Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Bolo krátko po jednej, keď sa Daniel vybral na obed. Od ranného rozhovoru s Blackom sa ostatným starostlivo vyhýbal, do učební chodil skratkami a tajnými chodbami, ktoré nepoznal nikto okrem neho, prichádzal medzi poslednými a odchádzal medzi prvými. Vyhľadať sa ho opätovne pokúsili Black, Darius aj dievčatá a počas dňa na sebe cítil Riddlov pohľad, kedykoľvek sa objavil v jeho prítomnosti. Keď Riddle sedel v prednej lavici, chrbtom k nemu a Daniel nebadane vstúpil otvorenými dverami do učebne, otočil sa a uprel na neho pohľad. Vnímal Danielovu prítomnosť tak intenzívne, akoby po príchode do miestnosti dal krikom na vedomie, že vošiel.

On sám to necítil inak. Kdekoľvek sa Riddle objavil, Daniel ho ucítil, bol to nezameniteľný dojem, nevýrazný, ako keď vám pokožku pohladí letný vánok, no napriek tomu neodbytný. Daniel bol zvedavý, odkiaľ pochádza to prepojenie a s istotou vedel, že sa Riddle trápi rovnakou otázkou a nedostatkom odpovedí je frustrovaný tak isto, ak nie aj viac, ako Daniel.

Práve zahol na chodbu vedúcu k Veľkej sieni, rozhodnutý, že sa konečne pozhovára aspoň s Dariusom, mohutný Slizolinčan bol totiž ešte stále nervózny z toho, čo by sa mohlo odohrať medzi ním a Alexom, keď mu známa postava zahatala cestu. Daniel len ťažko zachoval tvár pokojnú, keď sa stretol s pohľadom Alexa Coopera. Slizolinčan si ho premeriaval s chmúrnym pobavením, akoby poznal dôležité tajomstvo, ktoré bolo pred Danielom utajené. Snažil sa to prekryť ľútostivým pohľadom, nuž, Daniel už zažil omnoho lepšie pretvárky a odhalil ich, toto bolo prinajmenšom chabé. Aspoň teda na Slizolinčana.

„Vieš, kto je môj otec.“ Skonštatoval Cooper.

„Aj to, čo urobil.“ Prikývol Daniel.

„Nie je dokázané, že to urobil.“ Pripomenul Alex chladne. Z tváre mu na okamih skĺzlo pobavenie, keď mu oči zaiskrili v hneve. Daniel pokrčil plecami.

„Predpokladám, že teraz je to už aj tak jedno, trestu sa nevyhne.“ Vyzývavo sa uškrnul, Alex zaťal zuby a svaly na rukách sa mu napli. Prinútil sa uvoľniť a tváriť sa mierne, až priateľsky ako bežne, z čoho vzišiel akýsi kŕčovitý postoj, na hony vzdialený pokoju a zdaniu normálnosti, ktoré chcel dosiahnuť.

Prečo sa tak snažil prekonať samého seba?

„Rád by som sa s tebou porozprával.“ Požiadal Cooper, vôbec to však neznelo ako žiadosť. Bol to príkaz a Daniel príkazy neznášal dobre, najmä nie, keď mu ich dával niekto ako Alex.

„Niet o čom.“ Odvrkol Daniel chladne. Cooper sťažka vydýchol, tvárou sa mu mihla úzkosť.

„Je sa o čom zhovárať a aj sa bude, pokiaľ bude Darius stále chodiť po hrade ako uzlíček nervov. V poslednej dobe už len očakávam, kedy niekomu vrazí, odhadujem to na Rookwooda, ten ho štve najviac.“ Danielovi sa kútik úst mimovoľne skrútil nahor, v pobavení nad Alexovými slovami. Napriek tomu, čo sa v poslednej dobe dialo, mal Alexandra Coopera vlastne rád, výbuchy hnevu ho unavovali, rovnako ako vyhýbanie sa priateľom. Do istej miery by s tým možno mohol prestať a nechať si pri sebe aspoň niekoho. Táto štvorčlenná skupinka, ktorá ho medzi seba prijala na začiatku roka, keď sa znenazdajky objavil, bola už beztak odsunutá na okraj Slizolinu, priateľstvo s Danielom im už viac uškodiť snáď ani nemôže.

„Dobre.“ Prikývol nakoniec. Tak sa teda pozhovárajú.

