6. 12. 2012
6. Kapitola
Harry kráčal s Hermionou po chodbe a počúval zapálené Hermionine opisovanie knihy, na ktorú narazila v Rokfortskej knižnici. Pobavene sa na ňu usmieval, túto knihu čítal už pred tromi rokmi, ale to sa jej samozrejme nechystal povedať.
„Ale, braček, promenáduješ sa po chodbách s Humusáčkou? Hanbím sa za teba, takto zneuctiť náš rod.“ Ozval sa spoza nich posmešný hlas Damiana Pottera. Harry sa prudko otočil a vrhol sa na neho. Teda, aspoň sa o to pokúsil, zadržala ho však jeho kamarátka. Silno ho objala okolo pása a Harry by nemohol urobiť nič bez toho, aby jej neublížil.
„Za vylúčenie ti to nestojí.“ Povedala mu mierne trasúcim sa hlasom.
„Presne, braček. Obrana Humusáčky ti nestojí za vylúčenie. Len by ma zaujímalo, v čom je taká dobrá, že ťa zaujala?“ opýtal sa ho posmešne. Štyria Slizolinčania stojaci za ním sa rozosmiali.
Harry pocítil v tele nárast mágie, ktorá sa chcela dostať na slobodu. Zatvoril oči, aby sa zbavil nutkania použiť na neho tú najhoršiu kliatbu, ktorú poznal. Namiesto toho znovu otvoril oči a usmial sa na Damiana úsmevom, z ktorého mu prebehli po chrbte zimomriavky. Zreteľne videl, ako sa Damian zachvel a aj zo svojimi kumpánmi o krok ustúpili.
„Hádam sa len nebojíš, Damian?“ opýtal sa Harry.
„Myslíš si, že by som ti dokázal ublížiť?“ opýtal sa zamatovo a takmer láskavo sa na neho usmial. Damianov pohľad hovoril za všetko, nemusel ani otvoriť ústa. Bál sa ho a veril tomu, že mu ublíži.
„Harry!“ okríkla ho Hermiona. Harry napriek tomu pokračoval a pomaly smeroval k ustupujúcemu Damianovi. Tesne pred ním zastal a čo najsilnejšie mu vrazil. Nechtiac vložil do svojho úderu aj menšiu časť mágie a sila úderu hodila Damiana o zem.
„Ešte raz nazveš Hermionu Humusáčkou a skončíš omnoho horšie.“ Zasyčal k fňukajúcej postave ležiacej na zemi.
Damian ležal na zemi a držal sa za zlomený nos z ktorého mu liala krv. Nikdy nedokázal zniesť veľa bolesti, takže sa Harry nečudoval, že sa jeho sebavedomý brat zmenil na fňukajúcu kôpku. Pohŕdavo na neho fľochol a otočil sa k jemne sa chvejúcej Hermione.
„V poriadku?“ jemne sa jej opýtal.
„Ja áno, ale čo ty? Na chvíľu som sa ťa bála.“ Nervózne sa na neho usmiala.
„Poď.“ Ukázal na opačnú stranu chodby, kam mali namierené predtým a pokračoval v predošlej ceste.
„Harry...“ začala Hermiona starostlivým hlasom, ale Harry ju zarazil.
„Teraz nie. Povieme to najskôr ostatným, aby sme to potom nemuseli znovu opakovať. Bezpochyby by sa to z nás snažili nejako dostať.“ Vysvetlil jej, prečo ju prerušil. Mia chápavo prikývla a zvyšok cesty k Veľkej sieni prešli v tichosti.
Nestihli ani dôjsť do Veľkej siene, keď ich zastavil Chrabromilský Hlavný prefekt, Percy Weasley.
„Pán Potter, riaditeľ si vás dal zavolať k sebe do riaditeľne.“ Informoval ho. Harry prikývol a jemne sa usmial na ustarostenú Hermionu.
„Je s ním v riaditeľni ešte niekto?“ opýtal sa ho.
„Netuším.“ Pokrútil Ronov brat hlavou.
„Neboj sa, bude to dobré. Povedz ostatným, čo sa stalo.“ Pošepol Hermione.
