Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Kniha smrti, prvá časť, dvanásta kapitola – Vyvolávanie bytostí Onoho sveta

Každý mocný nekromant má svojho tvora z Onoho sveta, inak známeho aj ako Podsvetie. Táto bytosť ho poslúchne a príde, keď ju čarodej privolá svojou mágiou. Najtalentovanejší z nekromantov majú s touto bytosťou aj prepojenie, ktoré vytvára inú proveň vzťahu medzi nekromantom a jeho pekelníkom.

Bežní čarodeji majú práve tejto väzbe nekromanta s jeho pekelníkom najväčšie obavy z tajného umenia nekromancie. Onen svet, alebo ak chcete Podsvetie, si mýlia s predstavou pekla, v ktorom majú prežiť svoju večnosť hriešnici.

Každý nekromant musí poznať rozdiel medzi Podsvetím, nebom a peklom.

Nebo a peklo sú duchovné sféry, ktorých existenciu nie je možné dokázať. Je to miesto, kam sa premiestni duša človeka, keď jeho telo umrie.

Naopak, Podsvetie (Onen svet), je miesto prepojené s fyzickým svetom, existujúce v jeho blízkosti, mimo vnímania bežných čarodejov a muklov. Bytosti z tohto sveta dokážu vnímať a privolávať nekromanti. Ty, čarodej, čo čítaš tieto riadky, mujsíš rozlišovať medzi peklom, do ktorého dúfaj nikdy nevkročíš a Podsvetím, z ktorého privolávaš svojich verných a s ktorým je spätá tvoja sila.

Úryvok z prvej z Kníh smrti. 

.-.-.-.-.-.-.

„Čo s nimi chceš robiť?“ opýtal sa Harry.

„Cvičiť, samozrejme.“ Povedal Mordred.

„Nemohli by sme začať inými knihami?“ zaujímal sa Harry. Mordredovi venoval nervózny úsmev.

„Prečo? Potrebuješ sa prakticky oboznámiť s Knihami smrti. Trúfaš si na titul Najvyššieho nekromanta, musíš vedieť vyvolať nejakého svojho pekelníka.“ Zmračil sa na chlapca pred sebou.

„Ktoré si vyberieš?“ opýtal sa. Harry vytreštil oči a začal čosi koktať. Mordred sa na neho zamračil ešte hlbšie.

Harry náhle úprimne ľutoval, že vôbec zablúdil do knižnice a ešte viac, že otvoril Knihy smrti. Nechcel mať s peklom nič viac spoločné. A už vôbec sem nechcel pritiahnuť bytosť z pekla.

„D-dobre. Čo tak Kerberos?“ opýtal sa nevinne. Vedel, že Mordred mu Kerberosa neschváli.

„Prečo nie? Trúfaš si, keď chceš na prvýkrát privolať práve jeho, ale budiž. Trojhlavého psa si už stretol, možno je Kerberos naozaj vhodný.“ Súhlasil na Harryho nesmierne prekvapenie Mordred. Kerberos bol podľa legiend strážcom pekelnej brány, hrozivý trojhlavý pes, ktorý poslúchal jedine Hádesa a jeho ženu Persefónu. Určite to bolo zviera, ktoré by ste nechceli stretnúť. Bolo to zviera, ktorý by ste nechceli vyvolať!

„Každý nekromant musí nájsť aspoň jedného pekelníka, ktorý odpovie na jeho volanie. A priprav sa na to, že ak sa naozaj budeš chcieť stať nekromantom, budeš nesmrteľné pekelné stvorenia vyvolávať často.“ Povedal Mordred. Keď sa Harry stále nemal k činu, povzdychol si.

„Pokiaľ ťa to upokojí, nie sú to bytosti priamo z pekla. Sú z Onoho sveta, to áno, ale nie sú z pekla, hoci ich tak voláme. Ľudia tomu veria a my sme si priveľmi zvykli.“ Slabo sa uškrnul. Harry si ticho povzdychol a sklonil hlavu.

„Ja viem.“ Prehovoril potichu. Mal strach. Doparoma, mal strach! Snívať o pekle vážne nie je zábava. Obavy z pekla ho vydesili natoľko, že prestal jasne premýšľať.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Mordred mierne. Harry oceňoval jeho sýty pokojný hlas, ktorým sa mu prihováral, nemal však chuť hovoriť o tom s nikým. Ani s ním.

„Všetko je v poriadku.“ Povedal namiesto toho.

„Dobre, pokiaľ chceš, nechaj si to pre seba, ale potom ideme cvičiť, aby si mi neurobil hanbu.“ Povedal Mordred.

„Hanbu?“ nadvihol Harry obočie.

