Choď na obsah Choď na menu
 


28. 8. 2015

11. Nová minulosť

„Daniel! Daniel!“ počul ako na neho niekto volal. Ten otravný zvuk prenikal jeho snami a trhal ich na kúsky, keď ho vťahoval do reality. Čosi zamručal v odpoveď. Chcel spať. Cítil sa taký unavený, akoby nespal celé týždne. A všetko ho príšerne bolelo.

„Daniel, musíš sa zobudiť. No tak, poď hore!“ cítil, ako ním niekto zatriasol. Pri náhlom návale bolesti so zalapaním po dychu otvoril oči.

„Ublížil som ti?! Daniel, čo sa deje?“ stretol sa s Blackovým takmer vystrašeným pohľadom. Videl ho podivne rozmazane. Daniel čosi bolestivo zavrčal.

„Ideme do nemocničného krídla. Vyzeráš hrozne.“ Rozhodol Black. Daniel ho však nečakane pevne chytil za zápästie a kývol dole na neveľký kufrík vedľa postele. Možno nemohol rozprávať, nebol však na tom tak zle, aby musel ísť do nemocničného krídla. Pokiaľ niekto príde na to, že zabil starého Rookwooda, nechcel mať s tým všetkým nijaké spojenie.

Orion sa natiahol a zodvihol kufrík na posteľ. Na Danielove povzbudenie ho otvoril. Naskytol sa mu pohľad na omnoho väčší priestor než ako sa zdalo zvonku, plný elixírov rôzneho druhu. Najmenej polovicu z nich Orion nepoznal a to nebol v elixíroch zas taký zlý. V triede patril medzi tých lepších.

Daniel vybral pre začiatok tri z nich. Jeden Orion poznal, matka mu ho dávala, keď prišiel pri chorobe o hlas. Spomínal si, že raz ho v nižších ročníkoch pripravovali. V druhom spoznal elixír na dokrvenie. Takže Daniel prišiel o značné množstvo krvi.

„Doparoma, toto bude deň.“ Zašomral si pre seba Daniel, keď siahal po ďalších fľaštičkách. Keď sa napil, všetky až na jednu odložil naspäť do kufríka. Na Orionovo prekvapenie sa fľaštičky doplnili.

„Šikovné kúzlo, že? Stálo ma celkom slušné peniaze, ale hodí sa. Samozrejme, funguje len dovtedy, kým mám uvarený dostatok elixírov.“ Povedal. Mierne sa pousmial.

„A čo sa nemocničného krídla týka, zaručujem ti, že tam ma nedostaneš.“ Povedal. S ťažkým povzdychom sa pozrel na hodiny. Mal sotva pol hodinu na to, aby sa dostal do normálnosti podobného stavu, kým sa začne vyučovanie. Ešte šťastie, že bol tak dobre zásobený elixírmi, na istú dobu ho účinne nakopnú.

„Daniel, čo sa stalo, keď si zmizol?“ opýtal sa Black potichu. Daniel sa chmúrne pousmial a naklonil hlavu na stranu pozerajúc na na Oriona, akoby hádal či mu môže dôverovať.

„Môžeš mi veriť.“ Povedal, reagujúc tak na jeho pohľad. Daniel sa krátko neveselo zasmial.

„Beztak je to jedno. Povedzme, že mám viac nepriateľov než som predpokladal.“ Povedal. S tým odstránil ilúzie, ktoré sa na ňom držali ešte od včerajška. Orion prekvapene vtiahol vzduch do pľúc, keď sa mu naskytol pohľad na jeho dotrhané skrvavené oblečenie.

„Povedzme, že som mal krušné chvíle.“ Povedal Daniel mierne.

„Krušné chvíle?!“ zopakoval Orion neveriacky. Daniela jeho starosť podivne zahriala pri srdci. Bol príjemný pocit, vedieť, že na ňom niekomu záležalo.

Orion sa natiahol a opatrne ho chytil za ruku. Poodtiahol mu natrhnutú košeľu zo zápästia a odhalil tak krvavé stopy po putách. Keď sa Daniel bránil alebo sa pri mučení zavesil do pút, odierali mu kožu až do krvi.

„Teba... teba niekto mučil?“ opýtal sa zhrozene. Daniel sa trpko usmial.

„Zastihli ma nepripraveného. A zaplatili za to.“ Tvár mu potemnela, keď to hovoril a Orion vedel, že hovorí pravdu. Nech urobil čokoľvek, tí, ktorí mu ublížili, nedopadli dobre.

„Rookwood, ten prašivý potkan!“ zasyčal Black. Daniel tušil, že mladík by Rookwoodovi rád ukázal, že jeho rodina nenesie svoje temné meno len tak pre nič za nič, nemohol ho však nechať urobiť to. Bola to jeho možnosť a voľba a on sa rozhodol nezabiť ho. Orion by to mal rešpektovať.

„Upokoj sa. Amadeus by ma len ťažko mohol mučiť, na to sa ma priveľmi bojí.“ Upozornil ho. Black prikývol. To bola pravda.

