Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Nová metla ho vyšla na peknú kôpku galeónov, napriek tomu bol však plne spokojný, keď na druhý deň ráno vstal. S jej výberom sa pohral, vzal jeden z najlepších kúskov, ktoré sa dajú zohnať na svete. Aby bol presnejší, objednal si model od Mustangu, ktorý ešte nebol na trhu a nejakú chvíľu ani nebude.

Mustang bola značka, ktorá nebola v Británii rozšírená, za jedno boli metly Mustang drahšie než bežne dostupné značky v Británii a metly Mustang boli mimo iné určené najmä pre profesionálov. Rýchlosť bola famózna, metly reagovali aj na jemné pohyby, Mustang presnejšie tvrdil, že je metla so svojim čarodejom ako zrastená. A keď Daniel zistil, že bola firma Mustang nejakým spôsobom spriaznená s rodom Davenport, neváhal a spísal objednávku spolu s odhadovanou sumou, s akou pôjde metla na trh. A, samozrejme, pridal aj list, v ktorom pár peknými vetami opísal, kým bol.

Nimbus 1000, ktorý predtým pozeral, v jeho mysli upadol do zabudnutia. Túto metlu bude milovať. Len netušil, že značka, ktorá vyrábala muklovské autá, vyrábala aj čarodejnícke dopravné prostriedky.

Hoci sa čarodejníci tvárili, že boli oddelení od muklovskej spoločnosti, spájali ich pevné putá. Muklorodení čarodejníci a firmy zaoberajúce sa muklovskou aj čarodejníckou výrobou boli len jednými z nich.

Daniel si nachystal knihy na vyučovanie a obliekol sa do čiernych upnutých teplákov a čierno-zelenej košeli určenej na športovanie. Obul si čierne tenisky a oba prútiky si pripojil k telu. Do puzdra pod nohavicami si vložil aj dýku, už vedel, že ani v škole nebolo bezpečne a nehodlal to znovu podceňovať.

Bolo ešte tesne pred večierkou, keď sa vykradol z klubovne hadov, dával si preto pozor, aby ho nikto nechytil. Práve sa dostal ku dverám vedúcim do hradu, keď pominula večierka. Nechcel riskovať, že by boli dvere chránené, čo by podľa neho rozhodne mali byť a niekto by ho prichytil pri čine.

Vonku trochu pobehol k lesu a rozbehol sa okolo pozemkov školy pozdĺž lesa. Už po prvom kolečku bol zadýchaný, hoci to nebolo zas až tak ďaleko. Vypadol z formy, bude musieť začať cvičiť. Zabehol ešte necelé kolečko a zastavil sa v blízkosti akejsi starej chalupy. Marilo sa mu, že mu chalani hovorili o správcovi a jeho pomocníkovi, ktorí tam bývali.

Vydýchal sa a začal so základnými cvikmi. Pár minút sa rozcvičoval, keď ho vyrušila prítomnosť cudzej osoby. Nerušene pokračoval ďalej, bol si istý, že pozorovateľ netuší, že o ňom Daniel vedel, čo bola výhoda, ktorej sa nechcel vzdať. Počas cvičenia sa nenápadne rozhliadal, kým mu zrak nepadol na mladého a veľkého chlapca, ktorý ho pozoroval. Mal strapaté tmavé vlasy, dobrácky a trochu vystrašený výraz a drobné čierne oči.

„Chceš sa pridať?“ zavolal na neho Daniel. Chlapec sa poplašene otočil na päte a zmizol v tieňoch stromov Zakázaného lesa. Daniel len pokrčil plecami, keď to videl a pokračoval v cvičení.

Kým odišiel naspäť do hradu, ešte zazrel mladého poloobra ako ho pozoruje z prítmia lesa. Daniel sa viac neozval, prítomnosť neznámeho veľkého chlapca ho už neznepokojovala. Očividne sa ho desil viac než sa kedy Daniel niekoho bál.

Keď Daniel ráno skončil s cvičením, vybral sa naspäť do klubovne. Práve prešiel obrazom a chystal sa vybehnúť hore po schodoch, keď začul známy hlas.

„Cvičíš?“ ozvalo sa. Daniel sa otočil a stretol sa zoči voči s vyškerenou Lucretiou. Modré oči jej v krbom osvetlenej klubovni žiarili. Usmial sa.

„Možno.“ Nadhodil.

„Máloktorí Slizolinčan by bol ochotný cvičiť. To je skôr muklovská záležitosť.“ Povedala.

„Nuž, ja sa rád udržiavam vo forme. Pomáha to telu, mysli a v neposlednom rade aj mágií.“ Pokrčil plecami.

„Veď ja sa ani nesťažujem. Polovica Slizolinčanov za niečo stojí len vďaka peniazom, ktoré majú v trezoroch a dobrému menu. Ale teraz vážne, pokiaľ máš rád pohyb, skúšal si niekedy metlobal? Viem, že to nie je to isté, ale tiež to dobre udržiava vo forme.“ Navrhla. Daniel sa pousmial. S metlobalom mal svoje skúsenosti, to áno.

