Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Bolesť po čase pominula a ostala po nej len nepríjemná prázdnota. Miesto, ktoré v jeho srdci patrievalo Catherine bolo ako zapálená rana naplnená tupou bolesťou a predsa z väčšej časti bezbolestná. Ako keď sa popálenina po nejakej dobe upokojí a prekryje ju vrstva necitlivej kože, no keď sa človek nešetrne dotkne rany, stále pekelne bolí. Harry sa tej svojej radšej nedotýkal. Bál sa, že by nezvládol nápor bolesti, ktorý by nutne prišiel s pravdou.

No najhorší bol pocit, ktorý ho obostrel po prebudení, pocit, akoby v ňom čosi dôležité chýbalo. Nešlo len o to, že už pri sebe nemal Catherine. Bolo to čosi hlboké a znepokojivé. Prázdnota, ktorá sa chcela zaplniť. A Harry sa desil toho, čím by sa mohla zaplniť.

„Zabránili jej vziať si všetko, tak si vzala aspoň kus tvojej duše.“ Ozval sa mu za chrbtom dobre známy hlas. Harry sa za hlasom otáčal pomaly, akoby ho každý pohyb bolel. Nakoniec spočinul pohľadom na vysokom mužovi s nezameniteľným pochmúrnym pohľadom uhrančivých temných očí. Nepýtal sa ako sa tam dostal ani čo tam robil. V tej chvíli mu na tom nezáležalo, nezáležalo mu v podstate na ničom. Chcel len ostať sedieť na tej prapodivnej lúke, ukrytý v hmle, kde nič a nikto nebol, len prízrak muža, ktorý tvoril jeho vnútro. Najlepšie by bolo, keby zmizol aj on. Nechcel sa zoči voči postaviť bytosti, ktorá predstavovala perfektné zrkadlo jeho osobnosti. Nechcel vidieť seba samého. Nie dnes. Nie, keď začínal skutočne rozumieť, kto to vlastne stál po jeho boku.

„Napraví sa to niekedy?“ opýtal sa. Muž si sadol vedľa neho do mäkkej trávy, temný fialový plášť sa okolo neho pôsobivo rozprestrel. Harry neodolal, natiahol sa a prešiel prstami po známej látke. Poddajná hebká tkanina mu pod prstami brnela, naplnená kúzlami, ktoré nepoznal. Zatiaľ. Všimol si takmer nebadateľné obrazce, ktoré sa mu objavovali pod prstami a znovu mizli, keď sa jeho ruka vzdialila. Jedna jediná spomienka na ňu sa mu objavila pred očami. Keď spolu stáli na Astronomickej veži, vystavený sile vetra, v objatí a šťastní.

Pre ňu. Nosil ten plášť pre ňu.

„Mohol by som ti tvrdiť, že čas zahojí všetky rany, no obaja dobre vieme, že by som klamal. Catherine je mŕtva a s jej dušou odišla aj časť tvojej. Už nikdy nebudeš rovnaký.“ Pokrčil plecami. Hovoril o jeho duši, akoby len zabudol kúpiť rožky, keď išiel na nákup. Nič strašné, nahradíme ich chlebom. Kto vie, čím sa mu podarilo nahradiť kus svojej duše? A či sa mu ho vôbec niekedy podarilo nahradiť.

„Nikdy som si nevšimol tú temnotu, čo máš v očiach.“ Podotkol. Muž sa ticho pochmúrne zasmial.

„Teraz ju máš v sebe aj ty. Prebudila sa, keď ti roztrhalo dušu.“ Povedal. Temný rozpoznal temného. A možno skôr zlomený zlomeného, pomyslel si Harry, keď sa pozornejšie zahľadel do mužovej tváre. Toľko vecí dovtedy nevidel a teraz akoby sa mu z očí stiahol záves, ktorý ho chránil pred pravdou.

„To sa stalo? Odtrhlo mi kus duše?“ opýtal sa nezaujato. Keď sa nad tým zamyslel, tak ani on vlastne nemal dojem, akoby hovorili o niečom dôležitom, hoci istá jeho časť mu nahovárala, že by mal byť znepokojený. Na tej časti mu však nezáležalo. Muž prikývol.

„Aspoň viem, prečo sa cítim byť taký prázdny.“ Skonštatoval.

„Asi takto sa cítil Voldemort po vytvorení druhého Horcruxu. A bude to ešte horšie. Pokiaľ budeš pokračovať tak ako ja, čo určite budeš, dopadne to pre teba zle.“ Varoval ho, nezdalo sa však, že by ho to skutočne trápilo. Harryho zľahka prekvapilo, keď zistil, že to zašlo až tak ďaleko. Druhý Horcrux je hranica, ktorú sa podarilo prekonať len hŕstke černokňažníkov. Poškodenie duše, ktoré prišlo po druhom Horxruxe, bolo pre drvivú väčšinu čarodejov neúnosné. Mal by byť na seba hrdý.

„Čo si urobil?“ opýtal sa Harry. Jeho staršie ja sa usmialo pomalým, znepokojivým úsmevom, pri ktorom mu oči zažiarili ostrým, chladnokrvným svetlom. V tej chvíli bol ochotný uveriť, že sedí v spoločnosti psychopata. Možno sa ľudia v hodnotení jeho osobnosti až tak veľmi nemýlili...

„Najskôr som našiel Ronalda a zabil som ho. A neskôr som sa postaral o Dumbledora. Zabíjal som, Harry, zabíjal som veľa a bez ľútosti. Smrť Catherine by bola už sama o sebe hrozná, no spôsob, akým ma priviedli naspäť – akým nás priviedli naspäť - čosi zlomil. Pretrhla sa hrádza. Pamätáš sa na to? Nie som si istý, kedy sa znovu objavili spomienky.“ Zamyslel sa muž. Harry prikývol.

„Pamätám si všetko. Vidím aj to ako umrela. Stále znovu a znovu. Mordred, Azazel a Nam zasiahli v poslednej chvíli, ešte okamih a bola by ma odviedla preč. Ale použili priveľmi temnú mágiu.“ Pokrútil hlavou. To bolo posledné, čo cítil. Nemohol dovoliť, aby ich to zničilo, radšej nechal zničiť seba samého. Netušil či ho v tej chvíli viedla skôr láska alebo zúfalstvo, no všetku tú temnú mágiu nechal vsiaknuť do svojho tela a jeho mágia ten nápor neuniesla. Cítil ako doslova rozmetalo bariéry okolo jeho magického jadra. To, čo sa malo udiať postupne, prišlo ako nárazová vlna. Po správnosti by nemal taký nápor mágie prežiť, malo ho doslova rozmetať na kusy.

„Je to tak trochu desivé. Mal by som cítiť bolesť, no mám skôr pocit, akoby som bol pod silnými liekmi. Mysľou som čiastočne v pekle, vidím tie obrazy, ktoré ma mátali v nočných morách a takmer nič to so mnou nerobí. No stále čiastočne cítim hnev. Viem, čo urobil Dumbledore Catherine a chcem, aby trpel. Čo sa stane, ak tomu podľahnem, keď sa hnev vráti v plnej sile? Pokiaľ zošaliem a nezvládnem to udržať na uzde?“ opýtal sa.

„Potom ťa nájdem a zabijem.“ Odvetil muž jednoducho. Bez zbytočných emócií. Len konštatoval fakty.

„A čo bude potom? Prevezmeš moju úlohu?“ zaujímal sa Harry. Muž naklonil hlavu na stranu a venoval mu ponurý úsmev plný cynizmu.

„Nie. Si moja mladšia verzia. Keď zabijem teba, vyjde všetka moja snaha nazmar a všetko skončí zle. Spolu s tebou umriej aj ja. Catherine mala pravdu, musíš žiť. Uviedol si do pohybu priveľmi mocné sily na to, aby si mohol len tak opustiť bojisko.“ Harry naklonil hlavu na stranu, opakujúc tak mužove gesto a pousmial sa.

„V posledných okamihoch sa Catherine naozaj snažila, aby ma vzala na druhú stranu so sebou.“ Podotkol. Na základe pohľadu, ktorým si ho premeral muž pred ním, skonštatoval, že nevyzeral omnoho psychicky zdravšie než jeho staršie ja. Pravdepodobne sa dostal do chvíle, kedy prešiel za hranicu príčetnosti. Zvláštne. Necítil sa byť neovládateľný, len prázdny. Tak príjemne prázdny.

„Iste, ibaže vtedy to nebola ona. Bola to elementárna časť jej bytosti, poháňaná silou vášho spojenia. Nepremýšľala.“ Opravil ho. Bez akýchkoľvek ťažkostí dokázal odhadnúť smer Harryho myšlienok, akoby len nasledoval líniu, po ktorej sám už neraz kráčal. Miestami sa zdalo, že už len čakal na otázku, o ktorej vopred vedel, že ju Harry položí. A Harry ju položil. Nemalo zmysel bojovať, už viac nechcel bojovať. Chcel sa aspoň na chvíľu nechať unášať prúdom a nechať starosti na iných.

„Môžeš sa neobmedzene pohybovať v čase?“ opýtal sa Harry, vracajúc sa tak k predošlej téme.

„Neobmedzene? Nie, to určite nie. V skutočnosti by som sa v čase nemal pohybovať vôbec. Takých ako sme my nezväzujú rovnaké putá ako ostatných. Bežné zákony mágie sa na nás neviažu. To, čo je pre iných nemožné, je pre nás prirodzené. O to tvrdšie sú tresty, keď zlyháme. Následky toho, keby sme sa my dvaja stretli v tom istom čase, by mohli byť strašné.“ Hovoril. A nestretli sa vari už teraz v tom istom čase?

