Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Ráno na Daniela čakalo po prebudení prekvapenie, než si spomenul, čo sa dialo predošlú noc. Lucretia ležala obtočená okolo neho a tvrdo spala. Pôsobila prekvapivo mierumilovne a roztomilo a Danielovi sa páčila, napriek tomu, že mala strapaté vlasy a trochu rozmazanú maskaru. Bola nádherná. Lucretia patrila medzi najkrajšie ženy, aké kedy videl. Opatrne sa jej vymanil z objatia, bez toho, aby ju prebudil a vstal. Uistil sa, že ostala prikrytá a až potom odišiel.

Na svoje pomery si pospal nezvyčajne dlho, no napriek tomu vstal skôr než všetci ostatní. Bola sobota, nepredpokladal, že jeho spolubývajúci budú vstávať pred deviatou. Dokonca ani Tom nie, včera ho Daniel unavil. On sám by spal dlhšie, nebyť toho, že z akéhosi neznámeho dôvodu nikdy nepotreboval spať a už len prítomnosť fénixov sama o sebe ozdravovala, takže sa Daniel po noci vo svojej posteli cítil vždy lepšie, odkedy mal tých troch.

Potichu sa prezliekol do teplákov a trička a vybehol von z hradu. Zvyčajne sa ráno ešte zakrádal, pretože chodieval tesne po ukončení zákazu vychádzania, no dnes išiel behať dávno potom, čo zákaz odoznel. Vonku si dal dve kolečká okolo pozemkov a potom sa zastavil pri lese, kde začal s cvikmi.

Nikdy ráno neprecvičoval mágiu, hoci by to niekedy vcelku ocenil, pretože vždy cítil niekde nablízku prítomnosť toho veľkého chalana. Hagrid, tak sa volal. Odkedy ho prvýkrát stretol, párkrát sa naňho popýtal ostatných. Hagrid býval študentom, no počas toho ako prebiehalo ministerské vyšetrovanie nedávnych úmrtí študentov, ho obvinili, že vraždy páchal jeho veľký priateľ, ktorého ukrýval. Aragog bol akromantula, zatiaľ ešte len mláďa, no predsa akromantula. Daniel úprimne pochyboval, že by mláďa akromantuly dokázalo zabiť troch takmer dospelých študentov a čarodejov, no ministerstvo tomu očividne verilo. Potrebovali nájsť vinníka, aby sa očistili pred očami verejnosti a skutočnosť bola taká, že na ministerstve bola väčšina úradníkov na nič. Ľudia s priemernými nadaniami, niektorí čarodeji tam nespĺňali dokonca ani bežný prieber. Bábiky na špagátiku, bez vlastného rozumu.

Hagrida vyhodili zo školy a zlomili mu prútik. Do Azkabanu nešiel kvôli Dippetovi, ktorý zabránil aurorom, aby zobrali narušené decko a na škole ostal, pretože Dumbledore navrhol Dippetovi, aby robil hájnika. Hagrid bol veľký a silný už teraz a v budúcnosti ešte narastie a okrem toho miloval akékoľvek zvieratá. Dippet súhlasil a Hagrid bol celý šťastný, že mohol ostať.

„Zvieratám sa páčiš.“ Ozval sa po prvýkrát Hagrid. Dovtedy ho len pozoroval. Daniel sa naučil ignorovať ho, pretože keď sa pokúsil osloviť ho, poloobor ušiel. Daniel sa vystrel a otočil sa na poloobra. Ten sa pod jeho pohľadom prikrčil, no ostal na mieste, neušiel do lesa ako to zvykol robievať, keď sa naňho Daniel zameral. Stále stál v bezpečnej vzdialenosti, no zdalo sa, že sa trochu oťukal a už nemal z Daniela taký strach.

„To ma teší. Aj ja mám rád ich.“ Povedal Daniel pomaly.

„Aj ja mám rád zvieratá.“ Povedal Hagrid. Bol ako dieťa. Správal sa ako narušený človek, za ktorého ho všetci mali, no čosi v tých jeho drobných čiernych očiach Danielovi napovedalo, že možno nemusel byť taký rozdielny. Nechcel tým tvrdiť, že bol Hagrid génius, to zas asi nie, no Danielovi sa zdalo, že proste len nemal rád ľudí. Ľudia mu ubližovali, zvieratá boli omnoho lepšie a podľa toho si aj vyberal priateľov. Takému správaniu už Daniel rozumel.

„Ako sa má Aragog, ak sa smiem spýtať?“ opýtal sa Daniel. Hagrid stuhol.

„Prečo ťa to zaujíma?“ zisťoval. V očiach sa mu zračilo podozrenie a nedôvera. Mal dojem, že ho chcel Daniel nachytať a ublížiť mu. Slizolinčan pokrčil plecami.

„Viem, že ušiel. Akromantuly sú úchvatné tvory, bola by škoda, keby sa mu niečo stalo.“ Povedal.

„Aragog nikomu neublížil!“ bránil Hagrid svojho priateľa. Daniel sa v duchu pousmial. Takže Hagrid možno predsa len mohol byť aspoň relatívne normálny. Nedôverčivý, čo mu Daniel v najmenšom nezazlieval, trochu naivný, čo sa dalo čakať a vo svojej podstate snáď aj nevinný, čo bolo prekvapivé, keďže si vďaka svojmu výzoru a správaniu musel prejsť už mnohými ťažkými skúškami. Ťažko povedať, kto asi Hagrida vychovával, no o slušnom správaní a komunikovaní s ľuďmi ho veľa nenaučil. Asi nepredpokladal u poloobra vyššiu mieru intelektu.

„Ja viem, že nie. Mláďa akromantuly by nemohlo len tak zabiť troch takmer dospelých čarodejov.“ Odvetil Daniel.

„Tak prečo chceli Aragoga utratiť?“ opýtal sa Hagrid. Nepýtal sa, prečo ublížili jemu – Hagridovi, ktorý stratil všetko, ale prečo ublížili akromantule, ktorá sa mala podľa všetkého perfektne, pobehovala si po lese, zakladala nové potomstvo a nič jej nechýbalo. Aký zvláštny pohľad na svet, tak diametrálne odlišný od toho, čo Daniel poznal dovtedy. Odrazu videl Hagrida v inom svetle ako dovtedy. Ba dokonca si trúfal tvrdiť, že v úplne inom svetle ako ho videli všetci ostatní.

Nakrátko pocítil ľútosť a hnev nad tým, že tohto naivného dobráka budú ľudia zraňovať a osočovať celý život. A pritom mu budú ubližovať ľudia, ktorí mu reálne nesiahajú po päty. Ľudia, ktorí v živote nedokázali nič, len to, že si získali pohodlné miesto a nechávajú ostatných, aby ťahali za špagátiky a ovládali krajinu, hoci by mali chrániť ľudí. Za to Hagrid mal čosi viac než oni. Bol poloobor, čo už samo o sebe hovorilo o tom, že v neho mali zvieratá dôveru. Keby bolo ministerstvo skutočne také férové a múdro usporiadané, ako to o sebe tvrdili, Hagrida by zamestnali kdesi v časti na ochranu magických tvorov. Veď kto je lepší na odchyt než bytosť, ktorej zvery veria?

„Pretože ministerstvo robí chyby.“ Povedal. Trefnejšie by bolo, že ministerstvo je banda idiotov a ešte k tomu lenivých a skorumpovaných idiotov, no nemal úplnú istotu, že by to Hagrid nepodal ďalej. Niežeby sa za ten názor hanbil, no predsa len by mu mohol spôsobiť ťažkosti, ktoré nepotreboval urovnávať.

„Počul som, že nemáš rád Dumbledora.“ Ozval sa Hagrid. Daniel sa na neho pozrel a uškrnul sa.

„Nesadli sme si.“ Prehodil. Silný eufemizmus Hagrid, zdá sa, úplne nepochopil.

„Dumbledore je dobrý človek. Postaral sa, aby som nešiel do Azkabanu.“ Obhajoval ho poloobor.

„To ti povedal Dumbledore?“ opýtal sa Daniel. Hagrid prikývol.

