Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Ráno sa zobudil s nejasnou spomienkou na štyroch neznámych čarodejníkov. No čím viac sa snažil rozpamätať sa na nich, tým menej sa mu to darilo, až sa ich obraz úplne rozplynul. Podobné sny sa mu snívali už dlhšiu dobu a nikdy si nevedel spomenúť, čo sa v tom sne dialo ani to, ako vyzerali tí štyria neznámy.

Posadil sa a pozrel sa na hodiny na nočnom stolíku. Hodiny práve ukazovali päť hodín. Harry sa zo zakňučaním hodil späť na posteľ. Práve dnes nemal chuť na raňajky osamote. Veď sú predsa Vianoce!

Prudko sa posadli, keď mu konečne došlo, čo to znamená a odhrnul gobelín. Pred jeho posteľou bola obrovská kopa darčekov od jeho priateľov a bol si na sto percent istý, že aj od Siria a Rema.

Potešene vyskočil z postele a pustil sa do rozbaľovania darčekov. Hneď prvý bol od Siriusa, poslal mu krásnu pretekársku metlu.

„Metla?!“ zhíkol Harry. Na jednej strane sa z darčeku tešil, ale na druhej strane mal chuť Siriusa zaškrtiť. On predsa vedel, že prváci nesmú mať metly a že mu týmto môže narobiť problémy. Ale zas, Sirius vedel, že Harry sa dokáže postarať o to, aby sa o nej nikto nedozvedel.

Remus mu poslal štyri knihy napísané runami. Harry mu bol za ne nesmierne vďačný, runové knihy sa totižto zháňali hrozne ťažko a Rem mu ich teraz poslal dokonca štyri.

Jedna z nich bola o štítoch, druhá o živelnej mágii, tretia o bezprútikovej mágii a štvrtá bola o elixíroch. Harry si okamžite prelistoval tú o elixíroch a úprimne žasol. Ešte nikdy nepočul o elixíroch, aké boli v nej vypísané, a to už prečítal úctyhodné množstvo elixírových kníh.

Ron mu poslal fondány pani Weasleyovej, ktoré boli, ako musel Harry uznať, báječné. Hermiona mu taktiež poslala sladkosti, len na rozdiel od Rona sa na ňom očividne chystala otestovať všetky druhy čarodejníckych sladkostí. Poslala mu fazuľky každej chuti, čokoládové žabky a rôzne cukríky pendreky, z ktorých vyzerali niektoré dosť nebezpečne.

Harry si zobral jeden zelený a kúsok si odhryzol. Chvíľu sa nič nedialo a Harry si už začal myslieť, že je to len obyčajný pelendrek a on robil unáhlené závery. Potom pocítil jemné mravenčenie na pokožke hlavy a hneď vedel, že sa niečo stalo.

Harry si vyčaroval pred sebou zrkadlo a pozrel sa doň. Pri pohľade na seba v zrkadle sa rozosmial, jeho predtým čierne vlasy mali teraz žiarivú zelenú farbu.

Neville mu poslal podobne, ako Hermiona sladkosti, ale tie od neho boli rozhodne bezpečnejšie. Vlastne takmer všetci posielali sladkosti.

Darčeky si vymenil ešte aj z učiteľským zborom a dostal zaujímavé veci. Dumbledore mu poslal predplatné citrónových cukríkov na celý mesiac. McGonagallová mu zas poslala predplatné perníčkov a Snape kufrík s ingredienciami, asi sa tým chcel poďakovať za tie rohy. Harry by sa stavil, že v darčeku od McGonagallovej má prsty Dumbledore. Od ostatných dostal prevažne knihy, samozrejme nie od Hagrida. Ten mu poslal tašku, do ktorej sa nedostane nijaký zlodej.

Od Draca a ostatných Slizolinčanov dostal pendreky a cukríky, ktoré mali podobné zloženie ako Hermionine, len tieto nemenili farbu vlasov, ale poslali človeka do bezvedomia.

Ako posledný ho čakal darček od Simona. On mu poslal nádherný temne modrý habit a plášť v rovnakej farbe.

