Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Quo nos fata trahunt, retrahuntque, sequamur!

Poďme ta, kam nás osud znovu a znovu ťahá. Vergílius.

Sále, do ktorej vošli, dominoval masívny drevený stôl oválneho tvaru. Nebol takmer nijako zdobený, drevo stola pokrývali len veľmi nejasné obrazce, ktoré Harry nerozpoznával. Za stolom bolo usadených niečo málo cez tridsať čarodejov, odetých v tmavom, ktorí tvorili Najvyššiu radu. A veľká väčšina z nich si ho neprateľsky premeriavala.

„Dobrý deň.“ Ozval sa. Kto vie, prečo, ho priveľmi neprekvapilo, že sa mu nedostalo jedinej odpovede. Cítil ako sa mu pohľady všetkých tých ľudí zabodávajú do tela. Skúmali ho, hodnotili, Harry mohol takmer vidieť ako sa im mysľami preháňajú myšlienky. A vedel, že nikto z nich nebol spokojný tým, čo videl.

Keď pokračoval po boku Mordreda k stolu, bol šialene nervózny. Pod ťarchou všetkých tých nepriateľských pohľadov sa nedokázal takmer ani pohnúť. Hlavu mal sklonenú a pohľad sklopený k zemi. Ťažila ho myšlienka na to, že nebol dosť dobrý. A všetko toto, celá tá hlúpa situácia, len vytiahla na prvch obavy, ktoré ho sužovali. Obavy, že sa mu to nepodarí, že nezvíťazí, nikoho nezachráni, že zlyhá a nebude môcť zabrániť tomu, aby všetci jeho milovaní umreli. Že jeho rodičia umreli zbytočne.

„Tvoje miesto je vedľa Najvyššieho nekromanta.“ Zašepkal Mordred a ukázal na druhú, nižšiu stoličku, vedľa miesta vodcu, na opačnej strane ako sedel Mordred. Harry mal čo robiť, aby na Mordreda nevrhol vydesený pohľad, prosiaci o záchranu. Možno bol toto svojím spôpsobom okrúhly stôl, taký, aký mal pre svojich verných kedysi samotný Artuš, bolo však jasné, kto je tu šéfom. Koniec koncov ani ten slávny Artušov stôl nepredstavoval dokonalú rovnováhu. Ten, kto sedel naproti Artušovi, mal prirodzené sklony orptirečiť mu a konať, akoby bol Artuš jeho sokom. Naproti kráľovi vraj sedával Lancelot. Harry sedel priamo vedľa vodcu, na mieste, ktoré mu bolo najbližšie. Ako jediný zasahoval do jeho osobného priestoru. A všetci na neho mali dokonalý výhľad.

A sakra.

Keď kráčal ku svojmu miestu, cítil sa, akoby kráčal na popravu. Na svoje miesto sa maximálne neelegantne zvalil, až stolička v tom nepríjemnom tichu zavŕzgala. Ten jasný zvuk Harrymu takmer roztrhol hlavu. Začul niekoľko pohŕdavých odfrknutí.

Varovali ho, že sa k nemu Najvyššia rada nebude správať práve najpriateľskejšie, až doteraz si ale akosi neuvedomil, čo to bude pre neho znamenať. Cítil z nich nepriateľstvo, nedôveru, chlad a pohŕdanie. Boli to pocity jemu dobre známe, pocity, s ktorými sa stretával denno denne. A predsa ich teraz nedokázal zniesť.

Patril sem. Jeho mágia to vedela. Mal to v sebe, bol nekromant ako oni, hoci nemal toľko skúseností, mal však moc, o akej oni mohli len snívať. Strážili ho Azazel a Nam, mal dar priamo z Podsvetia, na jeho volanie odpovedali hneď dvaja pekelníci a, súdiac na základe porovnania s Mordredovým magickým jadrom, rôzne odtiene fialovej v jeho magickom jadre znamenali, že jeho zameranie na nekromantskú mágiu bolo vskutku široké. Rôzne odtienky mali podľa všetkého predstavovať rôzne schopnosti.

A napriek tomu všatkému tu teraz len sedel a nebol schopný ani zodvihnúť hlavu a pozrieť sa im do očí. Keď ho niekto osočoval a rozširoval o ňom klamstvá, keď sa od neho všetci odvrátili, bol schopný s hrdo vztýčenov hlavou im pozrieť do oči. A napriek tomu teraz...

Nemal dosť odvahy, aby sa pozrel na Mordreda. Bál sa, čo by tam mohol zazrieť. Napriek všetkému, čo už zažil, čím si prešiel, sa cítil ako neschopné decko. Cítil sa ako počas rokov strávených u Dursleyovcov, a predsa možno ešte horšie. Tam nebol nič, nič pre nikoho neznamenal, nikto sa o neho nezaujímal. Za to tu si ho všímali všetci, všetci na neho uprierali svoje pohľady a mysleli si, že majú právo súdiť. Nakoniec, ničím sa nelíšili od zvyšku čarodejníckeho sveta. Každý hlúpy čarodejník, čo si o Harrym niečo prečítal, mal dojem, že ho poznal.

Mimovoľne začal premietať nad tým či by bolo naozaj až také ponižujúce začať volať mamu o pomoc. Keď si odmyslíme, že jeho mama bola mŕtva, pravdepodobne si o ňom Najvyššia rada nemôže aj tak myslieť nič horšie.

Eh... takéto myšlienky mu na nálade príliš nepridávali.

„Aký mal Najvyšší nekromant dôvod, že zvolil toto decko?“ začul šepotajúci hlas. Harry si v duchu povedal, že by na túto otázku sám rád poznal odpoveď. Oproti Tanathosovi si skutočne pripadal ako decko. A to bol sám Tanathos veľmi mladý. Mladý Najvyšší nekromant však vyžaroval akýsi pokoj a sebavedomie, aké v sebe Harry nemal.

„Veď mu ešte tečie mlieko po brade!“ zasyčal poslešne niekto ďalší. Harry ich nevyhľadával pohľadom, napriek tomu, že nezodvihol hlavu však inštinktívne vedel, kde kto z nich sedí. Práve teraz mu rokmi trénované inštinkty nepadli vhod. Najradšej by sa tváril, že je tam sám, bez všetkých tých nepriateľských a opovržlivých pohľadov, ktoré sa mu zabodávali pod kožu ako drobné ostré ihly. Opäť si spomenul na roky strávené u Dursleyovcov. Ani tam sa nedokázal brániť. Celý ten čas ho urážali, krivdili mu, správali sa k nemu ako ku psovi a on s tým, napriek všetkej svojej moci a sláve, nemohol nič urobiť.

Bezmocný hnev. Kiežby cítil teraz aspoň ten. Namiesto toho sa cítil byť nervózny, sklamaný z nich aj zo seba a začínala sa ho zmocňovať únava, ktorú v poslednej dobe tak dobre poznal. A práve tá únava konečne zlomila niečo v jeho vnútri a on zodvihol hlavu. Už sa netváril ako stratené šteňa, ktoré odkopol pán. Teraz mal na tvári nezúčastnenú masku, akoby len tak lenivo, napoly unudene, čakal na to, kým sa konečne prestanú správať ako deti a stíchnu. Snapeovské gény sa prebudili a ukryli chlapcove city a myšlienky za nepreniknuteľné bariéry. Cítil ako sa jeho vnútra zmocňoval ľadový pokoj, chladla mu krv a myseľ sa mu vyjasňovala a zostrovala. Niečo na tom náhlom pokoji, ktorý ho obklopil, mu pripadalo alarmujúce, očividne to však fungovalo, a tak sa tým viac nezaoberal.

A netrvalo dlho a v sieni nastal pokoj. Poniektorí intuitívnejší pocítili ako sa jeho moc začala prebúdzať, iní stíchli zo zvedavosti a väčšina len preto, lebo stíchli ostatní. Poniektorí mali tú odvahu a stretli sa pohľadom s náhle chladnými zelenými očami, ostrými a jasnými ako pravé smaragdy, vyťažené s hlbín oceánov. Nejeden z týchto mužov si uvedomil, aké vzácne, pôsobivé boli tie oči, priam stvorené na legillimenciu. Hoci sa nezdalo, že by mal chlapec... mladý muž pred nimi s týmto umením nejaké skúsenosti, jeho oči mali už teraz nebezpečnú hĺbku a jeho pohľad mal v sebe silu a ostrosť, ba až akúsi jasnozrivosť. Boli to oči, ktoré nielen videli, ale aj vedeli.

„Váš Najvyšší nekromant ma určil ako svoju pravú ruku. Nemali by ste spochybňovať jeho rozhodnutie.“ Prehovoril. Pohľadom sa na okamih pristavil na Mordredovi. Neuniklo mu, že sedel presne naproti miestam Harryho a Tanathosa. Tvár mal chladnú a bezvýraznú, Harrymu sa však zazdalo, akoby sa mu na okamih zablyslo v očiach pobavenie. A za tým pobavením nakrátko ucítil aj niečo iné, temnejšie a chladnejšie. Jeho očami sa to však mihlo tak rýchlo, že to nestihol zaregistrovať. Netušil či sa mu to všetko len nezdalo.

