Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Máme dvoch chlapcov!“ zvolal James na celú chodbu. Sirius a Remus sa okamžite vydali k nemu, obaja žiarili nadšením nad radostnou novinou. V závese ich nasledoval Albus Dumbledore s pochmúrnym výrazom v tvári. 

„Prvý prišiel na svet Damian. Narodil sa 31.7. o 11:55. Ako druhý prišiel na svet Harry. Narodil sa o päť minút neskôr než Damian, čiže presne o polnoci. Som zvedavý, ako sa rozhodne Lily, kedy budeme sláviť Harryho narodeniny.“ James držal v rukách dva malé uzlíky a hrdo ich ukazoval svojim najlepším priateľom.

Damian mal svetlohnedé vlasy a orieškovohnedé oči po otcovi. Harry mal zas vlasy čierne ako havranie krídla a smaragdovozelené oči takmer identického odtieňa ako mala jeho matka. Obaja boli neuveriteľne rozkošní. James ich oboch pozoroval s láskou a hrdosťou, akú môže prejaviť len otec, ktorý po prvýkrát drží v náručí svoje deti. 

Sirius si zobral na ruky malého Harryho a Remus Damiana. Tak si ich už predtým rozdelili na krstenie. Hoci Siriusa predtým štvalo, že si vylosoval mladšieho z dvojice chlapcov, pri pohľade na malého Harryho v sebe nenachádzal nijakú ľútosť. Bol dokonalý. 

„Prepáčte, že to tak dlho trvalo, ale pri Harrym boli problémy. Nechcel dýchať, vďaka bohom sa čaromedikom nakoniec podarilo naštartovať jeho pľúca. Hrozne sme sa o neho báli.“ Povzdychol si James. Celú noc nespal, len držal Lily za ruku a spolu aj s malým Damianom čakali na vyjadrenie čaromedikov. Nakoniec to všetko dobre dopadlo. Harryho mágia bola vraj dosť silná na to, aby aspoň čiastočne rozbehla jeho dýchanie, čo výrazne uľahčilo prácu čaromedikov. 

„Je to bojovník." Prihovoril sa Sirius nežne uzlíku vo svojom náručí. Chlapec čosi zažvatlal, akoby mu rozumel. 

„Čo sa stalo Albus?“ ustarostene sa pozrel na bielovlasého čarodejníka, keď sa po prvýkrát poriadne pozrel na jeho tvár. Málokedy ho videl takého smutného. Ani v najmenšom sa mu nepozdávalo, že sa to dialo práve počas narodenia jeho malých chlapcov. Ochranársky sa postavil pred priateľov držiacich jeho synov, akoby sa obával, že by ich Albusove slová mohli ohroziť. 

„Damian sa narodil 31. júla o 23 hodine a 55 minúte? Určite?“ opýtal sa úzkostlivo. Ešte stále bola nádej, že sa James jednoducho pomýlil z vyčerpania. Hoci to dieťa hľadal takmer celý svoj život, veľmi dúfal, aby ním neboj jeden z dvojice chlapcov. Vedel, že dieťa, o ktorom hovorila veštba, čakala ťažká budúcnosť. 

„Určite. Presne si to pamätám.“ Potvrdil zamračene James. Vonkoncom sa mu nepáčil Albusov tón. 

„Pred šesťsto rokmi predpovedala Brunhilda Bystrohlavová príchod mocného chlapca. Chlapca, ktorý by mal poraziť samotného Voldemorta." Ťažko si povzdychol, akoby nemal silu pokračovať. 

„Prvá časť veštby hovorí o tom, že sa narodí, keď siedmy mesiac umrie. Veštba sedí aj na malého Damiana. Je takmer isté, že to bude on.“ Dumblesore im nakoniec s ťažkým srdcom predniesol celé znenie veštby. Neskôr sa k tomu bude určite chcieť vyjadriť aj Lily, teraz ale bude najlepšie, pokiaľ ju po takom ťažkom pôrode nechajú odpočívať. 

„To vôbec nemusí byť Damian. On to jednoducho nemôže byť! Veštba vôbec nemusí hovoriť o Voldemortovi. Môže to byť iný černokňažník a iný chlapec.“ Snažil sa presvedčiť Dumbledora a najmä seba James. Prudko krútil hlavou, akoby sa tým prostým odmietnutím skutočnosti mohlo niečo zmeniť. 

