Harry zastal pred dverami do Veľkej siene. Meškal a z vnútra sa už ozýval hovor tisícky študentov, ktorý sa vrátili z prázdnin.
Nuž čo, bude mať akčnejší príchod ako predpokladal, ale po tých rokoch, keď na neho všetci čumeli to zvládne.
Bariéry okolo mysle mal len také silné, aby mu nikto nemohol bez jeho vedomia vstúpiť do hlavy. Nepociťoval potrebu nechať si okolo hlavy vystavané pevné bariéry, ktoré nič neprepúšťali. Takto sa dokázal ľahšie sústrediť na dianie okolo seba. Hlavne, keď chcel vedieť, čo sa deje za jeho chrbtom.
Malo to len jednu nevýhodu, čarodejníci, ktorý sú nadaný na legillimenciu, vôbec to nemusia byť majstri, môžu bez väčších problémov zachytávať jeho silnejšie emócie. Ale, ak mal byť úprimný, tak by z toho veľa nevyťažili, Harry býval väčšinu času pokojný a len málo vecí ho dokázalo rozhádzať.
Jemne mávol rukou a dvere Veľkej siene sa na jeho povel začali otvárať. Všetky pohľady sa hneď stočili na neho, aby zistili, kto ruší študentov pri obede.
Harry pocítil deja vú, asi takto to vypadalo, keď prišiel na školu Moody. Alebo, presnejšie, prezlečený Smrťožrút Bartemius Crouch.
Väčšina dievčat pri pohľade na Harryho zavzdychala. Naopak, mužská časť miestnosti si ho neveľmi príjemne premeriavala, spolu s dievčatami, ktoré sa na neho na prvý pohľad nezamilovali. Zas ďalší ministerstvom nasadený pako, ktorý nás nič nenaučí. Počul som otca, ako hovorí, že ho sem poslal Fudge.... Tento nás má učiť ako sa brániť? Veď je taký starý ako ja... Toto už naozaj prehnali.... Óch, ten je zlatý. Dúfam, že sa mi podarí odchytiť si ho v nejakej tmavej uličke, určite sa mi podarí zviesť ho.... Tento bude môj!...
Tohto si musíme podať. Ministerstvo potrebuje lekciu a ako ich strápniť lepšie, než poraziť v súboji profesora, ktorého nasadili?...
Takéto a podobné myšlienky sa ozývali v hlavách študentov v Sieni. Harry sa zameral na študenta, ktorého myšlienku zachytil ako poslednú. Jeho oči zamierili k Slizolinskému stolu a našli plavovlasú hlavu a šedé oči, ktoré si ho nepriateľsky premeriavali. Odkedy má Draco Malfoy nejaký problém s ministerstvom? Jeho otec ho má predsa pod palcom.
A okrem toho, mladý Malfoy sa vždy riadil tým, čo povedal jeho otec. A Lucius Malfoy bol Harrym na ministerstve nesmierne zaujatý, nechcel ho nechať na pokoji.
Aspoň sa zabaví, ak ho Draco Malfoy napadne. Boli síce rovnako starý, ale Harry by ho dokázal poraziť aj za svojich študentských čias, nie to ešte teraz.
Vrhol na neho uprený pohľad, ktorý síce trval len moment, ale povedal mladému Slizolinčanovi, že presne vie, na čo myslí. Draco pochopil.
K učiteľskému stolu došiel pokojným krokom. Jeho pohľad sa stretol s upreným pohľadom Severusa Snapea, kým sa Harryho pohľad nezameral na ostatných učiteľov.
„Pán Blake, zmeškali ste triedenie prvákov, rovnako ako môj príhovor. Dúfam, že pre to máte dobré vysvetlenie.“ Oslovila ho Umbridgeová svojím piskľavým hlasom. Harry si opäť vystaval okolo mysle pevné hradby.
„Ospravedlňujem sa za moje meškanie, neuvedomil som si, že bude moja cesta trvať tak dlho. Mená nových študentov si zistím spolu s menami starších študentov. Váš príhovor mu môže niekto zreferovať, určite sa nájde nejaký profesor alebo starší študent, ktorý mi to stručne zopakuje.“ Odpovedal jej, vedomí si toho, že všetci vo Veľkej sieni detailne počujú každé jeho slovo.
„Mňa by zaujímalo, kde ste boli. Ako váš zamestnávateľ mám právo vedieť, kde sa nachádzate.“ Vyzvedala. Harry sa na ňu usmial falošným príjemným úsmevom.
„Ale, samozrejme. Meškám asi pätnásť minút a môžem vás uistiť, že počas tých pätnástich minút som bol prítomný na pozemkoch školy. To, čo som robil počas zvyšného času mojej neprítomnosti vás nemusí zaujímať, keďže to nijako neohrozuje moje hodiny.“ Harry vedel, že týmito slovami si získava na svoju stranu Slizolinčanov, ale vzďaľuje sa od Chrabromilčanov.
Umbridgeová mu venovala nepríjemný pohľad, ale obaja vedeli, že nemôže nič urobiť. Postavila sa na stoličke a obrátila pozornosť na študentov.
„Predstavujem vám vášho nového učiteľa obrany proti čiernej mágii.“ Prehovorila k Veľkej sieni. Veľkou sieňou sa niesol potlesk, ktorý pochádzal hlavne od jeho nových obdivovateliek.
Harry sa išiel posadiť na svoje miesto, medzi Snapa a McGonagallovú.
Nepamätal sa, že by niekedy predtým sedel učiteľ obrany vedľa učiteľa elixírov.
„Dobrý deň, profesor, profesorka.“ Pozdravil sa slušne. Snape ako odpoveď kývol hlavou.
„Dobrý večer, pán Blake.“ Odpovedala McGonagallová. Harry sa na ňu usmial.
„Pre mňa je ešte deň, profesorka.“ Reagoval na jej poznámku.
„Tak, to by ste si mali čím skôr navyknúť na nový systém. Čaká vás skoré vstávanie, pán Blake.“ Upozornila ho McGonagallová. Harry sa opäť pousmial.
„Ja som zvyknutý vstávať skoro.“ Odpovedal.
„Profesor Snape, ak máte ešte stále záujem o tú knihu, tak by som vám ju večer priniesol.“ Otočil sa na Snapea.
„Samozrejme, že mám záujem, budem rád, ak mi ju požičiate.“ Súhlasil Snape.
„Tak ma očakávajte asi pol hodinu po ukončení večery.“ Povedal mu. Zájde za Seanou, odloží si veci, zoberie knihu a pôjde za Snapeom.
Na stoloch sa začalo objavovať jedlo. Najskôr prišli polievky. Harry siahol po krémovej polievke po jeho pravici, ktoré vyzerala naozaj dobre a nabral si. Zo zvyku si pomyslel jednoduché kúzlo, ktoré ho naučil Alaric, ktorým skontroloval, či nemá v jedle jed.
Kúzlo nič nezistilo, a tak sa Harry spokojne pustil do jedenia. Polievka chutila skutočne úžasne, domáci škriatkovia sa vždy vyznamenajú na takýchto hostinách.
Pohľad mu mimovoľne zablúdil ku Chrabromilskému stolu, na miesto, kde predtým sedával s Ronom a Hermionou. Jeho dvaja starý priatelia sedeli pri sebe a vedľa nich Ginny.
Mladá červenovláska držala za ruku ďalšieho Harryho bývalého spolužiaka, Deana Thomasa. Tá sa teda činila.
