Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Daniel ich naviedol do Núdzovej miestnosti. Najmä Tomovi sa páčila, Daniel mohol takmer vidieť ako sa mu v hlave otáčajú koliečka, keď spriadal plány ako ju neskôr využiť.

Daniela vyložili na tvrdé úzke lôžko, ktoré našli v strede miestnosti. Keďže miestnosť si vyžiadal on, pričom bol v trochu zlom stave, nevyzerala práve najlepšie, účelu však poslúžila. Daniel im v krátkosti a možno aj trochu nejasne, vysvetlil ako to funguje.

Tom švihnutím prútika odstránil z Daniela habit, bez toho aby ho vopred varoval. To nebolo pekné. Omnoho horšie by však bolo, keby ho z neho radšej vyzliekal, takto z neho aspoň nestrhal chrasty, ktorými sa prilepil k habitu.

„Pre Morganu!“ zvolal Black, keď videl jeho dosekaný trup a nohy. Boli to skôr povrchové zranenia než vážne, boleli však neskutočne. Dokonca aj Tom od hnevu zaťal čeľusť, keď to videl.

„Toto mu len tak neprejde.“ Prisľúbil. Daniel sa slabo pousmial.

Tom nad ním začal pohybovať prútikom a ľavou rukou, ktorá mu napomáhala správne nasmerovať energiu. Odriekal pritom tiché inkantácie.

„Samozrejme, že nie. Nikto síce nevidel, čo všetko sa stalo naozaj, vyzeralo to neškodnejšie než to naozaj bolo, Dumbledore však prekonal dokonca aj hranicu, ktorú zvládajú Chrabromilčania. Dippet si ho podá.“ Súhlasil s ním Daniel.

„Chrabromilčanom sa to nepáčilo len preto, lebo si udrel na ich city. Najmä Potter, zdá sa, stál na tvojej strane. Inak by im bolo jedno, že niekto mučí Slizolinčana pred ich očami, vlastne by skôr skandovali.“ Ozval sa Orion. Riddle pokrútil hlavou a na chvíľu prestal s čarovaním.

„Nemyslel som Dippeta. Jemu sa to páčiť nebude, to je jasné, ale nevyhodí ho. Dumbledore sa z toho vyhrabe ako to všetkého. Myslel som seba. Alebo skôr nás. Si jedným z nás Daniel a my sa neopúšťame. Vnútri máme možno rozpory a vedieme svoje osobné vojny, ale navonok sú Slizolinčania silní a súdržní, držíme spolu viac než ktorákoľvek iná fakulta. Dumbledore prekročil hranicu a my sa postaráme, aby za to zaplatil. Ja sa postarám, aby za to zaplatil.“ Poslednú vetu takmer zavrčal.

„Je to pomsta preto, lebo sa hral na moje mučenie alebo preto, lebo ho sám nenávidíš?“ zaujímal sa Daniel. Tom zodvihol hlavu a napodiv mu očami preletel záblesk chladného pobavenia.

„Oboje.“ Uškrnul sa. Daniel sa uškrnul naspäť a prikývol, očividne spokojný s jeho odpoveďou. Orion sa na neho pozrel s nadvihnutým obočím. Daniel na neho pobavene žmurkol.

Najbližších niekoľko minút prešlo takmer v tichosti. Jediný zvuk, ktorý narúšal mĺkvu atmosféru miestnosti, bolo Tomovo tiché šepotanie a občasné Danielove tiché zavrčanie, keď pocítil ostrejšiu bolesť. Svoju hranicu bolesti už takmer prekonal a po ďalšej bolesti netúžil. Chcel len spať. Zavrieť oči a nechať sa unášať svojim podvedomím.

To však nebolo možné, aspoň zatiaľ nie. Mali ešte niečo vyše trištvrte hodiny, kým im začne transfigurácia. A dovtedy sa zdalo, že toho budú musieť ešte veľa vyriešiť. To ticho ho však zvláštnym spôsobom upokojovalo. V prítomnosti Oriona a Toma sa cítil podivne dobre, hoci stále plne nestratil svoju ostražitosť.

Najmä Thomas by mohol byť veľmi nebezpečný, keby chcel. O tom Daniel ani v najmenšom nepochyboval.

Tom skončil relatívne rýchlo. Bolo na ňom badať, že sa ho začína zmocňovať únava, používal aj kúzla, ktoré si vyžadovali značnú dávku energie. A to, že jeho znalosti neboli dokonalé, mu len vzalo viac energie, keď musel niektoré kúzla posilňovať.

„Dobre, toto máme hotové. Teraz stiahni ilúzie, ktoré máš na sebe, nech môžem vyliečiť zvyšok. Medzitým môžeš rozprávať, čo sa vlastne stalo.“ Povedal Tom.

„Stratil si veľa sily už tým ako si ma liečil teraz. Keby si pokračoval zraneniami, ktoré som ukryl kúzlami, unavil by si sa priveľmi.“ Namietal mu Daniel.

