Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Alexovo telo Daniel spálil. Za iných okolností by mu možno bol vystrojil niečo, čo by sa dalo nazvať pohrebom a možno ani nie. Takto tam však aspoň nenechal ležať jeho telo.

Vedel, že Rani Tomovi nič nepovie a Sethos už vôbec nie. Nešlo o to, že by mu bola Rani teraz verná alebo, že by ho začala poslúchať. Toto bolo ich tiché tajomstvo, akási nevyslovená dohoda medzi nimi. Rani mu rozumela, no nehodlala dopustiť, aby medzi nimi vzniklo nejaké spojenie. Akékoľvek. Ak jej najbližšie skríži plány, zabije ho.

Rani odišla a Sethos ju nasledoval, keď sa po niekoľkýkrát uistil, že Danielovi skutočne nepomôže. Bolo ráno, asi hodinu pred koncom večierky, keď sa Daniel dostal z Tajomnej komnaty a nejakú chvíľu trvalo, kým sa Daniel dostal do izby. Cestou nikoho nestretol, čo bolo len dobre. Bol špinavý a doráňaný a jeho krytie bolo mizerné. Spoliehal sa zväčša na to, že bola tma.

Na jeho nesmierne prekvapenie narazil v Slizolinskej klubovni na skupinu ľudí. Traja profesori stáli vedľa seba v kruhu a o niečom sa vážne rozprávali. Keď Daniel zachytil obsah ich rozhovoru, zamrazilo ho. Zmizol študent. Najskôr si Daniel myslel, že sa niečo stalo, nemohli predsa vedieť o Alexovi. Potom však spomenuli meno zmiznutého Slizolinčana. Daniel viac nepotreboval počuť. Rýchlo a čo najnenápadnejšie vybehol hore schodmi do spoločnej izby a potichu zaliezol do postele. Nikto z jeho spolubývajúcich nevykukol, o takejto dobe všetci tvrdo spali. Zľahka sa pousmial, keď na posteli našiel odznak kapitána Slizolinského družstva. Odložil ho na stôl, tým, čo urobí so svojim novým tímom, sa bude zaoberať, keď vstane.

Odstránil väčšinu kúzel, ktoré chránili jeho posteľ. Pokiaľ ho prídu budiť, bude lepšie, ak ich nič nenapadne.

Hladkým presným pohybom si pričaroval tepláky, podobné tým, v ktorých spával. Pri rýchlom pohľade na svoju doráňanú hruď sa rozhodol, že bude lepšie, ak k tomu tentokrát pridá tričko. Ľahol si do postele a už zatváral oči, keď si uvedomil, že aj jeho tvár musí podľa všetkého vyzerať strašne. Cez ľavé oko sa mu tiahla dlhá rana, pozostatok toho ako mu Alex porezal otráveným nožom tvár. Vytiahol prútik a použil niekoľko kúzel, ktoré sa postarali o to, aby jeho tvár vyzerala normálne.

Možno v noci aj tak podľahne jedu a ráno sa nezobudí. Alex sa mohol dosť dobre mýliť, nebol génius, čo sa jedov týkalo, no nie?

Tesne predtým ako zaspal, začul tichý melodický spev.

„Pán Davenport! Daniel!“ niekto ním zatriasol. Rozlepil od seba oči a pokúsil sa zaostriť na osobu pred ním. Bol unavený a bolelo ho celé telo, no prítomnosť cudzej osoby mu v krvi rozprúdila adrenalín.

„Profesor Slughorn?“ zachrapčal zmätene. Odkašľal si. Bola mu zima a cítil sa strašne.

„Čo sa deje?“ opýtal sa. Nadvihol sa na lakťoch a pozrel sa von. Prikrývla sa mu zošuchla z pliec. Ešte nemohol meškať, bolo priveľmi skoro. Ani si poriadne neuvedomil, že svoje slová vyslovil nahlas.

„Nie, Daniel, nemeškáte. Dnes v noci sa nám stratil študent. Alexander Cooper. Viete o tom niečo? Jeho spolubývajúci nás naviedol na vás, vraj ste sa v noci stretli.“ Vysvetľoval Slughorn. Až vtedy si Daniel spomenul na to, čo sa stalo predošlú noc. Pocítil náhly smútok a bolesť nad tým, že umrel niekto, koho považoval za priateľa a zároveň strašný hnev nad tým, že ho zničil. Alex. Nikdy na neho nezabudne ani kedy akokoľvek chcel.

Mal ho navždy vrytého v srdci. Hoci nebol Alex prvou osobou, ktorú zabil, bol mu blízky. Vedel, že dýka, ktorú si od neho vzal, ležala pod posteľou, v tajnej priehradke v jeho kufri. Alexova dýka. Jeho dýka.

Uvedomil si, že nebolo cesty späť. Slughorn videl ten záblesk, čo sa mu objavil v očiach, keď premýšľal o poslednej noci.

„Áno, stretol som ho. Ale to bolo ešte predtým ako som sa stretol s Abraxasom Malfoyom. Bolo tesne pred večierkou, keď sme sa vrátili do klubovne a ja som si išiel ľahnúť. Bol som unavený.“ Povedal Daniel. Pravdou bola len polovica z toho, čo hovoril, no aj to stačilo.

Až vtedy akoby si Slughorn uvedomil, že Daniel nevyzeral dobre.

„Pre, Merlina, chlapče! Cítiš sa dobre?“ opýtal sa. Natiahol sa a priložil ruku Danielovi k čelu. Nespokojne sa zamračil.

„Celý horíš! Okamžite pôjdeš do nemocničného krídla.“ Povedal. Zmizol skôr než stihol Daniel čokoľvek namietnuť.

„Tom, odveď Daniela do nemocničného krídla. Pokiaľ budeš meškať na hodinu, vyhovor sa na mňa. Ospravedlním ťa u profesora McGonagalla.“ Počul Slughornov hlas. O chvíľu na to sa pred ním objavila Tomova tvár.

„Ideme do nemocničného krídla, Davenport.“ Povedal. Akoby mu to už nepovedal Slughorn. Daniel nesúhlasne pokrútil hlavou, pričom ignoroval ako sa s ním pri tom pohybe zatočil celý svet.

„Nie. Ja sa cítim dobre.“ Nesúhlasil. Pokúsil sa odstrčiť od seba Toma, podľa všetkého však minul. Ticho si pre seba čosi zavrčal a zvalil sa naspäť do postele. Prikrývku si vytiahol až po bradu a zavrel oči.

„Buď to perfektne hráš alebo si naozaj chorý.“ Začul tichý hlas pri svojom uchu. Ten istý hlas sa ticho zasmial. Bol to príjemný hlas.

„Dobre, naozaj to nehráš. Si ako piecka.“ Povedal. Pevné ruky ho zachytili a vytiahli do sedu a nakoniec s ťažkosťami aj na nohy. S Danielom sa zatočil svet a bol by spadol, nebyť Tomovho pevného zovretia. Riddle ticho zanadával.

„Dumbledore sa mýlil, ty nemôžeš mať prsty v tom, čo sa stalo Cooperovi. Ledva stojíš na nohách.“ Ozval sa Slughorn tlmeným hlasom. Počuli ho len Daniel a Tom. Daniel zachytil Tomov uprený pohľad, akoby čakal na Danielovu reakciu.

Vari sa mu nechcelo veriť, že by Daniel celú noc preležal v posteli?

Namiesto ďalších zbytočných rečí odkiaľsi vytiahol Tom plášť a prehodil ho cez Daniela.

„Vlasy máš strašné, ale to je u teba bežné. S tými neurobím nič ani keby som chcel.“ Skonštatoval. Daniel zavrčal. Možno bol chorý, urážať sa však ochotne nedá.

„Nemôžem sa aspoň zastaviť v kúpeľni?“ opýtal sa.

„Nie.“ Dostalo sa mu okamžitej odpovedi od Toma. Podľa Slughornovho výrazu usudzoval, že jeho by zlomil.

Tom ho opäť zachytil a viedol ho preč z izby. Smerovali do nemocničného krídla, Daniel tú cestu už poznal. Párkrát zakopol o vlastné nohy, Tom ho však udržal, hoci nadávajúc a šomrúc, na nohách.

Prešli sotva jednou chodbou, keď narazili na Dumbledora.

„Kam ho vediete?“ štekol na Toma.

„Má ísť do riaditeľne. Je obvinený z ublíženia na zdravý.“ Hovoril. Zdalo sa, že ho zmiatlo, keď uvidel Daniela v takom mizernom stave.

„Čo to má znamenať?“ opýtal sa.

„Daniel má horúčky. Profesor Slughorn ma poslal, aby som ho odviedol do nemocničného krídla. Okamžite.“ Ozval sa Tom chladne, napriek tomu však dokonale slušne. Pokúsil sa pretlačiť sa spolu s Danielom okolo Dumbledora, keď sa starší čarodej natiahol a zovrel Danielove rameno.

„Nie, tam teda nepôjdete. Je mi jedno, čo ti povedal Slughorn, vy dvaja pôjdete so mnou do riaditeľne. To chlapčisko bolo otrávené.“ Zavrčal. Hoci to hovoril Tomovi, celý čas sa pozeral na Daniela. Daniel zodvihol pohľad k Dumbledorovým jasným očiam. Takmer okamžite pocítil ako sa mu starší čarodej pokúsil nabúrať do myšlienok. Hlboko sa zamračil a ešte viac sa roztriasol, keď odolával jeho útoku, no Dumbledore mu do hlavy neprenikol. Tom ho pevnejšie zovrel.

„Ak s tým máte problém, choďte za profesorom Slughornom, on je vedúcim mojej fakulty a jeho musím poslúchať v prvom rade. Dovidenia, profesor.“ S tým ho Tom odtiahol preč.

„Ozaj tam musíme ísť?“ opýtal sa Daniel. Tom sa ticho zasmial. Už sa upokojoval zo stretnutia s Dumbledorom. Niežeby na sebe dal poznať, že ho to rozhodilo, samozrejme. Daniel to len proste vedel.

„Myslím, že áno. Naozaj vyzeráš hrozne.“ Odvetil. A teraz ešte horšie, keď musel bojovať proti Dumbledorovej mysli. Aspoň teda on sa po tom cítil horšie. Dumbledore bol možno parchant, no bol to mocný parchant.

„Tak dobre.“ Prikývol Daniel. Mal chuť zatvoriť oči a zostať spať rovno tam, kde boli. Len keby mu nebola taká zima.

„Uznávaš, že vyzeráš hrozne alebo, že ideme do nemocničného krídla?“ opýtal sa Tom pobavene. Aspoň niekto sa zabával.

„Si na mňa milý. Prečo? Ničím som si to nezaslúžil.“ Povedal Daniel. V skutočnosti ani nepremýšľal nad tým, čo hovoril. Bol len unavený a cesta pred ním sa podivne vlnila. Nebyť toma, pravdepodobne by si to nakráčal rovno do steny. Mohol cítiť zmätok, čo vychádzal z Toma vedľa neho.

„Ja na teba nie som milý.“ Reagoval slizolinský princ dôrazne. Daniel sa pousmial.

