Prečo padáme? Aby sme sa naučili opäť sa postaviť.

Panovala hlboká noc, len slabo prežiarená tenkým kosákom mesiaca vysoko na oblohe. Dnes jeho nenápadná silueta dovoľovala zažiariť jeho spoločníčkam, a tak, keby si niekto našiel čas pozrieť sa na oblohu, ostal by v úžase nad miliónom žiarivých hviezd, ktoré dnes tak jasne svietili, priam oslňujúce v kontraste s temnými nebesami. Ten človek, ktorý by sa pri tom pohľade pristavil, by nemohol inak, než velebiť toho, kto čosi také dokázal vo svojej nekonečnej fantázií vytvoriť. Pretože pohľad na nočnú oblohu v tú noc bol takmer ako dotyk raja.

Kto vie, či si v tú noc niekto našiel čas zahľadieť sa na nebesia a obdivovať hviezdy. Možno si ten niekto dokonca v bázni nad tou vzdialenou krásou s ľútosťou pomyslel, že keby si všetci našli aspoň pár minút a dovolili tej nádhere preniknúť do svojho srdca, svet by bol krajším miestom. A možno, čo by bola nesmierna škoda, sa v tú noc nenašiel nikto, kto by svoj zrak pozdvihol k nebesiam. Isté je len to, že dievča s vlasmi ako ligotavé striebro, ktoré v tú noc, tak ako každú inú, upieralo svoj pohľad k nočnej oblohe, hoci očarené, nevidelo veľkoleposť miliónov hviezd. Jej pozornosť patrila menovkyni, dnes tak nebadateľnej, no pre ňu predsa najkrajšej. A rovnako ako ona ani dvojica pozoruhodne podobných tmavovlasých mužov dnes neobrátila svoj pohľad k nebu. A pritom, navzájom o sebe netušiac, v tejto prostej činnosti obaja nachádzali záľubu.

Okná rokfortského hradu boli v tú noc rovnako tmavé ako obloha čnejúca sa nad nimi. Svetlo by ste mohli nájsť len vysoko v jednej z hradných veží, kde bielovlasý starec spriadal nad slabým jasom sviec svoje plány na ovládnutie sveta a zničenie jedného konkrétneho chlapca, tak ako každú noc, keď spánok neprichádzal. To bolo v tú noc jediné osvetlené okno. A hoci by ste si mohli pomyslieť, že všetci ostatní spali, pravda by bola kdesi inde. Ani dvojica hrdých Chrabromilčaniek schúlených v objatí na posteli vysoko v hradnej veži, nedokázala v tú noc zavrieť oči. Ony si však nedovolili zažať svetlá. Nie v tú noc, pretože tiene, ktoré ich mátali, by prosté svetlo sviec zahnať nedokázalo. Ba naopak, mohlo by ich prilákať, tak ako predátorov priláka v lese svetlo táboráku. Možno tušili, že jeden z nich, ukrytý v tieňoch, plný pochybností, rozpoltený a užialený, prišiel, aby im vzal to najdrahšie. A nespal ani svetlovlasý Slizolinčan, skutky, ktoré spáchal, mu nedovoľovali zavrieť oči, veď ako by aj mohol spať, keď vedel, čo jeho vinou postihne mladíka, ktorého v skryte duše miloval ako vlastného brata?

Vráťme sa však ku dvojici mužov, ktorých sme už spomenuli. Ach, áno, oni sú v tejto chvíli dôležitejší než ostatní. No musíme byť obozretní, tichší než smrť, jemnejší než letný vánok, opatrnejší než prvý dotyk milenca, aby sme ich nevyplašili. Aj oni dvaja takí totiž boli. Ostražití a zdržanliví, pretože obaja zakúsili bolesť v mnohých formách, no zároveň plní citu a jemnosti, pozorní voči tomu druhému, aby náhodou nepriniesli viac utrpenia. Svorne cítili, že keby ho v tú noc zakúsili len o štipku viac, nedokázali by sa znovu postaviť na nohy a kráčať ďalej.

Jedným z nich bol Harry. V tú noc to nebol Harry Potter ani Harry Snape a už vôbec nie Chlapec ktorý prežil, ba dokonca ani Požehnaný dedič. Len Harry. Bol to rovnaký Harry, ktorého kedysi ako chlapca plného úžasu a nádeje priviedol Hagrid do sveta plného kúzel a mágie. Do úchvatného sveta, ktorý ho v mnohom zranil, no zároveň mu priniesol toľko krásy a radosti ako by nikdy nedokázal svet bez mágie. A predsa, keď nazrel do svojho vnútra, cítil, že ten chlapec, ktorého ako jedenásťročnému ukázali celkom nový svet, bol nenávratne preč, nahradený kýmsi iným, kýmsi, koho v tú noc nechcel pomenovať.