„Tak vyliečim, čo budem môcť. Pokiaľ to neurobím, budeme ti môcť rovno vykopať hrob, stále ledva stojíš.“ Povedal.

„Elixíry to napravia.“ Tvrdil Daniel.

„Nenapravia. Urob, čo ti hovorím, aspoň sa ti bude ľahšie vysvetľovať, polovicu si domyslíme.“ Takmer zavrčal. Daniel nesúhlasne, no zmierene zamručal a začal zo seba pomaly sťahovať premyslene vytvorené ilúzie. Momentálne nemal chuť ani silu hádať sa. Vytiahol však z brašny elixír a podal ho Tomovi.

„Toto vypi, dodá ti so silu.“ Povedal. Tom si ho prezrel a keď usúdil, že ho Daniel neklamal, napil sa. Takmer okamžite vyzeral lepšie, priam nabitý energiou.

„Príprava tohto elixíru je náročná. Odkiaľ ho máš?“ zaujímal sa.

„Uvaril som ho.“ Odvetil Daniel. Riddle nadvihol obočie.

„Nevedel som, že si až taký dobrý.“ Skonštatoval.

„Nevieš toho o mne ešte veľa. Ale to je teraz jedno. Nerád ten elixír užívam, patrí medzi tie, ktoré sú návykové a pri pravidelnom užívaní strácajú účinok. A okrem toho otupujú zmysly, keď ich účinky slabnú. Po takej piatej dávne to už začínaš výrazne pociťovať.“ Hovoril. Jedna dávka bola prakticky bez vedľajších účinkov, dve boli ešte tiež neškodné. O tretej dávke by sa už dalo polemizovať, ak mal niekto vyvinutejšie zmysly, cítil to, ak to bol normálny človek, ešte to nevnímal. A kým tretia dávka sa už pomaly začínala nalamovať, štvrtá dávka bola prelomová. Tam už vedľajšie účinky začínali nastupovať.

V rozhovore už nepokračovali, keďže Danielove ochrany celkom spadli a odhalili, čo s ním Annaues narobil. Tomove aj Orionovej myšlienky to účinne obrátilo iným smerom.

„Rozprávaj.“ Povedal Riddle. Orion na neho uprel mierny priateľský pohľad, avšak bez stopy po ľútosti. Vedel, že Daniel o ľútosť nestál. Jej miesto v Orionovom vnútri zastúpil hnev.

Daniel sa zhlboka nadýchol a sám pre seba prikývol. Bol čas na to, aby začal hovoriť.

„Prekvapili ma. Najskôr ma nechali stretnúť sa s niekým, kto účinne rozhodil moju rozvahu a uzurpoval si celú moju pozornosť a potom ma od chrbta omráčili. Keď som sa prebudil, vedel som, že som na tom bol vážne zle. Zima, tma, vlhko a okovy okolo rúk. A ten, ktorý ma priviazal, počítal s tým, že som silný čarodej. Okovy, ktorými ma spútal, boli mágií odolné a ja som ich nielenže nemohol rozbiť, ale nemohol som ani len zaútočiť na nikoho, kto za mnou prišiel.“ Spomínal. Vedel, že niektoré skutočnosti bude musieť zatajiť, ale vedel aj to, že nebude môcť klamať. Slizolinčania vedeli, keď im niekto klamal. Tým, ktorí boli skutočnými hrdými Slizolinčanmi, hodnými svojej fakulty, to inštinkt spoľahlivo napovedal.

„Povedzme, že to všetko malo mať jeden cieľ: mal som umrieť. Predtým sa ale chcel pobaviť. Alebo mi skôr chcel dokázať, že je lepší ako ja a že ma dokáže zlomiť? Och, no...“ odkašľal si.

„Najbližšie dni boli zlé. Mučil ma a urážal. A ja som mu to vracal, čo ho len viac hecovalo.“ Uškrnul sa.

„To sa na teba podobá.“ Skonštatoval Orion sucho. Daniel sa krátko zasmial.

„Bol vynaliezavý. Nebol som ani zďaleka prvý človek, ktorého mučil. A bol v tom dobrý. Využíval niektoré kliatby, ktoré som ani nepoznal.“ Hovoril. Orion sa odrazu krátko pobavene zasmial.

„Vieš, už som mal tú možnosť rozprávať sa s ľuďmi, ktorých mučili a poviem ti, že ani jeden z nich svojho mučiteľa takto neospevoval.“ Tvrdil, stále sa chechtajúc.

„Ja ho neospevujem. Len konštatujem, že bol dobrý.“ Bránil sa Daniel.

„Keď už ma má niekto mučiť, tak nech aspoň stojí ako čarodej za to. Vieš si to predstaviť? Nechať sa umučiť obyčajným, nudným, ešte magicky nevyvinutým čarodejom?“ hovoril o tom, akoby to bola skutočná tragédia. Orion sa smial.

