Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Harry sedel na zemi vo svojej izbe, zahrabaný v pergamenoch a knihách. Už dva týždne nevyšiel z domu a ani nevyjde až do vtedy, kým konečne nepríde na to, ako má správne namiešať ten elixír.

Že vraj namiešať Antiveritasérum je nemožné. No to určite.

Pred dvomi týždňami boli Remus a Sirius na návšteve u Potterovcov, presnejšie u Harryho. Nikto okrem neho totižto nebol doma. Siriusovi uniklo podpichnutie, že ani Harry nedokáže namiešať Antiveritasérum, to vraj nie je možné. A tak tu od vtedy sedí, zahrabaný v knihách o Veritasére a snaží sa prísť na spôsob ako zmariť účinky Veritaséra.

Za uplynulé dva týždne zapísal niekoľko metrov pergamenu a ešte stále to nemal. Paradoxne, čím menej sa mu to darilo, tým s väčšou vervou sa do toho púšťal.

V kotlíku na stole sa mu varil odvar s tavérie, jedovatej rastliny, rastúcej iba v čarodejníckej časti sibíra. Táto rastlina s krvavočervenými kvetmi je ťažko dostupná a drahá.

Ledabolo mávol rukou a nechal do nej spadnúť sekaný timián, ktorý si nachystal už predtým. Počas prázdnin nemôže využívať prútik, ale nikde sa nepíše o tom, že by neplnoletý čarodejník nesmel čarovať bez neho. Ministerský úradníci nerátali s tým, že by to nejaké dieťa, tobôž nie v Harryho veku, veď má sotva dvanásť, dokázalo.

Ale, takisto nikto nerátal s tým, že by malo dieťa v Harryho veku znalosti dospelého kúzelníka. Dokonca si trúfal povedať, že jeho znalostiam z elixírov by sa nevyrovnala ani desatina dospelých čarodejníkov, ktorí sa učili elixíry celých sedem študijných rokov. To bude asi preto, že len mizivé množstvo čarodejníkov malo nadanie na elixíry.

Harry odložil knihu, ktorú mal na kolenách a zahľadel sa na elixír v kotlíku. Ak je táto kombinácia nevhodná, tak elixír v kotlíku do dvadsiatich sekúnd vybuchne. Pre istotu okolo kotlíka vyčaroval štít, aby sa pri prípadnom výbuchu nič nezničilo a počítal.

Pätnásť.... Teraz to vyjde.

Šestnásť... Prosím, nech to vyjde.

Sedemnásť... Musí to vyjsť, až príliš dlho som na tom pracoval.

Osemnásť... Nevybuchni, nevybuchni.

Devätnásť... S očakávaním sa hľadel na elixír.

Dvadsať.... BUM!!!

„Do kelu!“ uľavil si. Opäť sa mu to nepodarilo. Koľký krát už? Stý? Bolo mu trochu ľúto všetkých tých zničených prísad, ktoré použil.

Nuž, ale čo. Nevzdá to až do vtedy, kým nepríde na spôsob, ktorým zníži alebo rovno zničí účinky Veritaséra.

Aspoňže vyčaroval ten štít. Bez neho by mal všetko v izbe zničené. Podľa sily výbuchu dokonca usudzoval, že by dokázal zničiť tento dom. Jeho štítom to poriadne otriaslo.

Vrátil sa späť k práci. Vytiahol z kopy ďalší čistý pergamen, namočil si brko do atramentu a naklonil sa nad papier. Hneď ho napadla ďalšia možnosť, ako by mohol uvariť Antiveritasérum.

Ak by do odvaru s Pelargónie lodenskej pridal za hrsť Malajky, tak by znížil jej omamné účinky a s kvapkou dračej krvy by ich dokonale prepojil a zničil by ich nežiadúce účinky. Premiešať štyrikrát v smere hodinových ručičiek a pridať za štipku prášku drveného gaštanu. Rýchlo zamiešať sedemkrát proti smeru hodinových ručičiek a pridať ďatelinu. Na desať minút nechať variť na miernom plameni a zatiaľ pripraviť odvar z Parely.

Ten po uvarení naliať do predtým pripravovaného elixíri a zamiešať sedemnásťkrát v smere hodinových ručičiek.

To by bola prvá časť elixíru. Elixír v kotlíku by mal po tomto tmavomodrú farbu. Ešte mu chýbali posledné zložky. Mohol by pridať sušené kvety zafírky, ale tie by mohli stlmiť účinky dračej krvy, čo bolo v jeho prípade nežiadúce. Ale jed Egyptskej zmyje by posilnil účinky dračej krvy a elixír by sa zafarbil na priezračnú modrú. Ešte pridá presne sedem kvapiek Ohnivých sĺz a elixír bude hotový. Ak sa pomýli pri dávkovaní ohnivých sĺz, tak má veľký problém. Odpáli dom do vzduchu a nepomôže mu ani jeho štít.

Starostlivo si zapísal postup prípravy elixíru, zroloval ho, vzal si kotlík, ingrediencie a vybral sa preč. Naozaj nechcel riskovať, že vyhodí dom do vzduchu.

Lily a James by ho zabili a Harry netúžil po problémoch. Bol rád za to, že ho toto leto rodičia ničím nezaťažovali. Dokonca sa ho James na začiatku leta spýtal, či si nechce s ním a s Damianom zahrať metlobal, ale Harry odmietol. Rovnako, ako odmietol Lillynu ponuku pomôcť mu pri príprave elixíru. Až príliš neskoro sa spamätali, že majú doma dvoch synov. Až príliš neskoro.

Ale aj napriek tomuto všetkému, ešte stále tu býval a tento dom sa mu celkom páčil. Nechcel ho zničiť.

Damian bol dva zo štyroch týždňov, ktoré prešli u svojich Slizolinských pätolízačov, odmietal ich volať priateľmi. A tesne predtým ako sa vrátil sa Harry utiahol do izby, kde začal variť Antiveritasérum. Takže, počas prázdnin sa spolu stretli len raz a to v deň, keď Damian odchádzal z domu.

Lilly a James sa správali prijateľne, Damian nebol doma a počas prvých dvoch týždňov prázdnin ho boli Sirius a Remus navštíviť aspoň sedemkrát. Okrem toho dostával každý deň poštu od svojich priateľov. Toto bolo najlepšie leto v jeho živote.

Sirius sa ho pýtal, keď ho bol navštíviť, či nechce, aby prišli cez letné prázdniny jeho priatelia. Ponúkol mu, že posledné tri týždne prázdnin môže spolu s ním a Remom stráviť na Grimmauldovom námestí. Tam by si mohol priviesť aj svojich priateľov. Harry, samozrejme, s radosťou súhlasil.

Vybral sa do lesa. Tam to mal vždy najradšej. Tieň ho ako už roky predtým čakal na konci cesty. Ešte bol od neho vzdialený najmenej sto metrov a Tieň ho už vítal hlasným erdžaním.

„Ahoj, kamarát.“ Pohladil ho po hebkej temnej srsti a vyskočil na neho. Niekto by si pomyslel, že bez sedla sa musí jazdiť ťažko, ale Harry svojho koňa ešte nikdy neosedlal a neveril, že by to niekedy chcel skúsiť. Vedel, ako Tieň miluje svoju voľnosť a nemohol by mu ju zobrať. Svojmu starému a vernému priateľovi by to nespravil.

