Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Daniel vstal na druhý deň o pol šiestej. Spal len trochu viac ako hodinu, no vstávalo sa mu napriek tomu ľahko. Ostatní ešte spali, vyučovanie sa začínalo až o siedmej, mali teda ešte dosť času. Daniel sa najskôr rozhodol osprchovať, so sebou si vzal aj oblečenie. Zvolil obyčajné čierne nohavice, košeľu a čierny habit. Oblečenie nemal označené fakultným znakom, nebolo to potrebné. Ani Riddle nebude mať habit s erbom Slizolinu. 
Cestou do kúpeľne sa zahľadel z okna v ich izbe. Mal pravdu, počas denného svetla, kedy hlbiny Čierneho jazera presvietilo slnečné svetlo, bol výhľad do vnútra jazera nádherný. Matné zelené svetlo ožiarilo celú miestnosť, nechalo však aj priestor jemnému pološeru, ktoré príjemne zahaľovalo priestor do tajomna.
Usmial sa. Asi mu už začínalo zašibávať. Výhľad mu zatienila obrovská sépia, až to ho prinútilo opäť sa pohnúť a pokračovať v ceste do kúpeľne. Sprchu potreboval ako soľ. 
Keď sa vrátil do izby, bol Riddle už hore. Zatiaľ vstal ako jediný, no Daniel hádal, že za chvíľu začnú vstávať aj ostatní. Riddle ležal na posteli a čítal nejakú knihu. 
„Dobré ráno.“ Pozdravil Daniel, keď vošiel. 
„Dobré ráno.“ Odzdravil Riddle. Nevenoval mu ani pohľad. Nuž, aspoň mal v sebe toľko slušnosti, že odpovedal na pozdrav. Otvoril skriňu a vytiahol z nej plášť, ktorý vzápätí hodil na posteľ. Berie si ho so sebou, podobne ako svoju brašnu. 
„Bolo nutné vyčarovať ochrany ešte aj okolo skrine?“ opýtal sa Riddle. Daniel sa prekvapene zarazil. Videl ho v noci? 
„To by som sa ja mohol spýtať vás.“ Kývol na ešte spiacich spolubývajúcich. 
„Nikto sa nepokúsi okradnúť ťa.“ Ozval sa Riddle chladne. Daniel sa uškrnul. 
„Toho, že by mi niekto vykradol moju skriňu sa neobávam.“ S týmto si z postele vzal plášť aj brašnu, zmenil názor, už sa nevráti do izby. Z kufra vytiahol rozčítanú knihu, ktorú vhodil do brašny. 
„Budem ťa čakať o ôsmej pri bráne.“ Oznámil Riddlovi, no na moment ešte počkal, či nebude namietať. Riddle len kývol hlavou na súhlas. V izbe už teda Daniela nič nedržalo. 

 Vo Veľkej sieni narazil na Auroru, sedela pri stole sama, spoločnosť jej robila len kniha, ktorú čítala. 
„Dobré ráno. Máš tu voľno?“ opýtal sa s úsmevom. 
„Dobré ráno, Daniel. Samozrejme, posaď sa. Nečakala som, že ťa uvidím tak skoro, dnes predsa idete až o ôsmej, nie?“  prekvapene sa na neho pozrela. 
„To je pravda, no ja som zvyknutý vstávať ráno skoro. Ako vidím, nie som jediný.“ Usmial sa. Aurora mu úsmev opätovala. 
„Čo študuješ?“ zaujímal sa. 
„Elixíry. Máme ich hneď prvú hodinu a píšeme.“ Posťažovala sa. 
„Čo nevieš?“ opýtal sa. 
„Odvar pokoja mi robí menšie problémy. Nechápem, prečo zázvor znižuje jeho účinky.“ Priznala. 
„Zázvor zle zareaguje s peľom z lipového kvetu, ktorý je v elixíre. Ten následne stráca účinky, čo znižuje rovnováhu v elixíre, keďže peľ z lipového kvetu neutralizuje účinky akonitínu...“ začal. Aurora ho pozorne počúvala a niekedy ho prerušila, keď jej niečo nebolo jasné. Prednáška mu vydržala až do chvíle, kedy sa do Veľkej siene začali trúsiť ďalší študenti. Jediná chvíľa, kedy sa zarazil, bola, keď do Veľkej siene vošiel Riddle.
„Daniel, si môj hrdina!“ zvolala Aurora nadšene a vlepila mu na líce rýchly bozk. Daniel sa rozosmial. 
„Bolo mi potešením.“ Povedal s malým úklonom. 
„Konečne som niečo z elixírov pochopila. Doteraz som preliezala len vďaka tomu, že ma má Slughorn rád a všetko, čo viem, som sa naučila naspamäť.“ Zoširoka sa usmiala. 
„Davenport, neverím, ty žiješ!“ zvolal hlas za nimi. Vzápätí mu na plece dopadla ruka. Daniel surovo potlačil reflex zaútočiť na osobu za sebou a počiatočný pohyb zamenil za jednoduché otočenie sa. 
„Dobré ráno.“ Kývol hlavou na Alexa a Dariusa. Chvíľu po nich takmer dobehla aj Meredith. 
„Ahojte! O dvadsaťpäť minút máme hodinu a ja neviem z tých elixírov stále nič!“ usadila sa vedľa Daniela, z opačnej strany ako Aurora a nabrala si na tanier nejaké jedlo. Daniel si až v tej chvíli uvedomil, že ešte nič nezjedol. A to je tu už pol hodiny. Po vzore Meredith si nabral na tanier praženicu a opekanú slaninu. Darius s Alexom sa posadili každý z jednej strany vedľa dievčat. 