„Povieš mi, čo sa stalo?“ požiadal. Daniel si ticho povzdychol.

„Už si bol na raňajkách?“ opýtal sa.

„Ehm... nie.“ Povedal Black.

„Tak padaj! Porozprávame sa potom.“ Vyháňal ho. Vykecávaním sa s Orionom strácal drahocenný čas. Už mal byť v sprche. Black sa zatváril divne.

„Nie si moja mama.“ Zašomral.

„Nie, to nie som. Tvoja mama by ťa so svojou dokonalou výchovou nenakopala, keby si ju neposlúchol.“ Priznal s pobaveným úškrnom. Ten ostro hraničil s tým ako biedne vyzeral, Black to však momentálne ochotne ignoroval.

„To mi povie chalan, ktorý si dáva na slušnom správaní záležať. Hoci, niekedy si príliš hravý a drzý.“ Pokarhal ho nepriamo. Daniel sa zasmial.

„Taký som len preto, lebo ma to nesmierne baví. Stále však nemám problém niekomu poriadne po muklovsky vraziť, keď ma naštve. A okrem toho, ja som býval dobrý chlapec.“ Tvrdil Daniel. Hoci si nevedel spomenúť, kedy tým dobrým chlapcom akože bol. Podstatná časť jeho minulosti bola stále tak akosi... zahmlená.

„Ale no tak, ty a dobrý chlapec?“ uškrnul sa Orion.

„Presne tak, ja a dobrý chlapec. Neviem, čo sa ti nepáči. Ale teraz sa pakuj na raňajky, nemám kvôli tebe chuť meškať na obranu. Najmä, keď ju učí ten... Dumbledore.“ Jeho meno znelo z Danielových úst ako nadávka.

„Nemáš ho rád, hm?“ skôr konštatoval než sa pýtal Orion. S povzdychom sa konečne postavil a začal sa zberať na odchod.

„Ani nie.“ Zamručal Daniel.

„To je dobre, Slizolinčania ho nemajú radi. Dokonca ani Dippet ho nemá práve v láske.“ Prezradil. S tým sa stratil za dverami a nechal Daniela samého.

Daniel sa s námahou dopravil do sprchy, kde so seba rýchlo zmyl krv, pot a špinu. Namydlil sa od hlavy po päty a neľútostne sa vydrhol. Keď sa zbavil špiny a peny, odtekala do odtoku už len ružová voda, sfarbená Danielovou krvou.

Hoci by si rád doprial dlhú sprchu, ktorá by ho uvoľnila, nemal toľko času. Mal tak dvadsať minút na to, aby sa pripravil, s tým, že bude musieť využiť všetky tajné chodby. Napriek tomu si však dovolil aspoň na dve minúty len tak stáť pod horúcou vodou a nevnímať.

Neústupčivý čas ho nakoniec vyhnal zo sprchy. Keď sa postavil pred zrkadlo, zhrozil sa sám seba. Už aspoň začínal chápať, prečo sa Black tváril ako sa tváril, hoci bol z temnej rodiny. S násilím sa predsa už musel stretnúť mnohokrát.

Pleť mal nezdravo bledú, pokrytú nespočetnými šrámami a modrinami. Na niektorých miestach mal aj vážnejšie zranenia. Pamätal sa, že Annaeus ho počas mučenia párkrát liečil, aby mu tam neomdlel alebo nedajmerlin nezomrel. Veľmi si na tom však nedával záležať.

V sprche sa mu niektoré rany opäť otvorili. Teraz mu v pomalých pramienkoch stekali po tele. Mimovoľne si spomenul na muklovskú rozprávku o Snehulienke.

Vytiahol svoj vlastný prútik a s ním sa kúzlo po kúzle pomaly dával do poriadku. Podobne ako v sprche ani teraz nemal dosť času, takže sa postaral len o najdôležitejšie zranenia. Zvyšok systematicky krok po kroku prekrýval ilúziami. Zápästia len narýchlo ošetril a prekryl, vyliečiť tie si bude žiadať viac času.

Nateraz bol hlavne vďačný, že sa u neho nerozvinula prudká horúčka. S tým by sa už bojovalo mizerne.

Keď vybehol z kúpeľne, aby si vzal veci a vyrazil na hodinu, vyzeral takmer normálne. Polodlhé rozčesané vlasy mal rovnako neposlušné ako vždy, zelené oči mal presvietené pozoruhodným jasom, ktorý bol pre neho charakteristický, pokožku mal slabo opálenú ako predtým, oblečený mal čierny školský habit a na tele nemal nijakú známku toho, že by sa s niekým stretol v bitke. Alebo niečo horšie.

Na perách sa mu črtal mierny úsmev, akoby mal dobrú náladu. Vlastne vyzeral celkom dobre.

Tváril sa vyrovnane, pokojne, možno mierne pobavene. Bolesť, ktorú cítil, uzavrel hlboko do svojho vnútra, za hradby z ocele. Pokiaľ bolesť prekoná hranicu, ktorú bude schopný uniesť, užije elixír. Tomu by sa však rád vyhol, jednal preto, lebo po viacerých dávkach strácal na účinnosti a najmä preto, lebo otupoval zmysly. A keď už bol ochromený únavou, nech má aspoň ostré zmysly.