„Presne tak, hanbu. Vieš, čo by si ľudia pomysleli, keby môj adoptívny syn ani len nevedel privolať pekelníka?“ opýtal sa. Harry pochopil, že to bolo mienené ako žart. Aspoň čiastočne.

„To by bolo skutočne strašné.“ Ozval sa Harry. S ťažkým povzdychom vstal.

„Dobre. Ktorú runu mám použiť?“ opýtal sa. Mordred sa pobavene usmial.

„Len v sebe nájdi tú správnu mágiu a mysli na to, čo chceš. Tie runy máš vryté v srdci, nemusíš na ne myslieť, nemusíš ich kresliť ani vyslovovať. Tvoria časť tvojej podstaty.“ Povedal.

„Preto je nekromancia taká nebezpečná? Pretože čarodeja poznačí?“ opýtal sa Harry.

„Nie. Nekromancia je nebezpečná preto, lebo niektorí jej poznačenie nezvládnu.“ Popravil ho Mordred.

„Poznal si niekoho takého?“ spýtal sa Harry.

„Myslíš niekoho, kto to nezvládol? Áno. Jeden starý priateľ to nezvládol.“ Prikývol.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Harry opatrne. Mordred privrel oči, akoby tým mohol zabrániť, aby sa mu spomienky premietali pred očami.

„Zošalel. Jeho myseľ nezvládla nápor rún, runy z Knihy smrti dokážu prijať len tí, ktorí v sebe majú dostatočne silnú mágiu. Nakoniec privolal démona z pekla a ten mu najskôr vysal pri obete krv a potom si vzal jeho dušu.“ Odvetil. Odvrátil sa od Harryho a na okamih sklonil hlavu. Harry sa ani nepohol. Tušil, že by mu nepomohlo, keby teraz išiel k nemu, toto bola jeho bolesť a nechcel sa o ňu deliť.

Harry teraz začínal lepšie chápať, prečo na neho Mordred netlačil, keď si niektoré veci chcel nechať pre seba. Sám mal na duši rany, ktoré sa možno nikdy nevyliečia.

Keď sa otočil naspäť na Harryho, tváril sa opäť pokojne.

„Tak, mladý muž, poďme na to vyvolávanie. Je na čase, aby si vyvolal svojho prvého pekelníka.“ Energicky tleskol rukami, aby potvrdil svoje slová.

„A čo ty? Nemohol by si mi poskytnúť praktickú ukážku?“ požiadal Harry. Mordred sa zachechtal.

„Najskôr to zvládneš sám. Možno potom.“ Povedal. Ukázal na stred miestnosti.

„Tam sú ochrany najsilnejšie, prvýkrát môžeš privolávať odtiaľ.“ Navrhol Mordred. Harry sa mlčky presunul na určené miesto a uprel pohľad na Mordreda. Ten, namiesto toho, aby mu poradil ako vždy dovtedy, sa stiahol a nechal Harrymu voľný priestor. Ukryl sa mimo Harryho zorného poľa a nebyť Harryho vytrénovaných inštinktov, ktoré mu našepkávali, že nie je sám, nevedel by, že je Mordred stále tam.

Párkrát sa zhlboka nadýchol, aby si vyčistil myseľ a ponoril sa do svojho magického jadra.

Mordred mu vysvetľoval, prečo je pre neho také jednoduché nájsť svoju mágiu. Vraj nie je problém nájsť niečo, čo je všade. Až dovtedy, kým mu Mordred nedovolil navštíviť jeho magické jadro, nerozumel tomu, prečo mali čarodeji taký problém nájsť ho v sebe. Bolo to predsa niečo mocné a žiarivé vnútri ich podstaty, Harry ho nachádzal prirodzene, pre neho bolo siahnuť do svojho vnútra a napojiť sa na svoje magické jadro asi také prirodzené, ako keď sa človek natiahne dole a zistí, že má nohu.

Nie je to práve prekvapivé zistenie.

Harrymu trvalo len niekoľko sekúnd, kým sa napojil na fialovú mágiu a vytiahol ju zo svojho vnútra, uvedomoval si však, že to bolo až priveľmi dlho. V boji by ho zabili, kým by stihol vyvolať pekelníka. Dúfal, že ak to bude cvičiť, bude schopný privolať ho skôr, inak to nemalo cenu.

Väčšina súbojov, ktoré Harry zažil, bola rýchla a nepochyboval, že súboje, ktoré v budúcnosti ešte zažije, budú zväčša rýchle a drastické.

