Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Madam Colová ostatným zverencom prezradila, že odchádzal do súkromnej školy.

Nebolo prekvapením, že sa to nikomu ani v najmenšom nepozdávalo. Hadrian urobil dobre, že sa rozhodol neprezradiť, že sa dostal k peniazom a k rodinnému dedičstvu. Keby prišiel v novom oblečení, dopadlo by všetko pravdepodobne ešte horšie.

Trvalo tri dni, kým sa odhodlali k činu. Bolo jeho jediným šťastím, že sa neodvažovali vstúpiť do Hadrianovej izby. Hadrian, ktorý tušil, že sa schyľuje k násiliu, sa radšej zabarikádoval v izbe a vychádzal len v nevyhnutných prípadoch. Vynechal dokonca aj spoločné jedlá, čo boli pravdepodobne jediné spoločenské stretnutia, ktorých sa v sirotinci zúčastňoval. Jediná strava, ktorú mal, bolo to, čo sa mu podarilo zohnať si ešte cestou do obchodného centra, kam sa vybral hneď nasledujúci deň po poslednej návšteve Šikmej uličky. Mal šťastie, že bol predvídavý a tak prekliato paranoidný. Odvtedy nevyliezal.

Dva a pol dňa strávil ustavičným štúdiom, s nosom zarytým v hrubých knihách, postupne spoznávajúc svet plný kúziel a mágie, ale zároveň aj vzájomnej nenávisti a rasizmu. Po vyše týždni, odkedy sa dozvedel o existencií čarodejníckeho sveta, skonštatoval, že sa nelíšil od toho muklovského, bez ohľadu na to, čo tvrdili čistokrvní. Napriek tomu, že boli obdarovaní mágiou, ktorá mala moc meniť realitu, boli ich povahy rovnako nedokonalé ako tie nečarodejnícke. V ničom sa neodlišovali.

Čarodejníci mali svoju mágiu, vďaka ktorej sa nepotrebovali učiť čosi také ako bola muklovská veda, hoci ich alchýmia a elixíry sa na ne ponášali. A muklovia, naopak, mali svoju vedu, vďaka ktorej dokázali takmer rovnaké zázraky ako čarodejníci so svojimi kúzlami. A v tom, v čom by mágia mohla presahovať muklovskú vedu, ich dorovnali počty. Kým čarodejníkov bolo na celom svete len niekoľko miliónov, muklov boli miliardy. Svet bol v rovnováhe.

Na tretí deň, keď mu došlo jedlo, sa namiesto hladovania Hadrian rozhodol vyliezť z izby a čeliť starším chovancom. Vybral sa na večeru, pripravený postaviť sa zoči voči všetkým tým nenávistným pohľadom, ktoré tam naňho čakali. Nikdy ho nemali radi, no teraz, keď sa ukázalo, že ho predsa len čakala nádej na dobrú budúcnosť, sa k tomu všetkému pripojila ešte aj závisť. Vražedný koktejl.

Prekvapením bolo, že sa do jedálne nakoniec ani nedostal. Nečakal, že zaútočia tak rýchlo. Zjavne sa aj počas jedál po jednom striedali pri jeho izbe a čakali, kedy vylezie von. Než sa dostal na večeru, predbehol ho jeden z chovancov a priviedol ostatných. Keď ho obklopila desiatka chlapcov, bolo už neskoro.

Ešte dva týždne dozadu by im to oplatil stonásobne, keby sa k nemu odvážili priblížiť. Ochotne by im ukázal, že si nemali začínať s takými ako bol on. Dokázal by im, že bol tým nenormálnym netvorom, za ktorého ho všetci považovali. Lenže teraz nemohol. Hoci z duše nenávidel ten pocit, bol tam a bol oprávnený. Bál sa. Sproutová mu dala jasne najavo, že keby ho ako neplnoletého pristihli pri čarovaní, vylúčili by ho zo školy a zlomili by mu prútik. Viac by nebol vítaný vo svete, do ktorého patril. To nemohol dopustiť. Nesmel prísť o tú jedinú nádej na lepší život, ktorá sa mu kedy naskytla. A nielen o nádej na lepší život, ale o nádej na život vo svete, do ktorého skutočne patril. Pokiaľ to znamená, že bude musieť zniesť zopár bitiek, tak to zvládne. Bohovia vedeli, že ho tĺkli celé roky, kým sa naučil brániť, toto nebude nič iné než nepríjemný flashback.

Zatiahli ho do chlapčenských kúpeľní. Vedeli, že behom najbližšej hodiny ich nikto nepreruší, mohli si s ním robiť čokoľvek len chceli. A nebolo nič, čo by Hadrian mohol urobiť, aby im v tom zabránil.

„Konečne sa pohráme!“ zatiahol jeden z chovancov afektovane. Plnou silou ho tresol o stenu, kde ho pod krkom pridržiaval, aby sa ani nepohol. Jeho stisk bol prisilný. Hadrian sa zúfalo pokúsil nadýchnuť, dosiahol však jedine to, že starší chovanec len pritlačil silnejšie.

„Skrýval si sa pred nami, čo? Tie tvoje satanské praktiky už nefungujú!“ obvinil ho druhý chovanec. Jeho slová k Hadrianovi prenikali akoby z diaľky a ich význam si kvôli priškrtenému prívodu kyslíka uvedomoval len s oneskorením. Na dôkaz svojich slov mu starší chovanec vrazil do žalúdka. Tomu, aby sa Hadrian od bolesti prehol v páse, zabránila len ruka väčšieho chlapca.

„Netvor!“ zasyčal nenávistne tretí.

„Pani Colová mala pravdu, dokázali sme to z teba vymlátiť.“ Ozval sa chovanec, ktorý ho držal pod krkom, keď si uvedomil, že sa Hadrian nebude brániť. To temné potešenie, ktoré sa im odrážalo v tvárach, Hadriana desilo najviac. Pridlho si ich držal od tela, pridlho si k nemu nič nemohli dovoliť. A celý ten čas, kedy mal od nich Hadrian pokoj, sa ich nenávisť len stupňovala. Milovali násilie a v sirotinci nebol jediný chovanec, ktorému by mohli ublížiť tak ako Hadrianovi. Nenašiel sa nikto, komu by záležalo na tom, čo sa s ním stane. Keď sa ich obľúbená hračka naučila brániť, nesmierne ich to podráždilo.

Chvíľu ich bavilo udierať ho do brucha. Keď sa pokúsil brániť, chytili mu ruky a tvrdo mu ich pritlačili ku stene. Keď najstaršieho z nich prestalo baviť škrtiť ho, pustil ho. Hadrian nebol schopný udržať sa na nohách. Spadol na zem, kde ostal lapať po dychu. Inštinktívne sa skrútil do klbka v snahe čo možno najviac sa ochrániť.

„Kdeže, beštia. Ešte sme neskončili. Ani zďaleka.“ Prehovoril tak blízko pri jeho hlave, že keby si trúfol, mohol by mu zlomiť nos. A, pre bohov, Hadrian si trúfol. Mágia v ňom vrela tak zúrivo a nenávistne, že mu spôsobovalo priam fyzickú bolesť udržať ju v sebe. Keby len na chvíľu povolil uzdy, ktorými ju spútaval, zabil by ich všetkých. S určitosťou vedel, že by mu to neprinieslo výčitky svedomia.

Otvoril oči a s masochistickým potešením sa poriadne zaklonil a vrazil mu čelom do nosa. Bol rýchly a presný, takže starší chovanec nemal šancu zareagovať. Hadrian si naplno užil ten moment, keď sa výraz sadistickej radosti v tvári staršieho chlapca zmenil na šok a bolesť. Stálo mu to za to aj napriek bolesti, ktorá nasledovala.

Starší chovanci ho neprestajne kopali. Bolo im jedno, kam trafili, išlo im len o to, aby si do niečoho kopli, aby si na ňom vybili zlosť za to, čo sa opovážil urobiť. Ohavné urážky, ktoré pri tom vykrikovali, sa k jeho ušiam dostávali len v útržkoch a aj tie vnímal len čiastočne. Hadrianovi sa celkom dobre darilo chrániť všetko dôležité, no napriek tomu to párkrát schytala hlava. Po treťom údere do zátylku sa prepadol do tmy.

Prebudila ho zima. Čosi ľadové mu obaľovalo telo, dusilo ho to a ťahalo z ťaživej, príjemnej temnoty. Voda. Chovanci ho obliali ľadovou vodou, aby ho prebudili z bezvedomia. Dusil sa vodou, ktorá sa mu dostala do úst. Bolelo to. Bohovia, tak veľmi to bolelo! Pravdepodobne sa im podarilo zlomiť mu nejaké rebro, možno dokonca niekoľko. Točila sa mu hlava a ľavá ruka nefungovala tak ako by mala. Ak by mal byť úprimný, nečakal, že dopadne až tak zle. Vedel, že sa ich hnev postupom času navrstvoval a predpokladal to. Ale to z neho už naozaj prestali mať strach? Alebo ho nenávideli tak veľmi, že im to začínalo byť jedno?

„Ty prekliata beštia!“ zvreskol naňho chovanec, ktorému predtým v najväčšej pravdepodobnosti zlomil nos. Tvár mal zaliatu krvou, oči šialené od zúrivosti. Hadrian si pri zbežnom pohľade všimol, že traja z desiatich chovancov zmizli. A len päť z tých, ktorí zostali, sa odvážili priblížiť až k nemu.

„Nechajme ho tak, Mark. To decko má dosť.“ Ozval sa jeden z dvojice. Keď sa naňho obrátil zúrivý pohľad najstaršieho chovanca, ustúpil a sklonil pohľad. Oh, áno, Mark ich mal dobre vycvičených. Ako najstarší chovanec v sirotinci sa domnieval, že mal nárok vládnuť všetkým ostatným chovancom. Pomáhalo, že ho madam Colová zbožňovala a že bol silnejší než ktokoľvek v sirotinci. Mladších chovancov mlátil každodenne, kto sa mu priplietol pod nohy, nemal šancu utiecť. Pár rokov dozadu bol jeho obľúbenou hračkou Hadrian. Vedel, že nech mu akokoľvek vážne ublíži, nikto ho nepotrestá. Pani Colová mala tendenciu ignorovať, keď chodil Hadrian dobitý a zranený.

Keď to jedného dňa prestalo a Mark so svojou partiou neboli schopní znovu mu ublížiť, začali o ňom hovoriť, že sa spolčil s diablom. Naposledy, keď sa mu jeden z jeho poskokov pokúsil ublížiť, za záhadných okolností spadol zo schodov. Bolo to ešte v dobe, kedy Hadrian plne neovládal svoju mágiu, no neľutoval to. Keby dostal ďalšiu možnosť, urobil by to znovu a lepšie.

„Chyťte ho!“ prikázal. Štvorica chovancov sa pohla takmer okamžite, len s miernym zaváhaním a pristúpila k Hadrianovi. Každý ho chytil za jednu končatinu a prinútili ho ľahnúť si tak, aby mal Mark plný prístup k jeho bruchu. Hadrian nemal šancu ubrániť sa im. Snažil sa vzpierať, no točila sa mu hlava, cítil sa slabý a chovanci boli fyzicky zdatnejší ako on.

Keby dovolil svojej mágií brániť svojho pána, nemali by šancu. Vedel to. Lenže to nemohol dopustiť. Keby sa jeho mágia utrhla z reťaze, nedokázal by ju znovu zastaviť. Škody, ktoré by spôsobila, by boli katastrofálne a Hadrian by sa nikdy nemohol znovu vrátiť do čarodejníckeho sveta. Nevylúčili by ho len zo školy, ale z celého spoločenstva. Nemohol dovoliť, aby ho jediný okamih pomsty vytrhol zo sveta, v ktorom bol predurčený žiť.

Keď sa v Markových rukách znenazdajky objavil nôž, Hadrian spanikáril. Keď mu starší chovanec vyhrnul tričko a pozrel sa mu do očí, uvidel v nich Hadrian všetko, čo mu chcel urobiť. Z nedostatku akýchkoľvek iných možností sa Hadrian prudko nadýchol a z plných pľúc vykríkol. Zapchali mu ústa, vrazili mu, no on to skúšal stále znovu a znovu. Zmietal sa a kričal po celý ten čas, kým ho štyria chovanci pevne držali pri zemi a Mark mu nožom vyrezával do brucha jednu bolestivú čiaru za druhou. A hoci mu bolesť po celý ten čas vystreľovala snáď z celého tela, nepovolil uzdu svojej mágií a nedovolil jej vyletieť z neho.

Keď skončili, nechali ho tam ležať v mláke studenej vody a krvi. Nechali ho tam triasť sa od zimy a od bolesti, len napoly bdelého a slabého. Hadrian v uplynulých hodinách striedavo upadal do bezvedomia a prebúdzal sa, niekedy sa triasol viac, inokedy menej, závrate prichádzali a odchádzali. Dvakrát zvracal, čo mu spôsobilo snáď ešte väčšiu bolesť než snaha pozviechať sa a dostať sa do izby.