„Tak teda poďme.“ Na nič nečakal a vybral sa smerom k chrliču - vchodu do riaditeľne.
„Ako vieš, kde je riaditeľňa?“ opýtal sa ho Percy, keď s ním zladil krok.
„To je tajné.“ Žmurkol na neho. Percy sa na neho pohoršene pozrel, ale nechal to tak.
„Čo si urobil, že si ťa riaditeľ zavolal? Na túto školu chodím už sedem rokov a ešte som nepočul, že by si Dumbledore niekoho zavolal do riaditeľne.“ Zmenil tému. Harry sa pobavene zasmial.
„Vrazil som Damianovi.“ Pobavene odpovedal a čakal na Percyho komandovanie, ktoré malo nasledovať. Percy ho však prekvapil.
„Je pravda, že si to zaslúžil.“ Pokrčil plecami, načo sa na neho Harry ohromene pozrel.
„Čakal som od teba všetko, ale toto nie.“ Priznal sa šokovaný Harry.
„Nech sa to snažím akokoľvek potlačiť, stále som Weasley.“ Venoval mu úškrn. Harry sa rozosmial.
„Tak toto mi nikto neuverí!“ vyhlásil.
„Ak to niekomu povieš, tak to popriem.“ Varoval ho.
„Heslo je 'mentosky'.“ Povedal Percy, keď dorazili pred chrlič. Ten sa pri jeho slovách začal odsúvať, aby im uvoľnil prechod na točité schodisko. Harry a Percy sa naň postavili a nechali sa vyviesť pred dvere do riaditeľne.
„Čo, pre Merlina, je mentosky?“ opýtal sa Percy Harryho.
„Sú mentosky, správne je sú mentosky. Sú to muklovské cukríky, veď vieš, ako má Dumbledore rád muklovské sladkosti.“ Odpovedal mu Harry. Niekoľkokrát sa mu podarilo vykradnúť sa z domu až do muklovskej časti krajiny. Rád chodil k muklom a prechádzal sa uličkami bez toho, aby na neho niekto ukazoval prstom ako na brata Vyvoleného. Vždy sa snažil, aby Harrymu čo najviac zničil život. Ako malého ho zamykal na povale, kde nebolo nijaké svetlo a dúfal, že tam stratí rozum. Jediné, čo však dosiahol bolo to, že sa stal pokojnejším a trpezlivejším. Keď sa skončila doba zatvárania ho na povale, si všimol zmeny na svojom bratovi. Harrymu sa neuveriteľne zbystrili všetky zmysly a často reagoval na zvuky, ktoré Damian nepočul.
Zo začiatku sa snažil získať na svoju stranu Siriusa a Remusa. Nenávisť ich dvoch by Harryho zlomila. Túto vojnu so svojím bratom prehral.
Jednu bitku proti Harrymu však vyhral. Bitku o rodičov.
Damianovi rodičia sa starali hlavne o Damiana a snažili sa, aby mal vždy všetko, po čom túžil. Často mu to darovali aj na úkor jeho brata.
Harry bol vždy dobrákom, v ktorom sa dalo čítať ako v otvorenej knihe. Pre druhých by obetoval aj svoj život. Damian sa mohol pýšiť tým, že sa kvôli nemu stratili tieto vlastnosti. Jeho brat sa už pred rokmi zlomil.
Presne sa pamätal na ten deň, kedy jeho brat stratil nádej.
Smaragdovozelené oči jeho brata zvykli v detstve žiariť nádejou a radosťou. Pre päťročného Harryho nebolo na svete nič, čo by pre neho predstavovalo ťažkosti.
Jedného dňa, ktorý sa zdal presne rovnaký, ako všetko ostatné sa stala pre Damiana nesmierne potešujúca udalosť.
Bola nedeľa a vonku svietilo žiarivé a hrejivé slnko. Lily, James a Damian Potterovci sedeli na deke pred domom a obedovali. Harry sa prechádzal po lúke okolo nich a zbieral lúčne kvetiny.
Chlapci mali vtedy asi päť rokov. Harrymu prefukoval vietor jeho ebenové vlasy a strapatil ich ešte viac, ako boli predtým. Damian ho starostlivo sledoval a čakal, než urobí niečo, čo by nemal. Po niekoľkých minútach sa dočkal. Harry odtrhol jednu z Lilyiných ruží a fascinovane ju sledoval.
