Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Mustang bola úžasná metla.

Takmer dokonale sa prispôsobovala čarodejovi, ktorý na nej sedel a do adrenalínových situácií sa hodila priam perfektne. Mala, samozrejme, pár nevýhod, Danielov konečný názor však bol, že toto bola metla, ktorá predbehla dobu.

Bola rýchlejšia, reaktívnejšia, mala lepší dizajn aj aerodynamiku a bola bezpečnejšia než ostatné metly. Danielovi stačil len jemný pokyn a metla urobila, čo chcel. Lietal na nej viac inštinktívne než rozumovo.

Musel uznať, že práve toto bol sporný bod tejto metly. Jemu inštinktívne lietanie dokonale vyhovovalo, schopnosti lietať mal v krvi, bolo to pre neho rovnako prirodzené ako kráčať. Vedel si však predstaviť, že pre niekoho, kto nemá Danielove schopnosti, to môže byť nepríjemné. Táto metla potrebovala jemný citlivý úchop, nie kŕčovité držanie, ktoré preferovala dokonca väčšina metlobalových hráčov družstiev na Rokforte.

Počas posledných týždňov sa Daniel prepašoval na nejeden metlobalový tréning a pozoroval stratégiu a schopnosti hráčov. Zistil, že ho metlobal celkom bavil, hoci, na svoje veľké sklamanie, málokoho mohol pokladať za vážne dobrého.

Kým predtým nemal pocit, že je v lietaní na metle nejako zvlášť výnimočný, keď videl ako lietajú tí najlepší z Rokfortu, pochopil ako veľmi sa mýlil. Oproti nim lietal ako profesionál.

Slizolinčania tento rok nemajú šancu na pohár, pokiaľ nepozmenia družstvo. Filt bol čistý idiot. Namyslený pako z bohatej čistokrvnej rodiny, ktorá nebola ani taká bohatá, ani taká čistokrvná ako si o sebe namýšľali. Vďaka kríženiu vo vlastnej rodine potom vznikali indivíduá ako bol Filt. V záujme zachovania čistoty rodu sa vydávali a ženili sesternice s bratrancami, čomu nebolo inak ani v prípade jeho rodičov.

Toto bolo niečo, čo Daniel proste nevedel pochopiť. Kvôli zachovaniu čistokrvnosti, ktorá bola beztak sporná a zbytočná, riskovali genetické poruchy u vlastných detí. Čistokrvní svoje deti jednak milovali a chránili tak ako to obyčajní ľudia nerobili, na druhú stranu však robili toto...

Každopádne, to už odbočil.

Filt bol dobrý odrážač. Bol na to stavaný. V Slizoline nebolo veľa takých veľkých stvorení ako bol on, mal mohutné ramená, silné dlhé paže a svalnaté nohy. Hlavu mal tak trochu... ehm... obdĺžnikovú. Masívna sánka, husté obočie, mohutný nos a neveľké tmavé oči len zvýrazňovali jeho mohutnú a silnú konštrukciu tela a nepríjemnú povahu. Ale, na počudovanie, človek by to od neho na prvý pohľad nečakal, no ten chalan sa pre niečo do fakulty hadov dostal. Bol ambiciózny, pomsta mu nebola cudzia, rovnako ako ani čierna mágia a v niektorých situáciách vedel byť pozoruhodne mazaný. A kde nestačil jeho rozum, nastúpila jeho nezanedbateľná sila.

Veď práve preto sa mal tak dobre.

Človek by si pomyslel, že keď stojíte v súboji proti niekomu, kto dosahuje tak polovicu vašich znalostí mágie a magickej podstaty, bude ľahké zastaviť ho. Pravda je však trochu iná.

Predstavte si, že máte v ruke zbraň a oproti vám sa rúti zúrivá dvojmetrová hora svalov. Vtedy vám nie je všetko jedno. Dokonca aj ostrieľaní Slizolinčania majú v takýchto situáciách vážny problém.

A ešte horšie je to vedomie, že pokiaľ vás nedostane teraz, dostane vás neskôr a vy si môžete byť istý, že to bude stokrát horšie a bolestivejšie ako keby ste to vzdali rovno. A keďže Filt bol metlobalový kapitán, mal dostatočne vysoké postavenie na to, aby ste sa mohli právom obávať.

A čo sa metlobalového tímu hadov týka, práve tu spočíval najväčší kameň úrazu. Kapitán má byť najväčší a najlepší stratég v tíme, má byť srdcom a oporou družstva. Toto Filt nebol. Namiesto toho, aby spoluhráčov podporil, hlúpo vrieskal a jeho stratégie boli viac než mizerné.

