Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Ach Najbližšie hodiny v spoločnosti Annaeusa Rookwooda prežíval Daniel len s ťažkosťami. Prvé hodiny bol schopný trúsiť sarkastické a urážlivé poznámky na adresu jeho mučiteľa, ako však krajinu začínali oblievať prvé lúče ranného slnka, sila mladíka sa vytrácala.

Predošlá noc však neobrala o silu len Daniela. Mučenie je náročné na magickú podstatu čarodejníka ako aj na myseľ a Annaeus podroboval chlapca mučeniu dlhé hodiny. Keď slnečné lúče začali aspoň čiastočne prenikať aj do jaskyne, odišiel Annaeus preč s prísľubom, že sa k Danielovi niekto počas dňa ešte pripojí. Jediný silnejší zdroj svetla, ktorý predstavovala drobná vyčarovaná guča svetla, si vzal so sebou. Daniel prítmie napočudovanie uvítal, vďaka slnku dokázal v jaskyni rozoznávať aspoň obrysy okolia.

Zmorený únavou zaspal sotva pár minút potom, čo Annaeus opustil jaskyňu. Plány na to, ako sa odtiaľ dostať, nechal na neskôr. Bol priveľmi unavený.

Vzduch voňal večerom, keď sa o nejakú dobu neskôr prebudil. Hoci bol stále unavený a najradšej by prespal ešte ďalšie hodiny, každá bunka v jeho tele kričala, že musí bdieť. Niekde nablízku bolo niečo, čo ho ohrozovalo.

Daniel otvoril oči a neomylne uprel pohľad do tieňov, kde sa ukrýval jeho nepriateľ.

„Amadeus.“ Prehovoril tlmene. Potom, čo spoznal jeho starého otca, už Rookwood nestačilo.

Rookwood sa prekvapene strhol. Davenport si ho nemal všimnúť, použil Splývacie zaklínadlo. V škole študentov nenaučili, že pre čarodejníkov s nadpriemerným vnímaním, takzvaným ‚šiestym zmyslom’, je Splývacie zaklínadlo prakticky zbytočné. V školách čarodejníckych všeobecne nezvykli učiť študentov o tých, ktorí mali mimoriadne vyvinuté vnímanie, nebol teda jediný dôvod, prečo by mali vysvetliť konkrétne toto. Bolo to od nich veľmi, veľmi hlúpe.

Takých ako bol Daniel nebolo veľa. Daniel, Tom Riddle, Dumbledore... oni do tejto skupiny patrili. Ľudia o nich však veľa nevedeli, oni sami o sebe veľa nevedeli. Nebyť toho, čo sa stalo, tej nehody, ktorá ho priviedla na Rokfort, on sám by o sebe mal omnoho menej vedomostí. Mal totiž dojem, že nech sa už jednalo o čokoľvek, tá nehoda, či čo to bolo, zlomila niečo v jeho vnútri, akúsi pevnú bariéru, ktorá by inak ostala stáť do konca jeho života. Okrem toho stratil pamäť a opätovne musel nie hľadať, ale vytvoriť sám seba. Hľadať niečo, čo je stratené, je totiž zbytočné.

Bolo to ťažké, ale Daniel to zvládal. Musel. Keby sa poddal, všetka tá ťažoba, spočívajúca na jeho ramenách, by ho zlomila a neľútostne zaborila do piesku. Preto teraz tak dobre zvládal toto. Mal to v sebe, bolo to v ňom, v jeho krvi, v jeho mysli. V stresových situáciách sa najväčšmi odzrkadľovali jeho silné stránky, nepatril medzi tých, ktorí sa zrútili, naopak, on v ťažkých situáciách prekvital. Bola to neobyčajná a nesmierne cenná vlastnosť.

„Ako vieš, že som tu?“ zachrčal prekvapene Amadeus.

Od ministerstva, učiteľov a vlastne všetkých tých, ktorí viedli spoločnosť či vyučovali iných, bolo neskutočne hlúpe a krátkozraké, že neinformovali ostatných aj o tých, ktorí sú naozaj nad nimi, o tých, ktorí sú skutočne mocní. Vari sa báli, že ich zničia, pokiaľ skutočne prijmú fakt, že existujú? Politici sa zvykli až príliš báť o postavenia, ktoré v skutočnosti im ani nepatrili.

Boli ochotní zatajiť ich, odsunúť ich ako niečo, čo vlastne ani nie je. Nevedomky, a možno dokonca vedome, ich nechávali potajomky nadobúdať moc, získavať vedomosti a začínali sa nimi zaoberať až potom, keď sa niekto ako oni dostal k moci a začal páchať zlé veci.