„Ešte stále je tu možnosť, že to nie je pravda. Až čas ukáže, či je Damian skutočne chlapcom z Bystrohlavovej veštby.“ Pripustil Dumbledore.

„My sa aspoň postaráme o to, aby nevyrastal nepochopený a odvrhnutý. Budeme sa mu snažiť byť s Lily čo najlepšími rodičmi.“ Sľúbil James a zobral si od Remusa malého Damiana. Ochraniteľsky si ho k sebe privinul a s priam fanatickým výrazom ho pevne zvieral v náručí.  

Harry zostal otcom nepovšimnutý na rukách Siriusa Blacka. Nezdalo sa, že by si boli chlapci vedomý skutočnosti, že práve v tom okamihu sa rozhodlo o ich budúcnosti. Sirius a Remus sa na seba ustarostene pozreli. Obaja dúfali, že nezanedbá starostlivosť o Harryho.

-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-

Roky plynuli a Lily a James si zvykli na predstavu, že Damian je skutočne chlapec z veštby. Istou nepríjemnou náhodou sa znenie veštby dostalo na verejnosť a všetci čarodejníci si boli istí, že Damian je skutočne ich záchrancom. Ukryli sa pred Voldemortom aj keď sa ešte nepokúsil zaútočiť na Damiana. Predpokladali, že sa naňho pokúsi zaútočiť ešte pred dosiahnutím sedemnástych narodenín, preto sa rozhodli urobiť všetko preto, aby ho pred ním ochránili.

Z Damiana sa stal rozmaznaný chlapec, ktorý od rodičov vždy dostal, čo chcel. Lily a James, v snahe vyvrátiť znenie proroctva, mu dali všetko, čo mu na očiach videli a zahŕňali ho všetkou láskou a náklonnosťou, ktorej boli schopní. Prútik smel používať už ako desaťročný, čo plne využíval. Často ním napádal Harryho, ktorý sa nemal ako brániť.

Lily a James sa časom prestali zaujímať o svojho druhého syna Harryho. Bol pre nich takmer neviditeľný. Harry nikdy nepočul od rodičov, že ho majú radi, neobjímal sa s nimi tak ako Damian, nežartoval s nimi a väčšinu času s nimi ani len nesedával pri spoločných obedoch, na ktorých Lily tak nástojila. Rodinu mu nahrádzali Sirius, Remus a rôzne zvieratá a kúzelné tvory.

Bytostne neznášal dni, ako bol tento.

Sirius a Remus museli odísť do zahraničia vďaka práci a Harry tak musel zostať sám na hnev otca a matky a posmešky staršieho brata.Dnes na neho mama už trikrát nakričala za veci, ktoré ani neurobil. Hnevalo ho to, no rovnako dobre vedel, že s tým nemohol nič urobiť. Beztak by mu neverila ani slovo, tak ako vždy.

Damian sa naučil rozbíjať prútikom veci. Nesmierne sa mu to páčilo, momentálne to bolo jeho najobľúbenejšie kúzlo, hoci bolo ťažké určiť, či to bolo skutočné kúzlo. Rodičia mu zaobstarali mocný prútik, ktorý mal tendenciu konať svojhlavo. Vždy, keď niečo rozbil, tak bežal za mamou a požaloval to na Harryho.

Čiernovlasý chlapec teraz sedel na strome a závistlivo pozoroval otca a Damiana, ako spolu lietajú na metle. Otec bol nesmierne hrdý na to, ako dobre vedel Damian lietať. Harry síce vedel lietať omnoho lepšie, ale to bolo jeho otcovi jedno. Teraz mal zákaz lietať na metle pretože podľa Damiana rozbil maminu obľúbenú vázu. Za tento týždeň to bola už tretia. Mama sa veľmi hnevala. Akoby jej robilo problém švihnúť prútikom a vrátiť rozbitú vázu do pôvodného stavu. 

Po tvári mu stiekla slza, nasledovaná ďalšou a ďalšou. Prečo ma nemajú radi? Pýtal sa mám seba.