Aj keď si to nechcel priznať, tak dúfal, že dostane nejaký darček aj od rodičov a sklamalo ho, keď rozbalil všetky darčeky a od nich tam nebol žiadny.

Obliekol si jeansy a tmavomodrú košeľu. Dnes boli Vianoce a žiaci nemuseli mať oblečené školské habity.

Vo dverách na Veľkej sieni sa prekvapene zarazil a pozrel sa na hodinky. Slizolinčania, ktorý ostávali tieto Vianoce na hrade sedeli za okrúhlym stolom a očividne im nebolo dvakrát po chuti, že mali sedieť spolu s ostatnými, ale poslušne jedli.

Harry takmer vyprskol smiechom, keď zbadal sedieť vedľa seba Dumbledora a Snapea. Snape sa tváril značne iritovane a vraždil pohľadom každého, kto sa na neho čo i len pozrel.

Naopak Dumbledore sa spokojne usmieval na všetkých okolo neho a modré oči mu veselo žiarili. Svoj čierny klobúk vymenil za krikľavo oranžový s pierkami, ktorý mu poslal Harry ako žartovný darček na Vianoce.

„Dobré ráno.“ Pozdravil slušne profesorov za stolom a kývol hlavou Slizolinčanom.

„Á, Harry. Dobré ráno aj tebe. Dúfam, že sa ti páčili Vianočné darčeky, ja osobne sa nemám na čo sťažovať. Po dlhej dobe som konečne dostal aj niečo iné, ako sú knihy.“ Poklepal si Dumbledore po otrasnom klobúku, ktorý na jeho hlave doslova žiaril. Harry si odkašľal, aby zakryl pobavený smiech, ktorý sťažka ovládol.

„Ja sa tiež nemám na čo sťažovať. Dostal som viac darčekov, ako som očakával.“ Usmial sa na riaditeľa a posadil sa za okrúhly stôl, vedľa Draca.

„Nemal si byť náhodou doma?“ opýtal sa ho namiesto pozdravu. Draco pretočil očami.

„Aj ja ti prajem dobré ráno, Harry. Nastala malá zmena plánu a moji rodičia museli urýchlene odcestovať, takže som sa musel vrátiť späť do hradu.“ Odpovedal mu potichu. Harry si samozrejme okamžite domyslel, prečo museli urýchlene odísť a zanechať syna na Rokforte. Povolal si ich Voldemort. Súcitne sa na Draca usmial a nabral si čokoládový puding.

„Fajn, doteraz som sa to snažil ignorovať, ale pri pohľade na tvoje zelené vlasy usudzujem, že aj tebe poslala Hermiona sladkosti, že?“ vyblafol na neho počas raňajok.

„Usudzuješ správne, Draco. Hermiona mi poslala nejaké sladkosti a ja som nemohol odolať a otestoval som ich účinky.“ Prikývol.

„Aj mne poslala podobné. Len s tým rozdielom, že mne navreli obrovské vyrážky, ktorých sa neviem zbaviť. Našťastie sa dali ukryť pod habit, ale ver mi, nie je to príjemný pocit. Hrozne to svrbí.“ Prezradil mu Draco tichým hlasom, aby ich nikto nezačul.

„A prečo to hovoríš práve mne?“ dráždil ho aj keď presne vedel, čo od neho potrebuje.

„Harry!“ zakňučal Draco.

„A ja som si myslel, že Malfoyovci nekňučia. S týmito vašimi čistokrvnými pravidlami ste niekedy skutočne otravný, ale väčšinou je to vtipné.“ Uškrnul sa na neho Harry. Hrozne ho bavilo provokovať ho. Sirius má na mňa zlý vplyv. Pomyslel si pobavene.

„Nemohol by si mi dať nejaký elixír, ktorý by na to zabral?“ vrhol na neho bezradný pohľad.

„A čo z toho budem mať ja?“ premýšľal Harry slizolinsky.

