Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Takže pán Black a pán Davenport sa predsa len nakoniec rozhodli poctiť nás svojou prítomnosťou na hodine.“ Dumbledor si zanechával hlas na priateľskej úrovni, keď k nim prehovoril, Danielovi však nemohlo uniknúť nepriateľstvo, ktoré sa skrývalo pod maskou dobráckosti. Čím ďalej, tým viac Dumbledora neznášal.

„Ospravedlňujem sa, profesor, naše meškanie mám na svedomí ja. Ešte dobre nepoznám hrad a cestou som zablúdil, Orion na mňa našťastie narazil.“ Dumbledorovi venoval šarmantný úsmev a schválne sa postavil tak, aby zatienil mladíka za sebou. Pri Blackovi to pôjde lepšie ako pri Riddlovi, voči Orionovi cítil Dumbledore takú zášť ako proti ostatným Slizolinčanom, možno len o niečo väčšiu, keďže mal blízko k Riddlovi a po novom aj k Danielovi. Riddla nenávidel omnoho intenzívnejšie.

Energiu z okolia sústredil na seba. Bolo to už dávno, keď sa naučil manipulovať s energiou, učil sa to v rovnakom čase ako čarovať bez prútika a bolo to rozhodne užitočné. Pokiaľ nasmerujete energiu na seba, stanete sa stredobodom pozornosti vy, pokiaľ ju od seba odkloníte, stanete sa takmer neviditeľným, ostatní vás budú prehliadať. Toľko v skratke o manipulovaní s energiou. Samozrejme, také jednoduché to nebolo, ale stačilo to.

Túto triedu tvorila zmes Chrabromilčanov a Slizolinčanov, trieda obrany bola veľká, preto študentov aj v šiestom ročníku stále delili po fakultách. Z pohľadu profesora za katedrou pravú stranu triedy ovládli Slizolinčania, na druhej strane triedy sa zhromaždili Chrabromilčania, obe klubovne starostlivo oddelené, čo Dumbledorovi očividne vyhovovalo. Jeho miláčikmi boli Chrabromilčania.

Daniel medzi červeno-zlatou časťou triedy zahliadol Patricka Pottera a Minervu McGonagallovú. Patrick so spolužiakom sedeli v lavici za Minervou a nejakým ďalším dievčaťom z Chrabromilu. Medzi Slizolinčanmi zachytil chladné tváre Notta a Princea, potešenú tvár Rookwooda, ktorý sa tešil, že sa Daniel dostal do problémov a zaujatú tvár Riddla. Riddle s takmer zvrátenou zvedavosťou pozoroval ako sa situácia vyvinie. Za sebou cítil z Blackovho tela vychádzať napätie a zmätok.

„Na hodiny však musíte chodiť načas, pán Davenport, pre vás platia pravidlá rovnako ako pre ostatných.“ Varoval ho Dumbledore.

„Samozrejme.“ Prikývol Daniel. Zachovával si pokoj, ak chcel udržať Dumbledorovu pozornosť na sebe, potreboval ho. Aby sa vyhol trestu, musel by sa s Dumbledorom zapliesť do rozhovoru, po ktorom v najmenšom netúžil a okrem toho bol zvedavý, dokedy udrží Dumbledorovu pozornosť na sebe, tak, aby ignoroval Oriona.

„Dnes o šiestej vás očakávam v mojej pracovni, máte trest.“ Informoval ho Dumbledore. Daniel prikývol a otočil sa k laviciam, aby si šli spolu s Orionom sadnúť. Okolo zmäteného Slizolinčana sa pohyboval zámerne tak, aby si ho Dumbledore nevšimol a keď sa dostali k jediným voľným miestam, ktoré ešte zostali, prinútil ho sadnúť si vedľa napáleného Rookwooda. Kým si sadal, uprel Daniel pohľad nakrátko na Dumbledora, ten druhého Slizolinčana plne ignoroval, zameriavajúc svoju pozornosť na Daniela, hoci ten si bol istý, že za iných okolností by mu s radosťou dal trest. S istou dávkou spokojnosti si sadol na posledné voľné miesto vedľa Riddla.

