Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Harry sedel vo vlaku vedľa svojich priateľov a na pol ucha načúval ich rozhovorom. Draco, Neville a Blaise preberali prázdniny, Ron a Theo sa zhovárali o metlobale a Hermiona s Pansy zas o knihách. Harry sedel na sedadle pri okne a čítal knihu.

V poslednej dobe sa mu opakovane sníval ten istý sen. Sen o štyroch kúzelníkoch, ktorí ho k sebe volali. Keď nad tým snom premýšľal, tak si uvedomil, že sa mu ten sen už niekedy musel snívať. Tie jeho sny, ktoré sa mu snívali minulý rok a nikdy si ich nepamätal. Bol pevne rozhodnutý, že tú záhadu neznámych osôb, objavujúcich sa v jeho snoch rozlúšti.

Mal nejasný dojem, že dvere, ktoré sa mu párkrát objavili minulý rok s tým nejako súvisia. Opatrne, tak aby nikto nepojal podozrenie, sa na ony neznáme dvere povypytoval svojich priateľov. Nikto z nich o tých dverách nepočul.

Vrátil sa späť k čítaniu svojej knihy. Tieto prázdniny opäť dostal od Rema knihu o elixíroch, písanú runami. Vážne by ho zaujímalo, odkiaľ prívetivý vlkolak tie knihy berie. Harry dobre vedel, aké ťažké môže byť získať kvalitnú knihu napísanú runami. A že Remusove knihy boli kvalitné! Boli dokonca napísané ešte staršou formou rún. Na Rokforte sa runy učia, ale len ich novšia forma. To preto, lebo v staršej runovej forme sa nepíše už približne štyritisíc rokov. Mladšia runová forma je omnoho jednoduchšia.

A práve táto kniha patrila medzi tie šťastné, ktoré boli písané v staršej runovej forme. Tento zväzok bol napísaný niekedy v období, kedy žili Merlin, Morgana a Mordred. Bolo dosť možné, že ju napísal buď Merlin alebo Morgana. Mordreda Harry vylúčil, ten sa rozumel do rastliniek a z ich pomocou dokázal zabíjať alebo aj liečiť. V tejto knihe boli však na sto percent elixíry. Problémom bolo, že tam boli ako jedy, tak aj liečivé elixíry. Merlin sa zameriaval skôr na tie liečivé elixíry, kým Morganu fascinovali jedy.

Kniha bola okrem toho pred niekoľkými storočiami prepisovaná. Tým si bol Harry stopercentne istý. Zväzok, ktorý držal v rukách nebol iba kopou pergamenov, spojenou nejakou šnúrkou. Nie. Kniha v jeho rukách mala pevnú väzbu, takú, ktorá sa pred viac ako štyritisíc rokmi určite nepoužívala. Okrem toho, písmo a pergamen boli príliš zachované. Kúzla sú úžasné, ale nedokážu zázraky.

Ten, kto prepisoval túto knihu bol mocný čarodejník. Ešte teraz mohol Harry cítiť z knihy slabú magickú stopu daného čarodejníka. Jediné, čo vedel bolo, že to nebola čarodejnica, ale čarodejník. Magická stopa na pergamene a v písme bola príliš slabá na to, aby sa mu podarilo zistiť z akého rodu pochádza.

Harry mal síce neskutočné nadanie vo všetkom ohľadne mágie. Jeho magické cítenie bolo vskutku famózne, ale na rozlúštenie tajomstva tejto knihy nemal. Čo bola naozaj škoda. Takéto veci ho fascinovali a len ťažko sa zmieroval s pocitom, že ho niečo dostalo. Ak sa mu niekedy naskytne možnosť dozvedieť sa niečo viac o tejto knihe, tak sa po nej bezpochyby vrhne.  

Vytlačil zo svojej mysle myšlienky na výnimočnosť knihy pred ním a opätovne sa ponoril do čítania. Už asi desať minút totižto čítal jednu vetu bez toho, aby vnímal o čom je.

Po zastavení vlaku sa všetci vybrali von. Potom si našli koče a vydali sa k hradu. Harry sedel v jednom koči s Dracom, Theom a Pansy. Tentoraz sa už aj on zapojil do rozhovoru.

