Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Harry sa zobudil niekedy večer. Elixíry ho mali udržať v spánku dlhšie, ale nie nadarmo je dedičom Smrti. Nikto pri ňom nebol, keď sa prebudil a ani nečakal, že sa pri ňom niekto objaví. Nechápal ako, ale vedel presne, kde v hrade sú Amber, Gabriel a Chralotte. Bude sa ich na to musieť opýtať, asi to má niečo spoločné s tým, že sú Prvými dementormi.

A okrem nich nemal kto prísť. No, dúfal, že sem neprídu Ron, Hermiona a Ginny. Oni by toho boli schopní. Prišli by sem akože podporiť priateľa, s ktorým mali v poslednej dobe nezhody, aby si vylepšili reputáciu.

Keď počul, že sa otvára krídlo dverí na ošetrovni, zatvoril oči, spomalil dýchanie a robil sa, že spí. Podľa myšlienok, ktoré dotyčný vysielal to bol Snape. Harryho to úprimne prekvapilo, Snapeove obrany okolo mysle boli takmer úplne zhodené a Harry dokázal vnímať jeho myšlienky. Snape sa posadil do kresla vedľa jeho postele, myslel si, že je pod vplyvom uspávacích elixírov.

Po celý čas ako tam sedel však všetko vnímal, už vedel, že povedať počúvať niečie myšlienky je blbosť, Snape mal pravdu, a tak vedel, na čo myslí. Možno to nemal robiť, ale cítil, že je to dôležité. A že naozaj bolo.

Dumbledore prinútil Snapea prisahať, že ho zabije. Starý čarodejní našiel jeden z Voldemortových horcruxov, gauntovský prsteň a nasadil si ho na prst. To sa mu stalo osudným, Voldemort prsteň preklial a Dumbledorovi teraz odumiera ruka, čo sa rýchlo prenesie do celého tela.

Harry tušil, že vie, čo bol ten prsteň a prečo Dumbledora tak lákal. Nie kvôli tomu, že to bol Voldemortov horcrux, ale preto, lebo to bol jeden z Darov smrti. Dary smrti boli tri mocné predmety. Neviditeľný plášť, jeho výhodou bolo, že sa nikdy nezničil ako iné plášte a vraj cezeň nevidela ani samotná Smrť, to však nebol pravda. Jeho vlastníkom bol Harry. Kameň oživenia, magický artefakt, ktorý mal moc prinavrátiť duše mŕtvych naspäť do sveta živých. Malo to však jednu chybičku, tie duše nemohli byť vo svete živých nikdy šťastné. Zdalo sa, že doteraz vlastnil ten prsteň Voldemort, ale, chudák, nevedel, akú vzácnosť vlastní. Alebo skôr vlastnil. Opravil sa v duchu Harry. Teraz ho mal Dumbledore. No a tretí z legendárnych Darov smrti bol Bazový prútik, inak nazývaný aj Prútik osudu, či Smrtiaca palička. Najmocnejší prútik alebo aspoň jeden z najmocnejších, aký bol kedy vyrobený. Jeho história je dlhá a krvavá, no končí sa pri jednom Ruskom čarodejníkovi. Neskôr ho od neho získal Grindellwald a od neho potom Dumbledore, ktorý ho vlastní aj teraz. Harry poznal už iba jeden mocnejší prútik, ten jeho.

Pravý a jediný prútik, ktorý vytvorila samotná Smrť. A narozdiel od Bazového prútika, ktorý sa musel prispôsobovať mnohým čarodejníkom, Harryho prútik bol vyrobený presne pre neho. Bol dokonale naladený na Harryho mágiu a Harry bol jediný kúzelník, ktorý dokázal využiť jeho moc. Tak, ako v Harrym, tak aj v prútiku sa miešali mágie Života, Smrti a jeho samotného.

