Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Harry sa ráno zobudil skoro, tak ako vlastne vždy. Sníval sa mu nejaký pekný sen, len si nevedel spomenúť, čo sa v ňom dialo. Cítil vzdialený pocit bezpečia a radosti. Nemienil sa sťažovať, také príjemné sny nemával často, hoci by si rád pamätal, čo mu spôsobilo takú radosť. 

Striaslo ho pri spomienke na jeho včerajší zážitok. Prvýkrát sa stretol s vlkolakom a už si to viac nechcel zopakovať. S ľútosťou si pomyslel na Rema. Muse byť ťažké meniť sa počas každého splnu do bytosti bez svedomia, riadenej potrebou nasýtiť sa. Našťastie mal Siriusa, ktorý mu pomohol vytvoriť aspoň zdanie svorky, čo pomáhalo. Napriek tomu si ale až teraz dokázal predstaviť, akou ranou muselo byť pre mierneho, láskavého Remusa, keď ho nakazil vlkolak.

Posadil sa na posteli a započúval sa do zvukov v dome. Po celom dome sa rozprestieralo ticho, narušované len Damianovým tichým chrápaním, z ktorého jemne brnela podlaha Harryho izby. Chlapec by síce nemal vedieť o tom, že Damian chrápe, ale Harry bol strašne citlivý na svoje zmysly. Dokonca aj na svoj povestný šiesty zmysel, ten mu zachránil kožu už nespočetne veľakrát. A okrem toho, Damian chrápal skutočne nahlas. V prípade, že v Rokforte skončia na rovnakej izbe, mal pripravené tíšiace zaklínadlá, ktoré plánoval používať okolo postele. Pokiaľ bude spať len pár metrov od neho, nemal by Harry najmenšiu šancu nerušene spať. 

Siahol po knihe od Remusa odloženej na nočnom stolíku. Nevedel sa dočkať, kedy ju bude môcť otvoriť. Včera bol priveľmi unavený, hneď ako sa dalo zatvoril oči a zaspal. Knihu od Siria mal už prečítanú a bol zvedavý na Removu.

Čítal až dovtedy, kým nezačul zvuky z dola, označujúce, že sa ostatní prebúdzajú. To muselo byť až po niekoľkých hodinách, Harry mal prečítanú už tretinu z knihy. A to bola poriadne hrubá.

Pozrel sa na hodinky. Vstal o šiestej a teraz bolo jedenásť preč. Potterovci si dali so vstávaním načas. Po včerajšej Damianovej oslave, ktorá skončila až okolo jednej, zostali Lily s Jamesom hore, aby poupratovali. Harry ich počul robiť hluk až do druhej. Párkrát ho zobudili. 

Obliekol sa a vybral sa na raňajky, v bruchu mu už poriadne škvŕkalo. Vo dverách do kuchyne sa prudko zarazil. Naskytol sa mu nezabudnuteľný pohľad.

Lily, James a Damian sedeli za stolom a raňajkovali spolu. Damian sedel oproti Lily a Jamesovi a oni dvaja sa na neho láskavo usmievali a Damian im úsmev vrátil. Dokonalý pohľad na matku, otca a syna. Na Harryho dorazilo uvedomenie si, ako silná tlaková vlna, až sa zapotácal a musel sa chytiť zárubne, aby nespadol.

Oni traja boli šťastní ... boli šťastní. Harrymu sa oči zaliali slzami. Bez Harryho boli šťastnejší. On sa nemal nikdy narodiť, bol nechceným dieťaťom, o ktoré nemali záujem ani vlastní rodičia. Napriek tomu, že to nebolo prvýkrát, čo mu dokázali, že si nepriali, aby patril do ich rodiny, v tej chvíli sa v ňom zlomilo čosi dôležité. Od toho okamihu už nenazval Lily a Jamesa matkou a otcom.

Cítil sa, akoby boli jeho rodičia mŕtvi a predsa pred ním sedeli a smiali sa. Harry zatvoril oči v snahe zastaviť slzy. Jedna mu však aj tak ušla a vytvorila na jeho tvári vlhkú cestičku.

Pomaly sa otočil a potichu, tak, aby ho nepočuli a nevideli, opustil dom. Niežeby ho vôbec zaznamenali aj keby nechodil ako duch. Boli takí ponorení do seba, že na svojho druhého syna nemali pomyslenie. 

Namieril si to rovno do lesa. Kráčal pomaly a vyrovnane s hlavou hrdo vztýčenou, pričom svet okolo seba pozoroval nevidomými očami. Nechcel na nič myslieť, chcel byť len sám, čo možno najďalej od Lily, Jamesa a Damiana a ich dokonalej rodinnej idylky, z ktorej ho tak prirodzene vylúčili. 

Na konci cesty sa k nemu pripojil aj Tieň, ale Harry ho ignoroval. Ani raz sa nezastavil a nereagoval a to ani keď vošli do lesa. Po prvýkrát, čo objavill tento les, sa nevybral smerom k lesnej čistinke, ale hlbšie. Vybral sa na miesta, ktorých sa vždy desil, pre tmu a tvory žijúce v nej.

Síce nevidel ani na krok, ale aj tak sa vedel presne vyhýbať trčiacim koreňom, spadnutým konárom a kameňom na ceste.

V lese bolo až nezvyčajné ticho, akoby všetky zvieratá na chvíľu zastali a rozhodli sa prezrieť si odvrhnutého chlapca. Harry mal pocit, že cíti ich pohľady, aj keď si to pravdepodobne iba namýšľal.

Kráčal ešte dlho, než sa dostal k starému kameňu. Kameň bol taký veľký, že by si naň Harry mohol ľahnúť a celkom pohodlne sa vyspať.

Harry sa zahľadel na kameň a ako v mrákotách si pričaroval deku a tú následne prehodil cez kameň. Ľahol si, zatvoril oči a po minúte zaspal s nezvyčajne pokojnou a prázdnou mysľou.

Jeho prvá myšlienka po prebudení sa bola, že je hladný. Poobzeral sa okolo seba. Tmavý les bol osvetlený jemnou striebornou žiarou mesiaca, ktorý dodával miestu mierne desivý nádych.

Harrymu sa aj napriek tomu toto miesto páčilo.

Musel spať dlho, keď stihol vyjsť Mesiac tak vysoko na oblohu. Damiana by už hľadali, ale Harryho nemal kto hľadať. Sirius a Remus boli jediní ľudia, ktorí ho skutočne milovali a oni dvaja boli teraz v zahraničí, kde niečo vybavovali. Remus pre Rád a Sirius pre ministerstvo, ako auror.

Harry sa posadil, mal by ísť domov a najesť sa. Ale keď on sa nechcel vrátiť do toho domu. Do domu kde sa cítil sám, aj keď bol napraskaný vo švíkoch.

Tieň zaerdžal a podišiel bližšie ku chlapcovi. Harry natiahol ruku a zaboril svoju dlaň do konskej hrivy. Postavil sa a vysadol na koňa.

„Bež, Tieň, kým si to nerozmyslím.“ Povzdychol si. Kôň sa s chlapcom na chrbte rozbehol preč. Harry zvýskol. Napriek chmúrnym myšlienkam sa nedokázal ubrániť radosti nad Tieňovou rýchlosťou.

„Nie som sám! Mám teba, Siriusa a Remusa! Nie som sám!“ zakričal do noci. Vystrel pred seba ruku a vytvoril si na nej jasnú svetelnú guľu, ktorú, tak ako včera vyhodil pred seba a nechal hu letieť nad nimi.

„Všetko bude stratené jedine vtedy, keď tu nebudete vy, moja mágia a nikto, pre koho by sa oplatilo bojovať!“ zvolall. Vzápätí sa rozosmial. Jeho smiech bol opäť čistý a úprimný.

Čierny kôň a malý čiernovlasý chlapec, osvetlení modrastým svetlom nad ich hlavami, cválajúci cez temný nočný les. Keby ich niekto videl, musel by sa poriadne diviť, hlavne na tom, prečo sa chlapec tak úprimne smeje.

Na konci lesa Tieň zastal a otočil sa späť na les, aby sa mohol vzápätí otočiť späť a vyraziť vysokou rýchlosťou ďaleko od lesa.

Zastal na začiatku cesty, kde z neho chlapec zoskočil. Naposledy pohladil svojho milovaného priateľa a rozbehol sa na to posledné miesto, kam by sa práve teraz chcel vrátiť. Keby zostal pri žrebcovi ešte chvíľu, tak by sa už späť do domu nevrátil.