Nezhovárali sa o ničom dôležitom, jednoducho o tom, čo cez prázdniny zažili. Harry a Draco boli týždeň spolu a Harry sa zvyšok prázdnin venoval experimentom s elixírmi a čítaniu. Okrem toho si ešte niekoľkokrát zaskočil do lesa, ale o tom vedel iba Draco, takže to vynechal.

Tieň ho opäť priviedol na ten zráz, kde ho vzal predtým. Veľmi rýchlo si to tam zamiloval, voňavá tráva, zelené stromy, žiarivé Slnko, mnohofarebné kvetiny všade naokolo, upokojujúca mágia prúdiaca vzduchom, no jednoducho nádhera. K tomu dobrá kniha na kolenách a užil si dokonalý deň.

Nemal sa na čo sťažovať, tieto prázdniny boli krásne. Jeho milovaná rodinka odišla na dlhú dovolenku, takže mal väčšinu času dom len pre seba. Najskôr mal ísť aj Harry, ale on odmietol. Zdalo sa mu, že sa Lily a James na začiatku prázdnin všemožne snažili získať si späť jeho priazeň. Škoda, že sa o to nepokúšali skôr, teraz už bolo neskoro. Jeho rodinou boli Sirius, Remus, jeho priatelia a aj Albus.

Albus Dumbldore. Ten starý čarodejník mu niekedy neskutočne pílil nervy, hlavne, keď si zas vymyslel nejaký plán. Neustále sa ľuďom pchal do života a hneval ich, ale myslel to dobre. Nakoniec ste sa mu za to aj poďakovali. Nech je to s ním ako chce, jedno musel Harry uznať, mal nos na ľudí. Ak si Dumbledore niekedy zmyslel, že nejaký dvaja čarodejníci sa k sebe hodia a začal intrigovať, tak to vo väčšine prípadov dopadlo tak, že tí dvaja naozaj zistili, že sa k sebe hodia. Bláznivý starec, ale Harry ho mal rád.

Rád prirovnával Dumbledora k dobrému starčekovi s muklovských rozprávok. Ten opis by na neho presne sedel. Dlhá brada, biele vlasy, príjemný úsmev, oči plné veselých iskričiek, múdry... Takto by mohol vymenovať ešte mnoho príkladov, v ktorých sa zhodoval s dobrými starčekmi s muklovských rozprávok.

A tie jeho polmesiačikové okuliare. Harrymu by prišli na hocikom inom hrozne vtipné, ale Dumbledora si bez nich nevedel predstaviť. Boli jeho súčasťou asi tak ako tie jeho preslávené citrónové cukríky. Harry podozrieval Dumbledora, že núti Snapea, aby mu do nich pridával odvar pokoja. Vôbec by ho to neprekvapovalo.

Slávnostná večera bola báječná. Škriatkovia sa vyznamenali, bude za nimi musieť niekedy skočiť a pochváliť ich. Na hostine sedeli pri Harrym Neville, Hermiona, Ron, Dean, Seamus, Fred a George. Hlavne vďaka Fredovi a Georgeovi si užili mnoho zábavy. Harry mal Weasleyovské dvojičky neskutočne rád hlavne preto, lebo pri nich neexistovalo nič také ako trápne ticho alebo nuda. Vždy vymysleli nejakú kravinu, čím tieto postrachy zahnali. Aj preto bývali vyhľadávanými spoločníkmi.

Fred a George boli o rok starší ako Harry a ostatný jeho spolužiaci. Elixíry im išli veľmi dobre, bavili ich hlavne pokusy, obyčajné elixíry, ktoré sa učili na hodine ich nezaujímali, ale Harry s nimi aj tak našiel na túto tému vždy spoločnú reč. Radil im, čo majú pridávať, aby dosiahli požadovaný účinok alebo naopak, aby sa účinku zbavili. Väčšinou to bývalo tak, že oni niečo vymysleli a on im na to vynašiel protiliek. Takto sa nechcene stal ich súčasťou.

A keď sa už do toho dostal, tak nech to za to aspoň stojí, no nie? Na začiatku im finančne vypomôže, pri rozbiehaní svojho obchodu. Harry s tým v celku súhlasil, ale akosi pochyboval, že s tým bude pani Weasleyová spokojná. Pre svoje deti si predstavovala niečo iné. Pravdou však bolo, že oni dvaja si nič lepšie vymyslieť nemohli.