„Mami, mami, Harry znovu trhá tvoje ruže.“ Vykríkol. To, že to urobil už viackrát nebola pravda, ale nejako musel zatajiť to, že v hneve na mamu zničil jej ruže. Lily sa otočila na Harryho a Damian videl, ako jej nahnevane zaiskrili oči.
„Harry!“ zakričala. Menovaný sa pri tom zvuku prikrčil. „Prečo ničíš moje ruže?!“ postavila sa z deky a zamierila k vystrašenému chlapcovi.
„Pred pár dňami si zničil môj záhon a teraz sa o to pokúšaš znovu? Vieš, koľko práce mi dalo, než som ho opäť oživila?!“ kričala na neho. Harry sa na ňu ustrašene pozrel, nenávidel, keď na neho niekto kričal.
„Ale, ja som ne...“ bránil sa.
„Neklam mi!“ Lily ho nenechala dohovoriť. Strelila mu silnú facku, načo sa Harry rozplakal.
Damian sa na to hľadel s úškrnom na tvári. Tak mu treba, nemal ho nahnevať. Keby sa k nemu jeho brat správal tak, ako si to zaslúžil, tak by sa toto nemuselo stať.
Malý chlapec sa hľadel na svoju mamu zo slzami v očiach. Netrvalo dlho a slané slzy začali zmáčať jeho tvár.
V ten okamih sa to stalo. Zelené oči chlapca stratili svoju žiaru, ktorá ich po celé tie roky napĺňala a rozžarovala. Harry sa otočil a rozbehol sa preč.
Damian sa hľadel za svojím bežiacim bratom. Konečne cítil, že vyhral nad svojím bratom. Konečne sa mu ho podarilo zlomiť.
A ako neskôr zistil, niečo v ňom sa mu podarilo zlomiť. Nebolo to však to, čo túžil zlomiť.
Jeho brat sa doma ukázal až večer. Mama sa na neho hnevala, že sa tak dlho neukázal a Harry si musel vypočuť dlhú prednášku. Celý čas ju počúval zo sklonenou hlavou, akoby ani nebol duchom prítomný.
Mama bola asi v polovici prednášky, keď zodvihol tvár a pozrel sa jej do očí. Damian nechápal, prečo, ale odrazu sa zarazila a bez slova hľadela do jeho očí. To, prečo bola taká šokovaná zistil až potom, čo sa jeho pohľad presunul na neho. Damian vtedy šokovane zalapal po dychu.
Oči jeho brata stratili žiaru radosti, ktorý v nich tak žiarivo svietila. Teraz ich žiaru nahradilo niečo iné. Už niekoľkokrát počul, ako ľudia prirovnali Harryho oči k smaragdom. Nikdy však nemali takú pravdu, ako teraz. Oči, ktoré sa na neho upierali vyzerali presne ako smaragdy.
Krásne, tvrdé, chladné a bez života.
Od tej chvíle sa Harry v blízkosti svojich rodičov ani raz neusmial. Začal miznúť z domu, niekedy aj na týždeň. Často ho vídaval, ako niekde sedí a číta rôzne knihy, čo predtým nerobil.
Na Damianove urážky a podpichovanie reagoval pokojom, ktorý Damiana až desil. Niekoľkokrát ho videl, ako pozoruje jeho s otcom alebo mamou, ale vždy, keď sa na neho chcel pozrieť po druhýkrát nenašiel na jeho mieste nikoho.
Damian viackrát pristihol svojho mladšieho brata, ako sa na neho díva s neskrývaným pohŕdaním. Keď sa vtedy náhodou spojili ich pohľady, tak mu vždy venoval vyzývavý pohľad a vybral sa von. Damian mal pocit, akoby ho jeho brat vyzýval, nech ide za ním. Nikdy však nešiel.
Jedného dňa ho sledoval, keď kráčal pomalým krokom k lesu. Sledoval ho až za pozemky a keď sa uistil, že vkročil do lesa, rozbehol sa domov a išiel žalovať rodičom.