Rýchlo bežal a nezastavil sa, ani keď prechádzal cez kúzelné hranice pozemku, zastavil sa až pred dverami tmavého a utíchnutého domu.

Kúzlom si otvoril zamknuté dvere a vkradol sa dnu. Z chladničky si vytiahol dnešnú večeru, zohrial si ju a poriadne sa najedol. Zjedol dokonca dvojitú porciu. Keď používal mágiu, ostal vždy vyhladovaný. V knihách sa dočítal, že za to mohla mágia, ktorá čerpala z jeho zásob energie. 

Počas jedla sa snažil jesť čo najpomalšie, jedol slušne, aj keď ho nikto nevidel. Aj keď nebol zo šľachtickej rodiny, jedával zásadne slušne. Presný opak Damiana, ten niekedy jedol, ako keby týždeň hladoval. Práve to bol dôvod, prečo si dával záležať na vlastnej slušnosti. Chcel sa líšiť od svojho brata vo všetkom, v čom sa len dalo.

Harry bol vždy pokojnejší a slušnejší, ako Damian. Ak aj boli niekedy v správaní rovnakí, tak ich výchova radikálne zmenila. Daniam bol rozmaznané dieťa, čo sa o Harrym povedať nedalo. Sirius s Remusom ho zbožňovali, no záároveň sa postarali o to, aby nevyzeral ako po odchovaní vlkmi.

Damian bol náladový, vždy všetko dostal na zlatom podnose, každý sa k nemu musel správať slušne, aj keď si to vonkoncom nezaslúžil.

Harry bol naopak pokojný, veci si musel zaslúžiť, opovrhoval ľuďmi, ktorí sa iným pchali do priazne, bol láskavý a chápavý.

Ešte aj magický potenciál mali odlišný. Damian bol celkom dobrý v obrane a čarovaní. Vedel aj slušne lietať, aj keď na Harryho nemal.

Harry bol zato v podstate všestranne nadaný. Ovládal bezprútikovú mágiu, neverbálne kúzlenie mu nerobilo nijaký problém, miloval elixíri a rozumel sa aj do herbológie a poznal väčšinu kúzelných a nekúzelných tvorov. Mal nadanie na mágiu mysle, čiže okulumenciu a legillimenciu.

Dejiny ovládal obstojne, asi ako dobrý žiaci štvrtého ročníka na Rokforte. Veľmi ho to však netrápilo, pri čítaní kníh to dobehne. Transfigurácia mu taktiež nerobila najmenší problém.

Naučil sa runy a niektoré cudzie jazyky. Vedel presnú polohu súhvezdí a planét na oblohe a dokonca pochopil aj čítanie budúcnosti vo hviezdach, aj keď tam zvládol jedine tak prečítať, aké bude počasie na ďalšie tri dni.

Pri bitkách s niekým rovnako veľkým, možno trošku väčším by mal navrch on, vďaka jeho rýchlym reakciám, obratnosti a tomu, že má neustály pohyb. Pravdaže mu nechýbali ani poznatky z kníh ohľadne boja, ale tie by mu boli na dve veci. Nevedel by ich na prvý pokus správne využiť.

Na svoje siedme narodeniny dostal od Siriusa skutočne zaujímavú knihu o tancoch. Obrázky v nej sa pohybovali spolu s ním, takže to bolo, ako na hodine tanca. Kniha mu dokonca aj radila, ako sa správne pohybovať. Tak sa naučil tancovať.

Jednoducho ovládal všetko, čo bolo potrebné a skúšky z prvého ročníka na Rokforte by urobil bez problémov už teraz.

Harry a Damian toho mali spolu pramálo spoločného.

Harry miloval knihy, Damian ich nenávidel.

Harry bol Lily a Jamesom odstrčený, Damian milovaný a rozmaznávaný.

Harry bol dobrý v elixíroch a mágii mysle, Damian nezvládal ani jedno.

Harry zvládal obstojne bezprútikovú mágiu už teraz, Damian by si bez prútika ani netrkol.

Harryho si nikto nevšímal, a tak mu to vyhovovalo, Damian bol hrdina kúzelníckeho sveta a miloval pozornosť.

Jediné, čo mali spoločné bolo priezvisko, ktoré si Harry pri prvej príležitosti zmení a nadanie na obranu. Lenže aj to mal Harry väčšie, ako Damian.

Harry neveril, že Damian je naozaj tým Vyvoleným z veštby. A Voldemort si to očividne myslel taktiež.

Tak si to zhrňme.

Nenarodil sa, keď siedmi mesiac umrel, skôr, keď umieral.

Určite nevyrastal nepochopený a odstrčený. Veď je miláčikom všetkých naokolo.

Zatiaľ sa dali určiť len tieto dva body. A ani jeden z nich na neho nesedel.

Harry si unavene pretrel oči. V poslednej dobe príliš rozmýšľal, nieže by nerozmýšľal aj normálne, rozmýšľal, ale teraz toho bolo už aj na neho veľa.

Včera vlkolak a tá hlúpa oslava, dnes si plne uvedomil, že nepatrí do tejto rodiny a dlho porovnával seba a Damiana. Toto by psychicky unavilo každého.

Potrebujem metlu, knihu alebo rozhovor. Rozhodol sa. Keďže metlu si nemohol ísť teraz zobrať a rozhovor nemal s kým viesť, tak zostala len kniha.

Vyšiel potichu hore schodmi a na chvíľu zastal, aby sa započúval do okolitých zvukov. Počul len plynulé nádychy a výdychy zo spálne Lily a Jamesa a Damianovej izby.

Ani si neuvedomili, že Harry nie je doma. Naozaj príjemné. Z Lily a Jamesa by si mali brať príklad všetci rodičia.

Harry vyšiel ešte po jedných schodoch a tichúčko vkĺzol do izby. Jeho izba bola najvyššie v celom dome a bola vlastne aj jediná na treťom poschodí.

Najskôr bývali on a Damian v jednej izbe, ale Damian sa rozhodol, že chce izbu sám. A tak Harryho vysáčkovali hore, lebo dole už nebolo miesto. Na prvom poschodí je kuchyňa, špajza, obývačka a predsieň.

Na druhom poschodí je spálňa, Damianova izba, dve kúpeľne – jedna Damova – a hosťovská izba.

Na treťom poschodí je Harryho izba a povala. Povala v preklade znamená: kopa starých a zbytočných vecí, ktoré ľudia obývajúci tento dom nechceli vyhodiť, zapadajúcich prachom.

Teda aspoň u nich je tomu tak. Harry to tam neznáša. Damian ho tam už niekoľkokrát zatvoril a Harry sa toho miesta kedysi desil.

Ale to bolo ešte predtým, než sa naučil využívať bezprútikovú mágiu na svietenie.

Vlastne práve Damianpvi môže poďakovať za svoje zbystrené zmysly. Zmysly sa mu zlepšili práve vtedy, keď dlhé hodiny sedel v tme, tichu a prachu zatvorený na povale.

Tam sa naučil zachytiť zvuky a pohyby, ktoré by nikto iný nezachytil. Naučil sa pohybovať, ako tieň a využívať svoj šiesty zmysel, ako to Harry nazýval.

Zlepšil sa mu tam dokonca aj čuch, čo bolo však na nevetranej povale skôr pre utrpenie, než na úžitok.

Hmat sa mu zlepšil taktiež, keď sa snažil rozoznávať predmety, ktoré nevedel určiť, na čo slúžia.

Zobral si z nočného stolíka knihu od Rema a pustil sa do čítania.

Od čítania ho nevyrušili ani prvé slnečné lúče, štekliace ho na tvári. Nevyrušilo ho ani, že Lily a James už vstali a zobudili aj Damiana.

Vyrušil ho až veselý krik a radostný smiech. Na pár sekúnd odtrhol oči od knihy, ale vzápätí ich zas vrátil späť. Nepreruší predsa čítanie, keď je na konci.

O pol hodinu už kráčal dole po schodoch, ale nikoho tam nenašiel. Našiel tam však niečo iné. List s jeho menom. A z Rokfortu!

Dravo sa naň vrhol a roztrhol obálku.

Vážený pán Potter,

s potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatý

na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku.

Školský rok začína 1. septembra.

Svoju sovu zašlite najneskôr do 31. augusta.

