Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Na druhý deň ráno hlásala titulná strana denného veštca, že sa niekto pokúsil napadnúť Azkaban, no zastavili ho udatný ministerský strážcovia obávaného väzenia.

Ten čarodejník bol vraj mocný a ovládal čiernu mágiu na vysokej úrovni. Minister po ňom už vyhlásil pátranie, nikto však netuší, kto bol tým neznámym čarodejníkom. Známe je iba to, že Dementorov zahnal pomocou čiernej mágie.

Alebo aspoň nejako takto to v skratke v novinách vyzeralo.

Harry hneď vedel, že hovoria o ňom. Rita Skeeterová však príšerne pozmenila skutočnosť, stalo sa to úplne inak, ako to opísala.

Ešte pred rokom a pol by bol pri takejto správe vybuchol, cítil by sa nahnevane, ukrivdene a nadával by na to, aká je Skeeterová odporná klamárka. A jeho najlepší priatelia by na nespravodlivosť sveta nadávali spolu s ním.

Teraz mal však za sebou tok a pol tvrdého tréningu a celkovej zmeny osobnosti. Okrem toho, Rita Skeeterová mala svoje meno, ktoré si musela udržiavať a ak chcela dostať ťažké peniaze za svoje články, tak museli ľudí zaujať. A ľudí vždy najviac zaujme prekrútená pravda. Chcú mať niekoho, na koho môžu nadávať, na koho môžu zvaliť svoje problémy, či na kom sa môžu smiať. A v tomto im pomáha Rita.

Noviny položil na stôl a pozoroval šepkajúcich študentov. Všetkých zaujal článok na titulnej strane.

Nakoniec je dobre, že Skeeterová takto pozmenila pravdu, aspoň nikto nebude podozrievať jeho z toho, že je tým čarodejníkom, ktorý, vraj, napadol Azkaban. Nikde predsa nebola ani zmienka o tom, že by vyčaroval Patronusa v tvare draka.

„čo si o tomto článku myslíte, profesor Blake?“ opýtala sa ho McGonagallová.

„Určite je v ňom ukrytá časť pravdy.“ Odpovedal.

„Skutočne si myslíte, že sa našiel nejaký mocný temný čarodejník, ktorý napadol Azkaban?“ opýtala sa ho pochybovačne profesorka McGonagallová. Vo vzduchu medzi nimi stál dodatok o tom, že keby sa to skutočne stalo, ministerský dozorcovia by proti nemu nič nezmohli.

„Netvrdím, že práve to je tá pravdivá časť.“ Odvetil pobavene Harry.

Pred ďalšou McGonagallovej otázkou ho uchránil prílet čierneho vtáka. O pár minút sa začínali vyučovacie hodiny, raňajky sa už teda končili a študenti sa začínali rozchádzať, v tejto dobe už nemala prichádzať pošta. Harry vedel, ku komu zamieri čierny havran ešte skôr, než sa objavil celý. Vycítil ho už vtedy, keď bol pár metro od školy.

Havran zosadol na stôl pred Harrym, čo spôsobilo, že sa na neho otočili pohľady všetkých vo Veľkej sieni.

„Čo to má znamenať, profesor Blake?“ opýtala sa McGonagallová s pohľadom upretým na havrana.

„Dostal som poštu, madam.“ Odpovedal Harry pokojne.

Odviazal zrolovaný pergamen z nohy tmavého operenca, akoby bolo úplne normálne, že niekomu nosia poštu havrany. Harry pomaly prešiel pohľadom po tvárach študentov, načo sa všetci otočili späť k svojim tanierom. Zdalo sa však, že sa odrazu nikto nechystá odísť na svoje hodiny.

Podal havranovi kúsok sušienky, ktorú vďačne prijal a odletel preč. Jeho odlet sledovala stovka pohľadov.