„Poďme von, tam nás nikto nebude ručiť.“ Navrhol Cooper. Daniel potlačil náhle ostré inštinkty, ktoré mu radili ostať a najlepšie prekliať Coopera do tretieho kolena. Nechal sa viesť vonku z hradu, kráčali vedľa seba vo vítanom tichu, Daniel sa nepýtal ani keď zahli na pozemky, smerom k lesu. Bola tam veľká voľná plocha, ak by ich niekto aj chcel odpočúvať, tam by to išlo ťažko. Vonku pred hradom sa Danielova predtucha ozvala ešte nástojčivejšie.

„Mrzí ma to.“ Ozval sa Alex cestou.

„Čo ťa mrzí?“ opýtal sa Daniel ostrejšie ako plánoval. Dojem, že sa Cooper skutočne mal za to ospravedlňovať, bol priveľmi silný.

„Nemôžem ti dovoliť vziať mi Meredith. Je len moja.“ Hovoril. Daniel sa k nemu v nepríjemnom šoku otočil, hnev v jeho vnútri sa opätovne prihlásil o slovo.

„Tvoja? Nemá snáď právo rozhodnúť sa sama či chce alebo nechce byť tvoja?“ opýtal sa šokovane. Cooperov pohľad na okamih zaletel za Danielov chrbát a hneď na to sa opäť uprel na neho.

„Ja viem najlepšie, čo je pre ňu dobré.“ Zavrčal. Daniel sa sprudka nadýchol, znovu rozčúlený, keď na sebe ucítil nepriateľské pohľady. Cooperov pohľad sa zmenil na zúrivý, na čo sa Daniel prudko otočil. Blížili sa k nemu dvaja robustní muži s prútikmi v rukách.

„Nepozerať sa, hovoril som vám, že sa nemáte pozerať!“ štekol Cooper. Keď si Daniel uvedomil, čo sa dialo, bolo už neskoro. Nech bol akokoľvek rýchly, nestihol vytiahnuť prútik. Silná kliatba ho obrala o vedomie, posledné, čo videl, bola zamračená obloha, spolu s chladným vetrom ohlasujúca blížiace sa sneženie.

Daniel sa prebudil v tme, pripútaný ku chladnému kameňu. Chladné temné miesto mu nápadne pripomínalo jaskyňu, vzduch vnútri bol vlhký a ľadový, kamene ostré a ešte chladnejšie než vzduch naokolo. Daniel bol vždy otužilý, no na tomto mieste sa aj on triasol zimou. Reťaze na jeho rukách štrngotali, ten nepríjemný zvuk sa odrážal v tichu jaskyne a vracal sa v ozvenách naspäť k nemu.

Bol hladný, unavený, mal sucho v ústach a mal nepríjemne stuhnuté a ubolené svaly. Jeho telo, doudierané od ostrého kameňa, si žiadalo pohyb, uvoľnenie zo strnulosti. To však nebolo to najhoršie, bolo to nepohodlné, to áno, ale nie neznesiteľné. Problémom boli reťaze, ktorými ho priviazali k stenám jaskyne.

Daniel ľahko rozpoznal podivný biely kov, od ktorého sa odrážalo slabé mesačné svetlo, prenikajúce dovnútra z vchodu do jaskyne. Putá z tohto kovu mu zabraňovali vykonávať akúkoľvek mágiu, nech ho už spútal ktokoľvek, poistil sa proti tomu, že by Daniel mohol použiť bezprútikovú mágiu.

Prútik pri sebe nemal, to bola jedna z prvých vecí, ktoré si uvedomil. Zneviditeľnené puzdrá z jeho zápästia a členku niekto zložil, rovnako ako ho zbavili noža, ktorý nosieval pripevnený k členku. Bol bezmocný, bez zbraní a možností úteku. Po dlhej dobe cítil strach, jeho trpká chuť mu naplnila ústa a zmrazila krv v žilách. Bolo niečo úžasné a zároveň hrozné na tom, ako si v takýchto chvíľach začínal uvedomovať, že, napriek svojmu predošlému presvedčeniu, chcel žiť.

Bude bojovať, kvôli sebe aj kvôli tým, ktorých si obľúbil. Bude štvať a skúmať Riddla, tráviť čas s Orionom Blackom, viesť debaty o elixíroch s Princeom, pozhovára sa s Dariusom a nejaké veci si s ním ujasní, bude podpichovať dievčatá, odhalí tajomstvá, ktoré sú pred ním ukryté, preskúma knižnicu aj zákutia hradu, do ktorých ešte nevkročil. Bude hľadať v histórií školy, na hrade, vo svojich osobných veciach aj vo vlastných myšlienkach a spomienkach, kým nepríde na to, čo sa s ním stalo a na čo všetko zabudol.

