Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 „Nemôžeš nastúpiť!“ takmer kričal bývalý slizolinský stíhač. Daniel ho väčšinu času, odvtedy ako prišiel, ignoroval. Pred pätnástimi minútami ho prepustili z nemocničného krídla a tých desať minút, čo je tu, počúva neustávajúci krik.

Pripol si na oblečenie kapitánsky odznak a uhladil si pokrčenú látku. Abraxas mal pravdu, zelená a čierna mu skutočne seknú. Skontroloval či je všetko na jeho odeve v poriadku a či má prútik dobre uschovaný a až potom sa otočil na svoj tím.

„Sklapni!“ zahriakol nového odrážača. Menoval ho, keď vošiel do šatne a bolo mu úprimne jedno či mu ten post vyhovuje alebo nie.

„Som váš kapitán a je mi srdečne jedno či sa vám to páči alebo nie. Som sklamaný zo stavu tímu, ktorý som dostal. Čo som však mohol čakať od Filtovej bývalej bandy? Už päť rokov za sebou ste neboli schopní získať školský pohár a ešte sa opovažujete hovoriť mi, že nemôžem nastúpiť? Nie ste viac než banda babrákov. Ste ako malé deti, ktoré sa potkýnajú o vlastné nohy. Akonáhle skončí dnešný zápas, podám si vás, pekne jedného po druhom. Videl som ako hráte a už pohľad na vás bol smutný.“ Tvrdým, pohŕdavým pohľadom si premeral každého jedného hráča.

„Ak dnes niečo zakričím, vy to urobíte. Ak vám niečo prikážem, urobíte všetko preto, aby ste môj rozkaz splnili. Nechcem vidieť, že urobíte jediný faul. Varujem vás a poviem to len raz: urobíte jeden jediný nechutný faul a letíte. Je mi jedno ako dlho ste v tíme a akí ste dobrí. Letíte! Je vám to jasné?“ opýtal sa. Niektorí čosi zašomrali.

„Je vám to jasné?!“ zreval, keď sa mu nedostalo poriadnej odpovede.

„Áno.“ Tentoraz bola odpoveď jasná, len zopár hráčov sa rozhodlo mlčať. Každého jedného z mlčiacich si Daniel premeral pohľadom a uložil si ich do pamäte.

Nemal ilúzie o tom, že ho budú na slovo počúvať. Budú sa búriť, to mu bolo jasné. Dnes určite niekto poletí, nájde sa nejaký frajer, ktorý si o sebe bude priveľa namýšľať. Daniel však svoje slovo neporuší, radšej vykopne polovicu hráčov než trpieť v tíme idiotov. Beztak tu bolo len málo takých, ktorých by si skutočne chcel nechať.

„Nastúpiť!“ prikázal. Nemusel ani zodvihnúť hlas a oni ho poslúchli. Postavil sa pred nich a vyčkal na zapískanie.

„Dnes vyhráme!“ zreval. Istota v jeho hlase nabudila spoluhráčov. Kapitán bol v tíme dôležitý mimo iné aj preto, lebo povzbudzoval a hecoval tím. S hučiacim tímom za chrbtom sa vybral von.

Vonku ich privítal burácajúci dav. Ani nie štvrtina z celého toho davu fandila im. Už dokonca ani Slizolinčania nepovzbudzovali tak ako by mali. Niet divu. Mali za sebou priveľa prehratých zápasov. Slizolinská fakulta bola právom znechutená a najhoršie bolo, že boli celej škole na smiech.

Daniel pohľadom ľahko našiel Abraxasa, Toma, Rookwooda aj Oriona, hoci nevedel, kde sedeli. Nie nadarmo bol dobrým stíhačom, videl aj to, čo vidieť nemal.

Daniel nechal svoj tím stáť na mieste a sám sa vybral k rozhodcovi. Potter mu šiel naproti.

„Podajte si ruky!“ prikázal rozhodca. Daniel natiahol tú svoju v rovnakom čase ako Potter, bez zbytočných scén si obaja podali ruky a kývli si hlavami na pozdrav.

„Takže si sa predsa rozhodol hrať. A ešte k tomu ako kapitán.“ Povedal.

„Priprav sa, že dnes po dlhej dobe prehráte, Potter.“ Povedal Daniel s úškrnom. Potter mu úškrn opätoval.

„S nimi?“ kývol na Danielov tím. Daniel pokrčil plecami, stále s pobaveným a značne sebavedomým úškrnom na tvári.

„S nimi. A so mnou.“ Dodal. Nad Potterom mal nezameniteľnú výhodu, ktorú využije. On odsledoval už mnoho tréningov, takže vedel ako Potter hrá. Za to on nemal ani tušenie, ako to ide na metle novému stíhačovi fakulty hadov.

Rozhodca prikázal, aby každý zaujal svoje miesto. Daniel sledoval ako hráči jeho tímu a Potterovi hráči nasadli na metly a vyleteli do vzduchu, on s Potterom ostali na trávniku.

„Hra sa môže začať!“ ozvalo sa ostré písknutie a rozhodca vyhodil do vzduchu prehadzovačku. Zvyšné lopty, vrátane drobnej zlatej strely, vypustili jeho pomocníci. Daniel s Potterom nasadli na metly a vyleteli do vzduchu.

„Pekná metla!“ zakričal Potter, keď preletel okolo Daniela. Mladý Slizolinčan sa uškrnul. Keby len vedel. Potter nemal dosť času na to, aby si ju prezrel a mimo iné bol aj dosť ďaleko a zamestnaný hrou. Daniel nepochyboval, že by mu inak neušlo, na čom to Daniel vlastne jazdí.

