Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Azazel,“ vyslovil Harry potichu. Behom chvíle sa vedľa jeho postele zhmotnil prízrak čiernovlasého muža s neprirodzene modrými očami, čo žiarili snáď jasnejšie než najvzácnejšie kamene. Muž uprel svoj prenikavý pohľad na chlapca po svojom boku. Harry takmer fyzicky cítil ako ho jeho oči prevŕtavali, keď odhadoval, čo od neho jeho mladý zverenec potreboval.

„Chceš sa rozprávať o Ronovi.“ Skonštatoval. Mladík prikývol, pery sa mu zľahka vykrútili v takmer nebadateľnom cynickom úškrne už len pri spomienke na toho prekliateho človeka.

„Čakal si niečo iné?“ opýtal sa. Azazel naklonil hlavu na stranu a venoval mu mierny úškrn, len o čosi širší než ten chlapcov a o čosi menej cynický. V očiach sa mu zablyslo. Azazel sa väčšinu času aspoň snažil vyzerať ako bežný anjel či nebodaj len ako muž, ktorý trochu vytŕča z davu, no boli chvíle, kedy v ňom Harry spoznával jeho skutočnú podstatu. A tie chvíle ho desili. Azazel bol vo svojej podstate anjelom smrti, nebol láskavý ani spravodlivý a nepoznal odpustenie, ani súcit. Azazel sa naučil dokonale napodobňovať city a správanie ľudí, no napriek tomu si vybral spoločnosť padlých anjelov, namiesto toho, aby splynul s ľuďmi ako sa o to mnohí iní anjeli pokúšali. A nezvolil si tak preto, lebo chcel plniť príkazy najvyššieho padlého, ale preto, pretože vedel, že byť ako človek je vopred prehraný boj. Ľudí robí ľuďmi súcit. A to bol cit, ktorý Azazel nepoznal. Vedel ho len prekliato dobre napodobniť.

„Možno som dúfal, že mi budeš dôverovať.“ Povedal anjel. Harryho bodol pri jeho slovách osteň viny, no rýchlo ho potlačil. Vedel, že Azazel chcel dosiahnuť presne toto.

„Tak mi na to daj dôvod.“ Vyzval ho. Padlý pomaly prikývol. Chápal, že napriek všetkému, čím si dovtedy prešli, toho bolo medzi nimi priveľa nevypovedaného. Hoci Harry na jedno stranu chápal, že mu anjel nemohol povedať všetko, nedokázal plne veriť komusi, kto pred ním uchovával toľké tajomstvá. Po rokoch klamania a zatajovania toho mal plné zuby. Bol jednou z najdôležitejších postáv vo vojne, tak nech sa k nemu tak aj chovajú.

„Už predtým som ti hovoril, že nie som jediný, kto sa o teba zaujíma.“ Začal anjel po istej chvíli. Harry prikývol na súhlas. Ešte nedávno by sa bol netrpezlivo ozval, aby dostal čo najskôr odpoveď na svoju otázku, no teraz mlčal, rozhodnutý vypočuť si, čo mu chcel anjel smrti povedať. Trpezlivosť bola jedna z vlastností, ktorým sa Harry musel naučiť, pokiaľ chcel vyhrať.

„Hovoril si, že sa o mňa zaujíma tvoj šéf.“ Spomínal Harry na ich prvé rozhovory, vtedy ešte vedené v menej priateľskom duchu než dnes, keď sa anjel opäť odmlčal. Možno mal viac trpezlivosti než predtým, ešte však nemal dosť trpezlivosti, aby počkal na to, kým sa rozhodne, čo mu chce vlastne povedať. Nech mu povie všetko, to bude najlepšia cesta.

„A môj šéf nie je len tak hocikto.“ Povedal Azazel. Harry na okamih privrel oči a neubránil sa zachveniu pri pomyslení na toho Padlého, ktorý by sa ako jediný mohol nazvať Azazelovým šéfom.

„Lucifer?“ opýtal sa, hoci tá otázka bola zbytočná. V snoch ešte stále z času na čas navštevoval peklo a nikoho desivejšieho, než bol Lucifer, tam nikdy nevidel. Presnejšie, nikoho desivejšieho a krajšieho. Lucifer bol stelesnením svetla, fyzicky ten najdokonalejší zo všetkých anjelov. Stačil však jediný priamy pohľad do jeho očí, bez toho, aby človek dovolil, aby anjelova krása odpútala jeho pozornosť a ilúzia dokonalosti sa rozbila na márne kúsky.

„Snaž sa nehovoriť to meno, kým nemusíš. Takí ako sme my cítia, keď vyslovíš ich meno.“ Varoval ho Azazel. Harry si spomenul, že kedykoľvek chcel, aby ho Azazel našiel, skutočne stačilo len vysloviť jeho meno. Nebolo to však mätúce? Ľudia často používajú Luciferovo meno. Prečo sa potom neobjavuje pri každom vyslovení? Harry si tú otázku poznačil v mysli, rozhodnutý, že sa na ňu neskôr opýta.

„A áno. Nositeľ svetla sa o teba zaujíma. To nie je nikdy dobre, Harry a keby sa rozhodol dostať sa k tebe, obávam sa, že ani ja s pomocou Nam by sme neboli schopní ochrániť ťa pred ním. O tvojich pozemských priateľoch ani nehovorím. Tí by proti nemu nezmohli nič.“ Pokrútil hlavou.

„Ale čarodejníci vedia ako bojovať proti démonom.“ Namietol Harry. Azazel sa zasmial.

„Ver mi, že v skutočnosti nevedia nič. A okrem toho, Temné knieža nie je práve druhotriedny démon. Je to najmocnejší Padlý a nesmieš zabudnúť ani na to, že výrazne vyčnieva aj medzi anjelmi. Bol stvorený ako dokonalá bytosť a hoci už nie je tým, kým býval, moc mu ostala.“ Hovoril.

„Čo je jeho najväčšou silou?“ opýtal sa Harry. Azazel sa zahľadel kamsi za Harryho a chvíľu mlčal.

„Je toho mnoho, čo z neho robí právom najobávanejšiu bytosť, no myslím, že jeho najväčšou silou je schopnosť vycítiť túžby.“ Rukou si prešiel po čele.

„Pamätáš sa na to ako si sa prvýkrát zahľadel do Zrkadla z Erisedu?“ opýtal sa. Harry prikývol. Samozrejme, že si to pamätal. Na niečo také sa nedá zabudnúť.

„Nuž, s Kniežaťom temnôt je to stonásobne silnejšie a ničivejšie. Zrkadlo z Erisedu ti ukáže jednu jedinú túžbu, ktorú vyberie ako najdôležitejšiu a tú ti mlčky odprezentuje. No Knieža temnôt si vyberie tú túžbu, ktorá mu bude najväčšmi vyhovovať a využije ju proti tebe. Nemôžeš dokonca ani povedať, že je klamár. Väčšinu času hovorí polopravdy alebo pravdy, ktoré si upraví,“ vysvetľoval Azazel. Harry si spomenul ako mu Dumbledore hovoril o čarodejoch, ktorí sa zbláznili potom, čo sa prvýkrát pozreli do Zrkadla z Erisedu.

„Pravdu si nemôžeš upraviť.“ Namietol Harry.

„Ale áno. Myslíš si, že človek dokáže spoznať pravdu? Ľudská myseľ nedokáže prijať všetko, čo sa vôkol teba deje a aj väčšinu toho, čo vníma, vyselektuje. V podstate si teda človek vyberá, čo chce vidieť. Tvrdenie, že svet je dobré alebo zlé miesto neodzrkadľuje ani tak realitu ako skôr charakter človeka. A rovnaké je to aj s pravdou. Každý si pravdu upraví podľa svojich skúseností.“ Pokrčil plecami. Harry zamyslene naklonil hlavu do strany.

„V takom prípade dosiahneme reálnejší pohľad na svet, keď spojíme to, čo vieme obaja. Najdokonalejšie by bolo, keby sme pospájali pohľad na svet, aký majú optimista a pesimista, správne?“ opýtal sa.

„V podstate áno.“ Prikývol. Potom sa zľahka uškrnul.

„Ty by si hľadal naproti seba optimistu alebo pesimistu?“ opýtal sa. Harry prekvapene zažmurkal.

„Dobrá otázka. Ja budem ten tretí realista do partie.“ Uškrnul sa. Azazel sa zasmial.

„Uznávam, že si schopný vidieť realitu, no podľa mňa si do značnej miery idealista. Vidíš, aký by svet mohol byť a snažíš sa dosiahnuť tú ideu.“ Povedal Azazel.

„A to je zlé alebo dobré?“ opýtal sa Harry. Azazel sa pousmial.

