Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Ron mu ešte dnes poslal sovu, kde mu oznámil, že po neho príde pán Weasley a odvedie ho na Grimmauldovo námestie.

Čiernovlasý chlapec sa tešil. Teraz už vedel, že jeho krstný otec sa má dobre, a tak ho netrápili spomienky na Siriusa, ktorými bol dom preplnený.

Mimo to sa tešil aj na Blackovskú knižnicu. Čudné, že?

Harry Potter sa tešil na knihy a ešte k tomu plné čiernej mágie. Niekto by si bol pomyslel, že je pod vplyvom Imperiusu alebo mu už z toho všetkého jednoducho preplo. Harry o tom však vedel svoje. Každý by prehodnotil svoju averziu k čiernej mágii, keby mu Eldewey dva mesiace neustále vtĺkala do hlavy, že mágia sa nedá deliť na čiernu a bielu.

Čarodejníci používali kedysi mágiu ako takú, nedeli ju, len využívali všetko, čo s ňou dokázali. Potom prišiel nejaký hlupák a začal im kázať o tom, že všetka mágia nieje dobrá.

Ľudia ho po čase začali počúvať, čo malo za následok rozdelenie čarodejníckych rodín na ,dobré' a ,zlé'.

Tie ,zlé' zostali verné úplnému využívaniu mágie, a naopak tie ,dobré' využívali výlučne mágiu, ktorá bola označená, ako biela.

Časom sa vylúčilo množstvo kúzel z bielej mágie, takže, ak bolo delenie mágie predtým na niečo dobré – čo určite nebolo – potom úplne stratilo zmysel.

Rodiny, ktoré sa rozhodli využívať všetky formy mágie boli utláčané bielymi čarodejníkmi, čo malo za následok ich skrývanie sa. Tieto utláčané rody sa začali zameriavať výhradne na čiernu mágiu, ktorá bola plná rôznych ochranných zaklínadiel, ktoré biela mágia nedokázala poraziť. Tam patrila hlavne mágia krvi.

Sídla veľkých čarodejníckych rodov boli chránené mágiou krvi, ktorá umožňovala vstúpiť bez pozvania do domu výlučne potomkovi alebo majiteľovi domu.

Harry mal podozrenie, že dom na Grimmauldovom námestí bol len letným sídlom rodiny Blackovcov. Na to, aby to boli ich pravé rodinné sídlo bolo až príliš málo chránené. A ešte k tomu ležalo na nevhodnom mieste.

Čistokrvná čarodejnícka rodina by predsa dobrovoľne nebývala medzi muklami. Ich sídlo ležalo na úplne inom mieste a Harry sa to mohol dozvedieť len od jedinej osoby.

Od pani Blackovej.

Harry bol v značnej výhode. Stal sa právoplatným dedičom rodiny Blackovcov. Bolo jeho právom a povinnosťou spravovať všetok rodinný majetok.

Jeho schopnosti ukazovali pôvod z temnej čarodejníckej rodiny. Predsa len nadanie na elixíri, čiernu mágiu, živly, bezprútikovú mágiu, okulumenciu a legillimenciu plus Parselčina boli výhradne temným umením.

A Harry bol vo všetkých z týchto odborov viac než dobrý.

Vedel celkom presne, ako sa má správať pravý dedič temnej rodiny. Ovládal niekoľko jazykov a vedel vynikajúco tancovať.

Rokovania by mu nemuseli robiť žiaden problém. Aj keď bol chrabromilčan, jeho myslenie aj konanie bolo skôr slizolinské.

Vyzeral skutočne dobre. Rysi v jeho tvári sa zaostrili a stratili na detskosti. Tmavo čierne vlasy sa mu trochu upokojili a mierne mu narástli, teraz ich mal skôr polodlhé, ako krátke.

Jeho smaragdovo zelené oči sa stratou okoliarou zvýraznili, teraz doslova žiarili.

V jeho očiach sa zračila sila, inteligencia a odhodlanie. Keď ho niekto rozčúlil zasvietil v nich nebezpečný svit, ktorý okamžite každého varoval, že s ním si netreba zahrávať.

Postavu mal vyšportovanú z premien, metlobalu a vypätia síl pri používaní silnej mágie.

Harry pôsobil tajomne, zvodne a nebezpečne. Presne tak, ako má vyzerať pravý dedič temnej rodiny.

Pochyboval, že mu pani Blacková nepovie, kde sa nachádza sídlo Blackovcov.

