Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Nakoniec skončili v akejsi starej nevyužívanej učebni, ktorú si Tom zľahka upravil pre svoje potreby. Očividne ju využíval už nejaký čas. Daniel chvíľu skutočne očakával, že ho Tom zavedie do Tajomnej komnaty, spočiatku ho dokonca nasledoval v obavách, než si uvedomil, že tam by ho mladý Riddle len tak nezaviedol. Možno sa medzi nimi postupom času utvorilo akési krehké puto, rozhodne mu však neveril natoľko, aby mu ukázal polohu toho najtajnejšieho a najzáhadnejšieho miesta v hrade.

Keď sa Daniel rozhliadol naokolo, začínal mať vážne podozrenie, že si každý dôležitejší študent v hrade zriadil vlastnú tajnú miestnosť. Táto miestnosť však nepripomínala tú útulnú izbu, ktorú si v žalároch vytvoril Abraxas Malfoy.

„Tu precvičujem temnejšie kúzla, ochrany sú tu nejakým spôsobom upravené, takže to nijaký profesor ani riaditeľ nezistia.“ Povedal. Daniel prikývol, už predtým čosi začul o miestnostiach v žalároch, kde sa dala precvičovať čierna mágia a niečo málo mu o tom povedal aj Abraxas. Hovorilo sa, že ešte za čias Zakladateľov, krátko pred rozpadom štvorice čarodejníkov, ich vytvoril Slizolin a upravil okolo nich ochrany, aby mohli jeho študenti nenápadne praktizovať čiernu mágiu. V neskoršom období, keď sa Zakladatelia začínali hádať, bola síce čierna mágia stále povolená, rovnako ako aj dlho potom, no ostatní sa na ňu postupne začínali pozerať medzi prsty. A hovorilo sa taktiež, že v tom období chcel každý Zakladateľ naučiť svojich študentov niečo naviac, bez toho, aby o tom vedeli ostatní. Chceli, aby mali ich študenti svoje vlastné eso v rukáve, o ktorom zvyšok školy nevedel.

Slizolinčanom, zdá sa, ostala čierna mágia ako eso v rukáve do dnešných čias. Podobne ako Bystrohlavčanom ich vedomosti, Bifľomorčanom priatelia a Chrabromilčanom... eh... no... asi tiež priatelia. Ťažko povedať, či sa dá bláznivá pohnútka zachrániť milovaných aj za cenu vlastného života dať nazvať esom v rukáve. Na Chrabromilčanov, aspoň na tých skutočných, sa každopádne dalo spoľahnúť, že za vás aj život položia. Možno to bolo ich esom v rukáve, že dokázali prekvapiť. Tak napríklad Slizolinčanov, ktorí od nich očakávali len demenciu, prekvapovali vždy, keď niečo skutočne dokázali, podobne ako Bystrohlavčanov, keď niečo vedeli.

„Myslel som si, že profesori tieto miestnosti zabezpečili.“ Povedal Daniel. Na rozdiel od Tajomnej komnaty sa im ich podarilo bez väčších ťažkostí nájsť. Študentov to svojho času dosť sklamalo.

„Iste, väčšina z nich je prakticky nevyužiteľná, no nevedia o všetkých.“ Povedal Tom s úškrnom. Kto vie, čo by na takéto miestnosti povedal Dumbledore? Všetky do jednej mali byť zničené. Snáď už len Núdzová miestnosť a Tajomná komnata boli lepšie na precvičovanie zakázaných umení.

Po správnosti by mal takéto priestory zabezpečiť vedúci Slizolinu, no Slughornovi to bolo úprimne jedno. Pokiaľ jeho študenti chceli praktizovať čiernu mágiu, pokojne mohli, len museli byť dostatočne nenápadní, aby ich nikto neprichytil. Možností na to ale mali dostatok.

Daniel chvíľu mlčal a len si v tichosti prezeral poloprázdnu tmavú miestnosť. Hlavou mu neodbytne vírili myšlienky ohľadne Toma a toho, čo od neho chcel oheň. Thomas mal spojenie a Daniel mal byť jeho spojkou s ohňom. Tu nezáležalo na tom, že to Daniel nechcel robiť, že mu to všetko liezlo na nervy a chcel mať len pokoj od všetkých a od všetkého. To, že mal spojenie so všetkými štyrmi živlami nebolo spôsobené tým, že by bol super talentovaný čarodejník. Išlo skôr o to, že urobil pár vecí, ktoré by zdravý čarodejník – psychicky zdravý, nutne podotknúť – neurobil. Jeho spojenia boli vytvorené tak trošku umelo, zachytávali sa síce slabého nadania, Daniel v sebe mal nadanie na živelnú mágiu, len by na to pravdepodobne nikdy neprišiel, anikdy by nedosiahol takú moc, akú mal teraz. A za to musel platiť. Ako predtým povedal Abraxasovi, za moc sa platí daň. Daniel mal tej moci veľa a priveľmi sa zahrával s dianím, preto platil väčšiu daň než ostatní. A jedného dňa ju bude možno platiť aj Tom Riddle, pokiaľ sa niečo nezmení a on nezíde z cesty, po ktorej kráčal.

Za moc sa platí daň. Toto kedysi Danielovi povedal istý múdry čarodej a hoci Daniel tým slovám spočiatku nerozumel, počas života si ich vryl hlboko do srdca. Za moc sa skutočne platí. A tá daň je často priveľká.

Rukou si vošiel do vlasov a otočil sa na Toma. Pri pohľade na mocného ambiciózneho Slizolinčana, ktorý jedného dňa pravdepodobne ovládne svet alebo sa o to aspoň pokúsi, si s istým bodnutím žiarlivosti uvedomil, že on nikdy nebude môcť skutočne vládnuť. Bolo to hlboko v ňom, vedel to a bol s tým zmierený, mal v sebe tú túžbu, nebolo mu však súdené naplniť ju. Nerozumel tomu, prečo chcel tak veľmi nazhromaždiť moc, najmä nie, keď vedel, že ju nechcel preto, aby vládol, no toto rozhodnutie, ktorého dôvody si ani len nepamätal, zmenilo jeho život. Zmenilo všetko. Tá potreba bola v ňom a on ju mohol len nasledovať a pozorovať, čo sa neskôr udeje. A zmieriť sa s tým.

Môže pomáhať Tomovi a viesť ho, aby nezakopol a dosiahol svoj cieľ, môže mu ukázať tú správnu cestu a naviesť ho správnym smerom, dokonca by sa mohol stať jeho šedou eminenciou, možno aj niečím, čo by sa dalo nazvať seberovným spojencom či priateľom, ale vládnuť bude vždy on. Musel sám sebe položiť otázku, či mu to skutočne až tak veľmi prekážalo. S istým prekvapením došiel k záveru, že nie. Z Toma by mohol byť dobrý vodca. Bol silný, nezávislý, ambiciózny, inteligentný a mal vedomosti o čarodejníckom aj muklovskom svete. To ho robilo múdrejším a mocnejším než boli ostatní. Na druhú stranu mal však zranenú dušu, za čo mohli jednak idiotskí muklovia, ktorí mu ubližovali, Dumbledore, ktorý bol proste hajzel a v podstate celá Slizolinská fakulta. Bol polovičný, matka bola čarodejnica a otec mukel. To bolo niečo, čo sa v Slizoline neodpúšťalo, hoci jeho matka pochádzala z mocného rodu. Za tie roky sa Tom Riddle stal chladným a citovo neprístupným, vytvoril si v sebe pevný múr, ktorý nemohol nikto prekonať.

Daniela by zaujímalo, či tom niekedy poznal skutočného priateľa. Keď si pomyslel, aký chladný, vypočítavý a nedôverčivý bol, vedel si odpoveď na svoju otázku ľahko domyslieť. Hoci predstava, že by si Tom Riddle k sebe niekoho pripustil, bola zaujímavá. Musel by to byť skutočne mimoriadny čarodej.

„Ovládaš bezprútikovú mágiu.“ To nebola otázka, len prosté konštatovanie. Tom mlčal, no aj jeho mlčanie bolo dostatočnou odpoveďou.

„Nechaj ma hádať. Ide ti telekinéza, som si istý, že v nej si dobrý. A okrem toho vieš spôsobiť človeku bolesť len na základe myšlienky.“ Úkosom sa na neho pozrel a podľa Tomovho výrazu vedel, že mal pravdu. Daniel nevedel, odkiaľ to vedel, len to nejakým spôsobom proste vedel a na dôvode mu momentálne nezáležalo.

„Nemusíš sa báť, podľa mňa je to úžasné. Bezprútiková mágia je úchvatná. Vyžaduje od čarodejníka mocné magické jadro a pevnú vôľu.“ Aby sám demonštroval svoje schopnosti, zodvihol ruku a len silou svojej mysle zodvihol meter nad zem starú drevennú stoličku, ktorú Tom neodpratal preč.

„Počul si už o spojení, ktoré vzniká medzi mágom a jeho živlom?“ opýtal sa. Tom sa zamračil.

„Spojení?“ opýtal sa.

„Áno. Jedná sa o druh zriedkavého prepojenia, vďaka ktorému môže mág ovládať svoj živel. Keď máš spojenie, nepotrebuješ prútik, aby si ovládal svoj element. Ale je len na tebe, nakoľko dokážeš svoj živel privolávať a ovládať len za použitia svojej prirodzenej sily. Nestačí ti len mocná mágia, potrebuješ aj železnú vôľu.“ Rozhovoril sa Daniel.

