Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Tom Riddle.“ Prehovoril Harry prekvapene. Poobzeral sa okolo seba v snahe určiť miesto, kde sa nachádzali. Všadeprítomná biela hmla a nedostatok ľudí to zmenili takmer na nepoznanie, nakoniec však predsa len prišiel na to, kde sa ocitli.

„Kings Cross?“

„Och, vlaková stanica. To dáva zmysel.“ Ozval sa Tom. Zmätený Harry sa naňho otočil. Znovu ho zarazil pohľad na pohľadného mladíka len o čosi staršieho než bol on sám. V tom vysokom hnedovlasom mladom mužovi s tmavými hnedými očami takými hlbokými, že sa v nich strácal, nespoznával pološialeného zmutovaného černokňažníka, ktorý sa ho stále znovu a znovu pokúšal zabiť. Náhle mal pocit, že skutočný Tom Riddle bol úplne iný než ktokoľvek tušil.

„Prečo sme na vlakovej stanici?“ opýtal sa Harry.

„Som mŕtvy. Toto je pravdepodobne spôsob, akým si moja myseľ zobrazila prechod na druhú stranu.“ Pokrčil čarodej plecami. Na to, že sa tak veľmi bránil smrti, bol až príliš pokojný. Harryho myseľ sa mimovoľne chytila jeho slov a začala nad nimi uvažovať.

„Kings Cross je prechodom medzi čarodejníckym a muklovským svetom. Hádam, že to dáva zmysel. Rokfortský express ťa vezme do čarodejníckeho sveta, vlaky tu ťa vezmú ešte ďalej.“ Možno aj Harry by si prechod na druhú stranu predstavil takto. Už neraz sa presvedčili, že paralely medzi nimi boli neobyčajne pevné.

„Čo v tvojej predstave ale robím ja?“ nerozumel Harry.

„Vybral som sa varovať ťa.“ Odvetil jednoducho. Harry sa neubránil frustrovanému zavrčaniu.

„Nemohol by si, prosím ťa, jednoducho začať vysvetľovať?“ ozval sa. Tom sa naňho pobavene uškrnul.

„Niekto je tu netrpezlivý.“ Zarýpal. Keď videl, že sa s ním chcel Harry hádať, zmierlivo zodvihol ruky. Harry sa nestíhal diviť nad tou náhlou zmenou osobnosti, ktorou Voldemort prešiel. Tento charizmatický mladý muž nebol tým hadím mužom, ktorého poznal. Možnože takto začínal Lord Voldemort? Pokiaľ áno, rozumel aristokratom, prečo sa rozhodli pridať sa na jeho stranu. Sám by za ním možno išiel, keby sa pred neho postavil a týmto rozumným hlasom mu predniesol dobrý plán.

„Dobre, dobre. Nemaj mi za zlé, že mám takú dobrú náladu. Sú to už roky, čo som naposledy cítil pozitívne emócie. A mesiace, odkedy som naposledy cítil čokoľvek.“ Nadhodil zvláštne jemným hlasom s náznakom trúchlivosti.

„Len mi nepovedz, že ľutuješ, čo si vykonal.“ Ozval sa Harry s nádychom neveriackeho posmechu. Tom hodnú chvíľu mlčal, než sa opäť odhodlal prehovoriť. Harry tentokrát jeho mlčanie neprerušoval.

„Teraz už viem, že som mnohé mohol urobiť inak. Keby som na začiatku cesty vedel to, čo teraz, my dvaja by sme nikdy nestáli na opačných stranách a ja by som sa nepokúsil stať sa nesmrteľným a zotročiť svet. Vieš, neveril som v posmrtný život, myslel som, že po tomto živote nebude už nič. Že sa jednoducho stratíme v ničote a nezostane po nás nič.“ Uprel pohľad na Harryho a venoval mu jemný úsmev. Harry cítil, že čakal na jeho otázku a on vedel, čo sa mal opýtať.

„Rozdelil si svoju dušu. Ako je možné, že časti tvojej duše nezanikli, keď si zomrel? A ako si vôbec mohol zomrieť?“ položil otázky.

„Lucifer ma prinútil zozbierať všetky horcruxy a zničiť ich. Bolo nesmierne bolestivé sledovať ako časti mojej duše postupne zanikali. Alebo som si to aspoň vtedy myslel. Až keď zostali posledné dva kusy, rozhodol sa zbaviť sa aj tej poslednej časti, ktorá mu bránila kompletne ovládnuť moje telo. Nevedel, že jeden kus mojej duše ostal ešte v tebe.“ Pristúpil k nemu a zľahka priložil prsty na miesto, kde sa nachádzala Harryho jazva.

„Namiesto toho, aby som odišiel na druhú stranu, som sa vrhol za tebou. Mal som dve možnosti. Zobrať ťa so sebou a predať ti správu alebo sa pokúsiť ovládnuť tvoje telo skrze ten kus duše, ktorý si celé tie roky nevedomky ochraňoval a stále pevnejšie sa naň napájal. Myslím, že je nám obom jasné, pre ktorú možnosť som sa rozhodol.“ Pousmial sa.

„Ale prečo?“ nerozumel Harry. Mohol ho ovládnuť a pokračovať tam, kde prestal. Lucifer mal telo, ktoré chcel, Voldemort si mohol nechať to Harryho a ďalej pokračovať v snahe o naplnenie svojich cieľov.

„Mylne by si to mohol nazývať obetou. Pravda je, že je to odo mňa istý druh pomsty. Ja by som nikdy nedosiahol dostatočne veľkú moc na to, aby som sa mohol postaviť Pekelnému princovi a zraziť ho na kolená. Vidíš ako to všetko dopadlo, keď som sa pokúsil spútať moc samotného pekla. Lenže ty áno. Cítil ako sa v tebe prebúdza nesmierna moc, ktorá ohne realitu. Pokiaľ budeš schopný prežiť nasledujúce mesiace, staneš sa najmocnejšou bytosťou na zemi. Žiadam od teba, aby si ho zabil a očistil moje meno. To, čo sa chystá urobiť zo zemou, by som ja nikdy nevykonal, bez ohľadu na to, akým šialeným som sa vďaka horcruxom stal.“ Požiadal ho.

„Ale ja stále nerozumiem, ako je možné, že si tu. Tvoju podstatu tvorí celistvý kus neporušenej duše.“ Stále nerozumel Harry. Na jeho prekvapenie sa Voldemort zasmial, akoby to bolo celý čas zrejmé.

„To ty, Harry. Tvoje odpustenie.“ Prehovoril. Keď videl, že nerozumel, pokračoval.

„Nemáš ani tušenie, čo vlastne dokážeš, však? Myslíš si, že jedného dňa povstaneš s mocou, o akej sa ti nikdy ani nesnívalo a urobíš zázraky. Hoci ti rozumiem, musím ti povedať, že ti do hlavy tlačili mylné predstavy. Takto si to predstavujú čarodejníci, ktorí tomu nechápu. Všetka tá moc, ktorá sa ti má jedného dňa otvoriť, ti už dávno patrí. Prosté odpustenie, sila tvojho milosrdenstva, malo moc spojiť kusy mojej duše. Ba čo viac, obnoviť tie časti, o ktorých som bol presvedčený, že viac nejestvovali. Ty, Harrison Prince, si už teraz najmocnejším čarodejníkom na zemi, len si to musíš uvedomiť a chopiť sa moci, ktorá ti bola zverená.“ Povzbudzoval ho.

„Ako je možné, že tomu tak dobre rozumieš?“ opýtal sa Harry.

„Nezabúdaj, že som bol pätnásť rokov tvojou súčasťou.“ Voldemort ho zľahka poklepal po srdci. Tam, na tom mieste, vedľa jeho vlastnej duše, roky sídlil Voldemortov horcrux.

„Čo to meno? Prečo si ma tak nazval?“ opýtal sa. Voldemort prosto pokrčil plecami. To dokonale ľudské gesto Harryho zasiahlo kdesi hlboko, spôsobiac, že mal Harry čoraz väčší problém držať si pri rozhovore s týmto mladíkom predstavu Lorda Voldemorta. Toto už nebol ten černokňažník, ktorý ho chcel zabiť. Toto bol Tom Riddle, čarodej, ktorý sa v inom vesmíre stal jeho najlepším priateľom a bratom.

„Harrison Prince? Vari to nie je meno, ktoré si prijal?“ opýtal sa. Harry pokrútil hlavou.

„Som Potter, Black, le Fay aj Snape, ale nie som Prince. Otec to meno neprijal, ako by som tak mohol učiniť ja?“ rozhodil rukami.

„Ty nie si tvoj otec, nikdy si nebol a nikdy ani nebudeš. Vďaka bohu, musím dodať. A rovnako na teba neplatia ani pravidlá, ktoré zväzujú jeho. Povedz mi, cítiš sa ako Potter? Alebo ako Black či nedajbože Snape? A nemyslím si ani, že sa cítiš ako le Fay. Alebo vari Evans či Slizolin?“ počkal, kým nepokrútil hlavou, než pokračoval.

„Si teda Prince. Povedz mi, nie je to dokonalé? Kráľ z rodu princov. Veštby majú tendenciu napĺňať sa.“ Uškrnul sa Tom. Harry sa nestačil čudovať, koľko toho o ňom vedel. To vari všetko natoľko zmenil jediný kus duše, ktorý roky spolužil s tou Harryho?

„Dobre. Povedz mi, prečo si ma vyhľadal. Čo je také dôležité, že si ma kvôli tomu musel zatiahnuť až sem?“ požiadal ho.

„Hľadáš Dary smrti a ja viem ako sa dostať k jednému z nich. K tomu, ktorý je pre teba najcennejší zo všetkých.“ Prehovoril Tom.

„Kameň oživenia.“ Ozval sa Harry. Samozrejme, že to vedel. Bol posledným vlastníkom prsteňa, v ktorom bol Kameň. V duchu si vynadal, že mu to nenapadlo hneď ako hovoril o ničení horcruxov, vedel predsa, že prsteň Gauntovcov bol jedným z nich.

„Presne tak. Doposiaľ boli o tebe vyrieknuté len dve veštby, ktoré za niečo skutočne stoja. Prvá hovorí o nás dvoch, tá je už momentálne bezpredmetná, keďže ja som mŕtvy. Beztak je pravdou, že nikdy nemala hovoriť o tebe. Ešte stále som sa nezmieril s predstavou, že Longbottom mal byť tým deckom, ktoré ma malo poraziť. Ako pre boha? Je celkom neschopný.“ Nevillovo meno s pohŕdaním vypľul. Harry, hoci mal Nevilla rád a vedel, že v ňom bolo viac, než sa na prvý pohľad zdalo, s ním musel v duchu súhlasiť. Keby sa pokúsil postaviť do cesty Lordovi Voldemortovi, museli by ho zoškrabávať zo steny.

Bol rád, keď sa Tom vrátil k tomu, čo chcel povedať.

„Druhá veštba hovorí o tom, že povstaneš ako kráľ a zabiješ Lucifera. To je tá, ktorá nás skutočne zaujíma. Hovorí sa, že Dary smrti by ti v tom mali pomôcť.“ Pokrčil plecami.

„Ty tomu neveríš?“ opýtal sa Harry.

„Ani trochu. Dary smrti sú výtvormi troch mocných čarodejov. Antioch bol neuveriteľný duelant, Cadmus nekromant a Ignotus bol zbehlý vo vytváraní magických predmetov. Ich životy som skúmal ešte počas štúdia na Rokforte, keď som zistil, že som Slizolinov dedič. Vtedy ma zaujímalo len to, že som potomkom jedného z najmocnejších nekromantov, akí kedy chodili po zemi.“ Uškrnul sa. Harry si vedel predstaviť že to bola pravda. Kvôli takejto informácií by bol ochotný ignorovať aj celú myšlienku Darov smrti.

„Pár mesiacov dozadu som sa znovu vrátil k tým príbehom a ešte predtým, než som sa pokúsil povolať silu z pekla, som sa vybral hľadať Bazový prútik. Skôr, než sa mi to podarilo, som sa zoči voči stretol s Luciferom. Len vďaka kusu duše, ktorý sídlil v tebe, viem, že ho teraz drží Dumbledore. Držím palce pri jeho získavaní. Myslím, že Dumbledora chceš mŕtveho ešte viac ako ja.“ Podotkol.