Harry skontroloval čas, do začiatku hodiny ostávali tri minúty. Pobavene sa usmial a vstal zo svojej stoličky. Nikto z jeho siedmakov nestihne prísť na hodinu Obrany včas. Z Veľkej siene odišiel hlavným vchodom, po celý čas uprene sledovaný študentmi.

„Kto nestihne prísť včas na hodinu, dostane trest.“ Povedal tesne predtým, než zmizol za dverami. Spoza dverí počul, aký chaos sa rozpútal vo Veľkej sieni, čo mu vyvolalo na tvári úsmev. Mal väčšiu autoritu, než predpokladal, že získa.

Presne o tri minúty sedel v triede Obrany na svojej profesorskej stoličke za katedrou s kamenným výrazom na tvári. Mal pravdu a v jeho triede nebol ešte nijaký siedmak.

Chvíľu na to vtrhli do triedy udychčaní Ron s Hermionou a v závese za nimi Draco a Blaise Zabinny. Oni dvaja vyzerali byť v poriadku, no Harry si aj tak všimol, že sa im hrudník nepohybuje v správnom rytme a mali mierne, takmer nebadane, sčervenané tváre. Ron a Hermiona dychčali, v tvári celý červený.

Určite použili tajné chodby, Ron s Hermionou tie, ktoré ich naučil on a Draco so Zabinnym museli poznať svoje vlastné. Harry sa domnieval, že poznal aj tajné chodby, ktorými prišli dvaja Slizolinčania. On sám sa naučil využívať iné tajné chodby, ktoré sa však otvárali iba Dedičovi.

Hermiona sa na neho podozrievavo pozerala, nešlo jej do hlavy, ako je možné, že ich predbehol. Harry poznal predsa rokfortské chodby lepšie, než ktokoľvek iný a všetko im prezradil. 

Ako mohol úplne nový a mladý profesor, ktorý na Rokforte ešte nikdy nebol, poznať tak skvelo tajné chodby?

Nemusel ani použiť legilimenciu a vedel, čo sa preháňa Hermioninou hlavou. Bude pátrať po tom, kto vlastne William Blake v skutočnosti je. No nič nenájde.

Blakeovci bývali starým čarodejníckym rodom, nie však takým upätým ako mnohé iné rody. Mali majetok, dobrú povesť a viac menej čistú čarodejnícku krv, len kedy-tedy sa im tam objavila nejaká víla, či muklorodený čarodejník alebo čarodejnica.

No už to boli storočia, čo sa odsťahovali a ľudia na nich zabudli. Teraz žili kdesi v Amerike a keby niekto skutočne veľmi chcel, tak by ich dokázal vystopovať. No na to Hermiona nemá dostatočné prostriedky. A keby aj, Blakeovská línia je v tejto dobe natoľko rozvetvená, že by nikomu neprišlo divné, keby nepochádzal z hlavnej rodovej línie.

„Kde máme zvyšok triedy?“ opýtal sa po chvíli. Ron a Hermiona sa zatvárili neisto a Draco a Blaise sa na ich nesmierne pohoršenie uškrnuli, Ron s Hermionou, ktorý na nich vrhali znechutené pohľady, si však nevšimli ten záblesk neistoty v ich očiach. Dvaja Slizolinčania očividne nechceli, aby sa niečo stalo ich spolužiakom. Slizolinčania držia pri sebe, to je základné pravidlo ich fakulty, nikto z vonku nesmie vedieť o nijakých roztržkách. Draco sa prihlásil.

„Áno, pán Malfoy?“ opýtal sa Harry. Dracova ruka klesla späť na lavicu.

„Smiem sa vás opýtať, aký trest nás čaká?“ opýtal sa. Harry naklonil hlavu mierne na stranu a každého jedného z nich zröntgenoval pohľadom.

