Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

„Rozposlal si pozvánky na to stredajšie stretnutie?“ opýtal sa Mordred, keď sa Harry horko ťažko dotiahol na druhý deň ráno na neskorý obed. Boli už dve hodiny, ale on sa prebudil len asi pred desiatimi minútami.

„Och,“ vypadlo z Harryho „úplne som na to zabudol.“ Priznal.

„To bolo od teba nezodpovedné, keby si chcel, aby sa v stredu konalo stretnutie, takmer určite by nemohli prísť všetci. No nevadí, aspoň nebudem musieť meniť plány.“ Povedal Mordred. Na rozdiel od Harryho sa zdal byť v poriadku, živý, zdravý a vyspatý. Harry mal vlasy na všetky strany a stále zlepené oči, ktoré si práve unavene pretieral hánkami.

„Počúvaš ma vôbec?“ ozval sa Mordred.

„Hm?“ reagoval Harry neveľmi inteligentne. Keď si uvedomil, čo sa ho pýtal, zašomral ospravedlnenie.

„Prepáč, som akýsi nesústredený. Ešte som sa poriadne neprebudil.“ Ospravedlnil sa.

„Potrebuješ sprchu, kým budeš schopný viesť so mnou zmysluplnú konverzáciu?“ opýtal sa Mordred ironicky. Predsa len nebol úplne v poriadku, bežne takýto nepríjemný nebýval.

„Nie, len... asi potrebujem kávu.“ Povedal Harry. Na Mordredov sarkazmus nereagoval. Zavolal si k sebe jedného z le Fayovských domácich škriatkov a požiadal ho o silnú čiernu kávu. Keď mu ju škriatok priniesol, poriadne sa napil. Silná káva ho takmer okamžite nakopla.

„Hovor.“ Vyzval ho. Mordred sa na neho zamračil, zopakoval však to, čo hovoril, kým bol Harry duchom mimo.

„Dnes a zajtra budeme cvičiť a ja sa ťa pokúsim naučiť čo najviac o nekromancií a nekromantoch. A v stredu ťa vezmem so sebou a predstavím ťa Spoločenstvu nemŕtvych ako nového, mimoriadne nadaného, člena.“ Povedal. Harry prekvapene zamrkal.

„To je... super.“ Dostal zo seba nakoniec.

„Nechceš tam ísť? Včera si do mňa dorážal, kým som neukojil všetky tvoje otázky.“ Pripomenul Mordred.

„Isteže chcem.“ Povedal Harry, neznel však veľmi nadšene. Mordred sa zamračil ešte hlbšie a bol by sa ho určite spýtal na jeho podivnú náladu, keby sa Harry nezačal pýtať. To bolo dobré znamenie, keď sa Harry vypytoval, bol v poriadku.

Keby vedel, ako sa musel Harry nútiť, aby sa správal normálne.

„Stihneš ma naučiť všetko potrebné?“ spýtal sa. Jeho hlas znel divne.

„Pokúsim sa. Pokiaľ ťa však mám predstaviť ostatným nekromantom, musí to byť čo najskôr, nemáme veľa času. Prvé oficiálne stretnutie Tretej strany presunieme na piatok. Súhlasíš?“ opýtal sa Mordred. Harry len prikývol na súhlas.

Pred Mordredom sa objavil čistý tanier, rovnako ako aj pred Harrym na stole medzi nimi sa postupne zjavovali chutné raňajky. Mali na výber hneď niekoľko jedál, Harry zazrel lievance, palacinky, toasty, praženicu, opekanú slaninku, hrianky, pečivo, lekvár, maslo, sladké buchty aj cereálie s mliekom. Zacítil vôňu fantastických buchiet plnených horúcou fazuľovo mäsovou plnkou, ktorá sa mu lahodne roztekala v ústach, keď do nej zahryzol. Samozrejme, nechýbali ani džúsy, káva, čaj a čokoláda. Raňajky hodné kráľa.

Mordred si nevšimol ako Harryho naplo, keď zbadal všetko to jedlo.

„Najedz sa a potom sa choď pokojne osprchovať a prezliecť. Ale hlavne, pokús sa konečne zobudiť. Potrebujem ťa mať živého, aby som ťa niečo naučil.“ Povedal Mordred. Pozrel na Harryho a na okamih sa pristavil pohľadom na jeho tvári. Harryho zamrazilo pri pomyslení, čo všetko by na ňom mohol vidieť. Mimovoľne sklonil tvár, čo sa snažil zamaskovať tým, že si nabral jedlo. Neveľmi príjemná reakcia jeho žalúdka ho presvedčila o tom, že praženica mu dnes ráno bude dokonale stačiť, kombinovať ju s niečím ďalším by bolo absolútne zbytočné. Namiesto toho si nalial ďalšiu kávu.

