Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 „Mohol by si mi už konečne povedať, kam ma to ťaháš? O chvíľu bude večierka, keď zistia, že sme preč, bude problém.“ Šomral Abraxas, kým ho Daniel ťahal na horné poschodia. Daniel sa k nemu otočil a zamračil sa na neho, pokračoval však ďalej.

„Akoby si ešte nikdy neporušoval pravidlá.“ Povedal. Vzápätí mu tvár rozžiaril úprimný úsmev.

„A okrem toho, sľubujem, že toto ti za to bude stáť aj keby nás chytili.“ Prisľúbil. Abraxas sa upokojil a prestal sa sťažovať už len preto, že Daniela doteraz nevidel takého uvoľneného a dobre naladeného. Vždy bol taký pokojný, niekedy až upätý. Teraz sa uškŕňal ako malý chlapec.

„Severná veža? Prečo sem?“ nechápal Abraxas, keď ho Daniel dotiahol práve ku dverám, ktoré viedli nahor a prinútil ho ísť po schodoch hore.

„Ako keby si to už dávno nevedel.“ Povedal Daniel. Hlas mal mierny a príjemný, keď sa naňho Abraxas obzrel, videl, že sa jemne usmieval.

„Ty si vážne myslíš, že...“ nenachádzal slová. Pocítil ako mu stiahlo hrdlo už len keď na to pomyslel.

„Ja som si tým priam istý.“ Povedal Daniel nezvyčajne jemne. Oči mal pokojné a priateľské, jasné ako smaragdy ožiarené mesačným svitom či ako svieža jarná tráva. Videl v nich život a silu, ktoré sa prebúdzali a naberali na intenzite úmerne s tým ako vysoko vystúpili. Daniel žil. Snáď po prvýkrát, odkedy ho Abraxas po prvýkrát stretol, skutočne žil. Neubránil sa úsmevu.

Konečne mal dojem, že je on tým starším a pokojnejším. Daniel Davenport bol ako decko.

Na vrchole Severnej veže dul vietor. Daniel ich oboch vystavil jeho mocnej sile, vietor prudko svišťal vôkol nich, opieral sa im do oblečenia, plieskal naokolo ich plášťami a strapatil im vlasy. Obaja mali vlasy dlhé, takže im šialene povievali okolo tvárí. Abraxas automaticky siahol na svoje vlasy a pokúsil sa ich upraviť, už odmala ho učili, že má vyzerať dobre.

„Nechaj si tie vlasy tak, je to zbytočné. Vietor si s nimi aj tak urobí, čo chce. A okrem toho, dnes sa mu chceš oddať, nie bojovať proti nemu.“ Povedal Daniel. Bez strachu sa vybral k okraju a zastal tam, keby urobil ešte jeden krôčik, spadol by. Keby vietor čo i len trochu prudšie zadul, zhodil by ho nadol. Zdalo sa, akoby mal Daniel v pláne skočiť a zistiť či vie lietať. Namiesto toho sa len radostne zasmial, rozhodil ruky a otočil sa na Abraxasa.

„Poď bližšie!“ zavolal na neho dosť nahlas na to, aby prekričal vietor. Abraxas pokrútil hlavou a ešte odstúpil dozadu, do relatívneho bezpečia, kde mu nehrozil pád zo Severnej veže. Svoj život mal očividne radšej než ten blázon, čo stál niekoľko metrov pred ním. Daniel sa celkom natočil jeho smerom.

„Vari to necítiš? Vietor ťa volá.“ Povedal. Abraxas ho po správnosti vôbec nemal počuť, fúkal silný vietor a on to povedal potichu, no vietor k nemu priniesol Danielov hlas, akoby stál vedľa neho.

„Ako si to urobil?“ zakričal. Videl ako Daniel pokrútil hlavou a vybral sa k nemu. Postavil sa pred neho a chytil ho za ruku.

„Poď.“ Povedal. Pokúsil sa potiahnuť Abraxasa so sebou bližšie k okraju, ten sa však odmietal pohnúť.

„Veríš mi?“ opýtal sa Daniel. Oči mal trpezlivé a tvár pokojnú, keď sa na neho pozeral. Abraxas si sťažka povzdychol.

„Verím ti.“ Prikývol. Daniel sa usmial.

„Tak poď so mnou.“ Povedal. Zaviedol Abraxasa k okraju, nie však až tak blízko ako stál on sám. Nechal tam Abraxasa stáť a on sám sa stiahol trochu dozadu, stále však veľmi blízko Abraxasovi. Mladý Malfoy odrazu pocítil na ramenách Danielove ruky.

„Si priveľmi napätý. Pokiaľ sa neuvoľníš a nedovolíš mu prúdiť cez teba, nebudeš ho skutočne cítiť ani počuť.“ Hovoril. Prisahal by, že sa Danielove ruky na jeho pleciach rozpálili, vďaka čomu ešte viac stuhol.