Daniel vyletel do výšky nad ihrisko, odkiaľ si prezrel ihrisko. Zlatú strelu nikde nevidel. Pohľad mu padol dole na hru. Prehadzovačku získali Chrabromilčania, vytvorili klasickú útočnú formáciu, nie nepodobnú letiacemu šípu a neohrozene strelili gól. Slizolinskí hráči ich ani poriadne nespomalili. Daniel si všimol, že sa odrážači pokúsili odpáliť dorážačku, no minuli. Prehadzovačku nakrátko získal Danielov tím, no čoskoru ju stratili, keď ju počas prehadzovania zachytila chrabromilská triafačka. Tentokrát odrážači zamierili dobre a takmer ju zrazili z metly. V poslednej chvíli však stihla nahrať spoluhráčovi, ktorý skóroval. Daniel zahrešil.

„Stále veríš, že vyhráte?“ začul Potterov pobavený hlas. Otočil sa jeho smerom.

„Isteže!“ zakričal Daniel naspäť. Potter sa len pobavene zasmial.

Daniel zachmúrene preletel pohľadom po ihrisku. Zatiaľ sa len lenivo vznášal vysoko nad hracou plochou a zlatej strele nevenoval veľa pozornosti. Po očku však sledoval Pottera, keby náhodou zazrel strelu on.

Niekoľkokrát obletel ihrisko, skôr aby zmiatol Pottera než kvôli strele. Napriek frustrácií z tímu, ktorý dostal na krk, si let na metle užíval. Vždy miloval lietanie a bez zbytočnej pokory mohol povedať, že bol výnimočný letec.

Slizolinčania urobili prvý faul. Jeden z odrážačou vrazil pálkou oproti letiacej chrabromilskej triafačke. Rozhodca okamžite odpískal faul, načo Daniel nahnevane zletel k chalanovi, ktorého meno si ani nedal tú námahu zapamätať a pozrel sa mu do tváre. Bol to ten, ktorého vykopol z postu stíhača. Ten mu v tíme chýbať nebude.

„Končíš. Práve som ťa vykopol z tímu.“ Povedal jednoducho. Hlas mal pokojný, chladný, no v jeho vnútri bublala zlosť. Udrel dievča! Dofrasa, keby neboli pred zrakmi celej školy, asi by mu vrazil.

„To nemôžeš!“ vykríkol nahnevaný odrážač.

„Ale môžem. Som kapitán tohto tímu a predtým som vás varoval, že pokiaľ budete faulovať, poletíte. Aj tak tu nemáš čo robiť, pokiaľ nie si schopný ani len trafiť do dorážačky.“ Zavrčal. Čosi v jeho pohľade prinútilo odrážača zmĺknuť a stiahnuť sa. Daniel sa otočil na druhého odrážača.

„Ty si dobrý, videl som, že máš dobrú mušku. Ale snaž sa viac brániť triafačov, dorážačky okolo nich nebezpečne lietajú.“ Povedal. Odrážač prikývol.

Viac im už nestihol povedať, lebo tréner zapískal. Chrabromilčania mali nájazd. Daniel zrakom prečesal ihrisko a pohľadom sa zastavil na chrabromilskej triafačke, jedinom dievčati v tíme. Očividne sa z útoku spamätala dostatočne na to, aby mohla hrať. Daniel sa otočil na strážcu.

„Má zranenú ľavú ruku. Bude sa ťa snažiť zmiasť hodom doľava, ale nedaj sa pomýliť. Nezdvihne poriadne ruku, nebude ňou môcť hádzať. Bude hádzať pravou.“ Varoval ho. Strážca prikývol a vyletel pred obruče.

Daniel stratégiu Chrabromilčanky odhadol perfektne. Strážca uposlúchol radu a nenechal sa zmiasť, keď si Chrabromilčanka šikovne prehodila prehadzovačku do zranenej ruky a naspäť a zachytil ju. Prekvapivo rýchlo nahral spoluhráčom, ktorí vystrelili v dosť pochybnom, ale inak celkom solídnom šípe dopredu. Chrabromilčanov to prekvapilo a Slizolinčania dali svoj prvý gól. Daniel sa potešene usmial a pohľadom sa stretol s vyškereným strážcom. Slizolinčan mu kývol hlavou. Daniel mu vrátil úsmev a prikývnutie.

Slizolinský tím sa po tomto výkone čiastočne zobudil, napriek tomu sa však nezdalo, že majú nádej na výhru. Spomaľovali Chrabromilčanov, no tí boli aj tak očividne lepší. A nervózni Slizolinčania nie sú dobrými hráčmi. Do konca zápasu Daniel vyhodil ešte dvoch triafačov.

A potom si všimol zlatú strelu na druhej strane ihriska. Horšie už bolo to, že si ju všimol aj Potter, ktorý k nej mal bližšie.

Daniel sa celým telom pritisol na metlu a vyrazil. Svet sa mu rozmazal, keď vyrazil plnou rýchlosťou metly. Pripomínalo mu to jazdu v muklovských športových autách, ibaže toto bolo ešte lepšie. Adrenalín mu okamžite zaplavil krv a dych sa mu zasekol v hrdle, keď sa behom niekoľkých sekúnd dostal na ohromnú rýchlosť.

Prestal vnímať dianie okolo seba, nezáležalo mu na tíme, na problémoch s Tomom, na Rookwoodovi a ani na Dumbledorovi a svojich vlastných pomotaných myšlienkach. Bol len on, vietor, ktorý sa doňho opieral, metla, na ktorej sedel, srdce, ktoré mu búšilo až kdesi v spánkoch a šialená rýchlosť, ktorou sa vrhal za zlatou strelou. Jediný ďalší človek, ktorého vnímal, bol Potter. Zlatú strelu mal na dosah, keď sa okolo neho mihol Daniel.

