Choď na obsah Choď na menu
 


25. 11. 2019

4. O náhodných stretnutiach

Behom nasledujúcich týždňov trávil Hadrian každý deň v Striebornej štvrti alebo v Šikmej uličke. Preliezol dokonca aj Zašitou, kde narazil na pár zvláštnych indivíduí, ktorí ho považovali za ľahkú korisť. Potešilo ho ich zdesenie, keď im predviedol pôsobivú ukážku bezprútikovej mágie. Odkedy začal cvičiť okulumenciu a študovať knihy, ktoré mu zanechali rodičia, rástla jeho moc priam alarmujúcou rýchlosťou. Začínal mať pocit, že ak to takto pôjde ďalej, jeho telo sa s tým nedokáže vysporiadať. Lenže takto blízko k začiatku školy chcel mať čo najlepšiu prípravu, a tak odmietol zvoľniť.

„Dobrý deň!“ pozdravil sa pri vstupe do obchodu, v ktorom strávil už nejaký ten čas. Daphne mala pravdu, keď ho odkázala na Goodkinda ako na najlepšieho na okolí, čo sa predaja pomôcok na elixíry týka. Mal všetko a Hadrian jeho obchod miloval.

Elixíry boli nesmierne fascinujúcou súčasťou mágie. Bolo možné čokoľvek, pričom čarodeja neobmedzovala jeho moc, len jeho schopnosti a sústredenie. A, samozrejme, nápaditosť. Nebolo nič, čo by elixírový majster nedokázal. Raz sa jedným stane. To si sľúbil už pri prvej návšteve Goodkindovho obchodu.

„Hadrian, chlapče drahý, prišiel si práve vhod. Vzadu mám zákazníka, s ktorým by som ťa rád zoznámil.“ Privítal ho majiteľ. Joseph Goodking bol zhruba deväťdesiatročný elixírový majster, ktorý si pred tridsiatimi rokmi otvoril obchod s potrebami na prípravu elixírov a miloval to tu. Tento obchod bol ako jeho dieťa. Keď sa mu zunovalo doťahovať sa s ľuďmi, odišiel do dôchodku a pokračoval v tom, čo ho bavilo.

„To znie zaujímavo, pane.“ Usmial sa Hadrian. Dovolil mu, aby mu ruku prehodil okolo pliec a viedol ho do zadnej časti obchodu. Bolo zvláštne ako sa v posledných dňoch rozšíril počet ľudí, ktorí sa ho smeli dotýkať a neprišli za to k úhone.

„To si píš, dieťa. Už som mu o tebe hovoril. Budeš jedným z najlepších študentov, akých kedy mal.“ Vychvaľoval ho Joseph. Hadrian, ktorý práve pochopil, s kým ho plánoval zoznámiť, ustrnul.

„Severus Snape.“ Pri mene jedného zo svojich budúcich profesorov a zároveň opatrovníka, ktorý nemal ani najmenšiu snahu akýmkoľvek spôsobom ho kontaktovať, zovrel ruky do pästí. Nemal záujem stretnúť sa s mužom, ktorý naňho zvysoka kašľal.

„Vedel som, že to hneď uhádneš!“ ozval sa potešený čarodej.

„Ale to nie je potrebné, pane. Čoskoro sa stretneme v škole a ja som predsa ešte stále nemal možnosť variť elixíry. Nie je tu nič, čo by mohlo profesora Snapea teraz zaujímať.“ Ešte aj jemu zneli tie námietky chabo. Jeho snaha vyvliecť sa z toho sa, prekvapivo, stretla s neúspechom, keď ho Joseph zovrel pevnejšie a začal ho ťahať hoci aj proti jeho vôli. A Hadrian, ktorý si starého pána nechcel pohnevať, sa neochotne podvolil.

„A volaj ma Joseph!“ opravil ho starec. Majiteľ od neho už predtým požadoval, aby ho oslovoval krstným menom. Vraj všetci nádejní elixíroví majstri ho tak museli volať a Hadrian, podľa jeho slov, bol jeho mladým učeníkom. A bolo pravdou, že Hadrian bol u neho varený pečený. Tak často ako v tomto obchode bol už len v kníhkupectve a u Isabeau.

„Severus, neuhádneš, kto k nám zavítal. O mladom Hadrianovi som ti už hovoril, je úžasná náhoda, že ste sa tu zrazili.“ Veselý predavačov hlas sa niesol zadnou časťou obchodu od Hadriana až po Snapea, ktorý ustrnul, keď začul chlapcovo meno. Keď sa otočil a stretol sa s Hadrianovou kamennou tvárou, zostal na chvíľu onemený. Bolo humorné, že hrozivý majster elixírov a netopier zo žalárov, ako ho volali v škole, ostal bez reči tvárou v tvár jedenásťročnému decku. Asi ho veľmi nelákala predstava, že mal na krk dostať nedospelého chovanca.

„Dobrý deň, profesor Snape.“ Pozdravil Hadrian starostlivo kontrolovaným neutrálnym tónom. Vďaka dlhým rokom jednania so sestričkami zo sirotinca v tom bol vážne dobrý. Hlas sa mu ani minimálne nezachvel.

Obaja vedeli, že Snape ako opatrovník nestál za nič. Hadrian nemienil predstierať, že ho zbožňoval a že profesor bol taký perfektný ako ho opisovala Daphne. Ona ho beztak preferovala a zbožňovala len preto, lebo bol vedúcim Slizolinu, čo bola fakulta, na ktorú ju pripravovali celý život.

„Dobrý deň, pán Cashore.“ Ozval sa Snape po chvíli. Jeho hlas bol prekvapivo kultivovaný, hladký a hlboký. Sýty basbarytón. Raz počul spievať známeho londýnskeho operného speváka. Bol si istý, že ten by za Snapeov hlas vraždil. Hadrianovi až zadunelo v hrudi, keď čarodej prehovoril.

Ten hlas bol zároveň tým najlepším a najpríjemnejším na celej Snapeovej osobe. Rovnať sa mu mohli pravdepodobne len čarodejove schopnosti a intelekt. Oboje Joseph ospevoval.

„Joseph vás už niekoľkokrát prehnane vychválil. Zaujímalo by ma, či budete aspoň spolovice taký dobrý študent ako mi tvrdil.“ Prehovoril Snape o poznanie zádrapčivejším tónom.

„Budem, pane.“ Odvetil Hadrian pokojným, sebavedomým hlasom. Dokonca ani Snape s tými jeho znepokojivými čiernymi očami nemal moc zneistiť ho a zraziť ho na kolená. Tu nevládli zákony ako v sirotinci, kde nemal nijaké práva. Tu bol potomkom starobylého čistokrvného rodu, člen elity a mimoriadne talentovaný čarodej. Desať rokov nebol nikým a nemal strach, nezačne sa báť teraz, keď sa postupne napĺňalo to, o čom odjakživa sníval.

„Vaša arogancia nemá hraníc.“ Odvetil Snape znechutene. Joseph sa zasmial, no v jeho smiechu zaznelo čosi škrípavé a ostré, čo spôsobilo, že sa dokonca aj Snape stiahol.

„Podľa mňa sa ten chlapec skôr podceňuje. Pokiaľ ho nemieniš poriadne učiť ty, ja veľmi rád zaujmem tvoje miesto.“ Spražil mladšieho elixírového majstra pohľadom. To Snapeovi zrejme stačilo, aby zvoľnil a začal sa chovať celkom inak, aspoň v Josephovej spoločnosti. Hadrian si asi po prvýkrát uvedomil, čo znamenalo, že stál po boku jedného z najznámejších elixírových majstrov v krajine. Dokonca ani Snape, bez ohľadu na to, aké zázračné dieťa to bolo, sa mu nemohol rovnať v skúsenostiach a vedomostiach.

„Tak to skúsime znovu. Čo povieš na Hadriana, Severus?“ opýtal sa Joseph. Všetka bodrosť z jeho hlasu vyprchala, nahradená tichou vyhrážkou.

„Kde by ste hľadali bezoár, Cashore?“ vypálil naňho Snape otázku.

„V žalúdku prežúvavcov, pane, najmä v žalúdku kozy.“ Odpovedal Hadrian bez zaváhania.

„Čo je Amortencia?“ pokračoval Snape.

„Najmocnejší elixír lásky na svete. Každému vonia tým, čo najviac miluje.“ Napriek tomu, že to nebol elixír z prváckej učebnice, nerobilo Hadrianovi problém odpovedať. Elixírom venoval veľa času, podarilo sa mu dokonca preštudovať aj druhácku učebnicu. Odkedy sa stretol s Josephom, venoval sa najmä tomuto odboru.

„Čo viete o aconitum napellus?“ odmietal sa zastaviť profesor.

„Je to latinský názov rastliny, ktorú inak poznáme pod menom prilbica modrá, prezývaná akonit. Obsahuje látku akonitín, ktorá pôsobí ako silný jed.“ Odvetil Hadrian. Spomínal už, že ho nesmierne fascinovali najmä jedy?

„Kde by ste použili asfodel?“ pokračoval Snape. Hadrian začínal mať pocit, že prichádzali na tenký ľad. Snape čoskoro príde na otázku, ktorú Hadrian nebude môcť so svojou krátkou prípravou zodpovedať.

