Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 Daniel sedel na druhý deň na raňajkách vedľa metlobalového tímu. Niežeby si k nim sadol dobrovoľne, dnes ráno si však musel ísť zabehať, aby dostal do prijateľného stavu. Noc strávil v Laurinej izbe, pričom spanie na programe nebolo. Hneď ako ráno prišiel, usadilo sa vedľa neho družstvo, podľa všetkého to neodhadol a dnes sa im nevyhol.

Rozoberali blížiaci sa zápas s Chrabromilom.

„Potter na najbližší zápas nenastúpi.“ Pri tejto poznámke Daniel spozornel. Doteraz sa rozprávali len o tom, že tento rok konečne porazia Chrabromil, Daniel to však pokladal za prázdne reči. Nemali proti nim veľkú šancu. Toto však nebola obyčajná neškodná poznámka.

„Ako si tým môžeš byť taký istý?“ opýtal sa Unhold, druhý slizolinský odrážač.

„Postaráme sa oňho. Zápas preleží v nemocničnom krídle.“ Zavrčal Filt. Danielovi pri tých slovách zamrzla krv v žilách. Pottera mal rád, nechcel, aby sa mu niečo stalo, zároveň sa však nemohol postaviť proti ostatným zo svojej fakulty. Otvorená vzbura proti Slizolinčanom, pokiaľ ste sám jedným z nich, je samovražda. Ak totiž Slizolinčana nepodrží jeho fakulta, nepomôže mu nikto.

„Aj bez Pottera majú príliš dobrý tím, zbaviť sa jeho ti nebude stačiť, len na nás zbytočne upriamiš pozornosť. Rozhodca nám to spočíta už len kvôli podozreniu. A polovicu tímu nemôžeš poslať do nemocničného krídla už vôbec.“ Zapojil sa do debaty Daniel. Filt na neho vrhol pohľad, ktorý by niekoho so slabšou povahou mohol skutočne vydesiť.

„Nestaraj sa do vecí, do ktorých ťa nič nie je.“ Zavrčal výhražne.

„Mňa je do toho veľa. Nemám najmenšiu chuť nečinne sa prizerať tomu ako nejaký idiot znovu zmarí aj tú najmenšiu šancu, ktorú máme na získanie pohára.“ Zavrčal naspäť.

„Ako sa opovažuješ nazvať ma idiotom, ty šteňa!“ zavrčal Filt a vyskočil na nohy s úmyslom rovno vo Veľkej sieni z neho vytrieskať dušu.

„Upokoj sa! Nerob hanbu našej fakulte!“ štekol Daniel. Po tomto by ho bol Filt na mieste zabil, keby ho nezachytili jeho spoluhráči a nestiahli ho naspäť na lavicu. Daniel sa ani len neunúval vstať.

„Na treťom poschodí, za gobelínom s tým divným čarodejom v červenom plášti, je nevyužívaná tajná miestnosť. Príď tam o piatej, je mi jedno či budeš sám. Tam sa porozprávame o tom ako vedieš slizolinský tím.“ S týmito slovami odložil lyžicu, zobral si z misky jablko a vybral sa preč. Cestou z Veľkej siene si z jablka odhryzol.

V izbe narazil na chaoticky pobehujúcich spolubývajúcich. Práve otváral dvere a chcel vojsť dovnútra, keď sa zrazil s Blackom, ktorý chcel vyjsť von.

„Máš strapaté vlasy.“ Skonštatoval Daniel a uhol sa, aby mohol Black prejsť. Ten namiesto toho zamrzol vo dverách a namiesto toho na neho len civel.

„Zmizneš bez vysvetlenia na polovicu dňa a celú noc a jediné, čo mi povieš je: 'máš strapaté vlasy'?!“ vyzeral ako tesne pred vybuchnutím.

„Včera sa nezdalo, že by ste oceňovali moju prítomnosť.“ Pripomenul Daniel. Keďže Orion nemal v pláne niekedy v blízkej budúcnosti prejsť dverami, prešmykol sa Daniel okolo neho dovnútra. Predtým ako pôjde na vyučovanie by sa rád osprchoval, vymenil si oblečenie a nachystal veci.

„Dobré ráno.“ Pozdravil ostatných. Nott sa tváril prekvapene a čiastočne podráždene, Rookwood ho len ticho pozoroval a Tom sa tváril nečitateľne.

„Kde si bol?“ opýtal sa Riddle. Danielovi veselo zaiskrili oči.

„Zisťoval som, prečo je Slizolinská fakulta tou najlepšou.“ Zaškeril sa. Na chvíľu sa stratil za závesmi okolo svojej postele, kde si chystal veci.