Mladý Slizolinčan mal strach, cítil ako mu zviera vnútornosti a pohlcuje ho. Klamal by, keby hrdinsky tvrdil, že nikdy na metle necítil strach. A to najmä teraz, keď na metle už tak dlho nesedel. Mal ju už nejakú tú chvíľul, a predsa ešte neotestoval jej najvyššiu rýchlosť. Ale nenechal sa strachom ochromiť.

Ktosi mu kedysi povedal, že pravá odvaha nespočíva v tom, že sa človek nebojí, ale v tom, že dokáže svoj strach prekonať. A Daniel to dokázal. On tak proste fungoval. Keď mal pred sebou cieľ a vedel, čo robiť, dokázal prekonať čokoľvek. A jeho hlava sa vždy dokázala na niečo zamerať. Ľudia hovorievali, že bol odvážny. On bol však toho názoru, že bol len bojovný a tvrdohlavý. Odvaha a čistota srdca nebolo to, čo ho väčšinu času poháňalo. Bol to hnev.

Áno, chcel chrániť svojich priateľov. To bola pravda a ľuďom také vysvetlenie dokonale stačilo. Ale to bola len jedna strana mince. Druhá, tá, o ktorej nikto nevedel, dokonca aj Daniel sám ju pred sebou potláčal, bola temnejšia.

Celý život cítil hnev. Potláčal ho a tváril sa, že v ňom nebol, no vždy tam bol. Čím ďalej sa Daniel dostával v spomienkach, tým viac ho cítil. Bol tam, ukrytý hlboko pod povrchom a po celé tie roky tlel.

Zaujímalo by ho či by jedného dňa vybuchol, keby ho v sebe naďalej dusil. Pokiaľ áno, s mocou, ktorú v sebe nosil, by to bol ohromný problém.

Potter už už siahal po zlatej strele, keď ho Daniel dohonil. Nestihol by ho predbehnúť a chytiť strelu prvý, a tak doňho vrazil. Nenarazil ho dosť silno na to, aby ho zhodil z metly, ale dosť na to, aby ho vyviedol z rovnováhy. Ruky nechal položené na metle, aby ho nemohli faulovať. Stíhač bol prakticky nedotknuteľný, naraziť do seba nebolo zakázané, len ho nesmel strčiť.

Potter vypadol zo sústredenia len na pár sekúnd, no aj to stačilo tej malej potvore, aby sa stratila. Obaja videli ako zamierila prudko nadol. Pohľady dvoch súperiacich stíhačov sa na okamih stretli, než obaja prudko zamierili nadol. Tu nezáležalo na tom, akú rýchlosť dokázala vyvinúť Danielova metla, v takýchto situáciách záležalo len na šikovnosti stíhača. A niekedy aj na tom, nakoľko šialený bol...

Keby teraz využil plnú rýchlosť svojej metly, nemal by šancu ubrzdiť to a z trávnika by ho museli zoškrabávať špachtľou.

Zlatá strela klesala prudko nadol, rovnako rýchlo ako stíhači, ktorí ju nasledovali. Boli už tesne nad zemou, keď Potter venoval Danielovy posledný pohľad a potiahol metlu nahor. Daniel pokračoval nadol a až keď bol sotva meter nad zemou, prudko potiahol násadu metly nahor.

Metla zareagovala okamžite, napriek tomu sa však takmer rozbil o zem. Cítil ako sa mu roztrhli nohavice, keď nohami šuchol o zem. Bolelo to.

Prudko vypálil za stúpajúcou zletou strelou a behom niekoľkých sekúnd ju držal v ruke. Vo víťaznom geste zodvihol zovretú päsť zo zlatou strelou nad hlavu a zakričal.

„Slizolin vyhráva 150:130! To sme tu už dlho nemali!“ kričal komentátor. Slizolinská časť tribún kričala, študenti stáli a jasali, tlieskali dokonca aj niektorí Bystrohlavčania a Bifľomorčania. Chrabromilčania bučali a kričali nadávky, pri hulákaní fakulty hadov ich však nebolo počuť.

Slizolinčania sa zlietli okolo svojho kapitána a nadšene vykrikovali. Pobúchavali ho po pleciach a chrbte a chválili ho... alebo mu len ziapali do ucha.

Slizolin vyhral. Po niekoľkých rokoch ich nový tréner konečne priviedol k víťazstvu.

A teraz mu ostávalo len zložiť nový tím.

Svoje družstvo nechal ísť, on sám ešte zostal. Povedal, že musí ísť ešte do šatne. Keď sa jeho tím dostatočne vzdialil, objavil sa pred ním Potter. Netváril sa práve nadšene, no ani nahnevane. Bol pokojnejší ako Daniel očakával, vlastne sa zdal byť skôr akýsi... zmierený.

„Nehovoril si, že si taký dobrý.“ Ozval sa. Daniel pokrčil plecami.

„Dlho som si poriadne nezahral, ale lietanie som mal vždy rád.“ Priznal.

„Máš talent. Si lepší ako ja.“ Uznal Potter. Daniel krátko sklonil hlavu.

„Som len väčší blázon.“ Povedal s miernym úsmevom. Potter naklonil hlavu na stranu.

„Nebojíš sa smti?“ opýtal sa. Daniela tá otázka zarazila. Zamračil sa.

„Prepáč, to bolo priveľa.“ Zašomral Potter. Daniel pokrútil hlavou.

„To áno, ale nevadí. Poď.“ Povedal. Vybral sa smerom k hradu.

„Nechceš sa prezliecť?“ zaujímal sa Chrabromilčan. Daniel sa uškrnul. On mal na sebe nohavice bundu.

„Ani nie, prezliekal som sa v škole. Len dnes ma pustili z nemocničného krídla.“ Pripomenul. Potter prikývol, keď si spomenul, že skončil na ošetrovni.