„Neviem, dobrý pocit? To by vám Chrabromilčanom malo stačiť, nie?“ Draco bol už očividne s nervami na konci.

„Dobre, ale mám to u teba. Raz mi to splatíš.“ Súhlasil nakoniec a postavil sa. Draco urobil to isté a spolu sa vybrali von z Veľkej siene, do klubovne po správny elixír.

„Dovidenia.“ Pozdravil slušne učiteľov a Draco ho napodobnil.

„Vypi to a do pár minút sa to zlepší. Nečakaj okamžitý účinok, tieto sladkosti sú hnusné a ja ani neužívam tento elixír, kým nemusí.“ Podal mu s ospravedlňujúcim úsmevom tmavočervený elixír, potom, čo ho dovaril. Netrvalo mu to dlho, ale Draco už vyzeral dosť nedočkavo. Vzal si od neho elixír a vďačne sa na neho usmial. Harry sa mu radšej nepriznal, že má ešte horšiu chuť, ako obyčajné elixíri.

Dracoo ho do seba kopol, na čo sa rozkašľal a začal znechutene prskať všade dookola.

„To je otrasné!“ zhnusene sa otriasol a stiahol tvár do znechutenej grimasy.

„Ja viem, preto ho neužívam.“ Poukázal na svoje zelené vlasy, ktoré by už boli normálne sfarbené, keby užil ten elixír.

„Tvoje elixíri chutia zvyčajne lepšie.“ Podotkol.

„Nieje nijaká príchuť, ktorú by som sem mohol vložiť. Musím si nájsť nejaký čas a popracovať na zmene zloženia, čo bude dosť zložité, vzhľadom k tomu, že by som musel zameniť dve základné zložky. Klepcodrap a drvený koreň naivky modrej (Ospravedlňujem sa za tie názvy, ale bolo to prvé, čo ma napadlo.) v jednom elixíre zničia akýkoľvek extrakt, ktorý pridám do elixíru. Účinok elixíru sa nezmení, ale to ani jeho chuť a zostane rovnako nechutný, ako predtým.“ Zamyslel sa nahlas Harry, ale prestal s tým, keď si všimol otrávený Dracov pohľad. Nevinne sa na neho usmial.

„Nejdeš si zalietať? Už pár dní som nebol na metle a celkom mi to chýba.“ Opýtal sa ho Harry.

„Samozrejme, ale lietať by si mohol častejšie, keby si nebol každý deň niekde zašitý a nevaril by si tie svoje milované elixíri.“ Podpichol ho.

„Nebyť toho, že sa každý večer zašívam pri tých mojich elixíroch, tak teraz sedíš kdesi v slizolinskej klubovni a zadúšaš sa smiechom. Už na raňajkách si mal problém nesmiať sa.“ Vrátil mu to čiernovlasý... momentálne zelenovlasý chlapec.

„To som bol až taký nápadný?“ opýtal sa.

„Nie, ale ja ťa už poznám.“ Odpovedal mu.

Po zvyšok dňa, až do štvrtej lietali na metlách a užívali si Slnko, ktoré vykuklo spoza mrakov. Dokonca vynechali aj obed a večera mala byť až o dve hodiny.

Celý zmrznutý sa zvalili na tmavozelené kreslá pred krbom v Slizolinskej klubovni. Obaja boli unavený a dobre naladený z dlhého letu na metlách. Harry sa ešte stále smial Dracovi, že napálil do stromu.

„No čo, nie každý musí byť dokonalý ako ty. Na svete musíme byť aj my obyčajný.“ Bránil sa Draco, ale povedal to tak nadradene, že sa ani jeden neubránil smiechu.

„Samozrejme, už len ty patríš k, ako si to nazval, úplne obyčaným ľuďom. Jasne, na to ti naletím.“ Podpichol ho Harry.

„Ty máš čo hovoriť, si ešte nenormálnejší, ako my všetci dokopy.“ Vrátil mu to okamžite Draco, ale nemyslel to zle. Harry sa na neho pobavene uškrnul.

