Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Upozornenie: Vulgarizmy (nie je toho veľa)

„Hell is empty and all the devils are here.“ William Shakespeare

„Nech sa vám sypú galeóny, Goldaar.“ Poprial Harry známemu škriatkovi. Správca jeho majetku sa objavil takmer hneď na to ako Harry vošiel do banky. Očividne mu neprekážalo ani to, že mal na sebe pre utajenie dlhý tmavý plášť a zľahka zmenenú podobu.

Podľa Mordreda by mal nosiť blond vlasy častejšie. V kombinácií s jasnými modrými očami vraj konečne vyzerá na svoj vek. Samozrejme, strieľal si z neho.

„Nech váš mešec neostane prázdny, pán Potter-Black.“ Škriatok mu venoval súhlasný úškrn. Harry sklonil hlavu na znak úcty, na perách mu hral ľahký, pobavený úškrn.

Zaviedol ho do rovnakej miestnosti, v akej sa stretli prvýkrát. Harry sa posadil do už známeho kresla naproti Goldaarovi a Goldaar si privolal jednu hrubú zložku, hrubšiu ako ktorákoľvek zo zložiek, ktorá hovorila o Harryho dedičstve z ostatných rodov.

„Rod le Fay patrí medzi najstaršie rody. Je starší ako rod Malfoyovcov, Blackovcov či Potterovcov. Ale to vy už viete, som si istý, že váš poručník vás oboznámil aspoň so stručnou históriou rodu. Na to, aby ste mohli prijať dedičstvo rodu le Fay, nebudete potrebovať nijaké dedičné kúzla, stačí tá časť vašej krvi, ktorá patrí k rodu.“ Hovoril Goldaar.

„Vy, tu v Gringottbanke, akceptujete, že pokrvne patrím do rodu le Fay?“ zaujímal sa Harry.

„Áno. Žiaľ, nemáte v sebe dostatok ich krvi na to, aby sme vás mohli uznať ako dediča bez priameho súhlasu Hlavy rodu. Aspoň dovtedy, kým je Hlava rodu nažive. Keby nemal Lord le Fay pod kontrolou majetky rodu le Fay, všetky by pripadli vám ako poslednému priamemu dedičovi.“ Povedal Goldaar.

„A čo Tom Riddle?“ opýtal sa Harry, po skúsenostiach so zdesením zo strany Minnie a Dobbyho, keď vyslovil jeho meno, ho radšej nazýval tak ako ho poznali na Rokforte.

„Nie je priamy potomok. Jeho krv je slabá a poškvrnená. A Lord le Fay nám zanechal jasné inštrukcie o možnom dedičovi, v prípade, že by umrel. Čarodejník, ktorý vás zaujíma, nevyhovuje jeho požiadavkám.“ Prezradil škriatok. Následne škriatok otvoril zložku a posunul ju k Harrymu.

„Lord le Fay vás ustanovil dedičom a vlastníkom celého majetku rodu le Fay, čo zahŕňa sídla rodu, pozemky im patriace, akcie vo firmách a spoločnostiach, školy, nemocnice, trezory v Gringottbanke, hlasy na ministerstve...“ chvíľu trvalo, kým škriatok vymenoval všetko, čo odteraz Harrymu patrilo. Harry vedel, že rod le Fayovcov je starý a bohatý, no nečakal niečo takéto veľkolepé. Prekvapili ho najmä tie školy a nemocnice a zmiatla ho aj tá očividná angažovanosť v muklovskom svete. Zaujalo ho, že vlastnil tretinové a vyššie podiely v spoločnostiach, akými bol Denný prorok, tam to bolo niečo viac než tretina a škriatok mu ponúkol možnosť odkúpiť ďalšiu tretinu od menších vlastníkov. Samozrejme, Harry okamžite súhlasil. A taktiež sa mu páčilo, že vlastnil polovicu akcií u Svätého Munga. Úprimne ho prekvapilo, že môže niečo také niekomu patriť. Tu mu Goldaar vysvetlil, že rod le Fay, spolu s jedným ďalším rodom, v tejto dobe už neexistujúcim, postavili nemocnicu. Ten druhý rod nechal svoju časť nemocnici. Polovicu nemocnice teda vlastnili Harry s Mordredom a druhú polovicu nikto.

Meno nemocnice určili podľa istého starého priateľa, pozoruhodného človeka a neuveriteľne talentovaného liečiteľa. Bol to prvý riaditeľ nemocnice u Svätého Munga, podľa všetkého nemocnicu premenovali po jeho smrti. Ako jeden z mála čarodejov zvládal duálne aj bezprútikové čarovanie. Pozoruhodný človiečik.

Škriatok luskol prstami a na stole sa objavili dve vyrezávané drevené krabičky, Harrymu už dobre známe. Jednu z nich posunul Goldaar Harrymu.

„Prsteň dediča rodu le Fay. Teraz právom patrí vám.“ Povedal škriatok. Harry otvoril krabičku a vybral z nej platinový prsteň s temným čiernym kameňom. Kameň mal pozoruhodný okrúhly tvar a jasný perleťový lesk. Harrymu bolo jasné, že podobnosť s tajomným prsteňom s vsadenou perlou nie je náhodná.

Rod le Fayovcov bol silne spätý s istým prsteňom a ešte viac s čiernou perlou, ktorá bola doň vsadená. Ale prečo? To naozaj išlo iba o tú energiu? Nebolo predsa také neslýchané, že bola do predmetu vsadená energia. Nie mágia, no čistá energia. Medzi mágiou a energiou bol jeden veľmi zásadný rozdiel – muklovia nedokázali vstrebať mágiu, no dokázali vstrebať energiu. To bol pravdepodobne najväčší rozdiel, pretože pre čarodejníka je mágia istou formou energie. No toto určite nebolo niečo, na čom by záležalo le Fayovcom. Neboli to práve muklomilní ľudia.

Hoci, Merlin v podstate patril do rodiny a on muklomilom bol. Viac menej.