„Každý dobrý vládca bol idealista. A, na rozdiel od Voldemorta, tvojou ideou nie je zničiť svet.“ Povedal.

„Aj Grindelwald bol idealista.“ Skonštatoval Harry sucho. Azazel sa zasmial.

„Vy ľudia ste strašní! Všetko by ste si najradšej pekne zaškatuľkovali a uložili na určité miesto, no nechápete, že veci nie je možné len tak zaevidovať. Všetko sa mení. Už si pochopil, že čierna mágia nie je zlá, je to len moc a záleží na tom, kto ju využíva. A pochopil si už aj to, že ľudia nie sú proste len zlí, za každým ich skutkom sa ukrýva utajený príbeh. No stále chápeš tak strašne málo, Harry. Na to, aby si sa stal tým vládcom, ktorým sa túžiš stať, sa potrebuješ naučiť ešte tak veľa.“ Harry sklonil hlavu.

„Ja viem, no mám tak málo času.“ Povedal. Azazel pokrútil hlavou.

„Máš toľko času, koľko potrebuješ. Patríš k ľuďom, ktorí povedia 'dosť' a svet sa zastaví, len si to musíš uvedomiť. Ale dosť už o tomto, je na čase vrátiť sa k tomu, prečo si ma sem zavolal.“ Hoci Azazel bol okamžite pripravený posunúť sa ďalej, Harry ostal pár okamihov zaseknutý pri jeho posledných slovách. Musí si uvedomiť, že dokáže niečo, čo nie je v jeho moci? Alebo je skutočne v jeho moci... Čo? Ovládať čas? To je predsa smiešne. Alebo nie? Netvrdili mu všetci, že Požehnaný dedič dokáže všetko, keď odhalí plnú podstatu svojej moci? Mohol by mať skutočne toľko času, koľko by si zažiadal? No pokiaľ by to skutočne bola pravda, ako len povedať dosť?

„Ronalda mám z väčšej časti vo svojej moci stále ja a kontrolu nad tvojimi dvomi priateľkami stratí, pokiaľ mu vezmem moc. No keď tak učiním, otvorím Kniežaťu cestu k tebe. A cesta k tebe bude viesť cez Ronalda a cez ne. Pokiaľ budú stáť v ceste, umrú. Mysli aj na to, Harry.“ Požiadal ho Azazel. Harry sa mysľou presunul k jeho slovám a pozrel sa mu do očí.

„Ja len chcem, aby mali naspäť svoju slobodu.“ Povedal. Azazel mu položil ruku na rameno. Harrymu to pripadalo prirodzené, dotyk anjela smrti mu priniesol väčšiu útechu než by kedy mohli objatia väčšiny priateľov, ktorých kedy mal.

„Viem, no tvoja snaha stratí zmysel, pokiaľ tým ohrozíš nielen ich životy, ale aj duše. Vieš, Harry, nie je také zlé umrieť v zajatí bastarda ako je Ronald ako byť zabitý a odtiahnutý do pekla samotným Pekelným kniežaťom.“ Pripomenul Azazel. Harry ich chcel zachrániť, no zabúdal pri tom, ako veľmi by ich mohol ohroziť. Niekedy zabúdal, proti komu v skutočnosti stál. Ťažko si však uvedomovať, kto bol jeho nepriateľom, keď ho nikdy nestretol a nedokázal si predstaviť rozsah jeho moci a zvrátenosti.

„Sú v bezpečí?“ opýtal sa.

„Zatiaľ.“ Povedal Azazel. Harry prikývol. To mu nateraz bude musieť stačiť. Nie sú voľné ani šťastné, no zatiaľ sú nažive.

„Čo ty a tvoja polodémonka?“ opýtal sa Azazel po dlhšej chvíli, počas ktorej obaja mlčali.

„Perfektne. Prečo?“ vrátil mu Harry otázku. Práve teraz sa mu s Azazelom nechcelo preberať svoje vzťahy. Catherine miloval a ona milovala jeho, čo Azazel dobre vedel. Čo viac k tomu potreboval dodať?

„Odkedy si sa objavil, začali sa prebúdzať zabudnuté proroctvá. A nie všetky sú plné nádeje.“ Povedal Azazel.

„Proroctvá o mne?“ opýtal sa Harry pochmúrne. Už o ňom bolo vyrieknutých toľko proroctiev, že to ledva dokázal uniesť.

„Často skôr o tom, kým sa staneš a kým by si sa mohol stať.“ Povedal Azazel pomaly. Pozrel sa mu do očí. Čosi v jeho pohľade Harryho varovalo, že nech už mu chce povedať čokoľvek, nebude sa mu to páčiť. No skôr, než stihol čokoľvek povedať, ozval sa Azazel.

„Počúvaj,“ vyzval ho. Zhlboka, nečakane chrapľavo sa nadýchol a začal rozprávať.

„Keď Kráľa postihne osud strašný,

keď zem sa sfarbí krvou,

keď jeho duša naprvýkrát roztrhne sa na sto kusov,

zrodí sa démon z hlbín pekla,

anjel z temnôt, čo svojou tmou prežiari zem.

On všetko zničí, čo je dobré aj čo je zlé,

on bude skazou, čo povstala z nádeje a zrady.

On so smrťou bude tancovať tanec nemŕtvych,

on vráti ľuďom, čo si zasluhujú.

Srdce jeho bude na druhýkrát zlomené,

keď dcéra Mesiaca svoj život utratí,

a na tretíkrát mŕtvy bude,

keď Hádov posol príde a prebodne mu srdce.

A verný syn Mágie ostane mŕtvy v hlbinách času.“

Ešte dlhú chvíľu potom, čo doznel jeho hlas, pozoroval anjel smrti chlapca pred sebou. Skúmal rysy jeho tváre, nazeral poza kúzlo, ktoré menilo jeho podobu a s nadaním jemu vlastným, pozoroval pravdu, ukrytú v jeho tvári. Videl v jeho očiach to, čo chlapec vedel dávno, no oni to odmietali uzrieť.

„Je mi to ľúto.“ Povedal chlapec. Azazel zavrel oči.

„Myslíš, že to prežiješ?“ musel sa opýtať. Musel počuť odpoveď na túto otázku, hoci ju už dávno vyčítal z chlapcových očí.

„Či prežijem svoju smrť? Nie, nemyslím si to. Cítim, že svet nie je pripravený na príchod kráľa a zároveň mám pocit, akoby sa môj čas na zemi rýchlo krátil.“ Priznal nahlas to, čo ho mátalo už dlho.

„Budeš proti tomu bojovať? Chceš umrieť?“ opýtal sa Azazel. Chlapec sa usmial.

„Do posledného dychu. Nechcem umrieť.“ Povedal s istotou v hlase. Jeho samého prekvapilo zistenie ako veľmi chce prežiť. Vždy si myslel, že smrť pre neho bude jedného dňa vykúpením. Že stretnúť svoju mŕtvu rodinu a mať konečne pokoj je jeho snom. No mýlil sa. Najväčšmi zo všetkého chcel ďalej žiť a chrániť tých, ktorých miloval, vybojovať im lepšiu budúcnosť a sledovať ako žijú, v pokoji a mieri. Myslel si, že smrť bude vykúpením, že sa konečne stretne s Lily a Jamesom a so všetkými, ktorých miloval, no zoči voči smrti si uvedomil, že život je to, po čom skutočne túžil. Chcel žiť.

„Potom mi nič viac netreba. Pokiaľ budeš bojovať, nebude ešte nič stratené. Toto bola len jedna z mnohých veštieb o tebe a bola jednou z tých horších. Všetko môže dopadnúť inak.“ Hovoril. Harry sa slabo pousmial.

„Máš strach z toho, že zničím svet.“ Povedal. Trvalo dlho, kým sa Azazel ozval.

„Mám skôr strach z toho, že ho potom nevystaváš naspäť. Možno už nedokážeme dať svet dohromady, pokiaľ ho celý nezničíme. Alebo pokiaľ ho nezničí ktosi mocnejší než všetci ostatní. Ktosi, komu by nikto nemohol brániť.“ Uprel pohľad na Harryho. Tentokrát bol Harry tým, kto dlho mlčal. Keď sa konečne pozrel na Azazela, vedel anjel smrti, že svoju odpoveď nedostane. Chlapcova myseľ bola už kdesi ďaleko, nestarala sa o večný život a prevraty. Ešte bude čas, kedy sa ho na to opýta a dostane svoju odpoveď.

„Čo vieš o krvavom mesiaci?“ opýtal sa Harry. Azazel zamyslene nakrčil obočie.

„Hovorí sa, že červený mesiac je predzvesťou čohosi strašného.“ Začal Azazel zastretým hlasom, s jemným podfarbením výsmechu, akoby ho tie slová pobavili.

