Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

VAROVANIE: V KAPITOLE JE NIEKOĽKO SPOILEROV

Trvalo dlho, než pokojná, nežná prítomnosť Luny Lovegoodovej prenikla cez temnotu, ktorá sa usídlila v Harryho mysli. No Luna bola trpezlivá, tíško vedľa neho sedela a čakala kým otvorí oči a bude pripravený vypočuť si, čo mu chcela povedať. V ruke jej spočíval neveľký prapodivný kameň, akoby vytvorený zo skla, naplnený striebristou hmlou. Prelievalo sa v ňom tlmené príjemné svetlo a ktokoľvek, kto by si našiel dosť času, mal trpezlivosť a v srdci lásku k vzdialenému mesiacu, by pocítil, že kameň sám žil vlastným životom.

Keď Harry konečne precitol, prvé čo uvidel, bol práve tento prazvláštny kameň. A práve ten kameň a príjemné, priam hypnotické svetlo, ktoré vyžaroval, zahnali posledné stopy temnoty do kútov jeho mysle, nie dosť ďaleko, aby ich prestal vnímať, no zároveň dosť ďaleko na to, aby dokázal voľne premýšľať. Cítil sa, akoby sa po dlhej dobe mohol prvýkrát slobodne nadýchnuť.

„Ahoj, mladý kráľ.“ Ozval sa pokojný, zasnený hlas. Harry zodvihol zrak a pozrel sa do zastretých očí Luny Lovegoodovej. V jej prítomnosti sa v ňom, tak ako vždy, rozlial pokoj. Bolesť a pocit prázdnoty aspoň na chvíľu ustúpili. V jej prítomnosti sa necítil nehodný, naopak, pri nej, tak ako predtým aj pri Catherine, mal pocit, že sa mohol stať tým mužom, ktorým sa mal a chcel stať. Jeho dve kráľovné, ktoré mali tú moc urobiť z chlapca kráľa.

„Luna.“ Prehovoril jemne. Na perách mu rozkvitol jemný úsmev, keď sa pohľadom stretol s dievčaťom, ktoré mu kedysi ukradlo kus srdca tak nenápadne a nevinne, že si to ani neuvedomil, kým jej nepatril.

„Moja princezná.“ V úcte k bytosti, ktorá stála pred ním, sklonil hlavu. Akoby Luna čakala len na jeho slová, pohľad sa jej pomaličky vyjasnili. Nekonečná modrá jej očí nadobudla ešte pozoruhodnejší, krajší odtieň. Nikdy dovtedy si Harry nevšimol striebristé fliačiky vôkol jej zreničiek. Dokonca aj jej úsmev akoby zreálnel. Ani jeden z jej zasnených úsmevov, ktoré Harry vídal vždy keď boli spolu, nebol taký krásny ako tento jediný úprimný, hoci nebol ani z polovice taký bezstarostný ako tie ostatné.

Keď sa rozhliadla po miestnosti, výraz jej tváre sa zmenil a jej úsmev zneistel. Bol to smutný úsmev človeka, ktorý uzrel, že svet nebol krásny a žiarivý ako tomu dovtedy celým srdcom veril a zmieril sa s tým faktom. Keď sa pohľadom znovu zastavila na Harrym, pochopil, že v ten moment viac nebola ochotná predstierať nič. Bola Mesačnou princeznou, ktorá zostúpila na zem, mocnou a nádhernou čarodejnicou a vernou priateľkou Požehnaného dediča. A najmä, bola sama sebou, nech už bola kýmkoľvek.

„Je na čase ísť ďalej.“ Ozvala sa. Harry sklonil hlavu, pričom mu úsmev skĺzol z pier.

„Nechcem ísť ďalej. Nemôžem. Aký to má zmysel? Ešte aj môj otec vie, že som na nič.“ Nedokázal zakryť trpkosť v hlase. Načo pokračovať, keď ho na konci nečaká nič?

„Záleží na tom vôbec? Aj keby ťa mal nenávidieť a odsudzovať celý svet, bude to pre teba dostatočný dôvod na to, aby si zahodil svoj osud a vzdal sa? Si ochotný obetovať všetkých ľudí pre krivdu, ktorú cítiš voči otcovi?“ pýtala sa. V tej chvíli si Harry v hĺbke duše prial, aby sa vrátila tá tichá zasnená Luna, ktorá síce videla viac než všetci ostatní, no mlčala o tom. Zahanbil sa a na krátky okamih nenávidel človeka, ktorý sa v ňom ukrýval. Človeka, ktorý túžil uprieť úprimnosť dievčaťu, ktoré ho úprimne a bez zábran milovalo. Vari netvrdil, že miloval Lunu takú, aká bola?

„Je to môj otec.“ Zašepkal. Luna sa krátko, neveselo zasmiala. V jej smiechu sa odrážala rovnaká trpkosť, aká zvierala Harryho. To vedomie ho natoľko prekvapilo, že vzhliadol a vyhľadal Lunine smutné oči plné citu. Ešte nikdy nevidel v Luniných očiach toľko čírych, hlbokých emócií. A ešte nikdy v živote nemal pocit, že by mu bola Luna taká blízka.

„Moja matka tiež nesúhlasila s cestou, ktorú som si vyvolila. Tristo rokov, Harry. Trvalo jej tristo rokov, než mi poslala znamenie, že je ochotná aspoň akceptovať, čo som urobila.“ S horkosťou v srdci si spomenula na poslednú noc. Matka požehnala kameň, ktorý mal chrániť Harryho. Dovtedy ani raz neodpovedala na dcérino volanie, hoci Luna k nej vzhliadala takmer každú noc.

„Tristo rokov?“ prehovoril prekvapene. Luna sa pousmiala.

„Som staršia, než by sa mohlo zdať. Moja telesná schránka má možno stále len šestnásť rokov, no môj duch je prastarý. Na zostup som sa pripravovala desiatky rokov a desiatky rokov som zostupovala. A dlhé roky som žila hore na nebesiach, odkiaľ som pozorovala svet.“ Na tvári sa jej opäť objavil zasnený úsmev, tentokrát však úplne iný než všetky tie, ktoré Harry už dôverne poznal. Spomínala.

„Pamätáš sa na to?“ opýtal sa potichu. Luninu tvár zahalil tieň spomienok.

„Len slabo, na väčšinu vôbec. To je moja daň za to, že som s tebou. Prvé roky som dokonca ani nevedela, kým som a prečo som na zemi. Bola som len podivným dievčatkom, ktorého sa všetci stránili a ktoré nikto nechápal. Až kým si sa nezjavil ty a neprejavil si záujem. Po hodinách strávených v tvojej spoločnosti sa moja myseľ začala vyjasňovať a ja som cítila, že pravda leží ukrytá hlbšie, než som si myslela. A hoci si stále na mnohé ešte len spomínam, už aspoň viem, kým som.“ Jemne sa usmiala, Harry v žiarivých očiach uzrel lásku hlbšiu, než dokázal zniesť.

„Toto bola tvoja časť, Harry. Nájsť a ľúbiť dievčatko, ktoré pre teba zostúpilo z nebies.“ Nežný úsmev jej prežiaril tvár.

„Nájsť a ľúbiť?“ opýtal sa Harry zľahka. Luna sa na jeho prekvapenie zachichotala.

„Áno. Láska je mocným kúzlom.“ Prehovorila. Harrymu neuniklo, že vďaka vnútornému svetlu, ktoré ju zvnútra ožiarilo, vyzerala jej tvár priam nádherne. Na okamih z nej nedokázal odtrhnúť zrak. Bola prekrásna. Jej dlhé striebristé vlasy, žiarivé oči, clivý úsmev a jemné črty tváre, všetko na nej bolo v tej chvíli tak bolestivo a neskutočne krásne. Bola ako protipól k jeho Catherine, úplne iná, no predsa mu pripomenula práve ju. Vo všetkých ohľadoch jeho Catherine plná vášne a života a naproti nej Luna, nedosiahnuteľná Mesačná princezná, uväznená v nekonečnej samote s pohľadom večne obráteným k oblohe. Ľudia mali pocit, že Catherine je od nich vzdialená, jej krása a aristokratický pôvod dávali ostatným najavo, že je niečo viac, hoci Catherine bola v skutočnosti ostatným vždy nablízku, vždy pripravená byť tam, kde bude potrebná. Naopak o Lune si všetci mysleli, že ju majú prečítanú, každý ju poznal a vedel o nej všetko, no pravda bola taká, že ju nikto skutočne nepoznal a nikomu nikdy nepatrila.

„Áno. Láska je mocným kúzlom.“ Prehovorila. Harrymu neuniklo, že jej jasné modré oči prežiaril vnútorný jas, vďaka čomu vyzerala jej tvár priam nádherne. Na okamih z nej nedokázal odtrhnúť zrak. Bola prekrásna. Jej dlhé zlaté vlasy, žiarivé oči, clivý úsmev a jemné črty tváre, všetko na nej bolo v tej chvíli tak bolestivo a neskutočne krásne. Bola ako protipól k jeho Catherine, úplne iná, no predsa mu pripomenula práve ju. Vo všetkých ohľadoch jeho Catherine plná vášne a života a naproti nej Luna, nedosiahnuteľná Mesačná princezná, uväznená v nekonečnej samote s pohľadom večne obráteným k oblohe. Ľudia mali pocit, že Catherine je od nich vzdialená, jej krása a aristokratický pôvod dávali ostatným najavo, že je niečo viac, hoci Catherine bola v skutočnosti ostatným vždy nablízku, vždy pripravená byť tam, kde bude potrebná. Naopak o Lune si všetci mysleli, že ju majú prečítanú, každý ju poznal a vedel o nej všetko, no pravda bola taká, že ju nikto skutočne nepoznal a nikomu nikdy nepatrila.

„Existuje niekde nejaký... Mesačný princ?“ opýtal sa Harry pomaly, jemne sa uisťujúc, že to všetko len zle pochopil, že Luna nedúfa v niečo, čo sa nemôže stať. Luna sa slabo, nežne usmiala, akoby presne vedela, na čo myslí. Oči mala neobyčajne pokojné, priam chlácholivé, keď sa naňho zahľadela s láskavosťou vpísanou v tvári.

„Nikto taký nie je.“ Na okamih odvrátila pohľad, opatrne voliac slová. Nakoniec sa rozhodla ísť na to okľukou.

„Matke neprekážalo, že som zostúpila z nebies. Hoci je to pre vás ľudí zriedkavé, nie som prvá a určite ani posledná princezná, ktorá zatúžila po zemi. Skutočnosť je taká, že kráľovnou sa môže stať len tá, ktorá na zemi spozná lásku a na nebesia vystúpi poznačená týmto citom.“ Hovorila. Hlas mala tichý, priezračný a jemný.

