Choď na obsah Choď na menu
 


11. 4. 2018

19. Hlas osudu

Tmavovlasý mladík, oblečený v čiernom školskom habite, osamotene stál v jednej z pustých rokfortskej chodieb. Rukami sa oprieral o okennú parapetu, nevidomý pohľad upierajúc do tmy panujúcej za oknami. Plecia mal zhrbené, hlavu mierne sklonenú, v odraze na skle sa odrážala jeho unavená tvár. No jeho jasné oči nehovorili o ustatosti, boli živé, plné neskrývanej bolesti, no zároveň istým spôsobom zmierené, ba priam šťastné. Už to viac neboli potemnelé studnice, ktoré tak znepokojovali tých, ktorí ho milovali. Akoby sa opäť vrátil dedič mágie, ten jediný skutočný a pravý čarodej, ktorého ochotne nasledovali tí najmocnejší z mocných, ba čo viac, akoby sa vrátil silnejší a múdrejší než predtým. Svetlo, ktoré z neho vyžarovalo, bolo možno o čosi temnejšie než kedysi, o čosi menej žiarivé, no o to silnejšie a príjemnejšie, o to láskavejšie. Aj človeku je vždy milšie miernejšie svetlo, keď sa vynorí z temnôt než žiarivý jas, ktorý by ho len oslepil. A tento trúchlivý čarodej tu nebol pre tých, čo sa vyhrievali na slnku, ale pre tých, ktorí sa svetla báli.

Mlčky sledoval tmu za oknami, o ktorej vedel, že ukrývala miesta, ktoré miloval, no jeho oči nevideli ani tmu, ani svoj vlastný odraz. Bolo by ťažké presne povedať, čo v tej chvíli videli oči tohto mladíka, pretože on sám to nevedel. Možno nevideli nič a možno videli všetko, možno dokonca tušili, čo príde, možno v tom okamihu presne videli, aké tajomstvá sa ukrývajú za krehkým závojom budúcnosti. A možno jednoducho myslel na uplynulý čas strávený s otcom a na isté červenovlasé dievča, ktoré mu vzalo dušu, snáď poprvýkrát nenaplnený horkosťou, bez trpkej pachuti na jazyku. Prvýkrát, odkedy ju stratil, na ňu dokázal myslieť bez toho, aby sa mu dych zadrhol v hrudi a jeho vnútro zaliala tupá, neutíchajúca bolesť.

Veru, podivné boli tieto hlboké zelené očí, žiariace rastúcou silou a divými citmi. A rovnako podivný bol aj ten, ktorý sa za nimi ukrýval. Mladík plný moci, svojej aj tej, ktorú mu prepožičali iní svojou vierou. A že ju cítil! Kolovala mu v žilách, prúdila jeho tepnami, napĺňala mu telo aj myseľ, zvierala jeho dušu. Búrila sa proti krehkému ľudskému telu, ktoré sa ju snažilo čoraz márnejšie spútavať, žiadala si viac, omnoho viac, než jej bol mladý čarodej schopný a ochotný dať.

Kedysi ho varovali, že pokiaľ sa bude ponáhľať s odhaľovaním svojej moci, zničí ho to. Mali pravdu. Samozrejme, že mali pravdu, už vtedy to vedel už vtedy tušil, čo príde a čo mu osud nakoniec prinesie. Cítil ako sa všetká tá novoobjavená moc začala odzrkadľovať na jeho tele a vedel, že ak niečo neurobí, nebude cesty späť. Nemohol však prestať. Za žiadnu cenu nemohol zastaviť. Nie teraz, keď cítil, že koniec je na dosah. Konečne našiel čosi podobné pevnej pôde pod nohami, čosi podobné mieru, ktorý hľadal. Posledných pár hodín v otcovej spoločnosti mu pomohlo, hoci sa to stále bál priznať. Zanechali ho zmäteného a vnútorne rozorvaného, plného nádeje, že by snáď mohli... Och, bál sa čo i len v myšlienkach dokončiť, čo by spolu mohli nájsť, zo strachu, že by to takýmto prostým spôsobom zakríkol. Stále toho medzi nimi zostalo priveľa, no možno jedného dňa...

„Konečne ťa stretávam, mladý čarodej.“ Ozval sa nezvyčajne hlboký, škrípavý ženský hlas, plný akéhosi neprirodzeného nesúladu. Účinne vytrhol mladého čarodeja zo zamyslenia. Harry sa strhol, okamžite sa otáčajúc za povedomým a zároveň úplne neznámym hlasom narušiteľa. Vyhľadal tvár tej, ktorá ho vyrušila a pochopil, nemusel sa pýtať, kto pred ním stál. Chvíľu obaja mlčali, nemo hľadiac do očí tomu druhému. On sledoval nezvyčajne hlboké, nečakane tvrdé oči bytosti, ktorá prevzala telo veštice a bytosť sledovala chlapca, ktorý by sa jedného dňa mohol stať kráľom stvorenstva.

Jej na tom ale pramálo záležalo, už dávno nepatrila k tým, ku ktorým by dosahovala takáto moc. No napriek tomu bola zvedavá. Ach, veď kto by nebol, keby vedel to, čo vedela ona...

„Vy nie ste profesorka Trellawneyová.“ Skonštatoval po dlhej chvíli. Čosi podobné už raz zažil, matne mu napadlo, keď sa ani nie pred dvomi rokmi v príhodnej chvíli zadíval do jej očí a uzrel v nich kohosi iného. Vtedy ešte, pravda, netušil, že ju niekto alebo niečo posadlo. Dnes mal však iný pocit, ako naposledy. Toto bolo iné, rovnako ako bola iná bytosť, ktorá ju posadla. Táto bytosť bola mocnejšia, nebezpečnejšia a ničivejšia než tá predošlá. Sibyla mala dočinenia s priveľmi mocnou dušou.

„Nie, to nie som.“ Pritakala žena. Harry sa započúval, do jej ostrého škrípavého hlasu. Telom mu prebehli zimomriavky, myseľ mu naplnilo tušenie čohosi... och, na svoju nesmiernu frustráciu to nedokázal slovami uchopiť. Akoby ústami tej ženy prehováral samotný osud.

„Sibyla má od pravej veštkyne ešte ďalej než tá tvoja malá strapatá priateľka. To, čo robí, je výsmech nášmu umeniu. Ale iné médium nablízku nebolo.“ Čím viac hovorila, tým väčšmi bol Harry presvedčený, že jej hlas plynie odkiaľsi zdiaľky. Miestami dokonca počul slabú ozvenu, akoby neprichádzal zo ženiných úst, ale odkiaľsi z hĺbky, možno dokonca z iného sveta... Harryho zamrazilo a zároveň mu telom preniklo vzrušenie. Pokiaľ bola ona schopná vrátiť sa, možnože...

„Ani na to nemysli, čarodej. Ona sa nikdy nebude môcť vrátiť takýmto spôsobom. Nikto okrem nás nemôže. Už počas života som stála bližšie pri hranici než ostatní a to isté robím teraz. Tohoto by ona nebola schopná.“ Tvrdým hlasom zarazila jeho myšlienky. Ďalej pokračovala, akoby sa nič nebolo stalo. Hladko nadviazala na svoje predošlé slová.