„Je pravda, že sa smrti nebojím... aspoň nie tak ako ostatní, skôr mám rád adrenalín. Alebo som si naň proste zvykol.“ Pokrčil plecami. Potter sa uškrnul.

„Žiješ adrenalínovým životom?“ opýtal sa s nádychom pobavenia. Daniel sa zasmial.

„Aj tak sa to dá povedať.“ Zodvihol pohľad a usmial sa, keď uvidel známu postavu, ktorá na nich očividne čakala.

„Abraxas! Čo tu ešte robíš?“ opýtal sa s úsmevom. Malfoy ich oboch obdaroval povýšeneckým pohľadom.

„Ťaháš za jeden povraz s Chrabromilčanom? A ešte k tomu s Potterom?“ opýtal sa chladne. Danielov úsmev nepatrne zjemnel.

„Za jeden povraz ťahám s tebou, Abraxas. Charles je priateľ a vynikajúci letec. A mimo iné, obaja máme radi spoločnosť očarujúcej Minervy McGonagallovej. Len každý iným spôsobom.“ Pohľad mu zaiskril, keď sa pozrel na Pottera. Na jeho nesmierne pobavenie Chrabromilčan zneistel a jeho tvár nabrala zľahka načervenalý odtieň.

Daniel si vedel predstaviť, že by sa jedného dňa vzali. McGonagallová a Potter by tvorili perfektný pár. Rozumeli si, dlhé roky boli priateľmi a každému bolo jasné, že ich city sa postupne prehĺbili. McGonagallová bola ako správna škótka briskná a ostrá, po otcovi prísna a spravodlivá a mimo iné aj bystrá a mimoriadne nadaná na transfiguráciu. Daniel by si ju vedel zamilovať, len keby nebolo toho jej prílišného obdivu k Dumbledorovi. Iste, bol ohromne nadaný na transfiguráciu, čo muselo mladej Minerve imponovať, Dumbledorovi sa jej záujem páčil, veľa sa jej venoval, ak by však mal Daniel byť úprimný, jemu sa to až tak nepozdávalo.

To však nebola jeho starosť. Bolo to medzi Charlesom a Minervou a pokiaľ to jemu nevadilo...

Naopak, Charles, nebol ani zďaleka taký spravodlivý ako jeho milovaná. Dával na názor Minervy, vždy si ho vypočul a snažil sa naozaj sa nad ním zamyslieť. Keby niet tejto jeho vlastnosti, on a Daniel by sa nikdy nemohli stať priateľmi alebo čím to vlastne boli. Nebol ani taký ostrý a briskný ako jeho spoločníčka a, žiaľ, nebol ani taký chápavý. Niežeby nebol inteligentný, to bol. Ale myslenie Potterovcov, akoby bolo prirodzene zamerané na robenie prúserov. Mali pre to cit. Potterovci vyhľadávali problémy, v istých vzácnych prípadoch sa skôr zdalo, akoby problémy vyhľadávali ich, za to však mali aj mimoriadne nadanie dostávať sa z nich relatívne neporušení.

Podľa starých kroník a kníh Potterovci stratili svoje rodové schopnosti. Daniel by bol ochotný uznať, že toto je tá ich. Keď už nič iné, spolu s tými strapatými čiernymi vlasmi to bola ich rodová črta. Daniela by len zaujímalo či sa tie ich čierne vrabčie hniezda viažu s podobným príbehom ako je to napríklad u Malfoyovcov...

„To bola dobrá odpoveď.“ Uznal Abraxas. Danielovi neuniklo, že sa Charles v spoločnosti bielovlasého Slizolinčana necítil dobre. Abraxas podobné známky nepohody nevykazoval, tváril sa však nadutejšie a nadradenejšie ako keď bol len v Danielovej spoločnosti. Stal sa z neho pravý Malfoy, so všetkou tou ich čistou krvou, prehnanou pýchou a kódexom dlhým ako samotná Amazonka, ktorý si veľmi radi upravovali podľa toho ako sa im to práve hodilo.

„Si si istý, že sme my dvaja priatelia?“ opýtal sa Charles. Daniel pretočil očami a čosi si zašomral.

„Viete čo? Máte pravdu! Ja nemám nijakého priateľa, prišiel som z budúcnosti, cestou sem som stratil pamäť a mojou hlavnou úlohou je zničiť svet ako ho poznáme.“ Povedal s náznakom núteného podráždenia v hlase. Jeho dvaja spoločníci si mysleli, že si vymýšľal. Pravda bola trochu iná...

„Ja tu nie som ten, kto ti tvrdí, že nie si jeho priateľ.“ Ohradil sa Malfoy. Daniel sa slabo pousmial, no mlčal. Abraxas bol väčšmi jeho spojencom než priateľom. Nevedel si predstaviť, že by sa mu zdôveroval s podivnými spomienkami a mätúcou realitou, ale mal ho rád a potreboval ho. A, mimo iné, na tejto škole, vlastne v tejto dobe a krajine, nebol nikto, komu by sa mohol zdôveriť.

A to bolo ťažké. Ale čo už. Život bol ťažký.

Vlastne, myšlienka na zničenie sveta mu niekedy nepripadala až taká zlá. Kúpi si hada, spojí sa s Tomom Riddlom a zničia ho spolu.

Vážne by mal otočiť svoje myšlienky iným smerom. Predstava zničenia sveta – a mimo iné znesenia Albusa Dumbledora z tohto sveta – znela až priveľmi lákavo. Natoľko lákavo, až sa mu to prestávalo páčiť.

„Neviem ako vy dvaja, ale ja som hladný.“ Povedal Daniel po chvíli ticha. Abraxas nadvihol obočie.

„Nemal by si ísť do nemocničného krídla?“ opýtal sa.

„Teoreticky by som mal. No namiesto toho sa idem najesť.“ Povedal.