Mnohých by prekvapilo – a možno vôbec nikoho – že tým druhým mužom bol Severus Snape. Rovnako ako Harry aj on bol dnes niekým iným než obyčajne. V tých vzácnych okamihoch nebol špiónom, profesorom ani elixírovým majstrom, nebol Slizolinčanom ani mužom dvoch tvárí. Bol proste vážnym, uboleným mužom, plným netušených hĺbok a nečakane vrúcnych citov. A, snáď po prvýkrát vo svojom živote, bol otcom svojho syna.

Povedať, že Severus Snape bol prekvapený, keď za dverami zbadal stáť svojho syna, by nebol ani zďaleka dostatočný opis toho, čo cítil. Hoci mu jedna jeho časť našepkávala, že príde, pretože na svete nebol nikto, kto by mu mohol pomôcť ošetriť rany lepšie než on, neveril. Veď ako by aj mohol, keď bol voči svojmu vlastnému synovi, svojej vlastnej krvi, taký krutý?

Och, koľko prekvapení so sebou priniesla táto noc. Keď o čosi neskôr, možno o hodinu, možno o pár minút, sedeli bok po boku na pohovke, obracajúc strany v dávno sľúbenom fotoalbume, cítil Severus viac než kedy tušil, že bude schopný cítiť. Keď dostal možnosť ukázať svojmu synovi, kým bol, kým bol naozaj a kým bola jeho matka a videl, že jeho syn, tak podobný jemu aj jej, ho neodsúdil, neodvrhol... Ten, kto by tvrdil, že svojho syna miloval, by takýmto prostým vyjadrením nedokázal obsiahnuť hĺbku citov, ktoré Severusa Snapea spaľovali zvnútra.

Och, Salazar, Merlin, bohovia! Kto by bol tušil, že po jej smrti bude ešte niekedy schopný takýchto citov. Cítil ako ho trhajú zvnútra, prinášali mu bolesť, rovnako ako mu prinášali radosť a on tú bolesť vítal. Vítal ju, pretože bola iná než všetka, ktorá ho dovtedy spaľovala. Vítal ju, pretože táto bolesť prinášala radosť. Jeho syn, jeho predrahý syn, bol jeho svetlom a on pred sebou viac nedokázal skrývať túto prostú a predsa nepolapiteľnú pravdu.

A Harry... mohol len hádať, čo všetko prežíval jeho syn. Jeho syn... Och, ako krásne to znelo! Mal chuť vykričať to do celého sveta. Jeho milovaný syn! Dôkaz toho, že zo spoločného života jeho a jeho nádhernej, milovanej Lily nakoniec predsa len vzišlo čosi dobré. Odrazu našiel človeka, ktorého mohol milovať rovnako intenzívne a úprimne ako miloval kedysi svoju najdrahšiu ohnivú manželku.

Bohovia ako sa len nenávidel! Ako sa len nenávidel za to, že mu celé tie roky ubližoval, slepý a hluchý voči tomu, čo bolo jasné a zreteľné. Stratil tak veľa a keď konečne odhalil pravdu, keď dostal šancu napraviť, čo tak strašne pokazil, zlyhal. A zlyhal aj mnohokrát potom. A predsa tu dnes Harry stál a bol ochotný odpustiť mu všetko to trápenie, ochotný aspoň na chvíľu zabudnúť. A jediné, čo žiadal, bol človek, ktorý ho pochopí a porozumie a náruč, v ktorej bude v bezpečí, aspoň na chvíľu chránený pred všetkou bolesťou, ktorá na neho číhala. A kým bol Severus, aby odmietol?

A tak počúval, keď to bolo potrebné a po prvýkrát nepočúval len slová, ale aj nevypovedané a rozprával, keď to jeho syn sám nedokázal. A jeho syn prijímal a zdalo sa, aspoň na chvíľu, že je všetko v poriadku, že by mohli byť rodinou. A hoci svet sa vôkol nich rúcal, oni boli aspoň na chvíľu... šťastní.