S ďalším hlbokým nádychom si vyčistil myseľ a naplnil ju myšlienkou na trojhlavého psa. Detailne videl jeho obrovskú chlpatú postavu, ostré zuby a nezameniteľné tri slintajúce hlavy. Pes v jeho predstavách sa pozoruhodne podobal na Chlpáčika. A vtedy, tesne predtým ako svoju myšlienku vyslal kamsi do tieňov, sa mu mysľou mihla predstava Tesáka, Hagridovho psa. Pocítil silný úbytok mágie a hlboké vrčanie, odmietol však otvoriť oči a pozrieť sa na to, koho jeho myšlienky privolali. Registroval len to, že sa vrčanie ozývalo priveľmi nízko a len z jednej hlavy.

Pre Morganu, hádam len nevyvolal Tesáka?!

Otvoril oči a stretol sa pohľadom s akýmsi veľkým čiernym psom. Prvé, čo si všimol, boli nebezpečne vycerené biele a ostré tesáky. Nezdalo sa, že by sa mu Harry práve pozdával. A zároveň však inštinkty Harrymu našepkávali, že mu neublíži.

Pes mal srsť takého intenzívneho čierneho odtieňa, až sa v odleskoch leskla na modro a indigovo. Bola hustá a lesklá, Harry pocítil túžbu zaboriť do nej prsty.

A skôr než si uvedomil, čo vlastne robí, načiahol ruku a pristúpil o krok bližšie ku psovi. Očividne nebol jediný, koho jeho správanie prekvapilo, pes dokonca prestal vrčal, keď sa k nemu znenazdajky priblížil.

„Si tu na zavolanie mojej mágie. Neublížiš mi.“ Prehovoril Harry s väčšou istotou než naozaj cítil. Pomaly pristúpil úplne blízko ku psovi a ruku mu priložil navrch ňufáku. Vedel, že táto chvíľa bude rozhodujúca. Pes ho buď uzná za pána alebo ho napadne.

S prekvapením si uvedomil, že sa vôbec nebál. Akoby už vopred vedel, ako pes zareaguje. A možno to časť z neho naozaj vedela.

Pes poslušne sklonil hlavu a zakňučal. Ňufákom sa pritisol k Harryho dlani. Chlapec sa usmial a druh ruku zaboril psovi do hustej srsti.

„Dobrý. Teraz si môj.“ Prehovoril Harry pokojne. Pes zamrkal svojimi desivo modrými očami. Chápal, čo hovoril.

„Síce to nie je Kerberos, ale je to viac než dobré.“ Ozval sa hlas z tieňov. Pes zavrčal na prichádzajúceho Mordreda a Harry cítil, že bol pripravený okamžite sa na neho vrhnúť. Jediným dotykom ho upokojil. Ostal ticho stáť po Harryho boku, sledujúc blížiaceho sa čarodeja ostražitým pohľadom.

„Pekelný pes. Veľmi dobre, Harry, odteraz si pravý nekromant.“ Pochválil ho Mordred. Na tvári mu zažiaril úsmev, keď pohľadom skĺzol na čierneho psa po Harryho boku.

„Privolal si ho a on odpovedal, odteraz odpovie vždy.“ Povedal s istotou. Harry pozrel na psa po jeho boku. Áno, aj on vedel, že príde vždy, keď ho zavolá.

„Takto je to vždy?“ spýtal sa.

„Myslíš či má každý nekromant svojho vlastného pekelníka? Nie, zvyčajne nie. Len polovica Najvyššej rady má svojho vlastného pekelníka. Ale všetci vedia nejakého privolať.“ Povedal.

„Ty máš vlastného pekelníka?“ opýtal sa Harry zvedavo. Mordred sa zasmial.

„Nie, u mňa sa spojenie s pekelníkom nikdy nevyvinulo. Ale viem ich zopár vyvolať.“ Uškrnul sa. Zodvihol ruku a na chvíľu sklonil hlavu. Keď ju zodvihol, oči mu žiarili mocou. Panovačným gestom mávol rukou a čosi povedal.

V tej chvíli sa zem zachvela a niekoľko metrov pred nimi sa priamo zo zeme začal vynárať obrovský trojhlavý pes. Pekelný pes vedľa Harryho sa naježil a začal ticho vrčať, Harry cítil ako sa mu svaly pod kožou napínajú.

Tento trojhlavý pes sa ponášal na Chlpáčika akurát tak tým, že mali obaja tri hlavy, boli chlpatý a veľký. Ibaže Kerberos bol ešte väčší, jeho chlpy mali hrdzavohnedý odtieň a vôbec, ale vôbec nevyzeral neškodne. Desivo inteligentnými očami si premeral dianie v miestnosti a pohľad sa mu zastavil na Harrym a čiernom pekelnom psovi po jeho pravici. Ticho výhražne zavrčal, čo mu čierny pes vrátil takmer rovnako desivo. Možno bol menší ako Kerberos, ale Harry by aj tak s krikom utekal, keby sa na neho rozhodol zaútočiť. Jeho jasný modrý pohľad bol rozhodne inteligentný a znepokojivý. A momentálne aj desivý.