Dnes bol 30. júl. Zajtra sa bude konať oslava Damianových jedenástych narodenín.

Boli pozvaný všetci Damianovy kamaráti a aj rôzny priatelia ich rodičov.

Harry nemal priateľov, pre ostatných bol neviditeľný. Na jeho oslavu nepríde nikto. On žiadnu oslavu mať nebude. 

Harry mal rád čítanie kníh. Bola to jedna z mála vecí, ktoré mu rodičia nezakazovali, pretože o nich ani nevedeli. Každú noc si tajne prepašoval do izby jednu knihu z maminej knižnice a tú cez noc čítal. Ráno ju vždy vrátil na miesto.

Sirius a Remus mu taktiež tajne požičiavali knihy a ešte aj teraz po rokoch žasli nad Harryho pamäťou a schopnosťou porozumieť náročným textom. Harrymu na tom neprišlo nič zvláštne. Všetko, čo sa týkalo mágie, mu išlo dobre, prečo by mali byť knihy výnimkou? Miloval ich. 

Za dve až tri noci prečítal tisíc stranové zväzky kníh a pamätal si z nich úplne všetko. Každé kúzlo, zloženie elixírov, každú jednu vojnu a vedel pomenovať všetky kúzelné aj obyčajné zvieratá a rastliny. Jeho mozog bol schopný zapamätať si aj detaily, ktoré iným unikali. Vedeli to len Sirius s Remusom a tí to nikomu neprezradili. 

Už ako desaťročný zvládal namiešať niektoré jednoduchšie a stredne jednoduché elixíry a zvládal základy bezprútikovej mágie a okulumencie. Tešil sa najmä z okulumencie. Na knihu o ochranách mysle narazil raz keď sa prechádzal po Siriusovej knižnici a krstný otec mu dovolil vziať si ju. Podľa toho, čo sa dočítal, to bolo náročné odvetvie mágie. Harrymu sa páčilo najmä preto, lebo mu pomohlo usporiadať si myseľ a naučiť sa tak omnoho viac ako bol dovtedy schopný. Aj preto mal takú dobrú pamäť. 

Bavili ho aj jazyky, rôzne tance a štúdium rún a na naliehanie jeho krstného otca prečítal aj mnoho kníh o správnom vystupovaní. Sirius pochádzal zo starej čistokrvnej rodiny, a tak sa v týchto veciach vyznal. Rozhodol sa, že z Harryho musí vyrásť hrdý mladý muž s dobrým vychovaním. Alebo čosi také. Harry sa z lekcií tešil, pretože to znamenalo čas strávený so Siriusom a Remusom. 

Svojho krstného otca veľmi ľúbil. Bol živý, energický a vždy dobre naladený a Harry vedel, že ho ľúbil väčšmi než svoj život. Ale ľúbil aj Remusa, hoci bol krstným otcom Daniana a vedel, že aj Remus mal veľmi rád jeho. Bol vždy taký pokojný, rozvážny a trpezlivý. Harry nerozumel Damianovi, ktorý sa zvykol ponosovať, že bol jeho krstný otec nudný. Počúvať Remusa bolo predsa úžasné! Bol tým najmúdrejším čarodejníkom, akého poznal. Možno okrem Albusa Dumbledora, ale s ním sa nestretával často. 

Remus bol vlkolak. Harrymu to nikdy neprekážalo, mal ho rád bez ohľadu na to, či raz do mesiaca zarástol srsťou alebo nie. A vedel aj to, že Sirius s ich otcom boli animágovia. Aj Peter Pettigrew, o ktorom nechceli hovoriť, nimi boli. 

V izbe mal teraz rozčítanú jednu u kníh o animágii. Bol pevne rozhodnutý zistiť o nej čo najviac a naučiť sa premieňať na nejaké zviera. Ako zistil tak Sirius bol pes a otec jeleň. Začali sa premieňať ešte počas štúdia na Rokforte, aby Remusovi uľahčili jeho vlastné premeny na vlka. 

Keď mu to Remus jedného večera prezradil zostal na neho pozerať v nemom úžase. Remus si vtedy myslel, že ho chlapec odvrhne, ale čakalo ho prekvapenie.