Prsteň mal v sebe rytinu podivného kruhu s veľmi jemne a precízne vyrytými runami. Vnútri kruhu bol umne vyrytý wyvern. Bola nesmierna škoda, že v dnešnej dobe sa tieto polovičné draky považovali za vyhynuté.

Prsteň si nasadil na prst, aby ho prijal a okamžite pocítil ako sa prsteň spojil s jeho krvou a mágiou. Ochrany prsteňa sa bezpečne usadili na Harryho tele a dotkli sa jeho mysle. Mladík spokojne prikývol a spojil všetky svoje dedičné prstene do jedného. Následne ich nechal zmiznúť na svojej ruke.

Nakrátko sa zamyslel nad tým, že by ich možno mohol začať nosiť odhalené. Bol to znak úcty voči rodom, do ktorých patril, keď nosil ich rodové prstene. Možno by to mohol prebrať s Mordredom. Hoci mal starší čarodej tendenciu poslúchať Harryho myšlienky a nechať ho, nech sa nimi sám riadi, Harrymu pomáhalo, keď si pri rozhovore s ním utriedil myšlienky.

„Je tu ešte jeden prsteň, ktorý by ste mali mať.“ Ozval sa škriatok. Harry zodvihol tvár a pozoroval ako k nemu škriatok posunul druhú drevenú krabičku. Harry presne vedel, o čo sa jednalo. Vedel to od tej chvíle ako sa krabička objavila na stole pred ním. Tušil to dokonca už vo chvíli, keď vkročil do Gringottbanky a prvýkrát sa stretol pohľadom s Goldaarom a možno to vedel dokonca už v okamihu, keď mu v náručí spočíval zlomený otec.

A predsa si to nechcel priznať. Popieral to ako už mesiace predtým, stále to popieral. Pretože nechcel trpieť.

Na jazyk sa mu drali slová odmietnutia, zasekli sa mu však v hrdle, keď sa ozval Goldaar.

„Váš otec si želal, aby ste ho mali. Bol tu a skontaktoval ma.“ Povedal. Harry bolestne privrel oči. Zrak mu padol na havrana s rozprestretými krídlami, vyrytého na krabičke. Bol krásny. Harrymu až zamrelo srdce, keď ho videl. Ten jednoduchý znak, obyčajný havran, zasiahol niečo hlboko v Harryho vnútri. Spájal sa s tými najhlbšími spomienkami v Harryho mysli.

Havran bol považovaný za prevažne temné znamenie, pochmúrne. Edgar Allan Poe o ňom napísal najznámejšiu americkú báseň. Havrana v ňom stvárnil ako symbol bezvýchodiskosti a beznádeje. Harry tú báseň miloval. Jeho fascinácia týmto autorom pravdepodobne hovorila o temnejšej časti jeho osobnosti, no jemu na tom len pramálo záležalo. O tejto časti jeho osobnosti dlhé roky nikto nevedel. Už ako muklovské dieťa niekedy čítal básne. Čítal dokonca aj Shakespeara a Byrona. No čítať mohol len veľmi málo, Dursleyovci ho zasypávali prácou a okrem toho nemávali radi, keď bol lepší ako Dudley. A tak sa naučil držať sa v ústraní, byť obyčajným žiakom, v ničom výnimočný, v ničom skutočne dobrý.

Harry bol bystrým a zvedavým dieťaťom. Keby ho niekto podchytil, mohol z neho jedného dňa vyrásť vedec alebo učiteľ. Prežil by život v malom domčeku kdesi na vidieku, mal by manželku a deti. A po celý život by cítil prázdnotu, pretože by mu niečo chýbalo.

Dalo by sa povedať, že čarodejnícky svet bol pre neho vykúpením. Dursleyovci v ňom zabili možnosť stať sa niekým veľkým v ich svete, no do čarodejníckeho sveta nemali dosah. A tam... tam sa stal niekým veľkým.

Boli chvíle, kedy ho mrzelo, že ho Mordred nenašiel skôr. O koľko rozdielne by to všetko mohlo byť, keby ho našiel už ako dieťa.

Intenzívny Goldaarov pohľad ho vytrhol zo zamyslenia. V poslednej dobe sa Harry pričasto strácal vo svojej mysli. Bol to nebezpečný zvyk. Jedného dňa by ho to mohlo stáť život.

Opatrne otvoril krabičku, akoby čakal, že vnútri bude nebezpečná šelma alebo prinajmenšom kliatba z čiernej mágie. Vnútri však bol len strieborný prsteň s čiernym kameňom. Farba kameňa zvláštnym spôsobom prechádzala z čiernej do tmavomodrej, až temnej fialkastej. Presne ako havranie krídla. V prsteni bola rytina havrana a koruny.

Rodové prstene mali zvyčajne rytiny, ktoré slúžili na pečatenie. Muklovské pečatné prstene nemávali osadené drahé kamene, pri tých čarodejníckych však zapracovala mágia, a tak sa s nimi dalo dobre pečatiť. Pečate boli dokonca dokonalejšie a jasnejšie než pri tých muklovských. A, samozrejme, detaily boli omnoho lepšie prevedené, muklovia, akokoľvek šikovní, nedokázali zázraky.

Harry dlho váhal či si má prsteň vziať. Vedel, že Snape sa to dozvie a pochopil, že nech sa rozhodne akokoľvek, to rozhodnutie posunie všetko ďalej... alebo to všetko vráti naspäť do predošlej doby. Hoci Harry chcel, aby sa všetko posunulo ďalej, obával sa, ako to ovplyvní Tretiu stranu. Ako to ovplyvní jeho...

Jeho túžba po rodine nikdy nezmizne. Bola to najväčšia túžba jeho srdca, samo zrkadlo z Erisedu mu to len potvrdilo. A predsa, keď mal možnosť získať rodinu, ustúpil. Prečo? Prečo mal taký strach? Prečo mali obaja so Snapeom taký strach? Išlo o to, že sa takú dlhú dobu nenávideli? Alebo išlo o niečo iné?

Kedysi Harry úprimne veril v dokonalosť svojich rodičov. Lily a James, dokonalý pár, obaja nesmierne šťastní a zamilovaní. Všetci si to mysleli. A predsa, skutočnosť bola natoľko odlišná.

