Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Keď Harry precitol naspäť so dvojho tela, bol šťastný, že nebol nikto nablízku. Návrat späť bol ťažký a bolestný, po chvíľach strávených v medzisvete ho všetky povinnosti a trápenia reálneho života pribili k zemi a on si vtedy spomenul na Aristosove slová o tom, že musí veriť. Lenže v čo? V čo mal ešte veriť?

Jeho svet bol naruby. Všetko sa rútilo do priepasti. Vrátane jeho samého.

Azazel, Mordred a Nam využili všetko, čo mali, aby ho udržali medzi živými a moc, ktorú na to použili, bola temná a neprirodzená. Posledné, čo si Harry pamätal pred precitnutím na čistine v medzisvete bolo, ako všetku tú temnotu nechal vsiaknuť do seba. Keby dovolil, aby sa odrazy kúzla vrátili k nim, poznačilo by ich to. Mordreda určite, ťažko povedať ako na tom boli anjeli. A jedna z posledných vecí, na ktoré dokázal myslieť, bolo, že nemohol dovoliť, aby si takto nechali zničiť duše. To sa nesmelo stať. Nie, kým ich chránil. Kým ich ešte mohol chrániť.

A možno práve toto bola odpoveď na otázky, čo si kládol. Možno toto bola odpoveď na Aristosove slová. Možno bol toto dostatočný dôvod na to, aby vstal a aspoň sa snažil byť na žive. Pre Lunu, ktorá pre neho zostúpila na zem, pre Mordreda, ktorý doňho vložil všetku svoju dôveru, pre Amay, ktorá mu bola ako sestra, pre Loretha, ktorý veril, že sa stane jeho kráľom a navráti jeho ľuďom ich právoplatné miesto, pre Siriusa, ktorý ho nadovšetko miloval, pre Remusa, ktorý mal na svete už len jeho a Siriusa, pre Draca, ktorý sa rozhodol zsveriť mu svoj život a dokonca aj pre Snapea, svojho nenapraviteľného otca, ktorého, napriek tomu všetkému, stále istým spôsobom miloval, pretože v tomto v skutočnosti nemal ani jeden z nich na výber. A pre Ronalda, Dumbledora a Voldemorta, ktorí mu vzali všetko. A pre Marcusa, ktorý nechal umrieť vlastnú sestru. A pre Bellatrix, Čierny diamant s čiernou dušou, ženu nenávratne stratenú v temnotách a pre jej dcéru, ktorá ešte stále mala šancu. A pre mnohých ďalších ľudí...

Musel vstať a ísť. Väčšinu života sa ľutoval a oplakával svoj ťažký život, hoci v skutočnosti mal viac šťastia než väčšina ľudí. Catherine mu to často opakovala pred smrťou, no on ju nikdy nepočúval. Možno bol čas začať ju počúvať a kráčať ďalej, tak ako mu to povedala.

Možno mal v sebe opäť viac temnoty, jeho myseľ bola ešte o čosi väčšmi rozbitá než predtým a jeho srdce bolo vychladnuté a ubolené a tak bolestivo prázdne, no cítil sa predsa o čosi lepšie než predtým. Cítil sa tak dobre, že po chvíli dokázal vstať, hoci mal dojem, akoby mu žilami neprúdila krv, ale bolesť a v mysli mal hmlu. Dokázal vyjsť z tej zašitej izby vedľa ošetrovne, kde ležala jeho posteľ, obkolesená magickými kruhmi a ochranami. A dokázal prejsť až do Chrabromilskej klubovne, kam ho bez problémov vpustila Tučná pani a tam do izby, kde mali postele šiesti chrabromilskí piataci.

Trvalo mu len niekoľko sekúnd než zabezpečil miestnosť a pripravil ju na to, čo mal v pláne. Pár sekúnd bez nutnosti myslieť, počas ktorých sa cítil ako odrezaný od svojho vlastného tela a zároveň si priam bolestne uvedomoval každý jeden pohyb, ktorý vykonal a každú myšlienku, ktorá ním prenikla.

Vedel, čo mu povedalo jeho budúce ja. A vedel aj to, že si neželal, aby kráčal v jeho šľapajách. Pamätal si, čo mu povedal Azazel aj to, pred čím ho varoval Aristos. A vedel a pamätal si toho ešte omnoho viac a všetko mu to vírilo hlavou, keď zastal vedľa postele Ronalda Weasleyho a namieril na neho prútik.

Jediné prudké trhnutie prútika a Ronald sa prebudil. Prvých pár okamihov bol zmätený, keď vedľa svojej postele videl Harryho s namiereným prútikom, no rýchlo pochopil. Harry si po neho konečne prišiel. Nečakal, že by sa to naozaj mohlo stať. Harry pomaly sklonil prútik, dívajúc sa do tých dobre známych očí plných nenávisti a zášti. Náhle tie kedysi blízke hnedé oči začal nenávidieť.

Azazel v ňom nebol.

„Povedz mi, prečo.“ Žiadal. Ron v zhnusení vyceril zuby. Väčšmi než ako človek vyzeral v tých chvíľach ako zver. Podradná, úbohá bytosť, chabá nahrážka človeka. Dokonca aj nazvať ho zverov sa Harrymu zdalo ako ukážka tých nevinných bytostí.

„Pretože som ťa odjakživa nenávidel. Mal si všetko. Všetko, Potter! A nič z toho si si nezaslúžil. Mal si skapať tak ako tvoji prašiví rodičia!“ vyštekol pohŕdavo. Harry naklonil hlavu na stranu. Tie slová sa ho mali dotknúť, mali ho zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste, no nestalo sa tak. Necítil nič. Možno neskôr, keď bude na túto noc spomínať, ho to zasiahne a bude trpieť, tak ako si to Ron želal. No teraz nie, nie dnes. Nedopraje Ronaldovi tú radosť vidieť ho trpieť.

„Nič by som si neprial tak ako to, aby si sa aspoň na chvíľu ocitol v mojej koži. Chcem, aby si trpel, Ronald. Túžim ťa vidieť kričať a prosiť a viem, že sa mi to splní. Ale nestojíš mi za to, aby som si kvôli tebe roztrhal dušu.“ Sadol si na okraj jeho postele. Jediné rázne švihnutie zápästím Ronalda účinne umlčalo a pripevnilo k posteli. Nepotreboval prútik a chcel, aby to Ron videl. Chcel, aby si uvedomil, že už nebolo cesty späť.