Harryho neplánovaný vpád do Snapeovej mysle ho uistil v tom, že ho má profesor elixírov skutočne rád. Možno o tom ani sám nevie. Faktom však ostáva, že ho trápila predstava toho, že by ho Harry nenávidel. A ich spoločne strávené chvíle bez hádok a nenávistných pohľadov ho tešili.

Raz ho profesor vo svojej mysli ucítil. Harry vtedy stuhol a okamžite sa stiahol, no Severus sa iba mykol a jeho myseľ sa na okamih rozliala po okolí, keď hľadala hrozbu. Trvalo to príliš krátko na to, aby dokázal hrozbu nájsť, Harry to považoval skôr za inštinkt, než za vedomý čin. Po tomto zakopnutí bol opatrnejší, uvedomil si, že Severusova myseľ je aj napriek nesmiernej únave stále sústredená. To bolo nezvyčajné, ale pri jeho práci špióna pochopiteľné.

Myseľ sa prestáva sústrediť pri stereotype, vtedy neočakáva nijaké nebezpečenstvo. Profesor však ako špión očakával nebezpečenstvo všade preto bola jeho myseľ neustále v pozore. Muselo to byť nesmierne náročné a úctyhodné, ale pre Harryho to mohlo predstavovať problém. Sústredení ľudia si všímajú veci okolo seba a dokážu si poskladať náznaky z diania okolo seba ako skladačku. A Snape patrí v tomto medzi najlepších z najlepších. A čo mu môže podať informácie je, že sa s Harrym často stretáva.

Potom, čo Severus odišiel za Dumbledorom zostal Harry v nemocničnom krídle sám. Dokonca aj madam Pomfreyová spala vo svojom byte, pripojenom k ošetrovni, pripravená pri prvom náznaku problému vletieť na ošetrovňu.

Podarilo sa mu zaspať. Zobudil sa až na ten pocit, že je niekto v jeho prítomnosti. Neposlúchol prvotný inštinkt, ktorý mu kázal otvoriť oči a namiesto toho začal svoje okolie opatrne preskúmavať svojou mysľou.

Veľmi rýchlo zistil, kto sa nachádza v jeho prítomnosti. Otvoril oči a pozrel sa na Aryu. Jeho strieborný fénix sedel nad ním, na čele jeho postele. Jemne sa pousmial.

-Ahoj. Strážiš ma?- opýtal sa. Jemný úsmev bolo badať dokonca aj v jeho myšlienkach.

-Prišla som sa na teba pozrieť. Je to našou povinnosťou, ja a Seas sme predsa tvoji priatelia, chránenci a ochrancovia.- Odpovedala mu Arya, jemným a možno trošku pobaveným tónom.

-Chránenci a ochrancovia v jednom, to je zaujímavé.- Uškrnul sa. Ale chápal to, tak isto boli oni povinní chrániť jeho, ako on ich.

-Ako sa cítiš?- opýtala sa ho jemne.

 -Dobre. Ale aj tak nemám rád toto nemocničné krídlo.- Kyslo sa uškrnul.

-Len mi nehovor, že by si bol poslednú noc radšej niekde inde. Dozvedel si sa toho o Severusovej situácii veľa.-Pripomenula mu Arya.

-To je pravda, ale ani to nemení nič na tom, že to tu nemám rád. Pomfreyová si ma tu vždy nechá dlhšie, ako je potrebné.- Posťažoval sa. Arya sa v jeho hlave ticho zasmiala.

-Chce mať istotu, že nič nevyvedieš. Bývaš tu častejšie ako ostatní študenti. Nedivila by som sa, keby si tu mal aj vlastnú posteľ.- Pripomenula mu pobavene. Hrane sa zamyslel.

-Keď tak nad tým premýšľam, tak vždy ležím na tejto posteli.- Uškrnul sa.

„Podľa tvojho úsmevu usudzujem, že sa cítiš lepšie, Harry. Môžem sa ťa opýtať, čo ťa tak pobavilo?“ ozval sa známy hlas. Harry šibol pohľadom na Aryu, ešte stále usadenú na čele jeho postele. Riaditeľovi jeho pohľad neušiel.