Lily nebola taká dokonalá, milujúca, obetavá a láskavá ako mu to nahovárali ostatní. Nebola to dokonalá Chrabromilčanka. Bola ochotná kvôli sebe a synovi vytrestať oboch mužov, ktorí ju milovali viac než seba. Jedného tým, že od neho odišla a druhého tým, že sa k nemu nasťahovala. No bola to Harryho matka a Harry ju miloval. A miloval ju ešte viac, kvôli vedomiu, že nebola dokonalá. Že bola ona sama človekom, chybujúcou ženou, ktorá mala svoje temné stránky. Po tej noci, kedy mu Nam dala dar, začal svoju matku konečne vidieť ako človeka.

James bol... Ťažko povedať, aký bol James. Kedysi, ešte za čias, keď navštevoval Rokfort, šikanovali slabších. Snape toho bol ukážkovým príkladom. James býval šikanérom. Aj on spadol do sietí Lily Evansovej, nádhernej červenovlásky s očami neobyčajného smaragdového odtieňa. Harry sa mu ani v najmenšom nečudoval. Lily bola nádherná, jemná a nežná navonok, no silná a nezlomná vnútri. Aký úder to musel byť pre Jamesa Pottera, keď si namiesto neho vybrala Severusa Snapea.

Po tom všetkom, čo sa medzi nimi udialo, mal právo zabudnúť na ženu, ktorá mi zlomila srdce a nájsť si novú lásku. Nič mu nebránilo odmietnuť žiadosť Lily a nechať ich napospas osudu. A predsa prijal. Harry nepochyboval o sebeckých dôvodoch, ktoré ho k tomu viedli. Pomstil sa mužovi, ktorého z duše nenávidel a pripútal si k sebe ženu, ktorú vždy miloval a po ktorej túžil. A istým spôsobom to bola pomsta aj pre Lily. Odmietla ho, pošpinila ho, zlomila mu srdce. A on lámal ju.

Bolo niečo pozoruhodné na tom, ako v istých situáciách Chrabromilčania prejavovali slizolinské vlastnosti a, naopak, Slizolinčania tie chrabromilské. Lily Evansová a James Potter boli všetko, len nie bezúhonní a Lucius Malfoy bol ochotný obetovať pre svojho syna všetko, vrátane seba. Pretože keď sa Voldemort dozvie, že Draco neprijme Znamenie, bude Lucius tým, kto bude trpieť. Aj preto Harry v tichosti hľadal spôsob, ako zmierniť alebo rovno zničiť účinky Znamenia zla. Zatiaľ bol na pochybnej ceste a výsledky, ktoré dostával pri svojich výskumoch, boli nejasné a niekedy... zlé, ale pracoval na tom. Nechcel, aby Dracov otec trpel.

Snape bol Smrťožrút, a predsa ho Dumbledore stiahol na svoju stranu. Prečo by niečo podobné nemohol urobiť Harry s Luciusom?

A Snape... Severus Snape bol nesmierne zložitý muž. Na jednu stranu ho Harry chápal tak ako nikoho, no na druhú stranu boli v jeho živote kroky, ktoré Harry pochopiť nemohol.

James ho miloval. Harry to vedel. James ho miloval nesmierne a bezhranične. Obetoval mu svoj život. Nie Lily, Lily už dávno nezastávala v jeho srdci takú dôležitú pozíciu, keď sa narodil istý čiernovlasý chlapec. Malý Harry sa stal centrom jeho bytia. Ten malý uzlíček mu pomohol zabudnúť na všetko, vrátane jeho lásky, ktorú opustil, keď sa objavila Lily. To bolo niečo, čo mu Harry nikdy nezabudne. Miloval ho. A miloval ho veľmi.

Goldaar s istým pochmúrnym, ba až morbídnym záujmom pozoroval čarodejníka pred sebou. Tento mladík bol politicky aj finančne najmocnejším mužom v Európe, bol to nesmierne nadaný čarodej, patril k tomu zlomku výnimočných ľudí, ktorí sa rodia len raz za tisícročie. Všetky druhy bytostí pozorne sledovali jeho kroky a dohadovali sa, či sa k nemu majú pridať alebo nie. Rozohrával partiu, akú nikto predtým nerozohral. Kráčal po cestách, na ktoré nikto pred ním nevstúpil a nikto nevedel, čo od nich očakávať. A predsa, keď tu tak sedel, so zrakom upretým na obyčajnú krabičku, pôsobil tak bezradne a utrápene. Niektorí by mohli tvrdiť, že konečne vyzeral na svoj vek, no v tejto chvíli v ňom Goldaar videl povestného Kráľa z veštby viac, než kedykoľvek predtým.

Vo chvíli, keď jedenásťročný Harry Potter vkročil prvýkrát do Gringottbanky a jeho zelené oči blúdili všade naokolo a vstrebávali všetky zázraky mágie, vedel starý škriatok, že prišiel ten, na koho čakali. Ten priveľmi malý zvedavý chlapec v obnosenom oblečení a s ranami na duši, bol ich osloboditeľom, čarodejníkom, na ktorého čakali.

Bolo niečo pochmúrne humorné na tom, že ich záchrancom bol chlapec, ktorý sám potreboval zachrániť. Slepí, hlúpi čarodejníci nechceli vidieť, že bol chlapec u svojich muklovských príbuzných týraný. Boli zaslepení jeho slávou a mocou a báli sa, aby sa z neho nestal nový Temný pán. A práve svojou zaslepenosťou z neho jedného takmer urobili. Goldaar videl ako chlapec balansoval nad priepasťou. Celý život nad ňou stál a stačil by jediný chybný krok a on by do nej prepadol. Žil život na ostrý noža a to všetko len pre tých pokryteckých svetlých čarodejov.