„Hanba na tri pokolenia.“ Prikývol. Daniel sa uškrnul.

„Výnimočne s tebou súhlasím.“ Prikývol Daniel.

Tom prestal s liečením. Najhoršie Danielove zranenia sa mu podarilo vyliečiť a s nimi aj niektoré menej dôležité, bol však priveľmi unavený na to, aby ho vyliečil úplne. To však zvládne aj sám, Tom mu pomohol viac než bolo potrebné.

„Ďakujem.“ Povedal. Tom na neho úkosom pozrel, potom sa trochu unavene uškrnul.

„Mám to u teba.“ Povedal. Hoci bol jeho tón zľahka hravý, Daniel nepochyboval, že to myslel vážne a že to jedného dňa využije. Dúfal, že mu na to nedá možnosť a dovtedy bude mať sám možnosť vytiahnuť ho z nejakého maléru, aby vyrovnal dlh. Niežeby Tomovi neveril, hoci povedať, že mu veril, by tiež nebola pravda, poznal ho však pridobre na to, aby vedel, že bol Slizolinčanom telom, dušou i mysľou.

„Budem na to myslieť.“ Prisľúbil Daniel. Posadil sa a pričaroval si na odhalený trup habit. Jeho koža bola stále farebnejšia než by sa mu páčilo a bolel ho každý pohyb, Tom ho však zbavil aj väčšiny bolesti. Bolo oslobodzujúce môcť sa pohnúť a nebojovať pri tom s nutkaním zvaliť sa na zem a schúliť sa do pevného klbka.

„Potom si pamätaj aj to, že ťa liečim už druhýkrát. Začínam nadobúdať dojem, že sa zraníš aj tam, kde by iní obišli bez úhony.“ Podotkol. Daniel pokrčil plecami.

„Aspoň sa nenudím.“ Povedal.

„Nič proti tebe, Daniel, ale ak si jedného dňa budem mať vybrať medzi mučením a nudou, všetkými piatimi vezmem nudu.“ Ozval sa Orion. Daniel napoly podráždene a sčasti pobavene zavrčal.

„Tiež by som sa tomu do budúcnosti rád vyhol. Skôr než z toho zošaliem.“ Dodal. Tá možnosť bola celkom dobre možná, každý mal istú hranicu bolesti, za ktorú bez následkov zájsť nemohol. Daniel ju mal posunutú, ale bola tam.

„Ako si sa dostal preč?“ opýtal sa Tom.

„S tým mi sčasti pomohol aj čarodej, čo ma strážil. Dokonca aj takéto putá, ktoré väznia čarodejovu mágiu, vydržia len po istú hranicu. A tieto by síce mohli byť pekným rodinným dedičstvom, sú však aj kvalitnejšie.“ Nepovedal síce úplnú pravdu, ale bol v tom dosť pravdy na tom, aby ho neprekukli. Nemohol im len tak povedať, že dokázal svojou mágiou po dlhom mučení, bez jedla a vody, pretrhnúť putá, ktoré mali viazať jeho mágiu. Nebola by to práve bezpečná voľba, keď naproti nemu stál práve Tom Riddle.

Bol mocnejší než bolo pre neho bezpečné a posledné, po čom túžil bolo, nájsť si kvôli tomu mocných nepriateľov. Pokiaľ ešte mal možnosť riadiť svoj osud, bude ho držať pevne v rukách a radšej sa bude vyhýbať nepriateľstvu s ľuďmi, ktorých by chcel mať na svojej strane.

Predstavy neutrality, ktorej sa predtým tak tvrdohlavo držal, sa už začínal vzdávať. Očividne bol priveľmi nápadný.

„Podarilo sa ti zničiť ich?“ zaujímal sa Riddle.

„Nie tak celkom. Skôr som ich oslabil dosť na to, aby som sa ich dokázal zbaviť.“ Poopravil ho.

„Zaujímavé. Pokiaľ viem, takéto putá by mali byť schopné odolať dostatočne veľkému množstvu mágie na to, aby sa čarodej nemohol oslobodiť ani keby uvoľnil väčšie množstvo mágie a mágiu zvonku by mali odrážať, nie prijímať. Myslíš, že boli poškodené?“ niečo v Tomovom pohľade sa Danielovi nepáčilo. Ten chalan bol, aspoň čo sa pravdy týkalo, ako lovecký pes.

„Ťažko povedať, očividne tomuto rozumieš viac než ja.“ Reagoval. Tom nadvihol obočie.

„Ty niečo nevieš? Si informovaný akoby si bol vycvičený a pripravený na akúkoľvek situáciu a práve toto nevieš?“ nechcelo sa veriť Tomovi. Iste, jeho slová mali istú neodškriepiteľnú logiku.

„Že mi to hovoríš práve ty. Si najlepší študent Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Stále. Ja nie som ani druhý, ani tretí.“ Podotkol Daniel. Vzápätí pochopil, že to vyzeralo, akoby sa vyhýbal odpovedi. To by nebolo dobrým znamením, preto ešte pokračoval.