„Ale si. Si na mňa milý aj keď si to nezaslúžim. Vieš, vždy som chcel mať brata. Naozaj. A teba mám rád, braček.“ Povedal. Tom stuhol, ale kráčal ďalej. Danielovi sa však zdalo, akoby sa od neho odtiahol. Možno nie fyzicky, no predsa.

„Máš horúčky, táraš hlúposti.“ Zašomral.

Do nemocničného krídla došli mlčky.

„Uzdrav sa.“ Povedal mu Tom na rozlúčku, predtým než zmizol. Daniela nechal v nemocničnom krídle, kde sa k nemu už náhlila ošetrovateľka.

„Dobré ráno.“ Pozdravil s unaveným úsmevom a zakolísal sa, odrazu bez Tomovej podpory. Ošetrovateľka ho zachytila ešte než zletel na zem.

„Mladý muž, tak sa znovu stretávame? Nie je to tak dávno, čo si tu bol naposledy.“ Povedala. Viedla ho rovnakej posteli, v akej ležal po tom akože napadnutí, keď ho Tom našiel v bezvedomí a zraneného ležať na pozemkoch školy.

„Tentoraz sa odtiaľto musím čo najskôr dostať.“ Povedal Daniel. Mal na krku Abraxasa, ktorého potreboval naučiť ovládať vietor, Toma, ktorý toho vedel priveľa a dosť očividne okolo Daniela podozrievavo jastril, hľadajúc nové informácie a po novom už aj celý slizolinský metlobalový tím.

„To si mi tvrdil aj naposledy. Nebodaj sa len netešíš naspäť do školy? To by si bol jediný.“ Povedala. Daniel sa ticho zasmial.

„To ani nie, nikdy som však nemal rád nemocnice. Ani nemocničné krídla. Strávil som v nich priveľa času na to, aby som ich nenávidel.“ Priznal.

„V takom prípade sa musíme postarať, aby si mal toto nemocničné krídlo rád.“ Povedala. Priviedla ho k posteli, stiahla z neho plášť, ktorý cez neho prevesil Tom a prinútila ho ľahnúť si.

„Ako to, že sme cestou nikoho nestretli?“ opýtal sa Daniel. Až teraz si uvedomil, že boli chodby ľudoprázdne, kým išli do nemocničného krídla.

„Práve sa začalo vyučovanie. Tom bude meškať na hodinu.“ Odvetila ošetrovateľka. Takže Daniel zaspal, napriek tomu, čo mu povedal Slughorn. Keď si spätne prehrával situáciu v izbe, uvedomil si, že tam nevidel ani jedného zo spolužiakov. Jediný, kto tam bol, boli Tom a Slughorn.

„Musím ti stiahnuť tričko. Celý horíš, potrebujem ti natrieť hruď masťou. Pomôže ti.“ Hovorila. Chytila lem Danielovho trička a potiahla, keď si Daniel uvedomil, čo chce robiť.

„Nie!“ zvolal a v poslednej chvíli jej zadržal ruky.

„Ja sám, dobre? Urobím to potom, keď ma nadopujete všetkými tými liekmi. Radšej to chcem urobiť sám.“ Snažil sa hovoriť pokojne a rozumne, podľa ošetrovateľkinko nesúhlasného výrazu sa mu to nedarilo. Opäť ho chcela zbaviť trička a on ju znovu zastavil.

„Som hanblivý!“ vyhŕkol prvé, čo mu prišlo na jazyk. Ošetrovateľka sa zarazila.

„Neviem, o čo ti ide mladý muž, ale viem, že hanblivý nie si.“ Povedala.

„Keď to nejde po dobrom, urobíme to inak.“ Povedala. Zodvihola prútik a jediným švihom ho zbavila trička. Daniel radšej zatvoril oči, nechcel to vidieť.

„Pre pána, chlapče! Toto nevyzerá dobre. Nehýb sa!“ prikázala. Okamžite zmizla, pravdepodobne išla zalarmovať riaditeľa a Dumbledora, na Danielovej hrudi sa totiž vynímal dokonalý dôkaz toho, že to on môže za zmiznutie Coopera. Dumbledorovi to bude stačiť. On sa už postará o to, aby za to zaplatil.

Daniel sa celý chvel, keď otvoril oči. Vždy bol zvedavý a práve tá zvedavosť ho namočila do väčšiny problémov, preto si ani teraz nemohol pomôcť a uprel zrak na ranu na hrudi, ktorá mu ostala po kuse kovu, čo mu Tom zabodol do hrude. Prekvapene zhíkol.

Na hrudi mal len tenučkú jazvu, ktorá ostala po rane, ktorá mu ešte pred pár hodinami krvácala. Bol by prisahal, že mu v nej ostal kus kovu. V šoku otvoril a zavrel ústa.

Okamžite si siahol na tvár, aby skontroloval ranu na tvári. Ťahala sa mu cez polovicu tváre a nebola o nič menej závažná ako tá, ktorú utŕžil na hrudi. Nič necítil, hoci kúzlo bránilo len tomu, aby ju ostatní videli. Kým bola ošetrovateľka preč, vyčaroval si zrkadlo a odstránil kúzla, ktorými si ukrýval tvár. Nič tam nemal. Dokonca ani krv.

„Hruď máš celú červenú, musí ťa to bolieť. Divím sa, že si sa ešte nesťažoval na dýchanie. Dobre, že mi ťa sem priviedli, ty si naozaj chorý.“ Horekovala žena a pobehovala okolo neho. Daniel ju nevnímal, dokonca ani vtedy, keď mu na telo natierala chladnú masť s mentolovou arómou.

Ako je možné, že mal rany vyliečené?

Odpoveď na svoju otázku nedostal. Namiesto toho sa okolo neho preháňala ošetrovateľka, ponatierala ho akýmisi masťami a nadopovala liekmi. Daniel nedostal najmenšiu šancu brániť sa. Nakrátko sa pri ňom dokonca zastavil aj Dippet, v tej dobe už však Daniel pomaly, ale isto upadal do bezvedomia, ošetrovateľka ku všetkým tým liekom pridala aj elixír na bezsenný spánok. Vraj si potrebuje odpočinúť.

Danie sa nehádal, odpočinok potreboval ako soľ.

Tesne predtým ako zaspal mu myšlienky krúžili okolo akejsi rozprávky, ktorú kedysi čítal. V Dudleyho starej izbe boli veci, ktoré jeho bratranec vyhodil, medzi nimi boli aj knihy všakovakého druhu. Samozrejme, Daniel ich všetky prečítal.

Jedna z tých knižiek bola o dievčati, najmladšej princeznej. Keď chcel kráľ zistiť, ktorá jeho dcéra ho najviac miluje a podľa toho vybrať, ktorá sa má stať kráľovnou, chcel, aby mu povedali, ako veľmi ho milujú. Na jeho prekvapenie mu jeho najmladšia a najmilšia povedala, že ho miluje ako soľ.

To kráľa popudilo a vykázal princeznú z kráľovsta. Otec princezninej milovanej zaklial kráľovstvo, pretože ho popudilo kráľove tvrdenie, že soľ sa zlatu nevyrovná. Všetka soľ vnútri kráľovstava sa zmenila na zlato.

Kráľ sa poučil zo svojej chyby, keď zistil, že soľ je drahá nad zlato. Vari si soľou môžeme dochutiť jedlo? Princezná sa vrátila a stala sa kráľovnou.

Vo chvíľach, keď Daniel zaspával, premýšľal nad tým, že v soli sú minerály, ktoré potrebujeme, a tak bolo od kráľa múdre, že prijal princeznú naspäť a udobril si čarodeja, ktorý bol dostatočne mocný na to, aby uvrhol kliatbu na celú ich rozsiahlu krajinu. Hoci takáto kliatba sa mu zdala divná. Možno by si ju mohol niekde vyhľadať a naučiť sa ju používať.

S tým zaspal. Keď sa neskôr prebudil, na nič z toho si nespomínal.

„Vstávaj, prespal si celý deň.“ Tento otravný hlas a o nič menej otravné šťuchanie ho prebudili z príjemného spánku. Zažmúril očami a rozospato zažmúril na osobu, ktorá ho tak drzo budila.

„Koľko je hodín?“ opýtal sa. Ani ho priveľni neprekvapovalo, že pri jeho posteli stál práve Abraxas.

„Dve nadránom.“ Odvetil Abraxas. To vysvetľovalo tú hlbokú tmu za oknami.

„Čo tu hľadáš?“ opýtal sa Daniel. Pomaly sa zbavoval pozostatkov spánku.

„Prišiel som za svojim učiteľom. Učiť sa.“ Uškrnul sa Abraxas. Danielovi sa prekvapením rozšírili oči.

„To nemyslíš vážne!“ zavyl tlmene.

„Samozrejme, že myslím. V noci sa stratil Cooper, nevieš o tom náhodou niečo?“ vyrýval Abraxas.

„Boli za mnou Dumbledore, Dippet a Slughorn. Vraj som bol večer s tebou, keď si získal odznak kapitána metlobalového družstva. Mimochodom, Slughorn aj Dippet uznali, že ti patrí, Dumbledora takmer porazilo. A vieš, čo bolo najprekvapivejšie? Keď mi Slughorn tvrdil, že sme prišli tesne pred večierkou a zaliezli na izby.“ Hovoril.

„Dúfam, že si im to nevyvrátil.“ Zašomral Daniel.

„Samozrejme, že nie. Mňa by len zaujímalo, prečo som klamal. Napríklad taký Dumbledore nevyzeral, že by mi veril.“ Zaujímal sa.

„Dumbledorovi si klamal s radosťou.“ Zavrčal Daniel.

„To možno áno, ale nie Dippetovi a Slughornovi.“ Reagoval Abraxas.

„Dobre.“ Prikývol Daniel. Abraxasovi zažiarilo v očiach víťazstvo.

„Ak chceš, aby sme dobre vychdzali a ty si sa naučil niečo o svojom živle, bez toho, aby si pri tom prišiel o rozum alebo život, prestaneš sa vypytovať.“ Povedal Daniel chladne. Abraxasovi sa na okamih na tvári objavila ľadová maska a jeho oči nadobudli nezvyčajnú ostrosť, než to z neho opadlo a on prikývol.

„Dobre. To beriem.“ Povedal.

„Cvičiť ideme dnes alebo si priveľmi unavený?“ opýtal sa.

„Ideme hneď. Beztak si ma už zobudil.“ Povedal. Bez ďalších zbytočných rečí zo seba skopol prikrývku a natiahol si čierny plášť, ktorý cez neho prehodil Tom, keď išli do nemocničného krídla. Ošetrovateľka ho nepríde skontrolovať najmenej do šiestej do rána, podľa toho množstva elixírov, ktoré doňho naliala, by mal tvrdo spať ešte niekoľko hodín. Bolo mimochodom naozaj divné, že sa Abraxasovi podarilo zobudiť ho. O takomto čase mal spať ako mŕtvy.

Napodiv sa však napriek všetkým tým zraneniam, ktoré utŕžil, cítil dobre. Stále bol slabý, to však pripisoval včerajšej horúčke. Mimo to, slabo a unavene sa cítil už dlho. Takmer si na to stihol zvyknúť.