„Ja som už bol v pekle, Ron a kvôli tebe sa tam znovu vrátim. Kvôli tebe a takým ako ty, tam pravdepodobne raz skončím naveky. No som s tým zmierený, pretože viem, že to bude stáť za to.“ Zašepkal. Takmer mimovoľne sa natiahol a odhrnul mu vlasy z tváre. Hlavou sa mu mihali spomienky na detstvo a roky priateľstva, v ktoré veril. On, Ron a Hermiona. Zlaté trio. Nerozbitná trojica, nerozluční priatelia.

„Nenávidím ťa, Ron.“ Zašepkal s citom. Prvýkrát, odkedy vošiel do izby, prejavil emócie. S tými slovami vstal a nechal neviditeľné putá okolo Ronových zápästí zmiznúť.

„Nemáš na to.“ Zavrčal Ron. Očami sledoval prútik v Harryho rukách.

„Nikdy si nemal na to, aby si zabil. Si slaboch.“ Toľko opovrhnutia a zášti, koľko mal v očiach... Ako to mohol celé tie roky nevidieť? Vari bol Ronald taký dobrý herec? Alebo boli niekedy chvíle, kedy bolo ich priateľstvo skutočné? Veď s ním išiel v druhom ročníku do lesa za pavúkmi, pre Merlina! Skutočne to nič neznamenalo? To ho naozaj celé tie roky nenávidel a Harry tak veľmi túžil po priateľovi, že mu na to naletel?

Neodolal, zahľadel sa mu hlboko do očí a s priam neznesiteľnou ľahkosťou mu prenikol do mysle. Ronald ani nezaznamenal, že mu plienil spomienky, len tam ďalej ležal a nadával mu, pripravený zaútočiť na neho prútikom, ktorý už takmer držal v ruke a zabiť ho. A Harry skutočne našiel, čo hľadal.

Nič to neznamenalo. Nikdy. Celé tie roky priateľstva, to všetko bola lož. Ronova myseľ bola špinavá a zvrátená, plná zášti a žiarlivosti. A všetky tieto emócie niekto starostlivo pestoval. Ronald to mal v sebe, od narodenia bol istým spôsobom poškodený a nebol dosť silný na to, aby odolal človeku, ktorý za ním prišiel a ponúkol mu všetko, čo jeho chorá myseľ chcela. Bol slabý a podľahol. Vzdal sa boja a namiesto toho si vybral tú ľahšiu cestu.

Cítil v jeho mysli strach, veľmi veľa strachu, no väčšina strachu, ktorý cítil, sa prerodila v čistú nenávisť. Zožierala ho zvnútra ako rakovina. Po návšteve Ronaldovej mysle Harry vedel s istotou to, čo dovtedy len tušil. Ron mal pred sebou jednosmernú cestu do pekla.

A Harry ho pošle na vlak.

Kým to však urobí, bolo ešte pár tajomstiev, ktoré pred ním plánoval odhaliť. Niekoľko skutočností, na ktoré Ronald so svojím obmedzeným myslením neprišiel. Ukázal Ronovi svoj prútik a odložil ho na jeho nočný stolík, venujúc mu chladnokrvný, znepokojivý úsmev. Úsmev, ktorý sa nehodil k tvári Harryho Pottera, hrdninu svetla. No, ruku na srdce, ako dlho už Harry nebol tým ich vysneným hrdinom?

Do natiahnutej ruky mu hladko vkĺzol Ronov prútik, ktorý sa ryšavcovi medzičasom podarilo dostať a pred očami mu ho len pomocou svojej vlastnej mysle a mágie nechal zhorieť na prach. Umlčal a znehybnil ho, aby viac nemusel počúvať jeho urážky a vôbec... nechcel počúvať jeho hlas. Nenávidel jeho hlas. Stiahol si náhrdelník s havranom, ktorý na ňom udžiaval ilúziu Harryho Pottera a ukázal sa mu vo svojej skutočnej podobe. Ronaldove oči sa v šoku rozšírili. Harry si v nich mohol prečítať všetky tie urážky, ktoré nemohol vysloviť nahlas.

„Snapeov prvorodený. Kto by to bol tušil?“ zatiahol svojím pôsobivým hlbokým hlasom. Slová mu z úst plynuly ako hustý teplý med, ako hebký zamat a Harry vedel, že to Rona ničí. A keď Ronald vzhliadol k jeho tvári a stretol sa s jeho temnými vyhasnutými očami, pochopil, že v tom okamihu si po neho prišla smrť. Pretože tá bytosť, ktorá stála vedľa jeho postele, mala tú moc zabiť ho a na svete nejestvovala sila, ktorá by jej v tom mohla zabrániť. Dokonca ani temná duša, ktorú privolal, aby ho spútavala a prepožičiavala mu svoju moc, nemala tú silu zastaviť ho. V ten okamih Ronald Bilius Weasley pochopil, že Harry Potter skutočne nebol človek ako každý iný. On bol výnimočný a vynikal dokonca aj medzi tými výnimočnými. V tej okamih zahliadol kráľa, ktorý mal tú moc spútať svet v nepreniknuteľných okovách.

Vzhliadol do tváre muža, ktorý zničí svet.

Keď Harry zodvihol ruku, pripravený po prvýkrát vziať život, myslel len na to, že použiť Smrtiacu kliatbu bez prútika je nemožné. Je takmer nemožné používať ju neverbálne, zabiť bez prútika je ďaleko mimo ľudské možnosti.

Lenže on už viac nebol človekom. Bol čímsi viac a čímsi menej. Bol budúcim kráľom.

Nemusel nič vysloviť, nemusel ani len siahnuť po prútiku. Končeky prstov mu ožiarilo zelené svetlo a Ronald Weasley znehybnel naveky. Harry to dokázal. Bez prútika a bez slov. Zabil. A stálo ho to priveľa...

Kľakol si vedľa Ronovej postele a naposledy sa zahľadel na tvár dávneho priateľa. Necítil nič. Jeho srdce aj myseľ boli prázdne, ešte prázdnejšie než dovtedy. Napriek všetkému, čo sa medzi nimi udialo, spolu s Ronaldom odišla aj časť Harryho osobnosti. Keby umrel v nejakej hlúpej potýčke, či na chorobu alebo pri nehode, bolo by to iné. V podstate by na tom Harrymu nezáležalo. No on bol tým, kto mu vzal život. Umrel jeho rukou. A on v sebe akosi nedokázal nájsť ani kúsok ľútosti pre to, čo urobil. O to horšie bolo vedomie, že ho zabil.

