Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

 „Harry!“ ozval sa nadšený výkrik. Menovaný mladík sa otočil práve včas, aby zachytil červenovlásku, ktorá sa mu so smiechom na perách hodila do náruče.

„Catherine!“ radostne s ňou zatočil vo vzduchu. Dievča zvýsklo.

„Chýbal si mi.“ Priznala so smiechom, keď ju položil na zem. Harry si ju jemne privinul.

„Aj ty mne. Hrozne.“ Zamumlal jej do vlasov.

„No tak, hrdličky, hoci ste spolu úžasní, nie ste tu sami.“ Upozornil ich známy ženský hlas. Harry sa s úškrnom otočil na mladú upírsku princeznú.

„Žiarliš, sestrička?“ opýtal sa, keď od neho Cath ustúpila, aby sa mohol zvítať s Amay. Upírka sa zaškerila a vrhla sa mu do náruče, len o niečo menej nadšene než Cath pred ňou.

„Niektoré informácie, ktoré sme od teba dostali, nás veľmi potešili.“ Informovala ho. Harry sa usmial.

„Niektoré veci sa dávajú do pohybu.“ Prikývol.

„Veľké veci.“ Opätovala mu úsmev Amay.

„Čo ste robili, kým som bol preč?“ opýtal sa Harry. Vzápätí, kým stihli odpovedať, sa otočil na Amay.

„Dvojčatá žijú?“ zaujímal sa viac menej zo žartu. Tvár jeho nevlastnej sestry nabrala sýty červený nádych, len natoľko výrazný, nakoľko bolo zahanbenie schopné preniknúť jej kráľovskou výchovou. Harry sa nemusel pýtať, aby zistil, čo spolu tí traja robili. Uf... Všetci traja naraz? Asi vážne, ale vážne nechcel poznať detaily. A to mu Amay kedysi v týchto ohľadoch pripadal upätá...

„Dobre, teba sa už radšej nič nebudem pýtať.“ Skonštatoval a otočil sa na chichotajúcu sa Catherine.

„Takže, čo nové na Rokforte?“ opýtal sa. Catherine vrhla pobavený pohľad na Amay.

„Pribudol nový románik,“ začala, no Harry ju okamžite prerušil.

„O ktorom nechcem počuť,“ ozval sa. Catherine sa opäť zachichotala.

„Snape je ešte nepríjemnejší ako obyčajne a Dumbledore pobehuje okolo a pýta sa na teba.“ Povedala.

„Áno? A čo sa snažil zistiť?“ zaujímal sa.

„Vyzvedal, kde si, ako sa máš, či nám píšeš, a tak...“ pokrčila plecami.

„Čo ste mu povedali?“ spýtal sa.

„Podľa toho, čo si hovoril, sme skonštatovali, že nechceš, aby Dumbledore vedel, čo a kde robíš, tak sme mu tvrdili, že nemôžeš posielať správy. Informovali sme ho, že si nám napísal krátko po súde, predtým ako ste aj s tvojim novým poručníkom zmizli, že si v poriadku a že kvôli ochranám nebudeš môcť písať. Spovedal aj Hermionu, Ginny a Rona. Ronald sa mu snažil nakecať, že ho len ignoruješ pre vlastný prospech. Musím podotknúť, že až potom Dumbledore skutočne uveril, že nám nemáš ako písať. A Hermiona s Ginny...“ nešťastne pokrútila hlavou.

„Nič sa nezmenilo?“ opýtal sa. Catherine pokrútila hlavou.

„Na chvíľu sa zdalo, že sa z nich opäť stávajú tie dve Chrabromilčanky, o ktorých si nám hovoril, no znovu sú pevne usadené pod Ronovou nadvládou.“ Povedala.

„Ale ako je to možné? Azazel je predsa na mojej strane.“ Ozval sa Harry. Catherine pokrčila plecami.

„Možno nie je na tvojej strane usadený až tak pevne ako si predpokladal.“ Skonštatovala. Harry unavene sklonil hlavu.

„Možno naozaj nie je.“ Zašepkal.

Veril, že bol Azazel ochotný vzdať sa predošlého života a služby peklu a pomáhať mu. Dúfal v to, pretože bez Azazela sa cítil stratený. On a Nam mu veľmi pomáhali, videli a poznali to, čo Harrymu unikalo. Tak ako by nemohol byť tým, kým bol a kým ešte len mal byť, bez Mordreda, nemohol držať osud sveta na ramenách bez nich.

No prečo potom, ak mu bol Azazel skutočne verný, by stále nechával Ronaldovi moc? Dúfal, vážne dúfal, že pre to bude mať Azazel dobré vysvetlenie, hoci netušil, či tomu ešte skutočne veril.

Na obed, keď opäť zapadol do školskej rutiny a aspoň tretinu spolužiakov prestalo baviť neprestajné čumenie na jeho osobu, dostal list od Mordreda. Namiesto pečati bol do listu vtlačený symbol letiaceho havrana a blesku.

Harry,

toto je už tretí list, ktorý ti dnes posielam. Uvedomuješ si, že Ti náš drahý pán D. zachytáva sovy? Pokiaľ bude nenápadne vyzvedať, načo potrebuješ recept na jahodovú zmrzlinu a najnovšie vydanie Playwitch, nebuď prekvapený.