„Prečo mi to všetko hovoríš?“ opýtal sa Tom. Daniel mu venoval úškrn. Akoby to sám nevedel. Musel to tušiť. Nikto iný, než mág ohňa, by neucítil jeho volanie. To bolo to, čo cítil tom vtedy na chodbe.

„Chcem ťa naučiť vládnuť ohňu. A možno dokonca aj čosi viac.“ Povedal Daniel vážne.

„Máš spojenie s ohňom, cítim ho. Je silné, jedného dňa sa staneš mocným mágom ohňa, pokiaľ budeš cvičiť.“ Nespomenul, že to nebola jeho voľba, pomôcť mu. Nebol na to dôvod. Takto si aspoň Toma nakloní na svoju stranu, keď bude druhý Slizolinčan veriť, že Daniel konal z vlastnej vôle, možno dokonca kvôli náklonnosti k Tomovi.

Možno by v skutočnosti mohol odmietnuť. Skôr či neskôr by za to zaplatil daň, no nikdy by Toma Riddla nemusel učiť vládnuť ohňu. Sám však dobre vedel, že vedome nechať iného čarodeja bez spojenia, keď mal on sám isté napojenie na živel, nepatrilo medzi to, čo by mohol Daniel urobiť. Aspoň nie Tomovi.

A pravda bola okrem toho taká, že s tou náklonnnosťou to nebolo až tak ďaleko od pravdy. Hoci mu robilo problém priznať si to a dobrovoľne by to nevyslovil ani pri mučení, začínal mať toho pozoruhodného hnedookého Slizolinčana rád. Bolo až desivé ako rýchlo a hladko, ako prirodzene, mu niektorí ľudia prirástli k srdcu. Obraxas, Orion, Lucretia, Tom... Nikdy by si nepomyslel, že mu na nich bude záležať. Pri prvom stretnutí sa všetko zdalo také iné. Niekedy mal Daniel dojem, akoby sa po prvýkrát stretli mesiace dozadu, nie len pred niekoľkými krátkymi týždňami.

„Ako môžeš vedieť o mojom spojení?“ opýtal sa Tom. Daniel si privolal jednu zo stoličiek, ktoré Tom odsunul ku stene, aby mal voľný priestor a posadil sa. Rukou si zahrabol do vlasov a odovzdane sa oprel.

„Viem to od začiatku.“ Priznal. Nemalo zmysel klamať, Tom by to aj tak skôr či neskôr zistil. Prijal žiadosť ohňa a vedel, že po tomto dni sa niektoré veci zmenia.

„Prečo mi to hovoríš až teraz?“ zavrčal Tom. Na jednu stranu Daniel chápal jeho rozčúlenie, no beztak si nemohol odpustiť slabý úškrn a nadvihnuté obočie.

„Pretože ty si mi hneď zavesil na nos všetky svoje tajomstvá, všakže?“ podpichol ho.

„Ak sa rozhodneš vrhnúť do toho, zmení sa všetko.“ Takmer zavrčal Daniel naspäť. Vstal, nechal stoličku stoličkou a prešiel na druhú stranu učebne.

„Čo všetko sa má podľa teba zmeniť?“ opýtal sa Tom už pokojnejšie. Akoby začínal konečne chápať, kam tým Daniel mieril. Daniel sa mu pozrel do očí a dobre vedel, ako sa Tom rozhodne. Samozrejme, že bude jeho rozhodnutie takéto. Bola to cesta k moci. Daniel sa len začínal obávať toho, akým spôsobom to ovplyvní jeho život. Bolo iné stať sa Abraxasovým majstrom a Tomovým majstrom. Tom Riddle bol hrozba, byť jeho majstrom sa mohlo Danielovi stať osudným.

A potom si Daniel spomenul na Alexa a to, čo mu povedal v Tajomnej komnate. Tom nemal v pláne zabíjať. Nechcel zabiť Myrthu, hoci na jej smrti mal aj on svoj podiel, no za smrť tých dvoch ďalších študentov nemohol. A tou jedinou skutočnou hrozbou bol vždy Daniel, nie Thomas. Danielovi priatelia umierali a ľudia vôkol neho trpeli, vždy tomu tak bolo a hoci bol Tom, aký bol, dokázal ich ochrániť lepšie ako to dokázal Daniel s tými, ktorých kedy miloval. Nebol vari Daniel tým, kto už dvakrát pri plnom vedomí vzal život? Alexova smrť ho bude mátať ešte dlho a hoci sa to stalo príliš rýchlo, veľmi dobre si uvedomoval, že ho zabiť chcel a so Tajomnej komnaty ho zatiahol len z jediného dôvodu. Ten večer sa nemohol skončiť inak než smrťou jedného z nich.

Náhle unavený sa oprel o stenu a pomaly skĺzol na zem. Príval energie, ktorý ho predtým vytiahol zo stoličky, sa vyparil a ostal po ňom len vyčerpaný mladý muž, ktorý nevedel, čo ďalej. Bol vrah. A v skutočnosti to neľutoval, nech sa snažil sám sebe nahovoriť čokoľvek. A práve to na tom bolo najhoršie.

Pomyslel na Toma a na to, čo o ňom vedel. Trpko si uvedomil, že Thomas Riddle, ktorého považovali za budúceho černokňažníka, mal lepšie morálne skóre ako Daniel.

„Medzi nami je akési spojenie. Cítim ho od prvého okamihu, čo som ťa videl, dokonca od prvého okamihu, čo som o tebe počul. Vždy viem, keď si v rovnakej miestnosti ako ja, na akejsi nepochopiteľnej úrovni viem, čo cítiš a dokážem prehliadnuť masky, ktoré nosíš, hoci by som toho nemal byť schopný. A viem, že to isté zažívaš aj ty v mojej prítomnosti.“ Pozrel sa na hnedookého Slizolinčana. Tom pomaly prešiel k nemu, posadil sa na zem a oprel sa o stenu vedľa Daniela.

„Vieš, prečo sa to deje?“ opýtal sa.

„Nemám ani tušenie.“ Pokrútil Daniel hlavou. Spomenul si na to, čo po povedal had v kúzelníckom zverimexe. Spolu vraj dokážu vykonať neuveriteľné veci. Pozrel sa na Toma. Ten had vedel o čom hovoril.

„Hovorí ti niečo spojenie bratia duše?“ opýtal sa Tom. Daniel sa slabo zamračil. Pamätal si, že to povedala Nagini, keď od nej Tom chcel informácie o Danielovi. Vtedy však také niečo počul po prvýkrát.

„Bratia duše.“ Zašepkal si pre seba. Vzápätí pokrútil hlavou.

„Viem, čo sú bratia mysle, no o bratoch duše neviem nič.“ V podstate hovoril pravdu. Pokiaľ, samozrejme, človek počítal popopravdu ako pravdu. Jediné pravidlo Slizolinu bolo neklamať, na klamstvo ti prídu. Na polopravdu nemusia.

„Ty o nich niečo vieš?“ opýtal sa Toma. Tmavooký Slizolinčan pokrútil hlavou.

„Nemám ani tušenie.“ Zopakoval Danielove predošlé slová. Chvíľu mlčali a len tak sedeli na zemi, opretí o stenu, než sa Daniel vrátil k predošlej téme.

„Pokiaľ prijmeš a ja ti začnem dávať lekcie, budeme musieť dodržiavať isté pravidlá. Už doteraz bolo medzi nami isté neidentifikovateľné prepojenie, no teraz si vedome vytvoríme nové. A toto spojenie bude pevné.“ Začal Daniel.

„O aké spojenie sa bude jednať?“ opýtal sa Tom.

„Za bežných okolností by to malo byť spojenie medzi majstrom a učňom.“ Odvetil. Uvedomoval si, že s Tomom to bude iné. Už s Abraxasom sa to vymykalo štandardom, no čo sa Riddla týka, nič nemôže byť obyčajné. Určite nie s tým prepojením medzi nimi a Tomovou neschopnosťou podriaďovať sa. Na Danielove prekvapenie Tom nezareagoval prudko, len sa odvrátil a na chvíľu sa odmlčal. Premýšľal.

„Ak prijmem, bude to stáť za to?“ opýtal sa po chvíli. Daniel sa usmial a prikývol.

„To bude.“ Sľúbil. Pozrel sa na Toma a snažil sa odhadnúť, čo všetko vie Slizolinčan o živloch a ľuďoch v jeho okolí, ktorí im vládnu.

„Budeš ho potrebovať. Dumbledore je tiež živelný mág a to neobyčajne mocný.“ Povedal. Toma to ani veľmi neprekvapilo, očakával od Dumbledora veľkú moc.

„Ktorý živel ovláda?“ opýtal sa.