„Čo ten zhon?“ opýtal sa Daniel a začal jesť. 
„Mám dvadsať minút na to, aby som sa naučila tri učivá z elixírov na písomku. A mňa, na rozdiel od drahej Aurory, nemá Slughorn v obľube a nepatrím do Slugiho klubu.“ Vrčala. Aurora sa nebadane strhla, no Daniel mal dojem, že si to nikto okrem neho nevšimol. 
„O to väčší dôvod na to, aby si sa to naučila, Meredith. Zaručujem ti, že Aurora sa to učila, nekrivdi jej. Ukáž mi učebnicu, prerozprávam ti krátky výťah zo všetkého dôležitého.“ Natiahol ruku k učebnici, ktorú mala pred sebou. Meredith mu ju ochotne podala, bez toho, aby akokoľvek namietala voči jeho slovám. Daniel si od nej prevzal učebnicu a otvoril ju na učivách, ktoré brali. Krátko prešiel očami po texte, zatvoril učebnicu a otočil sa k nej. Meredith sa pri pohľade na učebnicu zatvárila zmätene, pochopila však, keď začal rozprávať.  A rozprával celých dvadsať minút, zastaviac sa, len keď sa chcel napiť. 
V to ráno bol rád, že venoval toľko času štúdiu elixírov a že si vopred prečítal aspoň prvé učivá vo všetkých učebniciach. Po chvíli zistil, že Meredith nie je jediná, ktorá ho počúvala. Zvyšný traja z partie tiež prestali jesť a započúvali sa a po prvých minútach už počúval každý, kto bol dosť blízko. Danielovi počas rozprávania sucho napadlo, že bude mať na svedomí hlad hneď niekoľkých Slizolinčanov. 
Keď skončil, bol pravý čas ísť na hodinu, pokiaľ to chceli stihnúť. Meredith ho, podobne ako Aurora predtým, pobozkala na líce. Daniel musel povedať, že sa mu uľavilo, keď konečne odišli. Niežeby ich nemal rád, ale už rozprával takmer hodinu a on sa skutočne chcel najesť. Stačilo, že nespal, nechcel držať ešte aj hladovku. Práve si vložil do úst praženicu na vidličke, keď sa vedľa neho niekto posadil. Daniel mal v tej chvíli dojem, že ho porazí. Otočil sa na osobu, ktorá ho vyrušila. 
„Malfoy.“ Povedal namiesto pozdravu. Jeho hlas neznel práve nadšene. Pomaly položil vidličku na tanier a natočil sa k nemu. Slizolinčan sa tváril absolútne spokojne, Daniel by odprisahal, že ho jeho frustrácia tešila. 
„Davenport.“ Odpovedal rovnako. Daniel trpezlivo čakal, kým sa Malfoy dostane k veci. Blondiak si ho medzitým pobavene prezeral. Očividne nemal hodinu a Daniel sa pre neho javil ako zaujímavé zahnanie nudy. V podstate prišiel vyzvedať. 
„Podľa toho, čo som počul, dobre rozumieš elixírom.“ Začal. Daniel nadvihol obočie. 
„Elixíry sú fascinujúce.“ Pokrčil Daniel plecami. Otočil sa späť ku svojmu tanieru a vzal do rúk vidličku. 
„Dúfam, že ti to nebude prekážať,“ kývol na svoj tanier. Malfoy nedbanlivo mávol rukou na znak, že mu to nebude vadiť. 
„Pokiaľ ti nebudú prekážať moje otázky.“ Uškrnul sa. Daniel jeho úškrn opätoval. Tak ako bol Malfoy neskutočne teatrálny a otravný, by mohol Daniel povedať, že bol aj svojím spôsobom očarujúci a príjemný spoločník. Och, nemal by zabúdať ani na to, že Malfoy bol aj pokrytecký a servilný, pokiaľ by mu to niečo prinieslo. No mal svoj osobitý šarm, ktorý musel Daniel oceniť. 
Tento raz bol Daniel tým, kto nedbanlivo mávol rukou. Malfoy to ocenil ďalším úškrnom. Daniel si pobavene uvedomil, že za tú chvíľu videl už niekoľko Malfoyových úškrnov, no ani jediný úsmev. 
„Poznáš istého Abrahama? Z dobrého zdroja som počul, že ste spolu cestovali.“ Začal Malfoy. Daniel sa pousmial a chvíľu počkal, než odpovedal. Prežúval dlhšie ako by možno mal, no Malfoy čakal trpezlivo. 
„Samozrejme, že ho poznám. Abraham neklamal, keď vám povedal, že sme spolu cestovali.“ Daniel sa usmial, keď zaregistroval Malfoyove prekvapenie. Skrýval to dobre, roky aristokratickej a neskôr slizolinskej výchovy sa v ňom nezapreli, no Daniel vedel, ako sa má hľadieť, aby videl všetko. Alebo aspoň čo najviac. Niekedy nevidel ani to, čo videl každý okolo neho. Väčšinou ale videl aj to, čo vidieť nemal. 
„Ach, takže vám spomenul, že sme sa stretli,“ nedodal však kde. Daniel sa uškrnul. 