„Toto je Kerberos, Harry.“ Povedal Mordred. Trojhlavý pes sa otočil na neho. Neudialo sa nič podobné ako medzi Harrym a pekelným psom. Nijaké priblíženie sa a uznanie pána, Kerberos len zľahka sklonil jednu z hláv a uprel pohľady dvoch svojich hláv na Mordreda. Tretia stále sledovala Harryho a čierneho pekelného psa.

„Pri pohľade na neho by som bol ochotný veriť, že stráži duše v podsvetí.“ Uznal Harry. Po tomto sa na neho upreli všetky tri hlavy a jedna z nich, asi vedúca, hlboko zavrčala. Harry to pochopil ako súhlas s jeho slovami. V podstate to bola pre toho psa pochvala.

„Trojhlavé psy, ktoré chovajú naši ľudia, sú tvoji potomkovia?“ opýtal sa Harry priamo Kerbera, akoby mu mohol odpovedať. Tvor na neho intenzívne uprel svoje inteligentné oči.

„Sú. Stretol si jedného z nich?“ ozval sa mu v hlave znepokojivý starobylý hlas. Znel prekvapivo ľudsky, zároveň to však Harrymu pripadalo, akoby dlhú dobu nehovoril.

„Ešte keď bol prvák. Náš hájnik jedného choval. Volal sa Chlpáčik. Tiež miluješ hudbu ako on?“ zaujímal sa. Kerberos hlboko zavrčal.

„Nezaspím pri jej účinkoch ako moji oslabení potomkovia. Čo sa s ním stalo?“ opýtal sa.

„Neviem. Ale viem, že žije. Pravdepodobne skončil niekde v Zakázanom lese alebo na nejakom mieste, kde je spokojný. Hagrid má tvory ako on rád, nedovolil by, aby im boli ublížené.“ Povedal. S pobavením si spomenul na Norberta, ktorého Hagrid získal ešte ako vajíčko. Harry vtedy pomáhal dostať ho preč z hradu. Odviedli ho priatelia Charlieho Weasleyho. Teraz bol v Rumunsku a mal sa dobre.

Harry si všimol, že kým sa rozprával s Kerberosom, čierny pes po jeho boku sa začínal upokojovať. Akoby ho vedomie, že komunikujú, upokojovalo.

„Ty s ním komunikuješ?“ opýtal sa Mordred. Znel zľahka zmätene.

„Áno. Prečo?“ spýtal sa Harry.

„Kerberos nevie rozprávať.“ Povedal Mordred. Harry sa zamračil.

„Vie. Prihovára sa mi v mysli a ja mu dokonale rozumiem.“ Hlavou kývol Kerberovi, akoby mu tým chcel naznačiť, že sa ho nesnaží uraziť, keď vedie rozhovor o ňom mimo neho. V mysli pocítil čosi, čo by sa dalo považovať za pobavenie.

„Ja sa s ľuďmi nerozprávam.“ Prehovoril hlas v jeho hlave.

„A ja som potom čo? Mimozemšťan?“ ohradil sa Harry. Mohol cítiť psov zmätok.

„Mimozemšťan?“ zopakoval hlas v jeho hlave.

„Som mimozemšťan?“ opýtal sa Kerberos vzápätí, akoby si chcel ujasniť, čo znamená pojem mimozemšťan.

„Nie. Mimozemšťan je niekto mimo našej planéty. Ťažko povedať či mimozemšťania vôbec jestvujú, ale hovorí sa to tak.“ Vysvetľoval Harry. Kerberos odfrkol, akoby ho tie slová popudili.

„Chlapec odchovaný ľuďmi bez požehnania Mágie.“ Zavrčal pes. Slovo mágia vyslovil ako meno, akoby mágia bola živá bytosť. Harry prekvapene zamrkal, keď pocítil, že s tým hlboko vnútri súhlasil.

„To má byť kto?“ opýtal sa.

„To si ty, mladý čarodej.“ Prehovoril hlas v jeho hlave. Vtedy si Harry spomenul na svoje detstvo u Dursleyovcov.

„Och. A ľudia bez požehnania mágie sú muklovia. Nečarodejníci.“ Hlesol. To dávalo zmysel. Kerberos súhlasne zavrčal.

„Teraz povedz svojmu čarodejovi, nech ma prepustí.“ Zavrčal trojhlavý pes v Harryho hlave.

„Prečo mu to nepovieš sám?“ nechápal Harry. Kerberos zavrčal a odfrkol na Mordreda.

„On mi nerozumie.“ Povedal.