„Pomôžem ti upokojiť sa. Môžem?“ opýtal sa Daniel.

„Sľubujem, že ti nijako neublížim ani nič nepozmením v tvojej mysli. Len sa jej dotknem, budeš ma cítiť.“ Pokračoval, keď Abraxas nijako nereagoval. Blonďavý Slizolinčan nakoniec neisto prikývol. Nevidel Daniela, cítil však ako sa mu prsty šikovne presunuli na jeho spánky. Skutočne mal nezvyčajne teplé ruky, nebolo to však nepríjemné. Keď mu dlane priložil k tvári, na chvíľu ustrnul. Potom sa Daniel naklonil k jeho uchu a začal šepotať tiché slovká, jemné a neznáme ako šelest vetra. Jeho mysle sa dotkol mierny prúd zlatistej energie, pomaly a nežne prenikol obranami okolo jeho mysle, akoby tam ani neboli a naplnil jeho dušu pokojom a mierom. A v tej chvíli by bol prisahal, že jeho myseľ naplnil vietor. Nie víchrica, ktorá by rozmetala jeho myšlienky, skôr svieži letný vánok, ktorý pohladí rozhorúčenú tvár a prinesie so sebou úľavu. Vezme so sebou starý prach a opráši zabudnuté. Abraxas si spomenul na tie časy, kedy sa večer prechádzal po vonku a vnímal okolo seba vietor. Spomenul si aj na doby, keď bol ešte malý, kedy sa smial a poskakoval a počúval, čo šepotal vietor v korunách stromov. Na to už dávno zabudol.

„Natiahni ruky a dotkni sa vetra.“ Počul tichý hlas šepotať vôkol neho. Aj on akoby splýval s vetrom. Za zatvorenými očami sa mu pomaly premietali obrazy, keď poslušne natiahol ruky a dotkol sa vetra. Cítil ako mu preteká pomedzi prsty, obtáča ich a dotýka sa obnaženej pokožky.

„Poď o krok dopredu.“ Ozval sa opäť hlas. Abraxas ho bez premýšľania poslúchol, keď sa riadil tým hlasom, diali sa úžasné veci. Vietor ho obklopil a vzal ho do svojej náruče. Abraxas ho cítil ako starého priateľa, na ktorého zabudol. Duša sa mu zachvela.

A v tej chvíli otvoril oči.

Srdce mu zamrelo a takmer stratil spojenie s vetrom, ktoré cítil, keď zistil, kde je. S vystretými rukami stál na okraji Severnej veže, pod sebou mal len nekonečnú tmu a vôkol neho dul vietor. Dostal strach, že spadne.

„Je to v poriadku, on ťa nenechá spadnúť. Sľubujem. Znovu ho nájdi.“ Povedal ten hlas, ktorý k nemu prehováral predtým. Danielov hlas. A Abraxas, ešte stále naplnený pokojom, ktorý doňho napumpoval Daniel, poslúchol a znovu vyhľadal to spojenie, ktoré mu pomáhalo cítiť vietor. Napriek chvíľkovému vyrušeniu ho stále neprerušil, takže ho cítil. Napriek tomu, že to spojenie už roky nevyužíval, vkĺzol doň úplne hladko, akoby bolo pre neho prirodzené spájať sa s vetrom. A aj bolo.

„Povedz vetru, aby sa upokojil.“ Povedal Daniel. Abraxas ho opäť poslúchol takmer bez premýšľania a tých pár tichých slov mu vykĺzlo z pier takmer okamžite. Vietor ich vzal zo sebou hneď ako prenikli von z jeho hrdla. Prudký vietor vôkol nich sa ustálil a prestal do nich tak prudko udierať. Teraz ich len jemne hladil a hravo im strapatil vlasy.

Abraxas sa otočil na usmievajúceho sa Daniela, sám so širokým úsmevom na tvári. Rozosmial sa. Už mu neprekážalo, že stál na okraji Severnej veže, vlastne si to ani neuvedomoval. Jediné, čo bol schopný cítiť, bola radosť, ktorá ho napĺňala. Našiel svoj živel.

„Odkiaľ si to vedel?“ opýtal sa.

„Vietor mi to pošepkal. Kedysi dávno ťa stratil a chýbal si mu. Ja som ti pomohol nájsť ho. Je ťažké žiť život obdareného čarodeja, keď si neuvedomuješ, že máš dar. Doteraz chýbalo v tvojom vnútri niečo dôležité, čo si práve našiel.“ Jemne sa usmial. Abraxas mu úsmev vrátil, stále plný radosti.

„Máš pravdu. Doteraz som ani nevedel, že mi niečo chýbalo.“ Priznal.