„Pochopiteľne. Žiaľ, kvôli mne nespoznal Anglicko ani zďaleka tak dobre, ako predtým plánoval.“ Priznal. 
„Ako to myslíš?“ opýtal sa Malfoy. 
„Zaujímal sa o môj stav. A neskôr mi robil spoločnosť. Spomínal, že ste sa stretli, keď bol navštíviť... Šikmú uličku.“ Nepovedal, že sa stretli v Zašitej, dovolil si však vo vete ponechať krátku pauzu, aby bolo jasné, že vie, kde boli. Skôr cítil ako videl, že sa Malfoy napäl a jeho oči nepatrne potemneli. Och áno, slušný čarodejníci by nemali navštevovať Zašitú uličku. A kto vie, čo môže človek od toho nového chalana čakať, všakže? 
Daniel sa rozhodol tváriť sa, že si nič nevšimol. 
„Spomenul, že v obchode, kde ste sa stretli, klamú zákazníkov. Lady Morgaus by sa v hrobe obracala.“ Pokrútil hlavou. Bavilo ho udržiavať Malfoya v napätí, no nechcel si ho znepriateliť. Teraz by si ho mal zas nakloniť. 
„Škoda, že sa Zašitá nevyrovná podobným bočným uličkám, na aké som narazil v zahraničí. Toto tu je bodrel. Ale človek tam zas zoženie všetko, aspoň na niektorých je tam spoľah.“ Zhlboka si povzdychol a pozrel sa na Malfoya. 
„No nič. Ďakujem za príjemný rozhovor, no už je na čase, aby som sa vybral preč. Predtým ako odídem by som sa rád na niečo zašiel pozrieť.“ Venoval Malfoyovi úsmev a drobný úklon. Malfoy mu úklon vrátil aj napriek tomu, že mu Daniel ani raz nedal nijaké znamenie, že sú si rovní. Nedal mu však ani znamenie, že nie sú. 
Bolo len po pol ôsmej, mal ešte dosť času, no on zatúžil po krátkej prechádzke. Rozprávanie ho už unavovalo a aj keď si rozhovor s Malfoyom skutočne užil, už nemal náladu na hranie sa so slovíčkami. A bolo rozhodne múdrejšie skončiť, než ostať a povedať niečo, za čo by si neskôr musel vynadať. To, že zachytil rozhovor nejakých dvoch študentov z nižšieho ročníka, asi Chrabromilčanov, ktorí sa zhovárali o tom, že sa niekto pokúsil vykradnúť Medvedie labky alebo aspoň vydesiť majiteľa, mu tiež na dobrej nálade nepridalo. Aspoň to však neznelo tak, že by niekto chcel viesť vyšetrovanie. 
Nebál sa toho, že by ich stopy priviedli ku nemu. Nechcel, aby sa tam vyšetrovalo, pretože by niekto náhodou mohol objaviť chodbu. Síce vchod z Medvedích labiek zabezpečil kúzlami, no možno by bolo lepšie, keby ho zapečatil. Keď bola jedna strana vchodu na heslo, prečo by nemohla byť aj druhá? Aspoň by mal istotu. Popremýšľa o tom. 
Vonku sa vybral neomylne k Čiernemu jazeru. Táto obrovská plocha vody, zasahujúca až do Zakázaného lesa, ho pre niečo fascinovala. Vedel by pri jazere stráviť dlhú dobu len tým, že by sa hľadel na pokojnú hladinu vody, ktorú len zriedkakedy sčeril nejaký vodný živočích obývajúci vody tohto jazera. 
Usadil sa pod košatý dub na brehu. Strom mu poskytoval tieň a spolu so všetkým rastlinným porastom naokolo mu ponúkal aj perfektnú skrýšu. Chvíľu sa len kochal výhľadom na hladinu jazera, nad ničím nepremýšľajúc a ničím sa nezaoberajúc. Úplne vypol a bolo to fajn. 

Vyrušili ho až cudzie kroky, ktoré sa k nemu blížili. Narušiteľ Danielovho pokoja sa pohyboval takmer nehlučne, no Daniel ho napriek tomu zaregistroval. Pravdepodobne by ho zaregistroval kdekoľvek a kedykoľvek.
„Ako vidím, objavil si čaro Čierneho jazera.“ Ozval sa hlas za jeho chrbtom. 
„V takom prípade vidíš dobre.“ Daniel nemal v pláne, aby jeho hlas vyznel nepriateľsky, no asi sa tak stalo. 
„Je tu príjemne.“ Dodal zmierlivo. Thomas Riddle sa postavil vedľa neho a po Danielovom vzore sa zahľadel na hladinu jazera. Obaja nejakú chvíľu mlčali v niečom podobnom harmónií, hľadiac sa pred seba.
„Mali by sme ísť.“ Povedal Riddle a odtrhol pohľad od vodnej hladiny. Daniel sa pozrel na hodinky a prikývol. Bolo už takmer osem. Vzal zo zeme svoj plášť a očistil ho kúzlom, doteraz na ňom sedel. Brašnu si prehodil cez plece a jemne ju poklepal. Cez ramená si prehodil plášť, vpredu ho zopol striebornou sponou v tvare čínskeho draka. Či, ako povedal Ollivander, pradávneho hadieho kráľa. Mimovoľne pohladil prívesok na svojom krku.