Grindelwald bol presne taký. Potichu naberal moc a nadobúdal vedomosti a keď si ho konečne všimli, bolo neskoro. Bol priveľmi silný na to, aby ho len tak dokázali zastaviť. Podarilo sa mu dokonca rozpútať vojnu, Hitler s jeho podporou a pomocou páchal neskutočné zverstvá. Toľkí ľudia prišli o životy zbytočne a ministerstvo sa predsa tvári, že za nič z toho nemôže.

Daniel, Tom, Grindelwald... Takých ako boli oni svojim spôsobom vytvorilo ministerstvo a nečinný ľahostajný svet vôkol nich. Ľahostajne sa prizerali ako im svet ubližoval, oni sami ich dokonca trápili, označili ich za iných a znenávideli ich. A keď povstali, aby im vrátili to všetko, čo na nich napáchali, kričali a tvrdili, že oni za nič nemohli, opäť ich odsúdili bez toho, aby sa pozreli na nich, hľadali dôvody, aspoň sa pokúsili o empatiu. Teraz ich však aspoň odsúdili z nejakého dôvodu.

Bolo jednoduché povedať, že Grindelwald bol už ako dieťa zlý. Ľudia, ktorí mu kedysi oddane lízali topánky a ospevovali ho ako dokonalé dieťa neboli výnimkou. Viac však bolo ľudí, ktorí mu závideli jeho nadanie, báli sa ho, osočovali ho a nenávideli. Bol iný a oni mu to dali poznať.

„Proste to viem.“ Ticho sa zasmial. Rookwood patril do sveta mocných, bol medzi Riddlovými vernými a predsa nevedel o skutočnej moci nič. Niet sa čomu čudovať. Riddle sám ešte nevedel veľa o skutočnej moci.

Mohol sa paktovať s čiernou mágiou, vytvárať si rady nasledovníkov a vrhať nadpriemerne mocné kúzla. To ho však ešte nerobilo výnimočným. Takýmto konaním sa zaradil do histórie ako jeden z mnoha tých, ktorí sa rozhodli stať sa zlými a zmeniť svet k horšiemu. Jedna časť Daniela, tá, ktorá vždy vedela, keď Riddle vošiel do miestnosti, sa proti tomuto bránila. Chcela ho viesť a ukázať mu, v čom spočíva skutočná moc.

Pretože skutočná moc spočívala v poznaní. Poznať sám seba bol jeden z najťažších krokov, akým musel čarodejník prejsť. Prijať svoje dobré aj zlé stránky aj tie slabé a silné, bolo nesmierne náročné. Poznať okolie si vyžadovalo roky pozorovania a mimoriadnu vnímavosť, ktorá prislúchala len málokomu. Čarodejník tiež musel ovládať svoju mágiu, musel poznať jej taje a dokázať ju kedykoľvek využiť vo svoj prospech, hoci aj bez pomoci prútika.

Riddle tvrdil, že láska je zbytočná a slabá. Neuvedomoval si ako veľmi sa mýlil. Bolo tak veľa druhov lásky, že bolo možné vytesnať lásku so svojho života. Daniel by to nikdy nedokázal a vedel, že nemalo ani zmysel predstierať to. Láska vytvárala putá, prepojenia medzi ľuďmi, niektoré slabé, iné silné, podľa toho, aká silná bola náklonnosť, ktorá ich spájala.

Mať rád, milovať, ľúbiť, tieto a podobné slová ľudia používali, keď pomenovávali spojenia, ktoré medzi sebou mali. K tomuto však patrili aj slová ako priateliť sa či iné zvláštne druhy vzťahov, ktoré bolo zaťažko, až nemožné pomenovať.

Čo cítil Daniel k Blackovi? Nemohol povedať, že by boli priateľmi, to v skutočnosti neboli. Taktiež sa nepriatelil ani s Malfoyom. Predsa ich však istým spôsobom... mal rád.

Och, áno, mal ich rád. Kdesi hlboko, tam, kde si to takmer ani neuvedomoval, ich mal vlastne rád. A, nech mu to bohovia odpustia, mal rád aj Riddla. Ibaže to, čo spájalo ich dvoch, pomenovať nedokázal.

Niekedy mal dojem, že medzi nimi dvomi existuje akési pochybné prepojenie myslí, hoci nevysvetliteľné. Inokedy sa mu zdalo, že to pramení z niečoho omnoho hlbšieho a zlovestnejšieho. Spojenie duší. Toto spojenie mu už neraz v mysli vyplávalo na povrch, keď o tom premýšľal. Aj teraz pošteklilo jeho myšlienky a usadilo sa medzi nimi, tiché a výsmešné, až priveľmi pevné v jeho rozhádzanej mysli.

„Čo sa ti zdá smiešne, Davenport? To ťa starý otec naozaj tak rýchlo zlomil?“ Rookwood vykrútil pery v posmešnom úškrne.

„Zlomil? Áno, zlomený... presne tak... zlomený...“ šepkal si Daniel pre seba. Len sčasti si uvedomoval, ako šialene znel a o to viac bol pobavený.