„Máš pravdu, nie je to to isté.“ Povedal len. Tmavovlasá Slizolinčanka sa zľahka zamračila.

„Nebuď zlý.“ Povedala.

„Ja nie som zlý.“ Tvrdil.

„Ale si.“ Stála si Lucretia za svojim. Daniel sa zľahka usmial.

„Čo robíš hore takto skoro ráno?“ opýtal sa.

„Niekedy vstanem skôr.“ Povedala vyhýbavo. Daniel naklonil hlavu na stranu.

„Nočné mory?“ opýtal sa citlivejšie, než by od neho kedy mladá Blacková čakala. To ju prinútilo pozrieť sa staršiemu spolužiakovi do očí a pochopiť, že nestojí len tak pred hocikým. Tento mladý muž nočné mory dobre chápal.

„Niekedy. Nič strašné, ale...“ pokrčila plecami.

„Ale dosť zlé na to, aby ťa to rán o šiestej vytiahlo z postele.“ Doplnil ju. Už bola prezlečená aj upravená, takže nejakú tú chvíľu už musela byť hore.

„Alebo skôr.“ Dodala.

„Pokiaľ nemávaš nočné mory každý deň, môžeš vždy skúsiť bezsenný elixír. Pokiaľ ho užiješ maximálne raz do týždňa, malo by to byť bezpečné. A ak pocítiš vedľajšie účinky, môžeš ho neskôr zameniť za elixír s podobnými účinkami, len s iným zložením.“ Navrhol Daniel. Lucretia pokrútila hlavou.

„Takéto elixíry sa zle vyrábajú a niekedy sú problémy, keď ich chcem kúpiť.“ Povedala. Daniel pretočil očami.

„To je ten najmenší problém. Kedykoľvek sa za mnou zastav, môžem ti dať zopár fľaštičiek. Mal by som mať dokonca aj náhradu za elixír bezsenného spánku. Tým si však nie som stopercentne istý.“ Zamyslel sa. Varil ho, to vedel s určitosťou, len nevedel či ho aj niekde uskladnil a ak áno či ho mal so sebou v škole. Nemal totiž ani zďaleka všetky elixíry, ktoré navaril.

„Čo by si za to chcel?“ opýtala sa.

„Nič, ponúkam ti to preto, aby som ťa aspoň na jednu noc v týždni zbavil nočných môr. Viem, aké zlé vedia byť.“ Povedal úprimne. Lucretia nad ním len pokrútila hlavou.

„Vieš, Slizolin je pre teba dobrá fakulta, dokážeš prežiť medzi pravými Slizolinčanmi a vydobyť si svoje miesto na zemi. To by nijaký Chrabromilčan, Bifľomorčan a ani Bystrohlavčan nedokázal. Na druhú stranu si však tým najdivnejším Slizolinčanom, akého som kedy stretla a to sa väčšinu života pohybujem práve medzi Slizolinčanmi. Ale na druhú stranu prejavuješ vlastnosti, ktoré ostatní Slizolinčania nemajú.“ Povedala. Daniel si spomenul na to, čo mu povedal Múdry klobúk počas zaraďovania.

„A to je dobré alebo zlé?“ opýtal sa.

„Si to ty.“ Odvetila prosto. Daniel sa pousmial. Rozumel.

V izbe chalani ešte spali. Daniel si vytiahol uterák a čisté veci a vybral sa do kúpeľne. V kúpeľni zo seba stiahol oblečenie a hodil ich do koša na špinavé prádlo odkiaľ okamžite zmizli. Rokfortskí domáci škriatkovia sa o ne už postarajú. Vliezol pod sprchu a pár minút tam pobudol, možno trošku dlhšie než bolo potrebné.

Vždy sa rád sprchoval, skôr inštinktívne však cítil, že na to nikdy nemával toľko času ako by si želal. Preto bol aj teraz trochu napätý a akoby pripravený uniknúť. A to ho znervózňovalo, už ten samotný pocit sa mu nepáčil, o to horšie bolo, že nevedel, odkiaľ pochádzal. Nenávidel iracionálny strach a toto bolo pre neho rovnaké.

Keď vyliezol zo sprchy a osušil sa, začal niekto búchať na dvere do kúpeľne.

„Čo je?“ zavolal.

„Uvoľni priestor!“ zavolal Tomov hlas tlmene, ale dôrazne.

„Chvíľu!“ zavolal naspäť. Natiahol na seba čierne nohavice a tmavozelenú košeľu.

„Učeš si tie vlasy!“ kázalo mu začarované zrkadlo. Daniel si potichu zašomral pár nepekných vecí na účet toho poondiateho zrkadla, ale poslúchol. Nechápal, čo za trafený zvyk mali na Rokforte pchať všade rozprávajúce zrkadlá.

„No vidíš, aký je teraz z teba fešák.“ Pochválilo zrkadlo jeho výzor.