Až potom sa uvoľnil. Manipulovanie s energiou si vyžadovalo pevné sústredenie a neustále vnímanie okolia, bolo to dosť vysiľujúce. Riddle vedľa neho zachytil náhlu zmenu atmosféry, keď Daniel stiahol svoju myseľ z okolia, taktiež aj Black, keďže ten bol priamo zainteresovaný. Dumbledore vpredu sa tiež strhol, hoci bol na opačnej strane triedy než Daniel s Riddlom sediaci vzadu. Prešiel pohľadom po triede, nič však nezaznamenal, všetko bolo tak ako malo byť.

„Čo to bolo?“ opýtal sa Riddle stále pokojným hlasom, tvár mal však zachmúrenú a oči temnejšie ako obyčajne. A zvedavosť, túžba a dobre skrývaná žiarlivosť, čo sa mu odrážali v očiach sa Danielovi už vonkoncom nepáčili.

„Čo máš na mysli?“ opýtal sa Daniel pokojne.

„To, čo si pred chvíľou urobil.“ Odpovedal Riddle.

„A čo som podľa teba urobil?“ spýtal sa Daniel, pokojne hľadiac svojmu spolusediacemu do očí. Riddlovi sa tvárou mihol hnev.

„Nehraj sa so mnou tie svoje hlúpe hry, Davenport, inak to oľutuješ.“ Zasyčal Riddle.

„Máme dohodu, chceš ju porušiť?“ spýtal sa ticho Daniel.

„Nie si v práve, Davenport, nemáš právo klásť si podmienky.“ Zasyčal Riddle. Danielov pokojný pohľad nezakolísal.

„Pán Riddle, pán Davenport, prestaňte sa rozprávať. Najmä vy, pán Davenport, pokiaľ netúžite po ďalšom treste.“ Varoval ich Dumbledore.

„Samozrejme, profesor.“ Reagoval Daniel. Po zvyšok hodiny spolu už neprehovorili, Daniel však vnímal kradmé pohľady zo strany Blacka a ostré Riddlove pohľady.

Po skončení hodiny nechal Riddla, Dariusa, dievčatá a Alexa odísť ako prvých. Tentoraz však nečakal dosť dlho na to, aby v triede takmer sám s profesorom, pokiaľ mohol, Dumbledorovi sa vyhýbal. Na jeho vkus sa ten chlap až priveľmi často pokúšal nabúrať do jeho hlavy. Von z triedy vyšiel s davom Chrabromilčanov, jeho zeleňou a striebrom lemovaný habit medzi ich červeno-zlatými pútal pozornosť.

„Od Dumbledora nebolo fér, že na teba tak vyletel, predsa len si tu nový a ešte nemôžeš poznať hrad.“ Prehovoril Potter zmierlivo. Daniel sa uškrnul.

„S tým som mal rátať.“ Povedal. Potter s tými jeho strapatými čiernymi vlasmi, orieškovými očami a atletickou postavou mu niekoho pripomínal, bol to podobný pocit ako keď prvýkrát stretol Riddla, Dumbledora, Slughorna či Blacka. Aj Malfoy mu niekoho pripomínal. Nebolo to viac ako akýsi prchavý pocit, matné déja vú, ktoré ním preletelo, no miatlo ho to. Títo ľudia ho nikdy predtým nevideli, nikto z nich o ňom nič nevedel a jemu sa predsa zdali známi. Napĺňalo ho to zmätkom a práve v takýchto chvíľach najviac túžil, aby sa jeho stratená pamäť navrátila. Čo za život to, doparoma, viedol?!

Poznal čiernu mágiu, vedel stopovať, ľudia, ktorí ho nikdy predtým nestretli sa mu zdali známi, nech už robil čokoľvek, so stratou pamäte očividne rátal, keďže si na kúsok pergamenu spísal inštrukcie, čo urobiť. Zdalo sa, akoby pred niečím unikal, všetko tomu nasvedčovalo a nech sa už v ten deň, keď sa objavil na pozemkoch Rokfortu stalo čokoľvek, nemal to na svedomí nijaký Grindelwaldov poskok, mohol si za to sám. Aj všetky tie peniaze, cennosti a listiny, normálny človek to nechá v trezore, nenahádže to do starej, hoci dokonale zabezpečenej brašny.