Dumbledore mal svoje povinnosti. Ako jeho poručník mu mal nájsť dobre situovanú rodinu, ktorá z neho vychová slušného a dobre vychovaného mladého muža, pripraveného niesť tituly, ktoré mu v čarodejníckom svete prináležia a správnym spôsobom využívať svoju slávu. A ten správny spôsob neznamenal, že bude chlapcovu slávu využívať Dumbledore pre svoje pokrútené plány. Ten starec naivne predpokladal, že Gringotti sú na jeho strane. Hlupák! Ani za normálnych okolností by sa nepridali k niekomu ako je on, nieto ešte potom, čo videli, ako zaobchádzal s budúcim vládcom.

Keď Goldaar zistil, že Dumbledore nechal chlapca izolovaného, vychovávaného v rodine, kde ho týrali, zúril. A ešte viac zúril, keď zistil, že sa k nemu nemôže priblížiť. Jediný spôsob bol ten, že príde chlapec sám.

Bol dedičom rodu Potter, tým jediným, ktorý ostal a v neprítomnosti Siriusa Blacka bol jediným dedičom rodu Black. Len za ten prvý mesiac, odkedy sa chlapec objavil v čarodejníckom svete, mu škriatkovia z Gringottbanky poslali najmenej tucet listov. Na polovicu z nich neprišli nijaké odpovedal, na niektoré odpovedal sám Dumbledore a tie, ktoré nedokázal Dumbledore prečítať kvôli kúzlam na ne uvrhnutým, sa vrátili naspäť.

Goldaar nenápadne luskol prstami, ticho, aby chlapca nevyrušil v premýšľaní a nechal si privolať ešte jednu zložku, ktorú má tento mladý lord plné právo vidieť.

Harry opatrne vybral prsteň z ozdobnej krabičky a zovrel ho v dlani. Rozhodol sa. Cítil na sebe súhlasný pohľad škriatka, keď si prsteň nastokol na prst. Tentokrát nespájal prsteň s ostatnými, toto bol jediný prsteň, na ktorý mal skutočne nárok ako pokrvný dedič. Samozrejme, klamal by, keby tvrdil, že mu na tom záležalo. V skutočnosti mu záležalo len na tom, že to bolo otcovo želanie. Že ho chcel mať vo svojom rode, že ho chcel uznať ako svojho syna. Hoci to nevyslovil nahlas.

Uprel pohľad na správcu svojho majetku a na zložku, na ktorej mal položenú ruku. Škriatkovia mali zvláštne ruky, štíhle a drsné, s neobyčajne, takmer až neprirodzene dlhými prstami.

Keď škriatok posunul zložku k Harrymu, venoval mladík škriatkovi spýtavý pohľad. Škriatok len kývol hlavou na zložku, chcel, aby ju otvoril a sám prišiel na to, čo v nej je.

Harry potichu zalapal po dychu, keď sa začítal do pergamenov vnútri. Prevracal strany, študoval správy v nich a vnútri ticho zúril.

„Čo to má znamenať?“ opýtal sa nečakane chladným a ostrým hlasom. Venoval škriatkovi mierny pohľad, keď si uvedomil, že on za nič nemohol.

„Toto, Lord, sú všetky správy, ktoré sme vám poslali počas uplynulých rokov a Dumbledorove odpovede na ne. A máte tu taktiež uvedené všetky pohyby na vašich účtoch, ktoré Dumbledore vykonal.“ Prehovoril škriatok.

„Podľa tohto nemal vôbec žiadny prístup k Blackovským majetkom ani k väčšine Potterovských trezorov.“ Čítal Harry. Zrak mu padol na červenou zvýraznené vety.

„Čo tento prevod?“ opýtal sa. Škriatok sa ani nemusel nahnúť, vedel, čo mal na mysli.

„Odvtedy, ako ste sa dostali do Dumbledorovej starostlivosti, mal Albus Dumbledore právo každý mesiac vybrať z vašich trezorov päťsto galeónov na každý rod, pod ktorý ste spadali. Keďže v tej dobe ste boli oficiálne dedičom rodov Potter a Black, robilo to tisíc galeónov mesačne. Peniaze nechával prevádzať na svoj účet, až do času, kedy ste prešli do starostlivosti Lorda le Faya. Teraz by mal peniaze získavať on, no odmietol ich. Namiesto toho vám sám otvoril všetky účty svojho rodu.“ Vysvetľoval škriatok. Harry začal prevracať strana a naozaj – každý mesiac Dumbledore previedol tisíc galeónov na svoj účet. Bolo to všade, prevod sa uvádzal každý mesiac.

„A toto?“ opýtal sa.

„Výnimočné výdavky. Môžete si všimnúť, že na výnimočné výdavky boli isté sumy vytiahnuté niekoľkokrát počas vášho života. Do začiatku vašej školskej dochádzky tomu boli trikrát, neskôr, keď ste začali navštevovať Rokfort, to bolo každoročne.“ Oznamoval mu škriatok.

„Aj tento rok?“ opýtal sa Harry chrapľavým hlasom.

„Nie, tento rok ešte nie. Myslím, že sa riaditeľ chystal k tomuto kroku, no nestihol to.“ Hovoril škriatok. Uprel na Harryho pevný pohľad.

„Chcete ho udať? Gringottbanka vám poskytne tých najlepších právnikov. Dumbledore nebude mať šancu vyhrať súd proti vám.“ Opýtal sa ho narovinu. Harry sa pochmúrne zasmial.

„Nie. Chcem si to s ním vybaviť sám.“ Povedal. Cítil sa byť taký zranený a zradený a zároveň prázdny. Vždy vedel, že Dumbledore ho istým spôsobom podrazil. Spájalo sa to s tým, že bol len jednou z mnoha figúrok na šachovnici. No toto bolo príliš. Toto bolo... Harry cítil ako mu žilami prúdi číry hnev už len pri pomyslení na starého riaditeľa.

Aká veľká škoda, že pre Dumbledora nemal takú slabosť ako pre otca. Voči otcovi bol taký krutý, že ho zlomil. Po prvýkrát v živote videl Snapea plakať. Čo urobí s riaditeľom, keď ho pohltí hnev?

Keď opustil Gringottbanku, premiestnil sa do Čiernej perly. To, že mal použiť prenášadlo, si uvedomil, až keď sa objavil v obývačke. Zaujímavé.