Ak sa odtiaľto dostane...

Prílev slabého svetla zvonku sa prerušil a v energií v miestnosti nastal posun, keď dovnútra jaskyne vkročila známa postava. Rookwoodov krok bol pevný a istý, cítil sa neohrozene. Daniela si prehliadol spokojným, opovržlivým pohľadom. Krížom cez pravú stranu tváre sa mu tiahla krvavá rana, bola len povrchová, Daniel však nepochyboval, že hnusne bolela.

„V hrade kvôli tebe narobili paniku. Black ma obvinil z toho, že mám prsty v tvojom zmiznutí, nemal však dôkaz. Keď som mu povedal, že je len dobre, že si konečne preč, zaútočil na mňa.“ Zavrčal, pery sa mu opovržlivo vykrútili nahor.

„Zachoval si v hrade výraznú stopu, Davenport, bude chvíľu trvať, kým ju zmažem. Ani ty však nie si nenahraditeľný, skôr či neskôr bude od teba konečne pokoj a aj ostatní uznajú, že si nebol hodný našej fakulty.“ Tvrdil.

„Ako dlho si si musel pripravovať túto reč, Rookwood, hm? Určite minimálne cestou sem. Sme v Zakázanom lese, správne? Nie príliš ďaleko od školy, hlboko do lesa by si sa bál vkročiť, ale zároveň dosť ďaleko na to, aby ma tu nikto nenašiel. Cooper ti so mnou pomohol, spolu s pár členmi tvojej poškvrnenej rodinky. Keby boli Rookwoodovci aspoň spolovice takí čistokrvní ako tvrdíš, sedel by si na elixíroch vedľa Blacka stále ty, nie ja.“ Kým hovoril, pozorne sledoval Rookwoodove reakcie, tie mu napovedali či sa mýlil alebo trafil. Zväčša mal pravdu. Rookwoodovi sa tvár stiahla v maske zúrivosti.

Rookwood ho do lesa dostal s jasným cieľom – chcel jeho smrť. Daniel Davenport mu neskutočne liezol na nervy, bolo na čase nechať ho zmiznúť, aby sa všetko mohlo vrátiť do starých koľají. Daniela až zarážalo ako naivne to všetko poňal.

„Keď ma zabiješ, nič sa nezmení. Riddle ťa nepovýši, Black ťa bude naďalej neznášať, Malfoy ťa neuzná ako seberovného a ani Prince si ťa nezačne všímať. Budeš stále ten istý neschopný hlupák bez akéhokoľvek výraznejšieho nadania, presne ako doteraz.“ Pery sa mu skrivili v nepríjemnom úškrne. Možno už nemal ani jeden zo svojich prútikov a nemohol čarovať, jeho slová sa však napriek tomu zarezávali do Rookwoodovho vnútra.

„Pochádzam zo starobylého čistokrvného rodu, taký ako ty môžu len snívať o tom, že by patrili k nám. Nie si viac než šváb na mojej topánke, Davenport a ja ťa s radosťou rozdrtím na prach!“ Kričal.

„Pôsobivé, reč hodná Malfoya. Netušil som, že ty si ohľadne výrokov iných ľudí takáto straka, Rookwood.“ Ďalej tlačil na jeho pošramotené nervy a skúšal, čo všetko ešte vydrží. A zároveň si zabezpečoval, aby sa nekonal nijaký prípadný odchod bez boja. Ak ho Rookwood zabije, bude si ho pamätať do konca života. Nie ako prvého ktorého zabil, ak sa mu podarí zabiť ho, Daniel ho bude mátať do konca života. To si v tej chvíli sľúbil a vedel, že to do konca dodrží. Rookwood z neho bude mať strach.

„Ty sukin syn!“ štekol. V tom momente už Daniel konečne prešiel za hranicu jeho trpezlivosti, vytiahol prútik a vrhol na neho kliatbu. Na to, aký prchký bol Rookwood človek, by Daniel čakal, že sa odváži vytiahnuť prútik už skôr. Určite však nečakal hneď na začiatok niečo nápaditejšie ako Crucio a odhadol to dobre.