-Nevidí ma.- Povedala mu Arya.

Harry rýchlo presunul svoj pohľad na riaditeľa. Dumbledore mal v jasných modrých očiach starosti. No perfektné, teraz si bude myslieť, že mu šibe.

„Nič dôležité, profesor. Len som si na niečo spomenul. Nezdá sa vám zaujímavé, že vždy ležím v tej istej posteli, keď skončím v nemocničnom krídle?“ opýtal sa v snahe odvrátiť Dumbledorove podozrenie o poškodení jeho mysle.

„Áno, všimol som si to. Myslím, že má pre teba Poppy rezervovanú posteľ. Navštevuješ ju častejšie ako ostatní, Harry.“ Usmial sa na neho riaditeľ a nevedome potvrdil Aryin názor. Starosť sa z jeho očí takmer úplne vytratila a nahradili ju veselé iskričky, charakteristické pre tohto starého a mocného bielovlasého čarodejníka. Harry sa neubránil úsmevu. Starý dobrý Dumbledore je späť.

Vzápätí mu úsmev z tváre zmizol. V noci zistil niečo, čo ho trápilo. Ako dlho bude ešte Dumbledore žiť? Vrhol rýchly pohľad na čiernu scvrknutú ruku, ktorá my vykúkala spod habitu. Snape mu podáva elixíry, aby spomalil účinok kliatby, ale ani tie nie sú všemocné. Určite existuje nejaký elixír alebo kúzlo, ktoré by mu pomohli, ale nemajú dosť času na to, aby niečo našli.

Možno, že by sa Harrymu podarilo niečo nájsť, ale dosť o tom pochyboval. No skúsi sa na to spýtať Amber, Gabriela alebo Charlotte, oni možno budú poznať niečo, čo mu pomôže.

„To si nevšímaj, chlapče. Starý muž urobil chybu a teraz za ňu pyká.“ Povedal mu Dumbledore so smutným úsmevom a skryl svoju ruku v záhyboch svetlomodrého habitu s hviezdičkami. Dumbledore bol blázon, nosil otrasné habity, jeho oči boli ako röntgen, vždy vedel viac, ako by mal a so životmi ostatných sa hral ako s figúrkami na šachovnici.

Ale Harry nepoznal človeka, ktorému by viac záležalo na tom, aby sa iní mali dobre. Dával druhé šance ľuďom, ktorých by ostatní bez mihnutia oka zatratili a málokedy sa pri tom zmýlil. Žiariacim príkladom tohto bol Snape. Bol Smrťožrútom, ľudia sa ho stránili, mal nadanie na čiernu mágiu a vďaka mimoriadnej znalosti okulumencie mohlo byť každé jeho slovo klamstvom. A Dumbledore mu predsa dal šancu. A svoje rozhodnutie dosiaľ neoľutoval.

„Zistiť, že aj vy robíte chyby je ako zistiť, že Santa neexistuje.“ Smutne sa usmial Harry.

„Santa? To je ten tučný muž v červenom, čo nosí deťom darčeky, však?“ uisťoval sa Dumbledore.

-Toto si mu nemal hovoriť. Stavím sa, že keď ho nabudúce stretneš, bude mať oblečený červený habit s kožušinou.- Pokarhala ho Arya jemne pobaveným hlasom.

-Myslíš?- Nechcelo sa mu veriť, že by bola až takým bláznom.

-Som si tým istá.- Uistila ho.

„Áno.“ Prikývol Harry s úsmevom na Dumbledorovu otázku.

„Myslím, že chápem, čo si tým myslel.“ Povedal Dumbledore.

„To som rád.“ Usmial sa Harry. Dumbledore ho chvíľu zamyslene pozoroval.

„Zmenil si sa, chlapče.“ Povedal nakoniec.