„Nemal by si piť toľko kávy.“ Ozval sa Mordred. Harry čosi zahundral v odpoveď, kávy sa však nevzdal. Keď na neho Mordred uprel pohľad, nalial si do pohára džús. Bolo mu jedno aký. Keby mal byť úprimný, priznal by, že mu nezáležalo ani na tej káve.

„Idem do sprchy.“ Povedal po piatich minút podivne dusivého ticha.

„Nič si nezjedol.“ Povedal Mordred. Kývol na jeho tanier s takmer nedotknutou praženicou.

„Nie som hladný, som len unavený.“ Povedal Harry.

„Sadni si a zjedz ešte niečo. To, čo ťa dnes budem učiť, nebude zábava, chcem, aby si bol najedený, keď s tým začneme.“ Prehovoril Mordred dôrazne. Harry vykrivil pery a oči sa mu zvláštne zaleskli, poslušne sa však posadil naspäť za stôl a rýchlo dojedol zvyšok praženice, čo mal na tanieri.

„Spokojný?“ opýtal sa. V skutočnosti ani nečakal na odpoveď a rovno vstal od stola.

„Takmer.“ Povedal Mordred. Harry sa na neho uškrnul.

„To ti bude musieť stačiť.“ Povedal.

„Dobrú chuť.“ S tými slovami odišiel.

Cestou do izieb sa nezastavoval nikde, len sa vo svojich izbách prešmykol do kúpeľne a klesol pred záchodovú misu. Skôr než stihol čokoľvek urobiť, skončil obsah jeho žalúdka vnútri.

Hodnú chvíľu zvracal a napínalo ho aj keď zo seba už nemal čo dostať. Nevedel to zastaviť. Nakoniec so znechuteným výrazom spláchol ten odpad a unavene klesol na zem vedľa toalety. Čelom sa oprel o studenú dlažbu, príjemne chladila jeho spotenú rozhorúčenú kožu.

Noc, čo mal za sebou, bola zlá. Veľmi zlá. Neboli to nočné mory, z ktorých sa budil a neboli to ani sny o Voldemortovom mučení. Z nich sa mohol aspoň prebudiť, kričať, nariekať a bojovať s tým. Preklínať Voldemorta, vymýšľať pomstu, proste čokoľvek. Ale toto bolo iné, horšie. Videl peklo. A tým myslel skutočné peklo.

To, čo sa včera stalo, ako sa jeho mysle dotkla pekelná mágia, v ňom zanechalo hlbšiu stopu než tušil. Jeho sny boli chaotické a plné chladnu, utrpenia, kriku a beznádeje. A niekedy, naopak, strašidelného ticha, ktoré bolo snáď ešte horšie než mučivé výkriky duší uväznených vo večnom zatratení. Nevedel by opísať, čo presne sa v pekle deje, jeho sny boli priveľmi nepresné, netušil ani, aké je usporiadanie pekla, aspoň nie zo svojich prechádzok peklom, vedel však, že duše tam trpia. Veľmi. Strašne.

Stále to mal pred očami. Tisícky mučených duší, cítil smrad, v ušiach sa mu ozývali výkriky hrôzy a bolesti, videl ich rozšírené ubolené oči, podliate krvou, cítil ich chladné dotyky. Keď ucítili, že nepatrí do pekla, chceli mu ublížiť. Chceli sa mu pomstiť za to, za čo si mohli sami. Chceli ho stiahnuť so sebou, aby netrpeli osamote, aby neboli takí osamelí.

A potom videl jeho. Lucifera.

Bol nádherný. Lucifer bol tou najkrajšou a najžiarivejšou bytosťou, akú kedy Harry videl. Keď ho videl, veril v jeho čistotu a svätosť, veril, že čokoľvek povie, je zákonom. Bol akoby presvietený vnútorným jasom, aký nemôže mať nikto zlý. A v skutočnosti vôbec nevyzeral tak démonicky ako ho opisovali.

Vlasy mal ako zlato, svetlé, žiarivé a husté, klenuli sa mu okolo tváre ako svätožiara. Pleť mal zlatistú, akoby prežiarenú fascinujúcim jasom, krásnu. Premenlivé oči mal ako búrlivý oceán, polnočné nebo, belasú oblohu za slnečného dňa a žiarivé zafíry vyťažené z hlbín zeme. Ústa mal pevné, kútiky prirodzene vytiahnuté nahor, akoby sa často usmieval a zuby za nimi dokonale biele a rovné. Postavu mal perfektnú, bol vysoký a silný, nie však priveľmi. Jeho tvár a telo boli ako dokonalá socha starobylého umelca, do ktorej akási vyššia mocnosť vdýchla neuveriteľné svetlo. A jeho krídla... Vždy si predstavoval, že Luciferove krídla budú čierne ako samotná noc, čierne ako jeho temnú duša. Jeho krídla však, naopak, žiarili do očí bijúcou belosťou a priam iskrili. Boli hebké a mäkké, nádherné.

