Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Ležal na tráve opretý o strom a hoci vonku bolo krásne slnečné počasie, jeho bolela hlava a cítil sa unavene a ustarostene. Vzduch bol presýtený vôňou trávy a kvetov a v korunách stromu nad ním sa ozýval šelest vetra. Pred ním sa vynímal majestátny výhľad na rokfortský hrad ožiarený letným slnkom. Od hradu sa k nemu blížila akási postava. Ako sa približovala, dokázal rozpoznať čierny habit so znakom Chrabromilu, kučeravé hnedé vlasy a ženské kontúry tela. Ale on, samozrejme, už vopred vedel, kto sa k nemu blížil. Ju by spoznal všade.

Napravil si okuliare, aby na ňu lepšie videl a keď prišla bližšie, ľahkým pohybom ukázal na zem vedľa seba. Dievča si bez slova sadlo a ustarostene sa ne neho dívalo. Slabo sa usmial.

„Opäť si ho videl.“ Skonštatovala. Unavene prikývol, nemalo zmysel klamať jej, poznala by to. Vždy vedela, keď klamal, dokonca ani riaditeľ to vždy nepoznal, ale ona áno.

„Musí to prestať.“ Povedala pevne. Toto tvrdila už dlho, a predsa nikto z nich nepoznal spôsob ako ho toho zbaviť.

„Je to moja výhoda pred ním.“ Zašepkal. Stále tie isté argumenty, stále ten istý rozhovor.

„Zničí ťa to. Veď sa na seba pozri, už je to pol hodina, čo si utiekol a stále vyzeráš hrozne. Stále sa to zhoršuje, ešte pred pol rokom si bol do piatich minút v poriadku, teraz sa ťa bolesti hlavy držia niekedy aj celé hodiny.“ Hovorila. Len vedomie, že ho má rada, ho držalo na uzde, aby na ňu nezavrčal, nech ho nechá tak. Bála sa o neho a on jej musel dať za pravdu. V poslednej dobe nemal chuť na nič, vízie sa stupňovali a on sa im nedokázal brániť.

„Choď za riaditeľom, on ti pomôže.“ Navrhla s istotou v hlase. Kto vie či jej verila aspoň ona sama. Unavene si prešiel rukou po čele.

„Tam som už bol. Nevie, čo s tým, to spojenie sa nedá zrušiť.“ Povedal. Hnedovlasé dievča sklonilo hlavu. Uprel svoj pohľad na svoj habit a rukou si ho starostlivo uhladil. Bol zladený v rovnakých farbách ako ten, ktorý mala na sebe jeho priateľka, dokonca aj znak leva mali spoločný.

Obaja zodvihli pohľad, keď si všimli chalana so žiarivými ryšavými vlasmi, ktorý sa k nim ponáhľal.

„Neviem, čo ďalej.“ Povedalo dievča takmer zúfalo.

„Ja áno.“ Zašepkal potichu. Nepočula ho.

Zalapal po dychu, keď sa vrátil naspäť do svojho tela. Ďalšia spomienka mu však nedovolila zamyslieť sa nad tou predošlou a ani uvedomiť si svoje okolie. Jediné, čo vnímal, bola látka, ktorú zvieral v ruke a hlas, ktorý k nemu prehováral.

Lietal na metle vysoko nad metlobalovým ihriskom. Bola jar, čerstvá tráva sa sviežo zelenala, jarné kvety rozvíjali svoje lupene a ranná rosa sa jagala v prvých lúčoch vychádzajúceho slnka. Vzduch bol chladný a vlhký, on však zimu nevnímal napriek tomu, že mal na sebe len nohavice a zelený sveter, cez ktorý mu prefukovalo.

Opäť ho bolela hlava a myseľ mu blúdila mimo telo. Už ani na oblohe sa nedokázal úplne zbaviť myšlienok na neho. Na svojho nepriateľa.

Až po dlhej dobe si všimol dve postavy sediace na tribúne, jedna z nich mala žiarivé oranžové vlasy a druhá bláznivé hnedé. Zletel k nim.

„Bude pršať.“ Povedal na úvod. Jeho priatelia mali na tvárach pochmúrne výrazy. Dievča sa k nemu odrazu rozbehlo a vrhlo sa mu okolo krku. Začala plakať. Ovinul okolo nej ruky a pritiahol si ju bližšie do náruče.

„To nič, Hermiona. Bude to v poriadku.“ Šepkal.

„Nebude, doparoma, nebude! Nič nebude v poriadku a ty to vieš!“ vybuchol ryšavý chalan.

Pohľad sklonil k zemi. Jeho priateľ mal pravdu, nič nebude v poriadku. Už pridlho vedel, že nič nebude v poriadku. Veštba hovorila za všetko.

„Nemám na výber.“ Povedal ticho. Už dávno sa s tým zmieril, len jeho priatelia neboli schopní prijať to. Aj preto ich tak veľmi potreboval, smútili a búrili sa za neho, keď on už nevládal.