„Ideme do lesa.“ Navigoval ho. Jeho temný koník sa vzopel na zadné nohy, nie veľmi vysoko, aby nezhodil svojho jazdca a vyrazil. Harry zaboril prsty do jeho hrivy a naklonil sa dopredu, aby ho nezhodil vietor.

Čo nevidieť boli na jeho milovanej čistine hlboko v lese. Harry sa sadol do trávy, zväčšil si kotlík, ktorý so sebou priniesol a začal vyťahovať z ruksaku ingrediencie, potrebné na varenie.

„Tak, Tieň, keď toto dovarím, tak budeme musieť utekať. Dokážem zaštítiť čistinu, ale nie som si istý, či cez môj štít niečo neprejde. Toto je hrozný elixír, dúfam len, že nevybuchne.“ Upozornil ho. Jeho milovaný temný kôň sa na neho spýtavo pozrel.

„Snažím sa uvariť Antiveritasérum. To, čo je Veritasérum by si si mohol pamätať, hovoril som ti o ňom.“ Odpovedal na jeho nevyslovenú otázku. Predtým než prišiel na Rokfort preberal prípravu elixírov s Tieňom. Čierny kôň mu síce nemohol odpovedať, ale Harrymu to aj tak pomáhalo. O Veritasére mu hovoril taktiež.

Nachystal si ingrediencie okolo kotlíka v poradí v akom ich bude pridávať. Pričaroval si do kotlíka vodu a jednoduchým pohybom ruky zapálil oheň pod kotlíkom. Precízne nakrájal a nadrvil všetky ingrediencie, ktoré mali byť nakrájané a podrvené, to, čo malo byť nakrájané na kocky bolo na kocky a to čo na pásiky bolo na pásiky.

V tomto a v mnohých iných bodoch zlyhávali jeho spolužiaci a ostatný študenti. To, čo malo byť nakrájané na kocky nakrájali na obdĺžniky, to, čo malo byť na pásiky nakrájali na kocky. Nezamiešali elixír trikrát proti smeru hodinových ručičiek, ale päťkrát v smere. Stávalo sa im, že vynechali pri príprave jeden riadok alebo napríklad pri elixíre proti akné nedali najskôr ruselku, ale lieskovec aj keď bolo v inštrukciách jasne napísané, že má ísť najskôr ruselka.

Kvôli takýmto banálnym chybám im vybuchovali kotlíky a Snape bol počas celej hodiny iritovaný. A kvôli tomuto sú pre všetkých elixíry také ťažké. Keby sa dokázali polhodinu sústrediť na jednu vec, tak by sa im nikdy nič takéto nestalo. Alebo, keby sa pripravili na hodinu. Nestálo by ich to veľa času. Prečítanie elixíru v učebnici trvá tak päť minút. Nemôže to byť pre ostatných také časovo náročné, keď to robí dokonca aj Ron. Ron! Harry snáď ani nepozná niekoho komu by tak málo záležalo na prospechu v škole.

Hneď ako sa začala variť voda pridal prvú ingredienciu. Pracoval podľa postupu, ktorý si napísal vo svojej izbe.

Smaragdovozelené oči mu od sústredenia jemne žiarili, pery sa mu mierne pohybovali, keď si ticho šepkal postup prípravy a ruky sa mu s istotou pohybovali, keď pripravoval elixír. Ani raz sa nestalo, že by bol pri príprave neistý alebo, že by urobil nejakú chybu. Nie, pretože on chyby nerobil, nie pri tomto.

Jeho priatelia o tomto všetkom vedeli. On, Harry Potter, chlapec, ktorý bol odstrkovaný, on bol najváženejším a najmilovanejším študentom a priateľom.

Učitelia si ho okamžite zamilovali pre jeho múdrosť, šikovnosť a túžbu po poznaní.

Jeho priatelia ho zas milovali pre jeho nezvyčajný vnútorný pokoj, ktorý vždy obdivovali, pre to, že tu bol vždy pre nich. Ľudia ho obdivovali preto, že dokázal to, čo všetci považovali za nemožné, zjednotiť fakulty.

On, Harry Potter, ten, ktorý nebol nikdy nič iné ako ten divný brat Damiana Pottera. On dokázal to, čo jeho brat nikdy nedokáže. Veľká moc je úžasná, opája zmysly a núti ľudí klaňať sa, ale moc a sila nikdy nestačia. Harry sa to naučil vo chvíľach, keď na neho rodičia kričali, keď si na neho ľudia ukazovali, keď sa mu brat vyhrážal.

Vždy bol silnejší ako Damian a jeho rodičia aj on to vedeli, ale bolo im to jedno. Damian bol Vyvoleným, on mal byť tým chlapcom o ktorom hovorila veštba. Damian Potter sa mal stať najmocnejším čarodejníkom všetkých dôb, vládcom všetkých čarodejníkov.

Keď bol Harry menší, ešte predtým ako išiel na Rokfort, vedel iba jedinú vec. Nikto ho nikdy neprinúti, aby sa pre svojím bratom poklonil. Nikdy! Nikdy v živote by sa pred ním nesklonil, nikdy by nedovolil aby ho jeho brat pokoril.

Vždy mal silné spojenie s mágiou a so všetkých magickým, jeho mágia by nikdy nedovolila, aby sa pred Damianom znemožnil. Prečo by ho inak chránila pred jeho bratom a po celý ten čas mu pomáhala a naslúchala?

Zodvihol hlavu od kotlíka a pozrel sa na svojho koňa. Na svojho pekelného koňa, ktorý zodvihol hlavu, keď ucítil jeho pohľad.

„Nikdy nedovolím, aby ma niekto pokoril.“ Prisahal jemu, sebe a mágii okolo seba. Jeho kôň na neho ticho hľadel.

„Nikto nepokorí mňa ani mojich priateľov.“ Pokračoval. Tak ako Harry, tak aj Tieň vedel, že jeho priateľmi nie sú iba čarodejníci, ale aj všetky kúzelné tvory.

„Poď, teraz pôjdeme preč.“ Povedal Tieňovi, keď už na dokončenie elixíru chýbala iba posledná prísada. Nechal vo vzduchu poletovať presne sedem kvapiek Ohnivých sĺz a vstal od kotlíka.

Odviedol svojho verného žrebca preč z dosahu možného výbuchu a očaroval čistinu tou najsilnejšou kúzelnou bariérou, na akú sa zmohol.

Už v bezpečí, chránený jeho mágiou sa postavil vedľa Tieňa a nechal sedem kvapiek spadnúť do kotlíka. Ak reakcia látok v kotlíku spôsobí výbuch, tak nastane okamžite pri styku Ohnivých sĺz pri dotyku s tekutinou.

V ten moment, keď sedem kvapiek, ktorých priezračnosť bola rušená iba jemnučkou, takmer nebadanou ohnivo červenou, padalo do kotlíka s elixírom a na okamih, nie dlhší ako pár stotín, možno sekunda, sa akoby zastavil čas. Takéto chvíle nastávajú vtedy, keď sa deje niečo, čo je dôležité, niečo tak dlho očakávané.

Harry sledoval ako v spomalenom filme ako sedem kvapiek letí vzduchom, presne vedel, kedy nastal ten moment, keď sa spojili navzájom si odporujúce ingrediencie v kotlíku.

Elixír dostal na moment jasnú červenú farbu, akoby mal vybuchnúť, ale jeho farba sa behom mrknutia oka zmenila na svetlú, takmer priezračnú modrú.