„Len tak ďalej, mladý. Toto im konečne zavrie ústa.“ Ozval sa za ním známy hlas. Harry sa neotočil, nikto iný totiž nemohol vidieť, že za ním niekto stojí. A napriek tomu, že sa zjavil znenazdajky, Harry nedal jediným pohybom, ba ani zášklbom očí, najavo, že tam neboli sami.

Vtom sa za ním ozvalo čosi, čo by prirovnal k tichému zašumeniu vzduchu. Žeby odišiel? Tak rýchlo? Prekvapilo a zmiatlo ho to. Tieto pocity prenikli aj cez vrstvu chladu, ktorá sa mu usídlila v mysli.

„Že to hovoríš práve ty.“ Ozval sa ďalší známy hlas. Harry sa tentoraz slabo prekvapene strhol, čo nebolo práve najlepšie v miestnosti plnej ľudí, kde ho každý pozoroval. Čiernovlasý mladík sa naklonil na stoličke dopredu, na tvári chladné sústredenie. Takto to strhnutie väčšina vôbec nezaregistruje. Prebehol pohľadom čarodejov v miestnosti.

„Čo tu robíš?“ ozval sa prekvapený Azazel. Jeho hlas len odzrkadľoval Harryho vlastný zmätok. Jeho by tiež zaujímalo, čo tam, doparoma, robila.

„Tanathos chcel, aby sme sa spoznali.“ Ozval sa. Jeho hlas preťal ticho v miestnosti, aspoň tak to teda cítili všetci ostatní. Harry taký dojem nemal, za jeho chrbtom sa odohrával nie práve tichý rozhovor. Prítomnosť dvoch anjelov ho značne rozptyľovala. Takme ročakával, že ich vidí aj niekto iný okrem neho. Zo všetkých tých mocných nekromantov by ich mal predsa vidieť aspoň jeden ďalší. Len jeden jediný, nie? Vraj tu bol dokonca jeden, ktorý mal spojenie s anjelmi. Harry sa ho pokúsil vyhľadať pohľadom medzi ostatnými, no nedokázal odhadnúť, ktorý z nich by to mohol byť. V tých svojich čiernych plášťoch vyzerali všetci rovnako.

„Tu neďaleko sa mi práve objavila jedna duša, ktorú treba previesť, tak som sa tu zastavila. My dvaja si vraj máme začať na seba zvykať.“ Druhú časť vety zavrčala. Očividne sa jej predstava času stráveného s jej predchodcom nepozdávala.

„Moje meno je Harry Potter. Som ten istý Harry Potter, ktorému Voldemort zavraždil rodičov a ktorý proti nemu bojuje.“ Premeral si ich ostrým, pevným pohľadom.

„Ako to?“ pokračovali za ním v debate.

„Viem, že mnohí z vás už počuli, že ma nazývajú Zlatým chlapcom a nejeden z vás mnou pre to pohŕda. Preto vám rovno hovorím, že nie som ten, za koho ma máte. Mám moc a mám postavenie.“ Hovoril.

„Príkaz z hora. Vyliezol si z pekla a zaujímaš sa o chlapca.“ Plynul zatiaľ rozhovor za ním. Harry sa ho neúspešne pokúšal filtrovať a, podľa možnosti, najlepšie rovno ignorovať.

„Neštítim sa šera ani toho, čomu Ľudia hovoria čierna mágia a nebojím sa umenia, ktoré pracuje s duchovnou sférou. Prišiel som, aby som medzi vami našiel svoje miesto, na ktoré mám svoje právo. Tanathos mi ho už poskytol. No príjmete ma aj vy?“ opýtal sa. Hovoril tichým, nízko položeným hlasom, hoci kvôli rozhovoru za ním mal nutkanie zvýšiť intenzitu svojho hlasu, aby ho všetci počuli. Ovládal sa len s ťažkosťami, našťastie sa zdalo, že jeho slová zaujali pozornosť.

V duchu si pomyslel, že s jeho skutočným hlasom by všetky tie slová zneli omnoho lepšie. Po otcovi zdedil úchvatný hlas, ktorý už sám o sebe ľudí vábil a ohromoval. Sladké slová, votkané do lahodných tónov a pokojnej melódie jeho hlasu, dokázali divy.

V celej tej sieni sa nenašiel jediný kúzelník, ktorý by mu protirečil, no ani taký, ktorý by ho otvorene podporil. To síce nebolo najlepšie, no nebolo to ani zlé. Aspoňže ho už neznervózňovali tie ich všadeprítomné pohľady.

„Blíži sa vojna.“ Povedal Harry pomaly, potichu.

„Ja viem, že vy si to uvedomujete. A viem, že vidíte viac než ostatní. Na jednej strane som ja, na druhej je Voldemort. A viem, že nech vyhrá ktorýkoľvek z nás, príde zmena. A je aj na vás, aby ste tú zmenu ovplyvnili. Ste priveľmi mocnou skupinou na to, aby ste unikli pozornosti, skôr či neskôr vás kontaktuje Voldemort a bude vás chcieť do svojich služieb. A vám potom ostanú na výber len dve možnosti. Buď prijmete a budete Voldemortovi pomáhať so svotom, po ktorom tak túži, pomôžete mu vyvraždiť muklov a muklorodených a zachováte len čistý čarodejnícky druh, oslabený blížiacou sa vojnou alebo odmietnete. Voldemort túži po smrti. Pokiaľ by jeho snahy dopadli podľa jeho plánov, ostane na svete len hŕstka ľudí. Bez muklov, muklorodených a väčšiny čarodejníkov, ktorí sa buď rozhodnú odmietnuť Voldemortovu vec alebo zahynú počas vojny, ostane na svete len veľmi málo ľudí.“ Sklonil hlavu. V náhlom tichu vnímal len svoje myšlienky, obavy a tichú bolesť, ktorá mu zvierala vnútro. Bolo toho toľko, čo ich ešte čakalo. Neuvedomoval si, že všetci s napätím počúvajú jeho slová a už vôbec nie to, ako veľmi na ostatných pôsobili. Dokonca aj nikým nevnímaný rozhovor za jeho chrbtom stíchol, keď ho dve bytosti mlčky pozorovali.

„Nechcem žiť v takomto svete. Budem bojovať do chvíle, kým nepadnem a ja vám sľubujem, že to nebude tak rýchlo. Voldemort je mocný. Klamal by som, keby som tvrdil opak. No aj ja som mocný a odhodlaný, pripravený dať do toho všetko. Ktosi mi kedysi povedal, že veľká moc so sebou prináša aj veľkú zodpovednosť, tieto slová platia v rovnakej miere pre mňa ako aj pre vás.“ Pripomenul miernym hlasom, ktorý zjemnil ostrú výčitku, čo mu znela v hlase.

Videl ich ako sa mrvili, náhle neistý tým, čo by mali robiť a čo by si mali myslieť. Neprezvedčil ich, až také jednoduché to nebolo. Ľudia proste len tak nerobili behom sekúnd rozhodnutia, ktoré by zmenili ich životy, no nalomil ich. Aj keby sa rozhodli pre Voldemorta, vedel, že sa o nich aspoň pokúsil a že im zasadil do myslí pochybnosti. Zvyšok bol na nich.

„Možno má pravdu. Možno je naozaj čas vybrať si stranu.“ Ozval sa odrazu neistý hlas spomedzi nekromantov. Harry pohľadom okamžite vyhľadal muža v strednom veku s predčasne rednúcimi hnedými vlasmi a tuctovou tvárou. Keď sa naňho otočili zhrozené pohľady ostatných nekromancerov, podráždene zavrčal. Nezaspätkoval, ako Harry očakával po tom neistom začiatku. Naopak, v očiach sa mu rozhorela iskra. Odhodlaný jas v očiach dodali jeho tvári podobu, ktorá ho zľahka odlišovala od ostatných tuctových čarodejov. Teraz to už Harry videl. A spolu s istotou, ktorá sa mu objavila v tvári, sa k životu prebrala aj jeho mágia. Bol to mocný čaredej, Harry to cítil cez miestnosť až na druhú stranu, kde sedel on.

„Ale no tak, prestaňte sa na mňa tak hľadieť! Ten chlapec má pravdu, zmena sa blíži a my to vieme zo všetkých najlepšie.“ Prehovoril hlasnejšie. Najvyššou radou sa prehnal pobúrený šum a na muža, ktorý mal tú odvahu prehovoriť, sa uprel nejeden nesúhlasný pohľad. Harry musel obdivovať odvahu muža, ktorý sa ozval.

„Nie som si istý či je viac bláznom alebo hrdinom.“ Ozval sa Azazel. Harry s ním musel v duchu súhlasiť, osobne si ho však nazval hrdinom. A predsa, každý hrdina je tak trochu blázon, pretože len blázon sa postaví celej mase ľudí a len blázon a hrdina alebo skutočne temný bastard, to dokážu ustáť.