„Nechcem ho mŕtveho. Chcem, aby zaplatil za všetko, čo vykonal.“ Prehovoril Harry temne. Tom s pochopením prikývol. Človeka mohol postihnúť aj omnoho horší osud ako smrť. Albus Dumbledore si zaslúžil, aby všetky jeho plány zlyhali a aby sa každý dozvedel, kto bol v skutočnosti ich veľký múdry vodca. To by mu ublížilo viac než smrť.

„Kde je Kameň?“ opýtal sa Harry.

„Ukážem ti to, pokiaľ mi to dovolíš. Ukryl som ho pre teba.“ Natiahol ruky k Harryho spánkom, no nedotkol sa ho. Čakal na Harryho povolenie, kým sa pokúsi spojiť s jeho mysľou.

„Do toho.“ Vyzval ho Harry. Tom na nič ďalšie nečakal, priložil mu ruky k tvári a zavrel oči. Harry nasledoval jeho príklad a nechal sa unášať spomienkou, ktorú mu Tom poslal.

Ich spojenie bolo stále nesmierne silné, preto cítil každú emóciu, ktorú v tej chvíli prežíval Voldemort. Preto, hoci by si to nikdy neprial, vedel, aký je to pocit, byť posadnutý bytosťou tak nesmierne mocnou a starobylou, akou bol ten najväčší z Padlých. Bohovia, Voldemort bol taký silný, a predsa nemal proti Luciferovi najmenšiu šancu. Harry k staršiemu čarodejovi voľky nevoľky pocítil obdiv.

Voldemort, napriek tomu, že ho Lucifer mocou aj schopnosťami mnohonásobne prevyšoval, si dokázal nájsť dieru, v ktorej ukryl svoju myseľ bez toho, aby si to Padlý všimol. Práve Luciferova viera vo svoju nekonečnú moc mu dala možnosť urobiť to. Padlý nepredpokladal, že by sa mu nejaký smrteľník mohol čo i len čiastočne mohol rovnať a dokázal by ho oklamať. Voldemortovi sa to podarilo.

Už vtedy vedel, že nemal šancu zvíťaziť a jeho jedinou možnosťou bolo nejakým spôsobom kontaktovať Harryho. Hneď ako sa mu naskytla príležitosť, počas toho ako sa Lucius pri ničení horcruxov sústredil na niečo iné, využil situáciu a ukryl Kameň oživenia. Padlého nič také ako ľudský výtvor nekromanta nezaujímalo, preto sa nepýtal, čo sa s kameňom stalo, keď opäť plne ovládol Voldemorta. Jednoducho ho znovu zatlačil do úzadia, tak ako vždy a prevzal vládu nad telom. V tej chvíli spomienka skončila a Harry sa vrátil do vlastnej mysle.

„V poriadku?“ opýtal sa Tom, keď ho prepusil. Keď Harry zavrávoral, pevne ho zachytil a pomohol mu nabrať stratenú rovnováhu.

„Mám to. Viem, kde hľadať.“ Prehovoril potichu. Prekvapil ho jemný pochmúrny úsmev, ktorý sa objavil na Tomových perách.

„Neber to tak zle. Vďaka tebe na mňa už nemá dosah, nečaká ma smrť v jeho ríši. Ty to budeš mať horšie než ja.“ Tomov stisk na Harryho pleci na okamih zosilnel, než ho pustil.

„Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa Harry.

„Smrť ti mnohé odhalí.“ Odvetil Tom jednoducho.

„Toto je všetko, čo si mi prišiel povedať?“ opýtal sa Harry. Tom pokrútil hlavou.

„Nie tak celkom. Viem, že miluješ tú tvoju malú Bystrohlavčanku. Mesačnú princeznú. Dávaj na ňu dobrý pozor. Veštba hovorí o tom, že umrie. Nemal by som ti to hovoriť, ale udeje sa to presne o tri dni. Nikdy si sa nepýtal, prečo sa objavili dva Čierne diamanty v jednej časovej línií? Bellatrix aj jej dcéra?“ nadvihol obočie.

„Miliónkrát, lenže...“ pokrčil plecami. Nemal jediné vodítko. Mesačné princezné sa rodili Lovegoodovcom, lenže Lunina matka umrela a podľa toho, čo vedel, ona nebola Princeznou.

„No tak, Harry, mysli. Ty vieš, kto je to.“ Prihovoril sa mu Tom naliehavo.

„Prečo mi to rovno nepovieš?“ nevydržal to Harry.

„Pretože nemôžem. Pretože to máš zistiť len keď príde a spôsobí rozruch. To, čo sa vďaka nej udeje, bude mať ďalekosiahlejšie následky, než by si predpokladal.“ Snažil sa ho naviesť.

„Lenže ja nemám ani tušenie, kto...“ začal, no nedokončil. V mysli sa mu vynorila spomienka na rozhovor, ktorý kedysi dávno viedol s Mordredom. Alebo aspoň jemu to pripadalo ako dávna minulosť.

„Sapphire alebo Seléne, je to tak?“ opýtal sa. Tom neodpovedal, no na tvári sa mu objavil hrdý úsmev.

„Ktorá z nich?“ opýtal sa mladšieho muža.

„Seléne sa stala Mesačnou kráľovnou. Predpokladám, že to ona doteraz kraľuje a chráni Lunu. Takže Sapphire. Ale prečo? Zmizla nevedno kam už pred stovkami rokov. Prečo neprišla a nebola s mužom, ktorého milovala?“ nerozumel Harry. Pozrel sa na Toma, no ten len pokrčil plecami.

„O tomto neviem nič, mláďa. Nie je to môj príbeh a ani tvoj.“ Prehovoril.

„Môj? Smrť ti ukázala aj môj príbeh?“ nadvihol Harry obočie.

„Čo myslíš, ako inak by som o tom všetkom vedel? Počas života som sa k takýmto vedomostiam nikdy nedostal a zjavne ani ty. Osud sa s tebou nepekne zahráva, chlapče. Mal by si mu to natrieť. Pamätaj, tri dni. Dávaj na svoju malú princeznú dobrý pozor.“ Varoval ho.

„Ako k tomu všetkému dôjde?“ opýtal sa Harry.

„Čo sa teba týka, Luna nikdy nezaváha. Keď sa objaví Sapphire, vypukne peklo.“ To bolo všetko, čo mu mohol povedať. Harry cítil, že im pomaly dochádzal čas. Prekvapilo ho, že sa s Tomom Riddlom nechcel rozlúčiť.

„Budeš mi chýbať.“ Skonštatoval prekvapene. Tom sa zasmial.

„Aj ty mne. Príď ma niekedy pozrieť, bez teba tam bude nuda.“ Požiadal ho Tom. Harry sa uškrnul.

„Rád. Mimochodom, vieš o tom, že v inom paralelnom vesmíre sme najlepšími priateľmi? Bratmi?“ dodal ešte. Tom sa prekvapene zasmial.

„Vlastne to nie je až také nepochopiteľné. Som rád, že aspoň v jednom vesmíre sme skončili ako spojenci. Salazar, to musí stáť za to. Vieš si predstaviť, čo by spôsobila naša spojená moc?“ radostne sa uškrnul. Na Tomovom výraze bolo čosi temne fanatické, no Harry plne zdieľal jeho nadšenie. Teraz by ocenil Voldemorta za spojenca proti Luciferovi.

„Daniel by sa ti páčil.“ Pri spomienke na Daniela Davenporta sa pousmial. Ten chalan rozhodne nebol prototypom hrdinu.

Oboch zaujalo ostré pískanie. Ten hlasný zvuk sa ozýval v dokonalom tichu, ktoré vládlo navôkol. Zakrátko sa ozvalo hučanie naštartovaného vlaku. Hmla, ktorá im dovtedy bránila vo výhľade, začala ustupovať a obom čarodejom sa naskytol zatiaľ nejasný pohľad na vysokú postavu v čiernom plášti.

Žiarivo sa usmial, keď si postava stiahla hlbokú kapucňu a odhalila tak bledú tvár s čiernymi vlasmi. Vzápätí sa jej za chrbtom rozprestreli ohromujúce krídla pokryté nádherným čiernym perím. Tom po jeho boku zalapal po dychu.

„Nam.“ Zašepkal Harry. Aj na tú diaľku videl, že sa naňho Nam usmiala a zľahka pred ním sklonila hlavu. Otočil sa na šokovaného Toma.

„Keby si vedel, že anjel smrti je taký krásny, umrel by si už skôr, hm? Nemaj obavy, budeš v dobrej spoločnosti.“ Uistil ho.

„Zbohom, Tom.“ Rozlúčil sa s ním Harry. S miernym úsmevom k nemu natiahol ruku.

„Zbohom, Harry.“ Pevne zovrel ponúkanú dlaň a chvíľu ju podržal. Tomove oči povedali Harrymu všetko, čo mladý čarodej nedokázal povedať nahlas.

„Pamätaj na svoju moc, Harry. Bez ohľadu na to, čo ti hovoria veštby, to ty máš moc ohýbať realitu.“ Pripomenul Tom naposledy.

Keď sa Tom odvrátil od Harryho a vybral sa čeliť anjelovi smrti, ostal Harry stáť na mieste. Pozoroval ich, až kým Tom nezastal vedľa Nam, ktorá mu čosi povedala. Tom prikývol, otočili sa a vykročili do tmy. Tom sa naposledy otočil a kývol Harrymu na rozlúčku. Harry mu s úsmevom zakýval naspäť.

Hmla zahalila odchádzajúcu dvojicu a čoskoro pohltila aj Harryho. Neprekvapilo ho, keď ho zahalila tma. Jeho myseľ sa presúvala zo sveta, kam nepatril, naspäť do sveta živých.

Návrat do prítomnosti a prechod medzi dvomi rôznymi realitami Harryho úspešne knokautoval. Omdlel hneď ako sa dostal do vlastného tela, absolútne neznalý toho, čo sa dialo, kým spokojne odpočíval v bezvedomí.

Keď sa prebudil, čakal naňho nezabudnuteľný pohľad. V izbe, do ktorej ho umiestnili, sa tlačila skupina ľudí, ktorí by sa inak dobrovoľne nikdy nezišli na jednom mieste. Na manželskej posteli, kam ho uložili, sa s ním tiesnili ďalší štyria ľudia. Sirius sa pohodlne opieral o čelo postele po jeho ľavej strane, s nohami pohodlne natiahnutými na posteli. Draco sa opieral o čelo postele na druhej strane, len s tým rozdielom, že o jeho pokrčené nohy sa opierala Cassiopeia. A pri jeho nohách, na Siriusovej strane, sedela Amay. Až keď zaznamenal štvoricu čarodejov, začal sa rozhliadať po zvyšku osadenstva.

Vedľa Draca a Cassiopeii sedeli v pohodlných kreslách Lucius s Narcissou. Lucius vyzeral unavene a strhane, no inak v poriadku. Narcissa na Harryho upierala pohľad plný obáv. Na druhej strane sedel po Siriusovom boku Remus. Nebolo prekvapením, keď v ich blízkosti zahliadol Mordreda a otca. Najmä otec, ktorý sa ledva držal na nohách, ho pozoroval so strachom, ktorý ostro hraničil s panikou. Na druhej strane miestnosti, stranou od všetkých ostatných, sa nachádzal Merlin. Pozoroval svojho syna, ktorý sa rozhodol ignorovať ho, akoby bol vzduchom. Harry Mordredovmu správaniu dobre rozumel.

„Dobrý deň, vážení.“ Prehovoril chrapľavo. Remus okamžite vyskočil na nohy, pričom sa mu v ruke nevedno odkiaľ objavil pohár s vodou. Všetci, okrem Merlina, ktorý sa stále držal stranou, sa nahrnuli k Harryho posteli, v snahe byť mu čo najbližšie. Snape, akoby si nebol istý, či tam bol vítaný, stál pár krokov za ostatnými, no nebol celkom ochotný vzdialiť sa z jeho blízkosti.