Behom tej chvíle vedel Harry dve veci: podarilo sa mu to a už nikdy tento elixír nepokazí. Pretože Harry už nikdy nepokazil elixír ani kúzlo, ktoré sa mu raz podarilo.

„A že vraj sa to nedá.“ Odfrkol si Harry. Luskol prstami a nechal kotlík s elixírom a všetko ostatné, čo ostalo po jeho práci zmiznúť.

Niekomu by sa mohlo zdať, že je to super. Jednoduchým lusknutím prstami nechávať veci, aby sa premiestnili, ale nebolo to až také ľahké. Ani Harry by to nedokázal, nebyť toho, že má vo svojej izbe niečo, ako portál spojený s touto čistinou.

Už predtým sa mu viackrát stalo, že potreboval odpratať svoje pokusy, keď tu na niečom pracoval. Doniesť až domov kotlík plný elixíru by bolo príliš zložité a elixíry sa zmenšovať nesmeli a ani nedali. Preto sa pustil do štúdia rôznych kníh, až kým nenatrafil na toto kúzlo.

Toto kúzlo dokázalo spojiť dve miesta. V tomto prípade jeho izbu a túto čistinu. Potom už stačila iba slabá vlna mágie na to, aby sa portál otvoril a Harry ním mohol premiestniť nejaké menšie veci.

„Nezajazdíme si?“ opýtal sa Harry svojho čierneho žrebca. Tieň ako odpoveď zohol predné nohy a po nich aj zadné, aby sa Harrymu lepšie nasadalo. Čiernovlasý chlapec sa spokojne usmial a nasadol na ponúkaný chrbát.

„Dnes je na tebe, kam pôjdeme. Nechám sa viesť kamkoľvek.“ Zašepkal a zaboril prsty do jeho nepoddajnej hrivy. Čierny žrebec okamžite zareagoval na jeho slová, postavil sa a rozbehol sa nevedno kam. Hrozne rýchlo bežal hlboko do lesa, Harry cestu vnímal len okrajovo, celý čas mal hlavu sklonenú, aby mu konáre, popod ktoré bežali nedošľahali tvár.

Pekelný kôň, na ktorom sedel bežal rýchlo, rýchlejšie ako obyčajné kone. Harry si to nikdy neuvedomoval tak ako teraz. Tieň ho mohol zaviesť hocikam, mohol spadnúť z jeho chrbta, mohlo sa stať jednoducho hocičo, ale Harry svojmu koňovi veril. Tieň by mu neublížil.

Konáre nad jeho hlavou sa stratili a Harry mohol konečne zdvihnúť hlavu. Mal rád prehľad a aj keď svojmu koňovi veril, radšej sa spoliehal na seba.

Za tie roky si vyvinul šiesty zmysel, dalo by sa povedať. Vedel, kedy mu hrozí nebezpečenstvo, keď bol mladší, tak vedel, kedy príde jeho brat a vždy vedel, kedy idú za ním rodičia. Niekedy vedel, že prídu Dumbledore alebo Rem, či Siri ešte skôr ako sa objavili na ich pozemkoch. Okrem toho vedel vytušiť, čo sa okolo neho nachádza aj keď bol v úplnej tme alebo vedel, čo sa deje za jeho chrbtom. Všetko to bolo neisté, nikdy nevedel úplne presne, čo sa okolo neho a za ním deje, ale vždy s určitosťou vedel aspoň to, že sa niečo deje.

K tomuto len prispieval tichý šepot, ktorý počul vždy, keď mu niečo hrozilo, keď bol nešťastný, keď potreboval oporu, keď sa cítil stratený...

Tichý šepot mágie ho sprevádzal celý život a dával mu pocítiť, že nie je na všetko sám, že ho ešte niekto miluje. Prinášal mu spomienky na Siriho a Rema, na Simona, teraz už aj na jeho nových priateľov.

Tichý šepot v jeho mysli mu prinášal spomienky na roztopašný Siriusov úsmev, na Remusovu pokojnú povahu a jeho upokojujúci úsmev, na Hermioninu lásku ku knihám, na Dracovu aristokratickú povahu, ktorá nebola vždy tak celkom aristokratická, na Ronovu nelogickosť, ktorá ho privádzala do šialenstva, na Pansynu láskavú povahu, tak nečakanú pri Slizolinčanke, Theovu podrývačnosť a Blaisov inteligentný pohľad.

Okrem toho si vždy spomenul na Dumbledorov láskavý úsmev, veselé iskričky v modrých očiach

a lásku ku všetkému citrónovému. Napríklad tie jeho sladké citrónové dropsy, ktoré podľa Harryho názoru, chutili len vzdialene ako citróny.

Keď už sme pri sladkostiach, tak má ešte stále Dumbledorove cukríky, perníčky od McGonagallovej a sladkosti od Slizolinčanov a Hermiony. Od Vianoc ich ešte stále nezjedol.

Tieň spomalil a zastal na okraji strmého zrázu. Možno by sa mu na Tieňovom chrbte podarilo zdolať ho, ale pochyboval, že by to bola skúsenosť, ktorú by chcel zažiť.

Sedel na chrbte svojho čierneho koňa a hľadel sa na nádherné zelené údolie pod sebou.

Malý chlapec na majestátnom žrebcovi, tak to vyzeralo na prvý pohľad. Keby ste sa na neho však zahľadeli pozornejšie, všimli by ste si, že z tej drobnej postavy vyžaruje niečo silné. Niečo prastaré, také staré ako samotná zem. Z jeho vlastnej vôle to bolo starostlivo zamknuté a ukryté v najhlbšom zákutí jeho duše a mysle, ale predsa sa to nijakému kúzlu ani čarodejníkovi nikdy nepodarí zlomiť to.

Jeho môže zlomiť jedine samotná smrť a aj tá len do jeho sedemnástich narodením. Pretože tento chlapec dosiahne v dospelosti nevídanú silu. Takú veľkú moc, že si ju ani nevieme predstaviť. A bude len na ňom, ako ju využije.

Harry sledoval údolie pod sebou s miernym úsmevom na tvári. Stromy pod ním vyzerali vo vetre ako zelené more. Bolo to nádherné. Dokonalé. Zatvoril oči a skúmal všetko pod sebou svojím vnútorným zrakom. Cítil jemné vlny mágie, ktoré vychádzali zo všetkých tých stromov a zemi pod ním. Bola to neskrotená mágia, to spoznal hneď, ale predsa bola taká... iná. Neskrotená mágia s ktorou sa Harry zatiaľ stretol bola dravá, vášnivá, neskrotná, desivá a voči nemu ochranárska.

Táto mágia bola úplne iná. Vyžarovala nevídaný pokoj a harmóniu, mohol by to prirovnať k čaru jednorožcov, ale nebolo by to dokonalé prirovnanie.

Nechal to čaro okolo neho, aby mu preniklo až do najzadnejšieho kúta jeho duše a láskalo ju. Takto to Harry robieval vždy. Nechal mágiu, aby ho naplnila, tíšila ho, napĺňala a upokojovala. Len vtedy sa cítil kompletný.

„Je to tu dokonalé.“ Zašepkal. Tieň súhlasne zafŕkal. Harry sa mu zošuchol z chrbta a elegantne dopadol na nohy. Uškrnul sa pri spomienke na to ako to skúšal po prvý krát. Zošuchol sa mu z chrbta a veľmi neelegantne dopadol na zadok. Dva dni sa potom nemohol posadiť, tak tvrdo dopadol.

