Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Kdesi veľmi ďaleko, v zámku ukrytom hlboko v lesoch, stála v jednej z obrovských miestností mohutná masívna posteľ s vyrezávanými stĺpmi a vysiacimi ťažkými baldachýnmi. Obliečky tejto ohromnej postele boli zamatové, mäkké a jemné, príjemné na pohľad aj na dotyk. Celá tá izba bola nádherná, plná zlatého zdobenia, zamatu a prepychu. A predsa, popri kráse ženy, ktorá odpočívala v masívnej posteli, bledol všetok luxus navôkol.

Nebola len krásna, bola priam nádherná. Dlhé husté vlasy mala rozprestreté vôkol seba, žiarili ako červené zlato s odleskami drahých rubínov. Mramorovú tvár mala dokonalú ako sochy starých umelcov, rovnako ako celé telo, zahalené tenkou hodvábnou nočnou košeľou. No najkrajšia bola, keď otvorila svoje neskutočné modré oči, jasné ako tie najcennejšie zafíry a hlbšie než samotný oceán. Oči orámované dlhými temnými mihalnicami.

Posadila sa. Pohybovala sa pomaly a ladne, väčšmi ako duch či mystická bytosť než ako človek.

„On žije.“ Zašepkala. Oči sa jej prekvapením rozšírili. Vstala, bosé chodidlá položila na hustý koberec s vysokým vlasom. Luskla prstami a sledovala ako sa do niekoľkých sekúnd objavil mladý muž, len o čosi starší než bola hranica dospelosti v čarodejníckom svete. Zrak mu okamžite padol na jej dlhé odhalené nohy, čo žene očividne v najmenšom neprekážalo.

„Ako je možné, že Harry Potter prežil?“ opýtala sa. Mladík sa zatváril prekvapene.

„Prežil?“ nerozumel.

„Áno, prežil.“ Zavrčala žena. Z očí jej sršala nevôľa.

„Ale to nie je možné. To dievča sa ho dotklo.“ Nerozumel mladík. Predsa sa postarali o to, aby Harry Potter zomrel spolu s tým svojím prekliatym dievčaťom.

„Očividne je Harry Potter mocnejší ako ste mi oduševnene tvrdili.“ Mladík sa stiahol, keď ho nemilosrdne prepálili tie žiarivé modré oči. A práve v tej chvíli, keď mala žena v tvári toľko zloby a hnevu, sa mu krásna nezdala, akokoľvek dokonalou s ana prvý pohľad zdala byť.

„J-ja,“ habkal. Žena ho prerušila ostrým mávnutím ruky.

„Priveď mi Marcusa.“ Prikázala. Mladík sa okamžite stratil, vďačný za možnosť odísť. Boli chvíle, kedy ju nenávidel. Ale platila priveľmi dobre.

Keď žena ucítila, že sa blíži druhý čarodej, nasadila na tvár masku smútku. Uprostred izby sa zhmotnil nešťastný čarodej, plecia mal zhrbené a zhlavu sklonenú, tvár poznačenú hlbokým žiaľom. Žena k nemu plavne podišla a objala ho. Muž jej náruč vďačne prijal, tvár si priložil k elegantnému záhybu jej labutej šije a vdychoval sviežu vôňu jej pokožky.

„Mrzí ma, čo sa stalo.“ Prehovorila žena tichým lahodným hlasom, popretkávaným smútkom. Muž si v jej očiach nevšimol chlad a tvrdosť, nezaznamenal perfektnú masku, ktorú si pri ňom nasadila. V jej prítomnosti dokázal vnímať len jej vôňu, hebkosť jej pokožky a krásu jej tela a tváre.

V jej objatí zabudol na sestru a všetom svoj smútok a ona to dobre vedela. Pretože taká bola ona. Nestačilo jej vlastniť len kúsok z vás, musela mať všetko. A takto musela mať aj Marcusa. Každý kúsok jeho osobnosti, celé jeho telo aj myseľ, musel jej patriť úplne celý. Presne tak ako jej patrili už tisícky mužov a ako jej mnohí ďalší ešte len budú patriť.

„Harry Potter to prežil.“ Prehovoril muž tichým hlasom. Privinul si ju k sebe pevnejšie.

„Namiesto neho umrela tvoja sestra.“ Povedala žena. Pocítila ako sa mužovo telo naplo a mohla priam cítiť hnev, ktorý mu prenikal kožou.