„Nie je to prvýkrát, čo sme využili Sibyline telo, hoci zvyčajne ju využíva jej menovkyňa.“ Zatvárila sa, akoby si ani o nej nemyslela nič dobré. Na krátky okamih, takmer nezaznamenateľný, sa Harrymu zazdalo, že zazrel tú, ktorá sa ukrývala pred týmto svetom. Ten pohľad ho oslepil a obral o dych. Obraz jej chladných, nekonečných, vševidiacich očí mu ostal vypálený do konca života, hoci len sekundu na to sa stal nejasným ako pozostatok sna. Nikto, dokonca ani on, by nezniesol priamy pohľad do jej očí, do očí samotného osudu. Aj tento jediný krátky okamih sprostredkovaného nahliadnutia ho tvrdo zasiahol, zanechal ho zmäteného a hlboko otraseného, plného neistoty a čohosi, čo sa silne ponášalo na bázeň. Stretol anjelov a prastarých čarodejov, rozprával sa s bytosťami z druhej strany, sám prežil smrť a vyviazol len s drobnou jazvou, prenikol ďalej, než ktokoľvek živý, no dnes, v tomto okamihu, po prvýkrát zastal pred bytosťou, ktorá ho ďaleko prevyšovala, ktorá prevyšovala všetko, čo kedy videl a o čom kedy počul. Spoznal odraz samotného osudu. Silu mocnejšiu než všetky mocnosti, ktoré kedy videl.

„Kto ste?“ opýtal sa, o očami rozšírenými a hlasom rozochveným. Žena naklonila hlavu na stranu.

„Záleží na tom?“ opýtala sa.

„Vždy som rád, keď viem, kto predo mnou stojí.“ Ozval sa. Žena sa zasmiala. Bol to rovnako nepríjemný zvuk ako keď hovorila, no predsa sa Harrymu opäť na okamih zazdalo, akoby k nemu prenikol aj iný zvuk. Smiech, jasný, zvonivý, no predsa desivý smiech ženy, ktorá pozná odpoveď na všetky otázky. Vedel si predstaviť, že tento hlas by ľuďom oznámil koniec sveta. Nádherný, no chladný a krutý.

„Kedysi som niesla viacero mien, no dnes ma môžeš volať Cassida.“ Prehovorila.

„Kým ste bývali kedysi?“ pýtal sa ďalej, akoby si nemohol pomôcť. Žena naňho s nečakanou intenzitou uprela svoj rozostrený zrak. Takmer sa zdalo, akoby sa na Harryho vôbec nesústredila. Zamrazilo ho.

„Pýthiou. Kedysi. Na chvíľu. A predtým aj čímsi iným.“ Povedala pomalým, trochu neistým hlasom hlasom, neprirodzene sekajúc slová. Nie kýmsi, ale čímsi, udrelo Harrymu do uší. Sama seba nepovažovala za človeka. To, že bola pýthiou len na chvíľu, znamenalo, že ňou bola tak ako bola dnes na chvíľu Sibylou Trellawneyovou?

„Pýthia? Delfská veštkyňa?“ opýtal sa. Poznal niektoré veštby, ktoré vyriekla, tak ako mnohé iné čarodejnícke aj muklovské deti. Pýthia, jedna z najmocnejších veštkýň vôbec, svojimi veštbami priniesla mnoho skazy. Jej mnohoznačné veštby boli svetoznáme a práve tá nejednoznačnosť a nejasnosť viedli ku katastrofám. To, že vyhľadala práve jeho, ho viedlo k jedinému logickému záveru a to ho desilo. Stačili mu veštby od samozvanej veštice, ktorej telo obývala, nepotreboval proroctvo od samotného stelesnenia osudu, pretože, napriek jej slovám, jednoducho vedel, že presne tým bola.

„Nielen delfská, mladý čarodej. Kedysi som bola jednou z nemnohých v Delfách, no môj duch spoznal aj Dodónu a veštiareň v Didyme. Trikrát som prišla na svet, čarodej a trikrát som ľuďom prednášala svoje veštby. A moje veštby patrili ľuďom, ktorých poznáš z legiend ako aj tým celkom neznámym, ktorých mená sa stratili v hlbinách času.“ Hovorila. Zhlboka sa nadýchla a na chvíľu ostala mlčať, akoby si náhle nebola úplne istá telom, ktoré ovládla, než pokračovala.

„Prišla som ťa varovať. Vieš, že mi nezáleží na tom, či si moje slová túžiš vypočuť. Som tu preto, lebo nie je nik, kto by ťa za mnou vzal a mne sa slová tvojho osudu prepletajú myšlienkami. Prišla som na želanie niekoho, kto je mocnejší než my dvaja, preto ti rovno hovorím, že nemá cenu brániť sa. Dnes ti predpoviem budúcnosť a ty budeš počúvať, pretože to, čo poviem, sa splní a ty musíš pripraviť svet na to, čo príde. Nech už príde čokoľvek.“ Hovorila.

„Nie je o mne vyrieknutých už dosť veštieb?“ opýtal sa. V hlase sa mu odrazilo tiché, zle skrývané zúfalstvo. Doteraz mu veštby priniesli len bolesť a strach. Nechcel znovu počúvať o zlyhaní ani o márnych nádejách na víťazstvo. Jediné, po čom skutočne túžil, bolo prežiť pokojný život. Druhú časť jeho priania mu už nemohol splniť nikto.

„Nepreklínaj veštby, dedič, ďakuj osudu, že ťa varuje pred tým, čo ťa čaká. Nepredpovedali ti vari, že budeš trpieť? Že budeš zlomený a rozbitý? A napriek tomu ťa to zastihlo nepripraveného. Osud sa rozhodol šepkať ti, neurob tú chybu a neignoruj jeho slová.“ Hlas mala príkrejší, chladnejší.

„A čo veštba, ktorá hovorí o tom, že mám zabiť Voldemorta?“ opýtal sa. Žena naklonila hlavu na stranu, akoby bola neistá tým, na čo sa pýta. Harrymu matne napadlo, že to, čo sa ešte len stane, k nej prichádza jednoduchšie než to, čo sa stalo. Vo svojej podstate to bolo logické, no miatlo ho to.

„Tá veštba ti patrí a zároveň nepatrí, je o tebe a zároveň o niekom inom. Nemal si byť Chlapcom, ktorý prežil, túto cestu za teba iný vyvolil. Veštbu naplníš, čo sa deje, už nezastavíš. Máš moc, ktorú Temný pán nepozná, no nesmieš zabudnúť, že on má moc, ktorú ty nikdy nesmieš hľadať. Tvoja cesta je iná.“ Neprirodzene, monotónne prechádzala z vety na vetu, akoby tie slová čítala alebo opakovala po niekom inom. Tvár jej na okamih zmäkla, zvľúdnela. Natiahla ruku a opatrne, akoby jej samej bol ten dotyk cudzí, sa dotkla jeho tváre. Jej dotyk chladil a pálil zároveň.