„To Dippet bol tým, kto sa postavil aurorom, keď ťa chceli odviesť, nie Dumbledore. Ten sa o teba nezaujímal.“ Viac ho trápil Tom Riddle, čo bola ďalšia z vecí, ktoré sa dozvedel. Dumbledore v tej dobe išiel po Riddlovi.

Daniela neprekvapilo, že sa Dippet nenamáhal povedať Hagridovi, kto ho v skutočnosti zachránil pred Azkabanom. Reálne mu veľmi nezáležalo na tom ako sa Hagridovi bude dariť, len nechcel, aby skončil v Azkabane, keď dobre vedel, že bol nevinný. Azkaban bolo strašné miesto.

„Ty si tu nebol, nevieš nič.“ Zamračil sa Hagrid. Daniel sa pousmial.

„Veľa som sa pýtal a mnohé som si poskladal. Viem viac než ty.“ Povedal mierne.

„Prečo si sa pýtal?“ ozval sa Hagrid. Daniel sa zarazil. Ozaj bola dobrá otázka, prečo sa o to tak veľmi zaujímal. Mohol Hagrida proste ignorovať. No bolo v tom viac. V tomto bolo zainteresovaných priveľa ľudí, o ktorých sa Daniel zaujímal, nielen poloobor. Thomas, Alex, Dumbledore, oni všetci v tom mali svoju úlohu.

„Prečo sa ľudia zaujímajú o veci vôkol seba?“ odvetil protiotázkou. Slabo sa pousmial, keď sa stretol s Hagridovým pohľadom. Napodiv to Hagridovi stačilo. Len si Daniel nebol istý, či si poloobor po týchto slovách urobil o Danielovi dobrú alebo zlú mienku. Nech to už však bolo akokoľvek, poloobor odišiel do lesa a Daniel sa vrátil naspäť do hradu.

Abraxas a ostatní spolubývajúci ešte spali, keď sa Daniel vrátil do izby. Dokonca aj Tom, hoci ten zvykol aj cez víkend vstávať pomerne skoro. Prvé spojenie sa so živlom je najnáročnejšie, neskôr to už bude lepšie. Musí sa opýtať Abraxasa, či aj on potom tak dlho spal. Lenže Abraxasa tak nevyšťavil ako Toma. Z Thomasa dostal všetko, čo len mohol, dohnal ho až k migréne a keď po tom cvičení ostal unavený Daniel, ktorý to zvykol trénovať, Tom musel dosiahnuť svoju hranicu.

Keď sa nad tým Daniel zamyslel, tak ho cestou na izbu nechal Tom celý čas čarovať, nech sa už dialo čokoľvek. Daniel ich ukrýval pred Dumbledorom a Grindelwaldom, Tom dokonca ani nevytiahol prútik. To hovorilo samo za seba.

Daniel si vytiahol zo skrine čisté oblečenie a vybral sa do kúpeľne, kde sa chvíľu zdržal. Sprchoval sa o čosi dlhšie než bolo nutné, nemusel sa ponáhľať, keďže sa nezdalo, že by sa v blízkej budúcnosti niektorý z jeho spolubývajúcich plánoval zobudiť.

Keď vyšiel z kúpeľne, prekvapil ho pohľad na Rookwooda, ktorý čakal opretý o stenu, s oblečením položeným na poličke. Tak predsa tu bol niekto, kto čakal, než uvoľní kúpeľňu.

„Čakáš dlho?“ opýtal sa. Nebol si úplne istý pohľadom, ktorým ho spolužiak uprene pozoroval. A takto ho Rookwood sledoval už nejakú dobu. Danielov pohľad nakrátko skĺzol na oblečenie, ktoré mal pripravené. Rookwood jeho pohľad nasledoval.

„Nechcel som použiť ich kúpeľňu a okrem toho som tam ani nemal veci.“ Povedal na vysvetlenie. Daniel čakal, že povie niečo o tej výmene izieb, ktorú urobili s Abraxasom, no Rookwood mlčal. Ukázal teda na kúpeľňu.

„Už je voľno, môžeš ísť.“ Povedal. Rookwood prikývol, pomaly sa odlepil od skrine a vzal si veci. Keď prechádzal okolo Daniela, na chvíľu sa zarazil, akoby mu chcel čosi povedať, no potom sa obzrel po izbe a pokrútil hlavou. Daniel cítil, že nech už od neho chcel čokoľvek, ešte sa pokúsi osloviť ho. Teraz to neurobil len preto, že to nechcel hovoriť pred ostatnými, keby niekto náhodou nespal.

Vzal si svoje veci a skontroloval Lucretiu. Pokojne spala a zdalo sa, že ešte chvíľu takto zotrvá. To Danielovi vyhovovalo, mal ešte nejaké veci, ktoré si musel vybaviť. Bolo na čase zájsť na slovíčku s Abraxasovými spolubývajúcimi. Niežeby sa mu nepáčilo, že Abraxas spal na rovnakej izbe ako on, no mladý Malfoy bol Danielov spojenec a istým spôsobom aj priateľ a Danielovi sa nepáčilo, keď sa niekto staral do jeho priateľov. Najmä, keď to vyústilo tak ďaleko, že Abraxas prespával na inej izbe. Pravdepodobne by to tak neskončilo, nebyť toho, že sa Abraxas opil, no to bolo Danielovi srdečne jedno. Aspoň sa to dozvedel rýchlejšie a mohol to chvatne vyriešiť.

Najskôr sa vybral do spoločenky. Zopár študentov tam už našiel a medzi nimi aj dvoch z tých, ktorých hľadal. Thorfin Rowle a Eliot Travers sedeli v kreslách pred krbom a rozprávali sa. Daniel podišiel bližšie k Abraxasovým dvom spolubývajúcim a zastal priamo pred nimi, tak blízko, aby sa na neho proste museli pozrieť.

„Takže, páni, predpokladám správne, že to vy dvaja ste tými, ktorým tak nesmierne prekáža moja existencia?“ opýtal sa zamatovým hlasom. Všetci prítomní v spoločenskej miestnosti sa na neho obrátili a väčšina sa stiahla do bezpečnej vzdialenosti, tušiac, že dôjde k nepríjemnému stretu. Rowle a Travers boli nielen siedmaci, vďaka čomu sa predpokladalo, že boli najlepší čarodejníci, ale zároveň patrili v Slizolinskej fakulte k tým najmocnejším. Nedalo sa povedať, že by boli priamo súčasťou Riddlovho kruhu, no podporovali ho a všetci vedeli, že bolo len otázkou času, kedy sa aj oni stanú Riddlovými vazalmi.

„Neotravuj, dofrasa!“ zavrčal Rowle. Daniel sa vystrel a naklonil hlavu na stranu.

„Odpovedz mi na otázku.“ Povedal stále pokojným, no o poznanie chladnejším hlasom. Rowle na neho uprel pohľad bez štipky strachu. Na okamih sa zdalo, akoby pri pohľade do Danielových búrlivých očí zneistel, no potom sa proste zamračil a podráždene vykrivyl pery.

„Šteňaťu ako si ty nemám čo povedať.“ Zavrčal. Daniel sa sladko usmial a naklonil sa bližšie k dvom Slizolinčanom. Dokonca aj Travers už začal vnímať jeho prítomnosť. Keď dnes ráno vychádzal Daniel z izby, dúfal v nejaký výraznejší stret, veril, že nebudú chcieť spolupracovať a oni mu to splnili. Mal bojovú náladu a bol značne frustrovaný a začínalo to vyzerať tak, že si svoju frustráciu bude mať na kom vyventilovať.

„Vždy lepšie byť šťeňatom ako psom, ktorý len šteká, no hrýzť nevie.“ Nadhodil. Samozrejme, boli aj horšie urážky, no Daniel dobre vedel, že toto postačí.