„Prišla si sa na zem zaľúbiť.“ Zašepkal. Luna pokrútila hlavou.

„Na zem som zostúpila už s láskou v srdci.“ Zašepkala naspäť. Harry zavrel oči, náhle neschopný uniesť pohľad tých jasných zafírových studní. Zostúpila na zem kvôli Harrymu, sama to povedala. Ale on... miloval ju, miloval ju neskonale, no nikdy nie... nie takýmto spôsobom. Nikdy by nemohol... nedokázal by... nie po Catherine, nikdy nie s jej tieňom v srdci.

„Ja viem, že ma nemôžeš ľúbiť. Vždy som vedela, že budeš patriť Catherine, hoci ako človek som na to zabudla. To bol skutočný dôvod, pre ktorý matka nechcela dopustiť, aby som spadla. Som prvá Mesačná princezná, ktorá zostúpila na zem pre osudového muža inej ženy. No napriek tomu, keď jedného dňa vystúpim na oblohu, viem, že sa stanem kráľovnou. Tvoja láska, Harry, mi pomôže vystúpiť a zastať svoje právoplatné miesto.“ Zavrela oči, tvár natočenú k oblohe, akoby aj hlboko vnútri hradu mohla cítiť žiaru mesiaca. V jej slovách sa neozývala bolesť, aspoň nie taká, akú Harry predpokladal, že bude cítiť.

„Ľúbim ťa, Luna, ty vieš, že áno, no nikdy nie...“ pokrútil hlavou, náhle neschopný pokračovať. Nedokázal by slovami obsiahnuť, čo cítil, keď myslel na Catherine, rovnako ako by nedokázal vysvetliť svoje city k Lune.

„Vždy ťa budem ľúbiť, princezná, no stačí aj takáto láska?“ opýtal sa Harry. Luna otvorila oči a venovala Harrymu žiarivý úsmev. Pri tom pohľade, pri tom čistom, úprimnom úsmeve, si Harry s úľavou uvedomil, že hoci ho Luna milovala celým srdcom a celou dušou, nemilovala ho tak ako sa bál, že by mohla.

„Áno, Harry, je to viac než dosť. Obe budeme tvojimi osudovými ženami.“ Poslednú vetu sotva zašepkala, takže si Harry ani nebol istý, či ju začul správne. Oči jej na okamih zvláštne potemneli. Harry náhle nadobudol dojem, že mu nepovedala všetko, no potom sa jej pohľad vyjasnil a Luna sa opäť usmiala. Úplne prirodzene prešla na inú tému a Harry sa na nič nepýtal.

Pohľad uprela na dvere vedúce do nemocničného krídla. Harry jej pohľad mimovoľne nasledoval, tušiac, ktorým smerom sa chystá Luna odviesť jeho pozornosť. Náhle si nebol istý, či sa mu tento smer bude páčiť. V tušení nepríjemností zovrel pery.

„Nedá sa povedať, že by si mal veľa rodinných príslušníkov, no tí, ktorí sa medzi nich rátajú, dokážu narobiť pekný neporiadok.“ Podotkla zľahka.

„Cítim ich prítomnosť pred dverami.“ Priznal pomaly, neochotne. Lunin úsmev sa rozšíril, pohľad jej zjemnel.

„Ja viem. Máš pekne bláznivú rodinku, no majú ťa radi. Vedia kto si a nesmierne ťa milujú. Samozrejme, na pravdu o tebe zareagovali podľa očakávaní, len nie podľa tých tvojich. Máš tendenciu očakávať, že ťa ľudia zrania, čo nie je pekné. Nepríjemne prezieravé, no predsa zlé.“ Zamračila sa.

„Ale aj tak je väčšia škoda, že ste ty a tvoj otec také polená. Nutne podotknúť, že vy dvaja ste v tomto rovnakí.“ Povzdychla si podráždene. Harryho obočie pri tomto suchom konštatovaní vyletelo nahor. Toto sa Lune rozhodne nepodobalo.

„Čože?“ vyletelo z neho. Pohľad, ktorý mu striebrovlasá dievčina venovala, ho prinútil prikrčiť sa. V duchu sa sám seba opäť pýtal, kam sa podela jeho predrahá, zasnená Luna.

„Vždy, keď sa konečne začne zdať, že sa to medzi vami vyjasní, to jeden z vás kategoricky pokašle. A pritom okolo seba obaja chodíte so zúfalstvom v očiach a nechcete nič iné, než skočiť tomu druhému do náruče a priznať sa ku všetkým svojim hriechom. Dokonca aj Sirius si to už uvedomil!“ zvolala. Napriek vážnosti jej predslovu sa musel Harry usmiať. Luna jeho úsmev zachytila.

„Vieš, čo urobil tvoj kmotor tam vonku? Otvorene prijal Severusa Snapea do rodiny. A vieš, prečo to urobil? Kvôli tebe. Severus Snape a Sirius Black, zaprisahaní nepriatelia na život a na smrť, kvôli tebe uzavreli mier. Robíš zázraky a ani o tom nevieš, milý môj.“ Informovala ho.

„Keď sme sa naposledy rozprávali z očí do očí, nezdalo sa, že by mal v pláne uzavrieť mier.“ Ozval sa Harry. Z jeho tichého, mierneho hlasu zaznieval nepatrný vzdor, popretkávaný bolesťou, ktorú sa pred ňou ani nesnažil utajiť. Luna pretočila očami. Cítila sa ako matka, ktorej povinnosťou je umravniť rozhádané deti. Keby mohla, tak im obom nacápe na zadok a vyhreší ich. Lenže čo s takýmito zadubencami? Na myseľ jej prišlo akési muklovské porekadlo, ktoré kedysi počula. Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo. Presne tak. Týchto dvoch starých psov novým kúskom len ťažko priučí. Nepríjemne jej to pripomenulo vzťah jej a matky, až na to, že ich nerozdelila zadubenosť. Matka sa o ňu jednoducho bála a Luna bola priveľmi tvrdohlavá na to, aby uznala jej pravdu. Hoci... neisto sa zahľadela na Harryho. Ale nie. Nebola taká zabednená, len ťažko by na svete našla niekoho ako on a Snape. Ona vedela, že keď sa vráti na nebesia a dokáže matke svoju pravdu, uvíta ju s otvorenou náručou, kým Harry, na rozdiel od nej, sa všemožne snažil presvedčiť sám seba, že Snape by ho okamžite zavrhol. A Snape cítil to isté voči Harrymu.

Oči sa jej rozžiarili, keď si spomenula na človeka, ktorý by mohol pomôcť. Možno nutne neukáže Harrymu, čo robiť s otcom, môže mu však ukázať milión iných vecí. A Luna vedela, že presne to má ten človek v pláne, len k sebe potrebuje dostať tohto nekorunovaného kráľa.

„Myslím, že by si mal využiť pozvanie môjho prastarého príbuzného a vypadnúť z tohto priveľmi hmotného sveta.“ Poradila mu. Harry sa na ňu veľmi opatrne zahľadel. Samozrejme, vedel, že hovorila o Aristosovi, koniec koncov on sám priznal, že sú rodina, no bolo tu čosi, čo mu už dlho vŕtalo v hlave a teraz vycítil, že bola správna chvíľa opýtať sa na to.

„Ktorého máš na mysli?“ nadhodil zľahka.

„Poznáš aj niekoho iného ako Aristosa?“ uškrnula sa.

„Možno Mordreda.“ Povedal Harry pomaly.

„Prečo myslíš, že je Mordred moja rodina?“ opýtala sa. Harry chvíľu mlčky sledoval jej tvár, neistý, čo ďalej, než sa rozhodol prehovoriť.

„Myslím si, že Mordred je tvoj otec.“ Povedal miernym hlasom. Luna sa usmiala a pokrútila hlavou.

„Takmer si trafil, no až taká stará nie som.“ Povzdychla si. Hoci sa už chvíľu dozadu vytratila jej počiatočná priamočiarosť, stále bola ochotná prezradiť mu o sebe všetko, čo ho bude zaujímať.

„Mordred je výnimočný muž, v dobe, kedy žil, nemal na svete seberovného. Sapphire, moja stará mama, nebola obyčajná Mesačná princezná. V jej osude nebolo vládnuť, jej matka mala predať trón až jej dcére, predsa sa však rozhodla zostúpiť na zem. Zamilovala sa do Mordreda a prežila s ním niekoľko šťastných rokov. Nikto s jej rozhodnutím nesúhlasil, pretože jedine tá Mesačná princezná, ktorá sa má stať právoplatnou Kráľovnou, má možnosť vrátiť sa naspäť na nebo. Samozrejme, pokiaľ uspeje. Sapphire obetovala večnosť v prepychu na nebesiach za niekoľko rokov na zemi s mužom, ktorého milovala. A Mordred ju miloval dosť na to, aby oživil moc, ktorá v nej driemala a vytiahol z jej vnútra meno, ktoré jej dala jej pravá matka. Elizabeth, tak ju volali na zemi a hoci to bolo krásne meno, nepatrilo jej. Až Mordred jej pomohol odhaliť, kým skutočne bola.“ Na chvíľu sa jej hlas vytratil, keď stratila niť myšlienok.

„Prepáč mi, ešte stále mám problém rozpamätať sa na niektoré veci.“ Ospravedlňujúco sa pousmiala.

„Porodila Mordredovi dve deti. Chlapca a dievča. Dievča bolo Mesačnou princeznou, o tom nebolo najmenších pochýb. Zdedila všetko. Pre Mordreda a Sapphire sa to zdalo ako šťastná udalosť, lenže pre nás ostatných to bola katastrofa. Mesačná princezná najskôr niekoľko storočí študuje a učí sa, než zostúpi na zem, aby prekonala poslednú skúšku a stala sa Kráľovnou. Lenže Seléna – mimochodom, Mordred vybral dokonalé meno – nikdy neštudovala. Nebyť toho, že Sapphire rýchlo pochopila situáciu a učila ju, nevedela by, kým bola. Seléne mala desať rokov, keď Sapphire umrela. Tri roky na to zmizla spolu so svojím bratom. Seléne mala trinásť rokov, keď vystúpila na nebesia. Preto viem, že tvoja láska bude stačiť. Seléne sa stala Kráľovnou len na základe lásky jej otca a brata. Kraľuje už vyše tisíc rokov.“ Usmiala sa.

„Koľko máš rokov, Luna?“ opýtal sa Harry. Dievča naklonilo hlavu na stranu.