Harry pozorne sledoval ich tváre a snažil sa prísť na to, ako sa asi cítia. Nevyzerali byť až taký zničený, čo čakať po roku, ale na ich tvárach bolo ešte stále badať zbytky bolesti.
Oni dvaja sa cez to preniesli. Remus zvládol ťažko Harryho smrť, no podarilo sa mu to. Ale čo Sirius? Po celý ten čas o ňom nepočul nič. Ani len malý náznak toho ako sa cíti. Harry bol svojím spôsobom jeho pilierom, ktorý mu nedovoľoval zošalieť ani odísť za Jamesom. Čo sa s ním stalo teraz, keď tu Harry nie je? Ako to zvláda? Chýba mu? To je hlúpa otázka. Jasné, že mu jeho krstný syn chýba. Harry to vedel podľa toho ako sa na neho zvykol Sirius pozerať, na to ako sa k nemu správal, na tóne reči, aký používal, keď s ním hovoril... Toto všetko Harrymu ukazovalo, že ho mal rád. Nie, to nie je ono, Sirius ho nemal rád, on ho miloval. A Harry miloval jeho.
Snape sa na neho pozrel. Harry cítil ako sa jeho čierne oči do neho zabodávajú. Otočil hlavu jeho smerom a stretol sa s jeho pohľadom. Po smútku, ktorý cítil predtým nebolo ani stopy, jeho pohľad zostal ľahostajný a nezaujatý, možno aj trochu prázdny.
Odvrátil od neho pohľad a zameral sa na Slizolinský stôl. Pohľad mu padol, dnes už po druhý raz, na Malfoyovu svetloplavú hlavu. Sedel tam, medzi svojimi spolužiakmi a rozprával sa s nimi. Tvár mal zaujatú, keď sa pozeral na Notta, sediaceho vedľa neho, ale jeho oči hovorili niečo iné. Dracov pohľad bol vzdialený, Harry to videl aj na taký diaľku, ale jeho spoločníci nie.
Alebo? Zabini sa na neho starostlivo pozrel. Takže predsa si niektorý z jeho spoločníkov všimol, že vôbec nevníma to, o čom sa zhovárajú.
Dracov pohľad sa vrátil do normálu, pozrel sa na Zabiniho a mierne sa na neho usmial. Zabini mu to vrátil starostlivým pohľadom.
Harry zmätene sledoval túto ich bezslovnú premenu. Nikdy si nevšimol, že by mal Draco Malfoy skutočných priateľov.
Ale zas, Harry si o Malfoyovi vždy myslel, že je to obyčajný namyslený idiot, ktorý si nedovidí ani na špičku nosa a všetci ostatný sú pre neho iba na to, aby sa mu mal kto podlizovať. K tomuto názoru len prispievalo to, že Weasleyovci a Malfoyovci sa navzájom nenávideli a Harry bol takmer ako člen Weasleyovskej rodiny.
Rodiny ako Weasleyovci a Malfoyovci sa už roky nenávidia. Spôsobujú to rozdiely medzi ich rodinami a ich neschopnosť odpúšťať.
Niečo podobné nastalo aj medzi dynastiami Gauntovcov a Potterovcov. Kedysi jeden rod Peverellovcov sa kvôli sporu rozdelil na dva ďalšie rody, ktoré sa navzájom nenávideli.
Je pravda, že najmladší brat, Ignotus Peverell, prišiel za Cadmusovým synom a chcel sa udobriť, ale Potterovci nikdy nemali zabudnúť na to, že to urobil. Harry bol po storočiach prvý Potter, ktorý zistil, že sú vlastne rodinou a kedysi spolu dokonca aj vychádzali.
Podľa Beddlových rozprávok bol najmladší brat aj najmúdrejší, ale to nebola pravda. Antioch a Cadmus boli rovnako inteligentný ako Ignotus. Túto skutočnosť len dokazuje známa Slizolinská mazanosť.
Salazar a Richard dokázali prekonať bariéry, ktoré medzi nimi stáli a stali sa priateľmi. Dokonca bratmi. Spolu s ich dvomi priateľkami postavili tú najlepšiu a najprestížnejšiu školu – Rokfort.
Harry a Tom na tom boli podobne ako oni dvaja, len s tým rozdielom, že oni dvaja sa už od začiatku nenávideli. Salazar a Richard si naopak už od začiatku rozumeli.
Všetko to bolo celé pomotané a ani sám Harry v tom nemal jasno. Voldemort bol jeho rodinou, Harry mal nesmiernu moc a bol polovičný elf, bol potomkom Chrabromila, mal dve identity, tak ako Voldemort aj on sa chcel pomstiť Dumbledorovi, chcel zničiť ministerstvo, chcel chrániť elfov, ktorý sa stali jeho rodinou, chcel poznať za každých okolností pravdu a toto ešte nebolo všetko.
Podľa všetkého bol dedičom Merlina a vodcom elfov, elfovia ho volali Polovičný, Bojovník, Mág, Vodca a na jeho adresu zaznel dokonca aj titul Majster.
No povedzte, nebolo toho na jedného človeka priveľa? Keď si k tomu ešte pripočítate, že nemal ani potuchy, čo urobiť s Tomom, tak je to dosť na kolaps. A ešte sa mu bude niekto diviť, že sa pred pár dňami zložil.
V ten deň si musel strážiť myseľ a musel aj udržiavať svoju mágiu na uzde, čo bolo náročné, okrem toho, niekoľkokrát praktizoval veľmi náročnú mágiu, ktorá ho unavila a jeho stret s temnotou ho pripravil o značnú časť mágie. Ešte aj teraz na sebe cítil odtlačok temnoty, ktorá sa ho pokúšala dostať do svojich chápadiel.
Voldemort sa čoskoro vráti. Harry cítil jeho príchod, cítil jeho mágiu, ktoré naberala na sile. Počas obedu si všimol ako si Snape niekoľkokrát pošúchal ľavé predlaktie, Znamenie ho muselo varovať, že sa vracia.
Harry si prešiel prstom po ľavom predlaktí a mierne sa zamračil. To neušlo Snapeovmu pátravému pohľadu. Bolo to pre Snapea rovnaké ako s Harryho jazvou? Pamätal sa, že predtým si ju zvykol často šúchať teraz to bolo o niečo iné. To, čo predtým cítil v jazve teraz cítil po celom tele, šírilo sa to z jeho mysle a jadra.
V podstate bol ako jeho Smrťožrút, len s tým rozdielom, že on mu bol rovný. Teda, aspoň, čo sa mágie týka. Ohľadne vedomostí sa nemohli porovnávať. Voldemort mal na získavanie vedomostí desiatky rokov, kým Harry začal získavať skutočné vedomosti len rok a pol dozadu. Za taký čas sa toho dá dozvedieť mnoho, ale Harry ovládal zo všetkého len základy, kým Tom bol do odvetví ako živelná mágia, čierna mágia, oklumencia a legillimencia plne ponorený.
Ak by došlo k súboju medzi nimi dvomi, tak by mal Harry čo robiť aby prežil bez toho, aby nemusel utiecť. Ktovie, ako by reagoval Tom, keby zistil, že on a Harry Potter sú rodina.
Mierne sa uškrnul pri predstave Voldemortovej hadej tváre skrútenej do šokovanej masky. Predstava to bola vtipná, ale skutočnosť bude rozdielna. Samozrejme, ak to vôbec niekedy zistí.
Najbližší víkend bude Harry opäť neprítomný na Rokfortskom hrade. Je na čase ísť hľadať Gauntov prsteň, do ktorého je vsadený Kameň oživenia, ďalší z Darov smrti. Zatiaľ má Potterovský neviditeľný plášť a získa od Dumbledora bazový prútik, hneď ako sa starý čarodejník vráti na hrad.