Napol svaly v reťaziach, keď sa ním prehnala vlna bolesti, nevydal však ani hláska. Rookwood nebol nadaný čarodejník, hoci Crucio zvládal celkom dobre, očividne v ňom mal prax, Daniel ani nechcel vedieť, koľko zvierat umučil pri jeho cvičení, nenávisť a zúrivosť, ktoré cítil voči Danielovi, mu však boli na dobrej pomoci. Ešte keby vedel lepšie zameriavať svoje hnev, mohol by Daniel zažiť skutočnú bolesť, takto polovica jeho hnevom vyvolanej mágie neškodne unikla do vzduchu.

„Musíš ešte veľa cvičiť, aby si sa dostal na úroveň Riddla či Malfoya, nepochybujem, že tí dvaja zvládajú Crucio lepšie ako ty.“ Podotkol, keď Rookwood po chvíli sklopil prútik. Nemal dosť výdrže na dlhodobé mučenie pomocou Cruciatu a okrem toho vedel, že nemôže obeť mučiť príliš dlho, ak nechce, aby už na začiatku prišla o rozum. Vo väčšine prípadov to tak platilo, Rookwood mal v tomto dobré základy, ale ešte sa nenaučil rozoznávať, že niektorí vydržia viac ako iní. A Daniel rozhodne patril k tým, ktorí vydržia veľa.

Ako reakciu na jeho slová sa mu dostalo ďalšie Crucio, tento krát ešte kratšie ako to predošlé.

„Dochádza ti sila?“ podpichol ho Daniel. A znovu ďalšie Crucio.

„Ale no tak, Rookwood, dochádzajú ti slová?“ pokračoval Daniel. Tentoraz sa mu však nedostala odpoveď v podobe Crucia, namiesto toho si Rookwood čupol vedľa neho, tesne za hranicu, kam Daniel dosiahol s okovami okolo tela, akoby bol besný pes, čo by ho mohol pohrýzť, ak by si nedal dobrý pozor.

„Vieš, Davenport, nech povieš čokoľvek, radosť z tvojho mučenia mi nepokazíš. Dalo mi priveľa práce dostať ťa a ešte mi dá veľa práce presvedčiť ostatných, aby sa na teba vykašľali a zabudli na teba, keď ťa zabijem, skôr či neskôr sa mi to však podarí. Ja budem mať svoje zaslúžené miesto, Cooper dostane tú svoju malú zelenookú štetku a ak to pôjde všetko pekne ďalej, nebudeš jediný, kto zmizne. McLair mi už pridlho lezie na nervy, je ako nechcený tmavý fľak na jasnom podklade našej čistokrvnej rodiny.“ Rookwood skutočne príliš často načúval Abraxasovi.

„Meredith nie je štetka.“ Zavrčal Daniel potichu. Rookwood sa nahlas rozosmial, zvuk jeho smiechu sa v nepríjemnej ozvene vracal naspäť k nim a trhal Danielovi uši. Rookwood mal nepríjemný štekavý smiech a priveľmi hrubý a ostrý hlas, Daniel ho nikdy nepočúval rád.

„Ďalší, ktorý je zamilovaný do toho dievčiska. No to ma podrž, Davenport, nemyslel som si, že ešte aj ty. Musí byť skutočne dobrá, keď ju chce toľko ľudí, možno by som mohol zmeniť názor a vziať si ju sám, Coopera nebude ťažké odstrániť a aspoň zbavím našu fakultu ďalšieho nehodného.“ Toto bolo už priveľa na Daniela. Nahromadil v rukách čo najväčšie množstvo mágie a kým sa Cooper zameriaval na rozprávanie, pokúsil sa vrhnúť ho naňho. Žiaľ, reťaze ho spútavali až príliš pevne, zachytili jeho mágiu a namiesto toho, aby zasiahli Rookwooda, omráčili svojho pána.

Danielovi sa ešte nikdy nestalo, že by ho zradila jeho vlastná mágia. Poznal mnohých ľudí, ktorým sa stalo, že ich omráčil vlastný prútik, jemu sa však nikdy nič takéto nestalo. A teraz sám seba omráčil v boji. Toto si nikdy nezabudne.

„Thomas, ty dobre vieš, že ho má Rookwood.“ Odvtedy ako Daniel zmizol, si Black nedal pokoj a hľadal ho, už stihol konfrontovať aj Rookwooda. Vedel, že v tom mali prsty on a Cooper, Rookwood sa tváril príliš spokojne a Cooper zas príliš previnilo, keď sedel vedľa tých svojich idiotských priateľov, na mieste, kde predtým sedával Daniel.