„Ja viem. Tiež som netušil, že mám spojenie, kým som nezačal experimentovať. Divil by si sa, koľko čarodejov má nejaké spojenie, niektorí slabšie, iní silnejšie, nikdy však nezistia, že majú takýto dar.“ Hovoril.

„Moje spojenie je silné alebo slabé?“ zaujímal sa Abraxas. Odstúpil od okraja a pripojil sa k Danielovi, ktorý sa predtým vzdialil.

„Tvoje spojenie je silné, o to horšie pre teba bolo, že si naň zabudol. Teraz sa to budeš musieť naučiť ovládať, v tom ti pomôžem.“ Prisľúbil Daniel. Pohľad mu padol na Abraxasove vlasy a uškrnul sa. Svetlovlasý čarodej si až vtedy uvedomil, že jeho priateľ má, na rozdiel od neho, vlasy pokojne uložené okolo tváre, kým on je strapatý a vlasy má snáď všade.

„Ako to, že tvoje vlasy sú také pokojné?“ opýtal sa zamračene. Daniel sa zasmial.

„To je cvik. Keď sa naučíš ovládať vietor, budeš počas spojenia vyzerať veľkolepo, nie ako šialenec, čo behá počas búrky po vonku.“ Uškrnul sa.

„Som si istý, že ty počas spojenia nevyzeráš lepšie.“ Ohradil sa Abraxas. Daniel sa zasmial, vystrel pred seba ruky, akoby chcel objať priateľa a zaklonil hlavu. Zavrel oči a zhlboka vdýchol vzduch.

Vyzeral dokonale pokojne, keď začal vietor opäť prudko duť, dokonca ešte mohutnejšie a neľútostnejšie ako predtým. Sám Abraxas cítil mocné spojenie, keď Daniel privolal vietor a len silou svojej mysle mu rozkazoval. Vietor sa zmenil na ľadový, obloha sa začala zaľahovať a Abraxas pocítil ako z neba začali padať kvapky studenej vody. Vietor ich zo sebou unášal, ako ostré ihly bodali Abraxasa do kože, kým ho vietor zhadzoval z nôh. A on zatiaľ pozoroval Daniela, pevne stojaceho uprostred búrky, so zaklonenou hlavou a rozlietaným odevom. Mal pravdu, vyzeral naozaj veľkolepo a mocne. Keď sa vystrel a uprel na Abraxasa svoj zrak, videl mu v sústredených očiach prúdiť moc a pevné odhodlanie. Jeho myseľ bola ostrá ako oceľ a pevná ako skala. Len s takou mysľou bol schopný ovládať živly.

Abraxas bol náhle vďačný za to, že ho otec učil ako využívať a brániť svoju myseľ. Len to mu pravdepodobne pomohlo dosiahnuť dostatočne silnú myseľ na to, aby ho vietor poslúchal.

„Teraz už rozumieš.“ Zašepkal Daniel, keď vietor a dážď ustali. Ruky spustil k telu a zhrbil plecia, akoby ho akási neviditeľná sila zatláčala k zemi. Jeho oči sa zdali byť staršími ako zvyšok tela a tvár strhaná, keď sa znovu pozrel na Abraxasa.

„Si v poriadku?“ zaujímal sa mladý Malfoy. Daniel sa pochmúrne usmial.

„Moc si vždy vyberá svoju daň.“ Odvetil.

„Poď, je načase vrátiť sa. Už je po večierke.“ Pripomenul Daniel. Abraxas prikývol a vybral sa za ním dole. Danielovi neušiel túžobný pohľad, ktorým prešiel po Severnej veži.

„Snaž sa nerobiť nič veľké a s vetrom sa spájaj len opatrne, keď nebudem pri tebe, dobre? Aspoň spočiatku. Vietor je rozmarný a mocný, na to nesmieš zabudnúť. Pokiaľ preceníš svoje sily a ja nebudem nablízku, môže ťa to aj zabiť. Aby si mohol ovládať živly, potrebuješ mocnú myseľ, silného ducha a dostatok energie. Tvojou energiou je mágia, ktorá ti prúdi v žilách. Keď ju vyčerpáš, môžeš umrieť.“ Varoval ho Daniel. Abraxas prikývol.

„Zatiaľ rob drobné veci, máš čas. Nechcem od teba, aby si nepoužíval svoju silu, kým nebude pri tebe, to by bolo odo mňa hlúpe. Potrebuješ si cvičiť nadväzovanie spojenia a posilňovať svoju kontrolu nad vetrom. Je však rozdiel medzi ľahkým vánkom, ktorý rozfúka papiere a víchricou, ktorá zmetie ľudí. Bude trvať ešte dlho, kým budeš schopný mávnuť rukou a ľudia budú padať z nôh.“ Hovoril Daniel, kým zostupovali nadol.