„Takže je to ako s červeným nebom? Keď sa zem sfarbí krvou, nebo vraj očervenie.“ Prerušil ho Harry. Azazel sa pobavene zasmial.

„Nie, to vôbec nie. Červený mesiac je v skutočnosti ako spln mesiaca, len omnoho, omnoho mocnejší. Prívlastok krvavý si získal jednak pre svoje sfarbenie, no aj kvôli svojim účinkom na ľudí a iné bytosti. Keď sa mesiac sfarbí dočervena, mágia sa správa inak, kúzla fungujú často chybne, ľudia sú nervóznejší, bytosti bežne ovplyvňované splnom šalejú, stávajú sa z nich väčšie beštie, než kedy za splnu. Vlkolaci ostávajú premenení aj počas dňa, šalejú za lovom, dokonca aj upíri sa poddávajú svojim nižším potrebám, hoci na nich bežne spln nepôsobí ani zďaleka tak silno ako na vlkolakov. A toto je iba vrchol ľadovca. Víly, slabší démoni, elfovia, rôzne magické bytosti, dokonca aj bytosti z Podsvetia, všetci šalejú. Sú to jatky. Naposledy, keď sa mesiac sfarbil dočervena, umierali muklovia aj čarodejníci na státisíce. A černokňažníci odjakživa využívali jeho ohromnú moc a praktizovali čiernu mágiu, temnejšiu než akú by si dovolili použiť počas bežných dní. Moc červeného mesiaca pomáha ovládať čiernu mágiu, černokňažníci s pomocou krvavého mesiaca dokázali vykonať kúzla a rituály, na ktoré by im inak nestačila vnútorná sila. Nie je to však len o ničivej stránke čiernej mágie, čierna mágia je rozsiahla a môžeš s ňou vykonať aj dobro, no väčšina sa rozhodla využiť silu mesiaca na zlé účely.“ Hovoril. Harry pochopil, že predtým, keď začal s poverami, si z neho viac menej uťahoval.

„Vieš, kedy má nastať najbližší krvavý mesiac?“ opýtal sa. Azazel pokrčil plecami.

„Určite to bude niekedy počas splnu, no dúfam, že sa to nestane nikdy v blízkej budúcnosti.“ Povedal. Harry spýtavo naklonil hlavu na stranu.

„To na krvavom mesiaci nie je nič pozitívne?“ opýtal sa. Predtým predsa hovoril, že ovplyvňuje aj tú lepšiu časť čiernej mágie. Odpoveďou mu bol Azazelov úškrn.

„Skutočne nie je lepší čas na obrady čiernej mágie. Veď sa spýtaj svojho prastarého ochrancu, čo všetko urobil počas krvavého splnu on.“ Oči sa mu temne zaleskli.

„Mordred?“ spýtal sa Harry.

„A kiežby len on. V tej dobe ho prevádzala jedna spoločníčka. Pokiaľ niekedy stretneš ženu, ktorá je krásna ani padlý anjel, vlasy má ako plamene ohňa či krvavý úsvit, oči ako samotné nebo,vábi k sebe ľudí ako siréna a má mágiu, akú si nikdy nevidel, vyhni sa jej. A pokiaľ sa jej nebudeš schopný vyhnúť, never jej, najmä nie, keď ti bude hovoriť, že ste rovnakí. Mordred padol do jej osídel a voviedla ho do temnoty, do akej by sa sám nikdy neodvážil. Nechýbalo málo, keby ju vtedy nevyrušili a nemusela sa stiahnuť, zničila by ho. Jej temnota v ňom stále drieme a obávam sa, že je len otázkou času, kedy sa opäť prederie na povrch. Spolu s jej príchodom.“ Pokrútil hlavou.

„Kto to je?“ opýtal sa Harry. Azazel sa kyslo uškrnul, oči mu pohasli.

„To je tajomstvo. Ver mi, že by som ti to rád prezradil, no tí parchanti sú chránení prisilnou mágiou. Nikto o nich nevie a nepíše sa o nich v knihách. Sú jedným z najlepšie strážených tajomstiev čarodejníckej spoločnosti, dokonca ani Spoločenstvo nemŕtvych so všetkými svojimi utajeniami sa na nich nehrabe. Vieme o nich my – anjeli a padlí – a vie o nich zopár smrteľníkov. Medzi nimi je aj Mordred. Ale povedať o svojej existencii ti môžu len oni.“ Povedal.

„Ako to, že o nich môžeš hovoriť?“ zaujímal sa Harry. Azazel sa potichu zasmial.

„Nikdy som nevyslovil ich meno a v skutočnosti som ti nepovedal nič dôležité. Len fantazírujem o ďalšom druhu, to robia mnohí. To, že o nich hovorím s trochu väčšou istotou, sú len slová blázna. Dosť mocného blázna, aby ho mohli vypočuť.“ Uškrnul sa. Harry sa potichu zasmial.

„Šikovný ťah.“ Uznal.

„Je to ako s vami? Reagujú na počutie svojho mena?“ opýtal sa. Azazel naklonil hlavu na stranu.

„V podstate áno, no nemal by si byť schopný ani vysloviť ich meno, pokiaľ nie si dosť mocný.“ Uznal.

„A keď už fantazírujeme o tomto neexistujúcom druhu, zaujímalo by ma, nakoľko mocní sú.“ Nadhodil Harry.

„Veľmi, veľmi mocní.“ Podľa Azazelovho výrazu Harry poznal, že sa pohybovali na hrane, no svoje slová myslel vážne. A keď už Anjel smrti uzná, že je niekto mocnejší ako on, je to zlé. Veľmi zlé.

„A čo by sa stalo tomu, kto o nich hovorí?“ opýtal sa Harry.

„Záleží na tom, koľko by o nich povedal a čo o nich sám vie. Bolesť, zabudnutie, smrť... Ťažko povedať.“ Pokrčil plecami.

„Takí ako ty nemôžu umrieť.“ Podotkol Harry. Azazel sa usmial.

„No môžu zmiznúť.“ Povedal. Harry sa zamračil.

„Zmiznúť? Kam? Na ako dlho?“ pýtal sa.

„Na dosť dlho, no všetko závisí od toho, aký mocný je daný nesmrteľný. Ja patrím k tým najmocnejším, pretože nie som viazaný bežnými pravidlami, no aj mne by to trvalo nejakú dobu.“ Hovoril. Znemená to vari, že existuje sila, ktorá by dokázala anjela odstrániť mimo fyzickej sféry?

„Je možné vyhnať vás mimo fyzickej sféry?“ opýtal sa.

„Duchovnú bytosť je možné poslať do akéhosi vyhnanstva, odkiaľ je veľmi ťažké, takmer nemožné, vrátiť sa, no je na to potrebná nesmierna sila a znalosti, ktoré presahujú hranice bežných smrteľníkov.“ Odvetil.

„Ale ako je to možné?“ nerozumel Harry. Pri predstave sily, ktorá by toto dokázala, sa mu zatočila hlava. Azazel mu venoval mierny úsmev.

„Ide o moc a oni jej majú veľa.“ Harry si vtedy konečne plne uvedomil, že bytosti, ktoré by dokázali odpratať aj anjela smrti, sú čosi, s čím sa nikdy nechcel zahrávať.

„Dokázali by poslať do vyhnanstva aj Lucifera?“ opýtal sa potichu. Azazel na okamih doslova zamrzol, v očiach sa mu objavilo čosi podobné strachu.

„O toto sa nikdy nepokúšaj, Harry. Nikdy! Rozumieš? Za žiadnych okolností si nemeraj sily s Luciferom, nech by si mal pocit, že si akokoľvek mocný. Netušíš, čo to znamená, byť najmocnejším z anjelov, v skutočnosti ani netušíš, čo znamená moc obyčajného anjela. Ty, Mordred, Dumbledore, Grindelwald a Voldemort dokopy nedosahujete moc, akú má nižší anjel. Jediné, čo ľudstvo chráni pred mocou Padlých, je nikdy nekončiaci boj, ktorý prebieha medzi nimi a anjelským vojskom. Toto nebude nikdy tvoj boj. Drž sa na zemi, Harry a anjeli ťa ochránia.“ Varoval ho.

„Prečo neochránili aj Hermionu a Ginny?“ opýtal sa.

„Nenaruš rovnováhu, Harry, už teraz je priveľmi krehká. Pokiaľ to urobíš, tie dve nebudú jediné zatratené.“ Povedal.

Po týchto slovách Azazel naklonil hlavu na stranu, akoby čomusi načúval. S tichým povzdychom sa opäť narovnal a pozrel sa na chlapca.

„Už musím ísť, volajú ma.“ Povedal.

„Kto?“ opýtal sa Harry. Azazel sa v odpoveď uškrnul.