P.S.: Našiel som Cassiopeu

Tvoj verný,

M.

„Je všetko v poriadku?“ zareagovala Catherine okamžite na jeho omráčený výraz. Už nejakú chvíľu ignorovala zasadací poriadok a sedávala vedľa Harryho pri Chrabromilskom stole, spolu s Amay a dvojčatami. Niekedy sa k nim pridala aj Luna. Dnes sedela na svojom mieste pri Bystrohlavskom stole.

„Viac než v poriadku.“ Prikývol Harry po chvíli a venoval jej široký úsmev. Catherine nadvihla obočie.

„Niežeby som sa netešila z tvojej náhle dobrej nálady, no smiem vedieť, čo je jej dôvodom?“ opýtala sa. Harry jej bez slova podal list. Catherine doň v krátkosti nazrela.

„Najskôr ho, prosím ťa, odčaruj. Neviem ho prečítať.“ Požiadala ho, podávajúc mu list naspäť. Harry si ho, zľahka zmätený, vzal a až potom, keď ho na to upozornila Cath, zaznamenal slabú magickú stopu vedúcu od pečate. Keď vedel, odkiaľ plynulo kúzlo, nebol problém zlomiť ho. Už aspoň vedel, prečo sa Dumbledorovi nepodarilo zachytiť tento list.

Ešte si so starým pánom bude musieť vybaviť, aké má vôbec právo na zachytávanie jeho osobnej pošty.

Alebo by to mohol využiť vo svoj prospech? Nepochyboval, že Mordred rozhlási medzi tými pravými, že Dumbledore zachytáva chlapcovu poštu a Harry by tak mohol ľahko posielať klamné správy. Riaditeľ by tam spadol do jamy, ktorú si sám vykopal.

„Kto je Cassiopea?“ opýtala sa Catherine zamračene.

„Tichšie!“ zasyčal Harry.

„Tak kto to je?“ zopakovala Catherine svoju otázku, tentoraz podstatne tichším hlasom. Nikto nepovažoval za podozrivé, že sa k sebe dôverne nakláňali a šepkali si. Bolo predsa dobre známym faktom, že tvorili pár.

„Pred niekoľkými rokmi sa Bellatrix narodilo dieťa. Dcéra. Voldemort spozoroval, že sa kvôli dievčatku stáva Bellatrix materskejšou a láskavejšou než bola dovtedy, a tak rozhodol, že musí dieťa umrieť. Bellatrix sama ju zabila. Alebo si to aspoň myslí. Pravda je, že sa Narcisse podarilo zachrániť a ukryť ju. A Mordredovi sa podarilo zistiť, kde teraz žije.“ Vysvetľoval.

„Narcissa? Narcissa Malfoyová? Ako sa jej podarilo takto oklamať Bellatrix?“ šepkala šokovane. Harry bezmocne pokrčil plecami.

„Nemám ani tušenie.“ Pokrútil hlavou.

„Čo s ňou chceš?“ opýtala sa.

„Nájsť ju, samozrejme. A spoznať.“ Povedal.

„Prečo?“ opýtala sa Catherine. Harry sa mierne usmial.

„Nie je na to snáď dosť dôvodov? Pravdepodobne to bude silná čarodejnica, možný spojenec a jediná skutočná slabina Bellatrix Lestrangeovej.“ A okrem toho je to dcéra ženy, čo má mágiu ako čierny kryštál. Mágiu, čo Harryho priťahovala ako nočnú moru smrtiaca žiara plameňa. Vari by mohla mať mágiu ako jej matka? Takú nádhernú, temnú a čistú? Takú mocnú a vzácnu?

To bol ten pravý dôvod, pre ktorý ho to k nej ťahalo. Kto vie, či to niekto tušil? Tušila to Catherine, ktorá sa dotkla jeho duše? Tušil to Mordred, ktorý poznal temnotu ľudskej duše lepšie než ktokoľvek iný, snáď len s výnimkou Morgany le Fay?

A v ten okamih zaregistroval pohľad Luny Lovegoodovej a pochopil, že to predsa len niekto vedel. Luna Lovegoodová. Dievča s vlasmi ako mesačný svit a očami ako hviezdy, dievča vzdialené ako sama luna. Ticho jej opätoval pohľad, premýšľajúc nad inými ženami, ako bola ona. Seléna, Sapphire, Luna... Boli rodinou? A či boli vari jednou a tou istou osobou? Alebo spolu nebodaj nemali nič spoločné? Kým len bola Luna Lovegoodová?

S úsmevom pokrútil hlavou. Na svete možno bol človek, ktorý poznal tajomstvá Luny Lovegoodovej, no Harry ním nebol a bolo šialenstvom pokúšať sa odhaliť ich. Luna bola sama tajomstvom a práve v tom bolo jej čaro. Keď odhalíme pravdu, tajomstvo sa rozplynie. Čo, keby sa aj Luna Lovegoodová rozplynula, keby Harry odhalil jej tajomstvo?

Radšej ju chcel mať pri sebe, tajomnú a záhadnú ako byť bez nej, no poznať jej tajomstvá. Uplynulé roky ho naučili, že niektoré tajomstvá je lepšie nepoznať.

Otočil list od Mordreda na opačnú stranu a napísal rýchlu odpoveď.