Vstal od jeho tela a bez pohľadu naspäť zamieril preč. Mohol jeho telo premeniť v prach a zbaviť sa tak dôkazov. Mal to urobiť. No on chcel, aby ho našli a aby pochopili, že to on ho zabil. Chcel, aby Dumbledore vedel, že to on ho zabil. Chcel, aby sa bál a očakával svoj vlastný trest, pretože Harry poznal pravdu. Stane sa mu sudcom aj katom, tak ako sa nimi stal aj Ronaldovi.

Keď odchádzal, usadila sa mu v mysli jedna veta. Pár zdanlivo nevinných slov. A ostala tam ešte dlho potom a akokoľvek by sa snažil, nebolo možné vymazať ju. Lenže on sa ani nesnažil.

Ver v nemožné. Kto vie, čo by Aristos povedal na to, ako sa Harry rozhodol vyložiť si význam tej vety.

„Nemal si pravdu.“ Prehovoril Harry, keď v izbe ucítil prítomnosť ďalšej bytosti. Vedel, že za ním príde. Vedel to rovnako dobre ako vedel, že zanedlho má očakávať prítomnosť niekoľkých ďalších ľudí. A bol si tým bytostne istý, hoci nemal ako vedieť, či vôbec bude schopný prísť, keď mu zničil zdroj, na ktorom sa priživoval. No napriek tomu to proste vedel.

„V čom?“ opýtal sa Azazel. Z hlasu mu zaznievalo podráždenie, ba priem hnev. Jeho silueta pôsobila o čosi žiarivejšie a nezreteľnejšie ako bežne, no stále tam bol a mohol s Harrym komunikovať. A akonáhle vstúpil do miestnosti, pocítil Harry z jeho strany akýsi zvláštny ťah, ktorý dovtedy v jeho prítomnosti necítil. Neznepokojoval sa tým, mal svoj vlastný predpoklad, z čoho pochádzal a pokiaľ mal pravdu, mohol ho kedykoľvek pretrhnúť.

„Tvrdil si, že keď zabijem Ronalda, neroztrhá mi to dušu. Mýlil si sa.“ Skonštatoval sucho. Samozrejme, že sa mu duša musela roztrhnúť. Ronald nebol len obyčajná neznáma obeť, jeho a Harryho spájalo veľmi pevné puto. Nejednalo sa o priateľstvo, to už dlho nie, no spájala ich spoločná minulosť, láska k Hermione a Ginny a hlboká zášť a nenávisť. To medzi nimi vytváralo pevné vzťahy, rovnako nepreniknuteľné pustá, akými Harry spútaval aj ostatných. Putá, ktoré všetci tí blázni ochotne prijímali. Harry si plne uvedomoval, aké následky bude musieť niesť, keď zabije Rona. A napriek tomu to vykonal a to s plným vedomím, chladne a bez výčitiek svedomia. Surovo to puto pretrhal. Žiaľ, akosi nerátal s tým, že tým vytvorí iné puto, istým spôsobom ešte pevnejšie než to prvé. A možno to urobil práve preto, aby si s ním vytvoril toto nové puto. Obaja budú nakoniec platiť za to, čo urobili, len Ronald o čosi skôr.

Jeho prvá skutočná vražda. Vedomá vražda. Plánovaná vražda. Prvá vražda, ktorú si náležite vychutnal. Na duši mu to zanechalo hlbšiu stopu ako Bellino kreatívne mučenie.

„Povedal som ti, aby si to nerobil. Varoval som ťa pred tým.“ Azazel musel vedieť, že to roztrhá Harryho dušu. A musel vedieť aj aké následky to bude mať na budúcnosť. Akosi vedel, čo sa stane z Harryho, pokiaľ sa po návrate rozhodne zabiť Rona. Prečo sa to pred ním rozhodol zatajiť? A rozhodol by sa Harry vôbec inak, keby mu povedal pravdu? Keby mu povedal všetko? Poskytol mu len čriepky skladačky, hlúpe fragmenty, ktoré ho len miatli a celkový obraz nechal schválne zahmlený. To isté urobil nevedomky aj Mordred. Čo ho v ten deň viedlo k tomu, aby konečne využil svoje nadanie a pozrel sa do Harryho budúcnosti? Prečo to neurobil už skôr?

„Obaja dobre vieme, že nemôžeš zmeniť cestu, po ktorej som sa rozhodol vydať. Nikto nemôže.“ Povedal Harry.

„Nikto nevie, po akej ceste si sa to vydal.“ Ozval sa Azazel. Harry naňho uprel čiastočne neprítomný pohľad. Akoby sa kus jeho mysle túlal niekde úplne inde, mimo túto izbu a rozhovor, ktorý viedli.

„Zmenil si veľa vecí. Ale neviem, čo a ako. Viem len toľko, že si sa vrátil iný než si sa mal vrátiť.“ Premeriaval si ho pohľadom. Snažil sa v Harrym nájsť čosi, čo očakával, v čo dúfal, no nachádzal len to, čo tam vidieť nechcel.

„Aký som sa vrátil?“ opýtal sa Harry. Na perách mu vystúpil slabý pochmúrny úsmev.

„Mlčanlivý, zlomený, prázdny. Vyhasnutý.“ Povedal. Harry naňho chvíľu mlčky hľadel. Áno, presne taký sa vrátil. Zlomený, prázdny a vyhasnutý. Pomohol by mu jediný večer s Catherine, no práve to bol ten problém, že? Catherine. To kvôli nej bol... mŕtvy. Vnútorne mŕtvy. Veľká časť, ktorá kedysi tvorila Harryho Pottera, umrela spolu s Catherine.

„A aký som sa mal podľa teba vrátiť?“ opýtal sa. Azazel mlčal. Veď čo by mohol povedať? Obaja dobre vedeli, aký sa mal vrátiť.

„Nechaj ma ísť si svojou cestou. Nezastavíš ma, už ma nikto nezastaví. Môžeš sa len rozhodnúť či budeš bojovať so mnou alebo proti mne. Alebo sa môžeš proste stratiť a nechať si všetky tie svoje prekliate tajomstvá len pre seba.“ Azazel bol nesmiernou studnicou vedomostí. Len s polovicou jeho vedomostí by mohol Harry do týždňa poraziť Voldemorta a zmeniť usporiadanie sveta. Všetky tie slová o Catherine, že sa musí udržať aj keby sa stalo niečo hrozné, všetky tie varovania a žiadosti, vynútené sľuby, všetky tie hlúpe reči, ktorými ho strašili... Odrazu to všetko dávalo zmysel. Azazel vedel, že Catherine umrie a vedela to aj samotná Catherine. Dobre to vedela aj Morgana a pravdepodobne to aspoň tušila aj Luna. Všetci to vedeli, len Harry to netušil. Aj Mordred to vedel, hoci si to nechcel priznať. No on sa aspoň pokúsil zachrániť, čo sa dalo, keď ho pravda udrela do tváre. Kiežby sa to stalo skôr. Kiežby prišiel ten podnet, ktorý ho prinútil nazrieť do budúcnosti, skôr.