Jediný hráč, ktorý by to ešte mohol zachrániť, bol stíhač. Žiaľ, so slizolinskym stíhačom to tiež nebola žiadna sláva. To bol ten druhý kameň úrazu. Ten somár nevidel Ohnivú strelu ani keď mu preletela na päť metrov popred tvár. Daniel ju videl z druhej strany ihriska ukrytý v tieňoch, kde mal horší výhľad ako hráč na metle. Ale ten somár nič.

Museli by mať neuveriteľné šťastie, aby sa mu podarilo chytiť Ohnivú strelu skôr než budú prehrávať o stopäťdesiat bodov alebo než ju chytí súperov stíhač. Na rozdiel od Slizolinčanov mali totiž ostatné družstvá dobrých stíhačov.

Napríklad taký Potter v Chrabromile. Lietanie mal v krvi a sedeli mu posty strelcu aj stíhača. Hoci postavou by sa hodil skôr na strelca, jeho rýchlosť, mrštnosť a odvaha na metle vyrovnali akékoľvek nevýhody, ktoré mal vďaka svojej telesnej konštrukcii ako stíhač.

„Kam si zas zmizol?“ opýtal sa Black, keď vošiel do izby. Z hlasu mu zaznievalo podráždenie. Daniel zodvihol hlavu a zvedavo prebehol pohľadom po izbe. Ani Tomas sa nezdal byť spokojný. Zamračil sa.

„Vonku, mami.“ Povedal. Black čosi nahnevane zavrčal.

„Nerob si to mňa žarty.“ Odvrkol. Bol vážny, taký vážny ako býval málokedy. A nahnevaný. Black nebýval nahnevaný. Nie navonok.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa.

„Nič, do čoho by si sa mal starať.“ Zavrčal Tom.

„V poriadku. Ak chcete na seba štekať ako zúrivé psy, tak prosím. Ale mňa z toho vynechajte.“ Zavrčal tentokrát Daniel. Otočil sa na päte a bez toho, aby pokračoval ku svojej posteli, kam mal namierené, odišiel preč.

„Kam máš namierené?“ ozval sa známy hlas, práve keď sa chystal zabočiť do jednej z tajných chodieb. Otočil sa za hlasom a neubránil sa miernemu úsmevu, keď videl ako k nemu smeruje Abraxas Malfoy. Abraxas Malfoy bol jedným z tých pozoruhodných čarodejov, na ktorých ste sa pozreli a okamžite ste vedeli, že ste stretli niekoho výnimočného, kto si svoju výnimočnosť plne uvedomuje a ťaží z nej.

Kráčal elegantne, bol to krok niekde medzi tanečníkom a šelmou, ktorý mu závidel nejeden šľachtic, vyzeral lepšie než drvivá väčšina mužského pohlavia na tejto škole, mal pozoruhodné oči, ktoré menili farbu v závislosti na jeho nálade a svetle, v ktorom sa nachádzal, z jasnej modrej, cez búrkovú sivú, až po matnú farbu striebra. A mal pozoruhodné vlasy, ktoré v mesačnom svetle žiarili ako roztopené striebro, kým na slnku a v mihotavom svetle pochodní získavali slabý zlatistý odtieň.

A prečo si toto všetko všímal? Pretože toto všetko z Abraxasa Malfoya vyžarovalo. Tento Slizolinčan sa postaral o to, aby si ľudia všimli všetko, čo chcel, aby videli. Jeho charizma bola rovnako veľká ako tá Tomova, možno dokonca väčšia, ibaže zameraná úplne iným smerom.

A preto, napriek tomu, že si Daniel plne uvedomoval, že Abraxas Malfoy bol ambiciózny egocentrik, ktorému prakticky nezáležalo na ostatných, začal sa naplno usmievať, keď ho videl prichádzať a pocítil voči tomu mladíkovi náklonnosť.

„Kam ma nohy zavedú.“ Odvetil Daniel.

„A čo, keby ťa zaviedli na jedno pohodlné nevyužívané miesto, kde by si si posedel so starým priateľom pri poháriku a možno viacerých niečoho dobrého?“ navrhol Abraxas. Daniel zľahka naklonil hlavu na stranu.

„Záleží na tom, kto by bol tým starým priateľom.“ Nadhodil s miernym úsmevom. Malfoy ukázal rukou na seba a zatváril sa ublížene, na pery sa mu však napriek tomu predral úškrn.

„Ja, samozrejme. Mal si vari na mysli niekoho iného?“

„To nie. Len si nie som istý, odkedy sme my dvaja starí priatelia.“ Uškrnul sa. Abraxas pokrčil plecami.