Drahý M.,

nedôvera nášho drahého priateľa ma zarmucuje, no neprekvapuje. Hlavné je, že pre nás nebude problémom.

Ale vážne: Playwitch? Priznaj sa, že moja ochrana nebola to, na čo si myslel, keď si ten list písal.

Vyzerá to tak, že nás čoskoro čaká stretnutie...

H.

„Harry,“ ozval sa známy hlas. Už dávno bolo po večierke, keď stál Harry na vrchole Astronomickej veže a sledoval mesiac. Dnes bol spln. Ťažký čas pre Rema.

„Ako si vedela, že budem práve tu?“ opýtal sa. Catherine sa k nemu dôverne privinula a objala ho.

„Proste som to cítila.“ Povedala. Harry sa s tichým povzdychom natiahol a opätoval jej objatie. S ňou v náručí mal dojem, akoby čosi dôležité zapadlo na svoje miesto. Nežne ju pobozkal do vlasov.

„Nikdy na teba nechcem zabudnúť.“ Zašepkal.

„Nezabudneš.“ Povedala Catherine. Zodvihla pohľad k jeho očiam a ruku mu priložila k srdcu.

„Kto raz ľúbil, nikdy nezabudne.“ Povedala. Harry jej ruku prekryl svojou.

„Sľubuješ?“ opýtal sa.

„Sľubujem.“ Prisahala. A jediný tichý prísľub od nej upokojil čosi hlboko v Harryho vnútri, strach, o ktorom ani nevedel, že ho v sebe mal. Strach, že raz zabudne a stane sa chladnou bytosťou, plnou zúrivosti a zloby akou bol Voldemort. Alebo ešte horšie, stane sa niekým ako bol Vládca pekiel. Veď nebol kedysi Lucifer tým najdokonalejším z anjelov?

„Sľúb mi jedno, Harry,“ žiadala.

„Čokoľvek.“ Zašepkal.

„Nikdy sa nezlom. Nepadni, nech by sa malo stať čokoľvek.“ Objala ho pevnejšie, akoby sa bála, že ho v najbližšej minúte stratí.

„Prisahám.“ Vycítil úzkosť, ktorá ju zvierala a objal ju pevnejšie. Potrebovala od neho ten sľub, pre niečo to bolo pre ňu životne dôležité.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa. Catherine sa jemne usmiala, červené vlasy jej zaviali vo vetre.

„Všetko je v poriadku.“ Povedala. A hoci Harry vedel, že nič nebolo v poriadku, mlčal. Možno keby bol tlačil viac, mohol by zabrániť mnohým nešťastiam, ktoré sa udiali. Mohol by zabrániť vlastnému pádu. A možno nie. Možno nebolo úniku, pretože to, čo ich viedlo, bola sila väčšia než oni dvaja. A hoci si to v tom okamihu ani jeden z nich neuvedomoval, vôkol nich sa svet pripravoval na čosi veľké, na zmenu, ktorá ich zasiahne nepripravených.

Harry neskôr ešte mnohokrát premýšľal o tomto okamihu. Čo všetko by mohlo byť inak, keby... No Catherine mala pravdu. Nikdy nezabudol. Tá noc, kedy spolu stáli v objatí na Astronomickej veži, obaja stratení vo vlastných myšlienkach, pozorujúc mesiac nad ich hlavami, sa mu vryla hlboko do duše, tak ako sa mu do nej vryla aj samotná Catherine. Nikdy nezabudol na lesk jej ohnivých vlasov v mesačnom svite, žiaru jej zlatistých očí, omamnú vôňu jej tela šíriacou sa nočným vzduchom, jej dôverné dotyky, kadenciu jej sladkého hlasu... No najmä nikdy nezabudol na silu a moc ich jedinečného spojenia, hlboké priateľstvo a dôveru a pokoj, ktoré s ňou prežíval. Bola jeho pevným ostrovom, jeho majákom, jeho základným kameňom, jeho pokojom v nikdy nekončiacom chaose... Bola jeho, rovnako ako on bol jej.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Muž, odetý celý v čiernom, stál pred masívnym dreveným stolom a pozoroval starého muža sediaceho na stoličke naproti nemu. Tvár mal zdanlivo bez výrazu, chladnú a plnú tieňov.

„Keď bol Potter v nemocničnom krídle, hovoril čosi o úlohe, ktorá na neho čaká. Vraj vie, čo musí urobiť.“ Ozval sa. Bielovlasý muž spozornel.

„O tom to hovoríš, Severus?“ opýtal sa. Severusovi neuniklo náhle napätie, ba priam úzkosť, čo ho tak bolestne očividne ovládli. Snape prižmúril oči.

„Povedzte Dumbledorovi, že viem, čo sa odo mňa na konci očakáva. Viem o tom, čo Voldemorta drží na žive a viem, aká je v tom moja úloha. Ale neodpustím mu to, že mi to celé tie roky tajil. Dozvedieť sa to takto je strašné. Vedel to celé tie roky, nemal právo tajiť to mne, človeku, ktorého sa to najviac týkalo. Nemal právo tajiť mi toľko vecí. Musel vedieť, že na svoje tajomstvá nakoniec doplatí.“ Citoval s dokonalou presnosťou slová, ktoré len pred niekoľkými dňami vyslovil chlapec potom, čo si Severus myslel, že ho stratil. Dumbledore zbledol a zrútil sa na stoličke dozadu. Toľko smútku, viny a bolesti, koľko mal v tvári v tom momente, u neho Severus ešte nevidel. Desilo ho to.