Nevedel, koľko času uplynulo, kým sa z kúpeľne dostal do izby. Niekoľkokrát počas toho stratil vedomie a keď aj bol bdelý, nie vždy si bol istý tým, kam mal namierené a kde sa nachádzal. Realita sa mu pred očami prelievala a strácala význam. Niekoľkokrát sa pristihol pri tom, že si nevedel vybaviť vlastné meno. Istá jeho časť vedela, že to bolo zlé, lenže zvyšok si nevedel vysvetliť, prečo.

V izbe mal neporiadok. Nebol si istý ako sa do nej dostal, tú poslednú časť cesty si nevedel vybaviť, ale bolo mu to jedno. Spadol tvárou dole na podlahu, kde ostal ležať. Nemal silu na to, aby vstal a dostal sa do postele. Do tváre ho tlačila tvrdá väzba hrubej knihy. Na chvíľu sa podivil, prečo by nechal knihu na zemi, tá myšlienka sa však vytratila rovnako rýchlo ako sa objavila.

Napriek bolesti, nepohodliu a krvi, ktorá mu vytekala z početných rán, upadol do bezvedomia. Precitol len raz, keď ho akási neznáma osoba nešetrne pretočila na brucho. Znovu sa už neprebral.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Stál na kopci vysoko nad areálom starého sirotinca. Zhora mal dokonalý výhľad na staré železné ploty potiahnuté ostnatým drôtom, napoly vyhynuté stromy a najmä na šedú stavbu v tvare kocky, ktorá tomu všetkému kraľovala. Pochmúrnosti tohto miesta sa mohol rovnať snáď už len Azkaban. A oni tu predsa stále vychovávali deti.

Sirotinec tu už dávno nemal stáť. V skutočnosti bol takmer pred tromi desiatkami rokov zrovnaný so zemou. Muklovia to zvalili na výbuch plynovodov, ale pravdou bolo, že to boli Smrťožrúti na čele so svojím pánom, kto ho zničil. Bolo to počas jedného z mnohých zdanlivo náhodných nájazdov na muklovský Londýn.

Teraz, keď sa sem po rokoch vrátil, na svoju nesmiernu zúrivosť zistil, že ho znovu vystavali. Budova sirotinca vyzerala inak, oproti predošlej gotickej stavbe s vysokou vežou pôsobila modernejšie a účelovejšie, no v konečnom dôsledku o nič menej hrôzostrašne. Boli to už roky, odkedy toto miesto navštívil naposledy, no aj napriek tomu zisťoval, že z emócií, ktoré pociťoval voči tomuto miestu kedysi, sa nevytratilo nič.

Postúpil o krok dopredu a premiestnil sa priamo za dvere vedúce dovnútra. Déja vú ho zasiahlo silnejšie než predpokladal. Vnútrajšok toho miesta bol rovnaký ako kedysi, očividne postupovali podľa starých architektonických nákresov. Pomaly kráčal dopredu a spomínal. Keď prechádzal okolo jedálne, v ktorej vládlo mŕtve ticho, zaťal zuby. Neznášal deti. V kuchyni sa tiež nikto nenachádzal, dnes zrejme nijaký chovanec nedostal za trest upratovanie. Bola to práca, ktorá nekončila ani po západe slnka.

Kanceláriu pani Colovej obišiel bez zastavenia. Kvôli tomu sem dnes neprišiel, hoci mal v pláne v budúcnosti prísť drahú slečnu pozrieť. Snáď už bude poslednou z generácie Colových. Tá rodina bola prekliata, ale vydržala všetko, vrátane vyčíňania dvoch Temných pánov a muklovskej vojny. Správcovstvo nad sirotincom si držali, odkedy zomrel posledný Woole.

Zastavil sa až pred izbou číslo dvadsaťsedem. Tu sa začala cesta najväčšieho černokňažníka všetkých čias a jediného muža, ktorý kedy porazil smrť. Sem mal namierené.

Zo zamyslenia ho vytrhla krvavá šmuha na stene vedľa dverí. Keď sa poobzeral, všimol si aj ďalšie krvavé stopy. Pár metrov od neho bola časť podlahy poznačená kvapkami krvi, ďalej sa blízko pri stene nachádzala rozmazaná menšia šarlátová mláčka. Nech to po sebe zanechal ktokoľvek, bol na tom zle. Cestou sa musel opakovane zastavovať. A zjavne mieril do izby, pred ktorou práve stál. Lenže toho by nemal byť schopný. Sám sa o to kedysi dávno postaral.

S hlbokým zamračením položil ruku na kľučku a vošiel do izby, ktorú kedysi obýval Tom Marvoloso Riddle. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, bol viac než prekvapivý.

Ako prvé si všimol roztrhané knihy, povaľujúce sa všade po izbe, rozhádzané oblečenie, školské pomôcky a posteľnú bielizeň. Zem pokrýval biely nános jemného páperia z periny a vankúša. Až potom si uprostred toho neporiadku všimol ležať dieťa. Chlapca. Krvácal, čomu nasvedčovala mláka, ktorá sa pod ním tvorila. Nevedel, čo ho k tomu viedlo, no podišiel k dieťaťu a chytil ho za plece.

Vlna mágie, ktorá ním prenikla, ho takmer zrazila na kolená. Toto úbohé slabé telo nebolo schopné plne prijať moc, ktorá tryskala z drobného tela. Och, bohovia! Už tak dávno necítil takú mocnú magickú podstatu. Bolo neuveriteľné, že dieťa, ktorému patrilo, bolo také malé. Chlapec mohol mať vek na svoj prvý rok v Rokforte. Nepochybne mu niekto čoskoro príde povedať o čarodejníckom svete, pokiaľ sa tak už nestalo.

Opäť sa ho chytil, tentokrát už pripravený a otočil ho na chrbát. Keby tvrdil, že nebol prekvapený, klamal by. To dieťa poznal, stretol ho v Šikmej uličke, keď predstieral, že nedokázal otvoriť prechod. Bolo doposiaľ prvým človekom, ktorý dokázal prehliadnuť jeho masku. Vtedy nedokázal uveriť, že toho bol schopný jedenásťročný fagan, zdanlivo bez akejkoľvek výnimočnej moci. Chcel ho sledovať, to decko sa mu však nečakane šikovne stratilo v dave. Teraz pochopil, že to dieťa malo viac než len výnimočnú moc, dokázalo ju však na istej úrovni ovládať a potláčať. Nevídané, no nie úplne neslýchané, on sám to taktiež dokázal. Bol priveľmi mocný, už ako dieťa sa musel naučiť potláčať náhodné výbuchy mágie.

Vysvetľovalo by to aj skutočnosť, že býval v jeho starej izbe. Chlapcova mágia musela nejakým spôsobom narušiť pozostatky jeho vtedajších kúzel. Stále ich cítil na izbe, hoci bol sirotinec medzičasom zbúraný a opätovne vystavaný. Pre mukla alebo priemerného čarodejníka by to stačilo, ale nie pre niekoho ako bol on.

Všimol si, že chlapec pootvoril oči a zažmurkal naňho očami farby Avady. Nezdalo sa, že by reálne vnímal, čo sa dialo, tak mu len priložil ruku k čelu a priviedol ho do bezvedomia. Na chvíľu uvažoval nad tým, že by toho malého mocného knihomoľa nechal ležať na zemi v sirotinci, kde by ho čoskoro dostihla smrť. Už teraz sa vznášala kdesi nablízku a ani jeho mágia by ho v tomto stave nedokázala zachrániť. Bola silná, ale rovnako neskúsená ako jej majiteľ.

'Čo povieš, Quirinus, zachránime ho?' opýtal sa mentálne svojho služobníka. Zachráni dieťa, ktoré mu pripomínalo jeho samého?

„Zachráňme ho, pane.“ Zašepkal muž. V hlase mu zaznela zúfalá prosba, za ktorú ho Temný pán vysmial. Bol taký slabý, taký úbohý, taký ľudský.

'Tak do toho.' Prehovoril a dovolil mu, aby vytiahol prútik a začal na dieťa zosielať liečivé kúzla. Keď videl, že sa mu nedarilo zachrániť ho, pridal do jeho kúzel kus svojej vlastnej mágie a poradil mu formulky a postupy, ktoré úbohý čarodej nepoznal. Jediné, pri čom sa pristavil, bola nechutná jazva na bruchu. Práve vďaka nej stratil chlapec tak veľa krvi a takmer prišiel o život. Ten, kto mu ju urobil, bol priveľmi horlivý a párkrát zašiel nožom hlbšie než by mal.

Celkovo vzaté mal chlapec silný otras mozgu, roztrieštenú zlomeninu ruky, štyri polámané rebrá, zlomený nos, pomliaždeniny vnútorných orgánov a na viacerých miestach potrhanú alebo porezanú kožu. Odreniny a modriny sa ani nesnažil počítať.

Keď bol chlapec vyliečený a takmer úplne v poriadku, prikázal svojmu služobníkovi, aby opravil posteľ a preniesol ho do nej.

'Teraz oprav všetky chlapcove veci.' Prikázal. Až keď bola izba v stave, ktorý by sa pozdával aj pedantnej pani Colovej, dovolil mu prestať a prikázal mu, aby upratal všetky dôkazy, ktoré hovorili o včerajšej noci.

Krvavé stopy ich nakoniec doviedli až do kúpeľne. Tam sa nachádzalo doposiaľ najviac krvi, z väčšej časti pomiešanej s vodou na podlahe. Zopár bežným ľuďom neznámych kúzel im hneď ukázalo, čo sa na tom mieste stalo. Obraz, ktorý videl, ho zanechal zúrivého a strateného vo vlastnej minulosti. Ten chlapec sa bál použiť mágiu, aby ho nevylúčili zo školy a takmer vďaka tomu prišiel o život.

Tú noc vyhľadal všetkých desiatich chovancov, ktorí mu ublížili, zahŕňajúc aj tých, ktorí sa len prizerali tomu ako ho bili iní. A kým odišiel, prečítal si v ich mysliach všetko o chlapcovi a postaral sa o to, aby sa situácia nikdy znovu nezopakovala.

Ani po návrate do školy nebol schopný dostať z hlavy Hadriana Cashora, ktorého život sa priam neuveriteľne ponášal na život istého Toma Riddla. Keby sa ho niekto spýtal, prečo mu v tú noc zachránil život, nevedel by mu dať dobrú odpoveď. Niežeby sa to niekto odvážil urobiť.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Keď sa Hadrian na druhý deň prebudil, cítil sa mizerne. Ústa mal vyprahnuté a bolel ho snáď každý kúsoček tela. Až po chvíli, keď sa mu podarilo vyhrabať sa z postele a rozhliadol sa po svojej dokonale upratanej izbe, sa mu v mysli začali vynárať spomienky na predošlú noc.

Rýchlo – až tak veľmi, že sa mu pri tom zatočila hlava a takmer zletel na zem – sa sklonil a vyhrnul si tričko, v ktorom spal a pozrel sa na brucho. Nenašiel nič iné, než neporušenú kožu. Nijaká krv, nijaké rany, nič. Pocit, ktorý ním prenikol, nedokázal identifikovať. Pri zbežnom pohľade izby zistil, že hoci väčšina vecí bola na svojom mieste, niektoré ležali tam, kam nepatrili. Mimo iné bola netradičná aj absolútna absencia kníh na nočnom stolíku. Hadrian mal vždy nejakú rozčítanú knihu položenú vedľa postele. Vždy si čítaval pred spaním a bol si viac než istý, že aj včera si tam jednu knihu nechal.

V snahe rozpamätať sa uprel pohľad na miesto, kde sa nejasne pamätal, že ostal ležať. Mysľou sa mu mihla zahmlená silueta muža, ktorého na okamih zahliadol. Odvtedy sa už nepamätal na nič. Nevedel si tak celkom vybaviť ani to, ako sa vôbec dostal do izby.

„Čo sa, dopekla, dialo?“ zašepkal si pre seba. Vyhrabal sa z postele a prešiel ku skrini. Za oknom svietilo slnko, čo znamenalo, že spal dlhšie než obyčajne. Hodiny mu napovedali, že bolo krátko pred obedom, takže vedel, že pokiaľ sa poponáhľa, stihne prísť načas do jedálne. Na jednu stranu nemal najmenšiu potrebu ísť znovu na rovnaké miesto ako starší chovanci, pokiaľ sa však chcel dozvedieť, čo sa udialo v predošlú noc, nemal na výber. Možno ich odradí fakt, že sa tak rýchlo zotavil. Včera ho tam chovanci nechali s vedomím, že sa už možno znovu neprebudí. Poniektorí v to aj dúfali.

Obliekol si čosi z oblečenia, ktoré mu poskytol sirotinec. Nedopadlo by dobre, keby si niekto z nich uvedomil, že mal prístup k veľkému množstvu peňazí, ako mu chovanci dokázali predošlý večer. Keď bol hotový, opatrne sa vybral na obed. Nebol si istý, či bolo po včerajšej noci bezpečné opustiť izbu. Lenže podľa toho, čo si pamätal zo včerajška, neušetrili ani to, čo ukrýval za zavretými dverami. Už veľmi, veľmi dlho sa nikto neodvážil narušiť Hadrianov osobný priestor.