„Odteraz.“

Daniel sa nechal viesť, kým ho Abraxas viedol chodbami v podzemí. Postupne prešli až do častí, v ktorých Daniel ešte nebol, považoval ich za nedostatočne zaujímavé na to, aby ich návštevu uprednostnil pred inými, omnoho zaujímavejšími miestami.

„Keby som ťa nepoznal, myslel by som si, že ma chceš niekam vylákať a zabiť.“ Nadhodil cestou pobavene.

„A poznáš ma?“ opýtal sa Abraxas a vrhol na neho poza rameno iskrivý pohľad.

„Dosť na to, aby som vedel, že ma nezabiješ.“ Reagoval Daniel. Ak už to nebude preto, že by si ho obľúbil, bude to aspoň preto, že sa Daniel bude vedieť ubrániť.

Možno by sa naozaj mal obávať, že ho Abraxas niekam zatiahne a pokúsi sa ho zabiť, robil koniec koncov problémy, napriek tomu ho však Daniel nasledoval pokojne.

„Do tejto časti žalárov nikto nechodieva. Je tu väčší pokoj, než kdekoľvek inde.“ Vysvetľoval.

„Potrebujeme pokoj?“ opýtal sa Daniel.

„Ja ho oceňujem a viem, že ty tiež. Ukážem ti moje malé tajomstvo.“ Žmurkol na Daniela, keď zastal pred jednými z mnohých dverí, okolo ktorých prechádzali. Otvoril ich a vošiel dovnútra akejsi starej učebne. V spoločnosti Daniela prešiel naprieč miestnosťou k starému gobelínu, plnému prachu. Daniel so záujmom pozoroval druhého Slizolinčana ako poklepal prútikom po gobelíne a začal šepkať tiché slová.

„Vieš, že je tu všade na okolí cítiť mágia?“ zaujímal sa Daniel, kým sa gobelín postupne menil na pevné drevené dvere.

„Áno, ale len tu vnútri. Za dvere to neprechádza.“ Povedal. Uprel na Daniela zamyslený pohľad.

„Je trochu zvláštne, že to cítiš. Asi by ma však nemalo prekvapovať, že máš dar cítenia mágie.“ S ľahkým úškrnom pokrčil plecami.

„Si muž plný tajomstiev, Daniel Davenport.“ Prehlásil. Daniel sa zasmial.

„Mám ich menej než by sa zdalo.“ Povedal mierne. Abraxas odfrkol.

„No to iste.“ Zamručal.

„Vážený pán Malfoy, mám sotva spolovice toľko tajomstiev ako vy. Váš rod je tajomstvami pretkávaný. Už len tie vlasy.“ Poukázal na Abraxasove platinové vlasy, ktoré mal každý pravý Malfoy.

„Čo máš proti nim?“ zavrčal.

„Nič, podľa mňa sú zaujímavé. Zaujímavé sú však aj špekulácie o tom, prečo máte všetci svetlé vlasy.“ Uškrnul sa. Abraxas sa pobavene usmial.

„Ach, áno, tiež som ich zopár počul. Povedz, ku ktorej verzií sa prikláňaš ty?“ opýtal sa. Nechal Daniela premýšľať, kým otvoril dvere a pokynul mu, aby vstúpil dovnútra.

„Vitaj v mojej tajnej skrýši.“ Veľkolepým gestom ho uviedol dovnútra.

Miestnosť, do ktorej vošli nebola nijako zvlášť veľká, Danielovi sa však páčila.

„Nepovedal by som, že sa ti bude páčiť niečo takéto.“ Priznal. Miestnosť bola ladená do príjemných tónov hnedej, krémovej a tmavej zelenej. Na jednej strane bol veľký vyhasnutý krb a pred ním hustý chlpatý koberec tmavšej krémovej farby a tri pohodlné kreslá v ešte tmavších odtieňoch. Na dosah každého kresla stál spoločný stolík z tmavého lešteného dreva. V izbe bolo len jedno okno, prekryté hustým tmavozeleným závesom, pravdepodobne ukazovalo výhľad do Čierneho jazera. Na druhej strane miestnosti bola knihovnička a vedľa nej pohodlný široký gauč.

V konečnom dôsledku to bolo príjemné miesto, také pohodlné, pokojné a takmer domácke. Nijaký prehnaný luxus, žiadne svetlé studené farby, bez ozdôb. Naozaj to bolo miesto, kam sa ukryjete, keď potrebujete byť osamote a kam nikoho nevodíte.

„Navonok nie. Ale mám to tu rád.“ Pokrčil plecami. Daniela naviedol ku kreslám pred krbom a on sa zatiaľ vybral k malému baru, ktorý Daniel na prvý pohľad prehliadol.

„Čo piješ? Víno, whisky...“ ponúkal.