Do učebne dorazil sotva dve minúty pred Dumbledorom. Orion sa na neho ostal prekvapene pozerať, neveril vlastným očiam, keď ho videl normálne nakráčať do triedy, akoby ráno nevyzeral ako obeť svorky vlkov.

Danielovi zrak na nepatrnú chvíľu padol na Alexa. Čakal, že bude sedieť v triede, kde ho uvidí, vedel, čo bude cítiť, keď ho uvidí a pripravil sa na to, napriek tomu mu po tvári preletel tieň, keď ho tam videl pokojne sedieť vedľa dievčat a Dariusa a rozprávať sa s nimi, akoby sa nič nestalo. Náhly nečakaný príval hnevu prehlušil dokonca aj bolesť a únavu a rozbúchal mu srdce. Potom od neho odtrhol pohľad a zameral sa na Toma a jeho skupinku.

Posadil sa vedľa Princea, ten sa na neho tiež pozeral značne nedôverčivo, nikto však nebol taký prekvapený ako Black. Ten jediný ho ráno videl bez ilúzií. Daniel videl ako si s Riddlom vymenili krátky, ale výstižný pohľad. Black povedal Tomovi o jeho zraneniach.

„Dobré ráno.“ Pozdravil s ľahkým úsmevom. Riddlovi sa v očiach zablyslo uznanie. Nuž, Daniel bol v predstieraní naozaj dobrý, to vedel aj bez neho.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ho Prince.

„V najlepšom, v akom len môžem byť.“ Odvetil Daniel. Na viac sa ho pýtať nestihli, do triedy totiž vošiel Dumbledore.

„Dobré ráno, študenti. Dnes si precvičíme útočné kliatby a možno vás naučím aj nejaké ďalšie.“ Začal Dumbledore hodinu. Poobzeral sa po triede a pohľad sa mu zastavil práve na Danielovi. Mladík začínal mať vážne nepríjemný pocit.

„Keďže väčšinu z týchto kliatob už poznáte, nebudeme postupovať ako bežne a namiesto toho, aby ste sa rozdelili do dvojíc, budem potrebovať jedného dobrovoľníka. Hlási sa niekto dobrovoľne?“ opýtal sa. Samozrejme, že sa nikto neprihlásil. Všetci pochopili, že kliatby bude rozdávať Dumbledore a v triede nebol študent, ktorý by ich chcel schytať dobrovoľne.

„No to je škoda. Budem si teda sám musieť niekoho vybrať.“ Študenti znervózneli a začali uhýbať očami. Daniel ako jeden z mála naďalej pevne hľadel na učiteľa obrany proti čiernej mágií. Pohľady Toma a Oriona na sebe pocítil v rovnakej chvíli ako na neho Dumbledore uprel svoju plnú pozornosť.

„Pán Davenport, poďte sem ku mne.“ Vyzval ho Dumbledore. Daniel sa uškrnul a poslušne vstal. Blackovo rozrušenie cítil ako takmer fyzickú záťaž.

„Dúfam, že vám neprekáža, že som vybral vás.“ Povedal Dumbledore. Daniel si nemohol nevšimnúť ľadový chlad v jeho jasným modrých očiach. Usmial sa s toľkou falošnosťou, že ním priam pretekala.

„Vôbec nie, profesor.“ Odvetil stále s úsmevom.

„Výborne. Trieda, do konca dnešnej hodiny bude pán Davenport dnešným figurantom. Pozorne sa pozerajte a zapamätajte si všetko, čo ste nevedeli. Tieto kúzla budete potrebovať aj na M.L.O.K.-y.“ Informoval študentov. Potom sa otočil na Daniela.

„Dúfam, že po hodine nebudete priveľmi zranený.“ Povedal falošne príjemným hlasom. Tón jeho hlasu Daniela uistil, že na tom na konci hodiny dobre rozhodne nebude.

„Začneme kúzlom incarcerous. Toto kúzlo vytvorí hrubé povrazy, ktorými zviaže osobu, na ktorú kúzlo zameriate. Teraz si ho ukážeme. Pán Davenport, nebráňte sa.“ Tá posledná veta bola zbytočná, keďže Daniel ani nevytiahol prútik. Pochopil, že mu bude na nič, Dumbledore sa s ním nechcel biť, on mu chcel ublížiť. Keď na Daniela namieril prútik, bol mladík rád, že nedržal v rukách ten svoj. Pocítil nutkanie prekliať staršieho čarodeja, len posilnené udalosťami posledných dní.

„Incarcerous!“ Dumbledore hladko mával prútikom, na čo sa okolo Daniela obmotali pevné laná. Zviazaný mladý Slizolinčan spadol na zem, potlačený doznievajúcimi účinkami kúzla. Dumbledore doň náročky vložil viac sily než bolo potrebné.