„Neveríš mi.“ Skonštatoval Azazel. Harry sa krátko štekavo zasmial. Nebol to veselý smiech.

„Ale áno, verím ti. Nikdy si mi skutočne neklamal, len si mi mnohé zatajoval. No nedôverujem ti.“ Poopravil ho. Pokiaľ tým slovám Azazel nerozumel, jeho chyba. Pretože medzi tými dvomi slovami bol veľký rozdiel.

„Viem, že keby vo mne jej smrť nezanechala takú dieru a dokázal by som naplno cítiť, zabil by som ťa za to, že si dovolil, aby umrela.“ Povedal.

„Nemôžeš ma zabiť. Takí ako ja nemôžu umrieť.“ Tvrdil Azazel.

„Ale áno. Stačí, aby ste sa vzdali svojej moci a stali sa ľuďmi.“ A okrem toho môžu trpieť. Azazel sa zostra nadýchol. Nikdy by nečakal, že bude toto vedieť. Ďalšia z vecí, ktoré nemal poznať.

„Neviem, odkiaľ si na to prišiel, no nie je to také jednoduché. Nemyslíš si, že by to anjeli robili neustále, keby tomu tak bolo?“ opýtal sa. Harry ho šokoval a vyradil z konceptu.

„Je toho viac. Vzdáš sa všetkého, čo máš len preto, aby si sa mohol stať...“ v poslednej chvíli sa zarazil, no Harry aj tak vedel, čo chcel povedať.

„Podradnou bytosťou.“ Dokončil za neho.

„Nie, nechcel som povedať...“ bránil sa Azazel.

„To nič, pomaly tomu začínam rozumieť. Oproti tej moci, akou vládnu anjeli, je moc obyčajných ľudských čarodejov ničím. A to ani nehovorím o tom, že vy anjeli ste prakticky nesmrteľní. Je ťažké vás zraniť, neviete ako bolí zlomené srdce a pokiaľ práve nepatríš medzi Padlých, je tvoja budúcnosť omnoho svetlejšia ako budúcnosť človeka.“ Skonštatoval Harry.

„Mýliš sa. Keby to bolo len o tom, vzdať sa moci a nesmrteľnosti, sám by som to urobil už na začiatku vekov. Vieš si predstaviť, aké to je, žiť život bez konca? Najmä, keď je to v podstate život bezo zmyslu? Namiesto mňa už celé veky sprevádza duše na druhú stranu Nam. Videl si to, keď umrela Catherine. Nie ja, ale ona si po ňu prišla. Tá temná moc, čo sa v tebe prebúdza, schopnosti, ktoré ťa predurčujú stať sa budúcim Najvyšším nekromantom, všetka tá tma a smrť, tie ničivé sily v tvojom vnútri, to všetko cítim už celé veky aj ja. Celá moja moc je zameraná na toto. Mám prístup všade, do každej duchovnej aj fyzickej sféry. Som anjel smrti, zosobnenie smrti, sluha smrti. Keby som mohol, Harry, keby mi to moja podstata a zákony, ktoré mi vládnu, nezakazovali, mohol by som ťa na základe svojej moci zviazať so životom nepretrhnuteľným putom a ako anjel smrti by som ťa jednoducho nikdy nevzal na druhú stranu. Žil by si večne. Mohol by som z teba urobiť najmocnejšiu bytosť na svete, urobiť z teba toho kráľa, na ktorého všetci čakajú. Ale nemôžem a to sa nezmení. A keby som sa stal človekom...“ pokrútil hlavou.

„Vieš, vy ľudia ste dostali dary, o ktorých ani netušíte. Padlí vás pre to nenávidia, nedokážu zniesť, že ste ich dostali a napriek tomu sa tvárite, akoby ste ani nikdy obdarovaní neboli. Ale je to logické, nie? Vy skutočne ani netušíte, čo za dary ste to vlastne dostali. Ako by ste aj mohli? Nikdy ste neboli bez nich a po odchode z raja ste stratili aj schopnosti, ktoré vám pomáhali vidieť a rozpoznať ich. Ale máte ich. Ste požehnaní, vyvolení. Keby som sa ja stal človekom... Ako anjel mám isté požehnanie, ktoré mi bolo dané zhora. Bez neho by som nebol ničím, akokoľvek mocný by som bol. Veď na čo je moc, keď nemáš nijakú nádej? No keby som sa stal človekom, nemal by som nič.“ Vysvetľoval. Zdalo sa, že sa konečne dostal k jadru, kam od začiatku mieril.

„Anjel je vo svojej podstate energetická bytosť. Nemáme duše ako vy. Som anjel, nie človek. Keby som sa stal človekom, bol by som len schránkou, ničím iným. Neznamenal by som nič.“ Povedal.

„A čo znamenáš teraz?“ opýtal sa Harry. Azazel hodnú chvíľu mlčal.

„Kedy si všetko pochopil?“ opýtal sa. Harry sa trpko zasmial.

„Nebolo jednoduché všetko si to pospájať, no v skutočnosti to nebolo ani také ťažké. To ako sa k tebe správa Nam, ako sa o tebe vyjadruje, to, že si začal s prácou pre Lucifera a aj to, že si nakoniec skončil ako jeden z mojich ochrancov. Nemáš nič. Máš pravdu v tom, že vo svojej podstate si anjelom smrti. A to je to najhoršie. Ničí ťa to, čo je v tebe, nechceš to robiť, no zároveň nedokážeš skutočne robiť ani nič iné. Slepá ulička.“ Skonštatoval Harry. Sám to dobre poznal. Nikdy nechcel byť kráľom ani vyvoleným, nežiadal o to, no predsa nemal nikdy na výber.

„Zo slepej uličky sa dá vrátiť.“ Ozval sa Azazel tichým hlasom.

„Ty sa už nemôžeš vrátiť.“ Prehovoril Harry vecne.

„Nie. Lucifer, Nam a ty mi stojíte v ceste.“ Podotkol.

„Bolo by to skutočne také ťažké?“ opýtal sa Harry. Azazel na neho uprel svoj pohľad. Bývali doby, kedy ho pohľad tých neprirodzene žiarivých uhrančivých očí znepokojoval, no dnes nie. Akoby Harry po každom prežitom páde na dne na okamih uzrel a pochopil pravdu. Keď najväčšmi zlyhal a osud mu udelil ranu, o ktorej si myslel, že sa s ňou viac nedokáže vysporiadať, zdalo sa, že mu zároveň poskytol kus pravdy, aby vďaka nej dokázal pokračovať ďalej. Žiaľ, miestami mal dojem, že ho tá pravda len väčšmi zrazila na kolená. A dnes uzrel na dne Azazela. Skutočného Azazela.

