Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Na druhý deň sa Harry vybral na vyučovanie v dobrej nálade. Alebo sa aspoň zdalo, že má dobrú náladu. Študentov to potešilo, hodiny s ním, keď nemal zlú náladu, boli skvelé. Harry si ráno spomenul, že majú prvú hodinu siedmaci voľnú a on učil tretiakov. Dal si zavolať svojich štyroch dočasných asistentov.

Práve sa usadil na stoličke v kabinete, keď mu na dvere zaklopali Draco a Blaise. Pomocou prútika im otvoril dvere a hneď za nimi aj zavrel, keď vošli.

„Dobré ráno, profesor.“ Pozdravil takmer veselo Draco.

„Dobré ráno, pane.“ Pridal sa Blaise.

„Dobré ráno, páni.“ Odzdravil Harry a pridal aj úsmev.

„Otec mi prezradil, že bude na Rokforte zavedený nový predmet.“ Nadhodil Draco. Blaise spozornel. Harry sa pousmial, no na lep mu neskočil.

A od odpovede bol aj tak ušetrený, lebo na dvere jeho kabinetu niekto zabúchal. Harry otvoril dvere, kým mu ich Ron neroztrieska.

„Opatrnejšie, pán Weasley, stačí zaklopať, ja to budem počuť.“ Povedal Harry.

„Prepáčte, profesor. Dobré ráno.“ Ozvala sa Hermiona.

„Nemusíte sa ospravedlňovať za chyby svojho priateľa, slečna Grangeorvá. Dobré ráno.“ Povedal. Hermiona sa začervenala a vrhla rýchly pohľad na Rona. Ron jej ho o opätoval a začervenal sa tiež. Draco a Blaise svorne prevrátili očami. Harry sa pousmial.

„Zavolal som si vás kvôli vášmu trestu. Keď už vás tu takto mám, tak vás aj na niečo využijem.“ Povedal a vstal. Všetkých štyroch si ich premeral pohľadom.

„Jedna dvojica ostane v škole a bude cvičiť s tretiakmi, práve teraz sa učia niektoré odrážacie kliatby a vy poslúžite ako ich terče. Učebňa bude začarovaná tak, aby sa vám nič nestalo. Druhá skupina pôjde so mnou do Zakázaného lesa, kde mi pomôže nazbierať nejaké rastliny, ktoré potrebujem.“ Určil úlohy.

„Ja s Blaisom pôjdeme do Zakázaného lesa.“ Povedal Draco.

„Takže vám ostávajú tretiaci.“ Pozrel sa na Rona a Hermionu. Ron s úľavou prikývol. Harry sa pousmial, vedel, že Ron Zakázaný les priam nenávidí. Teraz bol asi po prvý krát za niečo vďačný Dracovi Malfoyovi.

„Tak poďme.“ Povedal a usmial sa na nich.

„Na tretiakov bude treba dávať aj pozor a opravovať ich. Na poslednej hodine som ich učil správne držanie prútika a celkom im to išlo, no ak sa im nebude dariť, tak im pomôžte. Teraz ešte začarujem učebňu, aby sa vám pri skúšaní nič nestalo.“ Niekoľkokrát švihol vo vzduchu prútikom. Lavice najskôr odsunul pozdĺž stien, spolu so stoličkami a potom vytvoril silné bariéry, ktoré bránili zraneniu. Nezabudol ani na niektoré, ktoré ho zalarmujú, ak sa predsa len niečo stane.

„Slečna Grangerová, predpokladám, že viete, čo sa práve učí tretí ročník.“ Opýtal sa počas práve Hermiony.

„Áno, viem, pane.“ Odvetila. Harry prikývol a dokončil čarovanie.

„Varujem vás, ak sa niečo stane niektorému tretiakovi, ponesiete zodpovednosť.“ Kládol im na srdce.

„Dáme na nich pozor, profesor.“ Prisľúbila Hermiona.

„Keby som tomu neveril, tak vám ich nenechám na starosť, slečna.“ Povedal.

„Expecto Patronum,“ švihol prútikom. Svojho Patronusa nechal, nech sa usadí na katedre, kde bolo miesto profesora.