„Čo to znamená?“ opýtal sa sotva počuteľne.

„Čo to znamená?!“ zakričal, keď sa mu nedostalo odpovede. Bol to jeho syn, pre Salazara! Jeho syn! Čo to len riaditeľ zas vymyslel, do akých plánov chlapca zatiahol? Čo urobil jeho drahému chlapcovi?

Dumbledore sa prekvapene strhol, keď začul muža kričať. Bola to panika, čo začul v jeho hlase?

„Harry je Vyvolený, je chlapcom z veštby.“ Začal riaditeľ, no potom sa odmlčal. Severusovi prebehol mráz po chrbte. Jeho syn nebol chlapcom z veštby. Nemohol byť.

„To nie je všetko.“ Prehovoril nečakane chrapľavým hlasom.

„Nie, to nie je.“ Sotva zašepkal Dumbledore. Vzápätí však zodvihol hlavu a pozrel sa na Snapea.

„Konečne ti začalo na Harrym záležať? Už vidíš, že nie je ako jeho otec?“ opýtal sa. Snape zaťal zuby. Jeho vlastný syn proti nemu toľkokrát otočil urážky, ktorými Snape s toľkou obľubou častoval jeho otca, no toto bolo predsa iné. Počuť to z úst riaditeľa a z úst jeho Harryho bol priepastný rozdiel. Pery sa mu vykrivili v pochmúrnom úsmeve. Harry skutočne nebol ako jeho otec, hoci mal mnohé Severusove kvality. Najmä tie, ktoré zo Severusa robili skutočne nebezpečného muža.

„Nesnažte sa zmeniť tému, riaditeľ.“ Zavrčal. Dumbledore sťažka vydýchol a zvesil plecia.

„Harry umrie, Severus. Je len otázkou času, kedy sa tak stane.“ Nevšímal si – alebo to aspoň predstieral – ako Snape zbledol a zavrávoral.

„V deň, keď Voldemort navštívil dom Lily a Jamesa Potterových a pokúsil sa zabil malého Harryho, sa stalo čosi, čo nikto neočakával.“ Hovoril.

„Príbeh o tom ako jednoročný Harry Potter prežil Smrtiacu kliatbu pozná každé malé dieťa.“ Zavrčal Severus, tak očividne sa snažiaci držať pokope.

„No poznajú len časť celého príbehu, Severus. To najdôležitejšie vedia len dvaja ľudia: ja a samotný Harry, hoci netuším ako na to prišiel.“ Hovoril. Snape ho napäto, priam zúfalo, pozoroval.

„Čo je to tajomstvo?“ opýtal sa.

„Harry Potter má v sebe kus Voldemortovej duše a kým neumrie chlapec, nebude môcť umrieť ani Lord Voldemort.“ Prehovoril.

V prvých sekundách Severus nerozumel, čo mu riaditeľ povedal. Jeho mozog, vždy dokonale brilantný a rýchly, teraz odmietal spracovať niekoľko prostých slov. Jeho syn musí umrieť. Jeho jediné dieťa, jeho milovaný Harry, syn jeho predrahej Lily, musí umrieť.

Z pier sa mu vydralo zúfalé vytie a klesal na kolená. To prosté vedomie, že jeho syn musí umrieť, zasiahlo jeho dušu a ničilo mu myseľ. Harry bol to jediné, čo mu na svete ostalo. Zložil si hlavu do dlaní a nariekal, nedokázal sa ubrániť neľudskému výkriku, plného zúfalého hnevu a žalostnej bolesti.

„Severus!“ začul zvolanie, ktoré sa len s ťažkosťami predralo cez tiene, ktoré ho obklopovali. Až nemilosrdné zatrasenie niečích rúk ho vrátilo do prítomnosti. Cez tiene v jeho mysli sa predrala myšlienka, ktorá mi dodala potrebné silu.

„Nie je to on! Nie je to Harry!“ zvolal. Dumbledore prekvapene zamrkal, tvárou v tvár takmer úplne šialenému pohľadu Severusa Snapea.

„O čom to hovoríš, Severus?“ zašepkal Dumbledore a v hroznej predtuche sledoval muža, ktorý sa krátko, hystericky rozosmial.

„Nemôže to byť Harry. Nespĺňa požiadavky veštby.“ Usmial sa. Cítil takmer potešenie, keď videl šok na tvári riaditeľa, ktorý si začínal uvedomovať, čo sa mu Majster elixírov snažil povedať.

„Vie o tom Harry?“ opýtal sa.

„Dlhšie ako ja. Obrad, ktorý vykonal Voldemort s jeho krvou, musel narušiť dedičné kúzlo, ktoré na neho použila Lily.“ Pokrútil hlavou.

„Harry sa nenarodil tým, ktorí sa Voldemortovi trikrát vzopreli. Ja som sa mu trikrát nevzoprel.“ Tvrdil.

„Ale áno. Vzoprel.“ Zašepkal Dumbledore. Snape zodvihol zmätený pohľad.