„Na nejakú dobu sa stanete mojimi asistentmi.“ A pokusnými králikmi. Zostalo visieť vo vzduchu. Časť napätia z Dracovej tváre po týchto slovách nebadane opadla, očividne veril Harrymu, že sa postará o to, aby sa im pri tom nič nestalo. Ticho niečo zašepkal Blaisovi po jeho boku, ktorý sa tiež upokojil.

„Vašimi asistentmi?“ priškrtene zopakoval Ron.

„Áno, pán Weasley, mojimi asistentmi. Myslím, že som sa vyjadril dosť jasne.“ Reagoval.

„Weasleymu to vždy myslelo pomaly.“ Posmešne nadhodil Draco.

„Sklapni, fretka!“ vyštekol Ron. Jeho tvár začínala naberať červený odtieň, ktorý signalizoval hnev. Dracovi sa označenie fretka očividne nepáčilo o nič viac a chcel opäť zaútočiť.

„Dosť!“ Harry svoj hlas príliš nevýšil, no aj tak sa hrozivo rozliehal po triede a razom umlčal ich hádku. V tej chvíli by mohli počuť spadnúť špendlík na podlahu, také ticho zavládlo. Počas toho, ako rozprával vstal, čo mu iba dodalo na autorite. Katedra bola na vyvýšenom mieste a ani Harryho výška nebola zanedbateľná, čo malo za následok, že sa na svojich štyroch študentov díval zvrchu.

„V mojej triede si neželám nijaké hádky. Predpokladám, že ste dosť inteligentný a vyspelý na to, aby  ste si tieto detinské prejavy odpustili. Pokiaľ nadobudnem dojem, že som sa zmýlil, tak sa ja sám postarám o to, aby ste slušné vychovanie získali a verte mi, že to nebude príjemná cesta. Je vám to jasné?“ opýtal sa chladne. Draco prikývol, zachoval si rozvahu, čo mu Harry pripísal ako plusový bod. Ron nasledoval jeho príkladu a rozochvene prikývol.

„Nemáte na to právo!“ zvolala Hermiona, než sa stihla zaraziť. Harry na ňu zameral svoj pohľad. Postaviť sa profesorovi bol z jej strany znak hlúposti. Na jej tvári sa objavilo zdesenie, akoby si až vtedy uvedomila, čo urobila.

„Vysvetlite mi, čo ste tým chcela povedať, slečna Grangerová.“ Požiadal ju. Jeho hlas bol absolútne pokojný, znelo to až neprirodzene. Hermiona sa zhlboka nadýchla a vedome potlačila strach, ktorý cítila. Časť z Harryho pocítila hrdosť, jeho odvážna Hermiona sa postavila hrozivému profesorovi. Druhá časť Harryho však neocenila, že sa niekto s takou inteligenciou, akú má Hermiona, mohol nechať natoľko ovládať emóciami a na ich povel sa postaviť do nevýhodnej pozície, z ktorej nič nemohla dosiahnuť. A nebol v tom ani nijaký hlbší chrabromilský zámer ako je záchrana priateľa. Ron si to predsa zaslúžil a ona to vedela. Pri ich hádkach bývala ona vždy tá najobjektívnejšia.

„Nemáte právo na to, aby ste sa im vyhrážali.“ Povedala so zdvihnutou hlavou.

„Slečna Grangerová, to nebola vyhrážka, ale varovanie.“ Reagoval Harry.

„Ale vy ste sa im vyhrážali, že im spôsobíte nepríjemnosti.“ Bránila sa Hermiona.

„Nie, slečna Grangerová, ja som ich upozornil, že na svojich hodinách neznesiem absurdné roztržky a aktéri roztržiek budú potrestaný. Som si istý, že predpisy a zákony tejto školy poznáte veľmi dobre, a tak viete, že majú profesori povolené udávať študentom tresty.“ Do svojho hlasu nenechal preniknúť ani stopu začínajúceho podráždenia.

Hermiona sa nadýchla, aby mu opäť oponovala. Harry zodvihol ruku na znak, že má mlčať.