„Vo forme drveného koreňa sa pridáva do Dúšku živej smrti, čo je mimoriadne silný uspávací elixír.“ Odpovedal Hadrian. Joseph, ktorému v tej chvíli došla trpezlivosť, sa ich rozhodol prerušiť. Hadrian by klamal, keby tvrdil, že sa mu neuľavilo.

„Severus, si si vedomý toho, že kladieš jedenásťročnému chlapcovi otázky, ktoré by nezodpovedali ani mnohí tvoji piataci?“ ozval sa.

„To dieťa mi tvrdí, že je výnimočné. Tak nech to dokáže!“ zavrčal Snape. No aj napriek značnej neochote sa mu v očiach zablyslo čosi podobné oceneniu, keď sa pozrel na zelenookého chlapca.

„To ja som ti tvrdil, že je výnimočný. Hadrian sám seba nevychvaľoval, na to je príliš dobre vychovaný. Okrem toho ti nemusí nič dokazovať. Nie je to tvoje dieťa a stále nie je ani tvojím študentom. Pokiaľ ho chceš tak veľmi zaradiť, Severus, ber ho nateraz ako môjho učňa.“ Prehovoril Joseph tvrdo. Hadrian ho takýmto spôsobom ešte nikdy nepočul hovoriť a bol rád, že čarodejov chladný pohľad nebol namierený naňho. Bol taký presvedčivý, že keď pristúpil k Hadrianovi a položil mu ruku na plece, mal čo robiť, aby udržal na uzde svoju mágiu. Vedel, že Joseph by mu neublížil, nemal na to jediný dôvod, no jeho mágia si ešte stále nezvykla, že tu neboli všetci proti Hadrianovi.

„Takže, keď sme si teraz všetko úspešne vysvetlili, nechám vás samých. Práve mi prišli ďalší zákazníci.“ Kým Joseph odišiel, na okamih pevnejšie zovrel Hadrianovo rameno. Hadrian pochopil, že keby mal akýkoľvek problém, Joseph by prišiel a vysekal by ho z kaše. Bolo ironické, že niekto mal odôvodnenú potrebu brániť ho pred mužom, ktorý sa oňho mal podľa zákona starať.

„Neočakávajte odo mňa nič, Cashore. To, že som vašim poručníkom, neznamená, že vás budem preferovať. Pre mňa ste len ďalší študent.“ Snape, ktorý vedel, že si boli obaja vedomí ich nešťastného zväzku, cítil potrebu informovať ho, že mu na tom nezáležalo. Akoby to Hadrianovi nedošlo už dávno.

„Nič od vás nežiadam.“ Ozval sa Hadrian pokojne. Necítil sa byť mužovými slovami zranený. Snape reagoval presne tak ako očakával a to mu nemohlo ublížiť. Už dávno sa naučil, že pokiaľ bude od ľudí očakávať to najhoršie, aspoň sa nesklame.

Hadrian nemal ilúzie o tom, že jeho život v čarodejníckom svete bude ružový. V poslednej dobe narazil na mnoho ľudí, ktorí ho brali inak než ako poslednú zberbu, čo bol pokrok oproti sirotincu. Zároveň tu neboli ľudia imúnni voči jeho charizme a inteligencií, čo mali muklovia z okolia tendenciu ignorovať kvôli strachu a nenávisti. A, čo bolo možno ešte dôležitejšie, v čarodejníckom svete bol váženým predstaviteľom starobylého rodu. To bolo čosi, s čím nemohol nič urobiť ani Severus Snape, bez ohľadu na všetku nechuť, čo voči Hadrianovi pociťoval.

„Nič ani nedostanete!“ odvrkol Snape. Hadrian mimovoľne zovrel ruku v päsť a povystieral si prsty. Napriek tomu, že nemal ani najmenší záujem o Snapeovu náklonnosť, štvalo ho, že jediný človek, ktorý nad ním mal legálne moc, ho zjavne neznášal. Čokoľvek bude chcieť ako neplnoletý dosiahnuť, bude musieť prejsť cez Snapea. A to bude sakra ťažké. Mal by čo najskôr nájsť spôsob ako toho prekliateho čarodeja obísť.

„V takom prípade sa uvidíme na Rokforte, pane.“ Ozval sa Hadrian. Potlačil potrebu povzdychnúť si, otočil sa a vybral sa preč. Joseph bude musieť pochopiť, že si nemali nič povedať. Nemienil si robiť zbytočné ťažkosti ani kvôli nemu.

„Dovidenia, profesor.“ Rozlúčil sa, než zmizol za dverami.

„Uvidíme sa neskôr.“ Prišiel sa rozlúčiť s Josephom, ktorý práve hľadal čosi v jednej z mnohých políc v obchode. Joseph sa naňho otočil, pričom pohľadom zaletel aj k prechodu do zadnej časti obchodu.

„To bol rýchly rozhovor.“ Podotkol čarodej.

„Nie je toho veľa, čo by sme si mali povedať.“ Pokrčil Hadrian plecami. Joseph si prekrížil ruky na hrudi a vystrel sa.

„Už dlho som sa ťa to chcel opýtať, Hadrian. Kto je tvojím poručníkom?“ prehovoril. Hadrian sa uškrnul. Takže stretnutie Hadriana a Snapea nebolo náhodné. Predpokladal to. Joseph dospel k logickému záveru, že jeho poručníkom bol Severus Snape, dávny priateľ jeho matky. Trafil, no Hadrian nemal v pláne dať mu za pravdu. Snape sa jasne vyjadril, že si neželal, aby ich ktokoľvek spájal a Hadrian s ním plne súhlasil.

„Môj poručník nechce byť menovaný.“ Mierne sa uškrnul. Joseph sa nespokojne zamračil, no rozhodol sa netlačiť na pílu. Bolo to Hadrianove rozhodnutie, bez ohľadu na to, či sa mu to páčilo alebo nie.

„Ale teraz by som už vážne mal ísť.“ Dodal Hadrian.

„Prídeš ešte, kým odídeš do školy?“ napriek tomu, že to Joseph chcel vysloviť ako konštatovanie, sa z toho nakoniec predsa len stala otázka. Hadrian sa rozhliadol po obchode, než sa s miernym úsmevom otočil na majiteľa.

„Určite áno, Joseph.“ Prikývol.

„Zatiaľ dovidenia.“ Kývol Josephovi a vybral sa na odchod. Čarodej, spokojný, že ho konečne nazval menom a sľúbil mu, že ešte príde, ho nateraz bez protestov nechal odísť.

„Dovidenia, Hadrian.“ Rozlúčil sa.


 

Hadrian, ktorý sa v skutočnosti nikam neponáhľal, sa rozhodol zabiť čas tým, že obehne obchody, ktoré dovtedy obchádzal. Kufor si kúpil už predošlý deň, pričom to bol posledný kus školskej výbavy, ktorý mu ešte chýbal. Bol luxusný a drahý a vďaka mágií taký obrovský, že priestor v ňom veľkostne prekonal jeho izbu v sirotinci. Okamžite si ho zamiloval najmä kvôli skutočnosti, že si v ňom mohol zriadiť svoju vlastnú bezpečnú knižnicu. Kufor bol očarovaný takými kúzlami, že by sa doňho dostal len skúsený odoklínač. Časom, keď sa Hadrian naučí pokročilejšiu mágiu, si hodlal vytvoriť vlastnú ochranu, ktorú nikto len tak ľahko neprekoná.

Nakoniec zastal pred obchodom so zvieratami všetkých druhov. Tejto magickej verzii zverimexu sa doposiaľ vyhýbal, nemal záujem o nijaké zviera, no postupom času skonštatoval, že by nejaká sova nemusela byť celkom na škodu. Podľa toho, čo mu napísala Janette, ju mohol počas leta pokojne nechať na Rokforte, kde by sa o ňu postarali spolu so školskými sovami.

A rozhodne to bolo lepšie ako vybrať sa do Zašitej. Beztak si zatiaľ nemohol nechať prakticky nič, čo by si odtiaľ priniesol. Kufor mal síce dobré ochrany, no nie dosť dobré. Podľa toho, čo sa dočítal v Dejinách Rokfortu, kontrolovali batožinu, či sa v nej nenachádzajú predmety čiernej mágie.

„Dobrý deň, mladý pane. Čo si budete priať?“ privítal ho predavač, ktorý hneď vedel, kto vstúpil do jeho obchodu. V Šikmej, aspoň medzi predavačmi, sa pomerne rýchlo rozšírilo, že sa tam zvykol zastaviť mladý dedič rodu Cashore.

„Prišiel som sa len pozrieť na sovy. Ešte neviem, či si nejakú vyberiem.“ Ozval sa Hadrian. Keď sa predavač hodlal vrhnúť na sovy a vybrať preňho tú najvyparádenejšiu a najdrahšiu, spražil ho Hadrian pohľadom.

„Nepotrebujem pomoc, ďakujem.“ Prehovoril tónom, ktorý nezniesol námietky. Čarodej sa okamžite stiahol, zanechávajúc ho samého medzi rôznymi druhmi magických aj nemagických zvierat. Nebolo mu to celkom pochuti, no keď si čosi prial dedič starej krvi, len málokto mal odvahu odmietnuť.