„Vodu. Dumbledore je mág vody.“ A má aj slabé spojenie so zemou, no to Tom nepotreboval vedieť. Dumbledore sám ho nevnímal, väčšinou čarodej nevníma to slabšie spojenie, ktoré má. Nikdy sa nemusí dozvedieť, že má nadanie na nejaký ďalší živel. Beztak by to väčšinou nevedel zúročiť a zem je okrem toho najčastejším živlom. Mnoho čarodejov má slabé spojenie so zemou. Väčšinou z toho vznikajú čarodeji ako Prince. Elixírom a rastlinkám rozumie neskutočne, no zemou by neostrasol, akokoľvek by sa snažil. Dumbledore s Tomom na tom boli pravdepodobne podobne. To, čo mali zo zeme, využívali bez toho, aby si to uvedomovali a viac by z toho pravdepodobne aj tak nevyťažili. Bolo to však dobré. Aj to málo udržiavalo rovnováhu, mať len jeden živel môže byť v konečnom dôsledku problematické. Byť takmer dokonalý, čo sa týka kúzel jedného živlu, no mať problém s ostatnými živelnými kúzlami, nie je dobré. Abraxas bude môcť ťažiť z toho, že našiel svoje spojenie až teraz. Keby ho v detstve, pri výchove svojho prísneho otca, nebol stratil, už odmalička by mal vážne ťažkosti s bežnými kúzlami a inštinktívne by sa spoliehal len na svoj živel. Teraz to bude už len, akoby sa špecializoval. Ovládal základy a ďalej bude už pokračovať vo svojej oblasti.

„Ty si mág ohňa?“ opýtal sa Tom. Daniel pokrútil hlavou.

„Nie. Nie som živelný mág. Vládnem ohňu, to áno, no taktiež vládnem aj vode, vetru a zemi. Nie som však ani s jedným živlom prepojený na dostatočnej úrovni na to, aby sme si vytvorili spojenie. V porovnaní s tým, čo budeš schopný robiť s ohňom za niekoľko rokov ty, nebudem znamenať nič. No teraz, kým svojmu živlu ešte nerozumieš, ťa toho môžem veľa naučiť.“ Priznal.

„Žiadam ťa však o mlčanlivosť. Pokiaľ sa rozhodneš pochváliť, že vládneš ohňu, nezabránim ti v tom, no vynechaj z toho mňa. Nechcem, aby niekto vedel, že vládnem živlom. Ľudia len málokedy rozlišujú medzi spojením a vládnutím a ja som okrem toho radšej, keď mám nejaké eso v rukáve. Plne mi stačí, že ma zviditeľnil post kapitána metlobalového družstva.“ Žiadal ho. Pokiaľ sa Tom skutočne rozhodne prijať, vedel, že mágia sa už postará, aby isté pravidlá dodržali. Moc má svoju daň. Tomova daň bude, že nad ním Daniel získa istú moc. Danielova daň bude, že Riddle získa istú moc nad ním.

Bol pravý čas na to, aby Daniel prestal ignorovať to spojenie, ktoré medzi sebou mali. Nagini ich nazvala bratmi duše. Muselo to niečo znamenať a hoci Daniel nechcel, aby o ňom zo všetkých práve Tom Riddle vedel tak veľa, nemal na výber. Pokiaľ by to ignoroval aj naďalej, dostal by sa vďaka tomu len do zbytočných problémov. Mal priveľa tajomstiev a pravda bola, ža aj pred Tomom toho veľa tajil. A pritom to boli veci, ktoré mal mladý Tom Riddle právo vedieť. Toto bol prvý krok.

„Prijímaš?“ opýtal sa Daniel.

„Staneš sa mojím žiakom?“ dodal. Neunikol mu slabý úsmev, ktorý sa nakrátko objavil na perách Toma Riddla. Napriek istej nevysvetliteľnej pochmúrnosti pôsobil ten úsmev zarážajúco úprimne. Daniel si nepamätal, že by niekedy videl Toma úprimne sa usmievať. S úsmevom pôsobil omnoho ľudskejšie, hoci jeho pôvodu Daniel nerozumel.

„Prijímam.“ Prehovoril potichu, no pevne. Daniel pocítil ako sa vzduch v miestnosti pohol, keď sa ozvala mágia. Elektrizujúca sila ohňa naplnila priestor a na krátku chvíľu mali obaja pocit, akoby sa ocitli v blízkosti horiacej vatry.

Na chvíľu sa Danielovi objavil pred očami obraz malého hnedookého chlapca, sediaceho pred kozubom. S úžasom a túžbou pozoroval plamene ohňa, cítil ako ho volali a spievali mu, šepotali mu slová, ktoré mohol počuť len on. Načiahol sa a svojou drobnou rukou sa dotkol plameňov. Oheň mu neublížil, poznal svoje dieťa, zahalil ho do svojej bezpečnej páľavy a nedovolil, aby mu ktokoľvek ublížil. A vtom sa ozval krik, keď ho stará žena zbadala, ako strká ruky do ohňa. Zdrapila ho a odtiahla preč, zavrela ho v izbe a kričala a preklínala chlapca, ktorý bol iný ako ostatní. A v tom okamihu sa spojenie pretrhlo a malý Tom Riddle už viac nehľadal oheň.

Daniel mohol priam cítiť smútok ohňa, keď žialil za svojim synom a jeho radosť, že ho znovu našiel skrze Daniela.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Tom pošepky. Oči mu žiarili, keď po rokoch opäť pocítil zabudnutú silu.

„Prebudil sa v tebe oheň.“ Povedal Daniel s miernym úsmevom. Už aj Tom našiel poslednú časť skladačky, dielik, ktorý dokonale zapadol na svoje miesto. Konečne bol úplný a to aj bez Daniela a toho ich podivného spojenia. Už bude zelenookého spolužiaka potrebovať len na to, aby mu dával počiatočné lekcie a potom, keď sa Tom naučí pracovať s ohňom aj bez jeho pomoci, čo bude rýchlo, nebude viac potrebovať jeho pomoc a ich cesty sa rozídu.

Aké zvláštne, že pocítil ľútosť, keď si to všetko predstavil. Vari mu len nebude mladý Tom Riddle chýbať? Nemohol predsa očakávať, že s nimi ostane v kontakte navždy. Tom, Abraxas, Orion a ostatní sa možno postupom času stávali dôležitými súčasťami jeho života, no bolo načase prijať, že v ňom nebudú večne. Založia si vlastné rodiny, budú mať deti a budú si žiť svojimi aristokratickými životmi, či možno budú študovať kdesi v zahraničí zakázané umenia alebo vytvárať svoje vlastné spoločenstvá čarodejníkov, ktoré budú viesť. A Daniel... Nuž, ten bude tiež kdesi ďaleko, žiť si svoj život a hľadať pravdu a zmysel v tom, prečo sem prišiel. Bude najlepšie, keď naňho zabudnú. Na toho zelenookého čarodejníka, o ktorom nikto nič nevedel, ktorý sa búril zabehnutým poriadkom a v ktorého prítomnosti umierali ľudia, ktorí mu boli blízki. Na poškvrneného čarodejníka, ktorý si plným právom zasluhoval Azkaban.

„Nad čím premýšľaš?“ opýtal sa Tom. Daniel párkrát zažmurkal, keď mu Tom pretrhol niť myšlienok.

„Nad budúcnosťou.“ Priznal.

„A čo v nej vidíš?“ opýtal sa Tom.

„Samotu.“ Povzdychol si Daniel, vstal a natiahol ruku k Tomovi, aby pomohol aj jemu. Mali by začať.

„Myslíš si, že Abraxas a Orion ťa nechajú na pokoji?“ opýtal sa Tom s ľahkým pobavením a nechal sa vytiahnuť na nohy.

„Možno to tak bude najlepšie.“ Odvetil Daniel. Tom pokrútil hlavou.

„Si blázon, Davenport. Nehraj sa na mučeníka, nemáš to v povahe.“ Povedal. Daniel nadvihol obočie.

„Neviem, čo za temné myšlienky ti behajú po rozume, no nechaj ich tak. Začínaš byť patetický a to ja vážne nemám rád. Pokiaľ spolu máme tráviť čas, mal by si s tým prestať.“ Informoval ho Tom. Daniel sa pomaly usmial.

„Ja nebývam patetický.“ Namietol.

„O to horšie. Ani si to neuvedomuješ.“ Reagoval Tom. Daniel sa krátko zasmial.

„Dobre, možno som chvíľkami patetický, no taký je aj celý Slizolin. Nikoho, dokonca ani túto prekliatu fakultu, to neobišlo. Všetci sme niekedy aspoň trochu patetický.“ Zhodnotil to Daniel a skôr, než mu stihol Tom povedať niečo ďalšie, zmenil tému.

„Pri ohni by si mal najskôr začínať maličkosťami. Oheň je vášnivý a divoký, rád získava kontrolu nad svojimi čarodejníkmi. Myslím, že práve naučiť sa ovládať oheň je najťažšie. Čarodej musí mať nesmierne mocnú myseľ a neustálu kontrolu nad živlom, inak získa živel kontrolu nad ním. Oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. Oheň prináša v rovnakej miere teplo a bezpečie ako ničivosť a smrť. Využívame ho každý deň, zvykli sme si naň, no častokrát zabúdame, aký nebezpečný môže byť. Keby si bol mágom vetra, skočím s tebou z Astronomockej veže, keby si bol mágom vody, hodím ťa do Čierneho jazera a keby si bol mágom zeme, ukážem ti ako prinútiť zem otvoriť sa. No ty si mágom ohňa a hoci sa ti to spočiatku bude zdať nezáživné, začneme zapaľovaním sviečok.“ Uškrnul sa.