Otočil sa na Riddla a stretol sa s jeho pohľadom. Rozhodol sa bližšie nezaoberať tým, že ho Riddle pravdepodobne pozoroval a nepremýšľať nad tým, čo všetko o ňom pri pozorovaní vyčítal.
„Nagini so sebou neberieš?“ opýtal sa. 
„Nie.“ Odpovedal stroho Riddle a otočil sa k odchodu. Daniel len pokrčil plecami a nasledoval ho k bráne, odkiaľ sa prenášadlom mali presunúť do Deravého kotlíka a odtiaľ do Šikmej uličky. 
„Dúfam, že si na prenášadlo nezabudol.“ Povedal Riddle. Daniel sa na neho zamračil. 
„Nie som idiot, Riddle.“ Zavrčal. Riddle odfrkol, čo Daniela popudilo. 
„Máš snáď iný názor?“ opýtal sa Daniel pokojne. 
„Mal by som mať?“ vrátil mu Riddle otázku. Daniel si s istou nechuťou uvedomil, že nejako takto by odpovedal on sám. 
„Verím, že nie.“ S týmto mu podal ruku so sovím perom, ktorého sa Riddle dotkol. 
„Tri, dva, jedna...“ odpočítal Daniel. Pri čísle jedna sa ozvalo puknutie a dvaja mladí čarodejníci zmizli. Objavili sa až niekoľko kilometrov ďalej, v Deravom kotlíku. 
„Stretneme sa tu o jedenástej.“ Povedal Riddle a nečakajúc na prípadné Danielove námietky sa vytratil. Mladý Slizolinčan len pokrútil hlavou a vybral sa svojou cestou. Pokiaľ to nestihne, tak sa tu o jedenástej jednoducho neobjaví. S ničím predsa nesúhlasil.

Otvoril si prechod do Šikmej uličky a vybral sa rovno k Madam Malkinovej. Síce si už predtým nakúpil nejaké habity do školy, no rozhodne to nebolo všetko. 
Obchod Madam Malkinovek stál v Šikmej uličke už dlhé roky a striedali sa v ňom ženy z rodu Malkinovcov. Ľudia, ktorí poznali aspoň dve z ich rodu, zvykli hovorievať, že všetky ženy, ktoré pracovali v tom obchode, mali vždy rovnaké maniere. 
Vošiel do obchodu. Zacinkanie zvončeka dalo predavačke vedieť, že vošiel zákazník. 
„Dobrý deň.“  Pozdravil nahlas. Spoza pustu vybehlo mladé dievča, len o trochu staršie ako Daniel. 
„Dobrý deň, pane.“ Vrelo sa na neho usmiala. Mala plnšiu postavu, hnedé vlasy, okrúhlu tvár a jasné hnedé oči. 
„Čo pre vás môžem urobiť?“ opýtala sa. Ako všetci predavači aj ona používala pri rozhovore s vysoko postaveným človekom úslužný tón hlasu a ako predavačka odevov veľmi dobre rozumela látkam a tomu, kto aké látky nosí. A odev, ktorý mal na sebe Daniel, bol vždy z tých najkvalitnejších látok. V trezore mal vskutku úchvatné kusy. 
„Budem potrebovať oblečenie do Rokfortu, vrátane habitov na bežné nosenie, odevu do skleníkov aj zimného oblečenia. Samozrejme aj klobúky...“ začal. Predavačka si všetko v rýchlosti zapisovala a keď skončil odbehla, aby splnila všetky jeho požiadavky. Medzitým druhá predavačka dostala za úlohu zamerať jeho miery. Táto mala zas plavé vlasy. 
„Mohli by ste si vyzliecť plášť aj habit, pokiaľ na sebe máte aj iné oblečenie?“ požiadala ho. Daniel si poslušne odopol plášť a podal ho ďalšej mladej žene. Hneď za ním nasledoval aj jeho habit. Ostal teda oblečený len v nohaviciach a košeli. Postavil sa na vyvýšený stupienok, na ktorý mu pokynula predavačka. 
Hnedovlasá predavačka priniesla nejaké látky, ktoré mu poukazovala. Daniel si z nich nejaké povyberal, všetko to boli najlepšie látky, aké mala v obchode. Daniel sa psychicky pripravil na to, že si poriadne siahne do vrecka. 
Šaty robia človeka. Nehovoria to náhodou muklovia? 
Keď mal vybrané, vytiahli obe predavačky prútik a šijacie potreby a pustili sa do upravovania Danielovho oblečenia. Tmavovlasá predavačka na neho celý čas so záujmom pokukovala, a tak jej Daniel na skúšku nevinnú otázku, na ktorú sa dievča okamžite chytilo. Daniel zistil, že sa volá Mary a svetlovlasé dievča zas Liz. Liz bola manželka jej brata, do rodiny Malkinovcov sa vydala a Mary bola zas dcéra poslednej predavačky v obchode. Pracovať tu začala krátko po ukončení Rokfortu, čo bolo len pred dvomi mesiacmi. 
V podstate mu povedala celý svoj životopis. Nakoniec bol ešte rád, keď odišiel z obchodu. Po prvých desiatich minútach z nej bol nervózny. Nuž, malo to ale jednu výhodu. Na všetko dostal polovičnú zľavu a tri klobúky zadarmo. V obchode však strávil namiesto bežnej polhodiny hodinu. 
Behom nasledujúcej polhodiny obehal všetky ostatné obchody, ktoré chcel navštíviť, okrem kníhkupectva. Och, a ešte si zabudol kúpiť nejakú sovu. Dippet mu poradil, že si má zohnať nejakú svoju. 