„A okrem toho študujem najmä to, čo ma baví. Alebo čo študovať musím. A magické putá ma nikdy práve nefascinovali. Viem o nich len to najnutnejšie.“ Povedal.

„Dobre, ako chceš. Dajme tomu, že putá boli poškodené. Ako si sa dostal preč, keď spadli? Nechceš mi vari tvrdiť, že si mu zázračne ušiel, však nie? Na šťastie príliš neverím.“ Povedal Tom. Neveril mu, ale nechal to tak. Za to mu bol Daniel v tichosti vďačný.

„Ver na šťastie, život na ňom závisí viac než by si si myslel.“ Povedal Daniel. Tom opovržlivo odfrkol. O šťastí mal svoju vlastnú mienku. Daniel sa uškrnul.

„Raz ťa o tom niekto presvedčí.“ Tvrdil. Tomov uprený pohľad ho následne prinútil vrátiť sa k jeho predošlej otázke, kým sa nezačne pýtať na niečo ďalšie.

„O tom ako som unikol, ti poviem jedno: vždy mám nejaké eso v rukáve a nikdy pri sebe nemám len jeden prútik.“ Prezradil s úškrnom. Tomovi pobavene zaiskrilo v očiach a Orion sa zachechtal. Toto vysvetlenie im obom stačilo. A ak by aj mali ďalšie otázky, nemali čas položiť ich, začalo totiž zvoniť na koniec hodiny. Bol čas, aby sa každý presunul do svojej triedy.

Tom si však predsa našiel cestou čas ešte na jednu otázku, na ktorú chcel Daniel odpovedať zo všetkých najmenej.

„A čo to dievča, ktoré si tak ospevoval? Kto to je?“ opýtal sa. Daniel videl, že aj Orion zbystril pozornosť. Zamračil sa, keď sa mu v duši ozvala prázdnota. To dievča mu bolo drahé, veľmi drahé a on netušil ani len to ako sa volala.

„To je dávna história.“ Zašepkal. Skôr než by sa ho stihli opýtať na niečo ďalšie zmizol a dvoch slizolinských spolužiakov zanechal samých.

Chcel byť sám. Potreboval byť sám. A práve keď pred jednými ľuďmi unikal, narazil na niekoho, pred kým chcel uniknúť ešte viac.

„Daniel,“ ozval sa mu za chrbtom známy hlas. Menovaný mladík sa otočil a oči sa mu v hneve zaleskli, keď sa stretol s pohľadom starého priateľa.

„Alex,“ odvetil rovnako. Hlas mal ostrý a ľadový, nesnažil sa ukrývať hnev, ktorý voči nemu cítil. Podrazil ho. Tá krysa ho podrazila a to nebolo niečo, čo by len tak odpúšťal.

„Bol som prekvapený, keď som ťa videl pobehovať po škole. Nemal si to prežiť. Musím sa však priznať, že ešte šokovanejší som bol, keď som videl živého Rookwooda. Náš drahý Amadeus sa okolo teba po novom motá ako verný pes. Povedz, čím si to dosiahol? Ja sa o to pokúšam už pekných pár dní. Vieš, že to bol on, kto prišiel za mnou? Chcel sa ťa zbaviť, a tak sme vymysleli plán. Všetko mohlo byť úplne inak. Si fajn chalan, nikdy som si neprial tvoju smrť, myslel som si dokonca, že budeme priateľmi. Nemám rád Riddla ani tú jeho skupinu a myslel som si, že ty môj názor zdieľaš. Vážne ma mrzí, že som sa v tebe mýlil a dievčatá a Dariusa to mrzí ešte viac. Pochopili, že už patríš k nim.“ Nepekne sa uškrnul.

„Si obyčajná sviňa.“ Uľavil si Daniel. Alex sa zasmial.

„V čom som horší od teba?“ opýtal sa.

„Môj úsudok nie je ešte ani zďaleka tak zakalený ako ten tvoj.“ Zavrčal Daniel. Zabil, bola to pravda. Vedel to on a vedel to aj mladík naproti nemu. Teraz mu už Daniel videl v tvári, že to urobil. Oči človeka sa zmenia, keď prvýkrát zabije a pokiaľ sa správne pozeráte, vidíte to tam. Život je krehký a ľahko nám môže utiecť pomedzi prsty. Stačia na to dve slová, zlý úmysel a trocha mágie. Najlepšie si to uvedomí ten, kto už niekomu inému život vzal.