Tom bez pohybu stál pred kúpeľňou, keď vyšiel Daniel von, len zľahka popudený pohľad dával najavo, že tam chvíľu čakal. Daniel sa uškrnul.

„Dobré ráno.“ Pozdravil. Tom pretočil očami, ale výraz sa mu mierne uvoľnil.

„Dobré ráno, Davenport.“ Odpovedal otrávene, akoby mu jeho každodenný ranný pozdrav liezol na nervy.

Kým sa Tom zamkol v kúpeľni, vybral sa Daniel k posteli. Ostatní ešte spali, už bol však čas na to, aby začali vstávať. Zobral si habit a brašňu a cestou von sa ešte zastavil pri Orionovej posteli.

„Dobré ráno, slniečko.“ Zanôtil nechutne veselým hlasom a začal chudáka Slizolinčana šťuchať. Orion zavrčal a pretočil sa na druhý bok, to však Daniela neodradilo v jeho snahe. Zasmial sa.

„Vstávame. Máme krásny deň, slniečko svieti, vtáčiky spievajú.“ Hovoril veselo. Keď ani na toto Orion nehodlal reagovať, nebezpečne sa zamračil.

„Buď okamžite vstaneš hviezdička, alebo na teba vylejem za vedro ľadovej vody a od zajtra ťa budem budiť o piatej ráno a budeš so mnou chodiť behávať.“ Na vyhrážky už Orion zabral. Mimochodom, Blackovci mali vážne divný zvyk nazývať svojich potomkov podľa telies na oblohe. Veď sa pozrite už len na toho Oriona. A teraz sa jeho tete či komu vraj narodilo dievčatko, ktoré nazvala Andromeda.

Orion sa dobrovoľne vyhrabal z postele a, hoci so šomraním, ale začal vstávať.

„Šikovný chlapec.“ Ohodnotil jeho správanie Daniel s veselým úškrnom. Orion sa ho pokúsil spražiť pohľadom, jeho snahu však marila rozospatosť, ktorú zo seba ešte stále nestriasol.

Potom ako sa mu podarilo zobudiť Oriona sa dal Daniel na ústup. Cestou z izby poskladal svoj veselý výraz do svojej bežnej masky a zbehol schody.

Neušlo mu, že keď budil Oriona, pozoroval ho Amadeus. V poslednej dobe ho ten chalan pozoroval často, ale keďže z jeho strany Daniel necítil nijakú hrozbu, nechal to zatiaľ tak. Mal dosť problémov so školou, Dumbledorom, Tomom, Orionom, fénixmi a kto vie, čím všetkým na to, aby sa staral ešte aj o Rookwooda.

Napriek tomu, že ráno si už stihol zabehať aj zacvičiť a bol dokonca aj v sprche, prišiel do Veľkej siene medzi prvými. Kývol na pozdrav niekoľkým profesorom, ktorí tam už boli, tí vstávali predsa len vo väčšine skôr než študenti a usadil sa na voľné miesto pri slizolinskom stole. Ráno chodil zvyčajne dostatočne skoro na to, aby mu bolo jedno, kto kde sedával. Teraz bol podľa všetkého v štvrtáckej časti.

Nabral si na tanier vajíčka a hrianky s maslom a k tomu si nalial kávu. Nič proti tekvicovému džúsu, ale niekedy mu vážne liezol na nervy. Za to čarodejníci ho očividne šialene milovali.

Práve si zobral z misky jablko a chystal sa odísť, keď mu doslova na tanier pristála sova s listom. Stihol si prečítať len to, že je od muža z Mustangu, ktorý mal byť nejakým spôsobom spriaznený s jeho rodom, keď sa z hora ozval hluk. Automaticky sa pozrel nahor a zbadal húf sov nesúcich dva veľké balíky, jeden podlhovastý a druhý štvorcový. A všetky sovy pristáli na stole pred ním.

A, samozrejme, nemohli prísť skôr, museli prísť v dobe, keď sa Veľká sieň začínala plniť študentmi. Napriek tomu žasol nad tým ako rýchlo poslal čarodej odpoveď na jeho poštu, posielal to včera po vyučovaní. A on už vedel, čo presne bolo v tom podlhovastom balíku, hoci tentokrát to nebolo zabalené v papieri, ktorý dokonale kopíroval tvar predmetu a nenechával nič na náhodu.

So spokojným úsmevom zahryzol do jablka, švihol prútikom a bez toho, aby sa pozastavil nad zvedavosťou prítomných sa vybral do klubovne hadov.

„Čo to máš?“ opýtal sa Nott, keď Daniel vošiel do izby. Opýtaný Slizolinčan sa len zvesela uškrnul.

„Zásielku.“ Odvetil. Skôr než sa jeho spolubývajúci stihli začať viac pýtať, zaliezol do svojho úkrytu za závesmi postele a zmizol im z dohľadu.