„Ste všetci v poriadku?“ uisťoval sa. Zdalo sa, že okrem magickej vyčerpanosti a v dvoch prípadoch aj tej telesnej, sa nič závažné nestalo, no potreboval mať istotu.

„Kde je Luna?“ opýtal sa.

„Je v poriadku, nemaj obavy. Chcela byť na chvíľu sama.“ Ozval sa Draco. V hlase mu zaznela nejasná stopa bolesti, akoby ho trápilo, že sa od nich potrebovala vzdialiť. Harryho pohľad zaletel ku Cassiopeii, ktorá sa vyhýbala Dracovmu pohľadu, akoby rozumela, čo sa dialo a nebola si istá ako sa s tým všetkým vysporiadať. Smutne sa usmiala na Harryho. Harry pri pohľade do jej očí pochopil, že ak sa situácia s Lunou a Dracom nevyrieši v blízkej budúcnosti, sama sa chopí iniciatívy. Oboch vrúcne milovala a nebola ochotná vzdať sa ani jedného. Draco bol jej bratrancom, ktorého milovala od malička a Luna bola súčasťou jej osobnosti, druhou stranou mince, ktorá ju dotvárala.

„Čo sa dialo, kým som bol mimo?“ opýtal sa Harry. Odpoveď mu poskytol Mordred.

„Štíty boli takmer úplne schopné zastrieť nás pred útokom, dovnútra prenikli len stopy mágie, ktoré sa nám nakoniec podarilo odstrániť. Naši dvaja nositelia Znamenia to nakoniec tiež prežili, ako vidíš. Obaja omdleli od vysilenia, no pár povzbudzovákov ich účinne nakoplo.“ Informoval ho Mordred. Harry prikývol. S povzbudzovacím elixírom mal svoje skúsenosti. Ešte aj teraz, mesiace potom, čo sa na ňom stal závislým, ho nemohol užívať. Aj keby prekonal túžbu dať si ďalší, nezabral by.

„Ako dlho som bol v bezvedomí?“ opýtal sa.

„Útok pominul do pol hodiny. Odvtedy prešli asi tri hodiny.“ Odpovedal.

„Počas útoku ťa chránil ten muž v rohu. Lomion ho spoznal, povedal len, že z jeho strany nám nič nehrozí.“ Ozvala sa Narcissa. Jej jemný hlas obsahoval stopy neistoty. Neuniklo jej, že muž s Harrym mali identickú farbu očí.

Harry sa pozrel na čarodeja stojaceho v kúte. Merlin, akoby ho jeho pohľad privolal, sa prisunul do stredu miestnosti, o čosi bližšie k posteli. Pri chôdzi sa opieral o dlhú drevenú palicu. Sklonil pred Harrym hlavu, akoby sa mu nedokázal pozrieť do očí.

„Trvalo ti dlho, kým si prišiel.“ Ozval sa. Čarodej neodpovedal. Nič nemohlo ospravedlniť jeho činy.

„Ty ho poznáš?“ opýtal sa Snape. Harry sa naňho nepozrel, no prikývol.

„Vy všetci ho poznáte.“ Odvetil. Vstal z postele a podišiel k mužovi. Keď Merlin zodvihol tvár, aby sa naňho pozrel, mohli všetci skúmať identické oči, ktoré sa spojili v pohľade dvoch mužov.

„Myslím, že všetci tu prítomní vedia o mojej skutočnej identite.“ Ozval sa Harry, pričom sa pozrel na Snapea. Otcov ochromený výraz stál za to. Vari si myslel, že sa bude ukrývať do konca života?

Na prekvapenie všetkých sa ozval Merlin. Hoci nikto netušil, odkiaľ prišiel a kým bol, on ich zjavne všetkých dobre poznal.

„Harrison Carus Snape.“ Prehovoril pokojným, zvučným hlasom.

„Bingo!“ zašepkal Harry, no napriek tomu ho všetci počuli. Natiahol sa po prívesku, ktorý prakticky nikdy neskladal a strhol si ho z krku. Vzduch sa okolo neho na okamih zahmlil, aby neskôr odhalil pôsobivú podobu Harrisona Carusa Snapea alebo Harrisona Princea, ako ho nazval Tom.

Teraz, keď sa na nich dvoch hľadeli, zarazila ich podobnosť medzi nimi. Išlo zväčša o drobné rysy ako bol tvar nosa, krivka pier či tvar očí, ktoré spôsobili, že všetci v miestnosti nadobudli podozrenie, že boli príbuznými. Dokonca aj ich farba očí, hoci tie Harryho boli teraz o pár odtieňov temnejšie, sa na seba jasne ponášali.

„Kto je to?“ ozval sa Sirius. Teraz už stál a blížil sa k Harrymu a čarodejovi. Harry sa uškrnul a odpojil sa od Merlina. Toto bola jeho chvíľa, za to, že mu trvalo celé roky, než prišiel a celé stáročia, kým sa rozhodol podporiť svojho syna, mu teraz nemienil poskytnúť pomocnú ruku. Keby sa rozhýbal už predtým, všetko by mohlo skončiť inak. Nielen pre Mordreda, ale aj pre Harryho a Severusa.

Na chvíľu sa zastavil vedľa otca. Postavil sa vedľa neho a na chvíľu ho nechal, aby s prekvapeným, túžobným výrazom pozoroval črty svojho syna. Všetkým prítomným bolo pri pohľade na nich jasné, že boli otcom a synom, podoba medzi nimi bola neodškriepiteľná. Len črty, ktoré ho spájali s Merlinom a Mordredom, sa líšili.

„Neprekáža ti to? Že to vedia.“ Rukou poukázal nad čarodejmi v miestnosti. Nevenovali im pozornosť, aspoň nie okato, v snahe ponechať im súkromie.

„Mne? To sa pýtaš vážne?“ opýtal sa Snape priškrtene. Harry sa konečne zahľadel do jeho očí, len aby zostal ohromený hĺbkou emócií, na ktoré narazil.

„Myslel som si, že ma budeš nenávidieť do konca života. Že budeš preklínať to nešťastné spojenie medzi nami, že sa ku mne nikdy nepriznáš.“ Zašepkal bolestne. Harryho pohľad zjemnel.

„Poznám minulosť, otče. Bez ohľadu na to, čo sa udialo, sme rodina. To sa nikdy nezmení a ja ani nechcem, aby sa tak stalo.“ Prehovoril Harry. Možno... možno nebolo všetko medzi nimi stratené. Bál sa tú myšlienku dokončiť v obavách z toho, že to zakríkne, ale cítil, že to tak bolo. To, čo videl v otcových očiach mu dalo nádej, že budú jedného dňa schopní fungovať ako plnohodnotná rodina. Možno sa nakoniec obraz, ktorý pred rokmi zahliadol v Zrkadle z Erisedu, stane skutočnosťou.

„Kto je ten muž?“ opýtal sa Snape v snahe zmeniť tému. Musel sa odvrátiť a párkrát zažmurkať, neschopný ďalej pokračovať v rozhovore. Oči sa mu podozrivo leskli. Harry sa neubránil pobavenému úsmevu pri otcovom očividnom nedostatku v zvládaní pozitívnych emócií.

„Zostaň tu, v nasledujúcich minútach to tu bude stáť za to. Verím, že aj ty naňho budeš mať zopár otázok.“ Nadhodil. On mal na pláne iné veci. Tom mu dal pár úloh, ktoré musel čo najskôr vyriešiť. Mal tri dni na to, aby stihol zariadiť pár dôležitých vecí.

Harry svoju pozornosť obrátil naspäť na dianie v miestnosti. Doposiaľ nebol nikto úspešný pri zisťovaní Merlinovej totožnosti. Jediný, kto celý čas mlčal, bol Mordred. Cassiopeia vyhľadala Harryho pohľad a očami ho poprosila, aby zakročil.

„Nenájde sa nikto, kto by chcel prezradiť identitu nášho najnovšieho prírastku?“ zvolal Harry nahlas. Obrátili sa naňho zraky všetkých prítomných. Harryho zaujímali len tvrdé ľadovo zelené oči Mordreda, ktorý ho pozoroval celý ten čas. Harry k nemu pomocou mysle vyslal správu, ktorú Mordred prijal, no odmietol na ňu zareagovať.

Pokiaľ sa Harrymu a Severusovi podarilo nadviazať spojenie, nebolo možné, aby to isté dosiahli Mordred s Merlinom? Oboje bolo rovnako nepredstaviteľné a zdanlivo nemožné. Lenže krv nie je voda a rodina je všetko, čo im zostalo. Mordred bol tým, kto poznal budúcnosť, vedel najlepšie zo všetkých ako to všetko dopadne.

„Je to môj otec.“ Ozval sa nakoniec. Na Mordreda sa upreli pohľady všetkých prítomných, niektoré naplnené zmätkom, iné šokom. Tí, ktorí neboli oboznámení s príbehom Lomiona le Faya nerozumeli, no kto čo i len trochu poznal Mordredov príbeh, hneď pochopili.

„Myrddin Wyllt, Emrys, Myrddin Sylvestris alebo pre tých, ktorí nepoznajú jeho pradávne mená, Merlin Múdry.“ Predniesol tvrdým hlasom, ktorý neodrážal nijakú emóciu. Merlin bolestne odvrátil pohľad od syna, ktorý hoci otvorene priznal ich pokrvné spojenie, odmietal voči nemu prejaviť akúkoľvek emóciu.

Peklo, ktoré vypukne, keď všetkým dôjde, že pred nimi stál čarodej, ktorého poznali z legiend ako najmocnejšieho čarodeja, aký kedy chodil po tejto zemi, nemal Harry v pláne vidieť. Zdalo sa, že ani Mordred.

„Zoznám sa s Merlinom. Zatiaľ sa maj pekne.“ Prehovoril k Severusovi a urýchlene zmizol. Dvere opustil naraz s Mordredom.

„V poriadku?“ opýtal sa. Mordred chvíľu mlčal a prepaľoval ho nič nehovoriacim pohľadom, no potom pokrútil hlavou. Maska z jeho tváre opadla a Harry zahliadol všetko, čo sa pod ňou ukrývalo. Odľahlo mu, keď zistil, že sa naňho nehneval.

„Nie, ale budem. Som rád, že sa to medzi tebou a Snapeom zlepšuje.“ Pousmial sa.

„Dočasne, predpokladám. Otec si čoskoro nájde niečo, čo sa mu nebude páčiť a mňa to rozčúli. Tak je to s nami vždy.“ Povzdychol si.

„Ale sľubujem, že sa budem viac snažiť. Otec je cholerik, to je jasné a ja sa pokúsim akceptovať to.“ Dodal. Mordred nadvihol obočie.

„Vieš, že to všetko robí preto, lebo ťa miluje.“ Podotkol Mordred.

„Kvôli tomu istému sem prišiel Merlin.“ Pripomenul mu Harry. Mordredov pohľad opäť stvrdol.

„Príliš neskoro.“ Prehovoril. Harry prikývol. Na toto nebolo čo povedať. Keby chcel brániť Merlina, Mordred by nepočúval, čomu Harry rozumel. A, pravdu povediac, nemal chuť brániť muža, ktorý opustil svojho syna spolu so ženou, ktorú miloval a nechal celý čarodejnícky svet, nech sa o seba stará ako najlepšie vie. Chápal, že celé tie roky nesmierne trpel. Možno dokonca viac než Mordred a Morgana, pretože on tú bolesť a nekonečnú vinu znášal sám. Ale zavinil ju vlastnými chybami.

„Musím odísť.“ Prehovoril. Mordred len prikývol.

„Viem. Poponáhľaj sa.“ Odvetil Mordred. Harry mohol len hádať, čo videl v minulosti. Vedel, že by pred ním nezatajil nič dôležité, čo ho upokojovalo. Beztak bol Mordredov zrak zahmlený.

Cestou dole si ešte našiel čas na to, aby sa zastavil v pracovni, kde vyhrabal prázdny hárok pergamenu a brko s atramentom. Na pergamen napísal krátky odkaz so stručným vysvetlením, prečo sa rozhodol tak ako sa rozhodol. Tom mal s tým menom pravdu.