„Tvrdili, že je to jej druhá časť duše. Klamali. Ja som vedel, že klamali. Keby to bola pravda, umrel by.“ Tvrdil muž. Žena sa slabo uškrnula, čo muž nemohol vidieť. Ona dobre vedela, že sa ich duše naozaj dotkli a to neobyčajným spôsobom aj na tento druh milencov. Harry Potter sám o sebe bol neobyčajný mladík, takže ani jeho duševné spojenie nemohlo byť iné. Bola úprimne zvedavá, či umrie alebo sa opäť preukáže jeho mimoriadnosť a prežije aj takýto úder. Vedome ho vystavila bolesti, ktorá človeka zasiahne, keď takýmto strašným spôsobom stratí časť svojej duše a úprimne dúfala, že to neprežije. Harry Potter bol tvrdý oriešok, takých ako on nepotrebovali.

No možno by sa to dalo vyriešiť aj inak. Možno by Harry Potter nemusel umrieť.

V zrkadle naproti zachytila svoj odraz. Vodopád ohnivých vlasov, ničivo krásna tvár, dokonalá postava a krvavočervené pery. Istým spôsobom sa podobala tomu dievčaťu, ktoré tak miloval. S opovrhnutím si spomenula na jej vlasy. Nenávidela jej vlasy. Vždy túžila po korune krásy, akú mala ona. Až kým prvýkrát neuvidela to dievča, nevidela vlasy, ktoré by žiarili toľkými odtieňmi červenej. Ružová, červená, ohnivá, oranžová, dokonca aj fialová, všetky tieto odtiene a drobné odtienky, im podobné, sa dali nájsť v prameňoch jej hustých vlasov. Krv sukuby sa dokonale prejavila práve v nich.

Keby sa jej podarilo dostať Harryho Potter na svoju stranu, nemusel by umrieť. Bol by krásnou súčasťou jej zbierky. A spolu s ním by sa vrátil aj jej milovaný, nadaný, nádherne temný Mordred.

Odraz v zrkadle sa usmial nádherným, desivým úsmevom, keď sa oči červenovlasej ženy rozžiarili nadprirodzeným jasom. A nech by sa jej pozornosť zamerala na kohokoľvek, mal by sa mať na pozore. Žiaľ, Harry Potter nemal ani tušenie, že sa na neho zamerala pozornosť ženy, ktorej sa stránili dokonca aj démoni.

.-.-.-.-.-.-.-.

Tmavovlasý muž sediaci v kresne sa prudko vystrel. Rozostrený pohľad sa mu zameral na obraz, ktorý prednedávnom začal maľovať. Obraz mladíka s hlbokými očami temne zelenými ako lesný mach a vlasmi čiernymi ako havranie krídla. Na tom obraze bol namaľovaný mladý muž, ktorého pamiatku si chcel uctiť.

Ticho vydýchol, keď sa započúval do jemného šelestu v korunách stromov a tlmeného buchotu kvapiek dopadajúcich na zem. Mágia v izbe praskala a vyhasnutý oheň v krbe sa prebudil k životu, tak ako sa prebudil život v chlapcovi, ktorý na krátky okamih uzrel smrť. Harry Potter prežil. Mordred mal pravdu, vo všetkom mal pravdu.

Harry Potter bude tým mužom, ktorý sa jedného dňa stane kráľom. Nie Artuš, hoci Artuš bezpochyby patril medzi tých výnimočných a možno jedna z ciest jeho osudu skutočne viedla k zjednoteniu sveta, o ktorom snívali. No Artuš, akokoľvek mocný, bol len predchodcom skutočného kráľa, jeden z tých, ktorí mu mali pripraviť cestu. A tým kráľom sa mal stať Harry Potter. Harry Snape. Harrison Prince.

Harry Potter. Harrison Carus Snape. Harry Prince. Vyvolený. Hrdina. Chlapec, ktorý prežil. Kráľ. Požehnaný dedič. Slizolinov dedič. Nekromant. Priateľ upírov. Netvor. Chlapec. Bezmenný. Vrah.

Tento chlapec vlastnil mnohé mená, tieto aj ďalšie. A každé jedno z týchto mien si zaslúžil a vykúpil ho vlastnou krvou a bolesťou. Bol ich štítom proti temnote. Štítom, ktorý s temnotou postupom času splynul a sám ňou nasiakol. Bol všetkým tým, čím sa Merlin nedokázal stať. Bol tým, čo svet skutočne potreboval.

Nepotrebovali ďalšieho svetlého čarodeja s veľkými ideálmi. Potrebovali kohosi, kto sa pozrel temnote do očí a ustál to, kohosi, koho svetlo prežiarilo tmu, nie splynulo so svetlom navôkol. Pretože svetlo najsilnejšie žiari vo tmách. A presne tak žiaril aj Harry Potter. Bol svetlom pre tých, ktorí zišli z cesty a nevedeli sa vrátiť naspäť. Svetlom pre ľudí ako boli Mordred, Morgana, Lucius Malfoy, Sirius Black či on sám.