Takto využijú svoje nadanie a nech si nikto nemyslí, to čo robia je skutočné umenie. A drina. Musia ovládať elixíry, aby vedeli, čo s čím môžu zmiešať bez toho, aby to nevybuchlo alebo aby nechcene nevytvorili jed. S týmto im Harry často pomáhal.

Najviac sa ale aj tak bavil, keď svoje výrobky skúšali. Pretože oni ich testovali sami na sebe. Potom sa hoci aj niekoľko dní, kým Harry nenamiešal protilátku promenádovali po škole s farebnými vlasmi, neustále im tiekla z nosa krv, kýchali, kašľali, vyhadzovali sa im vredy, nevedeli sa ovládať a keď to na nich prišlo, tak odrazu začali len tak v triede alebo hocikde inde tancovať a mnoho iných nepríjemných a trápnych nehôd. Fred a George z toho vždy urobili zábavu a niektorý dokonca dobrovoľne ich výrobky otestovali hneď po nich. Potom Harry nepripravoval protilátku len pre Freda a Georgea, ale aj pre ďalších dvadsať študentov, ktorí sa nechali uniesť ich ošiaľom.

Na Rokforte bolo minulý rok bežné, že chodili žiaci so zafarbenými vlasmi. Neboli to však farby ako blond, hnedá, čierna, to rozhodne nie, skôr zelená, ružová, fialová, zlatá, červená, modrá, žltá a rôzne iné. Sám Harry schytal zelené vlasy, ktoré mu mimochodom ladili s očami, ako nezabudli pripomenúť niektoré tretiačky, červené, Fred a George ho pasovali za ďalšieho Weasleyho tak a blonďavé, vraj, keď si už tak dobre rozumie s Malfoyom, tak nech je to so všetkým. Mal šťastie, že skončil ako blondýn, na Freda a Georgea to bola ešte príjemná farba na vlasy.

Horšie to bolo, keď zjedol cukrík, po ktorom hocikedy dostal neskutočnú chuť zatancovať si. Boli to tri najtrápnejšie, najhlúpejšie a najvtipnejšie dni v jeho živote. Najskôr ho to chytilo v Chrabromilskej klubovni, tam vyzval do tanca Katie Bellovú, potom na obede vo Veľkej sieni, tak si zatancoval s jednou staršou Slizolinčankou. Najtrápnejšie bolo, keď ho to chytilo na McGnagallovej Transfigurácii, tak vyzval do tanca profesorku. Prijala a nakoniec mu ešte aj udelila desať bodov za za perfektný tanec. Potom ešte na Kúzelných tvoroch, tak vytancoval dve Bystrohlavčanky, pred Snapeovou triedou jednu Slizolinčanku a potom si zatancoval na chodbe ešte aj s Hermionou a Pansy. Samozrejme, to nebolo ani zďaleka všetko. Z každej fakulty vie aspoň šesť dievčat ako vie Harry tancovať. Nikdy nebol taký vďačný ako vtedy za to, že sa učil tancovať. A že sa naučil tak veľa tancov. Všetky študentky totižto neovládali rovnaké tance, každá iný a ako na potvoru, každá chcela tancovať niečo iné, keď ich požiadal o tanec.

Všetky dievčatá s ktorými tancoval a ich kamarátky po ňom počas hostiny pokukovali. Harryho to začalo po čase znervózňovať. Je síce fajn, že sa dievčatám páči, ale toto je už priveľa. Hlavne tie kvázi zvodné pohľady, ktoré po ňom niektoré hádzali. Pre Merlina, veď má ešte len dvanásť! Ale Sirius na neho bol rozhodne hrdý. Už teraz si vedel živo predstaviť jeho široký úsmev, keď sa to dozvie.

„Harry, zdá sa, že po tebe ide polovica dievčat v škole.“ Smial sa na ňom Fred.

„Máme tu novú hviezdu, prekonal si dokonca aj istého študenta, ktorý si z veľkou radosťou hovorí Vyvolený.“ Doplnilo druhé dvojča svojho brata. Harry si nemohol pomôcť, ale rozosmial sa. Veď aj on si hovorí Vyvolený, no nie? Fred a George si mysleli, že sa smeje na ich vtipnej pripomienke, ale to mu nevadilo.