„Slečna Grangerová, toto už hraničí s neúctou k profesorovi a som si istý, že to nechcene nechať prerásť do bodu, kedy by som to musel začať riešiť. Ste nadaná študentka s vynikajúcim prospechom, preto by ma mrzelo, keby som vás musel vyhodiť z mojich hodín a to najmä preto, lebo vaša budúca profesionálna dráha sa uberá smerom, kde bude účasť na mojich hodinách podmienkou.“ Týmto ukončil ich debatu, čo pochopila aj Hermiona, ktorá razom zbledla.

Pár sekúnd na to sa do triedy nahrnuli všetci jeho udýchaní siedmaci. Za trest nesmeli ísť na budúci víkend do Rokvillu a budú najbližší týždeň pomáhať upratovať školu, pod dozorom školníka Filcha. Filch bude mať určite radosť.

Jeho slová sa stretli s určitým nesúhlasom, no nikto sa neodvážil nič povedať nahlas. A po tejto hodine sa mu už postaví iba málokto, obsah jeho rozhovoru s Hermionou sa roznesie rýchlo.

Na tejto hodine ich nechal zapisovať poznámky. Počas zvyšku hodiny sa v triede ozývalo iba škrabanie bŕk o pergamen, otáčanie strán a občasný šepot.

Počas vyprázdňovania lavíc trpezlivo čakal. List, ktorý dostal, dostal od elfov a bol zvedavý, čo sa deje. Obával sa toho, že ich napadli upíry, začul niečo o tom, že chceli ísť po elfoch. Všimol si však, že sa Draco balí schválne pomaly a zaostáva za ostatnými. Poslal preč aj Blaisa a Pansy, ktorý ho chceli počkať.

„Potrebujete odo mňa niečo?“ opýtal sa Harry, keď ostali v triede sami. Draco sa zhlboka nadýchol.

„Máte dnes večer čas, profesor?“ opýtal sa mladý Slizolinčan.

„To v tejto chvíli netuším.“ Povzdychol si Harry. Ak ho budú elfovia potrebovať, tak bude musieť odísť, je to jeho povinnosť.

„Je tu možnosť, že na pár dní odcestujem mimo Anglicko. No ak sa tak nestane a budem mať večer čas, tak vás rád prijmem.“ Prisľúbil.

„Pošlem vám správu.“ Odpovedal na nevyrieknutú otázku. Draco prikývol.

„Ďakujem.“ Povedal a otočil sa na odchod.

„Máte nadanie, pán Malfoy, bola by škoda premrhať ho.“ Povedal Harry, vstal a vybral sa von z triedy, do svojej pracovne, ktorá bola pripojená k učebni.

„Dovidenia.“ Zavolal za sebou.

„Dovidenia, profesor.“ Začul Draca, kým sa za ním nezabuchli dvere.

V pracovni sa usadil za stolom a vytiahol z vrecka zrolovaný list, ktorý mu prišiel. Rozviazal červenú šnúrku, ktorou bol zviazaný a vyrovnal ho. Na hnedastých stránkach pergamenu uvidel úhľadné Alaricove písmo.  

Môj mladý študent,

som nútený mnohé informácie zatajiť, neviem, či tento list niekto nezachytí.

Pevne verím, že bola tvoja cesta hladká a ty si sa dostal na miesto bez väčších

problémov.

Tvoja neprítomnosť  pre nás predstavuje problém, potrebovali by sme vodcu,

takého vodcu, akým si ty. Chápem, že to v tejto chvíli nie je možné, musíš dokončiť

úlohu, ktorú si si zvolil.

Preto by som ťa rád požiadal o rozhovor s vašou riaditeľkou, tvoj priateľ Teonach by

bol poctený, keby ste ho prijali ako hosťa na Rokforte. Nepremýšľala tvoja riaditeľka

nad predmetom, kde by sa študenti učili bojovať so zbraňami? Šerm je hlavne v čistokrvných

čarodejníckych rodinách obľúbený šport a som si istý, že aj mnohí iní študenti by ho

uvítali. A Teonach je, ako si si už iste všimol, skvelý učiteľ a veľmi rád by ponúkol svoje

služby škole.