„Samozrejme, pane. Keby ste čokoľvek potrebovali, stačí na mňa zavolať.“ Pripomenul predavač. Až potom konečne vypadol.

Hadrian si úprimne vydýchol, keď mal od čarodeja pokoj. Ešte stále mal problém zvyknúť si na vlezlé správanie predavačov v Šikmej uličke. Mal rád svoj pokoj a neoceňoval, keď ho oslovovali celkom neznámi, nanajvýš otravní ľudia, narúšajúci jeho osobný priestor.

Hadrian pomaly prechádzal pomedzi sovy, pričom pohľadom bez záujmu kĺzal z jednej na druhú. Všetky mu prišli rovnaké. Sivé, biele, čierne, hnedé, sovy všetkých druhov a veľkostí okolo neho prelietavali a húkali. Ani jedna k nemu neprišla a Hadrian ani netúžil, aby sa k nemu niektorá priblížila. Úprimne povedané mu všetky prišli rovnako hlučné a otravné. Pri predstave, že by mal čosi také držať vo svojej blízkosti, si povedal, že bude radšej využívať školské sovy.

Už bol na konci, keď si všimol jednu sovu, ktorá ho zaujala. Bola o čosi menšia než ostatné, pravdepodobne to bolo ešte mláďa. Perie mala dokonale biele, v tmavom rohu obchodu priam žiarilo. Sova naňho jemne zahúkala keď podišiel a uprela naňho korálikovité, zlaté oči. Akoby tušila, že nemal rád dotyky, zostala sedieť na bydle, no zamávala krídlami a znovu zahúkala, aby si ju všimol. Akoby vôbec bolo možné, aby ju nevnímal.

„Ahoj, krásavica.“ Pozdravil ju Hadrian. Natiahol k nej ruku, aby ju pohladil. Sova sa pritlačila k jeho dlani, užívajúc si Hadrianovu pozornosť. V očiach sa jej zračila inteligencia a duchaprítomnosť, aké doposiaľ Hadrian nevidel u žiadnej sovy pred ňou. Janettina sova pálená bola síce pekná a dobre vychovaná, no ani ona nemala takýto pohľad.

„Nemyslel som si, že by sa ku mne hodila práve snežná sova.“ Slabo sa uškrnul. Sova, akoby vedela, že si ju vybral, zletela z bydla a opatrne mu pristála na pleci. Keďže bola zatiaľ malá, jej váha Hadriana nezaťažovala.

„Chceš dnes odísť so mnou?“ opýtal sa jej. Sova zahúkala a hlavičkou sa mu obtrela o líce, čo Hadrian považoval za znak súhlasu.

„Ale budeš musieť byť opatrná, dobre? Žijem na mieste, kde by tvoju spoločnosť neocenili.“ Varoval ju. Čosi mu hovorilo, že Hedviga jeho slovám porozumie.

Chystal sa ísť zaplatiť za svoju novú spoločníčku, keď ho zaujal známy sykot. Hadrianova myseľ v ňom hladko rozoznala vravu desiatok rozličných hlasov. Navzájom sa prekrikovali a rušili, rovnako ako ľudia na ulici, okolo ktorých Hadrian prechádzal celé dni, nútený počúvať útržky ich všedných rozhovorov. Hadrian, hoci vedel, že by nemal, sa za hlasmi vybral.

Oddelenie s plazmi bolo stranou od zvyšku obchodu. Hady, jašterice a podobné potvorky potrebovali na život iné prostredie než ostatné zvery. Dýchalo sa to o čosi horšie vďaka vlhkosti, teplu a puchu, ktorý sa vznášal všade naokolo. Po celom obvode dlhej obdĺžnikovej miestnosti sa nachádzali terária všetkých tvarov a veľkostí, niektoré obsahujúce zeleň a skaly, iné naplnené vodou a v niektorých dokonca rástli menšie stromy.

Ruch rozhovorov neustal ani keď sa medzi nimi začal Hadrian pohybovať. Hady nevedeli, že bol Parselanom, kým sám nezačal hovoriť ich jazykom a keďže hady boli zvyknuté na návštevníkov, nevšímali si ho. Približne dvaja príslušníci hadej komunity skonštatovali, že by bol spolu so sovou dobrou večerou, ale inak im to bolo jedno.

Hadrian prechádzal pomedzi hady, pričom ich študoval a snažil sa rozoznať rôzne druhy. Muklovské hady poznal prakticky všetky, zaujímal sa o ne, odkedy sa dozvedel, že s nimi dokáže komunikovať. Čarodejnícke druhy, aspoň tie v tomto obchode, sa väčšinou ponášali na muklovské, mali len zopár magických schopností navyše. Väčšinou sa jednalo o hady s kožou, ktorá bola perfektná do prísad alebo so spevnenou kožou, ktorá bola chránená voči základným magickým útokom. Nič skutočne mimoriadne.

„Nevidím tu nič zaujímavé. Čo ty?“ opýtal sa sovy na svojom ramene. Začínal si na toho opereného bieleho tvora zvykať. Sova zahúkala čosi, čomu nerozumel, ale predpokladal, že ani ona nenašla nijakého skutočne zaujímavého hada. Na niečo zaujímavé by mohol naraziť, keby na nich prehovoril hadím jazykom, ale dovtedy to boli len obyčajné neznáme hady. Hadrian sa radšej zdržal syčania na verejnosti, kde by ho mohol niekto začuť.

„Ideme preč, dievča.“ Rozhodol Hadrian po ďalšej chvíli bezvýsledného skúmania. Zjavne tu nebolo nič, kvôli čomu by sa oplatilo zdržiavať.

„Zaplatíme za teba a pôjdeme preč.“ Povzdychol si.

K predavačovi sa dostal rýchlo, pričom si nikto ani nevšimol, že sa zatúlal aj do časti s plazmi.

„Snežné sovy sú mimoriadne verné. Toto je ešte len mláďa, ale je to jedna z najlepších sov, aké mám.“ Prezradil predavač. Otvoril mu klietku, do ktorej ju mohol vložiť.

„Chceš ísť dovnútra?“ opýtal sa Hadrian bielej sovy. Sova sa silnejšie zaborila do Hadrianovho pleca a nepokojne zahúkala, neochotná nechať sa zavrieť.

„Upokoj sa, malá. Klietku mi dočasne zmenšite.“ Prikázal Hadrian. Predavač sa s ním neodvážil dohadovať, hoci to pravdepodobne nebol bežný postup.

„Má meno?“ zaujímal sa Hadrian.

„Nedávame sovám mená. Každý zákazník si môže svojho pomocníka pomenovať sám.“ Ozval sa predavač. Hadrian sa zamyslene pozrel na bieleho tvora.

„Čo by si povedala na meno Hedviga? V muklovskom svete to bola známa kráľovná, kým v tom čarodejníckom mocná čarodejnica. Pochádza zo staronemeckých slov hadu a wig, čo znamená víťazná bojovníčka. Myslím, že sa k tebe hodí.“ Navrhol Hadrian. Sova sa hlavou pritlačila k jeho lícu a jemne zahúkala.

„Takže budeš Hedviga.“ Pousmial sa Hadrian. Pokiaľ to nebol súhlas, nevedel, čo iné by to malo byť. Neuniklo mu, že predavač ocenil Hadrianov prístup k výberu mena, no napriek tomu ho to pobavilo.

Bez reptania zaplatil sumu, ktorú mu predostrel predavač. Za Hedvigu mu nebola žiadna kôpka galeónov príliš veľká. Za bežných okolností preferoval chladné správanie hadov, no na tomto prítulnom zvierati bolo niečo, čo si od začiatku zamiloval.

Keď vyšli z obchodu do rušnej ulice, sova na jeho pleci sa pohmýrila, znepokojená hlukom a všadeprítomnými ľuďmi. Nahnevane zamávala krídlami, keď do Hadriana narazil akýsi neznámy čarodej, pričom svojho pána buchla krídlom po hlave.

„Pokoj, dievča, pokoj.“ Prihováral sa jej Hadrian pokojným, upokojujúcim hlasom. Zodvihol ruku a položil ju sove na hlavu, na čo sa ako zázrakom upokojila.

„Pokojne sa choď poriadne preletieť a spoznať okolie. Som si istý, že ma neskôr budeš vedieť nájsť.“ Poslal u preč z ulice preplnenej ľuďmi. Začiatok augusta bol za nimi, čo znamenalo, že sa Šikmá ulica zaplnila študentami Rokfortu a ich rodičmi, ktorí pripravovali svoje deti na nový školský rok. K Josephovi prišiel skoro ráno a dlho sa tam nezdržal, ale v čarodejníckom zverimexe strávil dosť času na to, aby vošiel do počínajúceho chaosu.

Hedviga nespokojne zahúkala, neochotná nechať svojho pána samého, no nakoniec sa predsa len odhodlala, nežne ho ďobla do líca a vzniesla sa do vzduchu. Zakrúžila nad ním a zmizla mu z dohľadu niekde medzi oblakmi. Hadrian s povzdychom vkročil do davu, s ktorým behom chvíle splynul.