„Každoročne narastá počet muklorodených čarodejníkov. Mágia vybuchuje medzi muklami a vytvára tieto deti, ktoré čistokrvní nedokážu prijať. A predsa, bez nich by bol stav našej magickej populácie skutočne alarmujúci. Čarodejov je primálo. Nie sme pripravení na vojnu s muklami ani keby sme s ňou súhlasili. A Voldemort smeruje presne tam. Zničí nás.“ Hovoril.

„Ale muklovia nás môžu zničiť aj bez toho, aby sme na nich zaútočili ako prví! S Temným pánom by sme boli aspoň pripravení.“ Ozval sa iný muž nahnevane. Harry si ho premeral pohľadom. To ako oslovoval Voldemorta a akú dôveru doňho vkladal mu dalo všetky odpovede, ktoré potreboval. Hoci, na druhú stranu aj Tanathos oslovoval Voldemorta Temný pán, podľa jeho slov si ten titul po udalostiach posledných dní právom zasluhoval.

„Voldemort nie je jediný, kto by nás mohol ochrániť pred možným útokom muklov.“ Ozval sa po prvýkrát Mordred.

„A kto okrem neho?“ ozval sa posmešne muž, ktorý predtým bránil Voldemorta.

„Vari Dumbledore, ten muklomil, ktorý by neublížil jedinému muklovi ani keby nás to malo stáť všetkých životy? Alebo nebodal tamto decko?“ ukázal na Harryho. Mordred sa nespokojne zamračil, nebol to však on, kto ako prvý zareagoval na jeho slová.

„To decko, ako si ho nazval, ako jediné prežilo Smrtiacu kliatbu. Voldemort a jeho Smrťožrúti z neho majú pre niečo strach.“ Muž venoval Harrymu hodnotiaci pohľad.

„Voldemort sa nebojí nikoho!“ vykríkol nahnevane Voldemortov obranca.

„To by už stačilo, Marco! Sme nestranní, vždy sme boli a kým sa všetci nerozhodneme inak, nestrannými ostaneme.“ Prehovoril ostrým hlasom jeden z tých mužov, ktorí doteraz mlčali. Zdôraznil slovo všetci. Väčšina mužov mu prikývla na súhlas, za to zahriaknutý muž vyzeral nahnevane. Poslušne však ostal mlčať. Bolo jasne vidieť, že nech bol tým mužom ktokoľvek, mal v Rade autoritu.

„A čo, keby sa našiel človek, ktorý by vám prisľúbil, že vás ochráni pred muklami a čo možno najväčšmi predíde stratám vo vojne? Niekto, kto by vám sľúbil iný svet?“ opýtal sa Harry.

„Obávam sa, mladý muž, že je len veľmi malá možnosť, že by si naša Rada dokázala vybrať medzi Voldemortom a Dumbledorom. Obaja majú svoje pozitíva, no zároveň majú obaja priveľa negatív.“ Povedal starý muž. Ten istý, ktorý zahriakol muža nazývaného Marcus. Mal dlhé vekom prešedivelé vlasy a inteligentné oči.

„Ale ja nehovorím ani o jednom z nich dvoch. Hovorím o vodcovi tretej strany.“ Povedal Harry.

„A kto by podľa vás mal viesť tú tretiu stranu?“ opýtal sa muž. Harry na ňom videl, že odpoveď už vopred poznal, no chcel ju počuť. Slabo sa pousmial.

„Ja. Bol by som to ja.“ Prehovoril pevne.

Jeho slová rozpútali chaos, nejeden s ním nesúhlasil, mysleli si, že je na to primladý, bez skúseností a potrebnej moci. Jedine Mordred, muž ktorý ako prvý prehovoril o zmene a starý čarodej ostali pokojní. Akoby očakávali takýto vývoj situácie.

Harry ostal mlčať, kým hlavou sa mu preháňali myšlienky. Vždy sníval o svete, kde by muklovia a čarodeji žili spolu. Kedysi, za čias Merlina, bývali čarodejníci medzi muklami uznávaní. Starí šamani, liečitelia a kňazi, obdarení mimoriadnymi schopnosťami, bývali vyhľadávaní. A teraz, keby sa spojil svet mágie so svetom muklovskej vedy a keby sa zlúčilo všetko to poznanie, mohlo by vzniknúť niečo úžasné. Muklovia a čarodejníci by sa viac nemuseli obávať vzájomného zničenia. Nastal by mier. Možno... možno by to bolo možné.

Bol však natoľko múdry, že vedel, keby mlčať. A teraz by niečo takéto predniesť rozhodne nemal.

Mlčky počúval rozhovory, ktoré sa rozprúdili vôkol neho. Jeden z nich bol zvlášť zaujímavý. A hoci by sa to určite dalo považovať za neslušné, nemohol si pomôcť a počúval.

„Mŕtvi, ktorých sme privolali, hovoria o zmene, o príchode novej doby. Možno má ten chlapec pravdu a je na čase prijať zmenu.“ Povedal čarodej. Toto Harryho zaujalo. Vedel o tom, že nekromanti privádzajú duše mŕtvych nakrátko do sveta živých, aby sa ich mohli pýtať rôzne veci, no toto netušil. Le Fay nespomínal, že by hovorili o novej dobe.

„Ale veď je to ešte len nedoštudované dieťa!“ namietol druhý.

„Decko, ktoré už ako jednoročné porazilo Toho, koho meno sa nevyslovuje. Mnohí z nás už zabudli,“ pohľad mu neomylne zaletel k čarodejovi, ktorý sa postavil na Voldemortovu obranu, „aké to bolo, keď bol pri plnej moci, no ja si ešte pamätám na zverstvá, ktoré páchal.“ Unavene sklonil hlavu, v očiach tieň starých trápení.

„Mal som tri deti, dvoch chlapcov, ktorí umreli počas bojov a jedno dievča, mladú dcérku. Bola liečiteľkou a kým sa neobjavil Severus Snape, zaujímal sa Voldemort o ňu. Mala výnimočné nadanie na elixíry a liečebné kúzla, Slughorn a neskôr aj jej majster u Svätého Munga hovorievali, že nevideli väčšie nadanie. Aj Veď-Vieš-Kto si všimol jej nadanie a pokúsil sa ju zverbovať. No moja hrdá dcéra odmietla slúžiť človeku, ktorý zabíjal a mučil. Neskôr ich navštívil u nich doma a keď ho odmietla znovu, zabil ju, jej manžela a aj ich malého syna. Žiaľ, môj vnúčik nemal moc Harryho Pottera a umrel, keď ho zasiahla Smrtiaca kliatba. Mala ešte jedného syna, staršieho, ten je teraz auror.“ Povedal starý muž.

„Áno, pamätám si ju. Sophie ma neraz ošetrovala, keď som sa zranil počas obradov. Nestránila sa nikoho, pomohla každému, či už to bol vlkolak, upír alebo čierny mág. Dokázala vyliečiť každú chorobu a ošetriť každé zranenie.“ Ozval sa jeho spoločník.

„Áno. Doma sme o tom zvykli žartovať. Otec mocný nekromant a dcéra vychýrená liečiteľka.“ Zasmial sa muž tichým chrapľavým smiechom. Dcéra svojim svetlom vyrovnávala temnotu svojho otca.

„Sophie Blackwoodová, tak sa volala. Jej syn je Henry Blackwood, patrí medzi najlepších aurorov. Keď si prišiel do prvého ročníka, práve končil. Bol v Bystrohlave.“ Ozval sa za jeho chrbtom hlboký sýty hlas. Hoci hovoril ticho a mierne, Azazelov hlas bodal ako tisícky drobných úlomkov ľadu a zároveň hladil ako chladný hodváb. Hlas anjela smrti. Jedného dňa, keď Harry umrie, chcel by, aby ho na druhý breh odviedol niekto veľkolepý a ohromný ako Azazel, nie niekto ako bytosti vetra a anjelskeho kúzla, ktoré vytvorila Nam.

„U nich doma sa o tebe hovorí v dobrom. Na Henryho si zapôsobil už ako malý prvák. Okrem toho cíti spojenie, máte podobný osud.“ Povedala Nam.

„Ľutoval ťa, keď zistil, že si vyrastal u muklov. Ako jeden z mála veril, že boli strašní. Jemu zostal aspoň starý otec, ktorý ho miloval a vychovával. Ty si nemal nikoho, aspoň on to tak videl. Ako jeden z mála nezbožňoval Dumbledora, dôvodom si bol práve ty. Vedel, že ťa dal k muklom a videl, že sa to na tebe podpísalo.“ Hovoril Azazel.

„Nikdy ťa nezastavil, nevedel, čo by ti mal vlastne povedať. Pre neho si vždy bol stelesnením niečoho úžasného. Hrdý a mocný, nezlomný. Takého ťa on videl vtedy a takého ťa vidí stále.“ Ozvala sa Nam.