„Vo Veľkej sieni sa o tejto dobe už nepodáva jedlo.“ Pripomenul mu Abraxas. Daniel sa pobavene zaškeril. Pokiaľ boli jeho spomienky, alebo čo to bolo, pravdivé, celkom presne vedel, kde dostane jedlo.

„V našej klubovni bude určite nejaké jedlo, budeme oslavovať víťazstvo.“ Povedal Abraxas. Daniel sa na neho vážne pozrel.

„Chystám sa vyhodiť polovicu tímu. Nebolo by z mojej strany vhodné ani múdre, keby som oslavoval s nimi.“ Pousmial sa. Abraxas prikývol.

„Chce mi niekto z vás robiť spoločnosť?“ opýtal sa vzápätí Chrabromilčana a staršieho Slizolinčana. Charles sa nezdal byť nadšený možnosťou stráviť čas s dvomi Slizolinčanmi. Hneď ako sa dostali do hradu sa vybral inou cestou do svojej klubovne. Daniel vrhol spýtavý pohľad na Abraxasa. Ten sa uškrnul.

„A chceš vôbec spoločnosť?“ opýtal sa. Daniel s ľahkým úsmevom pokrčil plecami.

„Tvoju spoločnosť som ochotný prijať.“ Odvetil. Abraxas prikývol.

„Ale radšej by si ostal so svojimi myšlienkami sám. Rozumiem.“ Nebol urazený, chápal Danielovu potrebu byť osamote. Abraxas Malfoy bol väčší samotár než by ktokoľvek tušil.

Daniel mu nepovedal nič také ako „uži si oslavu“, keď odchádzal. Obaja dobre vedeli, že Abraxas si to neužije. Vo svete aristokratov, neúprimných chvál, podlizovania sa a klamstiev sa vedel pohybovať so šikovnosťou, prefíkanosťou a inteligenciou ako skutočne len málokto. No to nič nemenilo na fakte, že to neznášal. Unavovalo ho to, oberalo o energiu a znechucovalo. Videl dovnútra všetkého toho bordelu naokolo. To bol jeden z dôvodov, pre ktorý si ho Tom tak cenil.

Keď sa od neho Abraxas oddelil, vybral sa Daniel okľukou smerom k Bifľomorskej klubovni. Pokiaľ sa nemýlil, v jej blízkosti by sa mal nachádzať vchod do rokfortskej kuchyne.

Kráčal pomaly, nechávajúc svoje myšlienky voľne blúdiť. Po chvíli sa pristihol pri tom, že premýšľa nad tým kučeravým hnedovlasým dievčaťom, ktoré videl vo víziách, čo mal. Bola pekná. Mala rovné perleťovo biele zuby, čistú pleť, husté hnedé vlasy a inteligentné orieškové oči. Inteligentné a láskavé. Keď na ňu myslel, cítil ako sa v jeho vnútri prelievajú vrúcne city, čisté a silné. Mal rád Abraxasa, Oriona, doparoma, mal rád dokonca aj Riddla a niekoľko ďalších ľudí, no ani jedného z nich nemal rád bezpodmienečne a bez výhrad. Za to pri tom dievčati...

A najmätúcejšie na tom bolo to, že nevedel presne určiť, o aký druh lásky tu vlastne išlo. Oceňovať jej krásu, vnímal čistotu a jas jej duše, užíval si jej smiech, no necítil potrebu vlastniť ju, netúžil po jej tele...

Prečo sa cítil taký pokojný, keď na ňu myslel? Pre jeho trýznenú myseľ bola stelesnením dobra a svetla a všetkých týchto kladných záležitostí. A predsa sa zdalo, že bola prefíkanejšia než chlapec, ktorým býval kedysi, inteligentnejšia než väčšina Bystrohlavčanov, neskrotnejšia než prírodná katastrofa, hašterivá a nezastaviteľná a nebezpečná, keď niekto ubližoval jej priateľom. A v očiach chlapca, alebo mladíka, ak chcete, ktorým bol teraz, bola práve kvôli týmto črtám ešte cennejšia. Pretože teraz vyzerala ako človek, nie ako vysnívaný obraz.

Dokonalosť nejestvovala, v to sa Daniel naučil veriť už dávno. Pokiaľ sa vás niekto snaží presvedčiť o tom, že je dokonalý alebo o tom sami presviedčate seba, spozornejte a vedzte, že je to len klam. Nikto nie je dokonalý a už vôbec nie tí, ktorí tak pôsobia. Tí majú v skrini zákonite najviac kostlivcov.

Práve kráčal jednou z chodieb smerujúcich ku vchodu do kuchyne, keď pocítil ako sa to zvláštne spojenie medzi ním a Tomom pohlo. Tom ho hľadal a bol blízko.

Ani nie o desať sekúnd na to sa vynoril na opačnej strane chodby, odkiaľ práve prišiel. Namiesto habitu, v ktorom ho vídaval bežne, mal len nohavice a košeľu. Daniela úprimne prekvapilo, keď mu hodil tašku, v ktorej nosieval knihy do školy.

„Abraxas povedal, že potrebuješ niečo na prezlečenie.“ Povedal na vysvetlenie. Daniel reflexívne zachytil tašku a nazrel dovnútra. Mal tam čisté nohavice, košeľu a všetko potrebné. Na okamih si s úzkosťou pomyslel na fénixov, ktorých ukrýval za závesom okolo postele. Keby si ich však Tom všimol, už by o tom vedel. Vyvádzal by.

Okrem toho, tie drobné stvorenia boli dostatočne inteligentné na to, aby vedeli, že sa majú ukryť. Nikto o nich nemal vedieť.