„Budem vedieť, ak sa niečo stane.“ Povedal. Kývol na Draca a Blaisa a odišiel s nimi v závese.

„Dúfam, že vás Zakázaný les príliš nedesí.“ Uškrnul sa Harry, keď sa dostali von z Rokfortu.

„Prečo?“ opýtal sa Draco so zlou predtuchou.

„Pretože sa od vás v lese odpojím. Nemusíte sa báť, budem stále na blízku.“ Ubezpečil ich. Draco a Blaise sa na seba neisto pozreli.

„Toto si vezmite.“ Podal im dva zlaté prívesky na retiazkach. Oba boli v tvare draka. Poslušne si ich zapli na krky.

„Neskladajte si ich, pokiaľ ich budete mať, budem vedieť, či ste v poriadku.“ Prikázal im. Draco aj Blaise prikývli na súhlas. Harry vytiahol z vrecka pergamen a podal ho Dracovi.

„Toto mi nazbierajte. Viete, kde to hľadať?“ opýtal sa. Draco prikývol.

„Pomáhal som ich zbierať profesorovi Snapeovi.“ Priznal Draco. Harry spokojne prikývol.

Na začiatku lesa sa od nich odpojil a vybral sa hlbšie, kým oni ostali na kraji. Nechal im nazbierať iba rastliny, ktoré rástli pri okraji, ostatné si natrhá sám.  

Potichu kráčal hlbšie do lesa. Opatrne do okolia vypúšťal mágiu a zdravil les a jeho obyvateľstvo. Život v lese pod jeho neskutočnými dotykmi ožíval a vysielal k nemu zvedavé a radostné impulzy. Bolo to už dávno, čo tieto lesy navštívil niekto so spojením so zemou, no les si ešte stále pamätal. Tieto stromy a zvieratá tu boli o staršie, než samotný Rokfort a tieto lesy kedysi obývali elfovia. V srdci tohto lesa by mal byť pozostatok ich domovov.

Čoskoro sa na neho prišli pozrieť niektoré menšie tvory. Sledovali ho zo stromov, zo svojich úkrytov na zemi, či dokonca z oblohy. Konáre prastarých stromov sa nakláňali bližšie k nemu, akoby v ochrannom geste.

Harry cítil, ako mizne z jeho pliec ťarcha a uvoľňuje sa z neho napätie. Doteraz netušil, že so sebou niečo takéto nosí. Zhlboka nasal vzduch do pľúc, razom sa mu dýchalo lepšie.

Splynúť s prírodou bolo nádherné a opojné. Bol to dar mimoriadneho porozumenia prírody a schopnosťou nažívať s ňou, čo robilo elfov takým mimoriadnym národom. Nikto okrem nich sa nedokázal tak pevne napojiť na prírodu.

Neboli jedinými tvormi žijúcimi v lesoch. Lesy obývali tak isto aj upíry, či vlkolaci, no nikto z nich prírode tak dobre nerozumel.

Harry sa zastavil a upriamil svoj pohľad na jednu z veveričiek na stromoch. Pristúpil bližšie ku stromu, na ktorom žila a jednu ruku položil na strom.

„Poď sem, maličká. Nemusíš sa báť.“ Šepkal upokojujúco. Drobné zvieratko najskôr váhalo a vetrilo vo vzduchu. Po chvíli očividne dospela k záveru, že jej od neho nič nehrozí, a tak opatrne urobila krok k nemu.

„Len poď, neublížim ti.“ Prihovoril sa jej, no inak sa ani nepohol. Veverička urobila ďalší opatrný krok smerom k nemu a potom ďalší a ďalší. Za každým jedným krokom na moment zastala, aby sa presvedčila, že jej skutočne nič nehrozí. Bola od neho meter a pol vzdialená, keď zas zastala. Tentoraz však nerobila ďalší opatrný krôčik jeho smerom. Rovno sa k nemu rozbehla a zliezla mu až na ruku. Dlhé rukávy bránili jej pazúrikom, aby ho doškrabali.

Zodvihla hlavu dohora a zavetrila, pričom sa jej pohmýrili fúzy na nose. Správala sa, akoby jej niečo príjemne voňalo. Harry druhou rukou siahol do vrecka na habite a s miernym úškrnom odtiaľ vytiahol lieskový oriešok. Pomaly k nej priblížil aj druhú ruku a nechal ju, nech si ho vezme.