„Čo si dáš ty?“ opýtal sa Daniel. Usadil sa do jedného z kresiel. Boli príjemne mäkké.

„Ja whisky.“ Odvetil.

„Tak mi nalej to isté.“ Požiadal Daniel. Abraxas do dvoch sklenených pohárov šikovným elegantným ťahom nalial whisky, bez toho, aby vylial čo i len kvapku. Jeden z pohárov poslal Danielovým smerom len pohybom ruky.

„Ale, ale, telekinéza?“ pousmial sa Daniel. Abraxas sa usmieval, keď k nemu kráčal s druhým pohárom a fľašou.

„Nie som úplne na zahodenie, čo sa mágie týka.“ Uškrnul sa.

„Rodová schopnosť alebo je to len vďaka tvojej vlastnej sile?“ zaujímal sa Daniel.

„Moja vlastná moc.“ Odvetil Abraxas bez predstieranej skromnosti.

„Pekné.“ Povedal Daniel.

„Iste. Nepochybujem, že tiež dokážeš niečo podobné. A skôr než začneš protestovať, uvedom si, že viem, že si silný a ja sám som ti už odhalil svoje schopnosti. Zaslúžim si aspoň, aby si mi neklamal.“ Varoval ho. Daniel prikývol, nič na to však nepovedal. Abraxas ho nenútil.

„Aká je teda tvoja teória o Malfoyovských vlasoch?“ zaujímal sa Abraxas, keď si odpili z whisky. Daniel zmenu témy uvítal.

„Celkom zaujímavá je teória o tom, že jeden z vašich dávnych predkov chcel, aby sa rod Malfoyovcov odlišoval, a preto vo svojej namyslenosti vytvoril kúzlo, ktoré zviazalo celú vašu rodinu. Podľa neho nikdy nijaký Malfoy nebude mať tmavú pokožku ani iné vlasy než platinové. S týmto však tak celkom nesúhlasím, nie teda s tou časťou o vašej namyslenosti, to je jasná pravda, nemyslím si však, že by nejaký Malfoy chcel, aby ste sa stali tuctovými. Ďalšia z teórií zas hovorí o tom, že máte v rodokmeni víly, preto tie svetlé vlasy, pozoruhodné oči a nesporná atraktivita. Lenže to, že by ste mali v rodokmeni víly, by výrazne ovplyvnilo tak tri generácie a neznamenalo by to, že každý jeden Malfoy bude rovnaký. To by sme rovno mohli začať tvrdiť, že všetky víly majú sivomodré oči a platinové vlasy. Blbosť. Tretia možnosť je, že ste si pohnevali nejakého silného čarodeja, ktorý na vašu rodinu uvalil kliatbu. To nie je zlé. Pochybujem však, že o niečom takom by sa nezachovali nejaké záznamy. Akékoľvek.“ Hovoril. Abraxas ho pokojne počúval, zľahka pobavený.

„To je všetko pekné, ja som sa však pýtal na to, čomu veríš ty.“ Upozornil ho.

„Len pokojne, už sa k tomu dostávam.“ Tvrdil Daniel.

„Ja som si vytvoril vlastnú teóriu. Síce som ju nevypustil do obehu, ale páči sa mi najviac. Podľa mňa má v sebe každá teória kúsok pravdy. Osobne si myslím, že vás prekliali víly.“ Povedal Daniel. Abraxas sa rozosmial.

„Prekliali víly? Tak toto skutočne nehovorí žiadna z teórií.“ Povedal.

„Buď vás prekliali alebo vám dali dar. V tomto prípade je to jedno, toto je oboje.“ Naklonil sa bližšie k Abraxasovi.

„A vieš, čo je na tejto teórii najlepšie?“ opýtal sa dôverným hlasom. Abraxas sa po jeho príklade tiež naklonil bližšie.

„Nie, neviem.“ Povedal rovnako dôverne s náznakom pobavenia v hlase.

„Že sa dotýka pravdy tak ako žiadna iná.“ Zašepkal Daniel. Pery sa mu roztiahli vo víťazoslávnom úsmeve, keď v Abraxasových očiach zazrel záblesk, ktorý hľadal. Mladý Malfoy ho chvíľu nepohnute pozoroval, než sa naplno rozosmial. Daniel mu v očiach čítal zdráhavé uznanie, Abraxas ho po prvýkrát uznal za skutočne mimoriadnu osobnosť. Na to čakal.

„Ty si si tým naozaj istý.“ Povedal.

„Lebo je to tak. Bol to dar, však? Len vypálil inak ako ste očakávali.“ Hádal. Abraxas sa úprimne usmial.