„Idem do Rokfortu.“ Ozval sa Harry skôr než stihol Mordred otvoriť ústa. Starší čarodej sa zamračil pri pohľade na rozhnevaného chlapca.

„Aj tebe prajem dobrý deň, Harry. Čo sa stalo?“ spýtal sa. Nenechal sa znepokojiť tieňom, ktorý zahalil oči jeho chránenca.

„Dumbledore celé tie roky bral peniaze na starostlivosť o mňa. Celé tie roky.“ Zasyčal nahnevane. A pritom on ani Dursleyovci nikdy nevideli ani galeón z nich. Ani libru. Mordred sa zľahka zmätene zamračil.

„Myslel som si, že o tom vieš. V starých bohatých rodoch je bežnou praktikou, že poskytujú financie opatrovníkovi, pokiaľ nie je z ich rodu.“ Hovoril.

„Tak ja som o tom nevedel! Dumbledore sa o mňa nestaral, nemal právo ani brať si moje peniaze.“ Zavrčal Harry. Prečo sa Mordred tváril tak nechápavo, tak pokojne? V Harrym kypela žlč a Mordred tu len tak stál a díval sa na neho.

„Nerozumiem, prečo si taký rozčúlený. Nemohol zobrať toľko, aby to nejako poznamenalo tvoje trezory, to by škriatkovia nedovolili.“ Ozval sa Mordred.

„On to, kurva, nemal robiť vôbec! Nič mi nedal, nikdy pre mňa nič neurobil, tak prečo odo mňa stále niečo chce?! Odkiaľ berie to právo?!“ ziapal Harry. Mordredovi sa v tej chvíli rozsvietili oči porozumením.

„Po tom všetkom, čo ti urobil, ťa do nepríčetnosti priviedlo toto.“ Skonštatoval. Ten jeho pokoj Harryho zabíjal, zbavoval ho posledných zbytkov súdnosti.

„Ten hajzel plánuje moju smrť! Ten...“ s nemalým úsilím prehltol ďalšie farbisté nadávky, čo sa mu drali na jazyk.

„Už od chvíle, čo ma priniesli jemu, keď umreli Lily a James, to vedel. Vedel, že je vo mne časť z Neho! Vedel to, a predsa mi nič nepovedal! Plánoval, že ma povedie ako sviňu na jatky. Akoby som ani nebol ľudská bytosť, len úbohý nástroj. Nič viac, než len úbohý pešiak na tej jeho sprostej šachovnici. Nenávidím ho, Mordred. V tejto chvíli ho tak veľmi nenávidím.“ Zašepkal zlomene. Unavene klesol do kresla, náhle vyhorený. Zložil si hlavu do dlaní.

„Och, Harry, drahý priateľ. Chápem tvoj hnev, no nepomôže ti, keď pred neho nabehneš a vyhodíš mu pracovňu do vzduchu. Alebo kdekoľvek sa to teraz vlastne ukrýva. Daj si chvíľu času, som si istý, že ťa zavolá, vieš priveľa a on chce vedieť, čo všetko už tušíš. A potom, keď ťa zavolá, budeš pripravený a postavíš sa mu zoči voči s pokojom a chladom, ako to dokážeš len ty. Viem, že ťa zranil a že ti ublížil, no viem aj to, že to ešte mnoho ľudí. Dumbledorova myseľ je pokrútená, on nerozmýšľa tak ako normálny ľudia. Má strach z bolesti, ktorú by cítil, keby tak učinil, keby sa priveľmi priblížil k tým, ktorých životy obetuje. Dumbledore bojuje pre svoje pochybné vyššie dobro. Osobne si myslím, že je to ešte väčší cvok ako Voldemort.“ Hovoril Mordred.

„Vieš, toto nepomáha.“ Ozval sa Harry. Mordred sa potichu zasmial.

„To možno nie, no toto áno.“ Povedal a vrazil Harrymu do dlane čosi okrúhle a studené. Pohár z brúseného skla. Harry uprel prekvapený pohľad na zlatistú tekutinu a potom na Mordreda.

„Chceš ma opiť?“ zamračil sa, isté zmätené pobavenie však nedokázal ukryť.

„Z tohto ťa len ťažko opijem, no myseľ ti to otupí. Na zdravie!“ sám do seba hodil svoju whisky. Harry nad jeho správaním pokrútil hlavou, no ponúkaný alkohol prijal. Okamžite po vypití cítil ako mu spálil hrdlo. Do očí mu nabehli slzy. Mordred vedľa neho sa zachechtal.

„Ešte nie si cvičený v pití.“ Skonštatoval. Harry sa kyslo zaškeril.

„Nie som zvyknutý.“ Povedal.

„Ja viem.“ Zasmial sa Mordred.

Chvíľu sedeli v tichosti, Mordred im obom dolial druhý pohárik a posadil sa do kresla vedľa Harryho. Obaja potichu vyčkávali.

„Chceš ísť teraz za Dumbledorom?“ opýtal sa Mordred. Harry si ticho povzdychol.

„Pre riaditeľa by snáď bolo lepšie, keby som išiel hneď teraz. Možno by som mu poničil nábytok, no aspoň by som vedel, ako sa zachovám. Mám strach, že s nadaním reči po otcovi, mu rozdrásam myseľ, pokiaľ budem dlho vyčkávať.“ Hnev z jeho vnútra nevyprchal, to ani zďaleka a čím dlhšie bude čakať, tým hlbšie sa v ňom zakorení a tým viac mu zatemní myšlienky. A tým chladnejší, tým pomstychtivejší potom bude, keď príde raz na konfrontáciu.

„Možno aspoň konečne zistí, koho chcel zlomiť.“ Povedal Mordred tichým, temným hlasom. Vstal z kresla, na Harryho spýtavý pohľad reagoval úškrnom a zmizol preč. Po chvíli sa objavil s niekoľkými drevenými krabičkami v rukách. Drevo na nich bolo hladké, bez akýchkoľvek ozdôb a vnútro vystlané mäkkou hebkou látkou. V priehlbinke boli uložené strieborné prívesky v tvare letiaceho havrana a blesku. Mordred ich dokonca farebne rozlíšil, blesk žiaril nezvyčajným modrastým jasom, kým havran bol prevedený v temnejších odtieňoch, stále však bolo jasné, že sa jedná o ušľachtilý kov. Bola to skvostná práca, za nosenie takéhoto prívesku by sa nemuseli hanbiť ani skutoční aristokrati. Čo bol pravdepodobne Mordredov zámer.