„Vyzeráš unavene.“ Povedal Abraxas.

„Som unavený.“ Reagoval Daniel.

„Budeš v poriadku?“ opýtal sa Abraxas. Daniel na neho uprel zľahka pobavený pohľad. Mal by omnoho väčší účinok, keby únavou nepadal na zem, ale stačil.

„Som unavený, nie zranený.“ Pripomenul.

„Ale očividne veľmi unavený. Bežne aspoň predstieraš, že nie si unavený, hoci si. Teraz nemáš silu ani na to.“ Tvrdil Abraxas.

„Zvyčajne nemám po boku niekoho, komu môžem veriť, tak predstieram. Je nebezpečné ukázať slabosť, to ty ako Slizolinčan a pokrvný Malfoy dobre vieš.“ Pripomenul Daniel.

„Doteraz si nemal takú istotu, že mi môžeš dôverovať, napriek dohode, ktorú sme uzatvorili. Prečo?“ opýtal sa Abraxas.

„Dohody sa môžu porušiť, najmä tie ústne, ktoré sa nespečatili krvou, duchom ani mágiou. Ani nijakou inou silou, okrem hrdosti a čestnosti. A ja si so sebou nosím priveľa tajomstiev na to, aby som si mohol dovoliť správať sa ľahkovážne. Teraz sa však mnohé zmenilo. Obaja máme spojenie s vetrom, to znamená, že sme spojení aj my dvaja. Je to zložité a zdĺhavé na vysvetľovanie.“ Povzdychol si Daniel. Abraxas uprel pohľad na Daniela. Chcel sa ho spýtať na tak veľa vecí, najradšej by ho zavalil otázkami, ale nechcel ho zaťažovať, keď videl, aký unavený bol. Daniel to všetko cítil. Na jednu stranu už trochu poznal Abraxasa a vyznal sa v ľuďoch, zároveň to však slabo cítil skrze ich spojenie cez živel vetra. Vedel, čo sa stalo aj to, čo to bude znamenať pre nich oboch a v skutočnosti mu to až tak neprekážalo, trápilo ho skôr to, že bude musieť prezradiť niektoré zo svojich tajomstiev. Bez toho by Abraxas úplne nepochopil, čo sa stalo.

Tým, že Abraxasa zasvätil do spojenia sa s vetrom si narobil ďalšie starosti a pridal si ďalšie povinnosti. Napriek tomu v sebe však nenašiel nijakú ľútosť nad týmto rozhodnutím a vedel, že aj keby s tým mal mať trikrát toľko problémov, nerozhodol by sa inak. Žiť bez svojho živlu je ťažké. A Abraxas bol jeho spojenec a pravdepodobne aj priateľ, musel to urobiť už pre to.

„Vysvetlím ti to. Všetko ti vysvetlím. Ale to chce čas, mnoho času a trpezlivosť. Teraz si sem na chvíľu sadneme, dobre? Niečo ti poviem hneď, bude to potom pre oboch ľahšie.“ Povedal Daniel, bez zbytočného zdržiavania sa posadil na kamenné schody a poklepal na miesto vedľa seba. Unavene sa oprel o stenu a mdlo sa usmial na Abraxasa, ktorý sa opatrne posadil vedľa neho. Musel vyzerať ozaj zle, keď sa Malfoyovský dedič nesťažoval, že musí sedieť na zemi.

„Tým, že som ti ukázal ako sa spojiť so svojim živlom a viedol som ťa, som sa stal tvojim učiteľom. Aj keby si teraz stretol niekoho, kto má spojenie so vzduchom a chcel by si, aby ťa učil ako ho ovládať, nikto by ťa nemohol naučiť toľko, čo ja. My dvaja máme medzi sebou jedinečné spojenie, ktoré sa vytvára medzi Majstrom a jeho učňom.“ Začal hovoriť.

„Môžeš byť mojím Majstrom aj keď si mladší?“ prerušil ho Abraxas.

„Tu na veku nezáleží, len na sile a skúsenostiach. A jedného aj druhého mám ja viac než ty. Budem ťa učiť ako si vycvičiť a upevniť myseľ, ako vládnuť vetru a ako mu rozkazovať, aby poslúchal. Pod mojim vedením nebudeš potrebovať slová a vietor bude robiť čokoľvek budeš chcieť. Budeš privolávať búrky, vytvárať tornáda a naučím ťa aj to ako pomocou vetra zabíjať, s využitím minima energie. A zároveň ťa budem učiť veterné kúzla, pretože hoci je úžasné môcť ovládať vietor, s prútikom v ruke a spojením so živlom môžeš dokázať ohromné veci. Teraz budeš náchylný jednoduchšie zvládať veterné kúzla, v skutočnosti ti pôjdu až desivo jednoducho. Žiaľ, vyčarovať napríklad skutočne mocný oheň pre teba bude predstavovať problém.“ Varoval ho.