„V podstate áno. Víly sme ľsťou prinútili, aby nám dali dar. Poradím ti, nikdy sa nesnaž prekabátiť víly a už vôbec nie oklamať ich. Je jedno, akú istotu máš, že vyhráš. Nakoniec vyhrajú ony. Víly sú mrchy. Ich dar spočíval práve v tom, čo si predtým opísal. Platinové vlasy, oči ako letná búrka a krása. Čo sa mágie týka, mali sme niečo z nich, to však vyprchalo generácie dozadu. Ale toto sa stalo naším večným prekliatím. Každý našej krvi bude mať platinové vlasy a modré alebo sivé oči. Nevieš si predstaviť, aké otravné to môže byť. Matka je krásna, má vlasy ako nočná obloha a oči ako žiarivé hviezdy. Otec si ju vzal nielen pre jej postavenie, ale najmä preto, lebo gény, ktoré v ich rodine určujú výzor, sú veľmi silné. Dúfal, že by som mohol mať vlasy po nej, v ich rodine sa svetlé vlasy nevyskytujú. Ako vidíš, nevyšlo to.“ Pery sa mu vykrútili v neveselom úškrne.

„Vieš si predstaviť, aké je to prekliatie?“ opýtal sa.

„Vieš si predstaviť, že by sa u vás dedili tie strašné čierne vlasy s výzorom vrabčieho hniezda, aké má každý správny Potter?“ opýtal sa Daniel. Abraxas sa zasmial.

„Zásah, Davenport. Tie ich vlasy sú strašné. Keď už o tom hovoríme, vieš, že máš vlasy tak trochu ako oni?“ opýtal sa.

„Ja nemám vlasy ako oni!“ zavrčal. Abraxas sa zasmial.

„Ale máš, tak trošku. Vieš, sám musíš uznať, že aj tvoje vlasy sú zježené, pokiaľ si ich necháš kratšie. Hoci je pravda, že máš vlasy o čosi temnejšie než Potterovci a máš tmavočervené pramene, ale v konečnom dôsledku sú čierne. To si splnil. A keď sú krátke, sú ako vrabčie hniezdo. Tvoj vrabec je síce omnoho vychovanejší než tie ich, ale aj tak.“ Keď videl ako Danielovi naproti nemu potemnieva pohľad, rozosmial sa.

„Takže teraz som čo, Potter?“ zavrčal.

„Záleží na tom či hrávaš metlobal. Každý Potter hráva metlobal.“ Podpichoval ho.

„A čo, ak hrávam?“ nadvihol Daniel obočie. Abraxas vybuchol v záchvate smiechu.

„Ty hráš metlobal! Ale no tak!“ smial sa.

„Máš niečo proti? Lietam tak ako o tom ty a tvoji predkovia a budúci potomkovia len snívajú.“ Odsekol.

„Dobre, dobre, nečerti sa hneď.“ Stále sa usmieval. Daniel pretočil očami. V skutočnosti sa nehneval, ťažko sa na toho somára hnevať pri takejto príležitosti.

„Prečo si ma sem vlastne zatiahol?“ opýtal sa. Rukou ukázal okolo seba.

„Hľadal som spoločnosť a ty si mi spadol do cesty.“ Zaškeril sa.

„Iste. A preto si ma okamžite tak ochotne zaviedol na miesto, o ktorom vie len hŕstka ľudí. Podľa všetkých tých kúzel, ktoré tu máš nastražené by sme mohli plánovať vraždu Dumbledora a on by mohol hoci aj stáť za dverami, a predsa by o tom nič nevedel. Ale za to my by sme boli o jeho prítomnosti informovaní dokonale.“ Upozornil. Abraxas prekvapene nadvihol obočie.

„Nemyslel som si, že si to všimneš.“ Priznal.

„Už som ti raz povedal, že sa tu vo vzduchu vznáša mágia. Konkretizovať ju a aspoň povrchovo určiť jej zameranie nie je náročné.“ Vysvetľoval.

„Je. Odklínači potrebujú dlhý čas a more kúzel na to, aby určili to, čo ty považuješ za jednoduché.“ Podotkol Abraxas. Daniel si povzdychol.

„Dobre, poviem to inak. Ty máš svoju telekinézu, ja vidím a cítim magické stopy. Trochu prirodzeného nadania a hory starých zabudnutých kníh písaných často v jazykoch, ktorými ľudia už nehovoria. Tak som dospel ku svojej schopnosti. Je to často nepresné a zavádzajúce, napríklad v Rokforte je to na zabitie. Mágia je všade okolo nás, steny hradu, vzduch v ňom, pozemky, les, všetko je ňou presiaknuté. Ochrany hradu sa tiahnu okolo pozemku ako pevná kupola tvorená miliónmi farebných vláken a pritom každé jedno vlákenko sa ešte rozdeľuje a križuje pozemky. A presne v strede tej kupoly je masa takýchto jemných vlákeniek, ktoré sa tam stretajú a opätovne spájajú. Je to ako obrovské klbko.