„To nemyslíš vážne.“ Zavrčal Riddle. Daniel sa zasmial.

„Musíš mať trochu trpezlivosti. Ver mi, že viem, čo robím.“ Povedal mu Daniel.

„Ty si tiež začínal zapaľovaním sviečok?“ opýtal sa Tom.

„Nie. Na to, že vládnem ohňu, som prišiel sám. Nebol tam nijaký iný vládca ohňa, ktorý by ma varoval a naučil základy. Proste som raz, nadopovaný elixírmi, sedel pred krbom a sledoval plamene. A odrazu som ich mal vo svojej moci a nútil som ich stále rásť a rásť, čoraz viac a viac a sledoval som, aké mocné a krásne sú. Takmer ma to zabilo. Krátko nato som nemal ja v moci plamene, ale plamene ovládali mňa. Spojenie sa nedalo prerušiť, hoci som bol len vládca ohňa, nemal som s ním skutočné prepojenie. Nebyť pomoci priateľov, dnes by som tu už nestál. Oheň by ma zabil. Potom som sa už ochodne učil pre začiatok len obyčajné zapaľovanie sviečok. Ty máš spojenie s ohňom, keby si sa nechal uniesť tak ako ja, zabil by ťa aj napriek pomoci. Oheň je neskutočne svojhlavý. Pretrhnúť spojenie medzi živelným mágom a jeho živlom je náročné, priveľmi náročné na to, aby to niekto stihol dosť rýchlo.Takže dnes začneme zapaľovaním sviečok.“ Rozhodol Daniel. Podľa Danielovho názoru potreboval najpevnejšiu vôľu práve čarodej, ktorý ovládal oheň. Oheň bol zároveň tým dôvodom, prečo mal Daniel myseľ ako z ocele, musel, inak by ho tento živel zničil.

Tom viac nenamietal, keď Daniel vyčaroval vysoký svietnik s dvomi desiatkami sviečok. Ukázal ho Tomovi.

„Predveď sa. Viem, že máš skúsenost s bezprútikovou mágiou.“ Povedal Daniel.

„Mám zapáliť sviečku?“ opýtal sa Tom. Daniel prikývol.

„Jednoduché.“ Zhodnotil to Tom a skutočne, zakrátko sa pod Tomovym preným pohľad rozhorel knôť jednej zo sviečok.

„A teraz všetky.“ Povedal Daniel. Tom postupne zapálil každú jednu, až kým nehoreli všetky. Daniel pokrútil hlavou a mávol rukou, načo vietor uhasil plamienky.

„Všetky naraz.“ Prikázal. Sám uprel svoj pohľad na svietnik a len silou vlastnej mysle zapálil naraz všetky sviečky. Hneď na to ich aj uhasil a kývol Tomovi, aby urobil to isté.

Tom preukázal nečakanú trpezlivosť a sebaovládanie, keď začal od začiatku, pekne postupne. Najskôr zapaľoval naraz dve, potom tri, štyri, päť a tak ďalej, až kým nakoniec nedokázal zapáliť všetky naraz. Daniel to pozoroval a po každom jednom pokuse mu sfukoval sviečky, až kým Tom nedokázal tretíkrát za sebou zapáliť všetky naraz. Bolo vidieť, že toto nebola prvá schopnosť, ktorú sa učil rozvíjať mimo školy. Rozumel, že mágia si žiada svoj čas a úsilie.

„Veľmi dobre.“ Prikývol Daniel. Nechal svietnik zmiznúť a na jeho miesto postavil len jedinú vysokú sviečku na masívnom svietniku. Sviečka sama o sebe mala na výšku meter, spolu so svietnikom bola takmer taká vysoká ako Daniel.

„Zapáľ ju.“ Prikázal. Tom ju okamžite bez problémov zapálil. Vrhol na neho podráždený pohľad.

„Spokojný?“ opýtal sa. Daniel sa uškrnul.

„Ešte nie. Zapáľ ju znovu.“ Prikázal opäť. Tom ho chvíľu podráždene sledoval, očividne ho už prestávalo baviť zapaľovať sviečky, keď dokázal, že toto zvláda. Otočil sa, uprel pohľad na sviečku a... nič. Sviečka ani len nazadymila. Tom prekvapene zažmurkal a znovu sa sústredil na knôt sviečky, tentoraz silnejšie. Opäť sa nič nestalo.

„Čo je to za sviečku, Davenport?“ zavrčal, očividne očakávajúc, že ju Daniel nejako začaroval. Zelenooký Slizolinčan sa len uškrnul.

„Je to len obyčajná sviečka.“ Povedal a na dôkaz ju sám bez problémov zapálil. Sviečka zahorela veselým plameňom, o čosi väčším a jasnejším, než aký mali predošlé menšie sviečky. Hneď ju aj zahasil a kývol na Toma.

„Nech sa páči.“ Vyzval ho. Tentokrát nesledoval sviečku, ale druhého Slizolinčana. Pozoroval ako sústredením zvraštil čelo, čoraz netrpezlivejší a popudenejší pohľad upierajúc na sviečku pár metrov pred sebou. Žila na spánku mu od napätia navrela, jeho telo sa postavilo do útočného postoja s ľavou nohou vpredu a ruky zaťal do pästí, to všetko bez toho, aby si to uvedomoval. A predsa sa stále nič nestalo. Riddle sa prudko otočil na Daniela.

„Ty mi v tom brániš!“ vyštekol na neho, keď spozoroval Danielovu myseľ. Daniel sa ani v najmenšom nedal rozhádzať Tomovym obvinením. Namiesto toho sa vystrel a uprel na Toma s priam neznesiteľnou intenzitou svoje nepríjemne jasné oči. Nielen Tom vedel využívať, čo mu bolo dané do vienka.

„Áno, bránim ti v tom. To si vážne myslíš, že bojovať s ohňom bude také jednoduché? Najskôr sa musíš prebiť cezo mňa a zapáliť tú blbú sviečku. Všetko pekne od začiatku. Až keď z tucta nezhasnem svojom mocou ani jednu, pôjdeme ďalej.“ Povedal Daniel pevne. Kývol hlavou na sviečku a pokynul Tomovi, aby začal. Tom sa zamračil a odhodlane prikývol.

„Ako myslíš.“ Povedal si len tak pre seba a zameral sa na sviečku. Daniel obdivoval jeho bojovnosť a zápal. Pripomínalo mu to seba samého, keď začal pred rokmi cvičiť.

Netrvalo dlho a Tom dokázal vyvinúť prekvapivo veľký nátlak. Daniel nezvyšoval silu zo svojej strany, len sledoval ako postupom času začal knôt dymiť. Po chvíli sa knôť rozpálil a rozhorel sa prvý krehký plamienok, živený len Tomovou mysľou, až kým sa sviečka skutočne nerozhorela.

Daniel bez slova vytiahol fľaštičku s elixírom a podal ju Tomovi. Stojan s horiacou sviečkou nechal tam, aby sa naň Tom mohol pozerať. Podarilo sa mu to.

„Toto vypi. Pre dnešok sme skončili.“ Povedal. Vedel, aké bolesti hlavy ostávali po dlhodobej záťaži na myseľ, sám ich zažíval. Podobne ako Tom ani Daniel nebol ochotný prestať cvičiť a to aj za cenu, že išiel cez bolesť. Preto nezastavil Toma, keď sa nevzdával, hoci by možno mal. Abraxasa by pravdepodobne zastavil, nehnal by ho tak ďaleko, no Thomasa nechal. Slizolinčan po chvíľkovom zaváhaní prijal ponúkaný elixír a jedným dúškom ho vypil. Nenamietal proti ukončeniu cvičenia, beztak bolo už po večierke, bolo na čase ísť si ľahnúť, hoci ráno nemuseli vstávať skoro. Obaja však ostali po cvičení unavení.

„Ty si nevezmeš elixír?“ opýtal sa Tom, keď Daniel odložil fľaštičku. Daniel pokrútil hlavou.

„Neurobilo by to dobrotu. Neskôr v izbe užijem niečo iné.“ Zakrúžil krkom, nevnímajúc protestné praskanie. Mal len o čosi menšie bolesti než Tom, no zároveň mal aj problémy s elixírmi. Nikto, koho poznal, nebral toľko elixírov ako on. Nebolo to zdravé. A teraz mal okrem toho čosi lepšie, čosi, čo mu neublíži. Už ho to netrpezlivo očakávalo ukryté za ochranami závesov na jeho posteli.

„Môžme ísť?“ opýtal sa Toma. Druhý Slizolinčan prikývol.

„Pokiaľ ti už neprekáža, že sa u nás pravdepodobne stále oslavuje.“ Pokrčil Tom ramenami.

„Vôbec. Neviem ako ty, no ja s nimi oslavovať nebudem. Mám v pláne zaliezť do izby a tam ostať tak dlho ako to len bude možné.“ Reagoval Daniel. Tom sa potichu zasmial.

„Tomu rozumiem.“ Povedal. Napriek elixíru sa mu na tvári stále odrážala únava.