Jeho myseľ sa vzpierala bolesti...

„Si šialený,“ skonštatoval sucho Amadeus. Daniel odrazu zodvihol hlavu a uprel na neho nečakane pevný pohľad. Kdesi v hĺbkach jeho očí, za záplavou jasnej zelene, sa čosi mihalo.

„Povedz mi, Amadeus, kto nie je. Vari ty patríš medzi tých normálnych?“ opýtal sa. Hlas mal nezvyčajne chrapľavý, nič iné však nevyjadrovalo, že ležal na zemi v okovách, po niekoľkých hodinách mučenia a omnoho dlhších hodinách bez prísunu jedla a veľmi malého prísunu vody.

„Ty to určite nie si.“ Prehodil opovržlivo. Daniel sa krátko pochmúrne zasmial. Amadeus sa pri tom zvuku mimovoľne zachvel, zamrazilo ho, keď mu jeho smiech prenikol až do kostí.

„Nie, nie som. A práve preto som silnejší než ty kedy budeš. Pretože ja svoje šialenstvo dokážem využiť vo svoj prospech.“ S týmito slovami vrazil všetko, čo dokázal za ten čas nahromadiť, do okov, ktoré ho spútavali, s jediným cieľom – zničiť ich.

Najskôr cítil ako sa poddala mágia, putá začaroval niekto slabší ako Annaeus, potom sa poddal aj kov. Menej energie by ho stálo odomknúť zámky na putách, Daniel však do pút vrazil toľko mágie, že sa mu na rukách rozbili na niekoľko kusov.

Bol neskutočne dobrý pocit, zbaviť sa okov, ktoré ho niekoľko dní zväzovali. Zápästia mal od nich zodraté do krvi, pričom sa ani veľmi nebránil ich zovretiu. Boli priveľmi tesné.

Daniel využil Amadeusovo prekvapenie a dostal sa z mladíkovho dosahu. Keď sa Slizolinčan spamätal a zamieril na neho prútikom, bolo už neskoro. Daniel sa jeho kúzlo hladko vyhol, zobral si do ruky objemnejší kameň a postavil sa na nohy. Počkal, kým naňho Amadeus nevrhne kúzlo, uhol sa a rozbehol sa jeho smerom. Medzitým doňho hodil kameň, druhý čarodej musel použiť prútik, aby ho odklonil, čo Danielovi stačilo na to, aby sa dostal až k nemu.

Jedinou dobre mierenou ranou ho zložil na zem. Žiaľ, Amadeus bol dobrý aj v boji bez zbrane, starý otec ho musel čo to naučiť. Nebol ani zďaleka taký dobrý ako Daniel, napriek tomu mal však nad ním navrch.

Daniel bol unavený, psychicky aj fyzicky. Za iných okolností by použil bezprútikovú mágiu, na jej využitie bol však priveľmi vyčerpaný. Všetko, čo mal v sebe, využil na zničenie okov. Okrem toho ho dni plné mučenia, bez jedla a vody nesmierne vyčerpali. Bolel ho každý pohyb a kým bojoval s druhým Slizolinčanom, celé telo mal ako v ohni. Nad vodou ho držal už len adrenalín, ktorý mu zaplavil žily.

Prehrával.

Keby sa mu aspoň podarilo dostať sa k...

„Dosť!“ počul vyšteknúť známy hlas. Amadeus zamrzol a otočil hlavu smerom ku vchodu do jaskyne. To Danielovi stačilo, prudko strčil do Slizolinčana na ňom, využijúc všetky sily, ktoré mu ešte ostali. Nemotorne sa prekotúľal mimo dosahu Slizolinčana a čo najrýchlejším pohybom siahol ku členku. Prútik vytiahol na poslednú chvíľu, ledva stihol odkloniť kliatbu, ktorú po ňom Amadeus vyslal.

Hoci skutočnosť, že mal celý ten čas pri sebe prútik, ktorý prehliadli, hoci sa k nemu nemohol dostať, oboch čarodejov prekvapila. Tentoraz však nedali Danielovi šancu spamätať sa a obaja ho začali zasypávať kliatbami.

Daniel mal sotva dosť síl stáť na nohách, akokoľvek veľmi sa snažil, jeho súperi ho zatláčali ku stene. Jeho šance boli mizivé a on netušil ako sa z tohto dostane.

Musel však bojovať. Pretože keby to vzdal, umrel by. Aspoň však neumrie v okovách, bezmocne spútaný a bez prútika, vydaný na milosť a nemilosť väzniteľov.

Venoval dvom čarodejom unavený úsmev a namieril prútik nad ich hlavy.

„Bombarda maxima!“ zreval a hodil sa ku stene. Strop jaskyne sa zatriasol a následkom mohutnej explózie sa začal rúcať. Daniel začul ako Amadeus so starým otcom kričali obranné kúzla, zatiaľ čo on si hľadal bezpečný úkryt.