Nemá dôvod niečo pred ním tajiť. A keby mu to aj nechcela povedať, tak si to zistí inou cestou.

Na vchodové dvere domu Dursleyovcov niekto zaklopal. To bolo dosť zvláštne, keďže majú na dverách zvonček.

Teta Petunia vyšla z obývačky, rozhodnutá zistiť, kto je taký slepý, že si nevšimne zvonček na dverách.

Pred dverami jej domu stál dobrácky vyzerajúci muž so sýtočervenými vlasmi, oblečený v starom hnedom plášti po zem.

Teta Petunia ho hneď spoznala, to bol ten chlapík, čo jej rozbúral krb v obývačke. Znechutene sa zamračila.

„Dobrý deň!“ veselo pozdravil.

„Čo tu chcete?!“ opýtala sa nie veľmi príjemne. Jeho pozdrav, akoby prepočula.

„Prišiel som po Harryho. Do konca prázdnin zostáva u nás.“ Vysvetlil jej a dobrosrdečne sa usmial.

Teta Petúnia odpovedala na jeho úsmev ďalším zamračením sa a vybrala sa hore po Harryho.

Harry práve odstránil vykúzlené kreslo, keď teta otvorila dvere na jeho izbe.

„Pohni si. Dole na teba čaká jeden z vás a ja ho tu nemienim trpieť.“ ,Jeden z vás' povedala zo značnou dávkou znechutenia.

Harry zobral kufor, klietku a metlu a s nepríjemným doprovodom tety Petunie zišiel dole.

Ako povedala teta Petunia, pred dverami na Harryho čakal pán Weasley. Usmial sa na Harryho a Harry mu úsmev opätoval.

„Dovidenia.“ Jednoducho rozlúčil a vyšiel aj z nákladom von z domu. Teta Petunia mu stroho odpovedala a poobzerala sa po okolí, či si niekto všimol ich nezvyčajnú návštevu.

„Tak Harry, na Grimmauldovo námestie sa premiestnime, dobre?“ opýtal sa pán Weasley Harryho.

„V poriadku.“ Súhlasil Harry. Našli si dosť tmavé miesto, aby ich nikto nevidel.

„Asistované premiestňovanie môže byť nepríjemným zážitkom. Hlavne, ak sa premiestňuješ po prvýkrát.“ Varoval ho. Harry jednoducho prikývol a chytil pána Weasleyho za ponúkanú ruku.

„Tak na tri. Jeden, dva, tri...“ odrátal pán Weasley. Pri trojke sa ozvalo hlasné puknutie a Harry mal na chvíľu dojem, akoby ho pretiahli cez tenučkú rúrku.

Harry sa musel po premiestnení oprieť o pána Weasleyho. Síce sa už vedel premiestňovať, ale on sa premiestňoval oveľa príjemnejším spôsobom.

Toto bol zážitok, ktorý si už nechcel nikdy zopakovať.

„V poriadku, Harry?“ pán Weasley sa ustarostene zahľadel na Harryho.

„Už je to dobré.“ Odpovedal a pustil sa staršieho čarodejníka. Bola to pravda, už sa cítil naozaj dobre.

Ako dôkaz sa na neho veselo usmial. Pán Weasley sa na neho naposledy ustarostene pozrel a potom sa spolu vydali do Siriusovho – a teraz Harryho – domu.

Na Grimmauldovom námestí číslo 12 sa nič nezmenilo. Obraz pani Blackovej sa rozkričal hneď, ako vošli do domu. Kričala ako vždy niečo o zradcoch krvi a podobných témach.

Pri jej kriku sa zišli ďalší ľudia, zistiť kto prišiel. Prišli Ron, Hermiona, Ginny, Fred, George, pani Weasleyová a Tonksová.

Harrymu začínal krik pani Blackovej liezť na nervy.

„Boli by ste taká láskavá a utíšili by ste sa? Pokiaľ viem, rodina Blackovcov si vždy zakladala na vyberanom správaní. Teraz to však vypadá, že ste stratili akékoľvek vyberané správanie.“ Ozval sa trošku iritovane Harry. Pani Blacková po jeho slovách stíchla a trochu zahanbene pozorovala čiernovlasého chlapca.

„Ty si ten, čo zdedil majetok mojej rodiny? Dedič môjho syna Siriusa?“ opýtala sa ho.

„Áno, som.“ Prikývol Harry.