„Prečo?“ opýtal sa Harry. „Prečo ja rozumiem?“

„To je náš dar pre teba, mladý mág. Teraz mu to povedz.“ Prikázal. Harry sa otočil na Mordreda.

„Prepusti ho.“ Povedal. Mordred sa nepýtal, švihnutím ruky prepustil ohromného trojhlavého psa, aby sa mohol vrátiť tam, kam patrí.

„Zbohom, mladý mág. Zbohom, Tieňový bežec.“ Ozvalo sa v Harryho hlave. Pes po Harryho boku zavrčal a buchol labou o zem. Harry sa na neho pozrel.

„Takže Tieňový bežec?“ uškrnul sa. Pes na neho uprel svoj prenikavý pohľad.

„To sa mi páči.“ Zhodnotil. Pes zavrčal na súhlas.

„Môžeš odísť.“ Prepustil ho Harry. Pes so sklonenou hlavou zavrčal a rozbehol sa preč. Zmizol v tieňoch, akoby s nimi prirodzene splynul.

„Toto bolo zaujímavé.“ Skonštatoval Mordred, keď osameli.

„A to si sa ani nerozprával s Kerberosom.“ Podotkol Harry.

„Čo ti povedal?“ opýtal sa Mordred. Harry sa zamyslel.

„Vraj je to dar od nich pre mňa. Vieš, čo to znamená?“ spýtal sa Harry. Mordred zamrkal.

„Dostal si vzácny dar, Harry. Veľmi vzácny. Pokiaľ sa to nebude viazať len na Kerberosa, budeš rozumieť všetkým tvorom z Onoho sveta.“ Povedal.

„Prečo to hovoríš tak vážne?“ opýtal sa Harry.

„Pretože toto ti obráti život hore nohami.“ Odvetil.

„Ako to?“ opýtal sa Harry. Jeho sa zdalo výhodné, že bude rozumieť bytostiam, ktoré vyvolá.

„Bytosti z Onoho sveta sa pohybujú medzi nami nielen vtedy, keď ich niekto vyvolá. Predstav si situáciu, že stojíš pred obchodom, kde práve vyložili do výkladu najnovšiu metlu, ktorú veľmi chceš. A do obchodu vojde nejaké zazobané decko, ktoré, na rozdiel od teba, nevie ani poriadne lietať a rodičia mu ju kúpia. A ty, ako talentované dieťa, si ju nemôžeš dovoliť. A v tej chvíli sa tvojej mysle dotkne nejaký zákerný malý démon, ktorého ty nevnímaš a ty zrazu pocítiš voči tomu dieťaťu žiarlivosť a hnev, ktoré nevieš ovládať. A stane sa niečo zlé, čo ťa namočí do problémov. Napríklad, že ho napadneš.“ Vysvetľoval Mordred.

„Potom je len dobre, že ja mu budem rozumieť, nie?“ spýtal sa Harry.

„Dieťa, ktoré nerozumie tomu, čo hovorí, to ovplyvní dostatočne na to, aby démon stemnil jeho myšlienky, možno dokonca svojho konkurenta napadne. Možno je pravda, že ty rozpoznáš jeho hlas a budeš sa môcť vyhnúť chybe, rovnako možné je však to, že vďaka svojej neobyčajnej vnímavosti na teba bude jeho hlas pôsobiť niekoľkonásobne. A predstav si, čo by si mohol narobiť vtedy.“ Varoval ho Mordred.

„Tým si nie som istý, ale asi to nebude nič dobré. No aj tak si myslím, že táto možnosť nie je pravdepodobná. Kerberov hlas som počul, ale neovplyvňoval ma.“ Povedal. Bol si takmer istý tým, že toto nebude mať taký vplyv ako predpokladal Mordred.

„Dobre. Ale s určitosťou budeš odteraz pre pekelníkov ako bleskozvod. Odteraz si niečo ako jasné svetlo v tmách, ktoré vidieť na kilometre ďaleko a všetci pekelníci nablízku sa za tebou poženú, celý zvedavý, čo si zač. A keď sa rozšíri, čo si zač, čo bude rýchlo, budú za tebou chodiť, lebo s nimi vieš komunikovať. Nebudeš mať pokoj.“ Pokračoval Mordred.

„Dobre. Už rozumiem.“ Harry zodvihol ruky, aby ho zastavil.

„Ale dá sa to nejako... pozastaviť, nie?“ opýtal sa. Mordred sa uškrnul.

„Aby si ovládal bytosti temnoty, musíš sa najskôr zoznámiť s temnotou samotnou.“ Zacitoval. Harry si povzdychol.

„Takže sa najskôr musím naučiť ovládať svoju mágiu, rozumiem.“ Reagoval. Mordred sa pobavene usmial.

