Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Harry vstal ráno ešte skôr ako bol zvyknutý. Na nočnom stolíku si našiel krátky odkaz od Bifľomorovej, že ho bude dnes večer očakávať na ich historicky prvej hodine. Nenapísala, čím začnú a Harry musel sám sebe priznať, že bol neskutočne nervózny.

To bolo u neho nezvyčajné, vždy sa vyznačoval skôr pokojom, než zvýšenými emocionálnymi výlevmi. Aj preto, keď teraz sedel v kresle v Chrabromilskej spoločenskej miestnosti s knihou, na ktorú sa nedokázal sústrediť, položenou na kolenách, nevedel, ako sa má upokojiť.

Zatvoril oči a prinútil sa zhlboka dýchať. Sústredil sa na bariéry okolo svojej mysle a pokúsil sa ich upevniť. Išlo mu to horšie ako zvyčajne, jeho, práve teraz nestála, myseľ nechcela spolupracovať. Jeho okulumencia nebola taká dokonalá ako by chcel, podobne ako väčšina jeho schopností.

Zakladatelia sa mu budú skutočne hodiť, oni jediní ho dokážu naučiť všetkému, čo potrebuje. Ovládali všetko, čo on, až na jeho mimoriadne cítenie mágie. Ešte nikdy nebolo zaznamenané takéto intenzívne spriaznenie z mágiou u nijakého čarodejníka ani čarodejnice. Samozrejme, nie, že by niekto vedel o tom, že je Harry takýto výnimočný čarodejník. Isté tajomstvá by nemali byť odhalené, kým nenadíde ten správny čas. Tým sa riadil už od mala.

Po krátkom boji so sebou samým sa Harry konečne zbavil nervozity a nesústredenosti. Knihu o empatii, ktorú si zohnal mimo rokfortskej knižnice, otvoril na prvej strane a začal čítať rekordnou rýchlosťou. Musí sa toho do ich prvej hodiny dozvedieť čo najviac. Je síce pravda, že o empatii si toho prečítal už veľa, ako vlastne o všetkom, ale stále nevedel všetko.

Ani vlastne nevedel, prečo tak veľa a tak často číta. Ku knihám sa utiekal od vtedy, čo sa pamätal. Či to bolo tým, že chcel ostatným dokázať, že aj on je na niečo dobrý, že nie je neschopný ako to o ňom tvrdil Damian, možno kvôli túžbe po poznaní, možno preto, aby sa naučil pochopiť to, čo dokázal urobiť alebo mal knihy jednoducho rád, to už nevedel. Čítal dokonca oveľa viac ako Hermiona a to už bolo čo povedať. Mladá hnedovlasá Chrabromilčanka bola neustále zahrabaná medzi knihami.

Bol takmer v polovici, keď sa do spoločenskej miestnosti začali trúsiť prvý Chrabromilčania. Harryho prítomnosť ich už neprekvapovala, vždy vstával skôr ako oni. Neprítomne odpovedal na pozdravy niektorých jeho spolužiakov.

„Ahoj, Harry. Opäť si hore skôr ako všetci ostatní.“ Ozval sa vedľa neho známy hlas. Harry odtrhol svoj pohľad od knihy a usmial sa na rozospatú, ale spokojne vypadajúcu Hermionu, ktorá si práve sadala do kresla vedľa toho jeho.

„Dobré ráno, Hermiona.“ Pozdravil ju.

„Čo to čítaš?“ zaujímala sa. Harry naklonil knihu tak, aby si mohla prečítať názov.

„Takže empatia.“ Skonštatovala. Harry súhlasne prikývol.

„Túto knihu som ešte nečítala, je dobrá?“ pýtala sa.

„Vyzerá sľubne.“ Povedal Harry a opäť sa pustil do čítania tam, kde prestal.

„Už si mal raňajky?“ pokračovala s otázkami. Harry zaregistroval, že sa pohráva s pramienkom jej kučeravých vlasov.

„Nie.“ Odpovedal neprítomne.

„A nepôjdeš teraz?“ ignorovala jeho očividný nezáujem o rozhovor.

„Môžno neskôr.“ Odpovedal bez toho, aby odtrhol oči od knihy.

„Ale no tak, Harry! Nemôžeš žiť bez jedla. Poď som mnou, najeme sa spolu.“ Dobiedzala.

Harry zodvihol oči od knihy a uprene sa na ňu zahľadel. Hľadal čokoľvek, čo by mu vysvetlilo, prečo sa správa tak nezvyčajne. Po dlhom a starostlivom zrentgenovaní celej jej postavy neprišiel na nič. Jediné, čo dosiahol bolo, že sa jeho mladá kamarátka začala silne červenať a uhýbať pohľadom. Harry nadvihol obočie.

Nie je ona v puberte? Prebleslo mu mysľou. Ešte raz si ju starostlivo prehliadol. Napojil sa na jej mágiu a zaznamenal v nej mierne zmeny. Mágiu svojich priateľov poznal detailne, preto si hneď všimol, že sa niečo zmenilo. Len ho prekvapovalo, že si to nevšimol hneď.

Hermionina mágia sa pomaly stávala v istom zmysle dospelejšou, začínala sa meniť a formovať. Tak ako sa mladí ľudia menia v puberte po fyzickej a psychickej stránke, tak sa menila aj ich mágia. Mágia čarodejníka sa menila vždy, keď sa v jeho živote udialo čosi prevratné. Neboli to veľké zmeny, skôr také nebadané, preto sa o nich nepísalo v žiadnej knihe, nikto ich nedokázal zaznamenať.

Harryho trochu trápilo aj to, čo videl v mágii svojich priateľov, hlavne u Hermiony a Draca, a tak trochu aj na sebe. Zaznamenával v ich a svojej mágii nebadané zmeny. Svoju mágiu mával zvyčajne pod kontrolou, ale tým, že boli neustále v jeho blízkosti a istým spôsobom sa na neho naviazali sa ich mágie prepojili. Harryho mocnejšia mágia privolávala mágie jeho priateľov a oni mu odpovedali.

Hermiona bola muklorodená a ako taká to mala v čarodejníckom svete ťažké. Harry bol niečo ako jej sprievodca a netreba zabudnúť ani na to, že bol jej priateľ. Hermiona predtým priateľov nemávala, nikto nevedel oceniť jej inteligenciu alebo skôr, nevedel sa preniesť cez jej zdanlivú namyslenosť. Preto sa na Harryho ako na svojho priateľa naviazala. Lenže nemohla tušiť, čo sa stane, keď sa jeden čarodejník naviaže na iného, silnejšieho čarodejníka.