„Kto je taký mocný, aby nám mohol udeliť trest?“ opýtal sa Harry. Jeho staršia verzia sa pousmiala. Prekvapivo to bol úprimný úsmev, bez stôp po utpení či trpkosti.

„Kým nebudeš mať potrebné znalosti a moc, bude ktokoľvek z mocných schopný potrestať ťa. No o nejaký čas, možno to budú roky a možno mesiace, budeš taký mocný, že ľudia, ktorých poznáš teraz, toho nebudú schopní. No nemusíš mať obavy, čoskoro spoznáš bytosti mocnejšie než všetko, čo si kedy videl a o čom si kedy počul.“ Povedal stále s miernym úsmevom na perách. Harry si už nebol istý tým, čo za úsmev to bol. Pri svojom šťastí by sa však mohol spoľahnúť na to, že ho budú čakať problémy.

„Budú to priatelia či nepriatelia?“ opýtal sa Harry. Muž sa potichu zasmial.

„Dobrá otázka. Žiaľ, sám zatiaľ nepoznám pri mnohých z nich odpoveď.“ Pokrčil plecami.

„Čo mi môžeš povedať o budúcnosti?“ opýtal sa Harry.

„Veľa nie. Najmä nie to, čo by si chcel vedieť najviac.“ Usmial sa. Harry mu úsmev mimovoľne opätoval.

„Čo by som podľa teba chcel vedieť najviac?“ opýtal sa. Sám bol zvedavý na to, akú odpoveď mu muž poskytne.

„Či sa ti skutočne podarí umrieť a vstať z mŕtvych a aké to bude. Sám nepoznám odpoveď na túto otázku. Zatiaľ žijem a neumrel som o nič viac než ty.“ Opäť pokrčil plecami. Venoval Harrymu mierny úsmev.

„Vyzerá to, akoby si bol podstatne starší, no predsa mám dojem, akoby si sa nedostal omnoho ďalej.“ Podotkol Harry. Harrymu sa zdalo, že príchod Kráľa čakali už čoskoro, no podľa toho, čo videl, keď sa pozrel na muža vedľa seba, bude ešte nejakú dobu trvať, než umrie.

Pokiaľ, samozrejme, pôjde tou istou cestou ako on. Rovnako dobre sa môže stať, že vykročí inam, stačilo by na to už len to, že by hneď po príchode nezabil Rona a už by sa líšili.

„Stále to vidíš ako priamu cestu, to je chyba. Vždy si mal dar a vedel si rozoznať správne a nesprávne. To ti pomáhalo vybrať si ten správny smer. Už dlhšiu dobu cítiš, že je to iné. Cesty, ktoré si vyberáš, nie vždy prinášajú iným radosť. Vybral si si vojnu. Mohol si proste zabiť Voldemorta a všetko to ukončiť, no ty si si vytvoril armádu a chystáš sa sám nastoliť nový poriadok. To je čosi iné než len zvrhnúť starého vodcu.“ Hovoril.

„Nechcel som to. Nikdy som sa nechcel stať vodcom a ty to dobre vieš. Keby to bolo na mne, nerobil by som to.“ Namietol Harry. Muž sa len zasmial.

„Výhoda tvojej neustále rastúcej moci je v tom, že ťa nikto nemôže k ničomu prinútiť. Ani Dumbledore, Ani Voldemort, ani všetci tvoji priatelia a nepriatelia, dokonca ani všetci tí mocní, ktorí z úzadia riadia svet. Všetko, čo robíš, si si zvolil sám. Teraz už áno. Ľutuješ sa a tvrdíš, že tvoj život riadili iní a možno máš skutočne pravdu, no svoju cestu si si vybral sám. Nezáleží na tom, čo bolo. Si len ty a na tebe záleží, čo urobíš s Dumbledorovými manipuláciami a Voldemortovou krutovládou.“ Hovoril. Harry odvrátil tvár. Nechcel vidieť zrkadlo seba samého. Chcel tam len sedieť a nemyslieť, proste neexistovať.

„Vyčítaš mi chyby, ktoré si sám urobil?“ opýtal sa.

„Povedz mi, koho vyníš zo smrti Catherine?“ opýtal sa. Harry zaklonil hlavu dozadu a zavrel oči. Aké zvláštne bolo, že ju videl pred sebou, cítil jej vôňu a hebkosť jej pokožky, no predsa necítil bolesť.

„Marcusa, Voldemorta, Dumbledora, Azazela, Catherine, seba... všetkých.“ Reagoval. Takto to cítil. Keby býval tým človekom, ktorým bol kedysi, vynil by výhradne seba, no odvtedy sa veľa vecí zmenilo a Harry pochopil, že za všetko na svete nie je zodpovedný on. Až natoľko egocentrický nebol, aby si domýšľal, že svet sa točí len okolo neho a jeho rozhodnutí. Možno by sa rád vynil a umáral v sebaľútosti, no nemohol. Aspoň nie, kým sa nepomstí všetkým, ktorý mohli za jej smrť, hoci by potom musel zničiť aj seba samého. Jeho krásna Catherine umrela a zo svojho milovaného urobila anjela pomsty. A Harry bude znamenitým anjelom pomsty.

„Ja som nenávidel najmä seba. Keby ma nebola stretla, nikdy by neumrela.“ Povedal. Na to Harry dlhú chvíľu nič nepovedal. Vari bol až taký rozdiel medzi tým, kým bol kedysi jeho predchodca a kým je teraz on? Uvedomoval si jeho starší spoločník, že ich cesta nebola rovnaká? Že jeho mladšie ja zišlo zo spoločnej cesty skôr, než predpokladal? A kam vlastne mieril? Hlbšie do temnôt alebo do svetla?

„Catherine nepatrila k ľuďom, ktorí by mohli len tak nečinne sledovať problémy iných. To by ju skôr či neskôr zničilo.“ Namietol. Muž sa potichu, neveselo zasmial.

„Ale bola. Ty si Catherine pamätáš ako hrdú, krásnu a odvážnu ženu. Pravda je však taká, že nebyť teba – nebyť nás – nikdy by sa v nej neprebudila jej chrabromilská stránka. Catherine sledovala istý cieľ, po celý ten čas nehovorila úplnú pravdu. Dokonca ani vo chvíli, keď ti hovorila svoje áno a prijímala prsteň na znak večného spojenia.“ Hovoril. V jeho slovách sa ukrývala trpkosť muža, ktorý sa nechal oklamať. V Harrym vzkypel hnev, keď ho takto počul hovoriť o žene, ktorú miloval. Už od začiatku neznášal dobre, keď sa niekto negatívne vyjadroval o Catherine. A možno bol predsa práve Harry ten neinformovaný. A keby aj áno, záležalo na tom vôbec? Záležalo na tom, aká bola, keď bola mŕtva? Bol snáď až taký sebecký, keď si túžil ponechať len tie dobré spomienky na ženu, ktorú miloval?

Nechcel viac poznať pravdu. O ničom a o nikom. Pravda bolela a on nechcel cítiť ďalšiu bolesť.

„Ako to môžeš povedať o žene, ktorá pri tebe stála aj vo chvíľach, kedy ťa iní opustili?“ opýtal sa Harry. Jeho hlas neznel ani spolovice tak obviňujúco ako plánoval. Nemal na to dosť sily. Nemal dokonca ani dosť sily na to, aby pred sebou samým bránil ženu, ktorú miloval. Ženu, o ktorej vedel, že nebola anjelom, hoci sa úpenlivo snažil udržať si v mysli obraz všetkého dokonalého, čo mala v sebe.

Na jeho matku ľudia mysleli ako na anjela. Krásna, inteligentná, milujúca žena. A popritom... popritom klamala, zneužívala lásku iného muža, trpela a nenávidela rovnako ako všetci ostatní. Keď mu zobrali ilúzie o nej, nemohli mu nechať aspoň predstavu, ktorú mal o svojej nádhernej, žiarivej Catherine? Vari nechápali, že keď mu vezmú ilúzie, už viac nebude za čo bojovať?

„Poviem ti jedno tajomstvo o démonoch – aj o tých polovičných. Démon vždy vycíti prítomnosť iného démona, najmä, pokiaľ sa jedná o démona rovnakého druhu. Ty vieš, čo je Dumbledore zač, že áno?“ spýtal sa muž. Harry sa na neho najskôr obrátil s úmyslom odvrknúť mu, odkiaľ by to mal asi vedieť, no potom si uvedomil, že on to vlastne skutočne vedel. S tichým výdychom si spomenul na to, čo v poslednej dobe neustále cítil v Dumbledorovej prítomnosti. Ten známy ťah, ktorý odmietal zaradiť. Pravdu, ktorú odmietal vidieť.

„Inkubus. Polovičný, predpokladám.“ Odvetil po chvíli nevýrazným hlasom. Sukuba a inkubus sú rovnaký druh démona, líšia sa len pohlavím. Obaja však vysávajú energie zo svojich obetí a sú mimoriadne atraktívni. Čo sa týka polovičných, nastávajú odchýlky. Harry predpokladal, že Dumbledore nebol taký nádherný, no za to mal omnoho väčšiu magickú moc než Catherine, ktorej najväčšia prednosť spočívala v nesmiernej kráse.

„Áno. Dosť mocný inkubus na to, aby takmer úplne dokonale prekryl svoju podobu. Na rozdiel od Catherine má Dumbledore prirodzene ohromnú zásobu mágie, to, že má v pokrvnej línii aj krv démona ho len posilňuje. Jediný na škole, kto bol schopný rozpoznať ho, bola Catherine, vďaka krvi, ktorú jej prenechala matka. A napriek tomu sa ti ani slovom nezmienila o tom, že po škole behá inkubus, ktorý zneužíva študentky. Nepovedala to dokonca ani tebe a to ti tvrdila, že ti dôveruje celým svojim životom.“ Harry chcel namietať, no rukou ho zarazil. Uprel naňho pohľad, ktorému sa nedalo odporovať.