Všetko to bolo až príliš divné, až príliš mätúce. Nebol zbabelec, vedel, že nie a z boja by len tak neutiekol. Čo ho prinútilo dotiahnuť to až sem, koho si znepriatelil? Mal by sa teraz obávať toho, že na neho niekto neznámy zaútočí a pokúsi sa ho zabiť? Alebo sa vo všetkom mýli a stalo sa niečo úplne iné?

Z takýchto myšlienok ho len zbytočne bolela hlava, napriek tomu sa nimi však neustále zaoberal. Bolo to únavné.

„Už si hovoril s Filtom?“ zaškeril sa Potter.

„Filt?“ zmätene zopakoval Daniel.

„Váš metlobalový kapitán. Ty to asi skutočne nemyslíš vážne, keď nevieš, kto vedie váš tým.“ Zasmial sa Potter. Daniel sa pobavene usmial.

„Ak by som aj začal hrať, určite nie takto skoro. Mám toho priveľa.“ Povedal zmierlivo.

„Alebo v skutočnosti nevieš lietať.“ Podpichol ho Potter, Daniel si uvedomoval obvinenie, ktoré sa ukrývalo za humorom. Nakrátko zapremýšľal či sa mu oplatí rozohrávať ďalšiu hru, tentoraz s Potterom. Bol to Chrabromilčan, podľa pravidiel školy by sa mu mal vyhýbať, nie nadväzovať vzťahy a rovnako by sa mal vyhýbať aj McGonagallovej.

On však nebol typ, ktorý by dodržiaval pravidlá, všakže? Najmä, keď sa mu tí dvaja tak páčili. Bola to príjemná zmena oproti Slizolinčanom, ktorí neustále sledovali vlastné ciele. Niežeby podceňoval Chrabromilčanov, oni rozhodne neboli svätí.

„Niekedy ma môžeš otestovať.“ Navrhol s úškrnom. Potterovi zasvietili oči.

„Budem na to pamätať.“ Varoval ho.

„S tým rátam.“ Uškrnul sa Daniel. Po tomto krátkom rozhovore sa ich cesty rozdelili a Potter s McGonagallovou a ostatnými Chrabromilčanmi pokračovali na rozdvojenej chodbe doprava, kým Daniel sa vybral, zdanlivo sám, doľava.

Chvíľu kráčal potichu, svižným krokom mieril na ďalšiu hodinu. Tentoraz mali transfiguráciu so starým McGonagallom, Daniel bol úprimne zvedavý na škótskeho otca mladej Minervy. Počul o ňom, že je to briskný a spravodlivý muž a dobrý učiteľ. A vraj má neskutočný škótsky prízvuk.

„Vidím ťa, nemá cenu schovávať sa.“ Prehovoril. Zreteľne začul otrávený a do značnej miery aj unavený povzdych zo strany mladého Slizolinčana, rovnako ako celý čas počul jeho kroky, zrýchlené dýchanie a cítil na sebe jeho pohľad. Tiché sledovanie skutočne nebolo jeho parketou, nemal to v krvi, napriek tomu sa mu však podarilo celkom dobre vypracovať, keby to nebol Daniel, koho sledoval, možno by bol úspešný. Daniel mal silne vyvinuté inštinkty a naučil sa dôverovať im.

„Bratríčkuješ sa s Chrabromilčanmi.“ Obvinil ho Black, z jeho hlasu však nebolo badať hnev, skôr akúsi tichú rezignáciu. Daniel vrhol krátky pohľad na jeho sklonenú tvár, keď sa Blackove unavené oči upreli naňho, Daniel pochopil. Black ho neprišiel súdiť, neprišiel vyzvedať, prišiel ho varovať.