Draco Malfoy bol len aristokratické decko, ktoré nikto v skutočnosti nebral vážne. Splnili by mu každé jeho želanie a urobili všetko, čo by chcel, ale to bolo iba zásluhou jeho otca. On sám nedokázal nič. Každý si myslel, že sa mu to tak páči, ale jeho to vnútri zožieralo. Nechcel, aby sa mu ľudia podlizovali skrze jeho otca. Chcel niečo dokázať sám. Prvý, kto si toto všimol bol Harry.

Draco sa vždy zaujímal o elixíry, fascinovali ho. A Harry zas hľadal niekoho, koho by elixíry bavili aspoň sčasti tak ako jeho samého. Dlhé hodiny strávil s mladým Malfoyom rozhovormi o elixíroch. Často sa to zmenilo na rozhovory o metlobale, obrane, čiernej, či bielej mágii alebo len o nejakých nezmyselných veciach.

Počas týchto rozhovorov si Harry stále viac uvedomoval, že si Draca obľúbil. Ale nebránil sa tomu, ako každý človek, tak aj Harry mal v sebe túžbu po priateľoch a práve jedného našiel. A to dokonca najlepšieho. Vtedy ešte nevedel, že sa ich mágie môžu zlúčiť. A nevedel, ako by sa zachoval, keby tušil, že sa to môže stať.

„Dobre, tak poďme.“ Povedal a zatvoril knihu, ktorú čítal. Vstal a pomohol vstať aj jej. Hermiona bola jeho kamarátka a práve teraz sa zdalo, že sa stal jej pubertálnym zaľúbením. Postará sa o to, aby jej nezlomil srdce a aby sa v jeho prítomnosti nesprávala ako bláznivé dievča, ktoré kdesi zabudlo svoj rozum. To by si nikdy neodpustila. Inteligenciu si na sebe vážila zo všetkého najviac.

Hermiona sa na neho veselo zaškerila a prijala ponúkanú pomoc. Cestou na raňajky sa rozprávali o empatii. Hermiona mu poradila dobrú knihu, ktorá by jeho znalosti empatie mohla ešte rozšíriť a povedala mu všetko, čo o empatii vie. Túto debatu viedli aj počas raňajok. Veľká sieň bola takmer prázdna, keď prišli, zatiaľ raňajkovalo iba zopár ranných vtáčikov. Pri učiteľskom stole sedel iba Snape.

Hermiona mu práve hovorila o jednom známom empatovi, ktorý zomrel pred asi pred tristo rokmi a získal prívlastok Láskavý, pričom mávala vo vzduchu lyžicou, s ktorou jedla cereálie, keď sa objavil Draco.

„Čaute. Prečo ma neprekvapuje, že vás tu vidím v takúto skorú rannú hodinu? Hermiona, prestaň za rozháňať tou lyžicou, kým nikomu neublížiš.“ Pozdravil ich zvesela a posadil sa ku stolu oproti nim dvom. Drzo sa uškrnul na Hermionu a veselo sa zaškeril na Harryho.

„Zato mňa prekvapuje, že si tu tak skoro a k tomu tak skvelo naladený.“ Reagoval Harry.

„Toto je Chrabromilský stôl, Draco. Tu nemáš právo kritizovať.“ Povedala Hermiona a vrhla na neho pichľavý pohľad.

Draco sa na oboch vrelo uškrnul a nabral si jedlo na tanier, ktorý sa pred ním objavil.

„Dnes som sa rozhodol, že si trochu privstanem. Okrem toho, otestoval som na svojich spolubývajúcich svoje mimoriadne znalosti transfigurácie a čarovania. Bezpochyby sa to starším Prefektom podarí odčarovať do piatich minút a moji spolubývajúci ma v spánku udusia, ale za ten pohľad to stálo.“ Povedal ešte stále veselo, počas toho, ako si natieral hrianku. Harry sa pobavene uškrnul. Nikto sa ho nepokúsi napadnúť, buď preto, lebo je synom Luciusa Malfoya alebo preto, že sám Draco je nadaný čarodejník. A okrem toho, už teraz má určite okolo postele vyčarované ochrany.

„Čo si im urobil?“ opýtala sa Hermiona, napoly sa mračiac, napoly s úškrnom. Draco pokrčil ramenami.

„Iba také základné kúzla ako je zmena farby vlasov, zmenšenie habitov a podobné. No a využil som aj jedno z kúzel, ktoré ma naučil Harry. Temmaris oppugnar protec.“ Hovoril to ledabolo, akoby o nič nešlo. Pri posledných slovách však veselo mrkol na Harryho. Harrymu zabehol toast, keď to počul. Tak s tým si slizolinský Prefekti tak ľahko nepodaria. Temmaris oppugnar protec je ním vytvorené kúzlo, ktoré vytvorí na tele nepríjemné svrbiace vyrážky. Je to pozoruhodné, ale hlavne nepríjemné kúzlo. Samotný základ kúzla Temmaris je pomerne neškodné kúzlo, vytvorí na tele svrbiace vyrážky, ktoré sa dajú ľahko odstrániť. Fígeľ je v zvyšných dvoch slovách. Slovko oppugnar mu zaručilo, že sa budú vyrážky stále vracať a čím viac sa ich bude snažiť neznalý čarodejník odčarovať, tým budú horšie. A slovíčko protec sa postaralo o to, aby bolo ťažké odčarovať ich.

Takže Draco vlastne týmto kúzlom odsúdil jeho spolubývajúcich k veľmi nepríjemnému zážitku. Jeho spolubývajúcim sa na tele vyhádžu svrbiace vyrážky, ktoré sa, samozrejme, pokúsia odčarovať. O to isté sa pokúsia po tom, čo Dracovi spolubývajúci po niekoľkých kúzlach zistia, že sa im to nedarí aj Prefekti. Tím sa po nejakej dobe konečne podarí prelomiť už oslabený štít na Harryho kúzle a vyrážky absorbujú všetku mágiu z kúzel, ktoré na ne boli použité. Vyrážky sa na nejakú dobu stratia, ale opäť sa vrátia a udrú ešte silnejšie ako predtým. Zopakuje sa ten istý proces odčarovávania ako predtým a vyrážky zas zmiznú, aby sa vrátili ešte silnejšie.

„O čom tak zapálene debatujete?“ opýtal sa.

„O empatii.“ Odpovedal mu Harry. Ešte stále sa nezbavil úškrnu, keď si predstavil ako sa budú Slizolinčania cítiť. Prišlo mu ich tak trochu aj ľúto.