„Všimni si runy po bokoch krabičky.“ Ozval sa Mordred. Harry otočil drevenú krabičku a priblížil si ju k očiam. Až potom uvidel na bokoch vyryté runy, tiahnuce sa v línii okolo celého obvodu krabičky.

„Tie znaky poznám! Takmer rovnaké boli na krabičke od prsteňa, čo si mi daroval.“ Ozval sa prekvapene. Nechal si na ruke zviditeľniť platinový prsteň s tenkým zlatým prúžkom. Bol to obyčajný krúžok, bez ozdôb, jediné, čo ho ozvláštňovalo, bol ten kúsok zlata po obvode. Prepožičiaval Harrymu väčšiu moc, než skutočne mal, ani s prsteňom však nedokázal prekročiť hranice svojej moci.

Teraz už spozoroval aj neveľkú priehlbinku, do ktorej treba kvapnúť krv a priložiť prst. Fascinujúce, vskutku fascinujúce.

„Mordred, si génius.“ Skonštatoval. Starší čarodej sa rozosmial.

„Už bolo načase, aby si si to uvedomil.“ Povedal. Harry sa uškrnul.

„Pridal si sem ešte niečo ďalšie, však?“ spýtal sa. Mordred prikývol.

„Iste. Chcel som mať istotu, aby sa prívesky nedostali k nikomu nepovolanému, a tak máš okrem jedného príveska, pri ktorom si mi nepovedal, komu ho chceš venovať, presne určené, komu budú prívesky patriť. Rituál pripútania už bude potom len na spečatenie kúzla.“ Vysvetlil.

„Ďakujem, Mordred. Nemáš pri sebe náhodou pergameny a atrament?“ spýtal sa. Mordred sa na neho divne pozrel a švihol prútikom, na čo sa pred nimi na stole objavilo všetko potrebné.

„Ach, tiež pravda. Som čarodejník. Ďakujem.“ Povedal Harry. Mordred nad ním len pokrútil hlavou, no chlapcovi neunikol mierny úškrn, ktorý sa mu rozhostil na perách.

„Teraz ťa opustím, nech máš pokoj. A, Harry, pokiaľ by si sa predsa rozhodol ísť vyhľadať riaditeľa, daj mi aspoň vedieť. Rád by som ťa v prípade núdze sprevádzal, neviem ako si na tom s premiestňovaním v škole.“ Povedal na ceste preč.

„V Rokforte sa dá premiestňovať?“ ozval sa Harry prekvapene.

„Samozrejme, pokiaľ si z priamej pokrvnej línie alebo ak si prepojený s ochranami, máš tú možnosť. Aj Salazar sa takto presúval do Tajomnej komnaty, len zriedkavo na to využíval krb vo svojich komnatách. Pokiaľ sa správne pamätám, sú ukryté niekde pri Slizolinskej klubovni. Žaláre bývali jeho útočiskom. Skús sa ho na to spýtať, keď najbližšie navštíviš jeho pracovňu v Komnate.“ Rukou si roztržito prehrabol vlasy.

„A keď sa už budeš zaujímať o jeho komnaty, rovno sa ho môžeš opýtať aj na tajné chodby. Salazar bol paranoik , po hrade má celú sieť tajných chodieb, ktoré využíval len on.“ Pokrčil plecami. Harry s ľahkým zamračením sa prikývol na znak, že rozumel. Mordred bol už znovu na odchode, keď mu Harry položil ešte jednu otázku.

„Mordred?“ ozval sa.

„Áno, Harry?“ zastavil sa a uprel na neho pokojný spýtavý pohľad.

„Predtým si hovoril o prsteni, ktorý si kedysi používal namiesto prútika. Čo sa s ním stalo?“ zaujímal sa. Mordred sa slabo usmial a zodvihol ruku, zaleskol sa mu na nej zlatý prsteň s jasným červeným kameňom. Mordred si ho stiahol z prsta a hodil ho Harrymu. Mladý Chrabromilčan ho reflexívne zachytil v lete a pozornejšie si ho prezrel. V prstoch cítil brnenie mágie, prsteň bol mocný, no sám o sebe moc neposkytoval, len ju otváral.

„Keď ho nosíš, prečo používaš prútik? Ide len o krytie alebo nie je prsteň dokonalý?“ spýtal sa. Prsteň podal Mordredovi, ktorý podišiel bližšie, kým si ho prezeral. Starší čarodej si ho nasadil na prst a nechal zmiznúť.

„Jedno i druhé. Ale pravda je, že skutočne nie je dokonalý. Je jednoduché mávnuť prútikom a vyvolať efekt, no s prsteňmi je to zložité. Otvárajú tvoju moc, no je na tvojej vôli, čo sa stane. A, okrem iného, prútik mágiu čarodeja posilňuje alebo, v prípade, že je čarodej priveľmi mocný, redukuje, kým prsteň len otvára cesty mágie, nekontroluje ich.“ Vysvetľoval.

„Nepovedal by som, že práve ty budeš mať problém so silou vôle.“ Podpichol ho Harry zľahka. Mordred sa pousmial.

„Ako každý iný človek aj ja mám problém s lenivosťou. A okrem toho, vieš si predstaviť, aké náročné je vykonávať drobné úkony ako odomknutie zámky s týmto prsteňom? Otvorím s ním zem, no len s veľkými ťažkosťami pripravím večeru.“ Povedal. S týmito slovami ho nechal osamote, aby napísal listy a rozposlal skrinky.

Harry sa chopil brka a v najbližších minútach sa izbou ozýval len škrabot brka a tichý praskot ohňa v krbe.

„Dobby!“ zavolal ticho na svojho škriatka. Premiestnil sa ešte skôr ako stihol dokončiť jeho meno.