Privítali ho jeho traja fénixovia. Daniel každého z nich pohladil. Stále neprestával žasnúť nad tým, aké krásne a majestátne tvory to bolo, hoci ako mláďatá boli ešte stále drobné a rozkošné. Daniel nemal najmenšie pochybnosti o tom, že jedného dňa z nich budú nádherné a mocné bytosti.

Ako prvý otvoril balík s metlou. Bola krásna. Naleštená elegantná rúčka s tmavého červeného dreva, podlhovasté tenké prútiky v tmavšom odtieni ako rúčka metly a takmer bez nádychu červenej farby. A to všetko dolaďoval zlatom vytesaný nápis značky vpredu na rukoväti metly.

Metla mala sedlo vhodné na sedenie aj ležanie na metle a pevné úchytky na nohy, dosť pevné a stabilné na to, aby mohol v prípade potreby na metle aj stáť. Už teraz vedel, že lietať dolu hlavou či vrhať sa strmhlavo nadol nebude s takouto metlou problém.

Nepamätal sa, že by niekedy nejako zvlášť miloval metlobal, ale z tejto metly sa vážne tešil. Vzal metlu do ruky a zodvihol ju, keď mu myseľ rozrazil neznámy obraz. Cítil ako mu metla vypadla z ruky a sám klesol z zemi, predtým než sa realita úplne vytratila.

Videl muža so strapatými čiernymi vlasmi a orieškovými očami ukrytými za sklami veľkých okuliarov. Muž vyzeral celkom dobre, tak nejako štýlovo a dosť arogantne. Pohrával sa s drobnou zlatou strelou, púšťal ju a hneď na to znovu chytal, pravdepodobne len kvôli pohľadu jeho menšieho okrúhleho priateľa, ktorý to s úžasom pozoroval.

Čaro osobnosti mladíka so strapatými vlasmi sa však ani zďaleka nevyrovnalo kráse a šarmu mladého čiernovlasého muža, ktorý sedel na tráve vedľa neho, ležérne opretý o strom a pozoroval okolie. Mal atraktívne, ostro rezané črty tváre, aristokratický rovný nos a pozoruhodné hlboké tmavomodré oči. Na perfektne vykrojených perách mu pohrával mierny úsmev. Čierne vlasy mal dlhé po ramená a také temné, až miestami prechádzali do atramentovo-modrého odtieňa. Čo však na ňom bolo najzaujímavejšie nebola jeho krása, hoci tá rozhodne zaujala, jednalo sa ale skôr o to, čo z neho vyžarovalo. V jeho očiach, pohľade, výraze tváre a dokonca aj postoji sa zrkadlila istá odvaha, nechuť k pravidlám a iskra vzdoru a to všetko len podfarbené jeho ležérnym správaním, vrodenou eleganciou a čímsi takmer zvodným, čo vyžarovalo z jeho tváre a tela. V temných očiach mu žiarili iskri.

Vedľa neho ležal opretý mladík s pieskovými vlasmi a peknými bystrými hnedými očami. Nebol ani zďaleka taký zaujímavý ako čiernovlasý spolusediaci, v ruke držal hrubú knihu, ktorú čítal a vyzeral trochu strhane a utrápene. Bol dosť utiahnutý. Napriek tomu si však niečím musel získať chalana so strapatými vlasmi aj atraktívneho aristokrata, pretože na neho obaja vzhliadali s priateľstvom ukrytým v očiach. A niečo v ich pohľade Danielovi dávalo najavo, že tí traja mali mnoho spoločných tajomstiev.

Scéna sa zľahka zmenila, keď na scénu vkročilo dievča s jasnými červenými vlasmi, nie ryšavými ako máva väčšina dievčat, ale skutočne červenými ako vášnivé plamene ohňa a s očami ako najjasnejšie smaragdy. Bola naozaj pekná, ba priam krásna, nie príliš vysoká, ale ani nízka, o niečo vyššia než jej tmavovlasá spoločníčka. V ruke niesla školskú tašku a akúsi knihu a veselo sa zhovárala s dievčaťom po jej boku. Keď sa zasmiala, odhalila rovné biele zuby. V očiach jej žiarila inteligencia, ambície a akási mladícka nadradenosť či možno naivita, ktoré v sebe mal snáď každý mladý človek, ktorý si ešte neprešiel nijakou ťažkou životnou skúškou. Danielovi však bolo už z jej pohľadu a smiechu jasné, že má pred sebou výnimočné dievča. Láskavé a krásne, také, ktoré v ľuďoch vidí ukryté dobro.

Chalanovi so strapatými vlasmi pri pohľade na červenovlásku zaletela ruka k vlasom a začal si ich ešte viac strapatiť. Aristokrat po jeho boku sa začal širšie škeriť, keď pohľadom prešiel z červenovlásky na priateľa, ktorý o dievča rozhodne javil záujem.

Chalan so strapatými vlasmi na ňu zakričal, ona ho len odbila. Museli v tom mať prax, pretože jej odpal bol rýchly a presný a on sa nezdal byť jej odmietnutím vôbec zranený. Namiesto toho sa začal ešte viac usmievať, akoby v jej urážke bolo ukryté niečo viac.