Opäť zaviedol Abraxasa na Astronomickú vežu.

„Budeme si musieť nájsť iné miesto. Na Astronomickú vežu chodievajú milenci.“ Ozval sa Daniel, keď vyšli.

„Vidíš v tom súvislosť s nami dvomi?“ opýtal sa Abraxas so smiechom v hlase. Daniel sa pobavene usmial.

„Iste, láska moja.“ Zatiahol. Abraxas sa chytil za srdce.

„Och, miluje ma slávny Daniel Davenport! Toto neprežijem!“ vykríkol Abraxas teatrálne. Daniel sa zamračil, keď mu tie slová niečo pripomenuli.

„Miluje ma slávny Harry Potter.“ Dievčanský smiech sa rozliehal chodbou, na ktorej konci stál chlapec so strapatými čiernymi vlasmi. V zelených očiach, zahalených chmárami, sa mu odrážalo svetlo pochodní.

Opäť ten Harry Potter. On bol Harry Potter. S tichým výkrikom sa chytil za hlavu a klesol na kolená. Na okamih sa mu myseľ naplnila spomienkami, ktoré ho trhali na kusy. Utláčali to, kým je a vynášali na povrch to, kým bol. Daniel to nedokázal zniesť.

Pocítil zovretie Abraxasových rúk, ktoré ho priviedlo naspäť k sebe. Musel niekoľkokrát prekvapene zamrkať, aby sa zbavil sĺz, ktoré sa mu zhromaždili v očiach. Nevyronil ani jedinú, hoci jeho duše za zmocnil bolestný smútok.

„Daniel! Čo sa stalo?“ zvolal Abraxas. Jeho hlas znel naliehavo a vystrašene.

„Nič. Nič sa nestalo. Všetko je v poriadku.“ Povedal Daniel. Sám nespoznával svoj slabý hlas.

„Ako to, že sa nič nestalo, doparoma?! Spadol si k zemi, držiac sa za hlavu! A nie prvýkrát!“ soptil Abraxas. Očividne panikáril. Daniel sa na neho prekvapene pozrel. Kedy ho takto silne prepadli spomienky v prítomnosti Abraxasa? Doteraz sa mu to stalo len pri Tomovi. Vtedy to bola dokonca ešte väčšia sila.

A potom si uvedomil, čo mal Abraxas na mysli. Unavene sa rozosmial chrapľavým smiechom. Samozrejme, Abraxas netušil o jeho spomienkach, to nevedel ani Tom, ale Abraxas bol s ním, keď sa zrútil kvôli všetkým tým farbám, čo videl.

„Nemal obavy, nie som chorý a ani neumieram. Povedzme, že som v minulosti urobil čosi, za čo platím priveľkú daň.“ Povedal vyhýbavo. Stále nevedel, prečo to urobil, prečo sa zahrával so silami, s ktorými bolo neradno sa zahrávať a nevedel ani to, odkiaľ pochádzal. A prečo bol vycvičený ako dokonalý vojak?

Ale pohol sa ďalej. Už aspoň vedel, kde a koho mal hľadať. Mal mená. A hoci s nimi zatiaľ nemal úspech, jedného dňa určite príde na to, kým bol.

A aj na to, prečo, sakra, mal na sebe v spomienkach chrabromilský habit! To nebola fakulta pre neho. Nie. Proste nie.

Abraxas chcel protestovať, ale niečo v pohľade, ktorý na neho vrhol Daniel, ho umlčalo. Nech už tam videl čokoľvek, Daniel bol za to vďačný.

„Spoj sa s vetrom.“ Prikázal pokojne. Abraxas prikývol a s krátkym zaváhaním ho pustil a vstal. Potom sa otočil Danielovi chrbtom a zaklonil hlavu. Ruky roztiahol a len pery sa mu pohybovali pritom ako šepkal tiché slová, ktoré Daniel nepočul. Nenačúval im, hoci mohol. Cítil, že tieto dôverné slová patrili len vetru, nie Danielovi.

Keď ucítil, že sa Abraxas spojil s vetrom, sám nadviazal podobné spojenie. Vietor okolo neho zakrúžil a jemne ho pohladil, akoby chápal, čo cítil. Upokojoval búrku v jeho vnútri.

Daniel náhle pocítil túžbu privolať ostatné živly. Túžba po zemi zachytila jeho dušu ako ťaživý kameň, keď jeho vnútro dúfalo, že by ho zem mohla zahaliť do svojho pokojného objatia.

„Abraxas, nie tu. Pôjdeme dole.“ Povedal Daniel sťažka. Starší Slizolinčan sa okamžite otočil.

„Si v poriadku?“ opýtal sa.

„Nie.“ Odpovedal Daniel jednoducho. Abraxas sa viac nepýtal, držiac sa Danielových predošlých slov. Nechal sa vyviezť z Astronomickej veže a po Danielovom boku prešiel celým hradom, až kým sa nedostali vonku. A potom prešli pozemkami až blízko k Zakázanému lesu.

Keby bol Daniel v inej nálade a necítil by takú nekonečnú ťažovu, prepojil by svoju silu s Abraxasovou a skočil by s ním z Astronomickej veže dole. Bolo by to rýchlejšie a Abraxasovi by to dalo nezameniteľnú lekciu. Dnes sa na to však necítil. V skutočnosti sa bál, že v takomto stave, takto mocne priťahovaný zemou, by sa obaja rozpľaštili o tvrdú zem.

V mysli si to poznačil ako dobrý nápad do budúcnosti. Už teraz sa tešil na Abraxasovu reakciu.

„Počkaj tu.“ Požiadal Daniel. Teraz nebude myslieť na Abraxasovu bezpečnosť, nemal na to dosť síl. Už sám prešiel ešte bližšie k lesu, do tieňov prastarých stromov, do lesa však nevkročil. Ale bol dosť blízko na to, aby cítil bytosti vnútri Zakázaného lesa.

Zodvihol ruky nad hlavu a pevne uchopil spojenie, ktoré ho zväzovalo so zemou.

„Poď ku mne. Príjmi ma. Zahaľ ma svojím trpezlivým pokojom.“ Prosil. A zem ho vyslyšala. V miestach, kde stál, sa začala mocne striasť, Daniel však stál pevne. Zodvihol sa prach a tráva začala rásť neuveriteľne rýchlo. Koruny prastarých stromov sa naklonili nad Daniela, akoby ho chceli chrániť. Hoci vonku bola mrazivá noc, okolo Daniela sa oteplilo a vzduch sa naplnil omamnou vôňou trávy a vytekajúcej miazgy.

A Danielom sa prehnala vlna moci, ktorá ho takmer zrazila na kolená. Najskôr so sebou zmetla všetko, čo ho ťažilo a potom ho obalila do svojej pokojnej blízkosti a naplnila svojou prastarou silou a múdrosťou vekov. To, čo sa dovtedy Danielovi zdalo ako nevyriešiteľné problémy, teraz pôsobilo takmer bezvýznamne.

Zhlboka sa nadýchol a uvoľnene sa usmial. Otvoril oči a spustil ruky.

Zem okolo neho utvorila dokonalý kruh plný zelenej trávy a vzduch v jeho okolí bol jemne zelený a zlatý. Mágia zeme len nepatrne zafarbila vzduch, no bolo to viditeľné. Jej moc sa ako jemné čiastočky prachu vznášala vo vzduchu okolo Daniela, avšak na rozdiel od prachu ju neovplyvňovala zemská príťažlivosť.

Daniel s úsmevom natiahol ruku k Abraxasovi.

„Poď ku mne, mág vetra.“ Prehovoril. Hlas mal dokonale pokojný a naplnený prastarou mocou, ktorú cítil vo svojom vnútri. Abraxasovi neuniklo, že mocná sila zeme, ktorá ním prúdila, len zvýraznila výraznú sýtu zelenú v jeho očiach.

Akoby to, čo k nemu naťahovalo ruku ani nebol človek.

Zaváhal len na okamih, než podišiel k Danielovi a prekročil kruh, aby sa mohol chytiť jeho ponúkanej ruky. Daniel mu už predtým sľúbil, že ho raz vezme von a ukáže mu silu zeme. Len netušil, že to bude tak skoro.

„Ľudia sú synmi zeme. Aj ty si synom zeme.“ Povedal Daniel, keď Abraxas prekračoval kruh a dotkol sa nodou dokonale zelenej trávy.

Keď sa Abraxas dotkol Danielovej natiahnutej ruky, bolo to, akoby sa chytil elektrického vedenia. Niežeby vedel, čo to bolo. Pre neho to bolo skôr, akoby sa dotkol čírej mágie. Alebo nejakej pošahanej magickej bytosti. Mnohé elektrizujú.

Vlna mocnej mágie sa ním prehnala a nebyť opory, ktorú mu poskytovala Danielova ruka, zrazila by ho k zemi. Tá sila ho naplnila a napojila na akýsi obeh, cez ktorý ním prúdila energia. Prichádzala od Daniela a vstrebávala sa naspäť do zeme, na ktorej stál, keď prenikla celým jeho telom.

Pocítil taký pokoj, ako snáď ešte nikdy. Zodvihol ruku, za ktorú nedržal Daniela a mal dojem, akoby zem odpovedala na jeho volanie.

„Povedz jej, čo chceš.“ Ozval sa Daniel. Jeho hlas znel zvláštne. Bol to jeho hlas, no zároveň akoby ani neznel ako on. Dávalo to vôbec zmysel?

„Ja neviem, čo mám povedať.“ Ozval sa Abraxas.

„Teraz si s ňou prepojený ako s vetrom. Správaj sa k nej tak.“ Povedal Daniel. Už znel viac ako on sám. Abraxas sa zhlboka nadýchol.

„Dobre. Zem... zdvihni sa.“ Povedal opatrne. A na jeho prekvapenie zem uposlúchla a kruh, v ktorom stáli, sa zľahka nadvihol. Abraxas s úžasom pozrel na Daniela, ktorý sa pri pohľade na neho rozosmial.

„A čo takto? Zem, zodvihni sa!“ zopakoval Daniel dôrazným, mocným hlasom. Privrel oči, keď zem pod ich nohami zadunela, akoby niekto udrel na obrovský bubon. A znovu a ešte raz. A potom sa zem mohutne utriasla a vyniesla ich najmenej päť metrov nahor. Tentoraz však nielen ten jeden kus zeme, poznačenej jej mágiou. Daniel vytvoril kopec.

„Pre Merlina!“ vyhŕkol Abraxas. Toto bola neuveriteľná ukážka moci. S rozšírenými očami a nezameniteľným úžasom vrytým v tvári, sa otočil na Daniela. Úsmev mu zišiel z tváre, keď si všimol, aký unavený bol jeho mladší priateľ. Daniel mu venoval upokojujúci úsmev.

„Naprav to, čo sme dnes urobili.“ Zašepkal. Opäť privrel oči a sklonil hlavu. Vhvíľu počkal, než zem vykonala, o čo ju požiadal a až potom zodvihol hlavu.