Podišiel bližšie k nedokončenému obrazu, ktorý visel na čestnom mieste medzi obrazom mladej tmavovlasej ženy, pre neho najkrajšej na svete, ktorá mu kedysi ukradla srdce a mladým mužom, ktorého kedysi zatratil. Títo dvaja ľudia boli tým najdrahším, čo na tomto svete poznal a hoci nemohli byť skutočne jeho a ani o to nemali záujem, miloval ich väčšmi než čokoľvek na svete. Väčšmi než Artuša. Žiaľ, na to ako veľmi ich miloval, prišiel príliš neskoro.

A Harry Potter bol medzi nimi. Spájal ich a možno jedného dňa by mohol pomôcť aj Merlinovi nájsť ich. Alebo aby oni našli jeho. Nadovšetko túžil byť nájdený. A na svete skutočne jestvovala len jedna jediná osoba, ktorá mala tú moc, spojiť ich troch dohromady. Urobiť z nich rodinu, ktorou nikdy neboli.

Čarodej, zvaný Merlin Múdry, vstal, vzal svoju palicu a plášť a bez obzretia sa vydal na cesty. Nemusel si so sebou vziať nič, všetko, čo potreboval, bola jeho verná palica, slávny plášť, ktorý vlastnil už odnepamäti a odhodlanie nájsť svoju rodinu a splatiť svoje dlhy chlapcovi, ktorý ho ako jediný mohol oslobodiť a priviesť naspäť k životu. Pretože, hoci jeho schránka bola živá, Merlinova duša umrela už pred stovkami rokov.

.-.-.-.-.-.-.-.

Luna zalapala po dychu, keď ju akási sila prebudila zo spánku. Modré oči jej zažiarili neprirodzeným jasom, keď sa pozrela do tmy. Odokryla sa, vedená inštinktom a nutnosťou, vstala z postele a len tak v nočnej košeli, bosá a ledva odetá, sa vybrala preč.

Hoci na chodbách hliadkovali prefekti a profesori, Luna prešla bez povšimnutia a hoci mali byť brány hradu zamknuté, dievčina bez problémov prenikla cez dvere a vykĺzla von z hradu. Jej bledá postava sa kúpala v mesačnom svetle, keď smerovala skrze pozemky k lesu. Vlasy jej žiarili ako tekuté striebro, odrážajúc lúče mesiaca. Na krku sa jej zaleskol strieborný mesiac, prívesok, ktorý jej daroval mladý muž, pre ktorého kedysi zostúpila z nebies.

Tesne za hranicami lesa zastala, zodvihla ruky k nebu a privolala mesiac. Jeho striebristé lúče akoby sa začínali lámať a ohýbať reagujúc na jej tichý harmonický hlas. Mesačná princezná prehovorila k mesiacu a mesiac splnil každé jej prianie. Luna prehovorila k Lune.

„Dovoľ mi chrániť ho, matka.“ Ozvala sa. Mesačné lúče, v tej tak neobyčajne jasné, obkolesovali jej bledé vystreté ruky. Dievča tam stálo, odeté len v dlhej bielej košeli z tenkej látky, ktorá okolo nej viala v slabom vetre, tam stálo a dvíhalo ruky k nebu ako k modlitbe a ktokoľvek by ju uzrel, povedal by, že nebo na jej vrúcne želanie odpovedalo. A skutočne. Mesačné lúce sa v jej rukách zhmotnili a zo striebristej hustej hmly vytvorili jasný takmer dokonale číry kryštál, vnútri naplnený jasným svetlom. Dievčina sa usmiala a zovrela neveľký kryštál v dlani. Vystreté ruky nechala klesnúť.

„Môj dar pre kráľa.“ Prehovorila a roztvorila dlaň, aby noci ukázala neobyčajný kryštál.

„Muž, ktorý kráča pod znamením smrti,

muž, na stotisíckrát preklínaný,

muž, nosiaci viac mien než je schopný uniesť,

muž, ktorý je vládcom beštií a netvorov,

muž, zrodený z popola a ohňa,

muž, na stotisíckrát velebený,

muž, ktorý temným svetlom presvecuje tmu,

muž, ktorého čaká len smrť.“

Zhlboka sa nadýchla, sama hlboko otrasená slovami, ktoré recitovala. Od začiatku milovala toho muža, o ktorom hovorila, muža, ktorého čakalo toľko bolesti. Keby bola možnosť ako zabrániť tomu, čo sa muselo stať, urobila by pre to všetko, tak ako sa snažila bojovať aj jeho predrahá sukuba. No aj ona pochopila, že nebolo úniku. Osud ich viazal putami pevnejšími než oceľ. Rovnakými putami, akými ich jedného dňa zviaže aj sám Harry.