„Tí, ktorých nemôžem odmietnuť.“ Postavil sa, pripravený premiestniť sa preč, keď ho zastavila Harryho ruka. Venoval mladíkovi spýtavý pohľad.

„Áno?“ opýtal sa, keď sa neozýval.

Harrymu sa nechcelo veriť, že to naozaj urobil, že ho zastavil. Pokiaľ vysloví to, čo ho ťažilo na srdci už od začiatku tohto rozhovoru, bude to znamenať, že sa mení k horšiemu? Môže ho tá jediná veta zmeniť k horšiemu? A možno ho mení už len tá samotná myšlienka... Nech je to však ako chce, pokiaľ to zo seba nedostane von, bude ho to vnútorne užierať, až kým ho to nezničí a nezlomí to jeho myseľ.

„Keby...“ musel si odkašľať a začať odznova.

„Keby Ronald umrel, stalo by sa niečo dievčatám?“ opýtal sa.

„Myslel som si, že vražda pre teba nepripadá do úvahy.“ Prehovoril Azazel. Harry odvrátil pohľad.

„Ja sám som si o sebe nemyslel rôzne veci a predsa som ich dokázal vykonať.“ Zašepkal.

„Neviem, Harry. Možno ich to oslobodí a možno nie. Keby ich väznil Ronald, bola by moja odpoveď jasná, no takto ti nemôžem povedať nič presné. Pokiaľ by som ti ale mal poradiť, povedal by som, aby si ho nechal žiť. Neoplatí sa ti trhať si dušu pre niekoho ako je on.“ Povedal nakoniec.

„Takže je to pravda, duša sa pri vražde roztrhne.“ Skonštatoval Harry.

„Nie vždy. Duša sa nemusí nutne roztrhnúť, môže sa len poškodiť alebo môže naďalej ostať dokonale celistvá. Keby sa duša roztrhla pri každej vražde, nemyslíš, že by bola práca aurora omnoho horšia? Viem, čo ti povedali ostatní o tom, ako sa duša pri takom hroznom prečine trhá, ale to je skôr zriedkavý jav.“ Vysvetľoval.

„Ale Voldemortova duša sa roztrhla po každej vražde, keď vytváral Horcruxy.“ Namietol Harry. Azazel sa zasmial.

„Viem, že ti Nam ukázala minulosť, no nezabúdaj, že ti ukázala len jej časti. Voldemort zabil už ako študent desiatky ľudí, zopár z nich dopomohlo k upevneniu kusov jeho duše na zemi a tí, pri ktorých si nechal roztrhať dušu, boli špeciálne vyvolení. A okrem toho, Voldemort nie je práve učebnicový príklad. Čierna mágia oslabuje dušu.“ Povedal. Naposledy sa naňho otočil.

„Pokiaľ sa nakoniec predsa len rozhodneš, že chceš, aby Ronald zomrel, nechaj to urobiť mňa. Síce si nemyslím, že by sa ti pritom roztrhla duša, no viem, že by si si to neodpustil.“ Mierne sa mu uklonil a bez pozdravu sa stratil v záblesku svetla. Zanechal za sebou chlapca s horkým úsmevom na perách, ktorý v tej chvíli vyzeral omnoho staršie a omnoho unavenejšie než by ktokoľvek povedal na ani nie šestnásťročného študenta.

Harry ešte dlho potom sedel na posteli a premýšľal. A sedel by tam ešte dlhšie, nebyť Cath, ktorá za ním prišla.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa a prisadla si k nemu, keď ho uvidela sedieť na posteli. Harry sa k nej s úsmevom otočil a pritiahol si ju do náruče. Už samotná jej prítomnosť ho upokojovala a pomáhala mu. A tak ako ona dokázala vycítiť nepokoj v ňom, dokázal to aj on v nej.

„Čoho sa obávaš, milovaná?“ zašepkal. Červenovlásla sa nežne usmiala. Milovala, keď jej takto hovoril. Obmotala okolo neho ruky a privinula sa k nemu.

„Marcus sa so mnou chce stretnúť.“ Zamumlala mu do košele.

„Z toho máš zlý pocit?“ opýtal sa Harry. Cath prikývla, vediac, že ho aj tak neoklame.

„Niečo sa s ním deje, Harry. Poznám ho ako vlastnú dlaň a viem, že sa čohosi bojí. Desí ma predstava, do čoho sa zas zaplietol.“ Hovorila. Tesnejšie sa k nemu privinula, akoby u neho hľadala útechu. A tú v jeho objatí aj našla. Niekedy všetko, čo človek potrebuje, je objatie blízkeho človeka a pocit porozumenia, ktorý so sebou prináša.

„Mám ísť s tebou?“ opýtal sa Harry. Pokrútila hlavou.

„Nie. Toto potrebujem zvládnuť sama.“ Povzdychla si a trochu sa odtiahla, aby mu mohla pozerať do očí.

„Dúfala som, že sa to zlepší, keď ho dostanem na tvoju stranu.“ Priznala. Harry sa pousmial.

„Nie je ľahké meniť ľudí, sú prekvapivo tvrdohlaví.“ Povedal jemne. Cath sa zasmiala.

„A najmä môj brat.“ Povedala. Dlhú chvíľu mlčala. Harry videl, že bolo čosi, čo mu chcela povedať, no nevedela ako. Nechal ju, nech sa rozhodne sama, vedela predsa, že mu môže povedať všetko. Nakoniec sa k nemu predsa natočila a uprela na neho vážne zlaté oči, potemnelé chmúrnymi myšlienkami, čo jej zožierali myseľ. Harry ju jemne pohladil po tvári, nenávidel, keď ju mátali chmúry. Sám poznal, aké to môže byť a keby to bolo v jeho moci, len pre ňu by vystaval nový, krajší svet.

„Mám obavy, že som urobila chybu, keď som k tebe priviedla Marcusa. Nikdy nevedel byť verný nikomu inému, než mne a mám strach, že by mohol...“ nedokázala to dopovedať. Veď ako by mohla nahlas priznať, že si myslí, že ich jej vlastný brat zradil? Potichu vzlykla. Harry si ju privinul bližšie k sebe a prihovoril sa jej nežným hlasom.

„Neurobila si nijakú chybu, láska. Rodina je na prvom mieste.“ Položila si hlavu na jeho rameno a preplietla si s ním prsty.

„Ďakujem bohom za to, že ťa mám. Neviem ako by som to všetko bez teba zvládla.“ Zašepkala. Harry sa usmial.

„To skôr ja neviem ako by som to bez teba mohol zvládnuť. Odkedy ťa mám po svojom boku, je život krajší a jednoduchší. Dávaš mi silu kráčať ďalej a biť sa so životom, hoci sa zdá, že sme už prehrali.“ Bezmyšlienkovite jej kreslil kruhy po chrbte ruky a upieral pohľad do závesov na posteli.

„Chcel by som...“ zarazil sa a pozrel sa jej do očí. Trochu sa odtiahol a chytil ju za ruku. Srdce mu hovorilo, že bol čas na to, aby konečne vyslovil to, čo mal na srdci už dlho.

„Chcel by som, aby si už navždy ostala stáť po mojom boku. Viem, že ťa tým sebecky ohrozujem, mal by som ťa nechať odísť, nech prežiješ šťastný a bezpečný život, no nedokážem to. Nedokážem sa ťa vzdať.“ Pritiahol si jej ruku k perám a zľahka ju pobozkal.

„Harry...“ zašepkala Catherine a zahľadela sa na jeho tvár a nech už v nej videla čokoľvek, vohnalo jej to slzy do očí. A Harry ešte nevedel, či to boli slzy smútku alebo radosti.

„Prisahám, že ťa bude chrániť a milovať. Nikdy ťa neopustím, nikomu nedovolím, aby ti ublížili a vždy budem stáť po tvojom boku.“ Sľuboval. Catherine ho nežne chytila za tvár.

„Harry, znamená to to, čo si myslím?“ opýtala sa. Mladík sa usmial.

„Vždy som túžil po vlastnej rodine a neviem si predstaviť, že by som niekedy mohol niekoho ľúbiť tak ako teba. Vieš, kto som, vieš, čo robím a napriek tomu tu teraz sedíš po mojom boku a nemáš strach. Možno sme mladí, no bohovia vedia, že sme toho prežili priveľa na to, aby sme sa mohli stále považovať za deti. Zbytok svojho života chcem stráviť po tvojom boku, láska moja. Nikdy som si ničím nebol taký istý ako týmto.“ Zašepkal.

Možno to bolo bláznivé, možno to bolo hlúpe, no cítil, že to, čo sa chystal urobiť, bolo správne. Miloval ju a potreboval ju, predstava, že by bola s niekým iným, ho napĺňala hnevom a bolesťou. Bola jeho a on bol jej a on túžil po tom, aby to vedel celý svet a hlavne, aby to vedeli oni dvaja.