„Tebe to robí problémy?“ spýtal sa Abraxas.

„Ja nie som veterný mág.“ Povedal Daniel. Abraxas sa zamračil.

„Ovládaš vietor.“ Pripomenul.

„Isteže. Ja však nie som viazaný jediným živlom ako vy, preto bude aj naše spojenie jedinečné. Ja som spojený s viacerými živlami, nielen s jedným. Je to zriedkavé, ale nie som prvý človek, ktorý je takto výnimočne nadaný. Pochopiteľne, má to svoje výhody aj nevýhody. Nikdy nedosiahnem so vzduchom to, čo ty, pokiaľ budeš svedomite cvičiť a necháš sa mnou viesť. Naučím ťa všetko, čo budem môcť a potom sa budeš učiť sám. Nijaký veterný mág by ťa nemohol o vetre naučiť všetko.“ Usmial sa a dotkol sa mu vlasov. Abraxas nadvihol obočie.

„Z teba bude dobrý veterný mág. Máš vlasy ako vietor. Vetru sa páčia, len ho musíš naučiť, že keď s nimi chce pohybovať, nemá ich strapatiť.“ Zachechtal sa, keď si pomyslel, aké mal vlasy potom čo privolal vietor. Teraz si ich už trochu upravil.

„Ako sa to dá? Tebe vietor vlasy nerozstrapatil. Hoci, ty nikdy nie si práve dokonale učesaný.“ Dodal. Daniel si siahol na vlasy a zamračil sa na Abraxasa.

„Mne sa moje vlasy páčia. Nemôžem za to, že vy Malfoyovci musíte byť vždy dokonalí.“ Zašomral. Abraxas sa zasmial.

„My sme vždy dokonalí. Máme to v rodine.“ Uškrnul sa. Dokonalí pachranti, dodal Daniel v duchu, nahlas to však nevyslovil. Nemal potrebu zbytočne dráždiť Abraxasa.

Pobavene sa na neho pozrel, keď ucítil závan ľahkého vánku. Abraxas ospravedlňujúco pokrčil plecami.

„V poriadku, som tu. Ale pozor na využívanie vetra v miestnosti, aj vánok ťa môže prezradiť.“ Varoval ho Daniel.

„Prečo sa nemôžem prezradiť? Mám veľký dar, nemal by som to vykričať svetu?“ spýtal sa Abraxas.

„Vydrž. Na to máš čas. Ešte nevieš ovládať vietor, ukáž sa svetu až keď sa to naučíš. Mágovia sú spravidla mocní čarodeji, ich živel im dáva silu. Tebe živel ešte silu nedáva. Dumbledore je mocný čarodej a bude ešte mocnejší, jeho živel mu dáva silu. A mám dojem, že aj Tom bude vďaka svojmu živlu veľký čarodej, keď ho nájde a začne ho ovládať.“ Pousmial sa.

„Tom má tiež spojenie so živlom?“ opýtal sa Abraxas prekvapene.

„Isteže. Je to prisilný čarodej na to, aby bol bez živlu. Niekedy mám dojem, že Dumbledore aj Tom majú dokonca po dva živly, len o tom nevedia.“ Pery sa mu vykrivili v napoly pobavenom a sčasti horkom úškrne.

„Čo ťa tak pobavilo?“ spýtal sa Abraxas.

„Dumbledore má spojenie so živlom vody. Tom zas s ohňom. Mám však dojem, že obaja majú okrem toho aj slabé spojenie so zemou.“ Prezradil.

„Je možné spojiť aj oheň s vodou?“ zaujímal sa Abraxas.

„Myslíš mať tieto dve spojenia?“ uisťoval sa Daniel. Abraxas prikývol.

„Tým si nie som istý. Myslím, že by si musel mať aj nejaký živel, ktorý bude vodu a oheň spájať a zároveň oddeľovať. Voda s ohňom by sa navzájom mohli zničiť a keby sa dostali dva natoľko mocné živly do sporu, čarodej by to nemusel prežiť. Osobitne oheň a voda asi nie, ale inak,“ s miernym úsmevom pred seba vystrel ruku a zašepkal pár tichých slov. Ukazovák pravej ruky sa mu rozžiaril plameňom a osvietil tmavé schodisko. Vzápätí na to chytil Daniel Abraxasa za ruku, mali prislabé svetlo, nemusel by nič vidieť.

„Máš mokrú ruku!“ zvolal Abraxas tlmene.

„Áno.“ Usmial sa Daniel.