„Myslím, že si hodný niesť meno Black. Síce už nebudeme tak celkom temná rodina, ale ani Sirius nebol zlý. Ty poznáš skutočné dejiny temných rodín a vieš, čo je potrebné zmeniť.

Všetky obrazy, duchovia, upíri, zvieratá, kúzelné bytosti, vlkolaci vo svojej pravej podobe, démoni, aj anjeli vedia, kto v skutočnosti si.

Vedia to ešte aj Aaronovy žiaci, ale ostatný čarodejníci to nevedia. Ona sa k tebe prizná, až nadíde ten správny čas. Si jej jediným dedičom a synom.“ Harry sa na ňu prekvapene pozeral.

Takže Eldewey prezradila všetkým bytostiam, obrazom a duchom, že je jej … syn? Eldewey uznala Harryho za svojho syna?

Wow, tak o tomto nevedela ani Arya.

Všetci ostatný sa pozerali na Harryho a pani Blackovú nechápavo a neveriacky. Nechápali, o čom bola celý čas reč, a ani to, ako sa Harrymu podarilo umlčať pani Blackovú, ktorá ho teraz pokojne pozorovala.

„Čo tým všetkým myslela, Harry?“ spýtala sa Hermiona.

„Netuším.“ Odpovedal ešte napoly neprítomne a prekvapene Harry. Nebola to síce pravda, ale tú im povedať nemohol, a ani nechcel. Takto sa aspoň nebudú priveľa vypytovať.

Závesy okolo obrazu pani Blackovej sa zatiahli a na okamih zostalo v miestnosti trápne ticho. To prerušila pani Weasleyová.

„Tak deti, ideme sa najesť. Čakali sme už len na vás dvoch.“ Ukázala na Harryho a pána Weasleyho.

Ďalej sa všetko odvíjalo v starých koľajách.

Pani Weasleyová horekovala nad tým, aký je Harry chudý. Ron, Hermiona a Ginny Harryho na privítanie objali a vypytovali sa ho, ako bolo u Durseyových.

Fred a George Harrymu roztrapatili už aj tak dosť strapaté vlasy a porozprávali mu, ako idú obchody. Tonksová ho chcela objať, ale cestou zakopla o koberec, a tak Harrymu do náruče doslova vletela, čo vyvolalo u všetkých smiech.

„Prepáč mi to. Ešteže máš dobré reflexy.“ Poznamenala Tonksová. Harry sa rozosmial.

Večera bola ako vždy vynikajúca a pri stole bola perfektná atmosféra. Harrymu však stále niečo chýbalo, netušil však, čo to bolo.

Vedľa Harryho sedeli z ľavej strany Ginny a z pravej Ron. Harry sa rozprával s Ginny a Ron s Miou.

„Harry, vadilo by ti, keby si nespal v izbe s Ronom, ale s Fredom a Gorgeom? Prídu Bill a Charlie, Ron chcel spať s nimi.“ Opýtal sa ho počas večere pán Weasley.

„Nie.“ Odpovedal Harry. Ron sa k nemu okamžite naklonil.

„Vieš, s Bilom a Charliem som dohodnutý, že neprezradia mame, keď v noci zmiznem z izby. Ani Ginny nebude prekážať, keď v noci navštívim Miu. Ak chceš, môžeš ísť so mnou.“ Navrhol mu Ron. Harry sa uškrul. Takže Ron chodí v noci za Hermionou? Keby sa to dozvedela jeho mama, tak by ho zabila.

„Žiaľ, musím odmietnuť. Nebudem vám prekážať.“ Harry mal dnes svoje plány, ako sa vykradnúť z izby Freda a Georgea. Dnes v noci skočí za pani Blackovou.

„Škoda. Naozaj nechceš ísť so mnou? Môžte si pokecať s Ginny.“ Presviedčal ho Ron. Harry sa na neho prekvapene pozrel. Ron sa mu snaží dohodiť svoju sestru?

Zahľadel sa mu hlboko do očí. Videl Ginny a Rona, ako sa dohadujú o tom, či môže Ron prísť do ich izby k Hermione. Ginny súhlasila v tom prípade, že zo sebou vezme Harryho.

Ron súhlasil, že sa ho pokúsi presvedčiť.

„Vážne nie, iba by som zavadzal. A okrem toho, dnes v noci budem na izbe s Fredom a Georgeon, nudiť sa určite nebudem.“ Znovu odmietol Harry.