„Ako ste to bezo mňa zvládli?“ na pozdrav jemne pohladil svojich troch malých fénixov. Za tých pár týždňov, odkedy sa vyliahli, viditeľne vyrástli. Perie mali čoraz žiarivejšie a ako pomaly rástli, začínala sa u každého jedného z nich objavovať výrazná aura.

„Aeon, Rhea, dúfam, že ste zas nerobili blbosti.“ Zamručal, kým si balil veci. Včera mu počas vyučovania zničili vankúš.

V noci a kedykoľvek, kedy si na nich našiel čas, boli priam neuveriteľne priľnaví. Túlili sa k nemu, Daniel spočiatku predpokladal, že inštinktívne hľadajú teplo, ktoré im on poskytoval, neskôr ich však začal upodozrievať z toho, že sa im proste páči spoločnosť. V noci sa k nemu vždy pritlačili, raz ich v spánku takmer zaľahol.

Počas tých týždňov, čo spávali vedľa neho, sa naučil počas spánku priveľmi nehýbať. Mal obavy, že by ich mohol zabiť, keby sa nešťastne prevalil.

Vzal si osušku a náhradné oblečenie a vybral sa do sprchy. Cestou sa otočil na spolubývajúcich.

„Astronómiu máme v stredu, však?“ uisťoval sa.

„De facto až vo štvrtok, ale áno. Prečo?“ pokrčil Orion plecami.

„Och, to je dobre. Dnes sa teda vyspím. Dúfam.“ Povedal a zapadol do kúpeľne. Už neraz ťahal niekoľko nocí za sebou bez spánku, keď však ťahal už takú piatu noc, zvykol sa správať ozaj divne. Aj myšlienky mával vtedy nebezpečne ľahké, vznášali sa mu v hlave akoby nadnášané a s nezvyčajnou ľahkosťou mu prúdili mysľou. Horšie už bolo to, že mu vtedy bolo všetko jedno.

Jedno noc takto bez prútika vyvolal oheň. Bolo to fantastické, dovtedy sa mu nič také nepodarilo. A zároveň to bolo strašné, lebo v takúto noc nedokázal dobre odhadnúť silu, ktorá mu ešte zostávala, no dobre, nedokázal ju odhadnúť vôbec, a vyčerpanie, ktoré sa dostavilo, ho takmer zabilo. Len veľká dávka šťastia a okamžitá pomoc priateľov mu zachránila život.

Ešte stále sa pamätal, aké ľahké, aké prirodzené vtedy bolo privolať oheň a ovládať ho. Nechať ho horieť stále väčším a väčším plameňom. Neuvedomoval si, že mu dochádzali sily.

Od tej noci ho však dokázal vyvolať kedykoľvek a to aj bez použitia prútika. Bol to jeho prvý živel a myšlienka, ktorá ho k tomu vtedy priviedla, bola, že sa mu páčil oheň v krbe a odrazu získal istotu, že by ho dokázal vyčarovať sám.

Neskôr si k nemu našli cestu aj ostatné živly a sily. Po ohni prišli blesky, neskôr búrka, vietor, voda, ľad a až nakoniec zem.

To ovládanie nebolo dokonalé, stále sa mal čo učiť, už teraz však dokázal viac než iní starí čarodeji. Čo sa týka bezprútikovej mágie, trúfal si tvrdiť, že sa dostal ďalej ako Dumbledore a Gellert Grindelwald dohromady.

Keď vyliezol z kúpeľne, jeho spolužiaci už boli zväčša preč. Danielovi to len vyhovovalo, kývol Nottovi, ktorý sa ešte zdržal a vyparil sa.

Počas vyučovania sa v podstate nič zaujímavé neudialo. Teda, ak by niekto nechcel považovať za zaujímavé to, že ho Slughorn pozval do svojho slávneho klubu. Už o ňom počul veľa, Slughorn si v ňom zhromažďoval nadaných študentov, ktorý mali podľa neho budúcnosť a chcel si ich tým už v mladosti nakloniť na svoju stranu. Vraj mal desivo dobrý nos na úspešných ľudí.

Okrem toho sa už vážne nič zaujímavé nestalo. Dumbledore na neho zazeral, vlastne sa skôr zdalo, akoby sa mu počas hodiny snažil samou nenávisťou vypáliť do hlavy dieru, nič však nepodnikol. Daniel bol pravdepodobne naozaj psychicky chorý, keď sa mu to zdalo vtipné. Dumbledore bol silný čarodej a skutočný bastard, podľa všetkého by pred ním mal mať minimálne rešpekt, ak nie dokonca ja strach.

On ho proste len neznášal. A niekedy ho naozaj, ale naozaj veľmi neznášal.