„Keď Luna na nebo vystúpi,

keď mesiac sa sfarbí do červena,

keď svet zahalí temný závoj,

keď Ranná hviezda získa moc,

keď fénix zhynie v popole,

keď pohasne i posledný lúč svetla,

keď temné svetlo zhynie zradou priateľa,

keď nádej v srdciach verných pohasne,

keď dušu černokňažníka strávi temnota,

keď koniec bude na dosah,

najvyšší Požahnaný zloží masku a prijme svoj údel.“

Luna zaklonila hlavu k nebu, kryštál pevne zvierajúc v dlaniach. Skrze prsty jej prúdila moc a napĺňala mocný kameň novým jasom.

„On rozrazí dvere a vstúpi do temnej sály,

zrazí Červenú na kolená a oslobodí verných.

Po jeho boku vstúpi Čierna a zahubí Temnú,

na jeho príkaz príde Pán času a ukáže svoju moc.

Pán času pevným putom spojí Kráľa so svetom

a Nesmrteľný zapečatí dušu Mocného Znamením smrti.

A nad tým všetkým bude bdieť Mesačný kameň, naplnený mocou Žiarivej princeznej.“

Nevedno odkiaľ sa v rukách dievčiny s vlasmi ako zhmotnené mesačné svetlo objavila strieborná dýka. Ostrá čepeľ sa zaleskla v mesačnom svite, keď sa rýchlym presným pohybom porezala na dlani a nechala krv stekať na kameň. Mesačný kameň ochotne vstrebal väčšinu krvi svojej princeznej.

Priezračný krištál zaplnilo strieborné svetlo od mesačnej matky, striebristá žiara od mesačnej princeznej a rubínová hmla jej mocnej krvi. Dievča zavrelo oči, zašepkalo pár tichých slov v neznámom jazyku a kameň zmizol. Dievča ostalo ešte dlhú chvíľu stáť na lúke, než sa otočila a vykročila naspäť ku hradu. Belasé oči jej cestou zastrel dobre známy závoj.

.-.-.-.-.-.-.-.

Severus Snape práve unavene kráčal po chodbe, v tvári strhaný, bez svojich zvyčajných masiek, keď na opačnej strane chodby uvidel kráčať známu postavu. Prekonal letargiu, ktorej sa nedokázal zbaviť, odkedy videl svojho syna klesnúť k zemi a opäť takmer umrieť a rýchlym krokom sa vybral k dievčaťu.

„Slečna Lovegoodová, čo tu robíte?“ oboril sa bez svojho zvyčajného zápalu na mladú Bystrohlavčanku. Pri pohľade na jej známy zjav sa mu opäť vynorili spomienky na Harryho. Vedel, že jeho syn ju miloval.

Keď mladá Bystrohlavčanka nereagovala, len si ďalej vykračovala po chodbe, zachytil ju za rameno a otočil tvárou k sebe. Chystal sa jej čosi nepríjemné šplechnúť do tváre, keď si uvedomil, že by sa to minulo účinku, rovnako ako čokoľvek, čo by jej teraz mohol povedať. Dievča bolo námesačné. Pohľad do jej mysle mu len potvrdil, čo predpokladal. To dievča bolo úplne mimo reality. Nemala ani tušenie, že uprostred noci behala po rokfortských chodbách.

Mohol by ju zobudiť a poslať do izby, lenže tým by mohol ohroziť jej myseľ. Námesačníkov netreba budiť, mohlo by to viesť až k poškodeniu ich mysle. A tak ju namiesto prebudenia chytil za plece a odviedol do izby. Prejsť cez hádanku, ktorá mu otvorila vstup do fakulty Bystrohlavu, nepredstavovalo pre jeho brilantnú myseľ najmenší problém.

.-.-.-.-.-.-.-.

„Mal si ma poslúchnuť už dávno, Mordred. Schopnosti, ktoré máš, sú darom. Pre tvojho mladého vodcu by mohli byť neoceniteľné.“ Hovorila Morgana. Nemohla by odmietnuť svojho zlomeného syna, akokoľvek temná bola jej duša. Keď za ňou prišiel, aby sa kajal, nemohla mu dať to, čo žiadal. Nemohla ho karhať.

„Zlyhal som, matka. Opäť som zlyhal. Mal som to vedieť a zabrániť tomu.“ Prehovoril zlomený muž. Nedokázal sa jej pozrieť do očí, nedokázal sa pozrieť do očí ani len vlastnému odrazu v zrkadle. Ako môže predstúpiť pred Harryho? Mal možnosť zachrániť to, čo najväčšmi miloval, no zlyhal. Čo mu na to len povie? Mal strach, že ho navždy stratil. Že už navždy stratil ten jediný svetlý bod vo svojom živote. Dôvod, pre ktorý každé ráno vstal z postele a bojoval.

