Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Mal dokonalý plán, vyvolal starobylého a nesmierne mocného démona, ktorý mu mal pomôcť prekonať Rokfortské ochrany a dobiť hrad. Všetko išlo hladko, až do vtedy, kým sa neobjavil ten prekliaty Potter.

Prišiel tam sám, len s tromi ďalšími študentmi. Čakal tú jeho humusáčku a zradcu, prekvapilo ho, keď sa objavil v spoločnosti troch čistokrvných čarodejníkov. Možno nie je tak celkom stratený prípad. Ale na tom nezáleží, musí zomrieť. Je príliš nebezpečný.

Tešil sa, že sa konečne zbaví svojho osudového nepriateľa, ale to decko ho zas prekvapilo. Ako sa mu, pre Salazara, podarilo poraziť starobylého démona?! Jediný, kto ho mohol odvolať preč bol on sám, tým si bol istý. Obrad, ktorý využil bol v tomto jasný, nikto iný nad ním nemal mať kontrolu. A mladý Potter si tam pokojne nakráča a pošle ho do horúcich pekiel. Doslova.

Očividne nie je až taký obyčajný, za akého ho považoval. V tom decku sa skrýva veľká sila. Musí zomrieť skôr, ako sa ju ten chlapec naučí plne využívať. Ale ako ho zabiť? Doteraz vždy zlyhal.

To chce nejaký plán. Musí nájsť spôsob, ako zabiť toho chlapca. Musí to byť rýchle a silné, aby sa nemohol brániť. Jeho plány doteraz síce neboli zlé, ale urobil priveľa chýb. Stále Pottera podceňoval, takú chybu si už nemôže dovoliť. Nie teraz, keď zistil, že je príliš silný. Cítil, že jeho posledná šanca na vraždu mladého Pottera sa blíži, ak zlyhá, tak nastane jeho nezvratný koniec.

Otočil sa na svojich Smrťožrútov a chladne si ich premeral. Polovica jeho verných vazalov sa pod jeho pohľadom prikrčila. Takmer si znechutene odfrkol, za nič nestáli. Úbohý zbabelci. S prudkým zavírením plášťa, za ktorý by sa nehanbil ani Snape, vyrazil ku svojmu trónu a sadol si naň.

„Áno, pane?“ opýtal sa.

„Čo sú zač tie tri deti, ktoré chránili Pottera, keď bojoval proti tomu démonovi?“ chladne sa ho opýtal.

„Na školu sa prihlásili traja noví študenti, Amber a Gabriel Soulový a Charlotte Frightová, to sú oni, môj pane.“ Odpovedal.

„Ako je možné, že si ma neinformoval, že ich Potter vymenil za tú humusáčku a zradcu?!“ zasyčal.

„Netušil som to, môj pane. Až do dnešného dňa sa k Potterovi nesprávali príliš oddane, neviem, prečo išli s Potterom.“ Odpovedal popravde.

„Crucio!“ Voldemort mávol prútikom a nechal jedného zo svojich obľúbených verných ležať v kŕčoch na zemi. Nikdy nekričal, to bolo skutočne pôsobivé. Samozrejme, nie príliš dlho, nechcel poškodiť jeho mozgové bunky. Severusa si cenil práve pre jeho pôsobivý intelekt.

Severus nekričal, nikdy nekričal, keď ho mučil. V niektorých chvíľach, ako bola takáto ho to nesmierne iritovalo, ale zvyčajne to vedel oceniť.

 Ani Bellatrix pod jeho Cruciom nekričala, ale ona bola šialená. To, samozrejme, vôbec nebolo zlé. Bola jeho najvernejšou, ak si bol nejakým Smrťožrútom úplne istý, tak to bola práve jeho šialená Bellatrix. A dokonca ani Lucius Malfoy nekričal. U Luciusa ho to spočiatku prekvapovalo, ale po čase zistil, že Lucius Malfoy je silný a znalý čarodejník. Preto sa dostal do jeho vnútorného kruhu. 

„Nabudúce si dávaj pozor na to, aby ti zas niečo neušlo!“ varoval ho.

„Áno, pane.“ Odpovedal pokorne Snape a opäť sa vydriapal do kľaku. Voldemort musel pri pohľade na neho uznať, že to s tým mučením predsa len prehnal. Ale čo, je to elixírový majster, tak si nejako pomôže. Mal mu priniesť potrebné informácie, keby to urobil, tak ho nemusel mučiť.

„Čo vieš o tej moci, ktoré predviedol Potter?“ položil ďalšiu otázku.