„Nemal si niesť na ramenách ťarchu Chlapca, ktorý prežil. Stal si sa paradoxom, odsúdili ťa na to tí pred tebou a odsúdil si sa na to sám. Vedz, že osud voči tebe nechcel byť až taký krutý.“ Povedala jemne, takmer ľútostivo. Potom ruku zložila a opäť sa stala rovnakou ako predtým, no v Harrym napriek tomu ešte dlho doznieval ten krátky záblesk citu. Vtedy pochopil, že osud, ktorý sa zdal byť bezcitným a chladným, nevidomým voči pominuteľným bytostiam, ktoré postihoval, bol aj čímsi viac. Nič nie je dokonalé, dokonca ani osud samotný a nič, čo je nedokonalé, nie je absolútne bez citu. Harry bol paradoxom, bol chybou v nekonečnej spleti vláken osudu, vláknom, ktoré už od narodenia unikalo jeho vôli a hoci bol rovnako spätý s jeho slovami ako ostatní, táto jediná drobná nedokonalosť ho bude navždy odlišovať. Bola to odlišnosť na prvý pohľad nepatrná, no predsa dôležitejšia než všetky ostatné, dôležitejšia než jazva, ktorú pre ňu niesol aj bolesť, ktorú si vytrpel.

Keď sa zhlboka, chrapľavo nadýchla, vedel, čo príde. A váhu jej slov cítil ešte dlho potom, čo ich vyriekla, cítil ich doznievať ešte roky na to, ako sa naplnili. Pretože nič nemôže z duše človeka vymazať slová, ktoré vyriekol samotný osud.

„V deň, kedy sa zem sfarbí krvou, dediča so znamením smrti na čele zradí ten, komu veril a kráľ bez koruny pozrie smrti do očí. Ona si poňho príde, jej ruky mu dajú to, po čom jeho srdce túži. Vezme ho do svojho kráľovstva, kde nájde to, čo hľadal.“ Odrazu sa strhla, s tichým, bolestivým zasyčaním sa predklonila a klesla na kolenách. Harry k nej okamžite klesol, no ona jeho pomoc odmietla. Keď k nemu zodvihla tvár a on sa jej pozrel do očí, na okamih zazrel obraz boja, krik a krv, plač a nehybné telá mŕtvych. Na zemi videl ležať tých, ktorých miloval a blízko pri nich videl jeho samého, v mláke krvi na chladnom kameni, ležať stranou od všetkých ostatných. Prebodnuté srdce mu krvácalo, nevidomé oči upieral nahor a tvár mal vo smrti pokojnú. Vedľa jeho nehybného tela, nakreslené jeho vlastnou krvou, žiarili neznáme červené runy, naplnené vyhasnutou mocou Požehnaného dediča, dokonca aj po jeho smrti spútavajúce všetkých, ktorých sa dotýkala ich sila.

„Keď zavládne temnota a Padlý opäť príde na zem, keď lunu zastrie tieň a nebesá pokryje krv, povstane zo života najväčšieho z dedičov prorokovaný kráľ. Kráľ z rodu princov bude tým, ktorého si zaslúžili a ktorého volali, no ktorého nechceli. Na hlave mu bude žiariť koruna z tieňov a plameňov, v rukách mu bude ležať moc ničiť aj tvoriť, jeho očí budú vidieť a jeho uši počuť. K jeho nohám padne celý svet, zovretý jeho mocou, lapený do jeho sietí. A tam, v srdci nového sveta, spozná svojho nepriateľa a spolu zvedú svoj prvý a posledný boj.“ Vstala a svoje ruky priložila na Harryho tvár. A v tej chvíli Harry nielen počul, ale aj videl, ukázala mu stovky, tisícky obrazov a on na chvíľu počul a videl, tak ako mu sľúbila, že jedného dňa bude. A aspoň na chvíľu, na krátky okamih, v ňom prebleskol ten muž, ktorým mu bolo súdené stať sa, než všetky obrazy a vidiny budúcnosti prekryl hrubý závoj zabudnutia. Až nastane ten čas, závoj sa stiahne a Harry bude vedieť, čo ho čaká, no dovtedy bude kráčať po zemi takmer rovnako slepý ako všetci ostatní. Jediné, čo ho dovtedy bude od nich naveky deliť, bude požehnanie vševedúceho osudu, ktoré v ňou tým prostým dotykom ostane vyryté až do konca večnosti.

A tak sa stalo, čo predpovedali veštci. Zeme sa dotkla noha muža pobozkaného smrťou a požehnaného osudom. Prišiel ten, o ktorom hovorili, muž s premenlivými očami, jasné svetlo zahalené závojom tmy. Muž, ktorého budú velebiť a nasledovať a ktorí zmetie svojich nepriateľov tak ako rieka zmietne slabé drevo stojace v ceste.

Kiežby niekto dokázal uzrieť obraz, ktorý sa v tú noc naskytol chladným kamenným múrom a nekonečnej tme za oknami. Obraz budúceho kráľa, pokorne kľačiaceho pred tvárou osudu, obraz ženy, ktorej z očí tryskalo poznanie sveta a jej rúk, v takmer nežnom geste priložených k tvári mladíka pred ňou. No ťažko povedať, či by vôbec niekto dokázal uzrieť pravdu, ukrývajúcu sa za vidinou profesorky a študenta, či by niekto dokázal zahliadnuť za oponu, ktorá ich prekrývala a vidieť pravdu.

A tak nikto nevedel o ničom, čo sa v tú noc udialo. Nijaká živá bytosť, okrem mladíka, ktorý mal aj tak čoskoro umrieť a z ktorého života sa malo zrodiť čosi viac a ženy, ktorá zabudne hneď ako ju nesmrteľná bytosť v nej uloží ku spánku.

„Vstaň.“ Prehovorila žena hlbokým, silným hlasom a Harry vstal, neschopný neuposlúchnuť jej príkaz. Pod silou jej dotyku sa rozochvel, mágia v ňom sa rozbúrila, jeho telo nebolo schopné uniesť toľkú moc a jeho myseľ toľkú múdrosť. Chvíľu sa mu pozerala do očí, než jej na tvár vystúpil ironický úškrn.

„Zdá sa, že si mocní zvykli dávať ti dary.“ Skonštatovala, naďalej ho pátravo pozorujúc.

„Dobre, podriadim sa. Veď čo by to bolo za kráľa, keby ho neobdarovali tie najmocnejšie entity? Niekto taký by nesmel mať tú drzosť žiadať ich o vernosť.“ Bez varovania mu opäť priložila ruky k tvári, prsty pritlačené k Harryho spánkom. Vykríkol od bolesti a podlomili sa mu kolená, no jej ruky mu nedovolili spadnúť. Svet sa na okamih stratil vo víre farieb, než ho pohltila temnota.

 

„Šípková Ruženka sa prebudila?“ ozval sa ťahavý, ironický hlas. Harry si mimovoľne pomyslel, že bola omnoho lepšie zžitá s požičaným telom ako na začiatku. So zanariekaním sa posadil, držiac sa za hlavu. Toto začínalo vyzerať na slušnú migrénu. Celý deň bude mimo. Skutočnosť, že ho nechala ležať na studenej, tvrdej kamennej podlahe tomu tiež veľmi nepomohla.

„Och, Bože!“ vydýchol, keď sa mu vrátili obrazy z vidiny, ktorú mu poslala. Oči sa mu rozšírili, do tváre sa mu vkradol strach.

„Koľko mám času?“ spýtal sa. Žena zamyslene naklonila hlavu na stranu a chvíľu tak ostala. Pôsobila ako človek, ktorý sa snaží vo vetre zachytiť útržky slov rozhovoru niekoho iného, pretože sa nudí a nemá práve nič iné na práci.