„Osud toho chlapca je pevne daný. Nemohol si nič urobiť. No poučil si sa.“ Prehovorila Morgana. Mordred už dávno nepočul svoju matku hovoriť tak pokojne a takmer láskavo. Vybavili sa mu útržky spomienok na to, aký bol ich život kedysi veľmi, veľmi dávno, ešte v časoch, kedy Mordred ani nesníval o nesmrteľnosti.

„Ako sa mu môžem pozrieť do očí? Bude ma nenávidieť. A právom.“ Ozval sa Mordred. Hlas mal slabý, plecia zhrbené a oči mŕtve. Takmer rovnako mŕtve ako mladík, pre ktorého trpel. Mladík, ktorý práve teraz ležal ďaleko od neho.

„Záleží na tom? Potrebuje ťa a je tvojou povinnosťou stáť pri ňom. Rozhodol si sa pre službu tomu chlapcovi, tak si choď plniť svoje povinnosti.“ Prehovorila Morgana pevným hlasom.

Keď sa jej syn nehýbal, povzdychla si. Vo vnútri pocítila bolesť a ľútosť nad synom, čo bol cit, ktorý už tak dlho nepocítila. Drobný plamienok lásky si našiel cestu cez temnotu v jej vnútri.

„Harrison Prince je veľký muž a časom sa stane ešte väčším. Nikdy som nepoznala nikoho ako je on, hoci na prvý pohľad vyzerá ako jeden z mnoha. Je pánom, ktorého si zaslúžiš a ja viem, že ti bude dobrým pánom, hodným nasledovníka ako si ty. Bude voči tebe spravodlivý. Len v neho ver, syn môj.“ Prehovorila takmer láskavým hlasom. Mordred po prvýkrát zodvihol pohľad a pozrel sa na matku. Oči mal zahalené závojom sĺz. Zahmlené oči.

„Ja v neho verím. Navždy v neho budem veriť. Prisahám.“ Zašepkal. Morgana sa usmiala.

„Tak choď za ním.“ Povedala. A jej syn skutočne vstal a vybral sa plniť si svoje povinnosti. Morgana na chvíľu zatvorila oči a dovolila si odpočívať. Neskôr bude musieť navštíviť svoju druhú polovičku na opačnej strane steny, no dovtedy si ešte odpočinie. Veci začínali naberať rýchly spád a Morgana cítila, že v nasledujúcich udalostiach mala aj ona svoje miesto. No stále mala chvíľu času, než vypukne chaos.

.-.-.-.-.-.-.-.

Albus Dumbledore, mlčky usadený v pohodlnom kresle vo svojej pracovni, premýšľal nad iróniou osudu. Na stole pred ním ležal obyčajný hnedý mešec a v jeho ruke voľne spočívala neveľká ampulka, spolovice naplnená krvou. A práve tá ampulka bola dôvodom jeho momentálneho citového rozpoloženia. V rukách totižto zvieral krv Harryho Pottera. A ten chlapec mu začínal spôsobovať vrásky na čele.

Dlhé roky mu Ronald nosieval krv a prútik Harryho Pottera a prakticky už od nástupu chlapca do Rokfortu sa riaditeľ pokúšal zistiť, čo za bariéry to mal chlapec okolo mágie. Mocné, nepreniknuteľné bariéry, cez ktoré sa Dumbledore napriek svojej genialite a rokom skúseností nedokázal dostať. Šalel z nich, pretože hoci očividne niečo ukrývali, nemal ani tušenie, čo to bolo. Samozrejme, z chlapcovej krvi poznal, že mal predpoklady stať sa neobyčajne mocným mágom, mal totižto zriedkavý typ mágie, ktorý sa v dnešnej dobe takmer nevyskytoval. Harry Potter patril k tej hŕstke čarodejov, ktorí si mohli dovoliť používať ako bielu, tak aj čiernu mágiu bez strachu z toho, že by ich čierna mágia pohltila a zničila. To bol dôvod, pre ktorý tak statostlivo odstrihol chlapca od čiernej mágie. Už mesiace sa však nedostal k jeho krvi a podľa toho, čo v nej videl teraz, si chlapec predsa len našiel cestu. A stával sa nebezpečne mocným.

Čierna mágia spôsobuje, že mágia narastá. Pomáha čarodejovi dosiahnuť plný potenciál svojho magického jadra. A toto decko malo ten potenciál vskutku výnimočne široký.