Spomedzi ľudí sa vynoril až pred kníhkupectvom. Najmä prváci sa teraz tlačili medzi knihami, čo Hadriana pobavilo a podráždilo zároveň. Obišiel ich, bez toho, aby sa nimi bližšie zaoberal, no ich hlučné pokrikovanie sa za ním ťahalo všade. Do cesty sa mu postavila dievčina, podľa kníh prváčka, ktorá si nabrala toľko kníh, že pred seba nevidela na cestu. Aj napriek Hadrianovej najlepšej snahe sa mu nepodarilo celkom sa jej vyhnúť a dievča, ktoré nemalo ani tušenie, že ide niekto oproti nej, doňho vrazilo. Všetky knihy, ktoré niesla, jej vypadli a zavalili nebohého chlapca.

„Dávaj pozor, dopekla!“ zavrčal. Dejiny Rokfortu ho trafili do kolena, čo nebol práve príjemný zážitok, vzhľadom na veľkosť tej knihy.

„Ty si dávaj pozor! Nevidíš, že nesiem cenné knihy?“ zakričalo naňho dievča. Hadrian sa pri tom hlasnom prenikavom zvuku strhol. To si už skutočne nemohol užiť ani trochu pokoja, ktorý mu bežne prinášala návšteva kníhkupectva?

„Nabudúce si ich vezmi toľko, aby si ich dokázala uniesť.“ Ozval sa Hadrian už o poznanie miernejšie. Zohol sa, aby jej pomohol zozbierať jej drahocenný náklad, pričom si zbežne prezrel tituly. Rozhodne prváčka a knihomoľ. Sadu učebníc pre prvých ročník už pravdepodobne vlastnila a teraz k nim pridávala všetku odporúčanú literatúru.

„Nestaraj sa! Ty si knihu pravdepodobne aj tak nikdy zblízka nevidel!“ vyštekla naňho ublížene. Hadrian len nadvihol obočie a začal si na ruku ukladať knihy, ktoré jej pozbieral. Nenechal sa rozhodiť jej očividnou snahou o urážku. Nemala ani tušenie, čo bol zač, no mala pocit, že ho mohla posudzovať. Takých ľudí nemal nikdy veľmi rád.

„Máš všetko, čo si potrebovala?“ opýtal sa, keď zo zeme zozbierali všetky knihy. Pohľadom preletel po jej postave, pričom za ten krátky čas zozbieral všetko potrebné, čo o nej potreboval vedieť.

Bohaté kučeravé vlasy hnedej farby mala strapaté a neusporiadané, akoby sa o ne zaujímala len málo. Predné zuby jej vytŕčali, čo by vyriešil strojček. Hadrian predpokladal, že to odmietala kvôli deťom, ktoré sa jej vysmievali. Bola arogantná a prehnane sebavedomá ohľadne svojich vedomostí, čo bolo vidieť v jej neústupčivých očiach. Určite bola bystrá, pravdepodobne s fotografickou pamäťou alebo čímsi podobným, čo jej rodičia opakovali celý život, aby zmiernili dcérino ublíženie z toho, že ju ostatné deti nechceli prijať. A tak táto malá muklovská dievčina nadobudla pocit, že je lepšia než ostatní. A rozhodne bola muklorodená, to bolo nad slnko jasnejšie.

Toto dievča nikdy neodpustí čarodejníckej aristokracií, že ochotne neprijmú ju a jej názory. Jedna drobná Hadrianova časť s ňou súcitila. Druhá, tá väčšia, začínala nadobúdať pocit, že z nich dvoch teda rozhodne nebudú priatelia.

„Hermiona, tu si, zlatko. Všade som ťa hľadala!“ ozvala sa staršia žena, možno štyridsiatnička, s rovnými tmavými vlasmi a hnedými očami. Okrem tých vlasov a zubov vyzerala celkom ako staršia verzia dievčaťa, s ktorým sa Hadrian zrazil. Po boku jej stál zhruba rovnako starý tmavovlasý muž, ktorého vlasy sa aj napriek pomerne krátkemu zostrihu začínali vlniť. Rodinná podoba medzi trojicou bola nezanedbateľná.

Všetci traja mali kvalitné oblečenie, čo Hadrianovi napovedalo, že patrili k tým lepšie zarábajúcim. Skutočne bohatí ale neboli, jej rodičia mali pravdepodobne len dobré zamestnania. Hadrian mal dojem, že sa mu manželský pár po príchode zahľadel na zuby, ale to sa mu mohlo len zamariť. Každopádne, zubárska profesia bola po finančnej stránke výnosná. Obom manželom sa v očiach zrkadlila neodškriepiteľná inteligencia, pričom u muža prevládal aj kritický pohľad na svet.

Niežeby bol Hadrian zas až takým dobrým pozorovateľom. Už na prvý pohľad vedel človeka dobre odhadnúť, no značne mu v tom pomáhali jeho schopnosti. Teraz, keď sa venoval okulumencií, sa mu postupne zlepšovala aj schopnosť vnímať myšlienky ostatných.

„Vidím, že si si našla nového kamaráta.“ Prehovorila žena s iskričkami radosti v očiach, keď zazrela Hadriana po boku svojej dcéry. Jej radosť pohasla, keď jej pohľad padol na svoju nadutú dcéru.

„On nie je môj kamarát!“ vyšteklo dievča nahnevane.

„Len som jej pomohol pozbierať knihy, keď sme sa zrazili, madam.“ Ozval sa Hadrian omnoho pokojnejšie než ona. Masívnu kopu kníh preložil do náruče dievčininho otca, ktorý sa natiahol, aby ho odbremenil.

„Mala by si sa tomuto mladému mužovi poďakovať, Hermiona.“ Prehovoril, keď od chlapca prevzal objemný náklad.

„Neprosila som sa o to.“ Zavrčalo dievča o poznanie tichšie, no o nič menej zanovito. Nechcela nahnevať otca, no poďakovať Hadrianovi bola ochotná ešte menej.

„Hermiona!“ napomenula ju žena zhrozene. Dievčina sa strhla, no odmietla otvoriť ústa.

„To je v poriadku, madam, neurobil som to preto, aby mi niekto ďakoval.“ Žene venoval očarujúci úsmev, ktorý ju účinne odzbrojil. Na malej knihomoľke mu v skutočnosti nezáležalo.

„Zlatko, to je od teba veľmi milé. Hermione by sa hodil kamarát ako si ty.“ Prehovorila žena s náznakom ľútosti v hlase. Na svoju dcéru, ktorá sa pri tom prehlásení naježila ešte viac, vrhla vyčítavý pohľad.

Hadrian zostal na moment roztrpčený a neistý tým ako zareagovať. Vedel, že v najbližších chvíľach sa bude musieť poriadne obracať, aby sa mu podarilo zbaviť sa knihomoľkinej mamy bez toho, aby ich urazil. Videl ten lesk v jej očiach, keď staršia žena našla niekoho, kto by dokázal zniesť prítomnosť jej dcéry. Nemohla tušiť, že Hadrianova tolerancia bola značne obmedzená a tí, ktorí prekročili hranicu, obyčajne nekončili dobre.

Pomoc prišla z nečakanej strany. Hadrian neskôr úprimne uvažoval nad tým, že by bol možno radšej, keby zostal v prítomnosti strapatej hnedovlásky a jej otravnej matky.

„P-pán Ca-Cashore.“ Ozval sa známy koktavý hlas. Hadrian sa prudko otočil, aby sa pohľadom stretol s nevýraznými modrými očami, ktoré sa hneď vyhli jeho pohľadu. Hadrianova jazva začala slabo brnieť, akoby v odozve na čarodejovu prítomnosť.

„Profesor Quirrell.“ Pozdravil Hadrian slušne. Všetko na tom mužovi naňho kričalo, že ho vážne nechcel rozčúliť. Dokonca aj keď sa tváril ako koktavý idiot, pôsobil značne znepokojivo.

„Vy ste profesor Obrany proti čiernej mágií! Ja som Hermiona Grangerová. Nastupujem do prvého ročníka!“ predstavila sa knihomoľka nadšene, pričom sa dôležito vystrela. Quirrellov pohľad sa na krátky okamih stretol s Hadrianovým. Mladíka prekvapilo, že v jeho očiach uzrel dokonalé zrkadlo vlastných pocitov.

„Sl-slečna Gran-Granderová, r-rád vás spo-spoznávam.“ Ozval sa profesor s ťažkosťami. Pozrel sa na knihomoľkiných rodičov.

„P-pán a pa-pani Grange-Grangerovci.“ Podal si ruku so starším párom. Dvojica muklov si ho pochybovačne premerala, no slušnosť im zabránila dať akokoľvek najavo nepríjemné prekvapenie nad stavom učiteľského zboru.

„Profesor Quirrell, je mi cťou spoznať vás.“ Ozval sa knihomoľkin otec, hoci mu cťou zjavne nebolo.

„Rada vás spoznávam, profesor.“ Prehovorila žena. Úsmev mala príjemný, napriek tomu, že jej nebolo úplne pochuti, čo videla. Obaja mali prax v jednaní s ľuďmi. Škoda, že dcéru vychovali tak blbo. Keby sa väčšmi podala na rodičov, Hadrian by si možno dokázal užiť jej spoločnosť. Najmä, keby časom otupil silné morálne základy, ktoré boli jej rodičom vlastné a ktoré sa pravdepodobne nesprávnym spôsobom pokúsili vštepiť aj svojmu jedinému dieťaťu. Veľa času s ňou asi netrávili.