V jedálni vládol rovnaký ruch ako každý deň, len pri stole, kde sedávali starší chovanci, bolo neprirodzene ticho. Už to samo o sebe bolo podozrivé, keďže práve dnes ráno by mali sláviť, že dostali Hadriana. Keď Hadrian vošiel dovnútra, objavila sa im v očiach hrôza a ani jeden z nich sa naňho neodvážil pozrieť. Dokonca aj Mark, ktorý si to včera tak užíval, sa mu vyhýbal pohľadom. To Hadriana do značnej miery podráždilo, pretože tak nemohol ani z pohľadu do ich očí zistiť, čo sa dialo. Najmä Markova myseľ bola ako otvorená kniha. Lenže teraz to bola kniha, ktorú nedokázal prečítať.

Pozoroval ich počas celého obeda. Za celý ten čas si všimol jedine to, že sa starší chovanci, ktorí sa včera spolu s Markom zúčastnili na ich malej sadistickej hre, podozrivo často dotýkajú brucha. Hadrian si v nepríjemnej predtuche predstavil slovo, ktoré mu Mark vyrezal do kože. Bolo by možné, že...

„Budeš to ešte jesť?“ vytrhol ho zo zamyslenia cudzí hlas. Hadrian sa otočil na mladšieho chovanca, zhruba trikrát takého širokého ako bol Hadrian, ktorý s vyhladovaným výrazom sledoval jeho takmer nedotknutý obed. So zavrčaním k nemu posunul tanier s kašou a rezňom.

„Nechaj si ho.“ Odvrkol. Chlapec sa bez slova vďaky chopil Hadrianovho taniera a pustil sa aj do jeho porcie. Hadrian chápal, že v sirotinci ich dobrej výchove veľa nenaučili, ale sledovať ako sa chovanec prepchával jedlom, mu nerobilo dobre. Najmä, keď si predstavil chuť toho jedla.

Jedáleň opustil s vedomím, že tam už na nič lepšie nepríde.

Bolo to večer, o niekoľko hodín neskôr, keď sa k nemu dostali prvé náznaky klebiet. Hadrian sa toho chytil s nezvyčajným záujmom, pretože šepot, ktorý sa ako požiar šíril medzi chovancami, snáď po prvýkrát obsahoval informácie, ktoré Hadrian potreboval počuť.

Nakoniec sa zúčastnil aj večere, čo sa nakoniec ukázalo ako dobrý nápad. Až tak sa konečne dozvedel, čo sa stalo starším chovancom. Zdalo sa, že slovo, ktoré Mark vyryl na Hadrianovu kožu, sa objavilo na bruchu každého jedného chovanca zo včerajšej noci. Netvor. To bolo to, čo hyzdilo kožu na bruchu starších chovancov.

Hadrian sa konečne dozvedel, čo všetko urobil onen neznámy muž, na ktorého si matne spomínal. Opravil Hadrianove knihy, upratal všetko, čo zničili a pomstil sa, keď to chlapec sám nedokázal. A zachránil mu život.

Hadrian tušil, že to nebude trvať večnosť, než sa k niečomu opäť odhodlajú, no takáto spätná reakcia ich nadlho udrží stranou. A keďže toto bude Markov posledný rok, pokiaľ to Hadrian vydrží v škole až do leta, už sa s ním nikdy znovu nestretne. Snáď len jedného dňa, keď ho vyhľadá, aby si s ním vyrovnal účty.

Keďže o záhadne prenesených ranách čoskoro vedela väčšina chovancov, počas večere sa nenašiel nikto, kto by si k nemu ochotne sadol. Dokonca ani ten chalan z obeda sa neodvážil, hoci videl, že sa Hadrian večere ani nedotkol. Možno počká, kým Hadrian svoj nedojedený obed odnesie a vrhne sa naň ešte kým ho kuchárky stihnú vyhodiť. A možno sa neodváži urobiť ani len to.

Všetko to bolo... znepokojivé a neuveriteľné. Po prvýkrát v živote sa našiel niekto ochotný podať Hadrianovi pomocnú ruku. A on popritom ani netušil, kto to bol. Spomienka, ktorú mal z noci, bola priveľmi nejasná.

S pocitom frustrácie odniesol nedotknutú večeru a vybral sa von z jedálne. S istým šťastím sa mu dokonca podarilo vyhnúť sa pani Colovej a trestu v kuchyni, s ktorým naňho čakala.

V izbe sa vrhol na knihu o okulumencií. Najskôr chcel začať s legillimenciou, ale kniha ho varovala, že bez znalostí okulumencie nezvládne jej pokročilú súčasť. Preto sa najskôr vrhol na obranu, kým sa naučí útočiť. Tak sa mu to v podstate aj páčilo. Hovorilo sa síce, že najlepšia obrana je útok, no reálne to nie vždy fungovalo.

Musel uznať, že okulumencia ho nesmierne fascinovala. Podľa toho, čo sa dočítal, sa mu vďaka nej zlepší pamäť a sústredenie a bude pre neho jednoduchšie čarovať. A, čo bolo najhlavnejšie, nebude nikto schopný nabúrať sa mu do hlavy a prezerať si jeho spomienky. Zamrazilo ho, keď zistil, že toho boli schopní všetci čarodejníci a to dokonca v omnoho väčšom rozsahu než zvykol robiť Hadrian. Kým on cítil len drobnosti, skôr momentálne úmysly a náladu človeka, dobrý legilliment si mohol v nechránenej mysli vyhľadať čokoľvek.

Hoci ho kniha uisťovala, že len hŕstka čarodejov mala schopnosti na legillimenciu, radšej chcel mať istotu, že ho nikto neoberie o jeho tajomstvá. V knihe sa zároveň uvádzalo, že ho okulumencia do istej miery ochráni aj pred pamäťovými zaklínadlami, medzi ktoré patrilo aj Obliviate. To bolo tiež značne upokojujúce.

Ešte v ten večer sa pokúsil vyčistiť si pred spaním myseľ a krátko meditoval. Podľa knihy to bola najlepšia cesta ako dosiahnuť úspechy pri tvorbe bariéry. Pokiaľ zvládne upokojiť svoju myseľ, môže neskôr začať s jej usporadúvaním. Hadrian veril, že toto pre neho nebude predstavovať veľký problém, a tak sa čoskoro dostane k budovaniu mentálneho hradu.

Najbližších niekoľko dní prebiehalo identicky. Hadrian vstával skoro, každé ráno si prečítal list, ktorý mu prišiel počas noci od Janette, až do raňajok študoval, potom sa vybral do jedálne a vrátil sa naspäť ku štúdiu. Len málokedy sa od neho odtrhol, aby sa pripojil k ostatným zverencom na obed. Keď tam nebol, nikomu nechýbal, skôr naopak. Ostatní zverenci sa ho desili ešte viac než predtým.

Poobede si dal vždy pauzu od kníh. Vyšiel von a zabehol kolečko okolo areálu, poprechádzal sa a popritom sa snažil vyčistiť svoju myseľ. Keď skončil, našiel si vždy nejaké príjemné miesto, kde chvíľu meditoval. Zistil, že bolo príjemné vykonávať pri tom isté meditačné pohyby, ktoré napomáhali jeho mysli pri koncentrácií. Objavil ich v jednej z kníh po rodičoch, ktoré pojednávali o východnej civilizácií a mágií, ktorú využívali.

Keď sa vrátil do izby, poriadne sa najedol. V skutočnosti nebol problém do sirotinca prepašovať jedlo a hoci suchá strava nebola úplne dokonalá, rozhodne to bolo lepšie než hladovať alebo jesť to, čo vyprodukovala miestna osemdesiatročná senilná kuchárka. Bolo na dennom poriadku, že do jedla buď celkom zabudla pridať soľ alebo ju tam nasypala hneď niekoľkokrát. Bola to striktná katolíčka, ktorá milovala, keď mohla sekírovať a napomínať ostatné deti. Za prejav hriechu považovala dokonca aj to, keď sa niekto v jej blízkosti zasmial. Hadrian mal dovolené chodiť na tresty do kuchyne len keď v nej nebola aj ona, pretože verila, že bol Antikristom a jeho prítomnosť mohla naštrbiť jej vieru.

Potom, keď bola jeho myseľ opäť schopná prijímať nové vedomosti, sa opäť pustil do štúdia. Poháňala ho silná potreba vyrovnať sa ostatným deťom, ktoré v čarodejníckom svete vyrástli. Neskôr, keď po zotmení priletela známa tmavohnedá sova, pripevnil na jej nohu list, ktorý napísal behom dňa a prevzal ďalší, ktorý prišiel. Netrvalo dlho, kým si zamiloval Janettine bystré postrehy, nezaujatý pohľad na svet, miestami trochu suchý humor a náhodné poznatky z histórie, do ktorej bola zbláznená.

Takto prešiel celý júl a Hadrian sa nenazdal a prišiel začiatok augusta. A s ním aj jeho narodeniny.

List, ktorý sa našiel vedľa Hadriana, neuvádzal len jeho meno, ale aj dátum narodenia a presný čas, kedy prišiel na svet. Bolo to o polnoci medzi tridsiatym prvým júlom a prvým augustom. Hadrian svoje narodeniny oslavoval prvého augusta. Napriek tomu, že v sirotinci nebol nikto, kto by si spomenul na Hadrianove narodeniny, nebol chlapec ochotný celkom sa vzdať oslavy. Nikdy nevidel zmysel vo veľkých oslavách a na dátume, kedy prišiel na svet, nevidel nič výnimočné, ale niečím malým sa odmeniť mohol. Bol bohatý a mal prístup do čarovného sveta, prečo by to teda nevyužil?

Okrem toho sa beztak chcel ešte aspoň raz vrátiť. Potreboval ešte dokončiť nákupy v Šikmej uličke a pripraviť sa na odchod do školy. Už mu chýbal len kufor a pomôcky na elixíry.

Zo sirotinca zmizol ešte než sa zobudili ostatní chovanci. Dodržal pravidlá a zašiel za riaditeľkou, narazil na ňu tesne po prebudení. Ranný budíček v podobe Hadriana ju nepotešil, ale proti jeho odchodu nemala námietky.

K Deravému kotlíku sa odviezol autobusom. Janette mu písala o Rytierskom autobuse, ktorý čarodejníci používali ako spôsob prepravy po krajine, no Hadrian si nebol istý, či chcel absolvovať tento druh čarodejníckej prepravy. To, čo mu o ňom napísala v liste bolo... no, prinajlepšom znepokojivé.

Možno raz, až bude mať chuť na zbesilú jazdu, po ktorej sa bude jeho žalúdok nachádzať kdesi v oblasti pľúc.

Aké bolo jeho prekvapenie, keď pred vstupom do Deravého kotlíka narazil na dobre známu osobu.

„V skutočnosti som neverila, že sa tu naozaj ukážeš o takejto skorej rannej hodine.“ Pokrútila hlavou. Hadrian prekvapene nadvihol obočie.

„Som ranné vtáča. Ale čo tu robíš ty?“ nechápal. Janette sa žiarivo usmiala.

„Včera si mi napísal, že máš narodeniny. Nemôžem dovoliť, aby si tento výnimočný deň strávil osamote. Pokiaľ by ti to neprekážalo, rada by som ti ukázala jeden úžasný podnik neďaleko odtiaľto. Je to v muklovskom Londýne, ak to pre teba nebude problém. Narcissa Malfoyová si myslí, že som vážne chorá, nebola by som rada, keby sme na niektorého Malfoya náhodou narazili.“ Priznala neisto.

„Ty si kvôli mne oklamala svoju hrozivú šéfku?“ ozval sa uveličený Hadrian.

„Už to tak vyzerá. Preto by sme sa mohli presunúť niekam mimo Deravý kotlík. Vstávaš nechutne skoro, ale práve dnes som za to vďačná. Si totižto jediný, kto je schopný dotrepať sa sem v takomto čase.“ Hadrian celkom ignoroval jej šomranie, bolo mu to srdečne jedno.

„Som poctený.“ Usmial sa. Janette mu úsmev vrátila.

„Nebola som si istá, či mám prísť. Si vždy taký samotársky. Ale nakoniec som si povedala, že na narodeniny by nemal byť nikto sám.“ Priznala.

„Tvoju spoločnosť ocením vždy, Janette.“ Uistil ju Hadrian.

„Tak tieto slová som od britského čistokrvného ešte nepočula.“ Zasmiala sa.

„Na konci ulice zahneme doprava.“ Navigovala ho cestou. Hadrian Londýn nepoznal až tak dobre ako by si prial, preto sa nechal viesť. Sľúbil si, že v najbližších týždňoch tu strávi nejaký čas, aby sa tu zorientoval. Človek nikdy nevie, kedy by sa mu to mohlo hodiť. Aj teraz si v hlave postupne vytváral mapu a porovnával ju s tým, čo sa dočítal v geografických knihách.