„Daniel, mal by si s tým prestať a konečne si vybrať stranu. Ty nie si ten typ, ktorý ostane stranou a bude nečinne sledovať, čo sa okolo neho deje a sám nie si dosť silný na to, aby si vzdoroval obom stranám. Skôr či neskôr ťa zničia a to by bola škoda. Si priveľmi nadaný na to, aby si len tak padol.“ Daniel sa priatelil s Chrbaromilčanmi, s Cooperom, ktorého otec bol sviňa a bojoval proti Slizolinčanom, hoci bol na škole len pár dní, rúcal storočia staré zákony Slizolinskej fakulty. Niečo také bez trestu neprejde.

„Nebudem bojovať za vec, o ktorej nie som presvedčený.“ Zašepkal. Nie znovu, pomyslel si, hoci vlastne ani netušil, za akú stranu mal bojovať predtým. Aj táto zblúdilá myšlienka bola len jednou z mnoha, ktoré v nestrážených chvíľach prenikli do jeho mysle a miatli ho. Naučil sa potlačiť ich a uložiť do tmavej dobre stráženej miestnosti, aby z nich neskôr, keď spolu začnú dávať zmysel, poskladal obraz toho, kým bol predtým.

„Musíš, Daniel. Alebo si aspoň nájdi cestu k Tomovi, sám to nezvládneš a ja nie som dosť silný, aby som ti pomohol.“ Presviedčal ho. Riddle bol pevný pilier Slizolinu, jeho pomoc by Danielovi pomohla, hovorili mu to všetci, vraj len spolu dosiahnu veľké veci. Ibaže Daniel nebol ochotný žiadať o pomoc, možno to bolo od neho hlúpe a tvrdohlavé, ale mal svoju hrdosť a okrem nej mu toho veľa nezostalo. Mal polorozpadnutý dom, stratu pamäte, chýbali mu ľudia, ktorých by miloval, nemal rodinu, ešte dokonca nenadobudol ani len vlastné presvedčenie o tom, za čo bojovať. Životom sa len pretĺkal, nebol ničím a nikým, len jedným z mnohých študentov, novým Slizolinčanom, ktorému zachránil život velebený Riddle a ktorý sa vzpieral zakoreneným pravidlám.

Vlastný život si nevážil dostatočne na to, aby sa bál jeho straty a smrti sa nebál ani zďaleka tak, aby sa desil jej príchodu. Orion to nemohol pochopiť, on mal priateľov, svoje miesto vo svete, mal rodinu, za ktorú mohol bojovať, ľudí, na ktorých sa mohol obrátiť, vedel, kým bol. on mal čo stratiť a mohol by toho stratiť veľa. Nemohol si dovoliť byť taký pochabý, taký neprispôsobivý, až šialený ako Daniel a Daniel by od neho ani nemohol žiadať, aby sa kvôli nemu vzpieral pravidlám. Orion sa pripojil k Riddlovi a urobil to dávno predtým ako sa objavil akýsi Daniel Davenport, tam mal svoje bezpečné miesto, svoj kúsok moci. Patril k elite. Daniel nepatril nikam.

Boli to chmúrne myšlienky, bez nejakej väčšej dávky slepej nádeje, taký však bol jeho život. Nebol zlomený, nie úplne, hoci nebol ani v poriadku, ale bolo len otázkou času, kedy ho jeho život zrazí na kolená a on nebude schopný vstať a bojovať ďalej. Taký ako on smrť vítajú ako starú známu.

„Vráť sa k Riddlovi, Orion, o mňa sa nestrachuj. Máš tu svoje miesto, tak sa ho drž. Stáť pri mne nie je bezpečné.“ Prehovoril Daniel. S tým sa od neho odpojil.

„Mám voči tebe dlh.“ Pripomenul mu Orion.

„ Nie, nemáš, teraz si ho splatil.“ Pousmial sa Daniel.

„Nesplatil.“ Protestoval Orion.

„Ako správny Slizolinčan si ma mal odsúdiť a možno sa so mnou aj pobiť. Ty si to však neurobil, prišiel si ma varovať. To je splatenie tvojho dlhu, Orion.“ Mierny úsmev mu zjemnil črty tváre, predtým ako zmizol v tieňoch vedľajšej chodby. Orion pokrútil hlavou, nechápavo sledujúc chodbu, ktorou sa ten bláznivý Slizolinčan vybral. Na ďalšiu hodinu to nestihne, učebňa transfigurácie bola na druhej strane školy než kam sa vybral Daniel.