Takmer presne o trištvrte na päť vyšiel z izby. Prekvapilo ho, keď si všimol, že sa vedľa ich dverí opieral o stenu Abraxas Malfoy. Keď ho videl, odlepil sa od steny a uškrnul sa na neho.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Daniel.

„Rozhodol som sa, že budem tvojim sekundantom.“ Odvetil. Daniel nadvihol obočie.

„Odkiaľ vieš, že potrebujem sekundanta?“ opýtal sa Daniel. Nemal dojem, že by sa nejako zvlášť roznieslo po Slizoline, že sa ráno nepohodol s Filtom.

„Viem, kde a čo mám počúvať. Vlastne ma prekvapuje, že o tom ešte nevie Tom. V posledných dňoch je zaneprázdnený, jeho načúvaniu to neprospieva, mnohé mu uniká.“ Nespokojne zatskal.

„Rád by som ho na to ešte upozornil, obávam sa však, že by som potom meškal na stretnutie. Ale pokiaľ by si to chcel urobiť ty, nech sa páči, tam sú dvere.“ Veselo sa uškrnul Daniel a elegantným gestom ukázal na dvere. Úsmev mu z pier zišiel rovnako rýchlo ako sa objavil a on sa vybral po chodbe preč. Abraxasovi očividne nerobilo problém držať s ním krok.

„Vôbec, bude na to musieť prísť sám. A možno sa to dozvie až zajtra, keď budeš oficiálne metlobalovým kapitánom.“ Žmurkol naňho. Daniel sa zasmial.

„Ty si vážne myslíš, že to idem vyhrať?“ opýtal sa. Abraxas sa zarazil.

„A nejdeš? O to ti predsa ide, nie?“ nerozumel. Daniel sa uškrnul. Odrazu zastal a otočil sa na Abraxasa.

„Pozri sa na mňa a povedz mi či sa podľa teba chcem stať metlobalovým kapitánom.“ Vyzval ho. Neuškŕňal sa ani sa neusmieval, na tvári mal pokojný, možno trochu cynický výraz. Abraxas si rukou nervózne vošiel do vlasov.

„Nie, nevyzeráš.“ Povedal. Hneď na to sa však zhlboka nadýchol a pokračoval istejším hlasom ďalej.

„Nevyzeráš však ani ako človek, ktorý rád prehráva.“ Dodal. Daniel prikývol a pokračoval ďalej, na perách sa mu však roztiahol mierny úškrn.

„Som však aj človek, ktorého ľudia dôvodne označujú za blázna.“ Pripomenul pokojne. Pozrel sa na Abraxasa. Znervóznil ho.

„Ešte stále máš možnosť odísť a vzdať to so mnou. Obaja skončíme zle, pokiaľ sa rozhodnem vykašľať sa na to.“ Varoval ho. Abraxas sa mierne pousmial.

„Už som ti raz sľúbil podporu a svoje slová nemienim vziať naspäť. Verím ti, že nás nestiahneš ku dnu.“ Povedal nakoniec. Daniel prikývol, rešpektoval jeho rozhodnutie.

Keď zastal pred gobelínom na treťom poschodí, za ktorým sa nachádzala tajná miestnosť, o ktorej hovoril Filtovi, s iskričkami v očiach sa pozrel na Abraxasa.

„Teraz sa zabavíme.“ Povedal. Abraxas sa krútiac hlavou zasmial. Očividne si o ňom myslel svoje a Daniel sa mu ani v najmenšom nedivil. A napriek tomu sa rozhodol spojiť práve s ním.

Vnútri na nich už čakalo jedenásť hráčov. Neprišli všetci hráči aj náhradníci, nazbierala sa však väčšina. Očividne ich prekvapilo a znervóznilo, keď vedľa neho uvideli mladého Malfoya.

„Neviem či mám byť urazený alebo potešený, že sa s nami chce biť toľko ľudí.“ To boli prvé slová, ktoré Daniel vyslovil, keď vošiel.

„Potešený. Určite potešený. Oni všetci sa tešia na to ako od nás dostanú nakladačku.“ Tvrdil Abraxas. Daniel zamyslene zahmkal.

„Podľa mňa si myslia, že tú nakladačku dnes dostaneme my.“ Sám pre seba si prikývol hlavou.

„To je hlúpy predpoklad.“ Povedal Abraxas. Daniel sa na neho úkosom pozrel s jasným pobavením v očiach.

„Súhlasím s tebou.“ Povedal. V tej chvíli sa do ich doposiaľ súkromného rozhovoru zapojil aj nervózny Filt. Alebo to aspoň mal v pláne.

„A teraz to príde.“ Prehovoril hlasným šepotom, ktorý počuli všetci v miestnosti Abraxas.

„Ticho, chcem počuť.“ Zasyčal naspäť rovnako hlasno Daniel. Vôbec neľutoval, že sa Abraxas rozhodol ísť s ním. Toto bola zábava.