„Ale máš. Dumbledore to od teba nemal chcieť, na toto nemal právo.“ Namietol priateľ. Prekvapene sa na neho pozrel. Keď už on namietal proti riaditeľovmu rozhodnutiu, muselo byť niečo naozaj zle. Jeho ryšavý priateľ Dumbledora obdivoval a urobil by všetko, o čo by ho požiadal.

„Poznáš veštbu, Ron, umrel by som tak či tak. Teraz sme len získali istotu.“ Povedal. Hermiona zodvihla hlavu z jeho ramena a uprela na neho uplakané oči. Trochu odstúpila naspäť k Ronovi.

„A čo, keby sme použili to kúzlo, ktoré si našiel?“ opýtala sa. Ron sa zatváril šokovane a neveriacky, kým druhému mladíkovi sa na tvári rozhostil zamyslený výraz.

Stáli v starej nevyužívanej učebni, on v strede a Hermiona vedľa neho, držiac akúsi objemnú starú knihu. Prechádzala prstom po jednej zo strán a mlčky pohybovala perami, kým mračia sa čítala prechádzala očami po riadkoch.

„Podľa toho, čo sa tu píše, by si mal natiahnuť ruku pred seba a nahlas a zreteľne vysloviť, čo chceš, aby sa stalo.“ Povedala nakoniec.

„Na či som sa mesiace učil čarovať neverbálne, keď mám teraz všetko vyslovovať nahlas? Nedospeli sme snáď už k tomu, že myšlienky sú pri čarovaní dôležitejšie než slová?“ opýtal sa podráždene.

„Harry, poď, prosím ťa, sem. Zas som narazil na pasáž v parselčine.“ Zavolal ho Ron.

Harry... Harry... Prečo Harry?

Prešiel k ryšavému chalanovi a naklonil sa nad neho. Pár okamihov trvalo, kým sa mu zdanlivo nečitateľné znaky pred očami zložili do zrozumiteľných slov a začal čítať.

„Aha, tu sa píše o tom, čo som teraz hovoril. Pokiaľ má čarodej dostatočne silnú myseľ, nepotrebuje pri čarovaní slová. Stačí mu predstava a túžba. A, samozrejme, nadanie a silná mágia.“ Odtiahol sa od knihy.

„U mňa sa bezprútiková mágia prvýkrát ozvala, keď som bol rozčúlený. Stále je najaktívnejšia, keď som rozčúlený. Je teda spätá s emóciami. Povedal by som, že to nezávisí len od túžby ako uviedol Slizolin.“ Hovoril. Po istej dobe márneho hľadania, kedy prehrabali dokonca aj Zakázané oddelenie, sa neštítili ani zháňať si knihy od skutočne pochybných dodávateľov. Na knihy Salazara Slizolina narazili úplnou náhodou a kúpili ich prakticky za pár drobných, lebo väčšina z jeho prác bola spísaná v parselskom jazyku. On bol jediný, kto to dokázal prečítať. Chudák predavač nemal ani tušenie, aký skvost ukrýval.

„Máme sa pokúsiť nahnevať ťa?“ zamračil sa Ron.

„Nie,“ pokrútil hlavou, „spúšťačom možno sú emócie, ja sa však musím naučiť ovládať to bez toho, aby som sa vždy musel rozčúliť. Inak môžem na tréning rovno zabudnúť, lebo by sme vytvorili ľahko zneužiteľnú zbraň. Malfoy nám už dokázal, že keď sa prestanem ovládať, som náchylnejší na manipulácie.“ Pripomenul.

„Čo si o tom myslíš ty, Hermiona?“ opýtal sa Ron čarodejnice.

„Že má pravdu. Podľa toho, čo sme našli, si každý čarodej musí nájsť vlastný spôsob ako bojovať. Harry to tvrdil už od začiatku.“ Povedala.

„Takže, ak sa nemýlim, dostávame sa teraz k môjmu plánu s meditačnými cvikmi.“ Ozval sa čiernovlasý čarodej. Obaja jeho priatelia súhlasne prikývli.

„Nepáči sa mi to. Toto sa mi vôbec, ale vôbec nepáči.“ Hovoril Ron, mieriac prútikom na čiernovlasého neozbrojeného čarodeja pred sebou.

„Musíme to skúsiť, Ron. Nie je to až také nebezpečné kúzlo, musím však zistiť či by som bol schopný odkloniť aj toto.“ Hovoril čiernovlasý čarodej. Počas posledných mesiacov býval často nervózny a mlčanlivý, menil sa a Ron sa to snažil chápať, niekedy to však bolo na neho príliš.

Uprel prosebný pohľad na Hermionu, ale ani ona, ani jeho tvrdohlavý priateľ nechceli spolupracovať. Opäť teda namieril prútik a vyriekol kliatbu.