„Varujem ťa, hoci by som nemal. Uchovaj si spomienku na krásu a dobrotu Catherine, pamätaj si ju takú, aká je v tvojom srdci aj teraz. No nenechaj sa zlomiť, keď zistíš pravdu o svojej milej. Pokiaľ budeš schopný veriť v jej dobrú stránku, prevedie ťa cez najväčšiu temnotu a pomôže ti zachovať si svetlo, keď na to sám nebudeš mať dosť síl. V jednej veci Catherine nikdy neklamala. Milovala ťa tak ako nikdy nikoho nemilovala, bol si centrom jej vesmíru. Myslela to dobre a ver, či nie, to, čo robila, robila zväčša z lásky. Jej láska ti pomôže, hoci už fyzicky nebude môcť byť s tebou.“ Hovoril.

„Vaše duše sa spojili. To už niečo znamená. A to, že nebola dokonalá... Nuž, ty sám máš vnútri hlbokú temnotu. Nemôžeš očakávať, že žena, ktorá bude schopná porozumieť tvojej duši natoľko, aby ste sa prepojili na takej hlbokej úrovni, v sebe nebude mať ani kúsok tmy. Istým spôsobom bola Catherine tvojím odrazom. Musela byť.“ S tými slovami sa zaprel o Harryho plece a vstal.

„Je na čase odísť. Oboch nás volajú neodkladné povinnosti.“ Povedal a natiahol ruku k Harrymu, aby mu pomohol vstať. Chlapec ponúkanú pomoc prijal, hoci nemal najmenšiu chuť vstať a nechal sa vytiahnuť na nohy. Starší muž by ho tu nenechal len tak sedieť.

„Ako mám odísť?“ opýtal sa.

„Choď do lesa.“ Kývol hlavou ku stromom. Harry sa s nadvihnutým obočím pozrel na potemnelý les. Možno by mal byť znepokojený, no nebol.

„Ako povieš.“ Povedal s ľahkým pokrčením pliec a bez ďalšieho zastavovania sa, či poklania otázok, sa vybral smerom k lesu. Nebolo prečo lúčiť sa, buď sa totižto s tým mužom ešte v blízkej budúcnosti stretne alebo sa ním rovno stane. A keby aj nie, načo sa lúčiť so sebou samým?

„A Harry! Nezíď v lese z cesty!“ zavolal za ním muž. Mladík zastal a otočil sa.

„Prečo?“ zavolal naspäť. Vlastný hlas mu znel nepríjemne hlasno. Už sa od neho vzdialil a vchod do lesa mal už len niekoľko metrov pred sebou.

„Pretože les je nebezpečný. Pokiaľ sa stratíš, budeš v ňom blúdiť naveky.“ Varoval ho. Harry sa pozrel na zdanlivo nevinne vyzerajúci les a otočil sa smerom k mužovi, že sa ho opýta, kde nájde tú cestu, no on tam už nebol.

„Perfektné. Ja sa musím trmácať cez len a on si proste zmizne.“ Zašomral. Uprel o čosi neistejší pohľad na stromy pred sebou. Po mužovom varovaní sa mu už les nezdal byť ani zďaleka neškodný. Kto vie, čo všetko sa ukrýva v tieňoch? Aspoňže mal prútik a pri sebe aspoň časť arzenálu zbraní, čo so sebou nosil bežne.

Pokrútil hlavou, v duchu preklial svoje staršie ja na sto životov a pevným krokom sa vybral medzi stromy. Nejakým spôsobom sa odtiaľ dostať musel.

Les bol omnoho temnejší než sa Harrymu zdalo, keď sa naň díval z osvetlenej čistinky a zároveň bol tichší než akýkoľvek les, do ktorého kedy vstúpil. Dokonca aj Zakázaný les oproti nemu pôsobil ako hlučné miesto. Na okolí nebolo badať nijaký pohyb ani počuť zver či šelest vetra v korunách stromov. Dokonca ani svojim bežne aktívnym šiestym zmyslom nedokázal zachytiť nič viac, než že sa kdesi vôkol neho nachádzalo nebezpečenstvo. To udržiavalo jeho zmysly na pozore.

Dlhú dobu blúdil lesom a snažil sa nájsť v ňom nejaký život. Párkrát mal dojem, že sa mu podarilo naraziť na chodník, no boli to len akési lesné cestičky, ktoré sa znenazdajky končili. Harry by klamal, keby tvrdil, že ho to neznervózňovalo. V tom lese sa dialo čosi desivé. Nikdy predtým, dokonca ani v Zakázanom lese, nenarazil na lesné chodníčky, ktoré by sa len tak odrazu vytratili, akoby na tom mieste zvieratá, ktoré ich vychodili, proste zmizli. A ešte desivejšie bolo, že nikde nebolo ani jediné zviera, ktoré by mohlo tie chodníky urobiť.

V istých chvíľach by bol odprisahal, akoby ho niekto alebo niečo sledovalo. Mohol takmer cítiť blízkosť akéhosi neznámeho tvora, no nech robil čokoľvek, nedokázal ho uzrieť. Nikde nebolo vidieť nič viac než všadeprítomné tiene. Nakoniec to pripísal temnote lesa a vlastnej paranoi, no nepríjemné pocity ho stále neopúšťali.

Ako zistil, keď sa pokúšal určiť sever pomocou kompasového kúzla, prútiky nefungovali. No prútik nebolo to jediné, čo poznal. Zodvihol pred seba ruku dlaňou nahor a privrel oči, aby sa dokázal lepšie sústrediť, pripravený privolať svoju mágiu a prikázať jej konať, keď sa ukázalo, že jeho inštinkty sa ani tentokrát nemýlili. Prítomnosť dravca vycítil sotva sekundu predtým ako o sebe sám dal vedieť.

„Vážne si myslíš, že ti to pomôže? V tomto lese?“ ozval sa za Harryho chrbtom cudzí zvučný hlas. Harry sa behom okamihu otočil a nastavil dlaň proti útočníkovi. Než sa dokázal zastaviť alebo aspoň popremýšľať nad tým, čo vlastne robí, vystrelila mu z dlane modrastá svetelná guľa, letiaca naproti mužovi v dlhom tmavom plášti, ktorý sa ležérne opieral o strom a pozoroval Harryho. Muž len zodvihol ruku a zľahka ňou mávol do strany, na čo svetelná guľa zmenila smer a narazila do vysokého, prastarého stromu, doslova mu prerazila kmeň, preletela ním a poškodila aj ďalší strom. Zničený strom s neskutočným hlukom, len umocneným neprirodzeným tichom lesa, dopadol na zem a rozštiepil sa. Harry sa pri tom rámuse strhol, no muž si tú spúšť len krátko nespokojne obzrel a zameral sa opäť na Harryho.

Harry sa ani nestačil pozastavbiť nad tým, čo vlastne dokázal, pozornosť mu plne zamestnával podivný muž, ktorý sa za ním objavil bez toho, aby ho dokázal spozorovať, napriek tomu, že mal nervy napnuté na prstknutie a dokonca dokázal bez najmenších ťažkostí odraziť číru zhmotnenú energiu, ktorú naňho Harry vrhol.

Ten muž, či už to bol skutočný muž alebo iná bytosť, patril medzi najpodivuhodnejšie bytosti, aké kedy Harry videl či o akých kedy počul. Vlasy mu v temnote lesa striebristo žiarili ako mesačný svit a oči, temné ani polnočné nebo, mu vynikali popri nezvyčajne bledej pleti, ktorá pôsobila, akoby už veky nevyšiel na svetlo. Nebola sivastá, len niesmierne biela, dokonca istým znepokojivým spôsobom akoby jemne svetielkovala. Harry si sucho pomyslel, že v lese bol tento podivný muž ako maják v mori. Tmavý plášť bol podľa všetkého spôsob ako prekryť všetku tú žiarivú, pútavú krásu, ktorá by ho na tomto mieste mohla stať život.

Všetko na ňom bolo perfektné, počínajúc dokonalými rovnými bielymi zubami, cez nádherne vykrojené pery, až po vysokú a perfektne stavanú postavu. Harry by ho takmer označil za anjela, nebyť toho chýbajúceho svetla, ktoré bolo im vlastné. Anjeli akoby boli samotní tvorení zhmotneným energetickým poľom, no tento muž nie. Na anjela bol proste priveľmi fyzický, presnejšie to vysvetliť nedokázal.

Zďaleka najzvláštnejšie na ňom boli jeho oči. Možno bol zhmotneným ideálom krásy, no predsa na ňom najväčšmi upútali tie podivné temné studnice. Čosi v chladne cynickom výraze v jeho tvári, slabej iskre záujmu, akoby sa chrobáky správali inak ako počas bežného dňa a on bol zvedavý prečo a v prudkej inteligencii jeho pohľadu Harrymu napovedali, že nech bol ten muž kýmkoľvek, nerovnali sa mu ani tí najmocnejší a najmúdrejší mudrci na zemi. Toto nebol človek.

„Čo si zač?“ opýtal sa. Muž sa pomaly usmial, no nebol to priateľský úsmev, ktorý človeka upokojí a dodá mu pocit bezpečia. Harry z neho však ani nemal priamy pocit ohrozenia, skôr mal dojem, akoby mu unikalo niečo, čo ten muž dobre vedel a bol si vedomý Harryho nevedomosti. A dobre sa na nej zabával.