Sadol si do mäkkej trávy a oprel sa o skalu za ním. Tieň si ľahol vedľa neho a spolu pozorovali krajinu pod nimi. Harry si plne užíval mágiu víriacu okolo nich a snažil sa z nej vstrebať čo najviac.

Takto tu sedeli asi hodinu, kým ho Tieň neodniesol späť domov.

Celý uplynulý týždeň bol Harry zavalený vo svojej izbe. Poslal sovu Simonovi, či nemá pre neho nejaké elixíry, ktoré by mohol uvariť a Simon mu poslal asi päťdesiat palcový pergamen na ktorom boli spísané množstvá elixírov.

Ešte teraz, keď sa už mal dávno baliť miešal nejaké elixíry. Celý týždeň, dokonca aj po nociach, varil Harry elixíry aj v siedmich kotlíkoch naraz. Niekedy si síce musel pomáhať aj mágiou, aby to všetko stihol, ale podarilo sa.

Odškrtol si poslednú položku na zozname a zazátkoval posledné fľaštičky naplnené elixírmi. Ukázal na všetky veci, ktoré si musí pobaliť a potom mávol rukou ku kufru, Všetky jeho veci sa začali skladať a ukladať do kufra.

Harry sa pozrel na hodiny. Ešte má pol hodinu, za ten čas stihne ešte zo dva elixíry. Zapálil si oheň pod kotlíkmi a pustil sa do práce.

Dva elixíry sa nakoniec zvrhli na štyri a Harry ledva stihol odoslať zásielku Simonovi, keď sa aktivovalo prenášadlo.

Harry ide na týždeň k Siriusovi. S ním tam bude ešte Draco Malfoy, jeho rodičia majú nejakú prácu pre Voldemorta, a tak mu Harry napísal, či nechce byť zatiaľ s ním v Blackovskom sídle. Draco mu obratom poslal sovu so súhlasom.

Prenášadlo Harryho premiestnilo do predsiene na Grimmauldovom námestí. Siriusov dom bol veľmi pekný, postavený bol v gotickom štýle, čo mu dodávalo tú správnu temnú atmosféru, ktorá Harryho vždy fascinovala. Jeho dom bol veľký, omnoho temnejší ako ten Potterovský v Godricovej úžľabine a z jeho základov dýchala stará mágia. Harry ho miloval stokrát viac ako Potterovský dom v Godricovej úžľabine.

„Ahoj, Draco.“ Prekvapene pozdravil svojho blonďavého priateľa. Menovaný sa na neho uškrnul. Čo tu robí tak skoro?

„Ahoj, Harry. Prišiel som skôr, doma som sa nehorázne nudil a tvojmu krstnému otcovi to nevadilo.“ Odpovedal mu na nevyslovenú otázku.

„Super. Ako vidím, tak veci si si ešte neodložil, poď.“ Ukázal na Dracov kufor. Mladý Slizolinčan si chcel vziať zo zeme svoj kufor, ale Harry ho predbehol. Luskol prstami a nechal kufor poletovať asi meter nad zemou.

„Pekné. Nebolo by na škodu naučiť sa to.“ Ohodnotil ho Draco. Harry sa pobavene uškrnul.

„Je to výhodné, to uznávam.“ Súhlasil s ním Harry.

Zaviedol ho do jeho izby, aby sa mohol vybaliť a sám zamieril do tej svojej. Draco a Harry mali izby oproti sebe. Svoje veci nechal, aby sa vybalili a vybral sa hľadať Siriusa.

Našiel ho v knižnici, ako sa prehrabáva medzi knihami. Pozoroval ho s nadvihnutým obočím.

„Ahoj, Siri. Nebodaj ťa nedostalo čaro kníh.“ Podpichol ho. Sirius sa k nemu otočil.

„Harry, šťeniatko moje.“ Pozdravil ho veselo a pevne ho vyobjímal.

„Hľadám nejaký elixír alebo kúzlo na ochranu pred legillimenciou. O týždeň idem niečo vybaviť pre Rád a mám sa tam stretnúť s nejakými temnými čarodejníkmi ovládajúcimi legillimenciu. Pochopiteľne, nesmú z mojej hlavy nič vyčítať.“ Odpovedal mu.

„Na to je najlepšie naučiť sa okulumenciu, krstný otec. Poradil mu Harry s úškrnom.

„Vieš, že mne takéto niečo ako okulumencia nikdy nešlo.“ Posťažoval sa. Harry si povzdychol.

„Naozaj by bolo najlepšie, keby si sa naučil okulumenciu, nikdy nevieš, kedy sa ti zíde. Rád by som ti poradil, ale nepoznám nijaký takýto elixír ani kúzlo. Môžem skúsiť vytvoriť nejaký amulet, ale to je už vyššia mágia. Ak sa mi to podarí, tak ti dám vedieť, zatiaľ budeš musieť hľadať. Nemohol by to za teba zobrať niekto iný?“ opýtal sa ho.

Sirius si povzdychol.

„Toto nemala byť moja misia, ale ja tupec som povedal Snapeovi, že by som to zvládol. Provokoval ma a ja som sa nechal. Mohol by som mu ešte poslať sovu, ale vieš, aká to bude potupa? Mal som ťa poslúchnuť, keď si mi hovoril, že sa ním nemám nechať vyprovokovať.“ Priznal. Harry nad jeho správaním sa iba pokrútil hlavou. Takýto bol jeho krstný otec. Sirius bol perfektný krstný otec, naučil Harryho mnoho trikov, učil ho ako má zbaliť babu a podobne, ale niekedy bol jednoducho nezodpovedný.

„Ti si nepoučiteľný, Sirius. Ak sa mi nepodarí na nič prísť, tak budeš musieť požiadať Snapea o pomoc. Vieš, že nad tým nemôžem presedieť celý čas, je tu aj Draco a ja sa hodlám zabaviť.“ Upozornil ho. Sirius prikývol.

„Vieš, šteniatko moje, ty to vôbec nemusíš robiť. A som úprimne zvedavý na to, ako sa ideš baviť. Niekedy rozmýšľam, či je také slovo v tvojom slovníku.“ Podpichol ho. Narážal na to, že Harryho baví čítanie kníh a varenie elixírov. Nepekne na neho zazrel, čo spôsobilo, že sa zachichotal.

Nečudo, že celé dni nelieta na metle a nebalí baby. Toho prvého sa vzdal už dávno a na to druhé je ešte primladý. Niežeby nemal rád metlobal a lietanie, on lietanie miluje, ale pri svojom bratovi mu na to jednoducho nezostal čas a priestor. James sa viac venoval jemu a na druhého syna mu nezostal čas, keďže si ho Damian celý zabral pre seba a potom tu bola ešte práca, do ktorej musel chodiť. Harry si zvykol, veď takto žil po celý život, no nie? A úprimne, mohol dopadnúť aj horšie.

„No, poď. Pravý čas na večeru, ideme jesť.“ Jednou rukou ho objal okolo ramien a viedol ho von.

„Som o dve hlavy menší a dvadsať rokov mladší ako ty a predsa som zodpovednejší.“ Zamrmlal Harry. Sirius sa nad jeho slovami pobavene zasmial a rozstrapatil mu vlasy.

„A to ako sa na mňa niekedy dívaš. Akoby si bol aspoň o desať rokov starší.“ Podpichol ho.