„Čo si to dovoľuješ, ty malý parchant!“ zavrčal Rowle a vskutku slušnou rýchlosťou vytiahol prútik. No Daniel bol omnoho týchlejší a kým na neho stihol Rowle vôbec namieriť, schytil mu ruku a bez väčších problémov mu ju vykrútil. Prútik mu vypadol z ruky na zem. Daniel okato ignoroval, že na neho zatiaľ namieril prútik Travers. Ani jeden z nich nevedel, čo Daniel dokázal a hoci sa nechcel prezradiť, zelenooký Slizolinčan si veľmi dobre uvedomoval, že by stačil jediný pohľad, krátky dotyk a chvíľa sústredenia a dvaja siedmaci by okúsili utrpenie hodné Cruciata. Nielen Tom dokázal spôsobiť iným bolesť len silou svojej mysle a hoci na to Daniel nebol hrdý, v kútiku duše si tú moc cenil tak veľmi ako ju zvykol preklínať.

„Čo keby sme sa aspoň postavili, keď už máme bojovať? Nedajmerlin by ste boli v nevýhode, keby som ja stál a vy sedeli.“ Zatiahol Daniel ironickým hlasom.

„Za toto zaplatíš!“ zavrčal Rowle. Daniel sa chladne neúprimne usmial a pustil ho.

„Samozrejme.“ Odvetil a odstúpil. Zvyšní Slizolinčania, ktorí rýchlo pochopili, čo sa bude diať, sa stiahli do bezpečia, no neodišli, chceli vidieť ako siedmaci dostanú nového študenta. Takéto veci sledovali radi. Priama konfrontácia v súboji bol jeden zo spôsobov, akým sa v Slizoline získavalo postavenie. Poraz niekoho silnejšieho a tým ostatným ukáž svoju silu.

Daniel sa postavil niekoľko metrov od siedmakov a trpezlivo čakal. Neobťažoval sa ani vytiahnuť prútik, bol dosť dlho na to, aby sa v prípade potreby stihol letiacej kliatbe vyhnúť a okrem toho predpokladal, že bol rýchlejší než oni. Určite bol rýchlejší ako Rowle, ktorý medzičasom zodvihol prútik zo zeme a vrhal na ľadovo pokojného Slizolinčana zúrivé pohľady. Travers bol pokojnejší, chladnejší, premeriaval si Daniela hodnotiacim pohľadom a uvažoval nad tým čo o ňom vedel. Od začiatku patril Daniel k najlepším študentom, bol blízky Riddlovi, no nepatril do jeho okruhu a rozhodne patril k tým najobľúbenejším Slughornovým študentom. To o ňom veľa nehovorilo, o jeho moci napovedalo skôr to ako rýchlo sa s ním spojil Abraxas Malfoy a skutočnosť, že sa Alexander Cooper stratil krátko na to ako sa dostal do sporu s ním. No predsa nikto reálne netušil, aký mocný a či vôbec bol Daniel Davenport. Rozhodne však v tej chvíli pôsobil ako človek, ktorý si bol svojou mocou istý a Travers mu v tomto veril. Na rozdiel od prchkého Rowla sa pripravil na skutočný boj. Prehru však skutočne neočakával. Boli predsa dvaja a boli sakra dobrí.

Rowle nečakal, kým Daniel vytiahne prútik a vypálil na neho nepekné kúzlo z čiernej mágie. Daniel sa hladko vyhol a kúzlo, ktoré hneď po ňom vrhol Travers vykryl rýchlym štítom. Uškrnul sa.

„Ale no tak, len mi nepovedzte, že toto je všetko, čo zvládnete.“ Podpichoval ich. Rowle sa nechal vyprovokovať a preskočil na vyššiu čiernu mágiu. Začal používať kúzla, ktoré by nijaký študent Rokfortu nemal poznať. Skutočná číra, krásna a mocná čierna mágia. Daniel sa len bránil, nechal ich predpokladať, že nestíhal útočiť naspäť, keď sa ocitil pod paľbou kúzel dvoch siedmakov. Cítil ako mágia v ňom brnela, cítiac, že sa Daniel konečne chystal prebudiť ju k životu a dovoliť jej potrestať nepriateľov. Netrvalo dlho a dvaja siedmaci začali spomaľovať, nezvyknutí vrhať za sebou väčšie množstvá náročných pokročilých kúzel. Napriek tomu vydržali dlho, dlhšie než by vydržala väčšina študentov, no zároveň menej než v čo veril Daniel. Z času na čas sa objavilo kúzlo, ktoré Daniel nepoznal, takým kúzlam sa proste vyhol. Nemohol koniec koncov poznať všetko, najmä nie, keď sa, na rozdiel od nich, aktívne zaoberal aj bielou a živelnou mágiou. V skutočnosti mal vo vedomostiach o čiernej mágií výrazné diery, ktoré sa postupom času pokúšal zaplátať. Jeho nedostatky v tejto oblasti však dostatočne vyvažovali vedomosti, ktoré mal o iných oblastiach.

Otočiť situáciu sa otočil až vo chvíli, keď jeho štít pri jednej z kliatob, ktoré rozpoznal chybne, prekvapivo zlyhal. Mal šťastie v nešťastí, a tak jediné, čím zaplatil za svoju hlúposť, bola plytká rana na krku, ktorú utŕžil. Keby ho však kúzlo zasiahlo nešťastnejšie alebo keby Travers mieril o trochu lepšie, skončil by nepekne. Vyprovokoval ich k mocným a nebezpečným kúzlam, mal podľa toho aj hrať. Vari sa už dávno nenaučil, že hoci bol silnejší, mal radšej čo možno najrýchlejšie poraziť súpera? Šťastie je vrtkavá vec a Daniel dobre vedel, že sa mohlo rýchlo otočiť a aj mocný čarodej sa ľahko pomohol nešťastnou zhodou okolností stať porazeným.

Prebudil mágiu v sebe a začal skutočne bojovať. Zrýchlil svoje pohyby takmer na hranicu svojich možností a popri vytváraní štítov začal posielať vlastné kliatby. Čoskoro nestíhali dvaja siedmaci posielať vlastné kliatby a stíhali sa len brániť pred paľbou rozmanitých kúzel, ktoré na nich nesmiernou rýchlosťou vrhal Daniel. Toto cvičil dlhé roky, a tak pre neho nepredstavovalo výraznejší problém preskakovať od čiernej k bielej a neutrálnej mágií, s čím mali čarodejníci bežne problém, keďže čierna a biela mágia sa líšili a pri ich používaní sa aktivovali rozličné centrá. Aj štíty proti kúzlam z bielej a čiernej mágie sa líšili a dvaja siedmaci sa chránili navzájom, aby stíhali vykryť všetky Danielove kúzla. Travers konečne pochopil, nakoľko mocný bol Daniel v skutočnosti.

Ako prvý prišiel o prútik Rowle a krátko na to ho nasledoval aj Travers, ktorý sám nestíhal odraziť Danielove kúzla. Zelenooký Slizolinčan ich chvíľu mlčky pozoroval, držiac oba ich prútiky. Na rozdiel od dvoch siedmakov, na jeho postoji nebolo badať ani náznak únavy. Dokonca únavu ani necítil, pulzovala v ňom moc, ktorá sa stále túžila dostať von. Ako oheň mu prúdila žilami, cítil ju v končekoch prstov ako jemné brnenie elektrického prúdu a v duši ako náhly výbuch energie a svetla, pripraveného vytrysknúť na povrch v mohutnom, ničivom prúde. Mohol by sa svojej moci naplno otvoriť, stáť tam uprostred skazy a nechať svoju moc, aby zničila všetko navôkol, až kým by sa úplne nevyčerpal a sám by neklesol na zem. Mohol by veľmi ľahko zničiť tých dvoch, ktorí stáli naproti nemu, porazení mocnejším čarodejom. No načo by to bolo dobré? Čomu by to pomohlo? V skutočnosti neublížili jemu ani Abraxasovi. Malfoy by si to vyriešil aj sám, Daniel by sa do toho nemusel miešať, no mladíkovi začínalo byť jasné, že pokiaľ v Slizoline nepreukáže svoju silu, prinesie mu to viac problémov ako keby sa naplno prejavil. So svojou povahou a schopnosťou dostať sa do problémov, očividne neprichádzalo do úvahy hrať mŕtveho chrobáka. Na to, aby ostal potichu na okraji Slizolinu, bol priveľmi výrazný.