„Nie som si tým úplne istá. Moje spomienky sú dosť zahmlené, najmä na obdobie predtým. Matka sa narodila približne okolo roku štyristo, pokiaľ sa nemýlim a vládla tisíc rokov, keď som sa narodila ja. To znamená, že by som mohla mať približne šesťsto rokov.“ Koniec vety vytiahla do otázky. Rozhodne si tým nebola istá, no Harryho to beztak ohromilo. Šesťsto rokov! V jeho blízkosti sa akosi roztrhlo vrece s prastarými. Luna účinne prerušila tok jeho myšlienok, keď pokračovala.

„Hviezdy určia, komu a kedy sa narodí nová vyvolená Princezná. Ja, tak ako každá Princezná, ktorá zostúpila predo mnou, som sa narodila ľudskej žene a mužovi s požehnaním mesiaca a hviezd, ktoré ma obdarovali svojou mocou. Na zemi sú len dva rody, do ktorých sa rodia Princezné. Jedným z nich je rod Silvermoon, odkiaľ pochádzam ja a druhým je rod Tanake, hoci oni sú podľa všetkého len vetvou rodu Silvermoon. Ale to je jedno. Vieš, s dedičnosťou je to u nás trochu zložité, ako si si iste uvedomil. Mám rovnakú krv ako Seléne, no napriek tomu nie som jej biologickou dcérou. Seléne nikdy nepočala dieťa. Je však mojou matkou podľa práv mágie, dedičstva aj krvi. Mojimi pravými rodičmi ale nie sú ani Xenophilius a Arabella, na nebesiach som predsa žila niekoľko stáročí, než som zostúpila a narodila sa tu.“ Harry nestíhal sledovať tok jej myšlienok. Keď si uvedomila, že nerozumie, zarazila sa.

„Dalo by sa povedať, že je to podobné ako adoptovanie medzi čarodejníkmi. Nemáš krv svojich adoptívnych rodičov, no mágia sa predsa postará o to, aby si sa stal ich skutočným dieťaťom.“ Snažila sa mu to priblížiť a v Harryho očiach skutočne preblesklo pochopenie. Spokojne prikývla.

„Ak ťa smiem prerušiť, medzi vami Mesačnými princeznami to funguje rovnako ako medzi ľuďmi? Myslím tým... dvaja ľudia... alebo skôr dve bytosti počnú dieťa a tak ďalej...?“ opýtal sa. Podľa toho, čo hovorila, o tom totižto začínal pochybovať. Luna naňho vrhla prekvapený pohľad.

„Vlastne... nie tak celkom. Samozrejme, aby nastúpila Princezná na trón, je nutná aj táto časť, aspoň tá časť o láske, to počatie... hmm... Princezná musí byť počatá, keď zostúpi na zem, ale na zemi zvyčajne deti nemávame. Ako Princezná som vznikla z mesačného a hviezdneho svitu. Mesačné princezné tam hore na nebesiach nie sú ničím viac než mihotajúcim sa svetlom, krásnym kúzlom. Na to nepotrebujeme fyzické telo, ktoré by nám dali ľudskí rodičia. Kráľovné sa stanú ľuďmi, no Princezné nie.“ Jemne pokrčila plecami.

„Na svete je toho stále hrozne veľa, čomu nerozumiem, však?“ ozval sa Harry. Luna sa slabo usmiala.

„Nemáš ani tušenie.“ Prehovorila. Harry sa len ticho pýtal sám seba, čo všetko ho ešte čaká. Od Kráľa sa očakáva, že bude poznať tých, ktorým vládne a ktorí sú mu rovní. Ako sa môže stať tým ich prorokovaným Kráľom, keď je tak žalostne nevedomý? Tvrdili mu, že Kráľ je najvyššou mocnosťou na zemi, no čím viac sa o svete dozvedal, tým väčšmi o tom pochyboval. Veď ako by mohol konkurovať bytostiam, ktoré odnepamäti ovládajú tento vesmír a vládnu mocou o akej Harry nedokázal ani len snívať? Ako môže poraziť ich? Ako by si ich mohol podrobiť?

Odrazu mu pri pohľade na Lunu čosi napadlo.

„Ehm, Luna? Pokiaľ existujú Mesačné kráľovné, existuje aj ktosi ako Slnečná kráľovná?“ opýtal sa pomaly. Luna sa uškrnula.

„Mesačný králi.“ Poopravila ho jemne. Oči jej pobavene zaiskrili.

„Naše ctené protipóly. Ľudia si stále rozprávajú príbehy o tom ako Slnko milovalo Lunu tak veľmi, že kvôli nej večer vždy umieralo, aby ona mohla zažiariť. Naše legendy hovoria o tom, že kedysi dávno slnko a mesiac vychádzali naraz. Dialo sa tak do dňa, kedy sa narodili dvaja výnimoční panovníci, medzi ktorými zahorela neobyčajne mocná láska. Slnečný kráľ každý deň prežaroval svet pre svoju lásku, kým ona preňho tancovala celé dni. Až sa raz objavila žena, krásna ako padlý anjel a ešte mocnejšia než oni, ktorá na ich lásku žiarlila. Oboch ich prekliala mocnou mágiou, aby sa už nikdy nemohli stretnúť. A tak sa teraz nesmrteľní milenci na pár okamihov stretávajú na úsvite a za súmraku, aby si neustále pripomínali svoju večnú lásku. Je to krásny príbeh, pravdy v ňom však asi mnoho nebude.“ Povedala s ľahkým pokrčením pliec. Pre ňu to vyzeralo asi tak, že sa spravodlivo delili o moc nad oblohou. Kráľovné vládli noci, kým Králi dňu.

„V každom príbehu je štipka pravdy.“ Pousmial sa Harry. Hoci podľa zákonov fyziky, ktoré ho naučili ešte na základnej škole, by to bolo nemožné, život vo svete mágie ho naučil, že možné je všetko. Stále nedokázal pochopiť ako môže byť obrovská kamenná guľa tancujúcou ženou, a predsa tu teraz vedľa neho sedelo dievča, ktoré zosobňovalo Mesiac. Možno boli všetko len symboly, možno bola Luna v skutočnosti bohyňou, hoci ju tak dnes už nenazývali, ochrankyňou Mesiaca a jeho zosobnením, nie Mesiacom samotným. A možno jeho starý svet už viac nedával zmysel a Mesiac nebol v skutočnosti ničím iným než ženou odetou striebrom a svetlom a všetko, čo videli zo zeme, bola len ilúzia, pretože pravdu ich obyčajné oči nedokázali obsiahnuť.

„Mal by si ísť, pokiaľ sa chceš s Aristosom stretnúť predtým ako ťa tvoji milovaní znovu zatiahnu do všetkého toho blížiaceho sa chaosu. Uňho nájdeš viac pokoja než tu na zemi, keďže sa rozhodol odísť mimo všetkého diania, vyhol sa chaosu smrteľníkov.“ Pripomenula mu.

„To neznie zle.“ Prikývol Harry. Pery sa mu skrútili do mierneho úsmevu. Pozrel sa jej do očí.

„Predpokladám, že vieš aj to ako sa k nemu dostať.“ Spýtavo nadvihol obočie.

„Stačí si to priať, Aristos sa postará o všetko ostatné. Už niekoľko dní ťa netrpezlivo očakáva.“ Povedala s úsmevom. Harry jej ten úsmev opätoval. Neprekvapovalo ho, že necítil Aristosove volanie, posledné dni boli pre neho nesmierne ťažké, nesústredil sa ani zďaleka tak ako by sa mohol alebo mal.

„Budeš tu, kým budem preč?“ spýtal sa. Luna mu v očiach vyčítala tichú prosbu.

„Po celý čas.“ Povedala vážne.

Po tomto uistení si Harry pomaly ľahol a zavrel oči. Predstava, že Luna nad ním bude držať stráž, kým bude priďaleko na to, aby sa ochránil sám, ho upokojovala. Keď pocítil ako Catherne umrela a navždy ho opustila, myslel si, že už nikdy nebude schopný milovať. A hoci cítil, že časť z neho nenávratne zmizla, už len samotná Lunina prítomnosť ho utvrdzovala v tom, že cítiť stále dokázal. A, že tu stále boli ľudia, za ktorých sa oplatilo bojovať. Jediné, čo musel urobiť, bolo raz a navždy zabiť Voldemorta. Ako povedal Mordredovi, kráľom sa nikdy nestane. Už dlho cítil, že jeho osud bol iný. Bez Catherine, ktorá strážila jeho dušu, nebude dlho schopný prežiť na tomto – ako povedala Luna – priveľmi reálnom svete. No Voldemort bude už čoskoro mŕtvy, o to sa sám postará a potom, keď už nebude nikto, koho by musel zabiť, bude sám môcť odísť na druhý breh. Vedel, že Catherine ho už očakávala.

Všetky myšlienky odsunul nabok a celú svoju myseľ koncentroval na prastarého nephilima. Netrvalo dlho a pocítil ako sa Aristosova myseľ dotkla tej jeho a jeho dušu zahltila známa energia.

.-.-.-.-.

„Čo mi to chceš ukázať?“ opýtal sa Harry, keď ho Aristos viedol cez les. Potom, čo ho Luna naviedla, aby ho vyhľadal, sa časť jeho bytosti presunula do sveta, kde prebýval Aristos. Nephilim mu toto cestovanie kedysi opísal ako istý druh astrálnej projekcie, kedy cestuje len duša, nie telo. Aristos jeho príchod netrpezlivo očakával a hneď ako prišiel ho začal ťahať preč, kamsi medzi stromy.

„Čo hovoríš na existenciu paralelných vesmírov?“ opýtal sa Aristos. Tváril sa až nepríjemne povznesene a veselo.

„Sám si mi povedal, že existujú.“ Pokrčil Harry plecami.

„A ty tomu veríš?“ opýtal sa. Z Harryho hrdla sa vydral smiech. Aj sám sebe znel trochu hrdzavo, cítil sa, akoby sa nezasmial roky, nie niekoľko dní.

„Myslíš či verím tomu, že kdesi v inej realite pobehujú moje ďalšie identity? Prečo nie?“ odvetil. Aristos sa zasmial.

„Tak ja ti dnes dokážem, že paralelné vesmíry skutočne existujú. Sme na mieste.“ Skonštatoval, keď sa predrali posledným hustým krovím a obom sa tak naskytol pohľad na rozsiahlu čistinu. Harryho už neprekvapilo, že tráva na nej sa zdala byť len prednedávnom pokosená a čistina ako taká tvorila dokonalý kruh obkolesený vysokou hradbou listnatých stromov.

„Ako mi to chceš dokázať?“ opýtal sa Harry. Aristos mu venoval široký úsmev.

„Dnes stretneš seba.“ Oznámil mu. Harry nadvihol obočie.