„Mal by si ho vyhľadať a zverbovať. Viem, že sa pohrávaš s myšlienkou, že niekedy neskôr, keď si budeš Tanathosom istý, pokúsiš sa ho dostať na svoju stranu. S ním počkaj, nehovor mu nič a o nič ho nežiadaj, ale tohto chlapca oslov. Chýba mu ešte jeden a pol roka, kým ukončí výcvik a stane sa aurorom.“ Poradil mu Azazel. Harry sa nakrátko zarazil. Sklonil hlavu a priložil si ruku k ústam.

„Neštutuje sa za aurora tri roky?“ opýtal sa nenápadne.

„Nie je auror ako auror.“ Reagoval Azazel.

„Tak ako majú muklovia policajtov, agentov a všemožné ďalšie rozdelenia, majú aj čarodejníci niečo podobné. Napríklad vaši tajní agenti. Čarodejníci majú istú skupinu aurorov, ktorá bola vytrénovaná na prácu v utajení. Pokiaľ si naozaj dobrý, dokážeš ich rozpoznať od obyčajných ľudí, no sú skvelí. Pracujú na bežných miestach, niektorí dokonca na ministerstve ako úradníci, Fudge má pri sebe jedného, o ktorom nevie, že je tajný agent. Jednak má za úlohu udržať na žive a okrem toho o ňom získava informácie a posúva ich ďalej. Henry je vo výcviku v skupine, ktorú by si mohol nazvať... špeciálnymi jednotkami.“ Povedala Nam po krátkom zaváhaní, keď sa snažila nájsť vhodný výraz, ktorému by Harry porozumel.

„Tak ako aj s Nedotknuteľnými, aj tu je to trochu zložité, čo sa týka ministra. Minister ich priamo nevedie, Fudge má pod palcom len aurorov, s ktorými je verejnosť priamo oboznámená. To sú tí v červenom, čo nikde neprídu na čas. Teraz pre nich všetkých nastala zložiťá situácia, schyľuje sa k vojne, no ich je napriek tomu menej než kedykoľvek predtým.“ Hovoril Azazel. Nadýchol sa a pokračoval ďalej, smerujúc k téme, ktorú považoval za zaujímavejšiu.

„Pozoruhodnejší sú ale takzvaní 'Mad' aurori a mafia zo Zašitej uličky. Mad aurori sú špeciálna skupina aurorov, ktorú založili počas prvej vojny. Divooký Moody v nej bojoval ako Mad Eye. Bola to skupina siedmych čarodejov, keď sa premiestnili do boja, Smrťožrúti strachom utekali. Bojovali ako praví šialenci. Teraz z nich žije už len Moody. Ľudia si o ňom myslia, že je blázon, no ten muž videl viac zverstiev ako Dumbledor za celý svoj viac než storočný život. A mafia v Zašitej uličke, to je kategória sama o sebe. Ministerstvo sa tvári, že o nich nevie, pretože udržiavajú pokoj v Zašitej, kam oni nemajú prístup. Vieš si predstaviť, čo narobia s aurorom v Zašitej? A okrem toho má mafia zo Zašitej svojich ľudí na ministerstve, podporu mnohých šľachticov, ktorí im niečo dlhujú a dosť veľkú moc na to, aby mohli ministerstvu nastoliť kruté časy.“ Hovoril.

„Pokiaľ máš dosť peňazí, nájdeš u nich všetko, čo potrebuješ. Nájomného vraha, ochranku, elixírového majstra, ktorý ti v tajnosti uvarí nezákonné elixíry, čierneho mága, nekromanta, pašeráka, otrokára, koho len chceš. Dokonca aj Borgin a Burkes pracujú pre nich. Do Zašitej nevstúpiš bez ich vedomia.“ Povedala Nam. Zaujímavé, takže v Zašitej uličke je mafia, o ktorej nevedel. Ak by mal byť úprimný, musel by priznať, že nevedel o tom, že aj v čarodejníckom svete majú niečo také ako je muklovská mafia. Rozhodne to stálo za bližšie preskúmanie.

„Máme spoločnosť.“ Povedal odrazu Azazel. Pár sekúnd na to sa masívne dvere na sieni otvorili a dnu vošiel čarodej v dlhom čiernom habite zdobenom striebrom. Tanathos. Ruch v miestnosti okamžite ustal, keď vošiel Najvyšší nekromant. Tanathos v tichu prešiel až k Harrymu, kde sa usadil na svoju vyvýšenú stoličku a prešiel pohľadom po celej Najvyššej rade. Harrymu venoval nebadateľný úsmev.

„Dnes tu medzi nami môžeme prijať nového člena. Pán Potter-Black, chránenec nášho Lomiona, predviedol neobyčajnú moc. Nielenže má svojho vlastného pekelníka a dokáže privolať Kerberosa, on im dokonca rozumie. Každému jednému, nielen tomu, ktorý je s ním spojený. Takýto dar sa u nekromantov doteraz nevyskytol.“ Hovoril Tanathos. Harry si sucho pomyslel, že to je ten obyčajnejší z jeho darov a schopností. Kto vie, čo by povedali na to, keby zistili, že komunikuje s anjelmi smrti. A tým nemyslel to pochybné niečo, čo dokázal jeden z Najvyššej rady. On s nimi priamo komunikoval a videl ich. Raz mu dokonca zachránili život.

„A tak som tohto mladého muža nielen prijal do Najvyššej rady, no ustanovil som ho svojou pravou rukou. Pevne verím, že sa každý jeden z vás bude k Harrymu správať tak, ako si to bude tento mladý muž zasluhovať.“ Povedal Tanathos pevne, chladne. V jeho hlase bolo cítiť tichú hrozbu. Členovia Rady prejavili zdráhavý súhlas s jeho slovami. Nešlo o to, že by ho prijali, to nie, no aspoň sa ho otvorene nepokúsia zničiť. Predstava Zlatého chlapca v Najvyššej rade sa mnohých nepozdávala.

„Znamená to, že sa spojíme s Harrym Potterom?“ opýtal sa jeden z mužov. Tanathosov pohľad nepatrne ztemnel. Harry by to nezaregistroval, nebyť toho, ako často sa stretával s takýmto druhom emócií. Chvíľu trvalo, kým odpovedal.

„Ostaneme neutrálni, tak ako v prvej vojne.“ Povedal nakoniec.

„Našiel nás Harry Potter, nebude trvať dlho a nájde nás Lord Voldemort. A potom nebudeme mať na výber, budeme sa musieť rozhodnúť.“ Ozval sa starý čarodej, muž, ktorému Harryho prítomnosť neprekážala tak ako ostatným. Rešpekt, ktorý mal tento muž v Rade, sa dal porovnávať s Tanathosovým.

„Harry Potter nás našiel vďaka svojej spojitosti s Lomionom.“ Ozval sa Tanathos príkro. Jeho hlas ostro zasvišťal vzduchom ako prásknutie bičom.

„Neviem odkiaľ, no Harry vedel o Spoločenstve nemŕtvych aj bez toho, aby som mu niečo povedal. Sám sa ma naň spýtal.“ Povedal Mordred. Tanathos, spolu so zvyškom Najvyššej rady, sa obrátili na Harryho.

„Odkiaľ si vedel o Spoločenstve nemŕtvych?“ opýtal sa Tanathos priamo Harryho. Zelenooký mladík sa uškrnul.

„Pohybujem sa v kruhoch, ktorým nie je Spoločenstvo nemŕtvych neznáme.“ Pripomenul. Nebola to pravda, no dosť ťažko im mohol povedať, že mu to povedal anjel smrti. Nam za ním odfrkla. Harry obrátil svoj pohľad na Mordreda.

„A, ako môj opatrovník už vie, som mimoriadne vnímavý na mágie iných ľudí. A v Lomionovej mágií som cítil čosi, čo sa mi spájalo s nekromanciou. A tak som to riskol a trafil som.“ Pokrčil s úškrnom plecami. Mordred mu úškrn opätoval.

„Predpokladám, že ty si v ňom cítil našu moc?“ opýtal sa Tanathos Mordreda. Temný čarodej prikývol.

„Už od prvého okamihu som vedel, že Harry to má v sebe.“ Venoval Harrymu dôverný úsmev, ktorý nikto okrem neho nepochopil. Harrymu sa pobavene zaleskli oči, keď sa usmial. Samozrejme, Kráľ z veštby má nadanie na každý jeden druh mágie.

Zvyšok stretnutia Najvyššej rady Harry vnímal len okrajovo. Preberali problémy, ktoré sa ho netýkali a nijakými slovami už nespomenuli svoje budúce zapojenie vo vojne. Okrem toho, Tanathos sa vyjadril jasne. Neplánoval angažovanosť vo vojne.

Na jednu stranu mu Harry rozumel. Boli nekromanti, ako takí boli odsudzovaní obomi stranami, tou svetlou a dokonca aj tou temnou. Mali to zložitejšie než upíri, vlkolaci a iné magické bytosti. No na druhú stranu mu to Harry musel zazlievať, pokiaľ chceli zmenu, musia sa na nej podieľať sami. Ako si môžu zaslúžiť hrdé miesto v spoločnosti, keď neurobia nič preto, aby ho získali?