Čiernovlasý čarodej vystrel ruku a bez náznaku strachu čelil kliatbe z čiernej mágie, ktorú na neho poslal jeho priateľ. Kliatba sa neškodne rozplynula pár centimetrov pred jeho tvárou, kedy sa už jeho dvaja priatelia pripravovali na to, že ho budú musieť kriesiť.

Rukami sa unavene oprel o kolená, tento štít ho nečakane vysilil, ale zvládol to. Nahlas sa rozosmial.

„Výborne, Harry!“ zvolala Hermiona.

„Páni, Harry, to bolo báječné!“ vykríkol Ron. Obaja sa k nemu rozbehli a nadšene ho vyobjímali.

„Ale už ma nikdy nenúť, aby som ťa preklial.“ Zavrčal Ron. „Vôbec sa mi to nepáčilo.“

„Myslím, že to už viac nebude potrebné.“ Odvetil mladý čarodej so širokým úsmevom.

„Toto je Walburga Blacková, moja matka.“

Ocitol sa v akejsi tmavej, pomerne veľkej miestnosti, ktorej jednu celú stenu zaberal nákres rodokmeňa. Blackovského rodokmeňa.

„A toto bol môj otec, Orion Black. Otca som veľmi nepoznal, väčšinu času bol preč. Domácnosť riadila matka. Neznášala ma, jej miláčikom bol Regulus.“ Muž, ktorý mu predstavoval svoju rodinu, mal polodlhé čierne vlasy a tmavomodré oči. Kedysi to musel byť atraktívny muž, ale ťažké roky mu pridali na vráskach a nech sa mu stalo čokoľvek, muselo to byť zlé. V očiach sa mu usadili hmla a temnota, ktoré ho oberali o väčšinu jeho prirodzenej iskri.

Bol ako povädnutý kvet, kedysi krásny a živý, teraz však unavený a ubolený, čakajúci na smrť. A predsa sa zdalo, akoby v blízkosti tohto mladíka ožíval, ako keď polejeme takmer vyschnutý kvet a dovolíme slnku, aby presvetlilo tiene vôkol neho. Chlapec bol jeho slnkom a pevným bodom, ktorý chránil jeho myseľ pred šialenstvom.

„Tu je Andromeda Tonksová, sesternička, ktorú matka, podobne ako mňa, vypálila z rodokmeňa.“ Ukázal na dva čierne fľaky, spod ktorých bolo čiastočne poznať, že tam kedysi boli tváre. Len vďaka menám, ktoré boli napísané pod nimi dokázal rozpoznať či sa jedná o muža alebo ženu.

„Prečo?“ opýtal sa.

„Vzala si za manžela mukla. Matka to nedokázala predýchať, vylúčila ju z rodiny. Mňa vylúčila, keď som ušiel z domu, ale myslím, že to chcela urobiť už predtým. To vieš, biela ovca rodiny. Matka sa netešila, keď jej Regulus oznámil, že je jej druhý syn Chrabromilčan.“ Zasmial sa. Mal zvláštny, ale príjemný, štekavý smiech.

Chlapec sa usmial a chcel niečo vtipné dodať, keď si všimol ďalšie dve mená vedľa mena Siriusovej sesternice.

„Bellatrix a Narcissa boli Blackové?“ opýtal sa.

„Áno. Z nášho rodu pochádza mnoho šialencov. Bellatrix bola vždy šialená.“ Povedal. Chlapcovi sa na jeho slovách zdalo niečo divné, akoby sám Sirius neveril tomu, čo povedal. Hneď ten pocit však zahnal a opäť sa venoval rodokmeňu.

Zrak mu padol na Oriona Blacka. Veľmi sa so Siriusom podobali.

Otvoril dvere vedúce do jednej z nevyužívaných izieb v dome a vošiel dovnútra. V miestnosti bola tma, niekto v nej však bol. Sotva dva metre napravo od seba začul hlasné dýchanie.

Reagoval inštinktívne a v poslednej chvíli okolo seba len pohybom ruky vyčaroval nepreniknuteľný štít, ktorý ho ochránil pred nárazom mohutného zúrivého tvora.

„Rem!“ vykríkol. Vlkolak sa odrazil od jeho štítu a začal ho obchádzať. Lovil ho. Začal znovu a znovu útočiť do jeho štítu, čím chlapca vyčerpával. Videl to.

„Remus, to stačí. Nevzal si si svoj elixír.“ Hovoril chlapec. Znel čím ďalej, tým zúfalejšie, ustupoval pod vedením vlkolakových útokov ku stene. A práve, keď sa zdalo, že bol v šachu, vedome zrušil štít, ktorým sa chránil a zúfalstvo, ktoré sa na ňom zrkadlilo, nahradili sila a pokoj, ktoré z neho vyžarovali.

Remus bol vlk a on chápal vlka v ňom.