„Je neslušné pýtať sa ľudí, čo sú zač.“ Odvetil. Hlas mal rovnako príjemný ako výzor, harmonický a čistý a v istých chvíľach zľahka dunivý, akoby vychádzal až odkiaľsi z hrude, ako si Harry všimol počas ich neskorších rozhovorov. Bolo v ňom badať ľahký cudzokrajný prízvuk, napriek tomu, že muž hovoril perfektnou angličtinou. Harry ten prízvuk nerozpoznával, no to ho neprekvapovalo. Len málokedy dokázal spoľahlivo rozpoznať rôzne akcenty. Vedel však, že takýto netradičný, krásny prízvuk by si zapamätal.

„Čo tu robíš?“ položil mu Harry ďalšiu otázku.

„Čo tu robíš ty?“ vrátil mu to muž.

„Pýtal som sa prvý.“ Zavrčal Harry nepresvedčivo. Muž sa potichu zasmial. Toto bol prvý zvuk, z ktorého Harry necítil ani trochu ohrozenia, len úprimné pobavenie.

„Pred rokmi si sa tu objavil, no prešiel si chodníkom cez les. Prečo si sa tentokrát vybral hlboko do jeho útrob? Si vari taký blázon, že si sa rozhodol preskúmať ho? Sem predsa nepatríš, Harry Potter. Toto je priveľmi nebezpečné miesto dokonca aj pre bytosť, akou si ty.“ Harry sa zamračil, keď počul ako ho nazval, no rozhodol sa to ignorovať. Ten muž pôsobil podivne, akoby ani nejestvoval v realite, jeho slová mohli znamenať čokoľvek. A z vlastnej skúsenosti vedel, že snažiť sa zistiť presný význam slov, ktoré schválne neniesli len jeden význam, viedlo len k bolesti hlavy a neskorším zisteniam, že ste sa aj tak mýlili.

„Zišiel som z cesty.“ Priznal neochotne. Muž si odfrkol.

„Samozrejme, že si zišiel z cesty. Nie si taký hlupák, aby si sa vybral skúmať zo všetkých práve tento les. Ale prečo práve dnes? Prešiel si tadiaľto najmenej tisíckrát, bez toho, aby si stratil smer a zišiel z chodníka. A predsa sa to teraz zmenilo a ty si tu, uväznený na mieste, odkiaľ niet úniku. Tvojho sprievodcu ani len nenapadlo, že by si mohol stratiť cestu, on dobre vie, že stovky takých ako ste vy dvaja ju nestratili.“ Muž sa pomaly odlepil od stromu a prešiel bližšie k Harrymu. Premeriaval si ho svojimi temnými očami a jeho ostrý prenikavý pohľad Harryho znervózňoval.

„Alebo sa vari tvoj sprievodca rozhodol zviesť ťa zo správnej cesty?“ opýtal sa a hoci sa pri tom pozeral Harrymu do očí, chlapec cítil, že tá otázka nebola skutočne položená jemu.

„Na tomto mieste som prvýkrát.“ Namietol.

„To máš skutočne pravdu, ty si na tomto mieste prvýkrát. No predsa ste už mnohokrát boli ty a tebe podobní na tej čistine. Tento les je zvláštnym miestom. Určite si si všimol, že chodníky v lese sa odrazu končia, však?“ opýtal sa. Harry pomaly prikývol. Samozrejme, že si to všimol, niekoľkokrát tak sám stratil cestu. Bolo to dosť znepokojivé.

„Na tomto mieste sa spájajú paralelné vesmíry. Ty sám si tu bol už niekoľkokrát.“ Naklonil hlavu na stranu, akoby čomusi načúval. Očividne si nerobil ťažkú hlavu z toho, že práve poprel svoje predošlé slová o tom, že on tu ešte nebol.

„Práve teraz prechádzaš cez les, len pár kilometrov od nás. Nezišiel si z cesty. O chvíľu sa vrátiš do svojej reality a budeš tam žiť ďalej. Alebo aspoň tá tvoja časť, ktorá práve mizne.“ Prezradil. Narovnal krk a znovu sa pozrel na chlapca.

„Paralelné vesmíry skutočne existujú?“ opýtal sa Harry.

„Isteže existujú, to viete dokonca ja vy. To však neznamená, že máš možnosť navštíviť niektorý z nich. Medzi svetmi je zopár miest ako je toto, kde sa rôzne paralelné svety spájajú. Ty ale nemáš možnosť prejsť do sveta, ktorý nepatrí tebe. Spôsobil by si tým neskutočný chaos.“ Na okamih sa odmlčal, akoby si potreboval utriediť myšlienky.

„Toto však nie je úplne to, čo som chcel povedať. Aj ty sám, z tvojho vesmíru, si tu bol už niekoľkokrát. Čas nie je pevný. Je neskutočne flexibilný a pokiaľ vieš, ako ho ovládať, bude sa ti prispôsobovať.“ Pokrčil plecami.

„Ako to, že toho vieš tak veľa o čase?“ opýtal sa Harry. Muž sa slabo pousmial.

„Čo si si myslel, že som, keď si ma uvidel prvýkrát?“ opýtal sa. Harry sa zasmial.

„Na prvý pohľad sa mi zdalo, akoby si patril k anjelom.“ Priznal. Úsmev mu ochabol, keď zbadal ako sa mužovi zablysli v tme oči.

„Prečo si to vylúčil?“ opýtal sa muž. Pristúpil bližšie k Harrymu, na čo chlapcovo telo inštikntívne znehybnelo, pripravené útočiť alebo utekať. Mohol priam cítiť ako z mužovho tela pretaká energia. Na chvíľu sa mu akoby vyjasnil zrak a Harry na krátky okamih uvidel les vôkol seba presvietený a plný svetelných dier, akoby akýchsi dvier, ktoré viedli do neznáma a medzi nimi muža žiariaceho striebrom a mesačným svitom. Zo žiarivej siluety muža viedli všade navôkol jemné striebristé pavučiny, čo ho prepájali nielen s celým lesom, ale akoby s celým svetom navôkol. So všetkými svetmi...

Z podivnej vidiny ho vytiahol tichý, no predsa ostý hlas. Asi tri sekundy trvalo Harrymu, kým si uvedomil, kde stál a na čo sa ho muž pýtal. A práve to, že ho zastihol v takomto prapodivnom momente spôsobilo, že odpovedal úprimne, keď muž zopakoval svoju otázku.

„Chýba ti...“ Harrymu okamih trvalo, než našiel správne slovo. Pomohol mu s tým onen neznámy muž.

„Požehnanie.“ Povedal.

„Síce som chcel povedať svetlo, no v podstate súhlasím aj s požehnaním.“ Anjeli sú požehnané bytosti, slúžiace Bohu. Požehnanie bolo skutočne lepšie. Svetla mal tento muž v sebe neúrekom. Ale iného svetla. Jeho mágia žiarila ako maják, no jeho duša... Kto vie, aká bola jeho duša?

„Čo, keby som ti teraz povedal, že som anjel?“ opýtal sa muž.

„Chýba ti to požehnanie, ktoré majú anjeli.“ Podotkol Harry.

„A predsa anjelom som.“ Pousmial sa muž. Harry sa nevedel rozhodnúť či to bol úprimný alebo trpký úsmev. A možno z každého trochu.

„Vieš, čo za bytosť je nephilim?“ opýtal sa muž.

„Nephilim?“ zopakoval Harry. To slovo ním zarezonovalo, malo v sebe príchuť Harrymu dobre známej moci. No bytosti, ktoré si takto nechávali hovoriť, nepoznal. Pokrútil hlavou.

„Netuším.“ Priznal.

„Hovoria ti niečo príbehy o tom ako anjeli zišli dole na zem, aby žili medzi ľuďmi, kde sa im zapáčili ľudské ženy a s nimi potom plodili deti? Tie deti dostali pomenovanie nephilim.“ Muž sa na okamih zastavil, aby sa uistil, že to Harrymu skutočne veľa nehovorilo.

„Neprekvapuje ma, že o nich nič nevieš, si mladý a dnes už len málokto hovorí o nephilimoch. Vlastne, v skutočnosti je to už veľmi, veľmi dlho, čo to nie je inak. Chceš si vypočuť rozprávanie o nephilimoch od jedného z nich?“ opýtal sa muž. Harry prikývol, mysľou zameraný na príbeh, ktorý sa pred ním začal odkrývať. Kus pravdy, ktorú dostal šancu spoznať.

„Samozrejme.“ Povedal, hoci to mohla byť pasca a on mohol skončiť mŕtvy. No potom, čo mu umrela jediná žena, ktorú kedy skutočne miloval, by preňho smrť už nebola takým strašným trestom. Hoci, pre neho smrť nikdy nebola skutočným trestom.

Muž sa natiahol a zovrel mu rameno. Ignoroval, že sa Harry strhol, prekvapený tým náhlym nečakaným pohybom. Väčšmi mu vyhovovalo, keď si tento podivný muž udržiaval odstup.

„Toto nie je vhodné miesto na rozprávanie príbehov ako je ten môj.“ Povedal. Po týchto slovách pocítil Harry slabé brnenie energie, šíriace sa od mužovej ruky do celého jeho tela a než sa nazdal, premiestnili sa spolu do izby v odľahlom dome. Prenos bol rýchly a hladký, namiesto klasického zvierania vnútorností sa tentokrát Harry cítil skôr ako keby ho celého naplnilo svetlo a on sa v ňom stratil.

Obzrel sa po izbe. Cez okno mohol vidieť nikde nekončiaci les, v ktorom doteraz blúdili. Oslepil ho náhly príval slnečného svetla, ktoré husté koruny stromov vôbec neprepúšťali.

„Nechcel si nás presunúť inam?“ opýtal sa. Nachádzali sa pravdepodobne v nejakom dome na strome, pravdepodobne na najvyššom poschodí. Harry netušil, koľko ich môže mať ani ako asi vyzeral ten dom zvonku. Vnímal však, že izba, kde sa ocitli, bola zariadená skromne, ale útulne. Od muža vedľa seba by očakával úplne iný dom.