Najvyššia rada nebola ochotná uznať Harryho ako svojho člena. Jeho prítomnosť ich iritovala a nedôvedovali mu. To bolo taktiež niečo, čomu rozumel. Pre verejnosť bol Dumbledorov chránenec, Zlatý chlapec svetlej strany, no nekromanti by mali spoznať pravdu, nie? Vážne, ako môže niekto s ich mágiou pri pohľade na Harryho povedať, že je dokonalý hrdina svetlej strany? Mal v sebe mágiu nekromantov, pre Merlina! Už to ho odkazovalo na život v temnote.

Ale nech. Nech si robia, čo len chcú. Nech žijú v naivnej predstave, že budú môcť prežiť v utajení pred svetom. A keď príde vojna, Spoločenstvo nemŕtvych sa rozpadne a podľahne, keď zistia, že sa ich názory rozchádzajú a že ich moc nie je ani zďaleka taká ohromná a zároveň sú priveľmi dôležitými hráčmi, aby mohli zostať v skrytosti.

Keď sa tak stane, Harry vedel, že Mordred pôjde za ním a spolu s ním všetci tí, ktorí, rovnako ako on, uveria v Harryho. Mordred veril, že on a Harry majú spoločný osud, že Harry ich všetkých povedie ďalej. Že je ich Požehnaným dedičom, ich symbolom nových vekov. A Harry mu veril. Veď čo iné mohol robiť? Pretože ak sa Mordred mýlil a Harry nebol tým, na koho čakali, tak bolo niečo veľmi, veľmi zlé na tom, čo tvoril, čo všetko sa snažil spojiť dohromady. Pretože ak on nebol tým pravým, všetko stroskotá. A to bude katastrofa nevýdaných rozmerov.

Toto boli hry s osudom, kde nikto nevedel, ako to všetko skončí. Dokonca ani samotný Dumbledore, ktorý mal v tej svojej chorej hlave nalinajkovaný presný priebeh blížiacej sa vojny, nemohol tušiť, čo sa bude diať. Mordred s Harrym rozohrali monštruóznu partiu, pričom nevedeli ani len to, akú hru hrajú.

Dumbledore hrával šachy. Každá jedna figúrka mala svoje miesto a svoju úlohu a Dumbledore predvídal takmer všetky ťahy svojho spoluhráča, nech ním už bol ktokoľvek. Alebo tomu tak aspoň bývalo kedysi, kým sa mu do života neprivalila ničivá tsunami, meno Harry, syn Severusa Snapea a chlapec mnohých mien. Ale čo za hru to vlastne hral Harry? Ťažko povedať. Mordred by to mohol nazvať šachmi, niekto iný kartami a Harry by to sám rád nazval partiou pokru. Veď prečo nie? Všetci klamali, všetci sa snažili niečo utajiť, nikto nevedel, kto má vlastne na ruke aké karty a dokonca ani len to, s kým a proti komu hrá.

Bolo značne frustrujúce byť v strede celého toho chaosu.

.-.-.-.-.

Mordred bol nezvyčajne mĺkvy, keď dorazili naspäť do Čiernej perly. Od ukončenia rady bol akýsi zamyslený, rozprávať začal, až keď prekročili hranice domu.

„Už si rozposlal pozvánky?“ opýtal sa Harryho. Harry pochopil, na čo sa pýtal.

„Áno, už som ti to hovoril.“ Prikývol.

„A rozhodol si sa, kde sa bude stretnutie konať?“ zaujímal sa.

„Priznám sa, že nie, no začínam sa prikláňať k rozhodnutiu, že sa to bude konať v Kančej hlave. Rád nejakým spôsobom oklameme. Mám dojem, že v Kančej hlave hliadkuje Mundungus, to nebude problém.“ Povedal.

„A čo môj návrh, že sa bude stretnutie konať v jednom zo sídel náľho rodu?“ zaujímal sa starší čarodej.

„Bude to naše prvé stretnutie, uvažoval som nad tým, že by sa malo odohrať na nejakej... neutrálnejšej pôde.“ Povedal pomaly. Mordred prikývol na znak, že porozumel, Harry však vedel, že ho bude vetovať.

„Povedal by som, že naše menšie panstvo v Británií bude dostatočne neutrálna pôda. A okrem toho si myslím, že prvé stretnutie by sa malo odohrať na mieste, ktoré bude honosnejšie než hostinec u Kančej hlavy. Je to viac než pochybné miesto, osobne by som sa necítil bezpečne, keby som tam mal preberať dôležité témy. Nikdy nevieš, kto všetko ťa môže poslúchať. Pokiaľ sa budeš chcieť nenápadne stretnúť napríklad s Luciusom Malfoyom, keď od neho budeš niečo potrebovať, nech sa páči, využi Kančiu hlavu, vtedy to bude vhodné miesto, no na oficiálne stretnutie, ktorého sa zúčastnia bytosti ako sú upírsky kráľ a kráľovná a ich jediní dvaja dediči a okrem nich pár zbehlých Smrťožrútov či najmocnejší vlkolak v Európe, by som odporúčal iné miesto.“ Hovoril. A Harry, po krátkom zamyslení sa, mohol s jeho slovami len súhlasiť. Ustanoviť pochybnú krčmu ako miesto, kde sa bude konať prvé stretnutie Tretej strany, nebol práve jeden z jeho najlepších nápadov.

„Takže budeme potrebovať prenášadlá. A ešte predtým, ako sa bude konať stretnutie, by som sa na to miesto rád pozrel. Len veľmi nerád by som ich všetkých dotiahol na miesto, ktoré nepoznám.“ Rozhodol Harry.

„Prenášadlá nechaj na mňa. A, keď tak nad tým rozmýšľam, čo by si povedal na to, keby sme rovno vytvorili pevne určené miesto, kde sa bude Tretia strana stretávať a kde budú mať tvoji verní ochranu, pokiaľ ju budú potrebovať? A keby to bolo napríklad v takom... hmmm... Temnom lese?“ opýtal sa Mordred nevinne.

„V Temnom lese? To nemyslíš vážne!“ zvolal Harry prekvapene.

„Prečo nie? Do Temného lesa by sa odvážil len blázon, bolo by to dokonale beznečné miesto.“ Tvrdil Mordred.

„Bezpečné...“ vydýchol Harry. O Temnom lese už počul. Bol to les v Británií, v neprebádaných častiach Škótska. Muklovia o ňom nevedeli, bol pred nimi chránený a ani čarodejníci o ňom nevedeli veľa povedať. Ten les bol opradený temnými tajomstvami a hrozivými poverami. Toto nebolo niečo ako Zakázaný les, kam ste mohli s doprovodom dospelého poslať decko na trest a vrátiť ho nezranené a už vôbec to nebolo miesto, kam by pubertiaci chodili prežívať svoje prvé dobrodružstvá. Toto bol les, kam ste vkročili a už nikdy ste sa nevrátili. A ak aj áno, neprišli ste naspäť rovnaký, ako ste doňho vchádzali.

„Ver mi, že ten les je najlepšia možná voľba.“ Povedal Mordred.

„Prečo?“ opýtal sa Harry. Keby mu to navrhol ktokoľvek iný, tvrdil by, že je to blázon. A možno bol Mordred skutočne blázon, no vedome by Harryho nikdy neohrozil.

„Pretože viem, čo je v tom lese najhrozivejšie.“ Odvetil. Harry nadvihol obočie.

„Ako to?“ opýtal sa. Mordred sa pomaly usmial, keď mu tvár zahalil tieň. Oči sa mu rozjasnili podivným jasom.

„Pretože som v tom lese prežil mladosť.“ Povedal. Harry prekvapene vydýchol.

„Ty si žil v Temnom lese.“ Povedal pomaly. Mordred sa zasmial.

„Áno. Už určite tušiš, prečo je Temný les taký obávaný.“ Usmial sa. Harry mu venoval úškrn.

„Predpokladám, že s tým majú niečo dočinenia druidi.“ Nadhodil Harry. Mordred so smiechom prikývol.

„Áno. Druidi a ich čary. Druidi sú hlboko spätí s prírodov, ich spojenie je silnejšie než spojenie elfov s prírodov, hoci ti čarodejníci budú tvrdiť niečo iné. Elfovia chránia a milujú prírodu, no druidi s ňou žijú, vnímajú ju a príroda vníma a poslúcha ich. Najmä v Temnom lese, kde druidi prebývajú už tisícročia, je toto spojenie neobyčajne silné, posilnené rokmi spolunažívania. Keď do lesa prenikne niekto nevítaný, zareaguje samotný les. Ich kúzla sa dokonale prepletajú celým Temným lesom, každým jedným živým organizmom v ňom. Je to niečo úžasné. Pokiaľ si priateľom druidov, len je tvojím priateľom a stane sa najbezpečnejším miestom na svete. No pokiaľ vstúpiš do lesa ako nepriateľ, les sa ti stane hrobom.“ Hovoril. Harry sa zaškeril.