So srdečným pozdravom,

Minerva McGonagallová

Zástupkyňa riaditeľa.

„Áno!“ vykríkol radostne. Pôjde na Rokfort. Tým sa vysvetlilo, to, kam zmizli Lily s Jamesom a Damianom. Sú na Šikmej.

„Je čas prevetrať trezor, ktorý mi daroval Sirius.“ Povedal si len tak pre seba s úsmevom Harry.

Do desiatich minút vyletel hop-šup práškovou sieťou v Deravom kotlíku. Vyletel je naozaj ten správny výraz pre to, ako sa tam dostavil.

Po pristátí ho krb vyhodil dopredu a Harry preletel vzduchom a pristál až pod najbližším stolom.

Všetci hostia v krčme sa otočili na Harryho. Dvaja čarodejníci, čo sedeli najbližšie vstali a zamierili Harrymu na pomoc.

„Si v poriadku, chlapče?“ opýtal sa ho jeden z nich, keď ho vyťahovali spod stola.

„Áno, pane. Ďakujem vám.“ Slušne sa poďakoval a mierne sa vymanil z ich zovretia, tak, aby ich neurazil a usmial sa na nich.

Vyzeralo to, že muži boli prekvapený a potešený Harryho slušným správaním.

„Ideš do Šikmej uličky?“ opýtal sa ho ten druhý. Harry prikývol.

„Pomôžeme ti otvoriť vchod, chceš?“ navrhol mu.

„Budem veľmi rád.“ Vďačne sa na neho usmial.

Dvaja čarodejníci mu, ako sľúbili otvorili prechod na Šikmú uličku a tak sa mohol Harry vybrať nakupovať. Najskôr musí zájsť do Gringottbanky a potom sa rozhodne, kam ďalej.

V Gringottbanke sa ho ujal Griphook, jeden zo škriatkov. Nasadol s ním do vozíka a rýchlo letel dole.

Harry sa potešene usmial. Takto rýchlo nebeží ani Tieň.

Zastali pri trezore číslo 2374. Tam mal Harry uložené peniaze od Siriusa, Lily a James mu nezanechali nič.

Keď sa nad tým Harry zamyslel, tak boli Remus a Sirius takmer ako jeho náhradný rodičia.

V trezore bolo množstvo peňazí, Harry len nemo otvoril ústa, keď to videl.

Sirius mu nechal úplne celý trezor veľkosti jeho izby zlatými galeónmi. Zobral si zo steny jedno bezodné vrecúško a nabral si doň peknú kopu peňazí. Toto, čo má vo vrecúšku, mu ostane tak na dva-tri roky.

Z Gringottbanky vyšiel šťastný, no zároveň ho ťažil pocit, ako to Siriovi všetko splatí.

Na niečo už prídem. Pomyslel si a zatiaľ to nechal tak.

Najskôr sa vydal k Ollivanderovi, najlepšiemu výrobcovi prútikov široko ďaleko.

„Dobrý deň.“ Pozdravil sa pri vchode do obchodu. Nikde nikoho nevidel, ale vedel, že tu prútikár niekde je. Zrazu ho začul. Len jemné našľapovanie mäkkých podrážok, netrénované uši by ho nezačuli. Harry sa na neho pokojne otočil.

„Prišiel som si kúpiť prvý prútik.“ Ozval sa. Ollivander vyzeral byť na okamih mierne prekvapený, že ho začul, ale hneď sa spamätal.

„Samozrejme, mladý muž.“ Súhlasil.

Začal okolo neho krúžiť čarodejnícky meter a merať. Namerané hodnoty zapisoval na pergamen položený na stole.

Najskôr to boli obyčajné merania, ako napríklad dĺžka ruky a výška. Potom to prešlo na šírku nosných dierok, dĺžku vlasov, výšku nosných dierok, obvod hlavy …

„Mohli by ste, prosím vás, zastaviť ten meter?“ opýtal sa trošku rozladene.

„Och, prepáčte.“ Ospravedlnil sa a meter spadol nečinne na zem. Harry sa otriasol.

„Ďakujem.“ Vydýchol si.

Najbližšiu polhodinu skúšali jeden prútik za druhým a Harryho už začínala chytať panika. Naopak Ollivander si to očividne užíval.

„Ste výnimočný čarodejník, pán Potter. Musíte teda vlastniť aj výnimočný prútik.“ Veselo prehodil.

„Vášho brata si vybral hneď tretí prútik. Javor a dračie srdce. Vy ste očividne silnejší a len tak hocijaký prútik vám stačiť nebude.“ Povedal a odbehol dozadu. Chvíľu bolo počuť, ako sa prehrabáva v poličkách a potom sa vrátil s čiernou krabičkou v rukách.

Všetky boli hnedé, ale táto je čierna. To je zaujímavé. Pomyslel si Harry.

„Tento prútik je nesmierne silný a výnimočný, chlapče. Uvidíme, či si vás vyberie.“ Podal mu čiernu krabičku. Harry ju opatrne otvoril.

V krabičke ležal krásny čierny prútik, popretkávaný striebornými a zlatými ornamentami. Harry si po chvíli uvedomil, že sú to runy. Vydýchol úžasom, tento prútik musel byť starý a cenný.

„No tak, vyskúšajte si ho, pán Potter.“ Popohnal ho nedočkavo prútikár.

Harry zdvihol prútik do rúk a švihol ním v pôsobivom oblúku.

Celou miestnosťou prešla vlna moci, vychádzajúca z niekadiaľ, z Harryho vnútra a z prútika sa vyvalila zlatá a strieborná hmla.

„Tento prútik je výnimočný tým, pán Potter, že sú to vlastne dva spojené prútiky. Salazar Slizolin mal ebenový prútik so strieborným lemovaním a jeho jadro tvoril jed z baziliska. Richard Chrabromil mal taktiež ebenový prútik, ibaže so zlatým lemovaním a jadro jeho prútika tvorila krv griffa. Oba prútiky boli nesmierne silné a nezlúčiteľné. Keď títo dvaja čarodejníci umreli, tak sa stalo to s čím nikto nerátal. Ich prútiky sa spojili, zlúčilo sa nezlúčiteľné. Vtedy sa objavila veštba, že ten, ktorý získa tento prútik, stane sa ich učňom a oni ho naučia všetko, čo za svoj život spoznali. Vy, pán Potter sa stanete ich učňom. Učňom dvoch najvňčších čarodejníkov v histórii, a ako určite viete, zakladatelia chodia všade spolu. To znamená, že vás budú učiť štyria najmocnejší čarodejníci. Určite je Damian Potter Vyvoleným? Nieste to náhodou vy, pán Potter?“ opýtal sa chlapca po dlhom preslove Ollivander zo záhadným úsmevom.

„Nemyslím si, že je to Damian, ale takisto si nemyslím, že som to ja.“ Vyhlásil Harry, keď utíchla aura moci.

„No každopádne od vás môžeme očakávať veľké skutky.“ Nehádal sa, ale vyzeralo to ta, že si je istý tým, že má pred sebou skutočného Vyvoleného.

Harry odchádzal od Ollivandera so zmiešanými pocitmi. Je možné, že by bol skutočne Vyvolený?

Nie! Určite nie! Harry je úplne obyčajný čarodejník, len trošku viac nadaný. To je všetko a aj keby sa náhodou stal učňom štyroch zakladateľov … čo je vylúčené, tak by to ešte nič nemuselo znamenať.

Jeho ďalšou zastávkou bol obchod madam Malkinovej. Tam si chcel nakúpiť habity. Madam Malkinová bola milá, trochu hyperaktívna pani.

Behala okolo Harryho a neustále pri tom niečo rozprávala.

„Trochu otravné, čo? Inak ja som Draco Malfoy.“ Zatiahol trochu afektovaný hlas z vedľajšieho stupienka, keď sa madam Malkinová na chvíľu vytratila.

„Dá sa to zniesť. Harry Potter.“ Pokrčil Harry ramenami.

„Ty si brat Damiana Pottera, čo? Ako s ním môžeš žiť pod jednou strechou?“ opýtal sa.

Harry sa na neho pozrel. Naozaj vyzeral byť znechutený Damianom.

„Ťažko.“ Odpovedal popravde. Viac si nestihli povedať, lebo sa vrátila madam Malkinová. Draco sa na neho súcitne pozrel a otočil sa k čarodejnici, ktorá mu upravovala habit, aby jej odpovedal na otázku.