Celkom sa na to tešil. Konečne bude mať možnosť naplno otestovať svoju silu a strápniť najväčšieho čarodejníka tejto doby.
„Dnes večer by ste sa mohli zdržať dlhšie. Niečo by som s vami rád prebral v súkromí.“ Ozval sa Snape. Harry sa na neho mierne zmätene pozrel. Vidlička, ktorú si dvíhal k ústam na chvíľu zostala visieť vo vzduchu. Niekedy počas jeho myšlienkových pochodov sa na stole objavil hlavný chod.
„Pokojne.“ Odpovedal ledabolo a pokračoval v jedení. Čo ho zas posadlo, že sa tváril tak kyslo? Premýšľal Harry. Mohlo by to byť tým, že sa dotkol ľavého predlaktia? Ktovie. Večer sa to dozvie.
Pokojne čakal, kým sa skončí večera. Odkrojil si kúsok čokoládovej torty, ktorá stála pred ním. Aj napriek tomu, že sa zmenil, čokoládu mal stále rád.
Až do konca večere na sebe cítil pohľady zvedavých, zamilovaných a rozhorčených očí, ktoré ho bodali ako dýky. Ešte aj Malfoy sa vrátil späť do reality a čumel na neho.
Harry to po nejakej dobe vzdal a utiahol sa za svoje bariéry, ktoré ešte predtým posilnil na najvyššiu možnú úroveň.
Nerád sa takto uťahoval do ulity. Nie, keď bol v spoločnosti. Už si tak zvykol na to, že cíti pocity ľudí okolo seba, že ho teraz miatol ten nedostatok vedľajších faktorov. Bolo to unavujúce, každého by unavilo jednostaj preciťovať každú bolesť neprávosť, radosť a iné pocity s každým okolo seba. Ale bolo to niečo, čo ho chránilo. Niečo, čo mu zaručovalo, že ho nič a nikto nedokáže prekvapiť.
Na druhej strane sa konečne zbavil ďalšej ťažoby, ktorá ho unavovala, aj keď to bolo iba na chvíľu.
Postavil sa, hneď ako zmizol posledný študent a rýchlym krokom sa vybral preč. Zamieril si to rovno do svojich izieb, kde ho už čakala Seana.
„Ahoj, Ssseana. Ako sssi sssa tu bezo mňa mala?“ opýtal sa jej, keď za sebou zavrel dvere.
„Nudila sssom sssa. Bez teba to nie je ono.“ Zasyčala nespokojne. Harry ju upokojujúco pohladil po hlave.
„Vieššš, že cvičiť chodím najradšššej sssám.“ Zasyčal.
„Viem, ale aj tak. Dúfam, že sssa dlhú dobu nechyssstáššš nikam ísssť bezo mňa.“ Upozornila ho.
Harry sa zasmial.
„Ja nemôžem za to, že chodím najradšššej všššade sssám.“ Pobavene zasyčal.
„Tak sssi zvykaj na to, že odteraz budeššš mávať ssspoločnosť.“ Zakončila rezolútne.
„Dobre, nabudúce ťa vezmem, ale neočakávaj, že sssa ti budem venovať. Nabudúce nepôjdem cvičiť boj so zbraňami, ale ovládanie mágie a sebaovládanie.“ Varoval ju. Seana spokojne zasyčala.
„No vidíš, že to ide.“ Pochválila ho Seana. Harry sa opäť rozosmial.
Vybral sa do izby, so Seanou za pätami.
„Za pätnásssť minút mám byť v Sssnapeových komnatách, dnesss mu idem odovzdať tú knihu. Na večeri ma požiadal, či by sssom u neho nezossstal dlhšššie. Nemôžem sssi pomôsssť, ale mám dojem, že to nebude príjemný rozhovor.“ Priznal.
„Prečo myssslíššš?“ opýtala sa.
„Ani neviem. Jednoducho cítim, že to nebude príjemné.“ Pokrčil plecami.
„Okrem toho, počasss večere sa na mňa čudne hľadel a za tým, aby sssom zossstal dlhšššie sssom cítil niečo vedľajšššie.“ Dokončil.
Obliekol si čierne nohavice, ako vždy. Väčšina vecí v jeho skrini mala strih, ktorý mu dovoľoval hýbať sa s čo najmenším obmedzením. Nikdy nevedel, kedy bude musieť vytasiť meč, a ak sa to stane, keď nebude pripravený, tak aspoň nechce mať sťažený pohyb kvôli hlúpym nohaviciam. Zložil si z pásu opasok a odzbrojil ho. Všetky hviezdice a meč zmenšil a pripojil si ich na retiazku k zvyšným zbraniam.
Dýku si vložil do chrániča na zápästí. Uškrnul sa, keď si uvedomil koľko zbraní pri sebe má.
Mal pri sebe štyri dýky, vrhacie hviezdice, luk a šípy, dva meče a dva prútiky. Normálny človek mal pri sebe asi tak jeden prútik. Niektorý aristokrati pri sebe nosili ešte aj meč, ale takých už bolo len málo.
Čarodejníci boli až príliš málo ostražitý. Napríklad takých upírov by bez meča neporazili. Rovnako ako by neskolili ani elfa a im podobných. Upíri a elfovia boli mimoriadne zdatný v používaní meča, lukov, dýk, hviezdic, oštepov, aj keď, tie sa už využívali len málo.
„Mohol by ti nejako ublížiť?“ opýtala sa starostlivo. Harry sa posmešne uškrnul.
„Ani, keby chcel.“ Odpovedal s istotou. Snape bol ten posledný, koho by sa Harry musel báť. Možno tak Voldemorta a mal by mať aspoň mierny rešpekt pred Dumbledorom. Dovtedy, kým ho nezbaví jeho prútika.
Z knižnice si zobral knihu o elixíroch o ktorú mal Snape záujem a vybral sa preč. Vo dverách sa zastavil a otočil sa na Seanu.
„Našššiel sssom jedno zaujímavé kúzlo sss ktorým by sssi ssso mnou mohla byť neussstále, ale možno nebude pohodlné. No výhoda je tá, že by ťa zaručene nikto nepovažoval za hrozbu a mňa za černokňažníka.“ Navrhol a zatvoril za sebou dvere. O tomto sa s ňou pozhovára neskôr. Takto bude mať istotu, že na to nezabudne, jeho hadia kamarátka mu to určite pripomenie.
Na chodbe stretol len zopár prefektov, ktorý sa mu síce slušne pozdravili, ale Harry z nich cítil jasný dešpekt. Celú cestu k Snapeovým komnatám sa mračil, nepáčilo sa mu, že ho považujú za obyčajného babráka. V pondelok im vyučovanie osladí. Zájde za Umbridgeovou a bude na ňu dorážať až do vtedy, kým mu nepovolí isté spestrenie vyučovania pre siedmakov.
Zastal pred dverami do Snapeových komnát a zodvihol ruku, že zaklope. Tesne pred dverami sa však zarazil. Zvnútra cítil nejaké utajovacie kúzla. Čo chce Snape utajiť. Prižmúril oči a prenikol mysľou za dvere. Mlžne cítil prítomnosť niekoho iného v Snapeových komnatách. Cítil Snapea, ktorý sa prechádzal pred krbom a ešte niekoho, kto sedel pred krbom.
Jemne okúsil jeho mágiu, či ju nepozná. Čarodejník pred krbom bol silný, o niečo silnejší ako Snape, ale jeho mágia nebola jediná silná mágia, ktorú cítil. Za jeho štítom cítil ešte čosi silné, čosi, čo ho lákalo.