Vtedy sa jeho rodičia hrozne naštvali a vybrali sa Harryho hľadať. Čo však Damian nechápal bolo, že sa s ním zrazili pred domovými dverami. Damian ne svojho brata hľadel s nechápavým výrazom na tvári. Nebolo možné, aby ho predbehol a prišiel domov skôr. Okrem toho, Damian si bol istý, že si ho nevšimol, keď ho sledoval.
Harry zamieril do svojej izby. Cestou sa naklonil k Damianovi.
„Už nikdy sa ma nepokúšaj sledovať.“ Zasyčal mu do ucha. V jeho hlase sa ozývalo niečo desivé a Damian nepochyboval, že by nebolo dobré sledovať ho. To bolo prvý a poslednýkrát, čo sa ho pokúšal sledovať do lesa.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - -
V riaditeľni zostali už len Dumbledore a Snape.
„Čo ste odo mňa potrebovali, riaditeľ?“ opýtal sa Snape Dumbledora.
„Chlapče, buď k Harrymu pri tvojich trestoch čo najviac príjemný. Nie som rád, že dostal trest, som si istý, že si ho nezaslúžil, ale nemali sme na výber. Harry udrel iného študenta.“ Požiadal ho. Snape prikývol. Veľmi dobre vedel o Dumbledorovej slabosti pre najmladšieho Pottera.
„Samozrejme, riaditeľ. Ešte niečo odo mňa potrebujete?“ opýtal sa ho.
„Nie, Severus. Môžeš ísť.“ Prepustil ho. Snape prikývol a opustil miestnosť.
Po Severusovom odchode si Dumbledore ťažko povzdychol a zložil si tvár do dlaní. Pred rokmi urobil chybu, ktorú teraz strašne ľutoval.
Vtedy v nemocnici, keď Lily porodila dvoch chlapcov čakal v čakárni spolu so Siriusom a Remusom a tešil sa na dva nové prírastky. Lilyin pôrod bol nesmierne ťažký a Harry takmer neprežil. Vo chvíli, keď šťastný otec priniesol v náručí dva malé uzlíky, pocítil Dumbledore niečo, čo hľadal už mnoho rokov. Konečne našiel dieťa, ktoré je podľa veštby nazývané Vyvolený.
Drobný Harry bol magicky silnejší, než jeho brat. Bol magicky silnejší, než všetci novorodenci, ktoré kedy videl.
Vtedy mu James povedal, kedy sa Harry a Damian narodili a Dumbledore stratil nádej, že malý Harry môže byť Vyvoleným. Nesedel by dátum jeho narodenia.
Cítil však tú silu a vedel, že pred ním leží Vyvolený. Nakoniec nezostala iná možnosť, než tá, že ním bude malý Damian. Jeho dátum narodenia sa zhodoval s veštbou.
Sirius so od Jamesa prevzal Harryho a Remus zas Damiana. Sirius sa s láskou hľadel na svoje budúce krstňa.
James si všimol, že sa Dumbledore správa akosi podivne a opýtal sa ho na to. Dumbledore mu rozpovedal svoje domnienky o tom, že je Damian Vyvolený. Pociťoval pochybnosti, ale iné vysvetlenie nemal.
James spanikáril a prevzal si od Remusa svoje dieťa. V ten deň prisahal, že zabráni tomu, aby mal jeho syn zlý život. Veštba hovorila o tom, že Vyvolený bude vyrastať nepochopený a James prisahal, že tomu zabráni.
Malý Harry zostal Jamesom zabudnutý v Siriusovom náručí. Jeho dvaja najlepší priatelia sa na neho s obavami hľadeli.
Od vtedy navštevoval Potterovcov aspoň raz za týždeň a sledoval, ako dvaja súrodenci rastú. Harryho srdce bolo čisté a dobré, ale Damian nebol dobrým dieťaťom.
Harry nemal priateľov, bolo to hlavne kvôli Damianovi. Jeho brat nevedel zniesť, keď sa niekto pekne vyjadril o Harrym.
Dumbledore sa začal Harrymu venovať a postupne si ho zamiloval. Získať si Harryho dôveru mu trvalo dlhé mesiace a množstvo úsilia, ale stálo to za to. Harry sa počas rokov uzatvoril do seba a Dumbledore ho znovu otvoril pre svet.