Harry ho zavalil minimálne tridsiatimi otázkami naraz a prekvapený Remus sa chvíľu nezmohol na slovo. Potom mu postupne zodpovedal všetky otázky a spoločne so Siriusom mu rozprávali historky z čias, keď sa ešte spolu chodili premieňať v podobe animágov.

Ten deň bol jeden z najlepších v Harryho živote. Ešte dlhú dobu potom ho napĺňala eufória z toho, že mu Remus veril natoľko, aby mu vyzradil svoje tajomstvo. Neskôr, keď sa rodičia rozhodli, že Damian má právo poznať jeho tajomstvo, sa tá správa rozšírila. Damian nedokázal mlčať, nikdy toho nebol schopný a pri prvej príležitosti všetkým vytáral, čím bol jeho krstný otec. Remus mal potom nejaké problémy s ministerstvom, ale riaditeľ Dumbledore mu s tým pomohol. 

Zotrel si slzy z tváre a zoskočil zo stromu. Prečo zas žiarlil na Damiana? On mal predsa Siriusa a Remusa. Boli úžasní. 

Hoci ani oni mu rodičov nikdy úplne nenahradia, priznal si zachmúreme. Vyšiel do svojej izby a až do hlbokej noci, kedy unavený zaspal, čítal.

Ráno ho zobudila hlasná hudba a smiech. Damianove narodeniny.

Zo skrine vybral ruksak a vložil do neho starú knihu. Bola napísaná runami, Sirius mu ju daroval ako skorý darček k narodeninám, keďže s ním teraz nemohol byť. 

Remus mu daroval knihu o starých elixíroch, ktoré mali hrozne zložitú prípravu, ale boli o to fascinujúcejšie. Dobre vedel. že Harry miloval elixíry, no ešte väčšmi miloval výzvy. 

Obliekol sa a vykonal rannú hygienu. Bol nesmierne unavený, spal len krátko, ale dlhšie v posteli zostať nemohol. V kuchyni si zobral nejaké pečivo, nátierku a dva koláče z tanierov položených na stoloch. Jedlo na podnosoch poukladal tak, aby si nikto nevšimol, že niečo zmizlo. 

Nejaké jedlo si vložil aj do ruksaka, aby nezostal celý deň bez jedla. Z chladničky si vybral dve fľaše vody a vytratil sa von. Jednu si hodil do ruksaka. Bol si istý, že on tu nebude nikomu chýbať.

Cestou zahliadol Damiana a niekoľko jeho kamarátov, ktorí užasnuto sledovali ako dokázal čarovať. Harry sa uškrnul. Tie kúzla, ktoré zvládal Damian, zvládal aj Harry, ibaže bez prútika a bez nutnosti vykrikovať inkantácie.

Vybral sa do lesa, ktorý sa nachádzal asi päť kilometrov od domu. Po asi kilometri cesty k nemu pribehol krásny čierny kôň. Harry ho volal Tieň, pretože bol čierny, tichý a nesmierne rýchly. Už niekoľko rokov sa tu potuloval a vždy, keď zazrel Harryho, pribehol k nemu. Nikoho okrem neho pri sebe nezniesol.

„Vitaj, Tieň. Ideme si zajazdiť?“ pozdravil ho Harry. Kôň súhlasne zaerdžal.

„Ale daj mi ešte chvíľku. Doma som neraňajkoval.“ Zjedol zvyšok rožkov a koláče. Dopil vodu a fľašu nechal zmiznúť jednoduchým kúzlom bezprútikovej mágie. Druhú si nechá a neskôr ju niekde naplní vodou, ale obe nosiť nepotreboval. 

„Už môžeme.“ Vyhlásil Harry a vysadol na žrebca. Ako už mnohokrát predtým sa pevne chytil jeho hrivy, tak aby nespadol a zároveň tak, aby mu neublížil.

Tieň sa rozbehol a stále viac pridával na rýchlosti, až dosiahol maximum. Bežal rýchlejšie, než obyčajné kone a Harrymu sa mierne rozmazávalo okolie, ale nemal ani trochu strach. Vložil svoj život do Tieňových kopýt.