„Určite nie?“ opýtal sa ho naposledy Ron.

„Určite nie.“ Zopakoval Harry rozhodne.

Pár minút po večeri sa objavili Bill a Charlie. Všetci, vrátane Harryho sa s nimi zvýtali a ešte chvíľu sa potom spolu zhovárali.

Bill sa teraz vrátil z Egypta a Charlie z Rumunska. Boli radi, že sa konečne vidia s rodinou.

Postupne sa začali všetci vytrácať do svojich izieb a obývačka sa vyprázdňovala. Harry sa vybral do izby spolu s Fredom a Georgeom. Izba nebola veľmi veľká. Mala tri postele, skriňu, písací stôl, stoličku a lampu. Táto iba slúžila pred tým ako hosťovská.

Harry to zistil podľa jemných stôp mágie, ktoré cítil v ovzduší. Nepatrili jednému človeku, ale mnohým.

Harryho kufor ležal na posteli v strede. Pozrel sa na uškŕňajúce sa dvojčatá.

„Čože, bojíš sa, Harry? Veď mi ti neublížime.“ Podpichol ho Fred.

„Nie, iba si na mne vyskúšate jeden zo svojich výtvorov.“ Odpovedal mu.

Risknem to. Pomyslel si a hodil sa na prostrednú posteľ. Nič sa nestalo.

„Takže nič nebude?“ otočil sa na dvojčatá stojace pri dverách.

„Nemôžeme predsa ublížiť nášmu sponzorovi.“ Harry sa rozosmial nad ich smrteľne vážnymi výrazmi. Jednoducho k nim nesedeli.

„Však nikomu neprezradíte, ak sa v noci vykradnem preč.“ Ozval sa po chvíli Harry. Fred a George sa na seba pozreli a sadli si na posteľ k Harrymu.

„Harry, nemal by si ísť s Ronom. Myslíme si, že s ním má Ginny nepeknú dohodu. Ron sa snaží dohodiť to Ginny, nedaj sa oklamať.“ Upozornil ho Fred.

„A pravdepodobne v tom ide Hermiona s nimi. Harry, ťažko sa mi to hovorí, ale Ron, Hermiona a Ginny sa začali správať čudne od vtedy, čo zistili, že si zdedil veľký majetok. Teraz máš ešte väčší vplyv, ako predtým.“ Pokračoval George.

„Už ako Chlapec, ktorý prežil si mal veľký vplyv na ľudí. Ako Potter si zdedil peniaze a ľudia si ťa označili za svetlého ako Black zdedíš peniaze, dom a prestíž. Ešte k tomu, keď prijmeš meno Black, stane sa z teba lord Harry James Potter Black. Máme podozrenie, že Ginny ťa chce práve preto.“ Dokončil Fred.

„Toto všetko som tušil. Cez prázdniny som prečítal mnoho kníh a zistil som si mnoho vecí o rodine Potterových a Blackových. Dnes som mal v pláne ísť v noci za pani Blackovou.

Mám podozrenie, že som nezdedil len tento dom a účet v Gringottbanke. Toto určite nieje sídlo rodu Blackov. Ale ďakujem vám.“ Priznal sa Harry.

„Mohli by sme ísť s tebou?“ opýtal sa Geore.

„Prisaháme, že nič z toho, čo sa stane dnes v noci nevyzradíme.“ Prisahal Fred. George prikývol.

Harry sa na nich neisto pozrel. Hovorili pravdu, cítil to z ich myslí. Na to nepotreboval ani legillimenciu, aby to zistil, priam to z nich vyžarovalo.

„Dobre, ale len pod jednou podmienkou.“ Súhlasil Harry.

„Pod akou?“ spýtal sa Fred

„Dovolíte mi ochrániť vaše spomienky, aby si ich nemohol nikto prezerať. Každá myšlienka týkajúca sa toho, čo uvidíte teraz bude chránená.“

„Neviem, ako to chceš urobiť, ale dobre.“ Súhlasil George.

Harry prenikol do Fredovej mysle a vystaval okolo jeho myšlienok silné zábrany, ktoré budú chrániť len myšlienky, ktoré sa nesmú dostať von. Oceľové hradby pre istotu posilnil ešte aj ohňom a elektrinou. To isté vytvoril v mysli Georgeovi.

„Hotovo.“ Vyhlásil.

„Už?“ neveril Fred.

„To bolo rýchle. Určite to bude účinné?“ pokračoval George.