Harry bol nesmierne inteligentný chlapec. Rád čítal knihy a miloval elixíry. Dumbledore sledoval, ako rastie a ako silnie. Jeho mágia sa stávala rok, čo rok silnejšou a silnejšou, až sa jedného dňa zastavila. Dumbledore to nechápal, ale nakoniec sa uspokojil s vysvetlením, že Harry len dosiahol svoju hranicu skôr, než ostatné deti.
V posledné dni začínal naozaj pochybovať, či vybral správne. Ak je Damian naozaj tým Vyvoleným, ako si na začiatku myslel, tak sú všetci stratený. Damian je sebecké dieťa a preto, aby sa mal dobre by urobil čokoľvek.
Naopak Harry je dieťaťom hodným stať sa Vyvoleným. Harry je spravodlivý a pre ostatných by urobil čokoľvek. Mladý Harry by radšej zomrel, než by sa mal prispôsobiť svojmu bratovi a plniť jeho rozkazy.
Harry vyrastal sám a jediný, kto sa o neho zaujímal boli Sirius a Remus. Harry miloval svojho prelietavého krstného otca, rovnako ako svojho vlkolačieho nevlastného strýka Remusa. To, že je Remus vlkolak ho vôbec nevydesilo. Naopak, začal sa s ním rozprávať ešte otvorenejšie ako do vtedy a ešte radšej k nim začal chodievať. Remusa to prekvapilo, ale bol šťastný.
Vlkolakov každý odsudzuje, je len málo ľudí, ktorý ich tolerujú a nijaký, ktorý ich miluje. Harry sa hrozne začal zaujímať o jeho vlčiu stránku a Remus mu, aj keď s obavami, začal rozprávať o svojich premenách. Keď zistil, že Harry skutočne neujde, začal hovoriť otvorenejšie.
To, že mal Harry taký ťažký život spôsobil Dumbledore a neprejde deň, kedy to neľutuje.
Keby vtedy u Munga nič nehovoril, mohol Harry prežiť šťastný život. Teraz kvôli Dumbledorovi nepozná rodičovskú lásku a neustále musí súperiť zo svojím bratom.
Félix na svojom bidielku upokojujúco zapípal. Dumbledore otočil hlavu jeho smerom.
„Pochopil by som, keby ma Harry začal nenávidieť.“ Povedal mu zničene.
- - - - - - - - - - - - - -
McGonagallová zúrila. Ako môžu byť Potterovci taký hrozný rodičia? Vždy považovala Jamesa a Lily za jedných zo svojich najlepších študentov. Čakala, že budú príkladne vychovávať obe svoje deti a budú ich zahŕňať láskou. Očividne sa však mýlila. James a Lily jej dnes v riaditeľni dokázali, že sú pre Harryho tými najhoršími rodičmi, akými môžu byť.
Nezaslúžia si niekoho takého, ako je Harry! Harry Potter bol výnimočným žiakom a srdce prísnej učiteľky si získal hneď, ako ho uvidela.
Harry bol inteligentný a snaživý. Na jej hodinách podával perfektné výkony a nemával problémy. Harry bol charizmatický a vedel na svoju stranu dostať každého, čo dokazovalo aj jeho priateľstvo so Slizolinčanmi.
McGonagallová žasla, keď zistila, ako dobre vychádzajú pod Harryho dohľadom Ron Weasley a Draco Malfoy. Bolo predsa známe, že Malfoyovci a Weasleyovci sa navzájom nemôžu ani zniesť.
Ak by sa niekedy niečo stalo, tak by sa za Harryho bez problémov postavili všetci Chrabromilčania, Bifľomorčania a Bystrohlavčania. A okrem nich aj polovica Slizolinu na čele s Dracom Malfoyom.
Harry si dokázal získať všetkých, bez ohľadu na postavenie alebo vek.
- - - - - - - - - - - - - - -
V tajnej miestnosti na Rokfortskom hrade sa vo svojich obrazoch zhovárali štyria čarodejníci.