V kníhkupectve nakoniec  strávil ďalšiu pol hodinu a odniesol si odtiaľ peknú kôpku kníh. Navštívil oddelenie transfigurácie, elixírové oddelenie, oddelenie histórie a nakúpil si aj knihy o bielej mágií, runách, francúzštine, chove zvierat a zašiel aj do oddelenia so žartmi. A z každého odboru si kúpil aspoň tri knihy.
Možno sa to nezdá, ale oddelenie so žartovnými kliatbami naučí človeka mnohé nepríjemné kúzla. Daniel mal miestami dojem, že hraničia s čiernou mágiou a podarilo sa mu aj nájsť v takýchto knihách kliatbu, ktorá mala základ v čiernej mágií. Možno tam nenašiel kliatbu, ktorá by človeku zlámala všetky kosti v tele, no našiel tam kúzla, ktoré zavesia človeka za členok do vzduchu, dopomôžu človeku k pádu zo schodov, vystrelia človeka niekoľko metrov do vzduchu, pričom pád na zem je vskutku bolestivý. A keď sa k určitým takýmto kúzlam dostane nadaný a inteligentný čarodejník, môže to dopadnúť rôzne. 
Daniel sa neskôr vybral kúpiť si nejakú sovu. Do jedenástej mal ešte hodinu času, to mu bude stačiť. 

Pri vstupe do obchodu ho už medzi dverami privítal pach mnohých zvierat a hluk. Nebolo to však nepríjemné, Daniela naplnil podivný pokoj, keď vošiel. Pomaly prechádzal uličkami pomedzi dočasné obydlia zvierat v obchode a prezeral si ich. Videl rôzne druhy jašteríc, žiab, myší, vtáctva a všelijakých potvor, kým sa dostal k oddeleniu s poštovými sovami. Narazil síce aj na poštové holuby či papagáje, no aj keď si ich so záujmom prezrel, nekúpil ich. To proste nebol jeho štýl, nevedel by si sám seba predstaviť, ako by posielal správu po papagájovi. To sa absolútne nehodilo k jeho slizolinskej časti. 
Napriek tomu sa mu však obyčajné čierne a hnedo-čierne sovy nepáčili. Chýbala im akákoľvek iskra, ktorá by Daniela zaujala. Sova má byť aj priateľom, nielen nástrojom na prenos správ. Narazil na jednu veľmi peknú sovu s čiernym perím a tmavými očami, hľadela sa na neho inteligentným pohľadom a Daniel by odprisahal, že aj trochu vypočítavým. Aj keď to sa mu pravdepodobne iba zdalo, jej temný vzhľad bol trochu zavádzajúci. Tá sa mu zatiaľ ako jediný pozdávala. 
Už si myslel, že si vezme tú čiernu sovu, keď započul z konca uličky hlasné zahúkanie. Daniel ho začul aj napriek tomu, že sovy okolo neho robili hluk. Otočil sa tým smerom a so záujmom sa tam vydal, čiernu sovu nechávajúc za sebou. Na konci uličky našiel tú najkrajšiu sovu v celom obchode, zvláštnu snežnú sovu s perím ako sneh a zlatými očami. Pozorovala ho pokojným pohľadom inteligentných očí, takmer ako by mu hovorila: „No konečne!“
Daniel sa usmial. Toto bola sova, ktorá si z obchodu vezme. Biela sova ako na povel zamávala krídlami a vzlietla. Obkrúžila vo vzduchu ponad Danielovu hlavu a pristála mu na ramene. Tlmene zahúkala. 
„Prepáčte, pane! Ospravedlňujem sa, neviem, prečo na vás dosadla, sú dobre vycvičené, toto naše sovy nerobievajú.“ Ospravedlňoval sa predavač, rýchlo smerujúci k nemu. Cestou začal ešte z diaľky odháňať sovu z Danielovho ramena. Tá sa na predavača zhora pokojne hľadela, ostávajúc na svojom mieste. Daniel sa zamračil.
Rukou predavačovi naznačil, že má prestať. „Koľko stojí?“ opýtal sa. Predavač zo seba okamžite vysypal cenu sovy aj s potrebným príslušenstvom. 
„Beriem ju.“ S tým hodil predavačovi peniaze a nejaké aj pridal, aby jej kúpil stravu. V Rokforte síce sovy chovajú a ona by sa dokázala o seba postarať aj sama, no bol by spokojnejší, keby mal niečo aj pri sebe. Biela sova bola o niečo drahšia ako ostatné, Daniel však neľutoval ani jediný knut, ktorý za ňu nechal. Skutočne bola nádherná. Už sa takmer vzdal myšlienky, že sova musí byť aj čarodejníkovým priateľom, keď ju našiel. 
„Dúfam, že mňa budeš poslúchať viac ako toho pajáca.“ Zašepkal jej smerom, keď sa predavač vzdialil, aby vykonal všetko, čo od neho chcel. Sova v odpoveď zahúkala a aj keď jej Daniel nemohol rozumieť, vedel, že jeho poslúchať bude. 
Stále so sovou na chrbte sa rozhodol prehliadnuť si celý obchod. Zozadu počul syčanie hadov, mohol by sa ísť pozrieť tam. Zaujímalo by ho, aké hady tu majú. A možno by si s nejakými mohol aj pokecať. Hady vždy poznali mnohé informácie, ktoré sa mu nezdráhali prezradiť. A ako Hadí jazyk bol aj ich pánom.