Ešte chvíľu stál pred dverami s rukou zdvihnutou a pozoroval dianie v miestnosti, kým mu konečne došlo, kto sedí v kresle pred krbom.
Najskôr mu nešlo do hlavy, čo môže vyžarovať takú silnú mágiu akú tam cítil, ale teraz mu to už bolo jasné. V kresle sedel Albus Dumbledore. Pri sebe mal bazový prútik, najmocnejší z prútikov. Aj keď, to je diskutabilné. Elfské prútiky by sa mu mali vyrovnať, ale to je ťažko posúdiť. Elfovia nie sú známi využívaním prútikov a Harryho prútik bol možno tak jeden z desiatky, čo za tie storočia vyrobili.
Konečne pohol rukou a zaklopal na dvere. Nemusel čakať dlho a Snape mu otvoril dvere. Hneď si všimol ako strategicky Snape otvoril dvere. Harry by nemal možnosť zistiť, že je niekto okrem neho v miestnosti, lebo nevidel pred krb.
„Dobrý večer.“ Pozdravil.
„Dobrý večer, pán Blake.“ Odzdravil Snape.
„Chystáte sa ma vypočúvať?“ opýtal sa Harry s nadvihnutým obočím. Snape nahodil dokonalý zmätený výraz.
„Nechápem, o čom to hovoríte, pán Blake.“ Hral sa na nechápavého. Harry vytiahol spod plášťa knihu a podal mu ju.
„Tak, potom ma nepotrebujete. Mám totižto ešte niečo na práci.“ Usmial sa a otočil sa na odchod.
„Určite to nebude také dôležité, že si nenájdete chvíľu času. Nebude to nadlho, poďte.“ Snape odstúpil od dverí, čím mu uvoľnil vstup. Tomuto čarodejníkovi musí na Dumbledorovi veľmi záležať, keď sa pre neho správa takto. Harry sa krivo uškrnul a vošiel.
Snape nesklamal a jeho komnaty boli ladené prevažne do zelenej, striebornej, bielej a hnedej. Prehliadol si očami celú miestnosť, dal si pozor, aby nikde nezotrval pohľadom dlhšie. Cítil Dumbledora ukrytého za čarovnou bariérov, ale stará čarodejník mal takú drzosť, že zostal ukrytý.
„Takže, čo odo mňa potrebujete?“ opýtal sa a podal mu knihu. Snape si ju prevzal, držal ju opatrne ako cenný poklad.
„Rád by som sa vás opýtal na pár otázok.“ Priznal a ukázal na stôl s kreslami vo vedľajšej miestnosti. Dosť blízko na to, aby Dumbledore počul a dosť ďaleko na to, aby predišli jeho odhaleniu.
„Sadneme si?“ navrhol Snape. Harry si sadol do ponúkaného kresla, čelom ku krbu. To sa očividne veľmi nepáčilo Snapeovi, ale prispôsobil sa.
„Pýtajte sa, ale nezaručujem vám, že vám odpoviem.“ Vyzval ho.
„Myslím, že si uvedomujete nastávajúcu vojnu. Sú iba dve strany a ja by som sa vás rád opýtal na stranu, ktorú si vyvolíte.“ Začal.
„Som a aj budem neutrálny.“ Odpovedal popravde.
„Obaja vieme, že neutrálnym nebudete môcť zostať. Buď budete bojovať po Dumbledorovej pravici alebo ako Smrťožrút Temného pána.“ Reagoval Snape na jeho odpoveď. Harry sa uškrnul.
„Verte mi profesor, Dumbledore už nebude dlho ikonou svetla. Veľký čarodejník Albus Dumbledore bude potupený v boji proti inému čarodejníkovi a bude to čoskoro. Pretože Dumbledore má niečo, čo právom náleží dedičovi mocného rodu, ktorý si príde po svoje právoplatné dedičstvo. Ten dedič je mocný a nezastaví ho nijaká zbraň, ktorou sa ho bude Dumbledore pokúšať zastaviť.“ Odpovedal mu Harry chladne.
„Kto je ten dedič o ktorom rozprávate?“ opýtal sa ho Snape podobným tónom. Harry sa pobavene zasmial.
„Už sú len dvaja čarodejníci, ktorý by si mohli právom nárokovať na niečo, čo má Dumbledore. Poviem vám len jedno, ten niekto je na Dumbledora nahnevaný za jeho podraz a chce to, čo mu právom prináleží. Pôjde aj cez mŕtvoly len preto, aby dosiahol to, po čo si prišiel.“ Harry sa v duchu škodoradostne smial, keď pocítil Dumbledorove zdesenie. Starý čarodejník pochopil jeho slová o tom, že Harry Potter žije a chce Bazový prútik.
„Vysvetlite mi to, prosím vás, tak celkom to nechápem.“ Požiadal ho Snape. Harry sa na neho opovržlivo uškrnul.
„K tomuto som povedal všetko, máte ešte nejaké otázky alebo už môžem odísť?“ opýtal sa. Snape sa mierne zamračil, ale túto otázku nechal tak.
„Kde ste boli posledný týždeň, ak sa smiem spýtať.“ Pokračoval.
„Opýtať sa smiete, ale neodpoviem vám. Aj tak to nebolo nič dôležité.“ Odpálil ho.
„Máte silné ochranné bariéry okolo mysle, kto vás učil chrániť svoje myšlienky?“ opýtal sa.
„Niekto, pre koho by som obetoval aj svoj život.“ Odpovedal Harry a vyčkávavo sa na neho pozrel. Snape pochopil, že mu k tejto otázke už viac nepovie.
„Odkiaľ pochádzate?“ pokračoval.
„Ako sa to vezme.“ Pokrčil plecami. Snape sa zamračil.
„Ako sa to vezme?“ zopakoval po ňom. Harry sa uškrnul.
„Mám dojem, že som sa dvakrát narodil.“ Zasmial sa. Skutočne sa druhý krát narodil, keď mu Alaric zachránil život. Smrť mal na jazyku, keď mu podal elfskú krv. Dokonca si aj mlžne vybavoval stretnutie so svojimi rodičmi.
„Máte ešte nejaké otázky? Som unavený z cesty.“ Nebola to tak celkom pravda, ale skutočne už chcel vypadnúť. Tento rozhovor ho podivne vyšťavil. Snape pokrútil hlavou, na čo sa Harry postavil. Aj Snape sa chcel postaviť, aby ho vyprevadil, ale Harry ho zastavil mávnutím ruky.
„Odídem sám.“ Povedal mu. Nechal Snapea napospas jeho myšlienkam a vybral sa pokojne preč. Neodolal a na moment sa zastavil a vyslal vlnu mágie smerom ku knihe, ktorú mu priniesol.
„Ešte som na niečo zabudol. Ak si bude chcieť Slizolinovu knihu prečítať niekto, kto nedostal povolenie od jej majiteľa, tak ho odhodí.“ Poznamenal a už naozaj odišiel.
O to, aby odhodilo čarodejníkov, ktorý si ju nemali prečítať vymyslel len teraz. Kúzlo bolo naladené hlavne na Dumbledorovu mágiu. Ak sa dotkne Slizolinovej knihy, tak ho Harryho mágia otrieska o stenu a nezabráni jej v tom ani jeho mágia. Na ostatných to nebude pôsobiť až tak silno.
Vo svojich komnatách vysvetlil Seane, čo sa stalo. Skrátil to, lebo chcel ešte stihnúť návštevu Umbridgeovej.