Pobavene pozoroval ako Filt nahnevane sčervenal, takmer až zbordovel.

„Za tieto urážky mi zaplatíte obaja!“ zavrčal. Očividne stratil nervy a chystal sa nechať svoj predslov tak a prejsť rovno k boju. Kým však ktokoľvek stihol čo i len vytiahnuť prútik, Daniel už vysielal na Filta kúzlo, hoci dovtedy zdanlivo nemal prútik nikde po ruke. Abraxas ho odmenil obdivným pohľadom, ktorým mu Daniel oplatil pobaveným úškrnom.

„Beztak by to nestálo za to ani keby hovoril.“ Skonštatoval Daniel drzo.

„Nebuď zlý, nie každý má dar reči ako my dvaja.“ Pokarhal ho Abraxas. Daniel mal úprimnú chuť rozosmiať sa.

„Iste, máš pravdu. Odpusť, Filt, mal som sa správať slušnejšie. Žiaľ, rodičov mi zabili skôr než ma to stihli naučiť.“ Nevšímal si Abraxasov krátky, ale za to intenzívny pohľad a prudko švihol prútikom, naplnený hnevom, bolesťou a spomienkou na matkin krik.

Nebolo nezvyčajné, že ho silné emócie naplnili silou, emócie mu vždy dovoľovali prekonávať svoje vlastné hranice a ani teraz to nebolo výnimkou. Avšak ako nikdy doteraz, tak ani teraz nečakal, že sa stane niečo veľkolepé a, úprimne, pravdepodobne si to beztak hneď ani nevšimol.

Cítil ako sa vzduch okolo neho zachvel a svet sa premenil na vír farieb, tentoraz ho však nerozbolela hlava, nebolo mu zle, netočil sa s ním svet a rozoznával realitu, napriek zmesi farieb všade navôkol.

Neznáme kúzlo, ktoré k nemu prišlo kto vie odkiaľ, sa prehnalo triedou a zmietlo zo sebou polovicu metlobalového družstva a väčšinu Danielovej energie. Objavil sa za Unholdovým chrbtom a omráčil ho jednoduchou kliatbou, zatiaľ čo Abraxas sa postaral o ďalších dvoch.

Keď sa postavil vedľa Abraxasa, ostali traja zvyšný metlobalový hráči. Daniel bol viditeľne unavený, to kúzlo mu odobralo priveľa energie, ešte ho nevedel ovládať a väčšina silu, ktorú vypustil, sa neškodne a absolútne zbytočne rozplynula v ovzduší.

No, možno nie úplne zbytočne. Ako tak pozeral na troch čarodejov naproti seba, celkom pekne ich nápor mágie vydesil.

„Zasiahlo to aj teba?“ prehovoril nečujne smerom k Abraxasovi. Blonďavý čarodej len pokrútil hlavou, inak nepovedal nič. Dokonca sa na Daniela ani nepozrel.

Danielovi prišlo náhle nevysvetliteľne ľúto, že od seba tohto otravného čarodeja odplašil. Neuvedomil si, že by si ho až tak obľúbil. Žiaľ, Malfoyovci mali zvláštny dar, vďaka ktorému si ich ľudia proste museli obľúbiť. Samozrejme, len tí, ku ktorým sa správali ako k priateľom a považovali ich za aspoň čiastočne rovnocenných. K nižšie postaveným sa správali strašne.

Takto to bolo asi najlepšie. Abraxas sa vráti späť k Tomovi, Orion sa mu tiež začal pomaly vzďaľovať a sám sa postaral o to, aby sa k nim vrátil aj Rookwood. Už raz mal verných priateľov, nemôže ich mať vždy a všade.

Ustrnul, keď si uvedomil, že ich v duchu nazval priateľmi. Slizolin nebola fakulta plná priateľstiev a lásky, tu išlo o moc a silu a, samozrejme, vernosť, avšak inú vernosť než aká je nutná medzi priateľmi. Musíš byť verný svojej fakulte bez ohľadu na to či ostatných nenávidíš alebo nie, pretože nikto iný ťa ako Slizolinčana neprijme. Slizolinčania sú tí temní a zlí, ktorých sa každý stráni.

Rokfort je úžasná škola. Veľkolepá, mocná a starobylá. Avšak každé jedno dieťa, ktoré sa do tejto školy prihlási, dostane nálepku. Buď sa staneš temným a zákerným Slizolinčanom alebo chrabrým a odvážnym (hlúpym) Chrabromilčanom, alebo inteligentným a svedomitým (namysleným) Bystrohlavčanom, alebo pracovitým a poctivým (slabým) Bifľomorčanom.