„Odkiaľ berieš tú istotu, že nás prijmú?“ opýtal sa.

„Pretože v druidi žijú príbehmi o budúcom mágiou požehnanom Kráľovi sveta.“ Odvetil Mordred, akoby to bolo samozrejmé. Harry nadvihol obočie.

„To je síce pekné, no neznamená to, že uznajú mňa.“ Pripomenul Harry. Mordred sa nahlas zasmial.

„Och, Harry, uznal som ťa ja, uznajú ťa aj oni. Vieš, kto ma priviedol na myšlienku, že Artuš nie je skutočným Kráľom z veštby?“ spýtal sa Mordred. Harry nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Druidi. Oni nikdy neuverili, že Artuš je vyvolený. Neuznávali ani Merlina ako vodcu. V časoch, keď začali Merlin s Artušom tvoriť nový svet, sa druidi stiahli do Temného lesa a izolovali sa. Ja s matkou sme patrili k posledným čarodejom, ktorí k nim mali prístup. Stále máme hlboko v lesoch hrad.“ Prezradil.

„Hrad?“ zamračil sa Harry. Mordred hovoril, že bývali s matkou v akejsi starej chatrči, tak odkiaľ ten hrad?

„Postavil som ho ja, niekoľko kilometrov od miesta, kde sme vtedy žili. Je asi taký veľký ako Čierna perla, no nie je to elegantný zámok, je to opevnenie. Veril som, že ho jedného dňa využijem, keď nájdem svojho budúceho Kráľa. Položil som naň všemožné ochrany, na aké som kedy narazil. Dokonca aj druidi mi pomohli s ochranou hradu. Prebýval som tam, kým som ťa nenašiel. Spoločnosť mi len zriedkakedy robili druidi, inak je tam množstvo kníh a ticho. A stará mágia, všade vo vzduchu sa vznáša prastará mágia, akú dnes už nenájdeš. Je ňou presýtený hradný kameň, cítiť ju vo vzduchu aj v stromoch lesa, dokonca aj v zemi, po ktorej kráčaš a vo vode, ktorú piješ. Je všade. Je to tam ako iný svet, úchvatný a starobylý, nepoznamenaný časom. Poď tam dnes večer so mnou a ja ti ukážem, ako som kedysi žil. Tam sa cítim ako doma.“ Mordred hovoril jemným, clivým hlasom, keď žiadal Harryho, aby s ním išiel a spoznal, aké to bolo kedysi. V očiach mal tichú prosbu, ktorej by Harry nedokázal odolať ani keby to malo byť nebezpečné. Tento prastarý čarodej ho mal omotaného okolo prsta a Harry veril, že to tak bolo aj naopak. Pravdepodobne to tak bolo najlepšie. Váhy sa tým aspoň čiastočne vyrovnajú.

„Dobre. Pôjdem s tebou.“ Usmial sa Harry. Mordred vstal a rovno natiahol ruku k Harrymu. Harry pobavene nadvihol obočie.

„Okamžite?“ spýtal sa. Mordred pokrčil plecami.

„Načo čakať? Aspoň ťa spojím s ochranami hradu, aby ti nič nebránilo, dostať sa doň, keď to bude potrebné. Chcem, aby si ho dokázal nájsť.“ Povedal Mordred. Harry sa s tichým povzdychom chytil ponúkanej ruky a nechal sa vytiahnuť na ruky. A potom sa s ním Mordred bez upozornenia odmiestnil. Posledné, čo Harry videl, kým ho pohltila temnota, bol Mordredov úsmev.

Zľahka dopadol na kamennú podlahu v potemnelej miestnosti. Prvé, čo si uvedomil, boli tma a chlad. Ako na povel sa vôkol nich rozhoreli fakle a odhalili tak obrovský priestor s vysokými klenutými stropmi a štíhlymi tesanými stĺpmi, ktoré podopierali vysoké stropy. Všetko bolo ladené do odtieňov bielej, sivej a čiernej. Napriek tomu, že Mordred nazval hrad opevnením, nie zámkom pre potešenie, videl Harry v kameňoch a mramore okolo seba ukrytú nenápadnú vkusnú eleganciu, ktorá síce neudierala do očí, no zároveň neušla pozornému oku. Bolo to badať v jemných líniách stĺpov a precíznych rytinách na nich, v hladkosti a lesku mramorových podláh a v nebadateľných kresbách vo výšinách stropov.

Avšak s prvým nádychom, keď si Harryho myseľ plne uvedomila, kde je a jeho mágia sa prebudila po premiestnení, pocítil Harry niečo, čo prehlušilo všetko ostatné. Keď Mordred hovoril o mágií prítomnej v hrade, čakal niečo iné. Niečo obyčajnejšie, jednoduchšie.

To, čo ucítil, sa nedalo vysvetliť ani uchopiť. Bolo to, ako by sa ho dotkol starý svet, keď sa neskrotná a prastará mágia dotkla jeho magického jadra a jeho myseľ pohladila starobylá atmosféra dávnych vekov, pocítil Harry clivotu za svetom, ktorý ľudia stratili a na ktorý zabudli, za svetom bájnych hrdinov a dávno mŕtvych kráľov a zároveň ho zaplavila nádej, pri pomyslení na budúcnosť, ktorá ich ešte len čaká. Budúcnosť, plná mocnej mágie a života. V jednom okamihu cítil na jazyku chuť dymu, do nosa mu udierala vôňa zimozelu, levandule a horiaceho dreva, počul sýte hlasy spievajúce prastaré piesne, popretkávané mágiou, neznáme slová sa linuli vôkol jeho tela, prenikali mu do mysle, rozbúchavali srdce a prebúdzali v ňom živočíšne pocity, túžbu a neskrotnú radosť. Túžil sa rozbehnúť a preniknúť k mužom a ženám, ktorí v spletitých pohyboch tancovali okolo ohňa a smiali sa, kričali a spievali. Boli nespútaní ako mágia vôkol nich, elegantní ako šelmy, s ktorými žili, zlovenstní ako bezmesačná noc a starí ako čas sám.

Žiaľ, tak ako k nemu táto krátka vízia prišla, tak rýchlo aj odišla. Zanechala po sebe len vôňu a chuť ohňa a bylín a nekonečný smútok. Ešte vo chvíli, keď sa otočil na Mordreda, cítil na svojej koži teplo ohňa a jeho srdce búšilo v rytme spevu a pohybov starých čarodejov.

„Je to tu úchvatné.“ Povedal Harry potichu. Tieto slová nemohli vystihnúť to, čo cítil. Mal dojem, že sa pod náporom pocitov roztrhne, pokiaľ niečo neurobí, no zároveň vedel, že tu nebolo nič, čo by mohol urobiť. Nič, čo by mu mohlo pomôcť.

Mordredovi sa po tvári rozlial úsmev. Oči mu zmäkli a rozžiarili sa, keď sa s akýmsi clivým výrazom rozhliadal okolo. V tej chvíli Harrymu pripomínali jeho oči prvú jarnú trávu. Boli živé a iskrivé, prežiarené vnútorným jasom, ktorý im inak chýbal, plné netajených emócií. Bolesť s nehou, smútok s tichou radosťou a hnev s pocitom neúplnosti naplnili jeho oči. Keď sa Mordred pozrel na Harryho, pripadali tie oči chlapcovi priam neznesiteľne krásne. Mal nutkanie sklopil pohľad, bál sa, že ho Mordredove oči zničia, no zároveň od nich nemohol odtrhnúť zrak. Sám cítil ako sa mu oči zapĺňajú emóciami a otvárajú sa, keď sa všetky jeho ochranné bariéry rozpadávali.

„Poď.“ Povedal Mordred a natiahol k nemu ruku. V najbližších hodinách spolu prechádzali hradom a Mordred mu vysvetľoval, kde sa čo nachádza. V hrade bolo všetko. Keby došlo k najhoršiemu a oni by sa museli stiahnuť, dokázal by hrat prijať stovky ľudí a bez pomoci mimo lesa by dokázali prežiť mesiace, ba možno aj roky. V podzemí boli ohromné špajze plné jedla, Mordredovi škriatkovia sa neustále starali, aby ostávali plné, bola tu obrovská kuchyňa, množstvá zariadených izieb, obrovská knižnica, veľkosťou sa rovnala tej, ktorá bola v Čiernej perle, hoci tie najvzácnejšie knihy nechával Mordred v Perle.

„Chcem, aby si sa stal pánom tohto hradu. Nepatrí k dedičstvu rodu le Fay, postavil som ho pre budúceho Kráľa, postavil som ho ako dar pre teba. Nech patrí tebe ako vodcovi Tretej strany. Ja... je to moje želanie.“ Hovoril Mordred. A Harry v skutočnosti nemal na výber, musel prijať. A prijal. Ešte v tú noc naňho Mordred presunul všetky ochrany a ustanovil Harryho ako jediného vlastníka.