„Zem, ďakujem ti. Choď.“ Zašepkal. Sila, čo ich zväzovala a nabíjala energiou, pomaly vyprchala. Abraxas pocítil takmer fyzickú bolesť, keď sa zrazu stratili účinky zeme, ktoré si až doteraz užíval.

„Vyzeráš unavene. Nemala by ťa zem napĺňať energiou?“ opýtal sa. Jeho energiou rozhodne naplnila.

„Zem mi veľmi pomohla. Stále však platí, že som ju ovládal svojou mysľou a svojou vôľou a hoci je zem pokojným živlom, potrebuješ mocnú vôľu, aby si jej mohol prikazovať.“ Pousmial sa. Zem mu pomohla zmieriť sa s tým, kým bol.

„Ja som nič necítil, keď som jej povedal, aby sa zdvihla.“ Ozval sa Abraxas.

„Ja som to cítil za teba.“ Danielovi sa pobavene zaleskli oči.

„Máš silnú myseľ, no do toho príkazu si veľa sily nevložil. Ja som poslal ďalej len toľko, koľko by si obetoval ty. Vietor ti dá zabrať omnoho viac, tam ti už svoju myseľ prepožičiavať nebude.“ Uškrnul sa Daniel. Abraxas sa na neho spýtavo pozrel.

„Ideme privolávať aj vietor?“ opýtal sa, akoby sa mu nechcelo veriť, že dnes večer budú pracovať aj s jeho živlom. Daniel sa zasmial.

„Veď preto sme tu, no nie?“ nadhodil. Keď Abraxas pokrčil lecami, povzdychol si. Ten bláznivý Slizolinčan sa vôbec nesprával ako dedič hrozivého rodu Maldoy, keď sa o neho takto staral. Pre Salazara, veď ten sa oňho bál!

Bol zvláštny pocit, mať niekoho, kto sa o neho skutočne strachoval. A hoci by to nepriznal nahlas, bol to sakra dobrý pocit. Danielovi sa to páčilo viac než by priznal.

„A okrem toho, ty si vietor stále neprepustil.“ Pousmial sa. Abraxas prekvapene zamrkal. Neuvedomoval si to.

„Je ľahké zvyknúť si na jeho prítomnosť, však? Nesmieš však zabudnúť, že z teba vysáva sily. Ráno budeš unavený.“ Varoval ho Daniel.

„Ešte si neuvedomuješ prítomnosť vetra. Vaše spojenie začína silnieť, no pridlho spalo. Bude trvať nejakú chvíľu, kým bude naozaj mocné. A bude trvať dlho, kým bude také mocné ako moje. Napriek tomu sa však ani nenazdáš a prekonáš mňa a to, čo dokážem s vetrom. Jedného dňa z teba bude mocný mág. Cítim to.“ Pousmial sa. Abraxas mu venoval úprimný úsmev. Úprimný úsmev dodal Abraxasovej tvári jemnosť a snáď ešte zvýraznil krásu, tak charakteristickú pre každého Malfoya.

Abraxas Malfoy bol snáď ešte krajší ako ostatní Malfoyovci. Isteže, každý Malfoy mal symetrické rysy, žiarivé oči, rovný hrdý nos, vlasy, ktoré im závodela väčšina dievčat a prirodzene krásnu tvár, ža z toho mrazilo. Ale Abraxas mal v tvári ešte niečo iné.

Keď sa spojil s vetrom a využil spojenie, ktoré mal v sebe odjakživa, stal sa veľkolepým. Keď je muž krásny, nemusí to byť vždy práve najlepšie. Malfoyovci sa s tým naučili žiť, no Daniel si uvedomoval, že by bol Abraxas radšej mocný než priveľmi atraktívny. Bola to však jeho prednosť a on to využíval.

No teraz, keď privolával vietor, akoby bol Abraxas konečne kompletný. Akoby čiastočky jeho osobnosti zapadli do seba jedine vtedy, keď okolo seba cítil vietor.

Daniel si s ťažkým srdcom pomyslel, že on takéto spojenie nemal. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať úžasné, že mal spojenie so všetkými živlami. Pre neho to však bolo náročné. To, že mal spojenie s každým živlom znamenalo, že nemal skutočne pevné spojenie ani s jedným.

Nebol živel, u ktorého by našiel útechu tak ako Abraxas u vetra. Keď Daniel privolával živly, nič nezapadlo na svoje miesto. Nijaké klapnutie, kedy sa stával kompletným.

Daniel ešte stále, napriek všetkému, čo dokázal, neprišiel na to, čo mu pomôže stať sa kompletným. Čo spôsobí to klapnutie.

„Budem na to pamätať.“ Prisľúbil Abraxas. Daniel sa zasmial.

„Akoby som počul seba.“ Chechtal sa. Abraxas nadvihol obočie.

„Ako to dopadlo u teba?“ zaujímal sa. Daniel sa uškrnul.

„Skolaboval som. Neviem, čo by sa so mnou stalo, keby ma nenašla priateľka.“ Povedal. Abraxas sa zatváril ustarostene.

„Čo by sa stalo, keby som predsa len urobil chybu a omdlel by som niekde, kde ma nikto nemôže nájsť?“ opýtal sa Abraxas. Daniel z jeho slov vycítil, že takých miest je viac a on ich navštevuje často.

„Umrel by som, však?“ dodal. Daniel sa natiahol a chytil ho za plece. Pocítil pritom ako vietor, s ktorým bol Abraxas stále prepojený, zareagoval. Bude si na to musieť dávať pozor už len preto, lebo je to nápadné.

„Pokiaľ by sa to stalo, vietor by ma varoval. A ja by som urobil všetko preto, aby som ťa zachránil.“ Prisľúbil.

„A ak by si sa ku mne nemohol dostať?“ opýtal sa Abraxas, hoci sa zdalo, akoby sám neveril, že bolo niečo, čo by Daniel nedokázal. Čiernovlasý Slizolinčan nadvihol obočie.

„V takom prípade by som bol prinútený privolať živly a z diaľky sa postarať o to, aby si to prežil. Pokiaľ by to znamenalo, že ti zachránim život, prinútil by som všetky štyri svetové vetry, aby sa rozhýbali.“ Niečo v jeho hlase Abraxasovi napovedalo, že by to naozaj urobil.

„Čo sú tie štyri svetové vetry?“ opýtal sa svetlovlasý čarodej.

„Sú to vetry, ktoré vanú od východu, západu, severu a juhu. Sú to ohromné masy vzduchu, nie je možné, aby nimi jeden čarodej pohol, zahŕňajú totiž celý svet.“ Povedal Daniel.

„Ako by si to potom mohol dokázať ty?“ spýtal sa Abraxas s nadvihnutým obočím. Daniel sa uškrnul.

„Je o mne známe, že robím nemožné veci.“ Povedal. Zdalo sa, že ten vtip pochopil len on sám.

„Mohli by sme to však vyriešiť aj jednoduchšie. Pokús sa neodpadnúť niekde, kde ťa nebude mať na dosah niekto, kto by ťa zachránil. Podľa možnosti by si sa mohol postarať aj o to, aby ti v takejto chvíli nikto nezabodol nôž do chrbta. Inak by som sa musel vydať na lov, aby som ťa pomstil, čo nechcem. Zabíjanie som nemal nikdy rád.“ Povedal Daniel. Na chvíľu znel jeho hlas mrazivo.

„Už si zabil?“ tá otázka vykĺzla Abraxasovi z pier skôr než sa stihol zarazil. Daniel prekvapene zamrkal a odstúpil od Abraxasa.

„Keby som ťa nepoznal, povedal by som, že hľadáš informácie, aby si ma mohol usvedčiť.“ Povedal.

„Ja... toto som sa nemal pýtať, prepáč.“ Ozval sa. Schválne nepovedal, že nechcel, obaja si totiž uvedomovali, že chcel. Daniel sa pobavene usmial.

„Malfoy sa mi práve ospravedlňuje? A nie prvýkrát?“ nadhodil. Abraxas sa zamračil, Daniel ho však nepustil k slovu.

„Áno, zabil som.“ Povedal. Abraxas sa prekvapene nadýchol.

„Zabil si Alexa?“ opýtal sa ticho. Akoby ani nechcel počuť odpoveď. Daniel sa usmial tak smutne, až Abraxasovi zamrelo srdce.

„Zabil som viackrát.“ Odvetil Daniel. Tentoraz bol Abraxas tým, kto ho chytil za rameno.

„Nebolo inej cesty.“ Povedal. Daniel prekvapene zamrkal očami. Pocítil ako sa mu do nich tlačili slzy, keď k nemu prenikli Abraxasove slová.

„Vždy je iná cesta, Abraxas. Vždy. Je to len o tvojej voľbe.“ Zašepkal.

„Nevyčítaj si, že si ho zabil. On by urobil to isté, keby si mu dal šancu.“ Upokojoval ho Abraxas. Už sa nerozprávali o tom či zabil Alexa, obaja od začiatku vedeli, že to urobil.

„On tú šancu mal a využil ju.“ Priznal Daniel ticho. Abraxas prekvapene zamrkal.

„Ako to? Veď žiješ.“ Ozval sa.

„Nemal som. Nechápem, čo sa stalo, no ja som už nemal žiť. Alex mi počas súboja pozeral tvár.“ Rukou naznačil, kadiaľ sa mu tiahla rana na tvári.

„Ten nôž bol jedovatý. Mal som umrieť. Neskôr som ho ním prebodol, Alex bol do pol hodiny mŕtvy. No ja stále žijem.“ Hovoril.

„Možno to nebol dosť silný jed. Keď ťa pozeral, dostalo sa ti ho do rany primálo. A okrem toho, ty nemáš ani len jazvu. Nemohlo sa ti to len zdať?“ opýtal sa opatrne. Daniel sa chrapľavo zasmial.

„To je ďalšia záhada. Mal som prebodnutú hruď a nepeknú ranu na tvári. Počas noci to všetko zmizlo, nezostala po tom ani stopa.“ Odrazu sa zarazil, keď si na niečo spomenul.

„Och...“ vydýchol. Tvárou sa mu rozlial prekvapený úsmev.

„Možno viem, čo mi zahojilo rany.“ Povedal. Vzápätí sa však zamračil, očividne však ostal v lepšej nálade ako predtým.

„Stále však ostáva otázkou, prečo na mňa nepôsobil ten jed. Viem, čo je to za jed. Kvapka by skolila stádo slonov. A mne sa do rany určite dostala viac než kvapka.“ Povedal vážne.

„Nesúvisí to s tým ako sa ti vyliečili tie rany, čo si mal na hrudi a na tvári?“ zaujímal sa Abraxas.

„Nie, to určite nie. Dovtedy by som bol mŕtvy.“ Pokrútil hlavou.

„Na tom však teraz nezáleží. Postav sa tam.“ Ukázal na kus zeme pár metrov od seba. Abraxas poslúchol a vybral sa tam.

„Vieš, ako sa povie ovládanie vetra?“ zaujímal sa Daniel. Abraxas zmätene nakrčil obočie.

„Myslím ako keď schopnosť pohybovať predmetmi telekinéza.“ Poradil mu Daniel.

„Aerokinéza?“ skôr sa opýtal než odpovedal Abraxas.