Podpísal sa, pergamen vložil do obálky, napísal na ňu meno a kus papiera zapečatil. Nechcelo sa mu teraz hľadať sovu, ktorá list doručí, preto si na pomoc privolal škriatka.

„Pošli to Goldaarovi.“ Prikázal. Drobné stvorenie prebralo list a s úklonom zmizlo. Harry sa so spokojným úsmevom vybral dole. Mohol pokojne odísť.

V obývačke našiel sedieť Lunu. Bola sama, bez Cassiopei aj bez Draca, ktorí jej inak oddane robili spoločnosť. Nehybne sledovala dianie za oknom, načúvajúc tichému svišťaniu vetra, ktoré k nim prenikalo spoza skla. Harry sa otočil, rozhodnutý nechať ju osamote, keď sa ozvala.

„Myslím, že je mi súdený.“ Prehovorila jemným, zasneným hlasom. Nemala na tvári ten zahmlený výraz, za ktorým sa ukrývala uplynulé roky, tvárila sa skôr ako zamilované dievča, ktoré pred sebou ustavične vidí tvár svojho vyvoleného. Harry sa zastavil a počúval, čo mu chcela povedať. Pochopil, že tam čakala naňho.

„Má krv rodu, v ktorom sa rodia Čierne diamanty, jeho mágia je mi takmer taká blízka ako Cassiopeina. Teraz, keď som sama sebou, sa nedokážem nabažiť jeho blízkosti. Cítil sa s ním v bezpečí, milovaná a chránená. Dáva ti to zmysel?“ opýtala sa. Harry sa nežne usmial. Pomaly podišiel k jej stoličke a postavil sa vedľa nej. Nasledoval jej pohľad na víriacu hustú hmlu, ktorá im bránila vo výhľade. Na tom pohľade bolo čosi upokojujúce.

„Každé jedno slovo.“ Prikývol. Luna mu venovala nádherný úsmev.

„Myslíš, že je to správne? Draco ťa zradil. Nemala by som milovať muža, ktorý zradil môjho kráľa.“ Zachmúrila sa. Harry si kľakol pred ňu a zovrel jej drobné ruky. Prinútil ju, aby sa mu pozrela do očí a dovolil jej, aby v nich vyčítala všetko, čo nedokázal vyjadriť slovami.

„Draco ma nezradil. To ja som bol priveľmi slepý, aby som videl nevyhnutné. Draco je mojím priateľom, mojím bratom a na svete nie je sila, ktorá by to zmenila. Videla si prívesok, ktorý nosí. Má ho stále, čo znamená, že ma nikdy skutočne nezradil. Keby sa tak stalo, nekráčal by medzi nami. Sila mágie, ktorej sa zaprisahal, by ho naveky prekliala.“ Pripomenul pevne.

„Nebudem ti hovoriť, koho máš milovať, princezná. Ty sama vieš najlepšie, čo sa odohráva v tvojom srdci. Ale vedz, že nech sa rozhodneš akokoľvek, budem stáť po tvojom boku.“ Prisahal.

„Máme ja a Draco tvoje požehnanie?“ opýtala sa úzkostlivo a nádejne zároveň.

„Požehnanie, podporu, lásku, čokoľvek len chceš. Stojím pri vás, Luna a vždy budem.“ Sľúbil. Istým spôsobom ho trhalo zvnútra, keď videl žiaru v Dracových a Luniných očiach, keď sa dívali jeden na druhého. Vedel, že on sám sa kedysi rovnakým spôsobom hľadel na Catherine a on na neho. Lenže necítil žiarlivosť. Cítil potrebu chrániť ich a brániť ich lásku pred svetom, ktorý ich bude chcieť rozdeliť. Nedovolí, aby ich roztrhli, tak ako jeho a Catherine. Nebude trvať dlho a Luna s Dracom sa spoja rovnakým putom, akým kedysi Harry so svojou milovanou. Potom už nebude cesty späť. Harry cítil, že to prichádzalo a vedel, že Luna to taktiež tušila. Dracovi to bude ešte chvíľu trvať, no čoskoro pochopí. Luna ho urobí tým najšťastnejším mužom na zemi.

„Myslím, že budúcnosť konečne začína vyzerať nádejne. Mám svoj Čierny diamant, ktorý ma nikdy neopustí, nech sa bude diať čokoľvek, muža, ktorý bude stáť po mojom boku a nad sebou ochranu svojho kráľa, ktorú neprekoná nijaký smrteľný ani nesmrteľný.“ Oči jej prežiarila nádej, z ktorej Harryho zabolelo srdce. Rád by jej povedal, že mala vo všetkom pravdu, ale nemohol. Napriek svojej nesmiernej moci a prezieravosti a napriek neuveriteľnej inteligencií, nemohla vidieť súvislosti, ktoré videl Harry. Nemohla cítiť ako sa vôkol nich každým dňom pevnejšie uťahovali vlákna osudu. Všetci mali pevne dané svoje roly a na každého z nich čakala úloha, ktorú budú musieť splniť.

„Hádajú sa?“ opýtala sa. Pochopila, že sa o tom viac nechcel rozprávať. Harry hneď pochopil, koho mala na mysli.

„Skôr by som povedal, že sa nerozprávajú. Merlin si uvedomuje, že neexistujú nijaké slová, ktoré by zmenšili priepasť, ktorá medzi nimi za tie roky vznikla a Mordred je príliš zranený na to, aby sám urobil prvý krok. Bude to chcieť čas. Veľa času.“ Povzdychol si.

„A čo tvoj otec?“ opýtala sa Luna prezieravo. Harry sa pousmial.

„Lepšie než by som bol dúfal.“ Priznal. Luna sa jemne usmiala.

„Vieš, že mi hviezdy prezradili meno, ktoré si prijal?“ ozvala sa. Harry nadvihol obočie.

„Áno? Prezradíš mi ho?“ uškrnul sa.

„Harrison Prince. Musím povedať, že sa mi páči.“ Jej úsmev hovoril o spoločnom tajomstve.

„To som rád. Aj mne sa pozdáva.“ Prikývol.

„Prezradili ti hviezdy aj niečo ďalšie?“ zaujímal sa. Prezradili jej, že jej zostávali posledné tri dni?

„Prezradili mi toho mnoho, Harry. Kto prezradil tajomstvá hviezd tebe?“ spýtala sa. Takže to vedela, tak ako Catherine. Obe boli ochotné obetovať pre neho život a ani jedna nemala v pláne prezradiť mu to.

„Každý máme svoje zdroje, princezná. Vieš, že ťa nenechám umrieť. Už tobôž nie potom, čo si mi povedala, že miluješ môjho brata.“ Napriek tomu, že mal v hlave všetok dôraz, ktorého bol schopný, Luna jeho slovám neverila.

„Mám moc ohýbať realitu, princezná. Zvládneme to.“ Sľúbil.

„Tá moc na teba ešte len čaká. Získaš ju, keď sa naplnia všetky veštby.“ Ozvala sa Luna.

„Nie, princezná. S tou mocou som sa narodil, je mojou súčasťou. Odomkol som ju v okamihu, keď som rozlomil prvú pečať.“ Tomovi vďačil za veľa, no najmä za to, že mu pomohol pochopiť, kým bol a kým sa mal stať. Všetku moc, ktorú potreboval, mal už teraz.

„Ale to je...“ šepkala Luna. Nemala slov, ktorými by opísala, čí cítila. Nádej sa jej rozliala žilami, keď si predstavila budúcnosť, ktorú by mohla mať po Dracovom boku.

„Musím sa stať kráľovnou, je to môj osud. Čoskoro vystúpim na nebesiach, potom už nebude možné, aby som žila s Dracom.“ Pokrútila hlavou. Harry sa natiahol k jej tvári a jemne ju pohladil po líci. Keď sa prstami dotkol jej spánkov, vyslal do jej mysle predstavu. Luna prekvapene vydýchla, keď sa jej belasé oči zaplnili slzami.

„To nemôže byť pravda.“ Zašepkala.

„Bude, Luna, to ti sľubujem.“ Prehovoril nežne. Stiahol ruku z jej tváre a chvíľu ju mlčky pozoroval.

„Čo ti povedali hviezdy?“ opýtal sa po chvíli.

„Veštbu. O tebe. Len dnes som si na ňu spomenula, hoci som ju sama vyslovila už dávnejšie.“ Priznala. Harry mlčky čakal, kým bude pokračovať. Luna mu do rúk vložila kameň naplnený modrastým svetlom a uzavrela mu vôkol neho dlane.

„Môj dar pre kráľa.“ Zašepkala slová, ktoré sa jej vybavili. Luna sa nadýchla a tichým hlasom začala odriekať slová proroctva, ktoré hovorilo o osude čarodejníckeho sveta.

„Muž, ktorý kráča pod znamením smrti,

muž, na stotisíckrát preklínaný,

muž, nosiaci viac mien než je schopný uniesť,

muž, ktorý je vládcom beštií a netvorov,

muž, zrodený z popola a ohňa,

muž, na stotisíckrát velebený,

muž, ktorý temným svetlom presvecuje tmu,

muž, ktorého čaká len smrť.

Keď Luna na nebo vystúpi,

keď mesiac sa sfarbí do červena,

keď svet zahalí temný závoj,

keď Ranná hviezda získa moc,

keď fénix zhynie v popole,

keď pohasne i posledný lúč svetla,

keď temné svetlo zhynie zradou priateľa,

keď nádej v srdciach verných pohasne,

keď dušu černokňažníka strávi temnota,

keď koniec bude na dosah,

najvyšší Požahnaný zloží masku a prijme svoj údel.

On rozrazí dvere a vstúpi do temnej sály,

zrazí Červenú na kolená a oslobodí verných.

Po jeho boku vstúpi Čierna a zahubí Temnú,

na jeho príkaz príde Pán času a ukáže svoju moc.

Pán času pevným putom spojí Kráľa so svetom

a Nesmrteľný zapečatí dušu Mocného Znamením smrti.

A nad tým všetkým bude bdieť Mesačný kameň, naplnený mocou Žiarivej princeznej.“

Klesla na stoličke dopredu, akoby tých pár prostých veršov obralo o silu. Len Harryho ruky zabránili, aby spadla na zem. Bolo možné, že Tom o tejto veštbe vedel? Povedal, že o ňom boli vyslovené len dve veštby, ktoré stáli za to. Bola toto jedna z nich?

„Si v poriadku?“ opýtal sa jemne. Luna sa oňho pevnejšie zaprela a prikývla.

„Myslím, že áno, len sa mi zatočila hlava.“ S jeho pomocou sa vrátila naspäť do kresla a oprela sa. Rukami si zakryla tvár a chvíľu tak zotrvala. Harry zostal kľačať pred ňou, slová jej veštby sa mu neustále opakovali v mysli, akoby nebol schopný zabudnúť na ne.

Dávalo to zmysel. Každý jeden verš, hoci niektorým ešte celkom nerozumel. Ranná hviezda bol Lucifer, to bolo jasné. V muklovskej Biblii ho tak nazývali. Harry si už len matne spomínal na roky muklovského štúdia, kde ich zoznamovali so svetovo najrozšírenejšími náboženstvami, toto si však pamätal. Zaujalo ho, že vládcu pekla nazývali v Starom zákone Rannou hviezdou. Ten najhorší z najhorších mal také žiarivé meno.

A aj Tom mu dosť jasne povedal, kto bol jeho nepriateľom.

Len by ho zaujímalo, kto bola tá Červená. Mal celkom dobré podozrenie na Čiernu a Temnú, hoci ho z tej predstavy bolelo srdce, vedel, kto bol Pán času a aj to, kto bol Nesmrteľný. Ale kto, dopekla, bola Červená?

„Hádam, že sme na začiatku konca.“ Skonštatoval. Luna si stiahla ruky z tváre a pozrela sa naňho.

„Voldemort je naozaj...“ nedokončila vetu.