Neskôr sa zatvorili v jednej z najväčších miestností v hrade, ktorej dominoval masívny stôl s pevného dreva. Do dreva boli vyryté rôzne symboly, symboly moci a nezávislosti, symboly sily a neskrotnosti, symboly otroctva aj symboly rovnosti. Tam, v ohromnej sále s nekonečnými stropmi, vysokými stĺpmi, tajomnými svetlami prichádzajúcimi odkiaľsi zhoda, kamennými stenami pokrytými gobelínmi a mramorovými podlahami, tam sa budú odohrávať stretnutia Tretej strany.

Keď sa v ten večer presunuli naspäť do Čiernej perly, bol Harry na smrť unavený. Desil sa však toho, čo sa bude diať v noci, keď zaspí. Nočné mory ho trápili viac než kedykoľvek predtým. Bolo hrozné presúvať sa do Voldemortovej mysle, no návštevy pekla boli ešte horšie. Ani Voldemort, so všetkou svojou krutosťou a pokrútenou genialitou, nedokázali prekonať to, čo zažíval v pekle. Všetok ten strach, nenávisť, ktorá zatemňovala myseľ, beznádej, ktorá všetko pohlcovala, chlad, ktorý sa zahrýzal do kostí, temnota, ktorá utlmovala zmysly.

„Mohli by sme ešte vyrobiť tie prenášadlá a prívesky, ktoré ma varujú, keď budú moji ľudia v problémoch? Najmä pre Draca by som chcel mať niečo pripravené, keby mu hrozilo nebezpečenstvo.“ Požiadal Harry. S týmto bude potrebovať Mordredovu pomoc.

„A nechceš sa ísť vyspať?“ spýtal sa Mordred. Harry pokrútil hlavou.

„Nie, chcem to mať urobené čo najskôr.“ Povedal Harry.

„Vyzeráš, že mi tu zaspíš.“ Upozornil ho Mordred. Harry sa uškrnul.

„To možno, ale káva to vyrieši.“ Veľa kávy. Cítil na sebe Mordredov pohľad, keď sa vybral do izby prezliecť a do sprchy. Nie, neužije životabudič. Nie, keď to Mordred očakáva. Taký hlupák nie je.

A okrem toho, sľúbil si, že Životabudič už neužije. Nikdy. Myslel si o sebe, že bol neviem ako inteligentný a napriek tomu sa dopoval látkou, na ktorej sa jeho telo stalo závislým. Často sa cítil zle, unavene a slabo, napriek tomu, že sa vyspal. To jeho telo reagovalo na absenciu Životabudiča v tele, mal abstinenčnú reakciu.

A to bol problém. Bude trvať mesiac, kým sa jeho telo zbaví zbytkových látok a on ostane čistý. A ten mesiac bude ťažký či už bude spať alebo nie.

V izbe si dal ľadovú sprchu, aby sa prebral a vypýtal si od škriatka silnú kávu. Kým sa oblečie, káva mu aspoň trochu vychladne. Natiahol na seba voľné tepláky a tričko, už bol na odchode, keď sa vrátil a zo skrine vytiahol aj tmavú bundu s kapucňou. Keď spal príliš málo, bývala mu zima.

V obývačke na neho už čakal Mordred, pred sebou mal niekoľko strieborných retiazok a akési zvláštne strieborné kocky, do ktorých tenučkou ihlou vyrýval runy. Alebo aspoň Harrymu to pripomínalo ihlu.

„Premýšľal si už nad tým, aký znak bude mať Tretia strana?“ Mordred ani nezdvihol hlavu, keď Harry vošiel.

„Myslíš niečo ako Voldemortove Temné znamenie?“ spýtal sa. Posadil sa do kresla naproti nemu a pohár s kávou položil na stôl pred seba.

„Uhm. Čo myslíš?“ spýtal sa. Stále pracoval na tých strieborných štvorčekoch. Harryho by zaujímalo, čo to malo znamenať.

„Čo myslím o čom?“ spýtal sa Harry, keď ho Mordred vytrhol zo zamyslenia. Starší čarodej zodvihol pohľad od rozrobenej činnosti a pozrel sa na neho.

„Harry, pýtal som sa ťa na znamenie Tretej strany. Pamätáš?“ povedal.

„Och, áno! Budem nad tým premýšľať.“ Prisľúbil. Mordred sa s miernym úškrnom vrátil k práci.

„Bolo by dobré, keby si na to prišiel od pol hodiny, chcem vyrobiť prívesky v tvare znaku Tretej strany.“ Povedal Mordred. Harry sa zatváril prekvapene, čo si Mordred mohol len ťažko všimnúť, keďže upieral pohľad na neveľké strieborné štvorčeky.

„Z tých štvorčekov vytvoríš prívesky?“ opýtal sa.

„Áno. Najskôr do nich vryjem runy. Budeš vedieť, keď budú v nebezpečenstve, kde sa nachádzajú, budeš ich vedieť privolávať, budú pôsobiť ako prenášadlá buď na miesto, kde sa budeš nachádzať ty alebo do hradu v Temnom lese a dokonca s nimi budeš môcť komunikovať pomocou týchto príveskov. A mimo iné budú mať na sebe aj slabé ochranné kúzla.“ Vysvetľoval Mordred. Nakrátko sa zamyslel.

„Aby som nezabudol, budeš sa môcť premiestniť kamkoľvek, kde bude človek s takýmto príveskom, bez ohľadu na to, aké ochrany tam budú.“ Dodal. Hlavou pokynul ku štvorčeku, ktorý už mal vyryté všetky runy. Harry si pri bližšom pohľade všimol, že sú trochu iné ako tie, ktoré vrýval do štvorčeka, na ktorom práve pracoval.

„Tvoj bude trochu iný, samozrejme. Takže, čo bude v znaku Tretej strany?“ opýtal sa.

„Havran a blesk.“ Vyhŕkol Harry okamžite, bez toho, aby sa nad svojimi slovami čo i len zamyslel. Zarazil sa, keď to z neho vyšlo, podobne ako aj Mordred.

„Havran a blesk. Zvláštny výber. Ale dáva zmysel.“ Hovoril Mordred pomaly.

„Dáva?“ opýtal sa Harry. Mordred sa usmial.

„Samozrejme, že áno. Ale bude to jasne ukazovať na tvoju pravú identitu.“ Upozornil ho Mordred.

„Prečo?“ zamračil sa Harry.

„Havran je znakom rodu Prince.“ Povedal Mordred. Harry si spomenul na knihy, ktoré čital o rode Prince. Áno, spomínalo sa tam, že havran bol ich znamením.

„Och. Havran ma spája s rodom Prince-Snape a blesk s Harrym Potterom. Asi by som to mal zmeniť.“ Skonštatoval Harry. Kto vie, prečo sa mu tá predstava nepozdávala.

„Nie, nemyslím si. Je v tom všetko, čo ťa symbolizuje. Havran letiaci ranným úsvitom, kým oblohu za ním pretína blesk. Takmer to vidím.“ Usmial sa na Harryho.

„Ja to tu zvládnem aj sám, neskôr ti môžem vysvetliť všetko, čo som urobil, no je to jednoduchšie než sa zdá a ja v tom mám už prax, pôjde mi to rýchlo. Prívesky pre tvojich verných urobím s havranom a bleskom, tie budú trvácne. Prenášadlá vyrobím len na jedno použitie – tam a späť. Koľko príveskov chceš s tým havranom?“ spýtal sa. Harry si rukou prehrabol vlasy.

„Amay, Catherine, Loreth, Draco, bol by som rád, keby si mal jeden aj ty, možno jeden pre Luciusa, pokiaľ to pôjde dobre a pre Darka. Jeden by som chcel dať aj Lune. A jeden pre... Jeden mi proste urob navyše.“ Požiadal Harry. Mordred prikývol.

„A čo mladý Roth? Brat tvojej priateľky.“ Zaujímal sa. Harry sa nakrátko zamračil v zamyslení.

„Nie, jemu nie. Nechcem, aby mal neobmedzený prístup. Ja viem, že je to brat Catherine a že ho ľúbi a verí mu, ale ja nie. Je príliš... nestály.“ Pokrútil nakoniec hlavou. Mordred sa uškrnul.

„Jediný stály bod v jeho živote je jeho sestra. Ten chlapec má úžasné kontakty a spal už s polovicou žien v Británií, jeho kontakty sú nezameniteľné, ale vernosť viac než pochybná. Voldemort o ňom vie, no ani sa ho priveľmi nesnažil naverbovať, neverí mu.“ Prezradil Mordred.

„Je niečo, čo by si chcel urobiť, kým budem pracovať na príveskoch? Už nemáme veľa času, zajtra odchádzaš do Rokfortu.“ Pripomenul.

„Vlastne by som sa chcel pozrieť do môjho domu, Minnie tam pre mňa niečo má.“ Pousmial sa.