Triedou sa ozval potlesk, najmä študenti iných fakúlt sa veľmi tešili, keď videli jedného zo Slizolinčanov spútaného a bezmocného ležať na zemi. Daniel zúrivo zaťal čeľuste, potom sa však prinútil zachovať rozvahu.

Mučili ho, toto nemôže byť horšie, nie?

„Pokiaľ chcete znemožniť súperovi nahlas vyslovovať kúzla, stačí na to jednoduché kúzlo lepojazyk. Ako už z názvu vyplýva, jazyk očarovanej osoby sa prilepí na podnebie.“ Hneď to kúzlo ja predviedol a vyzval Daniela, aby niečo povedal. Samozrejme, nešlo to. Trieda sa zasmiala, s čím Dumbledore neurobil nič.

Potom Dumbledore odstránil obe kúzla, ktoré ho dovtedy viazali a povedal Danielovi, aby vstal. Bolo očividné, že starší čarodej bol vo svojom živle.

„Locomotor mortis!“ kúzlo zviazalo Danielovi nohy, aspoň ho však zbytková mágia nezrazila z nôh.

„Ako môžete vidieť, toto kúzlo účinne znehybní nohy a nedovolí tak súperovi uskakovať pred vašimi kliatbami. A teraz skúsime trochu iné kúzlo. Oppungo!“ zvolal Dumbledore. Jediný pohyb, ktorý Daniel vykonal bolo, že si pred tvár nastavil ruku. Stihol to tesne predtým ako na neho zaútočil kŕdeľ malých farebných vtáčikov.

Keby sa pohol čo i len o krok, spadol by na zem. Len vedomie, že by tým spôsobil radosť, ho držalo na mieste, keď ho do krvi bodali ostré zobáky a škrabali pazúry vtáčikov. Bol rád, že školské habity boli ušité z takej hrubej látky a zakrývali takmer celé telo. Tlmili tým väčšinu poranení a hoci Daniel cítil ako mu prerážali kožu, bolo to na omnoho menej miestach ako keby nemal habit. Nekrytý krk dopadol najhoršie, Daniel sa vnútorne strhával pri každom poranení, ktoré mu naň vtáctvo uštedrilo.

Keď Dumbledore kúzlo ukončil, okamih ešte držal ruku hore, sklonil ju až vo chvíli, keď mal istotu, že mu nič nepotrhá tvár. Ignoroval užasnuté a zhrozené pohľady spolužiakov a zameral svoj pohľad výhradne na Dumbledora. Nepríjemné prekvapenie, ktoré sa mu rozhostilo na tvári, mu stálo za všetku tú bolesť.

„Na útok ste reagovali prekvapivo. Väčšina ľudí by spanikárila a pokúsila sa utiecť.“ Skonštatoval Dumbledore. Daniel si siahol rukou dozadu na krk, ostala mu na nej sýtočervená krv. Iste. Dumbledore bol idiot.

„Keby som sa pokúsil utiecť, spadol by som vďaka zviazaným nohám. Okrem toho, keď človek uteká, sú zúrivejšie.“ Odvetil.

„Odkiaľ to viete? Toto kúzlo nepatrí medzi často využívané v boji.“ Zaujímal sa Dumbledore. Mračil sa. Daniel sa zasmial.

„Mal som kamarátku, ktorú keď niekto nahneval, používala toto kúzlo. Jeho účinky som videl viackrát než dokážem zrátať.“ Pokrčil plecami. Náhle pocítil neistotu, netušil, odkiaľ sa v ňom tá spomienka nabrala. Na minulý život si veľmi nepamätal.

„Vaša kamarátka používala na iných ľudí toto kúzlo, kedykoľvek ju niekto nahneval? Nuž, pán Davenport, máte trochu pochybných priateľov, nemyslíte?“ provokoval Dumbledore. Narážal tým aj na Toma a zvyšných zo skupiny, ktorá sa okolo neho zdržiavala. A možno tým myslel Slizolinčanov vo všeobecnosti.

„Len keď ju niekto vážne nahneval. Nahnevať ju bolo veľmi ťažké, ale keď sa to už niekomu podarilo, bolo to zaujímavé. Veď viete ako to s flegmatikmi chodí. Okrem toho s vami nesúhlasím, osobne si nemyslím, že mám pochybných priateľov.“ Vrelo sa na staršieho muža usmial.

Predtým ráno Orionovi spomínal, že bol napriek svojmu slušnému správaniu stále náchylný udrieť tých, ktorí ho nahnevali, pekne po muklovsky. Veľmi rád by si tento proces odskúšal pri Dumbledorovi. Chuť vraziť mu a pri troche šťastia mu aj zlomiť nos sa v ňom stupňovala už veľmi dlho.

„Samozrejme.“ Reagoval Dumbledore, popúšťajúc uzdu sarkazmu. Daniel si začínal byť istý, že jeho hlas a tóny, na ktorých sa nesie, vážne neznáša. Ani sa neunúval zrušiť laná na Danielových nohách, len na neho namieril prútik.