„O chvíľu prídu. Tvoj malý priateľ ešte netuší, čo všetko svojím rozhodnutím rozhýbal. Práve teraz leží v posteli a utápa sa vo výčitkách svedomia.“ Zasmiala sa, keď videla výraz na Harryho tvári a nebol to príjemný zvuk. Na pery jej vystúpil úsmev dravca.

„Už by si ho nenazval priateľom, hm? Ale povedz mi, nesľúbil ti, že vyrieši tvoj problém? Nevaroval ťa snáď? Keby si lepšie počúval, keby si sa len o čosi lepšie díval, vedel by si to dosť skoro a nič z toho by sa nemuselo stať. Bol pri tebe, no ty si nevidel boj, ktorý zvádzal, pretože si ho vidieť nechcel. Trápila ťa len vlastná bolesť a práve vďaka nej si sa stal slepým voči bojom, ktoré zvádzajú ľudia vôkol teba. A toto, chlapče, sa stane tvojou záhubou.“ Oči jej stvrdli. Keď chcel uhnúť očami, zahanbený a ponížený, nahnevaný sám na seba, pretože vedel, že hovorila pravdu, chytila ho za bradu a prinútila pozrieť sa jej do očí.

„Bez ohľadu na to, čo som ti povedala pred chvíľou, bez ohľadu na to, že tvoj osud je zdanlivo kryštálovo jasný, všetko sa môže zmeniť. Slová veštby, ktorú som ti darovala, patria mužovi, ktorým ešte stále nie si. Nikde sa tam nespomína, že tým pravým Požehnaným dedičom sa musí stať práve Harry Potter. Dávaj si pozor dieťa, lebo sa môže stať, že umrieš natrvalo. Vieš ako umrieš a vieš, že sa ten deň neodvratne blíži, tak sa poponáhľaj. Nechceme predsa, aby si na konci zistil, že sa všetci predsa len zmýlili.“ Pustila ho a odstúpila. Harry potlačil nutkanie stiahnuť sa do bezpečnej vzdialenosti. Odmietal ukázať slabosť, dokázať jej, že sa jej slová s presnosťou dokonale naostrenej čepele zabodávali presne tam, kam si želala.

„Ukázala si mi, čím sa jedného dňa môžem stať, aby si mi vzápätí na to povedala, že sa ním aj tak nikdy nestanem. A obrazy, ktoré si my ukázala, tvoj prekliaty 'dar', sú plné bolesti a zrady. Nemal by byť osud nestranný?“ vyprskol. Žena sa krátko štekavo zasmiala. Oči jej žiarili cyniznom a tvrdosťou.

„Bola som. Kedysi veľmi, veľmi dávno. Ale odvtedy sa mnohé zmenilo, vrátane mňa. Nestratil si vari aj ty sám naivnú predstavu o tom, že ľudstvo je dobré? Pretože nie je. Na vlastnej koži si pocítil, aké zverstvá dokážete napáchať na iných. Stále si nesieš jazvy z toho, čo ti spôsobila Bellatrix, rovnako ako z rokov otrokárčenia pre tvojich príbuzných. A pritom mi môžeš veriť, že si prežil šťastnejší život než mnohí iní. A keď sa u vás náhodou aj narodí čisté dieťa, nepoškvrnený malý človiečik, vy ho zničíte. Aj ty si takým kedysi bol, rovnako ako tvoja matka. Vy obaja ste boli príliš krehkí, príliš dobrí pre tento svet. A vidíš ako ste obaja dopadli. Tvoja matka, hoci vydatá za jedného, žila s druhým, rozhodnutá klamať všetkým o skutočnom otcovi svojho syna. A pozri sa, kam vás jej klamstvá doviedli. Myslíš si, že nevedela, čo to urobí so Severusom? Samozrejme, že áno. Uvedomovala si, že ho tým zlomí, že tým prebudí to temné, čo sa ukrývalo hlboko v jeho mysli, tú beštiu, ktorú sa Severus všemožne snažil potlačiť. Rovnako si uvedomovala, ako trápila chudáka Jamesa. Ako v ňom samom prebúdzala jeho temnú, dovtedy nepoznanú stránku. A z teba, môj drahý, urobila paradox, hračku prírody. A ty sám... och, Harry, o tebe by som tiež mohla rozprávať. Tvoja matka to všetko urobila z lásky k tebe. Ty si schopný urobiť z lásky ešte omnoho horšie skutky. Videla som, koľkokrát si bol na hranici, ochotný bez výčitiek skočiť a nechať sa pohltiť temnotou. Odsudzujem vás, teba aj tvoju matku a chcem, aby si to vedel. Odsudzujem ťa, Požehnaný dedič. Odsudzujem ťa, hoci tvoje zámery sú šľachetné. Máš vôbec predstavu, čo musím cítiť, keď vidím ako si ľudia ubližujú z omnoho horších pohnútok?“ opýtala sa. Na chvíľu Harry v jej očiach zazrel nekonečný smútok, bolesť s ostrými hranami a hnev, číry hnev, čo ju spaľoval zvnútra. A napriek tomu, že práve urazila jeho aj jeho matku a zatratila svet, nedokázal jej to oplatiť vlastným hnevom. Mala predsa pravdu, ľudia boli strašným druhom. Ubližovali sebe aj iným, nenávideli sa a ničili. Nakoniec tak aj dopadli, no nie? Skutočnosť, že sa začali prebúdzať sily Požehnaného dediča svedčila o tom, že ľudstvo spelo ku konečnej skaze.

„Za každý skutok kruto platíme. A nie sme len zlí. Ty sama by si mala vedieť, že rovnováha je dôležitá a je stále uchovávaná, hoci sa to tak nezdá. Všetky tie hrôzy vyvažujú dobré skutky, ktoré ľudia po celom svete konajú každú sekundu.“ Hovoril. Stretnúť ju a počuť ako zavrhuje ľudstvo, bolo takmer ako počuť tú kritickú, neľútostnú, ublíženú časť v ňom samom, ktorá nenávidela ľudí za to, čo mu urobili a čo dovolili, aby mu urobili. A tak ako každý deň bojoval s tou časťou seba samého, ktorá by sa ľudstvu najradšej otočila chrbtom a zničila svet, musel sa vzoprieť aj tejto žene. Keby to neurobil, dovolil by, aby sa mu jej slová zakorenili v mysli. A potom, och bohovia, potom by skutočne nastal koniec sveta.

„Kým som bol dieťaťom, len málo ľudí mi prejavilo milosrdenstvo a práve preto si pamätám každého jedného z nich. Pamätám si pani, ktorá bývala v jednom z domov, ktoré sme míňali cestou zo školy. Keď ma raz nahnevaná teta Petunia ťahala za ruku domov, nevšímajúc si, že som spadol a udrel si koleno, vyletela na ňu a pomohla mi vstať. Nikdy nezabudnem na láskavosť, s ktorou sa na mňa pozerala.“ Pousmial sa. Pre dieťa, ktorému bol taký cit cudzí, to bolo ako stretnúť anjela. A hoci už nikdy nešli domov tou cestou a mal prísne zakázané vkročiť na tú ulicu, on si ju zapamätal a vedel, že tam je. Na tej ulici býval niekto, kto ho nepovažoval za nehodného.