„A som na moju nenormálnosť patrične hrdý.“ Na dôkaz sa vystrel a vrhol na Draca nadradený pohľad. Ten sa rozosmial tak, že nevedel chytiť dych.

„Ešte to musíš precvičiť. Ale musím uznať, že si na dobrej ceste.“ Pichol ho so širokým úškrnom prstom do ramena. Harry na neho vyplazil jazyk.

„No tak Draco. Myslíš si snáď, že je ešte niekto, kto stojí nad veľkým rodom Potterovcov?“ opýtal sa ho hebkým hlasom.

„Samozrejme. Takmer všetci.“ Uškrnul sa. Harry si ťažko povzdychol.

„To je moje prekliatie, pochádzať z tohto nehodného rodu.“ Povedal so značnou dávkou hranej ľútosti v hlase.

Draco sa zachechtal a začal prednášať zastretým a tragickým hlasom.

„Och, ten krutý príbeh chlapca menom Harry Potter. Príbeh dokonalého študenta, večne zatieneného svojím o pár sekúnd starším a extrémne tupým bratom. Krutý príbeh chlapca, ktorého milujú všetci učitelia a samotný riaditeľ by na neho nedal nikdy dopustiť. Príbeh chlapca, ktorý vyniká vo všetkých predmetoch bez toho, aby sa čo i len pozrel do nejakej učebnice a pozná odpoveď na všetky otázky. Príbeh chlapca, ktorý...“ ďalej to už však nestihol dopovedať, lebo sa na neho Harry vrhol a zhodil ho na zem.

„Byť na tvorom mieste, tak som ticho. Som veľmi labilný človek a ľahko sa môže stať, že sa moja mágia dostane spod kontroly.“ Výhražne sa na neho pozrel, ale očividne to nemalo veľký účinok, pretože sa Draco pod ním na zemi nahlas rozosmial.

Harry z neho zliezol a vstal. Draco sa ešte stále váľal na zelenom koberci a nevyzeral, že by sa chystal vstať, len sa na neho zo zemi pobavene škeril.

Harry pocítil, že sa na neho niekto pozerá a otočil sa. To využil Draco a jedným šikovným kopom ho potkol a Harry sa zrútil na zem k nemu.

„Smiem sa vás opýtať, prečo ležíte na zemi v slizolinskej klubovni, keď ani nepatríte obaja do tejto fakulty?“ opýtal sa ich chladný hlas, patriaci Severusovi Snapeovi, ktorý sa práve teraz nad nimi hrozivo týčil.

„Profesor.“ Pozdravili ho chlapci zborovo, ale zostali aj naďalej ležať na mäkkom koberci.

„Nikde nie je zakázané, ležať na koberci.“ Povedal Draco.

„A ja mám povolenie od obrazu, ktorý stráži klubovňu.“ Bránil sa Harry.

„Ten obraz je had, pán Potter.“ Upozornil ho profesor.

„To je pravda, niekedy je to s ním ťažšie, ale inak sa s ním dá celkom dobre pokecať.“ Pokrčil plecami.

„Vy ste parselan?“ opýtal sa ho mierne prekvapene Snape. Harry prikývol. Profesor sa na neho zvedavo pozrel, ale nechal to tak.

„Vysvetlíte mi konečne, prečo ležíte na koberci, keď sú všade okolo vás prázdne kreslá?“ opýtal sa ich znovu.

„No viete, keď tu je to také pohodlné.“ Usmial sa nevinne Draco.

„Kreslá sú super, ale koberec je koberec.“ Doplnil ho Harry. Profesor nad nimi iba nechápavo pokrútil hlavou, ale nechal to tak.

„Pán Potter o piatej vás čakám v mojej pracovni.“ Pripomenul mu profesor ich lekciu.

„Samozrejme, pane.“ Prikývol Harry. Veľmi dobre si to pamätal. Snape prikývol a odišiel s plášťom vejúcim za ním.

„On to robí naschvál, však?“ opýtal sa Harry Draca pri pohľade na jeho vlajúci plášť.

„Čo ako?“ nechápal Draco.