„To James bol ten, ktorý do proroctva nepasoval. Neustále bojoval so Smrťožrútmi, to áno, no priamo s Voldemortom nie. Nevidel som v ňom to, o čom hovorila veštba. No v tebe to vidím.“ Hovoril. Snape omráčene zamrkal.

„Ako to?“ sotva zašepkal. Sám nenávidel ako zlomene jeho hlas znel.

„Prvýkrát si sa mu vzoprel, keď si sa rozhodol chrániť Lily a Harryho za každú cenu. Druhýkrát si sa mu vzoprel, keď si vyhľadal mňa. A tretíkrát sa mu vzpieraš každý jeden deň, keď stále znovu a znovu reaguješ na jeho volanie a zrádzaš ho.“ Hovoril. Snape potriasol hlavou.

„Nie. To nemôže byť pravda. Môj syn nie je Vyvoleným.“ Tichá, úpenlivá prosba, sa zarývala do Dumbledora a žiadala ho, aby potvrdil jeho slová. Aby poprel, čo predtým povedal.

„Tisíckrát som na to pomyslel, no vždy som to zamietol ako hlúposť. Lily a James vyzerali ako šťastný pár. No teraz to vidím. Neboli spolu šťastní, však?“ opýtal sa, no odpovede sa mu nedostalo. Nebola potrebná.

„Čo si to len urobil, Albus?“ opýtal sa Snape. S intenzitou jemu vlastnou uprel na Dumbledora obviňujúci pohľad.

„Tváriš sa ako jeho milujúci starý otec a popritom ho vychovávaš ako sviňu na zabíjačku. Uvedomuješ si vôbec, že je Harry šestnásťročný chlapec? Že má svoje sny a túžby?“ pýtal sa. Dumbledore sklonil zrak, v tvári ublížený výraz. Pôsobil ako malé dieťa, ktorému dospelý vyčíta jeho chyby. Snape nad ním pokrútil hlavou a vstal.

„Si šialený, Albus. Možno istým pokriveným spôsobom Harryho miluješ, no nikdy nebudeš ako on. Pretože môj syn, na rozdiel od teba, by radšej obetoval seba než ostatných. Zato ty,“ prebehol po ňom kritickým pohľadom, „ty obetuješ všetkých naokolo. A prečo? Pre svoje pokrivené plány a sny o vyššom dobre? Nedovolím ti zabiť Harryho. Prisahám, že zabránim tomu, aby môj syn umrel aj keby som mal prísť o vlastný život, aby som to dosiahol.“ Pevne stisol pery a uprel na Dumbledora pevný pohľad, aby starý muž vedel, že každé svoje slovo myslel vážne. Harry bol jeho syn a bolo načase, aby si to uvedomil a začal sa podľa toho správať.

Severusov otec vo výchove zlyhal a on si kedysi sľúbil, že neurobí tú istú chybu. Že bude svoje dieťa milovať a urobí všetko preto, aby mal jeho potomok čo možno najlepší život. A predsa zlyhal na plnej čiare. Mal syna. On a jeho prekrásna Lily mali syna a Severus, namiesto toho, aby sa oňho staral a vychovával ho, ničil mu život a celým srdcom ho nenávidel. A nenávidel ho dokonca aj potom, čo zistil, kým bol.

Zakladal si na svojej prenikavej inteligencii a bol hrdý na to, akým spôsobom funguje jeho mozog. Vždy bol inteligentnejší než tí ostatní, najlepší v elixíroch, perfektný vo všetkých ostatných predmetoch. Mozog mu vždy dokázal vynahradiť to, čo mu chýbalo na kráse. Tak prečo jeho mozog tak veľmi zlyhal, práve tam, kde najväčšmi potreboval nájsť pravdu? Koľko vecí by mohlo byť inak, keby si spojil očividné? Žila by ešte Lily? Celý život vinil Harryho, že to on mohol za smrť jeho Lily. No bol to on, Severus, kto spôsobil jej smrť. Chlapec za nič nemohol, bol len obeťou, tak ako jeho odvážna Lily. To Severus bol tým, kto prezradil Voldemortovi znenie veštby a obrátil tak jeho pozornosť na Potterovcov. To on bol tým, kto sa pridal k Smrťožrútom a ohrozil tým manželku a ešte nenarodené dieťa. To on mohol za všetko, čo sa stalo, len on...

„Harry umrie. Nie je nič, čo by si s tým mohol urobiť. Voldemort bude žiť, kým bude v Harrym prebývať kus jeho duše a kým Harry neumrie, nebude môcť odísť ani sám Voldemort. Samozrejme, mohol by si chlapca ukryť a držať ho v bezpečí, no ako si sám povedal, Harry by radšej sám umrel než by sledoval ako umierajú ostatní. Obetuje sa dobrovoľne, pre dobro ostatných. Je cťou umrieť pre vyššie dobro.“ Prehovoril Dumbledore. Snape sa na neho otočil, už napoly na odchode preč.

„A ty potom zabiješ Voldemorta a zožneš slávu za smrť ďalšieho černokňažníka? Opäť sa necháš velebiť za niečo, čo bola zásluha niekoho iného?“ opýtal sa. Dumbledore sa pri tom obvinení strhol.

„Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa potichu. Snapeov pohľad stvrdol.