Vzadu narazil na niekoľko skutočne exotických hadov. Väčšinou tam však boli obyčajné muklovské hady, také, aké prišli na Danielove zavolanie kdekoľvek. No magické kobry, pytóny a rôzne iné druhy magických hadov boli skutočne krásne. V niektorých akváriách mali hady dokonca napustenú vodu, tam chovali vodné hady. Napríklad také morské hady patria medzi najjedovatejšie na svete. 
Daniel sa priblížil k jednej zvlášť krásnej kobre kráľovskej. Plaz zareagoval, keď si všimol Danielovu sovu. 
„Maššškrta.“ Zasyčala kobra spokojne a zodvihla hlavu ku sklu. 
„Toto nie je tvor, ktorého by sssi mohla zjesssť. Nedovolil by sssom ti to.“ Zasyčal naspäť. 
„Ach, mladý Hadí jazyk. Po dlhej dobe konečne prišššiel niekto, sss kým sssa môžem porozprávať.“ Zasyčala spokojne a so záujmom zodvihla hlavu na úroveň jeho očí. Vystrčila do vzduchu jazyk. Daniel jemne rukou pohladil perie snežnej sovy na svojom ramene, aby ju upokojil. Prítomnosť hada sa jej nepáčila, cítil jej nepokoj, no napriek tomu neodletela. 
„Ššškoda, že ťa nemôžem poriadne ochutnať. Veľká ššškoda. Hlúpe sssklo.“ Zasyčala nahnevane. Chlapec sa uškrnul.
„Ako dlho sssi už tu v obchode?“ zaujímal sa. 
„Dlho. Prežila sssom tu už mnoho zím.“ Zasyčala. 
„Raz ma tu navššštívil iný Hadí jazyk, podobný tebe. Sssprával sssa ku mne pekne. Hľadal jedného z násss, nikdy sssi vššak ani jedného z obchodu nekúpil. Už dlho tu nebol.“ Zasyčala. 
„Myssslím, že ho poznám. Navššštevujeme tú issstú triedu na Rokforte.“ Zasyčal. 
„To je dobre. Vy dvaja ssste vhodní spojenci.“ Zasyčala a spokojne prikývla v takmer ľudskom geste. Daniel sa usmial. 
„My nie sssme ssspojenci. Vlassstne sssa ani nemáme príliššš radi.“ Priznal. 
„Potom to musssíte zmeniť. Obaja ssste veľmi sssilní, len ssspolu všššak budete najsssilnejššší.“ Povedala mu. 
„Mladý pane, chcete si kúpiť aj nejakého z našich hadov? Máme niektoré naozaj krásne druhy. Ako vidím, zaujala vás Nefertat...“ dnu vošiel predavač. Zaznamenal ďalší možný zisk a začal Daniela zasypávať informáciami, ktoré nepotreboval. Už pri prvých vetách, keď charakterizoval Nefertat zistil, že klamal. 
„Ďakujem ti za rozhovor, mladý Hadí jazyk, dúfam, že sssa ešššte niekedy zassstavíššš.“ Rozlúčila sa s ním. Daniel si dovolil iba mierne pokývnutie hlavy, keď sa predavač otočil. 
„Hlupák.“ Začul za sebou ešte, keď vychádzal von, nasledovaný otravným predavačom. Uškrnul sa. Vskutku, sám mal na toho chlapíka podobný názor. 

„Čo sú zač tieto vajcia?“ opýtal sa Daniel, čím prerušil predavačov monológ. Muž sa zmätene strhol a chvíľu nedokázal zareagovať. 
„Ach, to nevieme zistiť.“ Odmávol to rukou. Daniel opatrne pohladil jedno z troch veľkých vajec. Toto malo jemnú a takmer nevýraznú smaragdovú farbu. Spájali sa v nej odtiene zelenej a modrej. Druhé vajce malo jemné sfarbenie zlatej a červenej a tretie zas bolo striebristé a modré. Vajce sa pod jeho dotykom nebadane zachvelo a končeky Danielových prstov obalilo teplo. 
„Ani neviem, kto ich sem priniesol. Sú bezcenné, musím ich zaniesť dozadu. Pokiaľ hľadáte niečo zaujímavé, mohli by ste sa skúsiť na nášho magického orla. Je ešte mladý a dostali sme ho len nedávno, no je to...“ čo je sa už nedozvedel, lebo ho surovo prerušil. Začínala ho premáhať chuť zapchať tomu blbcovi ústa nejakou peknou kliatbou.
„Koľko za ne chcete?“ opýtal sa. Možno to, že sa mu tak páčili a cítil jemný ťah vo svojej mágií, keď sa dotýkal tých vajec mohli spôsobiť živočíchy ukryté vnútri, ktorý ho ľsťou chcel prinútiť kúpiť ich, no on bol ochotný risknúť to.
„Galeón za všetky tri.“ Povedal predavač. Už to bol pre neho väčší zisk ako očakával, že dostane za tie tri vajcia. Daniel sa na neho pozrel s nadvihnutým obočím.
„Majú pekné sfarbenie. Berte alebo nechajte tak.“ Nafúkol sa predavač. Daniel dobre vedel, že by išiel s cenou aj nižšie, no ďalej sa s ním už nehádal. Nechal mu galeón a vzal si tri vajcia, ktoré starostlivo uložil do svojej brašny. Kývol na predavača a opustil obchod. 