Harry sa vydal od madam Malkinovej do obchodu zameraného na výrobu elixírov.

Tam mali všetko potrebné na uvarenie perfektného elixíru. Ostatní žiaci chodili do obyčajného obchodu, ale Harry to mal radšej tu.

Predával tu starý Simon. Poznal mnoho elixírov a mal rád Harryho.

„Zdravím.“ Pozdravil veselo pri vstupe do obchodu. Z dverí ste nemali možnosť zistiť veľkosť obchodu, zabránilo vám v tom množstvo políc rozmiestnených cez celý obchod. Bolo tu, ako v chladničke, tmavo a chladno. To nebolo preto, že by to tak mal rád Simon, ale preto, aby sa neznehodnotili prísady do elixírov.

Simon zodvihol hlavu a kývol Harrymu na pozdrav.

Spolu vybrali čo najkvalitnejší kotlík, nože, váhy a rôzne pomôcky, ktoré bude potrebovať. Všetko v tej najlepšej kvalite. Po celý čas sa rozprávali a hodnotili rôzne produkty od dodávateľov.

Niektorý výrobcovia kotlíkov vytvárali lacné kotlíky, ktoré vydržali možno tak elixíri prvého ročníka. Pri zložitejších sa rozpustili alebo bez príčiny vybuchli. Pri tom mohli poraniť osobu, ktorá varila, ale aj všetkých okolo nej.

Harry si vybral aj nejaké ingrediencie a zaplatil Simonovi značne zníženú sumu. V tomto obchode mal vždy veľké zľavy.

„Už máš zakúpený prútik?“ opýtal sa ho Simon.

„Áno. Hneď, ako som vyšiel z Gringottbanky som si to zamieril k Ollivanderovi.“ Prikývol a vytiahol z vrecka svoj nový prútik. Simonovi spadla brada prekvapením, keď ho uvidel.

„Nemyslel som si, že sa dožijem toho, že tento prútik získa majiteľa. Vlastne by ma to vôbec nemalo prekvapovať. K tomuto prútiku sa viaže istá veštba. Samotný Richard Chrabrimil a Salazar Slizolin si vezmú za svojho učňa toho ...“ nadchýnal sa Simon.

„Stačí. Toto som už počul od Ollivandera a je to blbosť. Možno je pravda, že sa nejakým nedopatrením spojili dva prútiky v jeden, ale zakladatelia sú už šesťsto rokov mŕtvi. Nemôžu len tak vstať z mŕtvych.“ Skočil mu Harry do reči.

„Pravdaže nevstanú z mŕtvych len tak. Podľa veštby ich privolá kúzelník, ktorý bude vlastniť tento prútik. Privolá ich, keď bude dosť silný na to, aby sa stal ich učňom.“ Presviedčal ho Simon.

„Nie! Ty a ani Ollivander nemáte pravdu. Ja nie som dosť silný na to, aby som sa stal ich učňom a už vôbec nie, že by tá blbá veštba hovorila o mne a nie. Nie, ja nemôžem byť Vyvolený. Vlastný rodičia ma nemajú radi, pretože Damian je podľa nich silnejší, než ja. Ľudí, ktorí ma majú radi by som mohol zrátať na prstoch jednej ruky. Ako by som už len ja mohol byť Vyvoleným?“ na konci ledva šepkal.

Zdvihol oči a pozrel sa bez masky Simonovi so očí. Len na pár sekúnd mu odhalil svoju dušu a Simon mal možnosť vidieť v nej to, čo u nijakého iného dieťaťa nemožno vidieť.

Jeho oči boli na chvíľu, ako hlboké jazero. Hlboké jazero plné bolesti a smútku. Pozeral sa na neho s nevyslovenou otázkou v očiach. Prečo ho odvrhli vlastný rodičia? Prečo sa mu snaží Damian zničiť aj to málo, čo má, keď on má všetko?

Dvere na obchode sa otvorili a Harry odvrátil svoj pohľad a zahnal chvíľkovú bolesť a smútok. Toto sa mu niekedy stávalo. Vo chvíľach, ako je táto sa uvoľnila sa jeho túžba po milujúcej rodine.

Nenávidel to. Vždy sa snažil zakrývať bolesť a už od malička sa mu to dobre darilo.

Otočil sa k dverám, rozhodnutý vypadnúť preč.

„Dovidenia!“ stihol sa rozlúčiť a už ho nebolo.

Simon sa ešte pár sekúnd pozeral na dvere zachmúreným pohľadom a potom sa otočil na svojho nového zákazníka.

„Vitaj, Severus. Tento chlapec bude tvojim budúcim študentom.“ Pokýval hlavou na dvere.

„To je až taký hrozný, že sa tváriš, ako zbitý pes?“ opýtal sa mierne znechuteným hlasom.

„Nie. Stavím za vrece galeónov, že ten chlapec bude najlepší študent, akého si kedy mal.“ Odpovedal.

„Tak prečo ten výraz?“ opýtal sa s nadvihnutým obočím. Neveril, že bude taký dobrý.

„Ten chlapec to má v živote až príliš ťažké. Ťažšie, než by si to zaslúžilo ktorékoľvek dieťa, nie to ešte on.“ Povzdychol si a opýtal sa Severusa, čo potrebuje.

Rozhodol sa, že si kúpi sovu. Sirius a Remus budú chcieť byť informovaný o dianí na škole a sova by sa mu mohla hodiť aj na niečo iné.

Vošiel do obchodu ponúkajúceho sovy všetkých druhov. Od všadiaľ sa ozývalo húkanie sov a vzduch bol presýtený ich pachom.

Harry prechádzal pomedzi sovy a hľadal nejakú, ktorá by sa mu zapáčila. Zrazu ho jeho šiesty zmyslel varoval, no než sa stihol otočiť, tak mu na ramene pristála krásna biela sova.

Hľadela na neho svojimi múdrymi očami a nedovoľovala mu ani pomyslieť na to, že by si je nezobral. Na prvý pohľad sa mu zapáčila.

„Prepáčte, to zvyčajne nerobí.“ Ospravedlňoval sa predavač. Harry sa usmial a pohladil sovu po jemnom perí.

„Dajte mi k nej prosím vás aj klietku. Beriem si ju.“ Predavač urobil, čo od neho Harry chcel a išiel po klietku.

„Ty si ako prútik. Tiež si čarodejník nevyberá teba, ale ty jeho.“ Usmial sa na ňu. Sova súhlasne zahúkala.

Predavač mu doniesol klietku a poradil mu aj pri výbere správneho krmiva pre jeho novú snežnú sovu. Harry odchádzal z obchodu spokojný a s úsmevom na perách.

„Budem ťa volať Hedviga, čo povieš?“ sova súhlasne zahúkala.

Pred obchodom ju vypustil a vložil si do vrecka zmenšenú klietku. Predavači zvyknú prvákom zmenšovať nakúpené veci, aby ich nemuseli nosiť. Stačí po nich jednoducho poklopať prútikom a veci sa opäť zväčšia.

Ďalšou Harryho zastávkou bolo kníhkupectvo.

V obchode boli porozostavané samé police, v ktorých sa nachádzali knihy rôznych veľkostí a hrúbok. Harry zamieril najskôr po školské učebnice. Vybral sa zaplatiť a potom opäť s prázdnymi rukami – predavač mu knihy ochotne zmenšil – vybral kupovať ďalšie knihy, tentoraz pre seba.

Zamieril do oddelenia z knihami napísanými runami.

Harry mal nezvyčajné nadanie. Nerobilo mu ani najmenší problém čítať runy, pre neho to bolo, akoby čítal obyčajné písmo. Jeho mozog pracoval rýchlo a trvalo okamih, kým Harry preložil runy do slov. Vzácnosťou bolo už to, že si ich všetky presne pamätal.

Keď si vybral nejaké runové knihy, tak zamieril k cudzojazyčnej literatúre. Runy mal síce radšej, ale aj cudzojazyčná literatúra bola fajn.

Nakoniec si vybral ešte niekoľko kníh z rôznych ďalších odborov a zamieril zaplatiť. Predavačovi takmer spadla sánka, keď Harry vyložil na pult všetky svoje knihy. Musel sa ešte dvakrát vrátiť, pretože ich nedokázal všetky priniesť naraz. Kúpil si asi tridsať päť veľkých a hrubých kníh. Do konca prázdnin sa nudiť určite nebude.