„Ak mi neveríte, tak môžete zostať v izbe. Ale okulumenciu a legillimenciu ovládam perfektne.“ Ujistil ich Harry.

Z izby sa vytratili o polnoci. Vtedy si boli istý, že všetci spia. Z izby Hermiony a Ginny sa ozývala hádka.

Harry, Fred a George sa zastavili a pritisli uši k dverám.

„Počujete niečo? Lebo ja nie.“ Zisťoval Fred.

„Len nejaké zvuky, ale neviem určiť, čo znamenajú.“ Odpovedal George.

„Ticho! Počúvam.“ Zahriakol ich Harry. Fred a George pritlačili znovu uši k dverám, ale stále nič poriadne nepočuli.

„Mal si ho priviesť!“ kričala Ginny.

„A ako som to mal podľa teba urobiť? Dotiahnuť ho sem násilím? Snažil som sa ho presvedčiť.“ Odpovedal Ron rovnakým tónom.

„Prestaňte sa hádať! Ja a Ron sme predsa jeho najlepší priatelia. My ho už dokopeme k tomu, aby sa do teba zamiloval. Ešte rok a bude a teba lady Potterová Blacková, tým si môžeš byť istá.“ Zahriakla ich hádku Hermiona.

„Si si tým až príliš istá, Hermiona.“ Ozval sa Ron.

„Už od štvrtého ročníka hráme, že sme jeho najlepší priatelia. Harry nemá dosť rozumu na to, aby zisti, že ho klameme. Inteligencia nieje jeho silnou stránkou.“ Uistila ho Hermiona.

„Ako vždy máš pravdu.“ Súhlasil Ron a pravdepodobne ju pobozkal.

„Ešte si ja vezmem Harryho a bude to dokonalé. Už predtým bol Harry krásny, ale teraz...“ rozplývala sa Ginny. Harry sa odtiahol od dverí.

„Tak, čo si počul?“ vyzvedal okamžite Fred.

„Momentálne mi potvrdili to, čo ste mi hovorili v izbe. Tí traja chcú, aby som si zobral Ginny za manželku. Potom budú nesmierne bohatý a vážený. Budem sa správať, ako chcú.“ Uškrnul sa Harry.

„Čo?!“ vyhŕkol George.

„Neboj sa, nevezmem si ju. Len sa s nimi pohrám. Už od štvrtého ročníka sa oni hrajú so mnou, je čas vymeniť roly.“ Na Harryho tvári sa na chvíľu usadil desivý výraz.

„Poďme.“ Popohnal dvojčatá a sám vyrazil ako prvý.

„Ako je možné, že ty si počul, čo hovoria, keď mi nie?“ pýtal sa ho cestou Fred.

„Hemionino kúzlo bolo na mňa príliš slabé. Aj keby ho na dvere uvalili všetci traja, tak by som bol počul, čo hovoria.“ Vysvetlil Harry.

Zastali pred obrazom pani Blackovej. Harry odhrnul závesy.

„Dobrý deň. Mohol by som sa vás niečo opýtať, madam?“ teraz mohlo byť užitočné správať sa podľa etiky.

„Bude to o majetku, že?“ hádala pani Blacková.

„Áno.“ Priznal Harry.

„Si si istý, že chceš, aby to vedeli aj oni dvaja? Možno to budú chcieť využiť.“ Poukázala pani Blacková na Freda a Georga.

„Zobral som si zo sebou dvoch ľudí, ktorí dokázali, že im môžem veriť.“ Im veriť mohol.

„Jedna z vlastností Slizolinčanov. Skutočne veria len sebe a pár ľuďom. Možno si to neuvedomuješ, ale správaš sa ako pravý Slizolinčan.“

„Ja si to uvedomujem a som za to len rád. Aspoň nebude také ľahké oklamať ma.“ Harry ani nemusel klamať. Naozaj bol rád, že je sčasti Slizolinčan.

„Výborne, chlapče.“ Pochválila ho.

„Pravdepodobne už tušíš, že toto nieje sídlo Blackov.“ Harry prikývol.

„Máme ešte jedno sídlo. Kreacher ti ho ukáže, keď mu to prikážeš. Okrem toho si zdedil aj trezor rodiny Blackových. Trezor Blackových je jeden z najlepšie strážených trezorov v Gringottbanke. Dostaneš sa doň, len keď máš dedičný prsteň Blackovcov. Ten je ukrytý niekde v tomto dome. Zavolaj Kreachera, ja nemôžem.“ Požiadala ho.