„Mŕtvy? Áno. Hoci musím dodať, že tento konkrétny verš je dosť zavádzajúci.“ Ozval sa nespokojne. Iste, dalo by sa povedať, že jeho dušu strávila temnota, ale nakoniec to s ním skončilo viac než dobre. Vrhol sa do víru Harryho mágie a namiesto toho, aby skončil v pekle alebo v ničote, čo sa malo stať, pokračoval ďalej.

„Nerozumiem.“ Prehovorila Luna.

„Prešiel na druhú stranu. Lord Voldemort nakoniec našiel mier.“ Pousmial sa.

„Nemyslela som si, že je to možné.“ Priznala princezná.

„Hádam, že by sme to mohli brať ako dôkaz mojej moci.“ Navrhol Harry. Luna sa žiarivo usmiala a prikývla.

„Zvládneš to tu? Myslím, že sa na teba čoskoro vrhnú Draco s Cass, aby ti vyrozprávali všetko, čo sa udialo na poschodí. Stretli sa s Merlinom, to je veľká vec.“ Uškrnul sa. Luna sa zasmiala a natiahla sa k nemu. Pochopila, že potreboval odísť, no odmietala ho nechať ísť len tak. Harry sa podvolil a nechal sa vztiahnuť do princezninho pevného objatia.

„Ďakujem ti.“ Zašepkala.

„Za čo, prosím ťa? Veď som ešte nič neurobil.“ Ozval sa pobavený Harry.

„Za nádej.“ Zašepkala Luna naspäť. Harry ju zovrel pevnejšie a na chvíľu takto zotrval, vdychujúc Luninu sviežu vôňu. Bolo príjemné objímať človeka, ktorého miloval celou dušou. Hoci sa jeho city líšili oproti tomu, čo pociťoval voči Catherine, neboli o nič menej intenzívne ani úprimné. Bolo možné, že by si k sebe osudovo pripútal viac než jednu ženu?

„Cítim tvoj smútok.“ Ozvala sa Luna. Harry sa od nej odtiahol a venoval jej upokojujúci úsmev.

„Nemaj obavy. Budem v poriadku.“ Uistil ju.

„Určite?“ pochybovala Luna.

„Pokiaľ budete stáť po mojom boku, nič ma nezastaví.“ Oni boli jeho silou a jeho motiváciou. Pre nich bude bojovať a pre nich umrie. Ale to Luna už nemusela počuť.

„Musím odísť.“ Povzdychol si a vstal.

„Ja viem. Bež.“ Mávla nad tým rukou. Harry začul dupot na schodoch, preto sa naposledy sklonil a vlepil jej rýchly bozk na líce.

„Máj sa krásne, princezná.“ Rozlúčil sa s ňou.

„Dovidenia, kráľ môj.“ Odvetil Luna. Harry s pobaveným úsmevom pokrútil hlavou.

„Stále len Dedič.“ Podotkol. S tým sa otočil a svižne vybehol z obývačky. Kým on cez kuchyňu opúšťal dom, na druhej strane sa otvorili dvere, vpúšťajúc dovnútra Draca s Cassiopeiou.

Vonku bolo chladno, čo Harryho ani v najmenšom netrápilo. Prehodil cez seba neviditeľný plášť, ktorý si cestou privolal a splynul s okolitou temnotou. Tom mu jasne ukázal, kam sa mal vydať a Harry sa musel poponáhľať, aby to stihol, kým si Lucifer stihne uvedomiť, že ho Voldemort oklamal.

Nebolo to prvýkrát, čo navštívil Little Hangleton, hoci doposiaľ sa tu ani raz neocitol fyzicky. Svižne sa vybral po ceste, ktorá viedla k domu Tomových príbuzných. Nechcel navštíviť miesto, ktoré doposiaľ videl len vo víziách, musel ale splniť to, čo sľúbil Tomovi. Obetoval sa pre to, aby Harryho mohol zabiť Lucifera a prežiť vojnu, ktorá príde. Bez ohľadu na to, čo mu tvrdil, pravdou ostávalo, že obetoval svoj život a to bolo čosi, na čo Harry nezabúdal. A okrem toho vedel, že to, čím si prejde dnes, nebude nič skutočne ťažké.

Na križovatke zabočil dopravda. Keby sa vybral druhou cestou, dostal by sa až k sídlu Riddlovcov na okraji mesta. Tam by pravdepodobne našiel Lucifera vo Voldemortovom tele ako si kraľuje v sídle, ktoré patrilo jeho hostiteľovi. Keby to urobil, ešte dnes by skončil mŕtvy. Bez ohľadu na proroctvo by sa nedožil zajtrajška a po tom, čo by s ním urobil Padlý, by už nikdy nevstal z mŕtvych. Pravdepodobne by z jeho duše nezostalo nič, čo by mohlo ešte povstať.

Ako, dopekla, sa môže vyrovnať bytosti staršej ako svet sám? Najmocnejší z Padlých, najdokonalejší z anjelov, pekelný knieža, démonský kráľ. Harry sa proti nemu javil ako malé dieťa so špajdľou miesto meča.

Pokrútil hlavou, aby sa zbavil podobných myšlienok. Toto nebol čas ani miesto na podobné vnútorné monológy. Musel sa poponáhľať a dúfať, že stihne vziať Voldemortov darček skôr, než si Lucifer uvedomí, že práve narušil jeho teritórium.

Do domu vrazil bez zastavenia. Cítil ochranné kúzla, ktoré ho obklopovali a prešiel nimi, akoby tam ani neboli. Plášť, nasiaknutý mocnými ochrannými kúzlami a jeho vlastná mágia ho chránili mocným štítom, ktorý nedokázali prekonať ani Voldemortove znamenité kúzla. Rozhodne pomohol aj fakt, že on a Tom boli kompatibilní, čo znamenalo, že jeho mágiu vnímali ochrany čiastočne ako tú Tomovu.

V obývačke naňho na zemi čakal masívny strieborný prsteň s vloženým čiernym kameňom. Znak Darov smrti vyrytý do kameňa spoznal Harry okamžite. Siahol po prsteni, pričom sa jeho mágia nadšene zvítala s mocou druhého Daru smrti. Kameň oživenia na Harryho zareagoval a začal sa naňho upínať, čo mladík nepredpokladal, no rozhodne uvítal. Znamenalo to, že Dary smrti spoznávali svojho pána.

„Druhý.“ Zašepkal. Jediné, čo mu chýbalo, bol Bazový prútik. Ten ešte potrápi Harryho trpezlivosť.

Bol v pokušení nasadiť si prsteň na ruku, aby sa plne spojil s Kameňom oživenia. Zastavil sa na poslednú chvíľu, keď ucítil mocné prekliatie, ktoré až dovtedy prekrývala mágia čierneho kameňa. Nemal čas bližšie ho preskúmať, bol však neskonale vďačný, že si ho predtým všimol. Nech tá kliatba spôsobovala čokoľvek, bola pekne nechutná. Harry v nej cítil náznaky utrpenia, choroby a smrti.

Nezaháľal a vybehol von z domu. Všetky zmysly naňho kričali, aby utiekol. Blížilo sa čosi, s čím sa Harry nechcel stretnúť.

Už bol na okraji protipremiestňovacích ochrán, keď sa objavil prvý z jeho prenasledovateľov. Pohľad na Marcusa, Catherininho brata, vyviedol Harryho z miery. Plášť ho chránil pred jeho sliedivými očami, ktorými okamžite prečesal okolie. Vedel, čo hľadať, a tak sa jeho oči okamžite pristavili na dome, z ktorého len pred pád sekundami vyšiel. Začal na dom vrhať kliatby, ktoré Harry nepoznal, no na základe magickej stopy, ktorú zanechávali, si domyslel, že ho mali zadržať vnútri. Takže vedel, že tam vošiel, no nie, že odišiel.

Krátko po ňom sa objavila postava zahalená v čiernom plášti s hlbokou kapucňou. Jediné, čo plášť spájalo s tými Smrťožrútskymi, bola jeho farba, inak sa líšil každou drobnosťou, vrátane strihu. Po okrajoch lemovalo plášť červené ornamentálne zdobenie, ktoré Harryho zaujalo. Pod plášťom sa navyše ukrývala rozhodne ženská postava.

„Je vnútri!“ zvolal Marcus natešene. Žene stačil jediný pohľad na dom, aby zistila pravdu.

„Bol tam.“ Opravila ho. Pohľadom sledovala celú stopu Harryho cesty, až kým sa pohľadom neomylne nezastavila na ňom. Hoci Harry nevidel jej oči, vedel, že sa spod tieňov, ktoré ukrývali jej tvár, pozerala priamo naňho. Bez zaváhania sa odmiestnil, pričom sa len tesne vyhol kúzlu, ktoré vyslala jeho smerom.

Dopadol do trávy, ktorá sa ešte len začínala preberať k životu. Pristál tvrdo, rýchlo sa však uistil, že bol celý, nijaká jeho časť sa neodštiepila a ženine kúzlo ho nezasiahlo. V mysli sa mu objavili červené línie, ktoré zdobili jej odev. Bolo možné, že sa práve stretol s Červenou?

Vyhrabal sa na nohy a oprášil sa od trávy a iného bordelu. Neviditeľný plášť poskladal a odložil do jedného zo zväčšených vnútorných vreciek. Prsteň s Kameňom oživenia tiež nateraz bezpečne odložil, preskúma ho neskôr.

Pri pohľade na dom, ktorý zdedil po Lily, sa nespokojne zaškeril. Nemal v pláne prísť sem tak skoro, ale keď už bol tu... Aj tu mal pár drobností, ktoré musel vybaviť.

Rád by sa zdržal a pobudol pár hodín v dome, kde strávil pár šťastných týždňov, no musel sa poponáhľať. Čakali naňho neodkladné povinnosti.

Otočil sa na päte a vybral sa na druhú stranu do lesa, v ktorom prebýval najmocnejší upírsky klan.

Ako prvý ho zaznamenal Loreth, nie stráže. Prítomnosť princových ochrancov cítil Harry niekde v blízkosti, zjavne však predpokladali, že Harry pre následníka trónu nebude predstavovať ohrozenie.

„Cítil som ťa prichádzať. Čo ťa sem privádza, priateľ môj?“ privítal ho Loreth. Harry počkal, kým neprišiel až k nemu a nechal sa od staršieho muža objať.

„Rád ťa vidím.“ Ozval sa upír. Harry mu pevné objatie s úsmevom opätoval.

„Aj ja teba, princ.“ Lorethova spoločnosť mu chýbala. Ľúbil Amay a jej spoločnosť by nevymenil za nič, no jej brata taktiež zbožňoval. Potom, čo prišiel o Rona a Hermionu, zaujali ich miesto a vyplnili dieru v Harryho srdci, ktorá po nich zostala. Boli mu vernejšími priateľmi než dvaja Chrabromilčania. Oni, na rozdiel od Rona a Hermiony, ho neopustili, keď ich najviac potreboval na svojej strane.

„Čo ťa sem privádza? Niežeby som sa z tvojej spoločnosti netešil, ale viem, že máte teraz plné ruky práce. Len pred chvíľou sa ku mne dostala správa od Amay, že prišiel Merlin.“ Dodal ohromene.

„Očakávali sme jeho príchod, to áno. Ale aj tak. Je to Merlin! Odkedy ťa poznám, ožívajú okolo nás legendy.“ Nadchýnal sa, zatiaľčo sa bok po boku vybrali hlbšie do lesa.

„Nie je až taký mimoriadny, keď si vezmeš, že sa celé stáročia ukrýval a keď sa pozrieš na to, ako sa mu podarilo prísť o všetko cenné, čo v živote získal.“ Pokrčil Harry plecami. Iste, bol to Merlin, lenže... Poznal Mordreda, Morganu, dvoch anjelov smrti, nephilima, upírskeho kráľa aj Mesačnú princeznú. Jedna ďalšia oživená legenda ho už neuchvátila.

„Ale stále musíš uznať, že ovláda odvetvia mágie, o ktorých dnes už nikto nič nevie.“ Tvrdil Loreth zapálene. V očiach mu hrali iskričky, ktoré Harryho pobavili.

„Na to mám Mordreda.“ Pripomenul mierne.