„Som špión, zabudol si?“ pripomenul hlasom preplneným iróniou. S tými slovami sa otočil a opustil riaditeľňu.

.-.-.-.-.-.-.-.

Tej noci Albus Dumbledore dlhé hodiny blúdil rokfortskými chodbami a premýšľal, než narazil na chlapca, zakrádajúceho sa nocou.

„Harry,“ oslovil chlapca potichu. Neprekvapilo ho, že sa mladý Chrabromilčan nestrhol ani nijako inak nedal najavo prekvapenie z toho, že sa starý čarodej tak nečakane objavil. Harry o ňom nejakým spôsobom vedel, hoci starý muž mal istotu, že ho vďaka kúzlam nikto nemohol vidieť ani počuť. Tento mladík mal vždy neobyčajne silné mimozmyslové vnímanie a zdalo sa, že ho začal rozvíjať.

„Profesor Dumbledore,“ prehovoril a sklonil na pozdrav hlavu. Prebehol starého muža ostražitým pohľadom. Dumbledora v tej chvíli zarazila podobnosť jeho pohľadu s pohľadom istých čiernych očí, ktorú si dovtedy neuvedomoval.

„Čo všetko mi ešte uniká, Harry?“ opýtal sa. Tie slová mu z pier unikli mimovoľne, bez toho, aby si ich vopred premyslel. A pritom on nikdy nič nerobil bez toho, aby si to vopred nepremyslel.

„Nerozumiem.“ Povedal Harry pomaly, no prezradilo ho takmer nepatrné napätie, ktoré sa mu zrkadlilo v očiach. Keby pred chlapcom stál niekto iný, niekto, kto ho dlhé roky nesledoval a nemal znalosti a skúsenosti starého muža, nechal by sa oklamať. Chlapec bol v nosení masiek veľmi dobrý, pomaly sa stával majstrom, no svojmu otcovi sa stále nevyrovnal. Ako to, že si to Albus dovtedy nevšimol? Ako mohol prehliadnuť tak výrazne slizolinsku časť chlapcovej osobnosti?

„Severus mi to povedal. Povedal mi všetko.“ Prehovoril. Videl tieň, ktorý sa chlapcovi usadil v očiach a mohol takmer cítiť pocit zrady, ktorý sa mu usídlil v srdci. Mohol by povedať pravdu a uľaviť tak jeho bolesti, pomôcť Severusovi nájsť si ku chlapcovi cestu. No neurobil to. Veď prečo by aj mal?

„Nerozumiem. Čo vám povedal?“ zopakoval. Silou mocou sa stále pokúšal hrať svoju hru, ukrývajúc sa za maskami, aby ukryl vlastnú bolesť pred ostatnými aj pred sebou samým. Dumbledore vycítil za jeho konaním zúfalstvo človeka, ktorý bolesť osobne poznal a inštinktívne sa snažil vyhnúť ďalšej. Nechcel sa opätovne nechať zraniť vlastným otcom. Riaditeľovi sa mihla hlavou otázka, koľkokrát asi ho už Severus zranil.

„Severus je tvoj otec.“ Prehovoril. Chlapec tentokrát pri najlepšej vôli nedokázal zabrániť strhnutiu ani záblesku bolesti, ktorý sa mu nakrátko objavil v tvári. Stále priveľmi otvorený, zabúdal, že práve z detailov môže človek vyčítať najviac. Taký mladý, taký neskúsený a taký naivný. Takmer nevinný. Napriek tomu, čo všetko mal chlapec za sebou, sa stále nedokázal zmieriť s faktom, že svet nebol dobrým miestom.

Aj Albus býval kedysi ako on, napriek tomu, čo si o ňom myslel Severus. Býval rovnako naivný a zapálený, trpel rovnako ako on a snažil sa zachrániť svet, ktorý sa už zachrániť nedal. To, že spoznal Gellerta, bola jedna z najlepších vecí, aká sa mu kedy mohla stať. Žiaľ, Gellert sa nikdy nevzdal svojich snov o lepšom svete. Nepochopil, že svet treba najskôr zničiť, kým na jeho troskách postavíme nový. Ale Albusovi sa kedysi podarilo presvedčiť ho aspoň o tom, že muklorodení a muklovia nemajú medzi čarodejníkmi svoje miesto.

Niežeby mu nejako zvlášť prekážali nečistí, o to nešlo. V skutočnosti mu bolo srdečne jedno, akú mal kto krv či rasu. No pravdou bolo, že muklorodení boli hrozbou pre čarodejnícky svet a muklovia boli menejcennejší než čarodeji. Podľa Albusovej teórie boli čarodejníci vyspelejší druh ako obyčajní muklovia. Schopnosť čarovať, ovládať svojou mysľou realitu, poukazovala na vyššie štádium vývinu a tým aj na vyššiu úroveň mozgu. Pokiaľ muklovia dokázali využívať desať percent kapacity mozgu, obyčajní čarodejníci využívali pätnásť a viac a tí najmocnejší až tridsať percent kapacity mozgu. Nebolo len vhodné a správne, aby takí ako on viedli ostatných? Muklovia a rovnako väčšina čarodejov, tých, ktorí boli hanbou ich nadradeného druhu, neboli viac než len stádo oviec, čo potrebuje pastiera.