„Kreacher!“ zavolal Harry starého škriatka. Ten sa z tichým „puk!“ primiestnil.

„Prines dedičný prsteň. Je čas prijať nového dediča.“ Prikázala škriatkovi.

Kreacher sa poslušne odmiestnil a po pár sekundách bol naspäť aj s čierno-striebornou krabičkou v rukách. Tú podal Harrymu.

V krabičke ležal krásny strieborný prsteň. Doň bol vsadený čierny kameň, so striebornými ornamentami po okrajoch. V strede kameňa sa vynímali tri vrany a nad nimi ruka rytiera s mečom. Pod obrazom stál na striebornej stuhe nápis Toujours Pur … Navždy čistý.

Prsteň bol skutočne krásny, bola z neho cítiť prastará mágia. Mágia z čias, kedy sa používala beztrestne čierna aj biela mágia.

Harry si nastokol prsteň na prst. Celým telom mu prešlo brnenie moci, vychádzajúce z prsteňa. Prsteň mu odovzdal svoju moc, prijal ho za majiteľa.

„Prijal ťa?“ opýtala sa pani Blacková.

„Áno.“

„To je dobre. Stav sa u Gringottových, v Blackovskom trezore nenájdeš len peniaze. Myslím, že sa ti to tam bude páčiť. A ešte, v našom sídle je portrér Phineasa. On ťa bude informovať o dianí v riaditeľni.“ Poradila mu.

„Ďakujem vám za všetko, madam. Dobrú noc.“ Zaprial jej Harry.

„Niet za čo, lord Potter Black. A dávajte si na seba dobrý pozor.“ Rozlúčila sa s ním. Harry prikývol a vydal sa aj s Fredom a Georgeon späť do izby.

„No Harry, toto, čo si dokázal ty teraz sa nepodarilo ešte nikomu.“ Nadhodil Fred.

„Obraz pani Blackove bol k tebe príjemný a na konci ťa dokonca oslovila lord a vykala ti.“ Pochválil ho George.

„Si trieda!“ dokončil Fred. Harry sa uškrnul.

„Pani Blacková môže byť výbornou spoločnosťou v sídle Blackov. Myslím, že si zoberiem zo sebou jej obraz. Existuje elixír, ktorým by som mohol odstrániť večné lepidlo.“ Zamyslel sa Harry.

„Arya, zajtra v noci pôjdeme do sídla Blackov.“ Povedal len tak do vzduchu.

„Výborne.“ Zapípala.

„Čo to...?!“ šokovane vytreštil oči Fred.

„Ty máš fénixa?!“ George na tom bol rovnako, ako jeho brat.

Na Harryho posteľ sa v žiare strieborného ohňa premiestnila Arya. Harry sa rozosmial pri pohľade na Freda a Georgea. Neveriace pohľady a ústa otvorené dokorán.

„A nie hocijakého. Arya je najkrajší a najmocnejší fénix na svete.“ Hrdo vyhlásil Harry. Arya zamávala krídlami a vyletela mu na plece. Tam sa mu vďačne obtrela hlavou o líce.

„Je skutočne nádherný.“ Uznal George.

„Nádherná.“ Opravil ho Harry.

„Nádherná.“ Zopakoval George.

„O striebornom fénixovi som ešte nepočul. Ako je možné, že ona je strieborná?“ Spýtal sa Fred.

„Arya nieje obyčajný fénix. Dostal som ju darom od dvoch neobyčajných, ale úžasných ľudí. Ona je asi ako oni dvaja. Neobyčajná a úžasná.“ Vysvetlil mu Harry.

„Dobre. Vy dvaja si pokojne ľahnite a spite, ja si idem ešte niečo vybaviť.“ Harry sa zdvihol z postele a s Aryou na pleci vyšiel z izby.

Vybral sa rovno k izbe Hermiony a Ginny. Nechcel im ublížiť, to nie, len začne realizovať svoj plán.

Z ich izby počul tlmené hlasy. Zaklopal na dvere, ozvalo sa pár hlasnejších zvukov, ako keď sa niekto skrýva a bolo ticho.

„Ďalej.“ Začul hlasné pozvanie z vnútra. Nahodil úsmev a strčil vyškerenú hlavu do dverí.

„Ale čo, vydesil som vás?“ podpichol ich.

„Harry, predsa len si sa rozhodol, že sa k nám pridáš?“ ozval sa Ron spod postele, kam zaliezol.