„A tým sa dostávame k cvičeniam. Už sa pomaly blíži večera, pôjdeme sa najesť, dobre? A ty si môžeš prečítať svoje listy, dáme si aspoň na hodinu prestávku. Už si stihol odoslať oznámenia o blížiacom sa stretnutí Tretej strany?“ opýtal sa Mordred.

„Nie, ešte nie.“ Odvetil Harry.

„Tak to urob teraz.“ Povedal Harry prikývol, nechcel si to nechávať na poslednú chvíľu.

„Aké miesto by si navrhoval?“ zaujímal sa Harry.

„Som v pokušení navrhnúť Škriekajúcu búdu, tam by však nemuselo byť dostatočne bezpečne. Čo tak jedno z mojich sídel? Pomôžem ti vytvoriť prenášadlo, ktoré ich privedie na miesto, kde si ty. Potom by si mal dosť času vyriešiť miesto. Ak to nepôjde inak, môžeš sa vykradnúť zo školy a ísť ku Kančej hlave. Je to podnik nižšej triedy, na divné stretnutia sú tam zvyknutí.“ Povedal.

„Nehliadkuje tam Rád?“ opýtal sa Harry.

„Ale iste. Prekáža ti to?“ opýtal sa pobavene.

„Vlastne ani nie. Len ich budem musieť oklamať.“ Povedal.

„Požičané vráť?“ nadhodil Mordred spýtavo. Harry sa slabo pousmial.

„Veď práve. Ako sa na nich vlastne môžem hnevať, keď robím to isté? Očividne sme pokrytci všetci, ja aj oni.“ Pokrčil plecami.

„Keď máme teda teraz čas, idem sa pozrieť na tú poštu, čo mi prišla. Prídem na večeru, zatiaľ sa maj.“ Venoval Mordredovi mierny úsmev a zmizol.

Vo svojich izbách našiel na stolíku niekoľko listov. Prvý z nich otvoril a rýchlo ho preletel pohľadom. Bol od Dumbledora. Starý čarodej vyjadril svoje obavy nad tým, že Harry skončil u obávaného Smrťožrúta a vraj ho mrzelo, že Harry neostal s Tonksovými. Nepriamo ho obvinil, že na tom mal sám nástojčiť.

A hoci už niekoľkokrát predtým sa dostali do rozporov kvôli tomu, že odmietal informovať Harryho o tom, čo sa deje, nebolo tomu ani tentokrát inak. Až do konca listu Harry v skryte duše dúfal, že nájde nejakú zmienku o tom, čo dosiahol Voldemort, Snape mu to totižto určite musel referovať. Dumbledore sa o tom však ani slovkom nezmienil. Sklamaný Harry hodil list aj s obálkou do ohňa, Dumbedorovi povie, že sa k nemu pošta nedostala.

Ďalší list bol z Ministerstva mágie. To ho zaujalo aj znepokojilo, tušil však, čo by to mohlo byť, takže si nerobil priveľké starosti.

Ministerstvo informovalo Harryho, že sa stal jediným dedičom ohromného majetku rodu le Fay a zároveň aj jediným dedičom rodového mena a budúcou Hlavou rodu. S tým mu prináležali aj hlasy, ktoré mali le Fayovci. Nutne podotknúť, že to bol vskutku úctyhodný počet. Na to, že boli takou temnou rodinou, mali veľkú politickú moc.

Tieto informácie síce neboli úplne tajné, ale Mordred sa postaral o to, aby ich nikto zbytočne nerozkrikoval. Kým bol vo Voldemortových službách, nebolo vhodné, aby sa o tom dozvedel.

Ďalší list bol z Gringottbanky. Škriatkovia ho informovali o tom, že k jeho dvom zvereneckým trezorom pribudol ďalší, všetky mu ich spojili dohromady a zároveň, že mu Mordred povolil prístup ku všetkým le Fayovským trezorom. Mohol ich obmedzene využívať. Odkázali chlapcovi, že si má prísť po rodový prsteň.

K prsteňu Potterovcov a Blackovcov, ktoré nosil, mu teda pribudne ešte aj prsteň le Fayovcov. Už teraz bol oficiálne Hlavou dvoch rodov, rod le Fay mu ešte zvýši reputáciu. Hoci bola pravda, že sa pod jeho správou znepokojivo kopili starobylé temné rody.

V tej chvíli sa Harry stal najmocnejším a najbohatším mužom v celom Anglicku. Mal politickú moc dokonca ešte väčšiu než minister, oficiálne bol ešte vyššie postavený ako Dumbledore. Tá predstava bola silne znepokojivá, na podiv však nie nepríjemná.

Len aby za tú moc ešte nemusel zaplatiť svoju daň.