„Petrificus totalus!“ Danielovo telo sa vystrelo ako lata a v takomto pevnom stave tvrdo dopadlo na zem. Hoci sa mladík nemohol ani pohnúť, bolesť z tohto kúzla si užil, len znásobenú tým, že mal poranené telo. Bol vďačný, že sa kúzlo postaralo o to, aby nemohol od bolesti ani len zasyčať.

Keď ho po pár vetách k triede Dumbledore zbavil účinkov kúzla, opäť sa postavil na nohy. Unavene si uvedomil, že do konca hodiny ostávalo ešte dobrých štyridsať minút. Už bežne mu Dumbledorove hodiny nešli práve rýchlo, táto hodina sa však zdala ako nekonečná. A jeho telo sa mu už teraz začínalo vymykať spod kontroly. Cítil ako kúzlo po kúzle strácal z tváre ten pohodový výraz. Bolo ťažké sústrediť sa na uzamknutie bolesti, držanie tela, výraz tváre a držať pod kontrolou aj svoj temperament a túžbu vraziť mužovi pred sebou. A ešte sa starať o to, aby z neho Dumbledore podľa možnosti neurobil väčšieho blázna než je nutne nevyhnutné. Tu sa nejednalo len o jeho hrdosť, bol tu vystavený ako obeť symbolizujúca celú fakultu. Svojim spôsobom bolo dobre, že bol na túto úlohu zvolený práve on, už totiž preukázal, že sa len tak ľahko nedá zlomiť ani pokoriť.

To ako reagoval na útok vtáčikmi vyvolalo znepokojenie. To bolo len dobre, Slizolinčania môžu znepokojovať. Pokiaľ sa ich ľudia báli, útočili na nich menej než zvyčajne.

„Rictusempra!“ toto kúzlo bolo vážne zákerné. Daniel sa predklonil dopredu, keď ho zasiahol náhly záchvat smiechu. Áno, usmieval sa, niekedy sa aj smial, ale takto vybuchnúť smiechom ho ešte nikto z celej tej pošahanej školy nepočul. Na tvárach študentov to vyvolalo úsmevy, vo väčšine posmešné. Daniel ich ignoroval a len sa smial.

Vlastne to bolo celkom oslobodzujúce, keď si odmyslel ako ho pri tom bolelo brucho. Namáhanie brušných svalov, keď bol zranený, nebolo práve najlepšie, ale dalo sa to zniesť. Každopádne, nebojoval s kúzlom a namiesto toho sa mu plne otvoril. Toto nebolo ani zďaleka také zlé ako vtáčiky.

Stále mu tiekla krv po útoku tých malých farebných beštií.

Aj keď ho Dumbledore zbavil vplyvu kúzla, ešte chvíľu na to sa pochechtával. Účinky kúzla sa ho držali a nechceli sa úplne vytratiť.

Na Danielove zdesenie najbližšie kúzlo, ktoré Dumbledore vyvolal, bolo vytvorenie živého hada. Kobra. Krásna a nebezpečná, rozhodnutá zožrať Daniela na obed. Kým Dumbledore vysvetľoval, čo za kúzlo zo bolo a na čo bolo dobré, Daniel udržiaval s približujúcou sa kobrou očný kontakt.

Budem mať dobrý obed. Veľký kússsok. Chutný kússsok.“ Syčala si pre seba, kým sa k nemu blížila. Daniel cítil potrebu informovať ju, že nie je jej budúcim obedom, nesmel však pred celou triedou prehovoriť v parselskom jazyku. To by bola katastrofa.

Ani sa nepohol, keď sa k nemu priblížila sotva na meter. Kobry boli šialene rýchle, kým by stihol utiecť, dostala by ho. A táto bola zvlášť zapálená tomu, aby si ho dala na obed. Kým sa nepohne, kobra by nemala zaútočiť. Kto vie, nakoľko iné to bude s očarovanou obrou, zvyčajne si s hadom pokecal, keď ho chcel zjesť a vyhovoril mu to.

Môže vôbec učiteľ obrany vyvolať v triede plnej študentov živého hada?!

Dumbledore uznal za vhodné odčarovať hada až keď sa ho kobra takmer dotýkala. A namiesto toho, aby použil kúzlo na to určené, ktoré by mal svojim študentom ukázať, doslova hada pred Danielom rozmetal. Iste, chcel ukázať ostatným, že Slizolinčania za nič nestoja a budú zničení, Daniela však viac štvalo to, že kúzlo zasiahlo aj jeho.

Čiastočky kúzla sa do neho so zúrivosťou zabodli a ešte viac poranili jeho pošramotené telo. Tentoraz ho ani habit neochránil, strhol sa, keď mu telo pokryli sečné rany a bolesťou na okamih zmraštil tvár. Na chvíľu sa pod náporom nečakanej bolesti nemohol nadýchnuť, ochromila ho natoľko, až sa mu zahmlilo pre očami.

Sklonil hlavu a horúčkovito zašepkal zopár tichých slov.