S chmúrnymi myšlienkami sa otočil na päte a vybral sa do učebne, nech už išiel Daniel kamkoľvek, o jeho pomoc nestál. Orion to nechápal, podal mu pomocnú ruku, ohrozujúc tak seba samého a Daniel, namiesto toho, aby ho stiahol so sebou a preniesol na neho kus jeho ťažkostí, sa ho pokúsil odsunúť do úzadia, kde bude v bezpečí pred skazou, ktorá ho čoskoro postihne. Slizolinský nováčik si však neuvedomoval, že tým vytvoril nový dlh, pevnejší a dôležitejší než ten, ktorý voči nemu Orion mal, keď ho akýmsi podivným spôsobom uchránil pred trestom od Dumbledora. To bola maličkosť, drobný takmer bezvýznamný dlh. Toto, čo vytvoril teraz, bolo puto.

Orion takéto puto nemal ani s Tomom, za ktorým stál už niekoľko rokov. Tam to bolo jednoduché, on pomáhal Riddlovi držať sa navrchu slizolinského rebríčka a Riddle sa za to postaral, aby patril medzi tých najdôležitejších, vďaka nemu bol súčasťou niečoho väčšieho. S Davenportom to však bolo iné. Daniel sa voči nemu zachoval tak, ako by sa zachoval jeho otec alebo brat, keby nejakého mal, možno dokonca lepšie. Ochránil ho, bez toho, aby od neho niečo požadoval na oplátku.

Orion musel sám pred sebou priznať, že ešte nikdy nestretol nikoho ako bol Daniel Davenport. Meno Davenport bolo v dávnejších dobách zvučným menom, synonymom sily, odvahy, bojového ducha a bohatstva. Prastarý otec mu rozprával o obrovskej pevnosti, ktorú Davenportovci vystavali ešte za čias, kedy spolu magické bytosti bojovali. Len málokto bol vtedy taký preslávený ako oni, z ich rodu pochádzali veľkí a mocní bojovníci, nezlomní muži, vymykajúci sa zaužívaným pravidlám. Spočiatku mal Orion pochybnosti či je Daniel Davenport skutočne dedičom tohto starého rodu, posledný dedič vraj zomrel už pred storočím, teraz tomu už veril. Daniel Davenport bol bojovník hodný mena Davenport.

Napriek tomu však nebol ako Davenportovci, o ktorých mu hovoril prastarý otec. Daniel bol elegantný, Oronovi jeho krok už od prvej chvíle pripomínal šelmu na love, človek na neho musel uprieť pozornosť a všimnúť si ho. Nebol ako Riddle, hoci Tomas bol výrazný, elegantný aj charizmatický, vyžarovala z neho temnota, bol to Slizolinčan skrz na skrz, zato Davenport sa líšil. Mal v sebe akúsi iskru, ktorá k nemu ľudí priťahovala a ktorá mnohých štvala, ak by Davenport niekedy nahradil Riddla v jeho práci, nezakladal by skupinu len so Slizolinčanmi, vykašľal by sa na pravidlá a pokúsil by sa spojiť Slizolinčanov a Chrabromilčanov.

Taká predstava bola absurdná, keby takéto sklony prejavoval ktokoľvek okrem Daniela, vysmial by ho a označil za blázna. Richard Chrabromil a Salazar Slizolin mohli byť kedysi priateľmi, no nevydržalo im to a dve fakulty, ktoré založili, si boli priveľmi vzdialené.