„Správne. Nájdeš množstvo kníh, ktoré ťa učia ako ovládať vietor. Väčšina z nich sú braky, ktoré napísali čarodeji, čo nemajú s ovládaním vetra nič spoločné, no myslia si to. Rozdiel medzi tebou a nimi je asi taký, že keď tý mávneš rukou, privoláš tornádo a keď on, po roku intenzívneho cvičenia, mávne rukou, zachvejú sa závesy na oknách. Podľa takýchto príručiek by si mal cvičiť výhrandne vnútri, kde nefúka podľa možnosti nijaký vietor. Rovno ti poviem, že pokiaľ nájdeš takúto knihu, zahoď ju a nestrácaj ňou drahocenný čas. Je mnoho lepších kníh, ktoré by si ako mág vetra mohol alebo mal prečítať.“ Hovoril.

„Aerokinéza je aktívna schopnosť ovládať a meniť smer vetra a vzduchu. Pochádza z latinského aer, čo je v preklade vzduch. Pri cvičení aerokinézy by mohli nastať príznaky ako sú studené ruky, pocit chladu alebo ťažkosti s dýchaním. Pokiaľ ich pocítiš, okamžite prestaň a daj si na niekoľko dní pauzu. Vietor nemá svoju výraznú farbu ako ostatné živly, často sa však zosobňuje v bielom, žltom alebo modrom odtieni. To využiješ najmä vtedy, pokiaľ by si pri obradoch chcel využívať sviečky. Ako mágovi vetra ti budú, ako som už predtým hovoril, najbližšie veterné kúzla. Medzi ne patrí napríklad Wingardium leviosa. Vietor je živel, ktorý ti pomôže zmiznúť. Časom sa naučíš ako prinútiť vietor, aby ťa zahalil a ukryl pred očami iných bytostí.“ Tu ho Abraxas prerušil.

„Ty to dokážeš?“ opýtal sa. Daniel sa pousmial, zodvihol ruku a zašepkal niekoľko tichých slov. Potom akoby mávnutím ruky poslal vietor na seba a priamo pred Abraxasovými očami sa stal neviditeľným. Abraxas obdivne zapískal, keď sa opäť zviditeľnil.

„Dokázať to dokážem, no vysiľuje ma to. Ty sa chceš dostať k tomu, aby ťa to vysiľovalo len minimálne.“ Hovoril Daniel.

„Ako si to urobil?“ spýtal sa Abraxas. Daniel sa zamyslel.

„Požiadal som vietor, aby upravil spôsob, akým sa okolo mňa odráža svetlo. Som tu a keby si sa natiahol, cítiš ma, no nevidíš ma, pretože sa odo mňa prakticky neodráža svetlo. Tvoje oči vidia svetlo, ktoré sa odráža od predmetov. Preto v noci, keď je svetlo slabé, nevidíš farby. Tvoj mozog spracuje informácie, ktoré mu oči poslali a premení ich na obraz. Ja, ako tu teraz stojím pred tebou, som kompletný obraz aj so všetkou tou prírodou, čo je za mnou. V skutočnosti sa o to však stará tvoj mozog, pričom mu tvoje oči pošľú odrazy svetelných lúčov. Ja som sa teraz obalil vetrom a prikázal som mu, aby prakticky presúval odrazy svetla cezo mňa a neodrážal svetlo odo mňa. Ty teda vidíš všetko za mnou aj okolo mňa, no nevidíš mňa. Som tu a v podstate som stále viditeľný, no tvoje oči ma nevidia.“ Hovoril. Keď videl Abraxasov zmätený a prekvapený pohľad, musel stíchnuť a začal sa ticho smiať.

„Eh... už rozumiem, prečo ťa to tak vysiľuje.“ Povedal. Daniel sa tentoraz zasmial nahlas.

„V skutočnosti je to jednoduché. Aspoň tá teoretická časť. A vetru je asi aj tak jedno či to vieš alebo nie. Ide skôr o to, nakoľko pevne si s vetrom spojený.“ Vysvetľoval.

„Odkiaľ to vieš?“ spýtal sa Abraxas.

„Dlhé roky som žil u muklov a bol som zvedavé decko. V izbe, kde som býval, boli staré encyklopédie a rozprávkové knižky, ktoré už Dudley nechcel. Keď som mal čas, čítal som ich. Ešte kým som chodil na základnú, nenápadne som si ich požičiaval. Kým neboli ostatní doma, bolo to v poriadku a aj tak by si nikto nevšimol či odtiaľ jedna, možno dve knihy chýbajú.“ Pokrčil plecami.

„Ty si žil u muklov?“ opýtal sa Abraxas.

„Och, ty si to nevedel. Áno, takmer od narodenia. Rodičia umreli, keď som mal jeden rok.“ Povedal.

„Aké to tam bolo?“ opýtal sa. Daniel si spomenul na prístenok pod schodmi, strýka, ktorý ho mlátil, bratranca a jeho kamarátov, ktorí si z neho robili boxovacie vrece a tetu, jeho jediného pokrvného príbuzného, ktorá sa tomu len nečinne prizerala a sama mu nadávala, vďaka čomu boli rany od nej, hoci nebývali fyzickými, najhoršie.

Vedel však, že keby povedal pravdu, Abraxas by sa muklov naučil nenávidieť. A Daniel vedel, že muklovia neboli zlí, nie všetci.

„Dalo sa to prežiť.“ Uškrnul sa.

„Už si niekedy videl pegasa?“ spýtal sa. Abraxas pokrútil hlavou.

„Nie, samozrejme, že nie. V tejto oblasti už stáročia nežijú.“ Odvetil. Daniel sa hravo pousmial.

„Pegas je tvorom vetra.“ Povedal.

„Čo to znamená pre mňa?“ spýtal sa Abraxas. Daniel sa začal usmievať širšie.

„Však si sa už skúšal stať animágom?“ opýtal sa. Abraxas prikývol.

„A skúšal si to s nejakým prízemným tvorom. Napríklad taký gepard – krásny, elegantný a nebezpečný.“ Hovoril. Podľa toho, ako sa Abraxasovi zaleskli oči, vedel, že trafil. Uškrnul sa.

„Potrebuješ tvora, ktorému je vietor blízky, tak ako tebe. Nabudúce to skús s pegasom. Bude to náročný a zdĺhavý proces, keďže pegas nie je práve obyčajná bytosť, no podarí sa ti to.“ Poradil mu Daniel.

„Ty si animágus?“ zaujímal sa Abraxas.

„Nie.“ Pokrútil Daniel hlavou. Niežeby to neskúšal. Stať sa animágom však bolo nadlho. Možno o takých pár rokov, ak tomu bude venovať dosť času, sa s nejakou podobou dostatočne zžije.

„Dobre, povedzme, že teóriu už máme za sebou. Teraz prejdime na prax.“ Ozval sa Daniel.

„Pošlem na teba vietor a ty sa pokús zastaviť ho. Nesmie sa ti na hlave pohnúť ani vlas.“ Dával mu inštrukcie Daniel.

„Rozumieš?“ opýtal sa. Abraxas sústredene prikývol a zľahka zmenil postoj. Daniel si v duchu urobil poznámku, že zapracuje na tom Abraxasovom útočnom postoji. Pokiaľ bude chcieť útočiť nenápadne, bude musieť nenápadne aj vyzerať.

Zodvihol roku a jemne ňou mávol smerom k Abraxasovi. Hoci to bol iba slabý vietor, Abraxasovi sa ho nepodarilo ani len spomaliť. Začul ako si starší Slizolinčan zanadával popod nos.

„Sústreď sa. Musíš precítiť aj príkazy, ktorú dávam vetru ja. Jeho silu musíš vnímať už odo mňa.“ Hovoril. Opäť zopakoval predošlý pohyb a poslal na Abraxasa slabý vietor. Keď sa mu to nepodarilo už na piaty krát, zľahka sa zamračil.

„Tak teda dobre, skúsime to inak.“ Povedal si skôr pre seba. „Vnímaj mňa. Sleduj každý môj pohyb a podľa toho urči, ako k tebe pôjde vietor.“ Viedol ho Daniel. Abraxas opäť zmenil postoj a zhlboka sa nadýchol. Prikývol.

Daniel sa zľahka uškrnul. Abraxas uprene sledoval jeho ruku, ostatné časti jeho tela akoby nevnímal. To, aká to bola chyba, si zatiaľ nechal pre seba. Abraxas sa nedokázal sústrediť na viac vecí naraz. Zatiaľ.

Pomaly a zľahka mávol rukou Abraxasovým smerom. Tentoraz sa mladému Malfoyovi podarilo vietor takmer úplne spomaliť. Na tvári mu zažiaril úsmev. Daniel sa potichu zasmial.

„Výborne. Teraz to budeme opakovať.“ Povedal.

Keď mali za sebou už asi päťdesiate kolo, rozhodol Daniel, že majú obaja dosť.

„Som unavený.“ Prekvapene skonštatoval Abraxas, keď skončili. Daniel sa usmial.

„Ovládanie živlu ťa oberá o energiu. O tomto som hovoril, keď som ti pripomínal, aby si si dával pozor či si s vetrom neostal spojený. Ty to nevnímaš, no aj tie najjednoduchšie veci ťa oberajú o energiu. My sme to dnes znásobili a vidíš, ako to dopadlo.“ Hovoril.

„Takže s týmto sme prestali? Toto už viem.“ Ozval sa Abraxas. Daniel sa schuti zasmial. Bolo pravou, že Abraxas dostiahol štádium, kedy sa mu už nehýbali ani len vlasy na hlave, to však neznamenalo, že to vedel.

„Ver mi, toto ešte nevieš.“ Uškrnul sa.

„Čo urobíš, ak sa s tebou budem hádať?“ ozval sa Abraxas vyrývačne. Usmieval sa.

„V takom prípade ti budem nútený dokázať, že mám pravdu.“ Ozval sa Danie, rovnako priateľským hlasom ako Abraxas.

„Do toho!“ povedal mladý Malfoy energicky. Na rozdiel od Daniela, ktorý sťažka stál na nohách, mal ešte očividne priveľa energie.

„Ako si želáš, učeň.“ Povedal. Abraxas sa pri tom oslovení uškrnul.

Daniel odstúpil, aby mali medzi sebou niekoľko metrový odstup a zodvihol ruku, akoby chcel vykonať rovnaký pohyb ako predtým. Na jeho pobavenie sa Abraxas znovu zameral na jeho ruku, pripravený zareagovať, keď uvidí pohyb. A vtedy Daniel mávol druhou rukou.

Abraxas prekvapene zhíkol, Daniel mu však musel pripísať k dobru, že zareagoval takmer okamžite. Hoci mu vietor rozvial vlasy, podarilo sa mu ho spomaliť.

„To bolo pekné, máš dobré reflexy. No na tvojom cítení treba vážne popracovať.“ Daniel bez toho, aby mávol rukou alebo urobil akýkoľvek pohyb poslal na Abraxasa o čosi silnejší vietor. Tentokrát Abraxas nezareagoval vôbec.

„Nepohol si sa!“ zvolal.