„Potter bol vždy silný, môj pane.“ Odpovedal takmer drzo Severus. To Voldemorta nahnevalo.

„Crucio!“ zasyčal nahnevane. Snape sa opäť v kŕčoch zrútil na chladnú podlahu. Opäť zo seba nevydal ani hláska.

„Ale nie takto.“ Zasyčal na neho. Na to Severus nepovedal nič, len sa s ťažkosťami dostal do kľaku a sklonil hlavu, očividne rozhodnutý viac svojho pána neprovokovať.

„Vie niekto niečo viac o Potterovi?“ opýtal sa chladným hlasom. Nikto z jeho verných sa neozval.

„Nabudúce od vás očakával všetky informácie, ktoré sa vám podarí o Potterovi získať. Inak vás čaká trest.“ Zasyčal vyhrážku. Jeho Verný sa pri tóne jeho hlasu stiahli, len Bellatrix na neho naďalej zbožne hľadela. Takmer cítil, ako sa mu varí krv v žilách.

„Vypadnite!“ štekol nehnevane. Nechcel ich mať viac na očiach. Okamžite sa začali ozývať zvuky sprevádzajúce premiestňovanie a šuchotanie plášťov a do pol minúty zostal Temný pán v sále sám.

Vstal zo svojho trónu a zamieril do knižnice. Vlastnil celkom rozsiahlu zbierku kníh o čiernej mágii, mohli by mu vnuknúť nápad, ako zniesť Pottera z povrchu zemského už navždy. Nie nadarmo ho nazývajú Temným pánom, Čiernu mágiu pozná omnoho lepšie, ako ktorýkoľvek iný žijúci čarodejník. A určite omnoho lepšie ako Potter, či Dumbledore. Už teraz sa mu v hlave rysoval plán, ako sa účinne zbaviť svojho osudového nepriateľa.

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

Severus sa premiestnil z Temného sídla rovno pred bránu do Rokfortu. Prútik mu hladko vkĺzol do chvejúcej sa pravej ruky, pomerne zložito ním zamával a veľká brána sa pred ním otvorila. Nemusel používať slová, ako plne kvalifikovaný čarodejník a ešte k tomu majster hneď v dvoch odboroch ovládal viac než dostatočne neverbálne kúzlenie.

Využíval ešte jedno miesto, ktorým sa mohol dostať do hradu, ale to iba v tom prípade, ak bol príliš vysilený na to, aby dokázal otvoriť bránu. To sa, našťastie, stávalo len zriedkavo. Vtedy ochrany upovedomili Albusa a ten po neho prišiel. Mnohokrát sa mu od neho dostala nedoceniteľná pomoc.

Chvejúcou sa rukou si vytiahol z plášťa fľaštičku so svetlozeleným elixírom, ktorý okamžite na ex vypil. Jeho telo sa prestalo chvieť a dodatočná bolesť, ktorú ešte stále pociťoval po mučení sa utlmila. Elixír proti účinkom Cruciata bol Severusovou záchranou v priemere po každom piatom stretnutí.

Voldemort mučil svojich prívržencov často, Cruciatom ich trestal aj za najmenšie chyby. Byť špiónom bolo pre Severusa náročné. Už nespočetnekrát ľutoval chybu, ktorú urobil pred mnohými rokmi, keď dobrovoľne prijal Temné znamenie. Tá jedna hlúpa mladícka chyba spečatila jeho osud už navždy.

Dnes na neho Voldemort ani nepoužil legillimens, no aj tak sa cítil príšerne unavený. Najskôr Potter porazil starobylého démona, ktorého Voldemort vyvolal a hneď na to Smrťožrútske stretnutie so zúrivým Voldemortom. Vskutku skvelý deň. Voldemortove mučenie je vždy bolestivejšie a zdĺhavejšie, keď sa hnevá. A dnes bol viac než nahnevaný.

Ešte ho čaká zastávka v nemocničnom krídle, aby skontroloval Pottera.... Harryho a potom návšteva Dumbledora, ktorému zreferuje priebeh stretnutia. Vlastne mu nemal ani čo povedať, dnes sa nič dôležité nedozvedel.

Rozhodným krokom vyrazil na ošetrovňu, aby to mal všetko čo najskôr za sebou a mohol sa konečne ísť vyspať. Merlin vie, že spánok potreboval.