                                               Alaric.

Harry z listu pochopil, že ho potrebujú. Jeho obavy boli podľa všetkého opodstatnené a sledujú ich upíry, to sa mu ani trochu nepáčilo. Teo by bol skvelá spojka, obe strany by boli informované a Harry by mohol viesť elfov aj urobiť to, čo prišiel urobiť.

To, že ešte stále nevedel, čo má vlastne robiť a netušil, ako má viesť elfov, radšej nespomínal. Hrozilo, že ho z toho rozbolí hlava a migréna bola v tej chvíli to posledné, po čom túžil.

List opatrne zložil a opäť ho vložil do svojho vrecka. O chvíľu začína jeho hodina s piatakmi, už ich počul v učebni.

Predstava toho, že by po nejakej dobe opäť navštívil svojich elfských priateľov a krajinu, kde sa učil a s ktorou sa cítil spätý bola lákajúca, ale vedel, že teraz by tam nemal ísť. Teo ako spojka bude najlepšia možnosť.

Teraz odučí svoju hodinu s piatakmi a pôjde za riaditeľkou, aby ju presvedčil o tom, že Teo ako učiteľ nového predmetu bude presne to, čo chce. Po piatakoch má dve hodiny voľno a potom dvojhodinovku štvrtákov. Medzi hodinami bude mať dosť času na návštevu Umbridgeovej a možno aj na prečítanie časti nejakej zaujímavej knihy.

Otvoril dvere na svojej triede, čo sa postaralo o chvíľkový chaos, keď sa všetci rýchlo usádzali na svoje miesta. Harrymu stačilo rýchle preskúmanie triedy na to, aby vedel, že sa piataci už dozvedeli o jeho rozhovore s Hermionou. Stalo sa to skôr, než očakával.

Podobne ako pri siedmakoch aj pri piatakoch dnes zvolil písanie poznámok. Počas hodiny sa na svojich žiakov sústredil skôr matne, stále pôsobil dojmom, že dáva pozor, ale v skutočnosti sa venoval svojím myšlienkam. Iba občasný takmer nebadaný tik by vnímavému pozorovateľovi napovedal, že je duchom mimo triedu. Nikto taký sa však nenašiel.

„Nečistí.“ Vyslovil heslo, po ktorom sa chrliče pred riaditeľňou odsunuli. Stačilo by jediné jeho slovo na to, aby sa tak stalo aj bez použitia hesla, ako dedič dvoch Zakladateľov mal neustály prístup do riaditeľne, no nechcel na seba pútať príliš veľkú pozornosť. Už tak si ho niektorí všímali viac, než bolo potrebné. No dobre vedel aj to, že ak by sa pokúšal byť príliš nenápadný, tak by to mohlo byť príliš podozrivé.

Radšej si preto zistil heslo od profesorky McGonagallovej a používal ho. Aj keď nemohol povedať, že by ho Umbridgeovej heslá zvlášť nadchli. No možno to bolo jeho osobnou nechuťou voči Umbridgeovej, tú ženskú proste neznášal.

Slušne zaklopal na drevené dvere riaditeľne.

„Ďalej!“ ozval sa zvnútra vysoký hlas terajšej riaditeľky. Harrymu sa, podobne ako inokedy, zježili vlasy na šiji, keď začul jej hlas.

„Dobrý deň, madam.“ Pozdravil, keď na ňom spočinul Umbridgeovej pohľad. Aj napriek tomu, že sa jej predtým vyhrážal boli jej myšlienky zamerané na jeho telo značne nepríjemné. Teraz pre ňu nepredstavoval iba sladkého neskúseného chlapca, ale vášnivého muža. Pocítil nutkanie povracať sa alebo uisť. Oboje potlačil a prinútil svoje pery, aby sa vykrútili do neúprimného úsmevu.