Dvaja siedmaci čakali ako sa nakoniec rozhodne. Obaja si uvedomovali, že nemali reálnu šancu ubrániť sa, keby sa rozhodol ublížiť im, aby ostatným dokázal, že sa s ním nemali zahrávať. No Daniel už vyhral a nebolo potrebné, aby pokračoval. Videli, čo dokázal a vedeli, že bol priveľmi silným súperom. Keby pokračoval, narobil by si nepriateľov, takto len uviedol veci na pravú mieru. To, že tak učinil trochu drastickejším spôsobom, mu ako Slizolinčania odpustia. Zatiaľ bolo dôležité to, že hoci ich porazil, neponížil ich.

„Ešte so mnou máte nejaký problém?“ opýtal sa. Travers sa uškrnul a viditeľne sa uvoľnil. Rowle, už pokojnejší, keď Daniel zrazil jeho nafúknuté ego, ho napodobnil.

„Po tomto, čo si predviedol? Stále si šteňa, Davenport, no mocné šteňa.“ Uznal Rowle. Daniel sa krátko pobavene zasmial a hodil im ich prútiky. Slizolinčania ich hladko zachytili.

„Toto bolo len varovanie, páni. Nechajte mňa a ľudí okolo mňa na pokoji.“ Ozval sa Daniel.

„Spoľahni sa.“ Povedal Travers. Daniel sa mierne usmial. Slizolinčania pochopili, že boj skončil a začali sa vracať naspäť do spoločenskej miestnosti. Medzičasom sa k nim pridali aj niekoľkí ďalší, ktorí sa už zobudili alebo ich zobudili spolužiaci. Boj medzi trojicou by ich prebudiť nemal, spoločenská miestnosť bola izolovaná, keby chceli študenti precvičovať kúzla, čo bolo povolené.

Daniel kývol dvom siedmakom hlavou a vybral sa naspäť do izby, už tu nemusel ostávať. Cestou mu pohľad padol na Rookwooda, ktorý sa objavil behom ich súboja. Amadeus sa vybral za ním a dobehol ho, keď sa dostal na prázdnu chodbu, kde mali izby šiestaci.

„Alex ti povedal, že to ja som prišiel za ním.“ Ozval sa. Daniel sa na neho pozrel.

„Skutočne to chceš rozoberať?“ opýtal sa sucho. Rookwood preglgol, no prikývol.

„Prisahal som ti vernosť, chcem, aby si vedel pravdu.“ Odvetil potichu. Daniel si povzdychol, nad tou prísahou radšej priveľmi nepremýšľal. Zastal a konečne venoval Rookwoodovi plnú pozornosť.

„Alex mi povedal všetko. Viem aj to, že si chcel vycúvať a že si sa mu potom pokúsil zabrániť, aby ma dostal.“ Povedal mu. Pevne mu pozrel do očí.

„Niežeby ti to bolo na niečo platné. Obaja dobre vieme, že ma Alex nakoniec dostal, kde ma chcel mať.“ Dodal sucho. Spomenul si ako ho zasiahol otrávenou dýkou. Len v šialenstve a krvi je pravá krása. To mal Cooper vyryté na dýke, ktorou sa ho pokúsil zabiť. Daniel ju od toho dňa nosieval pri sebe, nechal si ju, hoci by ju možno mal radšej kamsi zakopať a zabudnúť. On však zabudnúť nechcel.

„Prečo si mi nedal nijaký príkaz? Prisahal som, že ti budem slúžiť.“ Ozval sa po chvíli Rookwood. Daniel si unavene vošiel rukou do vlasov. A to si už myslel, že po tej poslednej vete bude mať od Rookwooda na nejakú dobu pokoj.

„Fajn. Ako chceš. Tak mi trebárs zožeň nejakú prekliato odolnú ampulku, ktorú budem môcť nenápadne nosiť so sebou. Ako náhrdelník alebo čosi podobné.“ Povedal, keď si spomenul, čo mu povedala ošetrovateľka. Mal by so sebou pre istotu nosievať slzy fénixa, keby potreboval vyrovnať hladiny v krvi. Rookwood pevne prikývol.

„Nájdem ju.“ Povedal. Daniel sa otočil, rozhodnutý pokračovať v ceste, presvedčený, že od Rookwooda bude mať na nejakú dobu pokoj, keď sa mu zatočila hlava a zakolísal sa. Reálny svet zmizol, keď mu myseľ naplnili spomienky.

Pozeral sa na článok na titulnej strane novín a zúril. HARRY POTTER DUŠEVNE CHORÝ A NEBEZPEČNÝ a pod tým veľká fotografia chalana, ktorý upieral prekvapený pohľad do objektívu. Zelené oči mal ukryté za rámami nepekných okuliarov, krátke čierne vlasy strapeté a habit v chrabromilských farbách len ledabolo navlečený, akoby sa nestihol poriadne upraviť.

Noviny nahnevane šmaril do ohňa a pozrel sa na hnedovlasé dievča po svojom boku. Bola rovnako rozčúlená ako on, no snažila sa to potlačiť.

„Mrcha!“ uľavil si Harry. Dievča pokrútilo hlavou.

„Mal by si sa sústrediť na turnaj, Harry, nie na články v novinách.“ Namietla slabo.

„Nedávno vyšli najavo znepokojivé fakty o čudnom správaní Harryho Pottera, ktoré vrhajú pochybnosti na jeho spôsobilosť zúčastniť sa takej náročnej súťaže, ako je Trojčarodejnícky turnaj, či vôbec navštevovať Rokfortskú čarodejnícku školu.“ Citoval Harry cynickým hlasom. Hnev ním otriasal, mal chuť niekomu ublížiť, najmä tej neznesiteľnej blondíne, ktorej drobná fotografia bola na titulke pod tou Harryho. Autorka článku Rita Skeeterová. Och, ako ju len nenávidel! Tie jej otrasné umelé kučery, pridlhé nechty a piskľavý hlas, z ktorého ho bolela hlava už keď si naň spomenul.

„Zabudni na to, Harry. Snaž sa sústrediť na to, ako zajtra prejdeš treťou úlohou.“ Snažila sa ho Hermiona nasmerovať tým správnym smerom. Harry mohol vidieť ako jej myseľ pracuje na plné obrátky, v snahe pomôcť mu.

„Máš pravdu, Mia, no neskutočne ma rozčuľuje.“ Povzdychol si. Hermiona mala pravdu, dôležitejšie než Skeeterová bolo, aby zajtra prežil. Okrem toho by mal byť na takéto články už zvyknutý, nebolo to ani zďaleka prvýkrát, čo ho tento rok osočovali. Takto to bolo od začiatku roka a v podstate sa to s ním ťahalo celý život. Už sa to vážne mohol naučiť ignorovať.

Obraz sa stratil a Daniel sa ocitol naspäť na šiestackej chodbe. Za plece ho pevne zvierala Rookwoodova ruka. Spolužiak mu pomáhal udržať rovnováhu. Daniel na ňom videl, že mal množstvo otázok, no Amadeus pochopil, že nebola tá správna chvíľa na to, aby mu ich položil, za čo mu bol Daniel úprimne vďačný. Na zodpovedanie otázok sa práve teraz skutočne necítil.

Myseľ sa mu zasekla na tom, čo videl v novinách. Prehľadával záznamy z minulých desaťročí, v snahe nájsť Harryho Pottera, no očividne hľadal zle. Harry Potter necestoval v čase z minulosti, on prišiel z budúcnosti. Prišiel, aby zmenil čosi, čo sa stalo v tejto dobe, no vďaka tej prekliatej strate pamäti si nedokázal spomenúť, čo to malo byť.

Noviny hlásali, že to bolo vydanie z júna 1984. O štyridsaťdva rokov neskôr. V tej dobe sa na Rokforte očividne odohrával Trojčarodejnícky turnaj, veľká udalosť v čarodejníckom svete.