„Tak choď. Ja sa zatiaľ postarám o toto.“ Vrátil mu Mordred úsmev.

„Vezmem si prenášadlo, dobre?“ opýtal sa Harry. Odpoveďou mu bolo súhlasné zahmkanie od sústredeného Mordreda. Harry sa uškrnul, keď sa na neho pozrel.

Mordred ho už učil aj premiestňovanie, počas spoločných lekcií skúšali všetko možné, no ešte stále robil chyby. Nepremiestňoval sa s dokonalou presnosťou a premiestňovať sa cez ochrany, hoci bol na ne on sám napojený, bolo náročnejšie.

Tesne pred odchodom sa vrátil naspäť.

„Moredred? Ty si písal Dumbledorovi a McGonagallovej list o tom, že by si ma mohol preradiť na inú školu alebo ponechať v domácej výučbe. Čo, keby si ma do školy poslal až na budúci týždeň? Zajtrajšok by sme mali voľnejší, išiel by som si do banky po prsteň tvojho rodu a poprípade by si ma mohol učiť a v piatok by sme nemuseli riešiť tresty ani nič podobné, aby sme sa nebadane vytratili zo školy. A keby si sa v piatok vrátil ty, mohol by si dať trest Dracovi, Amay a Catherine. Tak by sa všetci nenápadne stratili.“ Navrhol Harry. Mordred sa zamyslel.

„To znie dobre. V poriadku, ja sa vrátim do školy v piatok a ty až v pondelok. Tvojich priateľov vezmem zo sebou, prvý prenos by nemuseli zvládnuť dobre. Aspoň Dracom a Catherine si nie som istý, tá tvoja upírka s premiestňovaním určite nemá ťažkosti.“ Uškrnul sa. Harry sa zasmial.

„Je len veľmi málo toho, čo Amay nezvláda.“ Skonštatoval.

„Mimochodom, Harry, čítal si Nazeranie?“ opýtal sa Mordred. Harry prikývol, samozrejme, že si prečítal jedno z prvých a najcennejších Salazarových diel.

„Toho, kto bude mať na krku tieto prívesky, budeš môcť nazerať. V prípade potreby to veľmi uľahčí komunikáciu.“ Pousmial sa. Harry sa široko usmial.

„Perfektné. Si génius. Maj sa.“ Rozlúčil sa Harry. Behom niekoľkých sekúnd bol preč. Už nevidel Mordredov pohľad, ktorý uprel na nedopitú kávu, čo zostala pred ním na stole po Harrym a ani temný tieň, ktorý mu zahalil tvár a usadil sa mu v očiach. A chlapec nevedel ani o starostiach, ktoré cítil starší čarodejník a tiesni, ktorá mu zvierala vnútro.

Minnie a Dobby sa objavili okamžite potom ako sa Harry premiestnil do svojho domu. Potom, čo ich uistil o tom, že je všetko poriadku a že mu chutil čučoriedkový koláč, ktorý pre neho pripravila Minnie, otočil sa na Minnie.

„Ako sa darí rastlinkám, čo som ti nechal na starosť?“ zaujímal sa.

„Dobre, pán Harry. Veľmi dobre. Minnie sa o ne stará, rastlinky sú v skleníku a už klíčia. Ale sú to veľmi zvláštne rastlinky, pane.“ Povedala Minnie.

„Čo myslíš tým, že sú zvláštne?“ zaujímal sa Harry.

„Minnie nikdy nepočula o takýchto rastlinkách ani ich nevidela.“ Povedal škriatok. Harry prikývol. Áno, to dávalo zmysel, Harry síce nevedel presne, čo za rastliny to boli, no podľa všetkého patrila väčšina z nich medzi vyhynuté.

Len by ho zaujímalo, prečo sa tu ujali. Skúšali to predsa už viacerí dediči a neuspeli.

Keď ho Minnie zaviedla do skleníka, pochopil, ako bolo možné, že sa im tu tak dobre darilo. Minnie s Dobbym rozdelili skleník na niekoľko častí, pričom každá mala iné podmienky. Škriakovia odkiaľsi vedeli, čo tie rastliny potrebujú. A okrem toho sa v celom skleníku vznášala akási podivná atmosféra, Harry to po chvíli začal považovať za istý druh mágie, no rozdielnej než bola tá, s ktorom sa stretával bežne.

„Minnie, čo ste urobili?“ opýtal sa Harry. Škriatok pod jeho pohľadom zneistel. Minnie na neho uprela nervózny pohľad, akoby očakávala hnev.

„Pán kázal Minnie postarať sa o rastlinky a Minnie sa starala.“ Povedal škriatok vyhýbavo.

„A starala si sa o ne úžasne, Minnie. Ty aj Dobby. Urobili ste perfektnú prácu, len som bol zvedavý.“ Povedal Harry. Minnie sa usmiala, chýbalo jej však to ohromné nadšenie, aké prejavovala, kedykoľvek ju Harry pochválil.

„Minnie a Dobby využili staré poznatky a mágiu škriatkov, pane. Potrestá nás za to pán?“ opýtala sa ticho. Harry prekvapene zamrkal.

„Prečo by som vás mal potrestať? Ani som nedúfal, že sa tie rastlinky ujmú. Som viac než spokojný.“ Nerozumel.

„Pretože čarodejníci nemajú radi našu mágiu, pane.“ Odpovedal škriatok. Keď Harry pochopil, kľakol si vedľa nej na zem a chytil jej ruky do svojich. Ignoroval jej tiché karhanie a napomínanie, že zem je špinavá a čarodejník by nemal takto kľačať vedľa škriatka.

„Minnie, ty aj Dobby patríte ku mne a ja si vás vážim ako priateľov, chránencov aj ochrancov. Toto je vaša mágia a ja ju akceptujem. Podľa mňa je úžasná.“ Zľahka sa uškrnul.

„Pokiaľ bude niekomu prekážať, či už to bude čarodejník alebo iná bytosť, oznámte mi to. Pokiaľ cítiš, že ho potrebuješ, tak tebe a Dobbymu dávam oficiálne povolenie využívať svoju plnú podstatu. Mágia je vo vás a je časťou vás a ja chcem, aby ste ju využívali, kedykoľvek si to budete priať.“ Povedal Harry. Minniine oči sa zaliali slzami.

„Pán Harry je príliš dobrý.“ Povedala.

„Harry Potter je veľký kúzelník.“ Ozval sa Dobbyho hlas. Harry otočil hlavu jeho smerom, nevšimol si, kedy prišiel.

„Pán Potter bude dobrým Kráľom.“ Usmiala sa Minnie. Harry sa na ňu prekvapene otočil.

„Aj vy poznáte tú veštbu?“ spýtal sa, preskakujúc pohľadom z jedného na druhého.

„Každý pozná veštbu o kráľovi, pane.“ Povedal Dobby.

„Čo od kráľa očakávate vy? Každý druh očakáva niečo iné.“ Opýtal sa Harry.

„Nie, pane, všetci očakávajú to isté. Rovnosť, nový poriadok, spravodlivosť. Aj my túžime po tom istom.“ Usmiala sa Minnie.

„Pán Harry nám už raz pomohol. Pred rokmi, keď zabil Pána temnôt, zlepšilo sa veľa vecí.“ Povedal Dobby.

„Niektorí hovoria, že to nebola moja moc, ale obeta mojej matky, ktoré zničili Voldemorta.“ Ozval sa Harry.

„Nevyslovujte to meno, pán Harry. Meno Pána temnôt má v sebe energiu, pán temnôt ho cíti.“ Ozvala sa Minnie vystrašene.

„Myslíš niečo ako lokalizátor?“ opýtal sa Harry. Dostalo sa mu len prekvapených pohľadov.

„Och, prepáčte. Samozrejme, že nerozumiete. Je to niečo ako... akoby... Temný pán cítil, keď vyslovím jeho meno? Je naň uvalené tabu?“ pýtal sa.

„Jeho meno je silné, nevyslovujte ho.“ Pokrútila Minnie hlavou. Harry si v mysli poznamenal, že sa na to musí opýtať Mordreda. Už počul o tom, že sa dá uvaliť na meno tabu, na to by však musel Voldemort ovládnuť čarodejnícku Britániu. Nejde len o moc čarodeja ako takú, ale o kontrolu nad krajinou a nad zákonmi, aby mohol uvaliť na svoje meno tabu. No pokiaľ bola nejaká slabšia varianta, pri ktorej by nepotreboval priamu moc nad zákonmi...

„Pán Harry, noc, počas ktorej stratil Pán temnôt telo, ukázala mnohým bytostiam, ktoré sa pozerali, smer. Obeta jednej ženy, akokoľvek silná by bola, nezastaví Smrtiacu kliatbu.“ Hovorila Minnie.

„No moc Kráľa, na ktorého všetci čakajú, áno.“ Dopovedal za ňu Dobby.

„Vy ste náš budúci Kráľ, pán Potter. Ste najvyšší z Požehnaných dedičov. Ste Mágiou požehnaný.“ Povedala Minnie.