„Nemáš nijaký dôkaz, Orion. Jediné, čo celý deň robíš, je, že obviňuješ Amadeusa.“ Reagoval Riddle. Tvár mu ožiarilo svetlo fakle zavesenej na stene, okolo ktorej prechádzali a zvýraznilo hlboké tiene v jeho tvári.

„Prečo, kedykoľvek to nadškrtnem, šikovne začneš meniť tému? To mu naozaj tak veľmi nechceš pomôcť?“ osopil sa na neho Orion. Od obeda to už skúšal niekoľkokrát, Tom však nikdy nepovolil.

„Nemám jediný dôvod na to, aby som sa snažil pomôcť mu. Ak aj je pravda to, čo mi tvrdíš a má v tom prsty Amadeus, nevidím jediný dôvod na to, zasahovať do ich sporu. Nech si spolu vybavia účty, Davenport sa ti potom vráti, keď ti tak veľmi chýba.“ Odbil ho Riddle.

„Nepáči sa mi to, Tom. Amadeus sa tvári príliš spokojne na to, aby bol Daniel v poriadku.“ Zašomral Orion. Tom na neho vrhol krátky pohľad, pri pohľade na jeho zadumanú tvár a obavy vpísané v očiach sa uškrnul.

„Snáď sa o neho len nebojíš, Orion? Takéhoto ťa nepoznám.“ Ticho, ktoré sa mu dostalo ako odpoveď z Blackovej strany a ostrý pohľad, ktorý po ňom mladík vrhol, mu dalo dostatočnú odpoveď. Frustrovane zavrčal. Black sa podobne správal naposledy, keď mala jeho sestra vážne zdravotné problémy a hrozilo, že sa z toho nedostane.

„Ver mu trochu, Davenport sa o seba vie postarať. Ak v tom mal prsty Amadeus, nepochybujem, že sa o pár dní ukáže, s tým svojim drzým úškrnom, vynadá Amadeusovi a bude nám tu všetkým liezť na nervy a pchať nos do vecí, ktoré by ho nemali zaujímať, tak ako doteraz.“ Upokojoval ho.

„Má v tom prsty aj Cooper.“ Zašomral Orion.

„Prečo myslíš?“ spýtal sa Thomas.

„Daniel mu prekážal. Len ma prekvapuje, že sa Cooper a Rookwood spojili, nečakal by som, že by bol Amadeus schopný niečoho takéhoto.“ Pokrčil ramenami.

„Toto tvrdenie ti veľmi nepomáha, presvedčiť ma.“ Podotkol Riddle. Black sa kyslo uškrnul.

„Ty vieš najlepšie, čo sa medzi tvojimi ľuďmi deje. Rookwood je tvoj človek, pokiaľ ti ešte stále prekáža, že sa Daniel nepridal k nám, hoci o tom, čo sme počas rokov vytvorili, nič nevie, je to tvoje rozhodnutie. Ja ho však budem hľadať a ak to bude nutné, ublížil Rookwoodovi a nebude ma preto trápiť svedomie.“ Varoval ho Black. Nečakal na ďalšie Tomove slová a odišiel, zanechávajúc mladého spolužiaka a vodcu osamoteného v stíchnutej chodbe nočného hradu. Už to bolo niekoľko hodín odvtedy ako sa Daniel znenazdajky stratil a nikto o ňom nemal nijaké správy. Žiaľ, v noci nemôže hľadať, aspoň nie sám. Neostávalo mu teda nič iné ako odísť do izby, sledovať prázdnu Danielovu posteľ a premýšľať nad tým, kde v keli jeho nový môže byť. Ostávalo mu len dúfať, že sa mu zas na ďalší deň podarí presvedčiť Toma, aby mu pomohol nájsť ho, s ním by to išlo omnoho ľahšie.

S unaveným povzdychom sa zrútil na posteľ. Len keby nebol Thomas taký tvrdohlavý.

„Tak už si konečne hore?“ neznámy hlas ho vytrhol z posledným stôp bezvedomia, ktoré my ostali v mysli. Daniel rozlepil oči a uprel rozostrený pohľad na muža opierajúceho sa o protiľahlú stenu jaskyne.