Nenechajte sa zmiasť, Albus nebol ako Voldemort. Voldemort bol obyčajný vrah bažiaci po moci, no Albus bol skutočný Vyvolený. A, na rozdiel od Chlapca, ktorý prežil, jeho úlohou nebolo zabiť černokňažníka, ale ovládnuť svet. Takí ako on boli stvorení preto, aby vládli. Prečo inak by dostal do vienka toľkú moc? Nebol ako ten parchant, čo sa snažil oklamať smrť. Albus mal svoje plány o večnom živote, moci a dosiahnutí vyššieho dobra, ktoré bolo nevyhnutné. Jedného dňa ho za to bude svet velebiť.

Ale najskôr sa bude musieť vysporiadať so Snapeovým deckom. Aké zábavné, že práve Chlapec, ktorý prežil, je Snape. Albus nepochyboval, že túto informáciu si chlapec strážil ako oko v hlave a robil dobre. Verejnosť by veru neprijala dobre, keby zistila pravdu. Jedného dňa z toho Albus vyťaží veľa.

V duchu sa pobavene zasmial. Severus Snape, jeho dlhoročný špión a jeden z najinteligentnejších a najvnímavejších ľudí, akých kedy stretol, nemal ani tušenie, komu sa to vlastne zaviazal.

„To nič, chlapče, tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí.“ Uistil ho. Na chlapcovi bolo jasne badať úľavu. Aké naivné dieťa. Taký mladý, taký slepý... A o ňom hovorili, že sa mu má rovnať? Jemu?

„Je mi ľúto, že je z teba Severus taký sklamaný. Myslel som si, že vy dvaja...“ zlyhal mu hlas. Pozoroval ako chlapec zbledol a uzavrel sa do seba.

„Sklamaný?“ opýtal sa duto. A Albus vedel, že zasiahol dokonale. Chlapec, ktorého nenávidela vlastná rodina. Samozrejme, že okamžite uveril, že ním jeho otec opovrhuje. Vari sebou vnútri neopovrhoval sám?

„Odpusť, že ti to hovorím, Harry, no čakajú nás zlé časy. Nesmiem dovoliť, aby to Voldemort použil proti tebe.“ Vrhol naňho pohľad plný viny a sebanenávisti. Akoby ho naozaj trápilo, že mu to musel povedať, akoby mu na chlapcovi skutočne záležalo. Akoby bol skutočne tým dobrým starkým, ktorého v ňom chlapec videl.

„Vy za to nemôžete.“ Zašepkal chlapec.

„Severus mi povedal, že už vieš o Horcruxoch.“ Povedal. Chlapec prikývol, tvárou sa mu mihol tieň. Albus sa opäť raz podivil nad tým, aký výrazný sa v poslednej dobe stal Slizolinčan v ňom. Chlapec v sebe nikdy nedokázal úplne potlačiť svoju slizolinskú stránku, no nikdy ju ani neprepúšťal, držal ju pevne uzamknutú vo svojom vnútri. Albus si na neho bude musieť začať dávať lepší pozor. Pokiaľ zistí, že sa to decko začalo venovať čiernej mágii, bude skutočne rozhorčený. Sopľavým faganom ako on, ktorí sa nevedia postarať ani len sami o seba, netreba dávať do rúk tak mocnú zbraň akou bola čierna mágia. Dosť, že poveril Severusa tým, aby ho začal vyučovať Okulumenciu. Chlapec nebol ani zďaleka taký neschopný ako Albus predpokladal. Aj teraz mohol cítiť jeho ochrany, hoci mizerné. A odkedy ho Severus začal učiť, nemohol Albus preniknúť do jeho myšlienok ako to robil celé tie roky, pretože by to decko mohlo ucítiť.

Ešte šťastie, že sa Severus nikdy plne nezaujímal o chlapcove myšlienky. Niežeby ich nechcel dopodrobna preskúmať, no Snape bol až pozoruhodne morálny muž a hoci to decko neznášal, nikdy by nezneužil jeho myseľ. A kým si stihol všimnúť všetky tie Albusom upravené spomienky, zrušil ich lekcie.

Bolo také naivné a hlúpe predpokladať, že by si Albus nechal uniknúť pomedzi prsty možnosť navštíviť Tajomnú komnatu. Bolo až príliš jednoduché presvedčiť dvanásťročného Harryho, aby ho zaviedol dovnútra Komnaty a potom mu upraviť pamäť. Och, áno, s chlapcovou mysľou sa za tie roky skutočne pohral.

„Viem, čo musím urobiť.“ Prikývol chlapec. Zdal sa byť unavený a zmierený, no stále mu z očí nezmizol ten tieň, čo Albusa tak znepokojoval.

„Je mi to tak strašne ľúto, Harry, keby som mohol niečo urobiť...“ hovoril hlasom plným zármutku.

„Ale nemôžete,“ prerušil ho chlapec v polke vety. Drzý fagan. Mal pripravenú takú citlivú vetu a on si dovolí prerušiť ho. Vážne by sa mal naučiť rešpektu voči starším a mocnejším. Albus sa divil Voldemortovi, že s ním už konečne neurobil rýchly proces. Tom zdá sa, postupom času senilnel. A okrem iného cítil voči tomu decku silnú väzbu, nemohol ho zabiť len tak.