„Je hrozne odolný. Už od začiatku roku k nemu prichádzame v snoch, ale on si na ne ani nepamätá.“ Sťažovala sa čarodejnica s medovými vlasmi. Rám jej obrazu bol žltý s náznakmi čiernej.
„Dokonca už aj prechádzal okolo našich dverí, ale raz ho niekto vyrušil a po druhýkrát nebol sám, takže sme sa mu nemohli ukázať.“ Doplnil ju hnedovlasý čarodejník. Podľa farby obrazu preferoval čarodejník červenú a zlatú.
„Nemalo by to už trvať dlho. Moje veštby sa vyplnili vždy a už nastáva čas, aby sme začali učiť Vyvoleného.“ Ozvala sa čiernovlasá žena. Jej obraz žiaril bronzovou a modrou.
„Čo si o tom myslíš ty, Sal?“ opýtala sa ho čarodejnica s vlasmi farby medu.
„Príde.“ Jednoducho odpovedal čiernovlasý muž, ktorý sa podľa všetkého volal „Sal“. Rám jeho obrazu bol strieborný a pozadie zelené.
„To vieme aj my, ale kedy? Už sa teším na to, keď ho konečne začneme učiť.“ Ozval sa hnedovlasý muž.
„Čakali sme na neho stovky rokov, pár mesiacov ešte vydržíme.“ Odbil ho.
„My všetci nevieme byť taký trpezlivý ako ty.“ Odporoval mu.
„Ty a tí tvoji Chrabromilčania ste boli vždy hrozne netrpezlivý. Vždy radšej používate silu, ako mozog. Presne pre túto tvoju netrpezlivosť ti nikdy nešla oklumencia, legillimencia a hlavne elixíry. Divým sa, ako si vôbec zvládol neverbálne kúzlenie.“ Odfrkol si.
Hnedovlasý čarodejník chcel niečo namietať, keď ich prerušila čiernovlasá čarodejnica.
„Mohli by ste už konečne prestať? Ste najlepší priatelia, ale vrčíte po sebe ako besné psy.“ Zahriakla ich. Obaja sa na ňu zamračili, načo sa čarodejnica s medovými vlasmi zasmiala.
„Oni dvaja sú tak neskutočne rozdielny, že to ani nieje možné, ale niekedy sa správajú úplne rovnako.“ Podotkla.
„To mračenie sa odchytil Rick od Sala.“ Pridala sa k nej čiernovláska.
Dvaja menovaný sa na seba pozreli. Čarodejník s menom „Sal“ nadvihol obočie, „Rick“ sa na neho uškrnul a presunul sa k nemu do obrazu.
„Ako je možné, že to vždy skončí takto?“ opýtal sa ho a poukázal na to, že si z nich uťahujú.
„Že my sme ich brali zo sebou, čo?“ opýtal sa ho Sal.
„Keby sme sa vtedy v tom hostinci nedohodli, že pôjdeme ďalej spolu, tak by sme tu teraz s nimi netrčali.“ Súhlasil.
Obaja čarodejníci však vedeli, že aj keby to mohli urobiť inak, tak by to nespravili. Tie dve čarodejnice ich sprevádzali na ich ceste už príliš dlho na to, aby ich len tak dokázali opustiť.
- - - - - - - - - - - - - - - -
Harry na druhý deň klopal na dvere kabinetu profesora Snapea.
„Poďte ďalej!“ učiteľ ho spoza dverí vyzval, aby vošiel. Harry teda otvoril dvere a vstúpil dnu. Profesor sedel za stolom s skláňal sa nad písomkami, ktoré nedávno písali.
Zodvihol hlavu od práce a ukázal Harrymu na kotlík položený na stole a potom na rôzne prísady, ktoré boli poukladané na policiach.
„Môžete niečo variť, ja musím opraviť toto.“ Povedal mu a vrátil sa k opravovaniu. Jeho brko podčiarklo jednu z odpovedí na pergamene pred ním a Snape na koniec odpovede zúrivo napísal komentár k odpovedi.