„Kto ste?“ zachrapčal. Odkašľal si a skúsil to znovu. Zrak sa mu ešte stále nezlepšoval, siluety muža a aj detaily jeho postavy ostávali nepríjemne rozmazané.

„Očakával som, že si silný, Black ani Malfoy by si s nikým slabým nezačali, ty si ma však prekvapil. Amadeus mi povedal ako si sa omráčil vlastnou mágiou. Podľa toho, v akom stave som ťa našiel, keď mi o tom Amadeus napísal, by som povedal, že si musel do svojho tela dostať poriadku dávku surovej mágie. Za svoj život som už videl všeličo, ale niekoho ako si ty ešte nie. Je škoda, že budeš musieť zomrieť, Amadeus sa nikdy nevedel správne rozhodovať, žiaľ, už nás do toho všetkých zatiahol, nemáme príliš na výber.“ Hovoril vecne, akoby hovoril skôr o počasí, nie o vražde šestnásťročného chalana. Nech to už bol ktokoľvek, mal za sebou viac vrážd ako mladý Rookwood a bol aj omnoho skúsenejší a obávanejší protivník.

„Ste otec Amadeusa Rookwooda?“ opýtal sa Daniel. Poriadne na neho nevidel, takže mu ostávalo iba hádať.

„Salazar chráň, to decko našťastie nie je moje. Keby bolo, vychoval by som ho úplne inak. Je to však syn môjho syna.“ Takže Rookwoodov dedko, perfektné. Lepšie to už byť nemohlo.

„Počul som o vás.“ Prikývol. V skutočnosti to bolo presne naopak ako hovoril Rookwood, ich rod bol ako záplava bahna a tmy a Annaeus Rookwood ako kryštál medzi kameňmi. Bol to silný, nadaný čarodejník, omnoho skúsenejší ako jeho syn a vnuk dohromady. Za iných okolností by ho Daniel rád stretol, to by však nesmel byť v okovách a Annaeus by mu práve nemohol nepriamo povedať, že ho zabije. Hoci k synovi ani k vnukovi nikdy nezahorel nejako zvlášť veľkou láskou a už vôbec nie hrdosťou, bol verný rodu, z ktorého pochádzal.

Teraz však mal byť kdesi ďaleko za hranicami. Danielovi ani nenapadlo, že by sa tu mohol ukázať a už vôbec nie, že by sa mohol podieľať na pláne jeho vnuka.

„Aj ja o tebe. Amadeus ma poctil rozsiahlou prednáškou o tebe a o tom, aký nespravodlivý je osud. Že mi toto povie práve Slizolinčan, by som nečakal, nieto ešte moja krv.“ Pokrútil hlavou, to mohol Daniel zreteľne vidieť aj napriek rozostrenému pohľadu. Pristúpil bližšie, takže na neho mal o niečo lepší výhľad.

„Výnimočne s ním musím súhlasiť. Osud je naozaj nespravodlivá sviňa.“ Pokrčil Daniel plecami. Annaeus sa zasmial, mal príjemnejší smiech ako jeho vnuk, hoci ich hlasy si neboli až také nepodobné. Annaeus sa smial pokojne, to najnepríjemnejšie zo svojho hlasu sa naučil za roky potlačiť. Na brade ucítil pevné držanie čarodejníkových prstov, keď mu zovrel čeľusť a začul tiché slová. Matne vnímal, že sa mu pritom niečo mihlo pred očami, príliš rýchle pre jeho poškodený zrak.

„Je to teraz lepšie?“ opýtal sa. Danielovi sa po tvári rozšíril pomalý úškrn, zatiaľ čo sa mu zrak zaostroval. Teraz už videl Annaeusa Rookwooda omnoho lepšie, tvár mal tak na tridsať centimetrov od tej jeho a pozoroval ho ostrými nepreniknuteľnými očami. Nebol o nič krajší ako jeho vnuk, v jeho vystupovaní však bolo niečo, čo Daniela pobádalo zabudnúť na to a všímať si jeho sebavedomie a obdivovať silu, ktorá z neho vyžarovala.

„Omnoho.“ Priznal. Prikývol by hlavou, keby Annaeus stále nezvieral jeho čeľusť. Danielovi neuniklo, že sa nevyhýbal priestoru, kam Daniel v okovách dosiahol ako jeho vnuk, pokojne a bez najmenšieho náznaku strachu narušil Danielov osobný priestor a držal ho. Tento muž bol úplne iný ako jeho priveľmi sebaistý a prestrašený vnuk. Tento muž bol legenda.

