Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Ráno na Harryho nepríjemne doľahol nedostatok spánku počas posledných dní. S povzdychom sa natiahol po prútik, mierne ním švihol a zamumlal „Tempus“ na zistenie času. Mal ešte dve hodiny času, kým vstanú jeho spolužiaci.

Bežne by o takomto čase vstal a niečo by robil, ale dnes sa mu absolútne nechcelo, čo bolo u neho nezvyčajné. Pripisoval to krušným dňom, ktoré v poslednej dobre prežíval. 

Opäť sa zahrabal do rozohriatych prikrývok a zatvoril oči. Zaspal behom pár sekúnd.

Zobudil sa o niečo neskôr, ako plánoval. Jeho spolubývajúci boli už dávno na raňajkách, ale to nevadí, najesť sa môže neskôr. Pre neho bolo práve teraz podstatné to, že sa cítil skvelo a po dlhej dobe odpočinutý.

Rýchlo sa obliekol, umyl, vzal si tašku a vybral sa rovno na prvú hodinu tohto dňa.

Malý pergamen na svojom vankúši si nevšimol.

„Ahoj, Harry. Dnes ráno som ťa nikde nevidela, opäť si sa bol prejsť?“ opýtala sa ho veselo Hermiona, keď si sadol vedľa nej do lavice.

„Ahoj, Mia. Nie, dnes som len dlho spal.“ Odpovedal a obdaroval ju úsmevom.

„Dlho si spal? Tak toto sa mi nechce veriť. Ale podľa tvojich vlasov usudzujem, že hovoríš pravdu.“ Ozval sa Blaise z vedľajšej lavice. Harry sa zamračil a prehrabol si rukou strapaté vlasy. Bola pravda, že sa ráno zabudol učesať, ale u neho to nebol až taký problém, po otcovi zdedil neskrotné čierne vlasy, takže bol väčšinou problém rozoznať, či sa ráno učesal alebo nie.

No aj napriek tomu siahol po prútiku a rýchlym švihnutím si upravil vlasy. Blaise sa zaškeril a otvoril ústa, no nech už chcel povedať čokoľvek, nestihol to, lebo sa otvorili dvere a dnu vošla McGonagallová.

Vyučovanie toho dňa bolo jednoduché, Harry nemal s ničím problém a podarilo sa mu pre svoju fakultu získať nejaké body.

Počas prestávok si nestihol vynahradiť zmeškané raňajky, a tak si namiesto nich dal elixír. Nebol to práve najzdravší spôsob stravovania sa, ale v krajných prípadoch sa podobné elixíry hodili. Ich problém bol, že sa po pár použitiach stávali zdraviu škodlivými a neskôr dokonca aj životu nebezpečnými.

Denne by musel človek užiť tri takéto elixíry, aby dosiahol potrebnú energiu, na ďalší deň päť a na ďalší dokonca deväť fľaštičiek. Už hranica deviatich fľaštičiek môže byť zdraviu škodlivá. A ak niekto užíva elixír viac, než päť dní, čo je na piaty deň sedemnásť fľaštičiek, môže ho to stáť život.

Ale Harrymu nebezpečenstvo nehrozilo, vzal si iba jednu fľašku elixíru.

Po vyučovaní si bol hneď odložiť veci do izby a zašiel do kuchyne za domácimi škriatkami, ktorí mu nabalili množstvo jedla. Ako vždy to prehnali a Harry nemal iba plnú tašku, ale aj magicky zväčšené vrecká a jedlo si dokonca niesol aj v rukách.

Cestou do Zakázaného lesa zjedol to, čo mal v rukách, zvyšok zje v lese spolu s jeho stálymi obyvateľmi.

Na okraji lesa, skrytý v tieňoch stromov, ho ako vždy čakali mláďatá jednorožcov a ešte o trochu hlbšie staré jednorožce.

„Ahoj, kamarát.“ Jemne pohladil jedného z malých jednorožcov. Zas o čosi podrástli od vtedy, čo tu bol naposledy. Jednorožec sa mu obtrel o bok a jemne do neho strčil zlatým rohom. Harryho telom prešla intenzívna vlna liečivej a starobylej mágie jednorožcov. Nebolo to nepríjemné, no aj tak sa mierne zachvel.