„Hodila by sa sprcha, ale aj toto bude perfektné.“ Povedal. Vďačne sa usmial na Toma. Hnedooký Slizolinčan mu kývol hlavou a naznačil mu, nech si tie veci prehodí. Daniel namieril rukou na kôpku vecí v taške, potom na seba a zašepkal tichú inkantáciu. O pár sekúnd mal oblečené nohavice a košeľu a v taške poskladaný metlobalový úbor. Aj takéto drobné kúzlo ho však stálo nečakane veľa energie.

Keď Tom podišiel bližšie, ucítil Daniel podobný pohyb v ovzduší, ako keď si prvýkrát uvedomil, že má Abraxas spojenie s vetrom. A rovnaká pohnútka, aká docielila, že mu pomohol nájsť seba a svoj živel, ho teraz nútila ukázať to isté aj Tomovi. Cítil priam nutkavú potrebu privolať oheň a zoznámiť s ním Toma vo všetkej jeho ničivej vášni, sile a temperamentnosti.

Potláčal ten inštinkt, hoci vedel, čo to znamená. Oheň sa chcel spojiť so svojim mágom a Daniel sa mal stať jeho učiteľom. No práca s ohňom bola náročnejšia než s vetrom, Daniel sa to kedysi učil presne naopak. Najskôr drobnosti a až potom ohromné čary. Nič také, že by privolal ohromné plamene a nechal Toma, aby sa s nimi spojil. Veď by ho zabil!

Už-už sa mu podarilo potlačiť tú silu úplne, keď sa Tomov pohľad zúžil a zameral na Daniela.

„Čo sa deje?“ opýtal sa.

„Čo by sa malo diať?“ opýtal sa Daniel. Prekvapilo ho, že jeho hlas znel zľahka zadýchane. Mal za sebou vyčerpávajúci deň, hoci mu stále nebolo jasné, čo ho tak veľmi vyčerpalo.

„Cítim niečo... ide to od teba.“ Povedal Tom pomaly. Už nebolo cesty späť, Tom vedel, že sa niečo dialo a Daniel by ho len zbytočne podráždil, keby sa mu to snažil zatajiť. Nebyť toho ich prekliateho spojenia, nič by netušil.

Ale teraz už bolo darmo nariekať. Ocitol sa v nepríjemnej situácií a bolo len na ňom či ju ako správny Slizolinčan využije a vydoluje z nej čo možno najviac alebo premárni príležitosť. A Daniel nebol z tých, ktorí by premárnili ponúknutú šancu.

Ale najskôr jedlo.

„Najskôr jedlo, potom ti zodpoviem otázky. Pokiaľ sa teda chceš pridať...“ povedal pomaly Daniel, nechávajúc mu príležitosť vycúvať. Tak trochu v to aj dúfal. Tom však zmaril aj jeho poslednú slabú nádej, keď sa slabo uškrnul a prikývol.

„Iste. Nevynechám príležitosť, aby som z teba niečo vytiahol. Kam to vlastne ideme?“ opýtal sa. Daniel si v duchu povzdychol, zmierujúc sa s tým, že dnešný večer nedopadne ani zďaleka tak ako predpokladal.

„Najesť sa. Rokfortskí škriatkovia robia báječnú čokoládovú tortu a hubovú omáčku. Už si niekedy skúšal tú čokoládovú tortu, čo sa podáva na slávnostnej večery?“ zaujímal sa Daniel.

„Tú čokoládovú hrôzu, čo ju ponúkajú takmer na každej slávnosti? Nie, tú som teda neochutnal.“ Ozval sa Tom. Daniel sa zľahka nebezpečne uškrnul.

„V takom prípade mením plány. Očividne máš jasný nedostatok vedomostí o sladkostiach, ktoré nám ponúkajú rokfortskí škriatkovia. Hodlám to zmeniť.“ Vyslovil Daniel, keď zastali pred obrazom s nákresom ovocia naukladaného v miske. Obraz bol približne taký vysoký ako on sám a visel asi tak pol metra nad zemou. Daniel natiahol ruku a pošteklil hrušku v nadživotnej veľkosti, ktorá sa v reakcii na Danielove šteklenie zachichotala a pomrvila. Ozvalo sa tiché „puf“, keď sa obraz otvoril a uvoľnil im priechod dovnútra rokfortskej kuchyne.

V nečakane rozľahlej rokfortskej kuchyni vládol čulý ruch, keď dovnútra vkročili dvaja študenti. Akonáhle si ich pobehujúci škriatkovia všimli, ruch a vrava na okamih ustali, než sa k nim škriatkovia nadšene prihrnuli, pýtajúc sa, čo si páni prajú. Danielovi zažiarili oči.

„Ja by som si dal vašu perfektnú hubovú omáčku s opekanými zemiakmi a tu mladý pán Thomas by veľmi rád ochutnal z koláčov a podobných pochutín, ktoré podávate počas slávnostných večerí. Poprosil by som vás najmä o čokoládovú tortu, karamelový puding, tekvicové kocky, jahodové košíčky, grilovaný ananás so zmrzlinou, tiramisu, orechovo karamelové rezy a tie malé sladké tortičky.“ Vymenovával.

„Och! A ešte citrónové rezy, ovocnú misku a fazuľové buchtičky.“ Dodal. Fazuľové buchtičky síce neboli práve sladké a Daniel si nemyslel, že by ich škriatkovia niekedy pripravovali, no vždy ich miloval.

Keď si všimol Tomov zle skrývaný vydesený pohľad, podarilo sa mu len s vypätím síl zachovať vážnu tvár. Tom naňho vrhol podráždený pohľad.

„To nemyslíš vážne!“ zavrčal, keď sa škriatkovia rozbehli, aby vyplnili jeho žiadosti. Ostal s nimi jeden, ktorý ich práve viedol k okrúhlemu stolu, trochu stranou od diania v kuchyni, kde budú mať relatívny pokoj. Usadil ich do dvoch pohodlných kresiel vedľa seba a spýtal sa ich či si „páni prosia ešte niečo“.