Veverica rýchlo vyšplhala po strome, na pár sekúnd zmizla a opäť sa rýchlo vrátila na jeho ruku.

„Budeš ma sprevádzať?“ opýtal sa s úsmevom. Veverica mu vyliezla na rameno, kde sa usadila, čo bral ako súhlas. Jej oranžová srsť ho šteklila na krku. Vykročil hlbšie do lesa. Cítil, že za ním idú aj mnohé iné zvieratá, teraz ešte skryté, ale čoskoro sa k nemu pripoja a pôjdu po jeho boku.

Harry kráčal lesom s veveričkou na pleci a skúmal les. Draca a Blaisa les ignoroval, boli to iba dve deti, ktoré si na okraji trhali rastlinky. Takto sa les správal väčšinou, ľudia ho príliš nezaujímali. Preto bolo mimoriadne nebezpečné, keď sa les správal nepokojne.

Na chvíľu sa zastavil a zatvoril oči. Mysľou sa preniesol do tela svojho Patronusa, vzlietol, preletel cez triedu a usadil sa na jednej z lavíc. Ron sa práve pokúšal naučiť Chrabromilčanov jedno zo zaklínadiel, ktoré sa nemali učiť. Ochrany, ktoré nastražil to spozorovali a odhodili ho na stenu, kde sa stretol s ďalšími ochranami, takže dopadol do mäkkého.

Zafírový drak sa naklonil nad Rona ležiaceho na zemi a vyceril na neho zuby. Ron na zemi zbledol a zodvihol ruky k hlave, aby si ju ochránil.  

„Patronus nemá fyzickú podobu, Ron. Toto bolo varovanie, že nemáš robiť to, čo nám profesor Blake zakázal. Povedal, že on bude vedieť, ak porušíme pravidlá.“ Informovala ho Hermiona. Harry jej pripočítal malé plus, možno sa konečne naučila, že ho má poslúchať.

„On to aj tak nezistí.“ Povedal sebaisto. Na očiach mu však bolo poznať, že taký sebaistý v skutočnosti nie je. Harry si pomyslel, že sa pre Rona stal druhým Snapeom. Nepáčilo sa mu to, no nemohol ani povedať, že by ho to nejako zvlášť trápilo. Teraz sa skôr zaujímal o Draca, Teonacha, ktorý mal prísť, Dumbledora a iných. Na Ronaldovu hlúposť a Hermioninu chuť vzpierať sa učiteľom mu neostalo dosť času.

Opäť otvoril oči a pokračoval v prechádzke. Cestou si natrhal nejaké rastliny, mnohé z nich boli drahé elixírové prísady a niektoré do odvarov, ktoré ho naučil robiť Alarick. To, že je čas vrátiť sa usúdil, keď sa dostal až na pohrebisko jednorožcov.

Bolo to posvätné miesto, presýtené mágiou týchto mýtických bytostí. Len málokto vedel, že niečo takéto vôbec existuje. Nebolo to v učebniciach, nemohli ste to nájsť v knihách a nepovedal vám to nijaký čarodejník. Mohol za to aj fakt, že jednorožce ku svojmu pohrebisku len tak hockoho nepustili. Elfovia bývali odjakživa výnimkou a to taktiež nie všetci.

Toto nebolo Harryho prvé pohrebisko, no aj tak mu obrovská nekoncentrovaná sila moci jednorožcov vyrazila dych. Čarodejníci vedeli, že jednorožce oplývajú veľkou mocou, ibaže aj tí najväčší znalci by boli prekvapený, aká vysoká je v skutočnosti ich moc týchto prenádherných bytostí.

K Dracovi a Blaisovi sa vrátil už osamote, oranžovú vevericu vysadil na strome, ktorý obývala a ostatné zvieratá sa rozpŕchli po lese. Ešte stále však cítil pohľad niektorých z nich a jeho spojenie s lesom sa už nepretrhlo.