„Tvoje staršie ja, ktoré si párkrát stretol, je síce tiež v podstate z paralelného vesmíru, no nie je to ono. Je ako ty, len s drobnými zmenami. Stále ste však takmer úplne jednou a tou istou osobou. Máte podobné názory, podobný život, takmer rovnakých priateľov, a tak ďalej. Ja ti chcem ukázať, aké by to bolo, keby bolo všetko inak. Čo môžu spôsobiť rôzne rozhodnutia. A týmto ti predstavujem prvého ďalšieho Harryho Pottera!“ Aristos luskol prstami, na čo sa uprostred čistiny zhmotnil hmlistý obdĺžnikový portál, vedúci do iných svetov, ak to Harry pochopil správne. Chvíľu sa nič nedialo, než z neho vystúpil akýsi mladý muž. Nápadne sa podobal na Harryho, no predsa sa odlišovali. Tento mladík mal oči snáď ešte zelenšie ako Harrison, ktorého zelenú utlmovala tmavá farba, ukrytá za ilúziou a v čiernych vlasoch mal kde tu červené pramene. Aj vlasy mal podstatne dlhšie ako Harry. Oblečený mal školský habit so striebornozeleným lemovaním a na hrudi sa mu hrdo vynímal Slizolinský znak a kapitánsky odznak. Na perách sa mu objavil ľahký úškrn, hodný Slizolinčana, keď uzrel svoj náprotivok.

„Harry Potter, aké milé prekvapenie!“ zvolal. Očividne očakával prítomnosť svojej ďalšej identity, pretože takmer bez pozastavenia vyrazil k Harrymu. Plavne pred ním zastal, zľahka sa uklonil a natiahol k nemu ruku. Harry ju stále trochu otrasený prijal.

„Daniel Davenport, teší ma.“ Predstavil sa cudzinec.

„Čo si zač?“ opýtal sa Harry. Daniel naklonil hlavu na stranu a uškrnul sa. Pri bližšom pohľade Harryho zľahka zamrazilo, keď sa ich oči stretli. Daniel bol na dobrej ceste stať sa majstrom v legillimencii, to však nebolo to, čo Harryho znepokojilo. V jeho očiach, za všetkou tou výraznou zelenou, sa ukrývala hlboká a mocná temnota, rovnako nekonečná ako zelená v jeho pohľade. Bola dobre skrytá, prekrytá Danielovou starostlivo udržiavanou maskou a charizmatickou osobnosťou, no pre niekoho ako bol Harry, bola priam bolestne zrejmá.

„Ako vidíš, patrím do Slizolinu. Konkrétne som študentom Rokfortu v roku tisícdeväťstoštyridsaťtri a som spolužiakom a dá sa povedať, že aj priateľom a pravou rukou Toma Riddla. Zaujímavé, že? S pomocou Rona a Hermiony som cestoval v čase a pri prechode som stratil pamäť. To bola cena, ktorú som musel zaplatiť, aby mi Tempus dovolil cestovať na takú diaľku. Stále mám v hlave diery, no podľa toho, čo povedal Aristos viem, že to, čo sa udialo v mojej dobe a v tvojej, je iné. Povedz mi, je Dumbledore taký parchant aj v tvojom vesmíre?“ opýtal sa. Harry sa uškrnul.

„Keby to bolo také jednoduché, proste ho zabijem. Väčšinu života som mu veril a len nedávno som zistil, čo je vlastne zač.“ Priznal Harry. Daniel prikývol.

„My sme sa nenávideli odkedy som sa objavil na škole, ale viem, že predtým ako som cestoval časom, som mu dôveroval. Aspoň teda do istej doby, v posledných mesiacoch pred odchodom som začínal mať pochybnosti, no nič svetoborné to nebolo. Teraz postupne pracujem na tom, aby som ho zničil.“ Povedal Daniel. Možno by sa Harrymu malo zdať divné, premýšľať o svojom druhom ja ako o Danielovi, no cítil, že oni dvaja boli odlišní.

„Kto sú tvoji rodičia?“ opýtal sa Harry.

„Lili a James. Viem, že tvoj otec je Snape, no v mojom svete sa to nestalo. Lily Jamesa milovala.“ Pousmial sa Daniel. Harry túžil vedieť všetko o jeho živote, aké to bolo, študovať v Slizoline, prečo sa rozhodol priateliť s Tomom Riddlom a chcel vedieť aj to, aký bol samotný Daniel Davenport. Hoci tento mladík pôsobil na prvý pohľad pokojne a viac menej pohodovo, jeho oči žiarili skrytým hlbokým intelektom a kútiky úst mal takmer po celý čas povytiahnuté v istom takmer nebadateľnom ironickom úsmeve. Dlhé vlasy mal zopnuté zelenou stuhou a na krku retiazku s drobnou ampulkou, plnou akejsi priezračnej tekutiny. Okrem nej mal na krku už len neobyčajný prívesok s čínskym drakom a fénixom. Vskutku nádherná práca.

„Čo je to?“ opýtal sa Harry a dotkol sa ampulky na Danielovom krku. Slizolinčan sa uškrnul.

„Slzy fénixa. Ako pozerám, ty ich nepotrebuješ, ale máš zas inú zbierku náhrdelníkov.“ Poukázal na prívesky, ktoré so sebou nosil Harry.

„Toto nie je tvoja skutočná podoba.“ Skonštatoval Daniel, rukou poukazujúc na Harryho postavu a Harry vedel, čo od neho očakával. Siahol na zapínanie prívesku s havranom a zložil si ho. Daniel sa pousmial, pohľad mu na Harryho prekvapenie zjemnel.

„Asi si hovoríš, že vyzeráš ako Severus, no podľa mňa sa neskutočne podobáš na Eliaha Princea. Vlasy máš síce tmavšie a oči o čosi zelenšie, ale tvárou a výrazom ste si podobní. Len asi nezdieľaš jeho vyhradenú lásku k elixírom.“ Skonštatoval Daniel. Harry prekvapene zažmurkal. Skôr než stihol odpovedať, ozval sa Aristos.

„Prichádza ďalší, páni.“ Oznámil im. A skutočne, z hmloviny sa začal vynárať ďalší mladý muž. Tento mal polodlhé čierne vlasy hladké ako hodváb, pôsobivú charizmatickú tvár a nesmierne hlboké tmavohnedé oči.

„Tak tento očividne nezdedil potterovské vlasy.“ Skonštatoval Daniel.

Pohyby mal hladké a elegantné, krok plynulý a keď zameral svoj prenikavý pohľad na Daniela s Harrym, nemal nikto pochybnosti o tom, kto k nim kráčal.

„Voldemortov syn? Ako, pre Merlina, sa stalo toto?“ nechápal Daniel. Prichádzajúci mladík sa zasmial. Mal príjemný, úprimný smiech.

„Vlastne celkom jednoducho. Sebastian Riddle, priamy potomok Morgany le Fay a Lorda Voldemorta, k Vašim službám.“ Venoval im ľahký elegantný úklon.

„Lord Daniel Davenport, pravá ruka Lorda Voldemorta a kráľ fénixov.“ Zľahka, no o nič menej elegantne, sa uklonil Daniel. Jeho pohyby však neboli také dokonale hladké a plynulé ako tie Sebastianove. Sebastian bol vďaka svojmu prirodzenému správaniu a pohybom dokonalý aristokrat s pohybmi tanečníka, kým Daniel pôsobil skôr ako šelma na love. Daniel mu venoval pobavený úškrn.

„Harrison Snape, prorokovaný Kráľ a jeden z Požehnaných dedičov samotnej Mágie.“ Pridal sa k ich malému divadlu aj Harry a podľa ich príkladu sa zľahka uklonil. Sebastianov sýty smiech sa rozlial čistinou. Harryho opäť prekvapil ten čistý zvuk. Nikdy by takéto niečo nečakal od Voldemortovho dediča. Všimol si, že Danielovou tvárou na okamih prenikol záblesk bolesti.

„Ja sa snažím ukryť pred rodinou a zároveň zabezpečiť, aby prežili, tu Daniel je sivá eminencia a ty si budúci kráľ. Vynikáš, Harrison Snape.“ Prehodil pobavene.

„Ako si zistil, že si Severusov syn?“ opýtal sa. Harry sa kyslo uškrnul.

„Obrad, ktorému ma podrobil Voldemort pri zmŕtvychvstaní narušil Lilyine čary a postupom času sa u mňa začali prejavovať zmeny vo výzore a neskôr aj v správaní. Ozvali sa snapeovské gény.“ Povedal Harry.

„Moja premena bola náhla a bolestivá. Presne o polnoci, keď som oslávil pätnáste narodeniny, ma zachvátila bolesť a oči som už otvoril ako Riddle. Prišiel mi list od Lily, v ktorom mi všetko vysvetľovala. Použili na mňa dedičné kúzlo, ktoré malo stratiť účinnosť presne vo chvíli, keď odbije polnoc.“ Pri tej spomienke nakrčil obočie. Nič príjemné. Harry s ním úprimne súcitil, zistiť, že je Snape, bolo strašné, no o čo horšie to muselo byť, keď sa pozrel do zrkadla a videl v ňom mladšiu podobu Voldemorta?

„Aký je?“ opýtal sa Harry.

„Voldemort? V podstate nie je taký strašný, len Dumbledorovi sa akýmsi spôsobom podarilo niektoré veci prekrútiť, takže to vyzerá všetko omnoho horšie. Ale rodina žije v mieri, meno Riddle si nikto nespája s Voldemortom. Mňa ľudia poznajú ako Sebastiana Brennena, len hŕstka ľudí, vrátane mojej sestry, vie, kým som. Zo zrejmých dôvodov sa snažím udržať v tajnosti, kým som, čo Caitlin nesmierne rozčuľuje.“ Pousmial sa.

„S týmto výzorom sa ti to asi veľmi nedarí.“ Skonštatoval Daniel.

„Nie, to určite nie. Samozrejme, väčšinu času som ukrytý pod ilúziami. A ako vidím, nie som jediný.“ Skonštatoval, pohľad neomylne upierajúc na prívesok.

„Ty si tiež vedel od začiatku, že používam ilúzie?“ opýtal sa Harry Daniela. Slizolinčan sa úprimne zasmial.

„Od prvého okamihu a som si istý, že aj Tom to cíti, keď ťa stretne. A, žiaľ, musím povedať, že aj Dumbledore. Používaš neobyčajne dobrú ilúziu, dosť pomáha fakt, že sa ohnisko nachádza mimo tvojho tela a prívesok je z perfektného materiálu, no predsa cítiť, že využívaš ilúzie. Každý skutočne výnimočný čarodejník to cíti.“ Povedal. Sebastian nakrčil obočie.