„Pán volal Dobbyho?“ ozval sa škriatok.

„Áno, Dobby. Niečo od teba potrebujem.“ Škriatok nadšene zastrihal očami.

„Mohol by si toto nenápadne dať Lune Lovegoodovej?“ podal škriatkovi drevenú skrinku a obálku s listom. Dobby, plný elánu, prebral veci od chlapca a premiestnil sa. Na to si Harry zavolal Minnie a poslal ju ku Catherine a Amay. Potom ešte poslal Minnie k Lorethovi a Darkovi a Dobbyho k Dracovi. Výber škriatka nebol náhodný, v skryte duše sa bavil nad tým, že k nemu poslal ich starého škriatka. No rovnako vedel, že Draco to vezme dobre.

Niekoľko míľ ďalej sa na Rokfort niekoľkokrát premiestnili dvaja škriatkovia a odovzdali poštu od svojho pána. Dve Chrabromilčanky sa stretli v prázdnej klubovni a vzrušene si medzi sebou šepkali. Jedna z nich, s vlasmi ako oheň a očami ako tekuté zlato a druhá s mačacími sivozelenými očami a postojom princeznej. Obe však rovnako pripravené prijať svoje miesto v blížiacej sa vojne.

Na druhej strane hradu sa pri príchode škriatka prebudilo mladé pozoruhodné dievča. Uprelo pohľad na drobné stvorenie, ktoré si ho nevšimlo a usmiala sa, keď zmizlo. Skôr, než vzala do ruky drevenú skrinku, otvorila a prečítala list, čo jej prišiel od jediného priateľa, ktorého kedy mala. S nežným úsmevom a iskrami v jasných očiach vzala do ruky skrinku a otvorila ju mocou svojej krvi. Nezaváhala ani na okamih pri voľbe, či má svoj život spojiť so životom ani nie šestnásťročného chlapca.

„Ja viem, Harry, ja viem. Bude to ťažké, no ja ti dám niečo, čo nijaký Požehnaný dedič pred tebou nemal. Budeš mať vernosť samotnej Luny. A už čoskoro, keď nadíde náš čas, vezmeš ma naspäť k matke. Šestnásť rokov je dlhý čas, chýbam jej. A aj ona mne, je tak ďaleko.“ Uprela túžobný pohľad na oblohu za oknom. Už o chvíľu ju uvidí, hoci to nebude viac než tieň toho, kým je skutočne.

S jemným úsmevom zovrela v ruke prívesok s havranom a bleskom.

„Temný, neskrotený a inteligentný ako havran, s očami premenlivých farieb a mágiou nekonečnou ako samotný oceán. Jeho útok bude nečakaný a zdrvujúci ako blesk z jasného neba a jeho mágia jasná ako večný plameň za bezhviezdnej noci. Ten, ktorému sa ukloní samotná Mágia, priateľ Luny, Pán svetla a Lord temnôt, muž s Prsteňom kráľov. Pred ním sa skloní samotná Smrť a dotkne sa ho Stvoriteľ a on, Kráľ všetkých, zjednotí svet pod svojou vlajkou, spúta svet okovami svojej moci a stvorí nový svet.“ Slová dávnej veštby sa odrážali od chladných kameňov hradu a prebleskovali mágiou.

„Ach, Harry, môj drahý priateľ. Či už zničíš alebo zachrániš náš svet, ja prisahám, že budem stáť po tvojom boku a budem za tebou kráčať, nech ma už povedieš kamkoľvek a svojim jasom ti budem osvetľovať cestu aj keby bola akokoľvek temná.“ Natiahla sa a zľahka pohladila krásne striebristé vzdušné šaty, ktoré jej Harry daroval. Nechávala si ich pri posteli, ako pripomienku toho, kým bola a kým bol Harry.

„Vieš to, vieš, kto som, môj jasnozrivý priateľ. V hĺbke duše to vieš, hoci ťa každý považuje za blázna.“ Povedala. S tým vstala z postele a vyšla z izby. Jej jasné oči zahalil závoj a jej tvár pokryl zasnený výraz. Ignorovala posmešné pohľady ostatných študentov, na škole bol len jediný človek, ktorý jej venoval skutočnú pozornosť a dokázal oceniť jej kvality. A hoci ten tu nebol, boli tu jeho dve priateľky, ktoré tiež dostali rovnaký šperk a istý mladý Slizolinčan, na ktorom jej priateľovi záležalo.

Draco nebol urazený a v skutočnosti len zľahka prekvapený, keď sa mu pri posteli objavil ich starý domový škriatok. Dobby vyzeral byť viac než spokojný s tým, že je teraz Potterovým škriatkom a dal to Dracovi svojim správaním jasne najavo. Mladý Slizolinčan sa ešte hodnú chvíľu pobavene chechtal, kým neotvoril list a nezačítal sa doň.

„Och,“ vydýchol prekvapene. Potter mu dal mocný ochranný artefakt.

„Kedykoľvek budeš potrebovať záchranu, ja prídem a ochránim ťa. Vždy budem vedieť, kde si a dostanem sa k tebe, nech ťa už budú chrániť akékoľvek bariéry. Len ho nos pri sebe. Prečo, Potter? Prečo toto všetko, Harry?“ zašepkal, keď čítal list.

„Prečo tam veľmi dôveruješ synovi Smrťožrúta? Vari som toho podľa teba vážne hoden?“ kto vie, prečo sa mu oči zaleskli nepreliatymi slzami, keď čítal tento list od mladíka, ktorému celé tie roky znepríjemňoval život. Prečo mu tiekli slzy po tvári, keď si uvedomil, že tomu bláznivému Chrabromilčanovi naozaj záleží na živote Draca Malfoya, syna Smrťožrúta a dediča temného čistokrvného rodu. A jemu na ňom nezáležalo preto, koľko mal peňazí ani akú mal moc, ale preto, lebo bol Dracom Malfoyom, lebo sa dobrovoľne pridal na jeho stranu a chcel mu pomôcť. Lebo sa postupom času stal jeho... priateľom.