„To je v poriadku. Nemôžeš mi vzdorovať, nie naozaj. Som silnejší.“ Hovoril tichým jasným hlasom. Keď natiahol ruku dopredu a priložil ju vlkolakovi na ňufák, zviera zaskučalo a stiahlo sa dozadu. Mladík však nestiahol svoju ruku a tú vzdialenosť, ktorú vlkolak cúvol, on prešiel dopredu.

„Týmto sa všetko mení, Rem.“ Zašepkal potichu. Zviera sklonilo hlavu k zemi na znak podriadenosti silnejšiemu tvorovi.

Chlapec vyšiel z miestnosti, zatvoril za sebou dvere a zabezpečil ich kúzlami. Následne na to sa zviezol na kolená, od náhleho vyčerpania sa mu zakrútila hlava a omdlel.

„Vitaj, Félix.“ Pozdravil majestátneho zlato-červeného fénixa, ktorý sa usadil na zábradlí Astronomickej veže, kde trávil chlapec ďalšiu noc.

„Ani ty nemôžeš spať?“ opýtal sa. Fénix na neho uprel svoje korálkové oči tak intenzívne, až mal chlapec pocit, akoby sa mu chcel nabúrať do mysle a niečo mu povedať. Toto robieval často, niekedy mal chlapec dokonca pocit, akoby sa fénix zľahka dotýkal jeho mysle.

V posledných týždňoch ho navštevoval často.

„Aj tebe už lezie riaditeľ na nervy?“ zašomral. Pod pohľadom fénixa sa ospravedlňujúco uškrnul, to, čo povedal ho však v najmenšom nemrzelo.

„V poslednej dobe sa okolo mňa, Rona a Hermiony motá tak často, akoby vedel, čo máme v pláne. Znervózňuje ma to. Mám z toho obavy, dokonca som Mii a Ronovi zohnal náhrdelníky, ktoré ich chránia pred útokmi mysle.“ Priznal. S ťažkým povzdychom zodvihol tvár k polnočnému nebu zasypanému tisíckami žiarivých hviezd a dovolil svojej tvári, aby odhalila všetku únavu a obavy, ktoré ho sužovali, a ktoré pred svojimi priateľmi tajil.

Všetky jeho plány, to s akou istotou ich predniesol pred svojich priateľov, všetky tie kúzla a obrady... Nemal ani tušenie či to vyjde. Rozhodol sa vydať na riskantnú cestu do neznáma, ktorá mohla skončiť absolútnou katastrofou ako aj obrovským úspechom. Mohlo sa stať prakticky čokoľvek, bolo toľko možností, čo všetko sa mohlo pokaziť...

Keby išlo len o neho, o jeho život, išiel by do toho a pravdepodobne by ani dlho neváhal. Odvahu na to mal a jeho život niekedy stál ozaj za nič. Keby nemal Rona, Hermionu, Siriusa a Remusa, asi by to už dávno vzdal. A to bolo to najťažšie – bojoval aj za nich.

Predstava, že ich opustí a možno ich už nikdy neuvidí, mu trhala srdce. Boli to najbližšie rodine, čo kedy mal a poznal a miloval ich tak strašne, až to bolelo.

„Čo mám robiť, Félix? Mám ísť?“ opýtal sa. Fénix v reakcií na jeho slová jemne zapípal, zamával krídlami a vzniesol sa do vzduchu. Párkrát ponad neho obletel, stále spievajúc tú istú melódiu, ktorá sa dotýkala jeho vnútra a odletel preč.

Tma. Bolesť. Krik. Zápach telesných tekutín. Krv. Zlovestné zapraskanie. Neľudský výkrik, z ktorého mrazilo. Záblesk svetla. Červené oči. Krutý smiech. Zelené svetlo.

Tma...

„Ale, ale, lasička a Potrík.“ Ozval sa úlisný afektovaný hlas. Ryšavý chalan a jeho priateľ sa otočili a ocitli sa zoči voči takmer bielovlasému chalanovi a jeho dvom gorilám.

„Malfoy,“ zavrčal čiernovlasý mladík podráždene. Práve teraz na neho absolútne nemal náladu.

„Čo chceš, fretka?“ opýtal sa Ron. Tiež nebol práve nadšený tým, že ich stretli. Predošlé hodiny cvičenia z nich vytiahli energiu.

„Od teba nič, zradca krvi. Veď čo by som mohol chcieť od poslednej prašivej krysy, ktorej rodina nemá ani len na to, aby si kúpila poriadne oblečenie?“ blonďavý Slizolinčan sa uškrnul spôsobom, ktorý čiernovlasému čarodejovi zdvihol adrenalín. Behom okamihu mal v rukách prútik a mieril ním na Slizolinčana.

Svetlovlasý mladík nemal šancu ani len vytiahnuť prútik, rýchlosť, akou vytiahol zbraň jeho súper, bola ohromujúca. Jedno rýchle, presne mierené kúzlo, poslalo Slizolinčana k stene. Jeho dve gorily sa pokúsili zaútočiť, keď odstavil ich vodcu, jedného však omráčil Ron a druhého čiernovlasý mladík.