„Horúcu čokoládu a čierny čaj.“ Povedal Daniel. Otočil sa na Toma, ktorý nevyzeral, že by si chcel niečo objednať. Vlastne ešte stále nevyzeral, že by sa spamätal.

„Dvakrát.“ Objednal Daniel namiesto neho.

Behom chvíle mali na stole všetko, čo si priali. Daniel si vzal zo stola príbor a pustil sa do báječnej hubovej omáčky s kúskami húb, opekaných zemiakov a bohatej zeleninovej oblohy. Tom ho chvíľu ticho pozoroval, miešajúc svoj čierny čaj. Daniel mal už väčšinu zjedenú, keď sa ozval.

„Odkiaľ si vedel, že to všetko budú mať?“ opýtal sa. Daniel dožul sústo, ktoré mal v ústach a zamyslene zvraštil obočie. Pomaly zložil príbor a utrel si ústa.

„Vlastne som škriatkovskú mágiu nikdy tak celkom nepochopil. Vždy majú to, o čo ich požiadaš, dokážu pripraviť akékoľvek jedlo. Rokfortský škriatok, ktorý sa celý život stretával s anglickými jedlami, ti na počkanie pripraví akýkoľvek francúzsky recept. Jeden škriatok mi raz povedal, že si poznanie predávajú po generáciách. Ak je to tak, vieš si predstaviť, koľko vedomostí v sebe musia mať? Napriek tomu je okolo nich veľa nezodpovedaných otázok, ktoré nikoho nezaujímajú.“ Povedal.

Luskol prstami, na čo sa pred ním objavil škriatok.

„Odnes to, prosím ťa.“ Povedal. Škriatok vytreštil oči ako vždy, keď niektorého poprosil a s hlbokým úklonom zmizol. A pritom sa k rokfortským škriatkom správali lepšie než kdekoľvek inde.

„Škriatkov o nič neprosíš ani im neďakuješ.“ Povedal Tom nezvyčajne plochým hlasom.

„Iste.“ Odvetil Daniel o poznanie chladnejším tónom než ako sa rozprávali dovtedy.

„Domáci škriatkovia sú podradný druh.“ Povedal Tom, kopírujúc chlad v Danielovom hlase. Daniel z neho cítil sálať hnev.

„Rovnako ako muklovia a muklom narodení?“ opýtal sa Daniel s nadvihnutým obočím.

„Kradnú nám mágiu!“ vyštekol Tom ostro. Daniel sa škrípavo zasmial.

„Udržujú nás nažive. Keby ostali nažive len staré čistokrvné rody, pri tom počte čarodejníkov, koľko je nás dnes, by sme vymreli. Samozrejme, ešte predtým by sa spolu museli začať krížiť blízki príbuzní, čo by priniesol len mutácie a degenerácie v rodoch. Čistokrvné rody majú len jedného alebo dvoch dedičov. Pokiaľ sa jedno dieťa narodí dvom čarodejníkom, je to málo. Keď si k tomu prirátaš to, že rodenie šmuklov nie je také zriedkavé ako sa čarodejníci tvária...“ nechal vetu vyznieť dostratena.

„Všetka tá mágia, ktorá má patriť našim deťom, sa nejakým spôsobom dostane k muklom.“ Zavrčal Tom.

„Nejakým spôsobom...“ zašomral Daniel. Teraz mal na výber len dve možnosti. Buď sa začne s Tomom hádať, čím ohrozí všetko to, čo sa medzi nimi stihlo vybudovať a tým aj svoju vlastnú pozíciu vo fakulte alebo to nechá tak, ďalej budú pokračovať v priateľskej nálade a jedného dňa sa k tomuto rozhovoru opäť vrátia.

„Nikdy neuver, kým nezískaš dôkaz.“ Povedal potichu. Vzápätí pokrútil hlavou a obrátil rozhovor na inú tému.

„Takže, čím začneme?“ opýtal sa, ukazujúc na sladké, ktoré sa kopilo na stole pred nimi. Škriatkovia priniesli ešte viac než to, čo od nich Daniel chcel. Keď sa Tom neozýval, pokrčil plecami a prútikom mu odkrojil a nabral kúsok čokoládovej torty.

„Ochutnaj, je báječná.“ Povedal. Sám si nabral a vložil si kúsok do úst. Ak by mal byť úprimný, aj pre neho to bude niečo nové, on sám ochutnal len niektoré zákusky.

„Čo som cítil na chodbe?“ opýtal sa Tom. Daniel sa zarazil.

„Z kúpeľne Bifľomoru niekedy presakujú divné pachy.“ Povedal Daniel nevinne. Tom sa usmial.

„Na to som sa nepýtal.“ Dodal vzápätí vážnym hlasom.

„Dobre, poviem ti to, ale sľúb mi, že potom to všetko skúsiš.“ Ukázal na sladké pred nimi. Tom vykrivil tvár, no prikývol. Dúfal, že Daniel vie niečo viac o tom zvláštnom spojení medzi nimi. Daniel s naklonil bližšie k nemu.

„Bol to oheň.“ Zašepkal sprisahanecky. Tom sa zamračil v presvedčení, že si z neho uťahuje.

„Myslím to vážne. Naozaj to bol oheň.“ Povedal Daniel v reakcií na jeho výraz.

„Nijaký oheň tam nebol!“ povedal Tom prudko. Pozeral sa na neho, akoby nemal v hlave všetko v poriadku. Daniel pretočil očami. Robil to nejako často.

„Ale bol. Tu!“ šťuchol Toma do hrude. Tom sa pozrel najskôr na svoju hruď a potom vrhol podráždený pohľad na Daniela. Tentoraz sa zamračil aj zelenooký Slizolinčan.