„Musel som.“ Povedal Harry a uprene sa mu zahľadel do očí. Dumbledore odvrátil oči, pochopil to ako narážku na to, že Harryho ignoroval, keď potreboval pomoc. Vo vzduchu bolo cítiť horkú pachuť výčitiek.

Aj Harryho bodli výčitky svedomia, no rýchlo ich zapudil. Nechcel, aby sa riaditeľ cítil zle, ale nemohol dopustiť, aby sa riaditeľ dozvedel, že ho cez prázdniny niekto učil.  Eldewey chcela, aby nikomu neprezradil, že ho spolu s Aaronom učili a Harry to hodlal dodržať. Sám s tým v duchu súhlasil a urobil by tak aj keby mu to neprikázala.

„Harry, urobil som chybu, keď som sa ti snažil vyhýbať, ale ty vieš, prečo som to robil. No chcel by som to odčiniť tým, že ťa budem učiť.“ Povedal Dumbledore vážnym hlasom. Harry spozornel.

„Čo ma chcete učiť, profesor?“ opýtal sa.

„Ukážem ti všetky spomienky, ktoré som za tie roky získal o Voldemortovi.“ Táto jediná veta stačila na to, aby stratil záujem. Pred prázdninami by to určite považoval za skvelú ponuku, ale teraz už nie. Nie potom, čo Voldemortovi pomocou ich spojenia prehrabal spomienky.

-Čo teraz? Odmietnuť nemôžem, ale ak to prijmem, tak u Dumbledora zbytočne zabijem drahocenný čas.- Opýtal sa v duchu svojho fénixa.

-Prijmi. Nič iné nemôžeš urobiť, ak nechceš, aby pojal podozrenie a začal sa hrabať v tajomstvách, ktoré by poznať nemal.- Odpovedala mu Arya.

-A snaž sa aspoň tváriť, že ťa to zaujíma.- Dodala.

Harry si v duchu povzdychol nad vidinou strateného času, ale navonok vyčaroval na tvári zaujatý výraz. Pre efekt sa nedočkavo posadil na posteli.

„Myslíte to vážne?“ uisťoval sa. Prosím, povedzte, že žartujete.

„Áno, Harry, myslím. Je na čase, aby si sa dozvedel pravdu.“ Uistil ho Dumbledore. Keby ste ju tak ešte poznali celú vy.

„Poppy ťa zajtra ráno prepustí z nemocničného krídla. Vyhovovalo by ti navštíviť ma po škole?“ opýtal sa Dumbledore. Harry sa v duchu sám seba opýtal, prečo sa vlastne vracal späť do Rokfortu. Hermiona, Ron a Ginny neboli práve príjemnou spoločnosťou, na hodinách sa nemal čo naučiť, spoza brán hradu toho nemohol veľa podniknúť, jeho tajomstvá sa omnoho ťažšie tajili, keď mal okolo seba priateľov, ktorým nerád klamal a teraz toto. Nebyť troch Prvých Dementorov, ktorí by pravdepodobne prišli aj keby nebol v škole a získania si Slizolinčanov, tak toho zatiaľ veľa nedokázal. Toho démona nerátal, ten by ho našiel, nech by bol kdekoľvek.

„To bude perfektné.“ Povedal Harry.

Po tomto Dumbledore odišiel a Harry získal chvíľu na to, aby si utriedil myšlienky a popremýšľal nad tým, čo mu starý čarodejník povedal a čo vedel sám.

-Budeš na tých lekciách s Dumbledorom spolu so mnou?- Opýtal sa Arye.

-Samozrejme. Takmer vždy sa držím blízko teba.- Súhlasila.

-A čo Félix?- Zaujímal sa.

-Čo s ním?- Nechápala.

-Nebude ťa vidieť?- Pokračoval.