„Keď ty nemáš dosť rozumu, tak ho musíme mať aspoň ja a Remus.“ Odpovedal a uštedril mu silný šťuchanec do rebier. Sirius sa zohol do úklonu a stiahol so sebou aj Harryho. Obaja sa rozosmiali.

Takto dobre naladený došli až na horné poschodie. Harry práve dostal záchvat smiechu, keď sa otvorili dvere na Dracovej izbe a vykukla z nich blonďavá hlava jeho priateľa. Prekvapene zostal čumieť na Harryho, ktorý sa nedokázal prestať smiať. Dracov vyoraný výraz mu iba pridal. Od smiechu sa až prehýbal v páse a bez Siriusovej ruky okolo ramien by sa už dávno váľal po zemi. Jeho krstný otec mal očividne podobný problém ako Harry.

„Draco? Zatvor ústa.“ Poradil mu. Menovanému sa nahlas zaklapla sánka. Harry, ktorý sa už začínal spamätávať zo svojho výbuchu smiechu sa opäť rozosmial.

Zatvoril oči a zakryl si ústa rukou. Silou mocou sa snažil potlačiť smiech, ktorý sa vytláčal z jeho vnútra. Ani nevedel, čo ho to posadlo, ale takto veselo sa necítil už dávno. A takto ho už naozaj dávno ani nebolelo brucho od smiechu.

Veselo tleskol rukami a rozžiarene sa pozrel na Siriusa a Draca.

„Tak, moji drahí, je čas na večeru.“ Povedal energickým hlasom. Pri pohľade na ich prekvapené tváre sa opäť rozosmial. Otočil sa na Siriho a Draca.

„O päť minút vás čakám v kuchyni.“ Povedal im a vybral sa preč. Po pár krokoch sa zarazil, ale neotočil sa na nich. V jeho hlase nebol ani náznak predošlej veselosti.

„A, Sirius, tvrdil si, že to nedokážem. Dokážem ti, že nič nie je nemožné. Nie pre mňa.“ Posledné slová dodal iba ticho, ale aj tak vedel, že ich obaja zreteľne počuli. Rozliehali sa v ticho chodby za jeho chrbtom aj pred ním a odrážali sa od stien.

Nepozrel sa na nich. Nechcel vidieť ich tváre. Bál sa, čo v nich uvidí? Možno. Pokračoval až do kuchyne, kde sa posadil na stoličku. Kreacher, Blackovský domáci škriatok, sa pri ňom okamžite zjavil.

„Pán si želá večerať?“ opýtal sa ho.

„Počkám na Draca a Siriusa. O päť minút môžeš začať podávať večeru.“ Odpovedal mu. Kreacher sa mu uklonil.

„Ako si pán želá.“ Povedal škriatok a s PUK sa premiestnil.

Harry mal Kreachera rád a vedel, že aj on má svojim spôsobom rád jeho. Sirius ustanovil Harryho ako svojho dediča, niečo zdedí aj Remus, ale Harry zdedí prevažnú väčšinu Blackovského majetku, vrátane nehnuteľností. Dalo by sa povedať, že už teraz bol Kreacherovým pánom a domáci škriatok si toho bol vedomí. Mohol sa k nemu správať nepríjemne, ešte stále nebol jeho pánom, ale on ho za pána uznával už teraz. Dokonca ho mal radšej ako Siriusa a Harryho príkaz bol pre neho dôležitejší ako ten Siriusov.

Položil pred seba na stôl dve fľaštičky. Jeden elixír mal priezračnú, takmer priesvitnú farbu, vyzeral asi ako hustá voda. A druhý mal jemne modrú farbu. Svetlo lustra, zaveseného nad stolom, sa jemne odrážalo od elixírov na stole a vytváralo na mahagónovom vyrezávanom stole svetelné obrazce.

Sirius a Draco nemeškali. Obaja mali aristokratickú výchovu a tá sa nezaprie ani u jedného z nich. A v aristokratických rodinách sa meškanie necení. Vo chvíli ako si sadli sa na stole objavil prvý chod. Harry sa uškrnul na Siriusa a ukázal na dve fľaštičky s elixírmi.

„Harry, ocenil by som, keby si mi vysvetlil, čo si to vlastne dokázal. A ešte niečo, ten prvý elixír poznám, to je Veritasérum, ale ten druhý som nikdy nevidel. Aj keď musím uznať, že som ešte nikdy nevidel deväťdesiat percent elixírov, ktoré som ťa videl navariť.“ Priznal. Harry sa na neho uškrnul. Trochu hektické.

„Vieš, Draco. To bude preto, lebo väčšina elixírov, ktoré varím sú mnou upravené. Baví ma upravovať staré a vymýšľať nové elixíry.“ Pousmial sa. Sirius sa kyslo uškrnul.

„To je niečo, čo nikto z môjho okolia nechápe.“ Podotkol, keď si všimol jeho kyslý úškrn.

„Nikto to nechápe preto, lebo to nikto nedokáže. Môj krstný otec je Majster elixírov, ale nikdy som ho ešte nepočul s takou ľahkosťou rozprávať o vytváraní nových elixírov. Aj ja mám isté nadanie na elixíry, to musíš uznať, ale tebe by som sa nevyrovnal ani keby som mal za sebou päťdesiat rokov skúseností.“ Ozrejmil to Draco.

Harry sa pousmial a pustil sa do polievky. Kreacher navaril skutočne fantastickú krémovú polievku.

„Toto,“ zodvihol fľaštičku s Veritasérom, „je, ako už Draco podotkol, Veritasérum.“ Fľaštičku položil späť na stôl.

„A toto,“ zodvihol zo stola fľaštičku so svetlomodrým elixírom a ukázal im ju, „toto je Antiveritasérum.“ Dokončil. Draco sa na neho prekvapene pozrel a naklonil sa bližšie k nemu.

„Ale to nie je možné. Už tisícky Majstrov elixírov sa pokúšali o to, aby vynašli Antiveritasérum.“ Namietal. Harry sa na neho pokrivene usmial. Draco sa naklonil späť a ticho prekvapene vydýchol.

„Nič nie je nemožné, nie pre teba.“ Zopakoval to, čo povedal Harry. Harry sa usmial.

„Vytvoriť Antiveritasérum mi trvalo týždeň neprestajného varenia a písania. Strávil som hodiny nad pergamenmi a nad kotlíkmi. Ale vyplatilo sa, myslím, že v tomto som rovnako detinský ako Sirius.“ Venoval im žiarivý úsmev. Sirius sa na neho významne uškrnul a Draco sa pousmial.

„Po večery skúsime, či bude fungovať. Ja sám so ho ešte neodskúšal, nenašiel som človeka, ktorý by mi mohol dávať otázky.“ Uškrnul sa. Alebo, že by bol problém s tým, že nenašiel niekoho, komu by veril, že z neho nevytiahne niečo, čo by mohol použiť proti nemu? Prepána, ako sa on mohol dostať do Chrabromilu?

Potom ako dojedli večeru premenil Harry jednu zo stoličiek na kreslo a sadol si doň. Fľaštičku s Veritasérom podal Dracovi.

„Dúfam, že vieš ako sa dávkuje Veritasérum. Ak ma predávkuješ, tak ťa zabijem hneď potom ako sa z toho dostanem.“ Varoval ho.

„Neboj sa, tri kvapky, viac nie. Nemám ani najmenšiu chuť zabiť ťa.“ Uistil ho.