Teraz sa však musel mimovoľne zamyslieť nad tým či je to skutočne tak absurdná predstava. Davenport sa správal ako Slizolinčan, Klobúk ho označil ako Slizolinčana a Daniel pozoruhodne rýchlo pochopil ako to vo fakulte hadov funguje, mal prenikavú analyzačnú myseľ Slizolinčana, napriek tomu však dokázal žartovať s Potterm, ktorý rozhodne bol Chrabromilčanom a niesol ich kvality. Pri jeho zaraďovaní Klobúk dlho neváhal, kam ho poslať. A očividne očaril aj McGonagallku, dcéra starého McGonagalla sa na otca ponášala, bola prísna, ostrá a talentovaná, transfigurácia bola jej druhou prirodzenosťou, napriek tomu však nemala veľa priateľov, v Chrabromile bol málokto, kto by sa dobre zniesol s jej ostrou povahou, oddanosťou transfigurácií, bystrou mysľou a škótskym otcom. Potter bol mimoriadny prípad, tí dvaja si kvôli niečomu dokonale rozumeli, ona ho nútila aspoň raz za čas premýšľať nad tým, čo robí a neriadiť sa vždy srdcom a predsudkami a on v nej prebúdzal jej nespútanejšiu stránku, o ktorej väčšina študentov ani netušila, že ju má. Napriek tomu, že bol Potter ako metlobalový hráč obľúbený, najradšej sa zdržiaval v spoločnosti Minervy McGonagallovej. Orion si bol istý dvomi vecami – za prvé: miloval ju a za druhé: nepovedal jej to.

Ťažko povedať ako a kedy si Daniel získal sympatie týchto dvoch. Kým Minerva Slizolinčanov aspoň akceptovala, hoci ich nemala práve v láske, Potter Slizolinčanov neznášal. Ako správny Chrabromilčan pokladal Slizolinčanov za zlých a skazených, prešpikovaných temnotou.

Keď medzi poslednými vošiel do učebne transfigurácie, na svoje prekvapenie zbadal Daniela osamotene sedieť v rade lavíc. Na jeho zvedavý pohľad nereagoval, nezodvihol pohľad od rozčítanej knihy, hoci Orion si bol istý, že ho registroval. Ako sa však dostal do triedy ešte pred Orionom, hoci sa vybral opačnou stranou, ostalo pre mladého Slizolinčana záhadou.

Daniel sa posadil stranou od skupinky, do ktorej patril Orion, kým na prvej a na druhej hodine sedel s nimi, teraz sa ich stránil. A Orion si všimol, že sa posadil aj stranou od Coopera a jeho priateľov, ten veľký chalan, ktorého Rookwood tak neznášal, lebo vraj jeho rodina poškvrnila čistú krv Rookwoodovcov, Davenporta tiež pozoroval. O čistote Rookwoodovskej krvi by Orion vedel polemizovať, Rookwood sa svojou rodinou príliš vystatoval, na to, akú zberbu si do svojho rodu vpustili.

Na chvíľu sa zamyslel nad tým, že by sa išiel posadiť vedľa Daniela, ale nakoniec si to rozmyslel a rozhodol sa aspoň nateraz akceptovať jeho želanie, aby sa držal bokom. S chmúrnym pobavením si pomyslel, že ešte pred necelou pol hodinou si nebol istý tým či je Davenport spoľahlivý človek a teraz premýšľal nad tým, že by prekročil pomyselnú, hoci jasnú, hranicu, ktorú medzi sebou a ostatnými Davenport vystaval, čím by sa kvôli tomuto konkrétnemu neprispôsobivému Slizolinčanovi ohrozil.

Posadil sa na posledné voľné miesto vedľa Rookwooda, pohľady svojich starých priateľov ignoroval. Keď sa ho Rookwood na niečo počas hodiny opýtal, odpoveďou mu bol nepriateľský pohľad. Len tri osoby v učebni si uvedomovali, odkiaľ plynulo nepriateľstvo, ktoré Orion cítil voči Rookwoodovi. Riddle si zakladal na tom, že vždy musel vedieť viac ako ostatní, najmä o tých, ktorí poslúchali jeho rozkazy, Davenport nejakým zázračným spôsobom vždy vedel viac ako bolo pre neho zdravé a Orion si pridobre uvedomoval, že preberá emócie svojho nového priateľa, hoci len ťažko dokázal povedať, prečo začínal reagovať na puto, ktoré sa medzi nimi vytvorilo a nezatlačil ho do úzadia ako mu poradil Daniel.