Nedokázal sa sústrediť dostatočne na to, aby použil neverbálnu bezprútikovú mágiu, toto kúzlo však potreboval použiť. Pomôže mu udržať sa na nohách a neomdlieť. Nesmel omdlieť.

Toto kúzlo naňho Annaeus použil niekoľkokrát, postaralo sa o to, aby ani po pre telo neznesiteľnom nápore bolesti čarodej neomdlel. Využívalo sa pri dlhodobom mučení.

Keďže nechal hlavu sklonenú ešte aj chvíľu potom ako použil kúzlo, mohol si obzrieť to, čo kúzlo narobilo z jeho habitom. Nepríjemne ho nasekalo na kúsky, časť dokonca úplne odseklo.

Keď sa Harrymu znížil tep a ustúpil šok, ucítil ako mu po tele stekajú tenké potôčiky krvi. Odev našťastie väčšinu zachytil a o zvyšok sa postarali Danielove kúzla. Rátal s možnosťou, že by sa mu pustila krv z neúplne zahojených rán po mučení, teraz sa to hodilo. Nechcel za sebou zanechávať krvavé stopy.

„Zranili ste sa? To mi je ľúto. Pokiaľ budete mať problém vyliečiť si svoje zranenia, obráťte sa na jedného z Chrabromilčanov. Som si istý, že vám s tým ochotne pomôžu.“ Povedal Dumbledore.

„Nemusíte si robiť starosti, pokiaľ nebudem schopný vyliečiť sa sám, moji spolužiaci zo Slizolinu to určite znamenite zvládnu.“ Vrelo sa usmial. Jeho úsmev bol pokrivený, bolesť mu zatemňovala myseľ.

„Ako myslíte. Veď, stále je tu nemocničné krídlo, pokiaľ sa niečo pokazí.“ Nedal si povedal. Daniel mal chuť vytiahnuť prútik a prekliať toho parchanta do tretieho kolena. Keď bol malý, ostatné deti na neho museli byť veľmi zlé, keď sa z neho stal taký hajzel, čo si potreboval dokazovať svoje postavenie.

„Pokiaľ viem, najlepší študenti sú práve v Slizoline. To, že sme o niekoľko desiatok bodov pred Bystrohlavčanmi, ktorí sú druhí, to len dokazuje. A podľa toho, čo mi hovoril riaditeľ Dippet, keď ma prijímal na školu, sú práve v Slizoline najlepší študenti, na ktorých je riaditeľ právom hrdý.“ Nemenoval priamo Toma, ale práve tom bol špičkou Slizolinu. Najlepší študent, ktorého mal Dippet skutočne v obľube. A Dumbledore teraz nemohol namietať, pokiaľ si proti sebe nechcel poštvať riaditeľa. Podľa toho, čo mohol Daniel doteraz spozorovať, Dipper nemal Dumbledora práve v láske, nechával ho však vo svojej škole, lebo to bol silný čarodej s cennými schopnosťami. Čo ale Dippet nemal rád, bola nedisciplína a neposlúchanie rozkazov.

„Ako ďalšie kúzlo si ukážeme 'Ani hnúť'. Som si istý, že každý študent tejto triedy ho ovláda, napriek tomu vám s pánom Davenportom ukážeme ako ho správne použiť. Ani hnúť!“ zvolal. Povolil uzdu hnevu, vďaka čomu kúzlo naplnil priveľkým množstvom energie. Daniel preletel celou triedou a zastavil sa až keď tvrdo narazil do steny a potom pristál na podlahe. Ku všetkým tým ranám mu po novom pribudli aj odreniny. Na chvíľu pocítil strach, že si zlomil ruku, keď mu ňou prenikla ostrá prenikavá bolesť. Našťastie sa bolesť utlmila a keď pohýbal rukou, uistil sa, že je v poriadku. Hoci bolela ešte dlho potom.

Do konca hodiny si na ňom Dumbledore vyskúšal ešte kúzlo pomätenia, omráčil ho, zmrazil ho, opäť ho prehodil miestnosťou, zavesil ho za členok do vzduchu, vymrštil ho do vzduchu a na záver na neho pustil mohutný prúd vody. Na jeho nesmiernu frustráciu väčšinu situácií zvládol Daniel s gráciou a eleganciou, hodných Slizolinčana, hoci niekedy sa pokore nevyhol. Keďže však nebol obyčajným Slizolinčanom, pokoru zvládol lepšie než Dumbledore očakával. Doparoma, pokoru zvládalo jeho ego omnoho lepšie ako o niekoľko desiatok rokov starší a skúsenejší čarodej.

Práve zazvonilo na koniec hodiny a študenti sa začínali stavať, sám Daniel si vydýchol, keď ich Dumbledore zarazil.

„Ešte chvíľu počkajte. Študenti, stretli ste sa už niekedy s takzvaným rozprávacím kúzlom?“ opýtal sa starší čarodej. Pár študentov prikývlo. Daniel zodvihol oči k stropu a vyslal myšlienku plnú frustrácie smerom nahor, bytosti, ktorá snáď ani nejestvovala. Vari si z neho dnes sám osud robil žarty?