Táto vízia dala Danielovi jednu z odpovedí, ktoré potreboval získať. Len keby za sebou nezanechala toľko ďalších otázok.

Pochádzal z budúcnosti.

V mysli mal obraz toho chlapca, ktorého videl na titulke novín. Bol ako on, no predsa sa zdalo, že boli úplne iní. Poznával tie zelené oči, črty tváre, strapaté vlasy aj výraz, no prišlo mu to, akoby to bol len akýsi známy neznámy. Tie oči boli síce rovnakého sýteho zeleného odtieňa, no predsa sa mu zdalo, akoby iskry v nich boli iné než tie v jeho očiach, jeho vlasy síce boli neskrotné a temné, no predsa nemali v sebe toľko červene ako Danielove a boli podstatne kratšie a črty sa síce ponášali, no práve vďaka chýbajúcim okuliarom a dlhým vlasom sa zdalo, akoby patrili dvom rôznym osobám. Ten chalan na obrázku bol Potter. Okuliare a krátke vlasy vyniesli na povrch všetko, čo mal po nich. Keď sa pozrel do zrkadla Daniel, nevidel vo svojej tvári nič z Pottera. Abraxas síce prednedávnom žartom nadhodil, že ich vlasy by možno aj mal, no ani to nemyslel skutočne vážne. Nikomu by nikdy ani len nenapadlo, že dedič rodu Davenport, Slizolinčan a ešte k tomu Dumbledorov muž na odstrel číslo jeden, by mohol byť Potter. Neslýchané. A to ani nespomínal fakt, že otec toho jediného Pottera v jeho veku a zároveň ten jediný muž, ktorý by si mohol urobiť nejakého ďalšieho Pottera, bol verný svojej manželke. V Potterovskej línií sa nevera proste nenosila. Istým spôsobom sa dalo povedať, že potterovské ženy boli vyvolené. Či chceli, či nie, ten daný Potter, ktorý sa do nich zamiloval, ich nakoniec aj dostal. Mali v sebe akúsi prapodivnú silu, ktorej sa proste nedalo unikať donekonečna.

Keď vošiel v závese s Rookwoodom za sebou do izby, bol pokojnejší. Prekvapivo mu pomohlo premýšľanie o Potterovcoch. Pokiaľ sa tváril, že to nebolo o ňom, jeho myseľ to dokázala akceptovať a v kútiku duše vedel, že to skôr či neskôr aj tak príjme ako svoju súčasť a nájde spôsob, ako s tým naložiť. Alebo to bude proste skrývať. Rozhodne to nebude jeho prvé tajomstvo.

Hneď po vstupe do izby sa Daniel stretol s pohľadom bdelého a zľahka pobledlého Abraxasa. Pochopiteľne, Abraxasovi neunikla Danielova očividná bledosť a otrasenosť a nebyť Rookwoodovej prítomnosti, bezpochýb by ho zahltil otázkami. Dovtedy si Daniel nemyslel, že by niekedy mohla nastať chvíľa, kedy by bol rád za Rookwoodovu spoločnosť. Peklo, zdá sa, zamrzlo a Danielovi to zabudli povedať.

Ostatní ešte spali alebo boli minimálne zalezení za zatiahnutými závesmi. Danielovi to úprimne vyhovovalo.

Už po prekročení prahu Daniel ucítil, že Abraxas používal svoje spojenie. Daniel sa po ňom natiahol a jemne Abraxasa upozornil, aby spojenie uzavrel. Hoci Abraxas nevedel, že sa Tom začal učiť ako využívať oheň, nemenilo to nič na fakte, že mal Riddle blízko k živlom a hoci neovládal vzduch a ešte nemal vyvinutý ten správny cit na živly a živelných mágov, bol to mocný a neobyčajne nadaný čarodej. A to mohlo znamenať, že napriek všetkému mohol už len vďaka rozsahu svojej moci ucítiť prítomnosť ďalšieho spojenia.

Abraxas uzavrel spojenie, vrhajúc na Daniela napoly spýtavé a napoly znepokojivé a podráždené pohľady. Musel vďaka vetru cítiť, že Daniel bojoval. Vietor mu to musel pošepkať, večer predsa Abraxas nepretrhol ojenie. Daniel ho len zamedzil, aby vietor počas noci nevyčerpal čarodeja a aby prestal Abraxas vzbudzovať podozrenie. Opitý Malfoy očividne nedokázal plne zlomiť spojenie, dokázal ho len narušiť a ustáliť. A keď sa nad tým Daniel zamyslel, v klubovni skutočne použil viacero vzdušných kúzel.

Rookwood sa posadil na stoličku za písací stôl a pozoroval izbu. Abraxas zatiaľ prechádzal pohľadom z Rookwooda na Daniela a nech už tam videl čokoľvek, Daniel vedel, že ho s tým neskôr konfrontuje a nebol si istý, či sa mu to bude páčiť.

Vliezol za závesy postele, kde na jeho posteli sedela už plne prebudená Lucretia. Daniel vytiahol spod postele kufor a z neho zopár elixírov. Predtým sa cítil po používaní kúzel mocný, napriek tomu, že v rýchlom slede vysielal náročné zaklínadlá, no keď pominil nával adrenalínu a vnútorná časť jeho mágie sa upokojila, pocítil únavu. Nebolo to nič neznesiteľné, najmä, keď ho uprostred noci strážili jeho traja spoločníci, no aj tak chcel byť radšej bdelý.

„Dobré ráno.“ Usmial sa na Lucretiu. Tmavovlasá Slizolinčanka mu venovala žiarivý úsmev.

„Dobré ráno. V tvojej posteli sa spí perfektne! Nepamätám sa, kedy som sa naposledy prebudila taká svieža a odpočinutá ako dnes.“ Daniel sa pobavene usmieval nad jej nadšením. Očividne nebol jediný, na koho v noci vplývala prítomnosť fénixov.

„Takže toto očividne nebudeš potrebovať.“ Poukázal s úsmevom na fľaštičku, ktorú stále držal v ruke. Túto vybral pre Lucretiu, elixír na bolesť hlavy a nevoľnosť. Proste elixír na poopičné stavy.

Daniela ani veľmi neprekvapilo, keď sa záves na jeho posteli odhrnul a dovnútra nazrel Abraxas. Blondiakov pohľad sa prekvapene rozšíril, keď zbadal Lucretiu. S nadvihnutým obočím sa pozrel na Daniela.

„Vie o tomto Orion?“ opýtal sa pobavene. Daniel ho so zavrčaním zatiahol dovnútra a zatiahol závesy. Abraxas sa s eleganciou jemu vlastnou posadil na posteľ vedľa Lucretie a oboch pozoroval nesmierne pobaveným pohľadom.

„Nie. A nemá vedieť o čom.“ Prehovoril Daniel. Strčil mu do ruky fľaštičku s elixírom.

„Toto vypi.“ Prikázal mu. Abraxas si od neho vzal fľaštičku a pozrel sa, čo mu podával. Vďačne mu kývol, keď si všimol, čo dostal.

„Keby ste vy dvaja nepili ako dúhy, nemusel som mať dnes na izbe ani jedného z vás.“ Ozval sa Daniel miernym hlasom, aby si nemysleli, že ich karhal.

„My sme vynikajúca spoločnosť, Davenport. Mal by si byť vďačný za našu prítomnosť.“ Zatiahol Abraxas afektovaným, arogantným hlasom.

„Nekecaj a pi!“ prikázal Daniel. Abraxas sa zaškeril a na ex vypil obsah fľaštičky. S kyslým úškrnom sa pozrel na Lucretiu.

„Toto je pekne nechutná vec.“ Povedal. Lucretia sa zasmiala.

„Ja viem. Ani nevieš, ako ma teší, že ho nepotrebujem.“ Bavila sa. Abraxas nadvihol obočie.

„Pre Salazara, dievča, ty máš teda výdrž! Veď si vypila viac ako ja!“ konštatoval blonďavý Slizolinčan. Daniel sa do tej radšej debaty zamiešal skôr než by tí dvaja dospeli k nejakému neželanému záveru.