Malý jednorožec mu práve požehnal a naplnil ho nesmiernou energiou.

„Ďakujem ti.“ Veselo sa na jednorožca usmial. Zelené oči mu žiarili jasnejšie, ako je u ľudí normálne, ale o tom on nevedel.

Mágia lesa ho privítala ako vlastného syna, jemne ho pohladila a ovinula. Tu mu nijaký tvor nemohol ublížiť.

Kúzelné tvory mali schopnosť výnimočného cítenie mágie. Aj preto boli vždy v niečom lepší, než obyčajní čarodejníci. Neexistovala veštica, ktorá by sa vyrovnala kentaurom v umení čítania a videnia budúcnosti, nenarodil sa liečiteľ, ktorý by liečil tak ako jednorožce, nijaký čarodejník s akoukoľvek pomôckou nikdy nedosiahol rýchlosť, akou sa pohybujú pekelné kone, nijaký čarodejník sa nedokázal premiestniť tak hladko a cez všetky ochrany, ako to dokážu fénixovia a toto bolo iba niekoľko príkladov.

Kúzelné tvory cítili mágiu a poslúchali ju a ona ich za to obdarovala neobyčajnými schopnosťami.

Harry bol jediný čarodejník, od počiatku ľudstva, ktorý dosiahol také neuveriteľné prepojenie s mágiou. Už to nebolo o tom, že on poslúchal ju, ako pri kúzelných tvoroch, ale ona poslúchala jeho. Mágia by urobila čokoľvek, čo by od nej Harry požadoval, stačilo by správne o to požiadať.

A tu nastával problém. Harry netušil, ako sa má správne opýtať, ako ju má žiadať. Často počul jej jemné šepotanie, pri ktorom mu vibrovalo celé telo, ale nikdy tak celkom nepozorumel slovám, ktoré mu šepotala.

Vďaka akémusi šiestemu zmyslu vždy vedel, čo sa mu snaží povedať, no nerozumel ako sa mu to snaží povedať.

Nebolo to ako jazyk, ktorý používajú ľudia, ba ani nijaký tvor, akého kedy stretol alebo o akom čítal. Bol to zvuk, aký ešte nijaký čarodejník okrem neho nepočul.

Jemu sa to nezdalo až také zvláštne, šepot mágie ho sprevádzal celým doterajším životom a dokázal ho  počuť odkedy sa pamätal. Nikomu sa predsa nezdá divné, že niečo počuje, keď to počuje už veľmi dlhú dobu.

Raz sa s tým dokonca pokúsil zveriť Jamesovi. Dôverným hlasom mu vtedy prezradil, že počuje hlasy, ktoré mu ticho šepkajú. A chvíle, keď mu šepkala prirovnal k tomu, keď mukla kopne elektrickú prúd, veľmi príjemný elektrický prúd. James síce nechápal, čo je to elektrický prúd, dokonca ani po rokoch manželstva s Lily, ktorá je muklorodená, ale zistil z toho, že to Harry nemá v hlave v poriadku.

Vtedy Harry pochopil, že existujú tajomstvá s ktorými by sa nemal nikomu zverovať.

Neskôr im zatajoval to, že si rozumie so zvieratami viac, než je normálne, že je jeho moc väčšia ako u iných detí, že ho Damian nenávidí a snaží sa ho zničiť, že ho poslúcha pekelný kôň, jeho rodičia ani nevedeli, že chodí do lesa pri ich dome.

Nikdy sa o svojho mladšieho syna príliš nezaujímali, možno tak vtedy, keď sa na neho hnevali, lebo vraj ublížil ich milovanému staršiemu synovi, ktorý si niesol titul Vyvolený. Harry sa na oplátku nezaujímal o nich, a tak z niečoho, čo bola predtým napodobenina rodiny, neostalo už vôbec nič.

Damian mal milujúcich rodičov, všetci ho zbožňovali, dívali sa na neho ako na niečo viac, mal všetko, čo si zažiadal a často aj to, čo nežiadal.

Harry mal Siriusa, Remusa, Simona a Albusa, zvieratá z lesa, mágiu, knihy, svoju inteligenciu a svoje elixíry. Možno ho ľudia nezbožňovali v bol iba „tým bratom slávneho Vyvoleného“, ale aj napriek tomu mohol tvrdiť, že má viac, než mal kedy Damian.