A nakoniec ho aj našiel.

Ukryl sa za kopu spadnutých kameňov, blízko pri stene a tam aj zostal. Stihol ešte zašepkať tiché ochranné kúzlo, ktoré by malo zabrániť dvom čarodejom nájsť ho a zároveň ho ochránilo pred usádzajúcim sa prachom. Unavene sa oprel chrbtom o kameň a privrel oči. Hoci ho ostré kamene tlačili na rozodratom chrbte, vítal možnosť oprieť sa a aspoň na chvíľu si oddýchnuť.

„Davenport!“ počul zavolať mladšieho Rookwooda.

„Kde je ten malý parchant?“ zavrčal jeho starý otec. Daniel sa len nečujne zachechtal. Ako očakával, starý Rookwood použil kúzlo na vyhľadávanie ľudí, Daniela potešilo, že jeho ochrany vydržali a on neuspel.

„Je mŕtvy?“ opýtal sa Amadeus.

„Na to by som sa nespoľahol.“ Zavrčal tlmene starší Rookwood.

„Ale musel byť priveľmi slabý na to, aby použil ochranné zaklínadlá. Je možné, že sa radšej z posledných síl pochoval než aby umrel našimi rukami.“ Dodal. Daniel počul ako sa na druhej strane hŕby kameňov niekto hýbe a po chvíli počul ako sa začali posúvať kamene.

„Videl si ten jeho prútik?“ opýtal sa mladší Rookwood.

„Hej. Zaujímavý kúsok.“ Uznal starší čarodej.

„Vieš, čo to bolo za drevo?“ pýtal sa ďalej vnuk.

„Nie.“ Odvrkol čarodej. Dostávali sa k Danielovi.

Zelenooký Slizolinčan sa zhlboka nadýchol a pripravil sa na ďalšie vypätie síl. Hoci mal dojem, že nebude schopný ani len postaviť sa na vlastné nohy, hlboko vnútri vedel, že bude schopný urobiť, čo bude treba.

Keď boli len pár metrov od neho, vstal a otočil sa čelom k dvom čarodejom, ktorí ho chceli zabiť. Sprvu si ho nevšimli, a tak sa Daniel rozhodol, že bolo na čase upozorniť na seba. Chcel, aby sa mu jeho prvá obeť dívala do očí.

A on sa chcel dívať do jeho očí, keď ho bude zabíjať.

„Zbohom, Annaeus.“ Nestrácal čas ďalšími rečami, mohli by ho stáť život. Namiesto toho zodvihol prútik a namieril ho čarodejovi medzi oči. Annaeus zaváhal, prekvapený, že Daniel ešte žil. Neveril, že by mu polomŕtvy chlapec ešte mohol ublížiť. A to ho stálo život.

„Avada Kedavra,“ vyriekol Daniel pokojne. Smrtiaca kliatba mu vykĺzla cez pery hladko a bez zaváhania, prirodzene, akoby ju mal odskúšanú. A hoci tieto dve slová ešte nikdy nevyslovil, jeho kliatba bola mocná a presná.

Annaeus Rookwood padol mŕtvy na zem.

Daniel sa mu po celý čas díval do očí. Svojim spôsobom to bolo pre neho pokánie, chcel vidieť ako unikal život z prvého človeka, ktorého zabil a chcel si ten okamih uchovať do konca života. Chcel zaň trpieť. A zároveň tým chcel vzdať mužovi posledný hold. Zabiť ho od chrbta by bolo potupné pre oboch, Annaeus bol silný čarodejník, mal právo na to, pozerať sa do očí tomu, kto ho pripravil o to najcennejšie.

Daniela trochu desilo, aké ľahké bolo zabiť inú osobu. Vysloviť tie dve slová mu nerobilo najmenší problém.

Bol preto zlý? Bol zlý preto, že zabíjal ľudí, ktorí zabíjali iných ľudí?

A tu sa natískala ešte jedna, dôležitejšia otázka. Prekážalo by mu vôbec, byť zlým?

„Zlož ten prútik!“ vyštekol mladší Rookwood roztraseným hlasom. Pohľad mu neustále zabiehal k starému otcovi. Danielovi pripomínal malého vydeseného zajaca. Za iných okolností by bol ochotný uznať, že bol Amadeus celkom dobrý čarodejník, teraz však nie. Smrtiacu kliatbu by rozhodne nezvládol.

Daniel zodvihol prútik a namieril ho na druhého Slizolinčana.

„To by som radil tebe. Skloň ten prútik a prestaň vyvádzať, inak skončíš ako tvoj starý otec.“ Varoval ho chladne. Mladší Rookwood nemiloval svojho starého otca ani zďaleka natoľko, aby teraz na Daniela zaútočil kvôli pomste, vlastne ho skôr nenávidel. Napriek tomu zelenooký mladík myslel svoje varovanie vážne, nechcel zabiť aj druhého Rookwooda, pokiaľ to však bude nevyhnutné, urobí to.