„Toto kúzlo prinúti obeť bez prestania rozprávať, zvyčajne sa jedná o udalosti posledných dní, ktoré ho postretli či, v iných prípadoch, začarovaná osoba hovorí o myšlienkach, ktoré sa v danej chvíli dotknú jeho mysle. Rád by som vám predviedol aj toto kúzlo, môže sa vyskytnúť v skúškach a ja chcel, aby ste ho ovládali, keby sa tak stalo.“ Povedal. Daniel nahnevane zamručal čosi, čo nikto nemohol počuť. Takéto kúzla sa na skúškach neuvádzali, Dumbledore sa len chcel dozvedieť niečo o Danielovi, čo proti nemu neskôr bude môcť použiť.

Videl ako mnoho ďalších študentov spozornelo, medzi nimi aj Tom, Orion a Prince a matne videl, že aj Alex ho odrazu pozoroval omnoho sústredenejšie. Daniel ho vyhnal zo svojej mysle, nebolo bezpečné, aby sa ho jeho myšlienky pohybovali okolo niečoho dôležitého, keď mohol ktorúkoľvek bez rozmyslu vytresnúť nahlas.

Dumbledore ho pravdepodobne stále podceňoval a na prípravu mu dal všetok čas, ktorý Daniel potreboval. Nech to už bolo akokoľvek, keď do Daniela narazila sila mužovho kúzla, bola jeho myseľ naladená výhradne na kúzla, ktoré im dnes Dumbledore predvádzal.

„To je to kúzlo, ktoré predvádzala tá vaša kamarátka.“ Podotkol Dumbledore práve keď Daniel hovoril o kúzle oppungo, ktoré vyvoláva útok vtáčikov. Aj taká nevinná poznámka stačila na to, aby rozhodila krehký smer Danielových myšlienok.

Mať myseľ vycvičenú na to, aby sa uberala mnohými smermi naraz, bolo väčšinu času nesmierne cenné, zároveň to však bolo jeho Achillovou pätou.

Spomenul si na kučeravé vlasy, orieškové oči a láskavosť vpísanú v nich. A začal o nich hovoriť.

„Moja priateľka bývala tým najláskavejším dievčaťom, aké som poznal. Odrážalo sa jej to v očiach, len ste sa museli hľadieť dosť pozorne. Patrila medzi tých najodhodlanejších ľudí, akých som kedy poznal. Taktiež to bola jedna z najinteligentnejších čarodejníc svojej generácie. Videla aj to, čo som ja často slepo prehliadal. Povedal by som, že by sa hodila do Bystrohlavu, osobne si však nie som istý či by to bola fakulta pre ňu. Keď sa nahnevala, lietali iskri. Alebo poletovali vtáčiky.“ Uškrnul sa.

„Takže Chrabromilčanka?“ zavolal jeden z Chrabromilčanov. Prezradil ho habit s červeno-zlatým lemovaním, strapaté čierne vlasy a Minerva McGonagallová usadená po jeho boku. Daniel sa mimovoľne pousmial.

„Rozhodne mala chrabromilskú odvahu, nie však prchkosť. Bola priveľmi inteligentná na to, aby sa len tak po hlave vrhla do nebezpečných situácií.“ Reagoval. Snažil sa regulovať slová, ktoré vypúšťal, avšak to, čo hovoril o svojej priateľke, zaujímalo aj jeho. Myšlienky k nemu prúdili odkiaľsi z časti jeho mysle, do ktorej nemal prístup. A hoci toto nebol práve najpríjemnejší a najbezpečnejší spôsob ako sa dozvedieť niečo zo svojej minulosti, nemal veľmi na výber.

„Čo si myslíš o Chrbaromilčanoch?“ ozval sa ďalší zo študentov, opäť Chrabromilčan. Tento sa netváril tak priateľsky ako Potter.

„Richard Chrabromil bol veľký čarodej a do svojej fakulty prijímal len takých, ktorí mu boli podobní. Múdry klobúk to zachováva dodnes. Odvaha je osobnostná črta, ktorú si cením, no v prípade, že je spojená s hlúposťou, ju zatracujem. Odvážny hlupák je chodiaca katastrofa.“ Chrabromilčanov jeho zhodnotenie nijako nepobúrilo, naopak napríklad taký Potter sa spokojne usmieval. Možno úplne neodpovedal na Chrabromilčanovu otázku, im to očividne stačilo.

Viac otázok mu nikto nestihol dať, našťastie totiž zazvonilo na začiatok ďalšej hodiny. Daniel si pri tom zvuku vydýchol. Dumbledorove kúzlo z neho pomaly, takmer neochotne skĺzlo a on sa zbavil potreby ďalej hovoriť.

Bol nesmierne rád, že mal práve okno medzi hodinami. Vedel, že Tom s Orionom ho majú tiež. Tých dvoch sa teraz nezbaví, napodiv mu to vôbec neprekážalo, naopak, bol rád. Ledva sa držal na nohách.