„Všetko by sa uľahčilo, keby si ma požiadal, aby som ťa rovno zabil. Vieš kto som, takže určite vieš aj o tom, že nech sa bude s tebou diať čokoľvek, nebude to príjemné.“ Varoval ho. Daniel sa mierne uškrnul. Annaeus konečne odtiahol ruku z jeho tváre.

„S tým rátam.“ Prikývol Daniel.

„Môžu ti ostať trvalé následky. Ľudia po aktívnom mučení často zošalejú.“ Danielov úsmev nabral mrazivejší nádych. Mysľou sa mu mihla spomienka na dvoch ľudí, muža a ženu, ležiacich na nemocničnej posteli. Muž nevnímal takmer vôbec a žena o čomsi hovorila mladému chlapcovi, chlapec mal na tvári bolestný chápavý výraz a v ruke pevne zvieral papierik od cukríka, akoby to bol najväčší poklad. Na okamih privrel oči, keď ho spomienka bolestivo zasiahla a uložil ju na bezpečné miesto vo svojej mysli.

„To už nechajte na mňa.“ Povedal. Muž prikývol.

„Rozumiem.“ Postavil sa a odstúpil od neho. Na Danielove prekvapenie, napriek tomu, že bol na zemi v okovách, videl v očiach Annaeusa Rookwooda uznanie. Ak bolo pre neho nepríjemným prekvapením to, keď ho uvidel stáť v tejto zašitej jaskyni, to, čo videl v jeho tvári, bol pre neho šok. A tentoraz vôbec nie nepríjemný.

„Kiežby bol môj vnuk ako ty.“ Povzdychol si ticho.

„Mohlo to byť aj horšie. Váš vnuk sa aspoň dostal k najmocnejším v našej fakulte.“ Pripomenul Daniel.

„Riddle je vodcom fakulty a môj vnuk mu veľmi ochotne bozkáva topánky. To nie sú činy hodné mojej krvi.“ Povedal tvrdo.

„A čo je hodné vašej krvi? Bojovať proti Slizolinovmu dedičovi?“ opýtal sa Daniel.

„Ty to robíš.“ Tvrdil Annaeus. Daniel sa rozosmial.

„Myslíte si, že ja bojujem proti Riddlovi? Keby som to robil, buď by som skončil mŕtvy alebo by ma vyštvali zo školy. Boli by ste radšej, keby mal váš vnuk nálepku nováčika, ktorého zachránil najvplyvnejší študent?“ pohŕdavo sa uškrnul. Pokiaľ by mal byť úprimný, musel by priznať, že nevedel, prečo pred Annaeusom bránil jeho vnuka. A možno ho vôbec nebránil, len chcel tomuto mužovi vmiesť do očí pravdu, nechcel, aby o ňom hovoril ako o dokonalom prototype vnuka. Pretože Daniel ním nebol, nebol dobrým synom, nebol dobrým vnukom a nebol dokonca ani dobrým priateľom.

„Prečo sa predo mnou zhadzuješ? Môjho vnuka predsa nenávidíš.“ Opýtal sa Annaeus. Mohol byť akokoľvek pozoruhodný, boli veci, ktorým nechápal.

„Prečo predo mnou zhadzujete svojho vnuka? Očakávate od neho veľké veci a pritom mu nič neponúknete, neustále ho podceňujete. A mimochodom, to, že vášho vnuka nenávidím, nie je tak celkom pravda. Keby som ho nenávidel, bol by už dávno mŕtvy.“ Danielova predošlá fascinácia nad persónou Annaeusa Rookwooda sa vytratila rovnako rýchlo ako prišla. Ak by si niekedy mal vybrať svoj vzor, podľa ktorého by mal začať riadiť svoj život, nebol by ním tento muž.

„Ako vidím, sklamal som sa v tebe, ty o živote ešte nevieš nič.“ Pokrútil muž hlavou. „Mrzí ma len jedno, už nikdy nezistíš, aký je život naozaj.“

„A čo viete o živote vy? Neprekvapilo by ma, keby som o ňom vedel viac než vy kedy budete vedieť. Nikdy ste totiž nepochopili, že život je syntézou bolesti, strachu, nádeje a túžby a v živote nie je najdôležitejšie držať sa na nohách, ale padať a následne stále znovu a znovu vstávať. Vy vstať nedokážete. Vaša rodina, váš pôvod, vaša krv, nič z toho ste nikdy nedokázali prekonať. Môžu o vás kolovať legendy, vy však napriek tomu nie ste nič viac než starý zlomený muž s priveľmi temnými myšlienkami, bez nádeje na lepšiu budúcnosť a snahy vybudovať ju.“ Z hlasu mu vyznievalo opovrhnutie a bol by toho povedal ešte veľa, keby ho nezastavila dobre mierená mučiaca kliatba. Dych sa mu zasekol v hrdle a hoci chcel vykríknuť, keď mu telo napli bolestivé kŕče, nemohol.