Akonáhle vyšiel von, snežná sova vzlietla z jeho ramena, jemne na neho zahúkala a stratila sa medzi oblakmi. Ona si ho už neskôr nájde. Pri prechode Šikmou uličkou by mu len prekážala. Niektorí čarodejníci sa otočili za odlietajúcou sovou a potom na Daniela, no rýchlo o neho stratili záujem. Bol len ďalším z mnohých čarodejníkov v uličke, nebol pre nich ničím zaujímavý. 
S úsmevom sa Daniel vybral do Deravého kotlíka. Bolo trištvrte na jedenásť, ešte stále mal pätnásť minút. Mohol by ich využiť a objednať si v Deravom kotlíku nejaký obed, bol hladný. Tam počká aj na Riddla a ak to bude nutné, bude neskôr Riddle čakať na neho. Alebo môže odísť skôr a nechať Daniela samého, nech sa dopraví do školy. Aj keď za to by ho Dippet asi nepochválil. 
Ani nie o tri minúty už sedel za jedným zo stolov v Deravom kotlíku a objednával si jedlo u peknej dcéry starého Bergusa. Dievča sa na neho po celý so záujmom pozeralo, páčil sa jej. Niet divu, málokedy mala možnosť stretnúť tak atraktívneho a zvláštneho mladíka. Zelené oči mu priam magicky žiarili a opantávali jej myseľ a v čiernych vlasoch mal zaujímavé temné červené odlesky. Okrem toho mal aj perfektnú postavu a navôkol neho sa vznášala zvláštna aura tajomna, pokoja a aristokratickej sebaistoty. A určite bol bohatý. Dievča rýchlo pochopilo, že je mimo jej kategórie, no to jej nebránilo pozerať sa. 
Daniel mal už jedlo na stole, keď do Deravého kotlíka vošiel Riddle. Behom okamihu ho vyhľadal pohľadom a vybral sa k nemu. 
„Nedokázal si vydržať do hradu?“ opýtal sa Daniela s nádychom irónie v hlase. Ten len pretočil očami, mal príliš povznesenú náladu na to, aby ho toto vytočilo. 
„Pre začiatok by si sa mohol posadiť, nemusíš tu pri mne stáť. A nie, nemohol som vydržať.“ Pri poslednej vete sa aj do jeho tónu hlasu dostal náznak irónie, no stále ostal pobavený.
„Ešte sa mi nechcelo vracať sa, okrem toho sa môžeme naobedovať aj tu, žena starého Bergusa varí perfektne. Platím, vyber si niečo, nech tu nejem sám.“  S týmto mávol na Berusovu dcéru, ktorá takmer okamžite pribehla. Riddlovi nenechal priestor na protesty, niečo podobné mu urobil on ráno. Daniel zazrel v jeho očiach zaiskriť hnev. 
„Dúfam, že si na nič nezabudol, nech sa sem s tebou nemusím trepať ešte raz.“ Povedal Riddle, keď odišla. Nezdalo sa, že by bol práve v dobrom rozmare a, na počudovanie, nemal to na svedomí Daniel. Zlú náladu mal už keď vošiel. Daniel bol v pokušení povedať mu „áno, mami“ ale ovládol sa. Namiesto toho len prikývol.
Jesť začal až vtedy, keď im dievča prinieslo jedlo. Tento raz sa do jej pozornosti dostal aj Riddle, podobne ako Daniel aj on ju zaujal. Stačil však jediný chladný pohľad od hnedovlasého Slizolinčana a pratala sa preč. Riddle Daniela chladne pozoroval, keď začal jesť. On sám sa svojej porcie ani nedotkol. Danielovi to veľmi rýchlo začalo byť nepríjemné a neubránil sa zamračeniu. 
„Jedz, Riddle. Netuším, čo ti práve nevyšlo a ani ma to nezaujíma, no pokiaľ sa nezačneš tváriť normálne, tak zavolám to dievča a kúpim ti čokoládu. Hľadíš sa na mňa prinajmenšom tak, akoby som ti ukradol obľúbenú hračku.“ Povedal mu. Možno bol príliš dramatický, no nemal dojem, že by to nejako zvlášť prehnal. Riddlov výraz po jeho slovách ešte potemnel, no jeho to príliš neznepokojovalo. Aspoň nie teraz. 
„Nestaraj sa do môjho výrazu, Davenport. Už tým, že mi objednávaš jedlo prekračuješ hranice.“ Zavrčal. Daniel si skepticky pomyslel na to, koľkokrát už počul, že oni dvaja by boli skvelými spojencami. 
„Nijaké hranice stanovené nemáme. Okrem toho, nemám chuť chodiť okolo vlastných spolubývajúcich ako po špičkách.“ Opätoval útok Daniel. 
„V takom prípade je na čase nejaké hranice si stanoviť, keď si ich sám nedokázal doteraz pochopiť, Davenport.“ Zasyčal Riddle. Daniel cítil, ako sa jeho obranné mechanizmy spúšťajú a behom okamihu mu mysľou preleteli rôzne možnosti, ako by mohol zaútočiť alebo ako by sa mohol najúčinnejšie ubrániť. Rovnako však vedel, že sa musí upokojiť, tu by na neho Riddle nezaútočil. Priveľa ľudí, priveľa svedkov. 