-Nie, ak to nebudem ja sama chcieť. Nezabúdaj, že nie som obyčajný fénix. Ale myslím, že s toho si nemusíš robiť ťažkosti. Félix by ma neprezradil. Je Dumbledorovým priateľom, ale nie je s ním spojený tak, ako ja s tebou. Félix plní jeho rozkazy, pomáha mu a chápe ho, ale je to skôr jednostranné. Dumbledore toho vie o Félixovi málo.- Povedala.

-Myslel som si, že majú pevnejšie priateľstvo.- Poznamenal.

-Oni aj majú pevné priateľstvo.- Povedala.

-Ale nie také pevné, ako my dvaja.- Oponoval jej.

-Harry, musíš pochopiť, že to, čo máme my dvaja je výsada. Fénixovia sa bežne nepripútavajú k ľuďom, aspoň nie tak, ako som ja pripútaná k tebe. Nebolo by to ani možné. Fénixovia sú bytosti stvorené zo živlov a ako také sú mocné a nesmrteľné. Na to, aby si sa stal priateľom fénixa musíš byť mocný a na to, aby sa s tebou dokázal pripútať musíš byť nesmrteľný.- Vysvetľovala.

-Ale ja nie som nesmrteľný a aj tak si ku mne pripútaná.- Opäť jej oponoval Harry.

-Ale ja nie som obyčajný fénix, bola som stvorená špeciálne pre teba. A okrem toho, ty nie si obyčajný smrteľník. Bol si poznamenaný Životom a Smrťou, v tvojom tele prúdi časť ich mágie. Dúfam, že si si nemyslel, že ti to prinieslo iba veľkú moc?- Jeho myseľ jej dala jasnú odpoveď. Nevýhoda takého silného spojenia, nič nie je možné utajiť pred tým druhým.

-Och, Harry, ešte sa máš čo učiť. Vieš vôbec, prečo nie je možné, aby sa fénix pripútal ku smrteľníkovi?- Opýtala sa. Menovaný sa nad jej otázkou zamyslel.

-Ak sa nemýlim, tak sa stanú jednou mysľou v dvoch telách. A ak umrie jedna časť mysle, tak tá druhá nemôže prežiť. Och, už to chápem celkom dobre. Ale ak by sa fénix pripútal k čarodejníkovi, tak na neho neprenesie svoju nesmrteľnosť?- Opýtal sa.

-To by nebolo možné. Fénixovia sú nesmrteľní preto, lebo pred svojou smrťou zhoria, roztopia sa, premenia sa na vánok alebo niečo podobné, podľa druhu a potom sa zrodia zo svojho živlu ako mláďatá. U ľudí by to nebolo možné a keby aj, tak by to nebolo rozumné. Vieš si predstaviť, že by človek musel stále znovu a znovu, asi tak každých stopäťdesiat rokov, prežívať svoje detstvo? Nie, už len zachovanie si spomienok by bolo nereálne. A spojenie čarodejníka so živlom by muselo byť nesmierne silné. Také silné ako u bytostí stvorených živlami. Nie, nebolo by to možné.- Nesúhlasila.

„Mračíš sa.“ Vyrušil ho z rozhovoru s Aryou známy hlas. Harry sa vydesene strhol a príliš prudko sa vrátil do reality. Mal by sa naučiť vnímať počas ich rozhovorov aj realitu. Dnes ho už prekvapili dvaja ľudia.

„Au!“ zvolal a pravou rukou sa chytil za hlavu.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Severus so starostlivým zamračením sa.

„Prekvapil si ma a ja som sa príliš rýchlo vytrhol s Aryinej mysle. Nič príjemné. Čo tu vlastne robíš?“ opýtal sa. Severus sa porozhliadal po izbe.

„Arya je tu?“ opýtal sa.

„Ukáž sa mu.“ Povedal Harry svojej striebornej kamarátke.

-Ako si želáš.- Povedala mu Arya, zamávala krídlami a vyletela smerom k Snapeovi. Asi dva metre pred ním sa zviditeľnila, obletela ho a usadila sa mu na ramene. Na Severusovi bolo badať, že ho vystrašila. Natiahol ruku a jemne ju pohladil po krásnom striebornom perí.