„Počas základnej školy som si veľmi obľúbil pani, ktorá robila v knižnici. Bolo to mladé dievča, možno o desať rokov staršie než ja teraz, pre mňa to ale bola vtedy pani. Keď som nemohol odísť zo školy, lebo by ma zmlátila Dudleyho banda, mala pre mňa vždy otvorené dvere a poruke dobrú knihu.“ Spomínal. Nemal veľa šancí poriadne ju spoznať, keďže bol prirodzene nedôverčivé a plaché dieťa a Dursleyovci by neboli práve nadšení predstavou, že by mal tráviť svoj voľný – čiže pracovný – čas v knižnici. Nakoniec aj ona odišla. Hoci ju práca knihovníčky bavila, mala svoje ambície a sny, ktoré chcela dosiahnuť. Spomenul si, že chcela študovať medicínu. Kto vie, či sa jej to nakoniec podarilo? Možno má dnes kdesi svoju vlastnú ordináciu, kde pomáha ostatným, tak ako to robila pravdepodobne celý život.

„Moju budúcnosť nevidíš ako jednu pevne určenú cestu, však nie?“ opýtal sa. Nepotreboval jej odpoveď na to, aby vedel, že mal pravdu. Stačilo by, aby zabránil boju, ktorý spôsobí, že sa zem sfarbí dočervena. Mal istý odhad, čo sa boj prinesie takéto následky. A možno, ak bude dnes úspešný, bude jeho... nuž, ešte pred hodinou by ho nazval priateľom, teraz s tým trochu váhal, každopádne, ak sa mu dnešok podarí prežiť, splní sa mu to, o čo sa pokúšal.

„Ty si si len, na základe vlastných skúseností, vybrala tú cestu, ktorá sa ti páčila najviac. Všetko, čo vidíš, nie je plné bolesti a strát.“ Pokrútil hlavou. Žena mu náhle venovala smutný pohľad.

„Na tvojej ceste áno. Isteže, je tu aj iná možnosť, ale...“ zaváhala.

„Ale?“ ozval sa Harry, keď nepokračovala. Venovala mu zvláštny pohľad, no nakoniec pokračovala.

„Tvoja šťastná budúcnosť výmenou za šťastie ostatných. Nebolo by to viditeľné hneď, trvalo by dlhé roky, možno desaťročia, než by sa ukázalo ako za tvoje šťastie zaplatia ostatní. Ale vrátila by sa k tebe Catherine. S putom, ktoré máte medzi sebou a tvojou mocou by to bolo možné. Prišiel by si o svoju silu, stal by sa z teba obyčajný čarodej, po čom si vždy túžil a s tvojou skutočnou podobou by ťa nikto nespoznal. Máš v sebe neuveriteľné množstvo mágie a pri výbuchu by z teba unikla všetka, nielen tá časť, ku ktorej máš prístup teraz. Samotné jej uvoľnenie by vďaka vášmu spojeniu zničilo teba aj jeho a Temnému pánovi by trvalo desaťročia, než by bol schopný vrátiť sa, už navždy poškodený tvojou mocou. Mali by ste deti – ty a tvoja manželka - pravdepodobne tri, žili by ste vo veľkom dome na okraji lesa, nezatienení existenciou Temného pána, boli by ste šťastní. Nikto by od teba nežiadal, aby si zachránil svet, už viac nie.“ Vykresľovala mu jeho dokonalú budúcnosť. Najskôr pomaly, opatrne, potom istejšie, hlas jej spevnel, nabral výraznejšie kontúry.

„Prvýkrát tú možnosť dostaneš dnes. Stačí na to jediné.“ Počkala, kým nevyhľadal pohľadom jej oči. Až keď v jeho očiach našla nemú žiadosť, aby mu prezradila to tajomstvo, pokračovala.

„Nechoď tam. Keď dnes večer prídu, nechoď im naproti. Postaraj sa o to, aby ťa tvoj priateľ nenašiel.“ Povedala.

„Potom za to zaplatí celý hrad.“ Harryho prekvapilo, aký chrapľavý bol odrazu jeho hlas.

„Nemusí. Stačí, aby si strhol bariéry vôkol svojej moci. Ona sa už postará o to, aby sa splnilo, čo si želáš.“ Harry nevnímal ako mu položila ruku na plece, ponorený do predstáv, ktoré mu našepkával jej hlas. A nevnímal ani to, že po dotyku jej rúk nabrali obrazy v jeho hlave reálnejší rozmer. Videl dom, ktorý mu opísala, vedel si ho predstaviť so všetkými detailami. Mal by zelené steny a hnedú škridlovú strechu, okná založené v hnedých drevených rámoch. Mali by knižnicu plnú titulov z oblastí ako obrana proti čiernej mágií a metlobal, ale aj elixíry, bylinkárstvo a transfigurácia. A mali by veľkú, perfektne vybavenú kuchyňu. Pred domom by mali veľké multifunkčné ihrisko, na ktorom by deti učil hrať metlobal, no aj muklovské športy ako futbal či volejbal. Mali by aj veľkú záhradu plnú kvetov a zeleniny a za domom ovocný sad.

No najmä, boli by tam oni a ich deti. Videl sám seba, držiac v náručí svoju nádhernú červenovlasú manželku a v jeho vidinách boli obaja šťastní. Nemusel by sa báť, že sa jedného dňa zobudí a nebude si pamätať ako vyzerala, nebude si schopný vybaviť jej smiech ani tón jej hlasu. Každý deň s ňou by priniesol nové a nové spomienky a kedykoľvek by si to prial, mohol by sa na ňu dívať. A potom sa tam odrazu zjavili ich deti, rovnako jasné ako všetko v tejto vidine. Dve dievčatá a najstarší chlapec. Chlapec by mal čierne vlasy a karamelové oči, bol by vysoký, s ostrými črtami tváre, v mladosti prekrytými detskou okrúhlosťou. Dievčatá by boli dvojičky, jedna čiernovlasá s tmavým zelenými očami, druhá s vlasmi ako plamene a jagavými smaragdovými očami. Všetky tri by boli krásne ako ich matka, jedinečné a výnimočné. Dokonalé.

„Môj čas už uplynul, Harrison Prince. Zbohom.“ Nepočul jej hlas a nevidel ako jej oči na okamih zažiarili, keď ľudské telo Sybily Trellawneyovej nedokázalo dlhšie udržať toľkú moc a rovnako nevidel ani úsmev, tak neľudský a tak trúchlivý, plný porozumenia a účasti. Netušil, že osud vedel a ľutoval. Vtedy ešte nie. Pretože jediné, čo v tej chvíli trápilo Harryho Pottera, boli obrazy, živé a jasné, bolestne skutočné, ktoré si bude pamätať do konca svojich dní, či už to bude o niekoľko mesiacov, za pár desaťročí alebo až do konca tohto prekliateho, nemilosrdného, nádherného sveta.

 

Keď Harry znovu precitol, našiel sám seba stáť na Astronomickej veži. Presnejšie, na zábradlí Astronomickej veže, natočený tvárou k nekonečnej temnote noci vládnucej na rokfortských pozemkoch. Nedokázal v sebe nájsť dostatok prekvapenia, nie, keď cítil ako sa jeho mocná mágia rozprestierala vôkol, väčšina moci, ku ktorej mal prístup, vypustená, ochotná splniť priania svojho pána.