V nemocničnom krídle vládlo príjemné prítmie, jediné svetlo vydávali mihotavé sviečky, porozostavené po veľkej miestnosti. Severus ich narátal sedem. Potichu podišiel k jedinej posteli, na ktorej niekto ležal a posadil sa na stoličku vedľa spiaceho Harryho Pottera. Nechcel ho zobudiť, chlapec potreboval spánok, preto sa pohyboval nanajvýš potichu.

Pozoroval v spánku uvoľnenú tvár čiernovlasého chlapca pred ním a premýšľal nad ním. Nad ním a nad všetkým, čo sa v poslednej dobe deje.

Harry Potter ho v poslednej dobe stále viac a viac prekvapoval. Najskôr jeho perfektné znalosti okulumencie, potom jeho novo nájdené nadanie na elixíry a spôsob akým sa vyjadroval. Severus mal pri rozhovoroch s Harrym mnohokrát dojem, akoby sa nerozprával s Chrabromilčanom, ale so Slizolinčanom. A to nebolo všetko.

Najzarážajúcejšie pre neho bolo, keď sa dozvedel, že sa už nepriatelí s Grangerovou a Weasleyim. Nemohol povedať, že by mu to prekážalo, Weasley bol vždy idiot a Grangerová zas príliš premúdrelá, dievča Všetko-som-čítala-všetko-viem. Ale každopádne, pomohlo mu to. Severus si všimol, že sa začal zaujímať aj o čiernu mágiu, s čím mohol iba súhlasiť. Potter bol silný, on sa ňou nenechá pohltiť, pre neho nebola čierna mágia nebezpečná a Severus sa pri ich súboji presvedčil, že má na ňu aj prirodzený talent.

Severus taktiež zaregistroval aj Harryho priateľstvo s niektorými jeho Hadmi. Napríklad Draco Malfoy radikálne zmenil správanie voči nemu, to sa nedalo prehliadnuť. Vedel, že v prvom ročníku zúril, keď ho Potter odmietol, ale všetka zúrivosť sa teraz vytratila. Akoby konečne pochopil...

Mladá slečna Parkinsonová, Nott a Zabinni tiež zmenili svoj postoj voči Harrymi Potterovi. A to ešte neboli všetci jeho Hadi. Bola tu aj nová študentka, slečna Amber Soulová, mladá, nadaná a krásna študentka s ktorou si Harry Potter aj jeho štyria Slizolinčania hneď začali rozumieť. Ona, jej brat Gabriel Soul, ktorý skončil v Chrabromile a Charlotte Frightová, Bystrohlavčanka, hladko zapadli do novej skupiny, ktorá sa, zdá sa, začala na Rokforte vytvárať.

Mykol sa, keď pocítil neznámy pohyb v mysli. Trvalo to sotva sekundu, nestihol si ani uvedomiť, čo to bolo. S odôvodnením, že za to mohla únava potriasol hlavou a naďalej premýšľal pri sledovaní pokojného mladíka na posteli.

Ale to ho trápilo ohľadne Albusa najmenej. Jeho starý priateľ a mentor umieral. Severusovi zovrelo srdce vždy, keď na to pomyslel. Netušil, ako to bude bez neho zvládať. Okrem neho tu už nie je nikto, kto by ho pochopil, ku komu by si mohol ísť po radu. Zhlboka si povzdychol.

Harry nebol Jamesova reinkarnácia, vlastne sa skôr podobal na Lily. Škoda, že si to uvedomil len teraz, keď už bolo neskoro.

Severus vedel, aký osud ho čaká. Albus umieral, zostávalo mu už iba niekoľko mesiacov, ale ešte ho stihol prinútiť zložiť sľub, v ktorom prisahal, že ho zabije. Albus ho prinútil, aby mu sľúbil, že ho zabije! A on súhlasil.

Harry to nepochopí, nie, keď nepozná detaily. Bude ho považovať za zradcu a znenávidí ho. Už nebude záležať na tom, že si v poslednej dobe vytvorili akýsi druh mieru. Keby nebol taký.... och, toto nemá cenu. Vyčíta si niečo, čo už aj tak nedokáže zmeniť. Presne tak ako pred rokmi, keď stratil Lily.

K Voldemortovi sa pridal preto, lebo, podobne ako mnohí iní, veril, že sa pokúša o ‚lepší svet‘. Svet, v ktorom nebudú čarodejníci utláčaní muklami a v ktorom sa k vláde nedostane niekto taký, ako Fudge teraz a pred ním mnohý iní, rovnako hlúpi, prezidenti. Sľúbil im, že budú mať moc, že vyzdvihne ich mená a ich rodiny. Bol mocným vodcom, po ktorom túžili.