„Aj mla-mladý Cas-Cashore na-nastupuje do pr-prvého ročníka.“ Prezradil Quirrell. Hadrian nadobudol paranoidné presvedčenie, že to povedal schválne. Knikomoľkina matka sa rozžiarila.

„Skutočne? Aká náhoda, že ste sa dnes stretli. Budete spolu v triede.“ Potešila sa.

„To nie je nevyhnutné, madam. Možno nás zaradia do rozličných fakúlt.“ Ozval sa Hadrian mierne. Bol by ochotný modliť sa, len aby sa tak stalo.

„Fakulty určite nie sú také podstatné.“ Usmiala sa žena. Och, o tomto bol predtým presvedčený aj Hadrian. V čarodejníckom svete to ale brali inak. Dostaneš nálepku a podľa nej ťa budú všetci hodnotiť do konca tvojho prekliateho života. Proste krása. Boli iné veci, ktoré skutočne odzrkadľovali hodnotu človeka.

„Len natoľko, ako sa mi sami rozhodneme.“ Vrátil jej Hadrian úsmev. Pohľadom zabehol k regálom, ku ktorým mieril predtým.

„Pokiaľ ma ospravedlníte, pôjdem pohľadať knihy, ktoré som prišiel kúpiť. Škola sa blíži, potrebujem sa pripraviť.“ Vedel, že na knihomoľkiných rodičov zaberie svedomitá príprava. Napriek tomu ako veľmi chceli, aby mala ich dcéra priateľov, nemohli prekaziť snahu iného dieťaťa o dosiahnutie čo možno najlepšieho vzdelania. Motivovaných mladých ľudí nebolo veľa.

„Ale samozrejme. Snáď sa ešte niekedy stretneme.“ Usmiala sa žena.

„Dovidenia, madam, pane, profesor, Hermiona.“ Spočiatku mal v pláne vynechať knihomoľku, no potom sa na ňu otočil a venoval jej priateľský úsmev. Čím milší na ňu bude on, tým nahnevanejší na ňu budú neskôr rodičia, keďže knihomoľka nemala najmenšiu snahu opätovať Hadrianovu slušnosť. Jej rodičia by sa mali hanbiť, dobré vychovanie jej celkom chýbalo. Pokiaľ sa nespamätá, čistokrvní ju roznesú v zuboch.

„Dovidenia, chlapče.“ Rozlúčil sa s ním knihomoľkin otec.

„Do-dovidenia, p-pán Cas-Cashore.“ Ozval sa aj koktajúci Quirrell. Hadrian nezaháľal a vyparil sa tak rýchlo ako len mohol, bez toho, aby to vyzeralo, že utekal.


 

Z obchodu bol vonku pomerne rýchlo. V skutočnosti nič nepotreboval, mal kníh na dva roky, jednoducho mal len stále pocit, že ich nemal dosť. Okrem toho prišlo do kníhkupectva zopár nových kusov, ktoré jednoducho musel mať. Počkal len na to, kým sa Grangerovci s Quirrellom, ktorého sa začali vypytovať na školu, nezmizli za rohom a vypadol z obchodu.

Už ho ani neprekvapilo, že pár desiatok metrov od obchodu narazil na ďalšieho známeho člena čarodejníckej spoločnosti. Len ho potešilo, že tentokrát to bol niekto, ku komu pociťoval priateľské emócie.

„Hadrian!“ vrelo sa naňho usmiala Daphne. Hneď sa otočila na rodičov, ktorí stáli pri nej. Čakali pred jedným z obchodov a rozprávali sa, kým sa nezjavil Hadrian.

„Mama, otec, toto je Hadrian Cashore, už som vám o ňom hovorila. Hadrian, toto sú moji rodičia.“ Predstavila ich Daphne bez zaváhania.

„Madam, pane, je mi cťou spoznať vás.“ Zľahka sa im uklonil. Takže Daphne o ňom rozprávala svojím rodičom. Milé.

„Hadrian, rád ťa konečne spoznávam osobne.“ Nečakane priateľsky sa ozval muž. V rovnakých sivozelených očiach ako mala jeho dcéra, sa mu zračilo pobavenie.

„Daphne nám toho o tebe stihla povedať skutočne veľa.“ Dodala čarodejova manželka. Na tvári jej pohrával jemný úsmev, pri ktorom sa jej najstaršia dcéra začervenala.

„Až tak veľa som o tebe nehovorila.“ Bránila sa. Na rozdiel od Grangerovej nešomrala. Hadrianov úsmev sa rozšíril. Daphne Greengrassová mohla byť povrchná a snobská, ale Hadrian mal aj napriek tomu pocit, že ju začínal zbožňovať.

„Červenanie ti svedčí.“ Podpichol ju jemne. Daphne pretočila očami.

„Samozrejme, že áno. Mne svedčí všetko.“ Odvetila. Hadrian sa neubránil smiechu. Daphne doňho šťuchla a ukázala na presklené dvere do obchodu.

„O chvíľu sa zoznámiš s mojou mladšou sestrou. Odkedy som jej prezradila, že si knihomoľ, nevie sa dočkať vášho prvého stretnutia.“ Veselo sa usmiala Daphne. Oči sa jej rozžiarili spôsobom, ktorý pre Hadriana neveštil nič dobré.

„Pokiaľ je aspoň spolovice taká šarmantná ako ty, Daphne, budem jej spoločnosť milovať.“ Zareagoval Hadrian okamžite. Svetlovlasá čarodejnica si odfrkla, no na tvári sa jej predsa usadil mierny úsmev. Spolu sledovali ako sa k nim z obchodu vyrútila menšia verzia Daphne.

Daphne a Astoria si boli na prvý pohľad podobné. Bolo zrejmé, že boli sestry, rovnako ako sa očividne ponášali na svojich plavovlasých rodičov. Obe boli drobné, bledé, jemné ako bábiky, plavovlasé a pekné. Len kým Daphne mala vlasy dokonale rovné, tie Asroriine tvorili pevné kučery. Ako si všimol o trochu neskôr, oči nezdedila ani po jednom z rodičov. Boli strieborné s jemnými náznakmi intenzívnej modrej. Hadrian v živote nevidel oči ako mala ona.

Keď ho Astoria zazrela stáť vedľa svojej sestry, skamenela. Zostala zarazene stáť, akoby zazrela ducha.

„Ty musíš byť Astoria. Rád ťa spoznávam, Daphne mi o tebe rozprávala. Ja som Hadrian.“ Vrelo sa na mladšiu čarodejnicu usmial a natiahol k nej ruku. Astoria vrhla pohľad na sestru, než sa otočila na Hadriana a stisla ponúkanú ruku.

„Rada ťa spoznávam.“ Opätovala mu úsmev.

„Hadrian, pridáš sa k nám? Mierime do cukrárne, dievčatá milujú sladké. Dúfam, že ti neprekáža, že ti tykáme. Mám dojem, akoby som ťa už poznala.“ Zasmiala sa pani Greengrassová. Daphne po Hadrianovom boku sa nervózne zavrtela, čo Hadriana pobavilo.

„Ani v najmenšom, madam. Veľmi rád sa k vám pridám.“ Usmial sa úprimne.

„Daphne nám povedala, kde si vyrastal. Rozumiem, že je to pre teba nepríjemná téma, no keby si čokoľvek potreboval, nezdráhaj sa kontaktovať nás. Je neodpustiteľné, aby syn Erica a Helené vyrastal na takom strašnom mieste, odtrhnutý od sveta, do ktorého právom patrí.“ Ozval sa čarodej. Pri predstave toho, čo zažíval Hadrian posledné roky, nahnevane zaťal čeľusť. Žiaden čistokrvní neočakával, že by sa čarodejnícke dieťa mohlo mať dobre medzi muklami. Za iných okolností by to bolo rasistické, no v Hadrianovom prípade to bola pravda.

„Už si sa stretol so Severusom?“ opýtala sa pani Greengrassová. Hadrian si v duchu poznamenal, že si musí do budúceho stretnutia zistiť ich mená. Bolo by dobré, keby si zhruba pozrel rodokmene aspoň tých najznámejších čarodejníckych rodín, nech nie je úplne mimo, keď nastúpi do školy. Na toto doposiaľ nepomyslel. V čarodejníckom svete mali všetci svoju históriu, ktorá zasahovala aj najmladších predstaviteľov rodov.

„Áno, madam.“ Prikývol Hadrian. Toto nebolo čosi, čo by mal chuť rozpitvávať.

„Budeš sa sťahovať k nemu? Je jeho povinnosťou poskytnúť ti plnohodnotný domov.“ Tvrdila žena.

„Myslím, že nič netreba uponáhľať. O pár týždňov nastupujem na Rokfort, dovtedy je najdôležitejšie, aby som sa plnohodnotne pripravil.“ Prehovoril Hadrian v snahe o diplomatické odsunutie celej veci niekam do kúta. Snape mu dal jasne najavo, že vo svojom živote – a ešte väčšmi vo svojom dome – ho nechcel vidieť. Greengrassovci by čosi také neocenili.