Pohľad na jednorožcov, kráčajúcich vedľa neho, mu jeho domnienku iba potvrdil. Opäť sa mu na tvári objavil žiarivý úsmev a on sa nechal viesť dobre známym prostredím.

Dostali sa až na čistinu hlboko v lese, kde sa bežne stretávali. Tu mali istotu, že ich nikto nepovolaný nevyruší, sem nechodieval dokonca ani Hagrid.

„Vitaj, Syn mágie, som rád, že si sa rozhodol navštíviť nás.“ Pozdravil ho hlboký hlas vysokého kentaura s telom tmavého koňa a trupom muža s dlhými čiernymi vlnitými vlasmi.

„Denai, rád ťa vidím.“ Povedal Harry. Kentaur k nemu pristúpil bližšie a položil mu ruku na plece.

„Dnes si k nám prišiel s úmyslom oslobodiť sa od sveta v ktorom žiješ alebo sa mýlim?“ opýtal sa ho kentaur. Harry sa usmial miernym pobaveným úsmevom. Denai vie to, čo chce, lepšie, než on sám.

„Myslím, že máš pravdu.“ Dal mu za pravdu. Ako vlastne vždy. Dodal v duchu.

„Cítim, že ti jeden z našich najmladších požehnal.“ Podotkol Denai.

„Prekáža to?“ opýtal sa Harry. Odpoveď na svoju otázku už vopred tušil, preto ho Denaiove slová neprekvapili.

„Pokiaľ požehná tebe, tak nie, ale ak by požehnal nejakému inému čarodejníkovi, tak by sa musel spovedať ostatným tvorom.“ Odpovedal.

Požehnanie od jednorožca vylieči každú chorobu a každé zranenie. Dokáže dokonca zvrátiť istú smrť. Nesmie ho však dostať nikto, koho duša a srdce sú poškvrnené. A ľudia s čistým srdcom a dušou takmer neexistujú, počas tisícročí sa objavilo iba veľmi málo čarodejníkov, ktorí si zaslúžili požehnanie jednorožcom.

Ale to nie je to, prečo jednorožce nesmú požehnať hocijakému čarodejníkovi. Hlavným dôvodom je to, že mu spolu s požehnaním darujú aj časť svojej moci. Takže kým čarodejník nespotrebuje všetku mágiu, ktorú mu jednorožec daroval, tak je imúnny proti kúzlam, jedom, zbraniam a je tu možnosť, že prežije aj Avadu.

„Ani tvojim ľudským priateľom by nemohli jednorožce požehnať.“ Vytrhol ho Denai z myšlienok. Harry sa na neho zmätene pozrel.

„Na to som sa nechcel opýtať.“ Povedal. Denai sa usmial úsmevom tých, ktorí vedia viac, než ostatní.

„Ale chcel, ver mi.“ Tvrdil. Harry sa s ním nehádal, skutočne ho v skryte duše zaujímalo, či by mohli byť jeho priatelia požehnaní, ale nebol by sa to spýtal nahlas. Alebo si aspoň doteraz myslel, že by sa to nebol spýtal nahlas.

„Raz by si sa to spýtal.“ Ozval sa Denai. Harry sa na neho mierne zamračil.

„Začínam nadobúdať dojem, že práve odpovedáš na otázky, ktoré by som v najbližšej budúcnosti nepoložil.“ Povedal. Denai sa zasmial.

„Povedz mi, mladý Syn mágie, myslíš si, že s tebou tvoji ľudský priatelia ostanú až do konca?“ opýtal sa ho. Z jeho tváre sa vytratil smiech.

Harry si predstavil tvár Draca Malfoya, mladého aristokrata s očami farby búrky, ktoré bývali často tvrdé a chladné ako oceľ. Na Harryho sa však takto nepozeral. A vzápätí na to si spomenul na Hermionu, jej kučeravé hnedé vlasy a oči ako roztopená čokoláda. Do mysle sa mu vkradli aj tváre Freda a Georgea, ktorým pomáhal s ich pokusmi a tým sa z nich stali priatelia.

„Áno.“ Povedal rozhodne.