Zavrel oči a na okamih sa jej poddal. Cítil ako ho volala, ako k nemu spievala a za tým všetkých vnímal obrazy budúcnosti, ktorá sa mu ponúkala ako na zlatom podnose.

No a čo, že nezabije Voldemorta? Ako povedala drahá Cassida, zostane poznamenaný výbuchom jeho moci a kým sa z toho spamätá, nájde sa iný dostatočne mocný čarodej, ktorý ho znesie zo sveta. Možno dokonca Dumbledore, ten starý parchant už aj tak poznal Tomove tajomstvo a pred pár desaťročiami odpratal jeho predchodcu. Rovnako príde aj ďalší Požehnaný dedič. Možno sa Cassida opäť zhmotní alebo posadne iné médium a daruje mu ďalšiu prekliato zväzujúcu veštbu, plnú bolesti, krvi a smrti. Zdá sa, že nie je možné vytvoriť kráľa bez týchto troch substancií.

Keby mu vrátili späť Catherine, ochotne by odpustil dokonca aj Dumbledorovi. Vzdal by sa práva zniesť ho zo sveta, len keby sa mu vrátila... Och, bohovia! Tušila vôbec, čo mu ukázala? Čo mu ponúkla? Tisíckrát viac než mu kedy mohol sľúbiť Voldemort, miliónkrát viac než mu mohol kto kedy ponúknuť. A že toho ľudia vedeli nasľubovať...

Jediné, čo potreboval, bolo odovzdať sa tej úchvatnej, nekonečnej moci, ktorá ho volala. Nie tej vôkol neho, čo rozospievala vietor a ovládala noc vôkol nich, kdeže. Tej, ktorá trpezlivo čakala vnútri, driemala v očakávaní času, ktorý sa blížil. Pretože hlboko v ňom skutočne driemala moc kráľa, sila schopná otriasť svetmi. Šepkala k nemu z hlbín jeho temnej duše, sľubovala mu, že mu dá všetko, po čom jeho srdce prahne a jediné, čo pre to musí urobiť, je len na jediný okamih sa stať kráľom. Len na jediný okamih.

Prečo by mal obetovať svoju krv, myseľ a dušu pre ľudí, ktorí mu vzali všetko? Osočovali ho, klamali, za chrbtom si o ňom šepkali strašné veci, a predsa, keď na dvere zaklopalo nebezpečenstvo, kryli sa za jeho chrbtom a prosili... nie, požadovali, aby ich ochránil. Nič im nedlhoval. Nič! Tak prečo by sa mal obetovať pre nich? Pre hlúpe ovce bez pastiera?

„Odpusť mi, láska moja.“ Zašepkal a zavrel oči. Uvítal tmu, ktorá mu zakryla zrak a masochisticky vítal trýznivú bolesť, ktorá mu zaliala telo. Odlepil nohu od pevného kameňa, natiahol sa a skočil.

Padal krátko, veľmi krátko a dopadol tvrdo. Dotyk s tvrdým kameňom mu vyrazil dych, no ani tieto zranenia mu nemohli pomôcť zabudnúť, čo práve urobil. Čoho sa vzdal...

Bez ohľadu na to, čo by si prial, nemohol to urobiť. Cassida to dobre vedela, tušila, že zaváha, neschopný urobiť ten posledný krok. Och, ako ju len nenávidel! Ako ju len preklínal! Ako ju len chápal... Bola to jeho skúška. Tak ako všetci ostatní pred ňou aj ona len odhadovala ako sa všetko zbehne a hoci videla cesty, ktorými sa Harry môže pobrať, nemohla vedieť, či sa nakoniec stane kráľom alebo nie. Nikto nemohol.

A rovnako nemohol byť nikto, kto by porazil Voldemorta. Hoci bol paradoxom, veštba sa začínala napĺňať, Voldemortov a jeho osud boli priveľmi spletené na to, aby sa mohli len tak rozdeliť, aby mohol prísť niekto iný. Voldemort ho poznamenal ako seberovného, naplnil slová veštby, ktorá ich mala spojiť. Ako to krásne povedala Cassida, od toho dňa kráčal so znamením smrti na čele. Akokoľvek vágna mohla tá prekliata veštba byť, toto nebolo možné obísť. Najmä, keď mu teraz Cassida potvrdila, že sa začínala napĺňať v jeho mene.

Celkom by ho zaujímalo ako do toho všetkého nakoniec zapadne kus Voldemortovej duše prilepený k tej Harryho. Predtým tak nejak predpokladal, že keď umrie, umrie spolu s ním. Lenže teraz... Odrazu nebol na istom ani ohľadne toho, či nakoniec umrie. Mohol ale umrieť, však? Neznamenalo to snáď, že ho Voldemortov horcrux udrží nažive...

Och, na čo sa tu hráme? S Harryho šťastím...

Pocítil ako sa mágia Dracovho prívesku oživila. Hľadal ho. S akýmsi unaveným, čiastočne pobaveným zafrkaním sa začal škrabať na nohy. Bol väčšmi doráňaný, než prvotne predpokladal. Len by ho zaujímalo, či Snape s Luciusom tušili, čo sa práve dialo. Trochu ho mrzelo, že pravdepodobne práve stratil Luciusa ako spojenca. Keď sa vyrieši celá táto fraška so Smrťožrútmi, bude musieť zaskočiť za Poppy, Siriusom a Remusom. Poppy sa bezostyšne pokúsi naverbovať... vlastne sa o to pokúsi aj s Remom a Sirim, no tí dvaja si hlavne zaslúžili pravdu. A čo sa otca týka, to vyrieši neskôr. Dnešná noc mu dala nádej, že by sa veci mohli zlepšiť, každopádne... Nerobil si nádeje, že to pôjde ako po masle.

A Draco... nuž... Sám nevedel, čo s ním a práve teraz sa tým ani nechcel zapodievať. Slizolinčan ešte nevedel, že Harry vie a Harry momentálne nemal veľký záujem na urýchlení procesu rozhodovania. Nebyť stretnutia s Cassidou, zúril by po prevalení Dracovej zrady a pravdepodobne vedený pocitom ublíženosti by ho zatratil. Lenže potom, čo mu Cassida poodhalila pravdu a potom, čo sám takmer zapredal celý svet za pár rokov vlastného šťastia... Odrazu nebolo také jednoduché súdiť.

 

Behom chvíle sa ocitol na chodbe, ktorou práve prechádzal Draco. Sám si nebol tak celkom istý ako sa mu podarilo premiestniť uprostred hradu, no nemal práve chuť skúmať to. Takmer to vyzeralo, akoby ho Draco ani nechcel skutočne nájsť. Pravdu povediac, pobehovať po hrade a robiť zo seba pohyblivý cieľ, keď mu dal vedieť, kde sa nachádza a že ho hľadá...

S istou pomstychtivosťou, stále trochu podráždený Dracovou zradou, sa mu prikradol za chrbát. Nervózny Slizolinčan, sužovaný vlastnými neutíchajúcimi výčitkami, si jeho prítomnosť nevšimol.