Akou iróniou bolo, že Albus Dumbledore, ktorý sa zo všetkých síl snažil vykynožiť rodiacich sa Požehnaných dedičov, si jedného takéhoto nevedomky vychoval. To, že bol Snapeovým pankhartom vedel už dlhšie, rovnako ako vedel to, že bolo to decko vskutku multitalentované. Nebolo práve ťažké spojiť si fakty dohromady. Severus s tou humusáčnou Evansovou sa milovali až za hrob. Vari si skutočne mysleli, že by Albus neprišiel na to, že v tom bol podvod? Dobre vedel aj to, že ten malý bastard nemôže byť chlapcom z veštby. V skutočnosti bol zvedavý, čo sa stiane, pokiaľ sa Riddle rozhodne pre neho. A že sa tak skutočne rozhodol. Albus dobre vedel, čo robil. A chlapec prekvapil. Prežil Smrtiacu kliatbu. To, ruku na srdce, Albus nečakal. Ale jeho plány bývali vždy dostatočne flexibilné, a tak nebol problém všetko to nakoniec obrátiť vo svoj prospech. Veď čo mu reálne bránilo využiť Harryho Pottera pre svoje ciele a nakoniec ho nechať zomrieť? Nebol ničím viac než malým bezvýznamným nepodarkom. Snapeov bastard. Aké prekvapenie bolo pre Albusa, keď sa mu Snape ako ufňukané decko zrútil v riaditeľni, keď zistil, že mal jeho syn zomrieť. Aký bol len úbohý a patetický. No a čo? Potter pre neho nikdy nič neznamenal a Albus nevidel dôvod na to, aby sa na tom niečo zmenilo. Jasne, jasne, krv nie je voda, samozrejme, lenže netopierovi aj tak najväčšmi záležalo na tom, že ho jeho hlúpa ryšavka tak kruto zradila.

A predsa sa čosi zmenilo.

Albusovi sa nepáčilo, akým spôsobom sa Harry Potter odrazu chopil iniciatívi. Chlapček sa rozhodol, že si bude svoj osud riadiť sám. Aké naivné. Albus mu ho riadil celé roky, dokonca aj pred jeho narodením a na tom sa nič nezmení.

Albus dobre vedel, že keď sa začne rozvíjať mágia Požehnaného dediča, nastane problém. Potter koniec koncov nebol prvým Požehnaným dedičom, ktorého stretol. Len okolo tohto pankharta robili priveľký rozruch. Vraj budúci Kráľ! Aké smiešne. To by sa najskôr musel dožiť konečnej premeny. Všetci akosi zabúdali na skutočnosť, že s povstaním Kráľa to nie je také jednoduché. Kráľ len tak nepovstane. Musí na to mať prekliato dobrý dôvod. Čo Potter rozhodne nemal.

Decko si splní svoju povinnosť a zomrie hrdinskou smrťou. Alebo akokoľvek. Už mu na tom nezáležalo, nech si kľudne otrčí kopytá kdesi na kraji sveta. Len nech konečne vypadne na druhý breh. A Albus mu v tom mile rád pomôže. Stále mal koniec koncov viac než dosť jeho krvi na to, aby posunul ramená váh vo svoj prospech a dosiahol zaslúžené víťazstvo.

Podarilo sa mu stiahnuť do temnoty a zničiť Grindelwalda s Riddlom a podarí sa mu to aj s Potterom. Potter už predsa sám ochotne smeroval do záhuby. Temnote sa oddával ako vernej milenke. A po tom, čo urobil s jeho predrahou sukubou, čo s ňou oni všetci urobili, to v hlave už nikdy nebude mať úplne v poriadku. Kráľ padol spolu so svojou kráľovnou. A tak to aj malo byť.

.-.-.-.-.-.-.-.

Nádherný svetlovlasý muž sedel na svojom tróne a pozoroval dianie vôkol seba. Krása tohoto muža bola nesmierna, najdokonalejší výtvor Najvyššieho. Vlasy mal ako žiarivé lúče slnka, jeho oči pripomínali nekonečnú modrú oblohu, tvár mal ničivo krásnu, akoby vytesanú tým najlepším umelcom, v jeho kráse sa ukrývali všetka pôvaby sveta. Táto žiarivá bytosť bola stvorená ako oslava toho, čo vytvorili ruky Stvoriteľa počas nekonečných večností.

Avšak tak, ako bol dokonalý napovrch, bol prehnitý zvnútra. Prekliaty tým najhorším možným spôsobom, odsúdený na večné zatratenie, plný zloby a nenávisti takej čírej a hlbokej, že ním priam prenikala a nakazila každého, kto bol taký hlúpy a postavil sa mu zoči voči.