Nie sú vari takéto chvíle v živote človeka dôležité? Človek nakoniec spomína len na to dobré, na to zlé síce nezabudne, no uloží to tak hlboko do svojho vnútra, že k tomu prenikne len málokedy. Tie vzácne okamihy šťastia sú to, na čo upiera svoju myseľ behom nocí, kedy spánok neprichádza. A oni si v tú noc tvorili takéto chvíle šťastia, na ktoré budú spomínať behom bezsenných nocí, behom chvíľ plných trápenia a osamelosti. A v mnohých ohľadoch v tú noc tvorili aj krehké, no predsa nečakane hlboké začiatky pevného, hoci často divokého vzťahu. Vzťahu medzi otcom a synom. A hoci Harry to vtedy ešte netušil, práve tieto putá mu pomôžu v časoch, kedy sa mu bude zdať, že pokračovať ďalej nie je možné, že svet je priveľmi tmavý na to, aby dokázal odolať volaniu z hlbín, aby nepadol a nestrhol so sebou všetkých, ktorí k nemu vzhliadali. A Severus možno tušil a možno nie, že oddanosť synovi, akokoľvek neskoro prišla, bude tým jediným, čo ho neskôr udrží príčetného, že práve táto láska bude nakoniec stredom jeho sveta, silou, ktorá bude dosť pevnou na to, aby mu konečne pomohla nájsť smer, ktorým sa uberie jeho život. A že práve vďaka tejto sile a rozhodnutiam, ktoré v jej mene vykoná, nájde konečne svoje miesto na svete, nezväzovaný krutými pánmi, ktorí záujem len predstierajú.

Severusov pohľad klesol na album, ktorý si jeho syn zatiaľ prezeral. Na tvár mu vystúpil úsmev, trochu trúchlivý, rozhodne nezvyčajný, no úprimný, plný sladkých, hrejivých spomienok.

„Bolo to už tak dávno.“ Zašepkal, očami pohládzajúc siluetu krásnej červenovlásky. Cítil na sebe synov pohľad, prekvapený skutočnosťou, že jeho otec dokáže prejaviť také úprimné a číre emócie. Isteže, vedel, že nie je len kamennou sochou, ktorou tak rád predstiera, že je, napriek tomu ho však prekvapila ich hĺbka a vrúcnosť.

„Tu ste bývali?“ opýtal sa pri pohľade na pomerne veľký, nazeleno natretý dom. Pôsobil takmer domáckym dojmom, omnoho príjemnejším a svetlejším, než by kedy Harry hádal, že bude vyzerať domov jeho otca. Pretože toto miesto zachytené na kuse tvrdého papiera nebol dom, toto bol domov. Pravda ale bola, že aj mladší Snape na fotke vyzeral inak. Napriek tomu, že Harry už videl staré fotky jeho rodičov, na ktorých boli obaja mladí, šťastní a v mnohých ohľadoch aj krásni – áno, vrátane jeho otca - stále ho pohľad na nich dvoch zanechával bez dychu.

Bolestne si uvedomil absenciu fotografií, ktoré by zachytávali šťastné chvíle jeho a Catherine. A hoci teraz mal v živej pamäti každý okamih s ňou, desil sa toho dňa, kedy sa ráno prebudí a zistí, že jeho spomienky, také cenné a predrahé, ostali časom zakalené a nejasné. Upokojovala ho predstava, že než ten deň nastane, bude dávno na druhom brehu, kde v jej prítomnosti viac nebudú spomienky také nepostrádateľné.

„Uhm. Postavili sme ho za zvyšok dedičstva, ktorý mi zostal a za peniaze, ktoré dostala Lily od rodičov.“ Prikývol. Pousmial sa.

„V tej dobe som neštudoval za elixírového majstra, ešte som sa na to len chystal. Začal som približne rok na to, keď si ma pod svoju záštitu vzal majster Evander Radan. Dnes je už, žiaľ, mŕtvy. Patril k najlepším elixírovým majstrom nielen na celom kontinente, ale dokonca na celom svete. Vďaka nemu a jeho konexiám som sám spoznal veľké množstvo vážených ľudí.“ Spomínal.

„Počul som, že ty sám patríš medzi najlepších a najvyhľadávanejších elixírových majstrov na starom kontinente.“ Ozval sa Harry. Prvýkrát sa s týmto názorom stretol počas Trojčarodejníckeho turnaja, kedy ich školu navštívili študenti z iných krajín. Počul ako o ňom básnila jedna študentka z Durmstrangu. Vraj by dala všetko za to, aby mohla študovať pod vedením majstra Snapea. Vtedy nad ňou Harry len krútil hlavou, nechápal ako si mohla priať niečo také, keď ich Snape na hodinách tak terorizoval. Až omnoho neskôr pochopil, že nebola až taká bláznivá ako sa jeho mladšie, nerozumnejšie ja domnievalo. Majster Severus Snape bezpochyby patril medzi najžiarivejšie hviezdy v oblasti elixírového umenia. Dokázal namiešať elixíry, o ktorých mnohí majstri mohli len snívať a jeho menu sa pripisovali viaceré objavy. Jedným z jeho najväčších úspechov bolo znovuobjavenie a úprava protivlkolačieho elixíru, ktorý pomáhal vlkolakom k hladšiemu a bezpečnejšiemu prežitiu splnu pre nich aj pre tých, ktorí sa mohli nechcene ocitnúť v ich prítomnosti.