„Hľadal si ma?“ opýtal sa. Draco sa strhol, priam vyskočil, prekvapený Harryho prítomnosťou. V očiach sa mu mihlo čosi, čo Harry takmer nestihol zachytiť. Možno ľútosť? Bolesť? Na všetko toto bolo už neskoro, to, čo Draco vykonal, sa už nedalo vziať späť. Napriek všetkému sa však Harry nedokázal zbaviť pocitu, že Draco možno nie je tým jediným, kto je za to všetko zodpovedný a ani zďaleka nie ten, kto najviac chyboval.

„Áno. Ja....“ zasekol sa a sklonil tvár, akoby nedokázal dlhšie vydržať pohľad jeho očí. Nakoniec však predsa našiel potrebnú silu a pozrel sa naňho. Pery mu skrútil mierny, neveselý úsmev. Až teraz si všimol, aké tmavé mal Draco oči. Bol zvyknutý na tekuté striebro, pretože takú farbu získavali Dracove oči, keď mal dobrú náladu. Teraz mal oči zatiahnuté, potemnelé ako husté tmavé mračná tesne pred búrkou.

„Sľúbil som ti, že vyriešim náš problém. Smrťožrúti nezaútočia na Rokfort.“ Prehovoril. Aj ten slabý úsmev mu skĺzol z pier.

„Dáš im to, čo chcú.“ Ozval sa Harry. Zistil, že nemal chuť na hry, nie dnes a nie s ním. Draco bolestne zavrel oči. Harryho prekvapilo, že keď ich otvoril, leskli sa nepreliatymi slzami.

„Ako dlho to vieš?“ spýtal sa.

„Nie dosť dlho.“ Odvetil Harry potichu. Keby nebol sám taký slepý, mohol všetko zastaviť. Najväčšia vina leží na jeho pleciach, pretože on mal tú moc zmeniť všetko, čo sa dialo. Driemala v ňom sila dostatočne mocná na to, aby zakrivila osud. A predsa jediné, čo urobil bolo, že sa sebecky utápal vo vlastnej bolesti.

„Mrzí ma to.“ Zašepkal Draco.

„Uvedomuješ si, že odteraz bude všetko inak?“ opýtal sa Harry. Počkal, kým sa mu nepozrel do očí.

„Mohli sme to vyriešiť, boli sme na to pripravení. Upíri a vlkolaci len čakajú na moje zavolanie, rovnako ako zopár ďalších mocných čarodejov. Krviprelievaniu sa nevyhneme, jedného dňa budeme musieť bojovať s Voldemortom a jeho ľuďmi a neskôr... nuž, neskôr nás čaká obhajovanie práv všetkých bytostí, ktoré sa na nás spoliehajú. Tretia strana je viac než len spôsob ako zničiť Voldemorta, Draco.“ Hovoril Harry. Vedel, že Draco si to všetko uvedomoval. Uvedomoval si, čo stratil, keď sa rozhodol vyhľadať starých známych, no napriek tomu to urobil. Na krátky okamih Harrymu prebleskol mysľou jeden z obrazov, ktoré mu vtlačila do mysle Cassida. Bol to len krátky záblesk, no Harry tušil, že ho z hlavy nedostane nikdy.

Draco mal byť jeho najlepším priateľom. Nie Ron ani Loreth, ani Mordred, ani nikto iný, ale Draco. On mal byť tým, kto bude stáť po jeho boku, kým vystavia nový svet, ba čo viac, on mu ho mal pomôcť vystavať. Bol by hlbšie zasiahnutý nesmiernou mocou Požehnaného dediča, že by prežil ticícročia bez toho, aby čo i len o minútu zostarol. Kráľov pevný, najvernejší pilier.

Bolo príjemné vedieť, že osud mal preňho lepší plán. Mal mať ženu, ktorá by ho milovala a ktorú by miloval on, priateľa ktorý by ho chápal za každých okolností a milujúcich rodičov, ktorí by preňho urobili prvé aj posledné. Jeho dokonalý svet. Cassida mu dovolila nahliadnuť do raja, aby mu vzápätí povedala, že ho nikdy nezažije.

„Budeš niekedy schopný odpustiť mi to?“ opýtal sa Draco potichu. Harry sa smutne usmial.

„Myslím, že som ti to už odpustil.“ Odvetil. Lenže také jednoduché to nebude. To, čo sa roztrhlo sa dá opäť zviazať, no ako sa hovorí, uzol zostane. Aj keby si hneď tu a teraz skočili do náruče a odpustili si všetko, čo sa stalo, stratili šancu nájsť svoj malý kúsok šťastia. Alebo aspoň ten, ktorý mu ukázala Cassida. Napriek všetkému Harry nebol ochotný prestať bojovať a hoci sa na Draca hneval, ešte väčšmi sa hneval na seba samého.

„Nezradil si len mňa, ale aj Tretiu stranu. Ja nebudem jediný, komu sa budeš musieť spovedať.“ Upozornil ho Harry.

„Tretia strana si ty.“ Namietol Draco.

„Nielen. Sme ňou my všetci. A časom, keď sa dá svet trochu doporiadku, pod ňu budú spadať všetci.“ Jemne sa pousmial. Draco mu úsmev opätoval, na krátky okamih otvorený a zraniteľný.

„Je úžasné vedieť, že si mal plán a že ja som bol jeho súčasťou.“ Priznal. Nakrátko bez hanby vyhľadal Harryho pohľad a dovolil mu uvidieť všetku vďaku a bolesť, ktoré cítil a hlbokú náklonnosť, pevnú a úprimnú, ktorej zrada ho nesmierne trýznila. Draco úprimne veril, že všetko, čo robil, robil pre Harryho dobro. Veril, že ako naposledy, tak aj teraz unikne z Voldemortovho dosahu a nejakým spôsobom sa znovu vyhrabe z toho, čo zažije v Temnom sídle. Draco Malfoy mal väčšiu dôveru v silu Harryho mysle než samotný Harry.

Najväčšmi zo všetkého ho v tú noc zabolelo to, čo sa ukrývalo za úprimnosťou a bolesťou v očiach Draca Malfoya. Slizolinčan, ktorého všetci považovali za bezcitného bastarda, mal v sebe viac odvahy a obetavosti než všetci ľudia, ktorých Harry poznal. Napriek tomu, že sa celý život hnal za mocou a ocenením, keď konečne prišla jeho šanca dostať ju, vzdal sa jej v prospech ostatných. Vzdal sa priateľov, o ktorých celý život sníval aj postavenia, po ktorom túžil. A to všetko len preto, aby dal Harrymu možnosť posunúť katastrofu, ktorá sa blížila a pripraviť sa na ňu, pretože bez ohľadu na to, čo mu Harry povedal, Draco vedel, že nebol pripravený. Smrť Catherine ním priveľmi otriasla, nedokázal by sa postaviť na nohy a bojovať, keď jediné, po čom skutočne túžil, bola smrť.

Život vedel byť neuveriteľne ironický. Prečo sa nakoniec všetci tí, ktorých považoval za dokonalých Slizolinčanov, ukázali ako pochabí Chrabromilčania? Draco Malfoy bol ochotný obetovať sa pre priateľa, Lucius bol ochotný vzdať sa všetkého, vrátane vlastnej duše, aby zaistil budúcnosť svojmu synovi, Severus Snape celý život konal v mene lásky a Mordred by urobil všetko preto, aby ochránil ideu, v ktorú veril.