„Nuž, nerobíš svojmu rodu práve dobré meno, Abraxas. Včera na tom bola Lucretia lepšie než ty.“ Podpichol ho Daniel.

„Inak, mám jednu dobrú otázku.“ Ozvala sa Lucretia. Daniel sa na ňu pozrel.

„Áno?“ ozval sa, keď nepokračovala.

„Ako som sa dostala do tvojej postele?“ opýtala sa. Abraxas sa rozosmial, kým Daniel si ticho povzdychol. Za iných okolností by bol v pokušení nejakým spôsobom si z nej vystreliť, no takto sa len zohol ku kufru a vytiahol z neho ďalšiu fľaštičku s elixírom.

„Beriem späť. Ani jeden z vás dvoch nevie piť.“ Povedal a s tým jej podal elixír.

„Nepotrebujem elixír na bolesť hlavy.“ Ozvala sa Lucretia.

„To ani nie je elixír na bolesť hlavy.“ Povedal sucho Daniel.

„Len chcem dostať svoju odpoveď.“ Pokračovala Lucretia. Daniel pokrútil hlavou.

„Vážne by si mala začať dávať pozor na elixíroch.“ Poradil jej. Lucretia mu venovala spýtavý pohľad.

„Proste to vypi.“ Poradil jej Abraxas, ktorý sa už dosmial. Samozrejme, on ten elixír poznal. Lucretia mu venovala zamračený pohľad.

„Otec mi prízvukoval, aby som nepila elixíry, ktoré nepoznám.“ Ozvala sa. Abraxas sa zatváril skepticky.

„Srdiečko, to je rada pre ľudí ako je Daniel, nie ty. Keby si mala užívať len také elixíry, aké poznáš, nemohla by si so svojimi znalosťami vypiť takmer žiadny.“ Povedal jej.

„Nemôžem za to, že ma tie hodiny tak strašne nebavia!“ zvolala Lucretia.

„Výnimočne musím súhlasiť s Abraxasom a okrem toho, skutočne dobrý elixírový majster ti ponúkne elixír, ktorý zdanlivo dobre poznáš a až keď bude neskoro, zistíš, že ťa oklamal.“ Informoval ju.

„A prezradím ti tajomstvo, dlhé roky som elixíry nenávidel. Ale nemal som na výber a musel som sa ich naučiť. Elixíry sú priveľmi dôležitá oblasť mágie na to, aby som si svojho času mohol dovoliť ignorovať ich. A vlastne aj teraz.“ Pokrčil plecami.

„Na človeka, ktorý nenávidí elixíry, si v nich prekliato dobrý.“ Podotkol Abraxas. Daniel sa pousmial.

„Netvrdím, že ich stále nenávidím. Behom posledných dvoch, možno troch rokov som v nich našiel čaro. Vo svojej podstate sú elixíry úchvatné. Ale skutočným majstrom sa nestanem nikdy, vždy mi išlo skôr čarovanie.“ Dodal. Veľmi rýchlo pochopil, že titul Majstra v tejto oblasti nezíska, hoci mu do značnej miery pomohlo, keď získal isté spojenie so zemou. Bolo pre neho jednoduchšie inštinktívne rozumieť tomu, aké prísady na čo slúžia, čo spôsobujú a ako ich môže kombinovať s inými. Abraxas akoby vytušil smer jeho myšlienok, očami sa ho spýtal, či jeho znalosti súvisia so schopnosťou ovládať zem. Predtým mu Daniel hovoril o Princeovi a o tom, že mu pomáha slabé spojenie so zemou, ktoré mal. Abraxas sa ho pýtal, či pomáhalo aj jemu. Daniel prikývol. Nebolo to také jednoduché, že získal schopnosti a proste automaticky ovládal elixíry, chcelo to mnoho snahy, no tomu už Abraxas rozumel.

„Tak ma uč.“ Ozvala sa Lucretia. Daniel si spomenul na jej prosbu, aby ju jedného dňa vzal so sebou, keď pôjde študovať zakázané umenia do zahraničia.

„Dobre.“ Prikývol. Lucretia sa v prvom okamihu zatvárila prekvapene, no potom sa usmiala.

„Dobre.“ Povedala. Abraxas mlčky sledoval ich krátku výmenu a nech si už o nej urobil akúkoľvek mienku, rozhodol sa nepodeliť sa s nimi o svoj názor.

Zvonku sa pomaly začali ozývať prvé prejavy toho, že sa ostatní prebudili.

„Chvíľu na nenápadný odchod ste už asi premeškali.“ Skonštatoval Daniel. Abraxas pokrčil plecami.

„Nijako zvlášť ma to netrápi.“ Ozval sa. Lucretia pokrčila plecami.

„Orion už dávno vie, že si mi sympatický. A aj on ťa má rád, len si drží odstup, pretože si to sám chcel.“ Pousmiala sa.

„Aspoň nateraz.“ Dodala. Daniel naklonil hlavu na stranu.

„Vieš, Daniel, väčšinu času na tebe obdivujem, že vidíš aj veci, ktoré nikto okrem teba nevidí. No sú chvíle, kedy žasnem nad tým, aký slepý môžeš byť.“ Skonštatoval Abraxas sucho. Daniel ho chvíľu bez slova pozoroval, no k otázkam sa už nedostal.

Ten deň očividne nikto nerešpektoval skutočnosť, že priestor za Danielovými závesmi je Danielov osobný priestor. Človek si len raz zníži ochrany a tak rýchlo sa mu to vypomstí.

„Dobré ráno, Orion.“ Ozval sa Daniel ešte než sa stihol vôbec otočil na tmavovlasného spolužiaka.

„Ako si vedel... Lucretia?“ zarazil sa, keď zazrel svoju sestru. Vzápätí sa zatváril ešte prekvapenejšie, keď mu pohľad skĺzol na Abraxasa.

„Máš záujem pridať sa k nášmu malému zasadnutiu?“ opýtal sa Daniel. Tentokrát bol Abraxas tým, kto sa natiahol a posadil Blacka na posteľ medzi seba a Lucretiu, kým Daniel znovu zatiahol závesy.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa Daniel pri pohľade na pobledlého Oriona s krvou podliatymi očami.

„Mizerne. Asi som včera oslavoval priveľmi búrlivo. Musím ešte ráno zájsť za Princeom po elixír. Mimochodom, hral si božsky. Lietaš lepšie než väčšina ligových stíhačov a to mi môžeš veriť, že v týchto veciach sa vyznám.“ Hovoril Orion. Daniel sa usmial a podal Orionovi ďalší z elixírov, ktoré mal. Takýmto tempom si bude musieť čoskoro navariť nejaké elixíry do zásoby, inak raz siahne do kufra a nenájde v ňom nič. Prekvapivo sa na prípravu celkom tešil, už je to nejaká doba, čo naposledy varil, čo sám chcel. Pripravovať elixíry, ktoré dobre poznal, bolo upokojujúce.

„Nechaj Eliaha spať. Mám dojem, že ani on sa včera nevyhol alkoholu.“ Pousmial sa Daniel.

„Nemôžeš sa tomu diviť. Tušíš vôbec ako dlho sme nevyhrali? A teraz sme porazili Chrabromilčanov!“ ozval sa Abraxas. Daniel sa zasmial.

„Nie naposledy. So mnou už neprehrajú.“ Povedal Daniel a toto tvrdenie nebolo z jeho strany len ukážkou arogancie. On si bol plne vedomý toho, že hral lepšie ako väčšina ľudí a po rokoch hrania proste vedel vytvoriť dobrú taktiku.

„To si nám dokázal tým zápasom proti Chrabromilu.“ Povedala Lucretia.

„Davenport, máš návštevu!“ zavolal zvnútra izby Nottov hlas. Daniel sa pozrel na svojich spoločníkov a vykukol von, Notta uvidel stáť pri otvorených dverách.

„Hneď som tam.“ Povedal, keď uvidel stáť pred dverami Dariusa s Aurorou.