Predavač mu zmenšil náklad a Harry si knihy opatrne vložil do vreciek.

Harryho poslednou zastávkou bol obchod s kuframi. Kúpil si jeden veľký kúzelne odľahčený kufor. To nebola jeho jediná výhoda, bol oveľa väčší, ako by sa pri pohľade zvonku mohlo zdať.

Zmestia sa tam všetky Harryho knihy aj veci.

Zo Šikmej uličky odchádzal nadmieru spokojný. Nakúpil všetko, čo potreboval a mohol si byť istý, že mu na Rokforte nebude chýbať nič.

Celý uplynulý mesiac prebiehal stereotypne. Harry ráno vstal skôr, než ostatný, zbalil si jedlo a knihy, bežal až na koniec cesty, tam vysadol na Tieňa. Spolu potom do obeda jazdili, najedli sa a Harry potom čítal knihy alebo skúšal kúzla a elixíri, ktoré v nich boli.

Vracal sa tesne po západe slnka, nepozorovane sa vytratil do izby a tam do polnoci čítal. Jamesa, Lily a Damiana celý mesiac takmer nevidel. Jedine vtedy, keď sa večer vracal domov.

Vyskúšal si ďalšie kúzla z bezprútikovej mágie, aby sa mohol v prípade potreby brániť. Proti dospelému čarodejníkovi by síce nemal šancu, ale ešte vždy mal na svojej strane moment prekvapenia. Vo vrecku začal nosiť potrebné elixíri, keby sa náhodou zranil.

Elixíri, ktoré varil Harry mali jednu nezameniteľnú výhodu. Dobre chutili. Naučil sa primiešavať príchute do elixírov tak, aby nemenili ani neznižovali účinok. Dokonca sa mu podarilo aj ponechať farbu.

Trvalo mu asi týždeň, než prišiel na to, že nie všetky príchute sa hodia do všetkých elixírov. Potom to už išlo pomerne ľahko, stačilo zistiť, ktoré príchute sú tie pravé.

Zlepšil sa v okulumencii, ale v legilimencii sa nepohol ani o krok. Bol rozhodnutý, že skúsi aj animágiu, ale tú už asi len na Rokforte.

A prišiel prvý september...

:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:-:

Bolo desať hodín, keď sedel vo svojej izbe a načúval zvukom v dome pod ním. Lily a James unáhlene balili Damiana a pokrykovali po sebe cez celý dom, kde má aké veci.

Harry sa pobalil už včera večer, aby si ešte ráno mohol čítať. Nakoniec si síce nečítal, ale toto bolo tiež nebolo najhoršie. Okrem toho, zlepšovala sa mu pri tomto trpezlivosť. Už hodinu tu nehybne sedel a počúval.

Ráno o pol deviatej mu prišla sova od Rema a Siria. Gratulovali mu k prijatiu na Rokfort a zaslali mu Záškodnícku mapu. Bola to mapa celej školy, ktorú vyrobil Remus s menšou pomocou Siria a Jamesa. Zároveň sa mu ospravedlnili, že sa mu tak dlho neozvali.

Na konci listu mu Sirius napísal, nech si ho nepraje, ak nebude lepší, ako Damian. Harry vedel, že by mu to vôbec nemal za zlé, ale taktiež vedel, že aj keby to na sebe neukázal, tak by ho to sklamalo.

Od vtedy sedel bez pohybu na posteli a načúval so zatvorenými očami hluku pod ním. Vždy sa mu lepšie počúvalo, keď mal zatvorené oči. Vtedy mal odstavený jeden zmysel a ostatné sa tak zostrili.

„O pol hodinu máme vyraziť. Som zvedavý, ako to chcú stíhať.“ Prehovoril k Hegvige. Sova súhlasne zahúkala. Teda, aspoň tak to vypadalo. Aj keď pri Hedvige je to dosť možné, často mal pocit, že mu rozumie každé slovo.

Nakoniec vyrazili len o desať minút neskôr, než mali. Na nástupište sa teda dostali o 10:55. Zatiaľ, čo sa Lily a James lúčili s Damianom Harry prehľadával vlak. Prázdne kupé našiel takmer vzadu vo vlaku. Pohodlne sa usadil a vybral si z kufra knihu.

Celú cestu bude mať od Damiana pokoj, tým si bol istý. A ak aj náhodou nie, tak ho prinúti vypadnúť. Vlak sa pohol a Harry sledoval rodičov, ako poslednýkrát kývu svojím deťom. Niektoré mamy mali dokonca slzy v očiach, to museli byť mamy prvákov.

Po pol minúte sa rodičia stratili a vlak vyrazil naprieč slnkom osvetlenou krajinou smerom k Harryho budúcnosti.

Dvere na Harryho kupé sa otvorili a dnu vošli štyria ľudia. Z nich poznal Harry len Draca Malfoya, pôvod ostatných len tušil.

„Ahoj, však tu máš voľné?“ opýtal sa Draco.

„Jasne.“ Poukázal rukou na prázdne kupé.

„Tvojmu bratovi sa podarilo vyštvať nás s vlastného kupé. Ten idiot! Vyštval z kupé štyri čistokrvné rodiny, to sa neodpúšťa! Urobím mu zo života na Rokforte peklo!“ Draco bol očividne dosť napálený. Harry na neho pozeral s nadvihnutým obočím a pobaveným úsmevom.

„Damiana si netreba všímať. Najviac ho naštvú dve veci. Prvá je, keď si ho nikto nevšíma a druhá, keď je niekto lepší, ako on.“ Poradil mu.

„Inak, ja som Harry Potter.“ Predstavil sa s miernym úklonom hlavy trom zvyšným spolusediacim.

„Theodore Nott.“ Predstavil sa hnedovlasý vysoký chlapec s modrými očami.

„Blaise Zabinni.“ Hnedá pleť, čierne vlasy a tmavohnedé oči.

„Pansy Parkinsonová.“ Predstavilo sa nakoniec dievča s po plecia dlhými čiernymi vlasmi a tmavomodrými očami. Dokonalá kombinácia.

Všetci štyria si sadli oproti Harrymu a hľadeli na neho.

„Čo je?“ opýtal sa značne pobavene. Neodpovedali, tak sa Harry pohodlne usadil do tureckého sedu a začítal sa do knihy položenej na kolenách.

„Ty rád čítaš?“ opýtala sa Pansy.

„Áno.“ Odpovedal jednoducho Harry.

„Ja len tak, ale čo všetko máte z bratom spoločné? Vieš, aby sme sa mohli pripraviť.“ Podpichol ho Theodore.

„Dokopy nič. A nemohol by som ťa volať Theo? Theodore je príliš dlhé.“ Posťažoval sa Harry. Theodore sa zatváril prekvapene, ale nakoniec odpovedal.

„Môžeš, mne je to v podstate jedno. Len ma tým nestrápni, OK? Niečo ale musíte mať spoločné. Napríklad rodičov, dom, nejakú vlastnosť.“ Dobiedzal. Harry si povzdychol.

Chystal sa odpovedať na Theovu otázku, keď sa už po druhýkrát za tento deň otvorili dvere na ich kupé a dnu nahliadli dve osoby.

Ten chalan bol na sto percent Ron Weasley. Pehavý, červenovlasý a jedenásť ročný, nemohol to byť nikto iný. To dievča Harry nepoznal. Už na prvý pohľad však bola vševed. Bolo jej to poznať na pohľade. Taký pohľad, akoby ste boli nad ostatnými, akoby ste vedeli to, čo oni nie.

Našťastie pre ňu bola v jej pohľade badateľná aj inteligencia, inak by ju Harry bez milosti vykopol. Neznášal namyslených ľudí, čo si o sebe myslia, že sú králi a pritom nemajú ani kvapku rozum.

„Máte tu voľno? Nemôžeme nájsť nijaké kupé a v jedinom, čo je ešte ako tak plné sedí nejaký magor, čo si hovorí Vyvolený.“ Opýtala sa hnedovláska.

Harry sa uškrnul. Magor?

„Pokojne si sadnite. Ešte je tu nejaké miesto.“ Súhlasil Harry. Draco si útrpne vzdychol, ale nechal to tak.

Hermiona si sadla o sedadle vedľa Harryho, takže medzi nimi zostal voľný priestor a Ron vedľa nej.