„Dávaj si pozor na jazyk, Malfoy. Nie si viac než rozmaznané malé decko, za ktorého premýšľa jeho smrťožrútsky otecko. Oháňaš sa majetkom, ktorý si nezarobil a ktorý si ani nezaslúžiš. Pre tvoje vlastné dobro ti radím, aby si sa prestal starať do mojich priateľov a štvať ma.“ Naklonil sa bližšie k nemu.

„Tvoj pán sa ma nebojí len tak pre nič za nič.“ Zasyčal tak, že to začul jedine mladý Malfoy.

„Snape je Prince?“ opýtal sa.

„Áno. Tu to vidíš napísané. Eileen Princeová si vzala za manžela mukla. Jej otec s tým nesúhlasil a keď ho neposlúchla, vydedil ju. Eliah Prince, ich druhé dieťa, nádejný majster elixírov, umrel o dva roky neskôr. Eliah Prince starší bol z toho zdrvený, jeho manželka vraj umrela žiaľom.“ Povedala Hermiona.

„Takže preto Polovičný princ.“ Zašepkal si pre seba.

„Podľa mňa umrela na starobu. Čistokrvní na žiaľ neumierajú.“ Odfrkol si Ron.

„Štyridsaťtri ročná žena neumrie na starobu, Ronald.“ Napomenula ho Hermiona.

„Z nás si tu jediný čistokrvný ty, Ron.“ Pripomenul čiernovlasý mladík. Menovaný sa zarazil.

„To je iné.“ Povedal nakoniec.

Sedel pred obrovským zrkadlom a díval sa do odrazu v ňom. Videl tam sedieť na zemi malého chlapca v okuliaroch so strapatými čiernymi vlasmi a žiarivými zelenými očami. A nad ním stálo mnoho postáv, ktoré sa v miestnosti okolo neho určite nenachádzali. Najbližšie mu bol vysoký muž s rovnako strapatými a tmavými vlasmi, tiež v okuliaroch, len s orieškovými očami. Vedľa neho stála krásna žena s dlhými červenými vlasmi, smaragdovými očami a vrelým pokojným úsmevom. V očiach jej žiarila inteligencia a v tvári sa jej odrážala neha.

So zaľúbením sa na nich pozeral. Jeho rodičia. Jeho rodina.

Zrak mu padol na nezrozumiteľný nápis nad zrkadlom. Trvalo chvíľu, kým si poprehadzoval písmenká a uvedomil si, čo tam bolo napísané.

V zrkadle z Erisedu uzrieš priania svojho srdca, nie rozumu.

Stál na chodbe, v obrovskej kaluži vody z vytopenej kúpeľne, na čom mu vôbec nezáležalo a pozoroval stenu pred sebou.

Jej kosti budú navždy ležať v Tajomnej komnate.

To bolo krvou napísané na stene. Zaťal ruky v päste. Nedostane ju. On ju nájde.

Otvoril oči a zalapal po dychu. Mal dojem, že nech sa snažil nadýchnuť akokoľvek zhlboka, nedokázal prijať dosť kyslíka. Zahmlievalo sa mu pred očami, svet sa mu rozostroval a on mal dojem, akoby mal v nasledujúcich sekundách omdlieť. Alebo rovno umrieť.

Na hranici vnímania počul ozývať sa akýsi hlas. Zameral svoju pozornosť naň, zdal sa mu byť známy. Prenikal hlboko do jeho mysle a vynášal na povrch vidiny muža s očami farby rozliatej krvi a krutým úsmevom v neľudskej tvári.

Muž v jeho mysli k nemu prehovoril syčivým hlasom. Najskôr nedokázal rozoznať, čo hovoril, postupne k nemu však prenikal význam jeho slov. Harry Potter. Harry Potter. Harry Potter...

Stále to isté meno. Harry Potter. Jeho meno.

S výkrikom vyskočil na nohy. Aspoň sa o to teda pokúsil, točenie hlavy a čiesi ruky mu v tom zabránili. Klesol naspäť do pevného náručia neznámeho človeka. Niečo hovoril, ten hlas si pamätal.

„Čo sa deje?!“ vyhŕkol. Sýtozelené oči sa stretli s potemnenými hnedými.

„Kto som?“ zašepkal nečujne, zúfalo. Hnedé oči sa prekvapením rozšírili a mihlo sa v nich čosi podobné obavám.

„Si Daniel Davenport.“ Odpovedal. Zelené oči zmätene zamrkali, než sa vyjasnili.

„Ach, áno, Daniel Davenport. Pamätám sa. Som Daniel Davenport. To je dobre. Daniel Davenport...“ šepkal. Jemu samému neznelo to, čo hovoril zmätene ani nezrozumiteľne, avšak Tom, ktorý počúval jeho slová, cítil narastajúce obavy o mladíka, ktorý mu s pokojným úsmevom ležal v náručí.