Či už za to mohla Rookwoodova inteligencia alebo prostý strach – s drvivou pravdepodobnosťou sa jednalo o strach – poslušne sklopil prútik. Na Daniela sa stále pozeral ako vydesená ovca sledujúca vlka v košiari, Daniel však v jeho očiach zazrel aj čosi iné. Prisahal by, že druhý Slizolinčan sa na neho díva s rodiacou sa úctou. Rozhodol sa však, že nejde zbytočne míňať svoje sily skúmaním toho či to tam naozaj je alebo nie. Mladý Rookwood sa ho bál dostatočne na to, aby na neho neskúšal zaútočiť.

„Daj mi svoj prútik,“ prikázal. Bol rád, že ho Rookwood po počiatočnom zaváhaní poslúchol bez námietok. Snažil sa tváriť pokojne a nad vecou, únava ho však zrážala z nôh. Po smrtiacej kliatbe, ktorú vrhol na Annaeusa, na tom bol so silami ešte horšie. Začínal sa obávať, že keby došlo na boj s Amadeusom, mohol by dopadnúť zle.

Na okamih sa zamyslel nad tým, že by si jeho prútik ponechal, ihneď však ten nápad zamietol. Neposlúchal by ho, vôbec mu nesedel do ruky, zdal sa jeho mágií cudzí a okrem toho by vyvolalo nechcené otázky, keby behal po škole s Rookwoodovým prútikom. Namiesto toho prešiel k Annaeusovi a vytiahol mu z ruky ten jeho. Sedel mu do dlane lepšie, hoci to stále nebolo ono a okrem toho mu bol verný, keďže zabil jeho predošlého majiteľa.

Hneď si odskúšal prvé kúzlo, keď novonadobudnutým prútikom zapálil telo jeho predošlého majiteľa. Rookwood sa ani nepohol, keď to urobil a v tichosti sa hľadel aj na to ako nechal rozfúkať jeho popol. Okrem rozbúranej jaskyne nezostali vnútri nijaké stopy po súboji a to, že v jaskyni popadali kamene, mohlo byť rovnako dobre dielo prírody. Samozrejme, kto by sa už len chcel o tú jaskyňu zaujímať.

Rookwood prejavil známky nepohodlia až vo chvíli, keď Daniel namieril prútikom na neho.

„Povedal si, že ma nezabiješ, ak budem spolupracovať!“ zvolal obviňujúco. Bol pripravený biť sa za svoj život, hoci prútik mal jeho súper. Daniel podráždene zavrčal, prútik však nesklopil.

„Veď ťa ani nejdem zabíjať, ty idiot! Keby som sa ťa chcel zbaviť, urobím to skôr než sa nazdáš. A ak teraz nechceš, aby som ti upravil spomienky na dnešný deň, budeš pekne pokojne čakať, kým sa nepostarám, aby ti ich nikto nemohol v hlave prečítať. Ty si na to možno nemyslel, keď si chcel zabiť mňa, ale ja nehodlám poputovať do Azkabanu kvôli tvojmu starému otcovi. Ministerstvo je otravné a z Azkabanu sa uteká blbo.“ Zavrčal. Najjednoduchšie by bolo zabiť ho, ale keď už si dával tú námahu...

Daniel bol celkom rád, keď sa Rookwood prestal vzpierať a nechal ho, nech urobí svoju prácu. Použil na to svoj vlastný prútik, s ukradnutým prútikom si dostatočne neveril. Keď sa postaral o to, aby nikto nevytiahol zopár konkrétnych spomienok z Rookwoodovej hlavy a keď sa uistil, že o tom druhý Slizolinčan nikomu nepovie, ak samozrejme nechce pri pokuse dôjsť k vážnej ujme, sklopil prútik.

Zabezpečil prakticky všetky spomienky na návštevu Annaeusa Rookwooda, takže podľa Amadeusovej mysle sa zdalo, že jeho starý otec nikdy na hrad neprišiel. Amadeusa oboznámil ešte počas upravovania so všetkým, čo urobil a hoci mu to nepriznal, keby nespolupracoval, nedokázal by to Daniel vykonať. Legillimencia bola nesmierne náročný odbor a hoci Daniel mal prirodzene silnú myseľ, toto bolo aj nad jeho sily. Musel by musieť Rookwooda zabiť, aby ho umlčal.

Zdalo sa takmer, akoby si Rookwood uvedomoval hroziace nebezpečenstvo a o to ochotnejšie s druhým Slizolinčanom spolupracoval. Daniel sa musel mimovoľne začať zaoberať myšlienkou či nebol mladý Rookwood inteligentnejší než ako to vyzeralo.