„Teraz mi už odpovieš?“ pokračoval Theo tam, kde skončili. Harry si zašiel rukou do vlasov, pohodlnejšie sa usadil a odpovedal.

„Lily a Jamesa neberiem tak celkom, ako svojich rodičov. Vždy im bolo jedno, čo so mnou je a ako sa hovorí, tvoj rodič je ten, kto ťa vychoval. A oni ma rozhodne nevychovali. Povahovo aj magicky sme úplne rozdielny. Dokonca sa na seba ani poriadne nepodobáme. A ak aj máme niečo spoločné, tak je toho málo.“ Odpovedal Harry.

„Môžem?“ opýtala sa Hermiona s pohľadom upretým na knihu.

„Pokojne.“ Odpovedal. Hermiona zobrala opatrne knihu do rúk a otvorila ju.

„Nieje pre teba trochu zložitá?“ opýtala sa. Harry sa uškrnul a stiahol dole svoj kufor. Otvoril ho a siahol po prvej runovej knihe, ktorá mu prišla pod ruku.

„Čo povieš na toto? Je to zaujímavé čítanie, ale je aj trochu zložité. Ešte som z nej zvládol len pár kúzel.“ Podal jej knihu a čakal, čo na ňu povie. Harmiona sa na neho prekvapene pozrela.

„O týchto znakoch som čítala. To sú runy. Ty to vieš prečítať?“ zarazene sa na neho pozrela.

„Samozrejme.“ Prisvedčil.

„Neverím ti.“ Vyhlásila.

„Za to, že ona nevie runy ich nemôžem vedieť ani ja? Nevie ani polovicu z toho, čo viem ja a správa sa, akoby vedela všetko na svete.“ Mrmlal si Harry len tak pre seba vo francúzštine. Draco, Blaise, Theo a Pansy sa rozosmiali. Oni sa určite taktiež učili francúzsky.

„A oni sa mi ešte budú smiať. Ktovie, akoby sa im páčilo, keby na nich odrazu spadli kufre?“ prešiel na perzštinu. Ten jazyk mal v tomto jednu nezameniteľnú výhodu. Takmer nikto ho nepoznal.

Štyria menovaný sa na neho prekvapene pozreli. Nestáva sa im často, že by niekto hovoril jazykom, ktorý ešte nepočuli.

„Ale čože? Francúzsky viete, ale perzsky už nie? Radím vám, mne sa nesmejte.“ Sladko prehovoril.

„A čo nám urobíš? Vytiahneš na nás cudzí jazyk?“ podpichol ho so smiechom Theo. Harrymu sa nebezpečne zaiskrilo v očiach.

„Máš veľmi ťažký kufor?“ opýtal sa len tak.

„Dosť, prečo?“ zmätene na neho pozrel. Nechápal, prečo prešiel odrazu k inej téme. Harry sa pobavene uškrnul.

„Len tak.“ Takmer nebadane mávol rukou a Theov kufor sa zošuchol na jeho hlavu. Tá gestikulácia bola otravná, ale bez nej to šlo ťažko.

„Au!“ zvolal Theo, keď mu kufor tresol na hlavu.

„Varoval som ťa.“ Prehodil Harry. Theo sa zmätene pozrel na Harryho. Zelenooký chlapec mohol vidieť, ako mu pracujú kolieska v hlave.

„Sú len tri možnosti. Prvá je, že si taký rýchly, že som si nestihol uvedomiť, kedy si vytiahlo prútik. Druhá je, že čaruješ bez prútika. A tretia a najpravdepodobnejšia je, že používaš nejaké triky.“ Konštatoval po chvíli Theo a šúchal si pri tom hlavu.

„Prečo by som nemohol mať nadanie na bezprútikovú mágiu?“ vyzvedal Hary. Na toto bol zvedavý.

„Je skutočne len málo kúzelníkov, ktorí majú nadanie na bezprútikovú mágiu a ešte menej je tých, ktorí ju aj zvládajú. A to sa naučia len v dospelosti jednoduchšie kúzla. V celej histórii sú zaznamenaný len piati taký kúzelníci. Zakladatelia a Veď-Vieš-Kto. A takéto nadania sa dedia len v niektorých rodoch a Potterovci k nim určite nepatria.“ Vložil sa do toho Draco.

„Vtom máš pravdu. V rode Potterovcov sa skutočne nevyskytuje nijaké zvláštne nadanie. Ale ja mám skutočne nadanie na bezprútikovú mágiu.“ Mávol rukou a otvorili sa dvere kupé, luskol prstami a niekoľkokrát zablikali svetlá ukázal im dlaň a vytvoril si na nej jasnú svetelnú guľu.

„Zvládam ešte len jednoduché kúzla, ale čím ďalej, tým som lepší.“ Vysvetlil Harry.

„Ty skutočne zvládaš bezprútikovú mágiu.“ Hlesol Draco.

„Ale, ako je to možné?“ nechápala Pansy. Theo iba nechápavo pokrútil hlavou.

„Zvláda ju aj Damian?“ spýtal sa nervózne Ron.

„Jasne, že nezvláda. Inak by sa ňou chvastal a Harry sám povedal, že nie. Však?“ zareagovala Hermiona a otočila sa na Harryho, aby jej potvrdil tvrdenie. Hlúpa nieje. Uznal v duchu. Navonok jednoducho prikývol.

„Damian je slabý súper. Nebudem mať problém poraziť ho. Vo všetkom.“ Dodal.

„Ale on má prútik už od ôsmych rokov. Vraví sa, že ho dostal, pretože je výnimočne nadaný.“ Namietal Ron.

„Áno, Ron, máš pravdu. Damian je skutočne výnimočný.“ Súhlasil Harry. Všetci sa na neho prekvapene pozreli. Harry sa uškrnul nad ich prekvapenými výrazmi.

„Výnimočne veľký magor.“ Dokončil Harry. Všetci v kupé sa začali smiať. Dokonca aj Harry. Pri ich výrazoch sa ani inak nedalo.

Po celú cestu na hrad sa už len tak rozprávali.

„Toto všetko je celé šialené. Štyria čistokrvný čarodejníci, zradca krvi a humusáčka – bez urážky - spolu sedia v jednom kupé a rozprávajú sa.“ Podotkol Draco. Harry sa uškrnul.

„A čo som ja? Mňa si totižto nepomenoval.“ Opýtal sa Harry.

„Pre teba názov nemám. Nie si, ako ostatný čistokrvný, muklorodený tiež nie si a zradcom krvi by som ťa nenazval. O tebe viem vlastne len to, že nie je dobré mať ťa za nepriateľa. A ešte mám tušenie, že si celkom dobrý spoločník.“ S úškrnom pokrčil plecami.

„Och. A poznáš viac rečí, než mi všetci dokopy.“ Dodal so smiechom.

„Draco, vy poznáte jedine tak francúzštinu.“ Podotkol mierne skepticky Harry.

„Jazyk vznešených.“ Zaškeril sa Theo.

Po chvíli začal vlak spomaľovať, až celkom zastal. Harry a ostatný z neho vystúpili a vybrali sa ešte spolu za Hagridom k loďkám, ktoré ich mali odviesť na hrad.

„Prváci! Ku mne!“ kričal hlboký hlas. Hagrid, správca Rokfortských lesov, lúk a hájov alebo jednoducho hájnik. Je to milý chlapík, aj keď vyzerá na prvý pohľad hrozivo.

Všetci prváci sa zhromaždili okolo poloobra a väčšina na neho zízala s otvorenými ústami. Pravdaže, Harryho skupina nie.

„Do lodiek nastupujte po štyroch.“ Zavelil Hagrid.

Draco, Pansy, Theo a Blaise si sadli do jednej loďky. Harry, Hermiona, Ron a chalan, ktorý sa predstavil, ako Neville Longbottom si sadol k nim. Harry poznal príbeh Longbottomovcov. Bellatrix Lestrangeová ich mučila, kým sa nezbláznili, teraz ležia u Munga.

Neville nevyzeral, že by sa jej za to chcel pomstiť. Vlastne vyzeral, že by sa jej ani nedokázal pomstiť. Dobrák od kosti a ešte k tomu bojazlivý. Alebo iba nesmelý?

Ich oddelenie od mladých aristokratov sa zdalo byť až smiešne definitívne. Akoby to malo byť už navždy.

Je možné, že to aj bude navždy. Pomyslel si smutne Harry. Ale vždy si predsa vystačil sám, tak to zvládne aj teraz.