„Dobrý deň, William. Čo ťa ku mne privádza?“ zaštebotala sladko. Alebo tak aspoň predpokladala, že to znelo, Harrymu sa opäť obrátil žalúdok naruby. Teraz si však nedovolil obrniť pred ňou svoju myseľ, svoju výhodu si mienil ponechať.

„Rád by som vám niečo navrhol.“ Povedal a rozšíril svoj úsmev. Umbridgeovej zasvietili oči a Harry nad tým, čo k nemu vyslala jej myseľ radšej nepremýšľal.

„Nepremýšľali ste nad zavedením nového predmetu?“ začal. Svoj hlas nechával nízky a hebký, akoby sa prihováral zúrivej šelme. Takýto hlas, ak bol správne použitý, mal takmer hypnotické účinky.

„Určite viete, že sa mnohé čistokrvné rodiny venujú šermu, je dokonca považovaný za niečo ako šport aristokratov. Som si istý, že by zvýšilo prestíž Rokfortu a pritiahlo viac čistokrvných, keby ste v škole zaviedli šerm ako jeden z predmetov. Pochopiteľne, najskôr ako nepovinný predmet, zmena príde pomaly.“ Po celý čas si zachovával hlas na nízkej úrovni a sledoval jej myšlienky, aby mohol okamžite napraviť svoju chybu, keby zahral na zlú strunu. To však nepotreboval, jeho návrh ju zaujal.

„A kto by ten šerm vyučoval?“ opýtala sa. Harry sa usmial.

„Jeden môj starý priateľ.“ Odpovedal vyhýbavo.

„Jeden váš starý priateľ?“ opýtala sa podozrievavo dočasná riaditeľka.

„Áno, madam. Mladík, ktorému plne dôverujem a ktorý patrí medzi najlepších šermiarov Európy.“ Dodal. Umbridgeová sa zamyslela nad tým, či bude rovnako atraktívny ako William.

„Dobre, súhlasím. Ešte dnes večer zvolám poradu, na ktorej oznámim profesorom, že na tejto škole pribudne nový predmet.“ Povedala.

„Ďakujem, madam. Dovidenia.“ Pozdravil sa slušne a vycúval z riaditeľne. Umbridgeovú prenechal jej myšlienkam o tom, že sa na školu nahrnú čistokrvní študenti, ktorí vtlačia miešancov.

Potom ako doučil sa utiahol do svojich komnát, kde sa zahĺbil do kníh a krátkych rozhovorov so Seanou. Síce si bol istý, že bude jeho snaha úspešná a Umbridgeová presadí nový predmet, no ešte stále o tom nechcel napísať Alaricovi, čo ak by sa zmýlil. Problém ešte predstavovalo aj to, že Umbridgeová neznášala miešancov a to elfovia podľa nej sú. Síce by s ňou neho elfský priatelia a ani on nesúhlasili, no stále zastávala vysoký post a Harry ju nemohol len tak vyšachovať.

 Teda, mohol, ale práve teraz sa mu to nehodilo. Umbridgeová bola pre neho prospešná na mieste, aké práve teraz zastávala.

S istým pobavením si pomyslel, že by sa predsa hodil do Slizolinu. Hlavne teraz, keď mu jeho smrť, znovuzrodenie a učenie u elfov otvorili oči.

Porada zasadala ešte pred piatou hodinou. Harry sedel spolu s ostatnými profesormi za stolom, bokom od ostatných a v tichosti čakal na riaditeľku. Podobne ako on už v tichosti sedel iba Snape, ostatní sa spolu v tichosti zhovárali.

„Zaujímalo by ma, čo zas tá stará bosorka vymyslela.“ Takmer zavrčala madam Hoochová.