„O empatii? Poznám elixír, ktorý dá, na istú dobu, čarodejníkovi schopnosť empatie...“ aj Draco sa rozhodol zapojiť do debaty.

Vo Veľkej sieni sa rozprávali až do vtedy, kým sa nezačala zapĺňať študentami. To sa už rozdelili a išli si po učebnice, každý do svojej klubovne.

Harry si vzal učebnicu transfigurácie, čarovania, starobylých rún, obrany a herbológie. Na starobylé runy sa prihlasoval len preto, lebo si z nich bude chcieť urobiť v piatom ročníku VČÚ, podobne ako aj na niektoré iné hodiny. Napríklad ani na aritmancii sa v triede nič nové nenaučil.

Hermiona a Draco chodili na tieto hodiny spolu s ním, ale oni narozdiel od neho aj dávali pozor. Profesorka rún nemala nič proti tomu, že si Harry počas hodiny čítal knihy, dokonca sa tešila, keď si priniesol nejaké runové knihy, ale musel zvládnuť preložiť do angličtiny všetko, čo mu zadala. A s tým nemal ani najmenší problém.

Ani profesorke aritmancie to tiež neprekážalo. Vedela, že aritmanciu ovláda skvelo, a tak ho nechala, nech si číta.

Vždy, keď sa našla nejaká voľná chvíľa si Harry čítal, aby bol na večer pripravený. Po prvej tretine starobylých rún mal Harry prečítanú knihu o empatii a zameral sa na knihu o liečení. Keď sa skončila hodina herbológie, mal polovicu knihy za sebou. Na vytrvalé presviedčanie svojich kamarátov si sadol k nim pod starý dub na pozemkoch školy. Zatiaľ čo oni sa rozprávali, on si vytiahol knihu o liečení a začal čítať na mieste, kde prestal. To, že ho neignorovali všetci zistil vtedy, keď si k nemu prisadol Draco.

„Zas čítaš?“ opýta sa.

„Očividne.“ Povedal Harry.

„Stalo sa niečo, Harry?“ spýtal sa ho.

„Nie, nič sa nestalo.“ Odpovedal Harry bez toho, aby zodvihol hlavu od knihy.

„Fajn, tak inak. Čo sa stalo, Harry?“ poopravil svoju otázku. Z tónu jeho hlasu počul, že sa mračí.

Harry si povzdychol a odtrhol oči od knihy, aby sa mohol pozrieť na svojho mračiaceho sa priateľa s platinovými vlasmi a práve teraz temnými búrkovými očami. Dracove nálady vždy rozpoznal podľa jeho očí, čím boli temnejšie, tým horšiu náladu mal. Ešte dnes na obede mali jeho oči farbu jasnej striebristej ortuti.

„Raz ti všetko poviem, ale nie dnes. To ti ako odpoveď bude musieť stačiť.“ Odpovedal.

„Takže kvôli tomu si sa tak ponoril do čítania? Neuraz sa, ale mám taký pocit, akoby ti preplo.“ Povedal Draco. Harry sa neubránil pobavenému úsmevu. Draco zahodil aristokratický slovník.

Harry už poznal svojho aristokratického priateľa dosť dobre na to, aby vedel, čo príde.

„Predtým, než začneš s prednáškou, by som ťa rád prerušil. Nepotrebujem ju. Pozri, vidíš? Odkladám knihu a počas nasledujúcich hodín ju nevytiahnem. Dobre? Dosiahol si čo si chcel, už nečítam. Nemusíš mi prednášať o tom, že takýmto tempom prídem o rozum ani o tom, že sa dosť nevenujem priateľom, ani o tom, že už blbcom som, ani o ničom inom. Dobre? Ja sa ti budem venovať a ty mi nebudeš robiť prednášku. Sme dohodnutý?“ rozprával sa s ním ako so zúrivým zvieraťom. Používal upokojujúci a nízko položený tón hlasu, aby ho ešte viac nerozzúril, ale zároveň doň vniesol dosť humorného podtónu, je to predsa len jeho priateľ, nechce ho skutočne zožrať. Aj keď pri Dracovi človek niky nevie.

„Budeš sa mi venovať?“ zopakoval po ňom skeptickým hlasom Draco.

„Áno, budem sa ti venovať.“ Prikývol Harry. Veľmi dobre vedel, na čo naráža. Hovoril to tak, ako keby bol Draco jeho partnerkou. Obaja sa naraz rozosmiali a všetko zlé bolo zažehnané. Aspoň nateraz.

„Dobre, beriem ťa za slová. Poď!“ Draco vyskočil na nohy a svoju ruku natiahol k Harrymu. Ten sa na neho zdola zmätene pozrel. Oči mladého aristokrata veselo žiarili jasnou striebristo-ortuťovou farbou.

„Povedal si, že sa mi budeš venovať.“ Pripomenul mu s pobaveným úškrnom. Harry nad ním iba pokrútil hlavou, prijal ponúkanú ruku a nechal sa vytiahnuť na nohy.

„Nestíham sledovať tvoje zmeny nálad, Draco.“ Priznal.

„Aspoň niečo, v čom nedosahuješ dokonalé výsledky.“ Uškrnul sa mladý aristokrat. Harry sa zasmial a nechal sa odtiahnuť Dracom do Slizolinskej spoločenskej miestnosti, kde sa spolu aspoň dve hodiny rozprávali.

Aj potom, čo odišiel zo Slizolinskej klubovne, bol rozhodnutý neporušiť slovo ktoré dal Dracovi. Už by ho síce ani neporušil, prešlo niekoľko hodín, ale vedel, že by sa Dracovi nepáčilo, keby to boli iba dve hodiny. Samozrejme, on by sa to nikdy nemusel dozvedieť. Ale aj tak.

Namiesto čítania knihy sa vybral do Zakázaného lesa, pozrieť svojich starých priateľov. Dávno za nimi nebol.

Už na hraniciach Zakázaného lesa ho privítala skupinka kentaurov, ktorí, pravdepodobne, vedeli o tom, že ich príde pozrieť ešte skôr, než on sám. Ako náhle prekonal hranice, cítil, že je opäť členom lesa. Opäť je na mieste, kde ho všetci prijímajú s otvorenou náručou a kde mu nič nehrozí.

Usmial sa a nadýchol sa známej vône magického lesa. Odrazu cítil akoby z neho opadla záťaž, ktorú si ani neuvedomoval, že na sebe nosí. Myseľ sa mu prečistila a Harry sa konečne úplne upokojil. No a čo, že má dnes prvú hodinu s Bifľomorovou? Zakladatelia sú tu predsa na to, aby ho učili, nemusí si pred hodinou preštudovať toľko kníh, že večer nebude schopný premýšľať. Už tak je dobrý. A okrem toho, Bifľomorová by sa na neho nehnevala ani keby bol neschopný.