Ale mágia, to nie sú len nite. Sú to jemné obláčiky dymu, pramienky tečúcej vody, poryvy vetra, sypúci sa piesok... a všetko je to farebné. Divil by si sa, ako šialene farebné sú kúzla. A každé kúzlo má svoju farbu, svoju štruktúru, svoj tvar. Niektoré poznám, ale v porovnaní s tým, čo vidím okolo seba, je to žalostne málo.

A aury. Už si určite počul o ľuďoch, ktorí majú schopnosť vidieť aury. Ja vidím niečo podobné. Na tvojej pokožke, na tvojich vlasoch, v očiach, vo vnútri tvojho tela, všade sú farby. Ale nie je to tak, že by si bol, ja neviem, celý modrý. Kdeže. Vo vlasoch máš zapletené striebro a čerň a modrú, myslím, že tam vidím aj modrú. V očiach máš sivú, striebornú, modrú – temnú aj nebeskú – a aj zelenú. Na koži ti žiari fialkastá, zelená, modrá aj červená. A aj sivastá a biela. A vnútri... vo vnútri máš celé spektrum farieb. A keďže teraz si šokovaný, tie farby sa víria a menia.“ S tichým zasyčaním si chytil hlavu do dlaní. Svet pred ním sa zmenil len na šialenú zmes farieb a pohybov a realita strácala jasné kontúry. Neuveriteľne ho z toho bolela hlava, nikdy dobre neznášal, keď sa presúval mimo realitu, do sveta, ktorý rozumovo len ťažko chápal.

„Toto je môj dar a moje prekliatie, Abraxas. Vidím a cítil veci, ktoré by som nemal.“ Šepkal. Odrazu vyzeral tak unavene. Abraxas sa natiahol a nakrátko ho chytil za rameno.

„Je to veľmi ťažké?“ opýtal sa.

„Na to, aby som naozaj videl, musím zrakom zájsť ďalej. Svet sa mi vtedy zleje do farieb, sú všade okolo mňa a úplne prekryjú svet, aký ho vidíme my svojimi očami. Teraz sa mi to stalo, nechal som sa uniesť. Nevidel som teba, nevidel som túto miestnosť, odrazu som nemal dojem, že sedím v kresle, ale že sa vznášam obkľúčený vo víre farieb. Je to tak strašne mätúce, zväzujúce a skľučujúce. Moja hlava sa tomu bráni, je to, akoby sa mi išla rozskočiť, keď sa mi to stane.“ Pokrútil hlavou.

„Takto podané to neznie veľmi využiteľne, napriek tomu si však dokázal rozoznať podstatu kúzel, ktoré tu mám.“ Podotkol Abraxas.

„Iste. Cítil som, že tu máš nejaké kúzla a logika mi napovedala, aké. Je to tvoje tajné miesto, samozrejme, že si ho dobre uchrániš. Už to, že si musel prednášať inkantáciu, keď si chcel vstúpiť, mi dalo dobrú nápovedu. Nemusel som sa skutočne pozrieť na to, aby som vedel, čo tu máš. Keby som sa naozaj pozrel, vedel by som omnoho, omnoho viac.“ Slabo sa pousmial.

„Ale ty si sa pozrel.“ Pripomenul Abraxas. Daniel prikývol a zľahka sa usmial.

„Áno, pozrel som sa. A videl som veľa. A...“ zarazil sa. Abraxas mu kývnutím hlavy dal najavo, že má pokračovať.

„Videl som teba, Abraxas.“ Zašepkal. Abraxas sa zamračil a zľahka pokrútil hlavou.

„Nerozumiem.“ Povedal.

„Farby. Videl som farby, ktoré ťa tvoria.“ Stále hovoril sotva šepotom.

„To asi znamená niečo viac než sa zdá, však?“

„Tvoja podstata je utvorená z farieb. Aspoň tak to vidím ja. Rozumieš?“ opýtal sa. Smutne sa usmial, keď sa Abraxasovi v tvári zjavilo pochopenie. Odsunul sa a zvalil sa na operadlo.

„Čo si videl?“ opýtal sa duto, zmierene. Otvoril oči. Daniel sa zamyslene zahľadel na stenu za ním.

„Každý jeden odtienok farby v tebe má svoj význam. Ja v tomto nie som dobrý, rozoznávanie farieb mi robí problémy. Niekedy to však ide aj inak.“ Odmlčal sa.