„A keby niečo, tak som tu ešte ja. A Veritasérum viem dávkovať, možno sa v elixíroch nevyznám tak ako ty, ale blbec nie som.“ Uistil ho aj Sirius. Harry sa uškrnul sa pohodlne sa uvelebil v kresle.

Sirius držal v rukách fľaštičku s Antiveritasérom, mal mu ju dať hneď potom ako sa ho spýtajú na nejakú otázku s Veritasérom, aby mali úplnú istotu, že to bude fungovať.

Draco mu nakvapkal na jazyk tri kvapky priezračnej tekutiny. Chladná tekutina sa mu rozliala v ústach a Harry cítil ako upadá do mierne apatického stavu.

„Ako sa voláš?“ položil mu Draco jednoduchú otázku, ktorou sa overoval účinok Veritaséra. Vtedy ešte nikto nemohol tušiť, čo môže spôsobiť takáto zdanlivo nevinná otázka.

Jeho meno sa mu hneď objavilo v mysli a pod účinkom Veritaséra ľahko vykĺzlo z jeho úst.

„Sym mágie. “ Odpovedal. Zdalo sa mu to správne. To meno na neho kričalo z celého jeho bytosti a dožadovalo sa dostať sa von. Sirius mu otvoril ústa a nakvapkal na jazyk pár kvapiek slano-sladkej tekutiny.

„Ako sa voláš?“ opýtal sa ho jemne chvejúcim sa hlasom. Harry prekvapene vyvalil oči, apatia sa z jeho vnútra vytratila a Harry si začínal uvedomovať, čo povedal.

„Povedal som to, čo si myslím, že som povedal? opýtal sa Harry chrapľavým hlasom.

„Syn mágie?“ opýtal sa prekvapene Draco.

Harry sa rozhodol, že je čas ísť s pravdou von.

„Počas prvého ročníka na Rokforte som chodil večer a počas voľných dní do Zakázaného lesa. Chodím tam za jednorožcami, kentaurami, raz za čas sa tam objavia aj akromantule a počas splnu nás sledujú premenení vlkolaci. Magické bytosti s ktorými sa tam stretávam  ma učia, kentauri ma nazvali Syn mágie. Môj príchod videli už pred rokmi vpísaný vo hviezdach. Učili to aj mňa, ale môj najväčší úspech je zatiaľ predpoveď počasia na jeden týždeň.“ Pokrčil plecami. Sirius a Draco sa na neho hľadeli "ako teľa na nové vráta", akoby povedali muklovia.

„Vieš o tom, že kentauri ešte nikomu neodhalili tajomstvá čítania z hviezd?“ uisťoval sa Draco. Harry prikývol na súhlas. Samozrejme, že o tom vedel.

„To je...“ Sirius nevedel nájsť to správne slovo.

„Neuveriteľné? Úžasné?“ pomohol mu Draco. Sirius prikývol.

„Aj tak sa to dá povedať.“ Súhlasil.

„Toto je pre mňa normálne. Ak chceš, tak ťa niekedy zoberiem do lesa so sebou.“ Usmial sa na Draca. Ten nadšene prikývol.

„Ale nikomu o tom nesmiete povedať. Nemyslím si, že by to bolo na niečo dobré. Požiadal ich Harry.

„Prečo nie? Toto by zaručene zrazilo tvojmu bratovi hrebienok.“ Opýtal sa ho Draco.

„Na tom nezáleží. Radšej mu, ako si povedal zrazím hrebienok, vtedy, keď budem len Harry Potter.“ Namietol Harry.

„Ale, vieš aké je to každý deň ho znášať v Slizolinskej klubovni? To jeho vyťahovanie sa za niečo čím ani nie je?“ obvinil ho Draco. Harry sa zamračil.

„Vieš aké to je, byť mnohonásobne mocnejší a nadanejší ako tvoj brat a predsa byť vždy na druhom mieste? Vieš čo to je, keď ťa vlastný rodičia zavrhnú a obviňujú ťa z vecí, ktoré si nikdy neurobil? Vieš aké to je, každý deň sledovať ako tvojho brata zahŕňajú láskou, keď pre teba zostane iba hnev? Vieš aké to je, keď sa na teba celý čarodejnícky svet pozerá ako na "toho Damianovho divného brata"? Niekoľko rokov ma Damian zatváral na povale, kde mi robila spoločnosť iba tma a strach. Prvé dni boli najhoršie. Tie večné otázky, čo sa to tam pohlo? Nežije tu niečo nebezpečné? Na povalu sa dovtedy nechodievalo. Ani Lily a James tam nikdy nechodievali. Trvalo mi mesiac, kým som sa odhodlal a začal hľadať, čo sa tam vlastne nachádza. Bolo tam veľké množstvo starých kníh, doteraz nechápem, prečo ich tam niekto vyhodil. Naučil som sa bezprútikové Lumos a počas ďalších rokov som tam čítal knihy a zbieral informácie. Začal som varievať elixíry a zistil som, že mám na ne nevídané nadanie. Damian si neuvedomil, že mi vtedy vlastne urobil službu, bez neho by mi trvalo dlhšie, kým by som zistil, že mi idú elixíry. Potom sa ma po rokoch začal báť a nechal ma na pokoji. A ja som mal od všetkých pokoj, keďže ma rodičia ignorovali. Raz za čas ma Damian obvinil z toho, že som urobil niečo, čo vlastne urobil on, ale to sa dalo zniesť.

A ta sa sťažuješ, že s ním musíš byť v klubovni. Pokiaľ viem, tak spolu nebývate v jednej izbe a okrem toho, polovica Slizolinskej fakulty sú naši spojenci.“ Uzemnil ho. Draco sklonil hlavu k zemi.

„Prepáč.“ Zamrmlal svojim topánkam. Harry si povzdychol.

„To nie je tvoja chyba. Len som sa ako si... napálil.“ Zaváhal.

„Takže, môj priateľ je Vyvolený, paráda.“ Uškrnul sa Draco. Harry sa usmial.

„Ak mám byť úprimný, tak ma to ani neprekvapuje. Ani ja, ani Remus sme nikdy neverili, že je Damian Vyvoleným. Ty si bol vždy šikovnejší, inteligentnejší, múdrejší, láskavejší a všetko. Lily a James boli voči tvojim úspechom slepí, nezaslúžia si tvoju lásku. Ja aj Remus sme hrdý na to, že sme ti práve my mohli nahradiť rodičov. Som na teba hrdý, šteniatko moje.“ Siriusov pohľad naozaj sálal hrdosťou. Harry sa začervenal a Draco zachechtal.

„A zas my sme radi, že nás vedieš práve ty a že si náš priateľ. Šteniatko. Dodal Draco pobavene.

„Som poctený. Dráčik.“ Vrátil mu to Harry. Tentoraz bol na rade on, aby sa začervenal. Sirius sa na nich smial.

„Draco ti je viac bratom ako ti kedy bol Damian.“ Podotkol. Tentoraz sa začervenali obaja.

Chlapci sa vybrali na poschodie, do svojich izieb. Sirius sa opäť vybral do knižnice, nájsť niečo, čo by mu pomohlo. Harry si bol istý, že sa pokúsi naučiť okulumenciu. Ale za týždeň? To by Sirius nezvládol, za týždeň sa mu podarí len slabá obrana, ktorú by prekonal hocikto.

„Sirius bude potrebovať niečo, čo by ho ochránilo pred legillimenciou. Okulumenciu neovláda a ja nepoznám nijaké kúzlo ani elixír, ktoré by mu v tomto pomohli. Dnes sa do toho pustím, pomôžeš mi?“ opýtal sa Draca.