„V tom má pravdu. Ja sa väčšinu času spolieham na fakt, že sa magická stopa v magickom prostredí ľahko stratí a na takt, ktorý zvyčajne mocní čarodeji prejavujú. Pokiaľ nemajú dojem, že ich môžeš vďaka svojim ilúziám nejakým spôsobom ohroziť, nestarajú sa o teba. Sami majú väčšinu času okolo seba značné množstvo kúzel. A mimo iné, najmä čarodejnice často používajú iluzívne kúzla, takzvané skrášľujúce. Ostatní si môžu myslieť, že ukrývaš nejakú nepeknú jazvu alebo, že si márnivý.“ Zľahka pokrčil plecami.

Sebastian pohľadom blúdil po čistine, kým nenarazil na Aristosa.

„Pozoruhodný muž.“ Skonštatoval. Harry s Danielom nasledovali jeho pohľad.

„Vskutku neobyčajný.“ Dodal Daniel. Pozrel sa na Harryho.

„Ty vieš, čo je zač, však?“ opýtal sa.

„To áno, len neviem, či mám právo hovoriť o tom.“ Povedal Harry pomaly. Daniel jeho starosti odmávol rukou.

„Nemusíš nám to hovoriť, len som chcel počuť odpoveď. Jeho mágia je... netradičná, povedzme.“ Reagoval Daniel.

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa Harry. Danielov pohľad sa zvláštnym pohľadom rozostril a Harry ucítil vôkol nich pohyb mágie, keď sa Slizolinčan plne zameral na Aristosa. Aristos naňho uprel pohľad a v okamihu ho mávnutím ruky zarazil, nech už robil čokoľvek. Daniel sa zapotácal a len rýchla reakcia Sebastiana a Harryho, ktorí ho každý zachytili z jednej strany, mu zabránila spadnúť.

„To by už stačilo, mladý muž. Sú tajomstvá, na ktoré nemáš poznať odpoveď.“ Ozval sa Aristos nezvyčajne príkrim hlasom. Daniel sa napriek bolesti uškrnul. Harryho ten vyzývavý úškrn znepokojil, tak trochu sa divil ako s takýmto správaním mohol prežiť. Tom nebol práve najtolerantnejší človek. Kto vie, či bol v mladosti iný.

„Aj tak som videl dosť. Takého ako si ty som už stretol.“ Ozval sa Daniel, keď sa mu podarilo lapiť dych. Nech mu už Aristos urobil čokoľvek, ublížil mu tým.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Harry. Daniel sa pomaly vystrel a naznačil im, aby ho pustili. Na tvár nasadil masku, očividne na to bol zvyknutý a razom bolo po únave a bolesti.

„Mám dar vidieť mágiu a on má schopnosť vrátiť ma naspäť, keď uniknem z reality.“ Pošúchal si tvár. Očividne to nebol práve najpríjemnejší spôsob. Harry sa na Aristosa zamračil, na čo sa Daniel zasmial.

„Je tu niečo zábavné?“ opýtal sa Harry.

„Vieš, trúfam si tvrdiť, že patrím medzi tých, ktorí vynikajú aj medzi výnimočnými. No ty si ešte o niekoľko úrovní vyššie a pritom si to ani neuvedomuješ.“ Bavil sa. Harrymu zaiskrili oči.

„Skutočne si niekedy patril do Chrabromilu?“ opýtal sa. Daniel sa úprimne zasmial.

„V minulom živote. Teraz som hrdým Slizolinčanom. Predpokladám, že bude chvíľu trvať, než sa zo mňa opäť stane čosi podobné tomu človeku, ktorý sa sčista-jasna objavil na Rokforte a vzbudil tam rozruch. Pre mňa bol Slizolin najlepšou možnosťou. Veď vidíš, že my traja sme každý iný.“ Usmial sa.

„Kam chodíš ty?“ opýtal sa Sebastiana.

„Durmstrang. Na rozdiel od Rokfortu, my nemáme Obranu proti čiernej mágií, ale učíme sa bielu mágiu a čiernu mágiu. Rokfort je nádherné miesto a aj pre mňa to bol prvý domov, no výuka je lepšia na Durmstrangu. Rokfort už dávno nie je mojím domovom a jeho steny ma nevítajú tak láskavo ako kedysi.“ Uškrnul sa Sebastian. Tvárou sa mu krátko mihol tieň, tak nezvyčajný pri jeho príjemnom vystupovaní a úprimných úsmevoch. Až vtedy Harry pochopil, že hoci Sebastian Brennen nosí takmer dokonalú masku, jeho život by sa len ťažko dal nazvať prechádzkou ružovým sadom.

„Ja som sa ešte na Rokforte učil ako sa dalo, zo Zakázaného oddelenia sme s Ronom a Hermionou kradli knihy o čiernej mágií a neskôr sme zistili, kde sa také knihy dajú zohnať. Najmä mne sa to darilo, nemal som strach z toho, že by ma našli. Doteraz sa to veľmi nezmenilo, kufor mám plný kníh o čiernej mágií.“ Slabo sa pousmial Daniel. Na tie časy na Rokforte sa viazalo mnoho pekných spomienok. Bolestivých, ale krásnych.

Harry si v tej chvíli uvedomil, že mal v podstate šťastie. Sebastian s Danielom sa pretĺkali ako vedeli a robili čo mohli, no hoci mali priateľov, nestál za nimi nikto skutočne mocný, kto by ich chránil a viedol. Skôr sa dalo povedať, že to oni boli tými, ktorí zastrešovali ostatných, minimálne Daniel tak pôsobil. Verný až za hrob a schopný otriasť zemou, len aby dosiahol, čo si zaumienil. Daniel patril medzi tých ľudí, ktorí boli ochotní ísť do extrémov, aby dosiahli svoje a mal na to moc a znalosti. Ani jedného z nich by Harry nechcel za nepriateľa.

Avšak na rozdiel od nich, Harry mal vôkol seba mnoho mocných ľudí, ktorí boli ochotní chrániť ho a pomáhať mu. Ľudí, ktorí by pre neho bez váhania obetovali vlastní život a verili, že jedného dňa povstane a zaujme svoje miesto medzi mocnými. Ich viera v neho nezakolísala, akokoľvek beznádejné sa všetko zdalo byť, dokonca ani vtedy, keď vo víťazstvo neveril ani Harry.

„Prichádza ďalší.“ Ozval sa Aristos.

„Z hmly vystúpil chalan so strapatými čiernymi vlasmi a jasnými zelenými očami. Krok mal svižný a pohľad priamy, okamžite sa vybral k trojčlennej skupinke. Konečne nejaký Harry Potter, ktorý sa ponášal na Jamesa Pottera, tak ako sa každému správnemu potterovskému synovi patrilo podobať sa na svojho otca.

„Dobrý deň prajem!“ zvolal veselo. Aj on mal na sebe habit, tentokrát vo farbách Chrabromilu. Nikto z trojice nepochyboval, že toto je konečne čistokrvný Chrabromilčan. No, konečne...

„Ty si prototyp Harryho Pottera.“ Zasmial sa Daniel. Nováčik prešiel pohľadom po ostatných, načo sa mu úsmev na perách rozšíril.

„Za to vy predstavujete každý svojim osobitným spôsobom, ako by Harry Potter vyzerať nemal.“ Zaškeril sa veselo.

„Nechajte ma hádať. Snapeov syn, Voldemortov syn a ty... no, ty budeš proste Slizolinčan. Chápem ako sa mohol Harry Potter stať Slizolinčanom a chápem aj to ako je možné, že mali Snape a Lily dieťa, je mi však nejasné ako si sa mohol narodiť ty.“ Pozrel sa na Sebastiana. Ten sa krátko zasmial.

„V mojom svete bol Harry Potter jedným veľkým nedorozumením. Som synom Voldemorta a jeho manželky a hoci ma spočiatku vychovávali Lily a James, nie som ich synom. Ako hovorím, všetko to bolo jedno veľké nedorozumenie. Harry Potter nikdy neexistoval, len je problém o tom presvedčiť ľudí.“ Nespokojne sa zamračil.

„Kým si ty?“ opýtal sa Harry toho jediného, kto reálne považoval meno Potter za svoje právoplatné.

„Dá sa povedať, že som služobník Smrti. Jedného dňa sa v mojej izbe objavili zosobnenia Života a Smrti a začali ma učiť. Teraz kráčam pod znamením Smrti a plním svoju úlohu.“ Povedal.

„Čo je tvojou úlohou?“ opýtal sa Sebastian.

„Zabiť Voldemorta. No ver mi, že v mojom svete v ňom nie je nič dobré. Privolal démonov a prišiel o rozum. Voldemort už nie je človekom, sám neviem, čím sa stal, no už nie je ani čiastočne ľudskou bytosťou.“ Hovoril, pozerajúc sa do očí Voldemortovmu synovi. Chcel, aby pochopil, že mal dôvod na to, prečo mu chcel zabiť otca.

„Nerob si z toho ťažkú hlavu. Rozumiem tomu, že ľudia sú v paralelných vesmíroch rôzni. Veď aj my sme všetci rozdielni.“ Pousmial sa Sebastian.

Harry si všimol, že sa z hmly začal vynárať ďalší človek. Aristos sa vystrel a zvážnel, čo Harryho znepokojilo. Sám cítil akýsi nejasný pohyb v mágií, ktorý nepocítil pri predošlých mladíkoch.

„Ospravedlňte ma.“ Ozval sa Harry a išiel mu naproti. Keď tento konkrétny Harry Potter vošiel do Harryho sveta, čosi sa priam hmatateľne zmenilo. Zem, vzduch, mágia, všetko reagovalo na jeho prítomnosť, dokonca ja Aristos sklonil hlavu. Harry uprel zrak na vážneho nephilima a pochopil, že tomuto človeku bránu medzi paralelnými vesmírmi otvárať nemusel.

Pre Harryho bolo ťažké určiť vek tohto muža, či mladíka, či ako by ho mal nazvať. Hoci jeho telo bolo mladé, rovnako ako jeho tvár, oči mal prastaré. Bol veľmi podobný Harrymu, každému jednému z nich, no predsa sa líšili ako noc a deň. Akoby vytŕčal ešte aj spomedzi nich o čosi viac a zároveň o čosi menej ako oni. Čierne vlasy mal dlhé pod lopatky a oči mu žiarili neprirodzeným zeleným jasom, no zďaleka najzaujímavejšie na ňom boli čierne tetovania, ostro kontrastujúce s jeho bielou pokožkou, ktoré sa črtali všade, kam Harry dovidel. Drobné znaky a obrazce mu pokrývali dokonca aj očné viečka a pery. Usmial sa, keď videl ako sa k nemu opatrne blížila jeho mladšia podoba.