Tisíckrát sa sám seba pýtal či je to dobrý nápad. Možno by ju naozaj mal radšej nechať ísť, aby sa zamilovala do niekoho iného a prežila život v bezpečí. No bolo to vari možné? Mali na výber? Možno, keby to zastavili ešte v počiatoch, keby bol silnejší a dokázal sa od nej držať ďalej, keby bol vtedy múdrejší.

Ale nebol a teraz na tom už beztak nezáležalo.

Siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ drobnú krabičku pokrytú červeným hodvábom. Catherine na ňu uprela šokované oči a potom uprela pohľad na Harryho. Mladík sa slabo usmial pri nemej otázke, ktorú k nemu vyslala. Pokľakol pred ňou na koleno a otvoril krabičku. Zľahka ju uchopil za ruku a venoval jej nežný úsmev.

„Chcel som, aby bola moja žiadosť romantická, pretože ty si zaslúžil len to najlepšie. Žiaľ, veľké gestá lásky nie sú mojou silnou stránkou.“ Potichu sa zasmial a pokrútil hlavou.

„Milujem ťa.“ Zašepkal. „Milujem ťa a budem ťa milovať až do skončenia sveta.“ Sľuboval.

„Učarovala si mi, miloval som ťa od prvej chvíle. Pamätáš sa na to, keď si ma našla pri mojej prvej návšteve Čiernej ruže? Už vtedy som sa do teba zamiloval. Nikdy som neveril v lásku na prvý pohľad, ba dokonca som si nikdy nemyslel, že budem niekedy schopný milovať a potom si sa zjavila ty a môj svet sa zrútil a znovu vystaval a ja som od prvej chvíle patril len tebe.“ Natiahol sa a nežne ju pohladil.

„Chcem s tebou prežiť zvyšok života, milovať ťa a chrániť ťa, chcem, aby si bola len mojou. Priniesla si mi mier a nádej na lepší život. Ukradla si mi srdce a chrániš ho. Catherine Leardent-Tearová, staneš sa mojou ženou? Viem, že život so mnou bude ťažký a plný nebezpečenstva, no budem ťa chrániť svojím životom. Vezmeš si ma, láska moja?“ opýtal sa. Niekoľko okamihov nenachádzala slová, no potom sa rozosmiala, skĺzla na zem k Harrymu a hodila sa mu okolo krku.

„Och, Harry!“ zvolala. Harry sa zasmial a jednou rukou jej opätoval objatie, druhou zatiaľ bezpečne držal krabičku.

„To znamená áno?“ opýtal sa.

„Áno! Tisíckrát áno!“ smiala sa. Chytila mu rukami tvár a vrúcne ho pobozkala.

„Áno, Harry, vezmem si ťa. Milujem ťa tak ako som nikdy nikoho nemilovala a nikdy ani nebudem. Patrím ti celou svojou dušou a celým srdcom, žijem a dýcham len pre teba. Och, miláčik!“ vzdychla a opäť ho pobozkala.

„Ľúbim ťa.“ Zašepkal Harry naspäť. Vzal jej ruku do dlaní, pobozkal ju a vybral z krabičky zlatý zásnubný prsteň s výrazným rubínom a jemnými zlatými ornamentami po celom obvode. Zlato sa lesklo zvláštnym červenkastým jasom a prsteň už na prvý pohľad pôsobil prastarým dojmom ako prsteň hodný starovekých kráľovien.

„Tento prsteň som našiel v rodinnom trezore. Odovzdával sa v našom rode z generácie na generáciu, ako posledná ho nosila moja matka, hoci len veľmi krátko. Je to to jediné, čo mám z trezoru rodu Prince. Mama si želala, aby som ho jedného dňa dal žene, s ktorou budem chcieť stráviť zvyšok života.“ Hovoril tak ticho, že takmer šepkal. Pri nežnom úsmeve, ktorý mu venovala Catherine, mu zovrelo srdce.

„Je nádherný.“ Zašepkala. Prekvapene vydýchla, keď jej ho nastokol na prst.

„Čo to je?“ opýtala sa.

„Kúzla. Tento prsteň ťa so mnou zviazal. Bude ťa chrániť mojou vlastnou silou.“ Povedal.

„Cítim ťa z neho. Ako je to možné?“ užasnuto sa na neho pozrela.

„Nielen z neho. Zasľúbila si sa mi, čo v čarodejníckom svete znamená veľa.“ Chytil ju za ruku a priložil si ju k srdcu.

„Naše mágie sa prepojili ešte pevnejšie, než doteraz. Som priveľmi mocný na to, aby bolo všetko také, aké to býva u bežných párov a tvoja mágia je taktiež výnimočná.“ Zľahka pokrčil plecami.

„Vieš, čo sa bude diať ďalej?“ opýtala sa. Harry sa schuti zasmial.

„Nemám ani tušenie.“ Pokrútil hlavou.

„Ale budeme v tom spolu, na tom záleží.“ Doplnila ho Catherine.

„Už navždy.“ Nežne sa usmial.

„Čo je moje, je od tejto chvíle aj tvojím, Catherine. Ja sám patrím už len tebe.“ Povedal.

„A čo je moje, je tvoje, Harrison. Som naveky len tvoja.“ Odvetila. Tento sľub znamenal viac než všetky obrady, než sviatosti a vzletné vety prenesené pred zrakmi ľudí. Boli tu len oni dvaja a mágia vôkol nich a to im stačilo. Nikoho iného nepotrebovali.

Harryho oči na okamih zahalili mraky, no potom sa pomaly usmial a pri pohľade na ženu, ktorú miloval sa mu zrak rozjasnil. Ten pocit, čo mu zvieral srdce, láska taká silná, že takmer nemohol dýchať, ho celého zachvátila. Miloval ju tak nesmierne, až mu ten cit prinášal takmer fyzickú bolesť.

„Cítim nádej. Ani sa nepamätám, kedy som bol naposledy taký šťastný.“ Priznal. Catherine sa usmiala.

„A takto to bude už navždy. Neopustím ťa, Harry. Nikdy. Prisahám. Naveky budem s tebou, nech by sa udialo čokoľvek. Nás dvoch už nič nerozdelí.“ S týmito slovami ho potiahla za ruky a posadila sa s ním na posteľ.

„Ostaneš tu pri mne?“ opýtal sa. Catherine sa pozrela na posteľ a usmiala sa. Pohľad sa jej rozžiaril.

„Celú noc a potom celý život.“ Zašepkala. Ľahla si na chrbát a natiahla k nemu ruky. Harry ju chvíľu mlčky sledoval, prechádzal pohľadom po jej tele, skúmal jej husté červené vlasy a utápal sa v pohľade jej zlatistých očí.

„Čo je?“ opýtala sa Catherine s úsmevom na perách. Harry jej úsmev opätoval.

„Si nádherná.“ Povedal. Ľahol si k nej a objal ju. Catherine sa k nemu dôverne privinula. Harry jej zaboril prsty do vlasov.

„Milujem, keď sa mi hráš s vlasmi.“ Zašepkala. Harry sa ticho, hlboko zasmial. Catherine mu odpovedala svojím vlastným sladkým dôverným smiechom.

„Ja viem.“ Zašepkal. Pobozkal ju, načo sa k nemu privinula ešte tesnejšie. Harry sa usmial, zrak mu opäť začal blúdiť po jej tele.

„Ľúbim ťa.“ Zašepkala. Harry sa trochu odtiahol.

„Ani netušíš ako krásne teraz vyzeráš.“ Povedal. Catherine s úsmevom nadvihla obočie.

„Prečo len teraz?“ spýtala sa. Harry sa potichu ťahavo zasmial a naklonil sa k nej, aby jej mohol šepkať do ucha tiché slová o tom, prečo vyzerá tak krásne, keď pod ním leží v posteli, s rozpustenými vlasmi a iskriacimi očami. Keď ho roztúžene objala a pritiahla si ho k sebe, jeho mágia ožila, búrlivá a mocná ako nikdy predtým a spojila sa s jej mágiou. Catherine sa nikdy necítila taká mocná ako v tú noc, keď splynuli v jedno a Harry dodržal svoje slovo a dal jej všetko.

.-.-.-.-.-.-.-.-.

Na druhý deň sa Catherine prebudila skôr než ostatní v izbe, aby zistila, že Harry už dlho bdel, pozorujúc ju v spánku. Rozospato sa na neho usmiala a bližšie sa k nemu privinula, hoci už dovtedy boli prepletení v jedno.

„Dobré ráno, moja krásna snúbenica.“ Pozdravil ju.

„Dobré ráno aj tebe, snúbenec môj.“ Venovala mu žiarivý úsmev.

„Ako si sa vyspala?“ opýtal sa. Catherine sa spokojne usmiala.