„Mordred je priveľmi zahrabaný do temných umení. Som si istý, že Merlin by ťa mal čo naučiť.“ Držal sa Loreth svojho. Harry si povzdychol.

„Samozrejme, že áno. Je mnoho úžasných záhad mágie, ktoré by mi mohol Merlin pomôcť odhaliť, obávam sa však, že na to nemám dostatok času. Je toho priveľa, čo treba vyriešiť v krátkom čase.“ V roztržitom geste si prehrabol vlasy. Zabudol, že odkedy si ich nechával dlhšie, poriadne sa tým rozstrapatil. Loreth sa natiahol a upravil mu stojaci prameň vlasov.

„Vidím, že si sa rozhodol neukrývať svoju podobu. Už dlho som ťa takto nevidel.“ Podotkol, čím účinne zmenil tému.

„Čím ďalej, tým menej ma baví skrývať sa. Pokiaľ som s ľuďmi, ktorým môžem veriť, som radšej, pokiaľ nemusím nosiť ilúzie. Je to únavné. V tele Harryho Pottera sa necítim tak dobre ako vo svojom.“ Priznal. Napriek tomu, že výšku Harryho Pottera upravil, takže teraz bol takmer rovnako vysoký ako jeho pravá podoba, no napriek tomu sa líšili. Bolo to takmer, akoby mal na sebe nonstop oblek, ktorý mu síce priamo neprekážal, no necítil sa v ňom prirodzene.

„Prišiel si za otcom alebo za mnou?“ opýtal sa Loreth, čím ho vrátil k predošlej otázke, ktorú stále nezodpovedal.

„Za vami obomi.“ Nechal zviditeľniť všetky prstene, ktoré nosil a ukázal Lorethovi ruku, na ktorej nosil Prsteň vládcov.

„Och, tento poznám. Máš rodový prsteň Princeovcov? Myslel som si, že príjmeš Snapeovo dedičstvo.“ Ozval sa upír prekvapene. Harry sa zadíval na strieborný pečatný prsteň.

„Otec mi kedysi povedal, že si želá, aby som prevzal jeho dedičstvo. Ja som to vzal po svojom. Som posledným dedičom starobylého rodu Prince, na čo narážajú aj veštby. Kráľ z rodu princov. Rozhodol som sa, že si ponechám to meno. Je to celkom pekná irónia.“ Pokrčil plecami.

„Takže... Harrison Prince?“ opýtal sa. Harry so spokojným úsmevom prikývol.

„To vôbec nie je zlé. Lepšie, ako keby si sa mal predstavovať všetkými menami, ktoré vlastníš. Ako je to vlastne oficiálne?“ zaujímal sa. Harry sa kyslo uškrnul.

„Harrison Carus James Potter Black Snape le Fay Prince. Keďže počítame s faktom, že otec ustanovil meno Snape prakticky ako nové rodové meno. V podstate by som si mohol nárokovať aj na meno Slizolin a Evans, keďže v oboch prípadoch som najmladším dedičom. U Evansovcom posledným žijúcim, keďže Dursleyovci sú muklovia. Takto by to teda bolo Harrison Carus James Potter Black Snape Evans le Fay Slizolin Prince. Tým pádom som tromfol aj Dumbledora.“ Dodal. Loreth nad jeho monológom párkrát zažmurkal.

„Zostaň radšej pri Harrisonovi Princeovi.“ Poradil mu.

„Presne pre toto mám v pláne všetko to oklieštiť. Gringotti o tom už vedia. Som rýchly.“ Uškrnul sa.

„Snape o tom vie?“ zaujímal sa Loreth. Oči mu žiarili potláčaným veselím.

„Ešte nie.“ Uškrnul sa Harry. Pre otca to bude prekvapenie. Jedno z mnohých, nutne podotknúť a nie všetky budú príjemné.

„Ale teraz som prišiel kvôli niečomu inému. Viem, kde sa nachádzajú všetky Prstene moci.“ Poukázal na vzácny prsteň s čiernym kameňom, ktorý nosil.

„Ako to?“ prekvapene zalapal po dychu Loreth.

„To teraz nie je dôležité. Hlavné je, že budú čoskoro moje. A ja ich chcem využiť.“ Ozval sa.

„Všetkých päť?“ uisťoval sa Loreth.

„Vlastne je ich celkom sedem, keď nepočítam ten, ktorý vlastním ja sám.“ Priznal Harry.

„A od nás chceš, aby sme ti dali prsteň, ktorý vlastní kráľ.“ Predpokladal Loreth.

„Nie tak celkom. Chcem, aby ho kráľ dal tebe ešte skôr, než sa staneš kráľom.“ Objasnil Harry svoju požiadavku.

„Chceš, aby si upíri ponechali svoj prsteň?“ opýtal sa Loreth.

„Samozrejme! Ste cennou súčasťou Tretej strany. Jedného dňa, keď vytvoríme novú spoločnosť, budete na vedúcich pozíciách, rovnako ako čarodejníci a vlkolaci.“ Vysvetľoval. V jeho víziách bola spoločnosť riadená na troch úrovniach. Nositelia prsteňa tvorili druhú z troch úrovní.

„Prsteňov je sedem. Sedem ľudí bude nosiť Prstene moci, ktoré nás budú pevne spájať.“ A sedem prsteňov bude riadiť Prsteň vládcov.

„Otec bude súhlasiť.“ Sľúbil Loreth. Harry veril, že áno. Práve mal v pláne ponúknuť im cenné miesto v novom svete.

Po zvyšok cesty prešli mlčky. Po prvýkrát prehovorili, až keď sa dostali k majestátnemu, ohromujúcemu opevneniu uprostred lesov, ktoré slúžili ako domov kráľovskej upírskej rodiny a ich poddaných. Čierny, dokonale naleštený mramor, kamene a železo spôsobovali, že pevnosť čiastočne splývala s okolitým hustým lesom. Do tejto časti lesov nikdy celkom nepreniklo slnečné svetlo. Prastaré stromy, ktoré tu rástli už stovky rokov, tomu zabraňovali. Nijaký čarodej sa sem nevydal kvôli povestiam, ktoré sa o tomto mieste hovorili, kým muklom v príchode bránili starobylé ochranné bariéry. Upíri, ktorí okolo nich prechádzali, sa držali stranou, v bezpečnej vzdialenosti od korunného princa a muža, ktorý ho sprevádzal. Každý upír patriaci k rodu Savoray už počul o Požehnanom dedičovi, možnom prorokovanom kráľovi.

Loreth ho viedol starobylým hradom až pred jedny z mnoha dverí v južnom krídle hradu. Harry obdivoval spôsob, akým bola postavená upírska pevnosť. Na rozdiel od otvoreného Rokfortu, tento hrad by bez problémov vydržal nielen niekoľkomesačné, ale aj niekoľkoročné obliehanie.

„Toto sú otcove komnaty. Pokiaľ ťa môžem poprosiť, počkaj tu na mňa chvíľu. Idem otca informovať o tvojom príbehu a požiadavkách.“ Požiadal ho Loreth. Harry prikývol.

„Samozrejme. Máš dosť času, budem tu.“ Odvetil. Harry sa zatiaľ oprel o stenu vedľa dverí a čakal. Necítil nijakú potrebu odhaľovať tajomstvá upírskeho hradu, keby o to požiadal Loretha, princ by mu ukázal všetko, čo by ho zaujímalo. Okrem toho, ľudia mali právo na súkromie, Harry by nemal strkať nos do cudzích záležitostí, ktoré sa ho bytostne netýkali. Nenávidel, keď to robili jemu.

Kým čakal, urobil si v hlave zoznam vecí, ktoré potreboval stihnúť a pokúsil sa ho okresať len na to najdôležitejšie. Čas, ktorý mal, sa pomaly krátil a Harry začínal zisťovať, že mal vážny problém vybrať si medzi niektorými povinnosťami a túžbami. V konečnom dôsledku sa nevedel rozhodnúť, či bolo pre neho dôležitejšie zabezpečiť bezpečie celého sveta alebo sa pokúsiť vyliečiť rany na dušiach tých, ktorých miloval.

Myseľ sa mu, tak ako mnohokrát v posledných dňoch, pristavila pri otcovi. Urobili výrazný krok dopredu a ešte stále sa im nepodarilo vrátiť sa naspäť k tomu, čo bolo predtým. Doposiaľ im to tak fungovalo znamenite, krok dopredu a dva dozadu. Obaja mali tendenciu pokašľať veci.

Otec už dokonca vyzeral, že sa zmieril so všetkým tým bordelom, ktorý vládol okolo jeho syna. Bolo nečakane príjemné mať ho na svojej strane, po svojom boku. Lily by ich oboch vyťahala za uši a od srdca by im vynadala za to ako okolo seba nemotorne tancovali.

„Čo tu robíte?“ oboril sa naňho upír v kráľovskej zbroji, ktorý prechádzal okolo. Zjavne mal pridelenú stráž južného krídla a kráľových komnát a práve sa vracal z obhliadky. Harryho nespoznal.

„Gratulujem, vojak, trvalo vám len desať minút, kým ste si ma všimli.“ Nadhodil Harry posmešne. Za ten čas, ktorý tu strávil opieraním sa o stenu, by stihol zavraždiť kráľa. Vojak vytasil z pošvy meč a namieril ho na Harryho.

„Pôjdeš so mnou! Stráže!“ zakričal do chodby. Nečakajúc na príchod posíl sa vybral po Harryho. Nepovažoval ho za reálnu hrozbu. Veď kto by sa bál šestnásťročného čarodejníckeho chalana?

Lenže Harry nebol ochotný dať svoju kožu ľahko. Plášť okolo neho zavíril, keď sa hladko a nečakane svižne presunul z vojakovho dosahu.

„Varujem ťa, upír, som tu ako kráľov hosť.“ Prehovoril, hoci vedel, že mu nebude veriť. Keď sa naňho rozčúlený upír podľa očakávaní vrhol, bol Harry spokojný. Zvykol si bojovať s upírskou princeznou, ktorá bola preslávenou obdarovanou bojovníčkou. O koľko iné bude stretnúť sa v súboji s radovým upírom? Amay mu v súboji s mečmi – alebo s akoukoľvek inou zbraňou, keď už o tom hovoril – vždy rozdrvila ego. Mladú drobnú upírku ani raz za celý ten čas neporazil v priamom súboji. Vyrovnať sa jej a prekonať ju, mohol jedine v čarodejníckom dueli.

„Drzý malý klamár!“ zasyčal upír, keď sa mu Harry opäť vyhol.

Neobťažoval sa vytiahnuť prútik, jednoducho vytasil meč od Amay a Loretha a povolal svoju mágiu. Vojak si neuvedomil, že v ruke držal kráľovskú zbraň.

Keď sa naňho vojak vrhol, bol Harry pripravený. Prudko švihol mečom, čím účinne zablokoval upírov výpad. Využil moment prekvapenia a vrátil úder, pričom nízko švihol mečom. Upír sa hladko vyhol jeho úderu, no zostal vyvedený z miery a nechránil si ľavý bok. Harry prudko zaútočil na nechránenú upírovu stranu a takmer sa mu podarilo škrabnúť ho.

Tu sa skončila akákoľvek výhoda, ktorú by mohol Harry mať proti upírovi a začal sa skutočný súboj, v ktorom mal trénovaný vojak navrch.

Harry švihal mečom, bránil sa a útočil, pričom sa hýbal rýchlejšie, než by mal byť obyčajný človek schopný a útočil silou, ktorá sa vyrovnala tej upírskej. Upír bol možno trénovaný bojovník, no ani on sa nemohol vyrovnať sile, ktorá prúdila Harryho žilami. A mladý Požehnaný dedič mal v pláne dokázať mu to v plnej paráde.

„Prišli ti posily!“ ozval sa Harry veselo. Pri tom ako okolo seba s upírom skákali, útočili a bránili sa, sa zadýchal, no inak sa cítil byť rovnako silný ako keď vošiel do hradu. Potešilo ho, že ho súboj nepoznamenal. Amay ho nútila behať a cvičiť, čo sa ukázalo ako dobrý ťah. Teraz, keď proti nemu stála celá desiatka vycvičených upírov v plnej zbroji, by ale len veľmi nerád pokračoval v súboji s mečom.