„Ten plášť.“ Vysvetlil mu Harry.

„Jasne, že áno. Vytvára to okolo neho desivú auru.“ Zasmial sa.

„A jeho desivé zakrádanie sa privádza študentov k infarktovému stavu.“ Dodal Harry, načo sa obaja rozosmiali.

O piatej stál poslušne pred profesorovým kabinetom a čakal, než mu otvorí. Zamračil sa, keď sa tak nestalo ani po troch minútach. Zaklopal znovu a čakal, kým sa jeho mračenie prehlbovalo.

Po ďalších desiatich minútach to vzdal a nahnevaný opustil chodbu, na ktorej bola Snapeova pracovňa.

Nemohol si pomôcť a cestou navštívil aj triedu elixírov, ale ani tam nikto nebol. Potichu kráčal rokfortskými chodbami bez toho, aby mal určený nejaký cieľ. Severus Snape bol mimoriadne zvláštny človek, ktorý Harryho dokonale miatol. Raz ho ignoroval, inokedy sa zas snažil získať jeho priazeň a niekedy vyzeral, akoby ľutoval každú chvíľu svojho času, ktorú mu venoval. Dnes, keď ho našiel v Slizolinskej klubovni a pripomenul mu ich hodinu, tak vypadal, že ho tam naozaj chce mať. Teraz to vypadalo skôr tak, že ho ignoruje.

Takto sa to ťahalo už od začiatku školského roku a Harry bol už z profesora unavený. Nechcelo sa mu viac premýšľať o jeho správaní a pohnútkach, prečo sa k Harrymu správal tak, ako sa k nemu správal.

Ak by naozaj túžil po tom, aby si boli s Harrym istým spôsobom bližší ... znelo to hlúpo a neuveriteľne ... tak by sa s ním skutočne snažil spriateliť. Veď bol predsa Slizolinčan! A tí konajú podľa toho, ako sa im to hodí a dokážu využiť každú príležitosť.

A Snape mal príležitostí viac, než dosť.

Unavene si prehrabol vlasy a zamieril do kuchyne, požiadať škriatkov o niečo na jedenie. Na obede nebol a na večeru nemal chuť ísť. Okrem toho, večera mal byť až o šiestej, čo je až za pol hodinu.

Možno by nebolo zlé porozprávať sa s Dracom, ale teraz na to nemal chuť. Draco Malfoy bol aj keď to môže znieť divne, dobrým priateľom a dokázal dokonca ignorovať svoju aristokratickú výchovu. Teda, aspoň niekedy.

Pošteklil hrušku na obraze a zatlačil kľučku, ktorá sa objavila namiesto nej. Škriatkovia ho okamžite zaregistrovali a vtiahli ho dnu, kde mu ponúkali najlepšie pochúťky. Harry bol častým návštevníkom kuchyne, pretože už mnohokrát zmeškal večeru, kôli svojim elixírom.

Škriatkovia si ho obľúbili a ak mal byť úprimný, tak aj on ich. Kúzelné stvorenia boli úžasné v tom, že boli presne, ako ľudia. Ak ľudia neverili im, tak im neverili ani oni.

Podobné to bolo aj s jednorožcami. Harry by im zveril aj svoj život a vedel, že oni by urobili to isté. Za tento polrok začal vychádzať aj s kentaurami a zistil, že sú zaujímavými spoločníkmi. Dokonca mu prezradili aj niektoré taje veštenia, čo ho prekvapilo, pretože nikdy neprezrádzali čarodejníkom budúcnosť. Bolo to super, ale dokázal predpovedať jedine tak to, či bude zajtra pršať.

Rokfort a Zakázaný les boli miesta, na ktorých sa cítil bezpečne a vedel, že by mágia v týchto miestach nedovolila, aby mu ktokoľvek ublížil. Rovnako ho na týchto miestach chránili aj bytosti, ktoré tu prebývali.

Od škriatkov sa vydal rovno do Zakázaného lesa, aby navštívil svojich lesných priateľov.