Práve teraz by mohol povedať niečo, čo by mu zabezpečilo silného nepriateľa. A v tejto fáze, kedy ešte nemal takmer nijakých spojencov, by ho mohol Riddle zničiť. Okrem toho ani príliš netúžil po moci, skutočne chcel len svoje miesto. Avšak nechcel patriť medzi Riddlových vazalov, on servilný nebol. Voči nikomu. 
„Uznávam ťa ako vodcu v Slizolinskej fakulte, Riddle, no nie si môj vodca. Pre mňa si stále len spolubývajúci a nezabúdam ani na fakt, že si výnimočne nadaný čarodejník. Tvoja schopnosť ovládať parselský jazyk to len dokazuje. Nepokúšaj sa ma však utláčať, nemám to rád a pokiaľ to skúsiš, budem proti tomu bojovať. Nechcem s tebou súperiť, nemám rád zbytočné boje a viem, že aj ty máš dosť svojich nepriateľov a máš aj dosť inteligencie na to, aby si ďalších nevyhľadával. Ponúkam ti mier, Riddle, buď ho prijmi a udržiavaj medzi nami aspoň zdanie pokoja alebo odmietni a na našej izbe začne nepríjemná atmosféra. Už tak sa tam niekedy nedá vydržať.“ Ponúkol Riddlovi dohodu. Už je len na ňom, ako bude reagovať a Daniel vedel, že on si to premyslí dobre. Mohol by proti nemu viesť vojnu a zraziť ho na kolená, no Daniel by sa nedal ľahko a Riddle ho určite nepodceňoval. Rovnako dobre by mohol prijať Danielovu ponuku a vyčistiť vzduch medzi nimi. Tým by sa Daniel čiastočne odhalil a bolo by ťažšie udržiavať si niektoré svoje tajomstvá len pre seba, no keby mal s Riddlom bojovať, našiel by si hnedovlasý čarodejník spôsob ako ich z neho dostať. Pre Riddla boli obe možnosti znesiteľné. 
Ohľadne Danielových tajomstiev chlapca bavilo, ako od neho všetci čakali niečo zaujímavé. Ešte aj Riddle bol zvedavý, Daniel to na ňom videl. A on by im predsa nič zaujímavé povedať nemohol. Nuž, každého by asi prekvapilo, že on sám si z toho nič nepamätá. Mal o sebe len o niečo viac znalostí ako ostatní. 
„Dobrú chuť.“ Zaželal ešte stále zamyslenému Riddlovi a pustil sa do jedla. Slizolinčan mu venoval uprený pohľad, ale potom skutočne začal jesť. Daniel si spokojne uvedomil, že to ide celkom dobre. Niečo mu hovorilo, že už vopred poznal Riddlovu odpoveď. Pre niečo poznal tohto Slizolinčana lepšie ako ktokoľvek iný. Jeho chladné masky sa mu nezdali ani zďaleka také nepreniknuteľné, ako by možno mali.
„Čo na to povieš? Podľa mňa je to jedlo naozaj skvelé. Je iné ako jedlo, ktoré robievajú škriatkovia, možno práve preto má svoje čaro.“ Začal. Jemná ukážka toho, že by to naozaj mohlo ísť by možno prišla vhod. A zároveň zistí, aký postoj zachová Riddle. Akékoľvek napätie, ktoré pociťoval, perfektné skrýval. Riddlovi ukázal jasnú tvár, v ktorej sa odzrkadľoval len zdvorilý záujem. Niečo mu však našepkávalo, že keď sa Riddle pozrel do jeho očí, vedel o jeho vnútornom nepokoji. 
„Bergusova žena varí skutočne dobre, stále mám však radšej jedlá, ktoré varia škriatkovia.“ Odpovedal po chvíli. Daniel sa usmial, nemohol si pomôcť, no rozliala sa v ňom úľava. Nahováral si, že mu na tom záležalo iba preto, lebo nechcel zbytočné problémy. V skutočnosti však nevedel, prečo mu na tom tak záležalo. Vedel iba to, že ho Riddle zaujal.
„V takom prípade by si si dobre rozumel s mojimi škriatkami. Varia naozaj dobre.“ Len oneskorene si uvedomil, čo práve povedal. Na veľmi krátky okamih stuhol, no okamžite sa opäť uvoľnil. Koniec koncov, nemuselo by to byť také strašné. Samozrejme, musel by vykonať isté opatrenia, no kto vie, čo bude o mesiac? Práve mu totiž nenápadne naznačil, že by ho niekedy mohol pozvať do sídla. 
„To je možné.“ Pokrčil Riddle plecami a vrhol jeho smerom zvláštny pohľad. Daniel sa pomaly uškrnul. 

Keď dojedli, Daniel zaplatil a oni sa vybrali krbom do Rokfortu. Dippet od nich chcel, aby sa premiestnili do jeho kancelárie. Predtým ako Daniel vošiel do krbu sa k nemu Riddle naklonil. 
„Prijímam tvoju ponuku, Davenport. Pre začiatok to môžeme skúsiť bez zbytočného súperenia.“ Povedal mu tlmene, tak, aby to začul iba on. Daniel prikývol a s pokojným výrazom vošiel do krbu a povedal adresu. Predtým ako sa stratil v plameňoch si uvedomil, že takmer nevedomky venoval Riddlovi mierny úsmev. Reakciu mladého Slizolinčana už však nezachytil. 

4. Persona non grata                                                                                                                          6. Vzácne obdobie pokoja