„Nerobilo by ti skutočný problém zbaviť sa smrteľného človeka, od Lucifera by si sa dokázal odpútať, ako sám hovoríš, môžeš ísť kamkoľvek a to najmä tam, kam Lucifer a jeho verní nemôžu a Nam by ti ochotne prenechala svoje miesto. Znovu by si sa mohol vrátiť na cestu, z ktorej si zišiel. V skutočnosti jediné, čo ťa drží na mieste, si ty sám.“ Povedal Harry.

„Čo, ak sa na tú cestu už nechcem vrátiť?“ opýtal sa Azazel. Harry sa trpko usmial. Koľkokrát sa on sám pokúšal zísť z cesty? Začať znova? Skúsiť to inak? Tak zúfalo bojoval s osudom, snažil sa ho zmeniť, obrátiť vo svoj prospech. A na čo? Beztak vždy skončil na tej istej ceste. Tvrdili mu, že človek si sám zvolí svoj osud, no nebola to pravda. Keby áno, ten Harryho by sa nerútil do záhuby.

„Niekedy nemáš na výber.“ Zašepkal. Na to Azazel nepovedal nič a Harry od neho odpoveď ani nežiadal. Všetko teraz záležalo na tom, ako sa nakoniec anjel rozhodne. Mal svoj osud vo vlastných rukách.

„Umrela preto, lebo som ju miloval?“ opýtal sa Harry po dlhej chvíli.

„Chceš počuť odpoveď na otázku, či by žila, keby si ju nemiloval?“ ozval sa Azazel. Harry prikývol. Hrdlo mal stiahnuté, kým čakal na odpoveď.

„Keby ste sa do seba nezamilovali, žila by, áno. No viem aj to, že keby mala znovu voliť, umrela by pre teba znovu.“ Povedal.

„Prečo?“ zachrapčal v tichu Harryho hlas.

„Pretože si ju prebudil k životu. Odkedy ťa spoznala, začala naozaj žiť. Catherine bola ako kanárik v klietke. Ty si ju vypustil, dal si jej krídla a slobodu a hoci ju tá sloboda zabila, Catherine tie dni s tebou milovala. Milovala teba, milovala Amay a milovala aj Loretha. Dal si jej životu zmysel.“

„Povedz mi, Harry, máš v pláne zničiť svet?“ opýtal sa Azazel. Harry sa oprel o čelo postele, s tichým výdychom zaklonil hlavu a zavrel oči.

„Niekedy mám dojem, že iná cesta než zničí svet už neprichádza do úvahy.“ Priznal. Pri pohľade na svet vôkol sa mu niekedy zdalo, akoby už reálne nemali šancu na zmenu. Akoby sa rútili do záhuby. A práve to bolo zmyslom Kráľa, nie? Vystavať nový svet z popola toho starého.

„Tak sa ťa to opýtam inak. Máš v pláne pozdvihnúť nový svet z prachu toho starého?“ pýtal sa Azazel ďalej. Nepozeral sa mu pritom do očí, namiesto toho sledoval protiľahlú stenu, sediac vedľa Harryho postele. Harry cítil, že sa snažil rozhodnúť, ktorým smerom pôjde ďalej jeho život. Harry mal pravdu v tom, že mal na výber a obaja si uvedomovali, že sa nejako rozhodnúť musel. Svojím spôsobol ho Harry dostal do slepej uličky, no pravda bola taká, že mu viac nemohol úprimne dôverovať. Aspoň nie, kým ostanú veci také, aké sú.

„Mám v pláne urobiť viac než len to.“ Ozval sa Harry. Po tomto nastalo ticho. Harry si ho vychutnával so stále zavretými očami. Nesníval, nepremýšľal, proste tam len tak sedel a nevnímal. To bolo to najlepšie, čo mohol robiť. Premýšľať bolo priveľmi ťažké. Mal obavy, že keď opäť začne skutočne cítiť, zlomí sa ako mladý strom vo víchrici. Pretože presne tak sa aj cítil.

„Myslel som si, že keď zabiješ Rona, zmiznem.“ Prelomil Azazel ticho.

„Tiež som to predpokladal. No po tom, čo sa stalo, som vedel, že tu ostaneš. Spojenie, ktoré sa medzi nami vytvorilo, ťa tu spoľahlivo drží.“ Prehovoril Harry. To bolo to, čo cítil, keď sa objavil Azazel. Ronova mágia, ktorá tu držala Azazela a dávala mu takmer fyzickú podobu, zmizla a namiesto nej ho teraz držala vo fyzickej sfére Harryho mágia. Harry len sotva pocíti taký slabý úbytok mágie a Azazelovi stačí aj taká trocha na to, aby mohol ostať.

„Cítiš ho?“ opýtal sa Azazel.

„Samozrejme. Takmer som zomrel. Videl som ako si Nam prišla po Catherine, to by nijaký smrteľník nemal vidieť. Také čosi na človeku zanechá stopy.“ Hovoril Harry. Nevidel, no cítil, že mu Azazel dal za pravdu.

„Čo sa stalo, kým si bol v bezvedomí?“ opýtal sa Azazel. Harry sa slabo uškrnul.

„To by som sa ja mohol opýtať teba. Posledné, čo si pamätám, je, že ste na mňa vyslali kúzla. Potom som precitol až v zastrčenej časti vedľa nemocničného krídla.“ Povedal.

„To je ďalšia dobrá otázka. Videl som ako si na seba presmeroval odrazy temnej mágie. Prečo?“ pýtal sa Azazel ďalej.

„Pretože som musel. Vy blázni ste sa rozhodli obetovať pre mňa.“ Ozval sa Harry.

„Prečo si nám to nedovolil? Bolo to naše rozhodnutie.“ Povedal Azazel. Harry pokrútil hlavou.

„Vy ste mi sľúbili vernosť a ja som vám za to sľúbil, že urobím čo bude v mojich silách, aby som vás ochránil. Nemôžeš mi zazlievať, že sa snažím splniť svoju časť dohody. A okrem toho, ja som už dávno na ceste do záhuby, prečo by som pri tom nemohol odbremeniť zopár ďalších?“ nadhodil.

„Mne ani Nam by to reálne neublížilo.“ Prezradil Azazel. To Harry aj predpokladal.