„Neskôr to dokončím. Teraz ideme do hradu.“ Rozhodol Daniel. Svoj vlastný prútik nechal zmiznúť.

„Kde skončil môj druhý prútik?“ opýtal sa. Rookwood sa zatváril nervózne.

„Ehm... no...“ koktal. Daniel začínal byť podráždený.

„Hovor,“ prikázal pokojne.

„Starý otec ho zlomil.“ Dostal zo seba nakoniec Amadeus. Daniel si ticho, odovzdane povzdychol.

„Škoda, bol to dobrý prútik.“ Skonštatoval. Rookwood na neho uprel prekvapený pohľad.

„Čakal som, že budeš viac...“ váhal nad použitím vhodného slova.

„Zúriť?“ pomohol mu Daniel. Napoly pobavene, napoly s chmúrnym pobavením sa uškrnul, keď druhý Slizolinčan prikývol.

„Malo by to vari zmysel? Prútik mi to už beztak nevráti.“ Vzápätí sa uškrnul opäť, s nádychom skutočnej hrozby aj jasného pobavenia.

„Napriek tomu ďakuj všetkým mocnostiam, že si to nebol ty, kto zničil môj prútik.“ Dodal. Rookwood nervózne preglgol.

„Už to robím.“ Uistil ho takmer nezreteľným hlasom. Daniel si nebol istý či to vôbec mal počuť.

Daniel viedol Slizolinčana pomalým krokom preč z jaskyne. Kráčali ticho, obaja unavení, preto Rookwood ani v najmenšom neprotestoval proti pomalému tempu, ktorým sa vybrali.

„Skutočne chceš vojsť do školy takto?“ opýtal sa Rookwood po pár minútach. Daniel sa najskôr zmätene zamračil, vzápätí si však sám vynadal za to, že na to sám nepomyslel. Musel vyzerať hrozne.

Bol priveľmi unavený na to, aby sa zaoberal čímsi náročnejším a skutočne so sebou niečo urobil, a tak okolo seba len vyčaroval ilúziu, ktorá sa postarala o to, že vyzeral byť čistý a dobre oblečený.

„Ak by ťa to zaujímalo, Black tvrdo dorážal do Riddla, aby ti išiel pomôcť. Párkrát nemal ďaleko k tomu, aby ma preklial, zastavil ho len Riddle. Ani on na mňa však nebol práve najpríjemnejší. Netuším prečo, ale záleží im na tebe.“ Informoval ho Rookwood. Daniel napoly podráždene zavrčal a napoly zafŕkal smiechom. Rookwooda to prekvapilo a zmiatlo.

„Pripomeň mi, Amadeus, že ich za spojencov vo vojne nechcem. Zabili by ma skôr než by sa stihli vôbec rozhodnúť, že mi prídu pomôcť.“ Požiadal ho. Sám nevedel ako by sa mal cítiť.

Mal by byť podráždený, že im to trvalo pridlho alebo by mal ako malé víťazstvo brať už to, že sa Riddle vôbec rozhodol, že mu pomôže?

Och, to boli priveľmi náročné myšlienkové pochody pre jeho unavenú myseľ. Potreboval pár hodín pokoja na to, aby potlačil počiatočné šialenstvo, ktoré sa v ňom prebudilo následkom mučenia a zabíjania, urovnal si v hlave všetko, čo sa stalo a vyliečil sa zo zranení na tele aj na duši.

Potom bude schopný premýšľať a snáď aj rozumne niečo zhodnotiť.

Chvíľu kráčali v pokoji a tichu, keď Daniel ucítil prichádzať kohosi, koho práve teraz stretnúť naozaj nechcel.

Napriek ťažkostiam, ktorými si prešiel, ich záhadné spojenie vôbec nezoslablo. Podráždene zafŕkal, ale ani nespomalil. Už boli takmer pri hrade, keď sa zrazili s malou skupinkou troch Slizolinčanov, ktorí sa k nim náhlili.

„Toto si vezmi.“ Povedal Daniel a nenápadne podal Rookwoodovi prútik, kým boli ešte dosť ďaleko, aby niečo videli.

„Ďakujem.“ Zamumlal Rookwood. Daniel sa neobťažoval reagovať naspäť.

Daniela sa nijako nedotkla očividná úľava, ktorá zaliala Orionove oči, keď videl živého Daniela kráčať k nim. Ignoroval aj podobný pohľad, ktorým ho obdaroval Prince, hoci jeho úľava bola menej intenzívna a nevenoval bližšiu pozornosť ani obavám, ktoré prenikli Tomovým výrazom, hoci tie ho zľahka prekvapili.

„Dobrý večer, páni.“ Pozdravil mierne chrapľavým hlasom.

„Kde si bol posledné dni, Davenport?“ opýtal sa Riddle ostrým hlasom, keď sa nezdalo, že by sa im Daniel chystal sám od seba objasniť situáciu.