Mal v sebe čosi, čo Harryho nabádalo, aby sa pred ním sklonil a prisahal mu vernosť. Aby urobil všetko, čo od neho bude chcieť, nech by ho to stálo čokoľvek. Veď ako by niečo mohol odmietnuť najdokonalejšiemu anjelovi?

A potom zazrel to, čo bolo na prvý pohľad, ba dokonca aj na tisíci pohľad, pokiaľ si to tak Knieža temnôt želal, neviditeľné.

Tie láskavé ústa neboli v skutočnosti láskavé. Keď sa na ne dobre pozrel, videl tú krivku krutosti, ktorú na nich mal. Keď ukázal zuby, nebolo to vo vrelom smiechu, ale v krutom úškľabku. Jeho tvár nebola dokonale pokojná a krásna, bola desivá a neľútostná. A jeho oči boli plné nespútanej zloby, moci a nenávisti takej mocnej, že by samotná dokázala zničiť celé ľudstvo. Ľudí nenávidel s takou intenzitou, že to Harry nedokázal pochopiť a pritom na nich žiarlil, čo bolo Harryho mysli ešte vzdialenejšie.

Bol dokonalý, tak dokonalý ako nikdy nijaký človek nebude a bol mocnejší než celé ľudstvo dohromady. A predsa žiarlil na bytosti, ktoré nazýval úbohými. Žiarlil na tie škodce, ktoré tak hanebne okupovali jeho! Zem.

Bolo v ňom toľko zloby a chladu, až to Harryho desilo do morku kostí. Tak veľmi, ako ním bol spočiatku uchvátený, sa ho neskôr desil. Démon, čo vyzeral ako anjel. Nádherný Padlý. Táto bytosť bola tou najhoršou a najzvrátenejšou bytosťou, aká kedy chodila po tejto zemi. Toto bolo stelesnené zlo.

„A tak si dobro a zlo vymenili svoj odev a odvtedy takto chodia po našej zemi...“ tie slová sa v jeho mysli objavili ako dávno zabudnutá spomienka. Musel to byť len úryvok nejakého príbehu, dokonale však sedel na Lucifera. Jeho výzor bol dokonalý, ako stelesnené dobro a, naopak, jeho duša bola čierna ako decht.

Matne si spomínal ako sa na literatúre učili o autoroch, ktorí zaujímavým spôsobom vykresľovali svet čierno bielo. V ich dielach bol kontrast medzi dobrom a zlom, svetlom a temnotou, výrazný a jasný. Pokiaľ ste sa naozaj pozerali a chápali. Lucifer bol rovnaký. Kontrast medzi jeho telom a dušou, medzi zdaním a skutočnosťou, bol priam priepastný.

Jeho meno bolo svetlo a on naozaj bol svetlom. Svietil rovnako ako svetlonosi. Aj oni vás svojim jasom privedú do záhuby, keď ich v mylnej predstave bezpečia nasledujete. Sám Harry by ho pravdepodobne s dôverou nasledoval a veril by v jeho dokonalosť a dobrotu, keby nevidel, kým bol Lucifer naozaj.

Akoby v reakcií na tieto myšlienky sa znovu naklonil nad misu a pokračoval v zvracaní. Tvrdenie, že sa cíti hrozne, nemohlo plne zobraziť, ako sa, doparoma, cítil. Už dávno zo seba dostal von dnešné raňajky a včera toho tiež zrovna moc nepojedol, tak čo ešte mohol zvracať?

Po tvári mu tiekli slzy, keď zodvihol tvár od misy a opakom ruky si utrel ústa. Spláchol, lebo už z toho samotného zápachu zvratkov sa mu robilo nevoľno a chvíľu počkal či sa jeho žalúdok opäť nerozhodne prevrátiť naruby. Keď sa najbližších päť minúť nič nestalo, unavene vstal a dotackal sa k umývadlu. Cítil sa unavený a rozbitý, akoby ho prešiel zvlášť ťažký parný valec, pre istotu sa niekoľkokrát vrátil a aby toho nebolo málo, to, čo zostalo z jeho tela ešte niekoľkokrát pretiahli kľúčovou dierkou.

V skratke, cítil sa skutočne mizerne.