„Ďakujem.“ Zašepkal neurčito. Neskrotená mágia, ktorou bol zaplnený celý les, sa radostne zavlnila. Ako si toto mohol tak dlho dobrovoľne upierať?

„Rád vás opäť vidím, priatelia.“ Pozdravil kentaurov.

„Vitaj, Syn mágie.“ Pozdravil ho vodca skupinky. Harry sklonil hlavu pri vyslovení mena, ktorým ho nazývali.

„Myslím, že viete o príchode mojich učiteľov.“ Nadškrtol.

„Už dlho sme vedeli o tom, že tento rok prídu tvoji učitelia.“ Povedal kentaur.

„Ale nemohli ste mi to povedať.“ Skonštatoval.

„Nemohli a ani nechceli. Bolo to pre teba dobré, ako tomu vy hovoríte, prekvapenie. Vy ľudia, hlavne ľudské mláďatá ich máte radi a aj ty si ešte len ľudské mláďa aj keď výnimočné.“ Povedal mu kentaur. Harry sa na neho prekvapene hľadel. Niečo takéto by od zástupcu jeho druhu nečakal, nemali totiž príliš v láske ľudí.

„Viem, nad čím premýšľaš, Syn mágie a nemáš úplnú pravdu. Ľudí sa stránime, pretože nedokážu uznať, že nie sme pod nimi a chcú od nás, aby sme im prezradili tajomstvá, ktoré oni poznať nemajú. Ale nemôžete tvrdiť, že nenávidíme ľudí, to by nebola pravda. Ani teba by sme nikdy neprijali medzi seba, keby sme nenávideli ľudí, nech by si bol akokoľvek výnimočný. Prijať teba znamená prijať všetkých a všetko, pretože teba si vybrala samotná mágia na to, aby si zjednotil všetkých a všetko v jeden celok.“ Povedal kentaur. Harry sa mierne zamračil. Pozná sa s kentaurami už nejakú dobu, a predsa sú ešte stále chvíle, kedy im tak celkom nerozumie. Čo myslel pod tým, že všetko a všetkých zjednotí v jeden celok?

Možno to, že zjednotí čarodejníkov a magické bytosti? Nie, to nebude ono. V tom musí byť niečo viac. Ale čo?

„Ako to myslíš?“ opýtal sa aj keď nečakal, že sa niečo dozvie.

„To, čo ti hviezdy predpovedali rozlúštiš, keď nastane správna doba.“ Odpovedal.

Harry si frustrovane povzdychol. Jasné, že mu to nevysvetlil. Sú tajomstvá, ktoré taja aj pred ním. Hlavne tie o jeho budúcnosti. A keď mu čosi aj povedia, tak to podajú takým spôsobom, že tomu neporozumie. Ako teraz alebo ešte tajomnejšie a nevysvetliteľnejšie. A niekto sa ešte bude diviť, že ho z nich bolí hlava.

„Budem na to pamätať.“ Povedal.

Kentauri ho zaviedli na čistinu hlboko v lese, kde sa už predtým zvykli stretávať. Tam na nich už čakali jednorožce, malé aj dospelé, zopár acromantúl - obrovské pavúky, hipogrify, testraly, ohniváčiky, stromostrážcovia, okrídlené kone - zlatý abraxaský a gaštanový aethonský a iné tvory. Nechýbal ani jeho milovaný Tieň, ktorý sa za ním vydal hneď, ako ho uvidel.

„Ahoj, kamarát. Chýbal si mi.“ Pozdravil ho, keď k nemu prišiel a začal ho hladiť po hebkej čiernej srsti. Pekelný kôň spokojne zaerdžal, keď sa o neho jeho pán začal starať.

„Ešte nikdy nebol zaznamenaný nijaký pekelný kôň, ktorý by niekoho uznal ako svojho pána.“ Povedal jeden z kentaurov. Harry sa zamračil.

„Ja nie som jeho pán, ale priateľ.“ Povedal. Kentaur sa zasmial.

„Nie, Syn mágie, ty si jeho pán. A on by urobil čokoľvek, len aby ťa ochránil. Všimni si ako reaguje na tvoj dotyk a hlas.“ Poukázal na jeho nastražené uši, keď mu niečo hovoril a to ako si vždy užíval Harryho dotyk.

Ale aj Harry si užíval Tieňovu prítomnosť. Jeho pekelný kôň bol jeho prvý priateľ. A bol mu verný, svoju vernosť mu dokázal napríklad vtedy, keď ho zachránil pred tým vlkolakom. Ale bola pravda, že Harry o ňom zmýšľal ako o svojom koňovi a Tieň mu bol vždy oddaný. Zdalo sa, že ho nebral iba ako svojho priateľa, ale aj ako pána.

„Vždy budeš mojím priateľom.“ Zašepkal mu do hrivy, kam si zaboril tvár. Aspoň v to dúfal.

Na čistine zostal až do večera. Porozprával sa so svojimi priateľmi o Zakladateľoch a o tom, čo všetko ho budú učiť. Jednorožci mu poradili nejaké kúzla na liečenie a povedali mu niečo o empatii. To, čo mu hovorili nenašiel ešte v nijakej knihe a nikdy o tom nepočul. Podobne ako kentauri aj jednorožci mu predávali znalosti, ktoré ľudia nepoznali.

Ich liečebné kúzla boli mocné a dokázali uzdraviť takmer všetko. A Harry v sebe musel mať čosi výnimočné, lebo sa mu podarili všetky kúzla, ktoré ho naučili. Ukázali mu, ktoré rastlinky má priložiť ku ktorým ranám, keď ich chcel vyčistiť, zaceliť alebo pozbaviť jedu. Ukázali mu dokonca aj ako zastaviť v tele človeka všetky životné procesy, a predsa ho ponechať nažive. Na toto síce už poznal nejaké elixíry a kúzla, ale oni mu ukázali ešte ďalšiu metódu, ktorú nepoznal.

V hrade stihol iba skočiť do izby, kde si do habitu vložil nejaké pergameny a samonapĺňacie brko, nevedel, čo si má so sebou vziať a vybral sa hľadať Bifľomorovej komnaty. Samozrejme, prútik mal so sebou, ten ma pri sebe vždy.