„Inštinktívne viem, čo vidím. Je to tak trochu, ako keď sa inštinktívne uhneš, keď periférne zazrieš, že na teba niečo letí. Ty možno nevidíš, čo to je, ale vieš, že sa musíš skrčiť. Toto je niečo podobné.

Videl som tú kliatbu, o ktorej si hovoril. Mýliš sa však v tom, že sa z mágie už vytratila. Práve o tom to je, tá kliatba križuje tvoju mágiu, nespútava ju, stala sa jej súčasťou. Nezáleží na tom, aké mocné by to kúzlo bolo, časom by sa vytratilo, ale toto kúzlo je prirodzené, desí sa u vás v génoch z generácie na generáciu, prúdi vo vašej krvi a spája sa s vašou mágiou. Preto, keď sa u vás v rodine narodí šmukel, nemá všetky vaše znaky. Jeho mágia nie je napojená na prastaré kúzlo, a teda ani v jeho krvi ho nie je toľko. To vaše kúzlo ich neviaže. Práve v tom je skutočná prehra víl, myslím, že chceli, aby bola pozornosť zameraná najmä na šmuklov vo vašej rodine. Oni sú najväčšou potupou starobylých rodov. Namiesto toho sa postarali o to, aby mohli nenápadne zmiznúť. Pokiaľ nevyzeráš ako Malfoy, nie si Malfoy.“ Pokrčil plecami.

„Toto som nevedel.“ Povedal Abraxas.

„Ja viem. A ja som ti to dlhoval. Možno ťa to upokojí, ale v tomto naozaj čítam mizerne. Viac o tebe viem z toho, čo som odpozoroval.“ Ospravedlňujúco pokrčil plecami. Na jeho prekvapenie sa Abraxas pousmial.

„Teraz mám naozaj istotu, že tom urobil dobre, keď som ťa sem dnes večer zatiahol.“ Uškrnul sa.

„Takže sa konečne dostaneme k tomu, prečo som tu?“ opýtal sa.

„Chcem ťa ako spojenca, Daniel.“ Povedal. Daniel prekvapene zažmurkal.

„Hovor.“ Povedal.

„Hádam, že dnes večer si odišiel z izby preto, lebo Tom s Orionom mali obaja mizernú náladu.“ Hovoril. Daniel len prikývol.

„Nuž, ja poznám dôvod, prečo sú ako podráždené psy. Dnes bolo stretnutie istej skupiny, ktorú Tom vedie. Sú v nej najsilnejší Slizolinčania, takmer všetci, čo niečo znamenajú. A dnes bola reč o tebe.“ Abraxas na neho vrhol významný pohľad.

„Poniektorí chcú, aby si sa stal členom. Dnes sme viedli debatu o tom či si alebo nie si spoľahlivý. Si totižto priveľmi mocný a nezávislý na to, aby sme ťa mohli skutočne zastrašiť. Keď sa dotyčného zvyčajne rozhodneme prijať, je to jednoduché. Nestáva sa nám, že by nás niekto odmietol, do tejto skupiny chce patriť každý, keby sa tak však náhodou stalo, vieme sa postarať o to, aby neprehovoril. S tebou je to však iné. Nemáme istoty či by si to prijal a už vôbec nie, či by si mlčal, keby si odmietol.“ Zafučal.

„Keby sme aspoň vedeli či si svetlý alebo temný. Alebo či si zástancom Dumbledora či Grindelwalda. U teba sa však zdá, že máš problém s každým a zároveň, akoby si problémy nemal s nikým. Čo je medzi tebou a Dumbledorom? Nenávidíte sa. To je jasné. Ale ako veľmi? Je to dosť veľmi alebo príliš málo? A prečo? Je to kvôli nemu, stretli ste sa niekedy v minulosti alebo nesúhlasíš s tým, čo robí? A čo Grindelwald? Súhlasíš s jeho názormi? Pociťuješ voči nemu sympatie alebo by si ho radšej zhodil z mosta? A čo Tom? Čo hovoríš na Toma, súhlasíš s ním? Takéto a podobné otázky sme dnes riešili hodiny. Dlhé únavné hodiny. Už na začiatku stretnutia som však dospel k rozhodnutiu, že na tých otázkach nezáleží. Skôr či neskôr ťa niekto odvedie a ty dostaneš otázku a podstúpiš skúšku. Ale varujem ťa, až keď budeš skladať skúšku, zistíš, aký je Slizolin naozaj.

Ja mám ale v tomto jasno. Nech sa rozhodneš akokoľvek, chcem ťa mať za spojenca. Prijímaš? Čo ty na to, Daniel?“ opýtal sa.

„Spojenci... To neznie zle. Hoci, mám dojem, že spojencami sme boli už predtým.“ Uškrnul sa.