Možno by sa mal sťažovať na to, že už bola tma a oni sedeli na studenej zemi, pokrytej prvým snehom, kým Tom mal na sebe len obyčajný nezateplený plášť, padal na neho sneh a mrzol, on však len sťažka vnímal zimu a sneh. Len raz za čas, keď mu zatúlaná vločka vkĺzla za golier, sa jeho telo slabo strhlo.

Nejeden človek by tvrdil, že niečo také ako obavy snáď ani nepatrilo do slovníka mladého slizolinského študenta Toma Riddla. A mali by pravdu. Obavy o druhých nepatrili do emočnej výbavy, ktorú dostal tento mladý muž do vienka. Vlastne, čo sa emócií týkalo, bolo jeho cítenie značne oklieštené.

Mladík s prenikavými očami farby lesného machu, podmanivou charizmou a neuhasiteľnou iskrou, ktorý sa ešte len učil krutosti a temnote, ktoré mal v sebe hlboko zakorenené, bol však iným prípadom. Najväčšia záhada, najzaujímavejší človek, akého Rokfort ponúkal, mladík, ktorého nečakane privial vietor a ako blesk z jasného neba im vnikol do životov. Prišiel ako búrka, ktorá ich zmietla. Ale Merlin vedel, že búrku niekedy treba.

A on bol ako búrka po mesiacoch sucha. Len akoby si nikto stále nevšimol, aké veľké sucho dovtedy bolo.

Dvaja mladíci ešte nejakú dobu takto zostávali v tichu na rokfortských pozemkoch, kým ich pomaly pokrývali snehové vločky, starostlivo ich haliac do svojej mrazivej náruče.

Bol na nich skutočne zaujímavý pohľad. Dokonca aj vietor v korunách stromov si šepotal o spojení, ktoré medzi sebou mali a napriek tomu sa obaja s priam pozoruhodnou tvrdohlavosťou tvárili, že to spojenie, ktoré aj oni bytostne cítili, nie je dôležité. A predsa tu teraz sedeli, opierali sa jeden o druhého a v tichej nevyslovenej dohode vedeli, že tento okamih na ďalší deň nespomenú. Zahodia ho za hlavu a budú sa tváriť, že sa nič nezmenilo.

Akoby nechápali, že už len to, že jestvujú v tom istom čase, všetko mení. Akoby nechápali, že ich osud prepojil nezničiteľným putom, ktoré ich bude spájať aj keď všetko ostatné zlyhá. Toto puto bolo silnejšie než rodina, silnejšie než krv aj láska. Silnejšie než čas a nenávisť. Dokonca silnejšie než smrť. Aj keby jeden z nich umrel, na tom druhom ostane nezmazateľná stopa, nikdy nezabudne na toho druhého, vždy bude tvoriť časť jeho osobnosti, okupovať významnú časť jeho mysle a spomienok.

Osud im nevpísal do životov či sa budú nenávidieť alebo budú priateľmi, či budú stáť na jednej strane alebo budú proti sebe bojovať. Budú to však robiť spolu. Pokiaľ sa budú nenávidieť, nebude mať ani jeden z nich väčšieho nepriateľa, pokiaľ budú spojencami, ani jeden z nich nenájde spoľahlivejšiu pomoc a pokiaľ sa stanú priateľmi, nenájdu jediného lepšieho dôverníka.

„Vezmem ťa do nemocničného krídla.“ Povedal Tom.

„Nie, takto je to dobre. Nechcem ísť do nemocničného krídla.“ Povedal. Tom si ticho povzdychol.

„Nie je ti zima?“ opýtal sa Tomas.

„Trochu. Ale je mi dobre. Už je to dlho, čo mi bolo naposledy dobre. Čo ty?“ opýtal sa.

„Tiež je to už dlhá doba, čo som sa cítil dobre.“ Zasmial sa Slizolinčan. Daniel sa pousmial.

„Takže teraz je ti dobre?“ nadhodil.

„To som nepovedal.“ Povedal Tom. Danielovi kvôli zatvoreným očiam unikol mierny úsmev, ktorý sa mu usídlil na perách.

Daniel pocítil ako sa Tom zvalil na zem, takže teraz ležali obaja. Daniel však stále ležal na Tomovi. Mrkol na neho v nakrátko si všimol, že Tom leží na zemi s rukami pod hlavou a so zamyslením a neskrývaným pobavením hľadí na nového spolužiaka.

„Kto je to dievča, o ktorom si hovoril?“ opýtal sa.

„Ktoré?“ zamrmlal Daniel.

„To, ktoré útočí vyčarovanými vtákmi.“ Povedal. Daniel cítil v jeho hlase úškrn. Jemu samému sa na perách objavil jemný úsmev, ignoroval však jeho narážku.

„Volá sa Hermiona.“ Povedal.

„A ďalej?“ nabádal ho Tom.