V izbe sa nadopoval elixírmi, užil aj Životabudič, Snape by zúril. A nielen on, Mordred by tiež nebol práve nadšený už len tým, že ho stále má pri sebe. Musel užiť trojnásobnú dávku, aby pocítil účinok.

Možno mali pravdu a skutočne sa mu to vymykalo spod kontroly. Životabudič bol sila, ktorá človeka okamžite nakopla a postavila na nohy, Harryho na nohy nepostavili tri dávky.

Faktom však bolo, že predávkovanie Životabudičom, ku ktorému sa Harry blížil, nebola sranda. Žiaľ ani myšlienka na možné následky mu nezabránila vypiť hneď tri fľaštičky.

Každému svojmu spojencovi poslal list o blížiacom sa stretnutí Tretej strany. Potom zišiel dole, aby vyhľadal Mordreda.

„Napísal som Dumbledorovi list o tom, že si nie som istý či chcem, aby si sa znovu vrátil na Rokfort. Bol si tam opakovane napadnutý, neustále v ohrození a v spoločnosti ľudí, ktorí o tebe rozširujú nepravdivé klebety. Mimo iné sa mi nepáči ani prístup samotného riaditeľa. Približne v takomto duchu znel ten list. Očakávam od neho okamžitú odpoveď.“ Informoval ho, keď ho Harry našiel v cvičebnej miestnosti.

Táto izba bola priestranná a dokonale zabezpečená kúzlami, ktoré jednak bránili zraneniam a na druhú stranu chránili zvyšok domu pred cvičením. Väčšina podzemia pod domom bola zabezpečená, lebo si tam le Fayovci založili elixírové laboratóriá a sklady prísad a nechceli riskovať, že by pri výbuchu elixíru prišli o dom. Podobne bola zabezpečená aj táto izba, keby niekto vnútri nej použil silné kúzlo. A keďže le Fayovci bývali mocným rodom, počítalo sa s veľmi mocnými kúzlami.

„Kedy si mu posielal list?“ zaujímal sa.

„Teraz som pustil sovu.“ Odvetil Mordred.

„Mám zopár listov, ktoré potrebujem odoslať. Mohol by som použiť tvoje sovy?“ spýtal sa Harry.

„Iste. Mimochodom, prišli ti nejaké listy, máš ich dole v predsieni. Pošlem ich po škriatkovi do tvojich izieb.“ Upozornil ho Mordred.

„Nevieš, od koho sú?“ spýtal sa Harry.

„Neotváral som ich. Ale bol by som ochotný staviť sa, že minimálne jeden z nich bude od starého Dumbledora. To, že skončíš so zlým, desivým Smrťožrútom le Fayom nebolo v pláne.“ Uškrnul sa.

„Nie si Smrťožrút.“ Pripomenul Harry.

„Nemám to odporné tetovanie, v skutočnosti podporujem Voldemortovho najväčšieho nepriateľa a plánujem Voldemortov pád. No, asi naozaj nie som práve najlepší Smrťožrút.“ Skonštatoval. Harry sa pobavene zasmial.

„Ako hovorím, nie si Smrťožrút.“ Zopakoval.

„Dnes ťa naučím ako vyvolať tú časť svojej mágie, ktorá je predurčená na nekromanciu. Najskôr ju musíš nájsť, aby si mohol ovládať to, čo pritiahneš z onoho sveta.“ Vysvetľoval.

„Mám sa ponoriť do svojho magického jadra a hľadať?“ opýtal sa.

„Áno, bude to podobné. Ibaže tentoraz pôjdem s tebou a povediem ťa.“ Povedal Mordred.

„Bojíš sa, že by som tú mágiu nenašiel?“ uškrnul sa Harry.

„Nepochybujem o tom, že by si ju našiel. Nemáme však čas na to, aby si ju hľadal sám. Dnes ťa potrebujem naučiť niektoré základné kúzla a najmä potrebujem, aby si našiel a aspoň čiastočne sa naučil ovládať svoje nadanie. Pokiaľ chceš prežiť, budeš sa musieť stať najlepším. A ty už o dva dni stretneš tých najlepších z najlepších. A ver mi, že nekromanti nie sú práve tí dobrí, to, že sa ich ľudia boja, má aj svoje logické opodstatnenie.“ Varoval ho Mordred.

„Kedy začneme?“ opýtal sa Harry jednoducho. Vstúpiť do svojho magického jadra zvládne kedykoľvek. Len si nebol istý tým, ako doň dostane Mordreda.

„Najlepšie hneď.“ Povedal Mordred. Harry pokrčil plecami.

„Dobre. Potrebujem si sadnúť.“ Povedal. Mordred ukázal na deky rozložené na zemi.

„Chceš radšej sedieť alebo ležať?“ opýtal sa.