„Mimo lesa? Nie. Mohli by sme naraziť na iných z môjho druhu.“ Povedal muž. Usadil sa v pohodlnom kresle a kývol Harrymu rukou, aby si sadol do druhého. Harry mu vyhovel, beztak už nemal šancu zmiznúť.

„Bol by to problém?“ opýtal sa Harry. Muž sa potichu, neveselo zasmial.

„Ach, Harry, keby si vedel, čo sú nephilimovia zač, nikdy by si dobrovoľne neodišiel s jedným z nich. A dobre by si urobil.“ Pozrel sa jeho smerom. Harryho z jeho slov mimovoľne zamrazilo. Vkĺzol do pasce?

„Nephilim je potomok anjela a človeka. Vieš, čo to znamená?“ opýtal sa muž.

„Si akýmsi spojením energetického a hmotného sveta,“ začal Harry pomaly, no muž ho prerušil.

„Máš pravdu, no to nie je ani zďaleka to najdôležitejšie. Myslíš si, že obyčajný anjel by mohol len tak zísť na zem a spáriť sa s človekom? Zamysli sa a povedz mi či si niekedy videl skutočného anjela, jedného z oslávených služobníkov Božích. A tým nemyslím padlých ani anjelov smrti, myslím tým skutočných anjelov, tie žiarivé bytosti, ktoré plnia Božiu vôľu.“ Navádzal ho muž ku pravde.

„Nie.“ Vydýchol Harry.

„A čo to znamená?“ opýtal sa muž znovu. Harrymu sa vybavilo ako hovoril o tom, že nephilimovia nie sú požehnaní, tak ako anjeli, napriek tomu, že sú ich potomkami. Bolo by možné, že nie sú požehnaní preto, lebo už ich rodičia boli prekliati?

„Si potomok padlého... Vy svetci ste potomkami padlých.“ Povedal. Až teraz si uvedomil, akú hlúposť vo vlastnej neprezieravosti vykonal. Smrť nie je to najhoršie, čo môže človeka stretnúť a Harry sa práve nebezpečne priblížil k budúcnosti v hlbinách pekla. Ešte bližšie než dovtedy.

„Bingo!“ zašepkal muž. Vzápätí sa mierne usmial, akoby pochopil, že mladíka desí.

„A teraz ti porozprávam niečo o nephilimoch ako som sľúbil.“ Povedal. Harry sa v kresle vystrel. Nevstal, no nemal k tomu ďaleko.

„Prečo?“ opýtal sa. To jediné slovo obsiahlo všetko.

„Prečo som sa nevydal cestou mojich bratov, ktorí plienili a ničili, ale ostal som trčať v tomto prekliatom lese? Alebo sa pýtaš na to, prečo som ochotný vyrozprávať ti svoj príbeh? Prečo ťa nezabijem, hoci oproti mne si ako šváb, ktorého by som ľahko dokázal zašliapnuť, hoci si budúcim požehnaným kráľom?“ pýtal sa. V jeho hlase, pohyboch aj v chlade jeho očí sa odrážali prežité miléniá, nesmierny čas, ktorý prežil na tejto zemi, trpel tu a zoceľoval sa, aby sa stal tou bytosťou, ktorá tu a teraz sedela pred Harrym v kresle a ponúkala mu svoj príbeh.

„Pretože si, kým si a to ti dáva mnohé privilégiá. A preto, lebo každá jedna bytosť na svete, ktorá má v sebe aspoň čosi ľudské, má nádej. A tá nádej, že budem jedného dňa povolaný pre večný život, je všetko, čo mi ostáva. A ty, Harry Potter, si zosobnením všetkých našich nádejí.“ Odmlčal a a počkal, kým sa Harry aspoň čiastočne neuvoľnil a neakceptoval jeho slová, než začal rozprávať svoj príbeh.

„Narodil som sa veľmi, veľmi dávno. Môj otec bol jedným z padlých, ktorí sa rozhodli nasledovať Lucifera. Netuším, kto je mojím otcom. Nikdy som ho nevidel, neostali mi naňho nijaké spomienky a okrem prekliatych génov mi nezanechal nič. A hoci žijem už nespočetne veľa rokov, nikdy som ho nevyhľadal a ani on mňa.“ Pousmial sa, keď si všimol Harryho výraz.

„Bez otcov sa žiť dá, to vieme obaja.“ Povedal.

„Ale asi budeme musieť ísť ešte ďalej než k môjmu narodeniu. Tí tvoji okrídlení ochrancovia ťa ani zďaleka dostatočne neoboznámili s históriou zeme, ľudí a anjelov.“ Uškrnul sa.

„Existencia anjelov siaha ďalej než existencia ľudí. Nikto nevie, kedy boli stvorení, prešli celé večnosti, než sa Najvyšší rozhodol stvoriť ľudí. Oproti môjmu otcovi je môj vek len stotinou jednej z jeho mnohých prežitých večností. Ich večnosť bola krásna a nekonečná. Ľudská myseľ nie je schopná obsiahnuť všetok ten čas a radosť, ktoré anjeli prežívali. Milovali a velebili svojho Stvoriteľa, denne užívali jeho milosť a všetko to, čo im ako jeho obľúbencom prináležalo. No v istom okamihu večnosti sa všetko pokazilo, keď si niekoľko anjelov všimlo ako krásne žiari a aký dokonalý je najkrajší z anjelov – Lucifer. A Lucifer, keď si všimol úžas na tvárach anjelov, podľahol a vzklíčila v ňom pýcha. Vtedy si ešte nikto z nich neuvedomoval blížiaci sa pád, len Najvyšší začal čoraz častejšie schádzať dole do ničoty. On už vedel, čo sa stane. Nie je tajomstvo, ktoré by ostalo ukryté pred tvárou Najvyššieho. Postupne z ničoty začal tvoriť svet, ešte však nie ten, aký poznáme, ale prvý, lepší svet. Dokonalý svet. Nádherný svet.

Netrvalo dlho a Lucifer sa, so skupinou anjelov, ktorých presvedčil o svojej pokrivenej pravde, pokúsili zvrhnúť Najvyššieho. Najvyšší sa nahneval a za trest ich nechal spadnúť na zem. Najskôr si mysleli, že novú zem daroval im, aby na nej kraľovali ako si želali vládnuť na nebesiach, no čoskoro zistili, že Najvyšší mal iné plány. Zem, plnú úžasných bytostí, zem plnú života, plnú rastlín a zvery a všetkej tej úchvatnej nádhery, akú dovtedy nepoznali, daroval niekomu inému. Človeku.“ Harrymu sa zatajil dych, keď nephilimov hlas klesol a utíchol. Muž mu venoval slabý, zmierlivý úsmev.

„Človek bol vtedy dokonalejší, krajší a múdrejší než dnes a videl pravdy, ktoré sú dnešným ľuďom ukryté, no predsa nebol taký dokonalý ako my. A hlavne, dostal slobodnú vôľu. Padlí sa za svoju zradu museli krčiť v tieňoch, ďaleko od najkrajšieho miesta na zemi, zvaného Rajská záhrada, ktorú strážil žiarivý šík anjelov. Za to ľudia, nedokonalé stvorenia, žili pod ochranou ich dávnych bratov a mohli si vybrať, kam ich život bude smerovať.

Lucifer, najkrajší z anjelov, vedel, že Najvyšší mu neuverí, keď bude ľudské pokolenie osočovať, a tak sa rozhodol ukázať Najvyššiemu, že ľudia sú len podradné bytosti. Presne za takých ich mal. Spočiatku sa mu to nedarilo, prví ľudia sa nedali ľahko oklamať a prekukli jeho ľsti, verní jeden druhému a svojmu Stvoriteľovi. Luciferovi sa však nakoniec predsa podarilo nájsť slabé miesto v ich dušiach. Prví ľudia boli stvorení jeden pre druhého a ako takí by urobili všetko, aby bol ten druhý šťastný. A tak sa nakoniec Luciferovi podarilo naviesť ľudí, aby ho zradili. Najvyšší ich vyhnal z Raja, ktorý nechal strážiť svojimi vernými anjelmi, aby nik nemal možnosť vstúpiť dovnútra a už nikdy nikomu nepovolil vkročiť doň. Aspoň tak mi to povedali anjeli, ktorí rozprávali o časoch pred mojim narodením. No ľuďom sa stále darilo dobre a ako ubiehali roky, ľudia stále viac a viac zneužívali svoju slobodnú vôľu. Padlí čakali, kým Najvyšší stratí trpezlivosť s ľuďmi a príjme ich najpäť, keď uvidí, akí zlí sú ľudia. Sami k tomu štedro prispievali, keď sa pohybovali medzi ľuďmi a navádzali ich na zlo. A tak sa synom svetla zapáčili dcéry človeka a z ich spojenia sa začali rodiť bytosti, nazývané nephilimovia. A odtiaľto začína môj príbeh a príbeh bytostí ako som ja.“ Pozrel sa na Harryho a pousmial sa, nebol to však veselý úsmev.