Čierne vlasy mu zbesilo viali vo vetre a privieral oči pred silným vetrom, ale aj tak si to perfektne užíval. Miloval jazdenie na tomto prenádhernom zvierati. Damian mal svojich priateľov, ktorí ho obdivovali a pri každej príležitosti žasli nad tým, aký bol úžasný. Harry sa radšej obklopoval priateľmi ako bol Tieň. 

Po pár minútach zastavili pred lesom. Harry pohladil žrebca po zamatovej čiernej srsti. Napriek tomu, že nikdy nevidel, že by sa o Tieňa niekto staral, mal srsť vždy dokonale čistú a hladkú. 

„Bol si úžasný, Tieň!“ pochválil ho. Kôň súhlasne zaerdžal, vyzeralo to, že sa mu pochvala páčila. Pomalým krokom zamieril do lesa. Harry sa na jeho chrbte obzeral okolo. Vedel celkom presne, kam má kôň namierené. Na čistinku v strede lesa, často tam chodili. Presne na to miesto túžil Harry ísť, keď sa vykradol z domu. 

Po tridsiatich minútach na ňu dorazili. Bola to neveľká oválna čistinka s veľkým stromom uprostred.

Harry zoskočil z koňa a pohladil ho po krku.

„Ja si budem čítať, dobre? Ak chceš, tak tu môžeš zostať so mnou a pásť sa.“ Navrhol mu. Oprel sa o kmeň stromu a vytiahol si runovú knihu. Naposledy sa obzrel na pasúceho sa žrebca a ponoril sa do čítania.

V knihe sa dočítal o živote upírov a narazil na rôzne kúzla, ktoré vymysleli. Všetky kúzla boli zašifrované. Harrymu trvalo dlhú dobu, než prišiel na to, ako ich odšifrovať.

V polovici knihy zistil, že ju písal upír. Čakal to, nikto iný by predsa nepoznal upírie kúzla. Harryho čím ďalej, tým viac zaujímalo, ako a kde zohnal jeho krstný otec túto knihu. Pravdepodobne nemal ani tušenie, čo mu daroval, zaujímal sa len o runy, o ktorých vedel, že ho budú fascinovať. Sirius sa stále snažil chrániť Harryho pred knihami, ktoré považoval za nevhodné pre desaťročného chlapca. 

Boli v nej zapísané mnohé mocné kúzla a dokonca návod na elixír, ktorý zabraňoval spáleniu slnkom. Mal hneď dve nevýhody. Bol hrozne náročný na prípravu a mal krátkodobý účinok, asi tak dve hodiny. Harry si všimol, že keby nahradil niekoľko prísad inými, dosiahol by celodenný účinok. Upíri by sa tomu možno potešili, pokiaľ na to už dávno neprišiel niekto pred Harrym. Bolo to jednoduché, ale ťažko povedať, koľko ľudí sa dostalo k tejto knihe. 

Harry si zo zvedavosti vyskúšal niekoľko kúzel, ale dosiahol sotva pätinovú silu kúzla. Boli pre neho príliš náročné.Možno, že keď dostane svoj prvý prútik, pôjde mu to lepšie. 

Napríklad pri vyčarovaní takého prenikavého svetla, ktoré môže oslepiť a dokonca aj poraniť upíra, vytvoril síce silný lúč svetla, ale mohol by si s ním jedine tak posvietiť. Nebolo ani zďaleka také silné, aby odrovnalo upíra. Na slnku ho prakticky ani nebolo vidieť. 

Asi o druhej si dal prestávku a naobedoval sa. Zjedol šesť buchiet plnených lekvárom a vypil tretinu vody.

Po jedle si sadol pod strom a opäť sa pustil do čítania.

Knihu dočítal po západe slnka pri magickom svetle, ktoré si automaticky rozsvietil. Neuvedomil si, že tak dlho čítal. Potreboval aspoň tridsať minút na cestu domov, keď rátal s výdatnou pomocou Tieňa.

Bez jeho pomoci by sa dostal domov možno o dve a pol, možno tri hodiny. Nočný les bol desivý, prebúdzali sa v ňom zvieratá, ktoré boli pre Harryho príliš nebezpečné.

Rozrušene si pobalil veci a zavolal Tieňa. V lese sa rýchlo rozprestierala tma, už teraz mal problém vidieť.