„Na to, aby som ovládal vietor, sa nepotrebujem hýbať. Pohyby len zjednodušujú sústredenie. Je to ako keď čaruješ pomocou slov, obyčajné zjednodušovanie. Od teba očakával, že dokážeš to isté.“ Danielov hlas zasvišťal vzduchom ostrejšie ako plánoval. Ospravedlňujúco zvraštil tvár, keď sa stretol s Abraxasovým ochromeným výrazom.

„Ako som ti už niekoľkokrát zopakoval, časom budeš lepší ako ja. Treba len cvičiť. Vietor môžeš privolávať kedykoľvek, ja ťa postupom času naučím, ako zachytiť svoje spojenie bez toho, aby si to všimli ostatní veterní mágovia, ak bude náhodou nejaký v tvojej blízkosti. Buď však opatrný, najmú pri ľuďoch, ktorí majú oči a uši otvorené. A pokiaľ sa niekomu rozhodneš povedať o tom, že ovládaš vietor, radšej nespomínaj mňa.“ Hovoril o poznanie miernejším hlasom ako predtým.

„Zmení sa niečo, ak to niekomu prezradím?“ zaujímal sa Abraxas.

„Pravdepodobne áno. Medzi nami teda určite. Budem nútený postupovať opatrnejšie.“ Odvetil úprimne. Pokiaľ nechcel, aby sa ďalší ľudia dozvedeli o tom, že ovláda živly, musel by si dávať pozor, aby nikto nevedel o ich lekciách. A pokiaľ by to Abraxas niekomu prezradil, rozhodne by to bol niekto, koho by sa Daniel radšej mal obávať. Abraxas si cenil inteligenciu a moc.

Do hradu kráčali prvých pár desiatok metrov mlčky, než sa Daniel rozhodol prerušiť ticho.

„Pokiaľ sa pri vyvolávaní rozhodneš využiť aj sviečky, mohol by si využiť aj ich konkrétne farby. Napríklad biela je neutrálnou farbou, zároveň však zosobňuje pravdu. Žltá je farbou energie, slnka a života a modrá buď značí ticho, trpezlivosť a zdravie, čo je svetlá modrá alebo môže značiť až depresiu a nestálosť, pokiaľ je to tmavá modrá. Belasá ti pomôže pri komunikácií s vetrom. Vo všeobecnosti je však modrá chladnou farbou, biela je čistá a viac menej neutrálna, zosobňuje však skôr bielu než čiernu mágiu, na čo treba tiež pamätať a žltá je najenergickejšia z týchto troch farieb. Pokiaľ budeš môcť, prispôsob tomuto farbu sviečky, ktorú zvolíš.“ Hovoril Daniel.

„Teraz si hovoril o sivečkach alebo o farbách všeobecne?“ zaujímal sa Abraxas.

„O sviečkach.“ Odvetil Daniel.

„Mám ťa odprevadiť do nemocničného krídla?“ spýtal sa Abraxas, keď sa mali v hrade ich cesty rozdeliť. Daniel sa uškrnul.

„Nie, ty sa hlavne dostaň do klubovne bez toho, aby ťa niekto zazrel.“ Povedal Daniel so smiechom.

„Mňa nikdy nikto nezazrel, keď som porušoval pravidlá.“ Povedal Abraxas.

„To si potom nikdy v skutočnosti neporušoval pravidlá.“ Usmial sa.

„Teba chytili?“ uškrnul sa Abraxas.

„Neraz.“ Odvetil.

„Potom sa nevieš správne ukrývať.“ Tvrdil Abraxas. Daniel sa pousmial.

„Nejde o to, najlepšie sa ukryť. Ide o to, dostať sa z problémov. A to je niečo, čo ja zvládam brilantne.“ Reagoval.

„Dobrú noc.“ Kývol mladému Malfoyovi a vybral sa do nemocničného krídla.

Zhodil zo seba plášť a ľahol si na posteľ. Práve sa prikryl a našiel si pohodlnú polohu, keď sa otvorili dvere a dnu vošla sestrička.

To bolo tesné. Nečakal, že príde až tak skoro, nevstávala však ani zas až tak predčasne. Keby ale aj prišla o tých desať minút skôr, tvrdil by, že bol v kúpeľni alebo niečo podobné.

„Viem, že nespíš, Daniel.“ Ozvala sa. Podišla bližšie k Danielovej posteli.

„Videla som ťa ísť pred pár hodinami vonku a aj prísť. A videla som aj pána Malfoya ako sa sem zakrádal. Nebol až taký nenápadný ako predpokladal.“ Povedala. Daniel sa prestal tváriť, že spal a otočil sa k nej. V duchu si odfrkol, keď si spomenul ako Abraxas tvrdil, že jeho neprichytia.

„Mohli ste z toho urobiť problém už na začiatku. Prečo ste to nechali tak?“ opýtal sa.

„Na čo by to bolo dobré?“ zaujímala sa. Daniel pokrčil plecami.

„Toto by stačilo na to, aby ma Dumbledore mohol vyraziť zo školy. Ani Dippet by s tým nemohol nič urobiť.“ Podotkol.

„A čomu by to pomohlo? Poznám mladého Toma už od prvého ročníka. Veľmi sa na seba ponášate. Tom bol malý chlapec, ktorý potreboval pomoc, niekoho dospelého, kto by ho podržal. Jediný, kto vedel o jeho problémoch, bol Dumbledore. A čo urobil? Už od začiatku sa ho snaží zničiť, nechce ho v tejto škole. Nie, to nie je správne. Akoby sa z neho snažil vychovať niekoho temného, zlého. Keď som sa o tom všetkom dozvedela, bolo neskoro a ja som nebola človek, ktorý by mu mohol pomôcť. Myslela som si, že Thomasovi Riddlovi už nie je pomoci.“ Pokrútila hlavou.

„A potom si sa objavil ty a Tom začal prejavovať emócie. Zachránil ti život, dozvedám sa, že si navzájom pomáhate a chránite sa a obaja akoby ste boli na jednej vlne. Akoby ste sa chápali. A teraz viem, môj milý Daniel, prečo ste vy dvaja na jednej vlne.“ Pohľad mala smutný, keď sa na neho pozrela.

„Alexander Cooper sa už neobjaví, mám pravdu?“ opýtala sa. Keď Daniel nereagoval, sklopila na chvíľu zrak.

„Zabil si ho. Nemám na to prijamy dôkaz a aj ten, ktorý som mala, som zničila. Ale viem, že si ho zabil. Nebudem ti to vyčítať, nemôžem. No, prosím ťa, pokiaľ to bude možné, udrž Toma hore. Je taký ambiciózny a mocný, pokiaľ padne, bude to tragické pre nás všetkých. A mňa bolí predstava, že za jeho pádom bude stáť čarodej, ktorého sme všetci považovali za najčistejšieho.“ Nešťastne pokrútila hlavou.

„Ten priamy dôkaz. Čo to bolo?“ opýtal sa Daniel.

„Dumbledore tu bol, kým si spal. Požadoval, aby som otestovala tvoju krv, tvrdil mi, že v nej nájdem stopy po jedoch. Bol veľmi... neodbytný.“ Skrivila tvár.

„Viem si predstaviť, čo tým myslíte.“ Povedal.

„Čo ukázali testy?“ opýtal sa vzápätí.

„Nijaký jed.“ Povedala. Daniel sa pousmial, len oči prezradili jeho prekvapenie.

„To je dobre.“ Povedal.

„Nie, ani nie. V tvojej krvi som našla niečo veľmi zaujímavé a nanajvýš znepokojivé.“ Hovorila.

„Čo to znamená?“ opýtal sa Daniel. Chystala sa mu práve povedať, že je chorý? Podľa jej výrazu tváre odhadoval, že je to niečo vážne, no na smrteľnú chorobu to nevyzeralo.

„Dostal si sa niekedy do styku s jedom baziliska?“ spýtala sa. Daniel sa zmätene zamračil. Nespomínal si, bolo toho však tak veľa, na čo si nespomínal...

„V tvojej krvi prúdi jed baziliska, jeden z najsmrteľnejších jedov. Pohryznutie baziliska sa nedá prežiť. Nijakým spôsobom, jedine, ak by boli včas podané slzy fénixa. Len tie dokážu bojovať proti jedu kráľa hadov, avšak tiež len do istého času. A práve toto je zaujímavé. V tvojej krvi prúdi jed zabiliska, zároveň som v nej však našla aj látku, ktorá sa ponáša na slzy fénixa. Tvoje krvné bunky si na ňu natoľko zvykli, že sa začali správať, akoby bola v tvojej krvi odjakživa, akoby boli tieto cudzei telesá prirodzenou súčasťou tvojej krvi. Rovnako, z ešte nepochopiteľnejšieho dôvodu, reaguje tvoja krv aj na bazilisčí jed. Ani jednému z nich sa nebráni, oboje prijíma a akceptuje. Vieš, keby bol pomer týchto dvoch cudzích látok v tvojom tele čo i len trochu iný, skôr či neskôr by ťa to zabilo. Vlastne nerozumiem tomu, prečo si ešte stále nažive. Podľa tvojej reakcie usudzujem, že ťa Alex otrávil. Nech to však bol akýkoľvek jed, kým ťa niekto neotrávi bazilisčím jedom, budeš v poriadku. Tvoja krv dokáže vstrebať prakticky každý jed. Za to môže jed baziliska, čo máš v tele. Slzy fénixa – alebo čo to vlastne je – sú tam len na to, aby ťa nezabil jed zabiliska.“ Vysvetľovala.

„Teda môžem kedykoľvek padnúť mŕtvy k zemi?“ opýtal sa Daniel. Ošetrovateľka sa na neho vážne zahľadela.

„Áno.“ Prikývla. Daniel tiež prikývol. Pokiaľ doteraz dúfal, že mu dá negatívnu odpoveď, teraz poznal pravdu bez prikrášlení.

„To mám, zdá sa, blbé.“ Ozval sa.

„Funguje to aj opačne?“ opýtal sa po chvíli ticha. Ošetrovateľka sa na neho zvedavo pozrela.

„Môže moja krv otráviť niekoho iného?“ zaujímal sa. Žena zamyslene zvraštila obočie.

„Ťažko povedať. Priznám sa, že nad týmto som sa nezamýšľala. Je to pravdepodobné. Nech je však odpoveď akákoľvek, nechcela by som byť tým upírom, ktorý ťa pohryzie.“ Pousmiala sa.

„Nepremýšľal si nad tým, že by si so sebou nosil vo fľaštičke slzy fénixa? Viem, že je to drahá záležitosť, no pokiaľ by si mal možnosť dostať sa k nejakým, poradila by som ti, aby si so sebou nosil malú fľaštičku. S krvou, akú máš, by sa mohlo stať čokoľvek. Náhody bývajú tie najhoršie.“ Pokrčila plecami.

S týmito slovami vstala a nechala Daniela osamote. Možno sa išla najesť alebo niečo podobné a možno chcela Daniela nadopovať ďalšími elixírmi. To mu už bolo jedno. Hlavne, že mohol v pokoji premýšľať.

Tak sa Alexovi nakoniec predsa len splní jeho sen. Umieral. Či skôr, kedykoľvek mohol umrieť. Nech bude akokoľvek tvrdo bojovať o svoj život, o jeho prežití alebo smrti rozhodne náhoda.