Opýtaný Slizolinčan sa uškrnul.

„Vyrovnával som si účty.“ Odvetil pokojne. Rookwood sa pri jeho slovách strhol.

„Samozrejme. Preto vyzeráš, akoby ťa doriadila banda trolov.“ Zavrčal.

„Ďakujem za čarovné zhodnotenie môjho zjavu, Tom, vždy som si cenil úprimnosť. Teraz ma však ospravedlň, hoci ma nesmierne teší vaša spoločnosť, som priveľmi unavený na to, aby som tu s vami mohol pobudnúť tak dlho ako by som si prial.“ Prehovoril s dokonalou zdvorilosťou. Plánoval obísť troch Slizolinčanov, keď ho zarazila vystretá Riddlova ruka. Daniel sa na okamih hlboko zamračila a spozoroval nesúhlasný a neistý pohľad, ktorý vrhol Rookwood na Tomovu ruku.

„Potrebuješ ešte niečo?“ opýtal sa Daniel pokojne. Ľadovo pokojne.

„Kde si bol posledné dni?“ opýtal sa Riddle znova. Očividne sa nehodlal len tak vzdať. Daniel pocítil chuť zoznámiť Toma s pôsobivou ukážkou svojich síl, uvedomoval si však, že druhého Slizolinčnana by tým rozzúril a seba by dostal do bezvedomia. Už bol na dne a ak sa čoskoro nedostane do postele, padne im tu k nohám.

„Už som ti raz povedal, že som si vybavoval účty. Viac ťa trápiť nemusí. Tak ako ja od teba nežiadam, aby si mi podával správy o tom, kde si bol, nežiadaj to ani ty odo mňa.“ Pevne sa mu pozrel do očí. Chcel odkráčať preč, ešte sa však na chvíľu zarazil.

„Ak chceš, môžeš mi vyhadzovať na oči, že ste sa nakoniec rozhodli pomôcť mi. Vážim si vašu snahu. Keby som však mal čakať na to, kým sa ukážete, bol by som mŕtvy, kým by ste ma našli.“ Zašepkal. Až potom odišiel.

„Myslím, že si vôbec neuvedomoval, že nebol práve najpríjemnejší.“ Skonštatoval Rookwood.

„Čo sa dialo?“ opýtal sa Riddle hlasom, ktorý nezniesol neuposlúchnutie.

„Daniel sa postaral o to, aby som o ničom z toho, čo sa posledné dni udialo, nemohol nikomu povedať. Môžem ti však povedať, že to bolo zlé. Veľmi zlé. Jeho,“ kývol hlavou na miesto, kde pred chvíľou zmizol zelenooký Slizolinčan, „to takmer stálo život.“ Prezradil.

„Ako je potom možné, že ste obaja nažive a dokonca ste prišli spolu?“ nerozumel Black. Bol nahnevaný a zmätený, viditeľne sa mu však uľavilo, keď zistil, že je jeho nový priateľ v poriadku.

Rookwoodovi sa mihol tvárou tieň, ktorý ostatným napovedal, že v poriadku rozhodne neboli. Ani jeden z nich sa neobišiel bez utŕženia rán.

„Asi by si mal zajtra Daniela zobudiť, keď sa vrátiš z raňajok.“ Poradil Blackovi.

„Prečo?“ opýtal sa Black zamračene. Daniel nikdy nepotreboval zobudiť. Vstával skôr než všetci ostatní, pravdepodobne bez budíka.

„Lebo nie je v poriadku. A do nemocničného krídla nebude chcieť ísť.“ Konštatoval.

„Čo si mu urobil?!“ zavrčal Black. Očividne by mu rád vrazil, Riddleova prítomnosť mu v tom však bránila.

„V tomto mám ja najmenšiu vinu. A kým sa Daniel sám nerozhodne, že si o tom s vami pohovorí, ja vám nebudem môcť nič povedať. Teraz chcem len spať, som hrozne unavený.“ Chrbtom ruky si pošúchal čelo. Dunelo mu v hlave, čo mu celkom seriózne liezlo na nervy. Nechápal ako sa Davenport mohol vôbec držať na nohách. Jeho by také vypätie síl zabilo.

Vlastne nie, kým by sa k takému vypätiu síl vôbec dostal, bol by mŕtvy. To bolo presnejšie.

Zdalo sa, že niektorí ľudia boli proste stavaní na to, byť mocnejšími ako iní a vydržať oveľa viac než normálni ľudia a to bolo proste znepokojivé. Alebo desivé? Nuž, Davenport bol aj znepokojivý a aj desivý. Čokoľvek z toho práve chcel. A on medzi tých divných ľudí rozhodne patril. On aj Riddle.

„Prečo ho odrazu voláš Daniel?“ opýtal sa Prince podozrievavo. Prehovoril po prvýkrát odkedy sa stretli.