„Ale Snapeovi a Mordredovi áno.“ A či si to chcel priznať alebo nie, oboch ich svojím spôsobom miloval. Nemohol dopustiť, aby sa im niečo stalo, pokiaľ bol schopný zabrániť tomu.

„Musím odísť.“ Ozval sa Azazel. Harry prikývol. Povedali si všetko dôležité a Azazel mal vždy niekde nejakú svoju prácu, nech už robil čokoľvek. Okrem toho sa teraz musel rozhodnúť a na to potreboval veľa času. Harry mal však obavy, že toho času nebude mať dostatok. Vo vzduchu bolo cítiť prísľub ťažkých časov, čo zasiahne všetkých bez rozdielu.

Harry konečne otvoril oči a pozrel sa na Azazela, ktorý ho sledoval. Chvíľu pozoroval tie nekonečne modré oči, oči, ktoré sa mu zdali dôverne známymi, hoci ho poznal len krátko. Pocítil smútok nad stratou tohoto podivuhodného muža a hoci mu už nemohol dôverovať, na okamih si želal, aby nemusel odísť. Napriek všetkému, čo medzi nimi viselo, si prial, aby ostal.

„Budeš mi chýbať.“ Priznal. Azazel sa mierne usmial, pohľad mu zmäkol. Harrymu neunikol smútok, ktorý mu vstúpil do tváre.

„Aj ty mne, Harry. Catherine nebola jediná, koho si znovu prebudil k životu.“ Natiahol sa a na chvíľu mu položil ruku na plece. Zvyčajne žiarivé oči mal unavené a utrápené, vyhasnuté.

„Bolo mi cťou, Harry Potter.“ A s týmito slovami vstal, hlboko sa Harrymu uklonil a s posledným pohľadom do očí chlapca, ktorý mu bol drahší než ktokoľvek iný, sa vytratil preč.

Darmo, že bol Harry prvým človekom po celých vekoch, ktorý si našiel cestu do jeho srdca. Darmo, že už viac nechcel pracovať pre Lucifera. Darmo, že sa mal jeho život opäť stať cestou bezo zmyslu. Harry od neho žiadal priveľa.

Dlhú chvíľu Harry sedel na posteli a snažil sa nemyslieť. Jeho organizmus si žiadal spánok, no jeho hlava ho odmietala. V takomto rozpoložení ho našiel Draco Malfoy.

„Catherine je mŕtva.“ Prekvapil ho jeho hlas. Harry otvoril oči a pozrel sa do potemnelých očí priateľa. Neprekvapilo ho, že bol hore uprostred noci a ani to, že prišiel za ním. V skutočnosti ho očakával. Len ho znepokojilo, že sa k nemu Draco dostal bez toho, aby si uvedomil, že sa blížil.

Neuniklo mu však, že v Dracovej mágií bolo čosi inak.

Harry pokrútil hlavou. Nevedel, čo na to povedať. Obaja Catherine milovali, Harry to dobre vedel, videl to v strhanom výraze v Dracovej tvári a v smútku a hneve v jeho očiach. A uvedomoval si, že Draco videl to isté v Harryho vyhasnutých očiach a unavených vráskach. Catherine bola tou, kto ich spojil. Bez nej by sa z nich nikdy nestali priatelia.

„Chýba ti?“ opýtal sa mladý Slizolinčan. Harry namáhavo preglgol.

„Nemáš ani tušenie, ako veľmi.“ Zašepkal. Chýbalo mu všetko z nej. Miloval jej úsmev, jej krásnu tvár, jej hlas, jej vôňu, dotyk jej pokožky, pokoj, ktorý mu prinášala a najväčšmi zo všetkého miloval ju. Miloval na nej to krásne a dokonalé a ešte väčšmi miloval to, čo na nej nebolo perfektné. Pretože práve kvôli tým drobným nedokonalostiam bola človekom.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Draco.

„Ešte to nevieš? Marcus nás zradil. Myslím, že som mal prísť s Catherine, mal som zomrieť ja, nie ona.“ Catherine do poslednej chvíle verila, že bol jej brat nevinný. Mali sa s ním stretnúť obaja, Catherine napísal len toľko, že sa chcel lepšie zoznámiť s jej priateľom, no čosi v jeho liste Catherine napovedalo, že išlo o podvod. Poznala ho lepšie ako vlastnú dlaň.

„Aj mne, nesmierne mi chýba. Catherine bola jedinečná.“ Povedal Draco. Unavene sa zvalil na stoličku, na ktorej dovtedy sedel Azazel. Preč bola nezameniteľná elegancia, ktorú pri každej príležitosti prezentovali všetci Malfoyovci. Ostal po nej len Draco, úprimný a otvorený, prirodzený vo svojom smútku a hneve.

„Prečo musela umrieť?“ opýtal sa Draco.

„Pretože sa pridala ku mne.“ Priznal Harry tichým, mŕtvym hlasom. Nedíval sa pri tom na Draca a Draco sa ani nesnažil protirečiť mu. Veď načo aj? Keby sa Catherine nezaľúbila do Harryho, ešte by žila. Draco by stále mal svoju priateľku.

To bolo tou zmenou, ktorú Harry cítil v Dracovej mágií. Strata Catherine. Harry nebol jediný, koho Catherine hlboko ovplyvnila. Možno ju dokonca miloval, nech to však bolo akokoľvek, trpeli spolu.

„Pomstíme ju, Harry.“ Povedal Draco pevným hlasom. Harry prikývol, pohľad mu ochladol.

„Zabil ju Voldemort, no zradil ju jej vlastný brat.“ Povedal. Možno to Marcus nechcel, no vedome ju vystavil riziku, keď ju priviedol k Voldemortovi. Ako mohol očakávať, že ju ušetrí? Ako mohol veriť jeho sľubu? Catherine bola Harrymu verná, Marucus musel dobre vedieť, že by ho nikdy nezradila, tak čo si, dopekla, myslel? Že sa len tak vzdá? Že len tak zabudne na to, že sa ich duše dotkli? Marcus bol inteligentný, tak prečo to potom takto pokašľal?

Prekvapilo ho, keď sa vzduch vedľa postele zachvel a z podlahy vystúpila postava jeho Tieňového bežca. Neočakával jeho prítomnosť, zvyčajne chodieval len vtedy, keď ho zavolal. Draco nezaznamenal prítomnosť veľkého čierneho psa, ktorý sa posadil vedľa Harryho postele a znehybnel, rovnako ako si nevšimol ani neprirodzený pohyb tieňov, ktorý vyvolala prítomnosť prízraku z Podsvetia. Tieňový bežec mlčky sledoval okolie svojimi temnými očami. Strážil. Harry bol odrazu vďačný za jeho prítomnosť, nech sa už objavil z akéhokoľvek dôvodu.