Pomocou svojej krvi otvoril leštenú drevenú skrinku a vybral z nej strieborný prívesok s pozoruhodným vyobrazením letiaceho havrana a blesku, pretínajúceho priestor za ním. Zachvelo sa mu srdce a jeho mágia sa rozospievala, keď ho zovrel v dlani. A v tej chvíli Draco pochopil to, čo iní tušili už roky. Nech bol Harry Potter čímkoľvek, nikdy nebol obyčajným čarodejom. Bol niečím viac. A on mal tú česť a možnosť kráčať za ním a spolu s ním nasledovať cestu moci, po ktorej bude kráčať. Cestu osudu.

„Viem, že to bude ťažké a že to bude bolieť, no budem ti verný, aj keby ma to malo stáť život. Tak prisahám.“ Jeho mágia vystrelila kamsi do diaľok, kam jeho zrak nedovidel a on vedel, že od tej chvíle už nebolo cesty späť. Spojil svoj život a svoju mágiu s Vyvoleným. A nemal z toho ani zďaleka taký strach, aký by mal mať.

Na prekvapenie svojich spolubývajúcich sa Slizolinský princ nahlas rozosmial.

Harry Potter, usadený v kresle vzdialenom míle od Rokfortu a Draca Malfoya otvoril oči a pochmúrne sa usmial, keď ucítil príval známej mágie. Dracovej mágie. Aj starší čarodej po jeho boku spozornel, keď to ucítil. Pohľady sa im spojili, načo prastarý čarodej bez úsmevu prikývol.

„Ja viem, Harry, ja viem.“ Zašepkal ticho.

Marcus Dark si s úsmevom pripol na krk strieborný prívesok v tvare havrana a blesku. Toto striebro mu neubližovalo, chránilo ho. Jediné striebro, ktoré vlkolaci a upíry dokázali zniesť.

„Pôjdem za tebou až na kraj sveta, Harry Potter. Až na kraj sveta.“ Mágia v jeho vnútri v odpoveď vybuchla a vyrazila z jeho vnútra, aby vyhľadala čarodeja, ktorému sa zaviazali mocou, dušou aj životom. Vlkolak klesol na kolená a z pier mu unikol radostný smiech.

Tak predsa to bolo skutočne také úžasné ako hovorievali knihy.

„Otec, veci sa dali do pohybu.“ Ozval sa jasný, radostný hlas mladého princa, plný vzrušenia a nádeje. Hoci ich čakali ťažké časy, nikdy nemali väčšiu nádej na víťazstvo ako v tom okamihu.

Pohľadu starého kráľa neunikol strieborný prívesok, ktorý sa leskol na košeli jeho syna. S toľkou hrdosťou sa mu vynímal na hrudi.

„Tak predsa je to on, cítim, že mu patríš.“ Povedal kráľ tichým, chrapľavým hlasom.

„Aj ja, otec. A je to niečo úžasné. Je to on, už o tom nepochybujem. Patrím mu srdcom, mysľou, životom aj mágiou. Krv v mojich žilách aj moja moc patria jemu.“ Povedal mladý upír s pevným pohľadom upretým na otca.

„Môj jediný syn...“ zašepkal kráľ.

„Tak nech sa tak stane. Ja, kráľ Savyon, odteraz zaväzujem mocný rod Savoray k službe novému kráľovi!“ s tým hrdo zodvihol hlavu a venoval svojmu synovi úsmev. Jeho prastará krv sa rozospievala a prsteň s čiernym kameňom na jeho ruke sa rozpálil mocou. Aj jeho syn prekvapene zodvihol pohľad.

„Prstene ožili.“ Zašepkal s údivom a bázňou v očiach.

„A Harry Potter má vládnuci prsteň.“ Prehovoril kráľ rovnako ticho. Na jeho prekvapenie sa jeho syn rozosmial.

„Toto je vôľa osudu, otče. Dokonca ani ty nemôžeš odporovať.“ Povedal. Po týchto slovách sa zasmial aj kráľ. Skutočne nemohol. Vari toto nebolo to, na čo tak dlho čakali? Nový kráľ. Ich kráľ.

Mladý čiernovlasý chlapec s tými najpozoruhodnejšími zelenými očami, v ktorých sa odrážala duša staršia než by ktokoľvek tušil, sedel pred krbom v spoločnosti starého čarodeja. Hoci Mordred nevyzeral byť omnoho starší ako mladík sediaci po jeho boku, jeho oči, podobne ako chlapcove, odrážali prastarú dušu. Tá mrazivá zeleň v sebe ukrývala mnohé utrpenia, hovorila o temnejších stránkach života, o cestách v tieňoch, o chlade, bolesti a nenávisti, a predsa aj o nádeji a vernosti, tichej túžbe a odvahe. Pomaly sa usmial na chlapca vedľa seba, ktorý tam ticho sedel, držiac na svojich ramenách ťarchu osudu celého sveta. Svoj pohľad upieral do plameňov, taký mladý, a predsa taký mocný a pokojný zoči voči temnotám sveta. Taký hrdý a odhodlaný, taký odvážny. Harry Potter bol svetlom, ktoré ožaruje temnotu, ich hrdina a vládca. Potrebovali ho. Potrebovali ten pevný nezlomný bod, ktorý im poskytoval tento chlapec s poranenou dušou a zlomeným srdcom. Potrebovali jeho.

„Existuje spôsob ako zo mňa dostať ten kus jeho duše, bez toho, aby ma to zabilo?“ opýtal sa potichu. Jeho hlas bol dutý a pokojný, akoby hovorili o tom, čo bude zajtra na večeru, nie o jeho vlastnej duši a živote.

Starší čarodej bolestne zatvoril oči a na okamih sa unavene zhrbil v kresle. Nerozumel tomu, ako dokáže Harry zniesť všetku tú záťaž. Jeho lámalo už to, čo mal sám na pleciach.

„Prídeme na spôsob, Harry. Prisahám. Prídeme na spôsob.“ Zašepkal. Aj keby ho to malo stáť život, príde na spôsob ako mu pomôcť. Ako pomôcť tej jedinej bytosti na svete, ktorej bol ochotný obetovať všetko.