„Si si tým istý? Vieš, Daniel, sú ľudia, ktorí v sebe majú temnotu, ty k nim rozhodne patríš. To však v podstate ešte nič neznamená. Čo tak po kúsku temnoty. Ale sú ľudia, ktorí v sebe majú zlo. A takých je už pomenej. My ho v sebe máme obaja, už od prvého okamihu ako som ťa uvidel, som vedel, že je to v tebe. Nijaká podradná temnota, ale zlo. Skutočné zlo. Vtedy ešte potichu spalo, ale s každou ďalšou vraždou, každým kúzlom za hranicou tvojho svedomia, sa prebúdza k životu. A jedného dňa ťa ovládne a pohltí.“ Priam fanaticky sa uškrnul. Slová ktoré hovoril sotva šepkal, Daniel z nich však napriek tomu cítil vychádzať akúsi zvláštnu poškvrnenú silu. Bolo to niečo choré a zvrátené a napriek tomu vábivé. Akoby k nemu samotný diabol šepotal tiché slovka a odhaľoval jeho najhlbšie túžby. A našiel tie najtemnejšie túžby, to najzvrhlejšie v ňom a na to upriamil celú svoju pozornosť.

Daniel na krátky okamih pocítil v kovovú pachuť krvi, akoby si zahryzol do jazyka. Jeho dušou sa prehnala túžba po bolesti a smrti, prameniaca odkiaľsi z jeho vnútra. Mocná, prastará a inštinktívna. Túžba vlastniť a ničiť. A akási novšia sila ovládať, ktorá sa už dotkla aj jeho mysle.

Potriasol hlavou a uzavrel sa pred tým, kovová pachuť mu však na jazyku ostala ako pripomienka toho, čo cítil a čo bolo v ňom. Zhnusene sa otriasol.

„Nikdy ma to nepohltí. Nikdy nebudem ako ty.“ Zašepkal.

Spomenul si na slová, ktoré mu venoval Klobúk pri zaraďovaní. Keď niekoho znenávidí, urobí všetko preto, aby ho zničil. Nezastaví ho nikto a nič. Predpovedal vari Klobúk už vtedy zlo, ktoré v ňom drieme?

Napriek istote, s ktorou tvrdil, že ho zlo nikdy nepohltí, sklonil zrak k zemi. Samozrejme, slizolinskému spolužiakovi to neušlo, čo si Daniel nedokázal odpustiť. Mimovoľne zaťal päste.

„Trhni si, Alex. Daj mi pokoj a dobre ti radím, aby si dal pokoj aj mojim priateľom.“ Zasyčal. Slizolinčan sa vyzývavo usmial.

„A čo ak sa predsa rozhodnem niekomu z nich ublížiť? Napríklad taký Black. Tušíš ako mi lezie na nervy? Poondiaty čistokrvný parchant z bohatej rodiny. Akoby len na tom záležalo. Keď som ťa spoznal, myslel som si, že máš na čistokrvných rovnaký názor ako ja. Riddla si nemal rád, jeho priateľov si ignoroval a čistotu krvi a veľkosť majetku si mal na háku. Ani netušíš ako veľmi ma mrzí, že sa to zmenilo. Ty si sa zmenil.“ Obvinil ho. Daniel sa ironicky uškrnul. Kedysi sa v jednej muklovskej knihe dočítal o tom, že ak vás priateľ obviní z toho, že ste sa zmenili k horšiemu, znamená to len, že ste sa zmenili spôsobom, aký sa jemu nepáči. To nemusí znamenať, že ste sa zmenili k horšiemu. Možno dokonca ani to, že ste sa vôbec zmenili.

Zmenil sa Daniel? Hmm... pravdepodobne áno. Teda, určite áno. Len matne si pamätal na chlapca, ktorým býval predtým ako stratil pamäť. Teraz mal však na mysli skôr obdobie odvtedy, čo sa začal... ehm... priateliť... s Riddlom a ostatnými. Pokiaľ sa to vôbec priateľstvom nazvať dalo. Ale snáď áno, Oriona mal rád a vlastne aj Princea, toho parchanta Malfoya a aj Toma. Mal ich rád a to bolo divné.

Neboli svätí, neboli ani len dobrí. Mali v sebe temnotu, ktorú iní odsudzovali. Ale on ich mal rád.

„Pokiaľ komukoľvek z nich ublížiš, oľutuješ to.“ Varoval ho. „Prisahám.“ Zašepkal. Videl ako Alex po tých slovách zbledol a to vedomie ho naplnilo zadosťučinením.

Ľudia sa ho báli. Na jednu stranu ho to znepokojovalo, na druhú stranu v tom videl mnoho výhod. A zároveň bytostne túžil vrátiť sa k tomu 'statusu', ktorý mal, keď prvýkrát vkročil do Slizolinskej klubovne.

Svojim spôsobom to bolo vtedy lepšie. Jednoduchšie. Ale teraz to bolo zábavnejšie.

„Nemôžeš mi ublížiť.“ Zasyčal Alex. Daniel sa uškrnul.

„Môžem ti vziať to, čo ti je najdrahšie.“ Zašepkal. Pre Alexa bol najcennejší jeho vlastný život. Bol to sebecký hajzel. Pre Daniela nebolo ťažké prísť na to, čo by ho najviac bolelo. Len musel najskôr pochopiť, kým bol.