„Určite to bude opäť nejaký zákon, čo iné by to bolo?“ podotkla McGonagallová.

„Vy o tom neviete nič bližšie, Blake?“ ozval sa odrazu Snapeov hlas. Harry sa otočil na Snapea.

„Mal by som?“ pousmial sa.

„Dnes som vás videl ísť do riaditeľne.“ Odpovedal chladne Snape. McGonagallová sa zamračila.

„Na čo ste potrebovali riaditeľku?“ opýtala sa McGonagallová s podozrením v hlase. Harry odolal nutkaniu pretočiť očami.

„To sa dozviete teraz.“ Len čo to dopovedal sa vstupné dvere otvorili a dnu vpochodovala Umbridgeová. Profesori vstali, na znak úcty riaditeľke školy. V tomto prípade sa však toto gesto nedalo považovať za úctivé.

Umbridgeová sa usadila za vrch stola a tvárila sa mimoriadne nadradene. Všetkých si premerala odporu plným pohľadom, len pri Harrym jej pohľad nabral aj nejakú hlbšiu emóciu. Harryho začínal znepokojovať záujem, ktorý mu preukazovala.

„Túto poradu som zvolala preto, aby som vám oznámila, že zavádzam nový predmet. Podľa môjho názoru by našej škole iba pomohlo, keby sa u nás zaviedol predmet, na ktorom by niektorý profesor vyučoval šerm. Spočiatku to bude nepovinný predmet, táto zmena bude plynulá...“ Ešte nejakú chvíľu opisovala nový predmet a jeho výhody. Harry si hneď všimol, že prezentuje jeho nápad ako svoj a dokonca aj používa jeho slová.

Počas Umbridgeovej rečnenia sa na neho postupne zabodli pohľady všetkých profesorov. Harry ich všetkých, vrátane Snapea, ktorý sa v reakciu zamračil, obdaroval miernym úsmevom. Očividne pochopili, prečo bol navštíviť riaditeľku.

„Koho chcete poveriť výučbou tohto predmetu, riaditeľka?“ opýtal sa Snape. Jeho chladný hlas sa pôsobivo vznášal vo vzduchy a vyvolával zimomriavky. Harry preferoval spôsob, kedy je hlas ako pohladenie a zahrieva, nie mrazí a desí, ale to bol proste Snapeov štýl.

„O to sa postará William.“ Prehlásila Umbrodgeová. Harry nemal rád, keď ho oslovovala krstným menom. Prikývol na znak súhlasu.

„A smiem sa vás opýtať, kto to bude?“ obrátil sa na neho Snape.

„Niekto, pre koho je šerm rovnako prirodzený ako dýchanie.“ Odpovedal Harry a pritom uprene hľadel na riaditeľku, ktorá sa síce zamračila, no nič jej nedošlo.

„Láskavo mi odpovedzte bez tých hádaniek, Blake.“ Zavrčal Snape. Harry sa zamračil a vrhol na Snapea rýchly pohľad.

„Ale no tak, profesor, zamyslite sa, kto je v súboji s mečom neporaziteľný.“ Posmešne sa uškrnul.

„Dúfam, že nechcete priviesť do školy plnej detí upíra!“ vyštekol nahnevane. To Harryho značne rozladilo.

„Nepriviedol by som do Rokfortu upíra, ktorý by mohol ohroziť študentov, ktorých mám chrániť!“ vyštekol naspäť.

„Nie? A čo mal podľa vás znamenať ten Dementor, ktorého ste priviedli? Vaše domáce zvieratko? Nebodaj neviete, že Dementori vysávajú duše?“ takmer kričal Snape.

„Pred Dementorom sa viem brániť dosť dobre na to, aby som bol schopný ochrániť svojich študentov! Mimo hodín ho mám bezpečne uloženého na mieste, kde sa k nemu nijaký študent nedostane.“ Bránil sa nahnevane. Emócie ho účinne ovládli.