Kôň k nemu pribehol z druhej strany lúky a Harry na neho rýchlo vysadol.

„Zober ma, prosím ťa, k ceste.“ Poprosil ho Harry.

Asi kilometer od domu Potterovcov sa končila cesta, tam ho zvykol čakať Tieň. Na potterovské pozemky nikdy nevkročil. Nemal to tam rád. 

Harry si vyčaroval na dlani žiarivú svetelnú guľu a tú nechal vznášať sa nad nimi, aby im aspoň trochu osvetľovala cestu.

Tieň išiel cez les nezvyčajne rýchlo a podchvíľou vystrašene zaerdžal. Harry mal pocit, že ich prenasleduje nejaký tvor. Takmer na sebe cítil jeho sliedivé oči a Tieňove nervózne erdžanie tomu len dodávalo desivú istotu.

Vedľa nich zapraskala vetvička a Tieň sa vzopäl na zadné. Harry zosilnil jas svetelnej gule a vzápätí ho pohltilo číre zdesenie. Pár metrov od neho stál na zadných čerstvo osvetlený vlkolak.

Zošmykol sa z koňa a dopadol tvrdo na zem.

Pád mu vyrazil dych a na pár sekúnd stratil prehľad o svete okolo a svetelná guľa zhasla.

Harry rýchlo vyčaroval druhú a modlil sa, aby ten vlkolak zatiaľ nevyužil príležitosť.

Na mieste, kde predtým stál vlkolak bolo prázdno. Tieň sa otočil na niečo za Harrym a zafŕkal nozdrami.

Harry sa pomaličky otočil a stretol sa tvárou v tvár vlkolakovi. Tvor nebezpečne zavrčal a vrhol sa na chlapca. Harry zavrel oči a čakal na zuby a pazúre, ktoré ho roztrhajú a pripravia o život.

Namiesto toho začul bolestné zavytie, ktoré vzápätí vystriedalo zúrivé vrčanie.Tieň sa vrhol na vlkolaka a zachránil tak Harrymi život. Teraz sa vlkolak chystal v odvete zaútočiť na neho. 

Harry využil jeho chvíľkovú nepozornosť a premenil kamene na nože, ktoré po ňom vzápätí vrhol. Väčšina z nich trafila svoj cieľ. Zabodli sa mu hlboko do boku. Vlkolaka zvalilo na zem a na chvíľu sa prestal hýbať.

Potom zaskučal a pokúšal sa vydriapať na nohy. Harry tušil, že sa mu to skôr či neskôr podarí, a tak urýchlene vysadol na koňa a popohnal ho k behu.

Tieň sa rútil vysokou rýchlosťou pomedzi temný les a len tak-tak sa vyhýbal kmeňom stromov a spadnuté konáre, či skaly preskakoval na poslednú chvíľu. Takto rýchlo a nebezpečne s Harrym na chrbte ešte nebežal a mladý čarodej sa snáď po prvýkrát bál, že by mohli naraziť a ublížiť si. 

Keď vybehol z lesa, pridal na priam vražedné tempo. Harry až teraz skutočne zistil, aká je ozajstná Tieňova maximálna rýchlosť.

Všetko okolo sa mu rozmazávalo pred očami a tušil, že Tieň na tom nie je zo zrakom o nič lepšie. Bežal podľa inštinktov.

Pri ceste zabrzdil tak prudko, že Harry takmer zletel na zem. To by bolo už druhýkrát počas toho večera. Na Tieňovi ho udržali len vytrénované inštinkty. 

Roztrasene zliezol a pohladil prudko dýchajúceho koňa po zamatovej srsti. Zaboril tvár do jeho hrivy a vdychoval jeho pach. Tieň páchol ako všetky ostatné kone, len s prímesou trávy, ihličia a pôdy. 

Harry sa pomaly upokojoval.

„Vytvoril si nový rýchlostný rekord.“ Pokúšal sa zavtipkovať Harry, ale celkom mu to nevyšlo. Ešte stále mal mierne roztrasený hlas.

Naposledy pohladil koňa po krku a vydal sa domov. Ešte sa naposledy otočil.