Po zvyšok večere sa Harry veselo bavil s Fredom a Georgeom. Ostatný Chrabromilčania sa k nim nepripojili, naopak, čo najďalej sa od nich odsunuli. Predsa len, keď sa oni traja spoja, tak nikto nevie, čo sa v blízkej dobe môže udiať. Teraz to síce nevyzeralo tak, že sa na niečo chystajú, ale človek nikdy nevie. Harry nikdy nevyzerá, že by niečo chystal a predsa sa za ten rok stal neoddeliteľnou súčasťou ich žartov. Je dobré mať na svojej strane niekoho takého nadaného a inteligentného ako je Harry a Fred a George to vedeli. Bez zelenookého mladíka by nemali ani desatinu so všetkých ich výtvorov a to ani nehovoria o protiliekoch na ich výtvory.

Harry sa v izbe hodil na svoju posteľ a zavrel oči. Konečne doma. Síce sa nemôže sťažovať, že by sa mal u Potterovcov tak hrozne, tento rok to bolo pokojné, ale Rokfort je Rokfort. Cítil sa s týmto hradom silne spätý. Viac ako so Siriovým domom a omnoho viac ako s Potterovským domom. Miloval to tu.

Zatvoril oči, rozhodnutý oddať sa spánku. Ráno vstával skoro, vlastne ako každý deň a už bolo dosť neskoro na to, aby mohol zaspať. Ron už chrápal, Neville nahlas odfukoval a Dean so Seamusom tiež podľa všetkého spali. Len Harryho spánok ešte stále obchádzal. Útrpne si povzdychol a vstal z postele. Toto nemá cenu. Ako sa pozná, tak teraz nezaspí až do vtedy, kým sa nejako nevyčerpá. Prechádzka stíchnutým hradom by mohla byť to, čo práve teraz potrebuje.

Na pyžamo si obliekol teplý čierny plášť a obul sa. Zatiahol šarlátové závesy na svojej posteli, pre prípad, že by sa niektorý z jeho spolubývajúcich zobudil. Nemusia sa o neho zbytočne strachovať, keď sa ide iba prejsť. Čo nevidieť bude späť a za takú krátku dobu určite nebude nikomu chýbať. Pozrel sa na hodiny na svojom nočnom stolíku. Jedenásť. Do polnoci je späť.

Starostlivo si ukryl prútik a vykradol sa z izby. Nebol ani zďaleka taký tichý ako by si prial, ale stačilo to na to, aby nikoho neupozornil na svoj odchod. Taký Snape sa určite pohybuje tichšie. Jeho zakrádanie sa je legendárne. Hlavne, keď sa znenazdajky objaví za chrbtom jedného zo žiakov, ktorý sa snaží namiešať niečo, čo sa len vzdialene ponáša na elixír.

V Harryho ročníku boli len piati študenti, ktorí dokázali namiešať dobrý elixír. Hermiona, Draco, Harry a dvaja Bystrohlavčania. Možno, že by to dokázal aj niekto z Bifľomoru, ale nie so Snapeom za chrbtom. Bifľomorčania mali najslabšie nervy zo všetkých fakúlt a preto aj najčastejšie strácali pri Snapeovi nervy. Už nejedna Bifľomorčanka na Snapeovej hodine omdlela. Minulý rok bolo omdletí sedem, ale z toho jedna študentka odpadla trikrát, takže dokopy omdlelo iba päť študentiek.

Rokfortské chodby boli pokojné, temné a chladné. Osvetľovalo ich iba matné svetlo faklí, ktoré príliš tepla nevydávalo. Harry si pritiahol plášť bližšie k telu a spokojne sa usmial. Takto to mal rád. Pokiaľ mal po ruke teplý plášť, tak mu ani zima príliš neprekážala.

Obrazy na stenách spali a Harry ich nechcel rušiť, tak si nesvietil na cestu. Bolo to ťažšie, ale nič, čo by Harry nezvládol. Jednoducho sa na takých miestach, kde jednoducho nič nevidel nechal viesť inštinktom. Ešte nikdy sa v tomto nesklamal a okrem toho, Rokfortský hrad si pamätal veľmi dobre.