Rokfort bol ešte krajší, ako ho Harrymu opisovali Sirius a Remus.

Najvyššia na ňom bola Astronimocká veža. O trochu nižšie boli Chrabromilská a Bystrohlavská veža. Harry poznal teoretické rozloženie všetkého na hrade, ešte bolo potrebné zistiť, či je to tak aj v praxi. A Harry si bol istý, že to tak bude. Sirius a Remus poznali hrad dokonale. Harry aj Sirius niekedy žasli, čo všetko vie Remus. Napríklad ani Sirius a určite, ani James nevedeli o Núdzovej miestnosti.

Harry bol nesmierne rád, že mal od nich takéto poznatky a Záškodnícku mapu. Damian mal zas Jamesov neviditeľný plášť a Harry si ešte pamätal, ako zúril, keď mu Sirius a Remus odmietli dať Záškodnícku mapu.

James sa pridal na Damianovu stranu a hovoril, že keďže oni dvaja nemajú vlastné deti, tak je ich povinnosťou odovzdať mapu jeho potomkovi.

Sirius sa vynašiel a povedal Jamesovi, že on má dediča, ktorý pôjde na Rokfort a dostane mapu. Keď sa ho James spýtal, že prečo mu nikdy neukázal svojho syna, tak povedal, že ho predsa vidí každý deň. V ten deň nazval Sirius Harryho svojím synom.

Potom sa mu za to síce ospravedlnil, ale Harry ospravedlnenie neprijal. Namiesto toho sa mu hodil do náruče a nepustil ho dobrých desať minút.

Usmial sa. Sirius a Remus mu dokázali ešte aj v spomienkach vyčarovať úsmev na tvári.

„Je skutočne nádherný. V Dejinách Rokfortu skutočne nepreháňali.“ Žasla Hermiona.

Harry sa usmial. Aj on čítal Dejiny Rokfortu a mal dojem, že ho v tej nevykreslili úplne dokonale. V skutočnosti bral dych.

Prešli obrovskou vstupnou sieňou a Harry musel vynaložiť nesmierne úsilie na to, aby sa neustále neotáčal a nevyvaľoval na všetko oči. Neučil sa predsa okulumenciu len tak pre nič, za nič. Nieže by ju zvládal nejako dokonale, ale na jeho vek to bolo viac, než dobré.

Pred dverami do Veľkej siene ich očakávala prísne sa tváriaca profesorka s prísnym účesom a okuliarmi. Nepochybne profesorka McGonagallová.

„Dobrý deň žiaci. Moje meno je profesorka Minerva McGonagallová...“ bingo!

„Som jedna z profesorov vyučujúcich na tejto škole. Predtým, než sa začne triedenie, vás oboznámim z pravidlami. Sú štyri fakulty...“ postila sa McGonagallová do vysvetľovania. Harry toto všetko poznal z rozprávania Siria a Rema. McGonagallovej preslov vedel naspamäť.

„Nezabudnite, vaša fakulta sa stane počas roka vašou rodinou.“ Zakončila profesorka svoj preslov.

Odviedla ich do malej miestnosti vedľa Veľkej siene. Tam mali čakať, kým ich niekto nezavolá.

Hermiona si vedľa neho mrmlala kúzla, ktoré sa už stihla naučiť a znervózňovala nimi Rona.

„Fred a George hovorili, že budeme musieť bojovať s trolom.“ Pošepkal mu Ron do ucha. Celý sa klepal od nervov.

„To vôbec nieje pravda. V skutočnosti to bude úplne jednoduché. Predvedieš nejaké kúzlo, klobúk vyberie, aké. Väčšinou to prváci zvládnu, no niekedy nie. Ale radím ti, snaž sa. Inak...“ nedopovedal Harry a veľavýznamne sa na neho pozrel. Ron bol počas Harryho rozprávania stále bledší a bledší.

„Neboj sa. Ja som ich skúšal s Remusom a Siriusom. Sú síce aj také, ktoré by som rozhodne nechcel dostať, ale inak som zvládol takmer všetky.“ Pokrčil s miernim úsmevom plecami. Bavilo ho robiť si srandu s Rona.

„Ty si nezvládol všetky? Kto iný ich má potom všetky zvládnuť, ak nie ty? A čo sa stane, ak to nezvládnem?“ intenzita Ronovho hlasu skákala od nervov vyššie a nižšie.

„Netuším, keď som sa na to Siriusa opýtal, tak sa zatváril akosi čudne a rýchlo prešiel k inej téme.“ Pošepol Harry Ronovi. Harry si až doteraz myslel, že Ron už nemôže viac zblednúť. Očividne sa mýlil.

Harry sa pri pohľade naňho preľakol, či to náhodou neprehnal.

Aj keby mu chcel teraz povedať pravdu, tak na to nedostal príležitosť. Práve teraz ich totižto profesorka McGonagallová zavolala do Veľkej siene.

Veľká sieň bola obrovská a nádherná. Začarovaný strop práve ukazoval tmavú nočnú oblohu posiatu miliónmi hviezd. Žiaci vo farebných habitoch sedeli za štyrmi fakultnými stolmi.

Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a Slizolin. Už o chvíľu sa rozhodne, kam bude patriť Harry. Harryho prianím bol Chrabromil, tam študovali Sirius a Remus.

Na stoličke pred učiteľským stolom bol uložený starý Rokfortský klobúk a pri ňom stála profesorka McGonagallová so zoznamom prvákov v ruke.

„Abottová Hanah!“ zaznelo prvé meno. Takto to pokračovalo aj naďalej. Harry si zatiaľ prezeral učiteľský stôl. Väčšinu učiteľov, ako Sproutová, Snape, Flitwick a Hagrid poznal. Samozrejme aj Albusa Dumbledora. Harry mal toho čarodejníka celkom rád, aj keď sa mal pri ňom vždy na pozore. Nikdy presne nepochopil, prečo sa zaujíma o Harryho. Vždy, keď prišiel skontrolovať Damiana, tak sa zastavil u Harryho v izbe a rozprával sa s ním. Zvyčajne sa rozprávali o úplne obyčajných veciach, ako sú knihy, metlobal a dokonca aj elixíri. Na to, že Dumbledore nikdy nevynikal v elixíroch, tak o nich vedel dosť.

Harrymu trvalo dlho, kým prišiel na to, že si ho postarší čarodejník získal. A keď to zistil, tak už bolo neskoro. Dumbledore, akoby vedel, že Harry blízko k sebe nepustí mnoho ľudí, tak si ho získaval potajme dlhé roky. Ale aj on mal rád Harryho, tým si bol istý. Bolo to cítiť na jeho úsmeve a vidieť v jeho očiach. Harry začal podvedome brať Dumbledora, ako svojho dedka, ktorého nemal.

Z učiteľského zboru mu bola neznáma iba jediná tvár. Na mieste učiteľa OPČM sedel čarodejník s tmavohnedými vlasmi a modrými očami. Oblečený mal obyčajný tmavohnedý plášť.

Harry tušil, že spolu budú vychádzať dobre, ak bude dobrým žiakom. A tým Harry bude.

Neville a Hermiona skončili v Chrabromile. Draco, Pansy a Theo skončili v Slizoline. Ešte zostal Ron, Blaise a Harry. Blaise skončí bezpochyby v Slizoline.

„Potter Danian!“ teraz sa ukáže, kde skončí Harryho podarený súrodenec. Damian si s patričnou aroganciou nasadil na hlavu klobúk a čakal.

O tri sekundy sa ozval výkrik: „SLIZOLIN!“

Harry sa pobavene uškŕňal. Polovica slizolinčanov, na čele s Dracom mu budú robiť zo života peklo. Damian sa odobral k tej polovici, ktorá nemala vražedný úsmev. Tej druhej sa oblúkom vyhol.

„Potter Harry!“ zvolala McGonagallová Harryho meno. Chlapec pevným krokom prešiel až ku klobúku. Posadil sa na stoličku a nasadil si na hlavu starý klobúk. Ten bol taký veľký, že sa mu zošmykol na oči. Automaticky sa zameral na sluch, keďže mu odrazu chýbal zrak.

„Harry Potter, konečne mám možnosť spoznať ťa. Si iný, ako ostatný, ktorých som tu zatiaľ mal. Podobný tebe bol už len Tom Riddle.“ Začal triediaci klobúk.