Tom zničil dôkazy o tom, že by tam boli a uzavrel miestnosť. Potom sa spolu bok po boku vybrali do Slizolinskej klubovne, kde pravdepodobne ešte stále prebiehala oslava prvého víťazstva Slizolinského metlobalového družstva po dlhej dobe. Bol zvláštny pocit, vedieť, že zásluhy za víťazstvo patrili jemu, no predsa sa nemohol zúčastniť osláv. Prinieslo mu to nejasné obrazy iných oslavujúcich ľudí, medzi ktorými stál aj on. Na okamih sa videl v osvetlenej miestnosti s čašou v rukách ako za nadšených výkrikov zhlboka pije a následne podáva čašu ďalej. Zachvel sa.

Keď precitol, ucítil ako sa jeho zmysly zostrili a inštinkty ho varovali pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Bez toho, aby sa nad tým bližšie zamyslel, vystrel ruku pred Toma a zastavil ho, očami sledujúc koniec chodby, kam mierili.

„Čo...“ začal Tom, no Daniel ho prerušil.

„Ticho!“ zasyčal. A nech už robil čokoľvek, Tom videl ako sa mu podivným spôsobom rozostril pohľad a oči mu zahoreli neznámym jasom. Daniel naklonil hlavu na stranu, akoby čomusi načúval a stále jastril, akoby videl čosi, čo Tomovi unikalo. Keď obrátil svoj pohľad na druhého Slizolinčana, mal oči opäť normálne.

„Musíme sa ukryť. Okamžite.“ Zašepkal. Obzrel sa okolo seba a očividne skonštatoval, že sa nestíhali poriadne ukryť, a tak proste schmatol Riddla za habit a vtiahol ho do najbližšieho výklenku.

„Čo sa, dofrasa, deje?“ zavrčal Tom. Daniel ho umlčal výhražným pohľadom a urobil pár neznámych rýchlych pohybov rukami. Bolo zrejmé, že to nerobil prvýkrát.

„Máme spoločnosť. Nesmú nás objaviť.“ Povedal len a pokračoval v tom, čo robil, nech už to bolo čokoľvek. Netrvalo dlho a Tom dostal odpoveď na všetky svoje otázky. Tie neznáme pohyby, ktoré vykonaval Daniel, bolo očividne čarovanie a to vskutku úžasné čarovanie a spoločnosť, pred ktorou sa ukrývali, nebol nikto iný ako Dumbledore v spoločnosti dvoch ďalších čarodejov, ktorí sa spolu vynorili presne na tej strane chodby, ktorú Daniel tak uprene pozoroval.

„Dobre vieš, že nie je bezpečné, aby som navštevoval Rokfort.“ Prehovoril vysoký svetlovlasý muž. Bol úchvatný, so svojimi neobyčajne svetlými dlhými vlasmi, atraktívnymi črtami, vysokou vypracovanou postavou a intenzívnym pohľadom jasných búrkových sivomodrých očí. V tvári mal aroganciu človeka, ktorý si bol vedomý všetkých svojich kvalít a skutočnosti, že je lepší než všetci naokolo a mocná magická aura, ktorá ho obklopovala, len dokazovala, že sa skutočne vymykal štandardom. Odetý bol v drahom modrom habite a plášti zdobenom striebornou niťou.

Tom do seba sýpavo vtiahol vzduch, keď si ho lepšie obzrel, čo bol jediný spôsob, akým dal najavo, že ho spoznal. Jeho oči zrkadlili nepríjemné prekvapenie, keď ho videl kráčať po Dumbledorovom boku.

„Nič sa ti tu nestane. Na tomto mieste by ťa nikto nehľadal.“ Odvetil Dumbledore. Pod lampou býva najväčšia tma, pomyslel si Daniel. Dumbledore očami sledoval okolie a zavadil aj o výklenok, v ktorom sa ukrývali Daniel s Tomom, no nevidel ich. Tom na okamih stuhol, vedel, že Dumbledore je mocný čarodej, no ani to mu očividne nepomohlo nájsť ich v tieňoch. A očividne si ich nevšimol ani druhý čarodej. Trojica okolo nich prešla, bez toho, aby o nich čo i len zavadili pohľadom.

Dvaja zatúlaní Slizolinčania si už mysleli, že sa im podarilo utajiť svoju prítomnosť, keď odrazu tretí člen tejto podivnej malej skupinky spomalil. Neotočil sa, aby sa na nich pozrel, no predsa sa zdalo, akoby presne vedel, kde sa nachádzali. Tom ucítil ako Daniel po jeho boku stuhol, keď mladý muž zhlboka vdýchol vzduch. Tom by prisahal, že to vyzeralo, akoby sa čosi snažil vyňuchať.

Keď uvidel Danielovu reakciu, prezrel si lepšie toho mladšieho muža, ktorého dovtedy prehliadal. Niežeby patril medzi ľudí, ktorí by sa dali ľahko prehliadnuť, no v prítomnosti tých dvoch mužov, ktorí ho sprevádzali, to bolo predsa len možné.

Chalan nebol byť omnoho starší než oni dvaja, hoci jeho správanie tomu nasvedčovalo, mal ostré rysy, nezvyčajne bledú pleť a inteligentné ľadové modré oči. Zďakela najvýraznejšie na ňom však už na prvý pohľad boli jeho svetlomodré krátke vlasy popretkávané početnými bielymi prameňmi. Netradičný výzor už dolaďovala len drobná náušnica v uchu z čierneho kovu a retiazka na krku z rovnakého materiálu. Na rozdiel od svojich starších spoločníkov, mal oblečené koženné čierne nohavice, pevné topánky z najlepšej dračej kože, košeľu špeciálneho strihu, navrhnutú do boja a koženú bundu. Cez to všetko mal ešte cez plecia prehodený čierny bojový plášť s praktickým koženným zapínaním vpredu.

Keď si Dumbledore s druhým čarodejom všimli, že ich spoločník zaostal, zastali aj oni.

„Cítiš niečo?“ opýtal sa vysoký svetlovlasý čarodej. Oči zabodol do modrovlasého mladíka a čakal na odpoveď, očividne pripravený okamžite vytiahnuť prútik a bojovať. Dumbledore po jeho boku sa začal mračiť a rozhliadať sa po okolí.

„Nikto tu nie je.“ Zavrčal, no druhý čarodej na jeho slová nijako nereagoval, len ďalej čakal na odpoveď od svojho spoločníka. Dvaja Slizolinčania v tieňoch rýchlo pochopili, že modrovlasý chalan pôsobil ako ochranca svetlovlasého čarodeja.

„Neprezraď nás.“ Zašepkal Daniel tichým hlasom. Tom sa naňho prekvapene zamračil.

„Čo blázniš?!“ zasyčal nečujne. Neuniklo mu, že sa modrovlasý čarodej slabo uškrnul. Daniel pevne zovrel Tomov lakeť a očami mu naznačil, aby mu veril.

„Si zvedavý a ja ti môžem dať odpovede.“ Zašepkal, stále s pohľadom upretým na Toma, no druhý Slizolinčan dobre vedel, že tie slová neboli adresované jemu a hoci Daniel bol otočený na opačnú stranu, Tom si bol istý, že zaregistroval slabé prikývnutie, ktoré mu venoval chalan s modrými vlasmi.

„Zvykne sa tu pohybovať veľa študentov. Čosi som zachytil a chcel som sa uistiť, že je to len planá stopa. Všetko je v poriadku, len tadiaľto nedávno prechádzal nejaký študent. Pravdepodobne hliadka.“ Ozval sa. Po jeho slovách sa svetlovlasý čarodej očividne upokojil. Po niekoľkých strohých slovách pokračovali v ceste, nech už mierili kamkoľvek.

Keď sa im stratili z dohľadu a Daniel mal istotu, že ich už neuzrú, stiahol ochrany, ktoré okolo nich narýchlo vytvoril. Náhly úbytok mágie ho zrazil na kolená. Predošlé bolesti hlavy sa vystupňovali na takmer neznesiteľnú úroveň. Nečakal, že ho Tom zachytí predtým ako skutočne spadne na zem. Hnedovlasý spolužiak zachránil jeho kolená pred nepríjemnou bolesťou.

„To bol Grindelwald.“ Prehovoril Tom, keď sa mu podarilo ustáliť spolužiaka. Mal chuť zavaliť ho otázkami, no zároveň pochyboval, že bol druhý Slizolinčan v steve zodpovedať mu ich. Vyzeral ako krátko pred kolapsom. Nech už použil čokoľvek, vzalo si to svoju daň.

„Ten sukin syn!“ zavrčal Daniel, keď už ako tak nabral rovnováhu. Tom sa zatváril prekvapene, keď ho počul. Neubránil sa slabému úškrnu.

„Dubledore či Grindelwald? Alebo nebodaj ten divný chalan?“ opýtal sa. Daniel sa na okamih zarazil.

„Všetci traja, ale hlavne Dumbledore. Tvári sa ako dokonalý svetlý čarodejník a pritom stále ťahá za jeden povraz s Grindelwaldom.“ Zavrčal.

„Čo konkrétne ti na tom prekáža? Správaš sa, akoby ťa podrazil. Obaja dobre vieme, že Dumbledore nie je také neviniatko, za aké ho pokladajú ostatní.“ Ozval sa Tom. Deniel odfrkol, no kdesi hlboko vnútri ho zasiahlo, že mal Tom pravdu.

„Grindelwald prehrá.“ Povedal. Tom sa zamračil.