„Zdá sa, že my dvaja máme podobný osud.“ Prehovoril namiesto pozdravu. Hlas mal pokojný, hlboký a zvučný. Bol to hlas, ktorý nebolo možné nepočúvať, keď vám práve chcel niečo povedať.

„Ako to?“ opýtal sa Harry. Napriek všetkým tým povestiam a proroctvám, napriek viere všetkých jeho priateľov a spojencov, keď zastal pred týmto tvorom, cítil sa ako úbohý chudák pred tvárou jedného zo starých bohov. Mimovoľne sa zachvel, jeho vlastná mocná mágia zareagovala na jeho nekonečnú. Ak Harry bol riekou, kde ostatní boli potokom, tento muž bol morom.

„Som Synom Mágie a najmocnejším žijúcim čarodejníkom. Mojím osudom bolo naplniť veštbu, ktorá hovorila o príchode chlapca, ktorý sa stane najmocnejším mágom, aký kedy chodil po zemi. Čarodejom, ktorého moc bude taká veľká, že ho zem nebude schopná uniesť. A ty, priateľ môj, si budúci Kráľ.“ Stále sa usmieval. Mal príjemný úsmev a pokojné vševidiace oči.

„Možno to nakoniec nebudem ja.“ Namietol Harry. Mladík naklonil hlavu na stranu, akoby čomusi načúval a potom sa usmial.

„Čo sa teba týka, osud hovorí jasnou rečou. Ty si tým, ktorého očakávajú.“ Tvrdil.

„Kto ma očakáva?“ opýtal sa Harry. Muž neodpovedal, len ho ďalej pozoroval tým svojím znepokojivým pohľadom. Jeho mágia sa rozlievala všade navôkol.

„Čo znamenajú tie tetovania?“ opýtal sa Harry. Muž si priložil prsty k tvári, akoby celkom zabudol, že pokrývajú jeho pokožku.

„Sú znakom toho, že nepatrím medzi obyčajných ľudí. Symboly mojej moci.“ Povedal.

„Vždy som cítil, že mojou úlohou nie je vládnuť. Po tomto dni mám istotu.“ Ozval sa za Harryho chrbtom známy hlas. Pohľad mu padol na Daniela. Usmieval sa. Syn mágie mu úsmev opätoval.

„Snáď ti niekedy skutočne prekážalo byť sivou eminenciou?“ opýtal sa. Daniel s úsmevom pokrútil hlavou.

„Som rád, že môj osud sa líši od osudu vás dvoch. Som toho názoru, že keď sa losovali králi, ja som skončil ako víťaz.“ Pousmial sa. Harry od neho po tých slovách bolestne odvrátil pohľad. On sa ako víťaz skutočne necítil.

„Mám nádej obrátiť Toma?“ opýtal sa Daniel tichým hlasom. Úsmev mu z tváre zmizol. Potetovaný mladík sa na neho jemne usmial.

„Odpoveď predsa už dávno poznáš sám.“ Povedal. Daniel zavrel oči a sklonil hlavu. Pomaly vydýchol zadržiavaný vzduch.

„Už sa mi to podarilo.“ Ozval sa po chvíli. Keď opäť zodvihol pohľad, mal opäť na tvári úsmev, snáď po prvýkrát skutočne úprimný. Zdalo sa, akoby z neho opadla časť bremena, ktoré nosil. Harryho prekvapilo, ako veľmi sa mu pri tom zmenila tvár. Chvíľu ho pozoroval, kým prišiel na odpoveď, prečo sa mu tak uľavilo. Záväzky z minulosti. Daniel cestoval časom a prečo iné by cestoval časom, než aby zničil Voldemorta, kým bol ešte mladý. A on sa namiesto toho stal tým, kto z neho urobil mocného vodcu. Niesol svoju vlastnú vinu a mal povinnosti, ktoré nedokázal splniť tak ako si naplánoval predtým. Potreboval teda vedieť, že ich splnil po svojom a že vykonal správnu vec. Aj ľudia ako Daniel Davenport, ľudia naplnení temnotou, ľudia často tvrdí, nemilosrdní a podlí, väčšinu času na hrane, niekedy pohltení temnotou, len zriedkavo na svetle, mali svedomie.

Daniel Davenport zmenil minulosť. Jeden jediný osamelý človek zmenil minulosť tým, že zmenil človeka, ktorý tú minulosť tvoril. A tak ako každý aj on potreboval vedieť, že nechyboval. Harry cítil, že aj keby bola všetka jeho snaha zbytočná, dokázal by to uniesť. Možno by mu to zlomilo srdce, no uniesol by to.

Z hmly vystúpil ďalší čarodej, tentokrát pôsobil o čosi staršie než jeho mladí spoločníci. Bol vysoký a dobre stavaný, krok mal ladný a pevný ako človek, ktorý vládol umeniu boja alebo tanca, dlhé čierne vlasy mal ledabolo stiahnuté gumičkou a oči nezameniteľnej zelenej farby mu iskrili. Hoci mal oblečený dlhý čierny kabát, Harrymu neuniklo, že mal k opasku pripevnený meč. Muž zastal na kraji ich zväčšujúcej sa skupinky.

„William Blake, k vašim službám.“ Zľahka sa uklonil, s pravou rukou priloženou k srdcu. Očami rýchlo prebehol po miestnom osadenstve a usmial sa.

„Predpokladám, že na začiatok by som sa mal v skratke predstaviť a na vaše životy sa pýtať až dodatočne, chápem to správne?“ opýtal sa. Dostalo sa mu jasného súhlasu. Muž sa vrelo usmial.

„V skratke by sme mohli povedať, že sa Voldemortovi podarilo vylákať ma a dostať na miesto, kde mi nikto nemohol pomôcť. Zasiahla ma jeho Smrtiaca kliatba a na dôvažok som spadol z útesu. Svojou kliatbou sa, našťastie, Voldemortovi podarilo nanajvýš zničiť ten kus duše, ktorý vo mne zanechal, keď sa ma pokúsil prvýkrát zabiť a elfovia sa postarali o to, aby som prežil aj ten následný pád. Najbližšie mesiace som študoval v elfskom tábore. Elfovia ma prijali za svojho a učili ma. Teraz pracujem ako profesor na Rokforte, učím Obranu proti čiernej mágií. Ach, a som pravdepodobne posledný Dračí pán. Toľko v krátkosti o mne.“ Usmial sa. Chvíľu počkal, či neprídu otázku a potom neomylne zamieril k Danielovi, keď skonštatoval, že ďalej nebolo jeho vysvetľovanie potrebné.

„Správne predpokladám, že vládneš živlom?“ opýtal sa. Slizolinčan sa uškrnul.

„Ako vidím, nie som v tom sám.“ Prehovoril. Blake sa usmial.

„Je výnimočný jav stretnúť človeka, ktorý ovláda viac než jeden živel.“ Tvrdil. Harry pochopil, že tí dvaja sa proste našli. Pobavene sa uškrnul a vybral sa od nich ďalej. Tí dvaja nepotrebovali tretie koleso na voze. Prešiel k Aristosovi.

„Čo si mi týmto chcel ukázať? Pochybujem, že ide len o dôkaz, že paralelné vesmíry existujú.“ Prehovoril, keď sa postavil vedľa nephilima, čelom k ostatným. Aristos vrhol Harryho smerom mierny úsmev, než sa opäť zahľadel na mužov na čistine.

„Vidíš ich? Všetkých vás tvorí tá istá podstata, a predsa ste úplne iní. Daniel, William, ty, vy všetci ste začínali ako chlapec, ktorého viazala veštba a ktorý prežil Smrtiacu kliatbu. A odrazu zopár rozhodnutí zmenilo všetko. Nemuseli to ani byť vaše rozhodnutia, no váš život sa aj tak otočil hore nohami. William by nikdy neodhalil svoje schopnosti, nebyť toho, že bol Voldemort takmer dokonale úspešný v snahe zbaviť sa ho. Daniel sa nemohol pozerať na to, čo sa deje, a tak sa rozhodol zmeniť to, čo tomu všetkého predchádzalo. Sebastian zistil, že je synom Voldemorta. Druhého Harryho navštívila samotná Smrť. Jediný, kto začínal inak, bol mladý Syn mágie. No aj jeho život ovplyvnilo niekoľko ťažkých rozhodnutí. Na rozdiel od vás všetkých, on je synom Lily a Jamesa, ktorých Voldemort nikdy nezabil. V jeho svete existuje omnoho dôležitejšia veštba než tá o Voldemortovom sokovi. Vy dvaja ste si podobní. Obaja máte veľkolepý osud a zároveň ste obaja od detstva všetkými odstrkovaní. Veríš, že Lily ťa milovala?“ opýtal sa Aristos. Harry prikývol. Už nemal ilúzie o tom, že bola dokonalá, no vedel, že ho milovala. Kvôli nemu bola ochotná vzdať sa všetkého.

„Jeho rodičia prakticky odstrčili na druhú koľaj. Mal brata, ktorého všetci považovali za budúceho najmocnejšieho čarodeja všetkých čias. Nikto si neuvedomoval, že to Harry, ktorý sa z roka na rok stával v tieni svojho brata stále mocnejším, bol ten, ktorého tak túžobne očakávali. Keď sa ukázala pravda, viacerým im padli sánky.“ Pousmial sa.

„Videl si to všetko? Vieš, čo sa stane s nimi všetkými?“ zaujímal sa Harry. Aristos pokrútil hlavou.

„Vidím len to, čo sa už stalo. Na tom ale pramálo záleží. Vieš, prečo som chcel, aby si ich stretol?“ opýtal sa. Harry sa pátravo zahľadel na jemu podobných, pohybujúcich sa po čistine. Na Syna mágie, ktorý by mu mohol odhaliť budúcnosť, nie ako Trelawneyová, ale jasnú a presnú, mohol by mu ukázať, čo sa skutočne stane, na Daniela, ktorý by ho mohol naučiť všetko, čo potrebuje vedieť o Voldemortovi... Naďalej by sa zaoberal takýmito a podobnými myšlienkami nebyť toho tichého hlásku, ktorý ho varoval, že ide o niečo iné.

Všetko, čo potreboval vedieť, vedel a čo nie, to si k nemu cestu nájde. Aristos mu nechcel ukázať priamu cestu, chcel mu dať dar poznania. Lenže poznania čoho?

Nemo pokrútil hlavou a zahľadel sa nephilimovi do očí. Ten mu venoval mierny úsmev, no neporadil mu.

„Ak na to neprídeš dnes, prídeš na to neskôr.“ Usmial sa.

„Mám sa poučiť z ich životov?“ hádal Harry. Aristos mu na to neprikývol, no zároveň neprejavil ani nijakú negatívnu reakciu. Dával si dobrý pozor, aby jeho tvár zostala nevýrazná, aby v ňom Harry nemohol vyčítať pravdu.