Povedal jej niečo o Snapeovom správaní a o Dumbledorovej utajenej prítomnosti pri jeho výsluchu. Priznal sa aj k tomu, že sa Dumbledorovi vyhrážal.
„A čo je to za kúzlo, o ktorom sssi mi hovoril?“ zaujímala sa Seana.
„Chceššš sssi to vyssskúšššať?“ opýtal sa jej s iskričkami v očiach.
„Sssamozrejme.“ Súhlasila hneď. Harry sa pousmial nad tým ako mu verí. To kúzlo môže byť nebezpečné, ale ona sa do toho nahrnie po hlave.
„Tak poď sssem.“ Zavolal ju a nastavil ruku. Seana sa k nemu poslušne priplazila a začala sa mu plaziť po ruke.
„Aldahaiad.“ Zašepkal, keď sa mu ovíjala okolo ruky. Jeho slová sa zmenili na jemné svetlo a obtočili sa okolo jeho hada. Seana zažiarila a začala sa zmenšovať a zmenšovala sa až do vtedy, kým nezostala iba ako krásny strieborný náramok na jeho zápästí.
Seana mala teraz tvar strieborného hada obtočeného okolo jeho zápästia. Skutočne krásny a skvostný náramok.
„Itzulirai.“ Zašepkal formulku. Opäť zažiarilo jemné svetlo a zväčšilo Seanu do jej prirodzenej veľkosti.
„No, čo na to povieššš?“ zaujímal sa svojho hada.
„Vôbec to nie je také nepríjemné a takto budem môcť byť sss tebou ssstále.“ Zaradovala sa Seana. Harry sa pousmial.
„Takže, ideššš ssso mnou k Umbridgeovej?“ opýtal sa jej. Seana súhlasila.
„Aldahaiad.“ Zašepkal a zmenil svojho hada na strieborný náramok, ktorý si hneď aj nasadil na zápästie.
Takto vyzbrojený sa vybral do riaditeľne. Celou cestou za sebou niekoho cítil. Hneď ako ucítil mágiu daného čarodejníka, vedel o koho sa jedná. Ten starý čarodejník ho sledoval a snažil sa o ňom niečo zistiť.
Harry jemne pohladil rukou chrlič a prihovoril sa mu.
„Riaditeľka ma očakáva.“ Povedal. Pusti ma dovnútra, ako Chrabromilov dedič mám na to právo. Požiadal ho vzápätí pomocou myšlienok. Chrlič sa poslušne odsunul a uvoľnil mu cestu.
Harry vyšiel na točité schody a nechal sa vyviesť hore.
Chrlič sa hneď ako prešiel vrátil na svoje miesto a nedovolil Dumbledorovi nasledovať ho. Čiernovlasý čarodejník sa škodoradostne uškrnul. Riaditeľ sa nevie dostať do riaditeľne.
Nahlas zaklopal na mohutné dvere riaditeľne. Zvnútra sa ozval Umbridgeovej piskľavý hlas.
„Vstúpte, Minerva.“ Vyzvala ho.
„Čo potre... pán Blake, ako ste sa sem dostali? Minerva nemala právo na to, dať vám heslo!“ zvolala a neobratne vyskočila z riaditeľského kresla.
„Niečo by som s vami rád prebral. Och, a môžem vás uistiť, že profesorka McGonagallová mi heslo od riaditeľne neprezradila, nemusela.“ Povedal Harry na začiatok.
„Akože nemusela?! Dúfam, že ste jej neprehliadali myšlienky, za to je Azkaban.“ Zaškriekala.
„Uisťujem vás, že som jej neprehliadal myšlienky. Jednoducho ma hrad pustí cez všetky ochrany.“ Vysvetlil jej s úškrnom.
„Ale to nie je možné?“ zalapala po dychu. Harryho úškrn sa rozšíril. Priblížil sa k nej a nezastal až dovtedy, kým sa neposadila do kresla. Naklonil sa k nej a ruky si položil na opierky jej kresla.
„Drahá profesorka, pre Chrabromilovho priameho dediča to nemožné nie je.“ Potichu jej povedal. Umbridgeová na neho šokovane a zdesene vytreštila oči.
„De-dedič?“ vykoktala. Harry sa usmial.
„Áno, dedič.“ Súhlasne pokýval hlavou.
„A, ako si iste uvedomujete, môžem vám okamžite vyhodiť z Rokfortu alebo by som vás mohol považovať za zradcu a zbaviť vás mágie. Ako riaditeľku Rokfortskej strednej školy čarodejníckej vás mám úplne pod kontrolou.“ Hľadel sa na ňu s krutým výsmechom jasne vpísaným na tvári.
„Čo som vám urobila? Veď vás ani nepoznám, nikdy sme sa nevideli.“ Opýtala sa ho. Harry sa jej zahľadel hlboko do očí.
„Splácam dlhy. Nič z tohto rozhovoru sa nedostane von, lebo ak áno, tak môžete skočiť zle.“ Varoval ju.
„Vy sa mi vyhrážate?“ opäť sa na neho pozrela s jej starou dobrou nadradenosťou. Harry sa zasmial.
„Áno vyhrážam a ak to bude potrebné, tak svoje vyhrážky aj splním.“ Súhlasil a odklonil sa od nej.
O pár krokov ustúpil od jej kresla.
„Vy si miesto riaditeľky zaslúžite ešte menej ako Dumbledore.“ Sucho skonštatoval.
„Zajtra si privediem na hodinu so siedmakmi Dementora. Zatiaľ dovidenia.“ Rozlúčil sa s ňou. Vo dverách sa zarazil, ale neotočil sa späť k nej. Nestála mu ani za pohľad.
„Nemajte strach, nič sa im nestane. Nikdy by som nedovolil, aby sa niečo stalo niekomu, koho mám chrániť.“ Uistil ju a zabuchol za sebou dvere.
Pred chrličom na neho už čakal zneviditeľnený Dumbledore. Odignoroval ho a zamieril chodbami smerom von z hradu. Premiestnil sa hneď ako prekročil ochrany hradu. Premiestnil by sa už skôr, ale načo dávať Dumbledorovi zbytočné informácie? Stačí mu jediný náznak toho, že dedičom Zakladateľa a Dumbledore zistí, kto v skutočnosti je. Aj keď, veľmi by mu to nepomohlo. Zabiť ho nemôže ani z Bazovým prútikom a ak by sa mu pokúsil utiecť, tak ho vystopuje.
Objavil sa na okraji Azkabanského ostrova, na mieste, kde ho stráže nemohli zbadať. Okamžite sa k nemu začali hrnúť mnohý Dementori, ktorý si chceli pochutnať na jeho duši.
Naplnila ho nelogická ľútosť nad tým, že kvôli elfskej krvy už nie je taký náchylný na vplyv Dementorov. Je tu dokonca aj možnosť, že by mu ako polomagickej bytosti ani nemohli vysať dušu, ale vyskúšať si to teda nechcel.
Harry s istým očakávaním mávol prútikom.
„Expecto Patronum!“ zreteľne vyslovil kúzelnú formulku a čakal, čo z jeho prútika vyskočí. Akosi tušil, že to nebude jeleň po jeho otcovi.
A mal pravdu, jeleň to naozaj nebol. Ale s tým "vyskočí" sa netrafil. Z jeho prútika vyletel nádherný, žiarivý, obrovský a desivý drak. Harry si hneď všimol, že je iný ako iné Patronusy, jeho drak pôsobil až príliš hmotne.