To vedomie bolo zvláštne trpké a bolestivé. Celý svoj život bojoval, stal sa z neho cvičený vojak, v živote sa vzdal toľkých vecí. A prečo? Aby nakoniec padol?

Bol trpezlivý. Čakal, kedy aj on nájde svoje miesto na svete, miesto, ktoré bude môcť nazývať domovom, miesto, kde ho prijmú, so všetkým, čo k tomu patrí.

Vraj život dá každému, čo si zaslúži. Daniel musel byť naozaj zlý, keď dostával toto.

Ošetrovateľka mu doniesla nejaké jedlo. Položila ho pred neho a povedala mu, nech sa naje.

„Mal by si si pospať. Z nemocničného krídla ťa nepustím skôr ako o tri dni, aby to nevyzeralo divne, takže keď sem niekto príde, tvár sa choro. To by ti nemalo robiť zas až také problémy, naozaj vyzeráš zle. Neviem, čo si včera robil s Malfoyom, no vyšťavilo ťa to.“ Vedľa misky s kukuričnými lupienkami mu položila fľaštičku s elixírom na bezsenný spánok. Danielovi neušlo, že mu nechala silnejšiu dávku.

„Vypi to, pár hodín budeš spať. Ja sa postarám o tom , aby ťa do konca vyučovania nikto nerušil.“ Povedala.

„Prečo väčšia dávka?“ zaujímal sa Daniel.

„Pretože na teba nezaberá tak, ako by mal. Mladíka v tvojom veku, ktorého som nadopovala bezsenným spánkom, by nemalo zobudiť ani stádo slonov, nie to ešte študent, ktorý sa snaží tváriť nenápadne.“ Pripomenula. Daniel sa nevinne uškrnul. Na to zabudol.

„Len to vypi, potrebuješ sa vyspať, než ti sem nabehnú tí tvoji slizolinskí priatelia. Niečo mi hovorí, že dnes určite nebudeš sám.“ Povedal. S tým odišla a Daniela nechala samého.

Kukuričkých lupienkov sa Daniel ani nedotkol. Niežeby ich nemal rád, boli s medom a drobným ovocím, perfektná kombinácia. Nemal však ani pomyslenie na jedlo. Namiesto toho odložil podnos s nedotknutým jedlom na nočný stolík a vzal si z neho len elixír a pomarančový džús, aby sa zbavil ten nechutnej pachuti, čo ostáva po elixíroch.

Bez zbytočných rečí do seba na ex nalial elixír, pričom sa neubránil znechutenému skriveniu tváre a zapil to džúsom. Ľahol si, prikryl sa a po chvíli tvrdo zaspal.

„Daniel!“ pocítil ako ním niekto trasie a volá jeho meno. Takmer okamžite otvoril oči a ruka mu vyletela nahor. Schmatol cudziu ruku a pevne ju držal v zovretí, kým si neuvedomil, koho drží.

„Prepáčte.“ Ospravedlnil sa chrapľavo. Ošetrovateľka stojaca nad jeho posteľou ostala pokojná, nezdalo sa, že by ju Danielov počin prekvapil.

„To je v poriadku, neublížil si mi. Mal si nočnú moru?“ statostlivo nakrčila obočie a priložila mu ruku k čelu. Nespokojne zacmukala.

„Máš horúčku. To nie je dobre, už sa ti nemala vrátiť.“ Povedala.

„Nespomínam si.“ Odpovedal Daniel na jej predošlú otázku. Bol unavený, no hlavu mal prekvapivo čistú. Z času, keď ho Tom viedol v horúčkach do nemocničného krídla, mal zahmlené spomienka. Niežeby si to nepamätal, len bolo náročnejšie vybaviť si to. Akoby sa jeho myšlienky z tých chvíľ topili v akejsi hustej tekutine.

„Asi pred hodinou sa skončilo vyučovanie, spal si desať hodín.“ Informovala ho. Daniel prikývol.

„Máš tu návštevu.“ Povedala.

„Kto to je?“ opýtal sa Daniel.

„Amadeus Rookwood.“ Odvetila.

„Och,“ vypadlo z prekvapeného Daniela. Čakal by kohokoľvek, no Rookwooda nie.

„Tak hor sa s ním sem, nech zistíme, čo chce.“ Vyhlásil.

„Privediem ho. Keby nastal nejaký problém, zavolaj ma. V tejto škole je len málo ľudí, čo majú tú odvahu, postaviť sa mi.“ Vyhlásila.

„Kto vie, čím to bude.“ Nadhodil Daniel potichu.

„Možno tým, že by som ti mohla dať vypiť čokoľvek a ty by si to nezistil, kým by nebolo neskoro.“ Povedala hebkým, zľahka pobaveným hlasom.

„Nezjedol si raňajky. Nemám rada, keď mi nacienti nechcú jesť. Nabudúce to do teba dostanem násilím.“ Vyhrážala sa mu. Po týchto slovách sa však už vybrala von, aby priviedla Rookwooda.

„Čo odo mňa chceš?“ opýtal sa Daniel, akonáhle sa ošetrovateľka stratila za dverami, aby im prenechala súkromie.

„Ja- ja vlastne ani neviem.“ Povedal Rookwood. Posadil sa na stoličku vedľa Danielovej postele, takže bol teraz na úrovni Daniela, ktorý si na posteli sadol ešte predtým než Rookwood vošiel.

„Tak potom nevidím dôvod na to, aby si tu ostával dlhšie než je nutné.“ Prehovoril Daniel chladne. S tým chalanom bolo očividne niečo zle, on totiž akoby ani nevnímal vyhrážku v Danielovom hlase. Ani ním nehlo.

„Chcem, aby si vedel, že s Cooperom som spolupracoval len ten jediný raz. A oľutoval som to.“ Hovoril.

„Samozrejme, že si to oľutoval. Nechýbalo veľa a spolupráca s Cooperom by ťa stála život.“ Zavrčal Daniel.

„Tak som to nemyslel, hoci je to pravda. Ale mňa mrzí to, že som ťa zle odhadol. Už od začiatku som ťa slepo nenávidel, to bola najväčšia hlúposť, akú som kedy urobil. Nikdy som proti tebe nemal bojovať. Chcel som vycúvať, myslím s tej dohody s Cooperom, mal som, ale nakoniec ma Cooper presvedčil, aby som to nevzdal. Vie... vedel ako ľudí prinútiť, aby urobili, čo chcel. Nakoniec som to aj tak nezvládol a vtedy prišiel starý otec.“ Rukou si roztržito vošiel do vlasov.

„Nechýba mi, nikdy sme sa nemali radi.“ Obzrel sa okolo seba, akoby mal dojem, že povedal priveľa a obával sa, že by ho niekto mohol začuť.

„Kam tým mieriš?“ ozval sa Daniel. Nešlo mu do hlavy, prečo, doparoma, práve Amadeus Rookwood sedel vedľa jeho postele v nemocničnom krídle a vylieval si tu pred ním dušu.

Kedy sa svet stihol otočil hore nohami?

„Chcem sa pridať na tvoju stranu. Budem tvojimi očami aj ušami a tvojim najvernejším služobníkom. Nikdy ťa nezradím. Prisahám.“ Vyrukoval s pravdou von. Daniel mal chuť zrevať na neho či si z neho robí žarty. Najskôr ho takmer zabije, pričom sa z toho Daniel dostane priam zázrakom a teraz chce, aby ho Daniel prijal za svojho... čo... ani nevedel, čo mal vlastne pre Daniela byť. Služobník? Akoby Daniel potreboval služobníkov.

Šľak aby to trafil!

„Si ochotný zložiť mi neporušiteľnú prísahu, aby som ti mohol naozaj veriť?“ opýtal sa Daniel chladným, no za to príjemným, ba až sladkým hlasom. Hneval sa. Zúril. A bol si istý, že po tomto sa Rookwood stiahne a on bude mať konečne pokoj.

Jeho názor na Rookwooda stále nebol práve najlepší. Tak skoro mu neodpustí, že sa ho pokúsil zabiť.

„Som. Hoci aj okamžite.“ Povedal, na Danielovo nesmierne prekvapenie. Bez zaváhania natiahol k Danielovi ruku, akoby to mal už dávno premyslené. A pravdepodobne to premyslené skutočne mal.

Daniel sa zhlboka nadýchol, ruku však neprijal. Takto to nepôjde. Nie takto. Akokoľvek veľmi by sa chcel Daniel pomstiť Rookwoodovi, teraz na to mal dokonalú príležitosť, nemohol to urobiť takto.

Niekedy bývala zásadovosť vážne otravná.

„Existuje kúzlo, podobné neporušiteľnej prísahe. Pokiaľ by si sa mi zaviazal týmto kúzlom a porušil by si svoju prísahu, ja sám by som rozhodol o tvojom treste. Obaja dobre vieme, že smrť sa niekedy javí ako príjemná možnosť.“ Ozval sa Daniel. Rookwood zbledol, no prikývol. Konečne prejavil strach, Daniela to vnútri duše chorobne tešilo.

Toto neplánoval.

„Urobím to.“ Zachrapčal.

„Ak to urobíš, ak mi odprisaháš, už nebude cesty späť.“ Varoval ho Daniel.

„Ja viem. Musím to urobiť.“ Zašepkal Rookwood. Daniel sa zamračil.

„Prečo si myslíš, že to musíš urobiť?“ opýtal sa.

„Pretože by som s tým nemohol žiť. S tým všetkým.“ Vysvetľoval. Daniel chápavo prikývol, oči sa mu nebezpečne zaleskli. Samozrejme, že chápal. Toto bolo pokánie a zároveň akási pochybná ochrana pred Danielovým hnevom. Predsa len sa správal ako Slizolinčan.

Pochmúrne, horko sa usmial. Nakoniec ostane on tým jediným, kto bude na ramenách nosiť všetko to svinstvo. Cooper zomrel a Rookwood sa práve chystá dobrovoľne spútať s Danielom, čím sa očistí. Aj Annaeus zomrel, Danielovou rukou.

„Tak prisahaj.“ Povedal. Traja boli zapletení do pokusu o Danielovu vraždu. Prvý umrel ešte v jaskyni, druhý umrel v Tajomnej komnate a ten tretí s ním bude navždy zviazaný, navždy v jeho službách. Múdry klobúk mal nakoniec pravdu, Danielovi súperi končia tragicky.

Amadeus k nemu natiahol ruku, ktorú Daniel pevne uchopil. Nie však za dlaň, ale na Amadeusovo prekvapenie za zápästie.

„Takto to bude silnejšie.“ Prehovoril. Stále čakal, že sa Rookwood stiahne, ten však len prikývol. Zhlboka sa nadýchol a na okamih zatvoril oči. Daniel ho chápal, toto bol drastický krok. On sám by nikdy nedokázal urobiť to, čo robil teraz Rookwood. Nikdy by sa dobrovoľne nevzdal slobody.

Keď Rookwood zodvihol hlavu, pohľad mal jasný a clivý.