„Počkaj... Takže to máme oheň, vodu, vietor a...“ zarazil sa a vrhol na Daniela spýtavý pohľad. Tmavovlasý Slizolinčan sa pobavene uškrnul.

„Možno ťa so sebou niekedy vezmem na rokfortské pozemky a ukážem ti zopár zaujímavých vecí.“ Povedal.

„Živel zeme je najrozšírenejší živel. Dumbledore, Tom, Prince, ja a ešte zopár ďalších na tejto škole sme s ním spojení. Zvyčajne sú s ním spojení ľudia, ktorí sú dobrí v elixíroch a herbiológií. Spojenie so živlom zeme môže byť rôzne. Buď je to ako u Princea, že mu len pomáha pri jeho talente na elixíry, dokáže vďaka nemu perfektne odhadnúť rastliny, vie, kde rastú a aj to, kedy ich zbierať. A keď si rastlinky pestuje sám, sú krajšie ako keby ich kúpil. Spojenie so zemou, ktoré má, je slabé. A potom je tu spojenie so zemou, aké majú mágovia zeme. Povedzme si to takto – nikdy nenaštvi mága zeme. A ak sa ti bude zdať, že chce dupnúť nohou o zem, utekaj. Pre mága zeme sa zem otvorí a pohltí jeho nepriateľov. Je to úžasná sila. Zem je najpokojnejší živel, zo zeme čerpáš pokoj a silu, je ako balzam pre dušu. Vietor je rozmanitý a búrlivý, niekedy hravý a pokojný, inokedy mocný a nebezpečný. Oheň je vášnivý, dobrý sluha, ale zlý pán, je horúci a spaľujúci. Voda je priezračná ako pravda, nič ju nezastaví, keď sa vzbúri a zmetie so sebou všetko, čo sa jej postaví do cesty. Voda je osviežením počas horúcich dní, je to niečo, bez čoho nemôžeme prežiť. Ale žiaden so živlov nedokáže človeku poskytnúť taký pokoj a silu ako zem. Spojiť sa so zemou je prirodzené a pokojné, naplní ťa to pokojom a silou. Stačí sa ukotviť, dotýkať sa zeme a otvoriť sa jej. Ona s tebou nebojuje, dotýka sa ťa a hladí ťa ako známa náruč matky.“ Hovoril. Abraxas ho počúval s akýmsi smútkom vpísaným v očiach. Daniel si to všimol a chytil ho za rameno.

„Niekedy ti to ukážem.“ Prisľúbil.

„Ale ja nemám spojenie.“ Namietol Abraxas.

„Ja mám, to stačí. Zem je ako matka a keď som ja jej syn, príjme za svojho aj teba.“ Usmial sa.

Prisahal by, že ich v tej chvíli niekto sledoval. Inštinktívne sa obrátil za seba do tmy, akoby očakával, že tam bude niekto stáť. Na okamih sa mu zazdalo, akoby niekoho zazrel, keď však zamrkal, silueta sa stratila. Asi sa mu niečo len zdalo, no aj tak sa ho zmocnil nepríjemný pocit.

Keď sa nad tým zamyslel, ten pocit sa ho držal už dlhšie. Dopekla, už bol asi naozaj priveľmi unavený. Vidieť veci, ktoré neboli reálne, rozhodne nebol dobrý znak.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa Abraxas.

„Hm?“ otočil sa na neho Daniel.

„Vyzeráš, akoby si videl ducha.“ Odvetil. Daniel pokrútil hlavou.

„Nie, len... sa mi asi niečo zdalo.“ Povedal pomaly. Znovu pokrútil hlavou.

„Prepáč, som unavený. Ideme?“ spýtal sa. Abraxas prikývol.

„Iste, poďme, kým sa mi tu nezrútiš. Nemám najmenšiu chuť niesť ťa so sebou, určite budeš ťažký.“ Tvrdil Abraxas.

„Samozrejme, pretože ty vôbec nie si čarodej a nevieš švihnúť prútikom a zdvihnúť ma pomocou mágie. A mimo iné, ja neomdliem. Aspoň v blízkej budúcnosti určite nie.“ Dodal. V živote už párkrát omdlel, väčšinou však v boji. Abraxas sa zachechtal.

„No dobre, tak poď, ty chytrák.“ Povedal Abraxas a podal mu ruku, aby mu pomohol vstať. Daniel sa jej chytil a vyšvihol sa na nohy. Elegantným a zbytočne prehnaných gestom ukázal na schody vedúce nadol.

„Až po tebe, učeň.“ Povedal. Abraxas sa zasmial.

„Zničíš mi reputáciu.“ Zašomral si skôr pre seba, než pre Daniela. Znel pobavene.

„Kdeže. Ja ti ju vylepším. Povedz, koľko mágov vetra sa vyskytlo vo vašej rodovej línií?“ opýtal sa.