„Sedieť, myslím. Doteraz som sa na jadro napájal len zo sedu.“ Pokrčil plecami.

„Meditačný?“ opýtal sa.

„Nie. Naposledy som sa len oprel o stenu. Caithlin si myslela, že som zaspal.“ Uškrnul sa. Mordred nadvihol obočie.

„V živote som nestretol čarodeja, ktorý by pri skúmaní svojho magického jadra vyzeral, akoby spal. Na to, aby si mohol pohliadnuť do hĺbky svojej mágie, využívaš zložité meditácie, náročnejšie ako tie, pri ktorých cvičíš okulumenciu. Ale dobre. Sadni si a ukáž mi to.“ Počkal, kým si Harry našiel pohodlné miesto a sadol si vedľa neho.

„Určite je to takto v poriadku?“ uisťoval sa, keď pohliadol na Harryho pohodlné sedenie.

„Iste. Takto je to perfektné.“ Prikývol. Mordred sa oproti nemu usadil do sedu, ktorý Harry poznal ako lotosový kvet. Neznášal to, Harrymu trvalo otravne dlho, kým bol schopný dosiahnuť ho a potom zistil, že je mu to na nič. Tak ako turecký sed, tak ani lotosový sed mu nepomáhali v sústredení sa.

„Teraz sa nebráň. Budem tam s tebou, povedieš ma a ja povediem teba. Snaž sa ostať v pokoji aj keby sa stalo niečo nečakané, inak sa naše spojenie pretrhne. V poriadku?“ opýtal sa. Keď Harry prikývol, venoval mu mierny upokojujúci úsmev a prstami sa dotkol Harryho spánkov.

„Môžeme.“ Povedal. Po tomto slove sa Harry niekoľkokrát zhlboka nadýchol a vyčistil si hlavu. Prsty na spánkoch ho spočiatku rozptyľovali, musel si vsugerovať, že Mordred nie je hrozba a potlačiť prirodzené inštinkty. Trvalo mu to dlhšie ako zvyčajne, do pár minút však vkĺzol do pokojných vĺn svojho podvedomia a hneď na to do svojho magického jadra.

Vír farieb ho pohltil. Ako prvé prišli červené, oranžová a zelená. Prepletali sa okolo nich, obtáčali ich a skúmali Mordreda.

„Kam teraz?“ opýtal sa Harry. Vlastne si to iba pomyslel a Mordred ho počul.

„Do stredu.“ Povedal Mordred jednoducho. Harry sa nechal viesť okolitou mágiou a nasledovaný Mordredovou mysľou zamieril hlbšie.

Čím hlbšie prechádzali, tým sa farby v Harryho magickom jadre stávali rozmanitejšími. Červená ostala, ale nadobudla mnohé odtiene, od žiarivej rubínovej až po temnú ako zaschnutá krv. Harry vedľa seba cítil Mordreda, okrajovo vnímal jeho pocity a načúval jeho myšlienkam. Preto mu neuniklo, keď sa Mordredovo ľahké prekvapenie zmenilo na číry šok, keď zazrel niečo v Harryho mágií.

„Toto je ono?“ opýtal sa Harry, poukazujúc na temné stuhy, vinúce sa vnútrom Harryho magického jadra.

„Nie!“ vyhŕkol Mordred až príliš rýchlo. Viac k tomu nepovedal, len ťahal Harryho preč. Rovnako prekvapený ostal, keď prvýkrát zaregistroval jasnú bielu farbu, ktorá prebleskovala v chlapcovom jadre.

„Tam. Tá fialová.“ Povedal. Harry nasledoval farbu, ktorú mu Mordred ukázal. Postupne našiel viacero odtieňov fialovej, ako to bolo pri každej inej farbe. Najviac ho priťahovala jemne trblietavá tmavofialová a aj bez Mordredových slov vedel, že práve toto je tá časť mágie, ktorú hľadali.

„Výborne, Harry.“ Povedal Mordred. A vtedy sa ich spojenie prerušilo a Mordred zmizol. Harry ho nasledoval krátko na to.

„Prečo ťa tak prekvapila čierna a biela?“ opýtal sa Harry. Mordred sa odsunul a posadil sa pohodlnejšie. Bol napätý a zachmúrený.

„Nikto nemá čiernu ani bielu mágiu. Dokonca ani tí najtemnejší a najhorší černokňažníci nemali čiernu mágiu. Temnú áno, ale nie čiernu. Ty máš v sebe ten najtemnejší druh mágie, s akým som sa dnes stretol prvýkrát a to mi ver, že temnotu poznám dôverne.“ Povedal Mordred. Keď videl Harryho zachmúrenú tvár, položil mu ruku na rameno.