„Báječne. Už dlho som sa tak dobre nevyspala, hoci len krátko.“ Rozverne sa usmiala. Harry jej úsmev opätoval a naklonil sa, aby ju mohol pobozkať.

„Ráno si krásna.“ Zašepkal jej pri perách.

„Aj ty ráno vyzeráš skvele. Páčia sa mi najmä tvoje strapaté vlasy.“ Uškrnula sa. Harry sa zasmial a prezrel si jej vlasy, rozhádzané po vankúši. Po tejto noci nevyzerali vlasy ani jedného z nich upravene, no jemu sa to páčilo. Vyzerala neskutočne a ešte neskutočnejšie bolo, že bola jeho, len jeho.

„Mal by som sa opäť vrátiť ku svojej stálej podobe“ S povzdychom sa natiahol za príveskom, ktorý ho opäť navráti do podoby Harryho Pottera. Catherine ho zachytila za ruku a zastavila ho.

„Ešte nie. Počkaj, kým nebudem musieť odísť.“ Požiadala ho. Harry sa na ňu na okamih len mlčky hľadel, no potom prikývol a odložil prívesok stranou.

„Dobre.“ Privolil. Ani jemu sa ešte nechcelo vrátiť ku klamstvu, v ktorom žili. Pretože to bol celý jeho predošlý život, celý život Harryho Pottera. Jedno veľké klamstvo. Pravdepodobne jediné pravdivé v jeho živote bola Catherine a Tretia strana. Možno ani tá Tretia strana. Catherine tvorila jeho malý kúsok raja, ona bola ukážkou sveta, v ktorom chcel žiť.

„Čo keby sme tu dnes ostali celý deň? Len tak by sme tu ležali a oddychovali. Nemyslíš, že si to zaslúžime?“ opýtal sa. Lákal ju, aby ostala.

„Musím odísť. Brat ma potrebuje.“ Pripomenula mu Catherine. Harry sa zahniezdil.

„Nechoď. Prosím ťa, nechoď. Mám zlý pocit, láska, akoby sa malo udiať čosi zlé. Ostaň tu so mnou.“ Požiadal ju. Catherine ho s tichým povzdychom pohladila po tvári.

„Je to môj brat, musím ísť. Ja viem, že mi rozumieš.“ Povedala nežne. Harry si jej ruku pritisol k perám.

„Nepočká to? Len dnes. Temný pán je vzrušený a ja cítim, že niekto z tých, ktorí mi prisľúbili vernosť, schádza z cesty. Nie som ešte dosť skúsený na to, aby som vedel, kto to je, no cítim blížiacu sa zradu. Nechoď dnes preč, láska.“ Prosil ju. Z mysle mu neschádzali slová veštby, ktorú vypočul. Hovorila o strate, ktorá ho poznamená a on dostal strach, že by mohlo ísť o Catherine. Stratu Catherine by nezvládol. Prekoná čokoľvek, len nech mu ju nevezmú. Pritiahol si ju bližšie do náruče, akoby ju tým dokázal ochrániť pred celým svetom. Ako však zabrániť tejto tvrdohlavej, svojhlavej a odvážnej kráske, aby chránila svoju rodinu?

„Mrzí ma, že ti robím starosti, Harry, no je to môj brat. Vieš, že musím ísť. Vždy sme sa starali jeden o druhého.“ Hovorila mu do košele.

„A okrem toho,“ trochu sa od neho odtiahla, aby jej lepšie rozumel, „kto okrem teba ma ochráni lepšie než môj vlastný brat? Nedovolil by, aby mi niekto ublížil.“ Pripomenula mu. Keď videla, že to úplne nezabralo, povzdychla si a chytila ho za ruku.

„Zlatko...“ začala. Jemný zmierlivý hlas, ktorým sa mu dovtedy prihovárala, pomaly začínala podfarbovať frustrácia. Harry pochopil, že sa nebezpečne blížil k hranici Catherininej trpezlivosti.

„Ja viem, prepáč. Mám proste strach. V poslednej dobe sa na mňa všetko sype.“ Pokrútil Harry hlavou. Musel však uznať, že mala Catherine pravdu. Marcus by nedovolil, aby jej niekto ublížil, pre svoju sestru by obetoval život. Catherine bola jediný človek, pre ktorého by Marcus obetoval všetko. Harry si bol plne vedomý toho, že bol svojej sestre tak hlboko oddaný ako Tretej strane nikdy nebude. Mohol im však poskytnúť množstvo cenných informácií.

„Ale aj tak by som bol najradšej, keby sme mohli celý deň zostať v posteli.“ Zašomral. Catherine sa zasmiala, opäť v lepšej nálade.

„Chceš sa vyhnúť povinnostiam?“ podpichla ho.

„Možno by som sa chcel radšej venovať iným povinnostiam.“ Nadhodil Harry hravým hlasom. Catherine sa vôbec nebránila, keď si ju k sebe pritiahol, naopak, zdalo sa, že sa jej tieto povinnosti nesmierne páčili.

„Čaká ma rozhovor s Pomfreyovou, Siriusom a Remusom.“ Povedal Harry, keď sa od seba odtrhli.

„Chystáš sa ich zverbovať?“ opýtala sa Cath. Harry sa zamračil.

„Zverbovať... To slovo sa mi nepáči, ale v podstate máš pravdu. Potrebujem ich dostať na svoju stranu. Poppy prejavila záujem, možno by dokázala opustiť Dumbledora a Siriusa s Remusom potrebujem. Počas celých tých rokov mi nahrádzali rodinu, neviem si predstaviť, že by mali stáť na inej strane, než na mojej.“ Priznal.

„A Poppy je nadaná liečiteľka, takýchto ľudí vo vojne potrebuješ.“ Dodala.

„Okrem toho sú to ľudia, ktorých strata by mi spôsobila bolesť. A tej sa snažím vyhnúť ako sa len dá.“ Pousmial sa.

„Nechcem byť poslom zlých správ, no obávam sa, že ťa ešte čaká veľa bolesti. Zvolil si si ťažkú cestu.“ Povedala opatrne. Harry si povzdychol.

„Všetky tie veštby mi robia starosti. Predpovedajú mi priveľa bolesti.“ Priznal. Catherine ho jemne šťuchla.

„Ty prekonáš všetko. Si pevný ako skala.“ Povedala. Harry sa musel usmiať pri predstave viery, ktorú do neho vkladala.

„Pokiaľ budem mať po svojom boku teba, prekonám všetko.“ Usmial sa. Zmiatlo ho, že sa Catherine pri jeho slovách zachmúrila a trochu sa odtiahla.

„Blíži sa vojna.“ Povedala. Harry pomaly prikývol, tvár mu pomaly zahaľovali tiene, keď si uvedomoval, kam tým speje.

„To je takmer isté.“ Odvetil stále pokojným hlasom. Catherine si pritiahla kolená k brade a objala sa rukami. Náhle z nej opadla predošlá veselosť a oči jej zahalili temné mračná obáv.

„Čo ak sa niečo stane a ja už pri tebe nebudem môcť stáť? Čo ak počas vojny umriem? Ani ty nemôžeš byť všade a neustále ma chrániť. Nie, pokiaľ budeš robiť to, čo robiť musíš.“ Začala hovoriť. Nie, to neboli obavy, čo videl v jej očiach, bola to istota. Ona to nehovorila ako možnosť, v hĺbke duše jej vyvieralo presvedčenie, že túto vojnu neprežije a neuvidí svet, ktorý Harry vystavá na troskách toho minulého.

„Ty neumrieš!“ prerušil ju Harry nečakane tvrdým hlasom. Nikdy nedovolí, aby umrela. Nikdy. Aj keby to malo byť to posledné, čo urobí, ochráni ju.

„Ak áno, ak umriem, musíš ísť ďalej, Harry. Musíš dokončiť to, čo sme začali spolu. Nesmieš sa na mňa naviazať aj za cenu toho, že všetko ostatné padne.“ Naliehala.

„Nie. Ty neumrieš, Catherine. Nedovolím to. Si moja žena, dnes sme si dali sľub a ty nosíš prsteň nášho rodu. Je mojou povinnosťou ochrániť ťa za každú cenu.“ Stál si Harry za svojím. Už nedokázal ukryť zúfalstvo v hlase, temný strach, ktorý sa mu usídlil v očiach. Prišiel o priveľa ľudí, nemôže dovoliť, aby ho opustili ďalší. Nemôže dovoliť, aby ho opustila Catherine, ktorá prenikla tak hlboko do jeho duše a srdca. Snáď nikto mu nebol taký blízky ako ona, nikomu tak nedôveroval ako jej. Keby prišiel o ňu, prišiel by o kus seba samého. Všetko, čo bolo v ňom, bolo prepojené s ňou. Bola jeho druhou polovicou. Lepšou polovicou.