Kráčal cez zasnežené školské pozemky a zhlboka vdychoval čerstvý chladný vzduch, zmiešaný s neskrotenou mágiou, ktorá bola prítomná na Rokforte aj v Zakázanom lese. Čarodejníci sa snažili vyhýbať mágii, ktorá nebola skrotená, ale netušili, že je taká aj na Rokfore. To, že je v Zakázanom lese áno, ale nie to, že prúdi hradom.

Bola síce pravda, že v hrade ju bolo cítiť len slabo, kým v Zakázanom lese nebolo možné prehliadnuť ju. Práve mágia v Zakázanom lese mu dodávala tú tajomnosť, ktorú Harry tak miloval. Čarodejníci sa báli Zakázaného lesa kôli tomu, že sa desili tajomstiev.

Harry bol citlivý aj na tie najjemnejšie prúdy mágie a dokázal ich vycítiť. Aj teraz cítil, ako sa okolo neho ovíja okolitá mágia a poskytuje mu útechu a ochranu, čo Harry s radosťou prijímal.

Už teraz mohol zazrieť žiarivých jednorožcov, ako pobiehajú na okraji lesa a očakávajú ho. Najmenšie zlaté jednorožce sa k nemu rozbehli ešte keď bol pár stovák metrov od lesa, čo spôsobilo nesúhlasné erdžanie od starších jednorožcov. Báli sa, aby niekto nezahliadol ich mláďatá.

„Ahojte.“ Pozdravil ich Harry a nechal na seba preniesť ich radosť a nesmierny pokoj. Už niekoľko dní tu nebol a chýbal mu ten pokoj, ktorý z nich vyžaroval a odháňal všetky jeho ťažkosti a problémy niekam ďaleko.

Rokfortský hrad sa im čoskoro stratil z dohľadu, zatienený vysokými stromami. Spokojne kráčal medzi nimi a vychutnával si priateľskú a pokojnú auru lesa. Priateľská a pokojná aura v Zakázanom lese? Na tom by sa mnoho ľudí zasmialo, ale Harry to tak skutočne cítil. To, že ho les prijal znamenalo viac, než len to, že sa spriatelil s lesnými zvieratami. Aj keď aj to už bolo viac než dosť. Ale znamenalo to to, že ho les chráni a prijíma za svojho. Že ho vždy upozorní, ak by mu hrozilo nebezpečenstvo alebo, ak by doň vkročil hocijaký nevítaný návštevník.

Dokonca ani Hagrid nebol úplne vítaný. Zvieratá v lese si ho vážili, pretože im pomáhal, keď to potrebovali. Ale jednorožce pred ním stále utekali, kentauri by mu nikdy neprezradili svoje tajomstvá a vlkolaci by ho dohrýzli, keby sa k nim priblížil počas splnu, čo by Harrymu neurobili. V lese jemne stúplo napätie a vietor prestal v korunách stromov šepotať slová útechy. Keď prišiel do Zakázaného lesa niekto nevítaný, tak začali šepkať slová hrozby, mágia okolo nich vytvárala auru strachu a predtým tichá a pokojná tma lesa sa stávala desivou a príliš tajomnou, akoby ukrývala niečo nebezpečné.

Práve teraz sa okolo neho rozprestierala temnota Zakázaného lesa a zahaľovala ho pred zrakmi ostatných. Neskrotená mágia ho jemne hladila po pokožke a vietor v korunách stromov mu šepotal slová útechy, ktorým Harry tak celkom nerozumel, ale to nebolo dôležité. Dôležité bolo to, že tu teraz prechádzal Zakázaným lesom, chránený a milovaný tvormi v ňom.

Zastali až na čistine hlboko v Zakázanom lese, kde na nich čakali kentauri a iné zvieratá z lesa. Na plece mu zosadol malý ohniváčik. Vtáčik so zlatým perím a očami ako drahokamy.

„Ahoj, kamarát.“ Pozdravil ho a pohladil po jemnom zlatom perí. Vtáčik potešene zapípal a vzlietol, aby mu mohol veselo lietať okolo hlavy a pípať.