Pozrieť sa na človeka a vidieť za všetky bariéry, ktoré si okolo seba ľudia stavajú a ktoré si staviame my okolo nich je ťažké. A najťažšie je práve zahliadnuť za tie bariéry, ktoré okolo nich postavíme my.

Pokiaľ chceme veriť, že nám drahá osoba je dokonalá, budeme tomu veriť. Pozrieť sa pravde do očí je ťažké. Veľmi ťažké. A bolí to.

„Nemáš na to vziať niekomu život. Nie je to v tebe. Ešte nie.“ Tvrdil Alex. Ponurý úsmev, ktorý mu Daniel venoval, ho zamrazil.

„Idem, mám ešte hodiny, ktoré musím stihnúť.“ Povedal Daniel. S tým nechal druhého Slizolinčana stáť samého na chodbe.

.-.-.-.-.

Do izby sa dostal až večer po zotmení. Na rokfortské pozemky sa už dávno zniesla tma, keď otvoril dvere. Upreli sa na neho pohľady jeho spolubývajúcich. Všetci okrem neho boli už dlhšie na izbe.

„Kde si bol?“ opýtal sa Tom. Daniel sa unavene usmial.

„Blúdil som.“ Povedal. Vybral sa k posteli.

„To nie je odpoveď na moju otázku.“ Tvrdil Tom.

„Lepšiu nedostaneš. Sám neviem, kde všade som bol. Hrad je veľký.“ Pokrčil plecami. Keď videl Tomov pohľad, pretočil očami.

„Potreboval som byť sám so svojimi myšlienkami. Veď to poznáš.“ Povedal. Venoval spolubývajúcim unavený úsmev a hodil sa na posteľ.

Tom ho síce vyliečil, nevyliečil však všetko a energiu mu skôr vzal než dodal. Bolo len okolo desiatej večer a on bol dosť vyčerpaný, aby bol spánok tým jediným, na čo mal pomyslenie.

Chvíľu len ležal v posteli a počúval Blacka s Nottom ako sa rozprávali, keď z vedľajšej postele začul povedomé syčanie. Tom sa rozprával s Nagini a Daniel bol jediný, kto to zaregistroval.

„Sssledovala sssi ho?“ zasyčal Tom.

„Unikol mi. Ten chlapec je byssstrý a opatrný.“ Zasyčal had naspäť. Daniel si s pobavením a taktiež s istou dávkou podráždenia uvedomil, že ho dal Tom sledovať. Asi ale nemal právo na to, aby sa sťažoval. Zatajil im už dosť vecí, tým, že bol Parselan začínajúc a stratou pamäte končiac.

„Ako ti mohol uniknúť? Nemôže predsssa poznať hrad lepšššie ako ty.“ Povedal Tom.

„Používa kúzla, ktoré neviem prehliadnuť. Je sssilný a mazaný. Je ako had, ako ty.“ Zasyčala.

„Ako ja?“ podivil sa Tom. V jeho hlase však nebol ani náznak rozčúlenia, ktorú by tam možno čakal.

„Jeho vôňa chutí ako tvoja.“ Zasyčala.

„Ako je to možné?“ nerozumel Tom.

„Čo presssne cítiššš?“ pýtal sa.

„Vásss dvoch niečo ssspája.“ Povedala. Nastalo ticho. Keď sa Tom opäť ozval, zdalo sa, akoby bol jeho hlas naplnený zvláštnou emóciou. Daniel ju cítil, ale v haďom jazyku ju nedokázal rozpoznať.

„Keď sssom ho polomŕtveho našššiel na pozemkoch ššškoly, bolo to, akoby sssom našššiel časssť ssseba. Cítil sssom puto, sssilné puto. Bolo to, akoby sssom našššiel brata, ktorého sssom nikdy nepoznal.“ Syčal. Aj Nagini chvíľu trvalo, kým odpovedala a aj napriek tomu jej syčanie znelo váhavo.

„Viem ako chutia putá krvi. Toto nie je také. Daniel nechutí ako brat tvojej krvi. Chutí ako brat tvojej duššše.“ Tvrdila.

Daniel ticho vydýchol prekvapením. Brat jeho duše. V tých troch slovách bolo ukryté hlbšie poznanie, ktoré Daniela hlboko zasiahlo, napriek tomu, že ho v skutočnosti nechápal. Presne však vedel, aké spojenie mali na mysli. To spojenie cítil ako pevnú súčasť svojej osobnosti.

„Brat mojej duššše? Čo to znamená?“ opýtal sa Tom.

„Bola sssom ešššte mláďa, keď sssom počula o podobnom ssspojení. Bratia mysssle. Je to pevnejšššie a dôvernejšššie ssspojenie ako bratia krvi. Ale bratia duššše... Viem, že to, čo vásss ssspája, je výnimočne sssilné. Nijaký človek, akého sssom kedy ssstretla, také ssspojenie nemal. A ani moja matka takého človeka nepoznala.“ Syčala.