Hoci by bolo príjemné nemusieť sa budúci rok vracať do sirotinca, takáto cesta nebola reálna. Nepochyboval o tom, že Greengrassovci by na Hadrianovho opatrovníka zatlačili, aby si náležite splnil svoje povinnosti, no Hadrian popravde nemal ani najmenší záujem zostať s ním počas celého leta zavretý v jednom dome. Snape by ho zabil, pokiaľ by sa Hadrian ešte predtým nezbavil jeho. Oboje bolo rovnako pravdepodobné.

„Mal by si od muklov odísť čo najskôr. Neprospieva to tvojej mágií.“ Ozval sa pán Greengrass. Hadrian zachmúrene prikývol. O tom, že vyrastanie čarodejníckeho dieťaťa mimo magický svet, má priamy vplyv na jeho magické jadro, sa dozvedel len nedávno. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo toľko času trávil mimo sirotinec. Až Isabeau sa podarilo upokojiť ho, keď ho uistila, že jeho mágia bola dostatočne silná na to, aby ju nedokázalo udusiť prostredie s úplným minimom mágie. Napriek tomu ale stále chvíľami pociťoval zúfalstvo, keď si pomyslel, že by sa tam mal znovu vrátiť. Mágia bola tým najcennejším, čo mal. Predstava, že ju oslabuje, ho trýznila.

Mal zopár plánov na najbližšie leto. Bolo viacero možností, čo mohol urobiť, aby sa tam znovu nemusel vrátiť. Dúfal, že aspoň jedna z nich vyjde podľa plánu, pretože každá jedna predstavovala risk.

„Väčšinu času trávim v čarodejníckom svete.“ Zareagoval.

„Mal by si sa čím skôr nechať vyšetriť, aby si sa uistil, že sa nejakým spôsobom nepoškodilo tvoje magické jadro.“ Inštruoval ho pán Greengrass.

„Mám to za sebou. Mal som šťastie, že ma život medzi muklami nijakým spôsobom nepoznamenal.“ Uistil ho Hadrian.

„To ma teší. Necítil by som sa dobre, keby posledný dedič rodu Cashore utrpel vážne poškodenia len kvôli tomu, že jeho rodičia umreli skôr, než sa oňho stihli plnohodnotne postarať. Mali sme tu byť pre teba.“ Pokrútil čarodej hlavou.

„Helené a Eric boli našimi priateľmi. Vedeli sme, že sa začali snažiť o dieťa. Krátko predtým ako odišli na cesty, nám Helené povedala, že sa im to určite už čoskoro podarí. Nevedeli sme o tebe. Kým sme za nimi smútili, nemal nikto z nás ani tušenie, že po nich zostalo dieťa, ktoré nás potrebuje.“ Prehovorila pani Greengrassová hlasom, v ktorom sa aj po rokoch odrážal smútok za priateľmi. Hadrian vedel, že ju úprimne mrzelo, že ho nechali v sirotinci.

„Len ťažko by čokoľvek z toho mohla byť vaša vina.“ Ozval sa Hadrian mierne.

„Minulosť nezmeníme. Ale môžeme tu pre teba byť teraz.“ Ozvala sa Astoria. Pani Greengrassová sa na ňu jemne usmiala.

„Máš pravdu, drahá. Sme tu pre teba teraz, Hadrian.“ Uistila ho čarodejnica. Čistokrvné rody mali medzi sebou mocné putá. Spájalo ich presvedčenie, že boli iní ako ostatní, že boli uzavretou spoločnosťou. Ako takí si museli navzájom pomáhať, aby prežili. Lenže v tom, čo mu ponúkli Greengrassovci, bolo ešte čosi hlbšie, puto, ktoré kedysi spájalo jeho rodičov a Greengrassovcov, a ktoré po ich smrti prešlo na Hadriana. Neboli len čistokrvnými, boli aj priateľmi a práve to bolo to puto, ktoré prevyšovalo čistotu krvi a bohatstvo. U čistokrvných bola na prvom mieste vždy rodina a hneď za rodinou nasledovali blízki priatelia, čo bola prakticky rodina, ktorú si sami zvolili. Až potom nasledovalo všetko ostatné.

„Ja dokonca celý rok.“ Uškrnula sa Daphne. Hadrian nadvihol obočie.

„Už sa neobávaš toho, že by som skončil v Chrabromile?“ nadhodil. Daphne sa úprimne zasmiala.

„Tam určite neskončíš. A okrem toho, predtým som nevedela, že si boli naši rodičia takí blízki.“ Priznala. Nebola ochotná spolčiť sa s cudzím človekom, no staré tradície, ktoré viazali čarodejnícke rody, by vedome neporušila.

Na čistokrvných bolo čosi, čo miloval aj nenávidel zároveň. Všetky tie prastaré zákony, ktoré ich viazali, ich oslabovali a spôsobovali, že sa zasekli v minulosti a neposúvali sa vpred, no zároveň medzi nimi vytvárali nesmierne pevnú sieť. Obdiv a pohŕdanie sa v ňom miešali spôsobom, ktorý ho nesmierne miatol.


 

„Čo si dáš?“ opýtala sa Daphne, keď sa usadili za jedným z kruhových stolov na verande cukrárne. Bolo to príjemné miesto, kde sa vo vzduchu miešala vôňa čokolády, škorice, smotany a iných aromatických korenín a zmesí. Hadrian si užíval už tú vôňu a pohodlie, ktoré mu poskytovali mäkké kreslá.

„Poraď mi niečo.“ Požiadal ju Hadrian.

„To je ťažké. Robia naozaj skvelé dezerty. Ja si dám basbousa. Pokiaľ máš rád sladké dezerty, je to pre teba.“ Uškrnula sa.

„Veľmi sladké?“ opýtal sa Hadrian.

„Veľmi sladké.“ Prikývla rozhodne Daphne.

„Si si istá, že s tvojou energickosťou chceš do krvi vysokú dávku cukru?“ opýtal sa Hadrian pochybovačne, na čo ho Daphne tresla po hlave kartičkou s výberom dezertov.

„Daphne!“ zvolala pani Greengrassová, no jej autoritu podkopal fakt, že premáhala smiech.

„Zaslúžil si to.“ Ozvala sa Daphne jasným hlasom.

„Čo by si mi poradila ty, Astoria?“ otočil sa Hadrian na mladšiu sestru.

„Tiramisu. Daphne chce len vyzerať múdro, že pozná niečo, čo ty nie.“ Odvetila dievčina pohotovo. Hadrian pri pohľade na pobúrenú tvár staršej sestry vybuchol smiechom. Zaklonil sa na stoličke dozadu a chvíľu si ten pocit vychutnával. Nedokázal si spomenúť na jediný okamih v živote, kedy sa tak dobre zasmial.

Keď k ním prišiel čašník a opýtal sa, čo si budú želať, bola Hadrianova odpoveď jasná. Vrhol pobavený pohľad na stále sa mračiacu Daphne a objednal si tiramisu. Tvaroh, káva, to všetko zvládal dobre. Daphne si objednala akúsi čokoládovú tortu, kým Astoria si, po dohovore so sestrou, nakoniec objednala créme brulee. Zhodou okolností, to Hadrian už mal možnosť ochutnať. Isabeau mala tendenciu ho pri každej príležitosti zásobovať sladkým. Keď prišiel ráno, čakali ho vždy croissanty a horúca čokoláda, keď poobede, zaujímavý koláč.

„Myslím, že si ešte nebol oboznámený s naším rituálom.“ Ozval sa pán Greengrass, keď čašník odišiel vyplniť ich objednávku.

„Obávam sa, že som ešte nemal tú možnosť.“ Pousmial sa Hadrian. Všetci štyria čarodeji sa tvárili vážne, akoby sa jednalo o nesmierne dôležitý rituál, no celý dojem vážnosti kazil fakt, že im všetkým radostne žiarili oči.

„V takom prípade dúfam, že ti nevadí deliť sa o jedlo.“ Zasmiala sa Astoria. Hadrian zmätene zamrkal a uprel na dievčinu spýtavý pohľad.

„Deliť sa o jedlo ako... ochutnávky?“ opýtal sa.

„Bystrý chlapec.“ Odvetila Daphne so širokým úškrnom.

„Tak teda dobre. To beriem. Je to... zvláštne, ale beriem.“ Prikývol. Štvorica čarodejov sa na ňom dobre zabávala.

„Je to rodinná tradícia.“ Usmiala sa pani Greengrassová.

„Každá šťastná rodina má svoje tradície.“ Uškrnula sa Daphne.

„A vy ste šťastná rodina?“ opýtal sa Hadrian s miernym úsmevom.

„Väčšinu času.“ Odvetil úprimne pán Greengrass.

„Už nám to nesú!“ potešila sa Daphne. Hadrian sa obzrel na čašníka, ktorý pred sebou zručne levitoval niekoľko objednávok. Až teraz si všimol, čo si objednali pán a pani Greengrassovci. Pán Greengrass si objednal akýsi väčší čokoládový fondán, kým pani Greengrassová stavila na klasický jablkový koláč.

„Kto chce začať?“ opýtala sa pani Greengrassová.

„Hadrian.“ Ozval sa pán Greengrass, pričom k nemu hneď posunul svoj tanier.

„Si tu nováčik, takže by si mal začínať ako prvý. Som si istý, že toto ti bude chutiť.“ Rukou mu naznačil, aby ochutnal z jeho koláča. Hadrianovi stále prišlo podivné, že ho cudzí ľudia tak rýchlo prijali medzi seba a ukázali mu časť svojho života, ktorú zdieľali len medzi sebou. Pani Greengrassová ako prvá zareagovala na jeho váhanie.