„Predtým, než som sa upísal Temnému pánovi, som stúpal prudko nahor. A vlastne aj potom, len s tým rozdielom, že práca pre lorda spočívala v omnoho temnejších elixíroch, než na akých som pracoval dovtedy. Keď som začal pracovať aj pre Dumbledora, skončilo sa aj to.“ Pokrčil plecami. Nemusel dodávať, že mu to chýbalo. Bola nesmierna škoda, že jeho meno začalo upadať.

Harry si s trpkosťou pridal na pomyselný zoznam ďalší prehrešok, za ktorý mu Dumbledore zaplatí. Z mnohých dôvodov vinil z otcovho pádu viac bláznivého starca než Voldemorta. Iste, hlboko nesúhlasil s tým, že sa otec kedysi rozhodol vstúpiť do jeho radov a prisahať mu vernosť. Len ťažko ho mohol v Harryho očiach ospravedlniť fakt, že bol v tej dobe mladý a nerozvážny. Bol starší než dnes jeho syn, omnoho starší a pritom sa nedalo povedať, že by Harryho nepokúšal šepot temnoty.

Faktom ale ostávalo, že aj keby bol Voldemortovým prisluhovačom, nemal by núdzu o žiadosti o spoluprácu a jeho meno by bolo svetoznáme. Možno by mal na konte najmä prípravu mimoriadne silných jedov, no Harry nepochyboval, že ako muž mimoriadnej morálky a silných zásad, by zároveň vytvoril aj mimoriadne účinné protijedy. Dnes, vďaka och tak láskavému prístupu Albusa Dumbledora, nemal nič. Nebol nič.

Najhoršia na tom všetkom nebola skutočnosť, že sa jeho otec postupne prepadal stále hlbšie a hlbšie. Kdeže. Harryho najväčšmi škrela skutočnosť, že aj napriek tomu všetkému, napriek tomu bordelu, do ktorého ho Dmbledore zatiahol, ho stále verne nasledoval, slepý ku všetkým jeho chybám. Čo potreboval, aby konečne otvoril oči? Čo sa muselo stať?

No mal Harry vôbec právo niečo mu vyčítať. Nebol donedávna on sám rovnako slepý a hluchý voči skutkom, ktoré starec napáchal? Až smrť tej, ktorú si cenil väčšmi než vlastný život ho prinútila uzrieť pravdu. A pritom to nebolo o tom, že keby mu Catherine skôr povedala, čo vedela, zachoval by sa inak a už vôbec by sa nemohol oháňať skutočnosťou, že nemal ani len dožitých šestnásť rokov. Nebol chlapcom, už dlho ním nebol. Pravdepodobne ani nikdy nedostal možnosť byť ním. Možno kým ešte žil v Jamesovom dome... Hoci to bol rok plný lží a bolesti, pre Harryho to bolo šťastné obdobie. Ako malý si ešte neuvedomoval, čo sa vôkol neho dialo.

Dumbledore ich oklamal. Oklamal ich všetkých, bez výnimky a koho sa mu nepodarilo zaviesť a pomýliť, toho šikovne odstránil. V konečnom dôsledku nemohol Harry inak, než pred ním zložiť pomyselný klobúk a ukloniť sa jeho schopnostiam. Bezpochyby to bol skutočný šachový veľmajster. No na jeho veľkú smolu, nebol jediným hráčom v tejto šialenej, krutej hre. Jedného dňa príde Harryho chvíľa a keď udrie, jeho úder otrasie svetom. Albus Dumbledore zaplatí aj s úrokmi a Harry, už dávno nie ten láskavý, naivný chlapec, ktorý bol pred piatimi rokmi, ho s nesmiernym potešením zrazí na kolená. S radosťou mu predvedie silu toho, ktorého sám stvoril, zasype ho úprimným hnevom tryskajúcim z hĺbok jeho čiernej, špinavej duše.

„Napravíme to.“ Sľúbil potichu. Severus mu venoval spýtavý, nechápavý pohľad a zľahla pokrútil hlavou, no nepovedal nič. Čosi v synovom tóne mu napovedalo, že to nebol prísľub ani nie šestnásťročného chlapca, toto sa až príliš podobalo na slová mladíka, ktorý mu predstavil anjela smrti, akoby to nebol nikto výnimočný. A Severus, hoci šťastný, že má syna pri sebe, ešte nebol pripravený prijať skutočnú identitu toho, kto vedľa neho sedel.