A nakoniec tu bol on sám. Harry Potter. Celý svet ho nazýval perfektným Chrabromilčanom a pritom bol skutočnejším Slizolinčanom než oni všetci dohromady. Ukrytý v tieňoch, plánujúci svoje malé, temné hry, zdiaľky manipulujúci pešiakmi na šachovnici. Medzi ním, Voldemortom a Dumbledorom možno nakoniec nebol taký veľký rozdiel. Boli zamiesení z rovnakého cesta.

„Všetko bude opäť v poriadku. Sľubujem.“ Zašepkal Harry. Draco sa usmial a prikývol, no Harry mu v tvári videl, že mu neuveril.

Nič viac si nestihli povedať. Spoza rohu sa ozvali náhlivé kroky a tlmené hlasy a než sa nazdali, objavila sa trojica Smrťožrútov. Harryho najmenej potešil pohľad na ženské tvary črtajúce sa pod vlajúcim čiernym plášťom. Bezhlesne čakal, až kým trojica neprišla až k nim.

„Ale, ale, nie je to vari náš malý Potter?“ zatiahla šušlavo Bellatrix, natiahla ruku a stiahla si kapucňu. Veľké tmavé oči jej žiarili čírim sadistickým potešením. Harry ostal nakrátko očarený pohľadom na jej belostnú pokožku, obopínajúcu dokonale tvarovanú tvár, na plné pery, také červené, akoby si ich potrela práve preliatou krvou a divoké čierne kučery, ktoré jej padali do čela a rámovali tvár. Generácia Blackovcov, z ktorej pochádzali Sirius a Bellatrix, bola obzvlášť nádherná. Každý jeden predstaviteľ rodu bol mimoriadne atraktívny a zároveň nenapraviteľne poškodený. Bellatrix bola ako padlý anjel, nádherná a nekonečne krutá, prekrásna vo svojom šialenstve. Harry sa pri pohľade na ňu cítil ako nočná mora lapená svetlom pochodne.

„Neverila som, že sa ti to naozaj podarí, Dráčik.“ Usmiala sa na nich spôsobom, ktorý by sa dal považovať za vrúcny a krásny, nebyť krutosti, ktorá jej jasne žiarila v tvári. Namiesto zhnusenia, ktoré bolo prirodzené a ktoré sa črtalo v Dracových očiach, pocítil Harry fascináciu. Bellatrix bola ako projekt, ktorý túžil preskúmať. Jej myseľ musela byť úžasným miestom.

„Tu ho máš.“ Prehovoril Draco. Venoval jej zvlášť nepríjemný úškrn, hoci aj počas toho si dokázal zachovať dobre známy výraz arogancie a opovrhnutia. Elegantným, no prekvapivo silným pohybom postrčil Harryho dopredu. Zachytila ho pevná ruka Rabastana Lestrangea, ako zistil, keď mu nenápadne nazrel pod kapucňu.

„A teraz je čas pohrať sa s detičkami!“ vyhlásila Bellatrix radostne. Draco bol tým, kto jej zatarasil cestu.

„Dumbledore sa o vás už bezpochyby dozvedel, všetky portréty mu donášajú. Berte si Pottera a choďte, kým ho nepríde zachraňovať.“ Odvrkol. Harry mu takmer uveril zhnusený pohľad, ktorý mu venoval. Až teraz si uvedomil upokojujúce teplo, vychádzajúce z náhrdelníka s havranom, ktorý nikdy neskladal. Hoci Draco nepochyboval, že ho zradil a Harry sám si to myslel, keby sa to skutočne stalo, mágia prívesku by sa otočila proti nemu. A Draco tam predsa stál, nepoškodený a plný mágie, hoci kúzlo ho malo dávno potrestať.

Nebadateľne sa usmial, keď si to uvedomil. Zreteľne cítil ako z prívesku na Dracovej hrudi vychádzala známa priateľská mágia, hoci doteraz na ňu nepomyslel. Draco Malfoy stále patril k nemu. Tá myšlienka ho zvláštnym spôsobom posilnila.

„Ja sa toho starca nebojím!“ štekla Bellatrix na Draca. Zúrivosť jej zohavila krásne črty.

„Draco má pravdu. Mali by sme odísť, kým na nás niekto nenarazí.“ Ozval sa Rabastan. Keď sa naňho Bellatrix otočila, aby sa naňho mohla poriadne osopiť, pokrútil hlavou.

„Na študentov budeš mať dosť času neskôr. Počula si, čo povedal náš pán. Dovtedy sa môžeš hrať s ním.“ Kývol na Harryho. Bellatrix sa zatvárila ako nespokojné dieťa, ktorému vzali obľúbenú hračku, no potom sa otočila na Harryho a rozžiarila sa.

„Máš pravdu. S Harrym sa dobre zabavíme.“ Jej úsmev bol predzvesťou bolesti a krvi.

Tretí a posledný Smrťožrút natiahol ruku medzi Rabastana a Bellatrix a roztvoril dlaň. Z ruky mu vypadol ťažký prívesok z čierneho kovu, zavesený na rovnako tmavej masívnej retiazke. Chvíľu sa kýval vo vzduchu, než sa ustálil. Harry nedokázal rozpoznať znak, ktorý zobrazoval prívesok, no z jeho mágie mu nabiehali zimomriavky.

Vrhol posledný pohľad na zachmúreného blondiaka, pretože tušil, že už nemajú veľa času. Draco mu pohľad okamžite opätoval, sám hlboko otrasený tým, čo spôsobil. Harry sa naňho mierne, upokojujúco usmial a rukou nenápadne naznačil, aby si skontroloval prívesok. Vedel, že Draco už pochopí, čo od neho žiadal.

Možno to nakoniec nedopadne všetko až tak zle. Možnože ešte stále existuje cesta, ktorou keď sa vydajú, na konci vyjdú relatívne nepoškodení, schopní vstať a znovu žiť, s ranami, ktoré ich nezrazia na kolená.

Keď ho prinútili dotknúť sa prívesku, pocítil ako sa jeho tela zmocnila hustá, nekonečná temnota. Obalila ho do svojho ľadového náručia a spútala, vďaka nej zabudol dýchať aj myslieť, v jej objatí zabudol svoje vlastné meno a jeho svetlo zhaslo. Svet sa stratil a jeho miesto nahradil tieň.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

OK.

Martin , 5. 5. 2018 17:15

Je to naďalej kvalitné a zaujímavé, len s tou filozofiou trochu preháňaš. Ale určíte sa teším na ďalšiu kapitolu

Poviedky

Carus, 19. 4. 2018 14:25

Klea, všetky tvoje poviedky sú super a dobre sa čítajú :) preto sa teším, že ich plánuješ nenechať tak a dokončiť ich, už dlho som napätá, čo z toho všetkého nakoniec po tých zvratoch bude. :) Priznám sa, že stále keď niečo z ff dočítam, vyhľadám si tvoju stránku a dúfam, že nájdem niečo nové. :) Držim palce pri písaní :)

hp

sam, 13. 4. 2018 23:55

Wau wau a ještě jednou wau :) Jsi prostě úžasná Kleo. Píšeš báječně, poutavě a ani to všechno nejde vyjádřit slovy :) Moc moc děkuji za další kapitolku. Už teď se nemůžu dočkat na další ;)
Ať se ti daří a všechno jen to nej nej nejlepší v tvém životě :)