Brigitine komnaty hľadal v západnom krídle hradu. Okolo obrazu zapadajúceho slnka nad jazerom už išiel, keď hľadal skratku do triedy, kde sa vyučovali starobylé runy. Cesta okolo toho obrazu sa nakoniec neukázala ako skratka, bola to skôr slepá ulička, ale ten obraz si pamätal, lebo ho vtedy zaujal. Dokonca aj v čarodejníckom svete málokedy narazil na tak zručne vypracovaný obraz.

Po desiatich minútach hľadania sa konečne dostal pred nádherný obraz zarámovaný v zlatom ráme. Obraz bol na konci chodby, presne oproti veľkému oknu. Práve zapadalo slnko, ktoré ožarovalo vchod do Brigitiných komnát. Harrymu sa pri tom pohľade zatajil dych.

Pri dotyku so svetlom zapadajúceho slnka obraz akoby ožil. Červenkaské slnko na obraze sa akoby rozhorelo žiarivým plameňom, ktorý začal všetko pohlcovať, Harry by dokonca odprisahal, že v ňom videl siluetu muža v habite a plášti, s klobúkom na hlave.

A voda v jazere sa začala víriť a vylievať zo svojho koryta. Tam, kde oheň spálil všetku zeleň sa prihnala búrlivá voda, ktorá potláčala oheň a navracala krajine stratený život. Rovnako ako v slnku, tak aj vo vode videl Harry nejasnú siluetu osoby, tentokrát ženy s dlhými vlasmi a v šatách.

Zdalo sa, akoby so sebou slnko a jazero - oheň a voda, zvádzali neľútostný boj. A tak, ako sa slnko za oknom pomaly strácalo za obzorom, tak strácal aj oheň na obraze svoju silu. Voda nútila oheň ustupovať až do vtedy, kým sa opäť nestal horiacou guľou. Potom sa voda opäť vrátila do jazera a obraz sa prestal hýbať, zarovno s tým, ako slnko za oknami stratilo za horizontom.

Harry to pozoroval s tichým úžasom. Takýto obraz ešte nevidel. Niečo také chaotické a predsa tak presné. Desivé a krásne. Bol to úžasný boj živlov, ale tušil za ním viac, než len prevahu vody nad ohňom. Tento obraz tu musel byť ešte od čias Zakladateľov, musela ho sem dať sama Brigita. A Brigita milovala Richarda, ktorý bol mágom ohňa, okrem toho, ona by nikdy nepovažovala silu ohňa za slabšiu ako silu vody. Živly sú si rovnocenné.

Bol zamyslený a preto nezaznamenal, že sa pri ňom niekto objavil. Prítomnosť druhej osoby si všimol až potom, keď prehovorila.

„Tento obraz je znázornením boja krutovládcu Leona, mága ohňa s kráľovskej rodiny a mladej ženy z chudobnej rodiny, Elleanori, vládkyne vody. Obaja boli nesmierne mocný a nadaný čarodejníci. Dostali do vienka vzácny dar, ovládanie živlov.

Leon svoju moc zneužil, aby ovládol svoju krajinu. Ľudia sa ho báli a nenávideli ho, ale nikto sa mu nedokázal postaviť, nikto sa nedokázal postaviť spaľujúcej sile ohňa, ktorej vládol.

Až sa raz objavila Elleanora, mladá a krásna dievčina, vládnuca ohňu. Hneď ako zistila že má moc ktorá by im mohla pomôcť oslobodiť sa spod Leonovej krutovlády, sa rozhodla zachrániť svoju milovanú krajinu.

Tam, kde Leon spálil zem, prišla ona a pomáhala. Vyschnuté studne naplnila vodou a pokropila pôdu. Ale čo bolo najdôležitejšie, tam, kam prišla ona, prišla aj nádej. Zo dňa na deň silnela a získavala múdrosť, potrebnú k výhre nad Leonovou nenávisťou.

Kráľ Leon sa to však dozvedel a vyzval ju, aby prišla na jeho hrad. A ona aj keď vedela, že ju chce zabiť a že nebude mať proti nemu a jeho vojakom šancu, išla.

Jej moc nad ľuďmi bola taká veľká, že za ňou išli aj keď to ona sama nechcela. Ľudia ju milovali a boli ochotní pod jej vedením položiť svoj život, pretože bojovali za dobrú vec. Bojovali za svoju slobodu.

Pred bránami hradu na nich čakalo kráľovo vojsko, ale bez kráľa. Vojaci na nich hneď zaútočili, ale Elleanora proti nim nebojovala, to nechala na iných, ona išla za kráľom. A tým spečatila svoj osud. Kráľ na ňu čakal v trónnej sále sám, len so svojou mocou. Aspoň to si myslela, keď vošla. Lenže to nebola pravda. V trónnej sále bol okrem Leona aj jeden z jeho najšikovnejších mužov, ukrytý pod kúzlom, ktoré neprehliadla. Dostal sa jej za chrbát a prebodol jej od zadu srdce. Bola to smrteľná rana, ale jej moc jej dala ešte nejaký čas, kým umrie.

Leona vedela, že sa jej život končí a nebála sa svojej smrti, ale nedokázala sa zmieriť s tým, že sa jej nepodarilo zachrániť ľudí, ktorí išli do boja za ňou.

Zodvihla ruky nad svoju hlavu a prosila, prikazovala, riekam, moriam, jazerám a oblakom, aby vypočuli slová svojej vládkyne a prišli k nej, poraziť vládcu ohňa. A oni uposlúchli. Voda zo širokého okolia sa začala hromadiť v ovzduší okolo hradu. Ľudia vonku prestali bojovať a všetko to sledovali, vojaci s hrôzou a obyčajní ľudia s radosťou a úctou.

A potom ukázal svoju silu Leon, ktorý nehodlal skončiť ako porazený. Zo všadiaľ šľahal oheň, púšťajúci sa do boja s vodou.

Všetci, bohatý aj chudobný, vojaci aj obyčajný ľudia, mladý aj starší, všetci sa dali na útek.

Leon a Elleanora zatiaľ bojovali v hrade, oheň a voda boli všade. Bojovali až do vtedy, kým Elleanora nahlas nevykríkla a nevypustila zo svojho tela všetku svoju mágiu, ktorú poslala na Leona. To bol zároveň aj jej posledný výdych na tomto svete. Do Leona narazila vlna jej surovej mágie, čo bol jeho koniec.

V ten deň však nevyhral ani jeden z nich. Ľudia prestali byť zotročovaní svojim kráľom, avšak Elleanorina milovaná krajina padla, spolu s posledným mužom kráľovskej krvi. Elleanore sa podarilo oslobodiť ľudí, ale aj zničiť ríšu. Neskôr sa krajina opäť osídlila, ale to bolo až o dlhé roky neskôr. Oheň a voda v ten deň ukázali, že sú navzájom rovnocenní.“ Vysvetlila mu význam obrazu Brigita. Takže jeho domienka o tom, že to nejako súvisí s Richardom bola mylná. A ak to s ním aj súvisí, tak tam nevisí kvôli ich láske.