„Veľa ich nebolo.“ Priznal mladý Malfoy.

„Tak vidíš. Čo by si bezo mňa robil?“ nadhodil.

„Žil si svoj pokojný život.“ Reagoval Abraxas.

„Ale to by bol nudný život.“ Namietol Daniel.

„Ja mám nudu rád.“ Tvrdil Abraxas. Daniel sa s ním nehádal, nuda znamenala bezpečie. To bolo niečo, čo Daniel ľuďom okolo seba poskytnúť nedokázal.

„Na čo čakáš?“ opýtal sa Abraxas, keď otvoril vchod do Slizolinskej klubovne a Daniel ostal stáť vonku. Opäť mal v tvári ten svoj temný pohľad, ktorý Abraxasa znervózňoval. Akoby vykonal rozhodnutie a to rozhodnutie očividne nebolo pre niekoho práve najlepšie. Keby mu s takýmto výrazom na tvári povedal Daniel, že ide niekoho zavraždiť, veril by mu.

„Choď, ja si musím ešte niečo vybaviť.“ Povedal Daniel desivo pokojným, chladným hlasom. Na tvári mal dokonalú masku, ktorá perfektne prekryla únavu a zmazala veselosť, čo mal v očiach.

„Chceš pomoc?“ ponúkol sa Abraxas. Daniel sa zľahka pousmial a pokrútil hlavou. Abraxasovi neuniklo, že sa mu úsmev nedotkol očí. Po posledných hodinách, kedy sa Daniel otvorene a veselo smial tým svojim príjemným smiechom, to Abraxasa na moment zamrzelo. Daniel mal zvláštny smiech, veľmi sa mu páčil. Akýsi číri, jasný a úprimný, hlboký a dalo by sa povedať až sýty. Keď sa Daniel smial, musel sa smiať aj Abraxas či chcel, či nie.

Abraxas ho chvíľu mlčky pozoroval, než sa naozaj stiahol. Bolo na ňom vidieť, že ho nechcel nechať samého.

„Nezdrž sa dlho, nech už ideš robiť čokoľvek, dobre? Vážne sa už potrebuješ vyspať, hoci ty si asi myslíš niečo iné.“ Povedal. Daniel s akýmsi smutným úsmevom pozoroval Abraxasov chrbát ako sa stratil za obrazom vedúcim do klubovne. On sa naozaj chcel vyspať, potreboval to, bolo však niečo, o čo sa musel predtým postarať.

Chvíľu tam len tak stál a pozoroval vchod do Slizolinskej klubovne, akoby sem len náhodou zablúdil a skúmal zaujímavé dielo. Potom na okamih zavrel oči a dovolil, aby sa mu počas toho okamihu na tvári mihli všetky emócie, ktoré cítil. Smútok, bolesť, hnev, neochota a toto všetko prekryté veľkou únavou, väčšou než aká pramení z obyčajného nedostatku spánku. Daniel bol unavený zo života.

„Vylez a poď sem. Prestaň sa konečne skrývať v tieňoch ako zbabelec.“ Prehovoril. Otočil sa chrbtom k obrazu, s tvárou dokonale vyhladenou. Oči zabodol kamsi do tieňov.

„Sme tu len my dvaja.“ Prehovoril opäť. Akoby v reakcií na jeho slová sa z tieňov vynorila postava v čiernom habite a rovnako temnom plášti. V nepríjemnom úsmeve sa jej zaleskli zuby.

„Takže tentoraz je to Malfoy? To je tvoj najnovší najlepší priateľ? Správa sa ako tvoja matka.“ Zatiahol nepríjemným sarkastickým hlasom. Ten tón v Danielovi priam bolestivo zarezonoval.

„To nie je tvoja starosť.“ Prehovoril Daniel hlasom, pri ktorom by sa iní triasli. On však nie. On sa nebál.

„Ale je. Nabúral si sa mi do života a všetko si zničil. A vieš, čo je na tom všetkom najhoršie? Ja sám som ťa pozval.“ Pery vykrivil v opovržlivom úškrne. Ľutoval, že čo i len pomyslel na to, že by oni dvaja mohli byť priatelia.

„Akoby to všetko bola len moja vina. Si hajzel.“ Zavrčal Daniel.

„O nič menší než ty. Potom, čo si zabil starého Rookwooda si my dvaja nemáme čo vyčítať.“ Dostalo sa mu odpovede. Daniel si odfrkol.

„Chcel si ma zabiť. Vieš, odpustil by som ti to, keby si to aspoň urobil sám, ale takto? Urazil si ma.“ Na chvíľu sa odmlčal a jeho oči nadobudli temnejší odtieň.