Keď k nemu Orion podišiel a chytil sa jeho ramena, zachytil sa Daniel pevne jeho pleca. Ocenil podporu, ktorú mu druhý Slizolinčan ochotne poskytol, vážne sa necítil dobre.

„Sotva sa začal pondelok a ja už sníval o víkende.“ Prehovoril unavene, jeho chabý pokus o žart sa stretol tak s náznakom rovnako chabého úsmevu na Orionových perách.

Daniela prekvapilo, keď sa k jeho druhému boku presunul Riddle a obmotal mu ruku okolo ramien. Hoci to vyzeralo ako priateľské objatie, poskytlo Danielovi veľkú oporu. Tom ho zručne naklonil, akoby to robil bežne, tak aby polovica Danielovej váhy spočívala na ňom.

„Ďakujem.“ Povedal pomaly, zľahka prekvapený tým, čo sa dialo. Väčšie prekvapenie, ktoré by inak po tomto cítil, mu nedovoľovala zastretá myseľ.

„Potrebuješ vyliečiť.“ Skonštatoval Tom.

„Áno, to áno. A budem s tým potrebovať pomoc.“ Priznal.

„Prečo som s tým asi začínal?“ položil Riddle rečnícku otázku. Daniel sa slabo uškrnul. Začal ho viesť pomaly prázdnou chodbou, keďže väčšina študentov sa ponáhľala na vlastné hodiny. Dokonca aj Prince sa od nich oddelil, predtým sa však pristavil pri Danielovi.

„Zvládol si to bravúrne, Davenport. Si jedným z tých výnimočných v našej fakulte.“ Daniela tie slová potešili. Hoci si to nechcel pripúšťať, bol rád, keď ho niekto tak očividne prijal ako jedného z členov Slizolinu. To, že bol jedným zo študentov fakulty hadov tak krátko, často predstavovalo veľkú prekážku.

Asi v polovici chody sa k nemu Riddle opäť natočil.

„A medzičasom, kým ťa budeme liečiť, by si nám mohol porozprávať o tom, čo sa dialo posledné dni.“ Povedal. Daniel sa zasmial.

„Áno, to by som mohol.“ Súhlasil.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

Alistia, 30. 8. 2015 23:00

Och to keby si videla aká som bola celá happy že ďalšia kapča :D Som rada že si Harry začal spomínať síce takýmto spôsobom no... A pekne bolo že práve na Hermionu... Tie vtáčiky boli celkom dobrí nápad. :D

hp

Terka, 30. 8. 2015 20:25

Ten Dumbledore je fakt otrasný. Som rada že si Daniel už v slizoline našiel svoje miesto a že ho prijali. Som zvedavá čo im povie. A tiež ako po tom budú reagovať na Rookwooda.

Podekovani

Martin, 30. 8. 2015 10:41

Ahoj chtel bych ti podekovat za pekne a napadite povidky.doufam a verim v tom ze do budoucna te muza neopomene ci neutece . tve povidky me bavi coz se moc rici neda. Za sebe ti dekuju a budu se tesit na dve dalsi kapitoly tveho fajn stylu a napadu

hnusný dumbledore

nika, 29. 8. 2015 19:03

Ten dumbledore ma strašne hnevá, dúfam, že Daniel sa mu v budúcnosti nejako pomstí alebo ho pomstia Tom s Orionom. Ako sa tu už písalo predo mnou, mohlo by ho vedenie potrestať, veď ho dippet nemá rád. Tak, či tak sa teším na ďalšiu kapitolu.

:)

Ennie, 29. 8. 2015 18:30

Ahoj, a co bude s Pravou rodinou? Anketu zatím vyhrává, ale ještě k ní vůbec nepřibyla další kapitola :(

:)

Empar, 29. 8. 2015 11:50

Dumbledore je stale horsi Daniel sa cim dalej viac vzdaluje od povahy Harryho a Tom presiel za par dni zmenou Proste vsetko je nepredvidatelne Tesim sa na dalsiu kapitolu :-)

Rýchlo ďalšiu

Kilia Ice , 29. 8. 2015 11:46

Prosím rýchlo ďalšiu časť. Nemôžem sa dočkať ako to bude pokračovať. Prosím rýchlo, nech je čo najskôr :-D

Jej

Lilly Potter ml. , 29. 8. 2015 9:35

Takže mučenie, mučenie a ďalšie mučenie. Aspoň že sa trochu vyjasnuju vzťahy.

wow

ranchan, 29. 8. 2015 2:04

Nic proti, ale neměl by být Brumbál za taková kouzla zatknutý nebo alespoň nějak potrestaný? Vždyť tohle bylo mučení... nebyla tam žádná bezpečnostní kouzla nebo nějaká ochrana. Neříkejte mi, že bylo normální nechat někoho poklovat do krve a něbo ním praštit o zeď, kde mohlo jednoduše dojít k otřesu mozku nebo jinému zranění.
Tom nám zase trochu pookřál, že by si začal s Danielem lépe rozumět?
Zajímavá kapitola a jsem zvědavá na další pokračování...