„Robert a ja sme študovali na Rokforte v čase, keď tam chodili tvoji rodičia. Boli sme o dva roky mladší, no nebyť ich dvoch, nikdy by sme sa nevzali. Obaja sme si mali brať niekoho celkom iného, ale podarilo sa nám presvedčiť našich rodičov, aby nám dohodli spoločnú budúcnosť. Naši rodičia to nakoniec schválili, pretože obaja pochádzame z čistokrvnej dvadsaťosmičky. Túto tradíciu zaviedli kedysi tvoji rodičia a my ju dodržiavame až doteraz, pretože práve vďaka nej sme sa zaľúbili.“ Prezradila pani Greengrassová. Jej tón bol nežný a pohľad otvorený, akoby sa s Hadrianom poznali už roky a nie pár desiatok minút.

„Prepáčte, madam, no z ktorého rodu pochádzate?“ opýtal sa Hadrian po chvíli. Bol zhruba oboznámený s posvätnou dvadsaťosmičkou, Isabeau mu o nich porozprávala, vrátane toho, že jeho mama do nej patrila. Rod Shafiq bol jedným z nich.

„Za slobodna som bola Anastasia Fawley.“ Usmiala sa.

„Vieš, prečo tvoja matka dostala meno Helené?“ zaujímala sa. Hadrian len pokrútil hlavou.

„Toto mi rozprávala ešte moja mama. Helené bola vraj najkrajším bábätkom, aké liečitelia videli, preto ju pomenovali po Helene Trójskej, ktorá bola povestná svojou krásou. Pravda je, že tvoja matka bola nesmierne krásna. Všetky ženy z rodu Shafiq a dokonca aj všetci muži z tohto rodu, boli vždy neobyčajne atraktívni. Tvoja mama bola najkrajším dievčaťom v našej generácií rokfortských študentov. A aj napriek tomu bola jednou z najmúdrejších a najmocnejších čarodejníc, aké som poznala.“ Prezradila.

Toto Hadrian nevedel. V skutočnosti až kým mu Isabeau nedarovala fotoalbum nikdy nevidel fotky svojich rodičov a netušil ako vyzerali. A aj teraz, keď mal album starostlivo zabezpečený a schovaný v kufri, nemal dosť odvahy na to, aby ho otvoril. Vždy, keď sa o to pokúsil, ho premohla bolesť a smútok, ktoré ho nesmierne miatli a znervózňovali. Nedokázal pochopiť, prečo ho tak veľmi bolela strata ľudí, ktorých nikdy nepoznal. Nervózne si odkašľal, hoci cítil, že tu mohol hovoriť otvorene bez toho, aby sa stretol s výsmechom či odsudzovaním. Brali ho ako rodinu, pretože tak brali aj jeho rodičov.

Bez ohľadu na to, či boli alebo neboli jeho biologickými rodičmi, ich tak vnímal. Vďaka nim mal možnosť žiť život podľa seba, bez tieňa Chlapca, ktorý prežil, ktorý by sa sebou inak neustále vláčil. Preto sa dokázal pozrieť na fotografie Jamesa a Lily, no nie na Helené a Erica.

„Ale teraz by sme mali začať jesť.“ Ozval sa pán Greengrass.

„Do toho, Hadrian!“ poháňala ho Daphne. Atmosféra medzi nimi sa zmenila rovnako hladko ako medzi nimi prebiehalo všetko ostatné. Hadrian sa s úsmevom natiahol s vidličkou ku koláču, ktorý mu bol predsunutý. Nemyslel si, že by niekedy ocenil niečo podobné, no v jeho vnútri sa rozlialo teplo, ktoré mu našepkávalo, že teraz bol šťastný. Srdce mu zovrela bolestivá tiaž, pretože vedel, že on toto s vlastnou rodinou nikdy nebude môcť zažiť.

„Vnútro je tekuté!“ ozval sa prekvapene, keď z fondánu po narušení pevnej vonkajšej vrstvy vytiekla horúca čokoládová náplň.

„Preto sa to nazýva lávový koláč.“ Zasmiala sa Daphne.

„Otec ho zbožňuje. A vidím, že aj ty.“ Dodala pobavená Astoria, potom čo si Hadrian vložil svoj kúsok koláča do úst.

„Je to absolútne božské.“ Uznal Hadrian. Posunul bližšie ku stredu svoj vlastný tanier s lákavo vyzerajúcim tiramisu.

„A teraz, kto chce ochutnať môj koláč?“ ponúkol. Ako prvá zareagovala Daphne.

„Som na rade. Ukáž ho sem!“ vidličkou zručne zaútočila na tvarohový dezert.

„Je lepší ako naposledy! Toto musíš vyskúšať, Astoria. Majú nový recept.“ Posunula Hadrianov dezert pred sestru. Tá sa zvedavo natiahla a ochutnala ho.

„Och, Morgana! Prečo si ma od neho odhovorila?“ zamračila sa na Daphne.

„Ochutnaj aj môj,“ posunula k Hadrianovi svoj tanier Astoria. Medzičasom si medzi sebou stihli vymeniť taniere a dojmy aj pani Greengrassová s Daphne a pánom Greengrassom. Netrvalo dlho a Hadrian ochutnal všetky koláče. Ako posledný mu zostal jeho vlastný, čo, ako sa zdalo, bolo u Greengrassovcov celkom bežné.


 

Takýmto spôsobom prebehla väčšina Hadrianovho popoludnia. Strávil ho po boku Daphne, Astorie a ich rodičov a len vďaka nim prežil niekoľko hodín, na ktoré bude spomínať ešte veľmi dlhú dobu. Nikdy nemal šancu vidieť plnohodnotne fungujúcu rodinu a teraz sa zdalo, že ho jedna z nich prijala medzi seba. Bolo to krásne. Bolestivé, ale krásne.

Nikdy nebol Ericovi a Helené vďačnejší, že sa ho ujali, ako v ten deň. Možno to bol z jeho strany len patetický prejav slabosti, no hodiny strávené s Greengrassovcami si chcel navždy uchovať v pamäti.

„Kedykoľvek budeš mať čas, napíš mi, dobre? Neviem, ako to funguje s posielaním listov v muklovskom svete, preto mi budeš musieť do listu napísať aj inštrukcie. Podľa toho, čo som počula, muklovia nepoužívajú nič také ako soviu poštu.“ Inštruovala ho Daphne, keď nadišiel čas rozlúčky. Greengrassovci sa vracali domov, no Daphne Hadriana odmietal prepustiť bez sľubu, že s ňou zostane v kontakte. Bola to prudká zmena oproti ich predošlému vzťahu, no Hadrian zistil, že vítaná.

„To teda nevyužívajú. Kedysi využívali holuby, ale aj to sú už desiatky rokov. Jednoducho stačí, keď mi budeš poštu posielať v noci. Mám svoju vlastnú sovu, takže tej svojej nemusíš prikazovať, aby čakala na odpoveď. To by si niekto mohol všimnúť.“ Požiadal ju. Bol to najbezpečnejší spôsob ako si s niekým písať bez toho, aby to ktokoľvek zistil. S Janette to praktizovali a zatiaľ im to vychádzalo dobre. Našťastie ich už čakalo len pár týždňov, kým začne škola, inak by začali byť sovy navštevujúce Woolov sirotinec podozrivé. Dovtedy to snáď nikto nezaznamená. A keby aj áno, okolo Hadriana sa vždy diali divné veci. Sovy, ktoré k nim v noci prilietavajú, by boli jedny z tých normálnejších.

„Teraz ma mrzí, že som sa k tebe zachovala počas nášho prvého stretnutia tak chladno.“ Priznala.

„Nepoznala si ma. V skutočnosti si myslím, že ma stále nepoznáš, ale nemienim sa sťažovať.“ Zasmial sa Hadrian. Keď sa naňho svetlovlasá čarodejnica zamračila, pousmial sa.

„Nie je tu nič, čím by si sa mala trápiť, dobre? Si predsa veľká, silná Slizolinčanka, nezabúdaj na to.“ Podpichol ju. Daphne sa uškrnula.

„Máš pravdu. Nič a nikto ma nerozhodí, dokonca ani ty nie, Hadran Cashore.“ Vystrela sa do svojej plnej výšky a venovala mu sebavedomý pohľad. Hadriana nesmierne pobavilo, že jej autoritu do značnej miery znižovala skutočnosť, že bola taká drobná. Bola dokonca o pár centimetrov nižšia než Hadrian, ktorý nebol veľmi vysoký.

Celkom by ho zaujímalo, či Daphne niekedy dosiahne výšku svojej mamy. Obe, ona aj Astoria, boli drobné, hoci ich mama bola vysoká. A to ani nehovoril o ich otcovi, ten skutočne patril medzi mimoriadne vysokých mužov.

Keď sa k nim pridala Astoria, zhrnnula jej Daphne v krátkosti, na čom sa dohodli.

„Keď ti budem chcieť napísať, stačí, pokiaľ pridám svoj list k tomu sestrinmu?“ opýtala sa mladšia čarodejnica.

„To by bolo asi najjednoduchšie.“ Prikývol Hadrian. A menej nápadné. Čím menej sov, tým lepšie.