Hviezda, ktorá ožiarila nebesia, keď nadránom padala na zem.

„Azazel,“ prehovoril hlasom hebkejším než zamat a sladším než med, hlasom, ktorý v sebe odrážal krásu piesní, ktoré zneli nebesami, na slávu Stvoriteľa. Človek v jeho hlase mohol počuť odraz samotného neba.

Na jeho zavolanie sa zablyslo a v oblaku hustej hmly sa zjavila silueta vysokého muža. V ľadových očiach nádherného svetlovlasého muža sa objavil nekonečný hnev, keď uzrel ohromné krídla z čierneho svetla, ktoré vyrastali z mužovho chrbta.

Hoci sa krása druhého muža nemohla rovnať kráse najdokonalejšieho stvorenia, aj o jeho veľkoleposti skladali básne. Vlasy mal čierne ako najtemnejšia noc a modré oči hlboké ako nekonečné hlbiny oceánov. Pleť mal bielu ani alabaster, podtrhávala všetku tmu, ktorú muž vyžaroval. Azazel, anjel smrti. Zlomený, zronený, unavený, s mohutnými krídlami zloženými za chrbtom a pleciami zhrbenými. Takto tam stál pred bytosťou, ktorú v hĺbke duše nenávidel.

„Urobil si správnu vec, Azazel.“ Ozval sa najdokonalejší z anjelov.

„Samozrejme, že áno.“ Reagoval anjel smrti. Veď čo iné by mohol povedať? Pred mužom, ktorý má moc poznať túžby a obavy iných, sa nič nedá ukryť a protirečiť niekomu, kto vás šmahom ruky môže zničiť, je nemožné.

„Keby si sa rozhodol nasledovať chlapca, prišiel by si o krídla aj požehnanie. Prišiel by si o všetko. Tak ako aj ja.“ Povedal Lucifer. Azazel zodvihol tvár a pozrel sa na muža na tróne. Tak ako vždy, keď sa svojím dokonalým zrakom stretol s touto bytosťou, ostal na okamih ochromený tým, čo videl. Všetka tá prekypujúca temnota a chlad, ktoré napĺňali toto stvorenie, ho zasiahli hlbšie než všetko zlo, ktoré denno denne videl na zemi. Pretože nič, čo mohol počas celých vekov vykonať človek, sa nikdy nebude rovnať tomu, čo denne konal tento muž.

„Čo sa stane s chlapcom?“ dostal zo seba. Svetlovlasý muž sa usmial spôsobom z ktorého Azazela zamrazilo. A popritom bol anjelom smrti, bytosťou, ktorá bola zvyknutá čeliť samotnej smrti.

„Umrie. Moja dcéra sa o to už postará. A pokiaľ nie, stane sa Harry Potter jej maznáčikom. Kráľ nikdy nepovstane, Azazel, čaká ho primnoho prekážok, ktoré nijaký človek nemôže prekonať a už tobôž nie zničiť. Tým, kto ľudí dovedie k vytúženému koncu, budem ja.“ Tvrdil muž.

„Ani my nebudeme žiť naveky, raz sa to všetko skončí. Čo bude potom?“ opýtal sa Azazel, hoci odpoveď na svoju otázku už poznal.

„Ja viem, že nie. Nič netrvá večne, dokonca ani láska Stvoriteľa. Všetko, čo chcem, je, aby aj ľudia prišli o svoje požehnanie. Chcem dokázať, že nie sú ničím viac než škvrnou na kráse stvorenstva. Sú presne takí, za akých som ich od začiatku považoval.“ Oči mu horeli nenávistným plameňom. Azazel dobre vedel, že Lucifer na ľudí od samého začiatku žiarlil. Na ich slobodnú vôľu, city, lásku, ktorú k nim prechovával Stvoriteľ, odpustenie, ktoré im stále znovu a znovu prejavoval. A postupom času sa žiarlivosť pretavila v nekonečnú nenávisť. A Lucifer, najdokonalejší z anjelov, padol.

Azazel niekedy premýšľal, či Stvoriteľ už na začiatku celkom presne nevedel, čo sa z neho stane. Možno práve to bol dôvod, pre ktorý ho urobil zvonku najdokonalejším. Harry veril, že tí, ktorí navonok pôsobia ako dokonalí, majú v skrini najviac kostlivcov. Harry bol múdry.

„Mám pre teba úlohu, Azazel.“ Prehovoril Lucifer.

„Áno?“ opýtal sa anjel smrti. Odmietal ho oslovovať pánom, pretože on jeho pánom nikdy nebol a Lucifer to rešpektoval. Zatiaľ.