„Videl som v tebe aj svetlo, rovnako ako som nikdy nevidel takú temnú mágiu, nikdy som nevidel ani takú jasnú. Dokonca som nikdy ani nepočul o tom, že by niekto mal čo i len kvapku takejto jasnej mágie.“ Snažil sa ho upokojiť. Harry sa neveselo pousmial.

„Sám si povedal, že s temnotou máš dôverný vzťah. Svetlo ti niekedy uniká, Mordred.“ Pripomenul Harry mierne.

„To je možno pravda, ale mám otvorenú myseľ, moje oči sa pozerajú a moje uši poslúchajú. Svetlo poznám. Nezabúdaj, že to nie je tak dávno, čo som proti nemu bojoval a ja svojho nepriateľa poznám.“ Reagoval Mordred. Harry sa pri jeho slovách mimovoľne zachvel. Práve to bola najväčšia chyba, nie? Harry zabúdal. Zabúdal na to, že Mordred bol svetlu stále vzdialený.

„V tvojom magickom jadre je však ešte niečo nezvyčajné.“ Povedal Mordred. Harry nadvihol obočie, náhle ochotný prejsť na inú tému.

„Čo také?“ zaujímal sa. Mordredovi zaiskrili oči.

„Čo vieš o magických jadrách?“ spýtal sa. Harry sa zamyslene zamračil.

„Je v nich ukrytá čarodejova mágia a sú zdrojom jeho sily.“ Začal pomaly. Keď videl Mordredov pobádajúci pohľad, pokračoval už istejšie ďalej.

„Farba mágie v magickom jadre závisí od schopností čarodeja. Čím viac danej farby v magickom jadre u čarodeja prevláda, tým silnejšie spojenie má s danou silou. Magické jadro v sebe ukrýva väčšinu mágie čarodeja a práve z magického jadra čerpáme silu na kúzla. Čarodej je len taký silný, aké rozsiahle je jeho magické jadro.“ Hovoril Harry. A práve v tomto bode ho Mordred prerušil.

„Áno, presne tak. Čarodej je len taký silný, aké rozsiahle je jeho magické jadro. Čo to znamená?“ usmial sa, akoby prichádzali k odhaleniu čohosi veľkolepého.

Harry absolútne nechápal, čo od neho Mordred chcel.

„No... magické jadro je obmedzený priestor, kde...“ viac už povedať nestihol, prerušil ho totiž Mordred.

„Presne tak!“ zvolal. Harry sa zamračil, ale zostal mlčať. Čo, doparoma, ho tak tešilo?

„Magické jadro má obmedzený priestor, správne?“ opýtal sa pomaly, akoby tá otázka ukrývala odpoveď na Harryho nevyrieknutú otázku.

„Áno. Myslím.“ Prikývol Harry. Mordred pretočil očami, keď si uvedomil, že Harrymu stále očividne nič nedošlo.

„Máš v sebe niečo neskutočné a ani o tom nevieš.“ Zašomral si pre seba.

„Niečo ti ukážem, dobre? Ty si mi dovolil vstúpiť do svojho magického jadra a ja ťa teraz povediem do svojho. Chceš vidieť jadro mocného čarodeja?“ opýtal sa Mordred. Harry nerozumel, prečo sa jeho oči stále smiali a prečo sa zdalo, akoby pri poslednej vete Mordred takmer neudržal smiech na uzde.

„Iste.“ Prikývol.

„Dobre. Prsty si prilož k mojim spánkom, tak ku mne prenikneš jednoduchšie a mysľou prenikni do tej mojej. Viem, že s legillimenciou nemáš veľa skúseností, preto ťa sám budem k sebe volať. Si pripravený?“ opýtal sa. Už ovládol smiech a postupne naberal priam oceľové sústredenie. Harry mu ho videl v očiach. Prikývol.

Mordred nasmeroval jeho ruky a dal mu inštrukcie, ako preniknúť do jeho mysle. Harry potichu počúval a prikyvoval. Nakoniec Mordred zatvoril oči. Harry ho po pár sekundách nasledoval a otvoril svoju myseľ ako mu prikázal starší čarodej.

Ešte predtým než stihol svoju vlastnú myseľ vyslať na prieskum a vyhľadať tú Mordredovu, začul, či skôr zacítil, volanie Mordredovej mysle. Le Fay si plne otvoril myseľ a privolával k sebe tú Harryho. Chlapec neváhal a nasledoval tichý hlások, ktorý ho nakoniec priviedol až do Mordredovej mysle.

A tam sa Harry po prvom krátkom stretnutí s Mordredovými myšlienkami prepadol do hĺbok jeho magického jadra.