„Aj to by som ti dokázal odpustiť a nechať to tak. Napriek tomu všetkému, všetkým tým svinstvám, si bol môj priateľ. Aspoň nakrátko, hoci tá doba sa mi zdá vzdialená. Ale pomohol si mi a ja na dlhy nezabúdam. Dnes ťa však nemôžem nechať odísť, vieš priveľa. Nemal si nás sledovať.“ Zavrčal.

„Ach, takže teraz si ochotný urobiť všetko pre to, aby si ochránil mladého Malfoya? Predtým som si myslel, že by si to isté mohol urobiť pre mňa a že by som ti to sám mohol ospravedlniť. Myslel som si, že si lepší človek.“ Ozval sa mladík. Daniel sa potichu, neveselo zasmial.

„My dvaja by sme nikdy nemohli byť skutočnými priateľmi, Alex. Vždy by medzi nami bolo priveľa bordelu. Len ma mrzí, že si so sebou potiahol aj Dariusa a dievčatá.“ Prehovoril Daniel.

„Som bezpochyby lepšia spoločnosť než ty. Pri mne ľudia aspoň neumierajú.“ Zasyčal. Daniel sa strhol pod silou toho obvinenia. Alex vedel zasiahnuť tú správnu strunu, bol koniec koncov synom svojho otca. Keď si dnes vypočul, ako skončili Danielovi rodičia, získal informáciu, ktorú by mu Daniel nikdy dobrovoľne nedal do rúk.

Alex ich sledoval pravdepodobne odvtedy, čo odišli z tajnej miestnosti na treťom poschodí, kde sa mali stretnúť s metlobalovým tímom. Videl všetko, ukážky živlov, počul každé slovo, ktoré odvtedy vyslovili. Najhoršie zo všetkého ale bolo práve to, že videl Abraxasa privolávať vietor. Daniel mu neveril a vedel, že by to pri prvej príležitosti využil proti mladému Malfoyovi. To nemohol dovoliť. Musel ho chrániť.

Nešlo len o tú ich hlúpu dohodu, ktorá v skutočnosti neznamenala ani zďaleka toľko ako tvrdili. Bolo to len pár vyslovených slov. Záležalo na tom, že Abraxas bol Danielov priateľ. A Daniel odjakživa znášal veľmi zle, keď chcel niekto ublížiť tým, na ktorých mu záležalo.

„Pri tebe strácajú samých seba, to je ešte horšie.“ Prehovoril Daniel.

Daniel bol unavený, veľmi, veľmi unavený. A Alex to vedel. Preto si vybral túto chvíľu, aby ho konfrontoval a vedel, že Daniel ostane, aby s ním hral jeho malú krutú hru. Tak ako mal Daniel dar poznať, čo sú ľudia v skutočnosti zač, vedel to aj Alex. Bol v tom pravdepodobne ešte lepší ako Daniel. Vlastne, určite v tom bol lepší.

Daniel tam stál a pozoroval ho. Ten jeho zdanlivo lenivý a nenútený postoj, ktorý Daniel dôverne poznal. Alex vedel, aký rýchly bol Daniel a bol na to pripravený. Už pri najmenšom podozrivom pohybe by vytiahol prútik a namieril ho Danielovi medzi oči. A mladému slizolinskému nováčikovi čosi našepkávalo, že Alex nie je o nič menej rýchly ako on sám. Obaja boli svojim spôsobom vychovávaní ako vojaci.

„Ja ľuďom len ukazujem správnu cestu.“ Povedal Alex. Daniel pohŕdavo odfrkol.

„Iste, správna cesta. Ja nekráčam po správnej ceste, ale aspoň si to uvedomujem, na rozdiel od teba. Ty kráčaš priamou linkou do pekla, Cooper.“ Povedal.

„Skončíme tam obaja.“ Reagoval Alex.

„Jeden z nás dvoch s predstihom.“ Prehovoril Daniel. Alexovi pri tých slovách zaiskrili oči akýmsi temným svetlom. Daniel inštinktívne pomyslel na živly a pocítil túžbu použiť ich.

Dnes v noci sa o všetkom rozhodne.

„Očividne obaja vieme, o čo dnes ide. Na čo sa budeme ďalej hrať na niečo, čím nie sme? Poďme rovno na to, čo na to povieš? Určite poznáš nejakú ďalšiu tajnú miestnosť v hrade. Poznáš to tu očividne lepšie ako väčšina siedmakov.“ Alex dosť očividne narážal na to, že sa Daniel desivo dobre vyznal v hrade, hoci tu pobudol sotva niekoľko týždňov.

„Isteže. Na treťom poschodí je jedno perfektné miesto.“ Povedal. Alex sa nepríjemne usmial a vybral sa smerom, ktorý Daniel určil.

Daniel kráčal za ním, s chmúrnym vedomím, že tromfy mal na svojej strane Alex.