„A dosť!“ ozval sa výkrik, ktorý oboch umlčal. Harry sa automaticky otočil za rušivým zvukom a jeho oči našli McGonagallovú, ktorá stála a nahnevane si ich premeriavala. S istou dávkou prekvapenia si uvedomil, že, podobne ako Snape, stál. Nespomínal si na to, že by vstal.

„Ospravedlňujem sa za rušenie.“ Mierne sklonil hlavu a opäť sa posadil. Ako šťuknutím muklovského vypínača sa upokojil a nič na ňom nenasvedčovalo tomu, že by bol vôbec predtým rozčúlený.

Snape sa posadil chvíľu po ňom, jeho strnulý postoj a planúci pohľad však naznačovali, že si ešte stále uchováva stopy hnevu. Ostatní profesori ich pozorovali s rozšírenými očami, v tejto chvíli sa mu nechcelo premýšľať, čo ich tak prekvapilo.

„Kto bude teda vyučovať šerm, William?“ opýtala sa mračiaca sa Umbridgeová.

„Elf.“ Odpovedal absolútne pokojne.

„Efl? Vy chcete priviesť do mojej školy prašivého miešanca, ktorý...“ jej tvár nabrala od hnevu a rozhorčenia červený odtieň.

„Áno, chcem! Nechali ste mi pri výbere voľnú ruku a ja som vybral elfa a vy s tým už nič neurobíte.“ Príkry tón odhalil, že ani on nebol taký pokojný ako sa zdalo. Jej predsudky ho znechucovali a v tejto chvíli nemal energiu ani chuť znášať ju. Trochu trhane vstal a ustúpil od stola.

„Dovidenia.“ Nezabudol na slušnosť, otočil sa na päte a odišiel.

Umbridgeová bude musieť s jeho výberom súhlasiť, inak jej bude musieť ešte raz pripomenúť, že je Dedičom Rokfortu. No z toho, že nakoniec zmĺkla usudzoval, že to pochopila.

V izbe napísal stručný list Alaricovi a zbežne ho oboznámil so situáciou na Rokforte.

Nechal si pripraviť šálku horúcej čokolády a usadil sa pred krbom, keď si spomenul, že prisľúbil Dravovi správu o tom, či ho dnes bude doučovať alebo nie. Privolal si brko a kúsok pergamenu, na ktorý napísal krátky odkaz.

Ledabolo mávol rukou a nechal odkaz zmiznúť.

V jednej zo Slizolinských izieb sa na posteli, na ktorej ležal mladík s mimoriadne svetlými vlasmi, zablyslo zlatisté svetlo a na vankúš vedľa jeho hlavy dopadol útržok pergamenu.

Draco ho vzal a prečítal si ho.

Očakávam vás zajtra o siedmej v mojich komnatách.

Draco vedel, kto napísal tento krátky odkaz, napísaný elegantným písmom aj napriek tomu, že sa odosielateľ nepodpísal. Pousmial sa a vstal z postele. Rýchlo si upravil oblečenie, ktoré sa mu v posteli mierne pokrčilo a vybral sa do spoločenskej miestnosti. Pred odchodom zaregistroval červenkastý plamienok, keď útržok pergamenu zhorel. Neostal po ňom ani popol.

Profesor, ktorého všetci poznali pod menom William Blake sa pohodlnejšie usadil pred krbom, horúci nápoj položil do vzduchu, akoby ho ukladal na pevný povrch a privolal si zo svojej osobnej knižnice nejakú knihu. Pohár ostal stáť vo vzduchu, akoby bol skutočne na niečo položený.

Odhrnul si čierne vlasy z tváre, otvoril knihu a ponoril sa do čítania. Po chvíli zodvihol ruku a s miernym zamračením sa si pošúchal čelo.

„Hnevá sa.“ Zašepkal zamyslene do plameňov. Kniha na jeho kolenách ostala nepovšimnutá.