„Samozrejme, aspoň budem vidieť ako pracuješ. V škole sa vždy niekde zašívaš, keď si varíš tie svoje elixíry a nech sú elixíry na hodine akokoľvek zaujímavé, tam pracuješ podľa určeného receptu. Budem ťa môcť porovnať s krstným.“ Žmurkol na neho. Harry sa uškrnul.

„Tvojmu krstnému radšej nič nehovor.“ Poradil mu.

„Prečo? Som si istý, že by dokázal oceniť tvoju prácu.“ Podivil sa Draco.

„To, či by vedel oceniť moju prácu je diskutabilné. Spomenul si na knihu s jeho elixírmi, ktorú mu vrátil hneď na druhý deň.

„Sirius neovláda okulumenciu a ak sa mi nič nepodarí vymyslieť, tak bude musieť požiadať tvojho krstného otca o pomoc. To je niečo, čo nehodlám dopustiť.“ Povedal Harry. Draco chápavo prikývol.

Obaja sa vybrali do Harryho izby. Harry zaviedol Draca do dverí, ktoré boli v izbe.

„Woow.“ Ohodnotil Draco jeho laboratórium. Bola pravda, že to tu mal Harry kvalitne zariadené. On sám za to dal veľa peňazí a ešte ho zasponzorovali aj Simon a Sirius.

„Z tvojej reakcie usudzujem, že sa ti to páči.“ Reagoval Harry.

„Páči?! Vieš čo by za takéto laboratórium dal krstný otec? Je to úžasné!“ Draco sa na neho pozrel ak ona blbca.

Draco sa vydal preskúmať zvláštne prístroje, ktoré tam Harry mal.

„Čo je to?“ opýtal sa Draco a ukázal na prístroj, pri ktorom práve stál.

„V tom vyrábali starý alchymisti Kameň mudrcov. To som ešte neskúšal, ale možno raz. Pobavene sa na neho uškrnul.

„Potom si od teba rezervujem jednu dávku.“ Šibalsky sa na neho usmial.

„Ako si želáš, prvá dávka bude tvoja.“ Usmial sa na neho.

V laboratóriu mal hneď tri stoly. Na jeden, ten najdlhší si rozostaval hneď niekoľko kotlíkov. Na ten druhý, menší, ale aj tak celkom veľký si položil knihy a pergameny.

Ku každému kotlíku si začal chystať prísady. Keď už chystal prísady k poslednému kotlíku sa ozval hrmot. Harry sa rýchlo otočil na Draca, ktorý stál na mieste ako skamenený s prstom vo vzduchu. Harry sa pozrel k jeho nohám, kde ležal rozbitý kovový prístroj. Draco sa na neho otočil s ospravedlňujúcim pohľadom.

„To je v poriadku, viem to opraviť.“ Mávol nad ním rukou.

„S čím ti môžem pomôcť?“ opýtal sa ho Draco.

„Áno, môžeš. Budeš variť, čo na to povieš? navrhol.

„Povedz mi, čo.“ Povedal Draco. Harry mu podal dve knihy a hneď ich aj otvoril na príslušných stranách.

„Tieto dva elixíry patria medzi tie jednoduchšie. Ingrediencie máš pripravené, stačí ich iba pridávať. Sú to tie prvé dva kotlíky.“ Vysvetlil mu Harry.

Draco sa pustil do varenia v kotlíkoch a Harry zas do písania. Potrebuje nejaký amulet, to je isté. S prútikom by za týždeň dokázal vytvoriť niečo také, ale bez neho? Je síce dobrý v bezprútikovej mágii, ale na toto by potreboval niečo viac ako teraz dokáže.

Počas písania sa niekoľkokrát zdvihol, aby pridal do kotlíka nejaké ingrediencie. Keby nemal tých papierov a kotlíkov tak veľa, tak by si všetky pergameny rozložil pri kotlíku, tak by to bolo jednoduchšie.

Dal si variť niektoré elixíry, ktoré by mu mohli pomôcť. To, že nepozná nejaký elixír, ktorý by ochránil jeho myseľ ešte neznamená, že by to nešlo zmiešaním niekoľkých elixírov. Prvé dva, ktoré dal Dracovi sú obyčajné elixíry, asi pre tretí ročník. Zvyšné tri sú Harrym upravené.

Harry zamyslene sledoval Draca pri práci a premýšľal nad tým ako vytvoriť nejaký amulet. Potreboval by striebro, ktoré bude musieť nejako sformovať. Blbá práca, musel by ho najskôr roztaviť, vytvarovať a vložiť do neho nejaký drahokam. Najlepší by bol zafír.

Vyskočil na nohy, keď mu niečo napadlo.

„Čo sa deje?“ zaujímal sa Draco. Harry sa nerozhodne pozrel na svoje nedorobené elixíry. Zatváril sa, akoby ho niečo bolelo a nechal zmiznúť ich obsah. Aj tak by musel začať variť úplne iný elixír, ale bolo mu naozaj ľúto všetkých tých ingrediencii. Mohol tie elixíry poslať aspoň Simonovi.

„Čo robíš?!“ ozval sa Draco.

„Hneď som späť.“ Povedal Harry a už trielil preč z izby.

Zamieril si to do starej izby Siriusových rodičov, presnejšie k šperkovnici Walburgy Blackovej. Všetky jej šperky vysypal na posteľ a začal sa v nich prehrabávať. Potrebuje strieborný prívesok so zafírom. Po prehľadaní všetkých jej šperkov naštvane zavrčal.

Zafír je ochranný prívesok, temné rodiny sú s tým oboznámené, ale ona tu nemá ani jeden prívesok so zafírom. A on nemá v zálohe nijaký, má dva rubíny a tri smaragdy, ale ani jeden zafír.

Vzal z postele jeden prívesok, pomerne veľký smaragd zasadený v strieborných tŕňoch. Vskutku bravúrna práca.

Vrátil sa do svojho laboratória, kde na neho čakal Draco.

„Myslím, že som na niečo prišiel, ale potrebujem na to zafír alebo diamant. Ale ten zafír by bol omnoho lepší, pri diamante by som musel variť o dva elixíry naviac. Striebro je kov, ktorý viaže mágiu a zafír je ochranný drahokam. Ak by sa mi podarilo aplikovať do zafíru nejaký elixír, tak by som dokázal vytvoriť magický artefakt, ktorý by Siriusa dokázal ochrániť pred legillimenciou. Chápeš, nie? Využijem ochrannú silu zafíru a pomocou elixíru ju zamerám tak, aby chránila myseľ nositeľa prívesku. Striebro vziaže všetku tú mágiu a nedovolí jej uniknúť ani sa nijako zmeniť. Vtip je v tom, že použijem len mágiu elixírov, tá je takmer nezistiteľná. V podstate vytvorím magický artefakt, ktorý nebude nikto považovať za magický. Pre všetkých to bude jednoducho prívesok.“ Vysvetlil mu zapálene.

„Ale nehovoril si teraz, že striebro viaže mágiu? Elixíry predsa nie sú mágia.“ Opýtal sa ho Draco. Harry pretočil očami.