„Dúfam, že sa príliš nespáliš, Syn mágie. Tvoja budúcnosť je zahmlená, ale vidím na ceste pred tebou zradu, bolesť a smrť. Polož si otázku, či je priateľstvo s tvojimi ľudskými priateľmi dosť silné na to, aby vydržalo pokúšanie slávy a bohatstva, či dokonca neopätovanej lásky.“ Povedal mu Denai. Harry si nemohol pomôcť a opäť sa zatváril zmätene. Denai sa na neho pozrel a mierne sa pousmial, Harry si však nebol celkom istý, čo je to za úsmev.

„Raz pochopíš, čo som ti práve povedal.“ Poklepal ho po ramene a vybral sa na okraj čistiny. Tam sa uložil na zem vedľa svojej družky.

„Blázniví kentauri, vždy zanechajú viac otázok, než odpovedí.“ Zašomral si ticho popod nos.

Usadil sa do stredu čistiny, na svoje miesto, kde vždy sedával a začal z vrecká a tašky vyberať jedlo, ktoré mu nabalili škriatkovia.

„Niečo som vám priniesol.“ Povedal svojim starým priateľom. Po týchto slovách sa k nemu nahrnuli tvory rôznych druhov a začali si vyberať z jedál, ktoré priniesol. Prišiel aj Denai, ktorý si vzal puding a jeho družka, ona si vybrala čokoládový koláč, ktorý obľuboval aj on sám.

Po chvíli bolo jedlo preč a každý držal v rukách nejaké jedlo od škriatkov, niektorí aj viac, než jednu porciu. Pred Harrym zostal už iba jeden tanierik s čokoládovým koláčom.  

„Ďakujem.“ Pobavene sa zasmial a vzal si ho do ruky. Kúsok koláča si nabral na lyžičku a strčil si ho do úst. Čokoládový koláč sa mu takmer roztápal na jazyku, bol fantastický ako vždy .

„Kto je z príbehom na rade dnes?“ opýtal sa.

„Ja.“ Ozval sa hlas odkiaľsi spomedzi kentaurov.

„Tak začni, Maya.“ Vyzval ju Harry s miernym úsmevom a pohodlne sa oprel o jednorožca za ním. Belostný tvor sa za ním posunul tak, aby sa mu ležalo čo najpohodlnejšie. Harry sa na jednorožca vďačne usmial.

„Rozpoviem vám príbeh o čarodejnici, avšak nie hocijakej. O čarodejnici, ktorá bola krajšia, než ktorákoľvek iná žena. Mala hlas ako tekutý hodváb, vlasy ako lesklý vodopád perleti a oči ako tekuté zlato. Prvé, čo si ľudia všimli, keď vošla bola jej oslnivá krása, ale nebola jediným darom, ktorým oplývala. Bola taktiež silná, inteligentná a láskavá.

Ženy ju pre jej krásu nenávideli a muži naopak milovali. Bolo iba málo ľudí, ktorí poznali jej skutočnú láskavú a nezištnú povahu, jedným z nich bol aj očarujúci mladík, pre ktorého zahorelo jej srdce. A on jej lásku opätoval.

To si aspoň myslela ona...“

Maya vedela rozprávať príbehy skutočne pútavo. Muž, ktorého milovala ju po týždni zradil, zaviedol do lesa a chcel si ju vziať násilím. Ona však použila svoju silu a odhodila ho pomocou svojej mágie.

Jeho podraz jej zlomil srdce a ona sa cez to nedokázala preniesť. Dlho potom v strede lesa, na takmer dokonale okrúhlej čistine, ležiac schúlená medzi pestrými kvetmi. A plakala tak srdcervúco a žalostne, že sa nad ňou mágia zľutovala a ponúkla jej pomoc. Ona bez váhania prijala. To však ešte nevedela, že takúto pomoc mágia poskytla aj istému mladému mužovi, ktorý toho dňa stratil nádej, že dievča, ktoré už dlho v tichosti miloval, opätuje jeho city, keď odišla do lesa s iným.

V ten deň sa zrodili prvé jednorožce. Alebo aspoň tak to hovoril príbeh.

Ešte hodinu potom, čo Maya dokončila svoj príbeh sa spolu zhovárali. Bolo už po siedmej a vonku takmer úplná tma, keď sa Harry vybral späť do hradu.  