Daniel si všimol Orionovu nerozhodnosť, keď ho videl sedieť osamote mimo ostatných študentov. A videl aj to, že nech sa už Black rozhodol, že je medzi nimi hocičo, rozhodol sa toho držať. Od Slizolinčana by nečakal takéto nebezpečné rozhodnutie, najmä nie od Blacka, ktorý ho ani poriadne nepoznal a nemal prečo stáť po jeho boku. Black bol verný Riddlovi a nech už Riddle chcel dosiahnuť čokoľvek, on s tým súhlasil. Tak prečo by sa mal, pre Salazara, pripojiť k Danielovi a ohroziť tým svoje presvedčenie a postavenie?

A jemu hovoria, že bol blázon.

Čiastočne ho upokojilo, keď si Black sadol vedľa Rookwooda. Zároveň však vnímal kradmé pohľady, ktoré raz za čas vrhal na Daniela a náhle nepriateľstvo, ktoré pociťoval voči Rookwoodovi. Našťastie, jeho pohľady si nikto nevšimol, možno len Riddle cítil, že sa na neho raz za čas pozrel, Riddle sa však tiež pričasto pozeral na Daniela, takže to bolo odpustiteľné. Po prvých minútach hodiny sa snažil na Riddla nepozerať vôbec, nechcel byť prichytený, prvýkrát mal totižto dojem, že je mu jeho nenápadnosť nanič. Riddle mal na takéto veci vrodený cit ako Daniel.

Hodina bola zaujímavá z viacerých dôvodov, nielen kvôli atmosfére, ktorá zavládla medzi istými Slizolinčanmi. McGonagall bol dobrý učiteľ, Danielovi jeho učenie niekoho pripomínalo, nespomínal si však koho. Možno nejakého učiteľa, na ktorého zabudol. Počas hodiny každopádne prišiel na to, že Minerva je po otcovi. Rod McGonagallovcov očividne neoplýval oslnivou krásou, čím, samozrejme, nechcel povedať, že by boli nepekní, Minerva aj jej otec mali isté čaro, ale skôr než krásou oplývali bystrým umom, pevnou morálkou, spravodlivou povahou a talentom na transfiguráciu.

Okrem toho sa Daniel utvrdil v tom, že reči o prízvuku starého McGonagalla boli pravdivé. Keď ho prvýkrát počul zatiahnuť s výrazným škótskym prízvukom, musel sa uškrnúť. Sedelo to k nemu, perfektne to dopĺňalo persónu tohto briskného profesora transfigurácie. Jeho dcéra mala už omnoho miernejší prízvuk ako on, stupňoval sa však s rovnakou intenzitou, z akou z nej opadával pokoj.

Podľa pohľadov, ktoré po ňom McGonagall vrhal usúdil, že mu o ňom dcéra niečo povedala a zdalo sa, že to nebolo zlé. Keď videl, že sa mu celkom darilo pri plnení zadaných úloh, tváril sa spokojne, Daniel odhadoval, že tento profesor s ním nebude mať problém. Dostal dokonca nejaké body.

Keď sa hodina skončila, zmizol z triedy medzi prvými. Väčšina študentov sa vybrala do Veľkej siene najesť sa, Daniel sa k nim nepridal. Spočiatku plánoval ísť do izby, keď však videl, že tam Rookwood mieri tiež, rozmyslel si to. Namiesto toho sa vybral do jednej z nevyužívaných učební, kde bolo relatívne pohodlne a dala sa tam v pokoji čítať kniha. A presne to aj robil.

Nemal ani tušenie, akú chybu urobil, keď nešiel do izby. Cestou do izby by totiž určite narazil na dvoch študentov, stojacich v družnom rozhovore na chodbe pred ich izbami.

„Si si istý, že to bude dobrý nápad?“ spýtal sa Alex ticho. Nepáčil sa mu plán, ktorý mu predostrel Rookwood, nepáčilo sa mu už to, že za ním prišiel. Niečo bolo na tom všetkom veľmi zle, mal výčitky svedomia už z toho, že prijal. K nemu bol málokto fér, preto sa aspoň on snažil byť férový k ostatným a teraz pochoval všetku svoju dlhoročnú snahu.