Prechádzku si plne užíval, dokonca sa ani nestaral, kam vlastne ide, čo normálne nerobieval. Niekedy sa možno mohlo zdať, že sa správa nezodpovedne, ale to nebola pravda. On si nedovolil správať sa tak. Už niekoľko rokov si dáva pozor na to, čo robí, čo hovorí, svoju mágiu má pevne uzavretú vo svojom vnútri.

Už dávno pochopil, že čarodejníci, ktorí ukazujú, že majú moc nebývajú medzi zvyškom čarodejníckeho sveta obľúbení. Čarodejníci ako Fudge sa boja, že by ich chcel zosadiť a poštvú proti nemu svojich podriadených a zvyšok sveta. Dumbledore by pravdepodobne skončil podobne, keby sa nesprával ako mierne senilný starec s nesmiernou záľubou v muklovských sladkostiach. Aj keď Harry nepochyboval, že jeho láska ku sladkému a hlavne citrónovému je skutočná.

Ani si to poriadne neuvedomil, ale jeho nohy ho priviedli na chodbu, ktorú zvyčajne nevyužíval. Zvyčajne chodil všade skratkami, táto chodba rozhodne nebola skratkou. Minulý rok ňou išiel asi len päťkrát. Z toho štyrikrát s doprovodom. Ale nezabudol na ten jeden raz, kedy šiel po tejto chodbe sám. Vtedy sa mu zjavili tajomné dvere, chránené runami. Dvere, pred ktorými práve teraz stál. Mierne sa pousmial. Pred niekoľkými mesiacmi, keď na tieto dvere narazil si sľúbil, že ich ešte niekedy vyhľadá. Počas školského roka na ne myslel len zriedkavo, zaoberal sa nimi hlavne počas prázdnin. Mal dojem, že nejako súvisia s jeho podivnými snami. Teraz je pravý čas na to, aby zistil, čo je na tom pravdy.

Pristúpil k dverám a priložil ruku tesne k nim, len pár milimetrov ho delilo od dotyku s tmavým drevom. Mierne povolil zábrany okolo svojej mágie a malú časť z nej nechal voľne prúdiť jeho telom, smerom do jeho vystretej ruky. Zašepkal pár tichých slov v neznámom jazyku, ktorými sa chcel uistiť, že sa mu nič nestane, ak otvorí tie dvere.

Nič mu nehrozilo a ak aj áno, tak to jeho mágia nedokázala zistiť, a tak chytil kľučku a opatrne otvoril dvere.

Miestnosť, ktorá sa pred ním objavila bola tmavá, bez okien a svetla. Harry zodvihol ruku, že pomocou bezprútikovej mágie rozsvietil, ale predbehli ho štyri fakle, ktoré sa rozsvietili a odhalili mu tak štyri vskutku veľkolepé obrazy.

V bronzovom ráme s modrým nádychom sedela na kobaltovo modrom kresle prekrásna mladá žena. Jej dlhé kučeravé čierne vlasy kontrastovali s bledou pleťou a nezvyčajne jasnými modrými očami. Pri bližšom pozorovaní si všimol, že jej čierne vlasy naberajú na svetle modrú farbu.

V jej očiach a výraze bola badať silná inteligencia. Črty jej tváre boli až zarážajúco krásne, trochu ostré, ale to jej iba pridávalo na až magickej kráse. Ale aj napriek tomu všetkému mala na tvári príjemný výraz a dokonca sa na neho mierne usmievala.

Svoj zrak zameral na ďalšiu ženu na obraze. Rám jej obrazu bol žltý, možno zlato, ale zdalo sa mu príliš jasné, miestami s nádychom čiernej. Sedela na žltom kresle s čiernym vyšívaním. Medové vlasy jej v jemných vlnách spadali až k pásu. Jej vlasy vyzerali ako roztopené zlato, dokonca sa tak aj leskli. Mala krásne zlaté oči, ktoré dokonale ladili s jej medovými vlasmi.

Vypadala nesmierne jemne. Bola krásna ako jej spoločníčka, ale iným spôsobom. Kým čiernovlasá žena bola akoby plná protikladov a jej krása bola neskrotná, všetko na tejto žene akoby presne zapadalo a ladilo k sebe. Harryho zaplavil pokoj, keď sa na ňu hľadel. Láskavý úsmev usadený na jej perách iba dodával jej jemnému výzoru na sile.