„Pamätáš si ako som ti hovorila, že stále ovládam francúzštinu? Zatiaľ som ti nespomenula, že mám vo Francúzsku zopár dobrých priateľov. Čistokrvní vo Francúzsku berú muklorodených inak ako Briti. Štandardne čistotu krvi berú veľmi vážne, no väčšinou im záleží len na tom, aké sú tvoje prednosti. Spomínal si, že by si mal záujem o výučbu nejakého cudzieho jazyka. Tu ti najlepšie pomôže práve francúzština, pre čistokrvných je to aristokratický jazyk. Prekladacie kúzla fungujú dobre, no nič sa nevyrovná tomu, keď daný jazyk ovládaš. O tri týždne príde jeden môj priateľ zo školských čias s dvomi malými zverenkyňami. Sú to jeho rodinné známe, ktorým má za úlohu pomôcť vo výučbe.“ Vysvetľovala.

„Prečo si neodišla do Francúzska? Podľa toho, čo hovoríš, by sa ti tam ako muklorodenej žilo lepšie.“ Opýtal sa Hadrian. Samozrejme, zaujímal sa aj o návštevu Janettinho priateľa, no toto ho momentálne zaujalo väčšmi.

„Milujem Francúzsko, o tom niet pochýb, no Británia je môj domov. Tu som sa narodila, tu som vyrástla a študovala a cítim, že toto je miesto, kam patrím, bez ohľadu na to, či ma tu prijímajú alebo nie. Raz, pokiaľ stratím silu bojovať, sa presťahujem do Francúzska a ostanem žiť tam. Viem však, že by som tam nikdy nebola skutočne šťastná. Opustiť toto miesto by bolo čosi ako moja osobná prehra. Niečo ako utiecť z boja.“ Odpovedala s jemným úsmevom.

„Lenže šťastná nie si ani tu.“ Ozval sa Hadrian.

„Nie som šťastná vo svojej práci, to je pravda. Lenže mám tri roky po ukončení Rokfortu a minimálne skúsenosti. Zatiaľ nemám čo ponúknuť. Práca u Malfoyovcov, čo a ako nepríjemná, mi otvorí dvere niekam ďalej, nech sa už dostanem kamkoľvek. Počas Rokfortu ťa budú trápiť iné veci, no pokiaľ budeš mať možnosť nazbierať skúsenosti, chop sa jej.“ Poradila mu. Potom sa zarazila a zahľadela sa naňho.

„Hoci, ty budeš možno iný prípad.“ Skonštatovala. Hadrian spýtavo nadvihol obočie.

„Máš jedenásť rokov, no tvoje ambície sú vyššie než u väčšiny aristokratov, o ktorých som kedy počula. A, na rozdiel od nich, ty máš aj dosť odhodlania, aby si ich dosiahol. Zmena spoločnosti, Hadrian?“ pripomenula mu s úškrnom.

„Považuješ to za nemožné?“ opýtal sa chlapec. Janette sa úprimne zasmiala.

„Po rokoch štúdia dejín nepovažujem za nemožné nič. Už sme skoro na mieste.“ Zoširoka sa na Hadriana usmiala. Oči jej žiarili, kým sa svižným tempom hnali ulicami. Nech mierili kamkoľvek, Janette sa toho miesta nemohla dočkať. Zrejme tam nezavítala už dlhú dobu.

„Ako to myslíš?“ zaujímal sa Hadrian.

„Dejiny sú plné ľudí, ktorí dosiahli to, čo bežní ľudia považovali za nemožné. V každej generácií sa nájde človek, ktorý sa rozhodne ignorovať hranice tých ostatných a stanoví si svoje vlastné. U nás to boli naposledy Lord Voldemort a Albus Dumbledore.“ Informovala ho Janette.

„Nebojíš sa používať jeho meno?“ podivil sa Hadrian. Väčšina ľudí sa bála osloviť ho menom, ktoré si sám zvolil. Dokonca aj Ollivander ho odmietal vysloviť.

„Vieš, že jeho meno vychádza z francúzštiny?“ opýtala sa Janette namiesto odpovede. Hadrian pokrútil hlavou.

„Vol de mort. Mohol by si to doslovne preložiť ako let smrti. Lord Let smrti.“ Pozrela sa naňho.

„Nie, nebojím sa vyslovovať jeho meno. Mám strach z Lorda Voldemorta a toho, čo prinesie čarodejníckemu svetu, no nemám strach vysloviť meno ďalšieho v poradí černokňažníkov, ktorí prichádzajú a odchádzajú. Možno ale nie je jediným, koho by sme sa mali obávať.“ Nadhodila. Hadrian prekvapene nadvihol obočie. Tak takáto reakcia bola pre neho novinkou.

„Koho máš na mysli?“ opýtal sa.

„Čo vieme o čarodejovi, ktorý ho porazil už ako jednoročný?“ naviedla ho správnym smerom.

„Harry Potter? Myslíš, že čarodejnícky svet by mal mať obavy z Harryho Pottera?“ neveril. To bolo prvýkrát, čo sa stretol s názorom, ktorý by Harryho Pottera nevelebil ako záchrancu.

„Trávim veľa času s aristokratmi, Hadrian. Vieš, čo si o ňom myslia tí, ktorí vraj kedysi slúžili Lordovi Voldemortovi? Aj oni majú rešpekt pred mocou dieťaťa, ktoré dokázalo odraziť Smrtiacu kliatbu. Nikto o ničom takom nikdy nepočul. V histórií nie je jediný prípad toho, že by čarodej prežil tú najhoršiu z Neodpustiteľných. Myslím, že Harry Potter nebol jediný, kto v tú noc ostal žiť, predpokladám, že Temnému pánovi sa nejakým spôsobom podarilo obísť smrť, bol nesmierne mocný a ku koncu už ani nevyzeral ako človek. Lenže to dieťa nemalo čas na niekoľkoročné štúdium čiernej mágie. Bola to jeho čistá, netrénovaná mágia, ktorá ho zachránila. A toto je to, čomu veria aj čistokrvní.“ Vysvetľovala.

„Nevedia, či sa ich pán vráti, a tak hľadajú niekoho, kto by ho nahradil. A nikto pritom nemôže s istotou povedať, že Harry Potter nie je len ďalší výnimočne mocný černokňažník.“ Vydýchol Hadrian. Lenže toto bolo o ňom. On bol Harry Potter, pre bohov! Samozrejme, nikto z nich nemohol tušiť, že vyrastal zastrčený medzi muklami, stranou od všetkého diania, kde nebol nikto, kto by mu ukázal mágiu. Ale predsa len... Nemali tak trochu pravdu?

„Prečo inak by ho Albus Dumbledore ukryl pred očami čarodejníckeho sveta?“ nadhodila Janette. To bola pravda. Hadrian vedel, že ho Dumbledore ako poručník Harryho Pottera v čarodejníckom svete odniesol na miesto, ktoré poznal len on a možno pár jemu blízkych ľudí. A odtiaľ sa Hadrian nejakým spôsobom dostal do sirotinca. Ten, na koho Dumbledore zvalil zodpovednosť, sa svojho bremena rozhodol zbaviť.

Lenže prečo? A ako a kedy sa do toho zaplietli Helené a Eric? V dobe, kedy Voldemort navštívil Potterovcov, boli už obaja Hadrianovi rodičia mŕtvi, oni ho teda presunúť nemohli. A kým boli Lily a James živí, nemohli si ho len tak adoptovať. Hadrian toho prečítal o magickej adopcii dosť na to, aby vedel, že nie je možné bez súhlasu rodičov adoptovať ich dieťa.

Začínalo to byť stále zamotanejšie a Hadrian nemal ani tušenie ako z toho všetkého von. Mal milión otázok, no vždy, keď našiel odpoveď na jednu, sa ukázalo desať ďalších.

„Sme na mieste.“ Vyhlásila Janette, čím ho vytrhla zo zamyslenia. Zastavili pred dverami kaviarne v zašitej časti Londýna. Napriek tomu, že to bola jedna z bočných uličiek, tu bol poriadok a vo vzduchu bolo cítiť vôňu pečiva a kávy.

„Majú zatvorené.“ Skonštatoval Hadrian, keď sa pozrel na ceduľku zavesenú v okne na dverách. Stáli pred kaviarňou s presklenným výkladom. Sklo vo výklade bolo zahmlené, takže prepúšťalo len svetlo, no dovnútra nebolo vidieť. Nad dverami visela pozlátená tabuľa, no namiesto názvu kaviarne tam bol len obraz červenej mačky.

„Pre nás nie.“ Zodvihla ruku a hánkami do rytmu zaklopala. Po chvíli sa ozvalo tiché našľapovanie sprevádzané melodickým pohmkávaním. Zámka dvakrát zašťukala a dvere sa nehlučne otvorili.

„Bonjour, Janette! Tak rada ťa vidím, moja drahá!“ zvolala stará pani, ktorá im prišla otvoriť. Napriek tomu, že mala už pokročilý vek a dlhé vlasy zviazané do drdolu celkom biele, ramená mala hrdo vystreté a pohľad plný pokoja. Vrásky okolo očí a úst naznačovali, že sa často usmievala a len zriedkavo mračila.

„Koho si so sebou priviedla, ma fille?“ opýtala sa pri pohľade na Hadriana.

„Bonjour, Isabeau! Toto je Hadrian, môj mladý priateľ. Hadrian, toto je Isabeau, majiteľka Červenej mačky.“ Zoznámila ich Janette.

„Rád vás spoznávam, madame.“ Uklonil sa Hadrian mierne. Nebol si istý oslovením, no toto bolo to jediné, čo z francúzštiny poznal a podľa toho, čo stihol vydedukovať, žena pochádzala z Francúzska. Mala hrdý postoj francúzskych žien a jemný cudzokrajný prízvuk. Venovala mu spokojný úsmev, čím ocenila Hadrianovu snahu. Tak ako Hadrian nedokázal uhádnuť ženin vek, nezahliadol nič ani v jej očiach. V jej prítomnosti mu bola jeho moc na nič a jemu na tom, snáď po prvýkrát v živote, nezáležalo. Mala dostatočne usporiadanú a silnú myseľ na to, aby ho aj ako obyčajný mukel dokázala udržať stranou.

„Máte netradičné meno, mladý muž. Meno vládcov.“ Usmiala sa Isabeau. Ustúpila stranou, aby im uvoľnila priestor a počkala, kým vošli. Keď za nimi zavrela dvere, zamkla.

„Otvárame až o ôsmej.“ Dodala na vysvetlenie.

Hadrian sa rozhliadol po netradičnej kaviarni. Vnútri sa nachádzal široký pult, ktorý oddeľoval kuchyňu od zvyšku kaviarne, niekoľko stolov, pričom okolo každého stola stálo niekoľko pohodlných kresiel. Lenže každé kreslo bolo iné. V kaviarni U Červenej mačky si mohol každý nájsť miesto, ktoré sa mu páčilo, bez ohľadu na to, čo preferoval. Všade po stenách viseli obrazy a maľby. Na niektorých boli zachytené krajiny, na iných rôzne osobnosti alebo zvieratá. Mnohé z obrazov zachytávali rôzne výjavy z mytológie, pričom medzi zvieratami sa najčastejšie nachádzali práve mačky.

„Posaďte sa, moji drahí. Ja vám zatiaľ niečo prinesiem.“ Ukázala na všakovaký nábytok a odišla dozadu za pult, kde sa im stratila za závesom do kuchyne.

„Môžeš si vybrať.“ Ozvala sa Janette. Hadrian sa rozhliadol po miestnosti a skusmo ukázal jedným smerom ku kreslám, ktoré vyzerali starosvetsky a pohodlne.

„Och, a na mačky sa radšej nepýtaj.“ Poradila mu pošepky, kým si spolu sadali k jednému zo stolov s príjemne vyzerajúcimi kreslami, potiahnutými tmavomodrým čalúnením. Napriek netradičnému výberu nábytku bolo to miesto mimoriadne príjemné. Hadrian cítil ako sa v ňom rozliehal rovnaký pokoj, aký obklopoval Isabeau. Patril k tomu miestu rovnako ako žena, ktorá ho vytvorila a vdýchla mu svoju osobnosť, tak ako to dokážu len tí majitelia, ktorí svoje obchody milujú celým srdcom. Rovnako to cítil aj v Ollivanderovom obchode a v niekoľkých ďalších, ktoré navštívil v Šikmej uličke. Deravý kotlík mohol byť ďalším dobrým príkladom.

Stará žena sa objavila omnoho rýchlejšie, než by Hadrian predpokladal, že bolo možné. Akoby mala už vopred nachystané všetko, čo potrebovala. Keby nevedel, že nemala dar mágie, podozrieval by ju, že bola čarodejnicou. Na podnose niesla tri obrovské hrnčeky, z ktorých sa parilo, krčah s vodou, dokonale vyleštené sklenené poháre, dva taniere s croissantami, maslo a lekvár. Pred Hadriana položila veľký hrnček s čokoládou, pred Janette veľkú šálku kávy a pre seba priniesla sviežo rozvoniavajúci bylinkový čaj. Croissanty položila pred Hadriana a Janette.