Poobzeral sa okolo seba či ich nikto nevidí. V Rokforte mali aj steny uši a oni dvaja plánovali niečo, na čo by slušní študenti nemali ani pomyslieť. Darius by bol sklamaný, keby vedel, čo sa deje a radšej nechcel ani pomyslieť na reakciu dievčat. Meredith by mu to nikdy neodpustila, Davenporta si až príliš zamilovala, keď bude preč, bude to lepšie. Už im dvom nebude nikto stáť v ceste, Maredith bola jeho a na tom nič nezmení ani veľký Daniel Davenport.

„Samozrejme, že bude. Dúfam, že teraz nechceš cúvnuť, myslel som si, že to tvoje dievča chceš.“ Zavrčal Rookwood. Bol z toho chalana podráždený, každú chvíľu mal pochybnosti, stále mal nejaké problémy. Keby mal niekoho lepšieho ako Coopera, s radosťou by menil, nikto sa však nechcel tak veľmi zbaviť Davenporta, aby bolo bezpečné osloviť ho.

Priečilo sa mu spolupracovať s niekým ako bol Cooper. Nie pre jeho otca, bolo mu jedno, že sa pohrajkal s pár dievčatkami, aristokrati z toho robili priveľký rozruch. Black tvrdil, že keby to urobil jeho sestre, vlastnoručne by ho zabil. Ha! Keby o urobil Rookwoodovej sestre, aspoň by sa nemusel deliť o majetok, neznášal to dievčisko, bola príliš slabá. Nebola hodná ich mena.

A aj Black. Nikdy ho nemal rád, bol otravný, ale odkedy prišiel ten poondiaty Davenport, začalo to byť s Blackom na nevydržanie. A keby len s Blackom, zaujal aj Malfoya a dokonca aj Princea. Prince sa nezaujímal takmer o nikoho, trápili ho len tie jeho elixíry. Keď začul ako sa Prince, Black a Malfoy rozprávali o tom, že by Tomovi navrhli, nech prijme Davenporta, vedel, že bolo na čase zakročiť. Davenport na seba pútal priveľa pozornosti.

„Chcem ju.“ Zamumlal Cooper.

„Tak potom rob, čo ti poviem. Dnes po obede, je to jasné? Musíš ho prekvapiť.“ Prikázal Rookwood. Dnes poobede sa konečne zbaví toho švába.

Cooper bude dobrá pasca, chlapec nemá ani tušenia, čo všetko Rookwood plánuje urobiť jeho bývalému priateľovi. Samozrejme, že na to nebude sám, Cooper mu ale bude musieť pomôcť dostať Davenporta do ústrania, aby mu nikto nemohol prísť na pomoc. A potom príde jeho chvíľa, potom sa konečne vysporiada so svojim najväčším nepriateľom. Davenport už od začiatku pútal priveľkú pozornosť, začínajúc tým, že sa o záchranu jeho života postaral slizolinský princ a tým ani zďaleka nekončiac. Kto vie, koľko by trvalo, kým by sa ocitol po Riddlovom boku, pretože presne tam určite smeruje. Amadeus nepochyboval, že Davenport túži po moci v podobe spoluvodcovstva s Tomom a vedel aj to, že Tom by mohol byť náchylný zaoberať sa touto myšlienkou viac ako je prípustné, keďže pri Davenportovi sa všetci, vrátane Amadeusovho majstra, správali divne.

Nakoniec sa mu ešte všetci poďakujú, že ich zbavil Davenporta. Vďaka nemu získa uznanie v očiach svojho pána, obráti skazu, ktorú so sebou Davenport priniesol, vo svoj prospech. A cestou by možno mohol zo sveta zniesť aj McLaira, on a jeho rodina boli nepríjemným fľakom na rodokmeni čistého rookwoodovského rodu.

„Večer už budeš mať voľnú ruku.“ Prisľúbil Alex. To znamenalo, že večer už bude Davenport bezpečne spútaný na tajnom mieste, kde sa dohodli, že ho budú držať. Ak by ho aj niekto hľadal, čo pravdepodobne budú, nikto ho tam nenájde.

Keď sa Rookwood s Cooperom oddelili, každý mieriac na vlastné hodiny, pomyslel si Rokwood, že taký krásny deň už dávno nezažil. A to sa ešte len začínal.