Kým červenovláska okato ignorovala chalana so zlatou strelou, jej kamarátka si jeho aj jeho kamaráta prezerala s priam zbožnou úctou. Daniel si však všimol, že ani červenovláske neboli ľahostajný, aspoň jej reč tela hovorila jasne, hoci sa to snažila potlačiť. Pozornosť chalana so strapatými vlasmi sa jej páčila a jeho sympatie opätovala.

Daniel sa našiel kľačať na zemi vedľa postele s metlou pohodenou pri svojich nohách. Musel padnúť tvrdo, narazil si pravé koleno dosť na to, aby sa mu podlomila noha, keď sa pokúšal vstať.

Nič takéto sa mu ešte nestalo. Spomienky k nemu prichádzali, často neisté a rozmazané, ale ešte nikdy ho nijaká takto nevyradila. Vôbec sa mu to nepáčilo.

A k tomu to dievča...

Nebolo to prvýkrát, čo sa mu jej obraz objavil v mysli. Mal v živej pamäti jeho prvé dni strávené v nemocničnom krídle a dievča, ktoré sa rozhodol nájsť. Tie smaragdové oči ho strašili už dlhú dobu.

Mohla by to byť jeho sestra? A tí štyria? Snáď priatelia? Ten malý tučný chlapec však nepôsobil ako niekto, s kým by sa Daniel zviazal v priateľstve. Niečo mu na ňom proste nesedelo, nepáčil sa mu.

A ak boli oni jeho priatelia, kto bolo to hnedovlasé dievča, ktoré rado používalo kúzlo Avis? A v mysli sa mu pohol obraz ešte jedného červenovlasého dievčaťa. Hoci toto nemalo vlasy také červené ako dievča so smaragdovými očami, táto mala oči orieškové a vlasy jemne do oranžova, hoci stále v červených odtieňoch. Tiež bola veľmi pekná a hoci sa dve červenovlásky na seba v niečom ponášali, Daniel mal dojem, že boli úplne iné typy.

Z tohto všetkého ho šialene bolela hlava. Namiesto vyučovania mal chuť zaskočiť si do nemocničného krídla a nechať sa tam zatvoriť. Bude si musieť zobrať nejaký elixír, snáď mu to pomôže. Dunivá bolesť vychádzala odkiaľsi z vnútra jeho hlavy.

Unavene sa zložil na zem a hlavu si oprel o rám postele. Postupne mu začínalo byť zle od žalúdka a hoci mal na sebe košeľu aj habit, začínalo mu byť chladno. Cítil sa ako chorý, hoci on chorý nikdy nebýval. Cítil ako sa mu k hlave pritlačili jeho tri vtáčatá.

„Daniel, o chvíľu nám začne vyučovanie.“ Oznámil hlas spoza postele. Daniel unavene zodvihol hlavu a odtiahol závesy.

„Ach, Orion,“ zatiahol. Orion sa k nemu sklonil.

„Opäť sa s tebou niečo deje. V posledných dňoch vyzeráš viac mŕtvo než živo. Nechceš ísť do nemocničného krídla?“ opýtal sa Slizolinčan.

„Nie, som len unavený. Moje telo sa ešte asi nestihlo spamätať z posledných dní.“ Tvrdil.

„To by bolo pochopiteľné, ja mám však skôr dojem, že nám niečo tajíš, Daniel.“ Povedal Orion. Daniel sa neveselo zasmial a uprel unavené oči na svojho nového priateľa.

„Čo všetko tajíte vy mne, Orion...“ zašepkal potichu. Áno, mal svoje tajomstvá a mal ich dosť, ale nebol ani zďaleka jediný. Orion, Tom, Rookwood, Alex, oni všetci mali svoje temné tajomstvá, kostlivcov ukrytých pred zrakmi iných. A nikto nechcel dobrovoľne ukázať svetu toho svojho a odhaliť seba a tých, na ktorých mu záležalo.

Zodvihol sa zo zeme, obliekol si pod habit ešte sveter a v spoločnosti Oriona sa vybral na transfiguráciu. Aj tentokrát sa od Oriona a Toma odpojil a nechal ich sedieť s Rookwoodom. Orion jeho rozhodnutie rešpektoval, hoci sa nezdalo, že by sa mu pozdávalo.

Daniel si sadol do jednej zo zadných lavíc vedľa akejsi dvojice Bystrohlavčana a Slizolinčana. Priveľmi sa nestaral o to, kto to bol, hoci Slizolinčana si pamätal z klubovne, párkrát ho zahliadol. Nepoznal však meno ani jedného z dvojice.

„Vyzeráš hrozne, Davenport.“ Skonštatoval Slizolinčan.

„Unavene. A zmätene.“ Dodal Bystrohlavčan. Danielovi bolo okamžite jasné, že mal dočinenia s ľuďmi, ktorí sa už nejakú dobu poznali.