„Ja, Amadeus Dorian Rookwood, prisahám tebe, Daniel Davenport, že budem tvojimi očami a ušami, že pred tebou nebudem mať vážne tajomstvá, že ťa nikdy vedome nezraním, že ťa nikdy nezradím ani nepodrazím, že ti budem verne slúžiť a že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som uposlúchol tvoje príkazy. Tak prisahám, na svoju krv, na svoju mágiu a na svoj život.“ Až kým nezačal hovoriť poslednú a najdôležitejšiu vetu celej prísahy, mal pevný a jasný hlas. Koniec už takmer šepkal. Napriek tomu to však stačilo, Daniel cítil ako sa z jeho tela vyvalila mágia a pohla sa smerom k nemu.

„Ja, Daniel Christopher Davenport, prijímam tvoju prísahu a zväzujem tvoju mágiu s mojou. Tak nech sa stane.“ Jeho hlas ostro zasvišťal vzduchom ako bič. Viac nebolo treba hovoriť, mágia sa medzi nimi vzbúrila a obkrútila ich spojené ruky. Daniel sa ani nepohol, keď mu mágia rozrezala kožu, cítil ale ako sa slabo strhol Rookwood. A potom sa s dutou bolesťou usídlila v Danielovej hrudi a podľa toho ako sa zachvel Rookwood, vedel, že on pocítil to isté.

Daniel pustil jeho ruku a oprel sa o čelo postele. Na okamih sa cítil byť mocný, potom ho však prepadla neuveriteľná únava, ktorá bola fyzickou len spolovice.

„Teraz si môj.“ Prehovoril potichu. Uprel svoj pohľad na bledého Rookwooda a pokúsil sa na ňom nájsť nejaký fyzický dôkaz toho, čo sa medzi nimi práve odohralo. No okrem toho, že zbledol a zatiaľ sa mu nedokázal pozrieť do očí, nevidel nič, akokoľvek uprene ho pozoroval.

Ale čo bolo zo všetkého najhoršie a čo Daniel nečakal, bolo, že kdesi na okraji svojho vnímania, cítil Rookwoodove pocity. Cítil zmätok, bolesť, únavu aj hanbu, ktoré cítil on a zároveň vnímal aj úľavu, ktorá sa mu rozlievala žilami a akúsi divnú radosť, ktorej tak celkom nerozumel. Sucho si pomyslel, že pri svojom šťastí sa spútal s ďalším cvokom. Akoby mu nestačilo, že medzi ním a Alexom sa vytvorilo akési divné, zvrátené puto. A to radšej ani nespomínal puto, čo ho viazalo s Riddlom.

Na čo sa to vôbec hrali. Boli jednou veľkou bandou bláznov. A to všetci do jedného.

Je celkom možné, že z Riddla raz vyrastie šialenec a možno aj masový vrah, Rookwood bol magor vo viacerých ohľadoch, Cooper to tiež nemal v hlave v poriadku, oni to mali dokonca v rodine a Daniel... no škoda reči.

„Choď. Ale príď, keď ťa zavolám.“ Povedal Daniel. Niežeby ho mal v pláne tak skoro volať, všakže? S Rookwoodom to bude teraz sakra ťažké. Bude musieť veľmi dobre plánovať a dávať pozor, aby sa o tom nikto nedozvedel. A najmä nie Tom, keďže Rookwood býval už jeho verným vazalom.

„Hrom do duba aj so svetom!“ zanadával si popod nos, keď Rookwood zmizol. Ruky si zložil do dlaní. Aby toho nebolo málo, začal cítiť začínajúcu migrénu.

„Si v poriadku?“ ozval sa známy hlas.

„Pokiaľ sa ma neprestaneš neustále pýtať či som v poriadku, niečo ti urobím.“ Zavrčal Daniel podráždene.

„Napríklad?“ nadhoril čarodej.

„Napríklad ťa otrieskam o stenu tvojim vlastným živlom.“ Zavrčal Daniel. Konečne zodvihol hlavu a uprel pohľad na Malfoya. Blondiak sa na Daniela uškrnul.

„Videl som odchádzať Rookwooda, čo tu robil?“ opýtal sa.

„To by bolo na dlhé rozprávanie.“ Odvetil Daniel. Abraxas pochopil, že odpoveď typu 'mám dosť času', nebude akceptovať. Bystrý chlapec.

„To on ťa tak rozčúlil?“ spýtal sa.

„Ja nie som rozčúlený.“ Namietol Daniel.

„Si podráždený ako uhorský chvostorožec, keď mu chcú ukradnúť vajcia.“ Tvrdil Abraxas. A podľa všetkého mal aj pravdu. Niežeby bol Daniel práve teraz v nálade, uznávať niekomu, že má pravdu, všakže? Venoval Abraxasovi svoj najlepší nepriateľský pohľad, čo s mladým Malfoyom ani nehlo.

Najskôr Rookwood, teraz Malfoy... To vážne už nepôsobil ani trochu hrozivo? A pritom obaja vedeli, že bol vrahom. Nemali by sa ho o to viac obávať?

„Mne moje vajcia nechce ukradnúť nikto.“ Skonštatoval Daniel sucho.

„Vyzeráš, že každú chvíľu omdlieš, pokiaľ sa bojím, tak len toho, aby som ťa nemusel zachytávať, keď sa zrútiš. Vážne by si nemal očakávať, že tvoj pohľad bude v takejto chvíli hrozivý.“ Ozval sa Abraxas, akoby čítal jeho myšlienky. Danielovu poznámku o vajciach ignoroval.

„Stále ťa môžem otrieskať o tú stenu, ak ma neprestaneš štvať.“ Varoval ho Daniel. Abraxas naklonil hlavu na stranu a premeral si ho hodnotiacim pohľadom.

„Nie, za to ti tá únava nestojí.“ Rozhodol sa nakoniec. Daniel zúfalo zakvílil a zvalil sa do postele. Okamžite ako dopadol, zatvoril oči a tváril sa, že zaspal.

Začul ako sa odsunula stolička vedľa jeho postele a zašušťanie látky, keď si Abraxas sadol. Daniel otvoril oči a vrhol na druhého Slizolinčana nanajvýš skeptický pohľad.

„Vážne?“ opýtal sa. Malfoy sedel na stoličke so všetkou eleganciou, vznešeným výrazom na tvári, vystretým chrbtom a prekríženými nohami. Pri pohľade na Daniela vystriedal ten vznešený výraz smiech.

„Myslel som si, že tváriť sa, že spím, bude dosť očividné. Žiaľ, asi som precenil tvoju inteligenciu.“ Zavrčal Daniel. Abraxas pretočil očami.

„Dnes máš mimoriadne mizernú náladu.“ Skonštatoval Abraxas.

„Vskutku?“ ozval sa Daniel. Abraxas ho chvíľu ticho pozoroval, Daniel sa už prestal tváriť, že spí.

„Čo sa chystáš robiť s metlobalovým tímom?“ spýtal sa. Daniel sa nadvihol na lakťoch a posadil sa. Už so živším výrazom na tvári sa pozrel na Abraxasa.

„Dobre, že to spomínaš. Využijem ťa.“ Ozval sa zvesela. Abraxas nadvihol obočie. Pravdepodobne už začínal premýšľať o Danielovom zdravom rozume. Či skôr o jeho nedostatku?

„Z nemocničného krídla ma ošetrovateľka pustí najskôr o tri dni, čo znamená, že prídem práve na zápas proti Chrabromilu. Tím nám zostane rovnaký, aspoň zatiaľ, len namiesto Filta ako odrážača dosadím terajšieho stíhača. Predpokladám, že Filtovi došlo, že je z tímu vyrazený. Aspoň dovtedy, kým si nebudem istý, že ma nebude podkopávať.“ Hovoril Daniel.

„Koho chceš dosadiť na post stíhača? Nestihneš nikoho zohnať.“ Pripomenul Abraxas. Daniel sa na neho pozrel, akoby si z neho uťahoval.

„Už niekoho mám.“ Povedal. Abraxas nadvihol obočie.

„Koho?“ spýtal sa.

„Seba.“ Odvetil Daniel.

„Seba? Ty chceš hrať?“ pýtal sa to, akoby tomu nechcel veriť.

„Máš nejaký lepší nápad?“ opýtal sa Daniel.

„No, asi nie. Spomínal si, že vieš hrať a horší ako terajší stíhač už byť nemôžeš.“ Skonštatoval nakoniec Abraxas.

„Vieš, po tomto sa vážne cítim urazene.“ Ozval sa Daniel.

„Nemusíš. Si až príliš talentovaný na to, aby si mohol byť ešte aj dobrým metlobalovým hráčom. To by už vážne nebolo fér.“ Bránil sa Abraxas. Daniel pretočil očami.

„Pretože život je vždy a ku všetkým férový.“ Zašomral.

„Každopádne, na nočnom stolíku pri mojej posteli nájdeš kapitánsky odznak. Zober ho, zájdi na tréning a ukáž im ho. Pokiaľ náhodou tréning nebude, zvolaj ho. V mojom mene im oznám, že nastúpim ako stíhač a tomu, čo hrá stíhača, povedz, že nastupuje ako odrážač. Nechaj ich hrať. A teraz si zožeň papier a pero, pretože neverím, že si toto všetko zapamätáš.“ Ozval sa Daniel. Abraxas sa na neho zvedavo pozrel, urobil však ako prikázal a vyčaroval si pergamen a brko.

„Papier a pero?“ opýtal sa sám seba neveriacky. Daniel pretočil očami. Ani si neuvedomil, čo povedal.

„Čo mi budeš diktovať?“ spýtal sa Abraxas.

„Taktiku na najbližší zápas. Ešte neľutuješ, že si sem dnes prišiel?“ opýtal sa Daniel s pobaveným úsmevom.

„Zatiaľ nie. Podľa tvojho úsmevu však začínam pochybovať o tom či čoskoro nezačnem.“ Povedal. Daniel sa usmial ešte širšie.

„Dúfam, že máš pár hodín času. Vysvetliť ti taktiku bude totiž náročné.“ Reagoval Daniel.

„Nemalo by byť vymýšľanie taktiky... ehm... zložitejším procesom?“ ozval sa Abraxas.

„Už niekoľko týždňov špehujem na tréningoch tímov. Toto sa v mojej hlave rodilo dlhodobo. A v skutočnosti to ani nebude plán, skôr cez teba zbuzerujem hráčov.“ Priznal s úškrnom.

„Čiže to schytám za teba?“ spýtal sa Abraxas sucho.

„Och, kdeže. Všetko to zvaľ na mňa. Nech sa potom pustia do mňa.“ Ozval sa Daniel.

„Chceš, aby sa do teba pustili?“ spýtal sa Abraxas s nadvihnutým obočím.

„Och, kiežby. Potom by som ich dával do laty. Nedovolím, aby prehrali. Nie, keď ich vediem ja. Tento rok, bude pohár náš.“ Povedal Daniel pevne.

„Keď to hovoríš takto vážne, mám chuť veriť ti.“ Povedal Abraxas.

„Tak mi ver.“ Uškrnul sa Daniel.

„A teraz poďme na ten plán...“ zhlboka sa nadýchol a začal rozprávať.