„Skvelé. Daphne mi hovorila, že rád čítaš. Mám v pláne povypytovať sa ťa na všetky knihy, ktoré si prečítal a ktoré by si odporučil budúcoročnej nádejnej prváčke. Som si istá, že sestra bude skvelá v praktickom prevedení kúzel, no o teóriu veľký záujem nemá.“ Uškrnula sa na Daphne.

„Jedna knihomoľka v rodine stačí.“ Ozvala sa Daphne. Hadrian si začínal uvedomovať, že keď pôjdu do Rokfortu, bude mu to ich ustavičné podpichovanie sa chýbať. Oni dve sa k sebe skutočne správali ako sestry. Jedna druhú neskutočne milovali, no keď boli spolu, neustále do seba rýpali.

„Preto je vysoko pravdepodobné, že svoju rodinu urobím hrdou, keď pôjdem do Bystrohlavu.“ Uškrnula sa.

„A ja svojich rodičov urobím hrdými, keď nastúpil do vznešeného Slizolinu.“ Vrátila jej to Daphne okamžite.

„Vy dve skutočne predpokladáte, že skončíte v rozličných fakultách?“ zasmial sa Hadrian. Keď sa naňho upreli dva zmätené pohľady, pokrútil hlavou. Páčilo sa mu, že hoci mali rozdielne oči, pohľady, ktoré sa naňho upreli, boli dokonale identické.

„Možno ste ako oheň a voda, no v jadre ste obe rovnaké.“ Skonštatoval. Dievčatá sa na seba pozreli a usmiali sa.

„Sme sestry.“ Uškrnula sa Daphne na Hadriana.

„A sestry stoja vždy pri sebe.“ Dodala Astoria.

Trojicu nakoniec rozohnali až pán a pani Greengrassovci, keď si prišli po dievčatá. Strávili tu väčšinu dňa, bol čas odísť domov na večeru. Aj Hadrian sa rozhodol vrátiť naspäť do sirotinca. Dnešný deň strávil nečakane príjemne, ale bolo načase pokračovať v prípravách do školy. Okrem toho, zajtra sa mal stretnúť s Janettinmi priateľmi. Aj na to by sa mal pripraviť.


 

.-.-.-.-.-.-.


 

Janette ho ráno netrpezlivo očakávala pred Deravým kotlíkom. Prišiel o čosi neskôr ako obyčajne, museli sa zastaviť kvôli dvom autám, čo sa zrazili tri bloky od Deravého kotlíka. Hadrian vystúpil a zvyšok cesty prešiel pešo, vďaka čomu trochu meškal.

„Vždy chodíš až nechutne skoro a teraz, keď by som to naozaj ocenila, si dáš načas.“ Ozvala sa napoly podráždene, napoly pobavene.

„Dobré ráno, Janette. Aj ja ťa rád vidím.“ Prihovoril sa jej Hadrian priateľsky. Janette sa zasmiala.

„Dobré ráno, Hadrian. Neviem sa dočkať, kedy prídu.“ Ospravedlňujúco sa usmiala.

„Budú vedieť, kam majú prísť?“ opýtal sa Hadrian, keď vyrazili k Červenému kocúrovi.

„Sebastien to tu pozná a okrem toho som mu poslala mapu, ktorá ho sem dovedie. Nestratia sa.“ Uistila ho Janette.

„Včera som ťa videla s Greengrassovcami. Práve som odchádzala z práce, keď ste sa lúčili.“ Priznala čarodejnica. Hadrian sa na ňu prekvapene pozrel.

„Mohla si ma zastaviť, vieš, že ťa vždy rád vidím.“ Odvetil.

„Vyzeral si, že sa s nimi cítiš dobre. Bez ohľadu na všetko, ja som stále len muklorodená, kým ty si čistokrvný.“ Hadrian v jej slovách nezachytil ani náznak horkosti. Bol to prostý fakt, ktorý skonštatovala bez toho, aby ju to trápilo alebo obťažovalo. Jednoducho poukázala na to, čo považovala za nemennú pravdu.

„Janette, patríš k tej hŕstke ľudí, ktorých ochotne nazývam priateľmi. Je mi jedno, v čej spoločnosti budem, proste sa ku mne priznaj a zvyšok nechaj na mne.“ Povzdychol si. Janette naňho vrhla pobavený pohľad, no keď sa stretla s Hadrianovými vážnymi zelenými očami, prestala sa usmievať. Tak ako predtým v obchode, keď sa mu chcela vysmiať za jeho šialené plány, teraz rovnako stratila reč. Hadrianova tvár jasne hovorila, že nebolo nič, čo by nezvládol a tí, ktorí si mysleli niečo iné, sa mýlili.

Och, Merlin, boli chvíle, kedy si priala mať jeho sebavedomie. Nebolo to tým, že bol arogantný, on si bol proste istý svojimi schopnosťami a svojou vlastnou mysľou. Mal pochybnosti, tak ako ich mal každý človek, lenže pre neho neznamenali to isté, čo pre ostatných. Janette mala kedysi veľké sny, no keď prišlo k ich napĺňaniu, skamenela, zavalená pochybnosťami, zahnaná do kúta svojou vlastnou neistotou. Nezvládla to. Vedela, že keď sa v rovnakej situácií ocitne Hadrian, nezaváha a vezme si, čo mu život ponúkne. Nenechá sa stiahnuť na dno iracionálnym strachom.

Obdivovala ho. Keby stála na jeho mieste ako čistokrvná čarodejnica vo svete, ktorému vládli čistokrvní, nikdy by sa nepostavila za muklorodeného. To bol dôvod, pre ktorý ju Múdry klobúk nechcel zaradiť do Chrabromilu, hoci to chvíľu zvažoval. Za to Hadrianovi by bolo jedno aj keby si proti sebe poštval polovicu čarodejníckej populácie, pokiaľ by to znamenalo, že pôjde ďalej za svojimi cieľmi.

„Už si sa bližšie zoznámil s rozraďovacím systémom na Rokforte?“ opýtala sa po dlhšej chvíli mlčania, čím ich oboch účinne vytrhla z myšlienok. Neprekvapilo ju, že sa podráždený Hadrian po jej otázke rozohnil. Fakulty pre neho stále predstavovali tenký ľad.

„Áno, krása, skutočne. Chrabromilčanov nazývajú statočnými, no v skutočnosti sú to blbci, Slizolinčania sú spravidla zákerácki, Bystrohlavčania majú tendenciu k tunelovému videniu a Bifľomorčania... poddajní, ochotní, milí... Na nich ani nemám slov.“ Povzdychol si. Všetci mali tendenciu zostať prekvapení, keď zistili, že Bifľomorčania boli na niečo dobrí, pretože oni boli tí vždy v ústraní, prehliadaní ostatnými. Všetky štyri fakulty predstavovali typy ľudí, s ktorými sa Hadrian stretával denne a bolo možné zaradiť takto prakticky kohokoľvek. A zároveň to bol najidiotskejší možný spôsob, pretože Hadrian veril, že človek sa mohol zmeniť a to skutočne výrazne. Lenže ťažko prejsť zmenou, keď vás už raz zaradili, pričom málokto je ochotný zmeniť si krabičku, do ktorej si vás vo vlastnej hlave pekne zaradil.

„Prečo sa tak veľmi vyhýbaš tomu, aby ťa niekto zaškatuľkoval, Hadrian? Ty sám to predsa robíš. Akonáhle niekoho stretneš, zaradíš ho a si presvedčený o tom, že tá nálepka, ktorú mu ty sám pridelíš, je správna. Rokfort to jednoducho urobí verejne a otvorene a hoci ti to tak nemusí pripadať, Múdry klobúk je objektívny sudca.“ Ozvala sa Janette. Hadrian stíchol, pretože Janette trafila povestný klinec po hlavičke.

„Čo ak sa počas života zmením?“ opýtal sa Hadrian.

„Fakulty sú na celý život.“ Odvetila Janette.

„To je ten problém. Nechcem, aby ma niekto proste zaradil, bez ohľadu na to, nakoľko je ten sudca objektívny.“ Ozval sa Hadrian. Janette pokrútila hlavou a zastala pred dverami do Červeného kocúra.

„Čo je v živote najdôležitejšie?“ opýtala sa Janette. Nečakajúc na odpoveď otvorila dvere a vošla dovnútra. Toto si musel Hadrian vyriešiť sám so sebou.

„Moc.“ Zašepkal Hadrian potichu. Moc bola tým najdôležitejším v živote človeka.


 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Hura

Nie, 17. 12. 2019 6:42

Hura

Nie, 17. 12. 2019 6:42

Supeeeerrrr

Sari, 3. 12. 2019 13:20

Hurá, nová kapitolka:-) A jako obvykle skvělá. Už se těším co nového vymyslíš a do které koleje ho klobouk pošle. Doufám, že se nad námi tentokrát slituješ a přidáš kapitolku dřív. Když to nevyjde počkáme a budeme nedočkavě vyhlížet další, protože na tvoje povídky se vyplatí čekat;-)

:)

LH, 29. 11. 2019 21:09

Skvělá kapitolka, těším se na další. Jsem zvědavá, kam ho klobouk zařadí. Doufám, ze se to se snapem nějak vyplyne k lepsimu.