Annaeus Rookwood nemal také problémy so zameriavaním energie ako jeho vnuk. Hoci to ešte predsa nebolo dokonalé a stále mu unikali čiastočky energie, bolo to rozhodne nadpriemerne vrhnuté zaklínadlo.

„Už máš dosť alebo budeš naďalej provokovať?“ opýtal sa Rookwood chladne, keď prepustil chlapca z držania kúzla. Daniel sa krátko drsne zasmial chrapľavým smiechom.

„Vyrývať prestanem až keď mi vezmete dušu, drahý pane.“ Odvetil. Toto bol jeden z dôvodov, pre ktoré liezol ľuďom naokolo na nervy. Vyrýval, prenikal do tajomstiev, ktoré by mal radšej nechať tak a s veľkou radosťou ľuďom vmietol do tváre pravdu, ktorá sa im nepáčila. Očividne bol práve to dôvod, pre ktorý si znepriatelil už niekoľko ľudí. A úprimne, sám sebe by pekne liezol na nervy, keby sa raz stretol sám so sebou. Ale, na druhú stranu, sám by chcel z očí do očí počuť, keby s ním mal niekto nejaký problém.

„To sa dá veľmi ľahko zariadiť.“ Prehovoril Rookwood ostrým hlasom.

„Máme pred sebou more času.“ Zašepkal Daniel. V hlase mu však nezaznel ani kúsok strachu, hovoril pevne a odhodlane a napriek tomu, že šepkal, sa ozvena jeho hlasu odrazila od stien a ako tichý šelest sa k nim vrátila.

Hoci v okovách a priviazaný ku chladnej kamennej stene, zdanlivo bez akejkoľvek nádeje, hrdo zodvihol hlavu a pozrel sa svojmu mučiteľovi do očí. Jeho tvár odrážala tichú výzvu, očami sa ho pýtal či si skutočne trúfa zlomiť ho. Nebola šanca, aby ho tu niekto našiel, hlboko v Zakázanom lese, v jaskyni, ktorú nikto okrem jeho únoscov nepoznal. A on si napriek tomu zachoval závideniahodný pokoj a rozvahu, ktoré mu iní mohlo závidieť. Neurobí im tú radosť a nebude sa triasť ako osika, bolesť zvládne, nezlomia ho. Zlomili by ho len tým, keby ublížili niekomu, koho miloval, ibaže nikto taký nebol, Daniel Davenport bol samotár, bez minulosti, bez rodiny a starých blízkych priateľov, ktorých by mohli využiť.

V chladnom vlhkom vzduchu potemnelej jaskyne sa vznášal tichý prísľub, zarezával sa do kostí oboch mužov, usádzal sa v priehlbinách medzi ostrými skalami a lenivo poletoval v ovzduší medzi čiastočkami prachu a rozptýlenej vlhkosti. Daniela Davenporta bude ťažké zabiť a ak sa čokoľvek pokazí, ak niekto urobí chybu a jemu sa podarí ujsť, nájde si každého jedného z nich a zabije ho. A napriek tomu, aké nepravdepodobné to bolo, Rookwood nepatrne zbledol. V očiach mladíka pred ním bolo niečo, čo ho prinútilo myslieť aj na možnosť, hoci takmer nemožnú, že sa mu podarí dostať z magických okov a ohroziť ich.

Och, pre Salazara, s kým sa to len jeho vnuk zaplietol? Annaeus Rookwood bol už starý muž, nikdy za svoj život však nestretol nikoho, kto by bol ako tento muž. Hlboko za tým sympatickým charizmatickým povrchom videl hlbokú temnotu, ktorá len čakala na svoju chvíľu, ukrytá za podivne zelenými očami tohto neznámeho chlapca.

Mimovoľne sa zachvel predtým ako prútikom namieril chlapcovi medzi oči a vyslovil zaklínadlo.