Každá fakulta mala kedysi svoje krásne čaro a za čias Zakladateľov bola rovnako dôležitá ako ktorákoľvek iná fakulta. Ako prvá sa odčlenila Slizolinská fakulta, keď Slizolin utiekol. Táto hana ostala na ich fakulte napriek storočiam, ktoré prešli, dokonca sa ešte upevnila. Slizolinčania sa stali v očiach iných budúcimi černokňažníkmi. Chrabromil si ctil chrabrosť a odvahu, žiaľ, na rozdiel od Richarda Chrabromila, jeho dnešné deti mali dojem, že idiotsky sa vrhať po hlave do situácií, ktoré by sa buď vyriešili samé alebo by sa dali vyriešiť omnoho lepšie, je správne. Chrabromil mal ostatných Zakladateľov, ktorí mu nedovolili urobiť chybu.

Navzájom sa vyvažovali. Slizolin bol ľstivý a často krutý, za to Bifľomorová bola láskavá a jemná, a keď sa zdalo, že Slizolin urobí chybu, naviedla ho na správnu cestu. Chrabromil premýšľal priveľmi málo, po hlave sa vrhal do každého nebezpečenstva, Bystrohlavová bola jeho chladným rozumom. Bifľomorová bola priveľmi dôverčivá, Slizolin bol ten, kto poznal duše ľudí a nedovolil jej veriť tým, ktorí by ju zradili. Bystrohlavová rozmýšľala chladne, bez emócií, ostatní traja jej pomáhali, inak by bez ľútosti zničila ľudí. Veď ľudia ničili prírodu a ubližovali jej milovaným magickým bytostiam. Každý pomáhal každému a vyvažoval jeho povahu a schopnosti. Zakladatelia spolu vytvorili niečo úžasné, čo mohlo skutočne fungovať len keď boli spolu.

Keď sa rozpadli oni, svojim spôsobom sa rozpadol aj duch školy.

„Ty parchant!“ zavrčal Filt. Daniel zamrkal, aby z hlavy vyhnal neželané myšlienky a uškrnul sa.

„Kiežby len to.“ Povedal. Sklonil prútik a až vtedy si uvedomil, že sa mu chvejú ruky. Ešte stále sa úplne nespamätal z Rookwoodovho útoku ani z Dumbledorovho napadnutia a teraz vyčerpal priveľa energie. Toto ho jedného dňa zabije.

Ani Filtovi neušlo jeho chvenie. Uškrnul sa, cítiac víťazstvo.

„O chvíľu sa tu zrútiš. Malfoya dostaneme, sme na neho traja.“ Zasmial sa. Daniel si všimol Abraxasov pohľad a žmurkol na neho. Hoci vyzeral na omdletie, Abraxasa to upokojilo. Daniel sa pomalým krokom vybral k nemu. Filtovi našepkávali inštinkty, aby sa skrčil a unikol, keď sa k nemu mladý Slizolinčan vybral pomalým krokom šelmy.

„Nie, ty mi teraz prenecháš post kapitána metlobalového družstva a ja sa postarám, aby sme tento rok vyhrali všetky ďalšie zápasy. A ty sa budeš držať ďalej odo mňa aj od družstva, inak za to tvrdo zaplatíš. Pamätaj, že to, čo si sa chystal urobiť Potterovi, sa ľahko môže stať tebe.“ Zašepkal mu do tváre. Hlas mal hebký a príjemný, naplnený tichou hrozbou.

„Si zradca našej fakulty!“ vyštekol Filt. Pozrel sa na Abraxasa.

„A ty tiež, keď stojíš na jeho strane. Paktuje sa s Chrabromilčanmi!“ ukázal prstom na Daniela, pozerajúc sa pri tom na Abraxasa. Daniel na neho tiež uprel pohľad.

„To nepopieram. Na Potterovi mi záleží.“ Uprel pohľad na Filta.

„Dosť na to, aby som ti mohol vážne ublížiť.“ Zašepkal. Potom sa pozrel naspäť na Abraxasa.

„Je len na tebe, aký postoj zaujmeš. On ti však neublíži, nech to bude akokoľvek. Nikto z nich.“ Kývol na Filta a ostatných metlobalových hráčov.

„Ako si tým môžeš byť taký istý?“ opýtal sa Abraxas, vyzeral však, že jeho slovám verí.

„Museli by sa najskôr dostať cezo mňa.“ Povedal s pochmúrnym úsmevom. Abraxas mu mierny pochmúrny úsmev opätoval.

„Akoby to bolo až také ťažké.“ Odfrkol si Filt. Dvaja zvyšní hráči sa nezapájali, tvárili sa, že tam vôbec nie sú, kým Filt provokoval Daniela.