„Znamená to, že budeme ssspojencami?“ opýtal sa.

„Či už budete ssspojencami alebo nepriateľmi, vaššše puto vásss bude sssprevádzať celým životom. Myssslím, že vaššše osssudy sssú prepojené a vždy aj budú. Ak bude tvojim ssspojencom, nikdy nebudeššš mať cennejšššieho ani vernejšššieho ssspojenca ako je on. Bude pri tebe ssstáť v každej chvíli. Ale ak bude tvojím nepriateľom, nebudeššš mať do konca života sssúpera tak mocného a hrozivého akým by bol on. Bude ťa poznať tak ako ty budeššš poznať jeho a bude ti viac než rovnocenným nepriateľom.“ Syčala. Daniela pri jej slovách mrazilo a tušil, že Tom zažíval čosi podobné. Tieto slová medzi nimi mnohé zmenia. Kým si nebudú istí či si môžu veriť, nebude to medzi nimi vôbec dobré.

Nemôžu byť obyčajnými spolužiakmi. Hoci to obaja vedeli, teraz mali istotu. Daniela hrialo vedomie, že nech mu Tom akokoľvek veľmi nedôveroval, mal v sebe potrebu chrániť ho a pomáhať mu. Ukázala sa, keď ho zachránil na pozemkoch školy a aj dnes, keď mu liečil rany či keď zúril na Dumbledora.

A okrem toho, mali spoločného nepriateľa. Albus Dumbledore ublížil im obom, hoci Daniel si nebol tak celkom istý, odkiaľ ho poznal, vedel, že sa s ním stretol už predtým a bol si istý tým, že aj Tom s ním mal nevybavené účty. Pokiaľ sa jeho mladý spolužiak chcel niekomu pomstiť, bol ním práve Dumbledore.

S istým prekvapením si Daniel uvedomil, že nechcel Toma za nepriateľa.

Nevedel, kedy nastala tá zmena. Ešte nedávno by na takú možnosť pristal, bol by ochotný viesť s ním ich osobnú vojnu. Niečo sa však odvtedy zmenilo. Možno jeho pohľad na Toma a možno práve na všetkých a všetko okrem neho. A možno odvtedy začal inak vnímať sám seba. Nech to už bolo akokoľvek, nechcel s ním bojovať.

Uvoľnene sa usmial. Nech to dopadne akokoľvek, on sa už rozhodol. Teraz ostala voľba na Tomovi, on určí či budú stáť proti sebe alebo vedľa seba. Daniel vedel, čo chcel.

Vstal z postele, zobral si uterák a hygienické potreby a vybral sa do kúpeľne. Cestou mu zrak padol na zamysleného Toma. Ležal na posteli v takmer identickej polohe ako Daniel pred chvíľou a pozoroval stĺpik postele. Akoby však zachytil spolužiakov pohľad a keď Daniel prechádzal okolo neho, zabodol doňho svoje oči.

Daniel mu pohľad pokojne opätoval a neuhol, až kým sa mu nestratil z dohľadu. V kúpeľni za sebou zatvoril dvere a na okamih sa oprel čelom o dvere, kým si nepovzdychol a nevybral sa do sprchy.

Tom sa ešte nerozhodol. Uvidí ako sa bude vyvíjať situácia a podľa toho sa rozhodne. A Daniel nemal na výber, len čakať.

Aj keď, predsa len by s tým mohol niečo urobiť. Do Slizolinu nebol zaradený len tak pre nič za nič. Mal ich ľstivosť. A v kombinácií s chrabromilskou odvahou a bystrohlavskou inteligenciou by mohol poriadne zamiešať kartami. Len si nebol istý tou bifľomorskou časťou jeho osobnosti. Vernosť a láskavosť sú síce pekné, ale budú sa hodiť aj teraz?

A bude vôbec dobré, ak sa do toho začne takto miešať? Ak by na to Tom prišiel, ľahko by to mohol pochopiť ako manipuláciu, čo by veci len zhoršilo. Veľmi zhoršilo. A, ruku na srdce, toto by pokus o manipuláciu skutočne bol.

Lenže sedieť na zadku a nič nerobiť sa mu smrti rovnalo. To, čo v ňom bolo chrabromilské, sa takémuto konaniu vzpieralo.

A možno práve v tom bol kľúč...

Neísť na to ľstivým slizolinským spôsobom, ale chrabromilsky. Úprimne a s odvahou. A možno aj trochu láskavo. Veď kto by už len od Slizolinčana čakal chrabromilské a bifľomorské sklony?

Och, zas premýšľal ako Slizolinčan. Pokiaľ na to pôjde taktikou hadov, prekuknú ho. Po dlhej dobe sa opäť musí naučiť byť čestným.