„Kedysi nás bolo mnoho. Boli sme mocní, mocnejší než ľudia a takmer takí mocní ako anjeli. A bolo veľmi ťažké zabiť nás. Čoskoro nás bolo priveľa, boli sme neprávom narodení, prekliati, zrodení z bolesti a hrôzy, ľudia sa nás desili a zo strachu sa čoskoro zrodila nenávisť. Padlým nezáležalo na tom, že majú deti, tešili sa len z toho, že sme takým strašným spôsobom narúšali rovnováhu. Až nakoniec Najvyšší skutočne stratil trpezlivosť a zničil takmer všetok život na zemi. Ostali len vyvolení a bytosti, ktorým sa podarilo prešmyknúť. Nephilimov ostala už len hŕstka, ja som bol medzi tými, ktorí prežili a naše cesty sa čoskoro rozišli. Dlhú dobu som blúdil medzi ľuďmi, než som našiel svoje miesto tu. Stal som sa akýmsi strážcov, či možno skôr pozorovateľom. Ani ja síce nedokážem cestovať medzi paralelnými vesmírmi, no miest ako toto je mnoho a sú obrovské. Nájdem tu všetko, čo potrebujem a čo tu nemám, to si ľahko vytvorím pomocou sily, čo mi koluje v žilách. Ešte stále môžem z času na čas navštíviť zem, aby som videl, čo sa zmenilo a opäť stretol pokrvných bratov. Nech tam však prídem po akejkoľvek dlhej dobe, mám dojem, že je všetko rovnaké. Iste, máte nové hračky, vyzeráte trochu inak a vaše masky sa trochu menia, no v skutočnosti ste stále rovnakí. A iné to nie je ani s takými ako som ja. Sme stále rovnakí.“ Pokrútil hlavou.

„Skutočne nie je na svete nič, čo by ťa ťahalo naspäť?“ opýtal sa Harry. Muž sa na chvíľu odmlčal, pozorujúc chlapca pred sebou. Harry cítil, že ho hodnotil a premýšľal či je hodný toho, aby sa mu zveril. Harry sa rozhodol, že mu s tým rozhodovaním trochu pomôže, predklonil sa, oprel si lakte o kolená a čiastočne stiahol clonu, ktorá mu zabraňovala vidieť veci, aké sú v skutočnosti.

Clona, ktorú mal, odkedy sa pamätal, ho mala chrániť, neslúžila na to, aby mu znížila schopnosti. Bola tam z toho istého dôvodu, prečo mal okolo mágie bariéry. Nebyť clony, umrel by. V lese sa mu istým spôsobom muselo podariť úplne ju stiahnuť a jeho oslepilo a vnútorne zmiatlo, čo videl, tak ako tomu bolo vždy, keď sa mu nejakým spôsobom podarilo uvoľniť ju. Bolo to nesmierne vyčerpávajúce a mätúce, keby sa mu to stalo niekedy počas boja, stálo by ho to život. Bolo najlepšie, keď bola clona pevne na svojom mieste. Problém predstavovalo aj to, že keď s ňou raz pohol, stala sa labilnejšou. Aj teraz mohol cítiť, že vďaka príhode v lese išla dole až nepríjemne ľahko.

„Trápi ťa osamelosť.“ Ozval sa. Všade okolo muža sa vznášal pocit osamelosti, ťažil jeho dušu, prúdil mu spolu s krvou v mágií, vyžaroval z pórov jeho pokožky a usadzoval sa mu aj v očiach. Pre senzibilných ľudí musela byť už len jeho prítomnosť utrpením, vyžarovalo z neho viac osamelosti ako od človeka pred samovraždou.

Samozrejme, za osamelosťou sa ukrývala spleť ďalších pocitov, silných a divokých, no osamelosť bola najvýraznejšia z nich. Harryho potešilo, keď si uvedomil, že kým sa spolu rozprávali, mužova osamelosť sa otupila. Nebyť jej, pravdepodobne by ho nikdy nevyhľadal v lese a nepomohol by mu a Harry by v ňom blúdil, až kým by nenarazil na čosi horšie a nebezpečnejšie než bol tento syn Padlého.

Clona bolestne zapadla naspäť na svoje miesto a Harry znovu stratil schopnosť vidieť za hranice ľudských možností. Keď prekonal zmätenosť, ktorá nastala, keď sa vrátil do reality, zachytil nephilimov zľahka pobavený výraz.

„Vybral som si samotu, hoci som sa mohol rozhodnúť aj inak. No medzi ľudí nikdy skutočne nezapadnem, dokonca ani medzi tých obdarených mágiou, ako ju nazývate vy a medzi svojich som tiež nikdy úplne nezapadal. No sú chvíle, kedy mi samota prekáža.“ Slabo sa usmial, lebo si bol vedomý toho, že Harry vedel ako sa naozaj cítil.

„A sú chvíle, kedy sa to už nedá zniesť. Vtedy sa vrátim do nášho sveta a chvíľu v ňom blúdim, zoznamujem sa s tým, čo ľudia vytvorili a stretávam rôzne bytosti. Na svete sa ešte stále prekvapivo nájde dosť takých, ktorí ma rozpoznávajú. A potom sa vrátim sem a tu na jednu stranu nenávidím samotu, ktorú so sebou toto miesto prináša, no na druhú stranu som za ňu vďačný.“ Hovoril.

„Je to len kvôli spoločnosti ľudí?“ opýtal sa Harry. Muž pomaly pokrútil hlavou.

„Nie tak celkom. Videl si, že mágiu vo mne do značnej miery ovplyvňujú emócie. Správa sa inak ako by sa mala. Iste, stále dokážem vytvoriť takmer všetko, čo som dokázal kedysi, no je to iné. Tie výtvory sú čimsi iné. Spoločnosť iných bytostí s magickým darom mi okrem iného pomáha ustáliť vlastnú mágiu.“ Vysvetľoval.

„Pomáha ti pri tom aj moja prítomnosť na tomto mieste?“ opýtal sa Harry.

„Určite. Máš veľmi výraznú a pozoruhodnú mágiu, akékoľvek magické zdroje na okolí majú tendenciu reagovať na ňu. Vďaka svojej mágií si neprehliadnuteľný pre kohokoľvek a čokoľvek, čo má magický potenciál, no práve vďaka tomu, že na teba všetka mágia reaguje, dokážeš kdekoľvek vycítiť aj jej stopové prvky. Ale nielen ty pôsobíš pozitívne na mňa, je to aj naopak. Toto miesto pozitívne vplýva na tvoje schopnosti. Sám si si musel všimnúť, že je tu pre teba jednoduchšie vidieť za hranice možností ako v normálnom svete. Už dvakrát si prekĺzol na druhú stranu.“ Pripomenul mu momenty, kedy Harry znížil clonu.

„Prečo je to tak?“ opýtal sa Harry.

„Iné prostredie, iná mágia. A okrem toho za to môžem aj ja. Je jednoduchšie prepnúť, keď sa sústredíš na jeden výrazný bod a moja mágia je vďaka anjelským predkom mimoriadne výrazná.“ Podotkol.

„Ako je možné, že som takto neprepínal aj pri Azazelovi alebo Nam?“ opýtal sa Harry.

„Som mnoho hmotnejší než oni. Anjeli, vrátane anjelov smrti, akoby na zemi zároveň boli aj neboli, sú hmotní aj nehmotní súčastne. Anjel je v podstate zhmotnená energia. Keby ti ukázali svoju skutočnú podstatu a prehovorili na teba svojím skutočným hlasom, oslepol a ohluchol by si. Skúsil si sa niekedy zahľadieť do slnka? Bolelo to, však? A pritom slnko je nesmierne vzdialené. Anjel nežiari o nič menej ako slnko, no je omnoho, omnoho bližšie. Videl si silu mojej mágie a viem, že nič také si nikdy nevidel a pritom moja sila je ničím oproti tomu, čím vládnu anjeli. Keby sa čo i len jeden anjel pridal na tvoju stranu, bez väčších ťažkostí by zničil Voldemorta a všetkých jeho stúpencov.“ Harry si pomyslel na Azazela a nepochopiteľnú vernosť, ktorú mu prejavoval. Nephilim akoby čítajúc jeho myšlienky, pokračoval ďalej.

„Anjeli majú svoje zákony, ktoré im zakazujú pliesť sa do záležitostí ľudí. Nijaký anjel by nikdy nemohol zasiahnuť proti terajšiemu Temnému pánovi. Dokonca ani Padlí, hoci sa vzopreli zákonom Najvyššieho, nedokážu proti ľuďom použiť svoju plnú moc. Nedovolí im to ich priama podstata. Jediný spôsob, akým sa môžu priamo podieľať na činnosti ľudí, je vzdať sa väčšiny svojej moci a stať sa hmotnou bytosťou. Potom áno, Azazel by pre teba predstavoval výrazný bod, ktorý by ti pomohol vidieť svet za oponou, verím, že jeho moc v tele človeka by bola na vaše pomery veľkolepá, možno podobná tej mojej, no oproti tomu, aká je jeho moc teraz, by to bolo len zrnko piesku oproti púštnej búrke.“ Hovoril.

„Prečo je tvoja mágia tak výrazne strieborná?“ opýtal sa Harry. Ľudia zvyčajne hýrili farbami, málokto mal mágiu posunutú k jednej časti spektra. Iste, zvyčajne mali výraznejšiu farbu, ktorá odzrkadľovala najväčšiu mieru ich talentu, no práve to širšie farebné spektrum mohlo za to, že ich schopnosti boli rozvinutejšie, nezameriavali sa len na jedinú oblasť. V podstate to znamenalo, že majster elixírov mohol zároveň aj opraviť rozbitú vázu, hoci väčšina jeho mágie bola zameraná na umenie prípravy elixírov.

„Ešte máš netrénovaný zrak a nevidíš pod povrch vecí. Vládnem času, preto všetka tá strieborná. No pod povrchom je toho omnoho viac. Bývali doby, kedy som vládol ohňu a moja mágia bola na prvý pohľad výrazne červená.“ Pousmial sa. Harry mal problém spojiť si tohto pokojného, rozhodného muža so živelným a večne premenlivým ohňom. Oheň predstavoval vášeň, silu, energiu, mágovia ohňa bývali živí, neustále v pohybe, neustále aktívni. Hoci pokojne sedeli, ich energia sa neupokojila, stále sa správala, akoby sa pohybovali, boli ako predátori čakajúci, kým sa korisť nechá učičíkať zdanlivým bezpečím, pripravení okamžite zaútočiť. Za to nephilim bol pokojný a mlčanlivý, keď sa posadil do kresla, jeho mágia ho prekryla ako závoj a ticho driemala. Pôsobil, akoby istým spôsobom postával mimo diania. Mimo času.