„Tieň!“ jemne zavolal. Z okraja čistiny sa znenazdajky vynoril cválajúci čierny žrebec, ktorý sa zastavil až tesne pred Harrym.

„Ahoj, kamarát.“ Usmial sa a pohladil temnú srsť svojho koňa. Tieň sa jemne obtrel hlavou o jeho rameno.

„Aj ja ťa rád vidím.“ Povedal mu Harry so smiechom.

„Vezmeš ma na hranice lesa?“ opýtal sa ho. Kôň na odpoveď prikrčil nohy, aby sa na neho ľahšie vyšvihol. Harry to už dlho nepotreboval, no neprotestoval a nasadol na zníženého koňa.

„Dovidenia, priatelia.“ Rozlúčil sa s magickými tvormi na čistine.

Pohladil svojho koňa po dlhej šiji a naklonil sa dopredu, bližšie k nemu, aby cestou nespadol.

„Choď, Tieň.“ Zašepkal. Čierny žrebec ho počul a vyrazil cvalom preč z čistiny, smerom k Rokfortu.

Tieň cválal po temnom lese a hladko preskakoval prekážky na ceste, ktoré sa pred nimi objavili. Nebežal svojou plnou rýchlosťou, ale napriek tomu bežal rýchlejšie, než obyčajné kone. Za ním zbesilo vial jeho tmavomodrý plášť.

Vyzerali vskutku pôsobivo, štíhly jazdec, odetý v čiernej s vlajúcim plášťom, na čiernom koni, rýchlo cválajúci temným lesom. Za koňom a jeho jazdcom sa nedvíhal nijaký prach, nebolo dokonca ani počuť dupot konských kopýt, akoby sa kôň odrážal už centimeter od zeme.

A najdokonalejšia na tom bola jemná a takmer nepostrehnuteľná, no napriek tomu silná aura, ktorá ich obklopovala. Každý, kto by sa teraz hľadel na koňa a jeho jazdca musel vedieť, že na koni cvála ktosi výnimočný. Dokonca aj samotný les stíchol, akoby si ho tým chcel uctiť.

Avšak Harry o ničom z toho nevedel. Užíval si jazdu na Tieňovi a privieral oči pred zúrivým vetrom, ktorý mu fúkal vlasy do tváre.

Tieň zastal na hranici Zakázaného lesa, tam Harry zosadol a poslal ho s pohladením späť. Obtrel sa hlavou o Harryho a rozbehol sa preč. Z lesa ešte začul zaerdžanie žrebca, to sa s ním Tieň lúčil a potom sa už neozývalo nič.

Pozemkami školy kráčal pomaly, vychádzkovým krokom a užíval si samotu a jemný dotyk mágie. Mágia bola prítomná všade a vo všetkom, dokonca aj v muklovskom svete aj keď tam nie tak intenzívne ako v čarodejníckom svete.

Harry párkrát premýšľal nad tým, či by aj muklovia nedokázali rozvinúť nejaké svoje magické schopnosti. Majú iba minimum mágie, ale predsa v nich nejaká je. Možno, že by ju dokázali využívať, keby mali dostatočný tréning.

Ale toto boli iba dohady, ktorými sa niekedy zaoberal. Vôbec to nemusela byť pravda a Harry sa mohol mýliť.

V ich izbe boli už všetci jeho spolubývajúci, keď otvoril dvere. Nikto sa nepozastavil nad tým, že sa po dlhej dobe ukázal oblečený v čiernych nohaviciach, košeli a plášti a so strapatými vlasmi.

„Harry, máš tam nejaký list, vedel si o ňom?“ opýtal sa ho Neville a ukázal na jeho posteľ. Harry sa zmätene pozrel na svoju posteľ a skutočne na nej uvidel list. Jeho zmätenie sa razom zmenilo na zdesenie, keď si všimol zelenú stužku, ktorou bol omotaný.

Takmer behom sekundy bol pri posteli a v rukách držal list. Netrpezlivo z neho strhol stužku a začítal sa do krátkej správy napísanej zeleným atramentom.

„Tempus!“ švihol prútikom vo vzduchu. Jeho zdesenie sa ešte prehĺbilo. Pol deviatej! Už pol hodiny mešká na lekciu so Salazarom!

Na nič nečakal a vystrelil z izby, smerujúc k Slizolinovým izbám. Salazar ho zabije.