„Prečo si si zvolila práve tento obraz ako vchod do komnát?“ opýtal sa Harry.

„Ani presne neviem. Povedala by som, že dôvodov bolo hneď niekoľko. Pripomínalo mi to, že živly sú navzájom rovnocenné, okrem toho, jeden zo živlov je voda, čo je môj živel a bol to krásny obraz.“ Pokrčila plecami.

„Druhý živel je oheň, Richardov živel, živel tvojho milovaného.“ Uškrnul sa. Brigita sa na jeho prekvapenie začervenala.

„Vtedy ešte nie.“ Povedala. Harry sa zasmial.

„Podľa tvojej reakcie usudzujem, že už vtedy áno.“ Smial sa.

„Na svoj vek si nejaký drzý.“ Podotkla.

„To vieš, ja som bol na svoj vek vždy príliš vyspelý.“ Povedal pyšným hlasom, ako by to urobil každý iný chalan na jeho mieste. Brigita sa pobavene zasmiala.

„Toto ma už dlho zaujíma. Ako je možné, že tak skvelo hovoríte modernou angličtinou? A nedivil by som sa, keby ste tak dokonale zvládali aj dnešnú slangovú reč.“ Zaujímal sa.

„Museli sme sa to naučiť, ak sme ti chceli byť dosť blízko.“ Pokrčila plecami.

„Ja ovládam starú angličtinu.“ Namietol Harry.

„To áno, ale určite je pre teba prirodzenejšie hovoriť modernou angličtinou. A pre nás nebol problém naučiť sa ju, sledujeme ťa už tak dlho, že je nám moderná angličtina rovnako blízka ako tá stará.“ Vysvetlila mu to. Harry na to nepovedal nič, nebolo treba.

Popred obrazom načrtla prútikom akýsi zložitý obrazec a zašepkala niekoľko slov. Obraz zažiaril žltou a čiernou. To a vlna mágie bolo všetko, čo sa udialo. Harry sa na Brigitu zmätene pozrel. Tá na neho len pobavene mrkla a vybrala sa k obrazu. Harry pochopil hneď potom, ako prešla cez stenu. Jej vchod bol asi ako vchod na nástupište 9¾. S miernym úsmevom sa vybral za ňou, zvedavý, ako vypadajú komnaty jedného zo Zakladateľov. 

Bifľomorovej komnaty boli zariadené naozaj krásne. Nič iné však ani nečakal. Izby boli zriadené zväčša v odtieňoch žltej, oranžovej, hnedej, modrej, čiernej a bielej. Previedla ho všetkými izbami. Predsieň v jej komnatách bola pomerne veľká, zriadená v rôznych odtieňoch žltej, hnedej a bielej.

V obývačke mala obrovský krb, steny v broskyňovej farbe s čiernymi kresbami, pred krbom mala hnedú huňatú rohož. V strede obývačky, pod skleneným lustrom, stál neveľký stolík, okolo ktorého boli kreslá, taktiež v broskyňových odtieňoch s čiernym lemovaním. Mala tam taktiež aj menší bar.

Jej spálňa bola ladená do žlta a dominovala jej obrovská posteľ so žltým postieraním. Pri nej bol vyrezávaný drevený nočný stolík, na ktorom mala položený svietnik. Zo spálne viedli dvere do priestranného šatníka, zariadeného v kombinácii bielej a krémovej. V šatníku mala Brigita množstvo oblečenia, od starých odevov, ktoré nosila pred storočiami, ešte za čias, keď stavali Rokfort, až po oblečenie, ktoré sa nosilo dnes. Nechýbali dokonca ani džínsy, tričká, topánky na opätku, či dokonca tenisky.

Harry si Brigitu v teniskách nevedel predstaviť. Niečo také sa mu jednoducho k jej výzoru nehodilo. Dnes mala oblečené krémové šaty a po pás dlhé zlaté vlasy sa jej vo svetle sviečok krásne leskli ako pravé zlato. Zlatisté oči jej žiarili.

Nie. Ju si v džínsoch, tričku na ramienka a teniskách predstaviť nevedel. Už habit mu spôsoboval problémy.

Vlastne ani jedného zo Zakladateľov si nevedel predstaviť oblečeného v modernom oblečení. Tie róby k nim neodmysliteľne patrili. Akoby mali stratiť na váženosti, keby sa obliekli do niečoho menej reprezentatívneho.

Brigita mu ukázala aj kúpeľňu. Tú mala zariadenú naozaj skvelo. V strede priestrannej kúpeľne mala obrovskú vaňu, trikrát takú veľkú ako je tá v prefektských kúpeľniach a už tam bola vaňa obrovská, s obrovským množstvom kohútikov. V strede vane mala dokonca menšiu fontánku. Nechýbali tam ani dve umývadlá a sprcha. Kúpeľňu mala zriadenú v rôznych odtieňoch modrej, od belasej, až po polnočnú modrú.

Pracovňu mala zariadenú krémovou a žltou farbou. Mala v nej starožitný pracovný stôl so stoličkou, potiahnutou hebkým krémovým poťahom.

Mala taktiež veľkú knižnicu. Samozrejme, nie takú veľkú ako bola rokfortská knižnica. Niektoré tituly už Harry čítal, ale drvivá väčšina boli pre neho neznáme knihy a neznámi autori.

Nakoniec skončili v miestnosti opatrenej mnohými ochrannými čarami a štítmi. Aj v nej sa našlo na jednej poličke niekoľko kníh, Harry ich rýchlym pohľadom odhadol tak na pätnásť. Všetky sa zaoberali odbormi, ktoré ho bude Brigita učiť a ani jednu z nich nepoznal.

„Tu ťa budem učiť kúzla. Ako si si už iste všimol, táto miestnosť je, kvôli bezpečnosti, opatrená mnohými kúzlami. Podobne ako v komnatách ostatných Zakladateľov, ako nám teraz hovoríte, tak ani tu nemôže tvoje kúzla nikto vystopovať. Dnes začneme liečením. Liečenie je dôležitý odbor mágie, čo určite chápeš. Ak poznáš správne kúzla, rastliny, či elixíry, dokážeš vyliečiť vyliečiť seba alebo iných takmer zo všetkého. Ale myslím, že teóriu liečenia máš naštudovanú, takže to môžeme preskočiť, nie?“ opýtala sa.