„Tom Riddle?“ opýtal sa Harry. To meno mu nič nehovorilo.

„Áno. Nečudo, že ho nepoznáš. Teraz ho čarodejníci poznajú pod menom lord Voldemort. Aj on bol vo všetkom lepší, ako ostatný. Dokonca máte aj podobné myslenie. Jediný rozdiel medzi vami dvomi je, že Tomova duša bola už od začiatku čierna. Tvoja taká nie je.

Si dobrý v okullumencii, legillimencii, neverbálnych kúzlach a elixíroch. To si cenil hlavne Slizolin. Tvoj pokoj a rozvahu by si taktiež cenil hlavne Slizolin.

Tvoja inteligencia je hodná Bystrohlavovej, aj keď nezdieľaš jej veštecké schopnosti.

Oddanosť, ktorú ponúkaš priateľom je hodná Bifľomorovej.

Tvoja odvaha je hodná Chrabromila.

Kam ťa teda pošlem? Myslím, že Bystrohlav, ani Bifľomor nebudú pre teba tie pravé. Ale zato Slizolin a Chrabromil... tie už áno.“ Prehováral mu do mysle jemný hlások.

„Chrabromil.“ Rozhodol sa Harry. Svoje rozhodnutia nemení.

„Tak to teda bude CHRABROMIL!“ posledné slovo vykríkol na celú sieň. Harry s úsmevom vstal a vydal sa k tlieskajúcim chrabromilčanom.

Miesto si našiel medzi dvojčatami Fredom a Georgeom Weasleyovými. Dvojčatá boli niečo, ako nový nástupcovia Záškodníkov. Sirius si ich vždy doberal, vraj ich raz istotne predstavý Záškodníkom. Fred a George na neho vždy dorážali, kto sú v skutočnosti Záškodníci.

„Necháš svojho brata v štichu? To od teba teda nieje pekné.“ Pokrútil hlavou Fred.

„Slizolinčania ho roztrhajú v zuboch. Chudáčik, Vyvolený.“ Predniesol tragicky George. Harry sa s úškrnom otočil k Slizolinčanom. Polovica Slizolinčanov, ktorá držala s Dracom si ho premeriavala pohľadmi, ktoré mu sľubovali krušné chvíle. Druhá polovica na neho hľadela takmer zbožne. Medzi nimi aj Crabe a Goyle, dve gorily bez mozgov. Harry sa uškrnul.

„On si už nejako poradí.“ Vyhlásil s istotou. S Vyvoleným sa predsa spoja aj ostatné fakulty. Hlavne teraz, keď sa ukáže, že je odvrhnutá Slizolinčanmi.

Poblednutý Ron si nasadzoval na hlavu triediaci klobúk. Po pár sekundách ticha sa sieňou ozval výkrik: „Chrabromil!“

Očividne spokojný Ron sa vybral smerom k Harrymu. Fred sa posunul a uvoľnil tak miesto Ronovi. Následne mu položil ruku okolo ramien a aj s Georgeom mu zablahožel.

„Prepáč, Ron, ale nemohol som odolať. Mal si vidieť svoj výraz.“ Ospravedlňujúco sa pousmial Harry.

„Ty si ešte horší, ako boli Fred a George. Pri nich som aspoň dúfal, že si vymýšľajú. Na prvý pohľad chalan, ktorý nepozná slovo vtip a v skutočnosti taký prešibaný.“ Vyčítal mu Ron so zle skrývaným úškrnom. Harry sa na neho uškrnul a Ron sa prestal ovládať už úplne a rozosmial sa.

„Dlžím ti jednu čokoládovú žabku.“ Rozhodol sa Harry odčiniť svoj priestupok.

„Musíme si spolu zahrať šach.“ Žmurkol na neho Ron.

„Dobre.“ Potešil sa Harry. Naposledy hral šach so Siriom a to nebola žiadna zábava. Do minúty ho porazil a ešte k tomu trikrát za sebou. Sirius bol dobrý čarodejník, ale hranie šachu bola jeho slabá stránka.

„Na tvojom mieste by som sa na to netešil.“ Varoval ho Fred.

„Áno. Nepoznám nikoho, kto by ho porazil v šachu.“ Dokončil George bratovu reč.

„Tak to dúfam, že budem aspoň obstojným súperom.“ Usmial sa Harry na Rona.

„To sa ešte uvidí, Harry. Odídeš zahanbený.“ Pokyvoval George hlavou.

„Možnože prehrám, ale zahanbený neodídem.“ Nesúhlasil Harry.

„Ak vydržíš päť minút, tak uznám, že neodídeš zahanbený.“ Uznal George.

„Súhlasím. A čo, keď sa mi to podarí?“ opýtal sa. Fred sa na neho zvedavo pozrel.

„Práve ste so mnou uzavreli stávku. Chcem vedieť, čo je v nej.“ Pripomenul im Harry s úškrnom.

„Harry, ty si teda trieda. Dobehol si mojich bratov.“ Smial sa Ron.

„Ak vyhráme my, tak budeš týždeň skúšať naše výrobky. Je na tebe, čo vymyslíš, ak vyhráš.“ Harry už počul o sladkostiach, ktoré vytvorili. Cukríky, pri ktorých sa parí z uší a podobné sladkosti boli ich špecialitou. Sám Harry okúsil jeden, pri ktorom sa mu vyhádzali vyrážky na mieste, o ktorom by sa nerád zmieňoval. Celý týždeň si potom nemohol sadnúť.

„Jeden z vás pozve McGonagallovú na romantickú prechádzku pod mesiačikom a druhý zaspieva serenádu madam Pomfreyovej.“ Ustanovil Harry.

„To nemyslíš vážne?!“ vyhŕkol Fred.

„Buď rád, že som nedal Snapea.“ Spražil ho Harry. Fred pri tej predstave zbledol.

„Vítam všetkých v novom školskom roku na Rokforte!“ zvolal Dumbledore a zdvihol ruky do vzduchu. Na stoloch sa začalo objavovať jedlo všetkých druhov.

Pohľad ju zabehol k Harrymu, na ktorého sa vrelo usmial. Harry mu úsmev veselo opätoval. Jeho pohľad sa presunul na Damiana a úsmev mu trochu zvädol. Opäť si sadol na stoličku a pustil sa o rozhovoru s profesorkou McGonagallovou.

„Fred, kto je ten profesor, vedľa Snapea? Ak sa nemýlim, tak je to profesor obrany.“ Opýtal sa Harry Freda, ktorý sedel vedľa neho. Na učiteľa obrany bol zvedavý. Zdal sa byť dobrým kúzelníkom.

„To je Alan Manson. Je vraj prísny, ale dobrý. A áno, bude nás učiť obranu.“ Odpovedal Fred.

Po úžasnej večeri ich prefekti zaviedli do chrabromilskej klubovne. Harry bol príjemne unavený a už sa tešil na mäkkú posteľ.

Rozhodol sa, že klubovňu preskúma neskôr.

Na izbe býval s Ronom, Nevom, Seamusom a Deanom. Harry si vybral posteľ na kraji pri okne a Ron vedľa neho. Neville si ľahol oproti Harrymu a Deanovi a Seamusovi ostali dve posledné postele približne oproti Rona.

Každý mal pri posteli skriňu.

Harryho kufor ležal pri jeho posteli a Harry ho ešte vybalil. Chalani už spali, keď Harry dovybaľoval svoje veci. Ostatný chalani sa na to vykašľali a rozhodli sa radšej spať.

Knihy si nechal v kufri, vytiahol si len jednu, ktorú si položil na nočný stolík, vedľa prútika.

Nepotreboval nijaký budík, ráno sa zobudí ešte skôr, ako chalani aj bez budíka. Bol zvyknutý vstávať bez neho a teraz to už nehodlal meniť. Bolo to pre neho výhodné vstať aj bez budíka. Aspoň nemusel každé ráno počuť, ako prvý ranný zvuk nepríjemné vrešťanie budíka.

Umyl sa a prezliekol sa do pyžama. Bolo ešte len desať hodín, ale už bol poriadne unavený.

Vliezol do postele s červeno zlatým povlečením a zatiahol tmavočervený okolo postele. O päť minút pokojne spal.

Dnes sa mu opäť snívalo o štyroch neznámych čarodejníkoch, ktorí ho k sebe volali.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Tie listy som mala písané rôznymi štýlmi písma aj s podpismi, ale tu mi to nechce zobrať.

Klea