„Grindelwald je mocný čarodej, nikto ho nemôže zničiť.“ Tvrdil. Daniel slabo kývol hlavou na koniec chodby, kde zmizla trojica čarodejov.

„Dumbledore áno.“ Povedal.

„Dumbledore je jeho spojenec.“ Namietol Tom. Daniel pokrútil hlavou.

„Dumbledore mieri nahor. Teraz neznamená nič, hoci patrí medzi najmocnejších čarodejov svojej doby. No v porovnaní s ďalšími výnimočnými, ktorých má okolo seba, nie je ničím. A ako dosiahnuť vyšší post lepšie než zabitím momentálne najmocnejšieho černokňažníka? Za iných okolností by nemal reálnu šancu zabiť ho, Grindelwald je nesmierne mocný, sám si to musel cítiť, no takto, keď sa tvári ako jeho priateľ...“ nechal Toma, aby si domyslel, čo sa mu tým snažil povedať.

„Myslíš si, že sa Dumbledore chystá podraziť Grindelwalda?“ opýtal sa Tom. Daniel prikývol.

„Celkom určite. A podarí sa mu to. Grildelwald je priveľmi arogantný, nebude od Dumbledora čakať, že sa ho pokúsi zabiť.“ Tvrdil. A okrem toho svojmu priateľovi veril. Daniel Grindelwalda v duchu úprimne ľutoval.

„Na to, aby sa len tak nechal zabiť je priveľmi mocný.“ Stál si Tom za svojim. Daniel zamyslene pokrútil hlavou.

„Na jeho moci je čosi podivné.“ Povedal pomaly, viac pre seba než pre Toma. Daniel nakrátko zazrel Grindelwaldov prútik a už na prvý pohľad vedel, že bol čímsi výnimočný. Ten prútik sám o sebe vyžaroval moc, hoci by to nemalo byť možné. Akoby si žil svojím vlastným životom. Čosi podobné cítil Daniel, keď pracoval so svojím bielym prútikom. Aj on akoby mal svoje vlastné zásoby energie.

„Čo máš na mysli?“ opýtal sa Tom.

„Všimol si si jeho prútik?“ opýtal sa Daniel. Tom sa zamračil.

„Nie.“ Povedal.

„Čo je s jeho prútikom?“ opýtal sa vzápätí, keď mu to spolužiak neobjasnil. Daniel pokrútil hlavou.

„Nemám ani tušenie, no prisahal by som, že je prekliato dôležitý.“ Povedal nakoniec.

„Ale teraz by sme sa sa mali vrátiť do klubovne než narazíme na niekoho ďalšieho.“ Ozval sa hneď potom. Relatívne rýchlym krokom vyrazili bok po boku do klubovne, na skutočne svižnú chôdzu sa nezmohol ani jeden z nich. Našťastie to už nemali ďaleko, Daniela čoraz väčšmi trápili bolesti hlavy a začínal nadobúdať istotu, že by už znovu nemal silu na ukrývanie sa pred niekým ďalším.

„Čo za odpovede si sľúbil tomu čarodejovi?“ opýtal sa Tom tesne predtým ako sa chystali vojsť do klubovne.

„Tým si ešte nie som istý, no dúfam, že mu ich budem schopný dať.“ Povedal.

„Ako si potom vedel, že to zaberie?“ zaujímal sa Tom. Daniel sa slabo pousmial, oči mu pritom slabo zaiskrili.

„Nevedel som.“ Povedal.

„Krv nie je voda.“ Vyslovil heslo, načo sa pred nimi otvoril priechod do klubovne fakulty hadov. Dvaja Slizolinčania vošli dovnútra.

Oslava bola v plnom prúde, keď Tom s Danielom vošli do klubovne. V tom čase bola už väčšina Slizolinčanov opitá, poniektorých už odpálilo a spali rôzne po klubovni. Daniel pohľadom neomylne našiel Abraxasa, sediaceho v kúte klubovne a očividne spitého. Okamžite pocítil, že sa starší Slizolinčan pohrával so svojim živlom.

„Abraxas to očividne prehnal s alkoholom.“ Skonštatoval Tom, nasledujúc Danielov pohľad k apatickému blondiakovi.

„Očividne.“ Prehodil Daniel sucho. Nevedel, či v ňom prevláda pobavenie nad tým, že videl po prvýkrát toho dokonale vychovaného Slizolinčana spoločensky unaveného alebo podráždenie, že tak nezodpovedne používal svoj živel.

„Idem poňho.“ Ozval sa.

„Tak choď, ja idem do izby.“ Prehovoril Thomas. Bez ďalších zbytočných slov sa začal predierať davom, mieriac do chlapčenských spální. Prekvapivo, dokonca aj opití Slizolinčania sa mu začali pratať z cesty, keď si všimli, že pomedzi nich prechádza slizolinský princ. Daniel ho pár sekúnd pozoroval, než sa vybral za Abraxasom.

„Hráš sa na mága?“ ozval sa Daniel, keď sa mu podarilo dostať sa až k Abraxasovi. Cestou sa čo možno najšikovnejšie, vzhľadom na svoj momentálny stav, vyhol všetkým tým opitým ľuďom a odmietol niekoľko pohárov, ktoré sa mu pokúsili vnútiť. Jemu sa neuhýbali z cesty tak ako Riddlovi.

„Záhadný Daniel Davenport ma poctil svojou prítomnosťou!“ zatiahol Abraxas afektovane a pokúsil sa zaostriť na mladšieho Slizolinčana.

„Uzavri spojenie.“ Prikázal mu Daniel pokojným hlasom. Abraxas bez zaváhania poslúchol a pretrhol puto, ktoré ho viazalo s vetrom. Neprirodzený vánok ustal a svieži vzduch sa opäť zatuchol a ochladol, presne tak ako to bývalo vždy v spoločenskej miestnosti pod Čiernym jazerom.

„Čokoľvek si môj majster zažiada.“ Zatiahol Abraxas. Jazyk sa mu slabo plietol, keď rozprával, preto prehnane artikuloval.

„Koľko si toho vypil?“ opýtal sa Daniel.

„Veľa. Ale stále nie dosť.“ Skonštatoval Abraxas a razom do seba kopol ďalší hlt z pohára, naplneného pochybným druhom alkoholu.

„Rád ťa vidím, Daniel.“ Ozval sa. Obdaroval mladšieho študenta nečakane nešťastným pohľadom.

„Pohádal som sa so spolubývajúcimi.“ Prezradil. Daniel sa s tichým povzdychom posadil na kreslo vedľa Abraxasa, starší Slizolinčan sa očividne potreboval vyrozprávať. Zdalo sa, že sa Daniel tak skoro nedostane do vytúženej postele. Len keby ho chcela prejsť tá bolesť hlavy. Únavu ešte zvládal, no túžil vidieť ako sa za tie dni darilo jeho malým fénixom a potreboval čosi proti bolesti hlavy.

„Prečo?“ opýtal sa.

„Pretože mali problém s tebou.“ Povedal Abraxas so samozrejmosťou. Daniel nadvihol obočie.

„A to ťa prinútilo opiť sa a pohádať sa s nimi?“ opýtal sa.

„Nie. To ma prinútilo pohádať sa s nimi. Nikto predsa nebude urážať môjho spojenca, majstra a priateľa. Opil som sa lebo... Vlastne už ani neviem prečo.“ Pokrčil plecami a znovu siahol po poháriku. Zamračil sa, keď zistil, že bol prázdny.

„Nemyslíš, že je pravý čas ísť sa vyspať?“ opýtal sa Daniel, snažiac sa tak zabrániť staršiemu chalanovi vstať. Za iných okolností by ho proste schmatol a udržal na mieste, no nebol si tak celkom istý, že by to teraz zvládol.

„Nemám kam.“ Zasmial sa Malfoy.

„Ako to?“ zamračil sa Daniel.

„Pohádal som sa so spolubývajúcimi a teraz nemôžem spať v rovnakej izbe, kde spia aj oni. Určite nie, kým nebudem opäť v stave brániť sa.“ Odvetil. Daniel pokrútil hlavou.

„Si idiot, Abraxas.“ Skonštatoval. Slizolinčan sa slabo uškrnul.

„To viem.“ Prikývol.

„Na túto spoločnosť si priveľmi triezvy!“ ozval sa za nimi známy hlas. Daniel sa ani nenazdal a už mu Orionova sestra strkala do ruky pohárik.

„Lucretia!“ zvolal prekvapený Daniel, keď mu tmavovlasá kráska skončila v náručí. Inštikntívne ju zachytil, aby si neublížila, hoci padala priamo na neho.

„Hups!“ zasmiala sa tmavovláska. Potkla sa a dopadla na Daniela. Našťastie dopadla mäkko, Daniel sa pri pohľade na ňu divil, že nespadla už skôr. Očividne v najmenšom nezaostávala za ostatnými oslavujúcimi Slizolinčanmi.

Abraxas využil príležitosť a vzal mu z ruky pohárik, ktorý sa Danielovi podarilo zachrániť.

„Vďaka!“ zvolal blondiak.

„Za málo!“ odvetila Lucretia. Prekvapivo sa jej ešte nemotal jazyk. Teda, aspoň nie tak veľmi, aby sa jej nedalo porozumieť. Uprela naňho rozostrený pohľad svojich úchvatných modrých očí. Daniel sa slabo usmial.