„Poznám jedno dievča, jej mágia je tiež striebristá. Na prvý pohľad sa podobá tvojej, no v skutočnosti je úplne iná. Tvoja mágia je ako závoj, prúd tekutého striebra, tá jej je ako číry diamant alebo ako...“ Nephilim ho nenechal dopovedať.

„Slnečný svit. Jej mágia je ako slnečný svit.“ Povedal. Oči sa mu zaleskli. Harry pomaly prikývol.

„Ako sa volá?“ opýtal sa nephilim.

„Luna. Luna Lovegoodová.“ Odvetil Harry. Nephilim sa usmial, po prvýkrát sa usmial skutočne úprimne.

„Luna Lovegoodová.“ Zašepkal.

„Poznáš ju?“ opýtal sa Harry. Keď sa muž pozrel na Harryho, zdalo sa mladíkovi, akoby ho nephilim odrazu vnímal v úplne inom svetle.

„Takže ty si ten výnimočný mladík, vďaka ktorému luna zišla z oblohy. Aké zvláštne.“ Naklonil hlavu na stranu.

„Povedz mi, má vlasy ako slnečný svit, oči ako nebo a pleť ako alabaster?“ opýtal sa. Harry pomaly prikývol. Vlasy mala skutočne výnimočného odtieňa akoby ich tvorilo zhotnené mesačné svetlo.

Potom mu zrak padol na nephilimove strieborné vlasy a bledú pleť, na známe rysy jeho tváre a výraz v očiach. A keď sa naňho pozeral, mnohé veci odrazu začali dávať zmysel, keď kusy skladačky konečne zapadli na svoje miesto.

„Mesačná princezná.“ Zašepkal. Nephilim sa usmial.

„Povedz mi, čo má spoločné s Mordredom, Sapphire, s Bellatrix Lestrangeovou a s tebou.“ Nepýtal sa či s nimi má niečo spoločné, proste a jednoducho vedel, že to tak je.

„Sapphire je Lunina pramatka. Podobne ako kedysi ona, Luna sa tiež rozhodla opustiť nebo kvôli človeku. Mordred v nej spoznáva svoju družku. Povedz mi, miluje ju?“ prekvapil Harryho otázkou.

„Mordred Lunu?“ zajachtal Harry.

„Niečo pre neho znamená, no nemyslím si, že...“ nephilim sa zasmial.

„To je v poriadku, bol som len zvedavý. Nemyslím si, že by to medzi nimi došlo do tohto bodu, no už som bol svedkom väčších podivností.“ Povedal.

„Bellatrix je podľa všetkého odvrátenou stranou mesiaca. Keď mesiac zostúpi na zem, objaví sa takáto žena. Za čias Sapphire dostala túto moc Morgana a keď sa Luna rozhodla zostúpiť, zrodila sa táto moc v Bellatrix. Čierny diamant. Rovnako nádherný a ešte vzácnejší než číry diamant, aký ponúkajú potomkovia mesiaca. Pravdepodobne aj Bellatrixina dcéra sa stala Čiernym diamantom, hoci by to nemalo byť možné. Luna nie je jediná, kto sa rozhodol zostúpiť na zem v tomto storočí. Vlastne, keby som mal hádať, povedal by som, že Bellatrix nie je druhou stranou Luny, ale jej pramatky. Bellatrixina dcéra je druhou stranou mince, na ktorej je Luna. Ale to všetko sú len dohady.“ Dodal.

„Na zem zostúpili dve luny?“ opýtal sa Harry.

„Tak hovorili znamenia. Čierny kryštál je len jedným z mnoha predzvestí a kto v nich vie čítať, pochopí.“ Povedal.

„Kedy si bol naposledy na Zemi?“ opýtal sa Harry. Muž sa usmial.

„Podľa tvojich meradiel dávno. Ale nie dosť dávno.“ Povedal.

„Bola už Bellatrixina sestra na svete?“ opýtal sa Harry. Nephilim pretočil očami, no netváril sa otrávene, skôr pobavene.

„Naposledy som tam bol krátko pred tvojim narodením. Videl som Voldemorta v období, kedy ľudia tvrdili, že je v plnej sile.“ Odvetil.

„Čo si si o tom myslel?“ opýtal sa Harry.

„Že má ešte ďaleko od preukázania svojej plnej sily. Vieš,“ pokračoval, zameriavajúc svoju pozornosť na Harryho, „keby som mal v tej dobe hádať, kto bude tým očakávaným Požehnaným dedičom, stavil by som na neho. Priznám sa, že o tebe som veľa nevedel, zachytil som len akúsi veštbu, ktorej sa Voldemort obával. Čím dlhšie tu teraz so mnou sedíš, tým viac sa o tebe dozvedám, čas mi postupne odhaľuje úryvky tvojej minulosti, aspoň teda tie, ktoré uzná za vhodné, no stále som na vážkach či si tým, koho príchod predpovedali. Povedz mi, čo ťa priviedlo sem? Nikdy som skutočne neskúmal, prečo si sa ocitol medzi svetmi.“ Opýtal sa.

„Vieš, čo sa stane, keď sa dve duše dotknú?“ opýtal sa Harry. Nephilim prikývol.

„Mne moja druhá polovica umrela. A keď odchádzala, kus zo mňa si vzala.“ Prezradil.

„To ma mrzí. Ale už rozumiem, prečo práve ty.“ Povedal. Harry spýtavo nadvihol obočie.

„Nebyť toho, že umrela, nestal by si sa vhodným na post Kráľa. Bolo dané, že Kráľ bude najskôr Ničiteľom, no ty si chcel svet vystavať. Teraz, keď je preč a s ňou aj časť teba...“ pokrčil plecami.

„Teraz si ochotný akceptovať, že zničím svet?“ opýtal sa Harry sucho.

„A zničíš ho?“ opýtal sa nephilim. Harry sa slabo usmial, nebol to však ani trochu veselý úsmev.

„Myslím, že áno. A viem, kde začnem.“ Oči mu potemneli.

„Navštív niekedy Morganu, ona takýmto veciam porozumie.“ Poradil mu nephilim. Harry si vybavil obraz pôvabnej tmavovlasej ženy, ktorá stále verila v dobrotu a lásku aj potom, čo ju po rokoch šialenstva a páchania krutostí zabil muž, ktorého milovala.

„Jeden Morganin obraz bol namaľovaný až tesne pred jej smrťou a sú v ňom všetky spomienky, až do chvíle, kedy sa jej duša definitívne oddelila od tela. Predpokladám, že vieš, kde je.“ Ozval sa nephilim. Harry si vybavil dvere, na ktoré sa pýtal Mordreda, keď okolo nich prechádzali cestou k Morganinmu obrazu a na pocit, ktorý ho o čosi neskôr ťahal na kraj miestnosti. Áno, vedel, kde nájde Morganin posledný obraz.

„Ale dávaj si na ňu pozor. Morgana je mocná, inteligentná a zvrátená. Pokiaľ budeš schopný kontrolovať sa, kým budeš pri nej, stane sa pre teba dobrou spoločníčkou, no pokiaľ sa nedokážeš ovládať dostatočne na to, aby ti nevliezla do hlavy a nezmanipulovala ťa, nelez k nej. Nebyť toho, že po smrti tvojej drahej budeš už navždy viac či menej sociopat, neporadil by som ti to.“ Dodal.

„Prečo nie?“ opýtal sa Harry.

„Si inteligentný, no ľahko ovplyvniteľný citmi. To sa zmení. Doteraz si bol mimoriadne citlivý, rozumel si bolesti a žiaľu iných a prežíval si ich s nimi, patril si k tým najsúcitnejším ľuďom vôbec, lenže bez časti duše bude ťažké cítiť. Videl si to, čo sa z teba stane o nejakú dobu. Ten muž, ktorého si stretol na čistine, vraždil a svoje výčiny si užíval. Keď sa rozhodol zmeniť sled udalostí a priviesť ťa ku mne, urobil ti tým nesmiernu službu a zároveň ti tým dal jasnú správu. Nechce, aby si robil to, čo robil on.V očiach mal temnotu, z ktorej sám nevedel von. Takého Kráľa svet nepotrebuje, to si zapamätaj, Harry Potter. Na to, aby si vstal z mŕtvych, budeš potrebovať viac sily, než by si bol kedy schopný získať, dokonca viac, než by bol kedy schopný získať tvoj predrahý anjel smrti. Všetku ti ju dá sama Mágia, keď sa rozhodne, že si ten pravý. No na to nesmieš byť len Ničiteľom, na to musíš byť aj Fénixom, ktorý sa zrodí z popola a svetla a znovu vystavia svet na troskách toho, ktorý zničil. Je v tom nádherná postupnosť, Harry. Začalo to Harrym Potterom, z ktorého sa zo dňa na deň stal Harrison Carus. Z neho sa postupom času vyformuje Ničiteľ a z popola Ničiteľa jedného dňa povstane Fénix, symbol nádeje a nového poriadku. Na tebe je uchovať si dostatok svetla na to, aby Fénix mohol povstať. Tvoje budúce ja v sebe uhasilo to svetlo, ktoré v tebe stále tlie. Daj si pozor, aby nezhaslo.“ Varoval ho.

„A čo, ak to svetlo zhasne?“ opýtal sa mladík.