„Ukončime to, som unavený. Prenechaj mi Slizolinské družstvo.“ Povedal Daniel pevne. Pre toto tu vlastne boli, nie? Či skôr kvôli tomu, že Daniel nechcel, aby zranili Pottera? Daniel sa nikdy nechcel zapliesť do tohto všetkého. Mal sa hádať s Tomom, kašľať na celú fakultu, žiť si svoj život a hľadať svoje miesto na svete, na ktoré zabudol.

„K tomu ma šteňa ako ty neprinúti.“ Povedal Filt. Daniel nadvihol obočie.

„Šteňa.“ Zašomral si pre seba.

Prútik vytiahol rýchlejšie než ktokoľvek v miestnosti a dvoch nervóznych Slizolinčanov omráčil skôr než sa stihli spamätať a brániť sa. Žiť tak, akoby mala vypuknúť vojna a on by mal byť v jej centre, sa niekedy vyplácalo. Filt mu pritlačil prútik ku krku a pritlačil. Bolelo to.

„Čo urobíš?“ opýtal sa. Usmieval sa, akoby sa nič nedialo, akoby na ničom nezáležalo.

„Zabijem ťa.“ Zavrčal Filt. Daniel sa zasmial.

„Nezabiješ. Keby si ma chcel zabiť, už by som ležal mŕtvy na zemi.“ Povedal. Filt mu prútik pritlačil ešte viac ku krku. Daniel bolestivo zasyčal.

„Urob to. Sú to len dve slová. Dve krátke slová, trocha mágie a nenávisť. Nič viac to nie je. Je to jednoduché.“ Šepkal. Intenzívne sa mu zahľadel do očí a čítal v nich ako v otvorenej knihe. Filt sa bál. Bál sa Daniela.

„Nemôžeš ma zabiť. Nemáš na to.“ Daniel sa pomaly uškrnul, vediac, že ho tým len viac rozčúli. Niekto, kto by mal dosť rozumu a sebazáchovy by už dávno prestal, vidiac nenávisť vo Filtových očiach. Ale Daniel nie. Daniel neprestal.

„Ak ma zabiješ, pôjdeš priamou linkou do Azkabanu. Už nikdy neuvidíš denné svetlo a tvojimi jedinými spoločníkmi budú dementori. Sú naozaj hrozní. A sú ich tam stovky. Azkaban je strašný, je tam tma, zima a jediné, čo cítiš, je beznádej a bolesť. Dementori ťa nútia znovu a znovu si prehrávať svoje najhoršie spomienky, tvoju dušu zviažu ľadovým strachom a ty sa nebudeš môcť brániť. Bude ich priveľa a ty budeš kričať a kvíliť a tvoj krik sa bude miešať s krikom ostatných uväznených. Nikto vás nevyslyší, nikto vám nepomôže. Stačí pár minút v ich prítomnosti a ty nikdy nezabudneš. Ich chlad sa ti usídli v duši a ty ich budeš cítiť aj keď už nebudú pri tebe. Ich vplyvu sa nezbavíš.“ Šepkal. Filt vedel, že hovoril z vlastnej skúsenosti, videl mu to v očiach, v tom temnom, pološialenom pohľade. Daniel poznal ich vplyv až pridobre, lepšie než by mal študent v jeho veku poznať. A práve jeho pohľad a slová ho prinútili zrevať trasúcim sa hlasom tie dve slová. Dve slová plné moci a nenávisti, strachu a bolesti. Tie dve slová, ktoré berú životy.

Daniel cítil silu kliatby, ktorú Filt vyslovoval. Poznal ju dôvernejšie než tento mladý Slizolinčan tušil, a tak vedel, že bola dosť silná na to, aby ho zbavila života. Jeho sila sa mu plazila po tele, rozpoznala ho rovnako ako on rozpoznal ju. Cítil smrť. Opäť. Bola blízko, stála pri ňom dôverne ako stará priateľka.

Na okamih pocítil Daniel túžbu nechať všetko tak a odísť, opustiť tento svet a ísť ďalej. Tam sa stretne so všetkými, ktorých kedy miloval. Tam to už nebude bolieť, už sa nebude báť, nebude viac taký osamelý. Smrť ho k sebe volala.

A potom si spomenul na Dumbledora a vedel, že nemôže odísť. Hľadel sa do zahmlených Filtovych očí, naplnených strachom. Prvá vražda bolí najviac. Myslel na Dumbledora, na to, že bol zlý, horší než ostatní tušili a že by tu mal byť niekto, kto ho zastaví.