Harry sa presunul za stôl a prezrel si prísady, ktoré mohol použiť. Remusovi už začína dochádzať Protivlkolačí elixír, takže je na čase, aby Harry uvaril nový. Podarilo sa mu vylepšiť ho tak, že pre neho premena nepredstavuje nijaké utrpenie. Dokonca sa mu podarilo redukovať hryzenie sa.
Sústredene pracoval na elixíre, keď sa ozval Snape.
„Čo spôsobujú rubík a drvený asfodel, keď sa zmiešajú?“ položil mu otázku.
„Môžu vytvoriť mimoriadne silnú výbušninu.“ Odpovedal. Harry o tom vedel svoje, už párkrát ich nechal vybuchnúť, keď sa ich snažil zmiešať. Nakoniec sa mu to podarilo, ale trvalo mu pol roka, než prišiel na to, ako ich má prinútiť spolupracovať.
„Pán Weasley píše, že môžu vytvoriť silný odvar spánku.“ Zavrčal. Harry zodvihol pohľad.
„Ale on má pravdu, profesor. Pokiaľ pridáte asfodel až na konci miešania elixíru a pridáte počas varenia prášok z zviezdonky, tak nespôsobia výbuch. Práve šťava s rubíku vyvoláva výbušnú reakciu. Hviezdonka dokáže tú šťavu vytiahnuť a ona počas varenia stratí svoje účinky. Tak vytvoria rubík a asfodel namiesto výbušniny silný elixír spánku. V klubovni som o tom niečo hovoril a Ron si to asi zapamätal.“ Pokrčil plecami a vrátil sa k svojej práci.
Snape ho ešte chvíľu pozoroval, než urobil to isté.
O deviatej ho Snape prepustil a Harry sa mohol vrátiť späť do klubovne.
„Ako bolo?“ opýtal sa ho Ron, hneď, ako sa posadil k nim pred krb.
„Nechal ma variť elixíry.“ Odpovedal a vytiahol z vrecka habitu niekoľko fľaštičiek s tmavomodrým elixírom.
„Keď už sme pri tom, musím ich poslať Removi.“ Vstal z kresla a usmial sa na svojich priateľov. Ani jeden z nich nevedel o tom, že je Rem vlkolak a Harry im to nepovie, kým to nebude nutné.
„Inak, Ron, ty si ma počúval, keď som hovoril o rulíku a asfodele?“ otočil sa na neho. Ron zmätene prikývol.
„Takže vieš o tom, že rulík a asfodel spolu vytvárajú silnú výbušninu?“ opýtal sa ho.
„Ale, ty si...“
„Ja som hovoril o tom, čo sa mi podarilo dokázať. To, že spolu vytvoria elixír spánku nieje dokázané a Snape nemá ani najmenší dôvod uznať ti to ako správne. Keď sa tieto dve zložky zmiešajú, tak vytvoria silnú výbušninu. Mne samému trvalo pol roka, než som prišiel na správne zloženie elixíru, aby nevybuchol.“ Prerušil ho.
Ron sa na neho ospravedlňujúco pozrel. Harry ho poklepal po ramene a venoval mu slabý úsmev, aby vedel, že sa na neho nehnevá ani nič podobné.
Koniec školského roku prišiel rýchlo a bolo na čase, rozlúčiť sa s priateľmi.
Pred ním sú dva mesiace s jeho milovanou rodinkou. Nudiť by sa však nemal. V Rokfortskej knižnici narazil na mnoho kúzel, ktoré sa môže cez leto učiť praktizovať bez prútika.
Na nástupišti deväť a trištvrte vystúpil z vlaku a privolal si rytiersky autobus. Ten ho privezie k Potterovským pozemkom.
Bolo mu ľúto, že musí na leto opustiť svoj domov, ale o dva mesiace sa tam opäť vráti.
Komentáre
Prehľad komentárov
Ja už chcem konečne preskočiť prázdniny a dostať sa do druhého ročníka. Na Zakladateľov sa teším asi ešte viac ako vy. :-) Toto je šiesta kapitola a ja som už mala mať Zakladateľov v nejakej piatej. Mali by sa objaviť v siedmej, najneskôr ôsmej kapitole. Neviem síce celkom presne, ako ich vykreslím, ale to príde keď budem písať. :-)
Re: komentík
Klea, 6. 12. 2012 20:19