Krúžil mu nad hlavou a osvetľoval miesto, na ktorom Harry stál. Stráže ho určite zahliadli, ale jediné, čo mohli vidieť bola silueta mocného čarodejníka v čiernom habite a s polodlhými vlasmi, ktoré mu viali vo vetre.
„Chyť mi jedného!“ zakričal a čakal, čo sa stane. Veľký drak na jeho prekvapenie hlasno zareval a pustil sa do čierňavy Dementorov. Harry ešte nepočul, že by Patronus vydával nejaké zvuky. Teda, samozrejme, pomocou Patronusa sa dali prenášať odkazy, ale to bolo niečo iné.
Jeho žiarivý modrý drak zahnal jedného Dementora stranou a prinútil ho preplachtiť až k Harrymu.
Zastavil ho asi desať metrov od neho.
„Vynikajúco!“ pochválil Harry svojho dračieho Patronusa. Jednoduchým mávnutím ruky vyčaroval na zemi kovovo-drevennú truhlicu, ktorú ďalším mávnutím ruky otvoril.
„Nažeň ho tam.“ Prikázal mu. Drak roztiahol krídla, čím uväznil Dementora v jeho "objatí" a tak ho prinútil vojsť do debny. Harry ju zatvoril a luskol prstami, čím ju premiestnil do jeho izieb na Rokforte.
Nechal zmiznúť svojho Patronusa a premiestnil sa, ešte skôr ako sa k nemu nahrnuli Dementori. Pristál v obývačke vo svojich komnatách a rovno prešiel k truhlici, ktorá ležala na zemi. Aj napriek tomu, že bola zavretá z nej cítil chlad, ktorý vytváral Dementor v nej. Harry obalil truhlicu jemnou vrstvou mágie, ktorá z nej neprepúšťala Dementorovu mágiu. Možno na neho až tak veľmi nepôsobil, ale aj tak mu to nebolo príjemné.
A teraz vyrieši posledný problém, ktorý by mu mohol sťažiť zajtrajšie vyučovanie. Nemôže predsa zajtra ráno napochodovať do triedy s Patronusom v tvare draka v životnej veľkosti. Patronusy obyčajných čarodejníkov nepredstavujú nijaké kúzelné tvory, nie to ešte draky. S tým bude musieť niečo urobiť.
Truhlicu nechal truhlicou a vybral sa do knižnice. V polici našiel niekoľko kníh o Patronusoch a poukladal si ich na kopu na stôl v knižnici. Sadol si do kresla, vzal si prvú knihu a pustil sa do čítania.
Do piatej rána bol hotový, keďže čítal iba vybrané kapitoly a teraz mu už iba zostávalo iba preniesť informácie, ktoré našiel do praxe.
V skutočnosti to bolo strašne ľahké. Keby sa nad tým zamyslel a nešiel by hneď hľadať do knižnice, tak by na to určite prišiel.
Neverbálnou bezprútikovou mágiou privolal svojho Patronusa. Čakal, že jeho Patronus vyletí z jeho dlane, ale prekvapil ho. Namiesto toho vyletel z jeho hrude. Patronus bol zložený z pozitívnych emócie, ktoré nejakým spôsobom daného čarodejníka ovplyvnili a srdce s dušou sú na toto najlepšie. Ak vám niekto ublíži, tak to zasiahne vaše srdce a dušu. Ľudia si často lámu srdcia a drásajú duše. V tom sú neprekonateľný.
Jeho drak sa prispôsobil veľkosti jeho komnát, ale aj tak bol príliš veľký. Jeho telo zabralo jednu celú izbu a to sa ešte jeho chvost nachádzal niekde v miestnosti za ním a mal sklonenú hlavu.
„Zmenši sa!“ prikázal mu. Jeho Patronus sa na neho tázavo pozrel, ale poslúchol a zmenšil sa asi o polovicu.
„Ešte!“ pokračoval. Jeho drak sa opäť zmenšil o polovicu. Harry pokrútil hlavou, teraz bol asi taký veľký ako ťažný kôň.
„Nešlo by to do veľkosti vrabca?“ opýtal sa. Zafírový drak na neho nespokojne zareval. Harry sa zamračil, keď zistil, že ho neposlúchne.
„No poďme alebo sa chceš zmeniť na nejakú peknú mačkovitú šelmu?“ doberal si ho. Zafírový drak na neho nevraživo pozrel a začal sa zmenšovať.
Harry ho spokojne sledoval, až kým pred ním ne zemi neležal maličký žiarivý dráčik. Sklonil sa k nemu a podal mu ruku, aby na ňu mohol vyliezť.
Malý dráčik opovržlivo zafrkal na jeho ruku, rozprestrel krídla a vyletel hore. Zosadol na jeho ramene, kde sa skrútil do klbka, jeho chvost cítil na chrbte.
„Aj tak sa to dá.“ Skonštatoval a narovnal sa. Zachechtal sa, keď jeho drak naštvane zareval, lebo z neho takmer zletel. Roztrasene zamával krídlami a jedným krídlom plesol Harryho po hlave.
„Teraz už tvoje revanie nie je také hrôzostrašné, hm?“ opýtal sa ho pobavene. Malý dráčik na neho nevraživo pozrel.
„Teraz pôjdeme do triedy, na jedlo nemám chuť. Keby nebola Seana v kamennej forme, tak ma za to zvozí. Podľa nej musím jesť každý deň, ako každý iný človek.“ S úsmevom sa pozrel na svoj náramok v tvare hada.
Truhlicu s Dementorom nechal levitovať za sebou a vybral sa do triedy. Dráčik na jeho pleci pozorne sledoval truhlicu poletujúcu za ním.
„Ani ja ich nemám rád, ver mi. Teraz budeš musieť na chvíľu zmiznúť, chcem od teba, aby si sa potom objavil v tejto veľkosti v akej si teraz, dobre?“ požiadal ho. Dráčik vrhol posledný nevraživý pohľad na truhlicu za Harrym a stratil sa v obláčiku zafírovomodrého dymu.
Cestou do triedy obrany stretol pár siedmakov, s nimi mal túto hodinu. Väčšina ho obišla bez toho, aby sa pozdravili, ale Neville Longbottom sa pri ňom zastavil.
„Dobré ráno, profesor. Čo budeme mať prvú hodinu?“ opýtal sa ho a pozrel na truhlicu za ním.
„Naučím vás niečo, čo sa vám bude hodiť.“ Pousmial sa a pokračoval v ceste. Po pár krokoch sa otočil späť na svojho starého spolužiaka.
„A ten, kto bude meškať bude ako prvý skúšať dnešné kúzlo.“ Dodal s mierne nebezpečným podtónom. Potom ho už v ceste do triedy nezastavilo nič.
Truhlicu nechal klesnúť na zem pred učiteľský stôl a sám si sadol na stoličku za ním. Vyložil si nohy na stôl a zatvoril oči. V takejto polohe čakal na svojich študentov.
Asi po desiatich minútach sa objavili Ron a Hermiona, ktorí si sadli do prvej lavice. Harry sa ani nepohol, keď prišli, ale od vtedy ich pozorne sledoval.
Po ďalších piatich minútach sa trieda začala zapĺňať a do ďalších desiatich minút boli všetky miesta, okrem jedného, zaplnené. Chýbal už iba jeden študent, Draco Malfoy.
„Čas na začiatok hodiny. Vie mi niekto z vás povedať, kde je Draco Malfoy?“ behom piatich sekúnd sedel na stoličke s rukami spätými pod bradou a skenoval svojich žiakov pátravým pohľadom.