„Raňajky sú dôležité a ani jeden z vás nevyzerá, že by na to dbal.“ Prehovorila s výčitkou. Hadrian musel uznať, že ho dokonale odhadla.

„Ďakujem, madame.“ Prehovoril. Pozrel sa na Janette, ktorá sa natiahla za horúcim pečivom, akoby to bolo celkom normálne. Pobavene naňho žmurkla a naznačila mu, aby sa aj on najedol.

Hadrian si poslušne potrel croissant maslom a zahryzol sa doň. Až doteraz si myslel, že mal rád maslové croissanty, avšak až v momente, keď prvýkrát ochutnal tie Isabeauine, zistil, že v živote skutočný croissant nejedol. Povedať, že boli úžasné, by nebolo dostačujúce. Janette, ktorá ho celý čas pozorovala, sa pri jeho výraze spokojne usmiala. Oči sa jej naplnili iskričkami veselosti a potešenia, čo vykúzlilo úsmev aj na Hadrianovej tvári.

„Čo na to povieš?“ opýtala sa.

„Myslím, že som nikdy nič také dobré nejedol.“ Priznal úprimne. Isabeauin pohľad zvláštnym spôsobom zmäkol, akoby z tej jedinej vety pochopila omnoho viac než by mala. Venovala mu krátky nič nehovoriaci pohľad, no potom sa znovu usmiala a ten krátky ťaživý okamih ostal zabudnutý.

„A teraz mi povedzte, kde ste sa vy dvaja spoznali.“ Vyzvala ich. Janette zneistela, čo Hadriana neprekvapilo. Vysvetliť muklovi, hoci tomu najzvláštnejšiemu, akého kedy videl, okolnosti ich stretnutia, mohlo byť problematické. Bol zvedavý, čo si vymyslí, no zároveň si bol celkom istý, že bude schopný držať sa jej príbehu. Muklovský svet poznali obaja dostatočne dobre.

„Hadriana priviedla Daphne Greengrassová do obchodu, kde pracujem. Bolo to po dlhej dobe prvé čistokrvné dieťa, ktoré sa ku mne nesprávalo ako k odpadu. A tak sa z nás stali priatelia.“ Zhrnula to Janette veľmi rýchlo. Hadrian vytreštil oči, keď ju počul tak s ľahkosťou hovoriť o čarodejníckom svete. Ešte prekvapivejšie bolo, keď Isabeau pokojne prikývla, akoby nič z toho nebolo pre ňu novinkou.

„Chlapec je dedičom rodu Shafiq, o tom niet pochýb.“ Skonštatovala stará žena. A to bolo na Hadriana už príliš. Mohla to byť Janettina príbuzná, čo by vysvetľovalo, prečo vedela o čarodejníckom svete. Lenže ako mohla vedieť o rode, ktorý nepoznali ani všetci čarodejníci?

„Odkiaľ viete o rode Shafiq? A odkiaľ viete o...“ neisto sa pozrel na Janette.

„O čarodejníckom svete?“ počkala, kým neprikývol, než pokračovala.

„Aj ja som čarodejnica, dieťa.“ Ženin úsmev bol vľúdny, no chýbala v ňom radosť. Hadrian začal krútiť hlavou, bez toho, aby si to vôbec uvedomoval.

„Nemôžete byť. Necítim vašu mágiu.“ Namietol. Cítil Janettinu mágiu, rovnako nepokojnú a zvedavú ako bola ona sama. Cítil ako okolo nej prúdila a napĺňala ju, ako ochutnávala vzduch a jemne šťuchala do Hadriana, ktorého už začínala spoznávať. Lenže pri Isabeau necítil nič okrem nezvyčajného pokoja a dôstojnosti. Necítil z nej prúdiť nijakú mágiu, dokonca ani tú najjemnejšiu stopu.

„Máš vzácny dar, dieťa. Pravdu povediac, máš ich mnoho. Ale ani jeden z tvojich mimoriadnych darov ti nepomôže odhaliť moju moc. Na to ešte nemáš ani zďaleka dostatok skúseností. Som veľmi stará, chlapče a o nič menej talentovaná. Dokážem pred tebou ukryť svoju podstatu, myšlienky aj pocity, tak ako pred kýmkoľvek iným.“ Upokojovala ho. Hadrian sa otočil na Janette.

„Prečo si ma nevarovala?“ opýtal sa s náznakom výčitiek v hlase.

„Nebol to môj príbeh.“ Prehovorila jemne. V jej tvári bolo niečo, čo Hadriana prinútilo mlčať. Keď sa Isabeau ozvala, aby to vysvetlila, Hadrian viac nemal potrebu hádať sa s kýmkoľvek.

„Nečarujem už päťdesiat rokov. Spočiatku som žila vo Francúzsku, no tam som nedokázala vydržať. Nie bez mágie a bez manžela a detí, o ktorých som prišla, a tak som sa dvadsať rokov dozadu presťahovala sem. Žijem prakticky ako mukel, až na občasné Janettine návštevy.“ Nežne sa na mladú čarodejnicu usmiala.

„Prečo by ste sa vzdala svojej mágie?“ opýtal sa Hadrian. Isabeau sa mierne neveselo pousmiala.

„Na to by si potreboval počuť môj príbeh, dieťa.“ Ozvala sa.

„Mám dosť času, madame.“ Prehovoril Hadrian. Do hlasu vložil dostatok jemnosti, aby to nevyznelo netrpezlivo ani tvrdo.

„Ako si praješ.“ Prikývla Isabeau s náznakom úsmevu, ktorý jej prenikol až k očiam.

„Moje meno je Isabeau Majorie Le Verrier. Môj muž sa volal Jean-Claude Cousteau. Môj manžel bol slávny vynálezca, mágií rozumel tak ako málokto. Ja som bola mocná čarodejnica, veľmi mocná, vo svojej dobe som bola považovaná za jednu z najmocnejších a najmúdrejších. Postupom rokov sa nám narodili tri deti, ktoré sme nesmierne milovali. Koľko vieš o vojne medzi Grindelwaldom a Dumbledorom?“ opýtala sa Isabeau.

„Nie veľa, madame.“ Priznal. Počas svojho hľadania informácií o Harrym Potterovi a Voldemortovi narazil na na túto tému, ale hoci čosi prečítal, väčšinou to obchádzal. Sľúbil si, že sa k tejto téme neskôr vráti, no zatiaľ sa k tomu nedostal.

„Albus Dumbledore a Gellert Grindelwald boli spočiatku priateľmi. Keď sa raz stretli ako súperi vo Francúzsku, neboli spolu schopní bojovať vďaka histórií, ktorá ich spájala. Táto informácia nebola svetu známa, ja sama som to vedela len preto, lebo som Albusa a Gellerta poznala ešte v časoch, keď sa priatelili. V tej dobe, keď sa stretli vo Francúzsku, som bola na žiadosť Albusa Dumbledora v Británií, kde som sa mala stretnúť s vtedajším ministrom a presvedčiť ho, aby vyslal autorov na pomoc nemeckej svetlej strane v boji proti nemeckým temným čarodejníkom. V tých časoch som považovala za svoju povinnosť angažovať sa v politike, keďže sa na mňa upierali pohľady mnohých čarodejov, ktorí bezradne čakali, ako sa situácia vo svete bude vyvíjať. Išla som tam aj napriek tomu, že ma Jean-Claude presviedčal, aby som sa aspoň na chvíľu držala stranou a deti ma prosili, aby som ostala s nimi.“ Sklonila tvár, neschopná pokračovať. Hadrian si nebol istý, čo ju trápilo viac, či bolesť alebo nenávisť a proti komu bola tá nenávisť vlastne namierená. To, čo videl v jej očiach, kým sa odvrátila, bolo hlboké a zdrvujúce, emócie natoľko silné, že mali moc zničiť človeka. Vedel si predstaviť, že chvíľa v jej hlave by ním otriasla.

Netrvalo dlho a opäť zodvihla hlavu, pripravená pokračovať. Oči mala opäť pokojné, akoby sa nič nestalo, akoby v hĺbke jej duše nespočívala nesmierna bolesť. Hadrian musel voľky nevoľky obdivovať jej vnútornú silu.

„Keď Grindelwaldovi muži napadli náš dom, bola som ďaleko od svojej rodiny. To, že sú všetci mŕtvi, som zistila, až keď som sa predčasne vrátila domov. Albus Dumbledore nepohol ani prstom, aby zachránil všetkých tých dobrých ľudí, ktorí v ten deň vo Francúzsku umreli a to aj napriek tomu, že tam bol a mal všetky prostriedky na to, aby im pomohol. A mňa odvolal, takže som bola priďaleko na to, aby som mohla svoju rodinu ochrániť sama. Definitívne ma zlomilo ale až to, keď ma Albus Dumbledore vyhľadal, pološialenú žiaľom, pričom dobre vedel, čo sa mi stalo. Pokúsil sa využiť môj smútok a pritiahnuť ma na svoju stranu.“ Oči jej potemneli dávnym hnevom, ktorý nevyprchal ani dlhými rokmi.

„V ten deň som schovala svoj prútik a prestala čarovať. Zamkla som svoju mágiu a ani raz som ju odvtedy nepovolala. Pochopila som, že moja moc môže byť prekliatím a ja som nebola schopná znášať toto prekliatie.“ Hlas sa jej na poslednom slove zlomil. V tom čase prišla o dve veci, ktoré pre ňu znamenali všetko. Tou prvou bola rodina, ktorú nadovšetko milovala a tou druhou mágia, ktorá bola nedeliteľnou súčasťou jej podstaty.

Otvoril ústa, aby odpovedal, no potom ich zavrel a zostal mlčať. Nemohol povedať nič, čo by jej pomohlo. Nič nemohlo zmierniť stratu, ktorú utrpela.

„Tvoji rodičia umreli krátko po tvojom narodení, ja som stratila svoje deti. Nie sme na tom až tak rozdielne.“ Ozvala sa žena po chvíli. Keď sa na ňu Hadrian pozrel, venovala mu mierny, unavený úsmev. Spomínanie nebolo jednoduché.

„Toto, dieťa, je môj príbeh. Bola som na výslní a spadla som. Jediné, čo v živote ľutujem, je že som nebola nablízku svojej rodine v deň, keď ma potrebovali. Pravda ale je, že každý si nesie svoj kríž, bez ohľadu na to, čo by sa ti mohlo zdať. Každý svätec má minulosť a každý hriešnik budúcnosť.“ Pousmiala sa.

„Ďakujem vám, madame.“ Ozval sa Hadrian. Rozumel, čo pre ňu znamenalo, že sa mu zverila so svojím príbehom. Cítil, že to nerobievala bežne a vedel, že za to dnes vďačil Janette. Jej sa za možnosť spoznať Isabeau poďakuje neskôr.

„Rado sa stalo, mladý muž. Istým spôsobom ti to dlhujem.“ Priznala. Hadrian sa zmätene zamračil.

„Nerozumiem, madame.“ Nikdy sa nestretli a bol si istý, že o nej ani nikdy doposiaľ nepočul. Bolo to opäť niečo ďalšie, čo súviselo s jeho rodičmi?

„Poznala som Perenelle a Yakootah a stretla som sa aj s Helené. Helené, Perenelle a Yakootah mali oči zelené ako smaragdy, rovnako ako ty. Dediči rodu Shafiq majú oči buď podmanivo zelené ako najvzácnejšie smaragdy alebo sivé a nebezpečné ako búrka. Je to prekliatie rodu, tak ako malfoyovské platinové vlasy. Ty, dieťa, máš oči také jasné a podmanivé, že je to nezvyčajné dokonca aj na váš rod. Máš oči legillimenta.“ Zodvihla ruku a priblížila sa mu ňou ku tvári. Jemne ho uchopila za líce a spojila ich pohľady.

„Pokojne uvoľni svoju moc.“ Vyzvala ho. Hadrian, spočiatku strnulý a podozrievavý, sa nakoniec predsa len podvolil, uvoľnil bariéry vôkol svojej moci a nechal ju voľne plynúť. Tajomstvo za tajomstvo, poznal ten druh obchodu. Isabeau mu odhalila časť seba, teraz bola rada na ňom.

Dlho sa nedialo nič, kým mu pozvoľna nezačalo všetko okrem Isabeauiných pokojných hnedých očí splývať do nerozoznateľnej machule. Až potom sa jej v očiach začali mihať prchavé emócie a nejasné predstavy. Takže predsa nakoniec nebola stopercentne imúnna voči jeho pohľadu, hoci trvalo dlho, než zaúčinkoval. Isabeau ho pustila a uhla pohľadom. Hadrian, hoci by to nahlas nepriznal, to gesto ocenil. Isabeau patrila k ľuďom, ktorí navonok ukazujú emócie len zriedka, no o to intenzívnejšie ich prežívajú vnútri. A Isabeau, hoci vo svojom vnútri nosila mnoho lásky a nehy, ukrývala nesmierne veľa bolesti a hnevu.