„Zostaneš tu aj po zotmení?“ opýtal sa ho Kay, jeden z kentaurov.

„Áno. Potom sa vrátim do hradu, aby som nemal problémy.“ Súhlasil Harry.

„Výborne. Aj dnes ťa naučíme niečo s čítania vo hviezdach a liečenie. To sme ešte neskúšali, ale myslím, že by si to mal zvládnuť.“ Navrhol mu.

„Budem veľmi rád. Ale, zodpoviete mi jednu otázku?“ opýtal sa ho.

„Podľa toho, čo za otázku to bude.“ Odpovedal. Harry prikývol. To sa dalo čakať, bolo by hlúpe jednoducho súhlasiť.

„Prečo ma učíte všetky tieto veci? Nieže by som si to nevážil, ja si to vážim, ale chcem vedieť, prečo? Nikoho iného ste to nikdy neučili, prečo ste si vybrali, že to naučíte mňa?“ položil mu otázku, ktorá ho trápila. Kay sa na neho láskavo usmial.

„Už storočia predtým, než si sa narodil, bola vyrieknutá veštba o príchode Výnimočného, tú určite poznáš aj ty sám. Avšak to, čo poznáte vy nie je všetko. V ten večer, čo predpovedala Bystrohlavová veštbu, predpovedali hviezdy príchod pravého a jediného Syna mágie. Chlapca tak mocného, že sa mu nikto nevyrovná a on bude ten, ktorý privedie svetu mier alebo záhubu. Váš riaditeľ Albus Dumbledore urobil v deň, kedy si sa narodil chybu, ktorá mohla a ešte stále môže viesť k zániku sveta, ako ho poznáme. Výnimočný môže zničiť tento svet, aby sa pomstil za krivdy, ktoré boli na ňom spáchané a jeho moc bude taká veľká, že mu v tom nebude možné zabrániť. Každý deň hľadáme vo hviezdach odpoveď na otázku, ako to skončí? Ale ani hviezdy nepoznajú odpoveď. Jediné, čo vieme je to, že Syn mágie a Vyvolený je jedna a tá istá osoba.“ Harry ho celý čas pozorne počúval.

„Akú chybu urobil Dumbledore v deň môjho narodenia?“ opýtal sa ho.

„Vybral zlého Vyvoleného.“ Odpovedal Kay.

„A kto ním teda skutočne je?“ opýtal sa.

„Ty už dávno poznáš odpoveď.“ Harry sklonil hlavu. Skutočne vedel odpoveď na túto otázku. Vedel ju vždy, ale nikdy jej nechcel veriť.

„Som ním ja?“ opýtal sa a pozrel sa do čiernych Kayových očí.

„Si.“ Odpovedal pokojne a pevne mu hľadel do očí.

„Prečo mi potom pomáhate? Môžem byť vašou skazou.“ Hľadel mu do očí a hľadal v nich hocijakú známku toho, že mu neverí. Nijakú tam však nevedel nájsť.

„Je to už pár mesiacov, čo ťa poznám osobne a sledoval som ťa od narodenia. Tvoj život nebol nikdy ľahký, každý deň si musel znášať nenávisť rodičov a musel si sa pozerať, ako zahŕňajú láskou tvojho brata. Nikdy si nebol viac, než brat Damiana Pottera a ľudia sa ťa stránili, pretože o tebe tvoj brat hovoril, že si divný. Ty si vždy vedel, že nie si ako ostatný čarodejníci a začal si sa ich strániť a vyhľadávať skôr spoločnosť magických tvorov. Napríklad tvoj Tieň ťa lákal vždy a ty jediný si bol schopný skrotiť ho. Vieš vôbec, čo je Tieň zač?“ opýtal sa ho Kay.

„Kôň?“ odpovedal Harry neisto. Kay sa zasmial.

„Áno kôň, ale aký? Tieň je pravý pekelný kôň.“ Žmurkol na neho. Harryho myseľ pracovala na plné obrátky, keď premýšľal nad tým, čo povedal.