„No a?“ zavrčal naspäť v nie práve priateľskom rozpoložení. Chalani po jeho boku sa pobavene uškrnuli. Profesora, ktorý práve vošiel do triedy, ignorovali.

„Vyzeráš presne ako bratranec potom ako experimentoval so zabúdacím elixírom.“ Skonštatoval Bystrohlavčan. Daniel ustrnul, keď to počul a jeho vnútro nakrátko zaplavilo mrazivé zdesenie. Ešte nikto sa tak dokonale nepriblížil charakterizovaniu jeho stavu ako tento divný Bystrohlavčan so svojim nemenej divným spoločníkom, s ktorými hovoril po prvýkrát v živote.

„Tvoj bratranec je cvok.“ Skonštatoval Daniel sucho, na čo sa Bystrohlavčan potichu zasmial.

„To je.“ Prikývol. Daniel si ich konečne lepšie prezrel.

Slizolinčan mal svetlé vlasy, niečo medzi zlatou, blonďavou a hnedou. Aspoň tak sa teda jeho farba javila v učebni transfigurácie. Oči mal príjemného modrého odtieňa, omnoho príjemnejšieho než boli tie Dumbledorove. Nebol nejako zvlášť vysoký ani vypracovaný, ale nevyzeral ani zle. Vyžarovala z neho ľahká aura hravosti a drzosti a jeho oči žiarili inteligenciou a ľstivým leskom, napriek tomu však z jeho osobnosti cítil Daniel vychádzať akúsi príjemnú iskru, ktorá ho priťahovala. Tvár mu pokrývalo jednodňové strnisko, aristokrati niečo takéto nemávali v láske. Danielovi spolubývajúci sa kúzlom holili každý deň.

Hoci na druhú stranu, väčšina chalanov z nižších ročníkov a polovica z jeho ročníka, by vyzerala strašne, keby sa náhodou neoholili. Jeden z profesorov dokonca skonštatoval, že nechať si rásť to páperie, čo im rastie na tvárach, je nanajvýš smiešne a naučil ich kúzlo na rýchle holenie sa. Samozrejme, Chrabromilčania si aj tak nechávali narásť bradu. Akoby si tým snáď niečo dokazovali.

Tomuto Slizolinčanovi však brada svedčila.

Jeho spolusediaci a podľa všetkého aj priateľ mal svetlé blond vlasy, hoci tmavšie než napríklad taký Malfoy. Ale Malfoyove platinové vlasy boli už mimoriadne svetlé. Daniel zatiaľ nestretol čarodeja, ktorý by mal také svetlé vlasy a pritom Malfoyovci ich mali také svetlé všetci. Daniel si bol istý tým, že v tom mala prsty mágia.

Bystrohlavčan mal tmavšie karamelové oči a ostré rysy tváre. Hoci jeho oči mali mäkkú a príjemnú farbu, v jeho pohľade sa odrážala chladná inteligencia, tak charakteristická pre Bystrohlavčanov. Napriek tomu na ňom však bolo niečo, čo tých dvoch spájalo. Akási iskra, ktorú mali obaja rovnakú a ktorá ich spojila, napriek rozdielnym fakultám.

Avšak hoci sa Danielovi obaja zdali sympatickí, v tejto chvíli pre neho predstavovali hrozbu. Už každý sám o sebe bol inteligentný, ale spolu tvorili vražednú kombináciu.

Matne mu prebehlo mysľou, že to bolo ako s ním a Tomom. Oni dvaja spolu by tiež mohli utvoriť vskutku desivú dvojicu.

Tieto myšlienky si vyhnal z mysle. Predstava jeho a Toma ako spojencov a priateľov sa možno nezdala byť až taká nereálna, avšak v tejto dobe sa k nej nedostanú. A okrem toho, nezdalo sa, že by mal Thomas Riddle záujem o to, nájsť si nejakého blízkeho priateľa. A Daniel nemal najmenší záujem byť niečím sluhom a poskokom.

„Tak teda, priznáš sa, že si užil zabúdací elixír?“ opýtal sa Bystrohlavčan po chvíli ticha. Daniel podráždene a čiastočne pobavene zafučal.

„Neužil som zabúdací elixír.“ Tvrdil. Dokonca ani neklamal. Bystrohlavčan sa otočil na svojho priateľa a vymenili si pár tichých slov.

„Ak priznáš, že si užil ten blbý elixír, prezradím ti, čo urobil bratranec, aby sa mu vrátili spomienky.“ Navrhol Bystrohlavčan. Daniel pretočil očami, nemohol však tvrdiť, že ho ponuka nezaujala. A keby sa o ňom po škole náhodou roznieslo, že užil zabúdací elixír, nevadilo by mu to. Väčšina by tomu aj tak neuverila a tým, ktorí by uverili, by to mohlo byť jedno.

„Dobre. Užil som zabúdací elixír.“ Povedal. Tváril sa pri tom absolútne vážne. Slizolinčan nahodil víťazoslávny úsmev.