Vo chvíľach, kedy ostatní strachom skameneli, bol Daniel odjakživa najlepší. Strach ho neparalyzoval, naopak, nútil ho konať. A tak teraz presne vedel, čo robiť. Vedel, kde stál Abraxas, cítil Filta pred sebou, akoby bol ním a myseľ ma ostrú a čistú. Švihol rukou, prudko odstúpil od Filta a skôr ako stihol mladý čarodej dokončiť kliatbu, rukou odklonil prútik nabok. Kliatba narazila do steny a odštiepila z nej kus kameňa. Daniel neváhal, priložil ruky k Filtovej tvári a zašepkal niekoľko neznámych tichých slov. Držal ho, keď klesol na kolená a začali sa mu zatvárať oči.

„Prenechaj mi naše družstvo, postarám sa, aby sme vyhrali.“ Zašepkal. Filt prikývol.

„Vyhráme.“ Zašepkal naspäť.

„Povedz to. Povedz, že mi ich prenechávaš.“ Nástojil Daniel.

„Sú tvoji. Slizolinský metlobalový tím je tvoj. Si kapitán.“ Povedal Filt. Daniel pocítil nárast moci, ktorá preletela medzi Filtom a ním a vedel, že keď sa neskôr dostane do izby, bude ho na posteli čakať kapitánsky odznak.

„Spi.“ Zašepkal Daniel. Filt poslušne zavrel oči a podrobil sa Danielovej vôli. Daniel sa naklonil k nemu a čosi mu zašepkal do uší, dotýkajúc sa rukami jeho spánkov. Takto prešiel okolo každého jedného ležiaceho metlobalového hráča, dotkol sa ho končekmi prstov na spánkoch a zašepkal k nemu niekoľko tichých slov. Potom podišiel k Abraxasovi.

„Poďme.“ Povedal. Nečakal, vyviedol ho von z tajnej izby a viedol ho preč.

„Čo si im urobil?“ opýtal sa Abraxas.

„Trochu som im poupravil pamäť. Nechcem, aby sa roznieslo po škole, čo dokážem.“ Povedal.

„Mne pamäť upraviť nechceš?“ opýtal sa Abraxas. Daniel sa uškrnul.

„Nie.“ Povedal s úsmevom na tvári.

„Prečo to pobavenie?“ zaujímal sa Abraxas.

„Máš silnú myseľ, upraviť ti pamäť by nebolo také jednoduché ako im. A okrem toho, s tebou mám dohodu. A vlastne mi ani nevadí, že vieš, čo dokážem.“ Pokrčil plecami.

„Kde si sa to všetko naučil? Si ako bojovník, akoby si sa pripravoval na vojnu. Akoby si očakával, že na teba kedykoľvek môže niekto od chrbta zaútočiť. Prečo?“ pýtal sa. Daniel ho chápal. Abraxasa vychovali tvrdo, aby sa mal neustále na pozore, prízvukovali mu, že ho ktokoľvek môže kedykoľvek prebodnúť, pokiaľ sa mu otočí chrbtom, napriek tomu však nebol ani spolovice tak dobre vycvičený ako Daniel.

„Nemal som ľahký život. Všetko by pravdepodobne bolo inak, keby moji rodičia žili.“ Pokrčil plecami.

„Povedal si, že tvojich rodičov zabili. Je to pravda?“ opýtal sa Abraxas, hoci odpoveď už určite tušil.

„Áno. Mal som rok, no stále si pamätám mamin krik. Blízkosť dementorov vo mne vyvoláva spomienky na jej smrť. V ten deň, keď zabili mojich rodičov, som mal umrieť aj ja, ale... nevyšlo to.“ Pochmúrne sa usmial.

„To som rád.“ Povedal Abraxas. Daniel sa na neho prekvapene pozrel.

„Nehľaď sa tak na mňa. Kto by tu chodil naokolo a liezol každému na nervy, keby si umrel? A s kým by som sa zviazal dohodou o pomoci? Vieš, je ťažké nájsť silnejšieho čarodeja než si ty, ktorému by som mohol dostatočne dôverovať.“ Tvrdil. Daniel len pretočil očami.

„Jeden taký chodí o ročník nižšie a má posteľ hneď vedľa mojej.“ Pripomenul Daniel.

„Nespĺňa kritériá. Obaja dobre vieme, že jeho najvyšším záujmom nie je chrániť iných.“ Podotkol Abraxas.

„Odkiaľ máš, že mojim áno?“ opýtal sa Daniel. Abraxas pokrčil plecami.

„V tebe je niečo dobré. Si temný a všetci to vidia, preto ťa toľkí ľudia milujú a, naopak, toľkí nenávidia. Ale máš v sebe aj svetlo, ktoré nás priťahuje, akúsi neprekonateľnú silu. Tebe na ľuďoch záleží. Myslím, že si presne ten typ, ktorý sa vrhne do nebezpečenstva, len aby zachránil priateľov.“ Pozrel sa na Daniela a ospravedlňujúco sa uškrnul.