„Hneď z niekoľkých zdrojov.“ Prikývol Harry s úsmevom. Brigita sa tiež usmiala.

„Tak teda, poďme na to!“ zvolala.

„Najskôr si ťa preskúšam. Vydrž chvíľku.“ Požiadala ho a na chvíľu odbehla von z miestnosti. Späť sa vrátila asi o dve minúty, spolu s pomerne veľkou krabicou. Podľa tlemených zvukov zvnútra Harry usudzoval, že v nej má zviera, podľa mraučania nejakú mačku. A skutočne, po otvorení krabice mohol zahliadnuť rozkošnú mačku, skôr mláďa než dospelého jedinca. Mača malo farbu srsti bielu ako čerstvo napadaný sneh, kazila to iba veľká krvavá škvrna na jej zadnej labke.

„Mám ju vyliečiť.“ Skôr konštatoval, ako sa pýtal Harry.

„A zistiť, čo sa jej stalo.“ Doplnila ho. Harry prikývol a prevzal si od Brigity krabicu.

Opatrne vzal malé chlpaté a žalostne mňaukajúce klbko do náručia a jemne si ho k sebe pritisol, poranenou nohou mieriac od neho preč. Biele mačiatko sa v jeho náručí hneď upokojilo.

„No pozrime sa na to. Vyzerá to zle, máš zlomenú labku a krvácaš, ale to dokážem rýchlo napraviť. O malú chvíľu už budeš môcť zas behať.“ Rozprával sa s ňou počas toho, ako si prezeral jej labku.

„Zaujímalo by ma, kde si sa chytila do pasce, maličká. Viem, že tu nikde na okolí nijaké nie sú.“ Brigita sa spokojne usmiala, jej zranenie identifikoval správne a prvú časť úlohy splnil.

Harry ani nevytiahol prútik, len priložil ruku pár centimetrov nad jej ranu. Použil tri kúzla, jedno sa postaralo o zlomenú kosť, druhé o ranu a tretie odstránilo krv. Behom chvíle bolo biele mačiatko naozaj v poriadku.

Obtrela sa mu o ruku, líškajúc sa mu. Harry sa nechal zlákať a začal ju hladkať. Drobný tvor sa mu odmenil spokojným pradením. Netrvalo dlho a biele huňaté klbko v jeho náručí zaspalo.

Harry opatrne podal mača Brigite, ale tá ho odmietla.

„Môžeš si s ním robiť, čo chceš. Vyliečil si ho, a tak je tvoje.“ Povedala mu.

„Kde si ho našla?“ opýtal sa.

„Bolo zakliesnené v jednej pasci. Nejaký muklovia ho vyhodili, lebo sa oň nechceli starať a to chúďa na to takmer doplatilo životom.“ Odpovedala a s láskavým pohľadom pohladila bielu mačku.

„Takže nebude nikomu chýbať.“ Skonštatoval Harry. Brigita súhlasne prikývla.

„Aj tak sa divým, ako mohol niekto vyhodiť takéto krásne zviera. Tento drobec je skutočne mimoriadny.“ Pohladil jej hebkú bielu srsť.

Nerobilo mu problém rozhodnúť sa, čo s ním urobí. Aspoň nie potom, ako sa dozvedel že nikomu nebude chýbať. Nechá ho v Zakázanom lese, tam sa o neho ostatné zvieratá postarajú.

„Poznáš kúzlo Vis amoris?“ opýtala sa. Harry nesúhlasne pokrútil hlavou, ešte o takomto kúzle nepočul.

„Ani sa nečudujem. Toto kúzlo sa nevyužívalo ani za našich čias. Samo o sebe to nie je zložité kúzlo, nepotrebuješ naň veľa energie, ale aj tak je takmer nemožné môcť ho aplikovať na každého. Toto kúzlo v preklade značí Sila lásky a jediné, čo na liečenie potrebuješ, je cítiť k tej bytosti, ktorú liečiš lásku. Čím väčšia je tvoja láska k danej bytosti, tým je to kúzlo účinnejšie. Ak je tvoja láska dosť silná, tak dokáže odvrátiť aj smrť. Samozrejme, len do vtedy, kým je ešte duša v tele. Ak sa duša oddelí od tela, tak ju nič prirodzené nedokáže navrátiť späť.“ Povedala: „..nič prirodzené..“, takže temné obrady áno. Ale po tom, čo čarodejník prejde temným obradom nie je viac taký ako predtým. Zmení sa jeho výzor aj zmýšľanie, ale zmýšľanie najviac.

„Toto kúzlo vymyslel kedysi dávno, ešte pred našim letopočtom, jeden čarodejník- jeho meno sa nezachovalo, ktorý chcel zachrániť svoju milovanú ženu zasiahnutú smrteľne nebezpečnou kliatbou. Nebol to zvlášť mocný čarodejník, ale svoju ženu miloval viac než čokoľvek na svete a pre jej záchranu by urobil čokoľvek. Sila jeho lásky k tej žene bola taká silná, že prekonala kliatbu uvalenú mocnejším čarodejníkom a zachránila jej život.

Z tohto kúzla ťa nebudem skúšať, ale chcem, aby si ho poznal. Je to mocné kúzlo a raz môže prísť deň, kedy sa ti bude hodiť. Ty máš veľké srdce Harry a tvoja láska je silná, ak raz toto kúzlo použiješ, tak viem, že bude silné.“ Láskavo sa na neho usmiala. Harry v duchu zadúfal, že má pravdu a že ak ho raz bude musieť použiť, tak ho zvládne.

„Kto z vás štyroch toto kúzlo využíva?“ opýtal sa. Brigita sa usmiala.

„Využívame ho všetci štyria. Salazar ho dokáže aplikovať len na veľmi málo ľudí, ale za to sila jeho kúzla sila je nesmierna. Brunhildu zachránil pred istou smrťou, keď bola zranená v boji. Na ten deň sa pamätám ako by to bolo dnes.“ Jej oči sa zahmlili a rozostrili pod návalom spomienok. Úsmev z jej tváre opadol.