Nikoho okrem Harryho k sebe nepustil a dokázal bežať extrémne rýchlo, veď spolu ušli pred vlkolakom! Jeho teplota bola rovnaká v lete aj v zime, Harry ho ešte nevidel jesť a nikdy nevedel, kam zmizne, keď nie sú spolu.

Teraz si spomenul, že raz, keď prišiel na miesto, kde sa stretávali skôr, tak mal dojem, že okolo neho na okamih horel oheň. Rýchlo to však zmizlo a Harry usúdil, že sa mu to iba zdalo. Teraz to do seba zapadalo a Harry začal skutočne veriť Kayovi, že je jeho kôň pekelný.

„Po celé tie roky som jazdil na pekelnom koni a ani som si to neuvedomil. To som teda poriadne slepý... alebo skôr blbý?“ uškrnul sa Harry.

„Nie si. Jeho schopnosti sa prejavovali vo chvíľach, keď si mal problémy a nestihol si to zaregistrovať.“ Upokojoval ho Kay.

„Ako pekelný kôň by mal mať prístup do Zakázaného lesa, však?“ opýtal sa Kaya.

„Samozrejme.“ Súhlasil.

„Prečo tu teda nie je?“ opýtal sa trochu smutne a útočne. Ale naozaj len mierne.

„Najskôr ho musíš privolať.“ Poradil mu.

„Ako ho mám privolať?“ opýtal sa Harry.

„Vždy, keď si išiel za ním, tak sa objavil. Urob to isté aj teraz.“ Povedal.

„Ale kam mám za ním ísť, keď neviem, kde je?“ opýtal sa Harry.

„Nezáleží na tom, kde je. Jednoducho za ním choď,nezáleží na tom, kde. Jednoducho si predstav, že ideš za ním a on si ťa už nájde.“ Vysvetlil mu, akoby to bolo nad Slnko jasnejšie. Harry si útrpne povzdychol, ešte stále to tak celkom nechápal.

Postavil sa a zatvoril oči. Predstavil si krásneho čierneho žrebca, ktorý mu bol priateľom dlhé roky.

Potrebujem ťa, kamarát. Pomyslel si a vykročil, nevedno kam.

Zacítil teplo plameňov a otvoril oči. Pred ním stál medzi plameňmi jeho milovaný Tie, ktorý stál na zadných nohách a erdžal. Harry sa rozosmial a takmer sa k menu rozbehol. Plamene zmizli rovnako rýchlo ako sa objavili a Harry zaboril prsty do jeho jemnej čiernej srsti a pohladil ho.

„Chýbal si mi, kamarát.“ Zašepkal mu. Tieň zaerdžal, čo Harry pochopil tak, že aj on jemu.

Po zvyšok večera ho Kay a ostatný kentauri učili čítaniu vo hviezdach a liečeniu. Pri liečení mu dosť pomáhali jednorožci, od ktorých mal pokoj a trpezlivosť. Tie mu uľahčovali liečenie, pretože bez sústredenia sa dobre liečiť nedá. Bez sústredenia sa vlastne nedá nič robiť dobre.

Späť na rokfortské pozemky sa dostal na Tieňovom chrbte. Konečne si po dlhej dobe zajazdil na milovanom koni. Cestou do klubovne sa takmer zrazil s profesorom Snapeom, ktorý prechádzal po chodbách so smutným výrazom. Harry sa odmietal zaujímať o to, prečo sa tak tváril a radšej sa čo najrýchlejšie vkradol do izby, kde si ľahol do postele a okamžite zaspal. V Zakázanom lese bol do polnoci a po celý čas liečil alebo sa snažil niečo vyveštiť z hviezd. Na dnes toho bolo na neho dosť.

Ako po mnoho nocí predtým sa mu aj dnes snívalo o štyroch mocných čarodejníkoch. Dvaja z nich mali podobné prútiky, ako on, len to vyzeralo, akoby sa jeho prútik rozdelil na dva.

Ukazovali mu tajomné dvere pokryté runami, na ktoré už predtým narazil a pozývali ho dovnútra.