Doparoma. Po tom všetkom, čo sa stalo, po tom, čo zabil, nemal dojem, že by mal mať tú drzosť nazývať sa čestným. Vydal sa na pekne temné chodníčky.

Rozhodol sa radšej obrátiť svoje myšlienky iným smerom, kým sa z toho definitívne nezblázni.

Aký bol Tom? Vedel to vôbec? Bolo toho tak veľa čo o ňom nevedel...

Tom nebol dobrý chlapec. Tým si bol istý rovnako ako tým, že na druhý deň ráno vyjde slnko. Ten chalan mal v sebe priveľa temnoty a v jeho vnútri klíčilo zlo. Práve toho sa Daniel obával viac než temnoty. Zlo je zákerné a kruté, temnota nie.

Tom Riddle bol odhodlaný. Chlapec zo zmiešanej rodiny, otec mukel, za iných okolností vyvrheľ Slizolinu, a predsa jeho vodcom. Slizolinov potomok predsa nemôže byť ničím iným než vodcom fakulty hadov.

Bol to mocný čarodej, nadaný a až priveľmi sa zaujímal o čiernu mágiu. Neštítil sa ubližovať iným, vyhrážať sa a byť krutým a zákerným a zároveň vedel byť sladší než med a slušnejší než praví aristokrati, pokiaľ by mu to malo niečo priniesť. Bol Slizolinčan každým kúskom svojej osobnosti a bol zlý. Láska bola jeho srdcu cudzia, Daniel pochyboval, že niekedy stretol človeka, ktorý ho úprimne miloval takého, aký bol.

Bol obkolesený mnohými spolužiakmi, a predsa sám. Nagini, obrovský jedovatý had, mu bola podľa všetkého bližšou priateľkou než kedy nejaký človek.

A Daniel mal tú odvahu pokúsiť sa to zmeniť...

Bolo to vôbec v jeho silách? Zmeniť šestnásťročného chalana, ktorý sa už rozhodol, ktorým smerom sa jeho život bude uberať? A cesta plná priateľstva a lásky to rozhodne nebola. Daniel si bol istý, že keď Tom doštuduje, vyberie sa mimo Britániu, možno do Egypta či Albánska a tam bude študovať čiernu mágiu. A keďže to bol Tom Riddle, o kom premýšľal, chalan, ktorý si potreboval niečo dokázať, nepochyboval, že bude čiernu mágiu skúmať do väčších hĺbok než ktokoľvek pred ním.

Naozaj bol Daniel pevne rozhodnutý byť mu priateľom? Daniel mal omnoho hlbší morálny základ než Tom a hoci bol z nich dvoch podľa všetkého prvým, kto zatiaľ zabil, na iných ľuďoch mu záležalo podstatne viac.

Bude schopný stáť verne a bez pochýb po jeho boku a pomáhať mu vykopať svoju dieru do sveta? Ich dieru do sveta?

Cítil ako ho zaplavovali pochybnosti.

Hoci si boli oni dvaja až desivo podobní, zároveň boli ako deň a noc. Iste, keby na to prišlo, krásne by sa dopĺňali, pokiaľ by to však nevyšlo, práve tie rozdiely by všetko zničili.

Dve strany jednej mince...

Tie slová mu nenápadne vkĺzli do mysle ako napoly zabudnutá spomienka. Prišla s nimi ozvena tichého vážneho dievčenského hlasu, ktorý ho bodol. Na okamih zachytil spomienku na kučeravé vlasy a orieškové oči, tá sa však rozplynula rovnako rýchlo ako prišla a Danielovi po nej ostalo len podivne prázdne miesto v srdci.

„Kým som bol a kým si ty?“ zašepkal. Mal svoje dievča zo spomienok, kohosi, kto mu bol blízky, koho miloval. A pritom nemal ani tušenie, kto to bol. Jedným si však bol istý: ak ju jedného dňa stretne, spozná ju.

Mimovoľne natiahol ruku k zlatému prívesku, ktorý nosil odkedy sa pamätal. Aj on tu bol s ním ako dievča zo spomienok.

Bol to zvláštny kúsok. Daniel si nepamätal, že by niekedy videl podobný prívesok. Okrídlený had a fénix vo večnom objatí. Smrť a znovuzrodenie.

Svojim spôsobom ten prívesok dokonale vystihoval, čo sa stalo. Pokiaľ uznáme, že strata spomienkom zabila toho chlapca, ktorým bol kedysi, boli by smrť a znovuzrodenie dokonalým zobrazením jeho života.

Len škoda, že rod Davenportovcov nemá v erbe fénixa, ale okrídleného draka.

Keď sa Daniel konečne dostal do postele, bol úplne vyšťavený. Zatiahol závesy, aktivoval ochrany okolo postele a zvalil sa do prykrývok. Zaspal hneď ako sa jeho hlava dotkla vankúša.

Nevšimol si tri páry očí, ktoré ho prenikavo pozorovali z tmy.