„Boli sme v Rumunsku, presnejšie v Transilvánii, keď nás napadla väčšia skupina upírov. Prekvapili nás v noci, neboli sme pripravení, mysleli sme si, že sme na bezpečnom území. Boli to dvadsiati upíri, jedni z najsilnejších, o akých som kedy počula. A bolo jasné, že ich cieľom je zabiť nás. Prvý si ich všimli Salazar a Brunhilda, Brunhildu mala víziu tesne predtým, než k nám vtrhli a Salazar ich ucítil, vždy dokázal ucítiť mocné alebo temné tvory už z diaľky. Hneď nás zobudili, Brunhilda mňa a Salazar Richarda. Mali sme smolu, lebo si nás všimli ako prvé a zaútočili na nás. My sme útok opätovali. Bolo to rýchle, spamätala som sa až vtedy, keď boli traja upíri mŕtvy a Brunhilda ležala bez pohybu na zemi. Myslím, že som nikdy nevidela Salazara takého zúrivého, sám zabil dvanásť upírov. Vtedy som sa ho bála aj napriek tomu, že to bol môj priateľ. Čiernu mágiu využíval aj normálne, ale toto bolo iné. Obklopovala ho desivá temná aura, vrhal tie najtemnejšie kúzla aké som kedy videla, zem pod jeho nohami sa triasla a všetko živé v jeho okolí bolo zúrivé a vražedné rovnako ako on. Upíri sa proti nemu zúrivo bránili, ale proti nemu nemali ani najmenšiu šancu. Vtedy som pochopila, prečo to bol vždy práve Salazar, kto mal z nás najväčšiu autoritu a prečo ho čierna mágia nikdy nepohltila. V tú noc sa ukázal ako najsilnejší z nás, ja a Richard sme mali problém s piatimi a on zvládol sám zabiť dvanástich upírov a pri tom aj chrániť Brunhildu. Prvé, čo urobil, keď ich všetkých zabil bolo, že padol na kolená na zem vedľa Brunhildy a vzal si jej telo do náručia. V jeho očiach bolo v tej chvíli šialenstvo. My sme v tej chvíli nedokázali robiť nič, len sme sa hľadeli na to ako umiera a tak trochu sme aj čakali, že ju Salazar privedie naspäť pomocou nejakého temného rituálu, ktorý by ju navždy zmenil. Ale on namiesto toho zakričal 'Vis amoris!', jeho hlas naplnený čírou mágiou a bolesťou sa rozliehal lesom okolo nás, navracaný späť v podobe hrozivej ozveny. Ja sama som to kúzlo niekoľkokrát využila, preto som vedela o zlatom svetle, ktoré sa pri kúzle vyžaruje, ale nečakala som takúto intenzitu. Musela som zatvoriť oči, lebo som sa na tú žiaru nedokázala pozerať. Sila Salazarovko kúzla ju vrátila naspäť aj napriek tomu, že umierala. Nepochybujem, že stačili sekundy a jej duša by sa nenávratne oddelila od jej tela.

A ona otvorila oči pozrela sa Salazarovi do očí a usmiala sa na neho. Vyzerala, akoby už predtým vedela, čo sa stane. Neskôr mi povedala, že vedela o tom, že sa jej niečo stane a keď uvidela tých upírov, tak pochopila, že to bude v ten deň, ale že verila Salazarovi, že ju privedie späť. A mala pravdu.

Salazas sa po čase dozvedel, kto na nás tých upírov poslal a zabil ho. Potom sa Salazar vrátil do starých koľají a vyzeral a správal sa, akoby sa nikdy tá noc nestala. Tak isto aj Brunhilda.

My traja ťa toho môžeme naučiť veľmi veľa, ale aj tak to bude vždy Salazar, kto ťa toho naučí najviac. On ako jediný z nás ovláda čiernu mágiu a čo je najdôležitejšie, nikdy ho nepohltila. Mohol by ťa toho naučiť veľa, možno, že ťa naučí aj niektoré jazyky ktoré ja nepoznám. Ovláda jazyk temných elfov aj upírov, to sú jazyky, ktoré by sa ti niekedy mohli zísť. A to ani nehovorím o tom, koľko vedomostí môžeš získať, ak sa tieto jazyky naučíš.“ Rozprávala.

Harry premýšľal o Salazarovi, ak mal byť úprimný, tak sa ani nečudoval, že je to práve on, kto je z Veľkej štvorky najsilnejší. V tú noc musel preukázať nesmiernu silu, keď sa nenechal pohltiť čiernou mágiou. Harry to síce nikdy tak silne nepociťoval, ale vedel, že čarodejník môže ľahko padnúť, stačí len zaváhať a potom už nie je cesty späť. To, čo temná mágia získa už vrátiť nechce.

Ešte chvíľu sa rozprávali, Brigita mu dokonca prezradila tri kúzla, ktoré Salazar vtedy použil, ale Harry ich nepoznal. Aj Brigita ich poznala iba okrajovo, ale nechcela mu prezradiť, čo sú to za kúzla. Povedala, že sa na ne má opýtať Salazara. Keby to však bolo také ľahké. Ak je Salazar taký zbehlý v čiernej mágii ako tvrdí, o čom Harry ani najmenej nepochyboval, tak by ho roztrhal na kusy, keby sa zaujímal o jedny z najtemnejších kúzel čiernej mágie.

Do klubovne odchádzal neskoro v noci, s hlavou plnou myšlienok. Už bol takmer pri klubovni, keď narazil na Dumbledora.

„Harry, čo robíš na chodbe takto neskoro v noci? Už si mal dávno spať.“ Napomenul ho.

„Nemohol som spať.“ Vyhovoril sa Harry a sklonil svoj pohľad k zemi.

„Priveľa myšlienok alebo nočné mory?“ opýtal sa Dumbledore.

„Priveľa myšlienok.“ Odpovedal Harry. Nemohol si pomôcť, ale pri pohľade na starého čarodejníka musel premýšľať, aké silné by bolo jeho kúzlo Vis amoris, keby ho mal použiť na Dumbledora. A potom jeho myšlienky odbehli k Salazarovi Slizolinovi a nesmiernej sile jeho kúzla Vis amoris.

„Neodoberiem ti body, ale už bež do izby.“ Popohnal ho Dumbledore.

„Áno, pane. Dobrú noc.“ Zaželal mu Harry.

„Dobrú noc, Harry.“ Usmial sa Dumbledore.

Harry na nič nečakal a rýchlym krokom vyrazil preč. Jeho prvá hodina s Bifľomorovou nebola zlá, veľa sa toho dozvedel nielen o kúzlach, ale aj o Zakladateľoch a ich minulosti. Bol si istý, že o tomto ich zážitku nikto okrem neha nevie.

V klubovni sa rýchlo osprchoval, prezliekol a zaliezol do postele. Zatiahol okolo seba závesy a vyčaroval si nad sebou svetelnú guľu, ktorá ožiarila jeho posteľ modrastým svetlom. Pred spaním si vyčistil myseľ, svetelnú guľu nechal zmiznúť a nechal sa uniesť únavou do spánku.