„Bola som veľmi blízko, ale moje hodnotenie nebolo celkom presné.“ Pousmiala sa potom, čo sa obaja dali dohromady. Keď sa opäť obrátila na Hadriana, boli jej oči znovu pokojné ako nerušená jazerná hladina. Nerobilo jej najmenší problém zablokovať Hadrianove prirodzené nadanie.

„Predpokladala som, že si jednoducho výnimočne nadaný legilliment. Ale netrénovaný legilliment by sa nikdy nemal priblížiť narušeniu mojich bariér, bez ohľadu na výšku nadania. Tí najmocnejší legillimenti využívajú už od ranného veku svoju moc inštinktívne, rovnako ako aj ty, čo ma priviedlo k mylnému záveru, že si jedným z nich.“ Vysvetľovala.

„Čím som teda, madame?“ opýtal sa Hadrian. Aj on sám predpokladal, že bol legillimentom, zhodovalo sa to s literatúrou, ktorú našiel.

„Telepat. Predpokladám, že máš v sebe aj štipku empata, no tvojím primárnym darom v tejto oblasti je určite telepatia. Možno by sa ti vyplatilo, keby si sa venoval aj empatii, no obávam sa, že mimoriadne výsledky nikdy nedosiahneš.“ Odvetila.

„Je nesmiernym šťastím, že si počas detstva svoje dary rozvíjal. Vyrastal si medzi muklami bez toho, aby si vedel o existencií mágie.“ Ozvala sa Janette, ktorá dovtedy len načúvala ich rozhovoru. Hadrian sa na ňu zvedavo obrátil.

„Prečo je to šťastie? Len by som svoje schopnosti začal rozvíjať o čosi neskôr.“ Namietol. To bolo až také dôležité, aby nešiel do Rokfortu nepripravený? Iste, predpokladal, že deti z čistokrvných rodín cvičia už od detstva, ale muklorodení určite nie.

„Pokiaľ ich čarodejnícke dieťa vedome nerozvíja, dary spojené s bezprútikovou mágiou obyčajne vyprchajú, keď dieťa dostane svoj prvý prútik. Vtedy sa tvoje prepojenie s mágiou zmení. Keby si už v detstve náhodne nezačal rozvíjať svoje nadania, prišiel by si o ne. Je vzácnosťou, že si ich medzi muklami nepotlačil, tak ako by to urobili všetky ostatné čarodejnícke deti.“ Vysvetlila Isabeau.

Hadrianovi sa v očiach usadili hlboké tiene. Časť skladačky dokonale zapadla na svoje miesto, keď si uvedomil ďalšie súvislosti. Jeho matka bola muklorodená. To znamenalo, že kdesi v muklovskom svete mala rodinu, v ktorej vyrástla. A tá rodina s ňou zrejme nevychádzala práve najlepšie, súdiac podľa všetkých tých drobností, ktoré sa dozvedel z kníh. A najmä z toho, že jej syna odhodili do detského domova.

Nikto nevedel, čo Albus Dumbledore urobil s Harrym Potterom. Janette predtým naznačila, že ho museli vychovávať muklovia, keďže sa celkom stratil z čarodejníckeho sveta. A bolo len jedno vysvetlenie, prečo to starý čarodej urobil. Janette musela mať pravdu, keď hovorila o strachu istej časti čarodejníckej komunity z toho, že by Harry Potter mohol byť novým černokňažníkom. Albus Dumbledore musel veriť tomu istému, keď ho vedome umiestnil do prostredia, kde by nedosiahol nijaký výcvik a kde by potlačil všetky svoje prirodzené vlohy. A takmer sa mu to podarilo.

Možno by v konečnom dôsledku mohol byť vďačný starším chovancom za to, čo mu robili. Nebyť ich a jeho potreby brániť sa, nikdy by nezačal využívať mágiu a nikdy by sa nenaučil ovládať to, čo sa v ňom ukrývalo.

„Potom mám tých schopností viac.“ Nadhodil Hadrian.

„Predpokladám, že si sa naučil ovládať aj telekinézu. U čarodejov je to jedna z najrozšírenejších schopností, väčšina detí o ňu však príde v jedenástich rokoch.“ Ozvala sa Isabeau. Vzápätí sa zarazila, akoby si spomenula ešte na niečo ďalšie.

„Taktiež cítiš mágiu, čo je pomerne vzácne. Na tvoj vek určite.“ Dodala. Hadrian prikývol. Už predtým spomenul, že necítil čarodejnicinu mágiu.

„Je u čarodejníkov bežné rozprávať sa so zvieratami?“ pokračoval Hadrian. Isabeau zvážnela, kým Janette ustrnula. Takúto reakciu Hadrian nečakal.

„S konkrétnym druhom zvierat?“ opýtala sa Isabeau smrteľne pokojne.

„Áno. S hadmi. Rozumiem hadom a ony rozumejú mne.“ Priznal neisto. Janette ticho zhíkla.

„Si Parselan!“ vyhŕkla. Hadrian pokrčil plecami.

„To slovo nepoznám.“ Priznal. Isabeau si ticho povzdychla.

„Parselčina je schopnosť rozprávať haďou rečou. V dnešnej dobe je to nesmierne vzácna schopnosť, vzácnejšia než telepatia alebo čokoľvek, čo ovládaš. Je spájaná s čiernou mágiou, čo je, pochopiteľne, hlúposť, no čarodejnícky svet tomu verí. Parselmágia je samostatná súčasť magických odborov, pričom ju dokážu využívať len Parselani. Pokiaľ to bude možné, nauč sa čo najviac z parselmágie budeš schopný nájsť, ale, dieťa, nehovor o tom nikomu, komu nebudeš plne dôverovať. Temné rodiny by za takúto schopnosť vraždili, no svetlí a ministerstvo by ťa za to ukameňovali.“ Varovala ho Isabeau. Hadrian sa pozrel na Janette, ktorá sa naňho stále dívala s rozšírenými očami. To, čo videl v jej očiach, ho prekvapilo.

„Bojíš sa ma pre to?“ opýtal sa. Istá jeho časť sa Janettinej odpovedi obávala, čo bol pocit, ktorý nikdy dovtedy nezažil.

„Nie! Merlin, to nie! Na čosi také ani nemysli!“ dôrazne vyvrátila jeho obavy. Hadrian jej veril.

„Bojím sa toho, čo to prinesie, ak sa tvoje tajomstvo odhalí.“ Povzdychla si Janette.

„Čo ďalšie tvoje schopnosti?“ zaujímala sa Isabeau, ktorá pochopila, že týmto zatiaľ krátkym zoznamom to neskončilo.

„Na istej úrovni mi rozumejú aj iné zvieratá. Počúvajú ma a najmä tie slabšie odo mňa prijímajú rozkazy. Dokážem vytvoriť svetlo, to zvládam odjakživa. Väčšinou je to len sveteľná guľa. Mám blízko k vode, konkrétne k ľadu. A... och, toto sa vám nebude páčiť. Pri dotyku, keď sa na to sústredím, dokážem iným ľuďom spôsobiť bolesť.“ Priznal neochotne. Hoci toto bola schopnosť, ktorá mu najčastejšie zachránila kožu, bola to schopnosť, na ktorú by mal byť najmenej hrdý.

„Dúfam, že sa my dvaja nikdy neocitneme na opačných stranách.“ To bolo všetko, čo na to povedala Janette. Skutočnosťou, že Hadrian dokázal iných mučiť len prostým dotykom, ju nerozhodila až tak ako to, že sa rozprával s hadmi. Niekedy uvažoval, že čarodejníci by si vážne mali utriediť priority trochu rozumnejšie.

„Pri akej príležitosti si sa dozvedel, že máš túto schopnosť?“ opýtala sa Isabeau. Hadrian predpokladal, že mala už dlhšie podozrenie na to, čím si prešiel v sirotinci.

„Vyrastal som v detskom domove. Prvýkrát som to použil zhruba pred tromi rokmi, keď si ma starší chovanci odchytili, aby ma zbili. Nechcel som nič iné, než vrátiť im všetku bolesť, ktorú mi spôsobovali oni. A zrazu sa to stalo a všetci, ktorí sa ma dotýkali, ležali na zemi a kričali. Hoci to trvalo len dovtedy, kým sa ma držali, na chvíľu ich to odpálilo. Prvýkrát ma to vydesilo.“ Vysvetlil neochotne.

„Pre čarodejnícke deti môže byť náročné žiť medzi muklami. Majú z nás strach a, ako vieme, strach sa môže veľmi ľahko pretaviť v nenávisť.“ Prehovorila Isabeau potichu.

„Aj ja som tým trpela. Nie tak ako ty, no doteraz nie som schopná plnohodnotne fungovať v nečarodejníckom svete. Keď som bola dieťa, diali sa okolo mňa nevysvetliteľné veci, čo ostatné deti desilo. Mama mi povedala, že v našom rode sa rodia výnimočné deti a že aj ja som výnimočná, no trápilo ma to. Až keď som dospela, zistila som, že vďaka snahe o zapadnutie som potlačila svoje vlastné schopnosti. S určitosťou viem povedať, že som ako dieťa preukazovala nadanie na telekinézu a, myslím, že som potlačila aj svoju schopnosť ovládať vietor. Stále mi idú najlepšie kúzla založené na tomto živle, no spojenie sa mi nikdy nepodarilo nadobudnúť. Dlho som sa s tým nedokázala zmieriť.“ Priznala Janette.

„Odhadom dve tretiny, možno dokonca až osemdesiat percent čarodejníckych detí prejaví behom detstva nadanie na telekinézu. Lenže všetkým zákonom o utajení, ktoré sme prijali a rečiam ministerstva o tom, že bezprútiková mágia je nebezpečná, sa táto schopnosť u dospelých čarodejov objavuje už len zriedkavo. Obyčajne sú to práve čistokrvní, ktorí si tieto schopnosti zachovávajú. S určitosťou viem povedať, že Lucius Malfoy je telekinetik a pokiaľ sa táto schopnosť prejavila aj u jeho syna, o čom nepochybujem, bez pochýb ju rozvíjal. Tuším, že v ich rode sa dedí aj nadanie na okulumenciu.“ Zamyslela sa Isabeau.

„Nerozumiem tomu rodovému dedeniu.“ Ozval sa Hadrian. Isabeau naňho uprela pobavený pohľad.

„Čo myslíš, prečo sa čarodejníci tak zaujímajú o čistotu krvi?“ opýtala sa.

„Podľa mňa je to hlúposť. V muklovskom svete to nič dobré neprinieslo.“ Ozval sa Hadrian podráždene. Isabeau sa na jeho prekvapenie zasmiala.

„Hoci je takýto názor u aristokrata osviežujúci, je zároveň aj nesprávny. Celý čas sa na to pozeráš len z jedného uhla pohľadu. Mágia je v krvi, to by si už mal vedieť. Preto sú krvavé rituály také mocné. Kedysi, keď čarodejníci nemali prútiky, si z pokolenia na pokolenie odovzdávali rôzne schopnosti. Určite si už počul príbehy o gréckych bohoch.“ Spýtavo nadvihla obočie. Hadrian prikývol, mytológia ho vždy fascinovala.

„Teraz, keď si súčasťou čarodejníckeho sveta, sa ti nezdá zvláštne, že boli ich schopnosti také oklieštené? Zeus vládol bleskom a oblohe, Poseidon všetkým vodám, Hádes bol pánom podsvetia. Každý z bohov mal svoju oblasť, v ktorej vynikal.“ Podotkla.

„Všetci títo bohovia boli čarodejníkmi. Ľudia bez mágie ich nazývali svojimi bohmi a skladali im obety, verili, že sú to bytosti z iných svetov, ktoré ich vytvorili a držia nad nimi stráž.“ Usmiala sa s náznakom ironického pobavenia.

„V tej dobe čarodeji nepoužívali prútiky. Nič také ako prútikárstvo vtedy neexistovalo, bolo len zopár artefaktov, ktoré mohli navýšiť moc ich pána alebo ju pomáhali usmerňovať. Dobrým príkladom je Diov blesk, ktorý síce nenavyšoval jeho moc, ale s jeho pomocou dokázal vytvoriť a usmerniť blesky bez privolania búrky. Potomkovia týchto čarodejov dedili dary svojich rodičov. Preto si časom čarodejníci začali zakladať na čistote krvi, aby ich vzácne dary neznečistila nečarodejnícka krv. Muklovská krv, v ktorej je naša mágia, sa s čarodejníckou nedá porovnať. Máme protilátky na choroby, ktoré muklov zabíjajú a sila našich myslíš ďaleko prevyšuje to, čo dokážu oni. Dokonca aj krv čarodejníkov sa navzájom líši. Sú temní a svetlí čarodejníci, pričom každý druh má inú krv, pretože mágia v ich krvi sa líši. Je len pochopiteľné, že krv muklorodených predstavuje ďalšiu, celkom rozdielnu skupinu, ktorú niektorí nazývajú neutrálnou. Pokiaľ máš záujem dozvedieť sa viac na túto tému, ponor sa do výskumov Salazara Slizolina a jeho potomkov. Je nesmierne ťažké dostať sa k nim, no tento čarodej strávil celé roky skúmaním krvi a mágie.“ Poradila mu. Hadrianovi zo všetkých tých novonadobudnutých informácií dunelo v hlave. Cítil sa, akoby niekto vzal všetky jeho názory, pracne ich potrhal, hodil ich do prachu, pošliapal ich a potom mu ich vrátil.