Stiahol sa z upírovho dosahu a privolal svoju mágiu. Čas na hry sa skončil, Loreth čoskoro vyjde z otcových komnát a zatrhne mu celú zábavu.

„Páni, ja som pripravený. Ako ste na tom vy?“ opýtal sa slušne. Odpoveďou mu bol zúrivý rev desiatich upírov, ktorí sa naňho s plnou vervou vrhli. Harry sa neubránil pobavenému úsmevu, keď vystrel ruky pred seba a zreval kúzlo v upírskom jazyku.

Pokiaľ by upírov nezarazil ich rodný jazyk, ktorý sa plynulo rinul z cudzincových úst a mocná ukážka bezprútikovej mágie, rozhodne ich zastavila stena tvorená čiernym dymom, ktorý sa mu v kúdoloch valil z roztvorených dlaní. Siedmych z desiatich stiahol zo sebou a omráčených odhodil na stranu. Medzi nimi zostal na kope ležať aj upír, ktorý ho zaznamenal ako prvý.

„Čo si zač?“ opýtal sa jeden z trojice upírov, ktorí boli schopní ubrániť sa Harryho mágií. Uprel pohľad na čarodejove ruky žiariace mágiou. Harry na jazyku cítil upírov strach, zmiešaný s odhodlaním do posledného dychu brániť svojho kráľa. Nenápadne naznačil jednému z dvojice za ním, aby sa vybral po posily a sám sa postavil dopredu, aby ho pred zelenookým čarodejom zatienil. Harry musel uznať, že tento upír sa mu páčil.

„Také jednoduché to nebude, priateľ môj.“ Upozornil ho. Skôr, než sa trojica upírov nazdala, vrhol svoju mágiu po upírovi, ktorý sa pokúsil utiecť po pomoc. Nepoužil nijaké kúzlo, jednoducho ho zachytil a pritlačil o stenu. Keď videl, že chcel kričať, umlčal ho.

„Zostali ste dvaja. Budete bojovať aj napriek tomu, že nemôžete vyhrať?“ zaujímal sa. Upír, ktorý ho predtým oslovil, pevnejšie zovrel meč a pripravil sa na boj.

„Naši druhovia ťa dostanú.“ Zavrčal a vrhol sa do boja, tesne nasledovaný druhým upírom. Prvé kúzlo upírskej mágie, ktoré naňho Harry vrhol, dokázal odkloniť a podarilo sa mu švihnúť po ňom mečom. Harry jeho úder hladko odrazil a s použitím ďalšieho mocného bezprútikového kúzla ho zrazil na kolená. Kúzlo, ktoré naňho vrhol posledný zostávajúci člen stráže, sa odrazilo od magického štítu vôkol Harryho a prudko zrýchlené sa vrátilo ku svojmu tvorcovi. Ten nemal šancu vyhnúť sa mu a klesol k zemi.

„Ako sa voláš?“ opýtal sa Harry posledného upíra pri vedomí. Toho, ktorý prejavil najväčšiu odvahu a oddanosť kráľovskej rodine. Upír naňho čosi neartikulovane zvreskol, a tak bol Harry nútený umlčať ho.

„Obetoval by si svoj život pre svojho kráľa.“ Skonštatoval Harry. Nebola to otázka, len prosté tvrdenie, na ktoré nepotreboval súhlas.

„Čo sa to tu deje?“ zhrozil sa Loreth, keď rozrazil dvere a vrhol sa na chodbu. Pri pohľade na Harryho a desiatku porazených strážcov sa mu rozšírili oči. Vojak, ktorý bol ako jediný pri vedomí, sa ho zúfalo pokúsil varovať, aby utiekol.

„Tvoje stráže ma považovali za hrozbu.“ Pokrčil Harry plecami. Loreth, rozhodený a nazúrený, si rukami vošiel do vlasov.

„Odpusť mi to, prosím ťa. Nepredpokladal som, že by si zo všetkých miest práve tu mohol byť v ohrození.“ Prehovoril pokorným, ľútostivým hlasom.

„Neviň ich z toho, Loreth. Tento boj bol v mojej réžií. Tvoji vojaci by pre teba a tvojho otca položili životy.“ Bránil ich Harry mierne.

„Si viac než len hosť. Položiť ruku na hosťa sa u nás trestá tvrdo. Ale na teba?“ rozhodil Loreth rukami. Harry oslobodil spútaných strážcov a tých, ktorých poslal do bezvedomia prebral. Neprekvapilo ho, že sa naňho, pri pohľade na svojho princa, opäť pokúsili vrhnúť.

„Dosť!“ zreval Loreth hromovým hlasom. Skupina upírov sa ako zázrakom zastavila uprostred pohybu a zmeravela.

„To si skutočne nikto nevšimol prsteň, ktorý nosí na ruke?! Hanbím sa za vás!“ Lorethov príkri, chladný hlas sa do stráží zabodával ako ľadové dýky a bolel ešte viac, keďže to bol ich princ, od koho tie slová prichádzali. Až vtedy sa pozreli na Harryho ruky, posiate prsteňmi.

„Odpusť mi, môj pane. Viň mňa, nie mojich druhov.“ Padol na kolená upír, ktorý privolal posily a ako prvý sa vrhol na Harryho.

„To ja som pochybil. Čarodej ma varoval, že je priateľ, no ja som nepočúval. Prosím, pane, nie je to ich vina.“ Žiadal ho upír s tvárou pritlačenou o podlahu.

„Pane môj, nesieme rovnakú vinu ako Rahan.“ Ozval sa upír, ktorého Harry považoval za najvernejšieho. Padol na kolená pred svojím princom, nasledovaný všetkými ostatnými. Pri pohľade na mužov, verne kľačiacich pred svojím pánom, bez protestov očakávajúcich trest, pocítil Harry čosi, čo sa ho dotklo veľmi hlboko. Zasiahlo to akúsi prastarú súčasť jeho osobnosti, jadro, ktoré z neho robilo Požehnaného dediča a na chvíľu, na krátky okamih, mal pocit déja vú. Akoby to už začil.

„Nech trest vyberie pán nás všetkých. Mňa ste potupili, no jeho život ste ohrozili.“ Prehovoril Loreth, čím Harryho vytrhol zo zamyslenia. S prekvapeným úsmevom sa pozrel na svojho priateľa.

„Nikto z nich ma nemohol skutočne ohroziť. Sú to čestní a verní muži, ktorí už nikdy nezabudnú na moju tvár.“ Svoj pohľad presunul z Loretha na kľačiacich upírov.

„Vstaňte a pozrite sa na mňa.“ Prikázal im. Hoci bol jeho hlas pokojný, ukrývala sa v ňom sila, ktorú nebolo možné neuposlúchnuť. Vtedy strážcovia pochopili, prečo ho ich princ nazval pánom ich všetkých. Ten muž, nech to bol ktokoľvek, bol mocný a hodný titulu, ktorý mu uznal ich vládca.

Počkal, kým sa každý jeden upír nepostavil a nepozrel sa mu do očí. Ani jeden nevydržal dlho pohľad do mocou rozpálených smaragdových zreníc. Jediný, kto si všimol rozdiel vo farbe čarodejových očí, bol Rahan, ktorý ho videl ešte predtým, než privolal svoju moc. Nepýtal sa, prečo sa temná zelená v jeho očiach zmenila na žiarivú smaragdovú a Harry mu na jeho nevyslovenú otázku neposkytol odpoveď.

„Ste odvážni a verní. To sú v dnešnej dobe vzácne vlastnosti, s ktorými sa človek nestretáva na každom rohu. Nemienim vás trestať za to, že ste ochotní pre svojich pánov položiť vlastné životy.“ Pokrútil hlavou.

„Ste milosrdný, pane.“ Padli pred ním upíri na kolená. Harry ich chvíľu bez slova sledoval. Práve ho nazvali milosrdným. Za čo? Za to, že im neudelil trest, ktorý si ani jeden z nich nezaslúžil? Trest za to, že boli ochotní umrieť v boji za svojich pánov? Necítil sa byť milosrdný. Nebol milosrdný.

„Vstaňte a vráťte sa ku svojej práci.“ Prikázal im hlasom, ktorý neodhaľoval nijaké emócie.

Bude to takto vždy? Bude jeho vláda o tom, že ho budú velebiť za to, že neurobí nič zlé? A nebol vari taký? Veď on sám bol ochotný obetovať milióny životov pri ceste za novým svetovým poriadkom.

V hrudi sa mu rozlial ľad, keď si uvedomil dosah svojich plánov. Po prvýkrát, odkedy stratil Catherine, sa pozrel na svoje činy nie ako zranený chlapec, ale ako spravodlivý muž. Catherine by toto nechcela. Zamilovala sa do mladíka, ktorý sníval o krajšej budúcnosti a lepšom svete pre utláčané bytosti. Kedy sa ten mladík tak veľmi zmenil?

„Harry, si v poriadku?“ opýtal sa Loreth. Harry sa naňho zahľadel s miernym úsmevom.

„Už áno. Ďakujem, Loreth.“ Prehovoril.

„Síce netuším, za čo mi ďakuješ, ale kedykoľvek. To ja by som mal ďakovať tebe.“ Pozrel sa na koniec chodby, kde zmizli jeho strážcovia. Upíri boli tvrdý národ, no Loreth, tak ako každý panovník, ktorí miluje svojich poddaných, nenávidel trestanie.

„Otec ťa očakáva.“ Pozval ho Loreth dovnútra.

„Vaša Výsosť,“ uklonil sa Harry pred Lorethovým otcom. Pohľad na upírskeho kráľa ho do morku kostí šokoval. Ešte nedávno, keď sa stretli, bol kráľ plný energie, veľkolepý a hrozivý. Dnes, keď sa naňho díval ako sedel v kresle, unavený a strhaný, takmer v ňom nespoznal toho ohromujúceho panovníka. Dokonca aj jeho oči, vtedy plné života a moci, sa teraz zdali byť vyhasnuté.

„Mladý Požehnaný dedič. Som rád, že ťa môžem vidieť, ešte kým sa odoberiem do krajiny tieňov.“ Privítal ho kráľ. Do očí sa mu vrátila iskra, hoci tlmená vyčerpanosťou, stále žiarivá. Harry sa neubránil úsmevu.

„Syn mi povedal, že vieš, kde ležia zvyšné prstene.“ Pozrel sa na Harryho ruku.

„Prekvapilo ma, keď som zistil, že sa všetkých sedem nachádza na jednom mieste. A to priamo pod mojím nosom.“ Uškrnul sa Harry. Len nedávno bol schopný ucítiť ich a aj to len úplnou náhodou. Dokonca ani majiteľ domu o nich nevedel.

„Chceš, aby Loreth nosil prsteň, ktorý stále patrí mne.“ Skonštatoval kráľ. Nečakajúc na Harryho odpoveď sa otočil na syna.

„Matka sa na teba pýtala, syn môj. Choď sa pozrieť, čo potrebovala a príď.“ Požiadal ho. Keď sa Loreth uklonil a s ospravedlnením opustil miestnosť, otočil sa kráľ naspäť na Harryho.

„Viem, prečo to žiadaš, dieťa. Bola za mnou žena z krajiny tieňov a hovorila o tebe. Nechcem, aby to počul môj syn, priveľmi ťa miluje, keby vedel, čo žiadaš, nikdy by ten prsteň neprijal.“ Prehovoril kráľ.

„Takže mu ten prsteň odovzdáte.“ Ozval sa Harry. Uľavilo sa mu, že to šlo tak ľahko.

„Ešte dnes. Neopýtaš sa ma, prečo si o tebe šepkajú tiene?“ opýtal sa kráľ. Harry mlčal, upierajúc na kráľa nič nehovoriaci pohľad.

„Dobre vieš, čo sa deje a ako to pre teba skončí.“ Kráľ sa naňho dlho len pozeral, akoby ho videl po prvýkrát. Napriek tomu, že sa už stretli, upírsky kráľ si až teraz po prvýkrát uvedomil, kto pred ním vlastne stál.