„Ha! Ja som vedel, že si pchal nos tak, kam si nemal.“ Vyhŕkol. Daniel sa uškrnul.

„Pán Savagne, upokojte sa, inak vás vylúčim z učebne.“ Ozval sa spredu profesorov autoritatívny hlas. Slizolinčan sklonil hlavu.

„Prepáčte, profesor.“ Prehovoril kajúcne, so sklonenou hlavou. Daniel sa nebadane uškrnul.

Kým sa skončila hodina, Bystrohlavčan, so Slizolinčanovou výraznou pomocou, mu nadiktovali ako sa zbaviť účinkov elixíru, ktorý Daniel v skutočnosti ani neužil. A najlepšie na tom bolo, že mu dali hneď niekoľko rád a tipov, keby nechceli niektoré zabrať. Daniel sa teda dostal k ďalším možnostiam ako si prinavrátiť stratenú pamäť.

Do skončenia vyučovania sa s dvomi mladíkmi ešte párkrát stretol. Teraz, keď si ich začal všímať viac, si uvedomil, že ich mal aj na obrane, čarovaní, elixíroch a herbiológii. A kto vie, na koľkých predmetoch ešte.

Na obed si prisadol k Slizolinčanovi.

„Tentokrát bez priateľa?“ opýtal sa.

„Vyzerá to tak.“ Odvetil Slizolinčan a uprel na neho zľahla pobavený pohľad.

„Ty vyhľadávaš odpadlíkov Slizolinskej fakulty, však, Davenport?“ uškrnul sa.

„Prečo myslíš?“ opýtal sa Daniel zľahka pobavene, ale so záujmom.

„Najskôr Cooper a jeho priatelia a teraz ja... My nie sme práve slizolinskou smotánkou. Od niekoho, kto býva na izbe s Riddlom a Blackom, by som očakával iné správanie.“ Skonštatoval.

„Nuž, v takom prípade ma teší, že prekvapujem. Nemám rád nudné stereotypy.“ Povedal Daniel s úškrnom na perách. Slizolinčan mu ho opätoval. Natiahol k nemu ruku.

„Adam,“ predstavil sa.

„Daniel,“ tmavovlasý Slizolinčan opätoval spolužiakov stisk.

„A tamto je Eric.“ Ukázal na svojho bystrohlavského priateľa, ktorý si práve naberal na tanier ryžu. Všimol si ich pohľady a kývol im hlavou na pozdrav. Daniel odzdravil rovnakým spôsobom.

„Vážne si užil zabúdací elixír?“ opýtal sa Slizolinčan pobavene. Daniel pokrčil plecami a uškrnul sa.

„Niečo také.“ Odvetil vyhýbavo.

„Vážne si cvok.“ Skonštatoval Adam. Daniel sa zasmial.

„To viem už niekoľko rokov.“ Reagoval.

Niekoľko metrov od nich sa posadil robustný Slizolinčan a začal si na tanier naberať veľkú porciu jedla. K nemu si postupne posadali ďalší chalani, ani jeden však nebol taký veľký ako on.

„To je Filt. Je kapitánom slizolinského metlobalového družstva. Nie je zlý, ale minulý rok mu unikol pohár pomedzi prsty a tento rok to tiež nevyzerá nádejne, pritom potrebuje vyhrať. Chce sa stať profesionálnym hráčom. Podľa mňa na to nemá.“ Hovoril Adam. Daniel si ho premeral skúseným okom hráča.

„Hrá ako odrážač?“ opýtal sa.

„Uhm. Už šiesty rok. Má parádnu ranu, ale nie je práve najlepší taktik.“ Skonštatoval.

„Odrážači zvyčajne nebývajú dobrí taktici. Zaujímalo by ma ako sa dostal na kapitánsky post.“ Zašomral si skôr pre seba Daniel.

„Stávkou.“ Povedal Adam. Daniel nadvihol obočie.

„Stávkou?“ Daniel nadvihol obočie.

„Presne tak. Stavil sa s predošlým kapitánom o kapitánsky post a predošlý kapitán prehral.“ Povedal.

„A o čo sa stavili?“ zaujímal sa Daniel.

„Filt sa s ním stavil, že sa vzdá svojho postu v jeho prospech. Keď ho pritlačil o múr a vyhrážal sa, že ho uškrtí, predošlý kapitán sa skutočne vzdal.“ Pokrčil plecami. Daniel zahmkal a nakrčil obočie.

„Nie práve elegantné, ale očividne účinné.“ Povedal.

„Účel svedčí prostriedky.“ Nadhodil Adam.

„Nemyslím si. Pravý Slizolinčan by sa ako Slizolinčan mal aj správať. A Slizolinčan by mal byť elegantný. Vražedná elegancia, inteligencia a ľstivosť by mali byť výbavou každého dobrého Slizolinčana.“ Tvrdil Daniel.

„Pozri sa na Filta, máš dojem, že to platí?“ opýtal sa Adam.