„Nie oficiálne.“ Vrátil mu úškrn Abraxas. Podali si ruky.

Keď sa tú noc vracal neskoro po večierke do izby, narazil cestou na Slizolinskú prefektku. Niežeby sa s Abraxasom zdržali až do jednej do rána, potom ako sa ich cesty rozišli, vybral sa Daniel na miesto, kam smeroval už poobede.

„Och, Laura.“ Vydýchol, keď sa ocitol tvárou v tvár atraktívnej slizolinskej siedmačke.

„Ale, ale, Daniel Davenport. Čo robíš vonku po večierke?“ opýtala sa.

„Nemôžem spať.“ Uškrnul sa ospravedlňujúco.

„To nepoznáš lepší spôsob ako tráviť v noci čas, keď nemôžeš spať?“ spýtala sa. V očiach jej hrali iskričky.

„Eh... mám čítať knihy?“ hádal Daniel. Slizolinčanka sa rozosmiala.

„Mala som na mysli skôr niečo... dôvernejšie.“ Posledné slovo mu zašepkala tesne pri uchu. Daniel sa mimovoľne zachvel, keď sa mu jej dych obtrel o krk.

„Doteraz som na to nemal vhodnú spoločnosť.“ Zašepkal naspäť zhrubnutým hlasom. Úprimne netušil, kde sa to v ňom bralo. Laura sa ticho zasmiala.

„Toto mi lichotí. Možno ti dokonca odpustím, že beháš vonku po večierke.“ Ruku mu položila na rameno.

„Čo za to budeš chcieť?“ opýtal sa Daniel s mierne naklonenou hlavou. Uprene pozoroval jej iskrivé tmavohnedé oči. Mala krásne oči. A nielen to. Mäkké medové vlasy, ktoré jej vo vlnách spadali pod lopatky, úžasne dlhé nohy, útly pás, plné poprsie, voňavú pokožku a prirodzene červené pery, ku ktorým mu každú chvíľu skĺzaval pohľad.

„Práve mi končí služba. Čo, keby si ma odprevadil na izbu, aby som sa náhodou nestratila?“ navrhla. Daniel sa usmial.

„S radosťou, pani moja.“ Prehovoril. Na chrbát pravej ruky jej vtisol bozk. Laura sa krátko zasmiala.

Naklonila sa k nemu a pobozkala ho. Daniel ochotne obmotal ruku okolo jej pásu a druhou jej vošiel do vlasov. Ona mu ruky obtočila okolo krku a prsty mu zaborila do vlasov. Daniel už v predstavách videl ako okolo neho obtáča tie svoje úžasné nohy, keď budú sami na izbe.

V Slizoline fungovali veci inak. Dohodnuté sobáše neboli pekným zvykom a hoci mal svoje opodstatnenie, manželov nepríjemne zväzoval. A tak sa v Slizoline ustálil zvyk, podľa ktorého sa mladí vybúrili ešte počas školy. Pokiaľ ste po niekom túžili a bola tá túžba obojstranná, mohli ste ho mať. Nikto nebol proti. Nebola v tom láska a sotva v tom bola romantika, bola v tom len vášeň. Väčšinou išlo len o sex. A ani toto nebolo iné.

Laurine bozky boli horúce, sladké a vášnivé, keď ho odviedla na svoju izbu a jej telo poddajné a vláčne. Obtáčala sa okolo neho a ticho noci napĺňali jej tiché vzdychy. Keď boli obaja unavení, položila si hlavu na jeho plece a obtočila sa okolo jeho nahého tela. Zaspali spolu v objatí, ktoré nemalo s láskou nič spoločné.

Ešte v to ráno sa ich cesty rozdelili. Daniel sa pred svitaním vytratil z jej izby, so spomienkou na príjemnú noc, ale bez ťažoby, ktorá by ho ťažila, keby k nemu Laura cítila lásku.

Pre ostatné fakulty by bolo niečo takéto nepochopiteľné. Snáď len Bystohlavčania by dokázali pochopiť, že potrebovali z času na čas uvoľnenie. Chrabromilčania s tou ich nekonečnou a všetko premáhajúcou láskou by to nepochopili.

Lenže láska nie je všetko. Láska bolí a mrazí, nielen hreje. Oni to vedeli. A preto sa lásky vzdávali.

Taký bol život Slizolinčanov. Napoly v tieni, napoly na svetle, pozorujúci realitu bez ružových okuliarov. Bolo to ťažké, bolo to bolestivé a plné sklamaní, ale taký bol život. Taký bol skutočný život. Pretože v bolesti sa ukrýva krása, ktorú dokážu pochopiť len oni...