Od tohto dňa, keď príde na uvítaciu hostinu sa stane právoplatným Rokfortským učiteľom a bude učiť študentov na najprestížnejšej škole na svete. Toto patrilo k tým veciam v jeho živote, na ktoré sa tešil.