„Má bláznivé kučeravé hnedé vlasy a inteligentné hnedé oči. Keď svieti slnko, jej vlasy majú získavajú medový odtieň. Má jemný úsmev, je chápavá a láskavá, ale keď ju niekto nahnevá, je takmer hrozivá. Je bystrá a veľmi veľa číta, patrila medzi najlepších študentov, akých som kedy stretol. O to horším súperom môže byť. Raz som zažil ako jednému chalanovi vrazila, pretože bol nepríjemný na jej priateľov... Aj na mňa. Takmer sa rozplakal a utiekol preč aj s kumpánmi, kričiac za sebou vyhrážky, ktoré nikdy nenaplnil.“ Uškrnul sa.

„Ľúbiš ju?“ opýtal sa Tom. Daniel sa prekvapene nadýchol, zamyslel sa však nad jeho slovami.

„Záleží na tom či považuješ priateľstvo za istý druh lásky...“ povedal pomaly.

„Nie.“ Odvetil Tom.

„Hmm... ja áno.“ Zamrmlal Daniel.

„Každopádne, aby som odpovedal na tvoju otázku... Hermiona bola mojou najlepšou a najdrahšou priateľkou. Áno, svojim spôsobom som ju ľúbil, miloval som ju tak veľmi, že by som bol ochotný umrieť, aby ona mohla žiť. Alebo nie, to nie je presné. Umrel by som pre mnohých ľudí. Aspoň kedysi som taký býval. Ale pre ňu som bol ochotný žiť. Umrieť je jednoduché, len zavrieť oči a prestať sa trápiť, za to žiť a dennodenne bojovať so svetom a ľuďmi je náročné a únavné. Ja s Hermionou sme však nikdy nemali vzťah, na aký sa pýtaš a nemyslím, že sme k nemu smerovali. Skôr mám dojem, že milovala môjho priateľa. Tvorili by peknú dvojicu, ona tá bystrá a svedomitá, za to on...“ zasmial sa.

„Ron je skôr vtipný, trochu rozlietaný a nie práve najlepší študent. Kým Hermiona miluje knihy, on miluje metlobal. Mimochodom, hrozný tím. Ale brankár je dobrý. Myslím, že dokopy ich spojilo priateľstvo so mnou. Povedzme, že som vždy nebol dokonalý priateľ, mal som toho priveľa na ramenách, priveľa ľudí na mňa vyvíjalo záťaž, priveľa ľudí ma zatláčalo k zemi a ja som sa snažil prežiť. A, samozrejme, do všetkého som sa hrnul po hlave. V konečnom dôsledku sa o mňa priatelia len báli. A posledné roky boli pre nás všetkých ťažké, urobil som rozhodnutie, ktoré ovplyvnilo nás všetkých a istým spôsobom nás... rozdelilo.“ Povedal.

„O minulosti rozprávaš veľmi málo.“ Skonštatoval Tom.

„Pretože ty o nej hovoríš stále, všakže?“ pousmial sa Daniel. Tom sa zachechtal.

„Tiež pravda. Je niečo, čo by si chcel vedieť?“ opýtal sa veľkoryso.

„Ale, ale, takúto ponuku by som od teba nečakal.“ Podpichol ho Daniel. Obaja mali v tento mrazivý večer vskutku prapodivnú náladu.

„To bude tým, že takéto ponuky nedávam. Asi si naozaj výnimočný. Alebo je výnimočný len tento deň.“ Daniel cítil, že sa Tom uškrnul.

„Dúfam, že to prvé.“ Zaškeril sa Daniel. Tom sa potichu zasmial. Chvíľu ostali v tichosti, kým sa Daniel nezačal pýtať.

„Aké je to v sirotinci?“ opýtal sa. Tom si ticho povzdychol.

„O tom nehovorím rád.“ Povedal.

„Tak si sa nemal pýtať. Mohol si očakávať, že sa budem zaujímať práve o toto.“ Podotkol Daniel. Keď sa Tom neozýval, rozhodol sa Daniel po chvíli, že mu to trochu uľahčí.

„Pokiaľ ťa to upokojí, tiež som vyrastal v prostredí, kde ma ako čarodejníka nenávideli.“ Povedal.

„Odkiaľ máš, že mňa nenávideli?“ spýtal sa Tom chladne. Daniel sa uškrnul.

„Od teba, samozrejme.“

„Ja som ti nič také na nos nevešal.“ Zavrčal Tom.

„Nie priamo. Viem však, aké to je, keď sa ťa iní stránia a myslia si o tebe, že si... iný. Rozpoznám znaky.“ Povedal.

„Prečo sa usmievaš?“ opýtal sa Tom. Daniel si dovtedy ani neuvedomoval, že sa mu pery skrútili do úsmevu.

„Spomínam.“ Povedal.

„S úsmevom spomínaš na to ako ťa nenávideli? Potom netušíš, čo to znamená.“ Skonštatoval Tom.

„Nie. Spomínam na to ako ma jedna priateľka naučila, že byť iný znamená byť výnimočný. A byť výnimočný je skvelé.“ Povedal jemne.