„Sľúb mi, že pôjdeš ďalej.“ Žiadala ho. O vlastnej smrti hovorila, akoby to pre ňu nič neznamenalo. Akoby bola len pešiakom v akejsi monštruóznej partií, ktorej Harry ešte nerozumel. Priam neskutočne ho to rozčuľovalo. Nie to vedomie, že vedela viac ako on, ale spôsob, akým hovorila o vlastnej smrti.

V náhlom záblesku uvedomenia mu napadlo, že takto sa asi cítia tí, ktorí veria v to, že prežije vlastnú smrť. Že prežije celú tú vojnu a vzkriesi z popola nový svet. Lenže on bol ochotný bojovať o vlastný život do posledného dychu.

„Nemôžem, Cathy, nedokážem to. Nechcem žiť vo svete, kde nebudeš. Vieš, aký temný by bol svet bez teba? Si môj tichý ostrov v mori chaosu, si v centre môjho bytia. Catherine Tearová, pokiaľ umrieš, umriem s tebou. Naše duše sa dotkli, cítil som ten moment a viem, že si ho cítila aj ty. Dokonca ani všetka tá moc, čo sídli v mojom tele, sa nemôže vzpierať tým najzákladnejším zákonom mágie. Patríme k sebe. Prsteň, čo nosíš na ruke, neznamená nič v porovnaní s mocou, ktorá nás spája. Vari to necítiš?“ opýtal sa. Nedokázal zabrániť trpkému zúfalstvu, aby sa mu odrazilo v hlase a zastrelo mu tvár.

„Každým kúskom svojej duše.“ Zašepkala.

„Tak veľmi túžim po tom, aby už bol koniec a aby sme mohli byť už navždy spolu, bez všetkého toho nebezpečenstva a problémov, bez všetkých tých predsudkov. Niekedy snívam o tom, aké to asi bude, keď ťa svet príjme za kráľa a ty ho zmeníš. Keď ma ľudia nebudú odsudzovať pre krv, ktorá mi koluje v žilách a keď sa budem môcť prechádzať po uliciach v spoločnosti Amay a Loretha bez toho, aby sme museli niečo ukrývať alebo aby na nás útočili pre to, čím skutočne sme. Asi to všetko vidím v priveľmi ružových farbách, pretože svet, ktorý vidím v snoch je priam idilický, no o to viac po ňom túžim a viem, že ak to niekto môže dosiahnuť, budeš to ty.“ Skutočne verila tomu, čo hovorila. Verila v Harryho a svet, ktorý mohol priniesť. Nie, verila v svojho Kráľa a svet, ktorý mohol vytvoriť.

„Hovoríš to, akoby sme to nemali prežiť spolu.“ Odvetil Harry duto. Na to mu neodpovedala a na dlhú chvíľu sa medzi nimi usadilo ťaživé ticho, také odlišné od toho, aké zažívali zvyčajne. A predsa, hoci ho Harry túžil zmazať a vrátiť sa k tomu, čo bolo, nedokázal nájsť tie správne slová, ktorými by vyslovil to, čo cítil. Nedokázal slovami opísať pocity, ktoré ho zožierali zvnútra.

„Bojíš sa smrti?“ prekvapila ho Catherine otázkou. Harry sa zachmúril a mimovoľne sa na posteli zosunul nižšie. O smrti premýšľal často, najmä v posledných mesiacoch. Začalo to pravdepodobne smrťou Cedrica... a možno si tie myšlienky vtedy len začal pripúšťať a v skutočnosti s ním boli stále. Smrť bola všade, sprevádzala ho na každom kroku, pomaly nadobúdal pocit, že mu bola najvernejšou priateľkou. A pritom túto priateľku tak veľmi nenávidel, lebo mu brala všetko, čo miloval. Smrť bola žiarlivou družkou.

„Nemám z nej strach, nikdy som ho nemal. Nevyrastal som v práve idilickom prostredí a keby skutočne hrozilo, že umriem, pravdepodobne by som sa smrti ani veľmi nebránil. Už ako malý som pochopil, že smrť je súčasťou života a raz si príde aj po mňa a odkedy som zistil, že som čarodejník, vedel som, že mi je smrť bližšia než iným. No napriek tomu som nikdy skutočne nechcel umrieť. Mám mnoho dôvodov na to, prečo žiť.“ Zľahka jej pohladil rameno, aby jej naznačil, že ona patrí k tým najväčším dôvodom, pre ktoré stále dýcha, žije a bojuje.

„V mnohom sa podobám Voldemortovi. Oboch nás vychovávali muklovia, ktorí nás nenávideli, obaja sme nenávideli svoje životy, obaja sme našli v čarodejníckom svete nesmiernu krásu a obaja sme sa vydali cestou moci. Keď prechádzam rokfortskými chodbami, nakupujem v Šikmej uličke či sa ukrývam v Zašitej a dýcham ten istý vzduch, ktorý pred nie tak dávnymi rokmi dýchal mladý Tom Riddle, cítim, že to, čo je v ňom, je aj vo mne. Tá temnota, ktorá zvábila jeho, volá aj na mňa.“ Bolo zvláštne, že pri tých slovách necítil ako Catherinino telo tuhne ani ako sa v nej dvíha alarm. Naďalej bola pokojná, akoby sa jej vôbec netýkalo, že jej priateľ o sebe rozpráva ako o druhom Temnom pánovi. Akoby vedela, že za týmito vetami prídu ďalšie, ktoré vyvrátia alebo aspoň vyvážia zmysel prvých viet. Akoby verila, že Harry by nemohol skĺznuť z cesty a nechať sa pohltiť tmou, hoci cesta, po ktorej sa rozhodol kráčať, sa hojdala na ostrí noža. Na ostrí, ktoré sa ešte nestihlo otupiť.

„Ale mám niečo, čo Voldemort nenašiel.“ Pokračoval. „Kto vie, či by všetko dopadlo inak, keby mal okolo seba mladý Voldemort ľudí, ktorých som mal a mám okolo seba ja. Možno je to voči mojim rodičom nevďačné, no mojou rodinou ste väčšmi vy, než kedy boli oni, či už za svojho otca budem považovať Jamesa alebo Snapea. Vy ste tým skutočným dôvodom, prečo sa oplatí stále znovu a znovu vstať a kráčať ďalej.“ Dlhé roky bol osamelý, všetkými odvrhnutý a nenávidený a teraz mal všetko, po čom túžil. Isteže, stále sa našli ľudia, ktorým nebol pochuti, no tí ho až tak netrápili. Patril medzi najbohatších a najmocnejších mužov, mal tú najkrajšiu partnerku pod slnkom, ktorá ho chápala a milovala, mali spolu dokonca taký pevný vzťah, že sa ich duše prepojili a za ním stáli ďalší mocní ľudia, ktorých miloval tak, ako by miloval svoju rodinu, keby ju mal. Všetko zlé, čo sa mu stalo, sa mu tisíckrát vrátilo a on mohol napriek všetkému povedať, že bol šťastný. Nebolo to síce úplne dokonalé šťastie, no čo na svete je dokonalé? O to viac si dokázal vážiť to, čo mal. Odjakživa ho dokonalosť desila, už dávno sa naučil, že to, čo sa na prvý pohľad javí ako dokonalé, je falošné a ukrýva temnejšie tajomstvá než to, čo sa na prvý pohľad javí ako škaredé.

V nasledujúcom ticho sa Catherine rozvibroval prútik. Keď sa poň Harry natiahol, aby jej ho podal, popálil si na jeho rozohriatom povrchu prsty. Tlmene zanadával a rýchlym bezprútikovým kúzlom napravil škody.

„Už je čas odísť?“ hádal. Catherine prikývla.

„Kiežby nebol.“ Povzdychla si.

„Ľúbim ťa, no už musím ísť.“ S tým ho naposledy pobozkala a začala sa dvíhať z postele. Harry ju chvíľu mlčky sledoval, než sa aj on neochotne zodvihol a začal zbierať naokolo porozhadzované veci, aby si mal narýchlo čo obliecť.

„Nezájdeme najskôr na raňajky? Potom by som ťa odprevadil, nikomu tu nebudem chýbať.“ Skúsil to naposledy. Catherine sa na neho mierne usmiala.

„Čoskoro sa vrátim.“ Prisľúbila. Jemne ho pobozkala na líce, počkala, kým na seba natiahol košeľu a preplietla si s ním prsty, keď opúšťali bezpečie ochrán okolo Harryho postele.