Ako prvé farby k nemu prišlo fialová a modrá. Ovíjali sa okolo nich, skúmali Harryho a vítali Mordreda. Netrvalo dlho a zareagovali na Harryho prítomnosť, ovíjali sa okolo neho a približovali sa stále viac do jeho nehmotnej blízkosti, akoby ho dôverne poznali, len si potrebovali spomenúť. Akoby bol dobrý priateľ, ktorého stretli po roku a on vyzeral na prvý pohľad inak.

Nepamätal sa, že by jeho mágia reagovala rovnako na Mordreda. Očividne to však bolo v poriadku, lebo Harry cez ich spojenie pocítil Mordredovu spokojnosť.

„Poďme ďalej.“ Povedal Mordred. Harry ho poslušne nasledoval, vnímajúc ďalšie farby, ktoré sa okolo nich objavovali. Červená, hnedá, krémová a zelená sa spolu s fialovou a modrou nakoniec ukázali ako najrozšírenejšie farby v Mordredovom magickom jadre. Harrymu neunikla skutočnosť, že Mordredovo jadro je ladené skôr do temnejších odtieňov. V konečnom dôsledku bolo temnejšie než to Harryho, takmer dokonale vyvážené medzi svetlom a temnotou. Mordred bol naklonený čiernej mágií a temnote ako takej.

Ďalšia skutočnosť, ktorú si všimol, ho prekvapila a zaujala omnoho viac.

„Čo je to?“ opýtal sa, ukazujúc na pevný obal. Mordred ho zaviedol bližšie k nemu, pričom Harry cítil jeho úsmev.

„Toto, môj mladý priateľ, je hranica môjho magického jadra. Zodvihol ruku a priložil ju k pevnej, hoci na pohľad zvláštne sa pohybujúcej, mase akejsi zhmotnenej látky. Podobala sa na mágiu, ale Harry vedel, že to nebola mágia. Toto bola ochrana magického jadra.

„Povedz, našiel si vo svojom magickom jadre toto?“ opýtal sa starší čarodej.

„Nie, nikdy.“ Priznal Harry. Dlhé hodiny strávil vo svojom magickom jadre, no nikdy na nič takéto nenarazil.

„A práve toto je najzaujímavejšie na tvojej mágií, Harry. Zdanlivo nemá konca.“ Usmial sa. Harry v prekvapení a zmätku, takmer údese ustrnul a vtedy sa ich spojenie pretrhlo a Harry doslova vyletel z Mordredovho jadra a ocitol sa naspäť vo svojej mysli. Čakal sotva pár sekúnd, kým aj Mordred otvoril oči.

„Čo to znamená?“ opýtal sa Harry zachrípnutým hlasom.

„Nemal obavy, v skutočnosti to nie je nič zlé. Znamená to len, že si veľmi, veľmi mocný. Alebo aspoň budeš, keď sa tvoja mágia úplne zbaví okov, ktoré ju viažu. Prisahal by som, že som kdesi čítal báseň o Synovi mágie, ktorý má magické jadro rozsiahle ako nekonečný oceán.“ Hovoril. Harry sa zdal byť pri jeho slovách stále zachmúrenejším, čo ho miatlo. Bol mocný, chlapec pred ním bol zosobnením snov a prosieb, bol pravým synom samotnej mágie, bolo mu predurčené mať všetku moc sveta. Tak prečo ten smútok?

V snahe zahnať ho vstal a usmial sa na mladíka, stále usadeného na porozkladaných dekách.

„Čo by si povedal na to, keby som ti ukázal jednu z troch kníh, ktoré pozná každý skutočný nekromant?“ oči mu pri tých slovách zaiskrili. Harry mu venoval polovičný úsmev a súhlasne odpovedal, zdalo sa však, že ho vnímal len čiastočne. Mordred s tichým povzdychom vykĺzol z miestnosti a odložil masku spokojnosti. Namiesto nej sa mu tvár zachmúrila, keď sa mu na ramená vrátila tiaž, ktorú neustále cítil.

V tej chvíli si neuvedomoval, že v miestnosti, ktorú opustil, sedel chlapec, ktorému na pleciach ležala ťažoba celého sveta. Pretože s veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť.

Harry nechcel ďalšiu moc. Vedel, že ju bude potrebovať a že ju aj využije, ale nechcel ju. Už dávno si však sľúbil, že použije všetko, čo bude môcť, aby porazil Voldemorta. Práve pre tento sľub, ktorý si dal, podľahol a začal sa učiť čiernu mágiu. Nebolo to tak dávno, čo si robil starosti so známkami v škole a Hermioniným prílišným povzbudzovaním do učenia sa. Vtedy bol život iný.