„Čo urobíme?“ opýtal sa Draco.

„Zabijeme Voldemorta. No čo bude s Marucusom, to netuším. Nepochybujem o tom, že sa už teraz sám trestá. Catherine miloval, na svete nemá okrem nej už nikoho. V podstate pripravil o život jediného človeka, ktorý v neho skutočne veril a ktorý za ním stál.“ Povedal Harry.

„Marcus dostal svoj prívesok?“ opýtal sa Draco.

„Nie, on nie. Neveril som mu dostatočne na to, aby som mu jeden dal.“ Priznal Harry. A mal pravdu. Marcus Roth skutočne nebol dôveryhodný.

„Čo by sa stalo, keby ho mal?“ opýtal sa Draco.

„Rozpadol by sa. Prívesky, ktoré som rozoslal, sú symbolom zmluvy, ktorá vznikla medzi mnou a tými, ktorí ich dostali.“ A čarodejov, ktorí by zradili, by čakal nepríjemný trest. Zasľúbili sa Harrymu a nemali možnosť zradiť ho. Zaprisahali sa mu na základe vlastnej mágie.

„Dá sa to nejako obísť? Sila toho spojenia.“ Pýtal sa Draco. Harry sa na neho zahľadel pozornejšie.

„Prečo sa na to pýtaš?“ ozval sa. Draco mu venoval horký úsmev.

„Proste mi to povedz.“ Povedal Draco. Harry pokrútil hlavou. Veril, že na to mal Draco dobrý dôvod.

„Všetko sa dá obísť. Aspoň nateraz.“ Priznal.

„Nateraz?“ nadvihol Draco obočie.

„Pokiaľ je pravda, že sa stanem tým prorokovaným kráľom, budem omnoho mocnejší než som teraz. Potom sa to puto stane skutočne nepretrhnuteľným.“ Povedal. Dlhú chvíľu sa díval na zamysleného Slizolinčana, zhrbeného na stoličke po jeho boku.

„Chceš ma zradiť, Draco?“ opýtal sa nakoniec. Malfoy sa mu pozrel do očí, v tvári sa mu krátko mihlo prekvapenie.

„Nie, Harry, nechcem.“ Povedal. Harry sa mu díval do očí a vedel, že neklamal. Nechcel ho zradiť. Okrem toho mu neuniklo, že Dracovi spod tročka vytŕčal strieborný prívesok s havranom a bleskom. Nezradil ho. Keby áno, kúzlo prívesku by sa zlomilo.

Draco, akoby cítil Harryho myšlienky, siahol po prívesku a zovrel ho v pästi.

„Čo sa stalo s Catherininým príveskom?“ opýtal sa Draco. Harry pokrútil hlavou.

„Neviem. Zatiaľ neviem ani to, čo sa stalo s ňou.“ Myšlienka na to, čo urobili s jej nehybným telom, ho trýznila. Dúfal, že ju niekto z Harryho ľudí dostal preč. Zaslúžila si všetky pocty, ktoré človek získa po smrti a ešte omnoho viac. Harry ju chcel ešte naposledy vidieť, hoci jej tvár bude mať navždy vypálenú do duše.

A pokiaľ sa im nepodarilo dostať jej telo, zájde si poň sám. Na svete nebola sila, ktorá by mu v tom zabránila.

„Želal by som si, aby sa to všetko skončilo.“ Prehovoril Draco. Pozeral sa pri tom do zeme. Harryho zarmútil pohľad na jeho zhrbené plecia a sklonenú hlavu. Draco vyzeral ako porazený človek.

A nemal snáď pravdu? Neboli vari porazení? Tretia strana nebola rozsiahla, tvorilo ju zopár bytostí a hoci to boli neobyčajne mocné bytosti, nebolo ich veľa. Dnešný deň však priniesol prehru im všetkým. Prišli o Catherine, o Azazela aj o Marcusa, pričom každý jeden z nich tvoril kruh, jeho neoddeliteľnú súčasť. A tí, čo zostali, boli oslabení. Harrymu chýbala príčetnosť a časť vlastnej duše, le Fay utrpel porážku, ktorú síce Harry cítil, no nedokázal ju identifikovať, Dracovi a Amay chýbala priateľka, Lucius sa stále nerozhodol a všetci vo všeobecnosti boli otrasení udalosťami posledných dní.

„Nikdy sa to neskončí.“ Povedal Harry.

„Vieš, že čoskoro sa má konať boj o Rokfort?“ pripomenul mu Draco.

„Myslím na to každý deň.“ Odvetil Harry.

„A vieš ako to zastavíme?“ pýtal sa Draco ďalej. Harry sa neveselo usmial.

„Obávam sa, že už nie je spôsob, ako to zastaviť.“ Pokrútil Harry hlavou.

„Nemáme šancu ubrániť sa. Si mocný, dobre viem, že si mocnejší než my všetci, no to nestačí. Voldemort je priveľmi mocný. Otec chodí zo stretnutí s ním polomŕtvy.“ Hovoril Draco.

„Musíme to aspoň skúsiť. Rokfort nesmie len tak padnúť.“ Povedal Harry. Pri predstave, že by sa stiahli a prenechali Rokfort Voldemortovi, mu stiahlo žalúdok. Škola ponúkala priveľkú moc, nesmeli dovoliť, aby sa k nej Voldemort dostal.

„A keby bol spôsob, ako zabrániť útoku? Urobil by si všetko, aby škola nepadla do rúk Voldemorta?“ opýtal sa Draco nezvyčajne vážnym hlasom. Stále sa nepozeral Harrymu do očí, no Chrabromilčan cítil, že v Dracovej duši sa odohráva boj. Tieňový bežec po jeho boku ticho zakňučal. Harryho ten zvuk vytrhol zo zamyslenia, nikdy nepočul Bežca vydať takýto zvuk. Pes sklonil hlavu k zemi a zahrabol labou po podlahe.

„Urobil by som všetko.“ Odpovedal Harry po chvíli.

„Aj ja.“ Zašepkal Draco.

„Čo chceš urobiť, Draco?“ opýtal sa Harry. Slizolinčan sa mu pozrel do očí a slabo sa usmial.

„Neviem, Harry, no Rokfort zachránime, to ti sľubujem. Spolu.“ Čosi v Dracových potemnelých búrkových očiach a pochmúrnosti jeho úsmevu Harrymu napovedalo, že to myslel vážne. Draco mal plán, o ktorý ešte nebol pripravený podeliť sa a Harry na neho netlačil.