„Aby som odpovedal na tvoju otázku, som tu kvôli Aryi.“ Povedal mu Severus a spolu s Aryou na ramene sa usadil na stoličku vedľa jeho postele. Harry sa na posteli posadil a zmätene sa na neho pozrel.

„Kvôli Aryi? To mi musíš vysvetliť.“ Požiadal ho s miernym zamračením sa.

„Všimol si si už Dumbledorovu ruku?“ opýtal sa ho.

„Áno, dnes. Zastavil sa v pri mne v nemocničnom krídle.“ Prikývol. Severus sa dal do vysvetľovania.

„Albusovi odumiera ruka, ale tým to nekončí. Podávam mu elixíry, veľa elixírov, ale nie som schopný úplne zastaviť prechod kliatby...“

„Toto môžeš vynechať. Viem o tvojich elixíroch, o prsteni aj o kliatbe. Prejdi k Aryi.“ Zarazil ho.

„Odkiaľ o tom vieš?“ opýtal sa ho zamračene Severus.

„To ti neprezradím.“ Odpovedal Harry pevne. Severusovi sa to očividne nepáčilo, ale ďalej sa v tom nevŕtal.

„Dobre, aspoň ti to nemusím vysvetľovať a môžem prejsť k podstate. V Tajomnej komnate ste mi ty a Arya darovali jej slzy s tým, že netušíte, čo všetko dokážu. Ja som sa od vtedy snažil rozlúštiť ich tajomstvo, ale s istotou ti môžem povedať iba to, že Arya nie je ani zďaleka obyčajný fénix. Ale to už iste vieš. No myslím si, že Aryine slzy by mohli dokázať vyliečiť Albusa. Problém ale je, že som pri skúmanú spotreboval všetky slzy, ktoré som od vás dostal a ďalšie už nemám.“ Takmer bezradne sa na neho pozrel.

„To myslíš vážne? Aryine slzy by mohli vyliečiť Dumbledora?“ opýtal sa nádejne.

„Áno, to si myslím. Neviem, čo všetko Aryine slzy dokážu, ale viem, že sú nesmierne silné, majú väčšiu moc, ako slzy iných fénixov.“ Súhlasil s ním.

Severus mohol vzápätí sledovať, ako vrhol Harry spýtavý pohľad na Aryu. Vzápätí sa na ňu veselo usmial, vytiahol odniekiaľ prázdnu malú fľaštičku a natiahol ju k Aryi. Tá sa nad ňu naklonila a nechala do nej spadnúť niekoľko svojich sĺz.

Harry fľaštičku opatrne zazátkoval a podal ju Severusovi. Ten ju od neho opatrne prevzal a skryl ju v jednom zo svojich vreciek na plášti.

„Ďakujem vám.“ Ticho zašepkal.

„Ani neviete, ako veľa to pre mňa znamená.“ Dodal.

-Nie si jediný, pre koho znamená Dumbledore veľa. Aj Harry ho má rád a nenechal by ho len tak umrieť.- Uistila ho Arya. Jej zvonivý hlas s ľahkosťou prenikol jeho vonkajšou obranou, ale ďalej nepokračoval.

Jemne pohladil perie hrdého fénixa. Arya zatrilkovala, zamávala krídlami, pričom sa jedným obtrela o jeho hlavu a preletela na čelo postele svojho priateľa. Harry ju takmer bezmyšlienkovite pohladil.

„Vieš, je zaujímavé, ako rýchlo si si ju získal.“ Podotkol smerom k Severusovi. Ten na to nemal čo povedať a zdalo sa, že Harry odpoveď ani neočakáva.

Na tvári mladého Chrabromilčana sa rozhostil úsmev, keď sa otočil na Severusa.