„Čiastočne.“ Odvetil Daniel. O elegancií sa nedalo veľa hovoriť a povedať, že elegancia u neho pokrivkávala tiež nebolo ono. Na to, že bol Slizolinčan sa zdala byť skôr výrazne hendikepovaná.

„Veľa Slizolinčanov je takýchto.“ Povedal Adam.

„Ľudia sa zvyčajne dokonale nehodia do jedinej fakulty. Klobúk sa snaží vyberať podľa toho, kam čarodej pasuje najviac. Alebo ktorá fakulta bude pre neho najmenšie zlo. Dosť pri tom záleží aj na jeho názore, výchove a rodine. Filt by napríklad v Chrabromile neprežil a ani Chrabromilčania by neprežili s ním, hoci by mal nejaké ich vlastnosti. A podobne je to s ostatnými fakultami. Pre Filta je najmenšie zlo Slizolin.“ Tvrdil Daniel.

„Hovoríš z vlastnej skúsenosti? Ty sa tiež nezdáš byť práve dokonalým Slizolinčanom.“ Podotkol Adam.

„Prečo myslíš?“ opýtal sa Daniel.

„Vídavam ťa v knižnici, tráviš tam toľko času ako Eric a to ti poviem, že knižnica je jedno z miest, kde Erica väčšinu času nesprevádzam. Okrem toho si bystrý a chápeš veci na inej úrovni ako ostatní ľudia. Správaš sa láskavo, stáva sa to častejšie než sú ľudia ochotní si všímať. Väčšinou sú tú to len maličkosti, ktoré ostatní prehliadnu kvôli tvojej chladnej maske a zvláštnej aure, ale ja s Ericom ich vidíme. Tvoji spolubývajúci si zvolili za priateľa teba a ty si si neskôr zvolil ich, ale náš vyvrheľov si si zvolil sám a možno nie sme priamo priatelia, ale očividne sa neignorujeme. Taktiež si odvážny, dravý a viem, že si aj temperamentný, hoci svoju povahu držíš na uzde. Patríš však medzi ľudí, ktorí sa môžu učiť oklumenciu akokoľvek dlho, nikdy však nebudú schopní udržať dlhodobo nepreniknuteľnú masku. Máš priveľmi intenzívne a búrlivé emócie. Toto sú veci, ktoré ťa odlišujú od tých 'pravých Slizolinčanov' ako si nás nazval. Nemôžem povedať, že nie si Slizolinčan, pretože ty si perfektný Slizolinčan, viem si však predstaviť, že by si prežil v ktorejkoľvek fakulte. Chrabromilčania by ťa uctievali ako hrdinu, v Bystrohlave by si patril k najmúdrejším a v Bifľomore k tým najvľúdnejším a nejvernejším, hoci aj najuzavretejším.“ Svoje rozprávanie zakončil pokrčením ramien, akoby na tom v skutočnosti nezáležalo. Daniel prekvapene zamrkal.

„Ako tak počúvam, ty tiež nie si práve jasný Slizolinčan. Povedal by som, že v tvojom prípade Klobúk intenzívne premýšľal aj nad Bystrohlavom.“ Hádal Daniel. Adam sa pousmial.

„To áno. Nakoniec však zvíťazila moja slizolinská časť osobnosti. Napriek tomu však patrím, aspoň čo sa testov týka, k tým najlepším v Slizoline. Máme aj mocnejších čarodejov, ale len málo natoľko učených a ochotných učiť sa ako ja. S odstupom času som ale za Slizolin rád, učenie nemilujem až tak ako napríklad Eric a hoci rád čítam, mám rád napríklad aj obyčajné romány, nemusí to byť vždy len odborná literatúra.“ Priznal.

„Ja som tiež rád, že Klobúk nakoniec vybral pre mňa Slizolin. Myslím, že nám to obom bolo jasné, už keď mi ho nasadili na hlavu, pochybnosti tam však boli. Nemám nič proti ostatným fakultám, dokonca ani proti Chrabromilu, ale vo fakulte hadov som spokojný.“ Adam stavil na úprimnosť a Daniel sa mu ju rozhodol aspoň čiastočne opätovať. Ako odpoveď sa mu dostalo mierneho úsmevu.

Až do konca obeda sa spolu príjemne zhovárali. A keď sa rozdelili a každý sa vybral svojou cestou, mal Daniel dobrú náladu. Vybral sa vonku na pozemky hradu, s úmyslom začať čítať, ešte kým nie je vonku priveľa snehu a aspoň ako tak príjemne. Zopár kúzel a pobyt vonku počas voľných hodín, si skutočne užije.

Nakoniec sa však nedostal ďaleko. Prešiel sotva pár metrov po pozemkoch, keď sa mu zahmlilo pred očami a svet sa mu zúžil do jediného jasného obrazu. Spadol na zem a prepadol sa do spomienok, na ktoré zabudol a ktoré sa mu rozhodli opäť pripomenúť.