Skutočnosť však bola úplne iná. Voldemort sa pokúsil vyhladiť všetkých muklov a muklorodených a podmaniť si čarodejnícky svet. Ničil, mučil a zabíjal, jeho meno sa ľudia báli vysloviť. Všetci jeho stúpenci boli nenávidení, začali sa vyskytovať problémy pri niektorých druhoch obchodov a temné čistokrvné rodiny museli čeliť častým útokom zo strany obyčajných, či svetlých kúzelníkov.

To nebolo ani zďaleka to, čo si predstavovali, keď s hrdosťou prijímali Temné znamenie a odriekali prísahu vernosti.

Raz nastala dokonca aj chvíľa, keď sa od neho chceli niektorí Smrťožrúti odpojiť. Tým čarodejníkom, ktorí sa k Temnému pánovi nepridali preto, aby mučili a zabíjali, ale aby získali moc sa jeho spôsob získavania moci príliš nepáčil. Hlavne nie potom, čo boli priamo ohrozené ich rodiny. On ich však presvedčil, že toto je jediná správna cesta ako dosiahnuť ich cieľ. Z trosiek starého sveta vraj postavia nový, lepší svet. Svet, po ktorom túžili.

Ale týmto sa Severus nenechal učičíkať. Po tom, ako sa dozvedel, že sa Voldemort chystá napadnúť Potterovcov prisľúbil svoju vernosť Dumbledorovi a začal pre neho pracovať ako špión. Bolo to pre neho niečo ako spôsob očisty za skutky, ktoré spáchal.

S tichým povzdychom sa pozrel na hodiny. Albus ho očakáva, mal by ísť. Naposledy sa pozrel na mladíka, ležiaceho na posteli pred ním, vstal a s viatím plášťa opustil nemocničné krídlo. Cestou von sa ani raz neobzrel, preto mu unikli smaragdovozelené oči, ktoré ho uprene pozorovali.

„Mentosky.“ Povedal Severus s miernym uškrnutím sa, keď zastal pred chrličom, ktorý chránil vstup do riaditeľne. Nikdy príliš nechápal Albusovu posadnutosť muklovskými sladkosťami. On sám nemal príliš rád sladké jedlá, ale aj napriek tomu by mohol bez ťažkého svedomia prehlásiť, že je v tomto Albus blázon. Hlavne ohľadne tých jeho nechutne sladkých citrónových cukríkov, ktoré mali od pravých citrónov ďaleko.

Severus sa po odsunutí chrliča postavil na pohyblivé točité schody a nechal sa vyviesť pred riaditeľňu. Zodvihol ruku a trikrát hlasno zaklopal na dvere.

„Posaď sa.“ Vyzval ho Albus a ukázal na kreslo pred ním. Severus bez protestov poslúchol a posadil sa do kresla, v ktorom už sedel nespočetnekrát predtým.

„Dozvedel si sa niečo nové?“ opýtal sa starý čarodejník.

„Nič, čo by sme už nepredpokladali. Temný pán skutočne povolal starobylého démona, je zázrak, že sa pánu Potterovi podarilo poraziť ho. Nikto toho nemal byť schopný.“ Povedal.

„Pán Potter bol vždy plný prekvapení.“ Vrelo sa usmial Albus.

„To áno.“ Zamumlal neochotne Severus.

„Všimol som si, že ti na Harrym začalo záležať.“ Podotkol riaditeľ. Severus sa necítil byť povinný reagovať na túto poznámku, namiesto toho na neho vrhol pálivý pohľad. Albus sa na neho vševediaco usmial.

„Všimol som si, že sa pán Potter spriatelil so slečnou Soulovou, slečnou Frightovou a pánom Soulom.“ Prešiel starý čarodejník na inú tému. Severus vedel, že mu týmto naznačil, že od neho požaduje bližšie informácie.

„Toto si Harry nezaslúžil. Avšak, musím s tebou súhlasiť, urobil dobre. Už počas Trojčarodejníckeho turnaja som si všimol, že ho slečna Grangerová ani pán Weasley nepodporujú tak, ako by mali. Opustili ho a vrátili sa k nemu až potom, čo sa opäť vrátila jeho sláva. Pevne verím, že v tvojich Slizolinčanoch, pánovi Soulovi a slečne Frightovej nájde lepších priateľov. Taktiež som si všimol, že sa pred rokom spriatelil s pánom Longbottom a slečnou Lovegoodovou.“ Albus sa opäť usmieval a jeho oči veselo žiarili, keď rozprával o Harrym. Starý čarodejník musel mať mladého Harryho Pottera skutočne rád.