„Si tej najobdivuhodnejší muž, akého som kedy stretol, Harrison Prince. Si nositeľom moci, o akej sa obyčajným smrteľníkom ani nesnívalo a kráčaš po ceste osudu takého veľkolepého a strašného, že sa ti pod nohami chveje zem. A predsa, hoci vieš, čo ťa čaká, tu teraz stojíš, pokojný a nedotknutý a pripravuješ svet na to, čo príde.“ V hlase mu zaznieval zdráhavý obdiv.

„Som ti vďačný. Na tróne sedím už štyristo rokov, za celý ten čas sa neobjavil jediný čarodej ako ty. Jediný muž, ktorý by nám ponúkol to, čo ty a bol by ochotný skutočne nám svoje sľuby splniť. Voldemort prišiel a sľuboval a ver mi, priateľ môj, že jeho slová boli sladšie a krajšie než tie tvoje. Vieš, prečo som nezastavil svoje deti, keď sa rozhodli prejaviť ti otvorenú podporu? Pretože tvoje sľuby, na rozdiel od všetkých ostatných, ktoré mi boli prednesené počas rokov, boli jediné úprimné, ktoré som počul. A to si popritom len povedal, že sa o niečo pokúsiť. A hľa, tu ťa máme! Stojíš tu a tvoje činy hovoria za teba. Dokonca aj tiene z druhej strany o tebe rozprávajú. O novom svete, ktorý si začal vytvárať. O lepšej, krajšej budúcnosti pre deti temnoty. Za to, mladý kráľ, ti budem vďačný kým budem žiť a nezabudnem ti to ani na druhom svete.“ Natiahol k nemu ruky a naznačil mu, aby podišiel bližšie. Harry sa zdráhavo priblížil a priložil svoje dlane k tým upírovým.

„Preukáž mi tú česť, Harrison Prince a staň sa mojím duchovným synom. Moje meno, moja krv a môj rod ťa budú chrániť, moji potomkovia ti budú rovní. Nech celý svet spozná, že ty, čarodej, si priateľom upírov a že ktokoľvek na teba položí ruku, bude čeliť nášmu hnevu. Keď zasadneš na trón, Požehnaný dedič, budeš naším kráľom. Ja ťa žiadam, aby si bol našou rodinou.“ Oči sa mu rozžiarili svetlom, ktoré Harry dobre poznal. Moc upírskeho kráľa znovu ožila, keď prvý a zároveň poslednýkrát ponúkol smrteľníkovi dar upírskej moci. Harry pred ním pokľakol na kolená, schopný odmietnuť ponuku, ktorú mu kráľ dal, nie pre moc, ktorú obsahovala, ale pre úprimnosť, s ktorou bola prednesená. Moci mal sám dosť, nepotreboval ďalšiu, ale sľub rodiny... To nedokázal odmietnuť.

„S nesmiernym potešením, môj kráľ.“ Sklonil pred ním hlavu. Na tvári sa mu objavil jemný úsmev, keď pocítil ako sa kráľova mágia vliala do jeho rúk, obkrúžila jeho zápästia, zapálila Prsteň vládcov na Harryho prste a vsiakla do mladíkovho magického jadra.

„Vitaj do rodiny, syn môj.“ Ozval sa kráľ jasným hlasom. Osud bol niekedy skutočne nevyspytateľný. Jednu rodinu mu vzal, keď odhalil zradu, ktorú na ňom spáchali Weasleyovci a druhú mu dal, keď mu do cesty poslal upírskych dedičov.

Loreth si hneď po svojom návrate všimol otcovu zmenu. Muž, ktorý sa dovtedy ledva držal v sede, vďaka spojeniu s Harryho mágiou opäť vyzeral ako vládca, ktorého Loreth poznal z detstva. Loreth sa prekvapene pozrel na Harryho, pocítiac zmenu v pute, ktoré ich spájalo.

„S matkiným požehnaním?“ opýtal sa. Kráľ prikývol.

„Keby nesúhlasila, nikdy by som to nemohol vykonať. Vaša matka vedela ešte skôr než my ostatní, čo nám ten chlapec prinesie.“ Predniesol kráľ s nežným úsmevom.

„Náhle sa začala cítiť omnoho lepšie, preto som prišiel.“ Priznal Loreth. Kráľ za zahľadel na Harryho.

„Nuž, už vieš prečo.“ Usmial sa. Loreth sa hlboko uklonil.

„Ďakujem ti, Výsosť.“ Zašepkal.

„Pristúp, dieťa a pokľakni.“ Prikázal kráľ. Loreth nezaváhal, prekonal tú vzdialenosť, ktorá ich delila a klesol pred svojím otcom na kolená. Keď k nemu kráľ natiahol ruky ako predtým k Harrymu, Loreth plynule zopakoval jeho gesto a spojil ich dlane. Keď mu kráľ nastokol na prst prsteň s tmavomodrým kameňom, nevyriekol jediné slovo.

„Syn môj, tento prsteň sa v našom rode dedí z generácie na generáciu a predáva sa z otca na syna už po tisícročia. Ty, Loreth Savoray, si náš budúci kráľ, srdce z môjho srdca, duša z mojej duše, telo z môjho tela. Prsteň moci od dnešného dňa náleží tebe, no nie ako kráľovi, ale ako jednému zo Siedmych držiteľov práva. Slúž svojmu bratovi dobre, chráň ho a stráž, tak ako mu náleží a buď mu vždy na pomoci.“ Sklonil tvár k synovej ruke a zašepkal slová, ktorým Harry nerozumel.

„Až naveky, otec.“ Zašepkal Loreth. S rozžiareným pohľadom sa pozrel na Harryho.

„Vitaj do rodiny.“ Privítal ho. Harry sa na znak vďaky usmial, pričom pohľadom obsiahol oboch upírov v miestnosti.

„Mrzí ma otcov stav.“ Ozval sa Harry, keď znovu osameli. Napriek tomu, že teraz po zásahu Harryho mágie vyzeral lepšie, smrť naňho stále čakala. Možno príde o niečo neskôr, no predsa príde čoskoro. Loreth sa na jeho prekvapenie jemne usmial.

„Myslím, že to chápeš zle. Vieš, koľko rokov sa dožil náš otec?“ opýtal sa Harryho.

„Niekoľko storočí, predpokladám.“ Odvetil Harry. Vedel, že upíri sa dožívali omnoho vyššieho veku ako čarodejníci alebo obyčajní ľudia. Okrem toho mu kráľ predtým povedal, že vládol štyristo rokov.

„Sedemstosedemdesiat rokov. Nesmierne ich oboch milujem, matku aj otca, ale pravda je, že moji rodičia sú už unavení zo života a ja im rozumiem. Myslím, že sme sa nikdy nerozprávali ani o mojom a Amayinom skutočnom veku. Čo myslíš, koľko mám rokov?“ opýtal sa Loreth.

„Cez dvadsať?“ nadhodil Harry, hoci začínal mať pocit, že jeho dovtedajšie predpoklady neboli ani trochu presné.

„Mám viac než sedemdesiat rokov. Amay je mladšia, má len čosi vyše tridsať, no napriek tomu sme obaja omnoho starší než ty. Amay predstiera, že je mladšia, aby mohla študovať na Rokforte. Amay si myslí, že tí vaši dvaja priatelia, dvojičky, ktoré vás majú tak radi, ju už dávno prekukli, no nikdy to nahlas nepriznali. Nechcem ťa podceňovať, Harry, to nikdy, no v našom svete som stále považovaný za mladého a neskúseného. Môj otec mal tristo rokov, keď zasadol na trón. Začiatky pre mňa budú ťažké, bude trvať desaťročia, možno aj storočia, kým si získam pevné postavenie jednak v mojom klane a jednak medzi ostatnými klanmi. Nevieš si ani predstaviť, aké je to pre mňa zvláštne, uvedomovať si, že čarodejníci vložili svoj osud do rúk niekoho tak mladého ako si ty. Mal si jedenásť rokov, keď si sa prvýkrát vedome a z vlastnej vôle postavil Voldemortovi a porazil si ho. Keď som mal ja jedenásť rokov, konečne mi dovolili používať cvičný drevený meč a aj to len s prísnym dohľadom a cez matkinu nevôľu.“ Priznal s úsmevom.

„Bežne to tak funguje aj v čarodejníckych rodinách. Lenže ja som nemal rodičov, ktorí by ma chránili.“ Vysvetlil Harry.

„To nie je tak celkom pravda, že?“ pripomenul Loreth.

„Snape nevedel, že je môj otec.“ Povzdychol si Harry.

„Určite? Si jeho syn, jeho krv, čo znamená, že ťa tvoja matka počala krátko predtým ako utiekla. To si vážne myslel, že by hneď skočila do náručia niekomu inému? Tak málo dôveroval žene, s ktorou zdieľal posteľ? Alebo tak veľmi nenávidel seba? To, že si mu odpustil, je.. Keby to urobil môj otec, Harry, našiel by som ho a zabil.“ Povedal Loreth úprimne. Harry mu veril a rozumel jeho slovám. Dopekla, veď on sám niekedy stál na hrane. Boli chvíle, kedy si kládol rovnaké otázky, kedy ho vinil z toho, že neprišiel a nezachránil ho, že mu nedal život, ktorý si zaslúžil. Vtedy ho nenávidel tak veľmi, že sa desil samého seba. Lenže pravda bola, že by nikdy nemohol zabiť vlastného otca. Bola to jeho najväčšia sila a najväčšia slabosť zároveň.

„Nedokázal by som to.“ Vydýchol Harry. Loreth ho zľahka pobúchal po pleci.

„Ja viem, Harry. Na jednu stranu ťa za to obdivujem. Na druhú stranu... Veď vieš.“ Pokrčil plecami. Harry sa uškrnul.

„Ale na tom už teraz nezáleží. Máš novú rodinu, ktorá za tebou bude bezpodmienečne stáť v dobrom aj v zlom. Keď nás povoláš, Harry, my okamžite prídeme, bez ohľadu na všetko.“ Sľúbil Loreth.

„A ja prídem, kedykoľvek budete potrebovať moju moc.“ Prisahal Harry. Akákoľvek vzdialenosť ich bude deliť, Harry príde, keď ho povolá jeho rodina.

„Verím ti, Harry. Verím, že jedného dňa vytvoríš nový svet, že nás všetkých zachrániš a že sa staneš tým najlepším kráľom, akého si náš svet snáď ani nezaslúži. A my tu budeme, keď budeš ty sám potrebovať zachrániť. Prekonáme všetky tiene, ktoré stravujú tvoju dušu.“ Sľuboval Loreth. V jeho slovách bolo čosi úprimné a tvrdohlavé, čo na Harryho tvári vyvolalo úsmev. Vari si neuvedomoval, že to všetko už dávno robili? Že boli tým jediným, čo ho chránilo pred pádom do priepasti?

Dorazili k bráne vedúcej z pevnosti. Ďalej s ním už Loreth nepôjde, čo najskôr sa musí vrátiť k otcovi, aby prebrali všetko, o čom sa rozprávali a mnoho iných vecí. V posledných mesiacoch sa Loreth od otca prakticky ani nepohol, kráľ sa ho pokúšal naučiť všetko, čo mohol, kým odíde do sveta tieňov.

„Rád som ťa stretol, Loreth. Obávam sa, že sa nejakú dobu neuvidíme.“ Povzdychol si Harry.

„Tým sa netráp. Príď kedykoľvek budeš potrebovať, budem čakať.“ Uistil ho Loreth.

„Zbohom, Loreth.“ Rozlúčil sa Harry.

„Zbohom, brat môj.“ Odvetil Loreth. Harry sa usmial, zľahka sa uklonil a vyrazil. Keď bol dosť ďaleko na to, aby z neho zostala len silueta, otočil sa a zodvihol na pozdrav ruku. Vedel, že ho Loreth so svojím upírskym zrakom bude vidieť, rovnako ako vedel aj to, že tam zostal stáť a čakať, kým sa mu Harry nestratil z dohľadu.