„Nemyslím, že si ako Chrabromilčan, nie si idiot, nevrhneš sa do nebezpečenstva po hlave, na rozdiel od nich premýšľaš, ale máš niektoré vlastnosti, ktoré si Richard Chrabromil na svojich študentoch cenil.“ Pousmial sa. Daniel sa uškrnul.

„Neurazil by som sa. Chrabromil mi nevadí, mladého Pottera a McGonagallovú mám celkom rád.“ Pery sa mu zvlnili v pobavenom úsmeve.

„A okrem toho, je sranda dráždiť Pottera. Je zaľúbený do Minervy McGonagallovej, keď sme sa prvýkrát stretli, zložil som jej poklonu. Odvtedy ma Potter neznášal. Nebyť pár maličkostí a, samozrejme, múdrej Minervy, neznášal by ma nadosmrti. A mne by to bolo pravdepodobne jedno.“ Dodal. Abraxasovi zasvietili oči.

„Áno, dcéra starého McGonagalla je naozaj inteligentná. Hoci, ruku na srdce, nepatrí práve k najkrajším ženám.“ Povedal Abraxas. Daniel nespokojne zacmukal.

„Každá žena je krásna. Správaj sa ku každej žene, akoby bola krásna a ku štetkám, akoby boli dámy a žiadna informácia pred tebou neostane utajená.“ Poradil mu Daniel. Abraxas sa zasmial.

„Budem na to pamätať.“ Prisľúbil.

„Tvoj otec sa správa k ľahkým ženám hrubo.“ Povedal Daniel.

„Odkiaľ to máš?“ opýtal sa Abraxas.

„Abraxas, vedel by som ti vymenovať ženy, s ktorými tvoj otec spáva a aj miesta, ktoré navštevuje. Nikdy nepodceňuj ženy, vedia viac než by si tušil. Pokiaľ sa k milenke budeš chovať s úctou, oplatí ti to vernosťou. Pokiaľ budeš hrubý, ochotne sa podelí s tvojimi tajomstvami. A ja som k ľahkým ženám vždy príjemný.“ Povedal Daniel. Videl, že až teraz ho začal Abraxas brať naozaj vážne.

„Otec by ich zabil, keby toto tušil.“ Povedal. Hlas mal nezvyčajne slabý.

„Ja viem. A viem aj to, že ty mu o tom nepovieš.“ Tvrdil Daniel.

„Odkiaľ berieš tú istotu?“ spýtal sa Abraxas.

„Len málo mužov sa správa k ľahkým ženám jemne, je teda málo pravdepodobné, že by niekto mohol zneužiť to, čo vedia. Samozrejme, okrem mňa. A okrem toho nemáš smrť rád. Život si ceníš viac než tvoj otec.“ Odvetil Daniel. Abraxas po jeho slovách dlho mlčal.

„Čo sa stane Slizolinčanom, ktorých si nechal v tej tajnej miestnosti?“ spýtal sa Abraxas. Ozval sa až keď stáli pred portrétom, za ktorým sa ukrýval vchod do Slizolinskej klubovne.

„Pred chvíľou sa prebudili. Preto som chcel, aby sme odtiaľ hneď vypadli.“ Povedal. Potom sa pozrel na Abraxasa.

„Už som ti povedal, že si budú pamätať ako si ich zložil na zem silnými kliatbami? Sám si omráčil tak päť, možno šesť hráčov.“ Ozval sa. Abraxas nadvihol obočie.

„Nie, toto si mi zabudol oznámiť.“ Povedal.

„Ach, tak teraz to už vieš. Prospeje to tvojej povesti.“ Tvrdil Daniel. Abraxas pretočil očami.

„A, mimochodom, keď už máme tú dohodu, nechcel by si sa naučiť niečo nové?“ zaujímal sa Daniel. Oči mu iskrili, keď sa ho na to pýtal.

„Čo napríklad?“ opýtal sa Abraxas.

„Vyskytujú sa v tvojom rode dary spojené so živlami?“ zaujímal sa Daniel. Abraxas nesúhlasne pokrútil hlavou, na čo sa Daniel uškrnul.

„Vždy si miloval vietor, však?“ opýtal sa Daniel. Abraxas pokrčil plecami.

„Rád som sa prechádzal vonku, keď dul. Otec to nemal rád.“ Priznal. Daniel sa víťazoslávne usmial a schmatol ho za ruku.

„Tak ma nasleduj, priateľu!“ ťahal ho za sebou preč od obrazu, do vyšších častí hradu.

„Kam ma to vedieš?“ opýtal sa Abraxas. Daniel sa otočil a namiesto odpovede mu venoval záhadný úsmev.

„Uvidíš.“ Povedal a ťahal ho za sebou ďalej.