Niektorí sa nepríjemne zahniezdili na stoličke, ale väčšina z jeho bývalých spolužiakov sa na neho opovržlivo hľadela. Nikto neodpovedal.
„Tak teda dobre, počkáme na pána Malfoya, kým sa neuráči prísť. Pán Malfoy bude mať tú česť predviesť vám ako sa treba brániť pred istou skupinou nepríjemných kúzelných tvorov, ktoré budeme dnes preberať.“ Dementor v truhlici akoby zacítil svoju šancu a začal natriasať truhlicou v snahe dostať sa von.
Siedmakov to veľmi nevydesilo. Aj Lockhart začínal podobne, len s tým rozdielom, že v jeho klietke boli piadimužíci.
„Čo to bude, profesor? Piadimužíci?“ opýtal sa ho posmešne Dean Thomas.
„Nechajte sa prekvapiť.“ Povedal mu a vstal zo stoličky. Za dverami jeho triedy ucítil Malfoyovu myseľ.
Neobťažoval sa ani vytiahnuť prútik, jednoducho si pomyslel, že chce otvoriť dvere. Dvere do jeho učebne sa rozrazili, keď do nich udrela jeho mágia a hlasno udreli do steny.
„Vstúpte, pán Malfoy. Slizolin práve stratil vašou zásluhou desať bodov za to, že ste meškali a ďalších desať bodov za to, že už dve minúty stojíte za dverami a smejete sa.“ Oznámil mu. Malfoy sa na neho vytreštene hľadel.
„Poďte sem.“ Zavolal ho a obišiel učiteľský stôl. Podišiel k truhlici s Dementorom a jemne na ňu zaklepal, aby ho vyprovokoval. Truhlica sa zatriasla ešte silnejšie, ako predtým.
„Neprajem si, aby niekto meškal na moje hodiny. Ten, kto príde neskoro na jednu z nasledujúcich hodín nebude mať zrazené hodiny, dostane trest. A verte mi, ak vám poviem, že trest so mnou nie je niečo, po čom by ste túžili..“ Chladne si ich premeral. Siedmaci pri jeho nebezpečnom tóne stratili svoj rešpekt, ale ešte stále tam niečo z neho ostalo.
„Navštevujete jednu z troch najprestížnejších Európskych škôl, dovoľujem si dokonca povedať, že najprestížnejšiu. Očakávam od vás, že ako siedmaci ovládate mágiu na takej úrovni, že by ste sa dokázali ubrániť pred dvomi Dementormi naraz a aspoň pred jedným upírom alebo vlkolakom. Obrana proti čiernej mágii patrí medzi najdôležitejšie predmety, bez nej by ste boli vo vojne mŕtvy, hneď ako zahnete za roh. Teda, pokiaľ neovládate bravúrne elixíry, tie dokážu v niektorých prípadoch poraziť aj kúzla. Dnešná hodina by mala byť pre vás oddychová, som si istý, že kúzlo, ktoré dnes preberieme už s ľahkosťou ovládate.“ Počas rozprávania sa im všetkým pozeral do očí. Väčšina jeho spolužiakov jeho pohľad nevydržala a sklopila zrak a tí, ktorí to aj vydržali ho sklopili hneď ako zamieril k niekomu inému.
„Najskôr prejdeme na teoretickú časť, kto mi povie niečo o kúzle Expecto Patronum?“ opýtal sa. Presne ako čakal, do vzduchu vyletela Hermionina ruka. Okrem nej, však, nijaká iná.
„Nikto okrem slečny Grangerovej nepozná odpoveď?“ opýtal sa sklamane. Aspoň v treťom ročníku sa mohli niečo naučiť, veď bolo verejne známe, že Harry Potter s týmto kúzlom odohnal stovky Dementorov.
„Pán Malfoy, čo mi viete povedať o tomto kúzle vy?“ otočil sa na Draca, ktorý ešte stále stál pred ním.
„Je to kúzlo na odohnanie Dementora, profesor.“ Odpovedal Malfoy s istotou.
„No tak, pán Malfoy, veď mi o ňom povedzte niečo viac. Toto som vedel povedať už ako prvák.“ Nebola to tak celkom pravda, ale Malfoyovi to určite neuškodí.
„Pomocou kúzla Expecto Patronum privolávame Patronusa, ktorý nás ochráni pred Dementormi, profesor.“ Odpovedal. Harry sa zatváril nespokojne.
„No dobre, od siedmaka by som čakal viac, ale aj tak vám dávam päť bodov.“ Ohodnotil ho. Otočil sa na Hermionu. Jej ruka už ležala na lavici.
„Slečna Grangerová, čo okrem kúzelnej formulky je potrebné na privolanie Patronusa?“ opýtal sa jej.
„Pozitívne emócie, profesor.“ Odpovedala Hermiona okamžite. Harry prikývol.
„Päť bodov pre Chrabromil.“ Obodoval ju.
„Patronus je starobylé a záhadné kúzlo, ktoré vám vyčarí akéhosi ochrancu, stvoreného z vašich pozitívnych emócii. Dementori sa živia vaším strachom a bolesťou, nútia vás znovu a znovu prežívať zážitky, na ktoré by ste najradšej zabudli. Umreli vám rodičia? Podrazil vás niekto, koho ste milovali? Prežili ste si niečo strašné? Dementor oživí všetky vaše bolestivé spomienky a prinúti vás ich opäť prežiť. Na každého človeka má Dementor iný účinok, je to podľa toho, kto si v živote prežil koľko ťažkostí. Na to, aby ste vyčarovali Patronusa, keď vás napadne nejaký Dementor potrebujete mať silnú myseľ. Musíte prekonať temné spomienky a nájsť vo svojom vnútri niečo pozitívne, niečo, čo vás napĺňa šťastím a pokojom, len vtedy dokážete vyvolať Patronusa. Patronus máva podobu zvieraťa, s ktorým ste najhlbšie spriaznený. Ak zažijete niečo, čo vám zmení život, zmení vaše zmýšľanie, priority a pohľad na svet, tak sa s vami zmení aj váš Patronus. Váš Patronus môže byť len taký silný aký silný ste vy v ten momente, keď ho vyvolávate. Pamätajte si, čím silnejšia je vaša spomienka, tým silnejší je váš Patronus. Expecto Patronum!“ zvolal na konci.
Z jeho prútika vyletel zafírový drak veľkosti prerasteného psa, ktorý obletel celú triedu predtým, ako sa posadil pred Harryho a uprel na neho nevinný pohľad. Toľko k veľkosti vrabca.
„Drak?!“ ozývalo sa prekvapené šepkanie. Nikto nezodvihol ruku, keď sa ich pýtal na Patronusa, ale to, že nemáva podobu magického tvora už vedeli. Úžasné, vskutku úžasné.
„Som toho názoru, že najlepšie sa naučíte plávať, keď vás niekto hodí do hlbokej vody. Až vtedy sa ukáže, či to viete alebo nie. Teoretickú skúšku máte za sebou, prejdeme na prax.“ Otočil sa na Draca, ktorý ešte stále stál pred ním. Mladý Slizolinčan na neho vrhol vydesený pohľad.
„Začínate ako prvý, keďže ste meškali. Nájdite vo svojej mysli tú najšťastnejšiu spomienku, akú si pamätáte.“ Prikázal mu. Draco Malfoy začal úporne hľadať vo svojej mysli nejakú šťastnú spomienku. Harry sledoval jeho myšlienky, ktorý v zúrivom víre krúžili v jeho mysli, keď sa snažil nejakú nájsť. Až teraz, keď spolu s mladým Slizolinčanom prechádzal medzi jeho spomienkami zistil, že k nemu počas ich štúdia nebol spravodlivý. Bola pravda, že mladý Slizolinčan mal všetko, na čo si pomyslel, ale chýbalo mu to najdôležitejšie – láska.