„Nie, len som sa na vás prišiel pozrieť. Čo robíte?“ Ron už vyliezol spod postele a vliezol naspäť k Hermione.

„Ale nič. My dvaja máme na práci nejaké tie veci a Ginny sa nudí. Práve preto som chcel, aby si išiel so mnou.“ Nadhodil Ron. Harry sa hrane ľútostivo pozrel na Ginny. Tá mu vrátila podobne smutný pohľad. Takže ona je smutná, hm? Potvora jedna.

„Čo tam vy traja robíte?“ spýtal sa podozrievavo Ron.

„Len tak. Rozprávame sa, ako im idú obchody, a tak. Veď vieš.“ Len tak ledabolo odvetil Harry.

„Aha. Nič iné?“ pokračoval. Hermiona ho buchla rukou do ramena.

„Nevyzvedaj!“ pokarhala ho.

„Tak ja už idem. Dobrú noc.“ Pozdravil Harry a zatvoril dvere.

Bezpečne za zatvorenými dvermi sa otriasol znechutením a naklonil sa, aby si vypočul rozhovor vo vnútri.

„Ron, ty idiot! Chceš nás prezradiť?“ zvýšila hlas Ginny.

„Nesmieš sa ho tak okato vypytovať.“ Pridala sa Hermiona.

„Dobre, prepáčte. Už sa to viac nestane.“ Zamumlal.

„Harry nieje blbec. Ak sa nezačneš krotiť, tak zistí, že ho klameme.“ Hnevala sa Hermiona.

„Ale inak to išlo celkom dobre, nie? Vyzeral dokonca, že mu na mne naozaj záleží. Sme na dobrej ceste.“ Nadchýnala sa Ginny.

Harry sa odklonil od dverí. Viac nepotreboval počuť, vedel, že uspel, a to mu stačí.

„Sú to hnusní podrazáci. Zaslúžili by si nejaký trest.“ Rozčuľovala sa Arya. Harry sa nad jej slovami pousmial, akoby nevedela, že si pre nich už prichystal trest.

„Myslím, že na začiatku nič nehrali, naozaj sa snažili byť mi priateľmi. Ale skutočnými priateľmi mi neboli nikdy. No aj tak im niečo dlžím. Zaslúžia so trest, ale nie za zradu, ale za chamtivosť.“ Zamyslel sa Harry.

„To sú múdre slová.“ Pritakal Arya.

Harry sa zastavil ešte v kúpeľni.

Vyzliekol sa a vošiel do sprchy. Vychutnával si kvapky horúcej vody, tečúce po jeho tele a paru, ktorá ho celého pohltila.

Ron, Hermiona ani Ginny niesú jeho skutočný priatelia. To ho ani poriadne neprekvapilo. Už dlho čakal nejaký podraz. Teraz je na rade on, aby sa s nimi hral

Zistil, že pani Blacková vôbec nieje taká hrozná a môže mu toho mnoho prezradiť. Ešte k tomu sa s ňou dá dobre pozhovárať.

Vďaka Phineasovi bude vždy informovaný o dianí v riaditeľni, takže ho už neprekvapí žiaden z Dumbledorových ťahov.

Zistil, že Fred a George sú spoľahlivé osoby a môžu ho podržať, keď to bude potrebovať.

Získal Blackov dedičný prsteň, ktorý ho prijal za pána a má ako jediný prístup k trezoru Blackov.

Na jeden deň je toho vcelku dosť. Pomyslel si.

Vyliezol zo sprchy a obliekol sa.

Ešte si zašiel do knižnice Blackov a vytiahol si odtiaľ jednu z kníh. Po dome sa pohyboval ako tieň. Tichý a nikým nevidený.

Pred izbou, v ktorej má prebývať ešte šesť dní zastal a započúval sa do zvukov v nej. Počul len tiché oddychovanie svojich spolubývajúcich a tykanie hodín.

Otvoril dvere a tichúčko vkĺzol dnu. Rozhodol sa, že si z nich vystrelí, nech ochutnajú svoju vlastnú medicínu.

Miestnosť očaroval tak, aby sa z nej nedostal von žiaden zvuk. Privolal si prútiky, ktoré mali na nočných stolíkoch a tie skryl do svojho zápästného krytu na prútik.