„Počúvaš ma ty vôbec? Elixíry majú mágiu, ale takmer nezistiteľnú. No na to, aby ju zaznamenalo striebro bude dostačujúca. Ako iste vieš, pri príprave elixírov sa využívajú časti magických tvorov a rastlín, už to ich robí magickými. A aj miešanie v tomto zohráva výraznú rolu. Miešanie je v elixíroch ako inkantácie pri obradoch. Nezaobídeš sa bez nich. Na obrady potrebuješ inkantáciu a moc, na elixíry miešanie a prísady. Samozrejme, nadanie potrebuješ pri oboch. Už chápeš?“ opýtal sa ho. Draco prikývol.

„Myslím, že áno.“ Súhlasil.

Harry si sadol za stôl a vzal si jeden čistý pergamen. Napísal naň krátky list pre Simona, kde ho žiadal o to, aby mu poslal jeden zafír. Peniaze si má vziať z jeho trezoru alebo mu má napísať, ak za to chce nejaký elixír.

List pripevnil na nohu svojej sove a nechal ju odletieť.

„Tak, pokračujeme zajtra.“ Skonštatoval.

„Nemohol by si ma naučiť niečo o elixíroch? Učil ma ich síce krstný otec, ale ty si predsa len lepší ako on.“ Opýtal sa ho. Harry pokrčil plecami.

„Čo také by som ťa mohol naučiť? Pri varení konám inštinktívne, jednoducho viem, čo tie elixíry potrebujú. Ale, môžem ťa naučiť, ktoré prísady na seba ako pôsobia a ako stlmiť alebo zničiť ich pôsobenie. Môže sa ti to zísť napríklad vtedy, ak sa dostaneš do situácie, kde budeš musieť navariť elixír s obmedzeným počtom prísad. Dá sa nahradiť takmer všetko, ale len v niektorých prípadoch. Okrem toho, neradil by som ti miešať spolu slzy fénixa a jed baziliska, nereagujú na seba práve pozitívne. Bazilisk nereaguje dobre ani s pegasom a jednorožcom. Ja som sa pokúšal zmiešať slzy fénixa a jed baziliska. Ešte stále som neprišiel na nijaký spôsob, ako to dosiahnuť. Zmiešam slzy fénixa so šupinami z baziliska, ale slzy a jed? Nehrozí. Tieto dva živočíchy sú silno späté, možno až príliš na to, aby spolu dokázali vychádzať.“ Zamyslel sa.

„Silno späté? Nie je fénix symbolom svetla a bazilisk temnoty?“ zaujímal sa Draco.

„To je blbosť. Slizolin mal baziliska a Chrabromil fénixa, Slizolina si čarodejníci zaškatuľkovali ako zlého a Chrabromila ako dobrého, preto tieto symboly. Niekedy boli parselani významný a uctievaný, rovnako ako bazilisky. Slizolin mal tú smolu, že sa narodil v dobe, kedy už čarodejníkom nevládla mágia, ale ľudia. Čarodejníci prestali počúvať mágiu a kvôli svojim vodcom, ktorý sa báli straty svojich postov zabudli na minulosť. Zober si napríklad Fudgea, je ministrom, ale nemá ani štipku múdrosti. A predsa si ho bežný čarodejníci obľúbili, lebo im ponúka to, po čom si myslia, že túžia. Povedz mi, nemáš niekedy pocit, že ti niečo chýba? Alebo, že ti niekto niečo šepká, ale ty nevieš čo?“ spýtal sa ho. Draco sa zamračil.

„Niekedy, ale zvyčajne to ignorujem a rýchlo na to zabudnem.“ Pripustil Draco.

„Vtedy k tebe šepká mágia, ale ty ju nedokážeš začuť. Musíš prestať veriť na čiernu a bielu mágiu, nič také nie je. Je len mágia samotná, ktorá je všade a vo všetkom, môžeš ju deliť na skrotenú a neskrotenú, môžeš ju deliť podľa jej podstaty na ničivú, ochrannú, liečivú a rôzne iné, ale nie čiernu a bielu. Ale hlavne, musíš otvoriť svoje magické jadro. Len potom, keď sa zlúčiš zo svojou vlastnou mágiou sa môžeš zlúčiť aj s mágiou naokolo.“ Vysvetlil mu.

„Ty si zlúčený so svojim jadrom?“ opýtal sa ho Draco. Harry sa smutne usmial.

„Vieš o tom, že som takzvaným Vyvoleným a určite poznáš veštbu. Pravá sila Výnimočného sa ukáže iba po dosiahnutí jeho dospelosti, čiže sedemnástich rokov. Až do vtedy nemám možnosť nahliadnuť do najväčších hĺbok svojho jadra. Okrem toho, ja sám so v sebe množstvo svojej mágie uzamkol. Už teraz, v mojich dvanástich, by ľudia okolo mňa dokázali vycítiť silu mojej mágie. Svoje magické jadro som uzatvoril vtedy, keď som zistil, že Dumbledore začína reagovať na moju mágiu. Cítil som ako moja mágia viaže tú jeho, to nie je normálne a som si istý, že to Dumbledore cítil, len nevedel, čo to je. Bolo to také, akoby sila mojej mágie priťahovala všetko ostatné magické, a rozlievala sa do okolia. To bolo pred štyrmi rokmi, teraz som ešte silnejší ako predtým. Niekedy ma to desí, hlavne preto, lebo viem ovládať a využívať len časť svojej mágie. Neviem, čo by urobila moja mágia, ak by som ju niekedy stratil spod kontroly.“ Sklonil hlavu.

„Ty si silnejší ako Dumbledore? opýtal sa ho Draco.

„Pokiaľ rátaš k mojej mágii aj tú nevyužívanú, tak áno. Ak ju nerátaš, tak ešte nie. Ale aj napriek tomu všetkému som rok čo rok silnejší a učím sa využívať stále viac a viac svojej mágie. Ale aj tak si dávam pozor na to, aby o tom nikto nevedel. Keď som v spoločnosti ľudí, ktorým dôverujem, tak využívam aj bezprútikovú mágiu, ale ešte nikdy som nezašiel ďalej ako pred štyrmi rokmi. Ďalej zachádzam len vtedy, keď nie je možnosť, že niekto zachytí moju mágiu. Napríklad v lese, ktorý je vzdialený niekoľko kilometrov od nášho domu. Na prvý pohľad by sa mohol zdať ako obyčajný, ale keď zájdeš hlbšie, tak zistíš, že je magický. Je tam naozaj krásne.“ Zasnene sa usmial. Draco ho po celý čas počúval.

„Rád by som to všetko zažil.“ Priznal. Harry sa usmial.

„Veď môžeš, nebude to úplne také ako to cítim ja, ale aj tak sa ti to bude páčiť. Prechádzka v Zakázanom lese počas splnu je úžasná. Vlkolaky mi neublížia, nie tí v Zakázanom lese, tam som chránený. Som priateľ jednorožcov, kentaurov, akromantúl, testralov a iných magických tvorov. Tebe môžem zabezpečiť rovnaké bezpečie, ale nezaručujem ti, že ťa budú poslúchať a že si ťa obľúbia.“ Sľúbil mu.

„Harry, už toto je viac ako by som od teba mohol žiadať. Ďakujem. A nedívaj sa tak na mňa aj Malfoyovci vedia ďakovať.“ Harry sa rozosmial.

„No dobre, braček, tak poď, ideme študovať elixíry.“ Povedal energicky. Draco sa zasmial, očividne mu nevadilo, že ho nazval bračekom. Možno mal Sirius naozaj pravdu, keď povedal, že sú ako bratia. Draco mu je dobrým priateľom, prečo by nemohol byť aj jeho bratom?