Mal len málo šťastných spomienok s rodičmi a priateľmi. Jeho život bol postavený na aristokratickej hrdosti a nadradenosti, na lásku sa v jeho živote nenašlo miesto. A Harry predsa cítil z mladého Slizolinčana, že on po tej láske túžil celým svojím bytím.
Vtedy, keď podával Harrymu ruku cítil skutočnú potrebu po priateľovi, cítil nádej, že by mu Harry mohol poskytnúť priateľstvo, ale on ho odmietol.
Preto na Harryho celé tie roky útočil, on ho odmietol. Teraz pochopil to, prečo bol Draco vtedy na večery duchom mimo. Harry mu chýbal. Chýbali mu tie ustavičné hádky, podpichovanie a súbojenie proti sebe. Ak mal byť Harry k sebe úprimný, tak mu mladý Malfoy tiež celkom chýbal. Draco nebol pre Harryho ako Voldemort, skôr ako spestrenie každodenného ruchu na Rokforte. On ho neuznával ako Chlapca, ktorý prežil a dával mu to jasne na známosť. To bolo niečo, čo si Harry celý čas cenil, ale nikdy by si to nepriznal. Podobne, ako by si ani Malfoy nikdy nepriznal, že ho to vlastne bavilo. Bavilo ho sledovať, ako Harryho výraz naberal červenú farbu, keď ho naštval.
Dracova myseľ sa nakoniec zastavila na spomienke, kde po prvý krát letel na metle. Ten oslobodzujúci pocit, keď mu vietor strapatil vlasy a šľahal ho do tváre. Keď nezáležalo na nikom, iba na ňom, či to v zdraví prežije alebo narazí.
Aj Harry ju kedysi použil a preto z vlastnej skúsenosti vedel, že nebude stačiť. Draco Malfoy zodvihol hlavu a odhodlane sa mu pozrel do očí.
„Mám, profesor.“ Vyhlásil. Harry prikývol.
„Dobre, teraz namierte prútik na truhlicu a celou silou sa sústreďte na spomienku, ktorú ste si vybrali.“ Prikázal mu. Dracova myseľ sa až s obdivuhodnou silou uprela na spomienku v jeho mysli. Stále dookola si ju prehrával a vžíval sa do pocitov, ktoré cítil vtedy.
„Pripravte sa. Povedal Harry a stiahol svojho vlastného Patronusa stranou, medzi siedmakov, aby ich chránil pred Dementorovým vplyvom. On sám odstúpil len natoľko, aby bol dva kroky za Dracom.
„Teraz!“ zavelil a jemným švihnutím prútika otvoril veko na truhlici. Dementor reagoval hneď, vyletel z truhlice a zameral svoj pohľad na Harryho Patronusa a potom na Draca a Harryho.
Harryho zabiť by bolo náročné, to vedel hneď. Ale Draco nebol pre neho taký ťažký oriešok. Jeho koncentrácia sa stratil hneď potom, čo Dementor vyliezol z truhlice a nasal vzduch. Bude pre neho ľahké získať ho. Potom, keď vysaje Draca, vysaje Harryho, ktorý vytvoril Patronusa. Normálne by najskôr zabil Harryho, aby ich zbavil ochrany, ale v ceste mu stál Draco.
„Sústreď sa na spomienku, ktorú si si vybral. Sústreď sa na ňu celou svojou mysľou a povedz, Expecto Patronum.“ Ticho sa mu prihováral. Dracovi to pomohlo, lebo sa opäť začal koncentrovať a jeho myseľ sa upäla na prvý let na metle.
„Expecto Patronum!“ vykríkol. Nič sa nestalo a jeho myseľ opäť začala povoľovať.
„Expecto Patronum!“ vykríkol opäť. Teraz sa už konečne dočkal odozvy. Z jeho prútika vyletel kúdol modrastého dymu, ktorý vytvoril medzi ním a Dementorom slabú ochrannú stenu. Draco sa zatackal a bol by spadol, keby ho Harry nepodoprel. Harryho Patronus zahnal Dementora späť do truhlice, ktorú Harry hneď aj zatvoril.
Vyčaroval pred Dracom kreslo, na ktoré ho prinútil, aby sa posadil.
„Desať bodov pre Slizolin! Pán Malfoy mal vynikajúcu koncentráciu, jediným jeho problémom bolo, že zvolil slabú spomienku. Vytvoril síce iba dymovú stenu, ale aj tá by mu pomohla prežiť, ak by po ňom išiel iba jeden Dementor. Ďalšiu hodinu pokračujeme, pripravte sa. Koniec hodiny.“ Zakončil hodinu a otočil sa späť na Draca. Z vrecka si vybral čokoládu, ktorú si pre istotu priniesol na dnešnú hodinu a podal ju Dracovi. Spolu s čokoládou vytiahol aj fľaštičku s tvamomodrým elixírom.
„Toto si dajte.“ Podal mu elixír. Draco sa zamračil, keď si od neho prevzal fľaštičku, ale poslušne ju do seba vrhol. Prekvapene zamrkal, keď zacítil chuť elixíru, ktorý mu Harry podal.
„Toto je len odvar, ale mimoriadne účinný. Radšej používam odvary, chutia lepšie.“ Vysvetlil Harry s miernym úsmevom.
„Ďakujem, profesor.“ Poďakoval sa Malfoy a postavil sa. Elixír účinkoval rýchlo.
„Ak máte záujem, tak môžete dnes večer prísť do mojich komnát. Naučím vás ako vyvolať Patronusa, hmotného Patronusa.“ Dodal. Draco Malfoy sa na neho prekvapene pozrel.
„Teraz choďte, aby ste nemeškali na transfiguráciu, profesorku McGonagallovú by to nepotešilo.“ Popohnal ho. Draco sa poslušne vybral preč.
„A, pán Malfoy?“ zarazil ho ešte Harry, keď otváral dvere. Draco sa na neho otočil.
„Nabudúce nemeškajte na hodinu.“ Pripomenul mu.
„Áno, dovidenia, profesor.“ Rozlúčil sa a zatvoril za sebou dvere.
„Dovidenia, pán Malfoy.“ Odzdravil Harry aj keď ho už mladý Malfoy nemohol počuť.
Teraz ho čaká hodina so šiestakmi, potom tretiaci a dvojhodinovka s prvákmi. Všetko bude mať zmiešané Slizolin a Chrabromil. To bude radosti! Chrabromil a Slizolin sa budú chcieť zožrať.
„Prvá hodina nebola najhoršia, čo povieš?“ otočil sa na svojho Patronusa, nečakal na odpoveď, veď by ani nijaká neprišla a nechal ho zmiznúť.
Truhlicu s Dementorom premiestnil do svojich komnát a pohodlne sa usadil na stoličke. Čakajú ho ešte štyri triedy a Harry netušil, či sa má tešiť alebo má byť frustrovaný, keďže takto to bude bývať každý deň, po celý rok.
Nakoniec sa rozhodol nelúštiť svoje pocity, pohodlne sa oprel a privolal si zo svojej knižnice knihu o bielej mágii, ktorú si bude čítať až do vtedy, kým sa nezačne jeho hodina so šiestakmi.
Mal tušenie, že na jeho ďalšie hodinu budú žiaci chodiť svedomite.
:)
mišule, 9. 2. 2013 13:15