Mal po boku Hermionu a Rona, Dumbledore bol pre neho ako starý otec, neustále prítomný a pripravený chrániť ho. Jeho najväčším nepriateľom bol Snape, samozrejme, statočne nasledovaný Dracom Malfoyom. Voldemort bol len akýsi fľak na inak peknom živote, len akási neistá existencia mimo bezpečné steny hradu. Dokonca takmer mimo Harryho života.

A potom sa všetko zmenilo.

Rád sám seba presviedčal o tom, že sa to stalo v to leto, v ten deň, keď zistil, že bol Snapeov syn. Bolo potom jednoduchšie zvaliť vinu na niekoho iného, napríklad na Snapea. Zmena sa však začala už dávno predtým. Prenikala do jeho života pomaly a nepozorovane ako otravný jed, ktorý si všimol, až keď bolo neskoro. A predsa práve tento jed odhalil viac pravdy než čokoľvek v jeho živote.

A teraz bol tu, v hrade mocného starobylého černokňažníka Mordreda le Faya, jeho opatrovníka, učiteľa a snáď aj priateľa. Medzi jeho najbližších patrili upíri, vlkolaci, podľa všetkého k nim začínali patriť anjeli smrti a dokonca aj jedna sukuba, čo bol vlastne polovičný démon. Bol pokrvným synom Severusa Snapea, ktorý vôbec nebol taký zlý ako si všetci mysleli a Lily Evansovej, ktorá nikdy nebola taká zamilovaná do Jamesa Pottera ako všetci predpokladali. A, čo Harry nebol ochotný nahlas priznať dokonca ani vo vlastnej mysli, zdalo sa, že nebola ani taká dobrá a čistá ako tvrdili ostatní.

Voldemort a jeho Smrťožrúti už viac neboli len postavy mimo Harryho vnímania. Patrili do jeho života rovnako ako jemu najbližší, ba mal k nim možno dokonca ešte bližšie. Z ich šéfom totiž zdieľal dušu.

Podľa až desivo veľkého množstva mocných bytostí mal byť akýmsi Požehnaným dedičom, ktorý zachráni svet. A tentoraz to nebude len tak, že zabije najhoršieho černokňažníka, aký kedy chodil po zemi. Kdeže. On bude musieť zmeniť celý chod sveta a všetko, čo ľudia poznali, otočiť na ruby. A pri tom mu pomôže armáda upírov, vlkolakov a mocných čarodejov, ktorí budú verne stáť za ním.

Bolo pozoruhodné, kam až sa človek môže dostať za taký krátky čas, no nie? Niekedy sa mu vážne nechcelo veriť, že ešte nemal ani šestnásť a chodil do piateho ročníka na Rokforte. Harry Potter, chlapec, ktorým býval, sa mu zdal ako vzdialená pripomienka. Akoby prešli roky odvtedy, čo bol ním a starosti, ktoré nosil na pleciach, nedosahovali ani stotinu tej ťarchy, ktorú nosil teraz.

Niekedy bol Dumbledorovi takmer vďačný za to, že ho celé roky klamal. Toto bolo strašné.

Unavene sa zložil na deky rozložené na zemi a zavrel oči. Vedel, že Mordred sa čoskoro vráti aj s knihami, dúfal však, že to čoskoro bude trvať aspoň niekoľko minút.

Našťastie, to čoskoro bolo vážne čoskoro. Akonáhle totižto Harry prenikol do nehmotnej Morfeovej ríše, objavili sa mu v mysli obrazy pekla. Mordredov energický príchod ho účinne prebudil a kniha, ktorú niesol v rukách, ho zbavila aj najmenšej stopy po únave.

„Toto je jedna z tých kníh, o ktorých si hovoril?“ opýtal sa Harry divne vysokým hlasom. Mordred nadvihol obočie.

„Áno. Toto je jedna z troch Kníh smrti.“ Povedal.

„Kým odídeme, naučím ťa aspoň jedno z kúzel, ktoré sú v nej, prakticky využívať.“ Dodal. Harry sa nervózne usmial a v duchu zahrešil.

Tak veľmi sa snažil utajiť, že zablúdil práve do tohto oddelenia Mordredovej knižnice, že si mohol domyslieť, čo ho v najbližších hodinách konfrontuje. Došľaka aj s tým jeho prekliatym šťastím!

Harry Knihu smrti dôverne poznal. Jej znak mal vyrytý v duši aj na tele. A vôbec, ale vôbec nechcel vyvolávať nič z tej knihy, keď mal za sebou hodiny snívania o pekle a stvorách, čo v ňom žili. A už vôbec nechcel, aby sa Mordred dozvedel o jeho snoch.

Sakra!