„Nemal si to zistiť tak skoro. Chcel som, aby si si užil život, kým...“ zadrhol sa mu hlas.

„Kým umriem?“ dokončil za neho chlapec. Zaiskrilo mu v očiach.

„Kto vie, možno nájdem spôsob, akým oddeliť kus jeho duše od mojej.“ Povedal zľahka. Dumbledore vnútri zúril, no navonok dal najavo len obavy o chlapca.

„Harry, to, o čom hovoríš, je tá najtemnejšia mágia. Od tej už nie je cesty späť.“ Varoval ho úzkostlivo. Vnútorne ho zamrazilo, keď zbadal chlapcov pochmúrny úsmev.

„Ja viem. Nemajte obavy, profesor.“ A toto presne bola veta, vďaka ktorej začal byť riaditeľ podozrievavý. To decko sa vážne zahrávalo s čiernou mágiou?

Och, bohovia, ten chlapec mu to skutočne uľahčoval! Nepotrebovali ani Voldemorta na to, aby ho odpálil. To decko sa zničí samé.

„Ja... mal by som ísť. Už je dosť neskoro.“ Povedal chlapec. Dumbledore využil chlapcovu momentálnu rozorvanosť, natiahol sa a zachytil ho za ruku.

„Harry, je niečo, čo by si mi chcel povedať?“ opýtal sa. Nebol si istý, čo to bolo, no niečo v jeho otázke spôsobilo, že sa chlapcovi zaleskli oči. Usmial sa naňho vskutku podivným úsmevom, tvár zahalenú v tieňoch, ktoré v tom okamihu nedokázal prehliadnuť ani on. Prisahal by, že v smaragdovom odtieni jeho očí zazrel čosi mihnúť sa.

„Nie, pane. Dobrú noc.“ Povedal miernym, pokojným hlasom. Ten chalan mal prívetivý a príjemný hlas, Albusa by skutočne zaujímalo ako znel, keď zhodil masky. Pohľad mu skĺzol na prívesok v tvare havrana, čo mu spolovice vykúkal spod košele. Takže pre toto ho nosil?

V duchu sa zasmial nad myšlienkou Snapeovho syna. Severus nebol ten typ muža, ktorý by sa mohol pýšiť atraktivitou a gény jeho rodu boli silné. Podal sa synáčik na otecka? Alebo, že by sa stalo nepravdepodobné a chlapec by zdedil čosi z neobyčajnej krásy jeho matky?

Albus nemal Lilien Potterovú nikdy rád. Bola otravná a neznesiteľná, no ako muž musel uznať, že bola vskutku nádherná. Sám Albus sa neraz pristihol pri myšlienke, že by ju rád spoznal spôsobom, akým ju nepoznal nikto. Samozrejme, že by jej potom upravil pamäť. Nebola by prvá, ktorej by to urobil, všakže? Gilderoy Lockhart nebol jediný, kto si na Rokforte užíval a potom za sebou zahládzal stopy. Ibaže Albus to robil už desaťročia a, na rozdiel od toho babráka, jemu na to nikdy neprišli.

Nakoniec sa však rozhodol nechať to dievčisko tak. Beztak nebola viac než hlúpa humusáčka. A hoci by bolo pekné odčerpať z nej pritom moc, bola to koniec koncov jedna z tých mocnejších čarodejníc, vždy preferoval čistokrvné. Miloval ako sa v ich mágií miešal potenciál celého rodu.

Počas skorej mladosti Albus zabil nejednu svoju milenku, kým prišiel na spôsob, akým z nich odčerpať moc bez toho, aby ich pritom zabil. Samozrejme, malo to svoje výhody aj nevýhody. Stále raz za čas niekoho zabil. Keď totižto nechcel čarodejnicu zabiť, nemohol si vziať všetko a práve tá časť moci, ktorú nasal ako poslednú, ukrývala tú najväčšiu moc.

Namiesto ohnivej Lily to v tej dobe odniesla Bellatrix. Za mlada bývala krásna a temná, pre Albusa nebol problém prebudiť v nej tú horšiu stránku a postarať sa, aby získala prevahu. Bola potom omnoho poddajnejšia a jej moc exotickejšia. Mala vskutku krásnu mágiu, takú nesmierne čistú, až to bolo takmer neprirodzené. Albus doteraz nepochopil, ako to mohla prežiť, párkrát ju takmer zničil.

Keď sa chlapec vzdialil, stratil sa Dumbledore v útrobách hradu. Po všetkých tých myšlienkach, ktorými sa zaoberal odkedy našiel chlapca, zatúžil po príjemnej spoločnosti. Mal za sebou pár náročných dní a cítil sa byť magicky aj fyzicky vyčerpaný a nič tak dobre nezaženie únavu ako mladé, magicky zrelé dievča.

Aká škoda, že chlapec bol tak úzko prepojený s tou červenovlasou slizolinskou pobehlicou. Zistil by, keby si vybral ju aj keby jej vymazal spomienky. V jej mágií bolo čosi dráždivé, divoké, takmer až sexuálne, čo ho lákalo.

Hmm... Popremýšľa nad možným rizikom a ešte sa rozhodne. Možno by mu to stálo aj za narušenie chlapcovej dôvery.

Nikým nevidený sa stratil v útrobách hradu, mieriac za svojou obeťou.