„Čo by si povedal na ďalší súboj?“ navrhol. Elixírový Majster sa na neho mierne usmial.

„Bude mi potešením. A čo by si ty povedal na to, keby som ťa požiadal o asistenciu pri varení niektorých náročnejších elixírov?“ opýtal sa ho na oplátku Severus.

„Veľmi rád.“ Usmial sa Harry. Variť elixíry so Snapeom, ktorý ho nechce roztrhnúť vo dvoje môže byť zaujímavé. Rozhodne si to nenechá ujsť. Severus nechápavo pokrútil hlavou.

„Ty naozaj vyzeráš, že sa na to tešíš.“ Povedal nechápavo. Harry sa pobavene zasmial.

„Zdáš sa byť prekvapený.“ Povedal.

„Celých päť rokov si predsa elixíry nenávidel.“ Pripomenul mu.

„Hm, nie, to nie je pravda. Ja som nemal rád profesora, ktorý ich učil. Som rád, že máme teraz lepšieho profesora ako predtým, tohto mám omnoho radšej.“ Nesúhlasil s ním. Severus sa na neho jemne usmial.

„Ako myslíš. Vyhovovalo by ti to zajtra po škole?“ navrhol. Harry sa zatváril nespokojne.

„Zajtra po škole mám ísť k riaditeľovi.“ Povedal.

„Chce ti ukázať, čo za tie roky zistil o Temnom pánovi.“ Povedal Snape.

„Áno.“ Súhlasil Harry aj keď to nepovedal ako otázku.

„Nezdáš sa tým byť práve nadšený.“ Podotkol.

„Ver či nie, ale viem toho o Voldemortovi viac, než by mi mohol Dumbledore prezradiť. Bude to strata času.“ Povzdychol si.

„Radšej sa nebudem pýtať, odkiaľ to vieš. Ale nechápem, prečo mu to nepovieš?“ opýtal sa.

„Nemôžem.“ Povedal Harry značne nespokojne. Pozrel sa na Severusa a pokrútil hlavou na znak toho, že to má nechať tak.

„Okolo teba sa v poslednej dobe vznáša viac tajomstiev, ako je normálne, Harry.“ Podotkol. Zelenooký mladík sa pousmial.

„Pár vecí sa zmenilo.“ Pokrčil plecami.

„To určite áno.“ Súhlasil Severus.

„A čo tak potom, ako sa vrátiš od riaditeľa? Nájdeš si na mňa čas?“ zaujímal sa Severus.

„To určite áno. Ale varujem ťa, ak skončíme neskoro, tak ťa vyruším pokojne aj o polnoci.“ Varoval ho.

„Ak nájdeš moje izby.“ Takmer sa zasmial Severus. Harry sa na neho široko usmial.

„O to sa nemusíš báť. Nájdem tvoje komnaty. Predpokladám, že sú v žalároch, pod jazerom, však?“ hádal.

„Správne. Ale nestrať sa pri hľadaní v žalároch, býva to tam zradné.“ Varoval ho.

„To nejako zvládnem.“ Uistil ho. So zemou si rozumel, ak náhodou, tak by mu mohla pomôcť. Alebo vietor, ten je v žalároch taktiež prítomný.

„Teraz ťa nechám oddychovať. Poppy by ma zabila, keby zistila, že som tu.“ Rozlúčil sa s ním Severus.

Harry ho sledoval až do vtedy, ako mu zmizol z dohľadu. Potom sa pohodlne uložil v posteli a zahľadel sa von oknom na bledomodré nebo.

Severus si myslel, že žartuje a jeho komnaty nebude schopný nájsť. Už len preto, aby mu dokázal, že je schopný nájsť ich sa k nemu zajtra vyberie až niekedy neskoro večer.

-Si blázon.- Povedala mu Arya.

-Ja viem.- Povedal.

-Niekedy ťa nechápem.- Poslala mu ďalšiu myšlienku.

-Aj to viem.- Reagoval jemne pobavene.