„Takže ich svätá dvadsaťosmička má zmysel.“ Vydýchol Hadrian potichu. Z pohľadu genetiky to všetko, o čom hovorila, skutočne malo logiku. Z etického hľadiska to bolo pochybné, ale dalo sa to pochopiť.

„Naša, Hadrian, nie ich. Ale odpoveď je áno, hoci v dnešnej dobe už nemá skutočne čistú krv pravdepodobne nikto.“ Mierne ho poopravila Isabeau.

„Ako to?“ zaujímal sa Hadrian. V každom rode sa našiel jedinec, ktorý sa rozhodol pre lásku a nie pre rodinné dedičstvo?

„Sme tu už tisícky rokov. V každom rode, bez ohľadu na to, akými čistými sa tvária byť, sa našiel niekto, kto poslúchol radšej hlas srdca než hlas rodičov a vzal si toho, koho miloval.“ Bingo!

„A keď nemali iných potomkov, zmierili sa aj s nehodným dedičom. Svätá dvadsaťosmička, ako si ich nazval, pozostáva z rodov, pri ktorých je možné dokázať, že dvadsať generácií dozadu nemali nijakého mukla ani muklorodeného. Som si istá, že by tam patril aj rod Cashore, keby mal autor možnosť nahliadnuť do vášho rodokmeňa. Síce je pravdou, že na ministerstve sú záznamy o všetkých rodoch, lenže k niektorým je ťažšie dostať sa než k iným. Rody ako Malfoyovci vždy ostatným hrdo ukazovali, že sú skrz na skrz čistokrvní, kým rodom ako sú Weasleyovci na tom záleží len pramálo. Za to váš rod, bez ohľadu na to, či sa pozeráme na rod Cashore, Flamer alebo Shafiq, bol vždy mimoriadne... och, to slovo som nepoužila veľmi dlho... ochranársky? Môže byť. Bol vždy mimoriadne ochranársky k osobným otázkam.“ Zakončila to. Hoci tu žila už dlho, jej materinským jazykom bola stále francúzština. Slová, ktoré bežne nepoužívala, jej unikali. Taktiež prízvuk si uchovala aj po rokoch v Británií, hoci Hadrian mal podozrenie, že to robila schválne.

„A čo rody ako Potter? Dnes sme sa už zhovárali o Harrym Potterovi a, pokiaľ je mi známe, manželka Jamesa Pottera bola muklorodená.“ Ozval sa Hadrian. Z jednej strany sa zdalo, že mal takú čistú krv, ako len bolo možné, hoci vedel, že mali v rode zopár magických bytostí. Ale čo z tej druhej?

„To je pravda. Potterovci, napriek svojím benevolentným názorom voči muklom a muklorodeným, si väčšinou vzali za manželky iné čistokrvné čarodejnice. Do dvadsaťosmičky sa nedostali najmä kvôli svojmu presvedčeniu. Podľa toho, čo viem, rodičia Jamesa Pottera prijali muklorodenú čarodejnicu v rodine dobre, hoci tým spočiatku neboli celkom nadšení. No ich syn ju nesmierne miloval, čo prevážilo všetko ostatné a Lily Potterová sa ukázala ako neobyčajne nadaná a mocná čarodejnica. Harry Potter by bol, vďaka svojej muklorodenej matke, považovaný za polovičného, hoci by to nebolo celkom presné. Takéto veci sa stávajú a v rodoch zakladajúcich si na čistote krvi by ho stále mohli považovať za čistokrvného s istou pohanou na rode, no Potterovci boli na Lily Evansovú hrdí. Nepochybne by sa nikdy nezdráhali povedať, že ich vnuk bol len spolovice potomok starej krvi.“ Vysvetľovala. Potomok starej krvi, aká zvláštna voľba slov. Páčilo sa mu to.

„Na to, že ste sa odrezali od čarodejníckeho sveta, ste stále viac než dobre informovaná.“ Podotkol s takmer nebadateľným úsmevom. Žila v blízkosti prechodu do čarodejníckeho sveta a vo svojom dome ochotne uvítala čarodejov. Táto žena sa čarodejníckeho sveta nemohla celkom vzdať a ani to nechcela. Možno uzamkla svoju mágiu, no svoju podstatu potlačiť nedokázala.

„Ešte máš nejakú otázku k čistote krvi, mladý muž?“ opýtala sa, no na tvári jej pri tom hral úsmev a oči jej iskrili. Pobavil ju.

„Je možné považovať rod Cashore za čistokrvný aj keď je možné dokázať, že sa zmiešal s inými magickými bytosťami?“ zaujímal sa.

„Záleží na bytostiach, ale inak v podstate áno. Síce sa tým mení mágia, no pokiaľ sa to nedeje často, mágiu iných bytostí pohltí a prebije tá čarodejnícka. Nanajvýš si pár generácií bude užívať nezvyčajné schopnosti.“ Odpovedala Isabeau.

„O tri týždne príde s mojím priateľom aj malá Fleur Delacourová. Jej stará mama bola víla, pričom rod Delacoure je stále považovaný za čistokrvný. Podedila po starej mame krásu a hovorí sa, že aj štipku jej mágie.“ Pripojila sa do rozhovoru Janette.

„Kto je ten tvoj priateľ? Nepočujem ťa o ňom hovoriť prvýkrát.“ Ozvala sa Isabeau.

„Sebastien Leroux.“ Vyhlásila spôsobom, ktorý Hadrianovi napovedal, že to bol ktosi známy a dôležitý. Hadrianovi to meno nehovorilo nič, no v Isabeauiných očiach sa mihol záujem.

„Priveď ich ku mne, moja drahá. A ty, Hadrian, nezabudni prísť tiež. Nemusíš čakať, kým ťa ku mne znovu privedie Janette, uvítam tvoju spoločnosť kedykoľvek. Z kaviarne prakticky nikdy neodchádzam.“ Pozvala ho.

„Prídem rád, madame.“ Usmial sa. Najmä, pokiaľ bude vždy robiť také úžasné croissanty a horúcu čokoládu. Už sa ani nepamätal, kedy ju mal naposledy. Na sladké nebol zvyknutý, keďže v sirotinci ho dostávali len zriedkavo a aj vtedy sa zvyčajne našiel dôvod, prečo ho Hadrian nemohol dostať.

„Kto je tvoja tretia návštevníčka?“ opýtala sa Isabeau mladšej čarodejnice.

„Evonna St. Pierre, ale pokiaľ viem, necháva si hovoriť Evonna Carreau.“ Pokrčila plecami. Toto dievča Janette nepoznala, no Isabeau spozornela.

„Carreau? Si si istá?“ uisťovala sa.

„Myslím, že áno. Sebastien mi to napísal v jednom z listov.“ Prikývla. Isabeau sa oprela, pričom prstom zamyslene prechádzala po hrane hrnčeka.

„Evona St. Pierre Carreau. Pokiaľ viem, tieto dva rody sa spojili len raz.“ Pokrútila hlavou, akoby nechcela pokračovať ďalej.

„Priveď mi ich sem všetkých troch. Presne o tri týždne?“ opýtala sa.

„O dvadsaťdva dní. Streda o tri týždne.“ Odvetila Janette.

„Hadrian, v stredu o tri týždne ťa tu chcem vidieť. Ale nebude mi prekážať, pokiaľ sa tu zastavíš aj dovtedy.“ Požiadala ho.

„Samozrejme, madame.“ Prikývol Hadrian. Isabeau spokojne prikývla. Pohľad jej zaletel na hodiny na protiľahlej stene, priamo za Hadrianom.

„Prinesiem vám sem ešte niečo, pokojne zostaňte, dokedy budete chcieť. Nebojte sa ozvať, keď budete čokoľvek potrebovať. Všetko tu máte zadarmo - vždy budete mať. Ja sa musím ísť pripraviť, o chvíľu otvárame.“ Vstala, pričom si so sebou vzala svoj nedopitý bylinkový čaj. Zanechala ich samých v prázdnej kaviarni.

„Isabeau si ťa obľúbila.“ Usmiala sa Janette.

„Aj ja ju. Je to výnimočná žena.“ Opätoval Hadrian Janettin úsmev. Čarodejnícky svet bol možno šialeným miestom, no od samého začiatku mu bol domovom väčšmi než kedy ten muklovský.

Janette ho chvíľu pozorovala, točiac lyžičkou v hrnčeku.

„Precvičuješ nejakým spôsobom svoju mágiu?“ opýtala sa.

„Nie. Nemôžem, inak by ma vyhodili.“ Povzdychol si Hadrian. Čítal koľko sa len dalo, no nič z toho nemohol vyskúšať.

„Existuje spôsob. Mnohí čistokrvní kupujú svojim deťom nelegálne prútiky, aby mohli čarovať bez toho, aby sa zaktivovali alarmy, keďže oficiálne prútiky sú kontrolované ministerstvom. To by u teba nefungovalo v muklovskom prostredí, v okolí sirotinca nemôžeš čarovať nijakým spôsobom. Pri prešetrovaní by ti rýchlo prišli na nelegálny prútik. Myslím ale, že nevieš, že bezprútikovú mágiu nedokážu zachytiť, pokiaľ by sa tvoja stopa zamiešala s inými magickými stopami. Napríklad na Šikmej uličke alebo v Striebornej štvrti môžeš používať mágiu bez strachu, že by ťa niekto chytil, len pri tom nesmieš použiť svoj prútik. Chceš kontakt na prútikára v Zašitej? Nie je ani zďaleka taký dobrý ako Ollivander, ale dokáže ponúknuť prútiky, s ktorými sa dá aspoň precvičovať.“ Ponúkla mu Janette. Hadrian takmer bolestne zvraštil tvár.

„Nevyužijem ho. Pochybujem, že vyrába prútiky, ktoré sa skladajú z viac než jedného jadra.“ Priznal neochotne. Cítil, že Janette v tomto mohol veriť, hoci toto bola informácia, ktorú by za iných okolností nepustil ľahko.

„Och! Tri? To je pekne nezvyčajné.“ Vydýchla Janette. Jej tip bol dobrý, ale nie dostatočne dobrý. Nikto by jej ale nemohol zazlievať, že hneď nepremýšľala nad siedmymi jadrami. Už tri boli neskutočne. Sedem...

„Hádam ale, že to vysvetľuje, prečo si taký nadaný na bezprútikovú mágiu a prečo ju nedokázal utlmiť ani život medzi muklami. V detstve z teba musela tryskať.“ Dodala ľútostivo. Pri predstave, aké problémy mu to v čiste muklovskom prostredí muselo spôsobovať, ju striaslo. Ona mala aspoň rodičov, ktorí ju milovali bez ohľadu na jej podivnosti. Hadrian nemal nikoho a pritom výbuchy jeho nekontrolovateľnej mágie museli byť strašné. Niet divu, že sa ju tak rýchlo naučil ovládať. Inak by neprežil.

„Asi som ti teda veľmi nepomohla.“ Skonštatovala Janette smutne. Hadrian sa veselo usmial.

„Vlastne si mi veľmi pomohla. Teraz viem, že je tu možnosť ako precvičovať mágiu. Možno si nemôžem priamo vyskúšať kúzla s použitím prútika, ale všetko ostatné cvičiť môžem.“ To bolo viac než v čo dúfal. Znepokojovala ho predstava, že pôjde na Rokfort nepripravený, preto sa s priam fanatickým zápalom snažil naštudovať aspoň čo najviac teórie. Lenže ani s jeho motiváciou a mimoriadnou pamäťou sa nemohol vyrovnať ostatným spolužiakom, ktorí sa s mágiou stretávali denne. Teraz vedel, že mal čosi, čo nemala väčšina z nich a možno dokonca nikto.

Janette sa s úškrnom pozrela za Hadriana. Ten sa prudko otočil, len aby zistil, že za ním stála Isabeau. Najskôr sa zdesil, že sa jej podarilo prikradnúť sa k nemu bez toho, aby si to všimol, čo sa mu už dlho nestalo. Až potom si všimol, čo držala.

„Všetko najlepšie k narodeninám, Hadrian.“ Isabeau mu venovala žiarivý úsmev. V rukách držala nádherne vyzerajúcu čokoládovú tortu. Do torty bolo zapichnutých jedenásť drobných bielych sviečok s mihotavými zlatými plameňmi.

„Možno som si včera večer po práci našla čas, aby som zašla za Isabeau a dala jej vedieť, že prídem s jedným dôležitým oslávencom.“ Nevinne sa uškrnula Janette. Isabeau pred neho postavila tortu so zapálenými sviečkami.