„Musím ísť, čoskoro som naspäť.“ Povedal Orionovi, Abraxasovi a Lucretii a nechal ich sedieť na svojej posteli. Nenáhlivo prešiel cez izbu, kývol Nottovi, vyšiel dverami von a zatvoril za sebou.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa. Dvojica Slizolinčanov bola očividne nervózna a zdalo sa, že aj nešťastná.

„Pri súboji ti čosi vypadlo.“ Ozval sa Darius. Daniel sa zmätene zamračil a inštinktívne začal prehľadávať habit. Čo mohol stratiť? Prútiky mal oba, ten svoj aj náhradný, ktorý si nechal od Anaeusa, keďže on zlomil jeho fénixov, z tajných vreciek nemohol vytratiť nič, nemal čo stratiť. Rukou zavadil o puzdro na dýku, ktoré nosil na opasku a namiesto už dobre známeho chladu dýky ucítil len prázdno. Ticho vydýchol, keď si uvedomil, čo tí dvaja našli. Darius, pravdepodobne sledujúci Danielovu tvár, vytiahol z vrecka dýku a podal mu ju.

„Alexovu dýku by som spoznal kedykoľvek.“ Povedal. Daniel ju opatrne prevzal a prešiel prstami po vyrytých písmenách. Aj on by ju spoznal kedykoľvek.

„Ja...“ nevedel, čo povedať. Veď čo by aj mohol povedať na toto? Klamať im nemohol, nemalo by to zmysel a ani by to nedokázal. Ich priateľ bol mŕtvy a Daniel mal na rukách jeho krv.

„Neviníme ťa.“ Ozvala sa Aurora. Daniel zodvihol zrak od dýky a prekvapene sa na ňu pozrel. Aurora bola pokojná, zmierená, rovnako ako aj Darius.

„Nie si prvý, koho lovil a hoci Alex netušil, že niekto poznal pravdu, my sme to vedeli od začiatku. Bolo len otázkou času, kedy narazí na niekoho mocnejšieho. A ty si priveľmi mocný.“ Hovorila.

„Čo to znamená pre mňa?“ opýtal sa Daniel. Darius s Aurorou sa na seba pozreli.

„Čo sa týka Alexovej smrti, tá nám nebráni ostať priateľmi.“ Prehovorila Aurora.

„No ty máš teraz lepších priateľov než sme my. To, čo si predviedol dole v klubovni a to, čo robí Abraxas, dáva všetkým jasne najavo, že ty a Malfoy ťaháte za tej istý koniec. A okrem toho si očividne perfektne rozumieš aj s Riddlom, Blackom a Princeom.“ Pokračoval Darius.

„A s Blackovou.“ Dodala s miernym úsmevom Aurora.

„To, že si sa stal kapitánom družstva je len vrcholom ľadovca. Si vyššie než my kedy budeme.“ Povedal Darius. Daniel sa zamračil.

„Odpustíte mi to, čo som urobil a myslíte si, že vás podrazím kvôli postaveniu?“ opýtal sa. Aurora pokrčila plecami.

„Nie nutne podraziť. Proste sa len rozdelia naše cesty.“ Povedala. Daniel pokrútil hlavou.

„Pokiaľ si to vy nebudete priať, neopustím vás.“ Povedal Daniel.

„Mohlo by to ohroziť tvoje postavenie vo fakulte.“ Nerozumela Aurora. Daniel sa slabo usmial.

„Ohroziť svoje postavenie som schopný aj bez priateľstva s deckami z okraja. Radšej som neviditeľný ako na očiach, nepotrebujem byť v žiare reflektorov.“ Pokrútil hlavou.

„V žiare reflektorov?“ nerozumela Aurora. Darius sa zamračil.

„To je muklovský výraz.“ Povedal. Očividne ho nečistokrvná matka aspoň čiastočne oboznámila s muklovským svetom.

„Žil som s nimi a medzi nimi.“ Priznal.

„V línií Davenportovcov sa vyskytujú muklovia?“ opýtala sa prekvapená Aurora. Daniel sa pousmial.

„Nie, to nie. Aspoň si to nemyslím. Ale vyrastal som bez rodičov. Povedzme, že sa mi proste niekto pokúsil nájsť miesto. Dobre poznať muklov má aj svoje výhody.“ Skonštatoval Daniel. V mysli sa mu objavili spomienky na život s robustným zúrivým mužom a kostnatou chladnou ženou. Na chvíľu ho ochromila spomienka na opasok v ruke a bolesť, ktorá sa s ním spájala a potom tma, keď ho hodili na posteľ v malej uzavretej miestnosti.

„Si v poriadku?“ opýtala sa Aurora. Nikomu, kto sa rozhodol pozornejšie sledovať Daniela, neunikli jeho krátke výpadky. Mal by sa naučiť skrývať to pred svetom, než niekto zistí, že nepochádzal z tejto doby. Slizolinsko-bystrohlavská dvojica chalanov mu už prišla na to, že zabudol na svoju minulosť a Riddle vedel, že predtým používal iné meno. A Alex dokonca prišiel na to, že pochádzal z inej doby. Nazval ho cestovateľom, čo síce nebola pravda, jemu sa len dočasne podarilo akýmsi spôsobom ohnúť zákony času, no predsa odhalil, že prišiel z budúcnosti. A pravdepodobne predpokladal, že prišiel kvôli Riddlovi.

A to bola prekvapivo dobrá stopa. Daniel ešte nezabudol na to, čo cítil, keď prvýkrát počul o Riddlovi a keď ho prvýkrát stretol. Ten náhly nával hnevu a nenávisti, silná nedôverčivosť, ktorú voči nemu pocítil a naproti tomu pokoj a náklonnosť, len so slabým podtónom podráždenia, ktoré cítil, keď prvýkrát uvidel Dumbledora. Akoby ich už poznal. Pokiaľ bol z budúcnosti, dávalo zmysel, že poznal hrad a mnohých jeho obyvateľov, no napriek tomu o ňom nikto nepočul. A podľa toho, čo vedel, jeho meno bývalo – alebo ešte len bude – Harry Potter a bol študentom Chrabromilu. Ani to nebolo také nepochopiteľné, Klobúk mu už na začiatku povedal, že by sa našiel v každej fakulte, v tej dobe si možno jednoducho vplyvom okolností vybral Chrbaromil.

Keď sa zamyslel nad tým, kam smeroval Tom Riddle, dávalo by zmysel, že sa stal obávaným černokňažníkom. Daniel vedel, že jeho rodičia umreli a vzhľadom k tomu, že bol Potter a tí boli odjakživa proti černokňažníkom, mohlo sa stať, že práve Tom bol tým, kto ich zabil.

„Daniel, si v poriadku?“ zopakovala Aurora svoju otázku.

„Plne.“ Zašepkal Daniel. Mal by ho nenávidieť? Mal by nenávidieť Toma Riddla za niečo, čo možno ani nikdy nespácha? Mal by nenávidieť chalana, ktorého k zlým skutkom dotlačili skutky iných ľudí? A mohol vôbec veriť sám sebe? Veľmi dobre totiž vedel, že Dumbledore bol zlý, ukrýval sa za dokonalou maskou, no nepatril k tým svetlým ako sa snažil všetkých presvedčiť. Ale Harry Potter tomu veril.

„A čo Meredith?“ opýtal sa. Neuniklo mu, že neprišla s nimi. Aurora s Dariusom sa na seba pozreli.

„Nevieme, čo všetko vie. Meredith s Alexom mali medzi sebou zvláštny vzťah. Nepoznal si nás dobre, nemal si dosť času preniknúť bližšie, no sám dobre vieš, že Alex ťa spočiatku oklamal. Navonok sa zdalo, že sa kajal za hniechy svojho otca, no pritom bez výčitiek kráčal v jeho šľapajách. V tejto škole sú mnohé veci inak ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.“ Povedal Darius. Daniel s ním v duchu súhlasil. Tom Riddle sa javil ako vrah a pritom ešte pravdepodobne nikoho nezabil, Dumbledore vyzeral ako svätec a pritom bol takmer čistým zlom, Alex vyzeral ako polepšený chlapec snažiaci sa napraviť hriechy otca a Rookwood možno už nebol tým rozmaznaným deckom, za ktoré ho Daniel považoval spočiatku. A Meredith mala tiež očividne svoje tajomstvá. Tak ako koniec koncov všetci v tejto prekliatej fakulte.