Premenil sa na čierneho pantera a vyskočil na Fredovu posteľ. Fred čosi zamumlal zo spánku a pomrvil sa v posteli. Harry mu položil labu s ostrými pazúrmi na hruď a zavrčal.

Na to sa Fred zobudil. Rýchlo siahol po prútiku, ten tam však nebol. Harry zavrčal a priblížil svoju tvár k Fredovej.

„George!“ vykríkol.

„Čo je?!“ vystrelil jeho brat do sedu a pozrel sa na brata. Jeho rozospatý mozog chvíľu nechápal, čo vidí, potom sa však spamätal.

Tak, ako Fred aj George siahol po prútiku, ktorý tam nebol.

„Kde mám prútik?!“ spanikáril.

„Hej ty! Poď sem!“ zavolal na Harryho a hodil po ňom najbližšiu vec, ktorá mu prišla pod ruku. Hodiny na nočnom stolíku.

Harry ladne a hlavne rýchlo zoskočil z postele a dopadol na zem. Zavrčal a George razom nabral biely odtieň v tvári. Harry pomaličky prešiel jeden krok, potom druhý a za ním tretí, až sa dostal ku svojej posteli. Vyskočil na ňu a silno sa odrazil na Georgea. Ten to nečakal, a tak nestihol uhnúť.

Harry ho prišpendlil na posteli a nedovolil mu pohnúť sa. Fred chcel ísť na pomoc bratovi, ale Harry zavrčal a otočil sa na neho. Okamžite zastal, pochopil, že sa teraz nesmie hýbať.

Harry zoskočil z Georgea a pokojne prešiel ku dverám. Tam sa pohodlne rozvalil s hlavou položenou na predných labách.

Pokojne sa zahľadel na vydesené dvojičky neschopné pohybu. Mal čo robiť, aby sa nerozosmial. Ktovie, akoby zareagovali, keby sa rozosmial vo svojej zvieracej forme. Opýtak sa pobavene v duchu sám seba. Ani sám nevedel, akoby vyzeral, keby sa ako panter rozosmial.

Fred sa pomaly presúval k písaciemu stolu a Harry ho pri tom pokojne sledoval. Nepohol sa ani vtedy, keď zobral zo stola niekoľko sošiek a ostal pokojný, aj keď ich po ňom hodil.

Sošky sa zastavili meter pred pokojným gepardom, kde zostali visieť vo vzduchu. Jemne sa zatriasli a pomaly sa vrátili naspäť na stôl. Tak isto aj budík, rozbitý na zemi. Len s tým rozdielom, že ten sa aj opravil.

Fred a George si ani nevšimli, že sa Harry premenil naspäť a vybral sa k posteli. Stále sledovali budík, a tak si nevšimli, ani keď si ľahol na posteľ.

„Keby som chcel, tak proti mne nemáte šancu.“ Poznamenal a vytiahol ich prútiky. Frea a George až nadskočili, keď sa ozval.

„Kde je to zviera.“ Spýtal sa Fred a začal sa rozhliadať po izbe.

„Myslel som si, že ohrozenie života zvykne u Chrabrimilčanov zvyšovať, nie znižovať inteligenciu. A mimo to bol to gepard.“ Nadhodil, akoby sa nič nebolo stalo.

„Ty si animág?!“ zvolal vzápätí.

„No hurá! A poriadne som si z vás vystrelil. Mali ste sa vidieť chalani.“ Luskol prstami a prútiky preplachtili až k nim. Pravdaže lusknúť nemusel, to len pre efekt.

Hneď, ako sa im dostali prútiky do rúk, tak na neho vyslali niekoľko kliatob.

Harry si bleskovo privolal svoj prútik a vytvoril pevný štít.

„No čo, vy si z ostatných strieľate každý deň. Teraz som vám len dal okúsiť vašu medicínu.“ Fred a George sa po jeho sovách rozosmiali a Harry sa k nim o pár sekúnd pridal.

„No teda, Harry, toto bolo naozaj dobré. V podstate si oklamal klamárov.“ Pochválil ho George.

„Ale to, ako som to urobil zostane naším malým tajomstvom. OK?“

„Samozrejme.“ Súhlasil Fred.

Ešte chvíľu sa spolu rozprávali o rôznych blbostiach, ktoré bratia Weasleyovci vyviedli a potom si všetci traja ľahli do postelí. Fred a George okamžite zaspali, ale Harry si ešte vytiahol knihu a začítal sa do nej.

Zaspal po dvoch hodinách čítania s knihou položenou na hrudi.