„Čo by ste vy dvaja povedali na to, keby som vás odtiahol do postelí?“ opýtal sa. Abraxas s Lucretiou sa svorne zamračili.

„Neprichádza do úvahy!“ odvetili unisono. Daniel nad nimi pokrútil hlavou.

„V takom prípade vás tu ale nechám, ja netúžim po ničom inom než po spánku.“ S tými slovami vstal spolu s Lucretiou v náručí. Inú možnosť nemal a zhodiť na zem ju nechcel. Dievča vypísklo a zasmialo sa, keď ju zodvihol a nespokojne zamručala, keď ju položil naspäť do kresla. Abraxas sa potichu zasmial.

„Dobrú noc, priatelia.“ Zaželal im.

„Brú noc, Daniel.“ Ozvala sa Lucretia.

„Dobrú noc.“ Reagoval Abraxas, venujúc mu široký úsmev.

„Na zdravie víťaza!“ pripil si na počesť Daniela. Mladší Slizolinčan ho pobavene pozoroval, keď do seba kopol pohárik. Takže predsa len si niekto nakoniec dnes pripil aj na neho. Len škoda, že sa necítil ako víťaz. Ale aj tak dobre.

Nechal dvoch opitých Slizolinčanov v kreslách v kúte klubovne a sám sa vybral do chlapčenskej časti spální. Cestou si všimol, že Nott s Blackom tiež oslavovali v spoločnosti Princea a ostatných, pôsobili však triezvejšie než Abraxas s Lucretiou. Prince pozdvihol čašu na pozdrav, keď si všimol Daniela prechádzať davom, načo mu spolužiak s úsmevo kývol hlavou. Orion sa na Daniela zoširoka zaškeril a kývol naňho. Daniel pokrútil hlavou a ukázal smerom k chlapčenským spálňam, nemal chuť ani silu oslavovať s nimi. Okrem toho stále platilo, že toto nebola jeho oslava.

Daniel si vydýchol, keď sa dostal do tichej chodby vedúcej do spální a vybral sa hore schodmi do šiestackej časti. Nečakal, že na niekoho cestou narazí, preto ho prekvapilo, keď sa na rohu takmer zrazil s Dariusom. Daniel reagoval pohotovo a zachytil vrávorajúceho spolužiaka skôr než spadol. Obával sa, že padajúceho by ho už nemal šancu ustáliť. Darius, podobne ako drvivá väčšina Slizolinčanov, skončil opitý, avšak na rozdiel od napríklad takej Lucretie, vážil asi tak raz toľko. Pousmial sa, keď sa mu podarilo zaostriť na Daniela.

„Rád vidím, že si v poriadku.“ Ozval sa. Daniel si nebol istý ako reagovať na jeho slová. Podľa pohľadu, ktorým si ho Darius premeriava,l vedel, že on mal jasno v tom, čo sa stalo Alexovi.

„Mrzí ma to.“ Povedal nakoniec. Nemalo cenu predstierať a Daniel chcel, aby Darius vedel, že to nechcel urobiť. Nechcel, aby sa pustili touto cestou. Vysoký Slizolinčan len pokrútil hlavou.

„Ja viem. Neviň sa, Alex ti nedal možnosť voľby.“ Povedal. Jazyk sa mu plietol, no Daniel porozumel. Vysoký chalan položil ruku na Danielove plece.

„Možno sa zdá, že neviem, čo Alex stváral, no v tom ste sa obaja mýlili. Bolo len otázkou času, kedy Alex zaplatí za to, čo napáchal. Svojím spôsobom je správne, že si to bol ty, kto sa mu stal katom.“ Povedal.

„Prečo si to myslíš?“ opýtal sa Daniel.

„Pretože si mu rozumel.“ Darius mu voľnou rukou poklepal po srdci a pousmial sa.

„Som ozaj rád, že žiješ.“ Povedal a pustil ho. Pokračoval ďalej vo svojej ceste, nech už mal namierené kamkoľvek. Daniel ostal po tom krátkom rozhovore ľahko zmätený, no v podstate pokojný. Už vedel ako sa k tomu stavala trojica spoločných priateľov jeho a chalana, ktorého zabil. No vedel aj to, že Danielova empatickosť nebolo to, čo mal Darius na mysli, keď sa poklepal po hrudi. Nie, Darius mal na mysli temnotu, ktorú mal Daniel zakorenenú hlboko v srdci a o ktorej Darius akosi vedel.

Riddle bol už v posteli, keď sa Daniel dostal do izby a pravdepodobne spal. Daniel si dal rýchlu sprchu a vymenil oblečenie za jendoduché voľné tepláky, rád spával takto oblečený. Pohľad na malých fénixov ho potešil, očividne sa im darilo, za tých pár dní, čo ich nevidel, trochu podrástli. Takmer okamžite potom, čo sa dostal do ich hojivej prítomnosti, sa začala bolesť hlavy zmierňovať a ťaživá únava z neho kúsok po kúsku opadávala. Už len prítomnosť tých troch malých stvorení na neho mala blahodarné účinky.

„Máš prítulnú náladu, hm?“ oslovil zlatočerveného fénixa, ktorý k nemu priľnul, keď sa posadil na posteľ. Daniel mohol cítiť ako sa ich vplyv posilnil, očividne na neho pôsobili ešte silnejšie, keď sa ich priamo fyzicky dotýkal.

„Ďakujem, Félix.“ Prehovoril. Zlatočervený fénix slabo zapípal. Daniel mu dal meno podľa elixíru šťastia. Felix felicis, vhodná inšpirácia pre meno fénixa, no nie? Félix bol pravdepodobne ohnivý fénix, hoci Daniel si ich zaradením stále nebol úplne istý. Kým sa mu nedostali do opatery, predpokladal, že existujú len ohniví, no pravda bola, zdá sa, kdesi inde.

„Dobrú noc.“ Zaželal svojim trom malým spoločníkom, keď si ľahol do postele.

Pred spaním premýšľal nad dianím toho dňa. Keď sa s Tomom vracali do klubovne, Daniel doslova vycítil prítomnosť Grindelwalda. Vedel, že sa blížil ešte skôr než mal možnosť uzrieť ho a keď nahliadol za oponu, ktorú sa zvyčajne snažil prehliadať a uvidel všetky tie farby, videl v nich, že sa blížil. Grindelwald už len svojou prítomnosťou rozpohyboval mágiu. Preto Daniel vedel, že nech bol Dumbledore akokoľvek mocný, vo férovom súboji by nemal proti Grindelwaldovi šancu. A ten jeho prútik...

Už len prítomnosť prútika samotného oživila mágiu navôkol. Ten prútk bol mocný, nesmierne mocný. Daniel ešte nezažil, aby mágia takýmto spôsobom reagovala na kus dreva, hoci s magickými prísadami vo vnútri. Prútiky proste len zdierka bývali v čarodejníckom svete čímsi výnimočným. Prisahal by však, že ten prútik nebol obyčajný. Rozpoznal drevo, z ktorého bol vyrobený a musel priznať, že ho prekvapilo. Baza sa zvyčajne nevyužívala na výrobu prútikov. Muselo sa jednať o čosi podobné ako bol Danielov prútik, len na rozdiel od výnimočného dreva, ktoré bolo nutné pre jeho prútik, tentokrát prútikár, ktorý vytvoril Grindelwaldov prútik, stavil na nenápadnosť. Nebyť toho, že mal Daniel také vycibrené videnie, unikla by mu výnimočnosť jeho prútika, tak ako unikla aj Tomovi.

A hoci bol Grindelwald fascinujúci, nebol jediný, kto v ten deň Daniela zaujal. Keď videl ako ten mladík s modrými vlasmi zastal pri ich úkryte a nasal vzduch, uvedomil si Daniel, s kým mali tú česť. Bol to upír. Prvý upír, ktorého mal Daniel možnosť stretnúť zoči voči. A ako každý správny upír, tak aj tento mal neuveriteľne dobrý čuch. A zaňuchal Daniela s Tomom. Daniel všetko stavil na jednu kartu. Veril, že upíra dostatočne zaujala vôňa jeho krvi na to, aby chcel odpovede. Tušil, že vďaka tomu jedu baziliska a slzám fénixa musela jeho krv voňať inak. A očividne trafil. Modrovlasý chalan sa chytil.

Danielovi neunikol nenápadný pozdrav, ktorý mu chalan poslal, keď odchádzali. Ešte aj teraz uprostred noci, keď ležal v teplých prikrývkach, cítil slabé mrazenie ľadu, ktoré k nemu poslal mladý upír. Daniel si bol istý tým, že upír nemal spojenie s ľadom, bol len vládcom, podobne ako Daniel, hoci bol neobyčajne mocný. A čosi Danielovi našepkávalo, že to nebolo to jediné, čo ich dvoch spájalo. Upíry nemávajú spojenia so živlami a ani sa nesprávajú tak ako tento konkrétky jedinec. Väčšina upírov bola ako utrhnutá z reťaze, indivíduá, ktoré mysleli len na to ako sa čo možno najrýchlejšie najesť a prežiť. Tento bol členom niektorého zo starých upírskych rodov, v ktorých sa rodili mocnejší a inteligentnejší predstavitelia tohto druhu. Daniel si nebol istý tým ako to medzi nimi funguje a úprimne ho to ani nejako extra nezaujímalo, nikdy nemal priveľký záujem o upírov a vedel, že ani upíry o čarodejníkov. Obom druhom zvyčajne stačilo vedieť, ako poraziť toho druhého. No tento sa očividne odtrhol od svojho rodu a rozhodol sa radšej nenápadne zaradiť medzi čarodejov. A zdalo sa, že mal, podobne ako Daniel, nadobudnuté spojenie. Len by ho skutočne zaujímalo, aká bola cena, ktorú musel modrovlasý chalan platiť za moc.