Mladík si odfrkol a odvrátil pohľad. Začul ako sa Aristos slabo zachechtal.

„Dám ti ešte pol hodinu na to, aby si ich spoznal. To by malo byť dosť času. Premýšľať nad tým, prečo ťa Luna poslala práve za mnou a čo si máš odtiaľto odniesť, budeš neskôr. Si bystrý chlapec, na niečo určite prídeš. A teraz bež.“ Odmávol ho. Harry sa slabo uškrnul, no prikývol a vrátil sa naspäť na čistinu. Najbližšiu polhodinu chodil od jedného k druhému, kládol otázky a počúval, nechal ich, aby kládli otázky a sledoval ich. Nepremýšľal nad tým, čo chcel dosiahnuť a ani nad tým, čo od tohto očakávali Luna či Aristos. Bol tam proste on a tí ostatní a na ničom inom mu vtedy nezáležalo.

Keď uplynula doba, na ktorej sa s Aristosom dohodli a pätica opustila čistinu, Harry sa cítil, akoby spolu s nimi stratil aj časť seba. Istým spôsobom bol každý z nich jeho súčasťou, on sám by sa mohol stať kýmkoľvek z nich. V základe boli rovnakí, to, čo ich odlišovalo, boli len rozhodnutia, ktoré urobili oni ako aj tie, ktoré za nich urobili iní.

„Sú takí ako ja. Každý jeden z nich.“ Skonštatoval mierne. Aristos sa usmial a prikývol.

„Spájajú vás mnohé paralely.“ Súhlasil.

„Všimol som si, že prirodzene vyhľadávali tých, ktorí im boli bližšie než ostatní. Napríklad William hneď prešiel k Danielovi, vycítiac, že obaja vládli živlom.“ Podotkol Harry.

„Och, to áno. A Sebastien si hneď padol do oka s tým Harrym, ktorý sa stal učňom Eldewey.“ Dodal Aristos. Harry sa zmätene zamračil.

„Eldewey?“ ozval sa.

„Ach, samozrejme. Netušíš, kto to je. Prekrásna Eldewey je zosobnením smrti. Poznal som ju ešte za čias, keď bola človekom. Poviem ti, bola výnimočnou ženou. V dobe, keď žila, nemala na svete páru. Rovnako asi netušíš ani to, prečo Sebastiana a Harryho spája smrť. Sladký, priateľský Sebastian je na dobrej ceste stať sa mocným nekromantom. Ani jeden z vás nie je práve svätý, povedal by som.“ Zamyslel sa Aristos. Harry odignoroval zmienku o Sebastianovi, hoci znepokojivú, zameriavajúc svoju pozornosť na to, čo ho trápilo väčšmi.

„Azazel a Nam sú predsa zosobnením smrti.“ Namietol Harry. Aristos sa zasmial.

„Môj drahý mladý priateľ, Azazel a Nam sú len anjelmi. Nie sú ani zďaleka jedinými, ktorí prevádzajú ľudí na druhý breh. Tvoj menovec pravdepodobne nikdy nebude mať tú česť spoznať Azazela alebo Nam, či nebodaj Tanathosa, ktorý zbiera mŕtvych a posúva ich tam, kam patria. V každom jednom príbehu je štipka pravdy, Harry. Azazel, Nam, Eldewey, Tanathos a ďalší to majú všetko krásne rozdelené a ver mi Harry, že je ich mnoho.“ Usmial sa. V jeho očiach Harry čítal to, čo už začínal tušiť po rozhovore s Lunou. Na svete toho bolo tak veľa, o čom nemal ani tušenie.

„V takom prípade existujú aj Valkýri a Valhalla?“ opýtal sa Harry neisto. Aristos sa opäť zasmial.

„Samozrejme. Nebo, peklo, raj, očistec, Valhalla, Podsvetie, čokoľvek len chceš. Všetko na istej úrovni existuje.“ Hovoril.

„Nerozumiem,“ priznal Harry.

„Všetko, ale naozaj všetko, o čom som kedy počul a čítal existuje? Ako malý som čítal o Stredozemi, chceš mi povedať, že Stredozem existuje? Že hobiti existujú? A čo napríklad zaklínač Geralt z Rívie, Narnia, Frankenstein, Dracula, E.T. mimozemšťan, Batman, Atrej a Falco, Herkules...“ začal s výpočtom všetkých postáv, ktoré mu prišli na um. Aristos ho pomerne rýchlo zarazil.

„Počkaj! Zastav sa!“ smial sa Aristos.

„Začínaš stavať do jednej línie pravdu a ľudskú fantáziu, ale to nesmieš.“ Pokrútil hlavou.

„E.T. mimozemšťan? Skutočne? Nemám tušenie, kto alebo čo je to zač. Mimozemšťania, pochopiteľne, existujú, ale táto skratka mi nič nehovorí. Ale Dracula existoval, v skutočnosti žije stále. A Geralt z Rívie... To meno ani krajinu nepoznám, ale je to možné. Po našom svete v minulosti behali množstvá zaklínačov, dokonca v tvojej priamej pokrvnej línií je zaklínačská krv. Čo myslíš, z čoho pochádza zaklínačská profesia? Samozrejme, dnes už nebehajú po svete a nehubia beštie, ale nápad pochádza zo starých čias. Neviem samozrejme o všetkom, nepoznám všetky tvoje muklovské príbehy, takže ti s určitosťou nepoviem, koľko z toho je založených na pravde a koľko pochádza z fantázie, ale napríklad Herkules naozaj žil a bol to čarodejník. Zeus, Poseidon, Hádes, oni všetci boli kedysi mocnými mágmi, ktorých nečarodejnícka populácia uznávala ako bohov. Ich generácia čarodejníkov mala v podstate šťastie. Zeus bol mágom vetra a búrky, Poseidon vládol vode a Hádesovi bol oddaný oheň. Hádesa je možné ešte stále nájsť v Podsvetí, tam si kraľuje. O Diovi a Poseidonovi toho veľa neviem. Ale poviem ti, Poseidona som stretol a bol neuveriteľne mocný. Vieš si predstaviť mága vody, ktorý dokáže pohnúť oceánom? Neskutočné. A dokonca aj tá vaša rozprávka o Snehulienke má pravdivý základ. A teraz sa môžeš dosýta vysmiať, pretože práve tvoji predkovia sú jej stvoriteľmi. Rod Prince dal svetu mnoho elixírových majstrov a jedna z nich skutočne vynikala. Lady Gwendolyn Prince-Archerová ako prvá vytvorila otrávené jablko a otrávila ním svoju nevlastnú dcéru Jacqueline. Akosi sa však prerátala. Elixír, ktorý ju opäť navrátil k životu vytvoril jej synovec Octavius, ktorý ku krásnej Jacqueline dávno zahorel láskou. Neskôr Gwendolyn nechal otráviť jedom, ktorý sám vytvoril. Gwendolyn bola mrcha, ale mala talent, zostalo po nej prázdne miesto, ktoré nedokázal zaplniť ani nadaný Octavius. Ale vzhľadom k tomu, že Gwendolyn sa špecializovala najmä na jedy, je asi dobré, že nakoniec zomrela relatívne mladá.“ Pokrčil plecami. Harry jeho rozprávanie sledoval v nemom úžase. Toto boli príbehy, ktoré kolovali ako dobre skrývané tajomstvá rodov, poznali ich len potomkovia zainteresovaných a tí, ktorí žili v dobe, kedy sa to udialo.

„Mal by si počuť o príbehu, ktorý inšpiroval Šípkovú Ruženku.“ Ozval sa Aristos, keď si všimol Harryho šok.

„Šípkovú Ruženku?“ zopakoval nemo. Aristos prikývol. Na tvár mu pomaly vystupoval priam šialený úškrn. Harry akosi nepochyboval, že takto by dokázal pokračovať hoci aj celý deň.

„Rosalind Malfoyová bola za svojho života neskutočne krásna. O jej kráse sa skladali básne. Až ju raz jedna mocná čarodejnica, ktorú pekelne napálila, prekliala – nutne podotknúť, že odôvodnene. Mala prespať sedemdesiat rokov a zobudiť sa ako škaredá starena. Jej trest za prílišnú pýchu, ktorej sa, mimochodom, dopúšťa každý Malfoy. Zachránil ju Solomon Flitwick.“ Rozprával.

„Flitwick? Malfoyová?“ zopakoval Harry neveriacky. Pri predstave drobného profesora Flitwicka mu mozog prestal pracovať, zastavujúc sa pri predstave ako jeho profesor uháňa zachrániť zakliatu krásku nápadne sa ponášajúcu na mužskú verziu Draca Malfoya. Uniklo mu Aristosove vysvetlenie ako sa Solomonovi Flitwockovi podarilo zachrániť svoju milovanú, čo mu bolo srdečne jedno. Aristos našťastie zmĺkol, keď sa stretol s Harryho ochromeným výrazom. Nesúhlasne sa zamračil.

„Flitwickovci získali škriatkovskú krv až omnoho neskôr. Pochopiteľne, žiadna Malfoyová by si nevzala za manžela trpaslíka. Solomon bol nadpriemerne vysoký.“ Prehovoril stroho. Harry sa nervózne usmial.

„Niežeby som tie príbehy neoceňoval, ale... akosi netuším, v čom mi pomôžu. Má mi to ukázať, že každý rod, ktorý poznám, má za sebou úctyhodnú históriu?“ nadhodil neisto.

„Och, nie tak celkom. Toto bolo len pre pobavenie. Muklovia a čarodejníci kedysi zdieľali svoje životy, pred stáročiami neexistovala hranica medzi svetom plným mágie a nečarodejníckym svetom. Muklom ostali ako spomienky na tieto časy len rozprávky, v ktoré už dnes nikto neverí. Je to škoda.“ Pokrčil plecami. Prekvapene sa poobzeral, akoby na chvíľu zabudol na to, kde sa nachádzali. Nepochybne sa stratil v spomienkach na dni, kedy ešte chodil po zemi a žil s ľuďmi. Keď sa mu pohľad zastavil na Harrym, trochu sa upokojil. Venoval mu drobný, mierne clivý úsmev.

„Si pripravený odísť?“ opýtal sa. Harry zľahka pokrčil plecami.

„Úprimne?“ ozval sa. Nephilim prikývol.

„Neviem, či sa mi tam chce vrátiť. Tu je to... iné. Pokojnejšie. Necítim neprítomnosť Catherine tak intenzívne.“ Priznal. Zahanbene sklonil tvár, pretože zároveň s tým ako hovoril si vybavoval, že naňho tam dole trpezlivo čaká Luna a že sú tam mnohí ďalší, ktorí naňho spoliehajú.