„Želaj si niečo!“ vyzvala ho Janette nadšene. Hadrian sa s úsmevom naklonil nad tortu a naraz sfúkol plamienky všetkých sviečok. Vedel celkom presne, čo chcel dosiahnuť.

„Ďakujem vám.“ Zašepkal. Nebolo to nič veľké ani slávnostné, no bola to prvá oslava v jeho živote. Janette mu venovala žiarivý úsmev.

„Nemysli si, že je to všetko.“ Oči jej iskrili, keď siahla do tašky a vytiahla odtiaľ tri krabičky zabalené v modrom baliacom papieri. S neistým pohľadom a radostným úsmevom mu ich podala.

„V tomto som tradicionalista. Tri darčeky, pretože trojka je magické číslo.“ Pokrčila plecami.

„Vieš, že toto sú prvé dary, ktoré som kedy dostal?“ nadhodil. Neuniklo mu, že sa Janette nahrnuli slzy do očí.

„Dúfam, že sa ti budú páčiť. Viem, že nie sú dokonalé, ale je ťažké kúpiť niečo bohatému chalanovi.“ Ozvala sa.

Hadrian s tichým smiechom začal zápasiť s prvou krabičkou. Vybral si tenkú podlhovastú, druhú najmenšiu z trojice. Keď sa mu podarilo prebojovať až k veku a to odstrániť, naskytol sa mu pohľad na luxusne vyzerajúce kovové pero. Kov bol z väčšej časti čierny so strieborným ornamentálnym zdobením. Hadriana neprekvapilo, že pero bolo ťažké, hoci bolo perfektne vyvážené. Hrot malo podobný ako brká a tri náhradné atramentové bombičky, ktoré boli súčasťou balenia, mu o pere povedali všetko dôležité.

„Toto nie je lacná záležitosť.“ Podotkol Hadrian.

„Moji rodičia nemajú málo peňazí, Hadrian. Keby som nechcela, nikdy nemusím pracovať. Hoci nie sme takí bohatí ako tvoj rod, nedarí sa nám zle.“ To bola novinka. Vedel, že nepochádza z chudobnej rodiny, ale nepredpokladal, že sa jej rodina dala považovať za bohatú.

„Je dokonalé.“ Uznal. Janette sa spokojne usmiala.

„Napíš mi ním najbližší list. Beztak viem, že radšej používaš perá než brká.“ Uškrnula sa.

„S radosťou. Brká sú prekliata záležitosť. Nikdy som si nemyslel, že na konci dvadsiateho storočia budem písať kusom vtáka.“ Zašomral.

„Otvor druhý!“ popohnala ho Janette. Postrčila k nemu najväčší darček, a tak sa Hadrian pustil do jeho otvárania.

„Tričko?“ opýtal sa so smiechom, keď odhalil obsah balenia. Bolo celé čierne s akýmsi bielym nápisom.

„Ja? Sarkastický? Nikdy.“ Prečítal nahlas. Keď to dočítal, začal sa nahlas smiať.

„Kúpila si mi tričko s ironickým nápisom.“ Bavil sa. S iskriacimi očami sa pozrel na Janette.

„Vždy som také chcel!“ vyhlásil so širokým úškrnom. Na to sa Janette rozosmiala.

„To som rada.“ Venovala mu žiarivý úsmev.

„Mne Janette na narodeniny darovala tričko s mačkami hrajúcimi poker a na Vianoce štrikovaný sveter s mačkami vo vianočných čiapkach. Máš sa na čo tešiť.“ Ozvala sa pobavená Isabeau.

„Potom som vážne zvedavý, čo ma bude čakať najbližšie.“ Zasmial sa Hadrian. Mal už celkom dobrú predstavu, čo dostane Janette.

„Nechceš si ho vyskúšať? Upravila som ho, takže sa ti veľkosť vždy prispôsobí a malo by bez problémov vydržať niekoľko rokov. Pokiaľ ho nebudeš nosiť každý deň, tak vydrží skutočne dlho.“ Vysvetľovala Janette, kým si Hadrian zložil košeľu a pod ochranou Janettinho zahmlievacieho kúzla si nenatiahol tričko od nej.

„Páči sa mi na tebe.“ Uškrnula sa Janette, keď ho zbadala.

„Myslím, že ma bude baviť posielať ti oblečenie.“ Dodala. Zadumane si ho prehliadla, akoby pozorovala zákazníka v obchode.

„Spokojná s prehliadkou?“ ozval sa Hadrian.

„Dokonale.“ Zaškerila sa Janette. Hadrian si na tričko navliekol košeľu, ktorá takmer úplne prekryla bielu farbu písmen. Aspoň sa nebude musieť prezliekať, kým sa vyberie do Šikmej.

„A teraz dotretice.“ Pousmiala sa Janette.

„A predpokladám, že najlepšie na koniec.“ Opätoval jej úsmev Hadrian. Janette prikývla. Najmenší balíček predstavoval najhodnotnejší darček. Pri tomto jedinom sa Janette tvárila vážne.

Hadrian sa postupne prepracoval až k elegantnému šperku z lesklého strieborného kovu a kúskov skla. Kov vytváral okolo drobných lesklých kúskov zvláštne ornamenty. Pár okamihov mu trvalo, než si uvedomil, že to bolo ozdobné písmo. Z masívneho okrúhleho prívesku vychádzali jemné vibrácie, ktoré Hadriana rozochvievali.

„Čo je tam napísané?“ opýtal sa Janette. Nedávalo mu to zmysel.

„Časom to rozlúštiš.“ Uistila ho mladá čarodejnica.

„Oko Erisedu?“ ozvala sa prekvapená Isabeau.

„Smiem?“ opýtala sa Hadriana.

„Nech sa páči.“ Podal jej Adrian šperk. Isabeau ho opatrne prevzala a pozorne si ho prezrela. Poobracala ho v rukách, otáčala zo všetkých strán a s istým jemným nostalgickým úsmevom po ňom prechádzala prstami.

„Kedysi bola takýchto amuletov rovná stovka. Väčšina z nich je už zničená, rovnako ako je zničená väčšina Zrkadiel z Erisedu. Keď sa rozbilo prvé zrkadlo, ešte na území dávneho Erisedu, mágovia vytvorili z jeho skla amulety. Tak ako Zrkadlo z Erisedu ukazuje najväčšiu túžbu srdca, tak Oko Erisedu odhaľuje túžby iných tomu, kto ho nosí.“ Vysvetľovala Isabeau.

„Podľa povier prepožičiava nositeľovi vlastnosti Zrkadla z Erisedu.“ Dodala Janette.

„Je to vzácny dar, dávaj naň pozor. Oko Erisedu je jednou z mála spomienok, ktoré ešte ostali na dávne kráľovstvo.“ Kládla mu na srdce Isabeau, keď mu vracala prívesok naspäť.

„Budem ho strážiť.“ Sľúbil Hadrian. Retiazku si pretiahol cez hlavu a prívesok zastrčil za tričko, aby ho nebolo vidieť. Amulet nebol veľký a vyzeral krásne. Pokiaľ ho zahliadne niekto, kto v ňom nespozná artefakt, bude ho považovať len za pekný šperk. A, pokiaľ sa čarodejnícky svet nelíšil od toho muklovského, o čom silne pochyboval, to beztak budú považovať len za atrapu. Symbol. Muklovia radi nosili znaky, ktoré kedysi znamenali niečo významné. Jin a jang boli dobrým príkladom.

„A teraz ešte jedna drobnosť odo mňa.“ Ozvala sa Isabeau. Hadrian sa na ňu prekvapene otočil, len aby si všimol balík v tvare veľkej knihy, ktorý mu podávala staršia žena. Zmätene ho prevzal, stále vyvedený z miery tým, že si pre neho pripravila dar. Nikdy doteraz sa predsa nestretli.

„Kniha?“ opýtal sa, keď automaticky prevzal ťažký zabalený predmet.

„Nie, tých si vieš dosť zohnať aj sám. Možno niekedy neskôr. Vedela som o tom, že sa objavil Hadrian Cashore, len som netušila, že si Janettin priateľ. Janette mi včera jednoducho oznámila, že príde jeden jej priateľ a že má narodeniny a požiadala ma, aby som pre teba niečo pripravila. Jednoducho som predpokladala, že by si to mohol byť ty.“ Žmurkla na Janette. Hadrian sa pozrel dole na balík, zvedavý, čo chcela Isabeau odovzdať najmladšiemu dedičovi rodu Cashore. Podľa toho, čo pochopil, sa priatelila s jeho rodinou, hoci jeho rodičia jej už neboli veľmi blízki.

Jediným plynulým presným pohybom potiahol za baliaci papier, pričom odhalil väčšinu toho, čo predtým považoval za knihu. Aké bolo jeho prekvapenie, keď namiesto toho našiel v koži viazaný fotoalbum s ornamentálnym kvetinovým zdobením na prednej strane. Otvoril ho a pomaly začal listovať.

„Neviem, či si sa niekedy dostal k fotografiám svojej rodiny, s určitosťou viem len, že keď sa rozhodneš navštíviť Perenelle a Yakootah alebo keď otvoríš rodinné sídlo, budú ich tam tisíce. Pre prípad, že by si ale žiadne nemal, som pozbierala všetky fotografie, ktoré mi za tie roky poslali moje dve priateľky a aj zopár z tých, ktoré máme spoločné. Pravda je, že už desať rokov som sa s nimi nestretla, to však nebude prekážať. Helené je tam často, obe sa mi ňou radi chválili.“ Hovorila Isabeau s jemnou nostalgiou. Hadrian ju počúval len okrajovo, jeho myseľ sa sústredila na pohyblivé obrázky, ktoré sa pred ním mihali na každej strane.

Isabeau si dala záležať a všetky ich chronologicky zoradila, a tak sa pred ním postupne rozvíjal príbeh jeho rodiny. Najskôr to bola len omnoho mladšia tmavovlasá verzia Isabeau s ryšavým zelenookým dievčatkom, v ktorom postupne spoznal Yakootah. Pri dievčatách, ktoré na najbližších stranách postupne dospievali, sa začala objavovať aj iná žena, omnoho staršia, niekedy sama, inokedy s postarším mužom zhruba v jej veku.

„Perenelle Flamelová a Nicolas Flamel. Niekedy, keď nemal čas nikto iný, nás strážili. Trvalo dlhé roky, kým sa vzťah medzi nami a Perenelle pretavil do priateľstva. Ona bola veľmi stará a my sme boli veľmi mladé.“ Rozprávala Isabeau.

Tieto obrazy postupne vystriedali fotografie veselého malého dievčatka so zelenými očami a dlhými čiernymi vlasmi. Helené, jeho matka. Ako postupne rástla, začínali sa pri nej objavovať aj iné tváre. Neprekvapilo ho, keď medzi nimi zahliadol aj červenovlasé dievčatko s očami, ktoré sa až neuveriteľne podobali na tie jej. Neprekvapilo, ale zabolelo. Podľa fotografii sa zdalo, že sa Helené a Lily Evansová poznali a mali dobrý vzťah, no dôvernými priateľkami neboli. Helené bola koniec koncov o pár rokov staršia.

Uprostred, keď sa začínali ukazovať fotografie, zobrazujúce spoločný život Erica a Helené a ich vzájomnú lásku, ktorú cítil vyžarovať aj zo starého farebného papiera, sa začalo ozývať aj čosi v Hadrianovom vnútri. Keď pocítil ten zúfalý, prekliato silný cit, ktorý sa dral z hĺbky jeho vnútra, zaklapol fotoalbum a pritlačil naň ruky, akoby sa bál, že sa môže v najbližšom okamihu otvoriť.

Prekvapilo ho, keď si uvedomil, že zrýchlene dýchal.

„Nesmierne si to vážim. Pokiaľ sa nenahneváte, podrobnejšie si ho prezriem doma.“ Ozval sa hneď ako sa mu podarilo nabrať stratenú rovnováhu.

„Samozrejme. Je tvoj.“ Odvetila Isabeau mierne.

„Nakrájame tortu?“ opýtala sa Janette.

Najbližšie hodiny strávil Hadrian v spoločnosti Janette a Isabeau. Zostal tam dokonca tak dlho, až zistil, že na Isabeau vo svojej kaviarni na požiadanie podáva aj plnohodnotný obed. Bol vynikajúci, rovnako ako všetko, čo vytvorila stará čarodejnica.

Kým Isabeau pripravovala objednávky a Janette sa venovala tým pár muklovským zákazníkom, ktorých poznala, našiel si Hadrian chvíľu pre seba. Tajomstvá Oka Erisedu ho zaujímali až príliš na to, aby si to nechal na neskôr. Netrvalo dlho a prišiel na to, čo bolo na šperku napísané. Dosť pomohla skutočnosť, že sa jednalo o úlomky zrkadla.

Vždy miloval zrkadlové šifry.

„Ten muž, čo pozná túžby iných, je najmocnejší na svete.“ Zašepkal s úsmevom.