Zamrkal nad krásnou dvoch neznámych žien a presunul svoj pohľad na ďalší obraz. Tentoraz to bol muž. Vysoký muž s hnedými vlasmi a hnedými očami. Jeho oči boli naplnené pobavenými iskričkami a na Harryho sa hľadel takmer nedočkavo.

Jej tvár bola atraktívna, jasná, budil dojem mocného a zaryte svetlého čarodejníka. Nebyť toho, že sa v jeho očiach, podobne ako v očiach dvoch krásnych žien zračí stará múdrosť, taká, akú nevídal ani u Dumbledora, tak si o ňom myslí, že je to len jeden z nadpriemerných čarodejníkov, ktorí do všetkého skáču po hlave, ale v skutočnosti si v živote ničím nepreskákali. On však vyzeral, že si už prešiel všeličím, ale stále si zachoval elán a chuť do života.

Rám jeho obrazu bol zlatý, možno s náznakmi červenej a kreslo na ktorom sedel malo odtieň burgundskej červenej.

A nakoniec sa otočil k poslednému obrazu, na ktorom bol čarodejník s čiernymi vlasmi a ľadovými zelenými očami. On pôsobil najtemnejšie zo všetkých štyroch osôb v obrazoch. Na počudovanie by však Harry nemal problém dôverovať mu. Vyzeral jednoducho ako niekto, kto je zmierený s temnou stránkou svojej osobnosti a prijal ju. Tento muž bezpochyby nepohŕdal čiernou mágiou ako mnohý iný. Nie, on ju musel poznať spredu aj zozadu.

Sedel v zelenom kresle so strieborným lemovaním a pokojne ho pozoroval. Hodnotil ho. Harry hrdo zodvihol hlavu a pevne sa mu zahľadel do očí. Nech ho teda skúma, on sa nemá za čo hanbiť. Obdaroval ho vyzývavým pohľadom.

Na tvári čiernovlasého muža sa objavil mierny úsmev a hnedovlasý muž sa ticho zachichotal. Otočil sa a zistil, že aj ostatné obrazy sa usmievajú. Nakrčil obočie, vôbec nechápal, čo sa im zdá smiešne.

Ešte raz si obzrel všetky obrazy, tentoraz už ale nie tak detailne. Zdalo sa mu, že ich odniekadiaľ pozná, ale nevedel si spomenúť odkiaľ. A ten ich výzor, asi takto si vždy predstavoval Zakladateľov. Bystrohlavová, Bifľomorová, Chrabromil a Slizolin, v takomto poradí.

Ich držanie tela, oblečenie, výzor, mimika, jednoducho všetko na nich na neho kričalo, že ich obrazy nie sú práve mladé a že to boli mocný a vážený čarodejníci. Och, ako prišiel na to, že čarodejníci? To je jasné ako facka. Sú v čarodejníckom hrade a ich obrazy sa pohybujú, každému idiotovi by došlo, že sa díva na magický obraz.

„Dobrý deň, moje meno je Harry James Potter.“ Predstavil sa a mierne sa uklonil. To očividne obrazy potešilo a úklon mu opätovali.

„Už dlho sme ťa očakávali, mladý Syn mágie.“ Prehovorila čiernovlasá čarodejnica jasným, zvonivým hlasom. Harry sa zarazil a prekvapene sa na nich hľadel. Ako vedia....? Hnedovlasý čarodejník sa na neho chápavo usmial.

„Si zmätený, to je pochopiteľné. Takto ťa volajú iba kúzelné tvory, ale aj my vieme, kým si. Poznáš veštbu, ktorá sa spája s Výnimočným? Tá veštba hovorí o štyroch čarodejníkoch, ktorí budú chlapca učiť. My sme tými štyrmi čarodejníkmi, ktorí ťa budú učiť.“ Vysvetlil mu.

„Hádam správne, že vy ste..... Zakladatelia?“ ich meno prekvapene vydýchol.

„Áno, nás štyroch volajú Zakladatelia.“ Súhlasil čiernovlasý čarodejník, podľa všetkého Salazar Slizolin.