„Dávaj si pozor a ďakujem ti.“ Povedal Tieňovy, otočil sa a kráčal po ceste preč. Odpoveďou mu bolo hlasné zaerdžanie a následný dupot kopýt. Tieň odchádzal. Harry vedel, že sa o seba bude vedieť postarať. 

Harry sa rozbehol, nechcel riskovať, že ho ten vlkolak nájde. Nebezpečná bola pre neho len táto noc. Potom sa vlkolak premení späť na človeka a zabudne na chlapca.

Teraz ho však bezpochyby stopoval, a ak si Harry nešvihne, tak ho dostane.

Pridal a k ochranám domu dobehol doslova na poslednú chvíľu. Tesne za ním dobehol poranený, ale o to viac naštvaný vlkolak.

Ochrany domu ho odhodili niekoľko metrov dozadu, tak mu nezostalo nič iné, len sledovať Harryho a vrčať.

Harry sa vydýchal a vydal sa do domu. Oslava bola v plnom prúde. Ako Harry zistil, bolo práve jedenásť hodín. Ešte päťdesiat päť minút a Damian bude mať jedenásť rokov. Nepochyboval, že rodičia si na tých pár minút pripravili niečo veľkolepé, tak ako každý rok. 

Harry sa vo svojej izbe hodil na posteľ. Mal za sebou náročný deň. Zdesenie z toho, že takmer prišiel o život z neho opadlo a nahradila ho únava.

Použil jedno z náročnejších kúzel. Premieňanie kameňov na nože by bolo zložité aj s prútikom, vzhľadom k tomu, že premieňal jeden materiál na materiál s rozdielnymi vlastnosťami. Keď si k tomu prirátame počet premenených predmetov...

Harry by to jednoducho nemal zvládnuť ani verbálne z prútikom, nie to ešte neverbálne a bez prútika. Nikdy to neskúšal, doposiaľ o tom len čítal, o to prekvapivejšie bolo, že sa mu to skutočne podarilo. Radšej si nechcel ani predstaviť, čo by sa stalo, keby dnes v čarovaní zlyhal. 

Zatvoril oči a premýšľal nad tým, čo by asi teraz robili Sirius a Remus, keby vedeli, čo sa mu prihodilo.

Najskôr by bolo zdesení a potom by na mňa boli hrdí, že som to zvládol. Pomyslel si s úsmevom Harry. 

Vyobjímali by ho a uistili by sa, či je určite celý a Remus by bol smutný z toho, že ho napadol príslušník jeho rasy. Potom by ho Harry a Sirius presviedčali o tom, že sa nemá prečo trápiť. Že to nebola jeho vina.

Pravdaže, takéto rozhovory by spolu viedli až vtedy, keď by sa sám vrátil zo Škriekajúcej búdy, kde sa ukrýval počas splnu. Siri mu teraz robil spoločnosť. Jedného dňa, až bude Harry na Rokforte, sa k nim pridá ako tretí člen. Nahradí Jamesa, ktorý sa k Remosovi a Siriusovi už roky nepridával. 

„Všetko najlepšie, Damian!“ Zaželali zborovo Damianovi všetci návštevníci oslavy. Hlasné výkriky prenikli až do Harryho podkrovnej izby. Harry si vedel živo predstaviť, ako to tam dole vyzerá. Damian otvára jeden darček za druhým a počúva chválospevy na svoju osobu.

Nocou sa ozývali kostolné zvony oznamujúce polnoc. Ľudia oslavujúci dolu na dvore ich nezaregistrovali, ale Harry áno.

Nezaregistrovali ich dokonca ani James a Lily, jeho rodičia. Tí teraz láskyplne sledovali svojho, z ich pohľadu, dokonalého syna Damiana.

Držali sa za ruky a predstavovali si jeho veľkolepú budúcnosť, na ktorú sa tak tešili.

„Všetko najlepšie, Harry.“ Zablahoželal si zničene.

Schúlil sa pod paplónom a po chvíli sa prepadol do ríše snov.

Dnes sa mu snívalo o štyroch čarodejníkoch … dvoch ženách a dvoch mužoch. Sľúbili mu, že sa už čoskoro stretnú a jeho život sa zmení k lepšiemu.

Harry im veril a aspoň na chvíľu, aj keď len vo sne, sa cítil šťastný.