„Máte všetko?“ opýtal sa ich, keď zaregistrovali jeho príchod. Trochu ho znervóznilo, že si ho všimli tak neskoro, upíri sa nepohybujú o nič pomalšie, či hlučnejšie a keby sa dokázali dostať do takejto blízkosti, tak by tých dvoch dokázali rýchlo zabiť. A Harry sa okrem toho ani nesnažil ukryť, čo by upír pri love určite urobil, takže by sa dostal ešte bližšie.

„Nie, ešte nám tretina chýba.“ Povedal Draco. Harry skontroloval čas, majú ešte dvadsať minút do skončenia hodiny, v škole sú s prehľadom o desať minút.

„To nevadí, poďme. Musím zistiť, čo v mojej triede narobili tí dvaja.“ Povedal. Draco a Blaise mu odovzdali rastliny, ktoré nazbierali a išli s ním, krok pozadu, do hradu.

Harry bol spokojný, nezaznamenal v lese nijaké známky po upíroch, najbližšie dva dni ich teda nemusí očakávať. Mal z Voldemorta dojem, že chce získať nadvládu nad Rokfortom, preto očakával príchod upírov. Stali sa predsa jeho spojencami.

Očakával vlastne čarodejníkov, upírov, dementorov a niektorých vlkolakov. Neprekvapilo by ho, keby zaútočili počas splnu, vtedy sú vlkolaci najsilnejší a najzúrivejší a je noc, čo je čas upírov. Harry ich musí bezpodmienečne zachytiť skôr ako bude neskoro, inak ich zničia.

„Zamerali ste sa na tie najvzácnejšie?“ opýtal sa Harry pri pohľade na rastliny.

„Tie sú predsa najdôležitejšie, nie?“ pokrčil plecami Draco.

„Nie, nie sú Draco a dobre si to zapamätaj. To, že stoja viac, než bežné prísady, ktoré dokážeš nazbierať na každej čistinke v polovici anglických lesov ešte neznamená, že sú aj užitočnejšie. S mnohými ľahko dostupnými prísadami toho dokážem viac, než s tými cennými. Pokiaľ sa niekto v mojom okolí priotrávi, tak je mi roh jednorožca na nič, keď by mu život zachránil obyčajný bezoár. Chápete to?“ pozrel sa Dracovi a Blaisovi do očí. Dvaja Slizolinčania prikývli.

„Áno, pane.“ Zamumlali. Zvyšok cesty do hradu išli mlčky.

Pred triedou poslal Draca a Blaisa preč, ich úloha sa už skončila. Draco nenápadne naznačil Blaisovi, že má odísť, no on sám ostal.

„Profesor?“ začal.

„Áno, Draco?“ otočil sa na neho Harry.

„Platí ešte dnes ten večer?“ opýtal sa Draco.

„Keď som vám už raz povedal, že platí, tak platí. Ak nemáte záujem prísť, nemusíte, ale viete, kde ma hľadať. Teraz môžete odísť.“ Povedal a otvoril dvere na triede.

„Ďakujem,“ začul za sebou, než zatvoril.

„Dobrý deň, študenti.“ Pozdravil. Jeho študenti mu zborovo odpovedali.

„Vidím, že sa nikto nezranil, to je dobre.“ Skonštatoval.

„Nezaslúžime si body, profesor?“ ozval sa drzo Ron. Hermiona na neho vrhla veľmi nepríjemný pohľad. Slizolinský tretiaci sa na Harryho hľadeli s očakávaním a chrabromilský zas s nervozitou.

„Máte pravdu, pán Weasley,“ uznal Harry. Ron sa zatváril prekvapene, ale rýchlo sa spamätal a vrhol na Slizolinčanov a Hermionu samoľúby pohľad.

„Odoberám Chrabromilu dvadsať bodov za neuposlúchnutie priameho rozkazu.“ Dopovedal.

„Nepovedal som vám, že máte s tretiakmi iba precvičovať kúzla, ktoré som ich naučil a ktoré majú vedieť? Ako ste sa potom mohli opovážiť učiť Chrabromilčanov na mojej hodine kliatby, ktoré majú, podľa vašich slov, používať na Slizolinčanov?“ počas rozprávania sa priblížil k Ronovi a aj napriek tomu, že boli rovnako vysoký pôsobil Harry vyšším dojmom. Dosť tomu napomáhalo aj to, že sa Ron snažil pod náporom jeho hnevu znížiť.