„Poslal si už oznámenia?“ opýtal sa Mordred, keď sa k nemu pripojil na večeru. Harry prikývol na súhlas. Keď dočítal listy, ktoré mu prišli, napísal poštu a odoslal ju. Použil na to Mordredove sovy. K upírom poslal krásnu čiernu a bystrými prenikavými očami.

Keď urobil všetko, čo mal, začal si čítať, hoci by zo všetkého najradšej padol do postele a spal. Priveľmi sa však desil hroziacich nočných môr.

„Dostal som list z ministerstva a od Gringottov.“ Povedal Harry, keď sa na stole pred nimi objavila polievka. Hustá zeleninová. Báječne voňala.

„Áno, aj ja. Oficiálne mi ťa uznali ako dediča. Keby som ťa tak dobre nepoznal a nevedel by som, že sa tvoj vzťah s otcom zlepšil, uznal by som ťa ako svojho syna.“ Povedal.

„Prečo si to neurobil?“ opýtal sa Harry. Vždy túžil po rodičoch a Mordred to vedel.

„Ty nechceš náhradnú rodinu, chceš tú svoju. Povedzme, že náš vzťah je stále tak trochu krehký, len by som to zbytočne pokazil, keby som ťa prijal ako syna. Niežeby som to neurobil rád, lepšieho potomka by som si nevedel predstaviť.“ Jemne sa na Harryho usmial. Harry mu úsmev opätoval.

„Vieš, niekedy je až desivé, ako dobre ma poznáš.“ Skonštatoval mladý Chrabromilčan. Mordred sa zasmial.

„Podobáš sa mi. Už je to nejakých pár stovák rokov, čo som sa mohol považovať za takého čistého ako si ty, tie doby si však stále pamätám. Keď si predstavím, čo by som robil vtedy ja, keby som bol na tvojom mieste, väčšinou trafím.“ Uškrnul sa.

„Tak to muselo byť naozaj dávno, čo si ty patril medzi tých dobrých.“ Žartoval Harry.

„Tak na tie časy si už nikto živý nepamätá. Samozrejme, ja s Merlinom sme výnimky.“ Uškrnul sa.

„Vieš, kde je Merlin teraz?“ opýtal sa Harry. Mordred zvážnel a pokrútil hlavou.

„Nemám ani tušenie. Necítim ho. Prečo ťa to zaujíma?“ opýtal sa.

„Merlin je mocný čarodej či sa ti to páči alebo nie. Neviem či chcem, aby sme sa stali nepriateľmi.“ Povedal Harry pomaly.

„Na to by sa Merlin musel najskôr vrátiť do normálneho sveta a začať vnímať, čo sa tu vlastne deje. Merlin ignoruje obyčajný svet, žije v spomienkach na časy minulé.“ Pokrútil Mordred hlavou.

„Nedalo by sa to zmeniť?“ opýtal sa Harry. Vedel, že toto bola pre Mordreda nepríjemná téma, ale musel sa pýtať. Potreboval to vedieť.

„Už dlho sa obávam toho, že by sa mohol objaviť. Si stále mocnejší, Harry, je len otázkou času, kedy to prenikne až k nemu. A čo ak by ho práve toto prebralo? Merlina a mňa spája celoživotné hľadanie Požehnaného dediča, toho pravého a jediného Syna mágie. A myslím, že keby Merlin pocítil nádej, že prichádza ten, na koho sme čakali, išiel by za ním. Musel by spoznať nástupcu Artuša.“ Povedal.

„Ja nie som nástupca Artuša. Kráčam po inej ceste než kedy kráčal on s Merlinom.“ Odvetil Harry. Mordred prikývol na súhlas.

„Ja viem. Len neviem či to vie aj on.“ Povedal.

„Myslíš, že by mi mohol skutočne ublížiť?“ opýtal sa Harry. V hlase nemal strach ani napätie, pýtal sa to úplne pokojne, akoby sa len pýtal či zajtra nemá pršať.

„To by sa najskôr musel dostať cezo mňa.“ Povedal Mordred temne. Harry sa stiahol, cítiac, že Mordredove myšlienky blúdili v temných oblastiach.

Hlavný chod bolo dusené mäso s perfektnou omáčkou, ryža a opekané zemiaky. A k tomu milión rôznych šalátov. Avšak koláč, ktorý sa objavil na stole ako dezert Harryho prekvapil. Čočoriedkový koláč, ktorý miloval.

„Tento koláč vie robiť len Minnie.“ Povedal. Mordred zodvihol hlavu od svojho jedla. Pohľad mal na okamih sklený, kým mu do mysle neprenikli Harryho slová. Usmial sa.