„Moji drahí nemôžu len tak voľne prebiehať medzi svetmi, tak ako ty. Preto sa ty sám musíš postarať o tie dve Potterove kamarátky.“ Azazel pri jeho slovách stuhol. Vedel presne, aká voľba pred ním stála a uvedomoval si, že nech sa rozhodne akokoľvek, zmení to všetko. Harry ho pred týmto okamihom varoval a Azazel vedel, že práve prišiel.

Musí zabiť Harryho priateľky.

Pokiaľ ich zabije, navždy stratí Harryho. Chlapec mu už nikdy nebude veriť a nikdy ho nepríjme naspäť. Nie, keď mu vezme ďalších priateľov. Ak to urobí, pretrhá všetky väzby, ktoré ho spájajú s Harrym. No ak to neurobí, stratí všetko. Príde o krídla, o požehnanie aj o svoju moc. Ostane len neschopnou schránkou. Možno bude s Harrym, no bude zbytočný. Stratený.

„Ako si želáš.“ Zašepkal Azazel. Úsmev, ktorý mal na perách Lucifer, ho trýznil takmer rovnako ako rozhodnutie, ktoré mal vykonať. Vedel to, Lucifer veľmi dobre vedel, čo mu toto rozhodnutie spôsobí a vychutnával si Azazelovu bolesť. A bude si ju vychutnávať ešte dlhé stáročia, pretože Azazel nikdy nezabudne na Harryho Pottera, chlapca, ktorý prenikol do jeho srdca a dal mu pocítiť, že žil.

Po jasným pohľadom tých nenávistných, nesmierne inteligentných očí, rozvinul svoje nádherné mohutné krídla a rozplynul sa v hustej hmle.

Nemohol to urobiť, no zároveň nemohol urobiť ani nič iné. Nemohol prísť o všetko. Môže vari byť také ťažké vziať život dvom dievčatám, keď zo sveta zniesol už toľkých? Stratí ďalšieho človeka, no to nevadí. Stratil už mnohých. A Harry bude žiť. Bude ho nenávidieť do konca svojich dní, no bude žiť.

.-.-.-.-.-.-.-.

Hermiona s Ginny sedeli na Hermioninej posteli a držali sa za ruky. Ani jedna z nich sa nedokázala zbaviť spomienok na to, čo sa dialo behom posledných mesiacov. Na to, čo im urobil Ron. Obe plakali, plakali odkedy tak náhle precitli a hoci plakali už dlho, obe vedeli, že to nestačilo.

„B-bol to Harry.“ Dostala zo seba Hermiona. Po tvári jej stekali slzy, hnedé oči mala opuchnuté. Červenovlasé dievča sa prisunulo bližšie k nej.

„Vždy je to H-Harry. On vždy príde na to ako zachrániť svet.“ Prehovorila Ginnevra. Hlas mala chrapľavý, celé telo sa jej chvelo, keď myslela na to, čo urobil jej brat. Jej vlastná krv. Desila sa predstáv, že tá istá krv, ktorá prúdila žilami jej brata, udržiavala pri živote aj jej telo. Tie isté gény, ktoré dostal od rodičov a starých rodičov jej brat, v sebe mala aj ona. Znamenalo to, že aj ona bola taká ako on? A ako sa takým netvorom mohol stať on? Ako sa mohlo čosi také narodiť Arturovi a Molly Weasleyovcom?

Vari sa ich rodina skutočne tak hrozne previnila ako to hovorievali Malfoyovci a teraz platili?

Ostávalo im len čakať na Harryho a veriť, že príde. Že ich opäť zachráni, tak ako to robil vždy. Pretože Harry bol tým, kto akosi vždy vedel, čo treba urobiť. Harry bol tým pravým hrdinom, mužom, ktorého osudom bolo spasiť svet.

Ani jedna z nich si nevšimla temný tieň, ktorý sa zhmotnil z hustej hmly v tieňoch izby. Nemohli vidieť tú temnú bytosť s očami ako hlbiny morí a mohutnými krídlami rozprestretými za chrbtom. Ešte im nebolo súdené vidieť krásu toho, ktorí mal po tisícročiach opäť previesť duše na druhý breh.

Anjela smrti môže človek uvidieť až v okamihu vlastnej smrti. A dve dievčatá mali práve v tom okamihu prísť o to najcennejšie, čo mali. Aké kruté bolo stratiť život práve vo chvíli, keď sa im vrátil. Stratiť dušu v okamihu, kým bola najväčšmi zlomená a rozdrásaná a vyhasnúť, keď tak veľmi túžili žiť.

Azazel zodvihol ruku a s bolesťou v srdci pristúpil k dievčatám. Nastal ich čas.

„Pre Harryho.“ Oni to pochopia.