„Tá ich slávna Dumbledorova armáda, vedená Potterom.“ Zamrmlal Snape potichu. Albus sa zasmial.

„Harry ich viedol skutočne bravúrne. To, čo dokázal s pánom Longbottom bolo úžasné. Pán Longbottom sa zbavil svojej úzkosti a naučil sa skvele ovládať kúzla s obrany proti čiernej mágii. A slečna Lovegoodová si vďaka Harrymu konečne našla priateľov.“ Povedal tónom, ktorý používa hrdý starý rodič. Severus ho pokojne pozoroval. On sám v duchu žasol nad tým, čo Harry Potter dokázal. Ukázal sa ako rodený vodca a skvelý učiteľ.

„A nemohol som si nevšimnúť, že si sa zmienil o rozhovore medzi tebou a Harrym.“ Pozrel sa na neho iskrivým pohľadom. Severus si frustrovane povzdychol, ale poslušne odpovedal na nevypovedanú otázku.

„Zistil som, že rozhovory s Harrym môžu byť zaujímavé. Má dokonca, na jeho vek určite, široké znalosti elixírov. A je to inteligentný mladík, bez hlúpych predsudkov. Divím sa, že neskončil v Slizoline.“ Povedal. Tú poslednú vetu si nemohol odpustiť. Spomenul si na to, keď mu Harry prezradil, že ho Múdry klobúk chcel zaradiť do Slizolinu. Hodil by sa do jeho fakulty.

„Ja som ti už dávno tvrdil, že je v Harrym viac, než si videl.“ Pripomenul mu riaditeľ.

„Ja viem, Albus.“ Zareagoval.

„Temný pán niečo chystá. Neviem, čo, ale pre pána Pottera to nebude nič príjemné. Strašne zúril, keď zistil, že sa pánu Potterovi podarilo poraziť démona, ktorého vyvolal.“ Varoval riaditeľa.

„Čakal som, že sa bude chcieť Harrymu pomstiť.“ Povzdychol si Dumbledore.

„Len dúfam, že sa Harry ubráni, tak ako vždy doteraz.“ Dodal. Severus vedel, že Albus Harrymu verí, zveril by mu aj svoj život, ale aj tak má starosti.

„Je taký mladý, Severus. Čím si to zaslúžil?“ opýtal sa ho takmer zúfalo starý čarodejník.

„Osud nemohol vybrať lepšie, dobre to vieš. Harry je silný, magicky aj psychicky. Ak je niekto, kto to zvládne, tak je to on.“ Po prvý krát mu povedal pred riaditeľom krstným menom. Ale zdá sa, že to pomohlo a z riaditeľovho pohľadu sa vytratilo zúfalstvo nad tým, že nedokáže ochrániť chlapca, ktorého miloval ako vlastného vnuka.

„Ďakujem ti, Severus. Myslím, že som potreboval počuť práve toto. Veľmi ma mrzí, že mu nemôžem pomôcť, že ho nemôžem zbaviť ťažkého bremena, ktoré mu naložil osud.“ Priznal. Severus prikývol, on to vedel, chápal svojho mentora a priateľa.

„Pokiaľ je to všetko....“ spýtavo sa pozrel na riaditeľa.

„Pokojne môžeš ísť.“ Prepustil ho riaditeľ a venoval mu mierny úsmev.

Severus vstal z kresla, na ktorom sedel a vybral sa k dverám. Už stláčal kľučku a chystal sa prekĺznuť von a zmiznúť, keď sa ozval Dumbledore.

„Severus, nezabudni na sľub, ktorý si mi dal.“ Pripomenul mu. Čiernovlasý čarodejník sa vo dverách zarazil, ale nepozrel sa na neho.

„Nezabudol som. Ako by som mohol?“ v jeho hlase zaznievalo obvinenie. Ako by mohol zabudnúť, na sľub, ktorý ho prinútil zložiť? Sľub, v ktorom prisahal, že ho zabije? Svojho, priateľa, jediného človeka, ktorý mu plne dôveroval....

Rýchlo ako had vykĺzol z dverí a zmizol. Za tento jeden sľub ho tak veľmi nenávidel. A zároveň ho chápal a vedel, že jeho žiadosť splní. Nenechá ho trpieť na následok kliatby. To by mu nikdy nemohol urobiť. Veď on sám by volil radšej smrť, ako osud, ktorý ho čaká. Ruka bola iba začiatok.