„Pokúsim sa ešte aspoň na chvíľu zaspať, aby som prežil zajtrajší deň. Ráno už budú všetci vedieť o tom, že je Catherine mŕtva, chcem sa mať na pozore.“ Povedal Draco a vstal. Naposledy stisol Harrymu plece, hoci sám potreboval oporu a nechal Harryho osamote.

Bolo mnoho vecí, o ktorých by mal Harry premýšľať, vrátane Dracovho netradičného správania a nadchádzajúceho boja, no on napriek tomu myslel práve na Ronalda Weasleyho a na to, čo videl v jeho mysli.

Už predtým vedel, že ho Ronald nenávidel a že to trvalo už dlhú dobu, no predsa istá jeho časť stále verila, že muselo byť aspoň niečo z ich priateľstva pravdivé. Ronald nepatril medzi tých najgeniálnejších a hoci napriek všetkému nebol idiot, to, čo mal, nestačilo na taký perfektný plán. Ronald nebol taký dobrý herec. O to väčší úder pre Harryho bol, že skutočne nič z toho nebola pravda. A najhoršie na tom bolo, že Ronald mal už od začiatku spoločníka, ktorý mu vo všetkom pomáhal.

Albus Dumbledore bol vo svojej podstate skutočným géniom.

Misia zmanipulovať Harryho Pottera sa začala ešte dávno pred Harryho narodením. Najskôr si na svoju stranu získal Harryho rodičov a postaral sa o to, aby Snape nemal šancu získať Lily. To, že sa mu to nakoniec nepodarilo, bolo vedľajšie. V konečnom dôsledku sa dalo všetko opraviť, Dumbledore mal koniec koncov dostatočne flexibilné plány na to, aby sa dokázal vysporiadať s nečakanými situáciami. Podstatné bolo, že Harry sa stal Vyvoleným, ktorý mal poraziť černokňažníka, ktorého si Dumbledore sám starostlivo vytvoril.

Ronald Weasley bol len ďalším dielikom skladačky. Ešte pred nástupom do prvého ročníka ho Dumbledore vyhľadal a zmanipuloval, aby sa stal Harryho priateľom a presvedčil ho, že Dumbledorova cesta je tá jediná správna. A verný hlúpy Ronald Weasley, poháňaný predstavou veľkého majetku a slávy, ktoré mu prisľúbil Dumbledore, urobil Ronald všetko, čo od neho Dumbledore žiadal. A že od neho žiadal veľa.

Keď Harry videl ako Ron pravidelne odoberal Harrymu krv, zamávalo to s ním. Netušil, na čo bola Dumbledorovi Harryho krv a ani to, prečo si Ron brával jeho prútik a nosil ho riaditeľovi, rovnako ako mnohé iné Harryho veci, no dialo sa to. A dialo sa to až do Cedricovej smrti, odkedy si Harry začal zabezpečovať posteľ. Ronald sa už nemohol dostať k Harryho krvi a prútiku.

To bol dôvod, pre ktorý sa rozhodol privolať démona. V skutočnosti bolo nesmierne šťastie, že na jeho volanie odpovedal práve Azazel. Dumbledore sa na Ronalda hneval a Chrabromilčan nadobudol dojem, že sa mu jeho vysnená budúcnosť vzďaľovala. A tak, keď narazil v knižnici v Blackovskom dome knihu plnú čiernej mágie, ktorá mu sľubovala to, čo si najväčšmi prial, využil príležitosť.

Mundungus ukradol Harrymu mešec, v ktorom bol flakónik s Harryho krvou. Harry sa začínal úprimne obávať toho, že by sa mešec mohol dostať k Dumbledorovi. Desil sa toho, čo by mohol riaditeľ urobiť s Harryho krvou. Už totiž v najmenšom nepochyboval o tom, že Dumbledore sa ani v najmenšom nestránil využívania temných rituálov, aby dosiahol, čo si prial.

Na živote je čosi krásne. Dokonca aj ľudia, ktorí budú oduševnene tvrdiť, že svoj život chcú skončiť, sa ho nakoniec budú priam zúfalo pridŕžať. Pretože život je vo svojej podstate nádherný. Je nádherný so všetkou svojou láskou a radosťou, no zároveň aj so všetkou bolesťou a smútkom, ktorý prináša. Život je o kráse, o láskavosti, o úspechu, o nehe a o všetkých tých krásnych pocitoch a chvíľach, ktoré človeka povznesú a prinútia ho cítiť sa skvele, to je pravda. No toto je len jedna strana mince. Život je aj o bolesti, o strachu a o beznádeji, ktorá sa do človeka zahryzne a odmieta ho pustiť. Život je aj o smrti a umieraní, pretože smrť je súčasťou života. A aj smrť môže byť nádherná. Smrť je vykúpením, zaslúženým pokojom a pre mnohých aj trestom.

Ľudia sa boja umierať, plačú, keď umiera niekto im blízky a odmietajú sa zmieriť s tým, že jedného dňa umrú aj oni. Prirodzene lipnú na živote a smrť si nechcú pripustiť. A predsa tak chladnokrvne prechádzajú okolo pohrebníctiev a nezdá sa im divné, keď na nich z dverí žiari veľká reklamná tabuľa, ktorá im tvrdí, že dnes sa skutočne oplatí umrieť, pretože sú na rakvy tridsať percentné zľavy.

Ľudia sú zvláštnym živočíšnym druhom. Vo svojej podstate sú v rovnakej miere živí ako mŕtvi. Žijú si svoje stereotypné životy bez akéhokoľvek hlbšieho zmyslu a hoci len prežívajú a sú nespokojní sami so sebou aj s okolím, nič s tým nerobia. Len tak prežívajú.

A potom sú tu ľudia ako Harry Potter a jemu podobní. Ľudia, ktorí možno v skutočnosti nie sú o nič lepší než ostatní. Ľudia, ktorí trpia, kričia, hnevajú sa, krivdia a je im ukrivdené, súcitia, milujú a nenávidia, presne tak ako všetci ostatní okolo nich. No predsa sú čímsi oní ako všetci tí bežní ľudia. Pretože oni neprežívajú, oni svoj život skutočne žijú.

Mnohokrát žijú svoj život na hrane, väčšmi mŕtvi než živí, neustále v ohrození, neustále pod znamením smrti. Robia strašné chyby a platia za ne. A vo svojej podstate, hoci chybujú a trpia, sú vo svojej podstate nádherní. Hovorí sa, že žiješ iba raz. Oni vedia, že to nie je pravda. Žiješ každý deň, no pravda je, že umieraš iba raz. Tak prečo neumrieť tak, aby to stálo za to?