Kiežby vedel, čo v ten deň príde. Možno by tomu dokázal zabrániť. A možno by si aspoň dokázal detailnejšie zapamätať rubínové odlesky svetla v jej červených vlasoch, krivku jej pier, žiaru jej hnedých očí, ktoré na svetle pôsobili ako tekuté zlato a v temnote noci ako rozhorúčený karamel, krásu jej úsmevu či prostú červeň na jej lícach. Možno toto by dokázalo vyhnať z jeho hlavy obrazy, ktoré sa mu v mysli uchovali do najmenších detailov, obrazy, ktoré ho mátali v nočných morách, obrazy, ktoré mal vyryté na vnútornej strane viečok. Možno, keby sa v ten deň lepšie sústredil, vycítil by v jej sľube lož, pochyby, ktoré ju samú sužovali. A možno sa tomu nedalo zabrániť, osud sa s nimi hral ako s pešiakmi na šachovnici a Harry nebol v ten deň viac než bezmocným kráľom, ktorý sa mohol len nečinne pozerať, ako iní umierajú pre neho. Kráľom, ktorý sa v ten deň rozbil na márne kúsky. Nebolo vari kruté, že kráľ, tá najdôležitejšia postava celej hry, bol zároveň tou najbezmocnejšou figúrkou? A dáma, hoci taká silná, vznešená a nádherná, musela byť obetovaná kvôli kráľovi?

V sladkej nevedomosti spolu prešli rokfortskými chodbami, ticho sa smejúc, kým sa zakrádali tieňmi, aby nikto nevidel Catherine unikajúcu z chlapčenských spální. Ani jeden z nich dvoch netušil, že to boli posledné bezstarostné chvíle, aké mali zažívať. Obaja, hoci skúšaní osudom, boli v tej chvíli takí naivní a nevinní, stojac pred plánmi tých, ktorí kruto pohybovali nitkami osudu.

„Stretla si niekedy v poslednej dobe Dumbledora?“ opýtal sa, keď sa chystali rozlúčiť.

„Odkedy ho obvinili? Nie, veď vieš, že sa ešte stále vyhýba verejným priestranstvám. Obvinenia síce stiahli už takmer všetky, sám bol predsa oslobodiť Umbridgeovú z lesa, no ešte stále nemá dokonale čistý štít. Prečo sa pýtaš?“ zaujímala sa. Harry pokrútil hlavou.

„Mám len taký divný pocit.“ Povedal, no viac k tomu nedodal a Catherine z neho nič neťahala. Možno by sa aj bola zaujímala väčšmi, no ponáhľala sa. A možno vedela viac, než bola ochotná priznať. Nádherná lady Catherine Leardent-Tearová mala možno ešte ďalšie tajomstvá, s ktorými sa nezverila dokonca ani mužovi, ktorý jej dal svoju dušu.

„Dávaj na seba pozor!“ zavolal Harry za jej vzďaľujúcou sa postavou. Catherine mu naspäť zamávala.

„Aj ty na seba!“ zakričala.

Napriek tomu, že sa mu po chvíli stratila z dohľadu, ostal ešte dlho stáť vonku a sledoval pozemky školy, než mu začala priveľmi prekážať treskúca škótska zima a vrátil sa celý premrznutý dovnútra.

Cítil neutíchajúcu bolesť hlavy, potlačenú účinkom niekoľkých elixírov, ktoré do seba hodil ešte predošlý deň a jeden aj ráno, hneď na to, čo Catherine odišla. Základné elixíry nosil zvyčajne so sebou vždy, keď vyšiel z izby. Bolesť ho v plnej sile zastihla krátko potom, čo vošiel naspäť do hradu a stupňovala sa. A v takejto nepríjemnej nálade narazil na Snapea, rovnako dobre naladeného ako bol on sám, možno dokonca ešte vo vražednejšom rozpoložení. A keď tvrdil, že narazil, myslel to doslovne. Severus Snape, rovnako ako jeho jediný pokrvný potomok, mali obaja tendenciu chodiť popri stene, len napoly na svetle, akoby sa obaja inštinktívne skrývali pred okolím. Dalo sa preto očakávať, že sa tí dvaja jedného dňa zrazia a len náhoda a poriadna dávka šťastia mohli za to, že sa tak nestalo už predtým.

„Potter!“ zavrčal Snape svojím vskutku pôsobivým hlbokým basbarytónom, ktorý však ani v najmenšom nevyviedol z mieri chlapca, ktorý ho zvykol počúvať celé roky. Najmä, keď postupom času strácal na razancii, hlavne, keď mal do činenia s mladíkom, ktorý dokázateľne pochádzal z jeho krvi a ktorému už toľkokrát neprávom ublížil.

Chladnému Severusovi Snapeovi, obávanému profesorovi elixírov, Netopierovi zo žalárov a povestnému parchantovi, čo nenávidel všetkých študentov, na čele s Harrym Potterom, nečakane zovrelo hruď, keď sa doňho s laserovou intenzitou zabodli jasné zelené oči, horiace ostrou žiarou hnevu. Vnímal ako chlapec prižmúril oči, akoby sa po dlhej dobe v tme pozrel do slnka, uprel zrak mimo Snapeovu tvár a ešte väčšmi sa zachmúril.

„Profesor.“ Dostalo sa mu chladnej reakcie. Hlas jeho syna bol dokonale kultivovaný a ostrý ako čepeľ dýky. Tvár sa mu uzavrela do chladnej masky a len oči prezrádzali jeho skutočné emócie. Ich rod vždy veľmi zle ukrýval číry hnev. Princeovci bývali vždy výbušným, vášnivým rodom. Ani to im však nebránilo v osvojovaní si jemných zvyklostí okulumencie. Skutočné problémy im vlastne robilo len ukrývanie temnejších emócií a to tiež len preto, že sa v nich doslova vyžívali.

„Kde si bol?“ opýtal sa Snape zamračene, keď si všimol, aký uzimený je jeho syn. Harrymu sa v očiach mihol tieň a bol by svojmu otcovi povedal čosi bezpochyby drzé a nepríjemné, hodné ostrosti ich rodinného cynizmu, keby ho nezastavil náhly príchod profesora Obrany proti čiernej mágii, tesne nasledovanom postavou Ronalda Weasleyho. Obaja sa neočakávane objavili na opačnej strane chodby, dvaja ľudia, o ktorých by profesor elixírov nikdy nepredpokladal, že by vyhľadávali spoločnosť toho druhého. A to bol len vrchol ľadovca prekvapení, ktoré čakali na chudáka profesora, ktorý v skutočnosti nemal ani tušenie, kým sa jeho syn vlastne stával.

„Harry!“ počul chlapec zvolať Mordreda. Pohľad na Mordredovu vysokú postavu, takmer bežiacu po chodbe, s výrazom strachu a viny v tvári a za ním bežiaceho Rona s kamenným výrazom, ktorý sa napriek rýchlemu tempu pohyboval s nesmiernou eleganciou a gráciou, by mu za iných okolností vyvolal na tvári úsmev, no v tej chvíli ho prepadla nepríjemná predtucha, ktorá mu zovrela žalúdok. A skôr, než k nemu stihli dobehnúť, zachvátila jeho telo bolesť a myseľ mu zovrela neznáma sila. Jediná myšlienka mu zaplnila myseľ a neľútostne vytrhla dušu z tela.

„Harry.“ Tichý, melodický hlas ho vytiahol z temnoty a odohnal bolesť. Nedokázal však odohnať obraz, čo sa mu mal navždy vryť do pamäti.

„Catherine.“ Zašepkal. Pohľad uprieral na prízrak ženy odetej vo vzdušných bielych šatách. Ženy, ktorá vyzerala ako jeho milovaná snúbenica. Na prste sa jej zablysol známy zlatý krúžok.

„Je mi to ľúto.“ Šepkala. Po tvári jej stekali slzy, keď k nemu natiahla ruku, aby sa ho mohla naposledy dotknúť a hoci Harry nebol schopný fyzicky cítiť jej dotyk, jeho duša sa vzoprela hmotnej schránke a natiahla sa k nej.

„Bez teba neodídem.“ Povedal. Nevnímal prízrak ženy v čiernom, čo sa zjavil vedľa jeho milovanej. Celú svoju pozornosť venoval jej, jej známej duši, čo k nemu prevolávala a ťahala ho k sebe.

„Potom umrieme spolu.“ Harry sa usmial a natiahol k nej ruku, pripravený odísť s ňou ďalej, na miesto, kde budú už naveky spolu. Dotkol sa jej vystretých prstov, ich dlane sa spojili a v tej chvíli celú jeho bytosť zachvátila bolesť natoľko intenzívna a trýznivá, že ju nedokázal zniesť. Svet sa stratil v zábleskoch farieb a on ostal uväznený v nekonečnej bolesti a samote. Vyslali kúzlo, no neskoro.

Ostal uväznený v pekle, kam ho zaviedli tí, ktorí ho najväčšmi milovali.