„A môžete byť radi, že ste skončili iba bez pár bodov. Vy dvaja môžete ísť.“ Poslal ich preč. Ron a Hermiona okamžite zdrhli.

Harry si do konca hodiny s tretiakmi stihol ešte prejsť, čo sa dnes naučili a čomu, naopak, nechápu. Hermiona vedela dobre vysvetľovať a nepokúšala sa ignorovať Slizolinčanov, tak ako to robil Ron.

Harry nestrpel na svojich hodinách hádky a nerád videl, že sa Slizolinčania a Chrabromilčania nenávidia. Jeho študenti to vedeli a nechceli ho nahnevať, preto vytvárali aspoň zdanie toho, že tieto dve fakulty žijú v mieri. Medzi mladšími ročníkmi si však už začínal všímať, že ten mier nepestujú iba v jeho prítomnosti, ale aj mimo vyučovania. To ho úprimne tešilo.  

A všimol si aj to, že sa ho študenti nielen báli, ale mali ho aj radi. Stále rešpektovali jeho súkromie a to, že ho mimo vyučovania nemajú rušiť, no Harry sa už pomaly začínal zmierovať s tým, že za ním začnú chodiť. Draco bol ako prvý.

„Pán profesor?“ zastavil sa pri ňom jedna tretiačka z Chrabromilu, keď stál pri katedre a čakal, kým sa vyprázdni trieda, aby mohol v pokoji zrušiť ochrany okolo triedy.

„Áno, Sara?“ pozrel sa na ňu.

„Mohli by ste mi ešte raz, prosím vás, vysvetliť, ako funguje kúzlo diffindo?“  požiadala. Harry sa na ňu mierne usmial a vyčaroval vedľa nich vrece s pieskom.

„Pozeraj sa,“ povedal. Namieril prútikom na vrece a predniesol kúzelnú formulku. Opäť opravil vrece.

„Teraz to skús ty.“ Vyzval ju. Sara namierila prútikom na vrece a sústredene sa zamračila. Harry ju pozorne sledoval.

„Diffindo!“ takmer vykríkla a švihla prútikom. Nič sa však nestalo.

„Vôbec mi to nejde.“ Pozrela sa na neho zúfalo. Harry sa postavil za ňu a sklonil sa k nej. Do pravej ruky jej chytil dlaň, ktorou držala prútik a trochu zmenil polohu jej ruky.

„Vyslov formulku.“ Prikázal ticho.

„Diffindo!“ Harry mierne švihol jej rukou. Z roztrhnutého vreca sa začal sypať piesok. Sara sa rozžiarila.

„Tak a teraz to skús sama.“ Vyzval ju s úsmevom a vstal. Sara s úsmevom namierila na vrece.

„Diffondo!“ zvolala. Vrece sa roztrhlo na ďalšom mieste a začal sa z neho sypať ďalší piesok.

„Ďakujem.“ Povedala a usmiala sa na neho tak žiarivo, že si Harry nemohol odpustiť úsmev.

„Na to som predsa tu. A teraz už bež.“ Popohnal ju.

„A udeľujem Chrabromilu päť bodov za dobre zvládnuté kúzlo!“ zavolal za ňou ešte. Sara bola milé dievča a nadaná študentka, raz z nej bude skvelé dievča. Okrem toho bola veľmi pekná a v jej rysoch sa už teraz dala rozpoznať jej budúca krása.

Odstránil ochrany z triedy, tak ako si to naplánoval. Niektoré tam však nechal, menšia poistka nikdy neuškodí a je to jeho učebňa, takže mu to nebude môcť nikto vyčítať.

Keď skončil, tak sa posadil za katedru a čakal na ďalšiu triedu. Po chvíli naklonil hlavu na stranu a usmial sa. Vietor mu práve pošepkal, že jeho priateľ práve vyrazil.

V tých chvíľach sa na nástenkách začali objavovať oznamy o novom predmete, ktorý niesol názov Šerm. Študenti si o ňom do desiatich minút vzrušene šepkali.