„Povedal som ti, čo si chcel vedieť. A ty si mi niečo sľúbil.“ Povedal pomaly. Tom chcel vstať a odísť preč, Daniela považoval za blázna.

„Nespoliehaj sa na ničie sľuby.“ Poradil mu. Daniel nečakane mrštne zachytil Toma za habit a stiahol ho naspäť.

„Neštvi ma, Thomas. Ak ťa mám niečo naučiť, budeš ma musieť poslúchať.“ Povedal nespokojne.

„Niečo naučiť, čo ma chceš ty naučiť?“ zavrčal Tom a bol by odišiel preč, keby Daniel nezodvihol ruku, dlaňou nahor a neukázal mu v tom istom okamihu ako privolať oheň. Tom prekvapene sledoval plameň na Danielovej ruke, horiaci zdanlivo z ničoho a potom sa pozrel Danielovi do očí.

„Ty dokážeš omnoho viac.“ Povedal a otočil sa na stôl.

„Nech sa páči.“ Povedal. Tom Riddle sa, stále s prekvapeným výrazom, otočil ku stolu a vzal do ruky vidličku. Danielovi neušiel lesk, ktorý sa mu objavil v očiach.

Večer nakoniec dopadol lepšie než Daniel očakával. Keď sa už Tom odhodlal vyskúšať všetky tie zákusky a sladkosti, spočiatku dosť neochotne, užili si prekvapivo veľa zábavy.

„Toto ti chutí?“ opýtal sa Tom so znechutenou grimasou, potom, čo ochutnal sladký karamelový puding. Daniel sa natiahol a kúsok si nabral. Zaškeril sa.

„Kamarátka ho milovala. Nikdy som nepochopil, čo jej na tom chutilo, je to strašné. Tŕpnu mi z neho zuby.“ Priznal. Karamelový puding bol jednou z najsladších vecí, aké kedy jedol. Bol až nechutne sladký.

„Ale ochutnaj grilovaný ananás, ten je skvelý.“ Poradil mu. Ten bude Tomovi chutiť.

„A, samozrejme, tú tvoju milovanú čokoládovú tortu.“ Doplnil ho Tom. Daniel sa uškrnul.

„Isteže. Ešte si ju ani neochutnal a už šomreš.“

„Nemám rád čokoládu.“ Povedal Tom.

„Nevieš, čo je dobré.“ Povedal Daniel. Natiahol sa po fazuľových buchtičkách a do jednej zahryzol. Horúca jemne sladká fazuľová plnka mu popálila ústa, ani to mu však nebránilo spokojne zamručať. Zapil to studeným ananásovým džúsom, ktorý im priniesli škriatkovia.

„Toto dobré je. V Rokforte som to ešte nevidel.“ Povedal Tom, ukazujúc na fazuľové buchtičky.

„Nemyslím si, že by to tu škriatkovia pripravovali, nie je to anglický recept.“ Pokrčil Daniel plecami. Ako ďalšie ochutnal citrónové rezy. Na rozdiel od citrónových rezov, na aké človek narazil bežne, tieto naozaj chutili ako citróny. Boli dosť kyslé, no nebolo to nepríjemné.

„Čo je toto?“ spýtal sa Tom, ukazujúc na biele pevné kopčeky.

„To je panna cotta. Taliansky recept, tiež to zvyčajne nenájdeš na rokfortských stoloch.“ Povedal Daniel.

„Takže je pravda, že si pochodil svet.“ Skonštatoval Tom.

„Nie, nie je.“ Pokrútil hlavou Daniel. Tom sa naňho prekvapene pozrel.

„Kde si bol potom celé tie roky?“ opýtal sa.

„Na ostrovoch. Pravda je taká, že som odtiaľto nikdy neodišiel. Niežeby som nechcel, je toľko miest, ktoré jedného dňa navštívim, zatiaľ to však nevyšlo...“ pokrčil plecami.

„Si bohatý, ako to, že si ešte nikdy neopustil ostrovy?“ opýtal sa Tom. Daniel sa neveselo zasmial.

„Je milé ako všetci predpokladajú, že som bohatý, keďže som posledný Davenport. Obávam sa však, že bude ešte nejakú dobu trvať, kým sa rod Davenportovcov stane niečím viac než len tieňom toho, čím býval kedysi. Zdedil som polorozpadnutý hrad, ktorý má síce ochrany, ktoré sa rovnajú rokfortským, ale hrozí, že mi tretina z neho spadne na hlavu. A peniaze na jeho opravu nemám.“ Rukou si vošiel do vlasov a povzdychol si. Záležitosť hradu ho ho ťažila, potreboval ho opraviť, no nevedel ako na to nazbierať peniaze. Nakoniec to nechal na dobu, keď opustí Rokfort. Na prežitie mal dosť peňazí a teoreticky aj na to, aby niečo rozbehol. Pohľadom zaletel k Tomovi. Zdalo sa, že sa stával súčasťou niečoho, čo bolo nad jeho schopnosti.

„Nikto o tebe nepočul dovtedy, kým si neprišiel na Rokfort.“ Povedal Tom. Daniel mohol takmer vidieť ako sa mu v hlave otáčajú kolieska.

„Ako si sa volal predtým?“ opýtal sa nakoniec. Daniel sa oprel, nedokázal úplne zakryť prekvapenie. Tom bol inteligentný, až nebezpečne inteligentný.

„Ani toto meno by si nepoznal.“ Povedal. Opäť si rukou prehrabol vlasy. Myslel si, že sa tohto zvyku už zbavil. Ticho si povzdychol a vstal.

„Môžeme ísť? Musíme nájsť miesto, kde nás nebude nikto rušiť.“ Povedal Daniel. Tomovi sa rozjasnila tvár a vstal. Venoval Danielovi úškrn.

„O jednom takom mieste viem.“