Toto bol jeho syn, jeho krv a posledný dôvod, pre ktorý ešte žil. Keď pred takmer pätnástimi rokmi umrela Lily, myslel si, že umrie, život viac nemal zmysel. A potom sa dozvedel, že jej syn prežil a hoci to bol zároveň Potterov syn, Severus vedel, že musí urobiť všetko preto, aby prežil. Pretože bol všetkým, čo mu ostalo po jedinej žene, ktorú kedy miloval. Sledovať ho vyrastať a velebiť Jamesa Pottera, tvrdiť, že on a jeho Lily sa odjakživa milovali, ako mu to všetci tvrdili... Och ako ho len nenávidel! Ako nenávidel predstavu, že Jamesov syn, to prekliate dieťa, mohol byť rovnako dobre jeho. Mal byť jeho! To Severus si ju vzal za manželku a zložil jej k nohám svet, nie James. A tak bol Harry Potter dlhé roky pripomienkou toho, čo Severus mohol mať a o čo prišiel.

Teraz, keď vedel, že všetko, čomu veril, bola lož. Že všetko, čomu on a jeho syn verili, bola lož, veci nabrali nový spád. A hoci - Merlin mu pomáhaj - stále nebol schopný plne prekonať nenávisť, starostlivo a takmer s láskou hýčkanú a opatrovanú, rokmi zakorenenú hlboko v Severusovej duši, ktorú cítil k Harrymu Potterovi, veril... dúfal, že raz sa to zmení.

Opatrne sa natiahol, vedený bolestným citom a náhlou potrebou a obozretne položil svoju ruku na synove ramená. A, na jeho nesmierne prekvapenie, sa Harry neodtiahol ani mu nijako inak nedal najavo, že by mu bol tento prostý dotyk nepríjemný. Namiesto toho sa poposunul a trochu viac sa oprel do otcovho neistého objatia, sám značne rozpačitý, no odhodlaný zachovať tieto vzácne okamihy súdržnosti čo možno najdlhšie.

Možno by sa našli mnohí, ktorí by ich odsudzovali, vinili by ich z toho, že sa obaja správajú hlúpo, že je predsa také jasné, že sa navzájom milujú, a predsa si k sebe nedokážu nájsť cestu. Lenže ľudské emócie sú vo svojej podstate také zložité!

Severus a Harry boli otcom a synom vo všetkých ohľadoch, na ktorých záleží. Boli rodinou a boli by jeden pre druhého obetovali život, keby to bolo potrebné. A nielen to, boli jeden pre druhého ochotní ten život aj žiť. Lenže ako by si mohli čosi také zrejmé dať najavo? Ani jeden z nich nepoznal rodičovskú lásku. Severus síce mal matku, ktorá ho vo svojej podstate milovala, no priveľmi sa krčila pred vlastným krutým manželom, aby to dávala skutočne najavo. A Harry si na ten jediný rok, kedy dostával lásky koľko potreboval, takmer nepamätal. Jeden nevedel dávať a druhý nevedel prijímať. Ba čo viac, jeden sa bál, že nemá právo dávať, kým ten druhý mal pocit, že nie je hoden prijímať.

A tak tu teraz sedeli, obaja nervózni a neistí, no zároveň obaja plní úprimných, hlbokých citov. Možno to neboli všetko láskavé city, pretože na niečo také boli obaja priveľmi plní tieňov a vnútorne zjazvení, ale na tom v tej chvíli nezáležalo. Boli tam a boli tam jeden pre druhého. To bolo podstatné. A tí, ktorí by ich súdili, len nedokázali pochopiť, čo prežívali. Pretože počas tejto noci preukázali títo dvaja mladí, zranení muži viac odvahy než za celý svoj uplynulý život dohromady. A že to boli obaja mimoriadne odvážni ľudia.

Nechajme ich teraz opäť na chvíľu samých, bez ohľadu na to, či bude tá chvíľa trvať minúty alebo hodiny. Je na čase vzdialiť sa, snáď zo strachu, že aj takáto tichá, neviditeľná prítomnosť by ich mohla vydesiť. Už rozprávanie týchto slov má takú moc. Koniec koncov, jeden z nich je odvážny špión, ku ktorému si informácie vždy nejako nájdu cestu a ten druhý je oživená bytosť z príbehov na dobrú noc, ktoré, ako všetci dobre vieme, začujú, keď niekto zašepká ich meno.