„Tak to vás naozaj rád spoznávam.“ Povedal Harry s miernym úsmevom.

„Ale zaujímalo by ma, ako ma chcete učiť, keď ste obrazy?“ pokračoval a mierne naklonil hlavu na stranu.

„Existuje kúzlo, ktoré nám prinavráti naše telá. Dúfam, že budeš ochotný nám s tým pomôcť.“ Usmiala sa na neho zlatovláska, Brigita Bifľomorová.

„Samozrejme, pokojne aj hneď, ak by to šlo.“ Súhlasil okamžite. Bifľomorová sa jemne usmiala.

„Až zajtra, teraz by si si mal ísť ľahnúť. Už je dávno po polnoci, aby si nezaspal na vyučovanie. Zajtra večer ťa tu budeme očakávať.“ Povedala mu jemne. Harry prikývol, mala pravdu. Bolo dávno po polnoci a nebolo by dobré, keby zajtra ráno zaspal na vyučovanie. Ale aj napriek tomu sa mu ešte nechcelo odísť. Budú ho učiť Zakladatelia, po tomto teda tak skoro nezaspí.

„Brigita má pravdu, chlapče, mal by si ísť späť do klubovne. Na túto chvíľu sme čakali stovky rokov, jeden deň to ešte vydržíme.“ Súhlasil Slizolin s Bifľomorovou.

„Ale nezabudni na nás zajtra, predsa len už je to nejaká chvíľa, čo som stál na nohách.“ Pobavene prehovoril Chrabromil a žmurkol na neho. Harry neodolal a zaškeril sa.

„Nebojte sa, nezabudnem.“ Ubezpečil ho. Hnedovlasý čarodejník sa zasmial. Veď, kto by už len zabudol na stretnutie s najmocnejšími čarodejníkmi, ktorí postavili školu, ktorú miluje?

„No, bež už, lebo tu takto budeme ešte dlho.“ Popohnala ho čiernovlasá čarodejnica, Bystrohlavová.

„Ver jej, ona sa nezvykne mýliť.“ Žmurkol ne neho Chrabromil. Bystrohlavová bola známa svojimi víziami, ona vyriekla veštbu o Vyvolenom.

„Tak teda, dobrú noc.“ Zaželal im a mierne sa uklonil. Štyri obrazy mu želanie dobrej noci opätovali a Harry pomaly opustil kruhovú miestnosť s obrazmi Zakladateľov. Poobzeral sa, či ho nikto nevidel a vybral sa do klubovne.

Celú cestu hradom mal na tvári jemný úsmev. Zakladatelia boli jednoducho úžasný a Harry sa tešil na to, keď ho budú učiť. Nie každý deň má možnosť učiť sa od niekoho takého mocného ako sú oni. Nedával pozor na svoje okolie a preto nezaznamenal postavu, ukrytú v tieňoch chodby.

„Pán Potte, čo robíte takto neskoro na chodbe?“ ozval sa Harrymu dobre známy hlas. Mladý Chrabromilčan sa prekvapene strhol a rýchlo sa otočil čelom k profesorovi elixírov.

„Eh, dobrý večer, profesor. No, ja som nemohol spať a tak som sa išiel prejsť.“ Povedal a sklonil hlavu. Vlastne ani neklamal, naozaj sa plánoval iba prejsť. Snape ho načapal a teraz ho zvozí za to, že je na chodbe v týchto neskorých nočných hodinách a možno mu dá aj trest a zoberie nejaké body. De facto sa už školský rok začal, takže má na to právo. Na jeho prekvapenie sa so Snapeovho hrdla vydral hlboký povzdych.

„Choďte do postele, pán Potter. Dúfam, že na vás opäť nenarazím.“ Poslal ho spať. Harry zodvihol hlavu a zmätene sa na neho pozrel, ale poslúchol ho a ponáhľal sa do klubovne. Predtým mu však venoval ešte vďačný úsmev.

Tento deň bol plný prekvapení. Pomyslel si Harry, keď už prezlečený ležal vo svojej posteli. Najskôr narazil na Zakladateľov a potom bol k nemu Snape milý. Že by chcel profesor elixírovopäť napraviť ich ‚vzťah‘?