Bolo všeobecne známe, že Rookwood svojho nového spolubývajúceho a spolužiaka nazýval výhradne priezviskom, poprípade nejakou blbou prezývkou. Nikdy dovtedy ho nenazval krstným menom. A teraz sa tu odrazu objavil, kráčal vedľa neho, kým oni si mysleli, že ho chcel zabiť a bolo očividné, že sa prihodilo niečo zlé a napriek tomu Rookwood s očividnou úprimnosťou hovoriť, že na tom má on najmenší podiel viny a hovoril mu menom. Celá tá situácia bola proste divná, takmer ako vytrhnutá z reality.

„Lebo netuším ako by som ho mal volať. Idem spať.“ Rozhodol sa. Trojica Slizolinčanov ho nechala ísť už len preto, lebo sa kymácal a ledva stál na nohách. A okrem toho im aj tak nemohol poskytnúť nijaké oceniteľné informácie.

„Zaujímalo by ma, čo sa tam vlastne stalo. A kde sa to vôbec stalo.“ Ozval sa Prince. Black prikývol.

„Daniel vôbec nevyzeral dobre, hoci vyzeral lepšie než som očakával.“ Skonštatoval Orion.

„V skutočnosti musí vyzerať strašne.“ Zapojil sa Tom. „Svoj skutočný vzhľad prekryl ilúziami, cítil som ich. Ak aj s nimi vyzeral zle...“ koniec vety sa vznášal v tichu medzi nimi. Pokiaľ aj s ilúziami vyzeral zle, v skutočnosti na tom musel byť strašne.

„Zajtra zistíme, čo sa stalo.“ Povedal Orion pevne. Tom len mlčky prikývol, stratený vo vlastných myšlienkach.

.-.-.-.-.

Keď sa trojica Slizolinčanov o čosi neskôr dostala do svojich izieb a ľahla si každý do svojej postele, mladý Tom Riddle trpezlivo čakal, kým všetci zaspia. Keď si bol istý, že ho nikto nevidí a nebude vnímať jeho prítomnosť, poodtiahol závesy na svojej posteli a ticho vykĺzol von.

Podišiel bližšie k posteli ich nového spolubývajúceho a nečujne roztiahol závesy na jeho posteli. Po prvýkrát mal možnosť počas noci, kým Daniel Davenport nerušene spal, nahliadnuť do jeho postele. To, že si Daniel pred spaním neaktivoval ochrany, svedčilo o jeho zlom stave viac než kolísavá chôdza či nepríjemný pocit, ktorý Tom cítil na istej nepochopiteľnej úrovni.

Musel byť so silami v koncoch, keď sa rozhodol nechrániť a Tom zároveň cítil, že im aspoň trochu dôveroval, že mu neublížia. To, že sa ani jeden z nich nechcel predčasne dostať do Azkabanu, mu len nahrávalo. Tom každopádne vedel, hoci netušil, kde nabral tú istotu, že keby to bolo naozaj nutné, Daniel by ochrany zvládol aktivovať. Zvládol by sa ešte aj pobiť.

Daniel Davenport bol vskutku pozoruhodný a zvláštny mladík. Toma priťahoval na istej nevysvetliteľnej úrovni, cítil sa s ním zviazaný spôsobom, akým nebol nikdy k nikomu pripútaný. On, chlapec bez rodiny vyrastajúci v detskom domove, mal odrazu dojem, akoby narazil na mladíka, ktorý bol jeho krvi. Akoby narazil na brata. A hoci vedel, že to nebolo možné už len preto, že ich vek to vylučoval, nedokázal sa tej myšlienky zbaviť.

Napriek tomu ho však neprestávalo mátať, kto to vlastne bol a čo chcel. To, s akým hnevom, takmer až s nenávisťou, na seba reagovali s Dumbledorom, napriek tomu, že sa poznali sotva pár dní, bolo prekvapivé. Tom ho poznal už roky a takéto prudké reakcie si ešte nevyslúžil.

Bolo všeobecne známe, že Albus Dumbledore nemá rád Toma Riddla. Za to Daniela Davenporta nenávidel. A Tom by nebol ochotný staviť, že keby došlo k zrážke, vyjde Dumbledore ako víťaz. Možno bol starší a skúsenejší a pozoruhodne mocný, čím viac však Tom spoznával mladého Daniela Davenporta, tým istejší si bol, že tento pozoruhodný mladý muž má v rukáve ukryté tromfy, o ktorých nemá nikto ani potuchy.

To, že sa páčil jeho Nagini, svojim spôsobom len dokazovalo jeho predpoklady. Aj ona sama si myslela, že bol zaujímavý a iný ako ostatní.

„Čo všetko predo mnou ešte tajíš, Daniel?“ zašepkal do ticha izby. Ešte dlho potom tam stál a pozoroval ho, akoby snáď mohol takto uhádnuť jeho tajomstvá.