„Zas tá tvoja Hermiona?“ opýtal sa Tom. Daniel sa zachechtal.

„Nie, tentoraz nie. To dievča sa volalo Luna. Bola úchvatná, ale ostatní sa jej stránili, nezapadla dokonca ani medzi čarodejníkmi.“ Zamumlal.

Pred očami sa mu jasne vynímalo svetlovlasé dievča s jemnými črtami tváre, záhadným úsmevom a neuveriteľne prenikavými modrými očami. Bola veľmi pekná a tak zvláštne... nadpozemská.

Muklovia by ju mohli nazvať vílou, Daniel však vedel ako víly skutočne vyzerajú. A Luna, hoci pekná, nebola omračujúco krásna ako víly.

„Spätne mi napadá, že mala vlasy v takmer rovnakom odtieni ako Malfoyovci.“ Zasmial sa.

„Nemala náhodou priezvisko Malfoyová?“ opýtal sa Tom. Daniel v jeho hlase počul úškrn. Schuti sa zasmial.

„Nijaký Malfoy nikdy nebol a ani nebude ako ona. Modré oči mala prenikavejšie a jasnejšie ako Dumbledore, vlasy ľahké a jemné, dlhé pod pás, záhadný a zasnívaný pohľad, bola veľmi, veľmi inteligentná a verila v tvory, pri ktorých som nikdy nezistil či skutočne jestvujú. Netrúfam si však odsúdiť ich na vymyslené ako všetci ostatní, nie, keď mi o nich hovorila zo všetkých práve Luna.“ V hrudi sa mu ozývala sladká bolesť, keď spomínal na minulosť.

„Mágií rozumela tak ako nikto, koho poznám, fungovala na úplne inej úrovni. Pamätám sa, že jej Patronus bol žiarivý a mocný, no aj trošku zvláštny. Vyžaroval inú energiu ako môj.“ Pokrčil plecami.

„Týmto všetkým som však chcel povedať, že rozumiem tomu, keď ťa nenávidia pre to, čo dokážeš.“ Povedal.

„A čo dokážeš?“ opýtal sa Tom. Hoci v jeho hlase znel smiech, Daniel pod ním začul nebezpečný podtón.

Mysľou mu prebehlo pár tichých slov. Spomienka na chlapca, ktorý hovoril o tom, čo dokázal.

„Keď chcem, viem spôsobiť ľuďom bolesť. A zvieratá ma poslúchajú...“ ani si neuvedomoval, že mu z úst plynú slová, pocítil však ako sa Tomovo telo naplo.

„Och, prepáč, nevšímaj si, čo hovorím.“ Zamumlal.

„Toto dokážeš?“ opýtal sa Tom chrapľavo.

„Oh, no... ja mám radšej telekinézu.“ Tvrdil Daniel.

„Ovládaš telekinézu?“ opýtal sa Tom. Daniel sa zasmial.

„Povedal som, že ju mám rád, nie že ju ovládam.“ Povedal.

„A čo s tým spôsobovaním bolesti?“ opýtal sa. Daniel pokrútil hlavou.

„Len stará spomienka. Priveľa čítam.“

Ešte dlho potom tam len tak ležali. Nikto ich neprišiel hľadať. Sneh sa vôkol nich kopil pribúdal centimeter po centimetri, vločku po vločke. A oni tam len tak ležali, každý stratený vo vlastných myšlienkach.

Tom už o sirotinci nepovedal v podstate nič, z čoho Daniel zistil viac než keby rozprával. Prekvapil ho hnev, ktorý pocítil, keď si uvedomil, že tam Toma musia naozaj nenávidieť. Keď zistil, že bude zaradený do Slizolinu, nečakal, že si tam bude s niekým vážne rozumieť alebo, že mu bude na niekom záležať. A už tobôž nie na Tomasovi Riddlovi. Nechýbalo veľa a toho chalana by neznášal.

Toto však neboli myšlienky, ktorými by sa trápil v tú noc. Namiesto toho prechádzala stále znovu a znovu novonadobudnutými spomienkami a snažil sa prísť na to, kým to vlastne bol. A hoci sa mu to tak celkom nepodarilo, mal aspoň čiastočne možnosť nahliadnuť do svojej minulosti. Vzhľadom k tomu, v akej bol doteraz situácií, to pre neho znamenalo veľa.

Už konečne vedel, kto bolo to hnedovlasé dievča, ktoré ho tak mátalo. A vedel už aj to, kto bola tá červenovláska so zelenými očami, na ktorú sa pamätal a ktorá sa na neho tak ponášala.

Jeho matka...

Už len predstava rodiny mu na perách vyčarovala úsmev a zároveň mu srdce zaplnila bolesťou. Ale sladkou bolesťou.

Kedysi bola doba, keď mal rodinu aj priateľov... A možno, ale len možno, našiel teraz nových priateľov.