Daniel počul ako sa dvere na ich izbe otvorili a zaregistroval, že vošli dvaja ľudia v podnapitom stave. Predpokladal, že sa vracali jeho spolubývajúci.

„Daniel?“ ozval sa dievčenský hlas. Snažila sa hovoriť potichu, no bola asi taká nenápadná ako slon v porceláne. Menovaný mladík okamžite vstal a odtiahol závesy na posteli.

„Čo, pre Salazara, tu vy dvaja robíte?“ opýtal sa potichu, keď pohľadom našiel Lucretiu a Abraxasa.

„Ja som sa vymenil s Rookwoodom. Povedal som mu, že mu odkazuješ, že si máme na dnes vymeniť postele. Neprotestoval.“ Pokrčil Abraxas plecami.

„A ja som nechcela byť sama. Walburga sa opila a spí a Orion sa tieň baví sám.“ Ozvala sa Lucretia. Danielovi nebolo jasné, čo mala v pláne robiť v ich izbe, až kým neprešla k jeho posteli a nesadla si k nemu.

„Môžem dnes prespať u teba?“ opýtala sa. Daniel mal v pláne slušne ju vypoklonkovať preč a bol by to skutočne urobil, nebyť toho, že na neho uprela tie svoje uhrančivé modré oči v dokonalom šteňacom pohľade. A Daniel, ako každý normálny muž, neodolal. Ešte nevidel, že by mala oči také nešťastné a osamelé ako v tú noc, a tak nakoniec proste prikývol a odhrnul prikrývku, aby si mohla ľahnúť k nemu. Uvedomoval si, že mal pred sebou ťažkú noc. Jeho traja drobní spoločníci sa vytratili akonáhle počuli, že niekto hľadal Daniela. Bystré malé stvory.

Lucretia zo seba stiahla sveter, takže jej ostali už len voľné športové tepláky a upnuté tričko. Nič viacej zo seba už dole nedávala, čo Danielovi len vyhovovalo.

„Mám si dať tričko?“ opýtal sa. Zvykol spávať len v nohaviciach a nechcel, aby sa Lucretia cítila nepohodlne.

„Nie, to je v poriadku.“ Pokrútila tmavovláska hlavou. Ľahla si do Danielovej postele a prikryla sa jeho prikrývkou. Zatvorila oči a Daniel by prisahal, že okamižite zaspala. Zaregistroval Abraxasom pohľad.

„Zvyčajne nemá ľudí tak rada ako teba. Verí ti, snaž sa ju nesklamať.“ Povedal. Daniel na to nepovedal nič a Abraxas nijakú reakciu ani neočakával. Lucretia prejavila slabosť a Daniel nemal v skutočnosti jediný dôvod na to, aby ju chránil. No Abraxas dobre vedel, že jej slabosť nezneužije a Lucretia cítila to isté. Z istého neznámeho dôvodu sa v jeho prítomnosti cítila bezpečne. A Daniel vedel, že by jej nmohol ublížiť.

„Nie sme ako Chrabromilčania, ktorí na každom kroku vyhlasujú, že by pre svojich priateľov urobili všetko a keď sa im nepodarí zachrániť ich, zlomia sa a prestanú žiť. My sme iní. Nepoviem ti, že pre teba zomriem, pretože by som to pravdepodobne ani neurobil, no môžem ti sľúbiť, že pre tvoju záchranu urobím všetko, čo bude v mojich silách a že ťa pomstím, keď umrieš. Chrabromilčania pre svojich blízkych umierajú, my pre nich žijeme.“ Hovoril.

„Mám moc, mám peniaze a mám konexie. Mám všetko, čo aristokrat môže chcieť a potrebovať. Preto ľudia vyhľadávajú moje priateľstvo. pretože patrím k tým, ktorí ich môžu ochrániť. A takto to v Slizoline funguje. Spájaš sa s ľuďmi, ktorí ti poskytnú ochranu a pomocnú ruku, keď to budeš potrebovať. Možno nemáme také čisté a vrúcne vzťahy ako Chrabromilčania, ale sú pevné a stále. Chránia ťa. Slizolinčana nepríjme nikto iný než ďalší Slizolinčan, preto potrebujeme jeden druhého.“ Slizolin bol ako pevná kupola, do ktorej nemal nikto iný prístup, pretože to nikto iný ani nechcel. Boli rodinou už nadosmrti, či sa im to páčilo alebo nie. Patrili k sebe.

Mnohé veci si Daniel neuvedomoval, keď sa rozprával s Klobúkom, do ktorej fakulty by ho mal zaradiť. Nevidel pod všetko to, čo chránili fakultu hadov a ani nemohol, nikto iný než Slizolinčan by tam nemohol dovidieť. Daniel už beztak vtedy videl viac ako ostatní, ale videl stále len to, čo by mohol odsledovať dobrý pozorovateľ bez zbytočných predsudkov. Teraz už začínal vidieť všetko. Fakulta hadov sa mu začala otvárať a odokrývať svoje tajomstvá.

Vždy si myslel, že v Slizoline išlo každému len o moc. Zvonku pevní, aby odolali tlaku, no zvnútra rozbití, bojujúci o moc a prežitie. A oni boli pritom pevní aj zvnútra. Samozrejme, že boli, nič, čo je také rozbité zvnútra nemôže pôsobiť pevne a celistvo navonok. Skôr či neskôr by sa ich ilúzia rozbila. A presne o tom bol Slizolin. Nebola to ilúzia. Bola to číra a tvrdá pravda. Nijaké ružové okuliare a predstieranie. Prostá pravda.

Preto nikto nechcel patriť do Slizolinu a do fakulty hadov sa dostávali len deti z rodín, ktoré po celé generácie zaraďoval Klubúk do tejto fakulty. Pretože tie deti dobre vedeli ako to v Slizoline funguje a ešte predtým ako prišli do Rokfortu ako malí prváci, v ňom mali svoje pevné miesto. A naopak, ostatné fakulty ich už videli s nálepkou Slizolinčan, neprijali by ich. A Klobúk by dieťa neodsúdil na inú fakultu, kde by nikdy nenašiel svoje mniesto. A tak, keď sa Daniel zaujímal o ostatných študentov fakulty, ktorú navštevoval, videl, že mnohí boli ako on, študenti, ktorí mali cenené vlastnosti iných fakúlt, no počas štúdia vo fakulte hadov nechali navrch vyplávať svoje slizolinské kvality. Alebo sa nim aspoň priučili. Pretože všade inde by ich zatratili.

„Patríš k nám, Daniel Davenport, či sa ti to páči alebo nie. Pretože nikoho iného už nenájdeš.“ Povedal Abraxas. S tým si ľahol do Rookwoodovej postele a zatvoril oči. Zaspal takmer okamžite, akoby dovtedy s Danielom neviedol vážny rozhovor. Zelenooký Slizolinčan pokrútil hlavou.

„Možno sa predsa mýliš, Abraxas. Možno, že moje miesto nie je nikde. Po tom, čo som urobil, už nie je.“ Povedal Daniel spiacemu priateľovi.

„Čo si urobil?“ opýtal sa po chvíli Tom z vedľajšej postele. Daniel sa strhol, nevedel, že ho niekto počúval.

„Myslel som si, že spíš.“ Povedal.

„Očividne nie.“ Ozval sa Tom.

„Čo si urobil?“ zopakoval svoju otázku.

„Odišiel som.“ Odvetil Daniel potichu.

„Prečo si odišiel?“ opýtal sa Tom.

„Pretože som musel.“ Na krátko zavrel oči, keď mu mysľou preblesla spomienka na to dievča. Hermionu. Na chodbe sa ozvali hlasy nejakých ďalších šiestakov, ktorí sa vracali do susednej izby. Daniel sa natiahol za závesom.

„Odkiaľ si odišiel?“ položil Tom ďalšiu otázku. Daniel sa na neho pozrel.

„Jedného dňa ti všetko vysvetlím. Dovtedy budeš mať pár otázok nezodpovedaných.“ Sľúbil.

„Dobrú noc, Thomas.“ Povedal a zatiahol závesy. Ľahol si do postele trochu ďalej od Lucretie, skontroloval, či je v poriadku a zavrel oči. Po chvíli ucítil ako sa Lucretia pohla a prisunula sa k nemu. Spomenul si na iné dievča v inom čase, ktoré sa k nemu kedysi podobne dôverne tislo.

„Daniel?“ zamrmlala. Spomienky sa rozplynuli.

„Som tu.“ Objal ju jednou rukou a dovolil jej, aby si položila hlavu na jeho hruď.

„Dobre voniaš.“ Povedala a spala pokojne ďalej. Daniel sa slabo usmial a uvoľnil sa. Po chvíli zaspal, napriek tomu, že mal v posteli človeka, ktorého v skutočnosti poriadne nepoznal.