„To neviem, Harry. Nikto presne nevie, čo to znamená, byť Požehnaným dedičom a už vôbec nie, aké to bude, stať sa Kráľom. Máme pred sebou isté indície a počas histórie ľudí sme videli už mnohých Požehnaných dedičov, no nikdy sme nevideli povstať Kráľa.“ Pokrútil hlavou.

„Kráľa-Ničiteľa.“ Dodal Harry.

„Presne tak. Kráľa-Ničiteľa.“ Prikývol nephilim. Obaja sa zahľadeli von oknom, na pár okamihov stratení vo vlastných myšlienkach.

„Už mi prezradíš svoje meno?“ ozval sa po chvíli Harry. Prestávalo ho baviť neustále si ho v mysli nazývať nephilimom. Keď mohol on poznať jeho meno, nemohlo by to byť vzájomné?

„Aristos. Volaj ma Aristos.“ Pousmial sa muž. Harrymu ten výraz neunikol.

„Je na tom niečo zábavné?“ opýtal sa Harry s nadvihnutým obočím.

„Meno, ktoré mi dala matka ti neprezradím, mal by si nado mnou moc, no význam oboch mien je vo svojej podstate rovnaký. Ostatné bytosti ma poznajú pod menom Aristos, v gréčtine to meno značí najlepší. Povedzme, že matka nebola úplne obyčajnou ženou a predpovedala mi budúcnosť.“ Uškrnul sa. Oči mu zaiskrili, koža mu na pár sekúnd zasvietila jasnejšie a mágia zavibrovala a Harrymu sa na matný okamih zazdalo, že zazrel odraz toho, kým nephilim kedysi býval. No ten obraz sa stratil tak rýchlo ako prišiel.

„To ma privádza k myšlienke, že si mi stále neprezradil, čo spája teba a Lunu.“ Pripomenul Harry.

„Je to pokrvná väzba, správne? Je Luna potomok Padlého? Tak ako ty?“ hádal. Aristos záporne pokrútil hlavou.

„Nie, to nie. Žena, ktorá ma porodila, poznala muža už predtým než ju zviedol Padlý a dala mu dcéru. Dievča s vlasmi ako mesačný svit, bledou pleťou a očami ako číre zafíry. Taká bola aj moja matka. Výzor som podľa všetkého podedil zväčša po matke a jej predkoch, len oči mám po otcovi. Nezdedil som nič z tej večnej modrej v ich očiach.“ Akoby na dôkaz na neho uprel svoje temné hlboké oči, diametrálne odlišné od tých Luniných.

„Takže vás spájajú spoločný predkovia.“ Skonštatoval Harry.

„Trvalo mi dlho, než som si uvedomil, že ženy, ktoré zdieľali tieto konkrétke znaky, sa stávali deťmi luny. Tie potom v správny čas vyjdú do neba a stanú sa Mesačnými princeznami. A ešte dlhšie mi trvalo, než som prišiel na to, že keď Mesačná princezná zostúpi na zem, zrodí sa Čierny kryštál. Dlhú dobu som ich cielene vyhľadával, princezné aj ich temné zrkadlá, no nakoniec som stratil význam v ich neustálom očakávaní, hľadaní a sledovaní. Prestal som ich vnímať.“ Povedal.

„Prečo potom poznáš Lunu?“ opýtal sa Harry.

„Priamo ju nepoznám, no viem, kým je. Nezdá sa ti poetické, keď dáš Mesačnej princeznej meno Luna? Mesačných princezien je mnoho, tak ako bolo mnoho Požehnaných dedičov. A tak podobne ako ty medzi Požehnanými dedičmi, Luna je výnimočná medzi Mesačnými princeznami. Očakáva sa od nej, že sa jedného dňa stane kráľovnou.“ Povedal.

„Čo to znamená?“ opýtal sa Harry. Nephilim sa usmial, zodvihol ruku a na strope nad Harrym vytvoril odraz mesačnej oblohy.

„Toto je Mesačná kráľovná.“ Povedal, ukazujúc na najjasnejší objekt celej oblohy – mesiac v splne.

„Ale...“ začal Harry, no Aristos ho zastavil.

„Mlč a pozoruj jej tanec.“ Zahriakol ho. Izba potemnela, strop sa premenil na hlbokú čerň nočnej oblohy, na ktorej sa vynímali jagavé súhvezdia a medzi nimi ako ich kráľovná žiarila luna. A luna sa začala meniť, prechádzajúc po nočnej oblohe sa zmenšovala a potom znovu rástla, spln sa v rýchlom rytme striedal so zatmením. Čím dlhšie tento obraz Harry sledoval, tým väčšmi sa mu zdalo, akoby v ňom rozpoznával siluetu ženy, až kým už viac nevidel mesiac ako žiarivú guľu, lež ako nádhernú dlhovlasú ženu, odetú v striebristých šatách, ktorá v rytme nečujnej hudby tancovala svoj večný nemenný tanec.

Dlho sledovali tú ženu, tak zvláštne mocnú a podmanivú vo svojej kráse a elegancií, než Aristos vymazal vidinu nočnej oblohy. Drevený strop, ktorý ostal po nekonečnej černi a žiarivých hviezdach, sa náhle zdal Harrymu nezaujímavý a smutný a slabý slnečný svit, ktorý znovu prenikol do miestnosti, ho nepríjemne oslepil.

„Ale to predsa nie je možné,“ namietal Harry „Mesiac je obrovská kamenná guľa, ktorá objeha okolo Zeme. Nemôže to byť žena. Nie je to tancujúca žena. To, čo si vytvoril, nebolo viac než len neskutočné poetické zobrazenie. Hoci to bolo krásne, nebola to skutočnosť.“

„Ja som vytvoril len obraz mesiaca, zvyšok si dotvorila tvoja myseľ.“ Usmial sa Aristos. Jeho slová sa u chlapca nestretli s pochopením.

„Je to kúzlo, Harry. Ako si potom vysvetlíš existenciu Matky zeme, Mágie ako bytosti a všetkých tých úžasných tvorov a bytostí, ktoré by po správnosti nemali existovať? Mágia je len energia, no predsa má vlastnú vôľu a city. Matka zem či mesiac na oblohe, to všetko sú nemysliace, či dokonca mŕtve alebo nejestvujúce veci, a predsa, keď od nich žiadaš silu a pomoc, poskytnú ti ju, no neposkytnú ju každému. Kráľovná mesiaca je jeho zosobnením. Oheň, voda, vietor, zem, život, smrť, mágia, mesiac, slnko, to všetko a ešte omnoho. Všetci majú svoje zosobnenia. Je ich mnoho, niektoré majú väčšiu moc, iné menšiu a na mnohé už dnes nikto neverí, no sú tu. Prejav trochu viery, Harry. Ľudia dnes tak málo veria. Muklovia dnes odmietajú veriť a čarodejníci, tí veria len v to, čo vedia, že je možné. No niekedy musíš veriť aj v nemožné, aby si mohol dosiahnuť svoj cieľ. Ty si už párkrát dokázal nemožné a veľa toho máš ešte pred sebou, tak hlavu hore a ver ďalej.“ Usmial sa naňho.

Aristos pomaly vstal a prešiel k oknu. Chvíľu tam len tak ostal stáť, opretý o okenný parapet, pozorujúc nekonečné lesy navôkol.

„Milujem toto miesto.“ Povzdychol si.

„Na prvý pohľad môže pôsobiť trochu znepokojivo.“ Uškrnul sa Harry. Aristos sa potichu zasmial.

„Vnútro týchto lesov také skutočne je.“ Povedal. Otočil sa k Harrymu.

„Keby si niekedy potreboval pokojné útočisko, si tu vítaný. Ovládam čas, tu na tomto mieste ho pre teba dokážem zrýchliť aj spomaliť, čokoľvek budeš potrebovať.“ Harryho ten tichý návrh prekvapil. Kútiky sa mu mimovoľne zdvihli v úsmeve.

„To je na rozlúčku?“ opýtal sa. Aristos mu úsmev opätoval.

„Skutočne je na čase, aby si odišiel. Len som chcel, aby si to vedel.“ Povedal. Harry vstal z kresla a prešiel k mužovi.

„Veľmi si to cením, Aristos. Ďakujem. Keby si ty na oplátku niekedy potreboval spoločnosť inej živej bytosti, rád ťa uvidím.“ Natiahol k nemu ruku. Aristos mu ruku rozhodne stisol a usmial sa.

„Budem na to pamätať.“ Prisľúbil. To im obom stačilo.

Harry sa naposledy obzrel po izbe a vychutnal si pohľad na nekonečný les, ožiarený slnečným svetlom. Z tejto perspektívy pôsobil pokojne, takmer ako obyčajný les. Keď sa však človek na chvíľu pozastavil a venoval tomu pohľadu čas, pochopil, že tento les, rovnako ako všetko navôkol, nebolo obyčajné. Nebola to Zem.

„Prenesieš ma k portálu alebo ma necháš znovu blúdiť lesom?“ opýtal sa Harry žartom. Aristos sa usmial.

„Vezmem ťa domov.“ Povedal.

„Domov.“ Zopakoval Harry pošepky to slovo. Znelo tak zvláštne.

„Tak poďme domov.“ Povedal. Aristos ho pevne chytil za rameno.

„Zbohom, Harry.“ Povedal.

„Zbohom, Aristos.“ Rozlúčil sa Harry.

Prenos bol rýchly a hladký, rovnako ako prvýkrát. Skôr než sa nazdal, ocitol sa na mieste, ktoré Aristos nazval domovom. No mal ešte nejaký domov? Hovorí sa, že domov je tam, kde je tvoje srdce. To Harryho bolo kdesi za hranicami ľudských možností, na druhej strane opony, kde ho v rukách držala jedna nádherná zlatooká žena.