„Chýba mi Catherine. Tak strašne mi chýba.“ Priznal hlasom naplneným bolesťou. Keď opäť zodvihol pohľad, mal v očiach slzy. V prvej chvíli, keď ju stratil cítil ostrú, bodavú bolesť, akoby mu niekto do srdca opakovane vrážal nôž, akoby mu niekto trhal dušu a ešte k tomu sypal soľ do rán. Chápal, prečo ľudia pred ním vďaka tej bolesti zošaleli. On sám nebol kompletný, akási dôležitá časť z neho chýbala a on sám nevedel, čo to bolo.

Keď pominula prvotná, nárazová agónia, ostala po nej len tupá, neutíchajúca bolesť. Mohol sa naučiť zatlačiť ju do úzadia svojej mysle, mohol sa naučiť ignorovať ju a nemyslieť na ňu, no nikdy ju nedokázal vypudiť úplne, nebol schopný zbaviť sa jej. A práve táto bolesť, toto trýznenie rany, ktorá sa nikdy nezahojí, ho nakoniec pripraví o rozum. Nebude to chvíľa, kedy ju stratil a kedy stratil aj časť seba, budú to všetky tie nekonečné chvíle potom, čo ho nakoniec zničia. Život bez nej, bez jedinej ženy, ktorú bol kedy schopný milovať.

„Nemáš na výber. Ver mi, že by som si prial, aby to bolo inak, no neviem to zmeniť. Prial by som si, aby si tu mohol ostať a dovoliť bolesti otupieť, sám túžim po tom, aby si tu zostal so mnou, aby som ťa naučil to, čo viem, no nejde to. Neprospelo by ti to, nie naozaj.“ Pokrútil Aristos hlavou. Neľutoval ho, v jeho očiach nebola ani štipka tejto emócie, no chápal ho. Harry v jeho očiach videl, že on sám stratil všetkých. Všetci tí, ktorých miloval, postupne umierali, kým on žil večne, až kým neskončil tu, na kraji svetov, osamelý a zabudnutý. No, na rozdiel od neho, Harryho ešte stále čakali ľudia, ktorí ho milovali a ktorých on sám miloval.

„Snažím sa. Prisahám, že robím, čo môžem.“ Zašepkal.

„No napriek tomu každý deň myslíš na smrť.“ Prehovoril Aristos. Harryho tvár zahalila hanba.

„Vari sa dá myslieť na ňu bez toho, aby som nemyslel na smrť?“ opýtal sa. Vždy, keď si vybavil Catherininu tvár, zatúžil odísť za ňou. A takmer každá jeho myšlienka istým spôsobom patrila jej, či už si to uvedomoval alebo nie.

„Chcela, aby si žil a ty to vieš. Tušila, čo príde a varovala ťa pred osamelým životom a keď prišiel ten moment, nenatiahla sa, aby si ťa vzala. Iste, časť z teba odišla s ňou, no väčšina ostala tu. Ty si ostal tu. Možno poškodený, avšak takmer celistvý.“ Mal pravdu. Harry vedel, že mal pravdu, pamätal si na všetky tie rozhovory, čo bude, keď umrie. Nenávidel ich vtedy a nenávidel ich aj teraz, keď bola preč.

„Ty dobre vieš, čo musíš urobiť, aby si našiel aspoň kúsok pokoja.“ Ozval sa Aristos. Harry sa naňho zmätene obrátil.

„Čo musím urobiť?“ opýtal sa. Nič si neželal väčšmi ako dozvedieť sa ako nájsť pokoj.

„Na hrade je len jeden človek, ktorý vie, čo cítiš. Len on pochopí, čo si stratil.“ Smutne sa usmial. Harry sa chvíľu nemo hľadel do jeho jasných sivomodrých očí, kým pochopil.

Zabudol, že na hrade bol ešte jeden človek, ktorý vedel, aké to je, stratiť svoju osudovú ženu. Tú jedinú ženu, po ktorej už žiadna iná nepríde. Ako mohol tak ľahko zabudnúť?

Čosi mu hovorilo, že nebude vôbec ťažké nájsť ho. Bude ho čakať a napriek všetkému, čo sa medzi nimi udialo, bude tam, aby mu pomohol. Harry cítil, že áno. A keď sa Harry vráti naspäť do svojho tela, vyhľadá ho. Ten tichý hlások v jeho vnútri, ktorý tam vždy bol a radil mu, mu teraz našepkával, že sa rozhodol správne.

„To je to, čo si mi chcel naznačiť tým, že si ma sem dnes zobral.“ Pousmial sa a hoci to nebol veselý úsmev, cítil sa o čosi lepšie. Aristos mu úsmev opätoval, oči ju zjemneli, keď sa hľadel do tváre priateľa.

„Prenesiem ťa?“ opýtal sa. Harry prikývol.

„Budem ti vďačný.“ Povedal. Zavrel oči a dovolil Aristosovej mágií, aby ho obalila a naplnila a aby mu ukázala cestu, ktorou sa vydať. Keď opäť otvoril oči, hľadel sa na strop nemocničného krídla.

Samozrejme, že by sa vrátil tak ako tak. Napriek tomu čo povedal, obaja vedeli, že by tam nemohol ostať. Nie v prípade, že ho ešte stále očakávali ľudia, ktorí mu verili. Nie, keď tam bol niekto, kto ho potreboval. No takto bolo omnoho jednoduchšie vrátiť sa tam, kde ho čakalo tak veľa bolesti.

„Vitaj naspäť.“ Privítal ho Lunin jemný, ľahučký hlas. Takmer sa jej podarilo pomôcť mu úplne prekonať prvotný príval bolesti, ktorý doňho vrazil ako prívalová vlna, keď sa jeho vedomie rozprestrelo v tomto doráňanom tele. Obrátil sa jej smerom a usmial sa a hoci bol jeho úsmev bolestný, bol aj vďačný a úprimný. Videl jej v očiach, že chápala, čo cítil.

„Vieš, že elfovia ťa volajú Lunaria?“ opýtal sa. Luna sa usmiala širšie, vrúcnejšie.

„To meno som nepočula už dlho. Kedysi dávno, keď sa ľudia pozreli na oblohu verili, že mesiac je bohyňa Lunaria. Meno Luna mi dali ako symbol nového veku, no matka ma napriek tomu niekedy stále nazývala Lunaria. Chýbal mi ten zvuk.“ Jemne sa usmiala.

„Ako dlho budeš žiť? Potom, čo vystúpiš na nebesia.“ Opýtal sa Harry. Luna zľahka naklonila hlavu na stranu.

„Tak dlho ako bude žiť ten, ktorého som si vyvolila. Ak sa staneš prorokovaným kráľom, nikdy neumriem. Budem ťa naveky ochraňovať z oblohy.“ Oči jej zažiarili. Keď chcel odvrátiť tvár, jemne mu zachytila bradu prstami.

„Ja viem, že to bolí a viem aj to, že cítiš hanbu, ale to nemusíš. Nie predo mnou. Navždy budeš mojím hrdinom, Harry Prince, bez ohľadu na to, čo sa stane.“ Jemne ho pohladila po líci a naklonila sa, aby ho pobozkala na čelo. Zatvoril oči, keď ho pošteklili jej vlasy a vdýchol jej vôňu. Keď znovu otvoril oči, bola preč.

Jasne mu dala najavo, že mal ísť tam, kam ho ťahalo srdce.

.-.-.-.

Bolo to uprostred noci, keď Severus Snape začul klopanie na dvere svojich komnát. Neočakával nikoho, preto ho ten zvuk prekvapil. Dotyčný mal jediné šťastie, že ho nezobudil, keďže profesor elixírov napriek pokročilej hodine nemohol spať. Veď ako by aj mohol, keď jeho jediný syn, jeho vlastná krv, stratil časť seba samého. Napriek všetkému, čo ich oboch oddeľovalo, nebol na svete nikto, koho by miloval väčšmi než chlapca, znovu ležiaceho v nemocničnom krídle.

A možno, práve vďaka tomu, že majster elixírov nespal a trúchlil, ponorený v bolesti a výčitkách, bude ešte tvrdší a nemilosrdnejší k nebohému návštevníkovi, ktorý sa opovážil vyrušiť ho.

K dverám sa vybral rýchlym, prudkým krokom, so smrťou toho, kto sa odvážil vyrušiť ho v túto neskorú nočnú hodinu z myšlienok, v očiach. Rozrazil ich silou prírodnej katastrofy, ešte podráždenejší než zvyčajne, rozhodnutý rozmetať toho chudáka, hoci v skutočnosti by sa tým len snažil zakryť, nakoľko raneným sa cítil on sám. Udalosti dnešného dňa mu pripomenuli bolesť, ktorou si sám prešiel, rozjatrili starú ranu, ktorá sa nikdy skutočne nezahojila. Keď však videl, kto stojí za dverami, zmrzli mu výčitky na perách.

Jasné zelené oči Harryho Pottera naňho unavene zažmúrili, kým mu chlapec venoval rozpačitý úsmev.

„Kedysi si hovoril, že máš starý album, ktorý by si mi rád ukázal.“ Pripomenul neisto. Napriek otcovmu uprenému pohľadu ostal pokojný, hoci mal sto chutí nervózne prešľapovať.

„Poď ďalej.“ Pozval ho Severus dovnútra. Harry sa opäť usmial, tentokrát o čosi menej nervózne a vstúpil. Keď za ním Severus zavrel dvere a ochrany automaticky zaklapli, odopol si Harry náhrdelník s havranom a retiazku s príveskom odložil do vrecka. Dovolil si mierny úsmev, keď sa pozrel do udivených očí svojho otca. Napriek tomu, že svojho syna už videl v jeho pravej podobe, ten pohľad ho stále ohromoval. A Harryho ohromila otvorenosť, s ktorou sa Severus pozeral na svojho syna. Pravdepodobne nikdy dovtedy nevidel v jeho tvári, v jeho hlbokých očiach, toľko citu.

Severus ho zaviedol k jednému z kresiel pred krbom a naznačil mu, aby sa usadil. Keď sa otec posadil naproti nemu, podávajúc mu hrnček s horúcou čokoládou, ktorú Harry akosi netušil, odkiaľ nabral, usmial sa.

„Ďakujem... otec.“ Povedal opatrne.

„To ja ďakujem tebe, Harry.“ Odvetil Severus jemne.

Aspoň na chvíľu sa zdalo, že hoci nič nebolo tak, ako malo byť, na svete bolo predsa len miesto, na ktorom Harry dokáže nájsť pokoj, po ktorom tak túžil a človek, ktorý mu ho ochotne poskytne.