„Aj Meredith je iná ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať?“ opýtal sa. Neodpovedali mu.

„Ostaneme priateľmi?“ opýtala sa Aurora.

„Bol by som rád, keby áno.“ Povedal Daniel. Zasmial sa, keď sa mu Aurora vrhla do náruče a pevne ju objal. Darius sa usmieval.

Keď sa Aurora odtiahla, modré oči jej žiarili. To dievča bolo krásne. Síce bola úplne iná ako Meredith so svojimi podmanivými zelenými očami, hustými kaderami temných vlasov a bezchybnou postavou, ktorú jej nejedna závidela, no bola krásna. Vlasy mala ako vodopád zlata, oči ako nebo a porcelánovú pokožku neobyčajne jemnú a čistú. Mala drobné ruky, nádherný úprimný úsmev a na Slizolinčanku neobyčajne žiarivú dušu. Zrak mu preskočil na Dariusa. Darius bol vskutku robustný, značne prevyšoval Auroru, ktorá len o trošku presahovala vlastnou výškou priemer. Na prvý pohľad pôsobil ako drsný chlapík, perfektná osobná ochranka, no pod nebezpečným zovňajškom sa ukrýval jasne premýšľajúci a prekvapivo chápavý a takmer až láskavý muž.

Daniel chvíľu sledoval spôsob, akým sa Darius díval na usmievajúcu Auroru v Danielovom objatí. Takýmto spôsobom ju pozoroval, odkedy ich Daniel poznal a zelenooký Slizolinčan nepochyboval, že sa na ňu takto díval už dlho. Pri pohľade na Auroru mu pohľad vždy znežnel, len jej vždy venoval svoju plnú pozornosť a u nej vždy hľadal podporu a vždy našiel otvorené dvere. Miloval ju. Daniel si bol istý, že Darius jedného dňa požiada túto krásnu dievčinu o ruku, a tak ako si bol istý týmto, vedel, že Aurora mu nikdy nepovie nie.

„Ehm, Daniel?“ opýtala sa Aurora. Daniel nadvihol obočie?

„Áno?“ opýtal sa.

„V utorok píšeme z elixírov.“ Začala Aurora. Daniel sa pobavene usmial.

„Áno, ja viem.“ Povedal. Nehodlal jej to uľahčiť.

„A vieš to?“ pýtala sa ďalej. Danielov úsmev sa ešte rozšíril.

„Samozrejme, že áno.“ Škeril sa.

„A mohol by si nám s tým pomôcť?“ opýtala sa nevinne. Danielov úsmev zjemnel.

„Isteže.“ Povedal.

„Kedy máš čas?“ opýtal sa Darius.

„No... bežne by som povedal, že môžem hneď, ale dnes to musíme trochu odložiť. Budete potrebovať vysvetliť všetko, čo bude v teste?“ opýtal sa.

„Pravdepodobne áno. Ja väčšinu.“ Ozvala sa Aurora. Darius len prikývol.

„A chcete si to aj uvariť?“ opýtal sa.

„Nie, to nie. Uvariť to dokážem obstojne, ale mám problém s teóriou. Slughornove testy sú ťažké.“ Posťažovala sa Aurora. Daniel sa usmial.

„Nie sú ťažké, len komplexné. Požaduje, aby si sa naučila všetko potrebné naspamäť a zároveň, aby si tomu rozumela, no otázky nie sú zákerné.“ Ozval sa.

„Aké otázky by potom boli zákerné?“ opýtala sa.

„Keď sa prváka z muklovskej rodiny na jeho prvej hodine opýtaš, čo získaš, keď pridáš do odvaru paliny pravej drvený koreň asfodelu a kde by si hľadal bezoár.“ Odvetil. Aurora sa zamračila.

„Dúšok živej smrti sa okrajovo učí až v treťom ročníku a prvýkrát sa varí až v štvrtom.“ Povedala.

„Presne tak. Po správnosti by ho prvák ani nemal poznať.“ Usmial sa.

„Poznal si odpoveď?“ zaujímalo Dariusa. Daniel sa na neho pozrel.

„Nie.“ Odvetil.

„Uvidíme sa teda neskôr? Teraz sa vrátim do izby, čakajú ma.“ Ukázal na dvere.

„Iste, dnes nás pravdepodobne nájdeš na pozemkoch školy, chceme si užiť posledné pekné dni.“ Povedala Aurora. Daniel sa usmial. Áno, tam by ich mohol nájsť, sám premýšľal nad tým, že by išiel von. Čochvíľa sa vonku ochladí a napadne prvý sneh a hoci mal zimu rád, chcel dať konečné zbohom letu. Okrem toho si bude musieť zohnať iné miesto na ranné cvičenie. Asi najlepšou možnosťou bola Núdzová miestnosť, tam bude mať všetko, čo bude potrebovať.

Rozlúčili sa a Daniel sa vrátil do izby. Cestou k posteli narazil na Toma. Slizolinčan si ho odchytil.

„Budeme dnes cvičiť?“ opýtal sa. Tvár mal blízko pri tej Danielovej, aby ich nikto nepočul. Zelenooký Slizolinčan sa usmial.

„Pokiaľ sa už cítiš dobre, tak áno.“ Ozval sa Daniel.

„Perfektne. Kedy?“ opýtal sa. Daniel sa zamyslel.

„Ešte si nebol na raňajkách, však?“ opýtal sa Daniel. Tom pokrútil hlavou.

„Nie, len pred chvíľou som vstal.“ Povedal. Daniel sa zoširoka usmial.

„Výborne. Tak ma chvíľu počkaj, pôjdeme spolu.“ Pozrel sa na posteľ.

„Musím svojim dočasným nájomníkom oznámiť, že sa nateraz naše cesty rozchádzajú.“ Uškrnul sa. Všimol si, že aj kútiky Tomových pier vyskočili nahor.

„Radšej ani nechcem vedieť, čo si robil túto noc.“ Ozval sa Tom. Daniel sa úprimne zasmial.

„Spal som.“ Uškrnul sa. Nechal Toma stáť uprostred izby a vkĺzol do bezpečia za závesmi svojej postele. Okamžite sa k nemu obrátili tri pohľady.

„Drahí moji, stretneme sa neskôr. Som žiadaný na inom mieste. A okrem toho som hladný a vy sa musíte ísť prezliecť.“ Začal okamžite. Pohľadom prešiel z Abraxasa na Lucretiu. Abraxas si povzdychol.

„Ak mám byť úprimný, nechce sa mi odtiaľto.“ Ozval sa. Daniel nadvihol obočie.

„Tým mi chceš naznačiť, že chceš stráviť deň v mojej posteli?“ opýtal sa. Abraxas sa uškrnul.

„Prečo? Snáď by ti neprekážalo mať v posteli Malfoya?“ nadhodil. Daniel mu úškrn opätoval.

„Možno áno, keby nebolo také ľahké dostať ťa tam.“ Neodpustil si.

„Zaručujem ti, že dostať Malfoya do postele nie je jednoduché.“ Zavrčal Abraxas. Daniel naklonil hlavu na stranu.

„A to som si vždy myslel, že ženy bývajú ostýchavé.“ Povedal zamyslene. Odpoveďou mu bol letiaci vankúš. Zasmial sa a bez problémov sa uhol. Musel ale uznať, že mladý Malfoy mal dobrú mušku.

„Hej! Hádž po mne vlastné vankúše!“ zvolal so smiechom. Orion s Lucretiou sa na nich bavili.

„Dobre, decká, uvidíme sa neskôr.“ Rozlúčil sa s nimi. Pred odchodom sa ešte napojil na vietor a poslal po ňom Abraxasovi odkaz. Blonďavý Slizolinčan prikývol, keď ho začul. Daniel sa usmial.

Dnes počas dňa ho čaká lekcia s Riddlom a uprostred noci s Malfoyom. A obe budú vskutku zaujímavé. Už teraz sa na to tešil.