„Ach, áno, tvoj škriatok. Stal si sa mojim dedičom, naši škriatkovia sa teraz môžu stretávať a prechádzať medzi všetkými našimi domami. Aspoň teda tvoji môžu prichádzať ku mne, ty si mne splnomocnenie nepodpísal.“ Uškrnul sa. Harry nadvihol obočie.

„Prekáža to?“ opýtal sa. Mordred sa zasmial.

„Že nevlastním to, čo je tvoje? Vôbec. To by som nikdy neprijal. Okrem toho, ty dobre vieš, že som ti neprenechal všetko, čo som za tie stáročia nazhromaždil.“ Uškrnul sa.

„S tým som rátal.“ Prikývol Harry.

„Rod le Fayovcov bol vždy tak rozprávkovo bohatý?“ zaujímal sa Harry, obzerajúc sa po honosnej jedálni. Všetko to bohatstvo mu tak trochu nesedelo s tým, že s matkou žili na samotne v lese.

„Vždy sme mali viac peňazí ako sme potrebovali, ale skutočne zámožnými sme sa stali, až keď som prebral rodinné majetky ja. Mal som priveľa času, tak som zveľaďoval majetky. Nazbieral som toho celkom dosť.“ Pokrčil plecami.

„Prečo ste potom nežili v normálnom dome, keď Morgana utiekla?“ opýtal sa Harry opatrne.

„Pretože v prepichu by sa matka nedokázala tak pevne spojiť s temnotou. A už vôbec nie s Morgause, keďže ju hľadalo celé kráľovstvo, Merlina nevynímajúc. Morgause bola mrcha, ale mocná a inteligentná. Preto sme sa zašili na samotke v lese, kde nás nenašiel ani Merlin. Niežeby sa zas až tak zapálene snažil nájsť nás, mal dosť práce so staraním sa o Artuša.“ Vysvetlil.

„Kedy si sa rozhodol začať využívať svoj majetok?“ spýtal sa Harry. Mordred sa obzrel okolo seba, ale Harry pochyboval, že skutočne vnímal okolie. Bol stratený v myšlienkach.

„Keď matka zomrela, zdedil som všetky majetky. Až vtedy som zistil ako na tom skutočne sme. Nebolo to nič ohromné, ale neboli sme ani najchudobnejší. To, čo mala matka vďaka pozornosti kráľa nám, samozrejme, neostalo, ale le Fayovci mali mnoho pozemkov. Kým som nepochopil ako funguje obchodovanie a neprenikol som doňho, získaval som majetky všelijako. Nemal som v podstate čo stratiť, takže tu nebolo nič, čím by ma mohli vydierať. Za to ja som mal talent zistiť každú slabinu svojich súperov. S tým som prestal, keď ma jeden z tých, ktorých som naštval, takmer zabil. Samozrejme, nie osobne, poslal na mňa zopár čarodejov.“ Povedal.

„Zopár?“ opýtal sa Harry s nadvihnutým obočím.

„Pätnásť.“ Odvetil Mordred s úškrnom.

„Samozrejme, zopár.“ Zašomral Harry. Mordred sa zasmial.

„Pre mňa áno.“ Povedal. Harry pokrútil hlavou. Rozprával sa s Mordredom le Fayom, isteže pre neho bolo pätnásť čarodejov iné ako pre bežných ľudí. Doparoma, Harry mal byť najmocnejším čarodejom vôbec a päť čarodejov bol pre neho problém. Vážny problém.

„Vážne by som sa od teba mal učiť bojovať.“ Povedal.

„Ja ti to hovorím už dlho. Len ty odmietaš počúvať.“ Uškrnul sa le Fay. Harry sa pobavene usmial. Mordred mal pravdu, naozaj nemal vo zvyku poslúchať.

„Tak ma nauč všetko, čo vieš, čarodej. Máš moje slovo, že dnes a zajtra budem robiť čo povieš a nebudem protestovať.“ Vyhlásil Harry slávnostne.

„Tak to by som naozaj mal využiť. Poďme rovno hneď, kým si to nerozmyslíš.“ Povedal a rovno vstal. Harry nasledoval jeho príkladu, beztak už dojedol. Spolu sa vybrali do tréningovej miestnosti a v ten deň cvičili dlho do noci. Nasledujúci deň nebol iný a skôr, než sa Harry nazdal, prišiel deň, kedy mal predstúpiť pred Najvyššiu radu a Najvyššieho nekromanta.

A ako všetko v Harryho živote aj toto bolo plné problémov, nečakaných zvratov a adrenalínu. Keby vedel, aký deň ho čaká, radšej by ani nevstal z postele.

Hoci, pri tých jeho nočných morách by sa radšej stretol s Bellou než ďalej ostať spať.